Datasets:

xguman

/

hw5_text_dataset

like 0

V snaheBolo v nedeľu popoludní, príroda dýchala vôňou jara, na ulici hmýril sa ľud; malé, veľké, všetko povychádzalo — tak putuje to božie slniečko, že málokto vie obstáť, obsedieť v izbe.Nie celkom na pokrajisku dediny vidieť nizučký domec, sprava už nachyľujúci sa ako nejaký oslabnutý starček, ktorý už nie s mladíckou smelosťou a s napruženosťou väzov stavia sa pod nevyhnutné údery. Je už takmer cele ojedinelý svojím dreveným pôvodom a trvaním v rade murovaných domov, ktoré ako nejakí granatieri pyšne vypínajú sa ponad jeho slamenú a zmochnatelú strechu, i zdá sa očiam, akoby sa skromne uťahoval, nechcejúc ničoho znamenať, alebo akoby z radu domov chcel niekam utiecť, aby nekazil pohľad na upravenú dedinu.Pred chalúpkou baví sa kŕdeľ detí.Vnútri v nepriestrannej izbičke, pri okne ako päsť veľkom, sedí zhrbatená žena, ktorej sa veľmi dotkla predčasná staroba. Na pravý bok je akoby pošinutá; i pravica jej rovnopádne ako cepík ovisá — je zmeravená a vycivelá. Neborka trasie sa slabosťou a celá zdá sa letieť do hŕby práve tak, ako chalupa.Len drobné očká, z ktorých ľavé je badateľne menšie od pravého, prezrádzajú ešte čulosť, čulosť ducha.Ale čože osoží čulosť ducha človeku chudobnému, ktorý by potreboval čulosti údov, sily tela?Úbohá stvora! Avšak nebola ona naveky takouto: ťažké bremeno žitia ju spotvorilo na takú, aká je… Hej život, ťažký, smutný život!… Chudera, koľko ráz by si bola priala už umrieť — lebo načo sa má potĺkať na svete človek, čo nevládze už ani sám so sebou, čo je iba na ťarchu iným. Ale voľačo zdržiavalo ju v tomto plačlivom údolí, voľačo, v čom mala radosť, pre čo oplatilo sa žiť, čo osladzovalo jej trpkú smidu žitia: jediné dieťa — Janušo, na ktorého i teraz sa díva von oblokom.A keď sa tak díva, srdcom rozlieva sa jej šťastie i plesá radosťou tak nevinne ako malinké decko, keď vidí nablízku seba veselo poskakujúce a samopašne pobrechávajúce psíča. V svojej radosti tak by si podskočila — lebo nohy ju ešte ako-tak držia — a zavýskla, sťa desaťročná, keby bola sama. Ale prítomnosť muža, čítajúceho so skrúšením ducha postilu, uzlí ju, — nechcela by ho namrzieť, nech má pokoj v čítaní.I teší sa tíško, len tak sama sebe, a ústa jej šepkajú: „Janušo môj, môj poklad jediný, moje dieťa premilé!“A Bučková cíti vďaku, že ju otec nebeský obdaroval takým podareným chlapčiskom — —Akonáhle muž dočítal na nedeľu laetare[1]znejúcu kázeň, nezdržala sa, aby nezvolala na neho uveličená: „Poďže, starý, poď! Podívaj sa, či mu nájdeš roveň v tom rákoší detvákov!“On pozrel ponad okuliare na svoju ženu.„Komu?“„Nuž Janušovi, nášmu Janušovi — komuže by!“Bučko usmial sa pod fúzy a potom nevoľne pohol hlavou: ako len mohol nepomyslieť odrazu na svojho syna? A ako lasica prikrádal sa od stola k oblôčku, načahujúc sa napred hlavou.Drobná žena ťahala ho ľavou rukou za rameno. „Čo povieš?“ hovorí a jej usmiata tvár dáva ten výraz, že vie už, aký úsudok vysloví starý, len žiada sa jej počuť ho hlasitými slovami; áno, oddávna vedela, že muž je o Janušovi rovnakej mienky s ňou, ale vždy nanovo a novo dávala si ju opakovať, zrovna tak ako nejaký milý nápev, ktorý sme už viac ráz počuli, ale v ktorom si predsa neustajne ľubujeme.Starý hľadí, porovnáva.Chlapec vonku práve čosi vykladal. Dozaista rozpráva povesť o troch premožených šarkanoch: to dá sa uzatvárať z toho, že tu i tu povyskočí — iste napodobňujúc tým hrdinu pasujúceho sa so šarkanom — hneď zas siaha rukou na pás a šermuje, tne v povetrí; je rozhorlený, až blýska očami.„No?…“ nedočkavo dolieha naň ona.„Nuž — buď bohu chvála! len toľko poviem, stará,“ povedá Bučko, ponadvihnúc si klobúk.„On je ako obrodená čerešňa,“ pochvaľuje si ho matka; „deti ako vrabce ho neprestajne obkružujú. A, hľaď, ako ho načúvajú — hlcú mu každé slovo z úst! Oči nevideli, uši neslýchali, že by kňaz bol dakedy tak s napnutosťou počúvaný! — odpusť, Pane, nehodnej, ak málo ctí si tohto tvojho svätého stavu.“Ale niet sa ani čomu diviť, že chlapča je také zdarené, veď úbohá mati s toľkými slzami, s toľkými povzdychmi vyprosila a vymodlikala si ho od boha!… Už štrnásť rokov prežívali vedno, štrnásť dlhých rokov a nebo nevšímavým zostávalo naproti nim: nedávalo im potomka, po ktorom obidvaja mreli nekonečnou túžbou. Pane bože, čo všetko musela v tie časy prežiť! Starý hrmel a chuderu neraz i dosácal, ubil — znechcelo sa mu robiť, začal piť, mrhal, márnil. „Nech parom vezme všetko!“ kliaval; pre koho má znášať starosť, pre koho škrváčiť, na koho otročiť, komu sa namáhať — cudzote? Svojej krvi nemá! Matka Kristova, čoho sa všetkého napočúvala! koľko horkých slín naprežierala! — to by vedeli iba štyri steny izby najlepšie povedať, keby sa tak rozhovorili. A v takýchto okolnostiach čo bolo prirodzenejšie ako to, že utiekala sa k bohu, k tomu bohu, o ktorom žalmista hovorí, že „on je pomocník a vyzdvihuje núdzneho[2]z trápenia a rozmnožuje ako stádo rodinu jeho“. Jej srdce zmenilo sa na modlitbu nemajúcu konca a jej tvár preniknutá bola hlbokou prosbou, ktorú i v čas práce odosielala pred trón najvyššieho; nebolo kúta, kde by včas stihy nebola bývala už viac ráz kľačala, žiadajúc milosť božiu, by zoslala požehnanie na ňu. Pravda, že stihnúť zriedkakedy stihla, lebo musela i gazdom zanedbávané hospodárstvo obhajovať i povinnosti gazdinej vykonávať, čo vyžadovalo dvojitý pracovný čas a tiež i sily.Bučkom ani čo by bola prebehla elektrina, keď počul ženu práve spomenúť kňaza; ale zrazu zachmúril sa a vzdych vydral sa z jeho starých pŕs. „Hej, ako ľahko by sa bol mohol stať i z jeho syna kňaz, keby on bol nie márnil, ale usiloval sa, sporil a rozmnožoval majetok, a vtedy ako mohlo byť synovi aj im dvom…“Cítil trápenie svedomia a žiaľ; v očiach zaperlili sa mu slzy. Dávno je už síce od onoho hriešneho jeho poblúdenia, i žena dávno odpustila mu všetko, ale on nemohol zabudnúť, on nemohol si odpustiť ničoho, samoobvinenie jednostajne hlodalo mu srdce ako žravý červ.Starká nerozumela jeho slzám, myslela si, že to od radosti nad synom i je skoro hotová závidieť mu, lebo sa nazdáva, že ona menej ľúbi svoje dieťa, keď neplače tak ako on. Ale konečne zbadala, ako muž zahrýza si v gamby — hľa, hľa, zo spodnej mu už i krv vymokla! — i nie je istá, aký by to vlastne mohol byť plač?„Čo plačeš, otec?“ spýtala sa, chcejúc vedieť.,Lotor som ja, lotor, a nie otec, — ani muž,‘ prelietlo mu mysľou i zabudne, že žena čaká odpoveď; očami síce hľadí na ňu, no zmyslu pre jej zvedavosť nateraz nemá: on vidí iba biednu, zastaralú, zúboženú postavu, ktorá mu živo pripomína jeho niekdajšiu nesvedomitosť, spustnutosť a ukrutnosť; ktorá nie je ešte ani päťdesiatročná, avšak podobá sa už sedemdesiatročnej starene…Bučkovi neodvratne tisnú sa obrazy minulosti a vidí všetku bridosť[3]svojho zachádzania s touto ženou. Vidí i to, ako ešte i vtedy, keď ona s radosťou a nádejou v jeho konečné polepšenie zvestovala mu svoju tajnosť, on v nevere s kliatbou prestrčil ju cez koryto, ktoré prevrhlo sa i s kvasom na podlahu a nazval ju menom podlým i naničhodným červavým hríbom… Ó, že ho ešte tá zem chce nosiť! diví sa, oškliviac a zatracujúc sám seba.Žena nemala ani len tušenie, čo sa robí v duši mužovej; jej dávno-dávno vyšumeli už zašlé neblahé časy, všetko to, čo kedysi ako mora stláčalo jej hruď a pripravilo ju o sviežosť, o silu, takže dostavila sa i terajšia ochabnutosť a jej telesná chromosť. Ona zabudla všetko, keď raz mala syna. Celá príkrota minulosti pozdávala sa jej čírym snom. I myslela, že všetko tak zabudol i starý.Bučko ľutoval svoje previnenie oproti žene a cítieval, že je povinný preukazovať jej oddanú lásku.A že bol pohnutý v hlbinách duše, svoju ženu i teraz objal s takým vrelým a mocným citom, že ona ako na čudáka hľadela na neho. „Čo zmýšľa, čo sa pochabí?“ myslí si a bráni sa mu ako voľakedy, keď to chcel spraviť po prvý raz: keď bola dievčaťom. Ale neosoží. Ba i bozk jej vtisne, jeden, dva, tri. — Ach, tak sa hanbí, div sa neprepadne! i čliape ho, aby prestal. „Či sme my už mladí?!“ durdí sa. Lež keď starý nemá chuti odstúpiť, stane sa najprv nedbanlivou, potom akosi rozsamopaší sa i sama a hrá sa bezstarostne s ním: strapatí ho, zhŕňa mu ľavou rukou dlhé šediny na oči, prehárča ho, hladí po líci, smeje sa mu a do úst, ktoré máva naveky spoly otvorené, vloží mu „cigarku“ — prst.„Ale, hľa, skoro by som už bola zabudla… Čože si tak slzil predtým, môj plačko?“ žartovne povedala, keď im láskania bolo už dosť.„Hej, a či vari nezaslúži dobrota božská mojich sĺz?! — takého syna máme…“ ukrýval pravú príčinu Bučko.Ona prikývla hlavou:„Akože, akože; máš pravdu — zaslúži. Taký chlapec.“A stredom reči dvoch manželov znovu stal sa Janušo. Ale teraz rozhovorili sa o ňom trochu vážnejšie; chlapec bude čochvíľa dvanásťročný, onedlho vychodí školu — treba bolo uvažovať o jeho budúcnosti a poradiť sa o ďalšej výchove.Doma zostať — tak uvažovali — nemôže; malohospodárstvo sa nevypláca, dobre je, keď je pri ňom ešte iný prameň. Janušo bude remeselníkom na každý pád. Ale akým? Chlapča síce niekedy — a tomu je ešte nie ani tak dávno — džavotalo, že pekárom je dobre, bo môžu jesť biely chlieb a priecne, koľko chcú, ale že by samo malo vôľu byť pekárom, toho nebadať.Matke pozdávalo by sa krajčírstvo; otec zase radšej by mal z neho kováča alebo kolára.Nemohli sa dohodnúť.Ale napokon otec sa rozhodol, že keď bude príležitosť, povodí chlapca po rozličných dielňach v meste a vybadá, ku čomu by mal náklonnosť.Janušo skončil školu a zatým s celou svojou ochotou podroboval sa vôli rodičov; bol veku svojmu primerane dosť múdry a i sám vedel, že pre život treba sa človeku prispôsobovať a nielen naveky opierať sa o svojich rodičov. Otec teraz už brával ho do mesta, aby sa oboznámil s remeslami.A tak sa stalo, že Januša zaviedli i ku kováčovi, tam, v meste.Za otcom vošiel do vyhne…Vyhňa!… Koľký podiv vzbudila v ňom táto pustá čmudiareň teraz, keď si mal voliť remeslo! Oči chlapčaťa roztvorili sa doširoka. Sprvu len nesmelo, spoza otcovho chrbáta prizeral sa tovarišom čiernym prachom zapadnutým a dvom ešte väčšmi začierneným a zatrepaným učňom, ktorí ako čertíci vyškierali biele zuby a blýskali očami proti nemu. Ale zvedavosť potláčala v ňom všetku bojazlivosť a neskôr osmelil sa kročiť už i bližšie, napred a ani ohlušujúci, zemou a múrmi zatriasajúci trepot kladív na nákovu nedesil ho. Vôbec už sa mu ani v oku nezohlo, ale stál uprostred ako vo vytržení ducha, dychtivý, nevediac sa prenačudovať. I veci obyčajné naberali pred ním na seba nevšednú podobu. Mech nadúval sa ako rozpajedená saňa, vychrľujúca množstvo iskier, a ľudia okolo nákovy a žeravého ohniska zdali sa mu byť nadprirodzenými bytosťami: nepáli ich ani oheň; i z ohniska i z rozpáleného kovu od nákovy oprskujú ich iskry — akoby nič. A niektorý z nich je skoro dopoly obnažený… Hej, nič iné sa mu nežiada, len byť takýmto človekom! A veď prečože by i nemohol byť takým, však na to ho doviedol otec, aby si vybral remeslo.Majster si povšimol pozornosti chlapcovej: „Hľa, ako sa ty divíš nášmu remeslu, — páči sa ti?… A ty čím budeš — nie kováčom?… Vidíš — tak kováčom byť, otcovi sám by si okoval voz, opravil pluh, podkoval kone, — nemusel by platiť…“Janušo sa usmieval, chytajúc sa rukou okutého kolesa.„To je vaše koleso,“ hovoril mu majster. „Či rád máš, keď majú otec pekné kovanie na voze?… No tak… tu máš kus smoly, pozapúšťaj ňou pekne, nie hrubo, obrúčky na ňom — budú sa blyšťať.“Janušo s tuhým zábleskom radosti v oku a s chvením dal sa podľa návodu do smolenia. Robiť niečo z práce týchto neobyčajných ľudí bolo i tak najvyššou ambíciou jeho mladej duše.Akosi osobitnejšie, sebavedomejšie rozhliadol sa po vyhni.Zápach stápajúcej sa smoly uvádzal ho v rozkošné opojenie, dýchal ho ako velebnú vôňu tymianu vo svätyni; kladivá zneli mu hlasom jasavej hymny.„Bučko, váš chlapec sa mi vidí súci…“ prehovoril majster, keď sa pozorne prizrel Janušovi a jeho práci. „Ja práve mám na prepustenie terajších učňov — príhodný čas — mohol by som vám ho vziať, ak ho chcete dať vyučiť kováčstvu“.„Pozdejšie, aspoň o pol roka, nepoviem — hneď by bol prislabý…“„Eh, čo… do roka, kým stuhne, bude mechy ťahať, smoliť, obskakovať, upratovať. Netreba sa báť!“„Len neviem, čo chlapec na to, a či napokon by aj chcel byť kováčom?“„Inším ani nebudem…“„Tak, mladý Bučko, tak!“ povie kováč… „O dva-tri týždne môžete s ním prísť…“Doma Janušo hovoril:„Vyučím sa kováčstvu a potom pôjdem svetom vyhľadávať stále šťastie, o ktorom, mamka, hovorievate, že ho nemáte… Drakovi, ktorý vám ho uchvátil, žeravým železom vypálim okále a perlíkom roztrepem mu hlavy a trup dám rozkmásať dravým pažravcom.“„V tebe je moja úfnosť…“Bučková so zaslzaveným zrakom túlila k srdcu svojho jediného Januša.Ubehli tri roky. Ubehli s tou chladnou bezohľadnosťou napredovania, ktorá rovnako ľahostajne díva sa i na podkopnú prácu krivdy i na blahodarné konanie svedomitosti. Mnohí volajú: „Skôr sa míňaj“, alebo: „Počkaj, trvaj!“, ale míňanie sa času zostáva to isté; všetko je vystavené menším-väčším zmenám, i človek i príroda, len nie chod času.„Zrýchli beh a pomiň sa už, doba nezdravia!“ týmito slovami preplnený je i ťažký vzduch nemocnice na úvrší blízo mesta, v ktorom sa učil Janušo.Také slová bolo možno čítať i na obličaji chlapčaťa, spiaceho blúznivým snom na železnej posteli v rade mnohých chorých. Očakávaním zdravia preniknutá je jeho celá, hoc v sen ponorená bytosť. Veď smrť sa čaká len na ďalekom konci, nie na počiatku životnej púte.Slnce zádumčivo zapadá za obzor, a akoby už ani nemalo viac vyjsť, alebo akoby opúšťalo niečo drahé, s čím sa už nemôže viac stretnúť: utkvelým bozkom ľúba sčervenené líca, rozpálené čelo a rozcuchané spotené chlapcove vlasy.… Janušo, Janušo, ty snivé dieťa, precitni a poteš sa, lebo je ľútosť: ono, slnce, ľútostí, keď svet je bez citu a uznania, keď má srdce tvrdé, nemilosrdne vraždivé, ani katov topor… Ako slabé steblo púpavy dostal si sa do sveta, a naložili na teba ťarchu, pod akou by bol musel prasknúť silný dub.A teraz ležíš v špitáli…Pri posteli v bielom plášti stojí inšpekciu majúci lekár, skúmajúc chorého teplotu. Chlapec je mu známy: len asi pred týždňom opustil nemocnicu vystrábený zo zápalu pľúc. Teraz sa mu zápal vrátil; — ale okrem toho chlapec trpí aj na inú vadu: je silne napadnutý kostnými suchotami. „Oneskorenosť, sprostáctvo a či strašná ľahkovážnosť oproti životu je to u niektorých ľudí, že lekárom už hasnúce životy prinášajú na zachránenie!“ pohoršoval sa lekár a výsledok pozorovania s obvyklou chladnokrvnosťou písal na tabuľku nad hlavou chorého.Prítomná ošetrovateľka, vidiac vysoké číslice, sama od seba ponáhľala sa pripraviť chladivo, ktorým lekár potom s jej pomocou povil chlapcove prsia.Od studeného zábalu Janušo sa prebral, roztvoril oči a pýtal si vody. Milosrdná sestra priniesla v pohári trochu limonády.Napijúc sa, upreným zrakom zahľadel sa na ňu a pozvoľne počal sa spamätúvať. — — „Dobrá tetka, zas som tu,“ prehovoril s námahou tíško a hneď ho i zadúšalo; v bolesti privrel oči. Ošetrovateľka pohladila ho po čele a zakázala mu rozprávať, doložiac, že až potom mu bude dovolené hovoriť, keď mu bude lepšie.„Dobrá tetka,“ zopakoval Janušo, pocítiac láskavé pohladenie mäkuškej ruky milosrdnej sestry, pričom jeho zrakom mihlo sa čosi také ako vďaka i ako žiaľ.„Dobrá,“ zašeptal ešte, keď odchádzala od neho. Jeho srdce od istého času bolo také žiadostivé dobroty, a v svete, ach, tak zriedka stretával sa s ňou, že skoro nazdával sa, že dobrotivosť presťahovala sa niekam inam z okruhu zeme, kde všetko musí tak byť, ako je.A ako bolo? Kruto, desno… Janušo bol „učeň-mučeň“ v najhroznejšom a najširšom zmysle slova.Keby bolo otca, ktorý by sa ho rázne zastal, azda by mu bolo lepšie bývalo a nebol by ležal chorý ani teraz. „Ach, otec!“ spomenul si na otca, ktorého o rok po jeho pripovedanke porazilo na poli, a letmo prebehol rozpálenou mysľou svoju minulosť, posledné tri roky.Zostanúc učňom, s chuťou oddal sa remeslu; chytal sa i prác, presahujúcich jeho sily. Majster tešil sa mu navidomoči a bez ohľadu na jeho silu dával mu práce vždy ťažšie. Po piatich mesiacoch jeho učenia odpravil i dvoch svojich vyučencov, uznajúc ich za zbytočných vedľa Januša; k nemu prijal ešte jedného učňa, ktorý potom vykonával všetky ľahšie práce, takže Janušovi už neušlo sa ani toho, aby si trochu oddýchol pri zámene takouto ľahšou prácou. — Spočiatku sa radoval a bol hrdý pre svoje náhle pokroky; mladšiemu učňovi, ktorý ho ináč prevyšoval i vekom i silou, ho stavali za vzor: „tak sa máš usilovať! no z teba, dlháň, nikdy taký nebude.“ Aká lichotivá mu bola takáto pochvala! Keď ju počul, hoc by bol do úmoru unavený býval, ešte napäl svoje sily! Jeho detský rozum nepomyslel na zlé následky, ktoré z prepínania síl povstať môžu. Takto robieval na nevýdatnej strave temer od piatej hodiny rannej až do siedmej i pol ôsmej večer, po ktorom čase ešte obyčajne predkladala i majstrová svoje požiadavky, ktorých vybavovanie trvávalo i do desiatej. Aj cez zimu spával v zamrznutej vyhni na posteli pod povalou; — v noci prebúdzal sa so skrehnutými údmi, aby do rána predrkotal zubami; niekedy ho tovariši „ako šikovnejšieho“ zdurili podkúriť do pece, alebo vydurili ho po borovičku, a on bol rád, že sprobuje si nohy, či môže chodiť, či neskrepeneli mu na tuhlinu. Nerástol, nezmocnieval — ba akosi ubúdalo mu sily. Po dvoch rokoch nohy skrivili sa na x a plecia akosi utekali mu dopredu, chrbát zhrbatel, prsia vpadli, hlava s hrdlom sa silne naklonili vpred, ako to vidieť asi u ľudí, nesúcich na nosidlách veľkú ťarchu, a oči niekedy také jastrivé stratili živosť, lesk — boli skormútené, z obidvoch strán hltana vysadli mu akési napružené žily, ktoré zdali sa v napätosti udržovať i ústa, sťahujúc ich kútiky nadol tak, že prierez úst tvoril polkruh. Keď niekedy prišiel na návštevu domov, matka zakaždým horko zaplakala: „Moje dieťa nádobné,[4]môj syn nádejný — veru si mi pochodil!…“ A rozžalostená objímala mu kolená.Ťažko bývalo mu na srdci, keď videl horekujúci plač svojej matky, ktorú rád videl nadovšetko. Nechcel ju zarmucovať svojimi návštevami. I neprichádzal iba ak štvrťročne raz domov; tým častejšie jej písaval listy, avšak neponosoval sa nikdy, radšej rozpisoval sa o krajšej budúcnosti, keď bude prepustený.Prepustenie! za týmto cieľom trýznených a prenasledovaných učňov sliedila jeho myseľ bez ustania. A tým väčšmi túžil po tom okamihu, lebo očakával, že s ním nejako potom dostaví sa i náprava jeho zoslabnutých údov. Ale čím túžobnejšie ho očakával, tým vzdialenejším sa mu zdalo. Až konečne v treťom roku učenia rozboleli ho ruky. Robota viac tak nešla, ruky pri pohybovaní akosi bolestne práskali, musel oddychovať. Keď ho nik nevidel, postál a ohmatával si ramená. Počnúc od tohto času majster volal ho daromným trúdom a darmožráčom a hnal ho do roboty bitkou. Raz už nehol vstave pohnúť rukami a ani nohy akosi nevládali ho držať — ostal ležať: tu majster ako psa zohnal ho k nákove a prinútil ho kovať. Var bolesti vychodila na neho, keď dvíhal ťažký perlík, a len-len že nevykríkol bôľom, avšak musel vytrvať a tĺcť za druhými franciáš.[5]Deň bol horúci, na jedlo nemal chuť, len vodu lial do seba. Podvečer cítil pichanie a premrazovanie v tele, a popred oči mihotali sa mu akési špľahy: do rána ochorel na zápal pľúc. Dali ho odviezť do špitála. Ale nedlho ostal tam; ani sa dokonale nezotavil, už pýtal sa von, v obave, že čas, ktorý preležal v chorobe, musí nahradiť dlhším učením. A — tu…Janušova pamäť zrazu akosi oťažela, nemohol ďalej myslieť, srdce zabúchalo slabosťou, ktorú potom v podobe ťažoby a či ľaku cítil v celom tele.„Ach, čo to počína byť so mnou — myslí si — vari mi ohňa nasypali do hlavy, aký var ide na mňa… a popred oči akási hmla… a za ňou čosi červené!… je to hnusné… ach, brada! brada!… A ako zlostne seká zubami… Nesekaj tak!… ha, oči… aké známe… majster!… ach, rata! rata!!… zabiť ma chce… a ja nevládzem… nevládzem!… vypil mi krv!… polámal nohy… vytrhal ruky… a núti robiť!… jaj!… neubližuj!… ja-jaj!… mamka!… ach… preč ho, preč!… ideš!… Ha, ký div… potvorí sa… on… majster… vyhúkol mu chvost!… A to?… fuj!… aké čierne blany… krídla!… a?… hlavy!… Bože, koľko!… dvanásť! — ach, drak!… v pazúroch… aké usmievavé, skvelé… ako hviezda… ach! to mamkino… šťastie… zlodej… počkaj!… Ale… jaj… som sputnaný… Ježiš môj… ani hnúť… a škľabí na mňa papuľu… napadne ma… poviazaného… nemohúceho; … šťastie, mamka!… stratené!… mňa rozmyká… ich!… oh, jo-joj, pomoc!… pomoc!!…“Mrak so svojimi šerými a všetko zatieňujúcimi krídliskami vzniesol sa nad svetom; na obzore zlatý jas zôr prekryl vyhrnuté husté čierne vetráky. Srdcia chorých preniká úzkosť — ťažšie sa dýcha; i pridusené božekanie i ostré zjajkávanie v bolestných návaloch i ston počuť hustejšie. Niektorí chorí ustrašene obracajú zraky smerom ku blúzniacemu, iní zas obávajú sa nepokojnej noci.Milosrdná sestra priniesla si k posteli v lavóre vodu — v ktorej plávali kusy ľadu — aby tak bedlivejšie mohla mu zamieňať obklady. Súcitne hľadí na ťažko chorého chlapca svojimi dobrými očami a chvíľami i prisadáva k nemu, načúvajúc jeho blúznivým slovám, v ktorých síce niet mnoho súvisu a zreteľnosti, ale možno z nich vybadať nekonečnú lásku k matke, ako i to, že tento mladý chlapec musel podstúpiť veľa — preveľa zlého.O deviatej pozhášala všetko svetlo, nechajúc iba jednu slabo svietiacu a sem i ta zanášať sa dajúcu lampu. Potom privolala tíško všetkým chorým „spokojnú dobrú noc!“ a utiahla sa do bočnej izbietky, aby odtiaľ pozorovala chorých a bola im naporúdzi.„Mamka, to pre mňa háby!“ rozprával v tú chvíľu Janušo už veľmi zoslabnutým hlasom. „A robotná knižka?… No, pôjdem už… mamka, bozkajte ma na cestu…“Jeho pamäť sa už nevracala.Snáď chodila už kráľovstvom večného blahoslavenstva, v ktoré konečne uvádza smrť.*Vetrisko ženie sa ako nejaký neviditeľný behúň, utekajúci s nejakým heslom, a ten jeho hvizd, to jeho skučanie, ach, tak účinkuje na človeka, akoby v ňom bolo ozaj niečo zloveštiace. Starká vdova sfúkla sviecu, aby si ľahla a odpočinula; prvej však prežehnala si posteľ. Temná, bezlunná noc hľadela mihotavými očami hviezd do bielostennej chyže; vonku ozývala sa hlásnikova višňovka.Na jej zvuk rozvyl sa susedovie pes.„Pľuhavstvo!“ nahnevala sa na neho vdova, líhajúc si. Potom si mimovoľne spomenula, že tento istý pes práve tak zavýjal v ten večer, keď mal umrieť nebohý starý sused a i pred vlaňajším veľkým požiarom, ktorý požral plameňom vyše pol obce „Pane bože, aj teraz by na zlé znamenie zavýjal?“ obávala sa Bučková. —Je to v duši nášho po tichých odľahlinách horských žijúceho ľudu, že hneď pozorným a všímavým zostáva naproti neobyčajnostiam a zvláštnostiam vyskytujúcim sa u zvierat i v prírode: on vo všetkých zvláštnych prejavoch, úkazoch, hnutia v prírode hľadá a nachádza zmysel. Všetky také zjavy majú pre neho význam, zobrazujú a hovoria mu niečo; ony sú mu mnoho ráz vykladačmi a veštcami: na ne verí. V najnovšej dobe u mladšieho pokolenia je táto viera v prírodu a význam jej zjavov silne oslabená, ba temer už vykorenená, novoveká vzdelanosť vysmieva priamu prostotu a jednoduchosť naivných duší a hádže po nich potupnými frčkami ľahkého znevažovania a ľud počína sa za ňu hanbiť, čoho následkom je, že nevinie sa viac ku prírode s takou pietou, nespytúva ju, nestará sa o ňu, nepoznáva ju a zostáva k nej slepý, hluchý, ľahostajný, necitný. Áno, mladšiemu, suchopárnosťou nového ducha posadnutému pokoleniu príroda nevypráva a nedodáva nijakých vidín: v svornom milkovaní sa poniektorých vtáčikov nevidí tak nič, ako ani v lomození divej víchrice, v šumení lesa nepočúva ľúbostnú pieseň a v jeho stíšení nenachádza ukojenia pre seba, hôrna bystrina, bublavý potôčik a hlučný vodopád jeho duši nepripomína nič, nočný vánok na lúčnom poli nie je mu vianím závojov v povetrí tančiacich víl, rozvíjaniu a vadnutiu kvietkov nepripisuje ničoho a na Jána neurčuje z nich osud a nerozumie ani strašnému húkaniu sovy, letu hviezdy… Chujak[6]novovekosti zmetá zo slovenských duší jemný peľ prirodzenosti a ruší ich krásnu starú kmeňovú rýdzosť a niekdajšie húževnaté pridŕžanie sa jej; pomaly nevinná povera zmizne a zmizne i opravdivá láska, akú prechovávali starí ku prírode: ale zmiznú s ňou i všetky vypuklé, vzácne a zaujímavé typy v ľude: národní rozprávkári, prípoviedkári, rečníci, „básnici“, vedomkyne a vedomci a všetci naturálni mudráci, ktorí vychodili len školu prírody, ale hocikedy na desiatich prstoch mali celú liečbu chorôb a znali každú rastlinu, kdejakú bylinku a korienok a ich vlastnosť lepšie, ako hociktorý študovaný a osvedčený rastlinár. —Starenka zatiahla si na plecia perinu a v svojej obave povzdychla: „Kriste, uchovaj každú dušu od zlého!“„A stráž, ochraňuj i môjho syna,“ akosi hupkom spomenula si na Januša; má to človek voľajako vrodené, že v predvídaní nešťastia predovšetkým rozpomenie sa na svojich najmilších.A keď si pomyslela na svojho syna, teraz už nastrmhlav tisli sa jej všelijaké trudné myšlienky o ňom. Lež akoby aj nie, veď už tak dávno nevie nič o ňom, inokedy každý druhý týždeň dostávala list, a teraz už od dvoch mesiacov nepísal jej ničoho. Čo môže byť toho príčinou? Azda nejaká zlá nehoda ho zastihla, alebo vari ochorel?… Nie, nie! To nemožno teraz. Teraz, keď má už o krátky čas byť tovarišom!„Hau-u-ú-ú-ú!“ počuť jednostajne do izby a Bučkovej tento hlas vrezáva sa hlboko do duše a proti jej vlastnej vôli napína ju hrôzou — až počuje hlasný tlkot svojho srdca… Ale, načo to daromné znepokojovanie sa. „Utíš sa, duša má, lebo dobrý je Hospodin; naveky trvá milosrdenstvo jeho,“ šepcú zbožne jej ústa a tisne svoju kostnatú ruku na rozvírenú hruď.Avšak spať nemôže, víčka na očiach sú suché, akoby prachom podsypané a snu nijako nepoddajné.Chvíľa sa míňa za chvíľou.Strážnik už odhlásil i polnoc, zabil sa kdesi aj vietor, i pes dávno zamĺkol u susedov, a ona ešte nezažmúrila oka.Ale už ani nedbá o spanie, len aspoň preváľa sa do svitu a potom oblečie sa, pripraví do mesta. Áno, najme si voz, — vyplatí ho z odpredaja štyroch-piatich husí — a dá sa zaviezť k Janušovi, opáči ho. A bude mu dohovárať, že tak zabúda na ňu.Lebo len nedbanlivosť môže byť dôvodom, že nepíše, že nepríde ju pozrieť; keby bol chorý, prišiel by ležať k nej, k matke, a o zlej nehode, ak by sa mu pridala, by ju upovedomil… Zabúda na ňu, zabúda, to je jasné — — ako to bolí materinské srdce… Ale — matka Kristova — či by sa to mohlo stať? Nie! Toľká nešľachetnosť by sa nenabrala v jej dieťati. Veď ho na svojich prsiach odchovala, veď nosí v sebe jej krv!… Preč, čierna, satanom našepkaná myšlienka! — duša Janušova je bez škvrny, čistá — čistejšia ako v najtuhšom ohni prečíšťané zlato, čistejšia ako z neba čerstvo napadnutý sneh!Môže byť, že sa mu niečo stalo, že je aj chorý: a len preto nepíše, že to nechce dať znať o sebe, aby sa nesužovala, aby ju ušetril… Dobrý syn…No načo však zatajovať. Či vari neistota netrápi ju horšie, ako by ju trápila holá a hoci neblahá skutočnosť? Alebo je taká slabá, že usmrtila by ju azda zvesť o malej nehode, o prechorení? Veď už omnoho silnejšie duševné otrasy zažila a preniesla ich dosť zmužile! — —Len čo ozvali sa prvé štebotavé zvuky lastovíc — bola na nohách: obliekla sa, umyla a pričesala trochu tých niekoľko šedín, vyspievajúc pritom s pobožným srdcom dva prvé a dva posledné verše z piesne „Jak pěkně svítí dennice“.A asi o polhodinu hrkotal cestou k mestu vozík; na ňom sedela Bučková.Zo slabej starkej dobre že dušu nevydrgá; hlava na pleciach kvacká jej sem-tam, ako nejaké naronené jablko a od drieku hádže ju z boka na bok. Nemilosrdná, únavná cesta! Ale ona temer ani nepociťuje jej príkroty: pred ňou vznáša sa obraz jej miláčika, ktorého nevidela si už z pol roka. — Už čajsi päť rokov nebola v meste pre obťažnú cestu, no pod dojmom minulonočných myšlienok odhodlala sa prekonať ju čo ako po biede. Ale aj jej túha vidieť syna bola taká veľká, že bola by vstave ísť za ním i na kraj sveta… Hádam i celý deň bude sa môcť tešiť s ním! Je nedeľa, Januško bude stačiť.Čím väčšmi približoval sa vozík k mestu, tým väčšia bola jej radosť. Z čela zdali sa jej miznúť všetky vrásky a neprestávala sa ani usmievať. Za chrbtom kúdolil sa v hustých oblakoch cestný prach — cezeň bolo vidieť nad hôrne vysočiny vychodiace slnce. Vozík uháňal zátočinou okolo vrchu a keď dostal sa na hradskú, konečne na niekoľko dostrelení ukázalo sa v rannej hmle i mesto so svojimi vysokými kostolnými vežami a s pusto vyčnievajúcimi fabrickými komínmi v predmestí. Jaj, myslí si, čiže zjejejkne radostným prekvapením, keď ju zazrie tak znenazdania vykvitnúť pred ním! Ale i ona dozaista nemálo začuduje sa mu, ako zmocnel za ten čas, odkedy sa nevideli. On potom iste bude jej dohovárať, že tak málo dbá o svoje zdravie — odvážlivo pustila sa na takú zlú cestu… Veru nie je rozkošná — zaťalo ju po dva razy cez kríže, kým došli. Ale nech vidí, nakoľko neľutuje seba, svojho zdravia v nesmiernej láske ku nemu.„Tu je kováč!“ hlásil konečne paholok, zastanúc s vozom a pomohol jej dolu.Bučková rezkým krôčikom išla ku vyhni.„Čo hľadáte, stará?“ opýtal sa jej, keď vošla, vyhňový riad čistiaci učeň.„Ja som matka Janušova,“ odpovedala a obzerala sa, či nevidí niekde svojho syna.„Matka Janušova?“ zaškúlilo na ňu chlapčisko, ktorému Januša niekedy stavali za vzor a akosi posmešne a škodoradostne sa na ňu uškľabilo. „Idem po pána…“Červená lišiacka kozia brada, končitý cviklovej farby noštek, oči s dlhým, až bajúznatým obočím, prezrádzajúcim brutálnosť a zlomyseľnosť, k tomu odstávajúce uši a malá okrúhla plešina na temene, okrúžená štetinatými vlasmi; to by bol asi obraz vstupujúceho majstra.„Vitajte,“ preriekol neľudsky, chytro zmihajúc očami a zagániac kamsi do kúta. Jeho zrak akosi nemohol zniesť čistého starenkinho pohľadu.,Bože, aký je to človek?‘ zmrvila sa nepokojom. „Prišla som si pozrieť syna, pán majster…“„Toho chrchľa? Nuž, dobre. Choď, Ondro, s nimi, zaveď ich do špitála.“„Do špitála?!!“ vykríkla preľaknutá a dostala závrat, že sa potočila. „A čo sa mu stalo, preboha?“ spýtala sa bedákajúc, zničená, keď ju prešla trochu mdloba.Tyrana zronenie nešťastných neprenikne. Stane sa ešte ukrutnejším a keď vie, že má pred sebou nevládnych chudákov, zhodí zo seba všetku ľudskosť.Čo sa mu stalo — nuž čo ja viem? Zdochýnal vám naveky: nech vám povie prečo! Áno, rozumiete? opýtajte sa jeho, nech vám on riekne, prečo zgebína a kde si polámal krky — ty, Ondro, sa pakuj von teraz! — U mňa si ich nie! To vám hneď poviem; tu mu bolo lepšie ako doma pri vás, rozumiete? Lepšie ako pri vás! A to napriek tomu, že si takého dobrého zaobchádzania od nás ani nezaslúžil, lebo nemal som z neho nič, po celý čas len čo ma darmo vyjedal, bol mi na hnev a na ťarchu, ako na krk zavalený žernov, viete?“ kričal, chodiac rýchlo po vyhni, medzi čím metal chytro a tuho rukami, tak tuho, že sa striasala jeho celá vyškutená[7]postava spolu s naježenou kečkou. „Tak, taká žobrota, taký zdychavec ničomný —: robiť nič, to mu smrdelo, iba tetroviť[8]ustavične! — Tak! iba čo som si žlč naveky nadúval preň…“Sto ráz by sa bola chcela biedna mať ohlásiť proti škaredým a nehanebným výbrechom nečistých úst, ale každé nové slovo bolo akoby aj novým do hrude zabodnutým nožom, bolo novým, jej vravu znemožňujúcim bôľom: len dusivý plač, čo sa vydieral z jej pŕs.Človek zlostne zazerajúcich očí chodil ako šialený popred ňu, škrípal a sekal zubami, odhrýzajúc — toto robil naveky v čas zlosti — v neporiadku do úst sa mu tisnúce červené fúzy; potom zrazu zastal, obrátil sa ku nej: „A vy — začal a hneď i chodil, zazerajúc na ňu, — sa mi tu prídete ešte smokliť, akoby vari ja mohol za to! Chorý je — od čoho? Či ja som vina! Ochorel — leží v špitáli: od čoho?… iba ak od lenivosti! Alebo mu vari čierny prach uškodil? Načo ste ho dali za kováča takého rozmaznanca!… mohol byť kňazom, alebo mohol v kostole mechy dúchať, a nie u mňa, — ja som sa netrhal za ním.“„… Hovorím, nevyplakávajte mi tu, ja nerád mám… Rozumeli ste? ja nerád mám…: choďte si ta, k nemu, nech si vás on počúva!“Chudera Bučková pobrala sa von dvermi a ani nevedela, prečo uteká, či pred týmto hrozným človekom a či preto, aby chorého syna mohla skorej vidieť.Majster i po druhý raz zahubil Januša tým, že hneď, ako vyšiel zo špitála, nemilosrdne naváľal naňho ťažkú robotu.Keď prišla matka, chlapec už bol v agónii.„Janušo, Januško môj jediný… Bože… Bože… čo je to s ním… Matka Kristova! — veď mi umiera!!… Syn môj!“*Či ste už počuli srdcelomné volanie matky, ktorá celým svojím životom bola privrela k svojmu dieťaťu a viete o divoch Kristových, že jeho slovo k životu privádzalo umierajúcich?Takúto zázračnú moc má niekedy i hlas bezhranične milujúcej matky: preniká oblakmi a vracia už cestou k nebu stúpajúce životy.Tým už-už vyhasnutým očiam zrazu pribudlo životného lesku.„Syn môj, syn môj dobrý!“ volala ešte na neho a Janušo počul a poznal tento hlas, hoci bol neobyčajný, zúfalý. Obrátil zrak na ňu a jeho pery zaševelili jedinké slovo: „Mama!“Temer náružive schytila do svojich rúk jeho vyblednutú hlavu a pokrývala ju nespočetnými bozkami.… Ale čo to?… tvár, počnúc od čela, väčšmi bledne, voskovateje, oči hasnú…Zbadala to i ona — ustrnúva a prizerá sa tvári, na ktorej ukázalo sa bezdušie, smrť.„Umrel!!!“ vyvolala, akoby jej boli zrazu vytrhli srdce a spotácala sa na milosrdnú sestru — — — —*Kto vie, čo je to stáť nad troskami svojich nádejí, kto vie, čo je to nevlastnou vinou utratiť svoje najdrahšie a najmilšie i ocitnúť sa na starobu zrazu osamoteným — pochopí úbohú matku, ktorá namiesto potešenia odvezie si domov mŕtvolu svojho jediného dieťaťa.[1]laetare(nedeľa —) — štvrtá pôstna nedeľa[2]núdzny— žijúci v núdzi, v biede, v chudobe, biedny, chudobný[3]bridosť— hnusnosť, špinavosť, odpornosť[4]nádobný— rúči, pekný, švárny[5]franciáš— kutie železa vo štvorke[6]chujak— chumelica, fujavica, metelica[7]vyškutený— vychudnutý[8]tetroviť— nič nerobiť, len driemať ako tetrov

Cambel_V-snahe.html.txt

Velikáni TatierTraja Tatier velikáni k nebu vyčnievajú, Kriváň, Gerlach, Štít Lomnický, také mená majú. Stoja od pamäti sveta, svorne vedno spolu, ako večití strážcovia slávneho prestolu. Na tú uhorskú krajinu hľadia hrdou tvárou, nesnímu sňažné klobúky, len pred slnca žiarou. V oblačných svojich závojoch v plesá pozerajú, rozhovor vedú s hromami, bleskom sa smývajú. Orli okolo končiarov krúťa si kolesá, vodopády sa rúcajú do priepadlísk lesa. A tam v strání pri kúpeľoch hora zelená sa, hudba ľúbezne zaznieva, hostia veselia sa. Hudba ztíchne, pominú sa čo si plesy stroja; ale Tatier velikáni večne, pevne stoja.

Grajchman_U-Tatier.html.txt

Doba habsburgská 1526 — 1740Protivenstvo, ktoré bolo medzi palatínom Štefanom Báthorym a Jánom Zápoľským, trvalo i po smrti kráľa Ludvika II. Báthory svolal snem do Prešporka, kde 26. decembra roku 1526 vyhlásené bolo korunovanie Zápoľského za neplatné a za kráľa uhorského vyvolený bolFerdinand I., brat vdovy-kráľovny Márie, syn habsburgského Maximiliana I., cisára nemeckého, a to nielen na základe smlúv medzi Maximilianom a uhorským kráľom Vladislavom uzavretých, nielen preto, že uhorské kráľovstvo dedične pripadlo Anne, dcére Vladislava, manželke Ferdinanda I., ale i preto, že Uhorsku, Turkami ohroženému, treba bolo kráľa mocného, akým bude Ferdinand I., ktorý bol vojvodom Rakúska, Štýrska, Gorutanska a Krajny, grófom Elsaska a iných žúp nemeckých, ba už i za kráľa českého 25. oktobra uznaný.Hoci Zápoľský mal veľkú stranu na Slovensku a v dolnom Uhorsku a žičil mu, ako protivníkovi luteránstva, i pápež Klement VII., jednako, aby si zabezpečil trón, uchádzal sa o ruku vdovy-kráľovny Márie a sľúbil Alexovi Turzovi, jej pokladníkovi, Bojnice, ak ho bude v tom podporovať; ale i tamtá i tento to odopreli.Nastaly medzi Zápoľským a Ferdinandom vzájomné posolstvá a vyjednávania, ale bez túženého výsledku. Rozhodnúť mal meč. Ferdinand, aby dodal váhy slovám svojim, umiestil 1000 vojakov v Heimburgu, a vdova-kráľovna prijala posádku do Prešporka.Ján Zápoľský nielen prostredníctvom Verbőcziho získal si Maďarov, ale ako Slovan i Srbov na Potisí. Pri jeho korunovaní 11. novembra 1526 boli prítomní i Bakič a čierny Ivan, náboženský fanatik, ktorý si vzal do hlavy, že je od Boha povolaný a určený, aby znivočil Turkov. Mal pod svojou mocou do 15.000 mužov, ktorí ho menovali svojím cárom, čiernym cárom, a ako taký pokladal sa za neodvislého od Jána Zápoľského. Zápoľský, ako korunovaný kráľ, netrpel jeho neodvislého cárstva a požadoval od neho poddanie sa kráľovskej korune. Tohto napnutého pomeru medzi Zápoľským a čiernym Ivanom použil protikráľ Ferdinand, aby ho získal. Upotrebil na to Jozefa Hobordanca.Hobordanc (Hobordanský), navrátiv sa ako kapitán od Jajce, vyhľadal čierneho Ivana a naklonil ho Ferdinandovi, nepriateľovi Turkov, sľubujúc mu, že čokoľvek bude žiadať od Ferdinanda, obdrží. Ivan si žiadal, aby mu Ferdinand poslal niekoľko diel, spolu s nimi i dielmajstra (Kanoniermeister), aby si mohol sriadiť i delostrelectvo. Ferdinand už 16. apríla 1527 poslal list na Ivana, plný lichotenia a sľubov. Ivan, tým listom posmelený, poprosil Ferdinanda, aby mu poslal 1000 pancierov a šišakov, primerané pre jeho mužstvo šaty a zbraň, červené súkno na zaodenie jeho dvoranínov, troch trubačov, jeden bubon i s bubenníkom, jednu zlatom vyšívanú zástavu, na jednej strane s jeho odznakom, na druhej strane s obrazom bl. P. Márie, konečne peniaze, aby svoje mužstvo mohol vydržiavať. Poneváč Radoslav Čielnik je jeho zástupcom, prosí, aby Ferdinand nie na tohto, ale na neho samého poslal osobitný list a zbraň pre 10 mužov. Ak sa dá Ferdinand s vojskom svojím na pochod do Uhorska, Ivan sľúbil, že, ak bude toho treba, prijde mu v ústrety k Budínu.Ferdinand nielen vyplnil žiadosti Ivanove, ale v liste z 23. júna z Viedne na Hobordanca poslanom prikazuje tomuto, aby vyslovil Ivanovi a Srbom vďaku za ochotu, napomínajúc ich k zachovaniu vernosti, k ostríhaniu dolného Dunaja proti Turkom a k obrane Uhorska proti zahorským (sedmohradským) Székelyom a Valachom. Okrem toho poslal Juraja Reicherstorffera k Ivanovi, aby mu ústne zaďakoval. Dňom zatým poslal Radoslavovi Čielnikovi darovaciu listinu na 200 poddaných (jobagiones), ako mu to skrze Franka z Revy bol sľúbil.Medzitým Peter Perin porazil Ivana a Valentín Turek odňal mu Suboticu, tak že bol prinútený preložiť svoje sídlo do Segedína. Keď sa o tom Ferdinand dozvedel, písal Hobordancovi, aby ho potešil, ako 7. júla písal tiež Ivanovi v tom smysle, dodajúc i to, že sa s vojskom svojím dá na pochod do Budína, a čaká, že i Ivan tak urobí.Keď Ferdinand medzitým počul, že vyslanec kráľa francúzskeho, nepriateľa cisára, brata Ferdinandovho, a Krištof Frangepan, odpadlík od Ferdinanda, chystajú sa k Ivanovi, 9. júla písal Hobordancovi, aby oboch dal obesiť, že by Ivana, porážkou zroneného, vo vernosti neoslabili. Za to sľubuje mu 1000 rýnskych zlatých, Ivanovi však, ak urobí podobne, veľkú summu peňažitú. Dňa 16. júla však Ferdinand písal Ivanovi, že oblieha Devín nad ústím Moravy: aby sa teda nedal na pochod k Budínu, ale zostal na ochranu dolného Dunaja proti Turkom. Okrem toho dáva mu na vedomie, že Peter Perin so zahorskými (sedmohradskými) Székelymi tiahne k Segedínu, aby mu prekazil cestu k Budínu. No Ivan nedal sa odstrašiť, uderil na Petra Perinského[1]a porazil ho. Potom prišlo mu zápasiť s Imrichom Czibakim, majúcim pod zástavou Maďarov potiských a Valachov zahorských (sedmohradských). Dňa 25. júla Ivan však ztratil bitku i hlavu svoju, a stádo, pastiera pozbavené, pripojilo sa k Zápoľskému. (Parlamentär, Viedeň 1890, č. 21.)Súčasne hľadel si Ferdinand získať i Maďarov, ktorí až za doby sv. kráľa Vladislava († 1095) osadení boli buď v Sabolči (besenyők), alebo v Byhorsku a tu potom za kráľov Kolomana († 1114), Štefana II. († 1131), hlavne však za kráľa Belu IV. († 1270) rozmnožení boli (kúnok, palóczok). Poneváč Verbőczi, hlavný prívrženec a rečník Zápoľského, búril Maďarov tým, že Ferdinand, ako cudzozemský Nemec, bude potlačovať maďarčinu: Ferdinand, ako kráľ mnohorečového Uhorska, už 19. januára a potom i 29. júna a 17. júla ubezpečoval ich, že šetriť bude aj ich jazyk. A skutočne za doby Ferdinanda I. Katarína, rodená Frangepanka, matka Petra Perinu, skrze Benedikta Komjátiho dala si roku 1532 preložiť do maďarčiny Listy sv. Pavla apoštola.Týmto listom Ferdinandovým nesvobodno podkladať nejaký široký smysel. Netýkaly sa ony všetkých obyvateľov Uhorska, ale len Maďarov (besenyők, kúnok, palóczok), bývajúcich za Tisou v Sabolči a Byhorsku: teda len v nepatrnej čiastke Uhorska.Ferdinand, ktorému jeho brat, cisár Karol, sľúbil 100.000 dukátov podpory, ako to bol 16. júla dal na vedomie čiernemu cárovi Ivanovi, dal sa na pochod proti Zápoľskému a obliehal Devín nad ústím Moravy a, vydobyv ho, daroval ho Štefanovi Báthorymu, palatínovi,[2]a válčenie proti kráľovi Jánovi sveril na Mikuláša Salmu, ktorý umenie svoje dokázal vo vojne cisára Karla proti Turkom, a na Jána Katziana (Cacianus), horvatského kapitána na ľavej strane Dunaja. Trnava poddala sa, a veliteľ nad posádkou v Prešporku sa osvedčil, že, akonáhle Ferdinand vtiahne do Budína, poddá sa mu.Ferdinand, 30. júla pohnúc sa z Viedne, dostavil sa s vojskom svojím rakúskym a pomocným k hranici Uhorska a v Kopčanoch uvítaný bol slávnostne od strany svojej. Verejne sa osvedčil a zaprisahal, že práva a svobody kráľovstva uhorského hájiť bude. Potom na pravej strane Dunaja, kde bývali Nemci a Slovania, odprevádzaný bol 1-ho augusta do Starých Hradov, 5-ho augusta do Rábu, 8-ho do Komárna, 10-ho do Taty, 12-ho do Ostrihomu, 13-ho do Vyšehradu, 21-ho do Budína, kde bol za kráľa uhorského uznaný; odtiaľ odprevádzaný bol do Stolného Belehradu, kde 4. novembra bol korunovaný za kráľa,[3]manželka jeho Anna za kráľovnu. Odtiaľ 18. novembra odišiel do Taty, 19-ho do Ostrihomu, kde sa bavil až do 17. januára roku 1528.Medzitým, čo sa Ferdinand bavil na pravej strane Dunaja, Salm a Katzian (Kocian) na ľavej strane Dunaja válčili proti kráľovi Jánovi, a síce Salm na dolnom, Kocian[4]na hornom Uhorsku, a to s takým úspechom, že Zápoľský, zčiastky porazený, zčiastky od svojich prívržencov opustený a nenadálou smrťou Krištofa Frangepana zronený, 4. apríla 1528 dal sa na útek zo Zemplína do Tarnova k svojmu Švagrovi Žigmundovi, kráľovi poľskému. Po jeho odchode Kocian pohol sa z Košíc do Spiša, kde sa posádka Zápoľského poddala. Potom bral sa do Liptova, kde sa zmocnil Hrádku a Likavy. Potom, vybojovav Turiec, Trenčín, Nitru a Sintavu, tiahol ku Komárnu. Tým spôsobom získal Ferdinandovi opäť značnú časť Slovenska.Boly to presmutné časy! Kráľ Ján vydržiaval snem, ktorý odopieral právo Ferdinandovi, vyhlasoval Turzu a iných prívržencov za vlastizradcov a rozkázal habať ich majetok. Podobne strana kráľa Ferdinanda vydržiavala snem, ktorý odopieral právo Zápoľskému, vyhlasoval Verbőcziho a iných prívržencov za vlastizradcov a za pozbavených majetku. Z toho povstaly po krajine jednotlivé trenice, srážky a násilia, menovite v Turci.Kráľ Ján nebol v Tarnove, kam ho bol odprevadil Verbőczi, lenivý. Písal na všetky strany o pomoc a podporu, aby nebol prinútený hľadať pomoc u sultána. Na dvore kráľa poľského našiel francúzskeho poslanca Hieronyma Laskiho, ostrovtipného diplomata. Tento všemožne sa snažil získať pre Zápoľského Grittiho, ktorý mal veľký vliv na veľvezíra Ibrahima. Prostredníctvom Grittiho obdržal Laski prístup k Ibrahimovi, 27. januára 1528 i k samému sultánovi, a od sultána 28. februára získal písomné osvedčenie, že Soliman bude podporovať kráľa Jána proti Ferdinandovi. Za to kráľ Ján, keď sa Laski k nemu navrátil z Carihradu, vymenoval ho za grófa Spiša.Medzitým, čo sa kráľ Ján (od 4. apríla do 25. októbra) v Poľsku zdržoval, i Ferdinand vypravil Hobordanca (Hobordanského) do Carihradu, aby so sultánom vyjednával. Čo však Laski svojím pochlebovaním bol docielil, to Hobordanský svojou pýchou pokazil, áno, on i s celým vyslanstvom podržaný bol, ako nejaký zajatý, až do 20. marca 1529 v Carihrade. Že sa toto vyslanstvo nepodarilo, to bolo dielom Laskiho, a kráľ Ján daroval mu za to roku 1529 hrad Dunavec i mesto Kežmark.Král Ján Zápoľský 1. novembra roku 1526 dal rozbúrať kaštieľ Mikuláša Turotziho v Sučanoch (v Turčianskej stolici), ktorý on i s príslušnosťami obdržal od kráľa Ludvika II. za 2000 zl., jemu požičaných, a za iné jemu preukázané služby. Mikuláš Turotzi roku 1527 pred kláštorom sv. Benedikta protestoval proti darovaniu toho kaštieľa a príslušností jeho skrze kráľa Jána komukoľvek.Podobné násilie spáchali Zápoľovci proti Alexovi Turzovi, keď sa zmocnili jeho hradu Temetína a posádku jeho nemilosrdne posekali.Pre Ferdinanda bolo to tým nepriaznivejšie, že trpel na nedostatok v peniazoch a nevládal vydržiavať svojich vojakov. Následkom toho mnohé hrady, i sám Prešporok, boly ľahostajné ako v Uhorsku, tak i v Slavonsku, Horvatsku a Dalmatsku. Konečne, aby sa tieto pomery polepšily, vložil sa medzi protikráľov Žigmund, kráľ poľský, a urobil návrh, aby sa vydržiavala spoločná schôzdka. Následkom toho Ferdinand i jeho brat, cisár Karol, i Žigmund, kráľ poľský, nástojili na tom, aby tieto napnuté pomery medzi Ferdinandom a Zápoľským za každú cenu boly vyrovnané. Tým cieľom bolo navrhnuté, aby sa obe stránky sišly v Olomúci. Tento návrh prijal Ferdinand 27. marca, Zápoľský 24. apríla. Schôdzka uskutočnila sa 1. júna v Olomúci. Prítomní boli nielen plnomocníci Ferdinanda (Alex Turzo) a Zápoľského (Verbőczi), ale plnomocníci Žigmunda (Szidlowiecki) a Františka I., kráľa francúzskeho (Hieronym Laski). Výsledok schôdzky bol Ferdinandovi neprajný. Nahliadol, že mu nepozostáva iného prostriedku, ako meč.Okolnosti začaly sa prajne vyviňovať pre kráľa Jána, lebo vyslanstvo Ferdinandovo v Carihrade sa nepodarilo, čierny cár Ivan padol v bitke a jeho mužstvo odpadlo od Ferdinanda; keď sa po krajine rozšírila zpráva o smluve kráľa Jána so sultánom uzavrenej a o tom, že Soliman poslal pre Zápoľského 500 centov pušného prachu a 50 diel k dolnému Dunaju a rozkázal veliteľom chystať sa jemu na pomoc: prívrženci jeho začali sa hýbať i na hornom i na dolnom Uhorsku. Následkom toho Zápoľský s vojskom, v Poľsku a inde najatým, prekročil Karpaty a vtrhol do horného Uhorska, práve vtedy, keď Ferdinand meškal za hranicou, aby nabral vojska proti nemu. Pod hradom Humenným 27. októbra čakal naňho Franko Druget a iní magnáti a pripojili sa k nemu so svojimi banderiami. S nimi tiahol k Debrecínu, kde sa mu pridružili Maďari, potom k Čanádu, kde sa mu pridružili Valasi, a k Lippe, kde sa mu pridružili Srbi, zostalí po čiernom cárovi. Tým spôsobom prišiel na dolnom Dunaji do styku s Turkami a do súsedstva so Zahorskom (Sedmohradskom) a Moldavskom. Bolo mu ľahko dostať na svoju stranu Maďarov (Székelyov a Kumánov) a Valachov v Zahorsku (Sedmohradsku), poneváč Soliman rozkázal vojvodovi Moldavska, aby ho podporoval v Zahorsku.Okolnosti, v ktorých sa nachádzal Ferdinand, boly nepriaznivé. Jeho vyslanstvo v Carihrade sa nepodarilo, a v Nemecku darmo sa uchádzal o pomoc, lebo katolíci a protestanti potierali sa vzájomne, miesto toho, aby sa boli spojili proti Turkom, nepriateľom kresťanstva. Svolal teda stavy uhorské do Prešporka a dostavil sa ta i sám 18. novembra roku 1528, aby sa poradil o prostriedkoch proti tureckému nebezpečenstvu. Jurišič, veliteľ posádky v Günsi, zvolal, že ľahšie je dostať sa do tureckej brány so zlatým kľúčom, než s oceľovým mečom, a radil dať sa do vyjednávania desaťročného prímeria s Turkom, na ten cieľ sohnať 100.000 dukátov pre Solimana, 6000 dukátov pre veľvezíra Ibrahima na každý rok prímeria. Jeho rada nebola prijatá, ale kráľ Ferdinand 22. augusta vydal manifest (otvorený list) na celé kresťanstvo, vyzývajúc ho k podpore a k pomoci na odstránenie nebezpečenstva, ktoré ohrožuje celé kresťanstvo.Medzitým Soliman dal na vedomie Zápoľskému, že sa chce s ním sísť pri Moháči. Dňa 22. augusta 1529 dostavili sa ta: Zápoľský, Verbőczi, Cibak, Piešťanský, Laski, biskup Franko Frangepan, mních Martinuzzi s 300 jazdcami, Soliman s Ibrahimom s 500 služobníkmi a s 500 janičiarmi na koňoch. Sem privedený bol i Peter Perin, ochranca koruny, ktorého, ako prívrženca Ferdinandovho, na úteku zo Šiklóša polapili. Po vybavenej spoločnej porade pohli sa k Budínu a 1. septembra, rozložiac sa tam táborom, vyzvali posádku (asi 2000 Nemcov), aby sa poddala. Tomáš Nádasdy, veliteľ posádky, odoprel to a vzdoroval obliehaniu, ale nespokojenci sputnali ho a poddali sa s tou podmienkou, aby so životom a hábami smeli odtiahnuť z hradu. Janičiari však, ktorým ľúto bolo nekoristiť, vrhli sa na nich a veľkú čiastku ich orabovali a povraždili.Zápoľský, opanujúc Budínský hrad, 4. oktobra prešiel na peštiansku stranu Dunaja, kde Soliman mal svoj stánok, a ukázal mu korunu, ktorú bol odňal Petrovi Perinovi. Odtiaľ navrátil sa do Budína, Soliman však dal sa na pochod proti Ferdinandovi. Ľahko mu bolo pohybovať sa na pravej strane Dunaja a zmocniť sa Vyšehradu, Ostrihomu, Taty, Komárna a Rábu, lebo ich posádky zavčasu odtiaľ odtiahly, zanechajúc po sebe hrady prázdne. Len Güns (Kysek) a Prešporok sa udržaly. V Günsi Mikuláš Jurišič, majúc 80 vojakov a 700 sedliakov, hrdinsky odrážal turecké útoky, Ján Szalay delami svojimi hrmel z Prešporka na Turkov.Hlavný úmysel Solimanov bol zmocniť sa Viedne, lebo Ferdinand chodil za Moravou, v Čechách, Hornom Rakúsku, Štýrsku, Gorutansku, Krajne, Tirolsku a Nemecku, aby sohnal vojsko a pomoc proti Turkom, nepostaral sa však zavčasu a dostatočne o bezpečnosť Viedne. Keď Soliman s 300.000 mužmi blížil sa k mestu, Ferdinand ochranu mesta sveril na Mikuláša Salma, ktorý sa bol vyznamenal v bojoch proti Zápoľskému v dolnom Uhorsku. Keď Soliman 27. septembra roku 1529 dal sa obliehať mesto, Salm mal len 2000 vycvičených vojakov, ale meštianstvo a žiactvo, starí a mladí, mužskí a ženské hrdinsky ho podporovali, a keď prišla i vojenská pomoc, Turci 13. oktobra porazení dali sa na útek, a Viedeň bola zachránená. (Wien und seine Landesfürsten 1834, II, 131 — 144.) Ferdinand až 23. septembra 1532 navrátil sa do Viedne.Soliman po utrpenom výprasku už 31. oktobra prišiel i so 60.000 kresťanmi, v Rakúsku a Štýrsku zajatými, do Budína. Dňa 3. novembra dostavil sa k nemu Zápoľský s niektorými magnátmi a biskupmi blahoželať mu k víťazstvu. (?) Boli prítomní i Peter Perin, opatrovník koruny, a Pavel z Vardy, arcibiskup ostrihomský. Napomenul ich, aby boli verní kráľovi Jánovi a na milosť prijali tých dvoch kajúcich, ktorí boli k Ferdinandovi odpadli. Zanechajúc značnú posádku Jánovi na hrade Budínskom, sadol na loď, na ktorej sa mal odplaviť po Dunaji. Keď Zápoľský z palácového obloka uzrel tisíce zajatých a do otroctva vlečených, horko — vraj — zaplakal nad nimi. Mal k tomu dosť príčin i iných. Nielen že spáchal zradu na kresťanstve a preto i od pápeža Klementa VII. 21. decembra bol vylúčený z cirkvi, ale i od cisára Karla V. vyobcovaný, i od francúzskeho kráľa bez podpory zanechaný, i mnohých prívržencov v Uhorsku, Zahorsku a Horvatsku pozbavený. Ešte toho roku vojsko Ferdinandovo dalo sa na pochod do Uhorska: Hardek na pravej strane Dunaja opanoval Staré Hrady, na ľavej strane Dunaja Kocian (Koc Jan) opäť podrobil Trnavu a temer celé západné a severné Slovensko, Salm dolné Pohronie a Ostrihom. Pokúsil sa dobývať i Budín, ale veliteľ na hrade, arcibiskup ostrihomský, Pavel z Vardy, tak vzdoroval, že Mikuláš Salm odstúpil od jeho obliehania. Šťastnejší boli: Franko Bebek pri Jágri, Ruprecht Herberstein pri Košiciach a Valentín Turek, ktorý robil vychádzky do Potisia. Nemci v Zahorsku (Sedmohradsku) šarapatili proti zápoľovským Maďarom (Székelyom a Kumánom) a Valachom, a i po utrpených porážkach šarapatiť neprestávali.Hrôzy domácej vojny pohly arcibiskupa ostrihomského, že 12. decembra urobil návrh, aby pohlavári oboch strán sišli sa buď v Ostrihome, alebo v Stol. Belehrade poradiť sa o prostriedkoch smierenia oboch protikráľov. Dňa 25. junuára 1530 oznámil svoj plán biskupovi Szalaházymu, kancellárovi Ferdinandovmu, a prosil ho, aby i Ferdinanda naklonil k spoločnému sjazdu. K tomuto prihlásili sa i Žigmund, kráľ poľský, a Juraj, vojvoda saský.Sjazd mal sa odbývať 24. júna v sliezskej Vratislave. Táto lehota však nebola zachovaná, lebo obom protikráľom záležalo na tom, aby ich strana zmocnela a na sjazde mala tým dôraznejší hlas.Ferdinand, aby pretrhol pomer medzi Zápoľským a Solimanom a získal si tohoto, 27. mája vypravil Mikuláša Jurišiča a Jozefa Lamberga do Carihradu, sľubujúc sultánovi ročne 100.000, veľvezírovi však 10.000 dukátov. Zápoľský podobne vypravil poslov svojich k Solimanovi s prosbou, aby mu poskytol pomoc na opanovanie horného Uhorska. Soliman vyslyšal ho a rozkázal, aby Mohamed-beg tak učinil. Mohamed-beg v septembri s 25.000 mužmi prekročil dolný Dunaj a, vedený Petrom Perinom, tiahol cez dolné Uhorsko do horného; spustošil ho a s Považia odvliekol do 50.000 zajatých Slovákov. Zápoľský zhrozil sa nad tým a žiadal prepustenie zajatých, ale žiadosť jeho len s posmechom bola odvrhnutá.Že sa tak stalo nášmu Slovensku, toho príčinou bolo, že Ferdinand, značne z Nemecka napomožený, rozkázal Roggendorfovi, odchovancovi Salma, zmocniť sa Budína. Roggendorf tiahol teda na pravej strane Dunaja, opanoval Ostrihom, bral sa k Budínu a dal sa ho 6. oktobra obliehať. Medzitým, keď urobil vychádzku k Vacovu a Vyšehradu, Gritti 31. oktobra všantročil 3000 Turkov do hradu Budínskeho, a obliehanie stalo sa obťažnejším, tak že Roggendorf upustil od obliehania a 19. decembra pohol sa nazpäť do Ostrihoma. (Slov. Letopis II, 50.)Výšspomínaná schôdzka uskutočnila sa medzitým až v novembri, nie však vo Vratislave, ale Poznani. Smierenie Ferdinanda so Zápoľským sa nepodarilo, uzavrelo sa len prímerie od 13. decembra 1530 do 13. decembra 1531. V čas tohto prímeria mali plnomocníci oboch protikráľov ďalej vyjednávať. Dňa 21. januára 1531 sišli sa Roggendorf a Laski vo Vyšehrade a uzavreli trojmesačné prímerie. Laski odišiel do Carihradu, aby sa pokúsil uzavrieť buď mier, alebo aspoň prímerie so sultánom. Medzitým meškali i poslovia Ferdinandovi v Carihrade a primali sultána tiež prijať jednoročné prímerie.Dňa 5. januára 1531 Ferdinand bol vyvolený za kráľa rímskeho. Nedôverujúc v prímerie so sultánom uzavreté, hľadal pomoc v Nemecku, u pápeža a u kráľa francúzskeho, ale bez nádeje. Následkom toho predsavzal si uzavrieť mier so Zápoľským, a to tým viac, že nespokojní i s Ferdinandom i so Zápoľským spojovali sa tým cieľom, aby bez ohľadu na Ferdinanda a Zápoľského Peter Perin stal sa gubernátorom Uhorska. V ohľade tomto významná je česká listina kráľa Ferdinanda daná v Innsbrucku 19. novembra 1532, potvrdzujúca smluvu medzi niektorými moravskými a uhorskými pánmi o hrady a osady na Slovensku. Tamtí boli na strane Ferdinanda, títo na strane Zápoľského. Na čele tamtých bol moravský boháč Ján Pernstein, na čele týchto však Mikuláš Kostka, hlavný kapitán horného Uhorska, majúc moc nad Trenčínom, Turcom, Liptovom a Oravou. Na začiatku novembra 1532 pokonali sa v Tešíne tak, že Kostka a jeho spoločníci pristúpili k Ferdinandovi a Kostka prepustil moravským pánom hrady: Likavu, Hričov, Ľubin, Zniov i s Kláštorom. „A pán Mikuláš Kostka — tak znie smluva — má zůstati pri zámcích Oravě a Strečně, i s městem Žilinou, s městečkem Sučany, s městem Tvrdošínem, s jejich vším všelijakým panstvím a príslušenstvím, což k těm zámkům, městám a městečku příslušelo… Item pan Jakub Kostinovský z Kostinova (Koštian) při vsi Necpalech (v Turci) se vším příslušenstvím, a Baláš (z) Dyak (Diaková) při vsi, kteréž říkají Sv. Michal, se vším příslušenstvím, tak, jakž jest jim to pan Mikuláš Kostka za službu jejich, kterouž jsou nebožtíkovi Petrovi Kostkovi, bratru jeho, a jemu činili, dal, poněvadž jsou také k králi JMsti přistoupili, zůstati mají. Item Pavel Rožen při těch vsech, o kteréž jest p. Mikuláš Kostka s pánem Ištvánem Revajem smluvu učinil, jakž ta smluva ukazuje, ponevadž jest také k JMsti přistoupil, zůstaven býti má. A poněvadž p. Mikuláš Kostka s služebníky a poddanými svými k JMsti přistoupil, to Janovi Kocianovi, hejtmanu polnímu krále JMsti, oznámiti mají, a nahoře dotčení páni a rytíři povinni budou jeho pomoci svou neopouštěti, a zase pan Mikuláš Kostka, byla-li by toho potřeba, napředpsaným pánům, rytířům a pánům společníkům jejich se služebníky a poddanými svými radou a pomocí skutečně býti má.“ Kráľ Ferdinand síce túto smluvu potvrdil, ale dodatkom: „Však při tom toto sme sobě vyminouti ráčili: předkem, aby z těch všech statkův bez vůle a vědomí Našeho žádných válek nezačali, ani co toho protimyslného před se brali, nébrž aby ti zámkové, tvrze, města i městečka Nám ku potřebě Naší v každý čas otevřeny byly, jako jiných poddanných velebnosti Naší.“ No listina táto ešte toho roku zbavená bola platnosti, poneváč Kocian vrhol sa na Považskú Bystricu Kostkovu, a tento preto odpadol od Ferdinanda. (Slov. Letopis IV, 30 — 37.)Ferdinad toho roku obrátil svoju pozornosť i na Dolniaky, listom svojím opäť ubezpečujúc Maďarov v Sabodči a Byhorsku, že chce šetriť ich reč materinskú.Medzitým Tomáš Nádasdy svolal stavy na 24. januára 1532 do Keneša nad Blatnom na poradu, kde uzavreli, aby svolaný bol snem na 12. marca do Berenhidy, ktorý by rozhodol, kto sa má stať kráľom. No oba protikráli postavili sa proti tomu. Ferdinand svolal snem na 24. apríla do Ostrihoma, Zápoľský však do Pešti. Boly to daromné pokusy, a to v takej dobe, keď hrozilo veľké nebezpečenstvo od Turkov.Solimann 25. apríla pohol sa z Carihradu, majúc 140.000 mužov. Vopred poslal Ibrahima Grittiho ako gubernátora do Moldavska a Zahorska (Sedmohradska) učiniť poriadky, ktoré kryly jeho chrbát, keď potiahne do Rakúska proti Ferdinandovi a do Nemecka proti cisárovi Karlovi V. Keď Soliman dorazil k srbskému Belehradu, pripojilo sa k nemu 15.000 Tatárov a pri Osieku námestník v Bosne priviedol k nemu 10.000 mužov. Mal teda spolu 165.000 mužov a 400 diel. Kráľ Ján, keďže nemal istoty, či Soliman tiahne do Uhorska ako jeho priateľ alebo ako jeho nepriateľ, choval sa opatrne. Keď Gritti prišiel zo Zahorska (Sedmohradska) do Budína, privítal ho počestne ako gubernátora a s vojskom svojím nepostavil sa mu v cestu. Kráľ Ferdinand však mal na pomoc náležite ozbrojených a vycvičených 29.000 mužov z Nemecka, 25.000 z Čiech, Moravy a Sliezska, 8000 Španielcov a Dolnozemcov od cisára Karla poslaných, 8000 za pápežské peniaze najatých Uhrov. Soliman, prekročiac Dravu pri Osieku, zaplavil celé Slovensko nad Salou. Dňa 5. augusta veľvezír, 10. augusta sultán postupovali na pravej strane Dunaja k Viedni, ale prinútení boli obliehať a dobývať mesto Güns (Kysek), kde bol Mikuláš Jurišič veliteľom so 700 mužmi, ktorí hrdinsky odrážali turecké útoky až do 31. augusta, tak že Soliman prestal obliehať mesto, daroval ho Jurišičovi a tiahol preč, nie k Viedni, ktorú dobývať sa neosmelil, ale do Štýrska, kde 12. septembra dorazil pod Štýrsky Hradec. No horami prekážaný a Kocianom stíhaný, spiechal s korisťou a 30.000 zajatými k srbskému Belehradu, kde sa 12. oktobra stretol s Ibrahimom, a Kocian preniesol svoje válčenie na ľavú stranu Dunaja proti Mikulášovi Kostkovi.Ferdinand bol by rád upotrebil tie pomocné vojská v Uhorsku proti Zápoľskému, ale pomocníci ho opustili, keďže ich úlohou bolo obrániť Viedeň, nie však nadobudnúť Budín Ferdinandovi.Po odchode Solimana nastaly podivné veci v Uhorsku, kde dvaja slabí králi stáli proti Grittimu, ktorý, ako gubernátor a hlavný kapitán celej krajiny, snažil sa zničiť najprv Ferdinanda a potom i Zápoľského, a tak s pomocou a milosťou Solimanovou stať sa kráľom Uhorska. No pohlavári šípili, kam cieli politika tohto pyšného cudzozemca, spojili sa a uzavreli sísť sa 7. februára 1533 v Prešporku. Na schôdzku prihlásili sa i Zápoľský, i Ferdinand, i brat jeho, cisár Karol.Medzitým Soliman skrze Jurišiča oznámil Ferdinandovi svoj tajný úmysel, že je hotový prijať ho za syna, cisára Karla za brata a uzavrieť s ním, keď nie mier, aspoň sedemročné prímerie. Ferdinand bol následkom toho vo veľkých rozpakoch. Konečne odhodlal sa oznámiť prešporskej schôdzke, že prijme nabídnutie sultánovo. Následkom toho 15. februára prešporská schôdzka sa rozišla.Dľa toho Solimanovho návrhu Zápoľský mal byť kráľom dolného Uhorska s hlavným mestom Budínom, Ferdinand však kráľom horného Uhorska s hlavným mestom Ostrihomom.V polovici marca boli poslovia vypravení do Carihradu; odtiaľ 2. júna vrátili sa do Viedne s tureckým poslom, ktorý priniesol podmienky smluvy so Solimanom uzavrieť sa majúcej. Prijali ho slávnostne, a Ferdinand povolal k sebe cisára a pohlavárov nemeckých, rakúskych, českých a uhorských, aby vypočuli úmysel sultána a poradili sa o tom, akú odpoveď dať sultánovi. Medzi podmienkami smluvy bola i tá, aby Ferdinand poslal kľúče Ostrihoma sultánovi. Pavel z Vardy, arcibiskup ostrihomský, bol proti tomu, lebo tým by Ferdinand vyznal, že ako kráľ uhorský je vazallom sultána, ako bol Zápoľský v Budíne. No Ferdinand skrze poslov svojich zaslal nielen odpoveď, ale i kľúče Ostrihoma sultánovi. Veľvezír Ibrahim prijal poslov, ktorí mu milostive doručili 27. mája 7000 dukátov; kľúče však neprijal a poznamenal, že čo sa týka Uhorska, o tom pokonávať bude pozdejšie. V akom duchu bude konať, dalo sa tušiť z toho, že Gritti práve vtedy meškal u Ibrahima v Carihrade, aby prekrižoval plány Ferdinandove.Medzitým, čo vyslanci Ferdinanda bavili sa v Carihrade, oligarchovia v Uhorsku buď sa nepridali ani k strane Zápoľského, ani k strane Ferdinanda, a proti nim oba králi zakročili, ako proti odbojníkom; buď odpadli od jedného kráľa k druhému, a v tom prípade šťastlivejší bol Ferdinand, ktorý si vedel získať prívržencov slovenských a nemeckých, natoľko, že 9. júna 1534 vydal list, v ktorom oznamuje, že Alex Turzo, ako jeho námestník, a Tomáš Salaházy, ako jeho kancellár, splnomocnení sú odpustiť tým, ktorí boli na strane Zápoľského, a ak pristúpia k Ferdinandovi, ponechať im ich svobody a udeliť im práva a výhody. Ba i sám Gritti zdal sa naoko prajným Ferdinandovi.Vyslanstvo Ferdinanda, ktoré bolo v Carihrade, dosiahlo prímerie, ale nedokonalé: Gritti stal sa námestníkom sultána a gubernátorom celého Uhorska; splnomocnený bol rozdeliť Uhorsko medzi Zápoľského a Ferdinanda a určiť hranice územia Zápoľského a Ferdinanda.Práve vtedy vypukla vojna medzi Tureckom a Persiou, a vodcom vojska tureckého stal sa Ibrahim. Následkom toho Gritti ztratil v ňom podporu, a aby po jeho odchode neutratil, čo skrze neho bol dosiahol, spiechal do Uhorska. Už 18. júna 1534 s 1000 pešími, 1000 jazdcami, s 200 janičiarmi a s Mosesom, druhým synom Solimanovým, dal sa na pochod z Carihradu do Zahorska (Sedmohradska). Tam však zle pochodil. Na hranici čakala ho jeho strana: na jej čele Anton, jeho syn, 16-ročný biskup jágerský, Ján Doczy, jeho pokladník, Batthány a iní s 8000 jazdcami. Koncom júla rozložil sa táborom u Brašova (Korona, Kronstadt). Sem prišli ho privítať Gotthard Kuza a Štefan Majláth z nemeckej (saskej) strany Ferdinanda. Na pravej strane rieky Maruše táboril Imro Czibaki, zápoľovský vojvoda Zahorska (Sedmohradska), so Srbmi strany Zápoľského. Gritti ho povolal k sebe do Fehnéru na poradu. Czibaki 11. augusta dostavil sa k nemu, odprevádzaný 200 mužmi. No v noci Imrich Batthány obkolesil ho a srúbal ho i s jeho ľudom. To rozsŕdilo Srbov a vôbec stranu Zápoľského, tak že do 40.000 ozbrojených mužov postavilo sa proti Grittimu. So svojimi Turkami utiahol sa do nemeckého mesta Medešu a ohradil sa tam. Konečne, ztrativ svojich Turkov, 29. septembra uskočil do valaského Moldavska, ale tamejší vojvoda vydal ho protivníkom, ktorí ho dali cigáňom, aby ho obesili. Následkom toho nastaly nové zápletky s rozhnevaným sultánom. Zápoľský osvedčoval, že vina padá na Grittiho, Ferdinand však vrhal vinu na Zápoľského; Soliman vyslal tlmača Junis-bega do Budína, aby vec vyšetril. Výsledok vyšetrovania bol prajný Ferdinandovi. Medzi nich vložil sa pápež Pavel III., ktorý napomenul oboch, aby sa smierili a spojili proti Turkom, jestli by títo ohrožovali Uhorsko. Oba odopreli sluch pápežovi.Dňa 31. oktobra 1534 nachádzame Ferdinanda v Turci, potvrdzujúceho listinu Alexa Turzu, ktorý v sobotu po navštívení Panny Márie (2. júla) roku 1534 na hrade Sklabinskom bol vydal listinu: že Sklabina s príslušníctvami k nej je spoločným majetkom Franka Revaya a jeho brata Štefana. (Vidz môj Slovenský Letopis II, 40 — 42.)Koncom januára roku 1535 Zápoľský, na radu Ibrahima a kráľa poľského, opäť prijal Laskiho do služby a obdaril ho veľkými majetkami, ale sklamal sa. Ferdinand získal si ho a potvrdil mu všetko, čo bol od Zápoľského obdržal. Následkom toho Zápoľský jeho miesto zaplnil Jurajom Utešeničom (Martinuzzim), mníchom Paulinom, ktorého bol učinil biskupom veľko-varadínským a pokladníkom. Súvekí dejepisci nakrátko menujú ho „bratom Jurajom“.V polovici marca začal Brodarič, biskup záhrebský, chodiť do Viedne a Budína, aby vyprostredkoval schôdzku Ferdinanda a Zápoľského, ale až 21. augusta sišli sa ich splnomocnenci a ustálili sa len na tom, aby sa prímerie predĺžilo do konca marca roku 1536 a medzitým aby svolaný bol snem na 19. novembra do Prešporka, ktorý by učinil koniec roztržkám. Snem sa sišiel. Záležal len z uhorských prívržencov Ferdinanda a zaoberal sa vážne úlohou, ktorú Ferdinand, ako kráľ uhorský, vyplniť má, aby sa stal obľúbeným a uviedol zákonitý poriadok do krajiny.Medzitým Zápoľský neprestal sa obávať, že sultán sa pomstí pre zavraždenie Grittiho, a necítil sa byť bezpečným pred tureckou posádkou v Budíne, teda utiahol za do Veľkého Varadína a pomýšľal vyrovnať sa s Ferdinandom, ba svoj úmysel oznámil i biskupovi Brodaričovi, skrze ktorého chcel sa dozvedieť podmienky, pod ktorými Ferdinand bol by hotový smieriť sa s ním. Následkom toho Brodarič šiel do Viedne. Odtiaľ nazpäť šiel 22. novembra oznámiť mu podmienky, asi tieto: Ferdinand je skutočným kráľom celého Uhorska, Zápoľský až do smrti svojej kráľom čestným, majiteľom Spiša a veľkej čiastky horného Uhorska. Palatín bude len jeden pre celé Uhorsko. Spišské prepoštstvo povýšené bude na biskupstvo, Zápoľskému podriadené; ostatné biskupstvá budú v moci Ferdinandovej. Vojvodina spišská prejde i na dedičov Zápoľského. Ferdinand vyplatí Zápoľskému 200.000 dukátov na doživotné užívanie. Na potvrdenie takého smierenia cisár Karol prijme Ferdinanda a Zápoľského za bratov a Zápoľskému dá za manželku jednu zo svojich vnučiek. So zprávou o tom Brodarič šiel k cisárovi Karlovi, ktorý sa bavil v Neapoli. Cisár až v marci roku 1536 odobril podmienky, vynímajúc poslednú; okrem toho vypravil svojho vyslanca k Zápoľskému. Vo Veľkom Varadíne bol jeho vyslanec slávnostne prijatý a uvedený do kráľovského paláca. Tam boly konané tajné vyjednávania v prítomnosti Zápoľského, Martinuzziho (brata Juraja), arcibiskupa Frangepana, potom verejné vyjednávania v prítomnosti Verbőcziho a iných pohlavárov. No vyjednávania neviedly k túženému cieľu, lebo okolnosti sa premenily v prospech Zápoľského a v nezdar Ferdinanda.Soliman už 15. marca dal uškrtiť veľvezíra Ibrahima, a po ňom pozostalé dopisovanie s Grittim postavilo Zápoľského do priaznivého svetla u sultána. Okrem toho vypukla opäť vojna medzi Frankom, kráľom francúzskym, a cisárom Karlom. Následkom toho Ferdinand ztratil podporu u cisára Karla, Zápoľský však našiel milosť a podporu u Solimana proti Ferdinandovi. Čo sa dalo docieliť, bolo len: aby každý z nich podržal, čo má, a aby predĺžené bolo medzi nimi prímerie do Veľkej noci roku nasledujúceho (1537). No jednako nastaly predošlé neblahé pomery medzi stranou Zápoľského a stranou Ferdinandovou. Od tohoto odpadávali nielen jednotlivci, ale i kraje, ako Zahorsko (Sedmohradsko) a Slavonia. Ferdinand, vidiac, že Soliman onedlho zamieša sa do Uhorska, svolal snem na 25. januára 1537 do Prešporka, aby sohnal potrebné prostriedky na válčenie proti Zápoľskému. Dňa 6. februára stavy privolily, aby od každého dvora platila sa dvojzlatová daň, biskupi a präláti desiatu čiastku zo svojej dežmy, ostatné duchovné osoby 3 zlaté zo svojich dôchodkov.Medzitým prišla zpráva s juhu, že Turci podmanili Bosnu a Dalmáciu. Z tej príčiny Ferdinand vypravil poslov svojich k Solimanovi, sťažujúc si na urazenie prímeria s ním uzavreného; Soliman však odvetil, že práve Ferdinand bol prvší, ktorý urazil prímerie, keď sa dal do boja proti Zápoľskému, vazallovi tureckému. No Turkom nebolo na tom dosť, ale vrhli sa i do Slavonie, kde podrobili si Veroviticu a Požegu, ba i Osiek. Následkom toho Ferdinand poslal ta veľkú silu vojska z Uhorska, Rakúska a z ostatných zemí svojich shromaždeného a podriadil ho Kocianovi. No už 10. septembra trpelo vojsko na nedostatok potravy a potom, od tureckého veliteľa v Osieku odrazené a porazené, dalo sa na zpiatočnú cestu. Za hlavného veliteľa ustanovený bol Mikuláš Jurišič, Kocian však bol povolaný pred vojenský súd. V rozpakoch, buď ztratiť hlavu alebo pristúpiť k Zápoľskému, odhodlal sa k tomuto druhému. Uskočil do Kostanice v Horvatsku, kde upadol do podozrenia, že chce zradiť Kostanicu Turkom, a preto ho Valentín Therek,[5]hlavný prívrženec a vojvodca Zápoľského, zavraždil. Za ten čas, čo bolo válčené na juhu, Brodarič a Frangepan opäť nadpriadli vyjednávania medzi Ferdinandom a Zápoľským na základe veľko-varadínskeho dohovoru. Dňa 24. februára 1538 vo Veľkom Varadíne uzavreté bolo smierenie, ktoré potom Ferdinand 10. júna potvrdil. Hlavné body boly: Cisár Karol a Ferdinand prijali Zápoľského za brata. Zápoľský podrží titul kráľa Uhorska, Horvatska a Dalmácie. Spoločne postarajú sa o hraničné hrady, hlavne o srbský Belehrad. Zápoľský odriekne sa spolkov proti Karlovi a Ferdinandovi a vypravené bude vyslanectvo ku Frankovi, kráľovi francúzskemu, aby sa smieril s Karlom a odstúpil od Solimana v záujme kresťanstva. Ak sa Zápoľský ožení a ak sa mu narodí syn, tomuto dá Ferdinand jednu z dcér svojich za manželku. Každý z nich podrží to, čo má v Uhorsku; Ferdinand podrží Slavoniu a Horvatsko, Zápoľský Zahorsko (Sedmohradsko). Ak Zápoľský umre bez potomka, jeho kraje pripadnú Ferdinandovi, ak umre Ferdinand bez potomka, cisárovi. Priechod od jedného kráľa k druhému je zakázaný; predošlé odpadlíctvo od jedného kráľa k druhému je zabudnuté. Keby Zápoľský vyhnaný bol zo svojho územia, Ferdinand a Karol postarajú sa o jeho primerané zaopatrenie.Hoci tieto vyjednávania, ako i súčasné spolčovania pápeža, Benátok a kresťanských mocí boly tajné, jednako nezostaly skryté pred Solimanom. Zápoľský bol si povedomý toho, že sa na neho hnevá sultán, a to tým viac, keď dostal zprávy o veľkej vojenskej príprave s jeho strany; predsa, dúfajúc na silu svoju, na silu Ferdinanda a na pomoc od kresťanských mocí, robil i on všemožné prípravy v Zahorsku (Sedmohradsku) a Severínsku. Jeho vojsko 9. augusta počítalo do 100.000 mužov, a so strany Ferdinanda Laski priviedol mu 7000 mužov a 1000 Španielcov. Bola to značná sila, s ktorou sa mohol merať so Solimanom, ktorý práve zaplavil Moldavsko a vojvodu moldavského dostal do zajatia a ohrožoval Zahorsko (Sedmohradsko). Nestalo sa však tak. Ostrovtipný brat Juraj (Martinuzzi) znal, že hojnými darmi viac sa dá docieliť, než mečom. Dľa jeho rady Zápoľský rýchle svolal snem do Kološu, aby sohnal peniaze na dary pre sultána a jeho vezírov. Vyslanci s darmi smelo kráčali do tureckého leženia a, oddávajúc dary sultánovi a jeho vezírom, nahovorili im, že dary sú na znak vďačnosti Zápoľského za to, že Soliman pokoril moldavských Valachov, proti ktorým Zápoľský bol shromaždil svoje vojsko. Tým spôsobom Zápoľský uspokojil hnev Solimana, tak že prijal na milosť i vojvodu moldavského a prepustil ho zo zajatia a na začiatku oktobra dal sa na zpiatočnú cestu do Carihradu.Po takom šťastne zažehnanom tureckom nebezpečenstve na začiatku januára roku 1539 sišli sa v Košiciach Verbőczi, kancellár Zápoľského, Brodarič, biskup vacovský, a Peter Perin, hlavný kapitán horného Uhorska (teda prvý Maďar, druhý Horvat, tretí Slovák), na poradu o neveste pre Zápoľského. Usniesli sa na tom, že Zápoľský nevezme si dcéru Ferdinanda, ale Izabellu (Alžbetu), dcéru Žigmunda, kráľa poľského: teda Slovák Poľku. Na to privolil Zápoľský a 29. januára bol s ňou v Krakove zasnúbený. Odtiaľ nevesta sprevádzaná bola do Budína a do Stol. Belehradu, kde 23. februára bola sobášená a za kráľovnu korunovaná.Ferdinandovi toto manželstvo nebolo po chuti a preto snažil sa Zápoľského rozdvojiť so Solimanom. Zápoľský, tušiac nebezpečenstvo, vypravil brata Juraja (Martinuzziho) za poslanca do Carihradu, aby prekrižoval plány Ferdinandove. Ferdinand svolal snem na 21. septembra do Prešporka, aby sa poradil o prostriedkoch válčenia, lebo lanského roku rozpadol sa protiturecký spolok medzi pápežom, Benátkami, kráľom francúzskym a cisárom Karlom: teda na podporu toho spolku nemohol sa opierať. Predbežne vypravil Hieronyma Laskiho, svojho kancellára, a Andronika Tranquilla, pisára nebohého Grittiho, do Carihradu, aby vyprostredkovali predĺženie prímeria s portou. Snem sa sišiel. Ferdinand predložil mu tajné veľko-varadínske dorozumenie sa so Zápoľským a žiadal peniaze a vojsko. Snem bol búrlivý. Darmo Ferdinand odročil ho na 1. oktobra do Ostrihoma, aby sa docielil pokoj medzi stranou oboch kráľov. Okrem toho Ferdinandov poslanec v Carihrade (Laski) tak rozdráždil sultána, že ledva veľkými darmi vykúpil sa zo žalára, a uzavreté bolo len prímerie so sultánom do 1. januára 1540.Nespokojnosť s rozvadenými kráľmi dala podnet k nebezpečným zápletkám v Zahorsku (Sedmohradsku). Štefan Majláth, vojvoda Zahorska (Sedmohradska), chcel založiť samostatné, od Zápoľského neodvislé Zahorsko pod nadmocou sultána, ktorému sľúbil 12.000 dukátov poplatku každoročne. Spoliehal sa na Nemcov, ba vypravil i svojho brata Dominika k vojvodovi Valachie, aby ho v tom podporoval. No vojvoda posadil ho do chládku. I jeho vyslanci v Carihrade zakúsili to, že veľvezír Lufti dal im radu, aby boli poslušní svojmu kráľovi Zápoľskému. Majláth obrátil sa i na Ferdinanda, žiadajúc 15.000 pomocného vojska proti Zápoľskému. V tej nádeji, že Ferdinand, aby sa stal kráľom celého Uhorska, poskytne mu pomoc, svolal stavy na 8. marca 1540 do Maroš-Vášárheľu. Snem sa sišiel, ale Majláth, cítiac, že jeho plán je zradený, vytkol snemu iný cieľ. Povolal do snemu po štyroch vyslancov z Kumánov, Székelyov a Nemcov, aby sa poradili o sťažnostiach, ktoré by Zápoľskému predložili. Zápoľský dal uväzniť vyslancov, ktorí mu tie sťažnosti predložili, a potom sám prišiel do Kľuže, 7. mája však vydržiaval snem v Torde. Vojvoda Majláth a vicevojvoda Imrich Balassa utiahli sa do hradu Fogarašu. Keď bol hrad obliehaný, Zápoľský utrpel na tele prvú porážku a 10. júla dal sa zaviezť do Mühlenbachu (Szászsebes), kde dostal radostnú novinu, že jeho žena Izabella 7. júla porodila mu v Budíne syna (Žigmunda). Dňa 11-ho utrpel druhú porážku a 21. júla umrel.Pred svojou smrťou Solimanovi, aby sa synka jeho ujal a bol jeho ochrancom, poručil 50.000 dukátov, 6 zlatých a 100 strieborných čiaš a pokálov. Potom povolal k sebe Petroviča, Martinuzziho, Verbőcziho, Valentína Therka (Turka), Antona Verančiča a Jána Eszékyho, hlavy svojej strany; vystríhal ich, aby nevolili kráľa z domu rakúskeho a postarali sa o korunovanie jeho synka Žigmunda. Za tútora jeho a za ochrancu vdovy Izabelly ustanovil Martinuzziho a Petra Petroviča, ktorý bol jeho príbuzným. Stavy shromaždily sa na jeho pohrabe v Stolnom Belehrade a potom v Pešti uzavrely, že Martinuzzi a Petrovič pozatým povedú správu krajiny, Valentín Turek bude veliteľom vojska, Verbőczi a Eszéky zanesú poručené dary Solimanovi.Už 23. júla oznámili Žigmundovi, kráľovi poľskému, zprávu o smrti jeho zaťa a prosili ho, aby podporoval svojou radou svoju dcéru Izabellu a svojho vnuka Žigmunda. Následkom toho kráľ Žigmund 15. augusta napomenul Izabellu, aby sa nerozhodla k ničomu prv, kým sa s ním neporadí. Potom dal odpoveď stavom, aby sa neprenáhlily a čakaly na zprávu od sultána, aby sa neopovážily chopiť sa zbrane, kým sa neporadí s kráľom Ferdinandom a s cisárom Karlom.Ferdinand, akonáhle dostal zprávu o tom, že sa Izabelle narodil syn, už 8. júla písal Andronikovi Franquillovi, aby s Laskim spiechal do Carihradu a akýmkoľvek spôsobom, drahocennými vecami, ba, keď nie ináč, i sľúbením 30.000 dukátov ročitého poplatku, získal sultána, aby ho dľa veľko-varadínskeho dohovoru uznal za kráľa celého Uhorska. Nerobil si však nijakej nádeje, že ako predtým, tak i teraz Laski vykoná niečo u sultána proti bratovi Jurajovi (Martinuzzimu).Martinuzzi, ako tútor nemluvniatka, nepochyboval o tom, že sultán nikdy neprivolí k tomu, aby sa Ferdinand stal kráľom celého Uhorska, a chytil sa do práce, aby nemluvniatku zabezpečili Zahorsko (Sedmohradsko), kde Maďari (Kumáni a Székelyi) vždycky pridŕžali sa nebohého Jána Zápoľského. Okrem toho dal sa do vyjednávania s Radulom, vojvodom Valachie, sľubujúc mu prepustenie Borbregu a Vinice, ktoré mu nedávno bol odňal Majláth, ak bude držať s ním.Medzitým Peter Perin (Perinský) a Frangepan, arcibiskup kaločský a spolu jágerský, ktorí sa dosiaľ neutrálne chovali, pozvali podobných neutralistov do Dindeša. Osvedčili sa za Ferdinanda a proti Turkom a poslali list na cisára Karla, prosiac ho, aby primal Ferdinanda k rozhodnému kroku: buď sa vyrovnať so Solimanom, alebo chopiť sa meča proti nemu.Medzitým Soliman, prijmúc poručené dary, vypravil posla do Budína, aby sa presvedčil, že otázne dieťa nie je podvržené (ako klebetil Majláth), ale skutočným dieťatom Izabelly a synom nebohého Jána Zápoľského. Keď sa toto zistilo, Izabella 9. oktobra skrze Imricha Bebeka, prepošta stolno-belehradského, a Franka Tomoryho poslala list, v ktorom napomína stavy zahorské (sedmohradské), aby sa nedaly klamať klebetou Majláthovou a poddaly sa pravému synovi nebohého kráľa Jána Zápoľského. Naproti tomu však i Ferdinand písal týmže stavom, aby zostaly jemu verné, sľubujúc im, že v krátkom čaše Tomáš Nádasdy, Žigmund Balassa a Gašpar Horvat privedú im pomoc.Konečne Ferdinand dal sa do práce. Z Viedne dal rozkaz, aby Leonard Fels tiahol do Starých Hradov a odtiaľ s uhorskými Nemcami po pravej strane Dunaja k Ostrihomu. Na lodiach po Dunaji tiahol Peter Perinský, kancellár a hlavný kapitán horného Uhorska, so Slovákmi k Vyšehradu. K nemu pripojili sa Baltazár Balassa Bánfi, Gabriel Levay a Gašpar Raskay. Zmocnili sa Vyšehradu, prešli na pravú stranu Dunaja k Vacovu a potom, prekročiac Dunaj, v Starom Budíne vtiahli do leženia Felsovho. Dostavil sa ta i Žigmund, kráľ poľský, a 17. oktobra nastalo vyjednávanie s Izabellou a s jej radcami o vydanie Budínskeho hradu Ferdinandovi. Izabelle a jej radcom záležalo na tom, aby predĺžili vyjednávanie, kým nedostanú zprávu z Carihradu. Povstaly svady a srážky medzi uhorským a neuhorským vojskom, ktoré odstránené boly len tak, že Fels a Perinský umiestili voje na zimovanie. Leženie Felsa zostalo na pravej strane Dunaja, Perinského na ľavej strane, v Pešti.Práve 17. oktobra, keď sa započaly vyjednávania pri Budíne, Verbőczi a Eszéky v Carihrade obdržali od sultána odpoveď na svoju žiadosť, aby sa ujal synka nebohého Jána Zápoľského. Podmienky boly také ťažké, že kráľ uhorský bol by len jeho vazallom, ktorý by nemal nijakého práva a povinný by bol nielen plniť jeho rozkazy, ale i každoročne platiť mu veľké summy. Brat Juraj (Martinuzzi) bol hotový prijať podmienky. Z tej príčiny medzi ním a Izabellou povstaly také protivy, že sa ho chcela zbaviť na akýkoľvek spôsob, hoci i jeho usmrtením. Začala 8. februára 1541 opäť vyjednávať s Ferdinandom, ale zas bez výsledku. Medzitým Ferdinandov poslanec Laski bol 7. novembra u sultána, aby vyprosil uňho aspoň predĺženie prímeria. No Soliman, ktorý bol poučený o veciach v Budíne konaných, rozhnevaný vypustil z úst i slová, že po zime príde jar, po jari leto, Budín však bude jeho, ale nie Ferdinandov.Ferdinand zo zprávy Laskiho vyrozumel, že Soliman pomýšľa na vojnu, a preto robil všemožné prípravy, aby sa zmocnil Budína a tak predišiel sultána. Dal sberať vojakov a peniaze nielen v Uhorsku, ale i v Čechách a na Morave, ba i v Nemecku. Nemecké stavy sľúbily 100.000 pechoty a 2000 jazdy, ale sľub nesplnily, tak že Ferdinand 3. mája len asi 70.000 mužov shromaždil pri Komárne a odtiaľ pohol sa k Budínu. Keďže Fels ochorel, za hlavného veliteľa ustanovený bol Roggendorf. V Budíne bolo len 2400 mužov obrnených, ale bratom Jurajom (Martinuzzim) oduševnených. Začalo sa obliehanie. Roggendorf dal z diel vystreliť niekoľko rán, len tak na postrach, a vyzval Izabellu, aby veľko-varadínsky dohovor s Ferdinandom prijala a tomuto Budín oddala. Bola i hotová tak urobiť, ale Martinuzzi prekazil jej útek a dal ju pod stráž. Obliehaní zmužile sa chovali, ale nedostatok sily a potravy rozdvojil mešťanov, a to tým viac, keď Izabella poslala na mestskú radu opis tých výsad, ktoré dal nebohý jej manžel Budínčanom. Okrem toho im zapísala i svoje panstvo Sklabiňu v Turci. V tom prišiel list tureckého vezíra Mahomeda, vyzývajúci obležených, aby vytrvali, kým nepríde im turecká pomoc. Toto účinkovalo. Obležení tomu listu rozumeli tak, že Martinuzzi chce vydať Budín Solimanovi, a potajomne vyslali Gregora Bornemisszu k Roggendorfovi. Len to si vyhradili, aby Budín nebol vydaný Nemcom, ale uhorským pánom: Perinskému, Seredimu, Nyárymu a Revayovi, aby v noci s 13. na 14. júna poslal uhorských vojakov k bráne nezatvorenej. No Roggendorf poslal síce vojakov z uhorského tábora peštianskeho, ale Nemcov. Keď títo v noci prišli ku bráne a vpustení boli do mesta, povstal krik: „Nemci idú!“ Nastala krvavá srážka. Posádkoví mužovia a ozbrojení mešťania vrhli sa na votrelcov a zradcov a zahnali ich do tábora Roggendorfovho.Onedlho potom väčšie nebezpečenstvo dotklo sa Budína so strany Turkov. Mohamed s tureckým, Valentín Turek s uhorským vojskom poberali sa k Budínu. Mahomed s tým úmyslom, aby robil prípravy Solimanovi k opanovaniu Budína, Valentín Turek aby prispel obleženým pomocou, aspoň dodaním potravy. Okrem toho oznámil Perinskému i to, že Soliman po ľavej strane Dunaja tiahne k Pešti, kde má svoj tábor.Mohamed a Valentín Turek oborili sa na Roggendorfa s takou silou, že sa dal na útek po Dunaji do Komárna, odtiaľ do Šomorína (v stolici Prešporskej), kde i svojim ranám podľahol. Jedna časť jeho neuhorského vojska pokúsila sa uskočiť za Dunaj do Perinovho tábora, ale buď zahynula vo vlnách Dunaja, alebo pri peštianskom tábore srúbaná bola od Turkov. Turci šetrili uhorských vojakov, ale len tak naoko, aby prikryli svoj úmysel, lebo Soliman, nechajúc uhorský tábor v pokoji, prešiel na pravú stranu do tureckého tábora a vypravil poslov do Budína ku kráľovne Izabelle s tým pokrytstvom, že si želá vidieť potomka Jána Zápoľského, ktorého chce urobiť kráľom uhorským. Ona síce nedôverovala sladkým slovám jeho, predsa však, Martinuzzim a inými radcami nahovorená, oddala ho Petrovičovi, aby ho odniesol do stánku Solimanovho. Soliman ho prijal s pokrytskou radosťou a dal svolať divan (radu), aby sa poradili, čo s ním. Výsledok porady bol: Budín a západné Uhorsko až po Tisu podrží sultán až do dospelosti dieťaťa, Uhorsko za Tisou a práve Turkami podrobené Zahorsko (Sedmohradsko) opatrovať bude preň, ako pre svojho vnuka, Žigmund, kráľ poľský. Potom Mohamed-paša povolal k sebe Turkoviča, mešťanostu, aby šiel s ním a s jeho janičiarmi do Budína oddať ho sultánovi. Medzitým, čo radcovia Izabelly a mesta zadržaní boli v stánku sultánovom, do 3000 janičiarov vkradlo sa do mesta a rozptýlene, ako by si len obzerali mesto, chodili po uliciach, potom však shromaždili sa na určitých miestach. Zatým prišiel Mohamed-paša; na námestí sv. Jura postavený mu bol stánok, z ktorého vydával rozkazy: aby posádkové vojsko odobralo sa z hradu preč; princ, dámy, bohatí magnáti, zemäni a Židia vypovedaní boli z mesta, ostatní však museli vydať svoju zbraň. Večer z magnátov poslaný bol Podmanický do hradu, aby bol vyprázdnený. Dňa 1. septembra ráno turecký posol oznámil Izabelle a Martinuzzimu, že sultán je pánom Budína a celého Uhorska až do plnoletia jej dieťaťa,[6]s ktorým až do toho času iná bývať za Tisou, na ľavej strane Dunaja. Dňa 2. septembra šiel sultán do hlavného chrámu Panny Márie, modlil sa tam a tým spôsobom, vraj, premenil i ostatné kresťanské chrámy na turecké mošeje. Dňa 4. septembra Nišand-paša doručil Izabelle listinu, v ktorej Soliman pod prísahou sľubuje jej, že ju a jej syna na jej vykázanom území ochraňovať bude, a keď jej syn stane sa plnoletým, oddá mu Budín a celé Uhorsko. Toho dňa Martinuzzi, Petrovič a Bathyány boli prepustení na svobodu. Títo 5. septembra s 300 tureckými jazdcami odprevádzali kráľovnu, korunu a ostatné krajinské drahocennosti do Lippy. Mohamed-paša, uhorský renegát, bol ustanovený za miestodržiteľa v Budíne s hodnosťou vezíra, Chaireddin-paša za sudcu pre mohamedánov, Verbőczi pre kresťanov s 10 dukátmi ročného platu. Mohamed-paša ubytoval sa v dome Martinuzziho, Verbőczi v kráľovskom paláci.[7]Dňa 6. septembra prišli k Solimanovi poslanci Ferdinanda, Salm a Herberstein, aby s ním uzavreli mier. Sultán prijal síce prinesené dary milostive, ale uzavretie mieru sľúbil len s tou podmienkou, ak mu Ferdinand navráti Tatu, Vyšehrad a Ostrihom. Poslanci odvetili, že na to nie sú splnomocnení, vyjednávanie o mier bolo odročené a poslanci 18. septembra dali sa na zpiatočnú cestu. Dňa 22. septembra sultán tiež dal sa na zpiatočnú cestu do Carihradu. Prijdúc do srbského Belehradu, prepustil Laskiho, ktorého bol vláčil sa sebou, na svobodu, Valentína Turka však sputnaného vzal so sebou dol Carihradu, kde ho uväznil. Tam, keďže nechcel odpadnúť k mohamedánstvu, aby si naklonil sultána, roku 1550 umrel.Soliman mal úmysel zmocniť sa nielen Budína, ale i Viedne: teda Ferdinandovi bolo treba chystať sa k obrane a k zadováženiu si vojenskej sily proti nemu.Soliman už roku 1541 vyslal Tatárov, aby pustošili v stoliciach Ostrihomskej, Nitrianskej a Stolno-belehradskej. Veľký počet zajatých dal pred svojimi očami povraždiť. Následkom toho 15 stolíc (Boršod, Gemer, Novohrad, Heveš, Abauj, Šariš, Spiš, Zemplín, Zvolen, Bihar, Solnok, Satmár, Sabolč, Bereg a Ugoča) osvedčilo sa za Ferdinanda proti Solimanovi na základe veľko-varadínskeho dohovoru Ferdinanda s nebohým kráľom Jánom Zápoľským uzavretého. Tým cieľom získať sa mal Ján Žigmund, kráľ poľský, kráľovna Izabella a Alex Turzo, námestník Ferdinanda. No Martinuzzi nahovoril Izabellu, aby na takú smluvu nepristala. Naproti tomu Peter Perinský, Andrej Báthory, Drakfi, Bebek, Raška a bratia Imro, Anton a Gabriel z Humenného postavili sa na stanovisko neutrálne a uzavreli v Šarišskom Potoku spolok na vzájomnú podporu a ochranu.Medzitým Ferdinand nielen hľadal vojenské prostriedky doma a na Západe, ale pozval k sebe do Brna i dôverných magnátov z Uhorska, aby sa s nimi poradil o výprave proti Turkom. Výsledok porady bol, že svolal snem na 12. februára 1542 do Baňskej Bystrice. Dňa 19. februára prišlo ta 31 magnátov a vyslanci z 36 stolíc. Že by sa rozličné strany smierily a spojily, uzavrelo sa, aby majetky protivnej strany, i tie, ktoré predtým odňaté boly prívržencom Zápoľského, navrátené boly vlastníkom; aby sa na vojenské ciele shromaždily peniaze, ustanoveno, že by od každého sedliackeho dvora a po mestách od remesla daň bola jeden zlatý; zemäni aby dali 60-tu čiastku majetku, cudzozemskí obchodníci 40-tu čiastku svojho tovaru; ak pôjde kráľ na bojište, každý zemän pôjde v boj osobne a z 20. dvorov sebe poddaných vystrojí jedného jazdca; präláti zo svojej dežmy nielen platiť budú svoje mužstvo, ale vystroja i jedného jazdca namiesto svojej osoby; kláštory vyšlú dvoch zo svojich bratov ako kazateľov slova Božieho. Snem zakončený bol 7. marca.Keďže v Budíne turecká posádka morovou ranou bola stenčená na 2000 mužov, ľahko by bolo bývalo zmocniť sa ho; ale miesto toho Ferdinand splnomocnil Franquilla, svojho poslanca, aby naklonil sultána, že by uznal Ferdinanda za kráľa, ktorý mu ponúka ročitých 100.000 dukátov. Dokiaľ trvalo márne vyjednávanie v Carihrade, schádzalo sa vojsko uhorské a neuhorské k dobývaniu Budína. Hlavným veliteľom neuhorského vojska bol Joachim z Braniborska, veliteľom uhorského vojska bol Peter Perinský. Súčasný dejepisec Georgius Sirmiensis naznačil o uhorskom vojsku, že záležalo zo Slovákov a tvorilo tretinu celého vojska. Vo vojenskej porade Perinský bol za to, aby urobený bol útok na Budín, Joachim však zavrhol jeho návrh a, 20. septembra prekročiv Dunaj, dal sa dobývať Pešť, zanechajúc jednu časť vojska na obliehanie Budína. No nepodarilo sa ani jedno, ani druhé. Okrem toho kolovala falošná zpráva, že turecké vojsko ponáhľa sa na pomoc obleženým, tak že Joachim 5. oktobra vyhlásil válčenie pre nastávajúcu zimu za dokončené a, nechajúc 7000 Nemcov v Uhorsku, nastúpil zpiatočnú cestu.Hoci Perinský verne a zmužile bojoval pod Budínom so svojimi Slovákmi za Ferdinanda, Nemci, aby svoju hanbu zakryli, uvalili vinu nezdaru naňho. Postavený bol pred vojenský súd, záležajúci z cudzozemcov, a odsúdený bol do väzenia vo Viedeňskom Novom Meste. Jeho osud pobúril Slovákov, tak že opustili jeho tábor a rozptýlili sa. Alex Turzo, palatín a námestník Ferdinanda, keď bez výsledku ujal sa Perinského, zaďakoval a od ľútosti nad Perinským už 25. januára 1543 umrel. Ferdinand, aby ako-tak utíšil pobúrené mysle, ubezpečil stavy, že sa ich nedotkne osud Perinského, a povolal ich k sebe do Prešporka, aby sa s nimi poradil o zaplnení hodnosti, ktorú Alex Turzo bol zastupoval; stavy sa však vyslovily, že sa to stať má na riadnom krajinskom sneme. Následkom toho za dočasného námestníka ustanovený bol Pavel z Vardy, arcibiskup ostrihomský, za dočasného palatína Franko Revay, ktorý roku 1540 bol od Ferdinanda obdržal hrad Blatnicu (v Turčianskej stolici).Že Soliman nenechá bez pomsty útok na Budín, dalo sa predvídať. Z tej príčiny i Ferdinand i Soliman robili prípravy na obnovenie vojny. Soliman už v zime roku 1543 rozkázal Martinuzzimu, aby zaopatril rožný dobytok, ovce a múku, lebo v apríli nasledujúceho roku s veľkým vojskom pohne sa do Uhorska. Už 23. apríla vtrhli Turci do Bosny a Slavonie. Na začiatku mája uderili na hrad Valpo. Veliteľ posádky Michal Arky zmužile sa bránil, ale konečne 23. júla podľahol a bol zajatý. Aby vyhol väzeniu, s celou svojou rodinou stal sa mohamedánom. Potom tiahli k Šiklóšu (v stolici Baraňanskej), kde bol Vaš veliteľom nad malou posádkou 200 mužov. Bránil sa zmužile za 11 dní, ale podľahol. Potom Turci tiahli k Pečuchovu, odkiaľ biskup s kapitulou a mešťania boli sa dali na útek. V tom pritiahol Soliman s driekom svojho vojska, ktoré, rozdelené na zástupy, pustošilo mečom a ohňom Slovensko na pravej strane Dunaja. Dňa 22. júla Soliman vtiahol do Budína. Odtiaľ tiahol pod Ostrihom, kde bola posádka 1500 mužov, záležajúcich okrem Nemcov zo Španielov a Italov; no títo 10. augusta poddali sa s podmienkou svobodného odchodu so svojimi vecami. Obdržali svobodný odchod na prázdno. Potom tiahli Turci k Tate, kde bola posádka 600 Italov a Nemcov. Títo boli posekaní a hrad znivočený. Potom tiahol Soliman k Stolnému Belehradu. Ferdinand síce poslal im dva pluky (Nemcov a Italov) na pomoc, ale už bolo pozde. Dňa 20. augusta Soliman ho obľahol. Dňa 26. augusta urobil Soliman útok na Stolný Belehrad, ale bol od posádky a meštianstva odrazený. Dňa 1. septembra chystal sa k druhému útoku. Medzitým mešťania vypravili posolstvo k Solimanovi a sľúbili mu, že mu otvoria brány, s tou podmienkou, že bude šetriť mesto. Tak sa i stalo, ale veliteľ posádky so svojimi 500 mužmi zmužile sa bránil, až i padol. Posádka sa poddala a bola prepustená, ale značnejší mešťania boli sťatí, preto, že po smrti kráľa Jána pristúpili k Ferdinandovi. Soliman, zanechav tam tureckú posádku, v polovici septembra odtiahol s 50.000 mužmi k Pešti, lebo Ferdinandovi pošťastilo sa vystrojiť väčšie vojsko proti nemu.Ferdinand mal ovšem veľké vojsko, ale toto sa rozpadlo. Vojsko z Čiech a Nemecka bolo sa dostavilo, aby zastavilo Turkov, keby sa vrhli na Viedeň, Čechy a Nemecko, nie však na to, aby vyhnalo Turkov z Budína. Keďže Soliman odišiel s vojskom svojím do Carihradu, Nemci a Česi sa nazdávali, že nemajú čo v Uhorsku robiť, a tak Ferdinand bol odkázaný len na vlastnú svoju vojenskú silu. Z tej príčiny svolal snem na 19. novembra 1543 do Baňskej Bystrice. Tam boly povolené 2 zlaté od každého dvora na najatie válečníkov. Okrem toho uzavretá bola insurrekcia zemänov, ak vyjde kráľ osobne na bojište. Bolo to slabé opatrenie na vojnu a dotklo sa hlavne nášho Slovenska, lebo, vynímujúc stolice medzi Rábou a Lajtou, ostatné Uhorsko a Zahorsko (Sedmohradsko) boly pod bezprostredným alebo prostredným vlivom Solimana. Áno, ľud bol taký znechutený, že nedbal zameniť zemianske poddanstvo za turecké. V takom smutnom stave bol Ferdinand, keď Mohamed-paša poslal časť vojska z Budína na Vyšehrad a z posádky jeho len veliteľa Petra Amadea pri živote nechali. Odtiaľ tiahli za Dunaj, k Novohradu a Hatvanu a oba si podmanili. Odtiaľ brali sa k Jágru, kde boli Perinského kapitáni (Tomáš Varkócz a Mikuláš Torma), ktorí sa zmužile zadržali, tak že Turci od obliehania upustili. Súčasne i z Ostrihoma, prekročiac Dunaj, tiahli na Pohronie a v noci uderili na Levice. Obyvateľov mestečka posekali a hnali sa k bráne hradu. No posádka zavčasu sa prebudila a hrad obránila. Turci, odtiaľ zahnaní, vrhli sa na ľud medzi Levicami a Hronom. Z tej príčiny Mikuláš Prosinovský z Vyškova, išpán a kapitán grófstva Starého Zvolena, 21. septembra 1544 českým listom v mene vdovy-kráľovny Márie prikazuje Baňsko-bystričanom, aby poslali „sto vybraných pacholkov“ do Krupiny. (Slov. Let. II, 52.) Keď sa Turci s korisťou a so zajatými dali na zpiatočnú cestu do Ostrihoma, Franko Nyáry porazil ich na rieke Ipli.Ferdinand, aby sa prichystal na vojnu proti Turkom, svolal snem na 21. novembra do Trnavy, potom však preložil ho na 6. januára a opäť na 2. februára 1545. Bol to snem náramne búrlivý, proti cisárovi Karlovi a námestníkom Ferdinanda rozpajedený, lebo cisár, potlačovaním luteránstva zaneprázdnený, skrze poslanca svojho odoprel vojenskú pomoc proti Turkom, Ferdinand však žiadal dosiaľ neslýchané odanenie, vo väzení držal najspôsobnejšieho vojevodcu uhorského, Petra Perinského, a dľa svojho sľubu nenavracal shabaných majetkov pravým ich vlastníkom. Spomenuli i to, že politika Martinuzziho je opatrnejšia, než politika Ferdinandova. Snem sa rozišiel.Ferdinand, aby predišiel nespokojné (Martinuzzim vábené) horno-uhorské stavy, 25. decembra vypravil prepošta Adorna do Carihradu vyprostredkovať prímerie u Solimana, ako mu to bol radil cisár Karol.Medzitým premenil sa pomer Martinuzziho k Turkom. Turci zneuctili hroby kráľov uhorských v Stolnom Belehrade i telesné ostatky kráľa Jána Zápoľského. To rozsŕdilo Martinuzziho proti Turkom a pohlo k tomu, aby horné Uhorsko radšej spojené bolo s územím Izabelly, než stalo sa korisťou Turkov. Tak stály veci, keď Ferdinand potuloval sa v Nemecku. Keď jeho poslanec Adorno v Carihrade za drahé peniaze docielil prímerie na 18 mesiacov, Ferdinand svolal horno-uhorské stavy do snemu, ktorý bol zahájený 2. februára 1546 v Prešporku skrze Ferdinanda osobne. V zahajujúcej reči ospravedlňoval sa proti výčitkám, ktoré mu v predošlom trnavskom sneme boly činené. Na to Tomáš Nádasdy, hlavný krajinský sudca, v mene stavov vyslovil mu vďaku za všetko, čo dobrého konal za krajinu, pritom však, mierne síce, ale dôrazne, kládol mu na srdce, aby sa netúlal toľko za hranicami, ale častejšie prichádzal do krajiny, ktorej viac je treba jeho prítomnosti; aby on osobne riadil krajinu a konal vyjednávania, nie skrze cudzozemcov; aby ustavične neuvaľoval nové ťarchy a dane, ktoré táto jeho časť Uhorska, skrze vojny a domáce nepokoje schudobnelá,[8]uniesť nevládze atď. No, čo sa týka dane, sľúbili mu jeden zlatý od každého dvora a iné procentá od dôchodkov, na potreby krajiny 20 denárov od každého dvora; konečne žiadali, aby sa zakročilo proti zbojstvám a vzájomným násilenstvám, že by uvedený bol poriadok do krajiny.Dňa 16. júla vypravení boli poslanci do Carihradu uzavrieť mier so sultánom. Ferdinand však šiel k cisárovi Karlovi, zamestnanému vojnou proti Fridrichovi, kurfürstovi saskému, ktorý bol na čele luteránov; áno, 1. oktobra poslal cisárovi na pomoc i 1500 jazdcov, ktorí 24. apríla 1547 prispeli k porazeniu Fridricha.Medzitým umrela Anna, manželka Ferdinandova, 27. januára v Prahe. Následkom toho Ferdinand odišiel do Prahy. Odtiaľ písal uhorským stavom, aby sa sišly 25. novembra do snemu v Trnave. Snemu bol predložený i odpis smluvy so sultánom uzavrenej, ale falšovaný. No stavy so strany Turkov sa dozvedely, že v odpise zamlčaná bola podmienka, že sultán privoľuje k päťročnému prímeriu za ročitý 30.000-dukátový poplatok (tribut). Tým spôsobom Uhorsko snížené bolo na vazallstvo. Rozčulenie nad tým bolo všeobecné, ale vec nateraz nedala sa napraviť. Napriek tomu odhlasovali dva zlaté od dvora, a snem stal sa pamätným tým, že zrušili zákon z roku 1514, Verbőcziho fabrikát, ktorý nemaďarských sedliakov uvrhol do otrockého poddanstva.Túžby a uzavretia tohto snemu poslané boly Ferdinandovi v podobe listu do Augsburgu. On ich 22. februára 1548 prijal a vyplniť sľúbil. Začiatok urobil tým, že Petra Perinského vypustil z väzenia. Perinský navrátil sa síce do Jágra, ale o krátky čas umrel. Dňa 7. marca Ferdinand vyrovnal sa s vdovou-kráľovnou Máriou, ktorá mu odstúpila Zvolen a baňské mestá za ročitých 54.000 zlatých.Škoda, že Ferdinand po smrti svojej manželky musel pretrhnúť sľúbenú nápravu a tiahnuť s vojskom, aby si zabezpečil trón český, na ktorý Česi povolali Fridricha. Podporu očakával so Slovenska.Habáni (anabaptistae), zahnaní z Moravy, roku 1547 vysťahovali sa do Uhorska, kde ich Franc Nyáry, pán na Branči, ako i Bakič prijali a vykázali im miesta v Holiči a v Šaštíne. (Slov. Letopis II, 277.)Husitizmus bol predchodcom protestantizmu na Slovensku i pre pestovanie česko-slovenskej literatúry, i pre uvedenie česko-slovenskej bohoslužby, ktorá skrze „Compaktata“ zabezpečená bola, i skrze husitských prisťahovalcov, ktorí, pre zrušené „Compaktata“ v Čechách a na Morave stíhaní a vyhnaní, hľadali útočište na Slovensku, i skrze žiakov, ktorí, na pražskej univerzite vzdelaní, s husitským duchom na Slovensko sa navracali, i skrze česko-moravských válečníkov, ktorí, od kráľov uhorských najímaní, na hradoch sa osadili a nad okolím panovali.Účinkovanie Martina Luthera bolo nemecké a ako také zasiahlo i medzi Nemcov, ktorí bývali po mestách na Slovensku. I sama vdova-kráľovna Mária už 1. decembra 1526 prijala sebe venovaný nemecký preklad Biblie, a luteránstvo vo svojich baňských mestách, keď nie podporovala, aspoň trpela. Slováci nemali sympatie ani k Nemcom, ani k nemeckému luteránstvu; boli katolíkmi buď pod jedným, alebo pod obojím spôsobom. I sám Ferdinand vzal „Compaktata“ pod ochranu. Keď „Compaktata“ boly odvolané, Slováci „pod obojím“ prišli na rozcestie: buď stať sa katolíkmi „pod jedným“, alebo stať sa luteránmi „pod obojím“. Čím viac sa nemecké mestá poslovenčovaly, tým viac slovenský ľud poslovenčenému luteránstvu získaly. Slovenský ľud videl, že i osoby z vyššieho svetského i cirkevného stavu sa poluteránčily, ba i od samého Ferdinanda i na najvyššie úrady a hodnosti povolané boly. Okrem toho poluteránčení zemskí páni riadili sa dľa zásady „Cuius regio, illius religio“ a náboženstvo svojich poddaných určovali. Konečne luteránske cirkevné osoby zachovávaly obrady, bohoslužbu a obyčaje katolíckym podobné, tak že slovenský ľud ani nebadal, že je odlúčený od cirkve katolíckej.[9]Tak stály náboženské veci na Slovensku, keď Ferdinand roku 1548 vydržiaval snem v Prešporku.Toho času Pongrác zo Sv. Mikuláša a na Branči 16. mája 1548 českým listom vypovedal vojnu cisárovi Fridrichovi. (Slov. Let. VI, 61.) Pokorení Česi 2. septembra uznali Ferdinanda za kráľa českého, a tak mohol obrátiť svoje oči na veci uhorské. Dňa 8. septembra na prosbu Vavrinca Nyáryho z Bodogu, kapitána husárov a majiteľa mestečka Sučian, potvrdil Sučancom listinu kráľa Mateja z roku 1474 a listinu kráľa Žigmunda z roku 1426. Okrem toho dovolil im dva výročné trhy, na sv. Jura a sv. Lukáša. Dňa 26. oktobra Ferdinand prišiel do Prešporka, kde osobne vydržiaval snem od 28. oktobra do 22. novembra. Rokovalo sa najprv o veciach náboženských, lebo veľká časť horno-uhorskej šľachty a ľudu bola luteránska, ktorá sa obávala Ferdinanda, ako horlivého katolíka. Politika radila mu teda, aby si stranu luteránsku neodcudzil.Do toho snemu sišli sa síce hlavne prívrženci zásad Lutherových, ale pokladali sa ešte za členov cirkvi s katolíkmi spoločnej a ustanovili také články cirkevné, aké boly obom stránkam spoločné (?): aby roztržky náboženské a kacírske učenia boly odstránené. No prítomní prívrženci zásad Lutherových neuznali seba za kacírov, ale za takých vyhlásili zvingliánov (sacramentarii) a anabaptistov. Ďalej uzavreli, aby sa biskupmi stali mužovia vedou vzdelaní a skrze pápeža bezplatne potvrdení; aby v biskupskom svojom sídle prebývali; aby kráľ a biskupi zakladali školy, v ktorých by sa farári a kazatelia vzdelávali; aby sa na ten cieľ vynaložily majetky zaniklých kláštorov a kapitúl; aby kráľ a cisár primali pápeža svolať (odročený) cirkevný snem; aby vo Večeri Pána ctené bolo Telo Kristovo; aby zvingliáni a novokrstenci boli z krajiny vyhnatí.Ohľadom na udelenie úľavy sedliakom navrhnutá bola oprava Verbőcziho Tripartituma a ustanovené bolo, čo sú poddaní podlžní svojim zemským pánom konať; obmedzili poddanské práce na dva dni v týždni, obmedzili však i svobodu priechodu od jedného zemského pána k druhému. Okrem toho sľúbili 2 zlaté dane od každého dvora a 60 denárov za každého poddaného. Konečne uzavreli potrestať tých, ktorí páchali zbojstvá a násilenstvá, a srúcať lupičské hrady.Uvedením týchto snemovných uzavretí do života poverený bol palatín Franko Revay, ktorý si s Lutherom dopisoval. Vyslaní boli komisári na vyšetrenie vierovyznania do 5. horno-uhorských miest (Košica, Prešov, Bardijov, Sibín a Levoča). Tieto mestá sa osvedčily za augšpurské vyznanie viery, a toto osvedčenie pomenované bolo „Confessio Pentopolitana“. K nim pripojily sa tiež iné mestá a obce, a tak prívrženci tohto vyznania utvorili náboženskú spoločnosť samostatnú, od cirkvi katolíckej neodvislú.Hoci krajinskí radcovia 1. augusta 1547 prosili Ferdinanda, aby, keď má čo konať v zahraničí, ustanovil syna svojho Maximiliana na svoje miesto v Uhorsku, predsa neurobil tak. Následkom toho, keď 16. januára 1550 prišiel do Prešporka na snem, uhorské stavy opätovaly túto svoju žiadosť. Okrem toho žiadali, aby uzavretia predošlého snemu uvedené boly do života. Konečne povolili 2 zlaté od každého dvora a 20 denárov za každého poddaného pre Salma na platenie vojska, Muráň a iné oligarchické hrady dobývajúce.Keď i kráľovna Izabella roku 1550 vydržiavala snem zahorský (sedmohradský) v Kološhrade (Claudiopoli), pri tej príležitosti povydávala mnohé poľské devy. (Istvánfi lib. XVI, str. 368.)Medzi oligarchické hrady, odkiaľ sa páchaly násilenstva, náležaly Levice, Čabrak a Sitno. V smysle toho zákona bol vyslaný Mikuláš Salm, ako župan prešporský; zaopatriť vojsko sverené bolo na Aug. Sbardellatiho, biskupa vacovského. Vojsko už 17. marca bolo pohromade. Salm najprv vypravil poslov do Budína k Mehemet-pašovi, aby mu oznámili, že úmysel Ferdinanda je nie uraziť prímerie, ale potrestať lupičov, ktorí páchajú zbojstvá v okolí hradov. Potom sa pohol k Sitnu, kde veliteľom bol Lukáč Mokrý. Posádka utrpela porážku a prepustená bola s podmienkou, že neupotrebí zbrane proti Ferdinandovi. Odtiaľ Salm tiahol k Leviciam, Chorvátoviča poslal k Čabraku, aby ho obliehal, kým sa on sám nedostaví. Salm 22. apríla dorazil k Leviciam a začal dobývanie hradu. Keď 22. deň obleženia pominul, Salm vypravil k obleženým svojho rečníka, sľubujúc im milosť, ak sa poddajú. Obležení, čakajúc, že im Melchior Balassa pošle pomoc, žiadali jednomesačné prímerie. Salm im to odoprel, vrhol sa do hradu a posádku dňa 17. mája znivočil. Odtiaľ Salm šiel k Čabraku a vyzval obležených, aby sa bezpodmienečne na milosť poddali. Posádka ďalej vzdorovala, ale konečne na milosť a nemilosť sa poddala. (Slovesnosť IV, 197.) Salm medzitým uderil (roku 1550) i na hrad Muráň v Gemeri, hlavné hniezdo Melchiora Balassu čili Bassu,[10]predtým prívrženca kráľa Jána Zápoľského. Keď dostal zprávu, že Salm tiahne proti nemu, nedôverujúc v svoju silu, poslal svoju ženu i s dietkami ku vdove kráľovne Izabelle do Zahorska (Sedmohradska). Keď mu priniesli zprávu, že sa Sitno poddalo, pomoc od Izabelly neprichádzala a Salm pritiahol k Muráňu, vypravil k nemu rečníka (parlamentára), sľubujúc, že mu oddá hrad pod istými podmienkami. Salm zavrhol podmienky a dal sa do obliehania hradu. Keďže najatí Španielci, Rusi a Poliaci potajomne odskočili k Salmovi, Balassa tajnými dvermi dal sa na útek, ale bol lapený, pred Salma privlečený a pred krvavý súd postavený. Franko Bebek, jeho osobný nepriateľ, navrhol, aby, ako hlava lúpežníkov a zradca vlasti, bol na štyri kusy roztrhaný; Salm však to neučinil a odkázal ho na rozsudok Ferdinanda. Ferdinand ho, keď mu sľúbil vernosť, ponechal pri živote. (Slov. Let. IV, 184.)Dňa 5. oktobra 1551 präfekt a radcovia kráľovskej komory v Prešporku nakladajú tridsiatnikom vo Vrbovom, Novom Meste, Ilave, Trenčíne, Púchove, Žiline a Tvrdošíne, aby Pavlovi Barackovi, podžupanovi trenčianskemu a dozorcovi nad horno-uhorskými tridsiatkami, oddali po 1000 zlatých na opravu hradu Trenčianskeho.Medzitým umrel Pavel z Vardy a nástupcom jeho stal sa Juhoslovan Verančič (Janus pannonius), ktorý hovorí o sebe, že vládne maďarčinou, ako rečou nadobudnutou, a juhoslovanskou (illyrskou), ako mluvou materinskou. (Budapesti Szemle II, 165.) S tým nebol spokojný brat Juraj (Martinuzzi), ktorý si robil nádej na arcibiskupstvo ostrihomské a kardinálstvo.V údelí Izabelly dialy sa podivné veci, do ktorých sa zamiešal i Ferdinand. Zatisie totižto a Zahorsko (Sedmohradsko) roztrhnuté bolo na dve nepriateľské strany; na jednej strane bola Izabella a Petrovič, na druhej strane brat Juraj (Martinuzzi). Nastala medzi nimi domáca vojna a obe strany posielaly žaloby jedna na druhú do Carihradu sultánovi. Keďže sultán mal vojnu v Persii, Ferdinand chcel vyúžitkovať túto okolnosť a podporoval Martinuzziho, tak že Izabella a Petrovič prinútení boli podpísať smluvu, dľa ktorej Ferdinand mal byť kráľom celého Uhorska, Martinuzzi vojvodom Zahorska (Sedmohradska), Izabella mala obdržať Munkáč a peňažitý ročný dôchodok, jej synáčik Žigmund Zápoľský kniežatstvo ratiborské a opoľské (v Sliezsku) a ročný peňažný dôchodok, a vezme si dcéru Ferdinanda.Martinuzzi tušil, že sultán s tým nebude spokojný, a oznámil mu to, vyhovárajúc sa, že bol k tomu okolnosťami prinútený. Soliman, rozsŕdený, vypravil posolstvo k Ferdinandovi, oznamujúc mu svoje víťazstvo v Persii a svoju sťažnosť, že Ferdinand porušil mier s ním uzavretý, a vypovedal mu vojnu. No figliar Martinuzzi klamal i Solimana i Ferdinanda. Solimana ubezpečoval, že netreba, aby Turci tiahli do Zatisia a Zahorska (Sedmohradska), že by tieto zeme vybojovali pre Jána Žigmunda Zápoľského, lebo tento vládne nad nimi, ako predtým, a je verný Solimanovi. Naproti tomu ubezpečoval Ferdinanda, že on tieto zeme sám obráni proti Turkom preňho. Okrem toho 8. — 12. septembra 1550 vydržiaval i snem s tým samým pokrytsvom, i v mene Jána Žigmunda Zápoľského, ako vazalla Solimanovho, i v mene Ferdinanda, ako vojvoda Zahorska (Sedmohradska), od neho ustanovený. Posielal naoko priateľské listy i Sokolovi, hlavnému vodcovi tureckého vojska, tak že Sokol opustil údel Izabelly a dal sa na zpiatočnú cestu. Po jeho odchode Martinuzzi spojil sa s vojskom Ferdinandovým, ktoré 22. novembra obliehalo Temešvár. Velitelia Ferdinandovho vojska žiadali, aby sa obliehaní poddali na milosť i nemilosť, Martinuzi však vyprostredkoval im svobodný odchod, aby sa mohol pred Solimanom pochvastať, že ušetril tureckú posádku pred Nemcami. Keďže nastala zima, pretrhnuté bolo válčenie. Martinuzzi rozpustil svoje vojsko a ako kardinál podržal pri sebe len osobnú stráž; Ferdinandovo vojsko odobralo sa na zimovanie. Ferdinand svolal snem na 21. decembra do Prešporka, lichotivým listom povolajúc i Martinuzziho. Medzitým Castaldo a Palavicini, velitelia Španielcov a Italov, so svojou družinou dňa 17. decembra poctili ho návštevou a on ich chcel poctiť hostinou. No zavraždili Martinuzziho a nechali ležať na zemi; až na 70-ty deň kanonici belehradskí ho pochovali.Ferdinand už 5. januára 1552 vydal otvorený list na uhorské stavy, v ktorom ospravedlňoval zavraždenie Martinuzziho, ako vlastizradcu, ktorý zapredával Zahorsko (Sedmohradsko) a veľkú časť Uhorska Turkom. Okrem toho v tom smysle písal i cisárovi a pápežovi. Pápež odvetil, že nedôveruje tej obžalobe, keďže nedávno Ferdinand odporúčal ho za arcibiskupa a kardinála. Nariadil teda vyšetrovanie. Toto trvalo od 25. apríla do 19. mája. Výpovede 116-tich svedkov posielané boly do Ríma, kde kardináli súdili nad vecou.[11]Medzitým snem, ktorý ešte dľa rady Martinuzziho bol svolaný do Prešporka, sišiel sa tam 22. februára. I tam pokladaly za isté, že búrka turecká nevystane, teda uzavrely vyhodiť daň 3 zl. od každého dvora. V tej nádeji, že sa k vojsku osobne dostaví buď Ferdinand alebo kráľovič[12]bolo ustanovené, aby 10 dvorov vystrojilo jedného jazdca, 20 sedliackych dvorov jedného pešiaka. Ostatné uzavretia týkaly sa majetkov od Ferdinanda a Jána Žigmunda darovaných. Za vojvodu Zahorska ustanovený bol Andrej Báthory, aby Maďari (Székeli a Kumáni) boli získaní. Keďže Báthory bol pijan a človek neschopný, jemu k boku daný bol Castaldo. Zahorské stavy svolané boly do snemu v Torde. Tam osvojily si uzavretia snemu prešporského.Ferdinand hľadal vojenskú podporu i u cisára, ale bez výsledku. Dňa 24. apríla Ferdinand poslal do Linzu na veľvezíra Rustema do Carihradu výročný poplatok a dary na zabezpečenie prímeria a prosil ho o cestovné listy pre dvoch poslancov, ktorých chce vypraviť k sultánovi, aby s ním vyjednávali o predĺženie prímeria. Bolo už pozde. Turci, uderiac na Segedín, započali vojnu. Odtiaľ, prekročiac Dunaj, tiahli k Vesprímu, kde sa Michal Vaš poddal. Iní Turci uderili na Temešvár, ktorého sa po dlhom zápase 30. júla zmocnili. Potom opanovali Lugoš, Karanšebeš, Soľmoš, Čanád a celý kraj medzi Dunajom, Marušou a Zahorskom. Turci nevtrhli do Zahorska, lebo Soliman rozkázal Báthorymu, aby ta nazpäť povolal Jána Žigmunda Zápoľského; vojvodom Moldavska a Valachie rozkázal, aby vtrhli ta a osvobodili Zahorsko od Nemcov.Medzitým Turci opanovali Dregel, Šahy, Ďarmoty a mnoho iných hradov. Ferdinand, utrápený nad tým, že hrady jeden za druhým padajú do rúk Turkov, hľadal pomoc u cisára. Podobne i krajinská, dňa 21. júla shromaždená rada obrátila sa do Pasavy na nemeckých pánov o peňažitú podporu, ale táto podpora bola nedostatočná, tak že Palavicini ledva 1500 mužov najať mohol v Itálii, Marcell Detritz 3000 mužov v Nemecku. Pripojili sa k nim i uhorskí a moravskí jazdci, tak že Erazmus Teufel, ako hlavný veliteľ, ledva s 10.000 mužmi tiahol do Uhorska, aby z Dregla vypudil Turkov. Dňa 10. augusta Detritz so 4000 mužmi dal sa na útek, Teufel a Palavicini i so svojím vojskom boli zajatí a do Budína zavlečení. Vojaci boli za otrokov predaní, Palavicini prútmi šľahaný a do väzenia hodený, odkiaľ len za 10.000 dukátov bol vypustený. Ali poslal Teufra so 40 zástavami do Carihradu. Tam, aby sa lacnejšie vykúpil, zatajil svoje meno a svoj stav. Za to bol do koženého vreca zašitý a do mora hodený.Týmto víťazstvom posmelení Turci dali sa na pochod do Solnoku, kde veliteľ Franko Nyáry mal v pevnosti 1100 uhorských, českých, nemeckých a španielskych pešiakov a 300 husárov. Ali 2. septembra započal obliehať pevnosť bez výsledku. Keď potom Ahmed pritiahol ta od Debrecína, v noci s 3. na 4. septembra posádka zmizla, zanechajúc tam svojho veliteľa samého. Nyáry bol od Turkov zajatý a do väzenia uvržený, z ktorého síce uskočil, ale postavený bol pred vojenský súd. Prostredníctvom Mikuláša Oláha, kancellára biskupa jágerského, bol omilostený. Medzitým Ahmed, shromaždiac vojsko na 100.000 mužov, tiahol k Jágru. Veliteľmi nad posádkou, ktorá činila 200 peších a 200 jazdcov, boli Štefan Dobó a Štefan Mecskei. Darmo čakali posilu od Ferdinanda a sami vyzvali okolie na pomoc, tak že rozmnožili počet bojovníkov na 1935. Dňa 9. septembra Turci obľahli mesto a hádzali do mesta a hradu lístky grécke (kyrillské), latinské, maďarské a česko-slovenské, na šípy priviazané, aby si buď sľubmi získali obležených, alebo hrozbami ich postrašili. Ahmed vyzval posádku, aby sa poddala, ale bez výsledku: teda 11. septembra urobil útok na mesto a hrad, ale bol odrazený. Tak sa mu poviedlo i potom, keď obnovoval útok. K jednému nebezpečenstvu pripojilo sa i druhé. Dňa 4. oktobra vybúšil plameňom pušný prach, ktorý mali v sakristii v katedrálnom chráme, a z toho povstalý požiar zapálil i budovy iné. Tejto okolnosti použil Ahmed a opätoval útok, ale obležení požiar zahasili a Turkov odrazili. Dňa 12. oktobra Ahmed so troch strán urobil útok, ale zakúsil takú porážku, že s hanbou odtiahol.Ferdinand síce obdržal z Nemecka nepatrnú pomoc a pod zástavy Nádasdyho sišiel sa tiež malý počet domácich, okrem toho nastalá zima nebola príhodná pre válčenie: teda nahliadol, že oprieť sa mu treba na domácu, a to značnejšiu silu. Následkom toho 19. decembra sišli sa v Gemeri vyslanci abaujskí, zemplínski, šarišskí, spišskí, gemerskí, boršodskí a tornanskí, ktorí sľúbili, že na krajinské útraty pošlú 200 jazdcov do Jágra, 100 do Fiľakova (v stolici Novohradskej); ostatní páni však majú primerane svojmu majetku vystrojiť mužstvo. Ferdinand 17. januára 1553 zo Štýrskeho Hradca zazlil im toto samovoľné konanie a svolal riadny snem na 9. apríla do Šoprona. Na sneme rokovalo sa opäť: a) o obrane krajiny, b) o dani, c) o veciach náboženských, d) o sedliakoch. Konečne radili Ferdinandovi, aby hľadel uzavrieť šesťmesačné prímerie s Ali-pašom v Budíne a vypraviť poslov do Carihradu, ktorí by za akúkoľvek cenu docielili mier so sultánom. I docielili ho. Sultán 29. augusta vystavil listinu, v ktorej uzaviera mier s kráľom Ferdinandom na 5 rokov, s tou podmienkou, že sa odrieka Zahorska (Sedmohradska), ktoré náleží Jánovi Žigmundovi Zápoľskému. Keďže Ferdinand v poslednom čase utrpel ujmu na svojom uhorskom území, sultán snížil mu ročitý poplatok (tribut) s 30.000 dukátov na 15.000. Listina bola poslaná do Viedne, aby ju Ferdinand potvrdil; jeho poslanci, Zay a Verančič, biskup pečuchovský, zostali v Carihrade.V smysle tejto listiny Izabella, ktorá sa zdržovala v Košiciach, odstúpila od vyrovnania, ktoré bola uzavrela s Ferdinandom, a 14. júna odišla do Poľska. Na sultánov rozkaz, aby opäť zaujala Zahorsko, shromažďovala vojsko. Na jar roku 1553 Petrovič prišiel s tým vojskom k Debrecínu, aby pod svoje zástavy shromaždil prívržencov Zápoľovských a zmocnil sa Zahorska. Petrovičova výprava zostala bez prajného výsledku. No Zápoľovci, hlavne však Sikuli (székelyek) vzmáhali sa v Zahorsku, kdežto Ferdinandovci sa zmenšovali. Okrem toho sultán rozkázal stavom zahorským a Petrovičovi, ako i vojvodom Moldavy a Valachie, aby bezodkladne uviedli Jána Žigmunda Zápoľského do Zahorska.Ferdinand, aby si vec napravil, svolal snem, že by vyvolený bol palatín (Nádasdy). Upustil od svojej prísnosti proti kalvínom, tak že 16 protestantských kazateľov sišlo sa v Beregsási a osvedčilo sa za kalvínstvo (magyar hit). V Zahorsku stanovil maďarských vojevodov (Dobó a Kendy). Izabellu sľubmi uchlácholil a sultánovi, ktorý mal zápletky so svojím synom Mustafom a Persiou, poslal 10.000 dukátov, ako poplatok zo Zahorska.Je pravda, že Ferdinand bol uzavrel mier so sultánom na 5 rokov, no jednako štrngaly meče nielen v Zahorsku, ale i v hornom Uhorsku. Turkom veľmi záležalo na tom, aby sa zmocnili hradu Fiľakova, odkiaľ by ohrožovali baňské mestá. Vlastníkom hradu bol Ratkay; veliteľom na ňom bol Bebek. Tento mal zajatého murína za sluhu, ktorý dal sa do porozumenia s tureckým veliteľom v Sečanoch, že mu zradí otvor do hradu Fiľakova, ak vysvobodí ho z otroctva. Keď Ratkay bol s mužstvom svojím v Bzovíku, veliteľ sečiansky zmocnil sa Fiľakova na mnohoročný postrach celého okolia. (Slov. Letopis II, 53 — 58.)Medzitým zmenily sa pomery v Carihrade. Soliman dal usmrtiť svojho odbojného syna a zakončil vojnu v Persii. Dňa 7. apríla 1555 Ferdinandovi poslanci obdržali výsluch u sultána a sľubovali mu a jeho vezírom, náramné summy za Zahorsko, ale bez prajného výsledku: docielili len šesťmesačné prímerie. Súčasne prišli ta i poslanci Izabelly a Petroviča, oznamujúc sultánovi, že Ján Žigmund Zápoľský je hotový prevziať Zahorsko. Dňa 15. mája obdržali od sultána odpoveď: Aby Ján Žigmund Zápoľský počas šesťmesačného prímeria zostal v Zámku (v Poľsku). Ak by Ferdinand za tento čas neopustil Zahorsko, Soliman nútiť ho bude k tomu zbraňou.Keďže Ferdinand zamestnaný bol v Nemecku jeho syn Maximilian zastupoval ho v Uhorsku, a to 24. júna na sneme v Prešporku. Stavy žiadaly, aby buď Ferdinand alebo jeho syn Maximilian stále býval v krajine; sľúbily 2 zlaté od každého dvora; uzavrely, aby 100 dvorov vystrojilo 2. mužov do stáleho vojska, ktoré by pod svojimi kapitánmi zabraňovalo vpády Turkov, menovite v Orave, Liptove, Turci, Zvolene, Honte, Tekove, Novohrade a kde to zapotrebné uzná palatín.Bolo síce uzavreté prímerie so Solimanom, ale Turci nevšímali si ho a dávali príčinu k srážkam, a to tým viac, že medzi Ferdinandom a Izabellou panovalo nedorozumenie vzhľadom na Zatisie. Ferdinand dľa podmienok prímeria považoval Zahorsko za nedotknuteľné, ale bez Zatisia, Izabella však rozumela nielen Zahorsko, ale i Zatisie. Áno, Ferdinand dľa rady cisára-brata nezriekol sa ani Zahorska, ale vypravil poslanca svojho (Bubeka) opäť do Carihradu, aby zamedzil uvedenie Izabelly do Zahorska, a na 1. januára 1556 svolal snem do Prešporka. Snem nielen ustanovil 2 zlaté od každého dvora, ale i to, aby zemän za každého poddaného dal pol zlatého, aby 100 sedliakov dalo 4 kone. Ferdinand obnovil svoje želanie, aby sa revidovalo Tripartitum Verbőcziho a obľahčilo sedliakom slovenským, skrze Tripartitum pod jarmo aristokratov uvrženým.Ferdinand nemal nádeje, že Bubek niečo v Carihrade docieli, a preto robil prípravy nielen na ľavej strane, ale i na pravej strane Dunaja. Ta poslal delá (kanóny) na pomoc posádke vo Vespríme. V tom doletely smutné zprávy z Carihradu, že Soliman dal soťať hlavu Ahmedovi, Rustena ustanovil za veľvezíra, Ali-pašu nazpäť poslal do Budína ako miestodržiteľa, s rozkazom, aby všemožným spôsobom Ján Žigmund Zápoľský uvedený bol do Zahorska. Okrem toho prísne prikázal Zahorčanom, aby Jána Žigmunda ako svojho kráľa prijali a jemu ako svojmu kráľovi poslušní boli; vojvodom Moldavie a Valachie, aby, ak bude treba, uvedenie Jána Žigmunda do Zahorska podopreli.Ali-paša konal cestu cez Slavoniu. Tam stretol sa Mikuláš Zrinský s Budakom, präfektom Verovitice. Budak volal pojuhoslovansky: „Kto si?“ On odvetil podobne pojuhoslovansky: „Nikolaj z Riny! Pozdravujem vojvodu Aliho.“ A rýchle uprchol. Sediac pri večeri, obdržal list, v ktorom Ali poďakoval sa mu za pozdravenie. (Istvánfi lib. XIX, pag. 223.)Ali, zaujmúc miestodržiteľský stolec v Budíne, dal sa do práce, do práce ľahkej, lebo Zahorčania neboli spokojní s Ferdinandom a túžili po Jánovi Žigmundovi.Darmo Ferdinand poslal svoje pomocné vojsko ku Košiciam, aby prekazilo cestu Izabelle z Poľska do Zahorska. (Slov. Letopis II, 58.) Izabella už 22. oktobra slávnostne vtiahla do Kološhradu. Ta svolala snem na 25. novembra. Od snemu ustanovená bola na 5 rokov, do plnoletia svojho syna, za vládarkyňu (regentku) nad celým jeho údelom zahorským a zatiským. Ferdinand obmedzený bol na ľavej strane Dunaja opäť len na naše Slovensko.Ali, vyplniac svoju úlohu na ľavej strane Dunaja, pohol sa z Pečuchova k dobývaniu Sihoti (Sziget) na pravej strane Dunaja. Bol to prepevný hrad v Šumavskej (Šomoďskej) stolici. Dorazil ta 24. mája 1556 a dal sa ho dobývať, ale bez výsledku. Palatín Nádasdy s uhorským, bán Mikuláš Zrinský s horvatským vojskom tak sa bránili, že Ali s hanbou 31. júla odtiahol do Pečuchova.Ferdinand práve toho času obdržal od svojho brata, cisára Karla, zprávu, že Karol chce složiť cisárstvo: teda, pošlúc syna svojho Maximiliana do Uhorska, odišiel do Nemecka robiť prípravy k dosiahnutiu cisárskej koruny. Na začiatku roka 1557 bol v Rezne, kde 2. januára na prosbu Michala Revaya, župana turčianskeho, mestečku Turčianskemu Sv. Martinu udelil výročné 3 trhy (na deň sv. Martina, Michala a Bartolomeja) a týždenné trhy pondelkové.Maximilian síce prišiel so značným pomocným vojskom do Uhorska, ale pre nedostatok peňažných prostriedkov nemohol konať niečo slávneho v Uhorsku. I sami poslanci (Verančič, Zay a Bubek), ktorých už od dávna mal Ferdinand v Carihrade, 28. júna 1557 oznámili Solimanovi, že Ferdinand, ztratiac Zahorsko a Zatisie, nemôže sa mu zavďačiť obvyklými darmi, ale je hotový obnoviť s ním mier, jestli obdrží čiastku Zatisia. Sultán nielen to odoprel, ale okrem toho žiadal, aby hrad Sihoť so zemou bol srovnaný a Ferdinand, ako kráľ nad svojou čiastkou Uhorska, i naďalej posielal mu podlžný ročný poplatok. Verančič a Zay poznamenali na to, že nie sú splnomocnení, a treba im dohovoriť sa s Ferdinandom. Tým cieľom odišli domov, Bubek však zostal v Carihrade.Medzitým staly sa veľké premeny v Zahorsku a v Zatisí: dňa 13. oktobra umrel Petrovič, hlavný stĺp Izabelly; jeho prívrženci Gabriel Perinský odišiel na svoje panstvo horno-uhorské, Bubek žiadal sultána, aby mu navrátený bol Fiľakov, ale ho neobdržal. Nástupcom Petroviča stal sa Krištof Báthory, pohlavár strany maďarskej v Zahorsku. Báthory z milosti sultána stal sa vojvodom Zahorska a spolu tútorom nedospelého Jána Žigmunda Zápoľského. Aby ho odlúčil od matky a správu Zahorska dostal do rúk, ustavične osočoval Izabellu u Solimana. Keď to zbadala Izabella, aby sa ubezpečila, niektorých jeho prívržencov dala povraždiť a uzavrela prímerie s Ferdinandom, ktorý práve 14. marca 1558 vyvolený bol vo Frankfurte za cisára. Už 27. júna oznámil Solimanovi svoje vyvolenie, spolu však i odpoveď na jeho podmienky, menovite to, že hrad Sihoť (Sziget) nebude so zemou srovnaný, dary nebudú mu poslané, kým Tata nebude navrátená. To pobúrilo sultána. Následkom toho Turci vyrojili sa z Budína a Fiľakova na Slovensko, pustošiac ho až po Siksavu (Szikszó, v Aba-novohradskej stolici), ale utrpeli porážku. Obnovili výpad, ale opäť boli porazení od Telekesiho, hlavného kapitána nad Slovenskom. (Slovenský Letopis roku 1877, II, 59 — 62.) Následok tejto porážky bol, že Soliman poslal Taikuna na miesto Kazima do Budína a Veličana, veliteľa vo Fiľakove, sputnaného dal zavliecť do Carihradu.Keďže Ferdinand z vlastnej svojej vôle písal na županov, aby sberali daň, upozornil ho palatín, že tým urazil krajinskú ústavu. Následkom toho Ferdinand svolal snem na 6. januára 1559 dol Prešporka. Snem bol búrlivý. Maximilian však utíšil mysle, tak že snem nielen odhlasoval na jeden rok 2 zlaté od každého dvora, 3 jazdcov od každých 100 poddaných, ale i 20 denárov od každého dvora pre manželku Maximiliana. Výdatnejšiu pomoc proti Turkom sľúbily Ferdinandovi, ako cisárovi, nemecké stavy na sneme v Rezne: pol milliona zlatých na 3 roky.Medzitým vypuklé roztržky domáce medzi sultánom a jeho synmi (Selim a Bajazed) primaly Solimana, aby uzavrel šesťročné prímerie s Ferdinandom. Podobne i Izabella, s Báthorym nespokojná, dala sa vyjednávať s Ferdinandom, a to tým viac, že jej hlavný kapitán Balassa opustil ju, šiel do Viedne k Ferdinandovi, pristúpil k nemu a obdržal od neho hrad Štvrtok (Detrekő-Csötörtök, Blasenstein) v Prešporskej stolici.Toho času na Slovensku umrel Rafael Podmanický, ako to dosvedčuje v považsko-bystrickom farskom kostole jeho náhrobný nápis: Leta Pane 1558 první stredu v puste umrzel gest urozený pán, pan Raphael Podmanický z Podmanina, gehož dušy Pan Buoh milostiv račž beiti.“ Jeho manželka bola Johanna. Jej český list na rychtára Baňskej Bystrice podal Slovenský Letopis V, 169.Mikuláš Vlach (Oláh), ostrihomský arcibiskup, roku 1558 sriadil v Trnave školu, kde by boli dvaja učitelia, jeden Slovák, druhý Nemec; ak je možno, aby oba znali obe reči.Izabella poslala do Viedne svojho plnomocníka, Mikuláša Gyulaya, a prostredníctvom poľských poslancov vyjednávala s Ferdinandom, ale jej smrť († 15. septembra 1559) pretrhla vyjednávanie. Ďalšie vyjednávanie viedol jej syn Ján Žigmund Zápoľský, ktorý 10. marca 1560 vyhlásený bol za kráľa Zahorska (Sedmohradska) a Zatisia. No nároky jeho boly také, že ich Ferdinand neprijal a podržané bolo len prímerie, ktoré 26. januára 1560 bolo medzi Jánom a Ferdinandom uzavreté na jeden rok.No hoci bolo prímerie, jednako páchaly sa násilia a zbojstvá.Roku 1560 umrel Imrich Telekes, ktorý od kráľa Ferdinanda obdržal Lednicu, ktorá po smrti Rafaela Podmanického, bezdetného, bola pripadla kráľovi.Mikuláš Vlach (Oláh) z Trnavy, kam sa roku 1543 s ostrihomskou kapitulou presídlil, 23. júna 1560 písal farárom v Turci, že za ich archidiakona ustanovil Mikuláša Chemeya, farára v Sučanoch, bez ktorého vedomia nesmie nikto hlásať slovo Božie a vysluhovať sviatosti. (Slov. Letopis II, 229.)Mikuláš Zrinský, chcejúc odplatiť Turkom utrpenú porážku, roku 1562 vopred poslal proti nim svojho švagra Tahého, sediaceho na výbornom koni, ktorého meno bolo„cisár“. (Istvánfi lib. XXI, pag. 257.)Turci, aby sa pomstili na Slovákoch, pustošili niekdajšie územie Matúša Trenčianskeho. (Magyar Sion VII, 740.)Hasan Bek Phiekovský, slávny pán z Phileku, 30. júna 1562 poslal český list na rychtára Baň. Bystrice: „Porozumel som z pouczenj Bebek Győrgijnom Bagita, že mnozij ludie bezie a bane zostavaju pustie, to ani našjmu kralovi a našjmu czisarovi nenie osohu. To ia vam známo czinim, že mne prikazano od našeho csaszara, žebich neraboval na banske mesta, neto na mesta, ale na tie a tu samo dediny, czuo su za horou. Zatim, a to milj Pan Bouch da nam, ia s vami krazne budem sa jednaty. Na to vam davam moju vernu knihu, že na moju veriu, na moje czlovetztvo, na csaszarovu veru. Neboites nist, ia vam slubujem, tiem dedinam, czuo su okolo vas, Ponikj, Lupša, jinie dediny.“Ferdinand, aby svojmu synovi Maximilianovi zabezpečil nástupníctvo, roku 1561 povolal asi 69 uhorských magnátov svetského a duchovného stavu do Viedne na poradu, ale oni sa vyslovili, že otázka o následníctve patrí snemu.Temer súčasne staly sa zápletky v Zahorsku. Ján Basilikus, ktorý sa vydával za potomka kniežat moldavských, s pomocou Valachov moldavských zahnal Alexandra, vojvodu Moldavy, a posadil sa na kniežatský trón. Ferdinand ho podporoval peniazmi, zbraňou a mužstvom slovenským. To pobúrilo sultána, hoci bol toho votrelca potvrdil. Väčšie zápletky nastaly s kráľom Jánom Žigmundom, keď Melchior Balassa, bývalý hlavný kapitán, pristúpil k Ferdinandovi a Satmár, Veľbaňu (Nagybánya) a iné hrady podriadil Ferdinandovi. Z toho nasledovala vojna roku 1562 proti Ferdinandovi i so strany kráľa Jána Žigmunda, i so strany Turkov. Kráľa Jána obránili Maďari, a to Sikuli (székelyek) v Zahorsku, Pečenci a Kumáni (besenyők és kúnok) v Zatisí. Za kráľa Ferdinanda proti Turkom bojovali Slováci, ale bez úspechu. (Slov. Letopis II, 62.)Medzitým umrel veľvezír turecký Rusten, poľský renegát, človek surový a lakomý, a jeho nástupcom stal sa Ali-paša, človek mierny. I pošťastilo sa Ferdinandovi uzavrieť s ním mier. Aliho poslanci sišli sa 21. septembra vo Frankfurte s Ferdinandom, ktorý práve stal sa kráľom rímskym a českým. Na čele tureckého vyslanstva bol Ibrahim Strotsen, regenát poľský, ktorý 27. novembra rečnil k Ferdinandovi slovansky.[13]Mier znel na 8 rokov a vzťahoval sa i na kráľa Jána.Hoci tým spôsobom nastal Ferdinandovi vhodný čas, aby i záležitosť Maximiliana pokonal v Uhorsku, jednako, zamestnaný cirkevným snemom tridentským, nepospiechal s ňou. Medzitým umrel palatín a námestník Nádasdy a námestníkom stal sa Mikuláš Vlach, arcibiskup ostrihomský. Až potom svolal snem na 20. augusta 1563 do Prešporka, aby volil palatína a riešil záležitosť Maximiliana. Dňa 31. augusta prišiel ta Maximilian so svojou manželkou a so synom svojím Rudolfom, dňom zatým i Ferdinand. Uhorskí páni dostavili sa počtom veľkým. Nižší zemäni shromaždili sa v luteránskom kostole a doliehali na to, aby bol najprv vyvolený palatín. Magnáti shromaždili sa v paláci arcibiskupa a stáli na tom, aby najprv vyvolený bol kráľ. Tak sa i stalo. V kapitulskom kostole bol 8. septembra korunovaný „mladší kráľ“ Maximilian, a to pravou korunou uhorskou (Slov. Letopis I, 24), dňa 9. septembra však korunovaná bola jeho manželka Mária.Úlohou snemu bolo nielen korunovať Maximiliana, ale i iné veci. Ferdinand síce radil, aby snem odhlasoval Maximilianovi korunovačný dar, okrem toho daň na tri roky, aby snem nemusel sa sísť, ale stavy pristaly len na odhlasovanie jednoročnej dane a okrem toho doliehaly na to, aby Nemci odstránení boli z hradov a úradov a viedeňská kancellária neobťažovala Uhorsko nemčinou.Maximilian, ako „mladší kráľ“, nebol od svojho otca neodvislý, lebo Ferdinand roku 1563 ešte v Prešporku potvrdil Turancom v Turci svobody, od kráľa Mateja roku 1469 a 1480 obdržané. Navrátiac sa do Viedne, tam 25. júna 1564 umrel.Ferdinand nielen vystavoval české listiny, ale roku 1527 listinou glagolskou udeľuje kapitule seňskej právo voliť kanonikov. (Slovesnosť IV, 80.) Alex Turzo bol vo veľkej milosti u Ferdinanda, preto, že ho kráľovna Anna odporúčala, lebo znal nielen slovensky, ale i nemecky a poľsky. (Istvánfi lib. XV, pag. 159.)V kláštore benediktínov na pannonskom vrchu sv. Martina nachádza sa železo na pečenie oblátok, na ktorom vyrytý je nápis: „Czo Bohu, to Bohu dejte, a czo císarzi, to Ferdinand(ovi).“ Na spodku: „An(n)a královna 15.5“. (Vidz Slovesnosť II, 351.) Reč domáca kráľovny bola česká. (Tamže III, 525.)*HociMaximilian de jurekorunovaný bol pre celé Uhorsko, predsade factobol kráľom nášho Slovenska,Ján Žigmund Zápoľskývšakde factobol kráľom na svojom údelí v Zatisí a Zahorsku. Tým spôsobom na ľavej strane Dunaja boly dve kráľovstvá, cirkevne i politicky samostatné. Na území kráľa Jána bol arcibiskup kaločský a jeho suffragani v Čanáde, Veľkom Varadíne a Zahorsku. Na území kráľa Maximiliana bol arcibiskup ostrihomský a jeho suffragani v Jágri, Vacove a Nitre. Na území Maximiliana boli katolíci a luteráni, na území Jána katolíci a kalvíni. Na území Maximiliana prevládali Slováci, na území Jána Maďari (kúnok, besenyők, székelyek), ktorí i kalvínstvo pomenovali maďarskou vierou (magyar hit) a tým spôsobom prispeli k zveľadeniu živlu maďarského.Na ľavej strane Dunaja panoval z počiatku osemročný mier medzi Jánom a Maximilianom. Maximilian už roku 1564 vydal listinu, v ktorej sľúbil, že bude šetriť a hájiť práva krajiny. Toho roku prikazoval Danielovi Gundelfingerovi, aby kupoval potraviny od Nem. Ľupčanov, vyplácal robotníkov v Nem. Ľupči a neopovážil sa postaviť tam mlyn a pivovár. (Magyar Sion. III, 538.)Také pokojné pomery neboly však medzi ním a sultánom. Veľvezír Ali napomenul Maximilianovho poslanca v Carihrade, aby Maximilian zaplatil zaostalý poplatok (tribut) sultánovi, poslal obvyklé dary sultánovi a veľvezírovi a zaviazal sa, že i počas prímeria, ktoré trvať má ešte dva roky, tak učiní.Medzitým, čo sa konal tento dohovor v Carihrade, kráľ Ján pohol sa zo Zahorska s vojskom, aby opanoval Satmár a okolie, ktoré bol Melchior Balassa Ferdinandovi, keď k nemu pristúpil, podrobil. Tým činom kráľ Ján urazil prímerie. Maximilian vyslal proti nemu Štefana Báthoryho. Báthory nie mečom, ale priateľským slovom naklonil kráľa Jána uzavrieť prímerie, tak že už 6. decembra navrátil sa do zahorského Belehradu. Medzitým Lazar Schwendi pokazil tú vec, keď prekročil hornú Tisu a odňal kráľovi Jánovi Tokaj. Následkom toho Štefan Báthory, rozkmotriac sa so Schwendim, roku 1565 utiahol sa do Rozhanoviec a odtiaľ na Likavu, ktorej bol pánom, a do Fraštáku. (Slov. Letopis II, 229.) Na jeho miesto veliteľom stal sa jeho brat Andrej.I pomery medzi Maximilianom a Solimanom sa zhoršily, lebo kráľ Ján požaloval sa sultánovi a požiadal ho o pomoc. Následkom toho Soliman ku podmienkam mieru obnoviť sa majúcemu pridal i to, aby Maximilian navrátil Tokaj a Satmár kráľovi Jánovi.Maximilian svolal na 15. augusta do Prešporka poradu, akú odpoveď dať Solimanovi. Väčšina, menovite Mikuláš Zrinský, hlasovala za odpornú odpoveď. Na vedenie vojny proti Turkom odhlasovali 12.000 jazdy a 26.000 pechoty, okrem toho 2 zlaté od každého dvora. Mimo toho opäť sťažovali si na uvádzanie nemčiny a Nemcov do vojenských a občianskych úradov, ako i na nezbednosť nemeckých vojakov. Bol na to svrchovaný čas, lebo kráľ Ján opäť vrútil sa k Satmáru a dobýval hrad Jenocký (1. júna), Hasanbeg, präfekt temešvársky, hrad Erdőd a srovnal ho so zemou. Proti nim tiahol Schwendi so značným vojskom, tak že Hasan-beg neosmelil sa dať sa do bitky s ním a 13. septembra uzavrel s ním prímerie. Následkom toho Schwendi odtiahol ku Košiciam, kráľ Ján vrátil sa 20. septembra do Zahorska a 13. oktobra vydržiaval snem v Kološi, 10. marca nasledujúceho roku 1566 však v Zatiskej Torde, kde zavrhol prímerie, medzi Schwendim a Hasan-begom uzavreté.Väčšia búrka vypukla v pannonskom Slovensku nad Salou[14]so strany Turkov. Maximilian povedomý toho, že sa Soliman hnevá naňho, 28. novembra povolal snem na 2. februára 1566 do Prešporka, sám však odišiel na nemecký snem do Augsburgu, aby i tam vymohol potrebnú pomoc proti Turkom. Ešte raz pokúsil sa ukrotiť Solimana a jeho vezírov dukátmi do Carihradu poslanými, avšak bez výsledku.Na sneme prešporskom zastupoval ho jeho brat Karol. Už to, že Maximilian nedostavil sa osobne, zapríčinilo reptanie, a to tým viac, že predošlé snemové uzavretia zostaly nenapravené, nová snemu predložená predloha obsahovala také novoty, ktoré boly neprijateľné. Arcivojvoda Karol však utíšil stavy tým, aby svoje sťažnosti písomne podaly, že by im bolo odpomožené na sneme čo najbližšom. Snemovníci, týmto utíšení, odhlasovali 2 zlaté dane, ale len od celého dvora, vynímajúc tie kraje, ktoré boly od nepriateľa spustošené, a to len na rok 1566. (Slov. Letopis V, 228.) Tie uzavretia a sťažnosti boly poslané do Augsburgu, kde ich Maximilian potvrdil.Medzitým Maximilianov poslanec zle pochodil v Carihrade. Soliman, rozhnevaný nad tým, že Maximilian úplne nezachováva podmienky mieru, a i kráľom Jánom pohuckaný, poslanca Maximilianovho dal do väzenia a rozkázal všetkým pašom, aby sa dali s vojskom na pochod do Horvatska a Uhorska. Na čelo vojsk postavil sa sám Soliman i osobne. I kráľ Ján spiechal cez Pančovu (26. júna) do srbského Belehradu k Solimanovi, aby si uňho vymodlikal milosť a pomoc k válčeniu. Soliman rozdelil svoje vojsko: jednu časť dal svojmu synovi Selimovi na pomoc kráľovi Jánovi na ľavej strane Dunaja, s druhou časťou tiahol na pravej strane Dunaja k hradu Sihoťskému (Sziget), kde slovanský hrdina Mikuláš Zrinský[15]bol veliteľom.Maximilian, pápežskými dukátmi a nemeckým vojskom napomožený, tiahol z Prešporka do Rajky (15. júna), do Starých Hradov (16. júna) a do Rábu, aby odtiaľ poslal vojsko a delá na opevnenie Taty a Vespríma; ale Arslan, budínsky paša, predišiel ho, zmocnil sa Taty a Vespríma a zastavil mu cestu na pravej strane Dunaja. No Eckhard Salm prinútil ho, že sa navrátil do Budína. Salm opanoval i Vesprím i Tatu, Gesteš, Čókaő a Žambek, ale na rozkaz Maximiliana položil sa táborom pri Komárne, sám Maximilian však, prijdúc 20. augusta so svojím bratom Ferdinandom do Prešporka, 21. septembra odišiel do tábora pri Rábe.Medzitým Soliman 3. augusta svolal divan, v ktorom uzavretý bol útok na hrad Sihoť. Tak sa i stalo 19. augusta. Posádka utiahla sa do vnútorného hradu. Dňa 26. augusta Turci so všetkých strán urobili útok na hrad. Podobne učinili 29. augusta. V noci 5. septembra náhle umrel Soliman na porážku, ale jeho smrť zamlčali. Dňa 7. septembra urobili Turci posledný útok. Zrinský dal otvoriť bránu, vyrútil sa medzi Turkov a, od nich posekaný, podstúpil hrdinskú smrť. (Viď Letopis Matice Slovenskej, v B. Bystrici 1870, I, 57 — 76, II, 15. Pieseň o páde Sihoti viď v Slov. Letopise IV, 205.)Medzitým hýbal sa na ľavej strane Dunaja kráľ Ján, ktorému Soliman sľúbil, že ho učiní kráľom celého Uhorska, a dal mu na pomoc i svojho syna Selima, aby mu podrobil nielen Potisie, ale i Jáger a naše Slovensko. Kráľ Ján, sultánovou láskavosťou (?) posmelený, prosil ho, aby predbežne pridal Debrecín a jeho okolie z obvodu budínskeho k jeho údelu zatiskému. Potom cez Pančovu bral sa do Zahorska a 17. júla dorazil do zahorského (sedmohradského) Belehradu. Odtiaľ 6. augusta prešiel na hrad Ďalu a dal sa dobývať Bajoru (v strednom Solnoku). Okrem toho povolal zakarpatských Tatárov, aby zahnali Schwendiho z Tokaja.Na pravej strane Dunaja vezír Mahomed Sokol chopil sa ľsti a, akoby Soliman ešte bol na žive, napodobnil jeho písmo, v ktorom Soliman rozkazuje, aby po páde hradu Sihoťského jedna časť vojska zostala tam opraviť a opevniť Sihoť, druhá časť však aby tiahla nazpäť dobyť Vesprím a iné hrady, ktoré bol Maximilian opanoval. No falšovaný rozkaz zostal nesplnený, vezír Mahomed Sokol odišiel do Carihradu, aby posadil na trón Selima, človeka nespôsobného, tak že vláda zostala v rukách vezíra Sokola.Vojsko Maximilianovo odtiahlo s bojišťa a nastalo vyjednávanie so Selimom, vlastne so Sokolom.Dňa 29. oktobra 1566 bola Očová (pri Baň. Bystrici) skrze Turkov vyrabovaná a vypálená. (Slov. Letopis III, 285.)Medzitým Sokol, ktorý sa hneval na kráľa Jána a chcel sa na ňom pomstiť,[16]hneď po páde Sihoti rozkázal mu, aby odstránil nezbedných Tatárov z Tokaja. Kráľ Ján 1. oktobra síce tak urobil, ale jedna ich časť zostala v krajine a páchala zbojstvá, tak že mu bolo treba zakročiť proti nim so zbraňou a 28. oktobra porazil ich pri Debrecíne. Válčil síce i ďalej, ale, od priateľov opustený, tak klesol, že ho Schwendi i z hradu Ďaly zapudil. Tak sa stalo teda, že Sokol, prepustiac Hosszútótiho z väzenia, dal skrze tohoto na vedomie Maximilianovi, že ak chce mier, navrátiť má Ďalu sultánovi, sboriť Vesprím a Tatu a poslať svojho poslanca k sultánovi.Maximilian dosť neopatrne na začiatku roku 1567 vypravil do Carihradu Juraja Bebeka, ktorý, prostredníctvom kráľa Jána z tureckého zajatia vysvobodený, pristúpil k Maximilianovi a od tohoto si minulého roku vyprosil, aby mu daroval Skalicu, kde by umiestil svoju manželku i s dietkami.Vyjednávanie viedlo sa písomne a 1. mája uzavreté bolo prímerie na dva roky. Okrem toho poslanci kráľa Jána, Štefan Báthory a Alexander Kendy, ktorí boli uväznení vo Viedni, vypustení boli na svobodu.Maximilian listom z 30. apríla svolal snem na 1. júna do Prešporka, sľubujúc, že po ustálení mieru so Sokolom na konci júna prijde do Prešporka. Miesto toho, aby bol vyslyšal sťažnosti predošlými snemami mu podané, dal podnet k novej nespokojnosti, vyjednávajúc bez snemu len o mier medzi Viedňou a Carihradom. I to nemile účinkovalo na stavy, že Maximilian otváral snemy a predkladal snemu návrhy nemecky, hoci znal latinsky. Nehodou bolo preňho, že členovia štátnej rady: Franko Bathyány, Andrej Báthory, Peter Erdődy, Gabriel Perinský, Juraj Bebek, Krištof Országh, na ktorých by sa mohol spoliehať, už neboli na žive.Medzitým Maximilianovi poslanci Anton Verančič a Krištof Teufenbach odišli do Carihradu. Aby si získali veľvezíra Sokola, dali mu 4000 dukátov, 4 strieborné pokály a jedny hodinky. Ak bude mier uzavretý, sultán dostane ročite 30.000 dukátov, 20 pokálov a dvoje alebo troje hodiniek, veľvezír Sokol a vezír Perten po 2000 dukátov a po dva pokály, vezír Ferhat 1000 dukátov a dva pokály, prvý tlmač Ibrahim 500, druhý tlmač Mahomed 300 dukátov, Žid Miques z Naxos 2000 toliarov. Dňa 21. septembra mali Maximilianovi poslanci audienciu u sultána. Uzavretý bol mier na 8 rokov s týmito podmienkami: Maximilian a jeho bratia podržia, čo toho času majú v Uhorsku, Dalmatsku, Horvatsku a pannonskom Slovensku; nechajú vojvodov Zahorska (Sedmohradska), Moldavy a Valachie na pokoji v ich zemiach. Od kráľa Jána síce prišli tiež poslanci do Carihradu, aby prekazili mier, ale Sokol odpravil ich s tým, že sa má kráľ Ján podrobiť podmienkam toho uzavretého mieru. Vyslanci Maximilianovi 10. mája 1568 navrátili sa do Viedne.Medzitým na ľavej strane Dunaja udaly sa podivné veci proti Maximilianovi, navlečené skrze Jána Balassu, Štefana Dobóva a Juraja Bočku, ktorí boli švagrovstvom spríbuznení. Prví dvaja boli na horno-uhorskom území kráľa Maximiliana, tretí na dolno-uhorskom území kráľa Jána.Verančič stal sa arcibiskupom ostrihomským, Pavel Bornemissza, biskup nitransky, námestníkom kráľa, štýrsky Teufenbach veliteľom satmárskym, Nemec Ján Rueber hlavným kapitánom horného Uhorska. Prvý, ktorý bol s tým nespokojný, bol Franko Forgács, biskup veľko-varadínsky. Že Maximilian učinil Verančiča, ešte ani na kňazstvo nevysväteného, arcibiskupom ostrihomským, pristúpil ku kráľovi Jánovi. Poslanci, ktorí poplatok Maximiliana na rok 1569 zaniesli sultánovi, u tohoto zažalovali kráľa Jána, že Forgácsa a iných prebehlíkov berie pod ochranu a do priazne. No žalobníci dosiahli len to, že Sokol sľúbil im podporu sultána, ak si kráľ Ján vezme dcéru kráľa francúzskeho. K tým prebehlíkom náležal i Juraj Bočka, ktorý pod zásterou, že ide navštíviť svojich švagrov Jána Balassu a Štefana Dobóva, osnoval sprisahanie proti Maximilianovi: aby snem neprijal podmienky mieru medzi Sokolom a Maximilianom uzavretého a neodhlasoval daň Maximilianovi; aby odstránený bol Bornemissza z námestníctva; že turecký veliteľ na Fiľakove vtrhne na Slovensko, s ním sa spojí Balassa a Dobó, zmocnia sa Zvolena, Levíc, Nitry, Trnavy a Prešporka a vyženú Maximiliana zo Slovenska, a toto, spojené s dolným Uhorskom, bude mať Jána Žigmunda za spoločného kráľa. Hoci to sprisahanie bolo v tajnosti, predsa prišlo v známosť Maximilianovi. Snem sa sišiel. Bol búrlivý. Opätovaly sa sťažnosti, podmienky mieru so Sokolom uzavreného, týkajúce sa len územia na pravej strane Dunaja, neboly prijaté a žiadaná daň nebola odhlasovaná, ale Ján Balassa a Štefan Dobó boli snemom odsúdení do väzenia.Čo nevykonalo sa na sneme, to sa malo vykonať na stoličných shromaždeniach. Dôkazom toho je český list Petra Nyáryho, župana turčianskeho, daný zo Sučian vo štvrtok po sv. Dorote 6. februára roku 1570 na rychtára v Kremnici, v ktorom povoláva Kremničanov do stoličného shromaždenia v Turčianskom Sv. Martine. (Slov. Letopis II, 109.)Medzitým Balassa šiel osobne do Viedne k Maximilianovi, aby sa očistil; Dobó poslal ta svojho vnuka Zelemíra. Maximilian prijal oboch pokrytsky na milosť, keď mu dali slovo, že sa dostavia do snemu, ktorý svolal na 1. augusta do Prešporka.Maximilian prišiel do Prešporka, sprevádzaný početným vojskom nemeckým. Do snemu dostavili sa i Dobó a Balassa. Maximilian dal si predložiť snemový výrok, ktorým odsúdení boli do žalára. Darmo magnáti sľubovali položiť 200.000 dukátov kaucie, aby oba ponechaní boli na svobodnej nohe. Oba boli uväznení, Juraj Bočka však, ktorý sa pred súd nedostavil, bol pre urazenie veličenstva odsúdený a jeho majetok medzi žalobníkov rozdelený. Naproti tomu Mikuláš Báthory, Gašpar Homonai, Franko Török, Wolfgang Balassa a Valentín Maďar, ktorí o tom sprisahaní vedeli, ale ho na známosť nedali, boli od Maximiliana omilostení, aby boli získaní. Snemové zasadnutia boly pokojné. Odhlasované boly 4 zlaté na dva roky. Maximilian sa osvedčil, že v jeho neprítomnosti zastupovať ho bude jeho brat Karol. Snemovníci žiadali, aby bol volený palatín, alebo aspoň za hlavného kapitána aby bol ustanovený Uhor, ktorý by mal nielen moc nad vojskom, ale i nad súdmi. Dňa 26. oktobra bol snem zakľúčený.Medzitým pokoj bol narušený. Keďže stav sedliakov, menovite na hraniciach tureckých, bol neznesiteľný, akýsi Karácson shromaždil ich okolo Debrecína, ale bol od Mikuláša Báthoryho porazený. Verejná mienka bola, že vzbura bola dielom kráľa Jána. Z tej príčiny rozhneval sa naňho veľvezír Sokol a zahrozil mu. Teda kráľ Ján 1. januára 1570 vydržiaval snem, v ktorom uzavreté bolo vyjednávanie s Maximilianom. Gašpar Békeš poslaný bol k Maximilianovi do Prahy, aby sa s ním dohovoril o podmienkach mieru. Dňa 16. augusta ustálily sa podmienky mieru: Kráľ Ján zrieka sa názvu „kráľ“ a bude sa menovať kniežaťom; podrží Zahorsko (Sedmohradsko) ako dedičné, ďalej i stolice Byhor, stredný Solnok, Krásno, Marmaroš so soľnovarmi a Hust; to, čo má v Uhorsku, prechádza na Maximiliana, čo má v Moldavii a Valachii, podrží; jestli by kráľ Ján zahnaný bol od Turkov, obdrží od Maximiliana kniežatstvá Opol a Ratibor v Sliezsku. Kráľ Ján vezme si za manželku vnučku Maximilianovu, dcéru Albrechta, vojvodu bavorského. Ak umre bez mužského potomka, Zahorčania vyvolia si svojho „vojvodu“. Keďže kráľ Ján bol chorľavý, Maximilian sľúbil Békešovi, že, keby umrel, bude nástojiť na tom, aby vyvolený bol za vojvodu.Békeš 12. septembra doručil smluvu kráľovi Jánovi. Ján povolal 30 pohlavárov troch národov, aby smluvu prijali a podpísali, ale Štefan Báthory a biskup Forgács ohľadom na Turkov podpísali smluvu len podmienečne. Békeš s podpísanou smluvou na konci roku odišiel do Prahy k Maximilianovi. Maximilian ju podpísal 10. marca 1571, ale Albrecht odoprel svoju dcéru Jánovi Žigmundovi, ako chorľavému a unitárskemu kacírovi. Koniec všetkému učinila smrť, ktorej kráľ Ján 14. marca podľahol. V testamente ustanovil kráľa poľského Žigmunda II. za dediča pokladov Zápoľských. Za vykonávateľov poslednej vôle ustanovil Békeša a Hagymásiho a poručil im po 40.000 dukátov.Nastaly prípravy k voľbe vojvodu zahorského (sedmohradského). Keďže i so strany Selima i so strany Maximiliana zaručená bola svobodná voľba, dočasná vláda svolala vyslancov i zo Zahorska i zo Zatisia na 25. mája do Tordy. Jedni boli za Békeša, druhí za Štefana Báthoryho. Posledný bol vyvolený. Maximilian však, s voľbou nespokojný, vymenoval Békeša, rodeného Valacha, za vojvodu. Békeš ihneď vypravil svojich poslov k sultánovi s prosbou, aby ho potvrdil. Utiahol sa do Fogarašu, od vdovy Nádasdyho kúpeného, a tam čakal na ferman Selima. Medzitým Báthory oznámil sultánovi svoje vyvolenie a spolu poslal mu 10.000 dukátov ako poplatok. Selim nielen ho potvrdil, ale poslal mu i zástavu a bradaticu (budzogáň), ako odznak hodnosti. Maximilian uznal ho tiež za vojvodu a námestníka v istých čiastkach Uhorska a uzavrel s ním mier na 20 rokov, s tou podmienkou, že po jeho smrti Zahorsko pripadne korune uhorskej.S tým, že Báthory bol vyvolený za vojvodu, veľvezír Sokol nebol spokojný a rozkázal begom v Bosne, aby vtrhli do Horvatska, ale Franko Frangepan ich odrazil. Na rozkaz Sokola Turci i na ľavej strane Dunaja započali nepriateľstvá. Veliteľ vo Fiľakove uderil na zámok Várgede (v Gemeri), beg z Novohradu na Vígľaš, Bielobaňu a Krupinu; ostrihomský paša vyzval obyvateľov hradskej k Leviciam, turecký námestník z Budína Spišiakov, aby sa poddali sultánovi. Často spomínaný Ján Balassa, uskočiac z viedeňského väzenia, uprchol k begovi vo Fiľakove; odtiaľ písal Mustafovi do Budína, aby ho odporúčal sultánovi, že by ho tureckí vojaci bránili, keby bol napadnutý.Maximilian medzitým tiež poslal poplatok a dary Selimovi a vezírom, a to v tej dobe, keď Španielci, Benátčania a pápež válčili na mori proti Turkom, a tak tieto dukáty prišly vhod v Carihrade. Nastal mier. I Ján Balassa poddal sa Maximilianovi.Chorľavý Maximilian chcel zabezpečiť svojmu najstaršiemu synovi Rudolfovi uhorský trón a tým účelom svolal na 2. februára 1572 snem do Prešporka. Stavy vyhlásily Rudolfa za kráľa a prosily Maximiliana, aby čím skôr dal ho korunovať a ustanovil ho za panujúceho (regenta). Odhlasovali opäť 4 zlaté dane a prijali Imricha Cobora za námestníka palatína. Maximilian odmenil stavom ich ochotu tým, že na prímluvu Rudolfa prijal na milosť Jána Balassu a Štefana Dobóva. Dobó v krátkom čase umrel. Dňa 24. júla Anton Verančič ustanovený bol za kráľovského námestníka. Potom Maximilian odišiel do Viedne, aby Rudolfa priviezol do Prešporka. Rudolf s veľkou slávnosťou 25. septembra korunovaný bol za „mladšieho kráľa“. Nastaly hostiny a kratochvíle. Pri jednej takej zábave Valentín, syn Jána Balassu, zakrepčil slovenský „odzemok“. (Slovesnosť III, 383.)Roku 1572 českým listom z Prešporka Maximilian odporúča Vácslava Zmeškala Turzovi a oravským úradom. (Archív Matice Slovenskej I, 141, 142.)Medzitým 7. júla 1572 umrel Žigmund II., kráľ poľský, posledný mužský potomok rodu jagellonského. Na trón hlásili sa vojvoda Henrich z Anjou a Maximilian. Stavy poľské však boly za Štefana Báthoryho, ako znalca jazyka slovanského. Báthory však nateraz neprijal koruny poľskej, lebo mal dosť roboty v Zahorsku proti Békešovi. Že stavy poľské ponúkly korunu Báthorymu, to mrzelo Maximiliana, tak že podporoval Békeša. Okrem toho Békeš sľúbil sultánovi dvojnásobný poplatok a veľvezírovi Sokolovi 50.000 dukátov, ak obdrží Zahorsko. Báthory čakal na rozhodnutie tureckej vlády. Medzitým dňa 17. mája 1573 Henrich z Anjou vyvolený bol za kráľa poľského, a Báthory dostal zprávu z Carihradu, že jeho boj proti Békešovi bude po chuti tureckej vláde: teda oboril sa na Fogaraš, kde sa Békeš zdržoval, a 20. oktobra ho zaujal. Békeš uskočil k Maximilianovi. Báthory svolal snem; Békeš odsúdený bol na ztratu hlavy a majetku, jeho prívrženci vyhlásení boli za vlastizradcov, ale sľúbená bola milosť tým, ktorí sa navrátia k Báthorymu. Maximilian skrze dvoch vyslancov žiadal navrátenie majetkov Békešových, ale Báthory, spoliehajúc sa na pomoc Turkov, to odoprel.Práve toho času povstaly srážky medzi Turkami a Slovanmi okolo Sihoti a vzájomné žaloby pre urazenie prímeria medzi Selimom a Maximilianom. Maximilian, aby nerozdráždil Turkov, choval sa mierne proti Báthorymu. V tom Henrich, kráľ poľský, 18. júna opustil Poľsko, aby po smrti brata svojho zaujal francúzsky trón, a tak Maximilian a Báthory stali sa prätendentmi poľskej koruny. No Maximilian odporúčal Báthoryho, ako Slovana, Poliakom, v tej nádeji, že svojho Békeša so zbraňou uvedie do Zahorska a povýšeným poplatkom i štedrejšími darmi získa mu tureckú vládu. No sklamal sa v nádeji. Štefan Báthory roku 1575 vyvolený bol za kráľa poľského a 1. mája 1576 korunovaný v Krakove, kde mu Anna, dcéra kráľa Žigmunda I., bola daná za manželku. I akovyvolenýkráľ poľský podržal Zahorsko a povýšeným poplatkom i štedrejšími darmi hľadel si získať sultána i veľvezíra. Dňa 10. júla 1575 porazil Békeša a prívržencov jeho usmrtil, s ním však sa smieril.Po smrti Selima sultánom stal sa Murat III., ktorý sa nazdával, že ho neviaže prímerie medzi Selimom a Maximilianom uzavreté. Rozhnevaný na Maximiliana pre jeho nepriateľské chovanie sa proti Báthorymu, dal sa do vojny proti nemu na ľavej strane Dunaja. Mustafa, námestník jeho v Budíne, uderil na Modrý Kameň, kde sa zdržoval Ján Balassa, majúc zajatých niekoľko Turkov. Jeho hospodárom bol Benedikt Pintér, ktorého pre zlé hospodárenie vsadil do väzenia medzi zajatých Turkov. Pintér, aby sa pomstil na svojom pánovi, dohovoril sa so zajatými Turkami, že zradia hrad Mustafovi. Veliteľom hradu bol Imrich Pribeg. Obležení mužne sa držali, ale konečne nahliadli, že nemôžu odolať, a poslali za Balassom, aby sa postaral o pomoc. Stalo sa, tak že so všetkých strán shromaždilo sa 10.000 mužov pri Vígľaši. Vo vojenskej rade Balassa bol za to, aby sa udrelo bezodkladne na nepriateľa; iní radili obozretnosť. No medzitým, čo sa oni radili, obležení jednej noci vykradli sa z Modrého Kameňa a Mustafa zmocnil sa ho. Potom tiahol na Divín. Posádka vzdorovala, ale keď jej pomoc neprichádzala, vyrútila sa von, aby radšej na otvorenom poli, než medzi múrmi zahynula. Srúbaná bola temer celá, tak že len jeden Srb s niekoľkými mužmi ušiel do Jágra. Odtiaľ pohol sa Mustafa k Drieňovu pri Prešove, kde našiel hrad nedobytný. (Slov. Letopis II, 111 — 113.) Súčasne Ferhat-paša vrútil sa z Bosny do Horvatska a 22. septembra porazil medzi Hrazdovicou a Vinodolom Herberta Auersperga, zmocnil sa Bučina, Zrína a iných hradov. Darmo Maximilian vypravil Mikuláša Istvánfyho do Carihradu s poplatkom a darmi, aby sa posťažoval na urazenie prímeria, žiadal nazpäť opanované hrady a obnovil prímerie so sultánom Muratom. Murat odvetil, že Maximilian prv urazil prímerie, chopiac sa zbrane za Békeša v Zahorsku. Na zpätoddanie hradov odvetil posmešne: „Či jastrab vypustí korisť z pazúrov svojich?“ Hoci Maximilianov poslanec už 6. júna bol oddal poplatok a dary, Murat až 22. novembra potvrdil prímerie medzi svojím otcom a Maximilianom uzavreté, ale nedodržal.Maximilian kojil sa nádejou, že Báthory, ako korunovaný kráľ poľský, opustí docela Zahorsko, ale i v tom sa sklamal. Báthory svolal posledný snem, ktorý jeho brata Krištofa vyvolil za vojvodu. Štefan Báthory i naďalej užíval „titul vojvodu Zahorska“, ba podržal tam i niektoré majetky pre seba.Maximilian 31. marca 1574 vo Viedni potvrdil Turancom listinu Ferdinanda z roku 1563. Dňa 18. mája potvrdil svobody Tekovského Sv. Kríža. (Archív Matice Slovenskej I, 143 — 147.) Ferhat-beg poslal nemecký list 19. novembra do Pukanca, aby Pukančania platili daň sultánovi. (Letopis Matice Slovenskej 1867, I, 48.)Roku 1575 Turci ohrozovali Vígľaš, Očovú a baňské mestá. Dosvedčujú to české listy: Jyryka Draškovského 22. júla zo Sklabine, Mikuláša Orlleho 17. oktobra a 21. decembra zo Zvolena, Barbory Dóczi, vdovy po Jánovi Balassovi, 22. novembra z Vígľašu. Písala na baň.-bystrický magistrát, aby sa postaral o zachránenie Očovej proti Turkom. (Slov. Letopis III, 229 — 231.)Toho roku v piatok pred sv. Katarínou (25. novembra) pán Kavka Zdenek Ryčanský, hnevajúc sa s Telekesim, s 1800 mužmi tiahol na Lednicu, ale Telekesi, majúc 300 husárov, porazil ho. O tom svedčí i česká pieseň. (Slov. Letopis III, 37.)Maximilian neprestal sa zaoberať myšlienkou shodiť Báthoryho s trónu poľského, a to s vojskom svojím a pomocným nemeckým. Tým účelom išiel na snem do Rezna (Regensburgu), ale tam 12. oktobra 1576 umrel na prsnú vodnatieľku.Maximilian bol smýšlania nemeckého, ba priaznivý i nemeckému luteránstvu. Tak sa choval i v hornom Uhorsku. Zo svojej viedeňskej kancellárie posielal i na snem nemecké prípisy, nemecky otváral snem, i do najvyšších úradov osadzoval Nemcov. Tým spôsobom nemecký živel vzmáhal sa zvlášte v baňských mestách. Proti tomu ozývaly sa hlasy i na snemoch slovenských a českých. Snem český už roku 1569 žiadal ho, aby poslal syna a následníka svojho Rudolfa do Čiech, že by sa naučil jazyku českému. To sa i stalo. Keď „RVDOLfVs RoManVs ReX“ 21. septembra 1575 stal sa kráľom českým, začal vydávať listiny české. Hneď po smrti svojho otca na začiatku roku 1577 písal do Prahy, aby mŕtvola jeho otca prevezená bola do Prahy a tam v kláštore sv. Jakuba pohrobená. (Slovesnosť III, 573.)*Rudolf, ako cisár II., ako kráľ uhorský I., bol človek zádumčivý, žiarlivý, náruživý, vrtkavý a samotu milujúci, temer ustavične na hrade v Prahe bývajúci, umelectvom a vedou, menovite hvezdárstvom, alchimiou, magiou, kabbalou a podobnými prehnanými tajnosťami sa zaoberajúci a vôbec pre múdre kraľovanie neschopný, na svojich radcov sa spoliehajúci. (Wien u. seine Landesfürsten, Wien 1834, II, 191 a nasl.) Prvým jeho činom bolo, že zastavil vojnu proti Štefanovi Báthorymu a 25. decembra 1576 uzavrel prímerie s Muratom na 8 rokov. Až 2. septembra 1577 svolal snem do Prešporka, ale i ten preložil na 16. novembra. Medzitým odbývaná bola vo Viedni porada o zabezpečení juho-západných hraníc proti tureckým vojakom, ktorí i v prímerí páchali rabovanie. Ustanovené bolo vydržiavať tam značný počet stáleho vojska a založiť hrad, ktorý pomenovaný bol Karlovacom na počesť Karla Ferdinandoviča, strýca Rudolfovho, arcivojvodu Gorutanska, Štýrska a Krajnska, ako ochrancu a veliteľa. To zapríčinilo obavu, že Horvatsko a zadunajské Slovensko spojené budú so Štýrskom. Nespokojnosť sa priostrila, keď namiesto bána Gašpara Alapyho vymenovaný bol Štýrčan Krištof Ungnad.Konečne snem, 16. novembra preložený na 2. februára 1578 do Prešporka, sišiel sa. Prítomný bol i kráľ Rudolf. Vyslanci síce prijali uzavretia viedeňskej porady, ale s podmienkou, aby Horvatsko a zadunajské Slovensko zostalo nezávislé od Štýrska pod svojím bánom. Ak vypukne vojna, hlavným veliteľom nad vojskom horvatským a zadunajsko-slovenským aby nebol arcivojvoda Karol, ale arcivojvoda Ernest s uhorskou vojenskou radou. Snem povolil 2 zlaté dane.Keďže nezbední tureckí vojaci neprestávali rabovať a pustošiť juho-západné kraje, Pavel Bánfy z Lindvy (v Zalanskej stolici) predošlého roku uderil na nich a zaujal Ostrovac a Bihač. Okrem toho arcivojvoda Karol poslal Juraja Khewenhillera, hlavného kapitána Krajny, proti nim. K nemu pripojil sa i bán Ungnad. Nastaly bitky medzi nimi a Ferhat-pašom. Medzitým 11. oktobra 1579 veľvezír Sokol zavraždený bol istým Bosniakom, následkom čoho zmenily sa pomery v Carihrade a tiež šarvátky juho-západné utíchly.Rudolf, pošlúc poplatok sultánovi a dary veľvezírom a ustanoviac arcivojvodu Ernesta za svojho námestníka, ponáhľal sa čím skôr navrátiť sa do Prahy. Vzal so sebou i uhorskú korunu, čo zapríčinilo veľkú mrzutosť a reptanie.[17]Arcivojvoda Ernest svolal snem na 1. januára 1580 do Prešporka, aby dal odhlasovať daň. Snem bol búrlivý. Stavy hromžily na nezachovávanie ústavy a na nezákonitosti, ktorých sa dopustili predošlí habsburgskí králi, že sťažnosti stavov zostaly nenapravené, ba Rudolfom sú ešte i rozmnožené. Ernest vyzval stavy, aby mu podaly na písme svoje sťažnosti, ktoré pošle kráľovi. Na sťažnosti prišla vyhýbavá odpoveď. Následkom toho stavy opätovaly sťažnosti a keď na ne zas prišla neurčitá odpoveď, odoprely daň. Rudolf, aby sa vec napravila, svolal snem na 1. januára 1581 do Prešporka.Medzitým však, hoci bolo prímerie, medzi Rudolfom a Muratom uzavreté, trvaly srážky s Turkami. Roku 1577 na ľavej strane Dunaja Turci pri Uborne (v Novohradskej stolici) uchvátili 200 oviec bohatému bačovi Havrilovi. Roku 1581 boly bitky pri Nových Zámkoch, Parkane a Ostrihome. (Slov. Letopis II, 115.) Na pravej strane Dunaja Martin Cobor a Franko Revay, velitelia v Rábe, spojení so Speciacassom, veliteľom vo Vespríme, porazili pri Žambeku lúpežnú rotu budínskeho pašu. Baltazár Bathyány, Juraj Zrinský a Franko Nádasdy pri Požege porazili Iskendera, tak že i sám padol na bojišti. Táto porážka tak rozhnevala Sinana, veľvezíra, že nemile prijal poslancov Rudolfových, ktorí priniesli poplatok a dary do Carihradu. Barónovi Preynerovi hrozil smrťou a radil Štefanovi Nyárymu, hontskému nadžupanovi, aby Uhri odpadli od Rudolfa.Snem 1. januára 1581 sa nesišiel, ale odložený bol na 10. novembra. Medzitým 8. januára umrel Imrich Cobor, palatín.[18]Dňa 10. novembra sišli sa síce uhorskí páni do snemu v Prešporku, Rudolf však dostavil sa ta až na začiatku roku 1582. Snem trval až do 19. februára. Hoci prítomnosť kráľa radila stavom, aby sa miernily, predsa bol to snem búrlivý. Opäť podali mu svoje sťažnosti na písme a osvedčili sa, že nepovolia dane, kým sťažnosti nebudú napravené. Rudolf sľúbil nápravu, ale doložil, že sa to šmahom stať nemôže. Konečne, sľubom uchlácholení, povolili 2 zlaté dane a prázdne miesto palatína zaplnili námestníkom jeho, Mikulášom Istvánfim, tej doby historikom latinským.[19]Roku 1582 dňa 5. novembra bolo pri Krupine našich ľudí asi 207 od Turkov buď povraždené, alebo do zajatia odvlečené. (Slov. Letopis III, 285.)Hoci Rudolf neurobil nijakých náprav, prípisom z 28. decembra povolal stavy do snemu prešporského na 1. marca 1583, aby mu opäť odhlasovaly dane. Odhlasovaly mu síce 2 zlaté na dva roky, ale len na slovo arcibiskupa kaločského (Jura Draškoviča) a biskupa nitrianskeho (Štefana Radeckého), ktorí v mene Rudolfa ich ubezpečovali, že sa stane náprava jedna po druhej. Začiatkom skutočnej nápravy malo byť, že namiesto Ungnada stal sa Tomáš Erdődy bánom Horvatska a že Rudolf vezme dvoch radcov uhorských do svojho dvora. Rudolf neústupnosťou snemu tak bol rozhorčený, že od tej doby Uhorsko nevidelo tvári jeho, ale námestníkom jeho v hornom Uhorsku stal sa jeho brat Ernest, arcivojvoda rakúsky.Hoci Rudolf 11. júna dukátmi obnovil prímerie so sultánom, jednotlivé tlupy Turkov vláčily sa sem i tam a rabovaly. Dňa 14. oktobra 1584 oborili sa na Dobšinu v Gemeri a odviedli mnoho zajatých. Medzi týmito bola i manželka Žigmunda Artzmanna s dvoma dietkami. Toho roku ohrožovali i Zvolen, ako o tom svedčí slovenský list Gašpara Reszyho, hajtmana zvolenského, z 3. decembra. (Slov. Letopis II, 116.) Šťastnejší bol Mikuláš Istvánfi, veliteľ vo Vespríme, ktorý, poraziac Aliho, sedem zástav a 26 hláv tureckých poslal Ernestovi do Viedne. Bola teda základná obava, že sultán pre túto porážku sa pomstí: teda Rudolf opäť dukátmi zamedzil vypuknutie vojny.Keďže pre ustavičné nepokoje mravnosť ľudu klesla, barón Julius Herberstein, kapitán na Muráni, potvrdil a do okolia rozposlal sostavené slovenské poriadky, ktoré od kňazov a ľudu majú byť zachovávané. (Slovesnosť IV, 348 atď.)Roku 1587 dňa 13. júla Turci spustošili a spálili mestečko Slatinu. Dňa 21. júla Nádasdy, Bathyány a Zrinský pri Koppani nad Salou porazili a chytili tureckého bega a odviedli do Prešporka. Mohamed-paša z Pečuchova, Hasan-paša z Koppanu vrátili sa ta, aby sa pre túto porážku pomstili. Keď sa s korisťou a so zajatými poberali nazpäť, Juraj Zrinský, Bathyány a Nádasdy vrhli sa na nich v Medzimurí a temer ich zničili. Oba pašovia boli zajatí. Hasan vykúpil sa zo zajatia 20.000, Ali 40.000 toliarmi. Sultán touto porážkou bol veľmi zronený, tak že ho Rudolfov poslanec Jurkovič doručeným poplatkom a podarúnkami ledva ukrotil.Horné Uhorsko so strany dolného Uhorska malo pokoj, ale po smrti kráľa Štefana Báthoryho († 13. decembra 1586) hlásili sa na trón poľský Žigmund Báthory, syn Andreja Báthoryho († 26. mája 1581), námestník kráľa Štefana Báthoryho v Zahorsku, a Maximilian, brat Rudolfa. No stavy poľské 19. oktobra 1587 vyvolily Žigmunda Báthoryho za kráľa poľského. Rudolf chopil sa zbrane, aby si vydobyl poľský trón, ale 25. januára 1588 utrpel porážku a bol prinútený uzavrieť mier so Žigmundom Báthorym.Medzitým Rudolf povolal horno-uhorských pánov do snemu na 1. novembra 1587 do Prešporka, kde ho jeho brat Ernest zastupoval. Snem bol búrlivý. Stavy odhlasovaly síce dva zlaté Rudolfovi, 40 denárov Ernestovi a 2 denáre od každého dvora povereníkom, vyslaným uviesť požadované nápravy. Okrem toho stavy doliehaly na vyvolenie palatína. Rudolf však uzavretia toho snemu odmrštil a namiesto palatína vymenoval Fehérkövyho, biskupa nitrianskeho, za námestníka.Ak malo naše Slovensko pokoj so strany dolného Uhorska, zakusovalo tým viac útrap so strany Turkov, ktorí dediny, ktoré im vzdorovaly, vypálili.Roku 1588 v utorok svätodušný poslal z Divína Soliman-aga, hajtman konický, hrozieb plný slovenský list na rychtárov v Očovej a Hájnikoch, aby napomenuli dediny okolo Baňskej Bystrice (Badín, Silnica, Kováčová, Trnie, Vlkanová a iné), že by sa poddaly begovi vo Fiľakove a nepodstúpily taký osud, ako Slatina a Môťová. (Slov. Letopis III, 231.) Malú Slatinu vypálili Turci 6. júna 1588. (Tamže na str. 285.) Toho roku vypukla neočakávane bitka s Turkami pri Siksave v Abanovohradskej stolici. Keďže Siksavania už nevládali platiť dane lakomým a nenasýtnym Turkom, odopreli daň a chystali sa na obranu s nádejou, že, keď ich Turci napadnú, nezostanú bez pomoci. Do tejto doby náleží bezpochyby tajnopisný český list Hynka od Turých, chystajúceho sa do vojny proti Turkom. (Letopis Matice Slov. 1873, II, 30.) Skutočne, Ferhat-paša vydal rozkaz z Budína, aby jemu podriadení begovia s vojskom dostavili sa 20. septembra 1588 k Pešti. Keď sa tu nashromaždilo 8000 mužov, tiahli cez Vacov a Sečany k Fiľakovu, kde mali oddych, kým sa i vojsko z toho okolia nahrnie. Turecké vojsko pozostávalo zo 6000 jazdcov a 10.000 peších. Našich sišlo sa s rozličných strán a rozličnej národnosti do 2550 mužov, ale cvičených a oduševnených. Turci 11. oktobra prišli k Putnoku (v Gemeri), kde bola naša posádka, a tiahli k Siksave, a to temer prázdnej, lebo obyvatelia vysťahovali sa na bezpečné miesta. Zostali tam len mladší a zatvorili sa do kostola, múrom opevneného, a odrážali Turkov. Večer ukázali sa naši pomocníci. Turci, prekvapení, prestali obliehať kostol a rozišli sa na všetky strany. Ale Turci sa opäť sriadili a nastala krutá bitka, nerozhodnutá, tak že jedna časť našich pomýšľala na útek, ale prišla im nová pomoc, vydržali a zvíťazili. Z našich padlo 1700, Turkov však padlo vyše 2000, zajatých bolo 3076; i sám Bajazed, vodca Turkov, padol, a následkom toho pozostalí Turci dali sa na útek k Šajave, kde mnohí z nich zhynuli. (Slov. Letopis II, 116 — 119.)Bola základná obava, že sultán túto porážku zas vyhlási za porušenie prímeria: teda Rudolf, aby ho ukrotil, vypravil poslancov svojich do Carihradu s poplatkom a s rozličnými darmi, ba poslal ta i troch begov, ktorí boli zajatí.Roku 1589 len-len že nevypukla vojna proti Turkom. Michal Bori, legát posádky v Pukanci, povadil sa s Ibrahimom, veliteľom tureckej posádky v Palánke, tak že sa písomne vyzvali na súboj. Ibrahim mal sa 6. mája, sprevádzaný 100 vojakmi, dostaviť na súboj do Pukanca. S Ibrahimom však prišlo viac, ako 100 jazdcov. Súboj vystal. Keď Ibrahim so svojimi vojakmi dal sa na zpiatočnú cestu, z Nových Zámkov nenazdajky uderili na nich naši, ledva že Ibrahim so 60. mužmi zachránil si život. Následkom toho Ferhat-paša poslal ostrý list na arciknieža Ernesta. Ernest podal vec pred vojenský súd v Prešporku. Výrokom Pálfyho, hlavného horno-uhorského kapitána, odsúdení boli Franko Nagy, Juraj Nyir a Peter Ormankóci na smrť. Výrok buď na potvrdenie, alebo omilostenie zaslaný bol Rudolfovi, a Jurkovič, Dalmatínec, s poplatkom a darmi išiel k sultánovi, aby vojna vystala.Riadna vojna síce medzi Rudolfom a Muratom vystala, nie však miestne srážky. Tak roku 1590 dňa 25. júna Turci olúpili Dolnú Mičinú pri Baň. Bystrici a odvliekli asi 140 osôb do zajatia. (Slov. Letopis III, 285.) Bohužiaľ, našli sa i takí bezbožní ľudia, ktorí predávali dievčatá. Svedkom toho je slovenský list z 27. augusta 1590, v ktorom Adam Kostolány, správca Bojnického hradu, žiadal, aby dali pozor na akéhosi Jakuba, krajčíra, ktorý tri dievčatá predal Turkom, a keď ho lapia, aby ho poslali do Bojníc. (Slov. Letopis III, 232.) Dňa 16. oktobra 1590 Liptovská stolica vydala slovenský rozkaz, aby zemäni buď sami ozbrojení išli do Zvolena, alebo ta miesto seba poslali ozbrojených „pacholkov“, čo keby neurobili, aby ich podžupan potrestal 24 zlatými. Sedliaci rovným spôsobom tak majú urobiť. Komorovskí tiež aby išli na hory a tam pánov a sedliakov očakávali. Každá „chôdza“ dostala hajtmana, a pán Šimon Turanský stal sa hajtmanom likavskej dŕžavy. Dostali rozkaz, že keď uslyšia streľbu na Likave a na Hrádku, horné chôdze aby sa braly na hradskú cestu, nižné chôdze k Bielemu Potoku. (Slov. Letopis VI, 346.)Toho času naši i na pravej strane Dunaja odňali Turkom Gesteš, medzi Pápou a Belehradom; úskoci, ktorí zo strachu pred Turkami k brehu adriatickému sa boli presídlili, loďmo znepokojovali Turkov. Keďže v Carihrade pokladali podobné srážky za urazenie prímeria, Rudolf, aby sultána ukrotil a prímerie obnovil, Turkom navrátil Gesteš, úskokom vychádzky zapovedal a 29. novembra poslal sultánovi poplatok, veľvezírovi Sinanovi však väčšie dary. Sultán prijal poplatok, ale žiadal, aby Rudolf zvýšil ho na 30.000 dukátov.Prímerie medzi Rudolfom a Muratom bolo síce obnovené, ale srážky s Turkami neprestaly.Roku 1591 dňa 16. mája Turci spustošili Vlkanovú (Wolfsdorf) a odtiaľ odvliekli 100 osôb.Keď Turci neustále dorážali na banské mestá, stoličné shromaždenie, 20. mája 1591 vo Zvolene odbývané, obrátilo sa s prosbou na arciknieža Mateja, aby im prispel pomocou. Matej poslal ich prosbu svojmu bratovi Ernestovi, námestníkovi kráľa Rudolfa v Uhorsku. Ernest už 8. júna dal z Viedne odpoveď na prosbu, v ktorej ich ubezpečoval, že v Čechách a na Morave už sbierajú sa peniaze na platenie vojakov, ktorí budú poslaní na ochranu hraníc proti Turkom; že je prikázané hlavnému kapitánovi horno-uhorskému, aby mal ustavičnú starosť o chránenie hraníc proti Turkom; že, čo týka osudu Farkasfalvy,[20]sťažnosť v tej veci zaslaná je i do Budína, i do Carihradu; že protest proti rušeniu hraníc so strany bega vo Fiľakove zaslaný je do Budína. (Slov. Letopis II, 242.) No jednako dňa 5. novembra ráno o 3. hodine Turci vrútili sa do Šalkovej a odtiaľ odvliekli niekoľko osôb. Dňa 29. decembra Tomáš Babay, podkapitán zvolenský, poslal slovenský list na magistrát baň.-bystrický, aby sa mali na pozore, že, keď Turci ohrožovať budú Baň. Bystricu, dá sa im to na vedomie listom alebo streľbou buď zo Zvolena alebo z Vígľašu. Vitus Widfi, podkapitán vo Vígľaši, už 20. mája poslal do Očovej slovenský list o tom, že Turci idú, že o tom ľudia, prišlí z Lučenca, Tomášoviec a Gáču, priniesli chýr, že preto nemožno cestu konať do Divína: teda napomína, aby z každej dediny prišli sedliaci s motykami, rýľmi a gracami opevňovať Vígľaš. Ľudia priniesli i taký chýr, že Turci tam veľmi mrú. Okrem toho Štefan Kevický z Brezna 24. decembra poslal slovenský list Jánovi Kmethimu, podhajtmanovi vo Zvolenskej Šajbe, v ktorom dáva na vedomie chýr, že Turci tiahnu buď na Brezno alebo na Šajbu: teda má urobiť potrebné opatrenie a oznámiť chýr i dedinám a kaštieľom okolitým. (Slovenský Letopis III, 232 a 233.)Tým väčšie a častejšie boly prehánky a srážky s oboch strán na Save, Drave, Kulpe a Sale, a to so šťastím vrtkavým. So dňa na deň rástla obava, že vypukne veľká vojna so sultánom.Rudolf povolal snem na 25. januára 1593 do Prešporka a ustanovil brata svojho Mateja za námestníka svojho. Snem bol búrlivý, lebo vraj vláda stará sa len o sohnanie dane, nie však o uvedenie poriadku v krajine a o zahnanie hroziaceho nebezpečenstva so strany Turka. Stavy juhoslovanské osvedčily sa, že, ak nedostanú pomoc, prinútené budú podrobiť sa Turkom. Po ako-tak utíšenej búre odhlasovali 2 zlaté od každého dvora na obranu krajiny, na sbieranie dane však ustanovili domorodcov: Žigmunda Rakovského pre horné, Štefana Illésházyho pre pridunajské Slovensko, Mikuláša Istvánfiho pre Juhoslovansko. Okrem toho žiadali, aby buď jeho brat Matej býval v Uhorsku, alebo vymenovaný bol domorodý kapitán pre horné Uhorsko. Čo sa týka Juhoslovanska, ustanovili, aby bol tam domorodý bán, ktorý by sa v Záhrebe radil s juhoslovanskými stavmi o prostriedkoch na ochranu vlasti. Konečne uzavreli, aby z dôchodkov horného Uhorska dalo sa 10.000 dukátov na pomoc Juhoslovanom.Medzitým veľvezír Sinan popudzoval sultána do vojny proti Rudolfovi. Hasan, turecký námestník v Bosne, dňa 15. júna s 25.000 mužmi pritiahol k Siseku, ale Juhoslovania ho porazili. Rozpajedený Sinan však odložil vypovedanie vojny, lebo čakal, že poslanci Rudolfovi prinesú do Carihradu obvyklý poplatok a dary. Popel Lobkovic bol s nimi už na ceste, ale v Carihrade doliehali na Sinana, aby čím skôr pomstil porážku u Siseku. Následkom toho Sinan už v auguste s veľkou silou octnul sa pred srbským Belehradom. Keď sa to stalo, Lobkovic dal sa na zpiatočnú cestu. Dňa 27. septembra Sinan prekročil Dravu pri Osieku, tiahol k Siseku, od Turkov nazpäť dobytému, v polovici oktobra opanoval Vesprím a Palotu, tiahol do Budína a potom jednu časť vojska nechal v Pešti, druhú poslal do Segedína zimovať.Medzitým naši pod zástavami Mikuláša Pálfyho, nadkapitána horno-uhorského, shromažďovali sa pri Komárne, na ľavej strane Dunaja na juhu Juraj Zrinský, na pravej strane Dunaja Ferdinand Hardek, veliteľ v Rábe, ktorého Rudolf vymenoval za hlavného kommandanta. Dňa 28. oktobra dali sa na pochod k Belehradu a dali sa ho obliehať. V tom dostali zprávu, že Hasan tiahne na pomoc obliehaným. Nechajúc obliehanie, išli mu naproti a pri Pakozde temer ho zničili. Potom vrátili sa k Stol. Belehradu a, dobyjúc ho, pomýšľali na vysvobodenie Ostrihoma a Budína, ale Hardek, ktorý bol v bitke ľahko ranený, dal rozkaz navrátiť sa do Komárna.Že Hardek dosiahol takého víťazstva, k tomu prispeli i Slováci, ktorých priviedli mu na pomoc Juraj Turzo, Štefan Illésházy a iní magnáti s ľavej strany Dunaja. Teda Pálfy, v tej nádeji, že Slováci tým zmužilejšie bojovať budú proti Turkom, snažil sa ich povzbudiť k ďalším bojom, a to tým viac, že i Žigmund Báthory, vojvoda zahorský, naklonený bol Rudolfovi. V tom smysle 28. septembra písal i Krištofovi Tiefenbachovi, veliteľovi v Nových Zámkoch. (Slovenský Letopis III, 18 — 21.) A skutočne, naši pod velením Tiefenbacha vrhli sa na Turkov v gemerskej Sobotke a po dlhom dobývaní sobotského hrádku tiahli pod Fiľakov, najnebezpečnejšie hniezdo Turkov. I sám Pálfy dostavil sa ta (roku 1594), aby urobil potrebné poriadky pre dobývanie temer neprístupného hradu. Konečne po mnohých námahách Turci sa poddali s podmienkou svobodného odchodu.Súčasne Štefan Báthory, strýc Žigmunda Báthoryho, vojvodu zahorského, horlivý katolík, podrobil Rudolfovi hrady: Sečany, Modrý Kameň, Divín, Bujak, Ajnáč, Šomoš a Krkavec (castrum corvi, Hollókő). (Slov. Letopis II, 244 — 246.)Na začiatku roku 1594 umrel Ernest, námestník kráľa španielskeho v Nizozemsku, a Matej, regent v Uhorsku, jeho brat, stal sa tútorom jeho pozostalých dietok. Matej i v tákýchto okolnostiach pomýšľal na pokračovanie vo vojne proti Turkom a v Rábe odbýval poradu. Medzitým Pálfy 30. marca opanoval Novohrad, a Matej pre zlé počasie rozpustil na čas vojsko. Českí a moravskí vojaci na predčasnú radu Illésházyho brali sa cez Skalicu domov. Medzitým ukázala sa ich potreba proti Turkom a následkom toho poslaný bol behún za nimi, aby sa vrátili. Cez Stupavu vrátili sa do Prešporka a odtiaľ tiahli k Rábu. Sem prišiel Matej 21. apríla a v porade bolo uzavreté uderiť na Hatvan. Hasan-paša spiechal síce z Budína obleženým na pomoc, ale bol porazený a Hatvan vybojovaný. Medzitým na pravej strane Dunaja shromaždilo sa početné vojsko, záležajúce z 20.000 Uhrov a 30.000 Nemcov a Čechov, a tiahlo pod Ostrihom, kde 4. mája položilo sa táborom. Hlavným veliteľom stal sa Illésházy. Bohužiaľ, vo vojsku panovala nemiernosť, nemravnosť a nešetrenie majetku okolitého ľudu, no Matej nechával tieto neporiadky bez trestu. I obliehanie dialo sa nedbanlive, tak že do 28. júna hrad zostal nedotknutý. Na vojnu sú potrebné peniaze, a tých nebolo ani na platenie vojakov. Matej v mene Rudolfa povolal stavy západného Slovenska do tábora, Tiefenbach stavy horného Slovenska do Košíc, bán Erdődy Juhoslovanov do Záhrebu. Od stavov západného Slovenska, 1. júna do tábora prišlých, Matej žiadal 6 zlatých od každého dvora na tri roky a 100.000 zlatých na vyrovnanie podlžnosti vojsku. Stavy odhlasovaly len jeden uhorský zlatý (30 denárov) na každý mesiac, dokiaľ bude trvať vojna, s tým dodatkom, že výberčí majú byť domorodí a daň vynaložiť sa má len na domorodých vojakov. Medzitým doletela smutná zpráva, že nielen Turci od Balkánu, ale i Tatári od Krymu hrnú sa do Uhorska, majúc spolu 200.000 mužov. Následkom toho Illésházy odtiahol od Ostrihomu, Tiefenbach však od Hatvanu.Veľvezír Sinan s vojskom svojím už 21. júla dorazil k Tate a zmocnil sa jej, potom tiahol k pannonskému vrchu sv. Martina a 30. júla ho opanoval; zatým 2. septembra začal obliehať Ráb, kde mal Hardek 3000 Nemcov a Čechov, 1000 Italov a 460 Uhrov, ale 29. septembra poddal sa Sinanovi. Sinan s jednou časťou vojska tiahol ku Komárnu, s druhou poslal Hasana, budínskeho námestníka, k Pápe. Hasan mal ľahkú prácu, lebo posádka bola odtiaľ zmizla. Veliteľom v Komárne bol Vuk Starčič, ktorý sa zmužile držal, tak že Sinan odstúpil od jeho obliehania. Nastalá zima pretrhla válčenie. Sinan odišiel do Carihradu.Príprava k ďalšiemu válčeniu požadovala svolanie snemu. Už na začiatku januára roku 1595 sišli sa snemovníci do Prešporka. I tento snem bol búrlivý, ale stavy, majúc ohľad na nebezpečenstvo, v ktorom bola vlasť, odhlasovaly 15 zlatých od každého dvora. Držanie osobných hajdúchov bolo prísne zakázané a každá stolica sriadi svojich vojakov pod stoličným kapitánom. Mal sa vyzvať kráľ poľský, aby sa spojil s Uhrami proti spoločnému nepriateľovi tureckému. Pápež a kresťanské kniežatá mali sa požiadať o pomoc proti Turkom.Medzitým premenily sa pomery v Zahorsku a Zatisí. Boly dve stránky: katolícka a kalvínska. Žigmund Báthory, vojvoda zahorský, a strana katolícka boli za spojenie Zahorska a Zatisia pod korunou Rudolfa. Okrem toho získaní boli Valasi moldavskí a Srbi, aby svrhli turecké jarmo a spojili sa s Rudolfom. Tým cieľom Žigmund Báthory svolal snem na 12. mája do Tordy. Strana kalvínska od strachu mlčala, a Alexander Kendy sa vyslovil: „Dokiaľ je Budín v rukách Turkov, o takom spojení nemôže byť reči.“ Medzitým Srbi temešskí, chopili sa zbrane, odňali Turkom Obad a Dobru a porazili Turkov pri Bečkereku. Okrem toho i Valasi moldavskí chystali sa proti Turkom. Vojvoda Žigmund, tým posmelený, svolal opäť snem na 1. júna do zahorského Belehradu, v tej nádeji, že bude povoľnejší. Sklamal sa. Sišlo sa tak málo vyslancov, že snem nemohol vyniesť platného uzavretia: teda Žigmund i upotrebil násilia. Dňa 11. júna dal vojskom obtočiť snemovňu a, sprevádzaný Bocskayom, Gesztym, Bathyánym, Štefanom Báthorym a drábmi, vstúpil do snemovne a rečnil o tureckom otroctve a vysvobodení z neho skrze Rudolfa. Po jeho reči Geszty vyzval vyslancov hlasovať dľa mena. Vyslanci mlčali, a tak vyhlásený bol návrh Žigmunda za prijatý.Medzitým Srbi utrpeli porážku a Tatári tiahli do Zahorska. Žigmund povolal opäť stavy do Belehradu, aby sa poradily o rýchlej obrane vlasti. Jedni dostavili sa ta, druhí však do Tordy. Tamtí mali obrátený zrak na Rudolfa, títo však na sultána.Žigmund potlačil nespokojencov v Zatisí, dal vojenskú pomoc Srbom a Valachom a chystal sa prekročiť Tisu, aby sa spojil s Rudolfom.Dňa 25. januára 1595 uzavretá bola smluva v Prahe medzi Rudolfom a Žigmundom: Oba budú spolu bojovať proti Turkom a uzavierať s nimi mier. Čo vybojuje Žigmund od Turkov, pripadne jemu, čo vybojuje Rudolf, pripadne uhorskej korune. Žigmund a jeho nástupci budú mať titul kniežaťa, podriadeného kráľovi uhorskému, a vládnuť budú Zahorskom v takom objeme, v akom je prítomne, dedične. Rudolf bude ho brániť proti Turkom, a keby bol od týchto zahnaný, postará sa o jeho primerané zaopatrenie. Žigmund vezme si jednu z dcér arcivojvodu Karla a s ňou dostane veno 100.000 zlatých. Keby nezostali mužskí potomci po Žigmundovi, Zahorsko pripadne uhorskej korune, ale pod vlastným vojvodom. V smysle tejto smluvy Bocskay, ako plnomocník Žigmunda, šiel do Štýrskeho Hradca, kde 5. marca vyvolil Máriu Kristínu za nevestu Žigmundovi.Medzitým 5. januára umrel Murat a 18. januára stal sa Mohamed III. sultánom. Tajná smluva medzi Žigmundom a Rudolfom nebola mu známa, ale vzal si pred seba, že na jar bude pokračovať vo vojne proti Rudolfovi a nenavráti sa, kým sa nezmocní Viedne. Miesto Sinana veľvezírom učinil Ferhata, námestníkom v Budíne však Hasana.Rudolf v hornom Slovensku dal Matejovi k boku Tiefenbacha, ktorý mal podporovať Žigmunda, v západnom Slovensku boli veliteľmi Pálfy a Nádasdy. Títo, prekročiac Dunaj, dali sa s arcivojvodom Karlom a Mansfeldom opäť obliehať Ostrihom. Turecká posádka 29. augusta poddala sa, ale i Nádasdy padol na bojišti, a miesto Mansfelda vymenovaný bol Schwarzenberg. Schwarzenberg bol veliteľom na pravej, Pálfy na ľavej strane Dunaja.Že Slováci pod Pálfym bojovali proti Turkom pri Ostrihome, toho svedkom je slovenský list Matúša Rudolfyho, vojvodu a prísažneho Tekovskej stolice, daný z Novák v nedeľu po Vianociach roku 1597. (Slov. Letopis II, 275.)Po páde Ostrihomu Pálfy tiahol pod Vyšehrad a zaujal ho. Tak potom urobil i s Vacovom.Nikdy nebola taká prajná doba vybojovať Budín, ako teraz, ale na pravej strane Dunaja vo vojsku neplatenom boly také neporiadky, že nebolo možné pomýšľať na osvobodenie Budína, a okrem toho nastala zima. Pálfy tiahol teda k Solnoku, zaujal ho a zostal tam zimovať.Nad dolným Dunajom Aron, vojvoda moldavských Valachov, zo strachu pred Sinanom pomýšľal smieriť sa s ním. Žigmund ho dal ako odpadlíka lapiť a uväzniť v Alvinci, za vojvodu však 1. júna ustanovil Štefana Razvana. Druhý vojvoda, Michal, zostal verný Žigmundovi, ale žiadal hojnejšiu pomoc proti Turkom. Srbom temešským Žigmund dal výdatnejšiu pomoc, tak že odňali Turkom Arad, Boksáň, Fačád, Világoš, Jenő a Lippu.Na pravú stranu Dunaja Rudolf poslal arcivojvodu Maximiliana, miesto arcivojvodu Mateja, a k boku mu dal Florentínčana Georga Bastu. Mali vybojovať Ráb.No 23. augusta dorazil Sinan pod zástavou „veľkého proroka“ so 16.000 mužmi k dolnému Dunaju, prekročil ho a pri Bukarešti dal sa do bitky. Zvíťazil síce, ale, prilákaný do močiarov, utrpel veľkú porážku a navrátil sa do Bukarešti, Tergovišťa a Braily a opevnil sa tam. Vojvodovia Valachov chystali sa na vojnu proti nemu. Žigmund a Maximilian dali im pomoc, tak že počítali viac než 40.000 mužov. Hlavným veliteľom bol Bocskay. Uderil na Tergovište, kde bolo 3000 Turkov, a 18. oktobra zmocnil sa ho. Sinan dal sa na útek za Dunaj, ale Žigmund kratšou cestou ho predišiel a temer zničil.Sinan, vrátiac sa do Carihradu, upadol do nemilosti u sultána, ale prostredníctvom veľvezíra bol omilostený, ba nastalého roku 1596 bol poslaný válčiť do Uhorska. Keď o tom prišiel chýr, dňa 15. januára 1596 sišiel sa snem do Prešporka pod predsedníctvom arcivojvodu Mateja. Stavy odhlasovaly 18 zlatých od každého dvora a 12. marca vyslovily vďaku pápežovi, ktorý lanského roku bol poslal 10.000 mužov a sľúbil 10.000 toliarov mesačne na vojnu.Medzitým Žigmund vo februári išiel k cisárovi Rudolfovi vyprosiť vojenskú pomoc. Rudolf sľúbil mu 4000 uhorských a 2000 nemeckých mužov, okrem toho 12.000 zlatých. Sotvaže sa navrátil domov, dostal zprávu, že temešvársky paša koncom apríla vrhol sa na Lippu, kde bol veliteľom Juraj Borbély, a od tohoto prosbu o rýchlu pomoc. Práve toho času prišli i válečníci pápežskí. S týmito dal sa na pochod ta a nielen osvobodil Lippu od obliehania, ale 10. júna podujal útok i na Temešvár a opanoval ho. Nezdar tento, ako i vedomosť o spolčení Žigmunda s Rudolfom primaly sultána ponúknuť Žigmundovi, že mu nielen potvrdí Zahorsko, ale pripojí k nemu i Moldaviu a Valachiu. Žigmund to neprijal a uvedomil o tom i Rudolfa.Práve vtedy, keď Tiefenbach s horného Slovenska pohol sa k Hatvanu a 3. septembra ho odňal Turkom a rozbúral, prišiel chýr, že sultán Mohamed so 150.000 mužmi stojí pri Segedíne a chystá sa na pochod. Keďže sa nevedelo, kam cieli, Pálfy položil sa táborom pri Vacove. Jedna časť Turkov tiahla k Solnoku, teda Pálfy v tej mienke, že odiaľ uderí na Jáger, vrhol sa na Turkov, aby obránil Jáger, kde mal Pavel Nyáry 4500 mužov. Na pomoc volaný bol Tiefenbach od Košíc a Žigmund Báthory od Veľkého Varadína. No keď Tiefenbach a Žigmund, každý s 10.000 mužmi, dorazili ta, Jáger 13. oktobra padol do rúk Turkov. O dobývaní Jágra roku 1596 máme českú pieseň. (Slov. Letopis II, 282 — 285.)Druhá časť vojska tiahla pod sultánom k rieke Šajave. Po páde Jágra Tiefenbach a Žigmund brali sa proti sultánovi a vylákali ho do močariska pri Mező-Keresteši. Dostavili sa ta i Pálfy a Schwarzenberg, tak že Turci utrpeli hroznú porážku. Medzitým víťazní vojaci vrhli sa na turecký tábor, aby ho vyrabovali, no prišla nová sila Turkov, napadla ich, a tak víťazstvo našich premenilo sa na porážku.Veľká zmena stala sa i so Žigmundom. Neplodnosť jeho manželky, ukrutnosti vo vojne, vrtkavé šťastie válečné, obava pred budúcnosťou a iné vrtochy tak zlomily jeho ducha, že poslal Martina Deáka k sultánovi a prijal od neho nabídnutie, ktoré bol predtým odmrštil.Medzitým arcivojvoda Maximilian svolal snem na 2. februára 1597 do Prešporka. Rokovalo sa o rozmnožení vojska a zahnaní Turka z Rábu, Taty a Pápy. Maximilian, obdržiac od pápeža vojenskú pomoc (10.000 mužov), koncom júna tiahol k Pápe a opanoval ju. Potom tiahol k Rábu, ale keď medzitým Turci táborili pri Komárne a 13. oktobra nazpäť dobyli Tatu, nútený bol tiahnuť proti nim. Prešiel na ľavú stranu Dunaja, aby zahnal Turkov z Vacova. Pálfy a Nádasdy síce ubili 3000 Turkov, ale turecký serdar ponúkol Maximilianovi vyjednávanie na ostrove pri Vacove o prímerie. To, ako i nastalá zima pohly Maximiliana, že rozpustil vojsko zimovať.Maximilian svolal snem na 25. januára 1598 do Prešporka. Dostavil sa ta i Rudolf. Stavy ho prosily, aby namiesto umrevšieho Tiefenbacha ustanovil domorodého človeka za kapitána horného Slovenska, ale bez výsledku. Ohľadom na hroziace nebezpečenstvo odhlasovaná bola daň nie od dvorov, ale od domov, vynímajúc domy verejné a chalupy chudoby, 100 denárov, 30 denárov však na získanie (sverbovanie) mužov, ktorí, počnúc od 1. júna, za 6 mesiacov slúžiť majú.Čo lanského roku nevykonala veľká armáda, to vykonali dvaja hrdinovia, Pálfy a Nádasdy, s 2000 Slovákmi a 3000 Nemcami, Valloncami a Španielcami. Dňa 28. marca v noci potichu prišli k stolno-belehradskej bráne Rábu, petardou ju roztrieskali, vrútili sa do mesta a posekali 14.000 Turkov i s ich veliteľom Alim. Mikuláš Pálfy odmenený bol tým, že obdržal Prešporok, ako župan dedičný.Pálfy a Schwarzenberg, ako veliteľ v Rábe, pokračovali vo vojne a koncom apríla vybojovali Tatu, pannonský vrch sv. Martina, Gesteš, Vesprím a Palotu, a pomýšľalo sa dobývanie Budína. Rudolf ustanovil arcivojvodu Mateja za hlavného veliteľa. Matej čakal, kým prijde vojenská pomoc z Nemecka, tak že až v polovici septembra pohol sa k Budínu. Dňa 5. oktobra položil sa táborom v Starom Budíne. Započalo sa obliehanie a, naši zmocnili sa Vodomesta a pevnosti na vrchu sv. Gerharda (Blocksbergu). Nastalá zima pretrhla ďalšie dobývanie.Medzitým Turci a povolaní od nich na pomoc Tatári na ľavej strane Dunaja hrnuli sa na pomoc obleženým; nedorazili však ta. Turci zostali zimovať v Segedíne, Tatári v Zombore.A čo vrtkavý Žigmund Báthory? Odstúpiac od smluvy roku 1596 so sultánom započatej, roku 1597 obnovil smluvu už predtým (25. januára 1595) s Rudolfom uzavretú, s tou zmenou, že odstupuje Rudolfovi Zahorsko a čokoľvek má v Uhorsku; za to obdrží sliezske kniežatstvá a ročitých 50.000 toliarov; ak sa stane kňazom, Rudolf postará sa o to, aby dostal kardinálsky klobúk, a dá mu beneficium, ktoré by mu donášalo ročitých 50.000 toliarov; smluva zostane v tajnosti, kým zmizne obava pred Turkami a zeme Žigmunda na tú premenu budú pripravené. Žigmund teda mal čakať na výsledok dobýjania Budína, od ktorého záviselo splnenie podmienok smluvy s Rudolfom uzavretej, a Rudolf predbežne určil za regentov zemí Žigmundových svojho brata Maximiliana a Kristínu, manželku Žigmundovu. Tým spôsobom mali byť z úradu vyzdvihnutí: Štefan Bocskay, kapitán vo Veľkom Varadíne, Štefan Jósika, kancellár, a Gašpar Korniš, hlavný kapitán Zahorska, ktorí boli proti smluve medzi Žigmundom a Rudolfom uzavretej a robili si nádej na uprázdnený kniežatský trón.Medzitým Jósika, ktorý tajne robil prípravy na dosiahnutie kniežatského trónu, bol zradený a a soťatý. Bocskay, aby nezakúsil podobného osudu, na sneme 10. apríla 1598 privolil k poďakovaniu sa Žigmunda. Žigmund potom so slzami v očiach rozlúčil sa so snemovníkmi a, spáliac archív, presídlil sa do Sliezska.Keďže so strany Rudolfa neboly podmienky vyplnené, Žigmund oľutoval svoje opustenie kniežatského trónu a, Štefanom Bocskayom a Gašparom Kornišom prehovorený, nenadále navrátil sa do Zatisia. K nemu pripojili sa nespokojenci, 20. augusta opanoval Kološhrad a na 29-ho svolal snem do Tordy.Práve toho času sultán Mohamed (ako je vyššie podotknuté) tiahol Turkom v Budíne obleženým na pomoc a táboril pri Veľkom Varadíne. Vrtkavý a úzkostlivý Žigmund, od Rudolfa ohrožovaný, od Mohameda vábený, dal slovo Andrejovi Báthorymu, kardinálovi, že opustí kniežatský trón, ak Rudolf splní podmienky smluvy s ním uzavretej, jeho brata Štefana splnomocní prevziať kniežatstvo zahorské a na pokračovanie vo vojne proti Turkom poskytne 300.000 toliarov. Okrem toho Štefan Bocskay, ako protivník tej smluvy, mal byť odstránený. S takým návrhom prišli na začiatku roku 1599 Žigmundovi poslanci do Prahy.Vyjednávania s Rudolfom nemaly prajného behu vzhľadom na Štefana Báthoryho. Následkom toho kardinál Andrej Báthory odišiel z Prahy a smieril sa so Žigmundom. Žigmund svolal snem na 20. februára do Kološhradu a predstavil Andreja Báthoryho ako knieža Zahorska. Stavy, prekvapené a 300 Sikulmi (székelyek) postrašené, prijaly ho a sľúbily mu ročitých 24.000 dukátov. Žigmund odobral sa do Poľska. Z toho povstaly nové zápletky. Poslanci Žigmundovi, 6. apríla Rudolfom prepustení, prišli do Hodonína na rieke Morave. Tu sa dozvedeli, že Žigmund odišiel do Poľska:[21]teda dali Rudolfovi na známosť, že zostanú v Trnave, kým od neho neobdržia návod pre vyjednávanie. Tými poslancami boli Napragy a Bocskay. Tento potom vrátil sa do Prahy a, Rudolfom vymenovaný za radcu, poslaný bol do Uhorska vybaviť záležitosti Zahorska a Zatisia.Andrej Báthory s jednej strany snažil sa získať si Rudolfa, s druhej strany Mohameda. Takej neúprimnej politiky chopil sa i Michal, vojvoda moldavských Valachov. S jednej strany sľúbil Báthorymu svoju oddanosť, s druhej strany sľúbil Rudolfovi, že Báthoryho svrhne s kniežatského trónu. Keď Báthory v oktobri svolal snem do Bielohradu, Michal nenadále vtrhol do Zahorska, kde sa k nemu ihneď pripojili Sikuli. Báthory rozpustil snem, sohnal vojsko a za veliteľa nad vojskom ustanovil Gašpara Korniša. Nastala bitka, v ktorej 28. oktobra porazený bol Báthory. Dal sa na útek, ale 3. novembra Sikulmi bol lapený a zavraždený.Medzitým Rudolf 25. januára 1599 odbýval snem, aby sohnal vojsko a peniaze na vojnu, ale už vo februári Tatári uderili na baňské mestá. Hoci Pálfy ich porazil, vypálili Hont, zabili 100 ľudí a z Vyšehradu odvliekli poddaných. Medzi Veľkou nocou a Turícami všetko od Jágra až po Fiľakov spustošili a 3000 ľudí odvliekli do zajatia. No ešte väčšie boje nastaly v jaseni. Dňa 21. oktobra Tatári zatúlali sa až k Radvani a Kráľovej, podpálili Badín a odvliekli veľmi mnoho kresťanov. Dňa 22. oktobra Morgenthaler s 200 mužmi z Baň. Bystrice a Španej doliny oboril sa pohanských Tatárov a zajal z nich do 200. (Slov. Letopis III, 14 — 17, 286.) Na hornom Slovensku Basta síce postavil sa proti nim, od nich však porazený, utiahol sa do Košíc.Na jar toho roku Pálfy a Schwarzenberg dali sa opäť dobývať Budín a Stolný Belehrad, ale bez značného výsledku. Okrem toho veľvezír, renegát Ibrahim, s veľkou silou prišiel do Pešti, kde sa s ním spojil khan Tatárov dňa 18. septembra. Vidiac uhorsko-nemeckú armádu Adolfa Schwarzenberga, dal sa s ním vyjednávať o mier, a keď sa to nepodarilo, dal sa na pochod k Ostrihomu, Vacovu a Dregeľu. Až keď ich opanoval, nadpradené boly v oktobri vyjednávania, ale bez výsledku, lebo naši neústupne žiadali nazpäť Jáger, Hatvan, Širok a Čerépvár; Turci podobne neústupné žiadali Ostrihom, Fiľakov a Novohrad. Čo sa neriešilo jazykom, to sa malo riešiť mečom roku nasledujúceho.Následkom spustošenia krajiny bol hlad a mor, tak že Rudolf až na 25. júna 1600 s volal snem do Prešporka. Bolo uzavreté radšej pokračovať vo vojne, než prijať hanebný mier, ale stavy, majúc ohľad na panujúcu biedu, odhlasovaly len pol zlatého dane od každého domu a iné potreby vojenské. Namiesto Mikuláša Pálfyho († 23. marca 1600) ustanovený bol jeho syn Štefan, za veliteľov v Ostrihome a Nových Zámkoch Adolf Altban a Juraj Turzo.Bol to rok opravdivého umučenia pre úbohý slovenský ľud, nielen so strany Turkov a Tatárov, ale i so strany hajdúchov, ktorí odkázaní boli na rabovanie.Na pravej strane Dunaja Valloni a Francúzi v Pápe, nedostávajúc výplaty, poddali sa stolno-belehradskému pašovi za 10.000 dukátov. Schwarzenberg pokúsil sa nazpäť dobyť Pápu, ale usmrtila ho guľka. Jeho nástupcom stal sa Franko Nádasdy. Vyhladovená posádka 10. augusta vyrútila sa von a bola posekaná, tak že z 2000 mužov ledva 100 bolo zajatých.Veľvezír Ibrahim, ktorý lanského roku, zanechajúc vojsko v Novohrade, odišiel do Carihradu, na konci júla s veľkou silou prekročil Dravu a tiahol od Osieku ku Kaniži a Sihoti. Arcivojvoda Matej chystal sa proti nemu, ale Rudolf poslal ta lotrinského vojvodu Filipa Emanuela za hlavného veliteľa. Filip Emanuel urobil všetko možné na obranu Kaniže, ale 20. oktobra bral sa k Dunaju, zanechajúc Kanižu smutnému osudu.Rudolf svolal snem na 25. januára 1601 do Prešporka pod predsedníctvom Mateja. Stavy odhlasovaly na vojenské potreby, ako lanského roku, a uzavrely podujať vojnu až 1. mája. Medzitým nastaly opäť vyjednávania o mier so sultánom. Rudolfovi plnomocníci žiadali nazpäť Kanižu a Jáger, okrem toho aby sa Turci zriekli Zahorska a nahradili nákladky vojenské. Medzitým 10. júla umrel Ibrahim, ktorý sa klonil k mieru, a vyjednávanie so sultánom bolo pretrhnuté.Aké smutné časy to boly, poznať z toho, že toho roku hajdúsi rabovali v Oslianskej doline. Michal Turzo síce shromaždil veľkú silu sedliakov proti nim, ale pri Laskári utrpel porážku. Mal 100 mŕtvych a mnoho ranených. V Kooši bolo zabitých 63, v Bojniciach pochovaných 17, v Prievidzi 3, v Nemeckom Pravne 2, v Novákoch 3. Okrem toho najdený bol jeden mešťan prievidzký nahý a bez hlavy. Toho roku Michal Telekeš, pre páchané zbojstvá na ztratu hlavy odsúdený, ztratil Lednicu a majetky k nej náležajúce, ktoré si bol od Franka Dobóva za 100.000 toliarov kúpil.Práve toho času, keď sa vyjednávania s Mohamedom III. pretrhly, prišla od pápeža peňažná a vojenská pomoc, a v septembri podujatá bola vojna na pravej strane Dunaja. Jednu časť armády (30.000 mužov) viedol arcivojvoda Ferdinand ku Kaniži, druhú časť (18.000 mužov) viedli vojvoda z Mercouru a Herrmann Rosswurm k Stolnému Belehradu a 17. septembra ho zaujali, ale veľvezír Hasan už 9. oktobra uderil na nich. Arcivojvoda Matej prišiel obleženým na pomoc a 15. oktobra porazil Hasana. V bitke padol i Murat-paša, námestník budínsky. Potom Hasan tiahol ku Kaniži. Ferdinand zo strachu pred ním 18. novembra dal sa na útek. Hasan bol by tiahol k Sihoti, ale vojsko pre nastalú zimu tomu sa sprotivilo.Keď Rudolf a Mohamed zamestnaní boli na pravej strane Dunaja, Michal, vojvoda Valachov, na ľavej strane Dunaja vtrhol do Zahorska, opanoval ho a 20. novembra 1599 ako „cisársko-kráľovský námestník a kapitán“ vydržiaval i snem v Kološhrade. Hneď zatým s jednej strany obrátil sa na Rudolfa, aby ho potvrdil, s druhej strany s podobným úmyslom obrátil sa na Mohameda III. Rudolf mu odpísal lichotive, s tým dodatkom, že pošle povereníkov svojich do Zahorska, aby tam usporiadali vec. Pred tými povereníkmi Michal žiadal také prehnané veci, že ich Rudolf neprijal. Následkom toho snažil sa tým viac získať si Mohameda, čo i dosiahol. Dňa 9. marca obdržal od neho odznaky, ako vazall zahorský a valašský. Konečne Rudolf odhodlal sa, že vymenoval vojvodu Michala za kráľovského námestníka v Zahorsku. Michal ako taký pracoval na tom, aby založil samostatné kráľovstvo valašské, a dal sa prenasledovať Maďarov. Z týchto mnohí utiekli do Poľska k Žigmundovi Báthorymu, aby ho pozvali opäť zaujať kniežatský trón. Medzi nimi bol i Gabriel Bethlen. Konečne Rudolf rozkázal Bastovi, kapitánovi Slovenska, aby vtrhol do Zahorska a uviedol tam poriadok. Bast začal robiť poriadok s takou ukrutnosťou, že maďarská šľachta, v Torde shromaždená, odoprela mu poslušnosť. Následkom toho Basta povolal i samého vojvodu Michala na pomoc proti nespokojencom. Michal, však snažil sa získať si ich, a preto nastala i bitka medzi Bastom aj Michalom. Michal, od Bastu porazený, utiekal sal k Rudolfovi. I Maďari potiskí žiadali Rudolfa, aby poslal arcivojvodu Maximiliana uviesť poriadok v Zahorsku, čo keď sa nestalo, po tretí raz povolali Žigmunda, aby opäť zaujal kniežatský trón. On nielen tak urobil, ale pomýšľal i na to, aby sa smieril so sultánom. I stalo sa tak. Žigmund s pomocou Turkov zahnal Bastu a koncom roku 1601 opanoval celé kniežatstvo.Aké smutné pomery boly na Slovensku, poznať z toho, že len Hrnčiarovce pri Trnave v rokoch 1593 — 1602 platily na cisárske a kurucké vojsko 39.563, Moderdorf 18.659 zlatých.Vrtkavý Žigmund v marci roku 1602 pomýšľal smieriť sa s Rudolfom a opustiť kniežatský trón, a tým úmyslom uzavrel prímerie s Bastom. Následkom toho jeho maďarská strana vzbúrila sa proti nemu, tak že v júli len s pomocou Bastovou utiekol do Poľska a odtiaľ do Čiech.Medzitým Rudolf svolal snem na 22. februára 1602 do Prešporka. Snem bol plný žalôb a sťažností na zbojstvá a násilia, ktoré páchali vojaci, hlavne však hajdúsi v Prešporskej a Nitrianskej stolici, na Illésházyho, ktorý odňal mestské právo Modre, Sv. Juru a Pezinku a svevoľne dal srúcať Čabrak a Sitno. Vec táto odkázaná bola na štátneho fiškusa. Snem odhlasoval 2000 jazdcov, 2000 peších, dva uhorské zlaté, arcivojvodovi Matejovi 20 denárov od každého domu.V auguste toho roku veľvezír Hasan pohol sa obliehať Stolný Belehrad. Dňa 20. augusta nemecká posádka sa poddala. Rosswurm, hlavný veliteľ nad vojskom uhorským, táboril pri Komárne a koncom septembra dal sa na pochod k Solnoku, Sarvašu a Pešti a 7. oktobra ju zaujal. Chystal sa dobýjať Budín, ale posádka, medzitým skrze veľvezíra 2000 mužmi posilnená, odrážala všetky útoky. Šťastnejší boli Nádasdy a Turzo, ktorí na pravej strane Dunaja zaujali Adoň, Földvár, Pakš a Tolnu. Nastalá zima pretrhla ďalšie válčenie.Keďže Matej bol s Rudolfom na sneme v Rezne, Maximilian dňa 24. februára 1603 zahájil snem v Prešporku. Stavy opätovaly svoje sťažnosti, ale odhlasovaly daň, ako lanského roku. S písanými sťažnosťami poslali Napragyho, biskupa zahorského, a Petra Revaya, hlavného župana turčianskeho, k Rudolfovi. Dňa 15. apríla odovzdali mu písma. Dňa 9. mája dostali od neho vyhýbavú odpoveď, tak že doručili mu písmo: ak neuvedie veci do poriadku, môže sa stať, že zúfalý ľud chopí sa zbrane na svoju obranu.Šťastie bolo pre Uhorsko, že sultán Mohamed III. bol znepokojovaný domácou vzburou a zahraničnou vojnou, ba 22. decembra umrel. Okrem toho Tatári, bánom Draškovičom pri Varaždíne porazení, vrátili sa na Krym a Hasan-paša, ktorý zimoval v srbskom Belehrade, vo februári 1604 spiechal do Carihradu, oddajúc Budín a hlavné veliteľstvo Lala-pašovi. Naši (Rosswurm, Nádasdy a Siegfried Kolonič) táborili pri Komárne, pohli sa až 29. septembra a v novembri zaujali Hatvan.Medzitým nastaly nebezpečné náboženské trenice na ľavej strane Dunaja. Process Illésházyho, horlivého luterána, skončil sa preňho nepriaznive. On, tušiac nebezpečenstvo, uskočil do Poľska. (Obšírny opis o tom je v Slov. Letopise VI, 207 — 220.) Jeho majetok bol shabaný. Podobne pokračovalo sa s majetkom katolíckym, ktorý opanovali boli luteráni. To pobúrilo luteránov, ktorí tvorili väčšinu. Povstaly na Slovensku dve strany: cisárska (katolícka) a vlastenecká (luteránska). Dňa 7. novembra Heister z hradu Disnóš (v Honte) dal Zvolenčanom ochranný list, lebo pristúpili k cisárovi.Také boly pomery, keď arcivojvoda Matej 3. februára 1604 zahájil snem v Prešporku. Snem bol búrlivý. K predošlým sťažnostiam pridaná bola i tá, že sa uráža svoboda náboženská. Matej vynaložil všetko možné, aby mysle utíšil a primal stavy odhlasovať dane, ale ohľadom na sťažnosť o svobode náboženskej nevyslovil uzavretia. Strana vlastenecká (luteránska) podala písomný protest proti urazeniu svobody náboženskej. Rudolf potvrdil uzavretia snemu, ale protest odmrštil, odvolávajúc sa na to, že, ako nástupca sv. Štefana a iných kráľov uhorských, je povinný pestovať cirkev katolícku.Medzitým Basta tiahol cez Zvolen, Lučenec a Fiľakov k Oždianskemu zámku a, vydobyjúc ho, pohol sa k Prešovu, ktorý sľubmi primal, že pristúpil k cisárovi.V marci toho roku obnovené boly vyjednávania medzi Rudolfom a novým sultánom Ahmedom, ale opäť bez výsledku, lebo Lala Mahmud, turecký námestník v Budíne, neústupne požadoval Ráb a Ostrihom, naši Jáger a Kanižu. Čo sa nevybavilo slovom, vybaviť sa malo opäť mečom. Lala Mahmud stal sa veľvezírom a v septembri táboril so 70.000 mužmi pri Pešti. Odtiaľ pohol sa k Ostrihomu. Naši pod Bastom, opanujúc Pešť, Vacov a Hatvan, prišli do Párkáňu naproti Ostrihomu. Lala Mahmud, vidiac, že nedobyje Ostrihom, 11. oktobra odtiahol do srbského Belehradu.Kto by to bol tušil, že Turci budú spojencami nespokojencov na obranu svobody náboženskej? Valentín z Humenného svolal nespokojencov zo severných stolíc Slovenska do Sečoviec (Galszécs v Zemplíne), kde uzavreli nedať ani dane, ani vojakov Rudolfovi, kým nebude zabezpečená svoboda náboženstva. Následkom toho hlavný kapitán košický, Belgiojoso, aby ich odpor zlomil, skrze komoru dal odsúdiť Valentína na ztratu hlavy, ktorú si musel vykúpiť 20.000 toliarmi. Jurajovi a Frankovi Magóczimu odňaté boly majetky, Terebeš v Zemplíne a Regéc v Aba-Novohrade. Aby rozkaz Rudolfov vyplnil, na to použiť chcel hajdúchov. Vydal oznam, že hajdúsi dostanú plat a poslaní budú, aby Turkom odňali Ďalu v dolnom Uhorsku. Shromaždiť sa majú v Rakamasi (v Sabolčskej stolici). Keďže im bolo dovolené nielen rabovať, ale sľúbený i plat, shromaždili sa vo veľkom počte. Upotrebení boli však najprv v hornom Uhorsku na potlačenie luteránstva, až potom na potlačenie kalvínstva.Medzitým Štefan Bocskay, ktorý sa, ako radca v záležitostiach Zahorska, u Rudolfa zdržoval, dozvediac sa o tých veciach, ktoré sa dialy v dolnom Uhorsku, opustil Prahu a utiahol sa na svoje panstvá okolo Debrecína. V tomto zátiší zaoberal sa myšlienkou stať sa kniežaťom Zahorska. Spojil sa s Gabrielom Bethlenom a inými nespokojencami v Temešhrade a získal si veľvezíra Lalu Mahmuda, ktorý táboril v Pešti. Lala 18. oktobra prikázal Zahorčanom, aby sa shromaždili pod zástavy Bocskayove, ktorého sultán prijal pod svoje krýdla.Bocskay zdržoval sa na hrade Sólyomkő s 500 mužmi, keď Belgiojoso s hajdúchmi táboril v Rakamasi. Belgiojoso vyzval ho, aby sa dostavil pred neho. Bocskay miesto toho rozmnožil svoje vojsko, ba i hajdúchov jeho svábil na svoju stranu. V noci 14. oktobra hajdúsi dostavili sa do tábora Bocskayovho, ktorý porazil a zahnal Belgiojosa za Tokay u Szántóva, ku Košiciam. No Košičania zatvorili pred ním bránu. Tak pochodil i v Prešove, a odtiaľ tiahol do Spiša, kde sa usalašil na zámku Krištofa Turzu.Dňa 30. oktobra hajdúsi prijatí boli so slávou, ako bojovníci za svobodu náboženskú. Ich kapitáni, Lippay a Német, vyzvali aj iné mestá, aby pristúpily k Bocskayovi. Dňa 12. novembra Bocskay pritiahol ku Košiciam, kde bol slávnostne uvítaný. Odtiaľ vydal manifest, v ktorom vyzval obyvateľov Uhorska, aby sa k nemu pripojili. To učinily ihneď mestá: Prešov, Sabinov, Bardijov, Levoča a Kežmarok. Dňa 19. novembra Korláty, jeho poslanec, uzavrel spolčenie s veľvezírom.Dňa 23. novembra 1604 bol ešte v Košiciach, kde ako „Princeps Transsilvaniae, Partium regni Hungariae dominus et Siculorum comes“ omilostil Čepčianskeho, ktorý bol zabil Michala Kisela, lebo k nemu pristúpil. Dňa 24. novembra dobýjaný bol hrad Hust (v Marmarošskej stolici), ako o tom svedčí slovenský list Jura Zaara, pastora v Harbove, na Jána Szentiványiho. Je to list zaujímavý a znie takto: „List Vašej milosti ku mne príznivý a v týchto burlivých časiech mňa obživující som dnesnieho dňa o hodine druhej popoludnej prijal, který prečítav, hned sem byl hotový V. M. žádost naplniti, kdy by hajdúši koníci, kterí práve toho času k nám s jednou zástavou prišli, a pohreb díťatka Nemeše Pavla mne prekážku nebyli učinili. Všakže po dokonaní mého úradu, jiné všecky veci mé odloživše, k temu, co bych na ten čas V. M. psáti mel, pristúpil sem. Tieto noviny u nás máme. V pominulú sobotu z Košic privezli 3 veliké delá, které tak veliký zvuk vydávajú, že se naše domy v Harbove tresú. V nedelu hned z nich o hodine raní osmej počali stríleti ten den celý pospolu, i v druhý, v pondeli, takže strílali. Včera už ne tak mnoho. Dnes pak toliko pet krat. Domnívam se, že prachu a kul nedostávali. Dnes z Levoče vezli kule i fakle, povrazy a jiné prípravy. Pan Patrón můj, Vilhelm Gergei, včera rano byl v šancach u hajtmana pana Tarianiho. Jeho Milosť mne oznámila, že rečený hajtman samodruhý chodil k zámku a pýtal, že by mu ho zdali, slibujíce na česť a vieru, že žádnemu ani vlasu v nem nechtejú pohnúti, pan Turzo že tak bude svého zámkn pánom, jako i prve, i tolikož statku svého; že život i čokoli mají, chce darovati. Pána Generála takže slobodne chcejú prepustiti i odprovodiť dati, a že by jistý byl toho, že osem pánov do zálohu do zámku dati. Pak-li by chcel pri panu Bočkaymu byti, že bude mati dobrú službu a dobrým panstvím ho obdaruje, jako tež i iných, jestli by toliko vôle jejich k tomu pristúpila. Odpoveď od pana Turzu a Generála tu milost a lásku proti nim, ale že to nemohú učiniti, aby zdali zámek; že oni všetci prisahali Jeho Jasnosti Cisarskej, kterému vedle povinnosti svú vernosť až do smrti chtejí zachovati. A kdybyste vy za víru kresťanskú bojovali, nepristali by ste k Turkom a Tatarom, než radnej, aby oni to učinili, k nim se pritovaryšili a s nimi, jako prve, pri Císaři byli; že jim chteji u neho nalézti milosť. S tou odpoveďou šel preč od zámku. Jiné nahováraniny, které meli vespolek, jakožto nepotrebné, zanechám psáti. Pominulej noci dva hajdúši u mne nocovali. Tí mne sverili, že by zámok již byl podkopaný i prachy podložený, a že v tento pátek mají najprve do neho šturmovati. Jestli by to možné bylo, neviem, ani ješte pravde místa nalezti nemohu. Včera ulapili jedného drába ven zámku, který byl poniesel listy na Bojnice (!), které, když ho honili, odvrhl od sebe volakde. S tým, čo dnes činili, nemohli sme sa dovediet, listy pak meli hledati. Pan Deževi Ferenc, slyšíme, že jistotne v Košicích u pána Bočkayho jest za verne, protože pana biskupa veci tak veliké pobral, s jinýmiž nekterými, které (on praví) že Jeho Milosti Osvícenej náležejí.“ Okrem toho píše mu, že odpis tých snemových článkov nemohol dostať, lebo cisárska vláda nechce, aby rozširované boly i po iných vidiekoch a daly podnet k odbojom. (Slov. Letopis II, 157 — 159.)Aký osud podstúpil Hust? Pravdepodobné je, že Bocskay zmocnil sa ho a potom tiahol k Tokaju, lebo Basta vo februári roku 1605 spiechal obleženým na pomoc. Bocskay položil sa táborom v Sarišskom Potoku. Basta, hajdúchmi stíhaný a Bocskayom ohrožovaný, opustil Tokaj a prešiel do Prešova a odtiaľ tiahol k Prešporku s ostatkom svojej armády (s 10.000 mužmi). Následkom toho i západné Slovensko stalo sa otvoreným poľom pre Bocskaya.Rudolf, pokrokom Bocskaya postrašený, svolal snem na 6. januára 1605 do Prešporka; potom, keďže stavy dostavily sa veľmi poriedku, preložil ho na 25. januára, ale s podobným smutným výsledkom. Následkom toho štátni radcovia odišli do Viedne na poradu. Vyslali biskupa Napragyho a Žigmunda Forgácha k Bočkayovi, aby s ním vyjednávali. Bocskay odpravil ich s tým, že chce vyjednávať len s kráľom (Rudolfom), alebo s jeho námestníkom (arcivojvodom Matejom). Miesto toho svolal stavy zahorské a uhorské na 17. apríla do Serenča (v Zemplíne), do zámku svojho priateľa Žigmunda Rákócziho. Magnáti, zemäni a vyslanci stolíc, tiež Sikuli zo Zahorska sišli sa v plnom počte, vyhlásili ho za knieža Uhorska a Zahorska, náboženstvá (katolícke, luteránske a kalvínske) uznali za rovnoprávne, vyvolili Valentína Homonaya a Juraja Szécsiho za vodcov armády, vyhlásili za vlastizradcov a za majetku pozbavených tých, ktorí nepristúpa k Bocskayovi, odhlasovali 2 zlaté od každého ohnišťa a insurrekciu zemänov, ustanovili trest smrti na tých, ktorí páchajú pustošenia a zbojstvá. Dňa 2. mája Štefan Báthory, hlavný sudca, poslal nazad kráľovskú pečať a 20. mája Bocskay v Košiciach potvrdil uzavretia snemové. Okrem toho poslal Vladislava Gyulafiho za svojho námestníka do Zahorska, Štefana Korlátyho a Juraja Kékedyho k sultánovi s prosbou, aby ho potvrdil v kniežatskej hodnosti; vyzval kráľa poľského, aby ho podporoval vo veci, ktorá je Uhrom a Poliakom spoločná; vyzval Moravanov a Slezákov, aby sa spojili s ním proti Nemcovi, oznámil europejským mocnárom svoje vyvolenie a ospravedlňoval svoje spolčenie sa s Turkami. Osobne dostavil sa do Zahorska, aby vyjednával so Sasmi a Valachmi, že by ho i títo prijali za knieža, a ustanoviac tam Žigmunda Rákócziho za námestníka svojho, vrátil sa do Košíc.Medzitým Matej Somogyi rozkázal Jurajovi Mikóvi, aby z Csallóközu vrhol sa na Bastu. So 400 vybranými mužmi vrhol sa teda na predmestie (Schöndorf) a podpálil ho, no Basta ho porazil. Na to asi vzťahuje sa chýr, ktorý zaznačil Juraj Zaar vo svojom výšuvedenom liste z 24. novembra 1604 takto: „O hajdušech, kterých Nemci zbili, to slyšíme, že se jich toliko 300 vybralo na nemecký tábor, kterí tak smelí a udatní byli, že do prostredku jejich tábora se byli vbili a tam že sú porazení, že by ich sotva dvacet ušlo.“Väčšie nebezpečenstvo hrnulo sa na Bastu z horných stolíc. Franko Redei, opanujúc Krupinu, Sitno a Čabrak,[22]vypálil Levice, Zvolen, Vígľaš, Palánku, Dregel, Novohrad a Bujak. Bocskayovci pustošili všetky majetky Stanislava a Krištofa Turzu. Títo, aby ukrotili Bocskaya, pristúpili k nemu. Nitra, Hlohovec (Frašták), Trnava a Sintava sa poddaly. Tak urobil i Michal Cobor v Strážiach pri Šastíne, ba prekročil i Bielu Horu a opanoval Holič a Skalicu. Dňa 18. mája písal Moravanom, že ak sa nespoja s Bocskayom, vtrhne za Moravu. Keď jeho list zostal bez odpovedi, Tom. Bosnák s 8000 hajdúchmi, Turkami a Tatármi vtrhol za rieku Moravu a pustošil všetko od Strážnice až po Malenovice a Zlín; zajal ľudí a dobytok a zajatých predal Turkom. Dňa 9. júna Redei tiež vtrhol na Moravu pri Uhorskom Brode, ale tam bol porazený a zahnaný až do Skalice.Arcivojvoda Matej už 12. marca písal saskému vojvodovi, že Fiľakov pre hlad poddal sa Turkom, ktorí odtiaľ hrnuli sa na pomoc Bockayovi. Dňa 5. mája poddala sa Trnava a Frankovi Redeimu draho to zaplatila. Redei s jedným zástupom tiahol k Uhor. Brodu, druhú poslal k Prešporku. (Slovesnosť II, 23; III, 649. Slov. Letopis III, 197 — 199.)Bocskayovci kojili sa nádejou, že protestanti na Morave a v Sliezsku pridajú sa k nim, ale sa sklamali, lebo Moravania a Slezáci, vidiac, že na čele odbojníkov sú maďarskí kalvíni a mohamedánski Turci, zostali verní Rudolfovi. To isté sklamanie zakúsili i na pravej strane Dunaja, kde Nemci okolo Šoprona a protestanti v Štýrsku zostali verní cisárovi.Hoci Rudolfovi so strany Bocskaya hrozilo toľké nebezpečenstvo, bol netečný a len poklady shromažďujúci, miesto toho, aby bol platil nespokojné vojsko. Z tej príčiny jeho bratia Matej, Maximilian, Ferdinand a Ernest 30. apríla sišli sa v Linzi a uzavreli složiť ho s trónu. Arcivojvoda Matej stal sa gubernátorom Uhorska a samovládne pomýšľal na smierenie s Bocskayom a s jeho stranou. Dal sa do styku s Illésházym, ktorý sa zdržoval v Krakove a ako luterán u mnohých na Slovensku bol vo vážnosti. Povolal ho na 20. júna do Viedne, aby ho a skrze neho získal luteránov. Illésházy šiel z Poľska najprv k Bocskayovi do Košíc, aby si ho získal. Bocskay koncom júla vymenoval ho za pokladníka a hlavného kapitána na Slovensku. Keď sa to stalo, Illésházy písal arcivojvodovi, že to urobil preto, aby medzi ním a Bocskayom prostredkoval. I Bocskay bol naklonený k mieru, lebo Horvati a zadunajskí Slovenci mu nedôverovali a Turci vydobyté hrady si privlastnili. Sultán Ahmed síce vyhlásil ho za kráľa Zahorska a Uhorska, ale tie mestá, kde sú a boly turecké mošeje (modlitebnice), tie hrady, ktoré opanovali a opanujú Turci, náležia sultánovi.Medzitým 17. novembra odbývané bolo shromaždenie v Krupine. Prítomní boli vyslanci hornouhorských stolíc i Bocskay. Porada trvala tri dni a jej uzavretia oznámené boly plnomocníkom Matejovým. Títo niektoré články prijali, druhé premenili, iné zavrhli. S ich odpoveďou vyslanci neboli spokojní, ďalšie vyjednávania však nepretrhli. Pokračovať vo vyjednávaní poslali Illésházyho a Petra Mladoševiča do Viedne k Matejovi, kancellára Kálaya do Krakova ku kráľovi Žigmundovi, Bogáča, rychtára košického, ku stavom do Nemecka, aby dielo mieru podporovali, Mikuláša Bánfyho a Jána Lukáša do Carihradu. Shromaždenie sa rozišlo a Bocskay vrátil sa do Košíc.Dňa 6. januára 1606 Illésházy a Mladoševič prišli do Viedne vyjednávať s plnomocníkmi Matejovými, medzi ktorými bol Franko Forgách, biskup nitriansky, a Juraj Turzo, hlavný župan oravský. Predo všetkým iným uzavreté bolo prímerie od 15. januára do 24. júna.Dňa 9. februára plnomocníci Matejovi predložili podmienky mieru medzi Rudolfom a Bocskayom. Illésházy šiel do Košíc, aby naklonil Bocskaya prijať podmienky mieru. S tými istými podmienkami išli poslanci do Prahy k Rudolfovi. Rudolf podmienky prijal a 21. marca potvrdil, a to neobozretne, nebadajúc, že 11. článkom preniesol svoju kráľovskú moc nad Uhorskom na Mateja.[23]Za to Illésházy obdržal od Mateja nazpäť nielen Sv. Jur a Pezinok, ale okrem toho i Hodonín na rieke Morave.I Bocskay svolal stavy svojej strany na 16. apríla do Košíc, aby im oznámil podmienky mieru, 9. februára medzi ním a Rudolfom vo Viedni uzavretého(pacificatis vienensis). Jedni vzali podmienky pod kritiku a zčiastky prijali, zčiastky za neplatné vyhlásili; druhí, menovite Štefan Illésházy a Peter Mladoševič, ich zastávali a povzbudzovali k dôvere v arcivojvodu, ktorý nezamešká svolať snem, aby — ak bude treba — zmeny na tých podmienkach urobil. S tým súhlasili Franko Magóczi, Stanislav Turzo, Velentín Homonay, Šebastián Tököli, ba i sám Bocskay.Medzitým Bocskay, prívržencami protivnej strany pomýlený, premenil stanovisko a po vypršaní prímeria chystal sa na vojnu, spojac sa s Turkami. Následkom toho Matej popustil a 25. júla urobil zmeny na podmienkach viedeňského mieru, aby si získal protivníkov. I stavy rakúske ručily za splnenie opravených podmienok a Rudolf ich 6. augusta potvrdil. Illésházy radil i to, aby učinený bol Bocskayovi návrh, že by si vzal za manželku po Žigmundovi pozostalú Kristínu, ktorú kedysi ako nevestu bol priviedol Žigmundovi.Hoci vyjednávania o mier trvaly ďalej, bocskayovskí hajdúsi páchali zbojstvá v Orave (Turzovej), ale ľud sa vzbúril proti nim, 40. z nich zabil a ich mŕtvoly pohádzal do rieky Oravy. Podobný osud podstúpili Bocskayovci i na rieke Morave, ako o tom píše Illésházy v svojom liste z 30. septembra: „Skalicu, Šastín, Holič a Branč potupne oddali Nemcom, utečúc zo svojho hradu; tí páni poplašili i bojovné rady natoľko, že i vojsko Dengeleghiho, podpáliac tábor, obrátilo sa ku Košiciam.“ Konečne prikročilo sa k zakľúčeniu zdĺhavého vyjednávania. Okolo Komárna postavili sa Bocskayovci, Turci a Nemci; Illésházyho strana tvorila prostredkovanie medzi nimi. Plnomocníci strán sišli sa nad ústím Žitvy (Zsitva torok), ostrovku v Dunaji, a 11. oktobra uzavreli mier, ktorý mal trvať, počnúc od 1. januára 1607, za 20 rokov. I Rudolf, hoci nevoľne, podpísal listinu mieru dňa 6. decembra. Dňa 13. decembra Bocskay so svojou stranou odbýval shromaždenie v Košiciach, aby sa poradili, ako sa zachovať na sneme, ktorý kráľ Rudolf má svolať do Prešporka. No Bocskay už 20. decembra podľahol svojej chorobe (vodnatieľke) a 2. februára 1607 bol pohrobený v zahorskom (sedmohradskom) Belehrade.Bocskay v svojom testamente zo 17. decembra odporúčal Valentína Homonaya za nástupcu v zahorskom kniežatstve. Homonay hneď po umretí Bocskaya vypravil svojich vyslancov do srbského Belehradu k veľvezírovi Muratovi s prosbou, aby ho sultán potvrdil. Prenáhlil sa. Maďari zatiskí síce ho podporovali, ale Zahorčania cítili sa byť urazenými v práve voliť si knieža, a to domorodca, a za takého vyvolili Žigmunda Rákócziho, ktorý bol námestníkom Bocskaya a tesťom Valentína Homonaya. Rákóczi ihneď svolal snem na 8. februára do Kološhradu, vypravil vyslancov svojich do Prahy ku kráľovi a do Carihradu k sultánovi. Kráľovi sľúbil, že prijme jezuitov do Zahorska, sultánovi však, že odstúpi Lippu a Jenő. Medzitým vyslanci, ktorých bol Homonay poslal do srbského Belehradu, priniesli potvrdenie kniežatstva Homonayovi. No na tom nebolo dosť. Hlásil sa i tretí prätendent, Gabriel Báthory, ktorého podporoval Gabriel Bethlen, niekdajší priateľ Bocskayov. Bola obava, že vypukne domáca vojna. Z tej príčiny arcivojvoda Matej svolal horno-uhorské stavy na 25. marca do Košíc. Vyzvali najatých už od prätendentov maďarských hajdúchov, aby buď vstúpili do riadnej vojenskej služby, alebo odložili zbraň a žili pokojne v mestečkách (Böszörmény, Szoboszló, Nánás, Dorog, Hodház, Vámospércs), ktoré im privilegiami Bocskay bol udelil. Napomenuli i Homonaya, aby neupotrebil hajdúchov, ani nepožiadal Turkov o pomoc.Medzi Rudolfom a Matejom tiež nastala neshoda. Rudolf totižto 21. apríla 1607 zakázal Matejovi odbývať snem v Prešporku, ktorý mal rokovať o lanskoročnom mieri, na ústí Žitvy (Zsitva torok) ustálenom, a prv svolal nemecké stavy do Rezna (Regensburgu). Snem tento zahájil arcivojvoda Ferdinand 24. apríla. Protestantská strana vyslovila sa za Mateja, strana katolícka však proti nemu pre ústupky, ktoré urobil protestantom v Uhorsku. Stavy uhorské neprestaly doliehať na Rudolfa, aby svolal snem do Prešporka. Následkom toho Rudolf povolal arcivojvodu Mateja a Juraja Turzu do Prahy, aby sa s nimi poradil, čo keď sa stalo, svolal snem na 25. júla do Prešporka. Stavy sišly sa síce do Prešporka, ale darmo čakaly na zahájenie snemu skrze arcivojvodu Mateja a maly podozrenie, že Rudolf chce ho nahradiť Ferdinandom. S protestom proti takému konaniu a s vyslovením dôvery Matejovi sa rozišli. Čo viac, v Prahe prišli na nešťastnú myšlienku vyzvať hajdúchov, aby vstúpili do riadnej vojenskej služby a požiadať i Turkov, aby nepodporovali, „horno-uhorských rebellantov“. Oboje zostalo bez výsledku. Také nesmyselné pokusy boly vodou na mlyn pre Mateja. Odhodlal sa k otvorenému odporu proti Rudolfovi a svolal snem na 10. novembra do Prešporka. Práve toho dňa S. Kolonič písal Zvolenčanom, aby urobili potrebné opatrenie proti nastávajúcej vzbure a dali mu o tom zprávu, lebo, vraj, počuť, že hajdúsi pri Kallóve položili sa táborom. Chýr nebol bezzákladný. Andrej Nagy, ich kapitán, táboril pri Solnoku, hajdúchov na všetky strany rozposlal a mal úmysel Valentína Homonaya vyhlásiť za kráľa. Darmo si Matej na to sťažoval Ali-pašovi. Ali-paša mu odvrkol, že je už pol druha roka od uzavretia mieru, a podmienky mieru neboly splnené, dary a poplatky sultánovi a veľvezírovi nedoručené. Všetko to Matej oznámil Rudolfovi a prosil ho, aby vyplnil podmienky mieru, neopustil Uhorsko, poslal peniaze i vojsko a nenechal ho v korisť hajdúchom a Turkom. Jeho prosba zostala bez odpovedi: teda povolal svojich bratov Maximiliana a Karla, ako i Illésházyho, Turzu, Tököliho, Žigmunda Forgácha a stavy rakúske do Viedne, aby sa uskutočnilo složenie Rudolfa s trónu, už lanského roku zamýšľané. Rudolf však chopil sa pera i meča. Pokarhal opovážlivé shromaždenie viedeňské, ako cisár svolal snem do Rezna (Regensburgu) a ako kráľ zakázal odbývať snem, ktorý Matej svolal do Prešporka. Vyslal generála Tillyho s 3000 vojakmi potrestať odbojníkov. Tilly túto úlohu proti Matejovi sveril na Preinera, veliteľa v Rábe. No Preiner bol prívrženec Matejov: teda Matej mal voľné ruky vydržiavať snem, ktorý bol svolal do Prešporka.Dňa 15. januára 1608 prišiel Matej do Prešporka. Najprv odbýval poradu s Illésházym a Turzom, potom 21. januára otvoril snem dlhou rečou, v ktorej vyložil príčiny toho, že viedeňské shromaždenie vyslovilo sa, aby Rudolf odstúpil panovanie inému, schopnejšiemu, ktorý by skrze mier, nad ústím Žitvy uzavretý, zabezpečil pokoj a dobro vlasti. Arcibiskup ostrihomský a námestník Forgách v mene stavov pozdravil ho, ale tak neurčite, že na druhý deň Illésházy a iní pohlavári, inde shromaždení, vyslovili sa, že ho neuznávajú za predsedu snemu a za námestníka kráľa Rudolfa. Za hlavných kapitánov ustanovení boli: Mikuláš Zrinský a Tomáš Szécsi pre západnú časť Dunaja, Juraj Turzo a Peter Revay pre západné Slovensko, Tomáš Erdődy a Juraj Keglevich pre Slavoniu. Horno-slovenské stolice majú si voliť svojho hlavného kapitána. Na obnovenie mieru, nad ústím Žitvy uzavretého, vyslaní boli: Štefan Illésházy a Juraj Turzo do košického shromaždenia a k hajdúchom; Tomáš Nádasdy, Tomáš Szécsi a Benedikt Pogrányi k budínskemu pašovi. Dňa 29. januára dorazil z Prahy rozkaz, aby zastavili snemovanie a svoje sťažnosti poslali písomne na kráľa Rudolfa. To i urobili, k predošlým sťažnostiam dodajúc i to, aby koruna uhorská navrátená bola z Prahy do Prešporka. Odhlasovali 3 zlaté dane na riadne vojsko; hajdúchom bolo oznámené, aby buď vstúpili do riadnej vojenskej služby, alebo, odložiac zbraň, vrátili sa do svojich osád zatiských.Aké smutné boly pomery na hornom Uhorsku, menovite v Gemeri, toho svedkom je slovenský list, dňa 21. marca 1608 poslaný od rychtára čitnického na rychtára v Jelšave, v ktorom stojí: „Z Rošnavi nam list prišel, že hajduši na tie tri mesta sednuli, jakožto na Rošnavu, na Czittnik i na Jelšavu, a že predsi jest už o svatom Jacobe, techda chceju sa jim branit a jich sem na tie strany nepustiť, techdi pitaju pomoc, a že by chme, kteri sme doma, jim se protivili: tedy pitame, že by Vaše opatrnosti takže učinili a s vašimi susedy se všemi do Rošnavy co skorej našli, lebo Rošnavane i do Novejsi na pomoc pisali, i susedom Gemerskym, pri tom i Turnanska stolica bude na pomoc.“ (Slovenský Letopis VI, 156.) I katolícka strana zo strachu pred nemilosrdnými hajdúchmi, aby sa luteráni nespojili s maďarskými kalvínmi a neupotrebili hajdúchov, popustila a spojila sa s luteránskou stranou k spoločnej snemovej činnosti.Shoda táto ohrožená bola Rudolfom, ktorý 25. februára vydal manifest, v ktorom za vlastizradcov vyhlásil tých, ktorí by prijali uzavretia snemu prešporského, zakázal stoliciam dať vojakov a pohrozil arcivojvodovi Matejovi utratením hlavy, ak nepretrhne styky s „horno-uhorskými rebellantmi“. Jeho hlas zostal nepovšimnutý. Illésházy, Turzo a Preiner sbierali vojsko a 27. marca najali v Nových Zámkoch hajdúchov do vojenskej služby a poslali ich do prešporského leženia. Okrem toho Matej vypravil svojho plnomocníka cieľom obnovenia budínskeho mieru, nad ústím Žitvy uzavretého, a do Carihradu s darom 20.000 toliarov.Matejovo vojsko rakúske a uhorské rozmnožené bolo i so strany Čechov a Moravanov, ktorí boli nespokojní s Rudolfom, natoľko, že prevyšovalo armádu Rudolfovu. Táto požiadala Mateja o prímerie, ale bez výsledku. Medzitým Rudolf zriekol sa trónu a utiahol sa do Tirolska k svojmu vnukovi Ferdinandovi. Následkom toho nastalo prímerie a vyjednávanie medzi Rudolfom a Matejom. Dňa 26. júna uzavreli plnomocníci smluvu, dľa ktorej Matej mal vládnuť ako kráľ v Uhorsku, Rakúsku a na Morave bez (Čiech).Medzitým Žigmund Rákóczi odstúpil svoj kniežatský trón v Zahorsku Valentínovi Homonayovi. Homonay však odstúpil kniežatský trón, spolu i poklady po nebohom Štefanovi Bocskayovi pozostalé Gabrielovi Báthorymu, taktiež i kráľovskú korunu, ktorú bol lanského roku od tureckého veľvezíra obdržal. No Báthory pre svoju starobu odstúpil i kniežatský trón, i poklady bocskayovské, i kráľovskú korunu svojmu obratnému poslancovi a plnomocníkovi Gabrielovi Bethenovi. Arcivojvoda Matej dňa 29. júla oznámil stavom uhorským, že snem má sa sísť 29. septembra v Prešporsku, lebo najprv chcel urobiť poriadok v Rakúsku a na Morave. Moravanom sľúbil svobodu náboženskú, Rakúšanom však ju odoprel. Následkom toho stavy slovenské sišly sa v Košiciach na poradu, ako sa zachovať na sneme ohľadom svobody náboženskej. Dostavili sa skutočne 29. septembra do Prešporka. Matej však prišiel ta až 22. oktobra s 10.000 vojakmi. Stavy uhorské odprevadily ho pokojne do zámku. Dňa 23. oktobra zahájený bol snem a predložený bol návrh, aby predo všetkým iným uznaný bol Matej za kráľa. Katolícka strana urobila tak, ale luteránska nie. Žiadali, aby najprv vyvolený bol palatín, aby vypočuté a odstránené boly sťažnosti, aby zabezpečené boly občianske a cirkevné práva a svobody, ktoré kráľ dľa ústavnej obyčaje má pred korunovaním prijať a čestným slovom zaručiť. Nastaly rečnícke boje pro et contra, ale luteránska strana zvíťazila, a Matej docielil len ten ústupok, aby palatín až po korunovaní bol volený. K uzavretým článkom pridaný bol i ten, aby uhorská koruna, ktorú Rudolf bezprávne do Prahy odniesol, prinesená bola do Prešporka a po korunovaní Mateja zostala v krajine.*Dňa 10. novembra bolMatejvyhlásený za kráľa skrze Illésházyho, s tou nádejou, že zachová svobodu náboženstva, a Juraj Turzo vyslovil i tú nádej, že Matej udelí svobodu i Rakúšanom. Dňa 17. novembra Matej poslal prípis, v ktorom za palatína odporúčal dvoch katolíkov, luteránska strana však Štefana Illésházyho a Juraja Turzu; za palatína svornohlasne vyvolený bol Illésházy. Dňa 19. novembra Matej bol korunovaný skrze Franka Forgácha, arcibiskupa ostrihomského. Po slávnostnom korunovaní zaplnené boly najvyššie hodnosti krajinské, na ľavej strane Dunaja pre naše Slovensko, na pravej strane pre tie čiastky, ktoré neboly pod jarmom tureckým. Dňa 6-ho decembra odhlasovali daň 6 zl. od každého dvora.Keďže katolícky klerus pred prešporskou kapitulou protestoval proti všeobecnej svobode náboženskej, kráľ Matej obmedzil svobodu na vysokú šľachtu a kráľovské mestá. To zapríčinilo nespokojenosť. Medzitým dňa 5. mája umrel vo Viedni Štefan Illésházy. Mŕtvola jeho privezená bola do Pezinka a tam vo farskom kostole bez slávnostného pohrabu (lebo bol luterán) uložená bola do kamennej hrobky. Nastala teda i potreba voliť palatína. Tým cieľom 1. novembra 1610 svolaný bol snem do Prešporka. Na palatinát navrhnutí boli dvaja katolíci (Tomáš Erdődy a Šimon Forgách) a dvaja luteráni (Juraj Turzo a Tomáš Szécsi). Väčšinou hlasov 7-ho decembra vyvolený bol Turzo. Potom medziiným uzavreli, že Bocskayove darovania sú platné, nie však tie, ktoré urobili jeho nástupci; že koruna, ktorú jeho nástupca obdržal od sultána, má byť vydaná a v prešporskej klenotnici uložená;[24]že i rakúskym luteránom má byť udelená úplná svoboda náboženstva. Také uzavretia zapríčinily veľké zápletky s Rudolfom, Zahorskom a Turkom.Turzo s vedomím Mateja šiel do Rakúska sriadiť luteranizmus, ba posmeľoval i luteránov v Štýrsku, Gorutansku a Krajne. To pobúrilo Rudolfa tak, že si predsavzal odňať Matejovi Rakúsko, ako i nádej na korunu českú a cisársku, ba tým cieľom začal sbierať i vojsko. No kráľ Matej predišiel ho a s vojskom svojím uderil do Čiech a podrobil si 23. marca 1611 Prahu, kde 23. mája i korunovaný bol za kráľa českého.V Zahorsku knieža Gabriel Báthory, pre svoj hnusný život a ukrutnosti nenávidený, aby sa udržal na kniežatskom tróne, 27. decembra uzavrel s palatínom Turzom smluvu, dľa ktorej obe strany odložia zbraň, Báthory pošle svojich plnomocníkov do uhorského snemu cieľom uzavretia mieru a najatí hajdúsi navrátia sa do svojich osád v Zatisí.Na našom Slovensku 7. januára 1611 v Bytči bol hrdelný process proti ukrutnej vdove Alžbete Nádasdy, rodenej Báthory, ktorá v Čachticiach kúpavala sa v krvi dievčat,[25]a odsúdená bola na večné časy do väzenia v zámku Čachtickom.Dňa 20. januára 1612 umrel Rudolf. Kráľ Matej preniesol svoje sídlo z Prahy do Viedne a pomýšľal na cisárstvo. Hoci bol už 55-ročný, oženil sa, vezmúc si Annu, dcéru Ferdinanda, vojvodu Tirolska, za manželku. Dňa 3. júna bol vyvolený a 24. júna korunovaný za „kráľa rímskeho“. Dňa 25. novembra vrátil sa do Viedne a obrátil zrak na Zahorsko a Turka, aby sa vyplnily podmienky mieru nad ústím Žitvy uzavretého. Vypravil svojho poslanca do Carihradu s darmi, spolu však i so sťažnosťou, že sa Turci proti mieru prehrešili, keďže zamiešali sa do vnútorných vecí Zahorska, podporujúc Geczyho proti Gabrielovi Báthorymu. No medzitým veľvezír Murat, ktorý bol podpísal mier, umrel, a nový veľvezír Nasuh odvetil, že tureckí plnomocníci neboli oprávnení podpísať tú podmienku mieru, že Zahorsko patrí pod korunu uhorskú.Aký trápny bol vtedajší stav katolíckych Slovanov a Italov pod jarmom tureckým v Pečuchove,[26]poznať z plačlivého listu jezuitu Jána Horváta z 3. mája 1611. Trpeli mnoho od Turkov, ktorých maďarskí kalvíni huckali proti nim. (Slovenský Letopis IV, 337 — 345.)Báthory, zvíťaziac nad Geczym a Turkami, stal sa choromyseľným a upodozrievavým i proti svojim priateľom. Nagya, náčelníka hajdúchov, dal soťať; Gabriel Bethlen, aby neupadol do podobného osudu, uskočil k Turkom. Dňa 24. decembra 1612 obnovil smluvu s Turzom, ktorý v mene kráľa Mateja sľúbil mu kniežatstvo zahorské, ako dedičné.Že pred obnovením tej smluvy bol strach pred Turkami, poznať z listu slovenského z 2. júla 1612, v ktorom Gyurky, podžupan zvolenský, napomína Baňsko-bystričanov, aby dľa rozkazu palatína Turzu poslali murárov opevniť pohraničný Fiľakov. (Slov. Letopis III, 233.)Kráľ Matej svolal snem na 24. februára 1613. Dňa 24. marca korunovaná bola kráľovna. Stavy odhlasovaly dva zlaté dane pre kráľa a kráľovnu, tretí zlatý na obranu krajiny, schválily smluvu s Báthorym uzavretú a jej vnesenie do zákonníka, akonáhle prijme ju i zahorský snem, čo i urobil 15. mája. Báthory vyslovil i omilostenie všetkých svojich protivníkov, vynímajúc Gabriela Bethlena. No darmo sa spoliehal na to, že si získal protivníkov. Gabriel Bethlen ako poslanec obznámený bol s pašom budínskym a temešvárskym, ktorí ho odporúčali sultánovi a veľvezírovi, natoľko, že ho veľvezír 1. mája vyhlásil za kráľa a rozkázal pašom v Kaniži, Budíne a Temešváre, ako i chánovi Tatárov, aby ho do Zahorska a Zatisia odprevadili, vojvodom vo Valachii a Moldave, aby ho podporovali. No Báthory chcel ho prelicitovať a sľúbil sultánovi nielen Lippu a Jenő, ale i zvýšenie vazallského poplatku (tributu) na 15.000 dukátov i za predošlé roky i na budúce. Okrem toho spriatelil sa i s hajdúchmi, ktorých bol odpudil, a zavrhol i pomoc, ktorú mu cisár Matej ponúkol. Sklamal sa však v nádeji. Bethlen a jeho pomocníci opanovali Zahorsko, tak že Báthory dal sa na útek do Veľkého Varadína. Stavy zahorské 20. oktobra shromaždily sa v Kološhrade vyvoliť knieža a 22. oktobra jednomyseľne vyhlásily Bethlena za knieža. Dňa 25. oktobra Iskender, paša kanižský, odovzdal Bethlenovi odznaky kniežatské; pri tej príležitosti musel odstúpiť i Arad Turkom. Ešte bol snem pohromade, keď prišla zpráva, že Báthory bol 27. oktobra zavraždený.Gabriel Bethlen bez odkladania vypravil poslancov do Carihradu, aby vyslovili sultánovi jeho oddanosť a vyprosili od neho potvrdenie jeho hodnosti. Súčasne vypravil poslancov svojich i do Viedne, aby cisárovi a kráľovi Matejovi oznámili jeho vyvolenie a požiadali ho o priateľskésúsedstvo. Dňa 20. januára 1614 kráľ prijal v Linci poslancov zahorských národov a dal im odpoveď, že pošle do Zahorska svojich povereníkov, aby vyšetrili, či voľba Bethlena diala sa správne. Títo povereníci až v apríli odišli do Zahorska.Medzitým Bethlen svolal snem na 3. mája do Kološhradu. Snem tento vyslal svojich plnomocníkov k Matejovi, aby s jeho povereníkmi dali sa do vyjednávania.Kým v Linci trvalo vyjednávanie, Klesel, kancellár, a Mollara, predseda vojenskej rady, pracovali v Zahorsku na srútení Bethlena. Juraj Homonay, ktorý nedávno pristúpil ku katolicizmu, mal vystúpiť ako súper Bethlenov, organizovať katolícku stranu proti nemu a odlúčiť Nemcov zahorských od neho. Na uskutočnenie toho mal byť peniazmi získaný palatín Juraj Turzo. No Turzo, tvrdý luterán a boháč, odoprel spoluúčinkovať, a to isté učinili aj iní luteránski páni. Okrem toho Bethlena podporovali Maďari (Sikuli) a zatisskí kalvíni, hlavne hajdúsi. I od sultána mal zabezpečenú podporu.Okolnosti boly také, že priviedly Mateja do rozpakov: buď chopiť sa meča proti Bethlenovi a sultánovi, alebo uznať Bethlena a uzavrieť s ním mier. Cisárske zeme boly za vojnu, kráľovské za mier. Až 20. augusta 1615 uzavretý bol mier vo Veľkom Varadíne, ktorý potvrdil Matej 15., Bethlen 18. mája nasledujúceho roku. Na denný poriadok prišlo vyjednávanie so sultánom.Už v oktobri 1614 pripravený bol o život veľvezír Nasuh, nepriaznivý mieru nad ústím Žitvy uzavretého, a jeho nástupcom stal sa Ali-paša, námestník budínsky, ktorý ten mier bol podpísal. Medzi ním a Matejom nastalo dňa 10. júna vyjednávanie vo Viedni, ale palatín Turzo bol z vyjednávania vytvorený. Uzavretá bola taká smluva, dľa ktorej Slováci mali odhodiť meč a chopiť sa pluha, ponechajúc vojenčenie nemeckému cisárskemu mužstvu. Hajdúsi, ktorí páchali zbojstvá na území tureckom, mali byť odstránení. Tým spôsobom malo sa Slovensko stať cisárskou provinciou, Bethlen však, ktorý sa opieral hlavne na kalvínskych hajdúchov, mal byť ich a následkom toho i kniežatstva pozbavený. Horno-uhorské stavy, v Košiciach shromaždené, proti spomenutému odzbrojeniu sa ohradily, Bethlen však, vyrovnajúc sa s Turkami, vyzval horno-uhorské stavy k odporu a k odboju.Dňa 24. decembra umrel palatín Juraj Turzo. Jeho smrť zapríčinila veľký obrat v politike. Cisár a kráľ Matej cítil sa byť slabým, a keďže bol bezdetný, 21. apríla 1617 prijal za syna arcivojvodu Ferdinanda, syna brata svojho Karla, arcivojvodu Štýrska, Gorutanska a Krajny, a ustanovil ho za nástupcu. Prätendenti od svojho domnelého práva odstúpili, zeme rakúske ho uznaly a ich príklad Česi i Uhri nasledovali. Matej najprv svolal Čechov do snemu v Prahe. Protestanti síce pre jeho katolícku horlivosť neboli mu naklonení, ale za dobré uznali poddať sa. Dňa 9. júna bol za kráľa českého uznaný a 20. júna korunovaný. Nie tak hladko išlo to v Uhorsku, kde luteránska strana bola Bethlenom popudená. Bolo treba uznať Bethlena za knieža Zahorska a Zatisia. Peter Pazmán, arcibiskup ostrihomský, svolal stavy horno-uhorské do Trnavy, kde skrze plnomocníkov Bethlena 31. júla uzavretá bola smluva a mier. Uzavreté bolo smierenie strán horno-uhorských a potrestanie tých, ktorí by smierenie porušili; odstránenie nemeckého vojska a uvedenie ústavy do života. Dňa 2. septembra kráľ Matej potvrdil smluvu s Bethlenom uzavretú a svolal snem na 23. decembra do Prešporka. Toho dňa rozposlal listy na hlavných županov, aby pripravili šľachtu prijať Ferdinanda za kráľa. Pre svoju chorobu prinútený bol odložiť snem na 6. januára 1618, potom však na 4. marca. Keď nevládal ani v ten deň dostaviť sa osobne, poslal ta povereníkov svojich a Ferdinanda, ako svojho námestníka. Dňa 23. marca povereníci oddali písomné predlohy a tiež ústne vyložili stavom, že kráľ Matej, bezdetný, vyvolil Ferdinanda za nástupcu; že ho stavy rakúskych zemí za takého prijaly, stavy českého kráľovstva uznaly a korunovaly; že vôľa jeho je, aby i stavy uhorské tak urobily. Dňa 26. marca nižšia šľachta sa ozvala, že dľa ústavy najprv má byť vyvolený palatín a odstránené majú byť sťažnosti. I väčšina magnátov tento návrh prijala a 27. marca poslaný bol na kráľa prípis toho smyslu. No kráľ odvetil, že služobník nie je nad pána, že i pri ňom prvší bol kráľ, než palatín, že najprv má byť Ferdinand korunovaný a len potom majú byť sťažnosti vypočuté. Stavy na to odvetily, že v deň korunovania majú byť označení kandidáti na palatinát, že kandidát na trón pred korunovaním má sľúbiť zachovávanie ústavy a svobôd krajiny. Povereníci odpovedali na to, že nemôžu ich žiadosti predložiť chorému cisárovi, a predložili stavom otázku: či sú hotoví vyvoliť Ferdinanda za kráľa, keď sa osvedčí, že prijíma tie podmienky, ktoré vo svojom prípise označili. Stavy na to privolily. Ferdinand, hoci s nevôľou, dal vyhotoviť korunovačný diplom, v ktorom ako-tak sľubuje splniť žiadosti snemom vyslovené. Stavy neboly s diplomom spokojné, arcibiskup Pazmán však naklonil jednotlivcov prijať diplom, tak že väčšina ho prijala, 17. článkami doplnený. Dňa 15. mája Ferdinand sľúbil slávnostne, že tie články bude zachovávať, a 16. mája bol za kráľa vyhlásený. Toho dňa na palatínstvo kandidovaní boli: katolíci Žigmund Forgách a Tomáš Erdődy, luteráni Franko Bathyány a Štefan Török. Z nich Žigmund Forgách obdržal väčšinu hlasov. Nastalo rokovanie o sťažnostiach, ktoré trvalo celý mesiac.Medzitým v Čechách vypukly nesnádze, ktoré primaly Mateja k ústupkom, tak že prijal 77 článkov zákona snemom vynesených. Následkom toho stavy odhlasovaly: na útraty poslancov k sullánovi 2, na opevnenie pohraničných hradov 3, Ferdinandovi ako korunovačný dar 1, strážcom uhorskej koruny podobne 1 zlatý, na stavänie krajinského domu 60 denárov od každého dvora. Dňa 1. júla korunovaný bol Ferdinand za kráľa skrze arcibiskupa Pazmána.*Ferdinand II.po smrti kráľa Mateja († 20. marca 1619) svolal snem na 26. marca do Prešporka, ale zahájil ho až 7. júna palatín Žigmund Forgách, lebo Ferdinand, luteránskymi povstalcami českými, moravskými, zahorskými a rakúskymi ohrožený, nachádzal sa vo Viedeňskom zámku, a to vo veľkom nebezpečenstve.Ferdinand bol horlivý katolík a, ako panujúci v Štýrsku, Gorutansku a Krajne, pracoval na tom, aby potlačil protestantstvo; tých, ktorí mu stáli v ceste, odstraňoval, ale tým spôsobom popudil ich proti sebe. Mnohí z nich presídlili sa do Čiech a postavili sa na čelo nespokojencov; aby sa pomstili na ňom, vyhlásili ho za sosadeného s trónu českého a povolali naň Fridricha, palatína rýnskeho, horlivca kalvínskeho. Okrem toho nielen popudili Moravanov a Rakúšanov proti nemu, ale vyzvali i Gabriela Bethlena, aby ho zahnal s trónu. Bethlen s maďarskými kalvínmi a Turkami dal sa do toho a spiechal k Bielej Hore. Pezinok sa mu poddal a obrokom zaopatril vojsko Bethlenovo, ale Svätý Jur to nechcel učiniť.[27]Odtiaľ tiahol k Prešporku, potom k Viedni na pomoc luteránskym povstalcom proti Ferdinandovi. No prišiel ta už neskoro, lebo generálovi Dampierovi, mešťanom a študentom viedeňským pošťastilo sa zahnať povstalcov a osvobodiť mesto i ohroženého Ferdinanda, a i Bethlen pozbavený bol Prešporka, Sv. Jura a Pezinka.[28]Koncom júna prišli do snemu v Prešporku vyslanci stavov českých, moravských a rakúskych, vyzývajúc stavy uhorské proti Ferdinandovi; strana luteránska však neosmelila sa hlasovať za to a strana katolícka dala im odpoveď neurčitú, takú, že i českí i slovenskí protestanti vykladali si ju za prajnú.Dňa 13. augusta bol snem v Prešporku opäť pohromade. Sotvaže prečítané boly kráľovské predlohy, luteránska strana vystúpila hrozive so svojimi sťažnosťami a žalobami na krivdy, ktoré sa dejú proti svobode náboženstva. Darmo sa palatín Forgách, ako nestranný, usiloval utíšiť rozvadené strany, snemovníci rozišli sa bez smierenia a vec odložená bola do budúceho snemu.Dňa 23. augusta bol Ferdinand väčšinou hlasov vyvolený za „kráľa rímskeho“, lebo luteránska a kalvínska strana, ako i Česi boli za Fridricha V. Následkom toho Česi, ktorí ho 17. augusta vyvolili za kráľa, postavili sa proti Ferdinandovi a snažili sa získať si Bethlena. Bethlen však nechcel pretrhnúť svoj pomer ku kráľovi Ferdinandovi. S jednej strany ukazoval peknú tvár Ferdinandovi, s druhej strany hľadel sa milým urobiť novému sultánovi Osmanovi II., získať si pohlavárov severovýchodného Slovenska proti svojmu súperovi Homonayovi a proti jeho prívržencom, ktorí mu boli v ceste na západnom Slovensku. Dňa 6. sept. s veľkým vojskom tiahol ku Košiciam, opanoval mesto, jeho veliteľa zajal a dal odviesť do Fogarašu. Na tohoto miesto ustanovil Žigmunda Rákócziho. Rakóczi zahnal Homonaya zo Zemplína do Poľska. Dňa 12-ho rozposlal na stolice vyzvanie, v ktorom vypočítal príčiny povstania, a vyzval stolice, aby vypravily svojich vyslancov na 21. septembra do Košíc. So všetkých strán hrnuli sa luteránski občania a hajdúsi pod jeho zástavy. Mestá, i baňské, k nemu sa pripojily, hrady sa mu poddaly i s posádkami. Dňa 20. septembra Bethlen slávnostne vtiahol do Košíc a na druhý deň bolo shromaždenie vyslancov, ktoré vyhlásilo povstanie proti kráľovi za zákonité, Bethlena za správcu krajiny, Žigmunda Rákócziho za hlavného kapitána; vyhlásená bola svoboda náboženstva, navrátenie kostolov a cirkevných majetkov, ktoré boly odňaté luteránom; daná bola 15-dňová lehota tým, ktorí sa navrátia k Bethlenovi; odhlasovaná bola daň Bethlenovi, vypravení boli poslanci k sultánovi, aby potvrdil Bethlena v hodnosti, a k Žigmundovi III., kráľovi poľskému, aby mu vyložili, že Bethlen nemá úmyslu podujať niečo, čo by porušilo mier a susedstvo oboch kráľovství. Dňa 26. septembra Bethlen potvrdil tieto uzavretia a 29-ho vtiahol do Levoče.Žigmund, kráľ poľský, už 15. septembra poslal list na Bethlena, napomínajúc ho k pokoju a robiac mu výčitky, že nie všetci Uhri sú na jeho strane a Bethlen 1. oktobra dal mu z Važca (v Liptovskej stolici) odpoveď, že chopil sa zbrane len proti kráľovi Ferdinandovi, ktorý chce nielen potlačiť (slovenské) luteránstvo a (maďarské) kalvínstvo ale i od koreňa vyhubiť národ maďarský; že všetci občania na ľavej strane Dunaja, vynímajúc Prešporok, sú pri ňom. No Prešporok neudržal sa dlho.Bethlen s početným vojskom svojím 9. oktobra pritiahol do Trnavy a dal sa do styku s Moravanmi a Čechmi, ktorí mu doručili 40.000 zl., žiadajúc ho o bezodkladnú pomoc. Bethlen rozdelil vojsko svoje: jednu časť (8000 jazdcov) pod Frankom Redeim poslal do tábora Thurnovho za rieku Moravu, s druhou časťou tiahol on k Prešporku. V meste ležal palatín Forgách, na hrade boli strážcovia koruny uhorskej (Štefan Pálfy a Peter Revay). I Forgách i strážci koruny sa poddali, áno i korunu Bethlenovi vydali. Bethlen, hoci kalvín, aby sa preukázal snášanlivým, dal poďakovacie služby Božie konať v kollegiálnom chráme sv. Martina dľa obradu katolíckeho.Medzitým Thurn a Redei pri Znojme a Mikulove (Nikolsburg) porazili Dampiera, generála Ferdinandovho, a tiahli k Viedni. I Bethlen, prekročiac Dunaj pri Prešporku, tiahol k obliehaniu Viedne, kam sa práve Ferdinand z Nemecka navrátil. Ta prišly mu smutné zprávy od Košíc, že Žigmund Rákóczi od Homonayovcov pri Stropkove je porazený a že arcivojvoda Karol sbiera dobrovoľníkov pre Ferdinanda. Následkom toho dal sa na zpiatočnú cestu po pravej strane Dunaja do Šoprona, kde ho slávnostne uvítali, a do Prešporka. Jednu časť svojho vojska pod Jurajom Szécsim poslal ku Košiciam na pomoc proti Homonayovcom, sám však zostal v Prešporku,[29]kam Forgách svolal snem, na ktorom mali brať účasť i vyslanci zo zahraničia. No Ferdinand listom zo Štýrskeho Hradca také zúčastnenie sa stavov zahraničných zakázal. Do snemu 18. novembra dostavily sa stavy len zo západného Slovenska. Snem bol veľmi búrlivý, plný sťažností predošlých a žalôb nových i na Ferdinanda i na katolícku stranu. Forgách vystúpil ako prostredník mieru medzi Ferdinandom a Bethlenom. Ferdinand a Bethlen privolili, aby tým cieľom sišli sa ich plnomocníci vo Viedni. No okolnosti medzitým pre Bethlena, hlavne so strany Turkov, tak sa polepšily, že stavy sa vyslovily: že svoboda náboženstva docieliť sa dá len sosadením Ferdinanda s trónu uhorského a korunovaním Bethlena za kráľa uhorského. Konečné rozhodnutie sa na 31. decembra 1619 odložilo, o čom podaná bola zpráva Bethlenovi.Dňa 8. januára 1620 osvedčil sa, že je hotový chopiť sa zbrane, ale hotový i uzavrieť prímerie s Ferdinandom, s tou podmienkou, aby i ako knieža Uhorska a Česka vládol samostatne nad čiastkami horného Uhorska na ľavej strane Dunaja, ktoré má na ten čas v svojej moci. Ešte toho dňa plnomocníci Ferdinandovi nastolili nasledujúce podmienky mieru: Cisár Ferdinand vymenuje Bethlena za knieža rímskej dŕžavy, udelí mu kniežatstvá Opel a Ratibor, k jeho zahorskému kniežatstvu pripojí stolice Sabolč, Satmár, Bereg a Ugoču, stolice Spiš, Abauj, Ung, Boršod, Tornu, Gemer, Heveš a Oravu ako doživotný majetok, Bethlen dá svobodu náboženstva katolíkom, svoje vojsko odprace s územia kráľovského, za jeho služby k potlačeniu odbojných Čechov obdrží v Čechách zeme, ktoré prinášajú 12.000 zl. ročitého dôchodku. Dňa 17. januára na základe tých podmienok uzavreté bolo prímerie do 20. septembra. V čas prímeria maly prestať všetky nepriateľstvá nielen v Uhorsku a v zemiach cisárskych, ale i na hraniciach poľských; Ferdinand a Bethlen zostanú, čo sa týka majetku, v tom stave, v akom sa toho času zachádzajú, a Ferdinand svolá snem na 31. mája do Baň. Bystrice, kde majú byť sťažnosti vypočuté a odstránené.Uzavreté bolo síce prímerie, ale vlastne len tým cieľom, aby oba získali času na vojenské prípravy. Už 19. januára protestantskí vyslanci z Čiech, Moravy, Sliezka a Rakúska obnovili spolčenie z roku 1608 s Bethlenom, ktorý sa stal pánom i netureckého Uhorska, a sľúbili mu 50.000 zl. ročne na vojenské ciele. Okrem toho Bethlen daň, ktorú snem odhlasoval na opevnenie pohraničných hradov, upotrebil dľa svojej vôle. Koncom apríla vypravil do Carihradu poslanca k sultánovi so zprávou, že ponúknutú mu korunu neprijal, keďže to bez privolenia jeho urobiť nechcel.Dňa 31. mája shromaždily sa stavy do snemu v Baň. Bystrici, bez rozdielu náboženstva a strany politickej, vo veľkom počte. Prišli ta i vyslanci z Čiech, Moravy, Sliezska a Rakúska, poslanci lžikráľa Fridricha, sultána Osmana a Žigmunda, kráľa poľského. Od takého snemu nemal Ferdinand čo dobrého očakávať. Nedostavil sa osobne, ale poslal ta len svojich plnomocníkov, a to až v polovici júna, s prípisom, v ktorom napomína stavy k vernosti a k pokoju, sľubujúc vyplniť to, k čomu sa bol v korunovačnom diplome zaviazal. Poslal i prípis kniežat nemeckých, i od saského kurfürsta podpísaný, v ktorom napomínajú stavy uhorské k poslušnosti a k pokoju. Všetci mali na jazyku pokoj, hoci Žigmund, kráľ poľský, skrze kozákov Homonayovských pustošil Oravu, Turiec a Trenčín, Maximilian, vojvoda bavorský, však vrútil sa do Rakúska, aby luteránsku stranu podrobil Ferdinandovi.Bethlen 3. júla zaslal na snem prípis, v ktorom vykladal, čo všetko činil, aby naklonil Ferdinanda k mieru, bez toho, že by bol pomýšľal na prijatie koruny uhorskej, jemu ponúkanej; že chce vybojovať mier, nielen pre Uhrov, ale i pre jeho spojencov; že z lásky k mieru prijal i prímerie a zachovával, kdežto Ferdinand upotrebil násilie i proti jeho spojencom, i kozákov proti nemu upotrebuje. Nech teda snem rozhodne sa buď za mier, alebo za vojnu; keď sa za vojnu rozhodne, nech sa postará o peniaze. Dňa 14. júla prišlo do snemu posolstvo od agu z Budína so zprávou, že sultán, akonáhle bude Bethlen vyvolený za kráľa, s celou svojou mocou vezme pod ochranu jeho i spojencov jeho.V posledných dňoch júla konečne prišli do snemu plnomocníci Ferdinandovi, ale tak sa zachovali, že stavy uhorské cítily sa byť urazenými. Dňa 9. augusta dostavili sa iní plnomocníci s prípisom Ferdinandovým, v ktorom rozpúšťa snem a za neplatné vyhlasuje všetky uzavretia jeho. Dňa 17. augusta plnomocníci Ferdinandovi a vyslanci kráľa poľského odišli z Baňskej Bystrice. Dňa 27. augusta shromaždily sa stavy v byte palatína a vyhlásily Ferdinanda za zbaveného trónu, Bethlena však za kráľa uhorského. Odtiaľ, vedení palatínom, išli do bytu Bethlenovho, ktorý ich prijal sediac. Na pravej strane stáli vyslanci jeho spojencov, na ľavej strane vyslanci uhorskí. Palatín oslovil ho krátkou, Imrich Turzo dlhou rečou. Na jeho reč odpovedal kancellár Šimon Pécsi v mene Bethlena, že Bethlen prijíma vyvolenie za kráľa a potvrdzuje na to vzťahujúcu sa listinu.Hoci vyslanci doliehali, aby sa dal korunovať, na to neprivolil, lebo — vraj — boj ešte je nie skončený. Vlastne nechcel rozbúrať za sebou most. Dňa 29. augusta potvrdil 52 články zákona prešporského snemu, vzťahujúce sa menovite na rovnoprávnosť katolíckeho, luteránskeho a kalvínskeho náboženstva. Konečne odhlasovaná bola daň, a keby Ferdinand naklonený bol k mieru, vyslaní mali byť k nemu Imrich a Stanislav Turzo, Szécsi a Juraj Rákóczi, aby s ním vyjednávali.Po zakončení snemu Bethlen obnovil smluvu so spojencami. Títo sa zaviazali dať 300.000 zl. Bethlenovi, a Bethlen im sľúbil, že s 25.000 mužmi prispeje im na pomoc. Už začiatkom septembra poslal 6000 mužov do Čiech na pomoc, keby Česi po vypršaní prímeria boli napadnutí. Za Dunaj poslal Juraja Hallera a Petra Feketeho, aby si zabezpečil chrbát, keď sa dá na pochod do Rakúska. Dňa 9. septembra poddal sa mu biskup nitriansky Telegdy. Odtiaľ tiahol do Trnavy; jednu časť vojska poslal do Prešporka a druhú na obliehanie Haimburgu. Tamtej stál v ceste Mikuláš Eszterházy na hrade Lackenbachu v Šopronskej stolici. Proti nemu vyslaní boli Petneházy a Husár. Od týchto obliehaný Eszterházy dal sa s nimi do vyjednávania naoko, kým Ferdinandov generál Dampieri nedôjde ta z Rakúska. Došiel ta a porazil Petneházyho a Husára. Následkom toho Bethlen pretrhol obliehanie Haimburgu, aby zachránil Šopron. Ta povolal magnátov a zemänov, aby poznal svojich nepriateľov. Medzitým Dampieri 29. septembra uderil na Prešporok, ale naši tak boli proti nemu rozsŕdení, že mu, keď guľkou ranený padol, mŕtvemu hlavu odsekli. Máme o tom súčasnú slovenskú pieseň v Slovenskom Letopise III, 293. Po jeho smrti vodcom Nemcov stal sa Collalto, ktorý, Rákóczim 11-ho oktobra porazený, dal sa, na útek do Petronelly.Vtedy netečný a ľahkomyselný lžikráľ český, Fridrich, Maximilianom, vojvodom bavorským, a Bouquoyom, generálom rakúskym, porazený, utiahol sa do Prahy a prosil Bethlena o pomoc. Bethlen mu odpísal, že na tento čas jeho vojsko je na rozličných miestach zamestnané, a tak nevládze bezodkladne poslať mu pomoc. Až 18. oktobra poslal ta Šimona Pécsiho s 3000 mužmi, ale kým títo dorazili do Čiech, Fridrich bol 8. novembra porazený a Čechy staly sa korisťou Ferdinanda.Dňa 10. decembra Ferdinand vydal ohlas, v ktorom karhá Bethlena, že zlomil slovo, a napomína Uhrov, aby sa navrátili ku svojmu zákonitému kráľovi. Bethlen odvetil na to: že je hotový prijať čestný mier, ale je tiež hotový i mrieť za vec, pre ktorú chytil sa meča. Vzal korunu z Prešporka a navrátil sa do Trnavy. Korunu poslal do Zvolena a s vojskom tiahol ku Skalici, kde sa mu od Ferdinanda ustanovený präfekt podrobil.Medzitým prišlo francúzske poslanstvo k nemu k Ferdinandovi, ponúkajúc prostredníctvo svoje na ich smierenie. Ferdinand prostredkovanie prijal a ustanovená bola schôdzka oboch na 1. februára 1621 do Haimburgu. Plnomocníci Ferdinandovi žiadali, aby sa na poradách rokovalo len o veciach Bethlena, nie však i o veciach jeho spojencov. Na to, ako i na iné návrhy a podmienky plnomocníci Bethlenovi nepristali a koncom apríla opustili Haimburg.Smutné časy nastaly Bethlenovi, lebo ho len Slováci na ľavej strane Dunaja podporovali; v Carihrade stal sa novým veľvezírom Hussein, ktorého bolo treba podkúpiť veľkou summou; generál Ferdinandov Bouquoy opanoval Moravu až po Strážnicu a ohrožoval Skalicu. Bethlen sem poslal Imricha Turzu a Štefana Horváta. Títo vtrhli síce za Moravu a opanovali Strážnicu, ale keď odišli na pomoc Rakúšanom, Bouquoy sa vrátil a nielen vydobyl Strážnicu, ale podrobil si i Skalicu. Bethlen, prekročiac Bielu Horu, vypudil ho 25. septembra zo Skalice, ale trpel na nedostatok potravy pre hladné vojsko. Dňa 22. decembra poslal maďarský list na Trnavčanov, aby mu poslali 30 alebo 20 vozov s chlebom do Skalice.Do tohoto času padá i súčasná slovenská pieseň o Myjavanoch a kozákoch,[30]ktorí 25. novembra viedli zmužilý boj proti Nemcom Bouquoyovým. (Slovenský Letopis IV, 39.)Hlavným úderom pre Bethlena bolo, že nielen mnohí magnáti slovenskí od neho odpadli, ale že ztratil dvoch hlavných činiteľov: Imricha Turzu, ktorý 19. oktobra umrel, a palatína Forgácha, ktorý, sľubmi Ferdinandovými svábený, natoľko sa zabudol, že Bouquoyovi oddal Prešporok. Lepšie stály Bethlenove veci len na severo-východnom Slovensku, kde nemal sa čo obávať so strany Žigmunda, kráľa poľského, do vojny s Turkami zapleteného.I Ferdinandovi i Bethlenovi záležalo na tom, aby sa smierili. Ferdinand skrze Ditrichsteina, arcibiskupa olomúckeho, Bethlen skrze Imricha Turzu privolili spoločne vyjednávať v Mikulove (Nikolsburgu) na hranici medzi Rakúskom a Moravou. Dňa 11. oktobra sišli sa tam plnomocníci oboch strán. Započaté vyjednávania pretrhnuté boly náhlou smrťou Imricha Turzu a pokračovanie v nich odložené bolo na 17. novembra. Namiesto Imricha ustanovený bol jeho brat Stanislav Turzo. Po mnohých pro et contra rečiach dňa 31. decembra dohodli sa na tomto: Bethlen zrieka sa názvu „kráľ uhorský“, navráti korunu uhorskú, ktorá z Trenčína prenesená bude do Prešporka; navráti archív spišskej komory, zrieka sa stolíc, miest a hradov, ktoré nie sú mu zapísané; prepustí zajatých bez výkupnej náhrady, katolíkom dá svobodu a vyrovná krivdy im učinené. Ferdinand vymenuje Bethlena za knieža nemeckej dŕžavy, dá mu sliezske kniežatstvá Opel a Ratibor, stolice v haimburgskej smluve označené, palatínovi a snemu krajinskému však podriadené; udelí amnestiu všetkým prívržencom Bethlenovým, a čo sa týka utratených majetkov, o tom rozhodne krajinský snem. Listiny o tom vydané boly dňa 7. januára 1622.Bethlen navrátil korunu, odvolal svoje vojsko s pravej strany Dunaja a z tých stolíc a miest i hradov, ktorých sa bol zriekol. Ferdinand svolal snem do Šoprona a 2. mája zahájil ho osobne. V známosť vzaté boly tie veci, ktoré sa dialy medzi Ferdinandom a Bethlenom, a vybavené tie veci, ktoré boly odkázané na snem. Keďže medzitým 30. júna palatín Forgách umrel, za jeho nástupcu väčšinou hlasov vyvolený bol Stanislav Turzo. Za strážcu koruny namiesto Petra Revaya vyvolený bol Pavel Apponyi. Za zradcov vlasti vyhlásení boli, ktorí by držali s Turkom, alebo upotrebili Turkov a Tatárov na válčenie. Stavy žiadaly, aby za nadkapitánov v Komárne a Rábe a za veliteľov posádky v pohraničných hradoch ustanovení boli len (domáci) Uhri, nie však (zahraniční) Nemci. Ferdinand však splniť túto žiadosť odoprel. Také vyrovnanie medzi Ferdinandom a Bethlenom bolo vlastne víťazstvom Ferdinanda a katolíckej strany a obmedzením Bethlena na jeho kniežatstvo v Zahorsku a Zatisí, a malo za následok i hnev Bethlena proti Stanislavovi Turzovi, ktorý na vyrovnanie pristal.Bethlen opustil naše Slovensko a utiahol sa do Zatisia, do Veľkého Varadína, a Ferdinand začal vylučovať protestantov z úradov a z vojska, čo popudilo protestantov proti nemu. Okrem toho Bethlen dal sa do styku s protivníkmi Ferdinandovými v Nemecku, ktorí mu sľúbili hojnú peňažitú podporu na válčenie, a s jeho protivníkmi v Čechách, na Morave, v Sliezsku a Rakúsku. Okrem toho vypravil poslov svojich do Carihradu s poplatkom k novému sultánovi Mustafovi a s darmi k veľvezírovi Husseinovi s prosbou o vojenskú podporu proti Ferdinandovi. I ju obdržal a dal sa 15. augusta 1622 na pochod s Turkami, Tatármi a Valachmi a zaplavil Slovensko až po Trnavu Ferdinand, prestrašený, 1. mája 1623 vypravil k nemu svojich poslov, ponúkajúc mu prímerie, v čas ktorého by plnomocníci oboch vyjednávali o vyrovnaní. Bethlen navrhol Košice, Ferdinand Baňskú Bystricu za miesto schôdzky. (Obšírny opis tohto vyjednávania podal som v Letopise Matice Slovenskej roku 1868, II, 6 — 55.) Plnomocníci Ferdinandovi na rozkaz jeho z 26. septembra, aby pretrhli vyjednávania, ak Bethlen neodvolá svoje vojsko, dňa 4. oktobra pretrhli ďalšie vyjednávanie a odišli do Trnavy a odtiaľ 6. oktobra do Prešporka.Vlastne ani Ferdinandovi, ani Bethlenovi nezáležalo na úprimnom dohovore, ale na získaní času na vojnu. Ferdinand chcel najprv potlačiť svojich súperov v Nemecku a spojencov Bethlenových v Čechách a na Morave a potom uderiť na Bethlena. Bethlen snažil sa najprv nazpať vydobyť si naše Slovensko a potom prispieť pomocou svojim spojencom proti Ferdinandovi. Stretli sa oba na rieke Morave.Dňa 4. oktobra plnomocníci Bethlenovi vydali listinu, že baňské mestá (Kremnica, Štiavnica, Baň. Bystrica, Pukanec, Nová Baňa, Dielna a Ľubietová) zachovaly vernosť Bethlenovi a skrze vojakov nemajú byť znepokojované. Medzitým jeden oddiel vojska Bethlenovho pod Štefanom Horvátom tiahol k Trnave. Mešťania rýchle zatvorili brány pred ním, čakajúc pomoc 2000 vojakov pod Tiefenbachom, ale ich nádej prekazili Turci. Keď cisárski pri Bogdanovciach nemohli sa udržať na poli, utiahli sa do kostola hrnčiarovského, múrom ohradeného, a zmužile sa bránili. Až keď Bethlen prišiel a začal búchať z diel do kostola, poddali sa. Ich príklad nasledovali i Trnavčania. Odtiaľ Bethlen tiahol za Bielu Horu k Holiču a, prekročiac Moravu, do Hodonína a dal sa ho obliehať, aby hladom prinútil cisárskych poddať sa. Medzitým Turci a Tatári sa vzbúrili a bolo mu vítané, keď 17. novembra prišli ta Ferdinandovi vyslanci, Stanislav Turzo a Mikuláš Eszterházy, požiadať ho o prímerie na dva mesiace.Bethlen po uzavretom prímerí navrátil sa do Trnavy a rozpustil svoje vojsko. Jeden oddiel jeho vojska, totižto kozáci, bezpochyby nemajúci potravy, dali sa na lup, hlavne do Nového Mesta nad Váhom, a odviedli odtiaľ 400 ľudí, medzi ktorými bol i rechtor Andrej Andreides a prepošt Matej Sartori, ktorý sa potom 120 zlatými zo zajatia vykúpil. Bethlen odprevadil kozákov do Košíc a prikázal im, aby sa z krajiny vypratali. Odtiaľ odišiel do Baň. Bystrice. Dňa 27. decembra písal odtiaľ Zvolenčanom, aby v meste svojom uhospodili a potravou opatrili istý počet jeho vojakov, ktorým prísne prikázal, aby v ničom neuškodili Zvolenčanom. Dňa 29. decembra Peter Köröskosi, kapitán Bethlenovho vojska v Hliníku (v stolici Tekovskej) poslal list na rychtárov vo Vyhni a Peseranoch tohoto obsahu: „Toto som vám len chtel dati na známosť, ponevač guž tito Hlinčané nemohú nás tolko držeti, aby nás chovali… gaknáhle tento list vidíte, abyste hnedky piva dva sudi privezli sem do Hliníka, 16 vozov sena, 100 lukrov ovsa, dve kravi, slepok, husí, muki, slanini, syra, masla, tvarohu, medu, ovce a ginše potravi, geden zvan soli. Gestli pak nepošlete, to gistotne verte, že na vás pošlem 300 husárov.“ (Slovenský Letopis VI, 156.) Dňa 5. januára 1624 písal Bethlen z Baň. Bystrice Zvolenčanom o troje sánok a ku každým o štyroch koňoch. (Slov. Letopis IV, 301.)V čas prímeria premeškal Bethlen použiť príležitosti uzavrieť čestný mier. Poslal Wolfganga Kamuthyho a Štefana Kassayho k Ferdinandovi do Viedne, ktorí ako podmienku mieru žiadali pre Bethlena nielen celé Slovensko a kniežatstvá opelské a ratiborské, ale i hodnosť palatína a náhradu trov vojenských. Ferdinand nielen to odoprel, ale žiadal: aby Bethlen prepustil tých 4000 zajatých, ktorých Turci a Tatári odvliekli z Moravy;[31]aby mu vydal hraničného grófa v Krnove (Jägerndorf), českého Thurna, ktorý sa uňho zdržoval, a baróna v Breclave (Lundenburg), a vôbec aby sa vypratal z Horno-Uhorska. Ferdinand spoliehal sa na pomoc z Nemecka, Bethlen na českého lžikráľa Fridricha, a nespokojencov v Čechách, na Morave a v Sliezsku, na pomoc z Carihradu i na Stanislava Turzu, s ktorým sa bol smieril. I Ferdinandovi i Bethlenovi záležalo na predĺžení prímeria do marca. Bethlen sklamal sa v nádeji, ale i doma. Podobne sa stalo i Ferdinandovi, tak že oba opäť vyjednávali o mier a uzavreli ho 9. mája vo Viedni na základe mikulovských podmienok s vylúčením kniežatstva opelského a ratiborského, a za to ako náhradu Bethlen obdržal Ečed (v Satmárskej stolici), ako majetok dedičný.Ustavične válčenie omrzelo národy ako na území Ferdinandovom, tak i na území Bethlenovom a túžba po mieri bola všeobecná nielen na našom Slovensku, ale i v Zahorsku a Zatisí, ba i na tureckom území, tak že i sultán naložil pašovi budínskemu, aby všemožne pracoval na ustálení mieru medzi Bethlenom a Ferdinandom.Bethlen pracoval na tom, aby protestantskú stranu smieril s katolíckou, že by tak spojenými silami zahnal Turkov z Uhorska. Svojho kancellára Wolfganga Kamuthyho poslal k Ferdinandovi, ponúkol mu svoje služby proti jeho protivníkom a žiadal od neho jeho dcéru Annu Máriu, teda kalvín katolíčku, za manželku, aby, i príbuznosťou spojení, vyhnali Turkov z Uhorska. Ferdinand nemal k nemu dôvery a odvetil, že tá vec potrebuje uváženia, a dodal i to, že prv, ako by sa stal jeho zaťom, aby sa stal katolíkom.Medzitým sultán Murat IV. mal zápletky v Ázii, a Ferdinand toho použil. Vypravil poslov do Carihradu, aby so sultánom uzavrel novú smluvu mieru. Murat dal pašovi budínskemu rozkaz, aby sa dal do vyjednávania s Ferdinandom cieľom dosiahnutia mieru, a to mieru medzi Ferdinandom a Bethlenom. Ferdinand, zamestnaný v Nemecku, prinútený bol pristať na také vyjednávanie. Dňa 2. mája započalo sa vyjednávanie, ale bez výsledku. Bolo odložené na pozdejší čas.Bethlen opäť vypravil poslov svojich k Ferdinandovi do Viedne, aby žiadali od neho inú dcéru, Cecíliu, preňho za manželku, ale s tým návodom, aby, keď Ferdinand túto žiadosť odopre, išli do Berlína vyhľadať mu inú nevestu. Tak sa i stalo, a nevestou jeho stala sa Katarína, sestra Vilhelma, kurfürsta brandenburgského.Ferdinand, ako by sa nič nemilého nebolo stalo, svolal snem na 8. septembra do Šoprona. Hoci úmysel Ferdinandov bol zabezpečiť synovi svojmu, Ferdinandovi III., nástupníctvo, o tom nebolo ani slova v povolávacom liste. Keď sa snem sišiel a začali čítať predlohu, stavy žiadaly, aby predovšetkým iným miesto palatína Stanislava Turzu († 1. mája 1625) volený bol palatín. Ferdinand privolil a odporúčal župana zvolenského, Mikuláša Eszterházyho.[32]Dňa 25. oktobra 150. hlasmi proti 60. bol i vyvolený. Hlasovali zaňho i protestanti. Keď potom prednesené boly sťažnosti, vyslanci zo Satmárskej stolice šomrali naňho ako na nepriateľa Bethlenovho a protestantov. Potom čítaná bola predloha o nástupníctve osemnásťročného Ferdinanda III. Vyslanci z horno-uhorských stolíc nechceli, aby sa rokovalo o volení a korunovaní jeho, lebo neboli k tomu od stolíc splnomocnení, Eszterházy však im odvetil: „Či chcete alebo nechcete, stane sa, čo chcem ja.“ Skutočne 26. novembra bol za kráľa vyvolený a 8. decembra korunovaný. Za to Eszterházy dostal názov grófa a hrad Forchtenstein (Fraknó) v Šopronskej stolici.Bethlen 6. januára 1626 sťažoval si síce Eszterházymu na to, že úmysel voliť Ferdinanda III. za kráľa bol utajený, 8. januára však blahoželal Ferdinandovi III. a vyslovil mu svoju oddanosť. Dňa 8. marca Bethlen bol sobášený v Košiciach s Katarínou, sestrou kniežaťa braniborského. V ten deň poctili ho i starší i mladší kráľ skrze svojho vyslanca a poslali mu bohaté dary.Po tichu nastala búrka. Bethlen z obavy, že Ferdinand, keby potlačil protestantizmus v Nemecku, potláčať ho bude i v Uhorsku, uzavrel smluvu s jeho protivníkmi v Nemecku. Sľúbil im vojenskú pomoc a oni mu sľúbili peňažnú podporu. (Slov. Letopis III, 137.) Aby sa zosilnil doma, poslal Keresztesiho do Carihradu k sultánovi, aby mu oznámil svoje oženenie a úmysel bojovať proti Ferdinandovi. Sultán blahoželal mu k jeho oženeniu, poctil ho darmi a sľúbil mu vojenskú pomoc. Keresztesi dal sa tam do styku i s poslancami Francúzska, Anglicka a Benátok, ktorí mu podobne sľúbili podporu.Bethlen započal s tým, že 21. augusta poslal na Ferdinanda list, v ktorom sa sťažuje naňho, že dosiaľ nesplnil, čo mu bol posluhoval, a za palatína odporúčal človeka takého, ktorý ho tupil. Keďže Ferdinand nedal mu odpovedi, koncom augusta pohol sa zo Zahorska do Zatisia, kde 13. septembra táboril, a odtiaľ 25. septembra dorazil do Fiľakova. Murteza, paša budínsky, miesto toho, aby sa s ním spojil, dal sa obliehať Novohrad. To uviedlo Bethlena do takého nebezpečného položenia, že 26. septembra ponúkol Eszterházymu návrh na smierenie sa s Ferdinandom. Medzitým Murteza 29. septembra s 18.000 Turkami a Tatármi dorazil Bethlenovi na pomoc proti Wallensteinovi a Eszterházymu. No títo neosmelili sa dať sa do bitky. Eszterházy cúvnul do Szécsénu, Wallenstein do Prešporka. Bethlen obsadil baňské mestá, ale ďalej vedľa Hrona netiahol, lebo Turci pre nastavšiu zimu nechceli bojovať.Nastalo opäť mlátenie predošlej slamy. Ferdinand robil výčitky Bethlenovi, a Bethlen vyložil mu príčiny, ktoré ho pohly k vojne. Oba sa dohodli, aby sa plnomocníci oboch sišli vo Viedni vyjednávať o mier. Shodli sa na týchto bodoch: Bethlen nebude viac bojovať proti svojmu kráľovi; cudzozemci, ktorí mu pomáhali, dostanú svobodný odchod, domáci však úplné odpustenie viny a trestu;[33]mikulovská smluva zostáva v platnosti; Bethlen podrží Zahorsko a Zatisie, ale tamejšie úradné osoby pod prísahou zaviažu sa zachovať vernosť kráľovi (Ferdinandovi); kráľ bude platiť Bethlenovi 30.000 toliarov ročne na udržanie pohraničných hradov. O iných sťažnostiach jeho rokovať bude schôdzka v Tokaji. Bethlen podpísal smluvu 28. decembra.V akom smutnom položení bol slovenský ľud toho času, svedkom je slovenský list z 2. februára 1628 od úradu mestečka Hliníka (v Tekovskej stolici), poslaný na úrad v Baň. Bystrici. Keďže je i z iného ohľadu významný, podávam ho doslovne: „V tieto nepokoje velmi sme splundrovaní yak od Nemca, tak y od Turka, že y pivovár nezostal pri pokoji, než yak riad, tak i kotly všecko sú zebraly. Prosíme techdy Vaše slovutné oppatrnosti, yakožto sveho milého pána Prítele a súseda úprimného, žeby to dobrodeny a tú lásku oproti nam ste prokázaly a tie zvrchu menované nedostatky, totižto dva kotly žebyste nam doprialy a nam daly urobiti, geden na osem okovj a druhý chmelovj, čo se pražý, totiž na poltretiej okovy. Czo se pak dotyčže platu, mi sme tí lide, že čžokolvek bude za tie dva kotly, mi chceme dosti učžiniti a vam, gestli budete potrebovati, yak sme porozumely, mlinske kamene, že vam chceme do vašeho mesta to kamenie ustanoviti, kolko bude za tie kotly dosahovati, zaplatiti, a pakližebyste kamene nepotrebovali, mi chceme penízmy zaplatiti.“ (Slov. Letopis III, 234.)Ako Bethlen, tak i Ferdinand, oba snažili sa získať si sultána. Ferdinand predsavzal si obnoviť roku 1625 započaté, ale pretrhnuté vyjednávanie s Muratom IV. Vyjednávanie konalo sa v Szőnyi (na brehu Dunaja v Komárňanskej stolici). Dostavil sa ta opäť Ferdinandovcom nemilý hosť, Bethlenov plnomocník, ale nebol pripustený, lebo malo sa rokovať (12. septembra 1627) len vo všeobecnosti o zachovaní mieru medzi východným a západným cisárstvom. To Bethlena pozbavilo nádeje na pomoc od Turka. No jednako pokračoval vo svojej predošlej dvojdvorovej politike.Keď Bethlen na jaseň roku 1628 vypravil poslanca svojho do Carihradu s poplatkom, boli tam i poslanci Ferdinandovi, ktorí nahovorili mnoho zlého naňho a radili sultánovi, aby ho sosadil s trónu kniežatského. To sa im nepodarilo. Bethlen, trápený vodnatieľkou, pomýšľal na smrť a na to, aby urobil poriadok v nástupníctve. Za panovníčku (regentku) ustanovil svoju manželku, k jej boku vymenoval svojho brata Štefana za gubernátora, čo i snem veľko-varadínsky potvrdil. Navrátiac sa do Bielohradu, 15. novembra 1629 v 49. roku svojho života umrel.Bol horlivým kalvínom a Maďarom, a ako taký preukázal veľkú národnú službu potisským Maďarom.Sultán už 2. decembra napomenul Ferdinanda, aby sa nemiešal do vecí Zahorska, a v polovici decembra rozkázal pašovi budínskemu a vojvodom Valachie a Moldavie, aby sa prichystali na vojnu, ak bude treba. Následkom toho Ferdinand rozpustil svoje vojsko, ktoré už mal pohromade.Medzitým v Zahorsku nastaly trenice medzi kňahyňou a gubernátorom a medzi katolíckou a protestantskou stranou. Tamtá držala s kňahyňou a bola za spojenie Zahorska s Uhorskom. Na jej čele bol Štefan Csáky. Shromažďoval už i vojsko, ale 9. januára 1630 bol porazený a gubernátor svolal snem na 15. januára do Kološhradu. Snem temer celú vládu preniesol na gubernátora. Po pohrabe Bethlena 25. januára bol zas snem. Hoci kňahyňa ubezpečila stavy, že neprestúpila na katolíctvo, prijala „večeru Pána“ dľa obradu kalvínskeho a preto ponechaná bola na kniežatskom tróne, jednako vypravení boli poslanci do Carihradu, aby sultán potvrdil poriadky, ktoré sú uvedené do Zahorska. S takými poriadkami však kňahyňa nebola spokojná a dala sa opäť sviesť Csákymu, ktorý jej radil, aby v Uhorsku zaopatrené bolo vojsko proti gubernátorovi. Gubernátor, dozvediac sa o tom, svolal snem do Mediášu na 10. júla. Snem bol búrlivý, a Katarína udržala sa len tak, keď prijala ešte užšie podmienky. Csáky bol vyhnaný zo Zahorska. Utiekol opäť do Uhorska.Ako stály veci v Uhorsku?V máji Ferdinand bol na sneme v Prešporku. Odhlasovali mu 3 zlaté dane. Požiadali ho, aby majetky, ktoré nebohý Bethlen buď daroval, alebo dal do zálohu, navrátené boly predošlým majiteľom. Okrem toho žiadali, aby v smysle smluvy z roku 1608 uvedená bola svoboda náboženstva do života. No splnenie týchto žiadostí prekazené bolo ustavičnými zápletkami v Zahorsku a Zatisí.Na čele krajinských vecí boli dvaja mužovia: palatín Eszterházy a ostrihomský arcibiskup, od roku 1629 kardinál Peter Pázmán.[34]Čo tamten chcel pokonať ostrým mečom, to tento snažil sa dosiahnuť dobrým slovom, a to i doma i v Zahorsku. Eszterházy chcel zbraňou vtisnúť knieža do Zahorska, Pázmán bol za svobodné volenie kniežaťa. Eszterházy chcel podrobiť Zahorsko Ferdinandovi a spojiť ho s Uhorskom, Pázmán bol proti tomu, lebo by to urazilo a podráždilo sultána. Keď 26. novembra 1630 snem vyvolil Žigmunda Rákócziho za knieža, Eszterházy bol za Štefana Bethlena a chcel zahnať Rákócziho, Pázmán za Rákócziho, ktorého i sultán uznal za knieža. Dňa 15. apríla 1631 obe strany sa smierily. Štefan Bethlen odstúpil a namiesto Žigmunda Rákócziho stal sa jeho syn Juraj kniežaťom.Juraj Rákóczi I. za knieža Zahorska a Zatisia uznaný bol nielen od sultána, ale i od Ferdinanda, ktorého k tomu nútily vojny proti Gustávovi Adolfovi, kráľovi švédskemu. I švédsky kráľ nielen uznal Rákócziho za knieža, ale ako kalvína snažil sa ho získať proti Ferdinandovi. Rákóczi s jednej strany dal Gustávovi Adolfovi výhľad na spojenie sa s ním, s druhej strany však ukazoval peknú tvár Ferdinandovi, aby od neho niečo docielil.Ferdinand svolal snem na 2. februára 1633 do Prešova. Predošlé uzavretia snemov vo Viedni, Mikulove, Prešporku a Košiciach boly obnovené, Kataríne, vdove po Gabrielovi Bethlenovi, potvrdené boly majetky v Uhorsku, vynímajúc hrad aj panstvo Munkáč, ktoré za 200.000 zlatých obdržal ako dedičné Rákóczi.Ferdinand svolal snem i na 19. februára 1634 do Prešporka, no bol odložený, hlavne pre trenice, ktoré povstaly medzi Eszterházym a Pázmánom pre Rákócziho.Sultán Murat IV. v apríli 1634 dal sa na pochod do Poľska proti kráľovi Vladislavovi V. a rozkázal i Rákóczimu, aby podobne urobil. Rákóczi prišiel do rozpakov a len tak naoko dal sa sbierať vojsko. Eszterházy mal ho v podozrení, že sa pripravuje k útoku na Uhorsko, a bez vedomia kráľa Ferdinanda vyzval stolice sbierať vojsko proti nemu, aby ho srútil s kniežatského trónu. Pázmán však upozornil Ferdinanda na nebezpečenstvo, do akého by také porušenie mieru, so sultánom uzavretého, uvrhlo krajinu. Následkom toho sbieranie vojska v Uhorsku vystalo a Ferdinand svolal snem na 18. decembra do Šoprona. Snem bol z počiatku búrlivý, plný sťažností národností a vzájomných žalôb luteránov na katolíkov a katolíkov na luteránov. Konečne shoda sa stala tak, aby sťažnosti podané boly písomne kráľovi, nie však náboženské žaloby strán. Odhlasovali daň na dva roky 5 zlatých a dve mece obilia. Okrem toho (proti Eszterházymu) uzavreli, že (dľa Pázmána) zemäni len na rozkaz kráľa povinní sú chopiť sa zbrane. Zachovanie tohto posledného uzavretia ukázalo sa súčasne.Štefan Bethlen oľutoval, že sa zriekol kniežatského trónu a, spoliehajúc sa na Eszterházyho i na nespokojencov uhorských, chystal sa srútiť Rákócziho s trónu a posadiť sa naň. No koncom roku 1632 umrel. Jeho syn Peter vypravil svojich poslancov k sultánovi s prosbou o vojenskú pomoc. Pomoc mu bola sľúbená, ale darmo prosil i Eszterházyho a Pázmána o ňu. No jednako dal sa do vojny s Rákóczim, ale bez výsledku, ba 4. decembra prinútený bol uzavrieť s ním smluvu, dľa ktorej Rákóczi navrátil mu medzitým odňaté majetky, dovolil mu sbierať dane v Marmaroši a sľúbil úplnú amnestiu jeho prívržencom. Tým spôsobom zmocnel Rákóczi.Medzitým staly sa veľké zmeny. Ferdinand III. stal sa 9. decembra 1636 „kráľom rímskym“. Jeho otec dňa 15. februára 1637 umrel; jeho nasledoval 19. marca Peter Pázmán. Arcibiskupom ostrihomským stal sa biskup jágerský, Imrich Losy.*FerdinandIII. svolal snem na 21. septembra 1637 do Prešporka, sišiel sa však o dva mesiace pozdejšie. Snem bol búrlivý. Rečnilo sa o patronátskom práve nad kostolmi. Magnátska tabula tvrdila, že zemský pán má právo nad poddanými: teda i nad kostolmi. Zemianska tabula to odopierala a držala sa toho: „aby žaden pán svých poddaných v náboženstvy neturboval, než aby te tre náboženstvy, gakožto Papežska, Lutheranska a Calvinska po všeckem orsagu Uherskem slohodné byli.“ To písali 7. decembra 1637 vyslanci Timoteus Stimmel a Martin Benický do Zvolena. (Slov. Letopis II, 255.)Dňa 1. marca 1638 poslal Ferdinand kráľovské predlohy o veciach, o ktorých snem má rokovať, s napomenutím stavov, aby, odložiac všetky svady, svorne pracovaly na tom, čo je pre blaho krajiny. Stavy protestantské, ktoré tvorily väčšinu, osvedčily sa, že nebudú rokovať o kráľovských predlohách, kým ich sťažnostiam nebude zadosť učinené. Čo obsahoval ich prípis, ktorý 7. decembra 1637 Gašpar Illésházy, Štefan Ostrožič a Ludvik Nyáry[35]vo Viedni doručili Ferdinandovi poznať z odpovedi, ktorú im dal Ferdinand. On zaujal stanovisko strany katolíckej, nevšímajúc si sťažností a žalôb protestantských. Keď jeho ostré slová nepokorily protestantov, dňa 2. februára 1638 poslal na snem osvedčenie (rescript), v ktorom sľubuje, že splní, čo smluvy a zákony protestantom zaručily, menovite aby sa luteránom kostol v Trnave navrátil, aby si do Levíc povolať smeli kazateľa, a tamejším kalvínom aby sa cintorín nazpäť dal. Do miest a dedín, kde luteráni zdajú sa byť v náboženskej svobode ukrivdení, vyslaní budú povereníci (komisári), aby vec vyšetrili a rozsúdili. Dňa 14. februára bola korunovaná manželka Ferdinanda. Po tejto slávnosti tabula magnátov, chcejúc oslabiť tabulu zemänov, uzavrela, aby skúmané boly majetky zemänov, či dľa práva svojimi majetkami vládnu. To zemänov pobúrilo, a zmätok stal sa tým väčší, keď Eszterházy 16. marca poďakoval sa z palatinátu. Ferdinand, aby utíšil stavy, privolil, aby roku 1608 sľúbená svoboda náboženstva do zákonníka vnesená bola a Esterházy podržal palatinát. Toho svedectvom je i toto: Ľupčania (vo Zvolenskej stolici) podalislovenskýmlistom svoju sťažnosť palatínovi Eszterházymu na Baňsko-Bystričanov, že urážajú ich privilegia. Eszterházy, meškajúc v kúpeľoch turčiansko-štubnianskych, 13. júna 1640 poslal ich písmo na magistrát baňsko-bystrický slatinskýmnapomenutím, aby ich neznepokojovali. (Sborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti, roč. X, I, 75.)Dňa 26. marca 1638 bolo 75 článkov zákona poslané na kráľa k potvrdeniu, a potom stavy prijaly kráľovské predlohy a odhlasovaly daň.[36]Medzitým, čo sa strany medzi sebou vadily a pohraničné hrady zanedbaly, Turci prekročovali hranice, pustošili, zajatých do otroctva vláčili a srážky s našimi zapríčiňovali. Šťastie bolo pre krajinu, že krvožížnivý sultán Murat IV., ktorý sa pre tie srážky chcel pomstiť, 19. februára 1640 umrel, a jeho brat a nástupca, Ibrahim, oznamujúc svoje nastúpenie na trón Ferdinandovi, sľúbil mu zachovať mier. Ferdinand zatým vypravil svojho posla k sultánovi, ktorý mu blahoželal k povýšeniu na trón, doručil mu obvyklé dary a požiadal ho o obnovenie mieru. Sultán 20. decembra 1640 prijal posla a v apríli 1641 privolil, aby skrze plnomocníkov s oboch strán vyjednávalo sa o obnovenie mieru. Následkom toho v marci 1642 obnovený bol mier na 20 rokov. No lakomý veľvezír Kara Mustaffa nebol spokojný s niektorými podmienkami smluvy, a tak nebolo určite docielené dorozumenie.Ferdinandovi nastaly okrem toho nové obavy v Zahorsku. Juraj Rákóczi I. dňa 4. marca 1642 vydržiaval snem, ktorý jeho syna Juraja Rákócziho II. vyhlásil za dedičného nástupcu v kniežatstve. Dňa 8. júla sultán potvrdil jeho vyvolenie a poslal mu i odznaky kniežatské. Medzitým Ferdinand na 1. mája povolal štátnu radu do Laxenburgu a svolal snem na 29. mája do Prešporka, potom však, keď luteránska väčšina doliehala na splnenie sťažností a na dovolenie svobody náboženskej, 27. septembra ho rozpustil. Darmo i sám palatín Eszterházy 14. januára 1643 písal Ferdinandovi, aby vyplnil vôľu ľudu a tým prekazil vliv Rákócziho naň, Ferdinand nepopustil. Dňa 25. apríla Rákóczi vstúpil do spolku s kráľom francúzskym a s kráľovnou švédskou proti Ferdinandovi, a spoliehajúc sa na nespokojencov v Uhorsku a na pomoc tureckú, 2. februára 1644 dal sa na pochod k Tokaju. Dňa 10. februára rozposlal manifest (otvorený list) na obyvateľov Uhorska, aby sa s ním spojili vydobyť svobodu. Obyvatelia stolíc Zemplínskej, Boršodskej, Ungskej, Beregskej, Ugočskej, Abaujskej buď prijali ho s plesaním, alebo poddali sa mu zo strachu pred maďarskými hajdúchmi, ktorých bol so sebou priviedol zo Sabolča. Potom 4. marca tiahol ku Košiciam, dňa 8. marca vtiahol ta a 11. marca zahnal Forgácha. Následkom toho Košice a iné horno-uhorské mestá podrobily sa mu. Dňa 23. apríla vydal i Ferdinand manifest, napomínajúc stavy, zemänov a mestá k vernosti, sľubujúc odpustenie viny a trestu; tým, ktorí k nemu nepristúpia, zahrozil, že to zaplatia hlavou a majetkom. Okrem toho vyslal generálov Gecza a Puchaima na pomoc palatínovi Eszterházymu, ktorý táboril v Ponikách, neďaleko Baňskej Bystrice. Dňa 15. mája z Poník vydal Eszterházy svedectvo mestu Zvolenu, že pristúpilo k Ferdinandovi. Úspechy cisárskeho vojska priviedly Rákócziho do takého položenia, že sa dal do písomného styku s Eszterházym, poslal Gabriela Bakoša do Sliezska k Torstensonovi, vodcovi Švédov, a písal i svojmu poslancovi v Carihrade, aby vyprosil u sultána pomoc. Docielil len trojdňové prímerie s cisárskymi generálmi.Veľký obrat sa stal, keď Švédi ohrožovali Čechy a Moravu, tak že Ferdinand prinútený bol povolať Gecza z Uhorska proti Švédom. Puchaimovi však prikázal zostať v Uhorsku na Považí. Dňa 1. augusta Rákóczi vydržiaval shromaždenie v Košiciach s vyslancami stolíc, ktoré boly na jeho strane. Uzavreli dať sa do vyjednávania s Ferdinandom. Ferdinand privolil a za miesto, kde by sa plnomocníci oboch strán sišli, ustanovil Trnavu. Keďže Ferdinand žiadal, aby Rákóczi ešte pred schôdzkou odtiahol z Uhorska, Rákóczi na to neprivolil. Následkom toho plnomocníci jeho až koncom oktobra prišli do Trnavy a žiadali, aby predo všetkým iným zaručená bola luteránom náboženská svoboda, navrátené im boly odňaté kostoly a vyhnaní boli jezuiti. Okrem toho žiadali, aby 14 stolíc a 6 kráľovskych miest podržal Rákóczi. Ferdinandovi plnomocníci to všetko odopreli. Dňa 16. februára 1645 sišli sa vyslanci 14. stolíc a 6. miest v Bardijove a 12. marca daný bol nový návod plnomocníkom trnavským. Odtiaľ odišiel Rákóczi do Munkáča, kde sa sišiel s poslancom francúzskym a švédskym, i dostal zprávu, že Švédi 6. marca pri Jankoviciach na Morave temer zničili armádu Ferdinandovu. Následkom toho schôdzka plnomocníkov v Trnave bola rozpustená a Rákóczi 22. apríla uzavrel spolok s francúzskym a švédskym poslancom. Akiste ustálený bol i plán válčenia proti Ferdinandovi na oboch stranách rieky Moravy, medzi Holičom a Hodonínom.Torstenson táboril v Brne; s jednou časťou vojska chystal sa na pochod k Viedni, Bakoša a Duglasa poslal do Hodonína, aby, prekročiac rieku Moravu, pri Holiči čakali na Rákócziho a, spojac sa s ním, tiahli k Prešporku. Rákóczi 4. júna pohol sa z Košíc a spiechal do Trnavy, aby, prekročiac Bielu Horu, dostavil sa do Holiča. Ferdinand v úzkosti svojej povolal Puchaima s Považia na ochranu Viedne a vypravil posla k Rákóczimu, aby s ním vyjednával o mieri. Máme o tom i dva slovenské listy, jeden z Hronseku 22. augusta, druhý z Dobronivej 23. augusta poslané do Kremnice. (Slov. Letopis III, 235.) Rákóczi, keďže sultán prikázal mu, aby uzavrel mier s Ferdinandom, prijal návrh, a to tým viac, že spojenci jeho ledva 20.000 zlatých dali mu ako podporu. Dohovorili sa na podmienkach nasledujúcich: Ferdinand udelí Rákóczimu a jeho mužským potomkom Tokaj, Tarcal a Regéc ako dedičný majetok. V tom prípade, že by Štefan Bethlen a jeho syn umreli bez dedičov, prejdú Ečed, Horná a Veľká Baňa v jeho majetok a jeho mužských potomkov. Tých 7 stolíc, ktorými vládol Gabriel Bethlen (Abauj, Zemplín, Boršod, Bereg, Ugoča, Szabolč a Satmár), zostanú doživotne v moci Rákócziho; po jeho smrti 5 stolíc s tejto strany Tisy pripadne korune kráľovskej, ostatné stolice na tamtej strane Tisy podržia jeho synovia doživotne; mesto a pevnosť Satmár-Németi náležia k Zahorsku, dokiaľ potomci Rákócziho budú sedieť na tamejšom kniežatskom stolci. Naproti tomu Rákóczi odrieka sa spolku s Francúzom a Švédom a bezodkladne opustí kráľovské územie. Smluvu túto potvrdil Ferdinand 8. augusta a Rákóczi 20. septembra odvolal svoje vojsko s kráľovského územia.Otázka náboženská pri tomto vyjednávaní vystala síce, ale Ferdinand 10. decembra v Linci podpísal listinu, v ktorej sľúbil svobodu náboženskú v Uhorsku. O tom, ako i o iných sťažnostiach rokovať má najbližší snem.Následkom uzavretého mieru s Rákóczim Švédi opustili Moravu a odtiahli do Čiech.No francúzsky poslanec vzbudzoval v Rákóczim nedôveru v „kráľovské slovo“ Ferdinanda, natoľko, že Rákóczi 22. februára vo Fogaraši obnovil spolok s francúzskym a švédskym dvorom a zaviazal sa, že keď kráľ francúzsky a kráľovna švédska pristanú na obnovenie spolku, vyplatia mu zaostalú peňažitú podporu a vymôžu u sultána privolenie k tomu, po 3. mesiacoch dá sa opäť do vojny proti Ferdinandovi. No podmienky tejto smluvy zostaly len na papieri a Rákóczi strčil meč do pošvy, a to tým viac, že Ferdinand prikročil k plneniu toho, čo bol sľúbil Rákóczimu, a svolal snem na 1. mája 1646 do Prešporka.Hoci stavy už na 1. mája sa schádzaly, Ferdinand nemohol sa ta dostaviť, lebo jeho manželka Mariana ležala na úmor († 13. mája), po jej smrti nastal smútok a po tomto nasledovalo korunovanie jeho syna za kráľa českého. Snem bol odložený na 24. augusta, ale zahájený bol až 11. septembra. Čítané boly predlohy kráľovské, v ktorých podotknuté boly i podmienky smluvy s Rákóczim v Linci uzavretej. Do snemu dostavili sa i poslanci Rákócziho. Po prečítaní predlôh kráľovských stavy žiadaly, aby predo všetkým iným rokovalo sa o zaplnení miesta palatína po smrti Eszterházyho († 12. septembra 1645) uprázdneného. Navrhnutí boli: Ján Draškovič a Adam Forgách, katolíci; Štefan Bethlen a Ludvik Nyáry, luteráni. Draškovič dostal 120, Adam Forgách 55 hlasov: teda palatínom stal sa gróf Draškovič, bán Horvatska, ktorý na Prešporskom zámku složil prísahu do rúk Ferdinandových. Poslanci Rákócziho žiadali, aby na denný poriadok prišiel mier medzi Rákóczim a Ferdinandom v Linci uzavretý. Stavy luteránske však žiadaly, aby sa vybavily sťažnosti.[37]Nastaly búrlivé reči, sťažnosti a škriepky medzi katolíkmi a luteránmi o potláčaní katolíkov so strany luteránov a o potláčaní luteránov so strany katolíkov. Dňa 22. decembra Ferdinand chcel učiniť koniec svadám a vo svojom prípise vyslovil, aby 20 kostolov navrátené bolo luteránom. S takým rozhodnutím luteráni neboli spokojní a prosili Ferdinanda o štedrejšie prisúdenie.[38]Ferdinand 10. februára 1647 prisúdil im 90 kostolov, ktoré dľa mena vnesené majú byť do zákona.Keď ako-tak boly utíšené mysle, prišla na denný poriadok linecká smluva, medzi Ferdinandom a Rákóczim uzavretá, a prijatá bola vo všetkých svojich bodoch. Na opevnenie pohraničných hradov odhlasovali 10 zlatých od každého dvora.Ferdinandove snahy uviesť pokoj do krajiny tak si získaly stavy, že 13. júna vyhlásily jeho syna, 13-ročného Ferdinanda IV., za „mladšieho kráľa“ a 16. júna ho korunovali.[39]Medzitým mračilo sa nad Rákóczim z Carihradu. Rákóczi vypravil Szalaházyho k sultánovi s 10.000-dukátovým poplatkom, ale sultán nebol s tým spokojný a žiadal 15.000 dukátov, ako Gabriel Bethlen z počiatku bol platieval, okrem toho 20.000 toliarov od tých stolíc, ktoré Rákóczi obdržal od Ferdinanda dľa lineckej smluvy. Hoci sultán Ibrahim 15. augusta 1648 bol zavraždený, i jeho syn Mahomed IV. požadoval toľký poplatok od kniežaťa Juraja Rákocziho II., ktorý po smrti otca († 11. oktobra 1648) zasadol na zahorský kniežatský trón.V Uhorsku povereníci, vyslaní, aby tých 90 kostolov, od Ferdinanda luteránom sľúbených, vypátrali a im prisúdili, nielen pramálo docielili, ale väčší rozbroj zapríčinili. Tak stály veci, keď Ferdinand svolal snem na 25. januára 1649 do Prešporka. Ferdinand dostavil sa ta až 13. marca. Toto opozdenie zapríčinilo nespokojnosť a dalo príležitosť k tomu, že stavy chystaly sa k boju. Sotva namiesto lanskéko roku umrevšieho Draškoviča vyvolený bol Pavel Pálfy za palatína, nastaly svady a škriepky medzi katolíckou a luteránskou stranou. Ferdinand, aby ako-tak utíšil luteránov, v máji k predošlým 90. kostolom pridal tri, ale vylúčil záležitosť náboženskú zo snemu a dotyčné sťažnosti odkázal na rozsudok na to ustanovených povereníkov. Dňa 15. mája poslaly stavy na kráľa iné sťažnosti písomne. Dňa 2. júna potvrdil Ferdinand uzavretia snemu. Kráľ vzal na seba povinnosť udržať v dobrom stave pohraničné hrady a umiestiť v nich vojsko; stolice a mestá maly sa starať o zaopatrenie vojska potravou.Dňa 2. novembra 1649 kapitula ostrihomská vyhlásila slovenský testament grófa Andreja Pálfyho, podpísaný v Prahe 18. marca 1648, a Ferdinand potvrdil ho vo Viedni 29. júna 1650. Je to listina hlavne pre Skalicu veľmi významná. (Slovenský Letopis II, 268.) Keďže mier so sultánom uzavretý mal vypršať, Ferdinand vypravil svojho posla so 100.000 toliarmi do Carihradu a 1. júla 1650 obnovil mier so sultánom na 22 roky.Ferdinand až po predčasnej smrti svojho syna Ferdinanda IV. († 9. júla 1654) svolal snem na 24. januára 1655 do Prešporka, aby druhého syna svojho ustanovil za následníka trónu. Dostavil sa ta však až 1. marca. Keďže palatín Pavel Pálfy minulého roku bol umrel, mal byť volený nový palatín, ale kancellár Juraj Szelepcsényi[40]radil, aby voľba palatína v búrlivých časoch vystala. Magnáti jeho radu (vlastne Ferdinandovu vôľu) neprijali. Následkom toho Ferdinand privolil voliť palatína a 15. marca označil kandidátov na palatínstvo: Franka Wesselényiho a Štefana Csákyho, katolíkov; Žigmunda Tököliho a Franka Redeiho, luteránov. Za palatína vyvolený bol Wesselényi,[41]ktorý bol ako u katolíkov, tak u luteránov obľúbený. On dal luteránom radu, aby svoje žaloby neopätovali pred snemom, ale na písme podali Ferdinandovi, a Ferdinand, prijmúc ich písmo, sľúbil im, že ich sťažnosti posúdi, uváži a napraví.Medzitým, čo zasedal snem, Wesselényi obdržal anonymný (menom nepodpísaný) list od kohosi (Szelepcsényiho), ktorý mu radí, aby nekládol váhu na právo voliť kráľa, lebo väčšia časť krajiny je v moci Turkov a nemôže udržať vlastného kráľa a vysvobodiť celé Uhorsko z jarma tureckého; že sme prinútení prijať rakúskeho princa za kráľa a pripojiť sa k dedičným zemiam dvora rakúskeho; prijmime dobrovoľne následníka trónu za svojho kráľa, ale s podržaním svobody a práva našej vlasti. Palatín oznámil obsah listu snemu. Hoci mnohí s tým nesúhlasili, jednako hotoví boli princa Leopolda prijať a vyhlásiť za kráľa uhorského, s podmienkou, že pred korunovaním vystaví korunovačný diplom, ako to boli učinili otec a starý otec jeho. Dňa 27. júna 1655 teda stalo sa jeho korunovanie a Ferdinand III. dňa 3. júla potvrdil 113 článkov tohože snemu.Ferdinand III. na sklonku svojho života zapletený bol do vecí v Poľsku, odkiaľ Karol Gustáv, kráľ švédsky, zahnal Jána Kazimíra, kráľa poľského, do Sliezska. Ján Kazimír 15. mája 1656 požiadal Rákócziho o pomoc. Rákóczi miesto toho, aby mu bol dal pomoc, uderil do Poľska, aby sa zmocnil trónu, osobujúc si naň právo. Ferdinanda mrzelo mať Rákócziho za súseda v Karpatoch: teda poslal svojho kancellára Juraja Szelepcsényiho k Rákóczimu, aby ho primal buď opustiť Poľsko, alebo urobiť smluvu s Jánom Kazimírom. Keď to Rákóczi odoprel, Ferdinand 30. marca uzavrel sväzok s Jánom Kazimírom, ale zatým 2. apríla 1657 umrel.*Leopold I.po smrti svojho otca zaujal trón, ale, keďže nebol plnoletý, za istý čas zastupoval ho jeho strýc Leopold Vilhelm, biskup passavský a olomúcky. Dňa 27. mája poslal generála Hatzfelda s 10.000 mužmi na pomoc Jánovi Kazimírovi proti Rákóczimu, ktorý s pomocou Tatárov bol sa zmocnil Varšavy. Keď však Hatzfeld blížil sa k Varšave, 2. júla porazený Rákóczi odtiahol za rieku Vislu, ba, zanechajúc Keménya s ostatkom svojej armády, dal sa preoblečený na útek do Zahorska. Svolal snem na 2. septembra do Samošujváru, ale od hanby a strachu pred stavmi neosmelil sa dostaviť sa ta osobne. Snem bol búrlivý. Konečne však odhodlaly sa stavy k akýmkoľvek prostriedkom, aby udržali vlasť, a vyslali Franka Sebesiho do Carihradu. Sebesi priniesol odtiaľ rozkaz: Rákócziho sosadiť a posadiť iného na kniežatský trón. Následkom toho stavy 24. oktobra sosadily Rákócziho, a 3. novembra vyvolily Franka Redeiho za knieža. Jedna časť stavov však oľutovala sosadenie Rákócziho a odoprela poslušnosť Redeimu. Keď Redei so svojou stranou v januári 1658 vydržiaval snem v Mediáši, Rákóczi so Sikulmi a hajdúchmi napadol ho tam zbranne a prinútil ho zrieknuť sa trónu, a smieril sa i so sultánom i s kráľom Leopoldom.V Uhorsku bola obava pred Rákóczim, že vtrhne do severo-východného Slovenska, kde mal potajomných priateľov: teda Leopold naložil Wesselényimu, aby nemeckými vojakmi opatril pohraničné hrady proti Rákóczimu, ale tak, aby nedali podnet k zápletkám s Turkami. No obava pred Rákóczim zmizla, lebo Rákóczi zapletený bol do treníc s Bárcsaym a s tureckým veľvezírom natoľko, že hľadal priateľstvo a pomoc u Leopolda.Leopold 21. júla 1659 zahájil snem na Prešporskom zámku osobne. Dostavili sa ta i vyslanci Rákócziho. Sľúbená mu bola pomoc proti Bárcsaymu a Turkom, nie však proti smrti, ktorej roku 1660 podľahol vo Veľkom Varadíne.Ustavičné prevraty, zmeny a srážky, do ktorých sa v Zahorsku činne miešal nielen sultán Mahomed, ale i kráľ Leopold, nemohly zostať bez nebezpečných následkov ani doma, ani v zahraničí.Leopold síce 21. júla 1659 osobne otvoril v Prešporku snem, ale rokovalo sa len o sohnaní dane a o povolaní mužstva do zbrane; vyrovnanie otázok náboženských odložilo sa na budúci snem. Sťažnosti a žaloby luteránov so dňa na deň sa množily a prípravy k nastávajúcemu snemu sa ostrily. Dňa 1. mája 1662 sišiel sa snem v Prešporku. Mali síce i teraz väčšinu, ale medzi magnátmi mali len Štefana Tököliho, Ludvika Nyáryho a Juraja Berényiho. Dňa 23. marca dostavil sa Leopold a na druhý deň oznámené boly kráľovské predlohy, ktoré z obavy pred Turkom týkaly sa svolania mužstva a opatrenia pohraničných hradov. Luteránska strana osvedčila sa, že predovšetkým iným rokovať chce o svobode náboženstva, katolícka strana však bola protivnej mienky. Nastaly dlhé reči s oboch strán, a keď luteránska strana ani svojimi rečami na sneme, ani svojimi písomnými, na kráľa poslanými žiadosťami nedocielila, čo bola žiadala, luteráni 2. septembra podali na písme palatínovi príčiny, pre ktoré nechcú brať účasti na sneme, a odišli z Prešporka. Katolícka strana zostala však pohromade ešte 17 dní a sostavila 55 článkov zákona. Prvý článok odkladá liečenie sťažností na budúci snem.Uzavretia snemu rozposlané boly na stolice. Stavy 13. severo-východných stolíc Slovenska sišly sa v Zemplíne, vyhlásily tie uzavretia za neplatné a poslaly nazpäť. Palatín pokarhal ich za to, lebo podobný čin len škodí uhorskej veci, a napomenul ich, aby pokojným chovaním dokázaly svoju vernosť.Obava pred vojnou so sultánom nebola bez základu. Turci počínali si v Zahorsku ako páni. Dňa 2. novembra 1661 umrel sultán, a jeho nástupcom stal sa jeho syn Ahmed. Ahmed, aby vyplnil poslednú vôľu otcovu, vyhlásil Zahorsko a čo k nemu patrí za dedičnú zem sultánovu. Nasledujúceho roku (1662) Kutčuk Mohamed podmanil i uhorské stolice Sabolč, Satmár a Krásno, vynímajúc opevnené mestá zahorské Kološ, vnútorný Solnok a Doboku. Darmo vynaložil Leopold všetko možné, aby uzavrel s Ahmedom mier. Dňa 16. júla turecký divan zavrhol snahu Leopoldovu a uzavrel podujať vojnu proti Uhorsku na jar roku 1663. Leopold trnul od strachu, lebo nebol na vojnu dostatočne pripravený. Na pravej strane Dunaja mal ledva 6000 mužov pri hranici štýrskej, na ľavej strane Dunaja vojsko z Čiech, Moravy a Rakúska, ktoré začiatkom júna 1661 z Hodonína cez Holič a Bielu Horu tiahlo k Trnave. Darmo čakal rýchlu pomoc z Nemecka, lebo o tom mal ešte len rozhodovať snem do Rezna svolaný. Darmo čakal na mužstvo so severo-východného Slovenska, náboženskou roztržitosťou znepokojeného. Dňa 8. júla 1663 dorazil Ahmed so 150.000 mužmi k srbskému Belehradu. V Temešváre začalo sa vyjednávanie ohľadom obnovenia mieru, ale odložené bolo do Osieku, kým ta príde veľvezír. Veľvezír predložil také podmienky, aké nebolo možno prijať. Okrem toho prišla zpráva, že chán tatársky je na ceste so 100.000 mužmi a okrem toho pošle 15.000 kozákov. Turecká armáda tiahla cez Moháč k Budínu. Dňa 23. júla odbývaná tam vojenská porada uzavrela dobývať Nové Zámky. Opäť obnovené bolo vyjednávanie s plnomocníkmi Leopoldovými, ktorým bola daná odpoveď prijať podmienky mieru so Solimanom I. uzavretého, alebo podmienky mieru nad ústím Žitvy sostaveného. Plnomocníci Leopoldovi žiadali dva týždne, aby si zaopatrili z Viedne odpoveď. Termín bol im povolený, ale s dodatkom, že pochod k Novým Zámkom jednako bude sa konať.Medzitým malo sa mužstvo sbierať na vojnu. Palatín Wesselényi vzal na seba tú úlohu v severo-východnom Slovensku. Vojenská rada 14. júla v Komárne označila miesta, kde sa má mužstvo shromaždiť, a to z Oravy, Turca, Trenčína a Nitry v Holiči (Fejéregyház, Alba ecclesia?); z Liptova, Zvolena, Tekova, Hontu a Novohradu pod Adamom Forgáchom, veliteľom novozámskym, medzi Levicami a Krupinou; zo Železna, Šopronu, Saly, Rábu a Vespríma medzi Rábom a Pápou; z Prešporka a Komárna na ostrove Csallóköze. Nadveliteľ Montecucoli s cisárskym vojskom mal stan v Starých Hradoch.Turci 30. júla pohli sa z Budína k Novým Zámkom a, prijdúc do Ostrihoma, spravili most, po ktorom 5. augusta prešlo 8000 mužov do Párkáňu. Veliteľ novozámsky, Adam Forgách, dostanúc akúsi falošnú zvesť, že mnoho Turkov pri priechode v Dunaji zahynulo, 7. augusta s 1200 prešporskými a trenčianskymi husármi a s čiastkou posádky novozámskej tiahol proti nim k Párkáňu. Medzitým však počet Turkov bol o 20.000 tisíc rozmnožený, a tak Forgách, porazený, s čiastkou svojich mužov dal sa na útek do Nových Zámkov, Mikuláš Pálfy však so svojimi mužmi padol do zajatia. Ukrutný veľvezír Koprili dal z nich 700 pozabíjať, 300 však hnať do Budína.Ináč poviedlo sa Mikulášovi Zrinskému proti Turkom 16. júla. S horvatskými Juhoslovanmi a uhorskými Slovencami zahnal ich od Kaniže a od Zrinhradu a spiechal do kráľovského tábora.Turci pohli sa od Párkáňu k Novým Zámkom a 15. augusta Koprili vyzval Forgácha, aby sa poddal, ale Forgách to odoprel, lebo, hojnými potravinami zaopatrený, mohol vzdorovať. Turci, odstrániac vodu z priekop, 22. septembra urobili útok na hrad, ale boli i 23. a 24-ho odrazení. No posádka vypovedala poslušnosť a 25-ho poddala sa s podmienkou svobodného odchodu. O tom máme i slovenskú pieseň v Slovenskom Letopise IV, 130 — 133.Medzitým Montecucoli táboril pri Starých Hradoch, čakajúc na svolaných insurgentov (ozbrojených zemänov), ktorí mali sa dostaviť na 24. augusta do Sempca; prekročiac Dunaj pri Cseklészi, položil sa táborom, majúc úmysel ochrániť Považie. No opozdil sa. Turci, Tatári a Valasi opanovali Novohrad, Levice, Palánku, Bujak, Sečany, Komjatice, Nitru a Hlohovec (Frašták). Odtiaľ cez Bielu Horu vrhli sa na Holič a Skalicu. Dňa 3. septembra z nich 15.000 prekročilo Moravu; všetko pustošili, pálili, vraždili a 14.000 úbohého ľudu od Brna a Olomúca do otroctva odvliekli. (Slov. Letopis II, 235.) Trenčania, Turčania, Liptáci a Oravčania zostali doma na ochranu svojej domoviny, lebo Tatári a Turci od 24. augusta v Krupine páchali vraždy. (Slov. Letopis I, 317; III, 26, 138.) Vyslanci severo-východných stolíc Slovenska sišli sa v Košiciach aby sa poradili o prostriedkoch na svoju obranu proti Turkom, Tatárom a Valachom. Montecucoli utiahol sa do Prešporka a za Dunaj na ochranu hraníc rakúskych, len Mikuláš Zrinský odvážil sa so 4000 mužmi dať sa na pochod a, spojac sa s Puchaimom, veliteľom v Komárne, nielen odrážal Turkov na pravej strane Dunaja, ale mal i úmysel tiahnuť i na Považie na pomoc Slovákom. Koncom oktobra veľvezír Koprili, opatriac dobyté hrady posádkami, odišiel zimovať do srbského Belehradu; Tatári rozložení boli v Segedíne, Zombore a Pečuchove.Na oboch stranách konaly sa prípravy k ďalšiemu válčeniu. Veľvezír Koprili, aby si získal Apafyho, sľuboval mu nielen uznanie a potvrdenie jeho v kniežatstve zahorskom so strany sultána, ale dal mu do výhľadu i pripojenie Horno-Uhorska k jeho kniežatstvu. Apafy sadol mu na lep, tak že vydal manifest na horno-uhorských obyvateľov, aby sa pripojili k nemu a tak vysvobodili vlasť od Nemcov. Na to mu palatín Wesselényi tiež „otvoreným listom“ odvetil: aby radšej seba a svoje zeme vysvobodil z pohanského jarma, nie aby iných vábil doňho. Následkom toho manifest Apafyho zostal na Hornom Uhorsku nepovšimnutý, áno Apafy začal sa kloniť k Leopoldovi, ktorého veci stály už lepšie.Leopold vydal 27. novembra manifest na svoje národy v Čechách, na Morave a v Rakúsku, aby sa chopily zbrane proti Turkom; 30. novembra dal do verejnosti list palatína Wesselényiho na Apafyho, aby sa obyvatelia Horno-Uhorska nedali zaslepiť sľubmi Turkov. Vyzval, ako cisár, kurfürstov a stavy v Nemecku, aby prispeli pomocou proti Turkom, ktorí páchajú neslýchané ukrutnosti na kresťanoch. Vyzval proti nim i Francúzov, Angličanov, Švédov a Dánov, aby prispeli pomocou proti nepriateľom kresťanstva. A hlas jeho nezostal bez úspechu, hlavne v Uhorsku.Palatín Wesselényi na začiatku roku 1664 svolal stolice do Levoče na ľavej strane Dunaja, Nádasdy, hlavný krajinský sudca, však do Šoprona na pravej strane Dunaja. Ustanovené bolo miesto, kde sa insurgenti zemianski shromaždiť majú v určitý deň pod zástavy. Na tom mnoho záležalo, aby Turci boli zadržaní, keď sa opäť dajú na pochod zo srbského Belehradu. Úloha táto pripadla Mikulášovi Zrinskému a kniežaťu Júliusovi Hohenlohemu, veliteľovi jednej čiastky cisárskeho vojska. Oba mali 25.000 mužov, a 22. januára uderili na Berend (vo Vesprímskej stolici), kde bolo 500 Turkov a Tatárov, ktorí sa poddali. To isté stalo sa 25. januára s Babolčou, 26-ho s Barčou. Odtiaľ 27-ho tiahli vedľa Sihoťského hradu k Pečuchovu. Hohenlohe dal sa ho obliehať, Zrinský však tiahol k Osieku, kde rozbúral most na Drave a 9. februára sa navrátil k Pečuchovu. Obliehanie zastavili, ale 500 dedín, Turkami podmanených, rozbúrali a s korisťou vrátili sa do Medzimuria. Potom tiahli ku Kaniži, kde vraj turecká posádka trpela na nedostatok, a 23. apríla dali sa ju obliehať bez výsledku, lebo veľvezír Koprili, keď nazpäť vydobyl Berend a Barču, prišiel na pomoc posádke kanižskej.Medzitým Turci opravili most pri Osieku; Koprili 14. mája po ňom vliekol sa so svojou armádou do Osieka a odtiaľ 26-ho dorazil k Zrinhradu. Zrinský kládol váhu na zachovanie jeho, ale nadveliteľ Montecucoli bol inej mienky. Pritiahol ta s cisárskou armádou, vyvolal slovanské mužstvo z hradu a uviedol ta Nemcov. Dňa 29. júna zbabelí Nemci opustili Zrinhrad a vydali ho Turkom. To tak rozmrzelo Zrinského, že sa utiahol do súkromného života a pomstil sa na Montecucolim tým, že zatvoril pred ním svoje stodoly a zásobnice. Pre to upadol u Leopolda do nemilosti a vyhol smutnému osudu tak, keď na poľovačke 18. novembra, diviakom roztrhaný, umrel.Vojna medzi Montecucolim a veľvezírom trvala na pravej strane Dunaja medzi šťastím a nešťastím, vrtkavá, a zakončená bola porážkou Turkov, tak že veľvezír z tábora pri Körmende (v Železnej stolici) osvedčil, že je hotový vyjednávať o mier. Dňa 10. augusta v Železnohrade obnovený bol mier na 20 rokov.Kým trvalo válčenie na pravej strane Dunaja, generál Souches na ľavej strane Dunaja opanoval v apríli Nitru, v júni Levice a Sv. Kríž. Dňa 19. júla pri Sv. Benedikte nad Hronom porazil pašu novo-zámskeho, tiahol k Párkáňu a zničil tam most na Dunaji. Ďalší jeho postup prekazený bol výšspomenutým mierom, 10. augusta medzi Montecucolim a veľvezírom Koprilim uzavretým, lebo podmienky mieru boly: I cisár i sultán stiahnu svoje vojsko zo Zahorska a tamejšie národy po smrti Apafyho použijú svojho dávneho práva voliť si kniežatá; Veľký Varadín, Novohrad a Nové Zámky náležia sultánovi, Satmár, Sabolč a hajdúske mestá cisárovi (Leopoldovi); Székelyhid bude so zemou srovnaný, Zrinhrad nesmie byť obnovený; cisár na ochranu Považia smie založiť jeden hrad medzi Sempcom a Gutou; cisár pošle sultánovi dary v hodnote 200.000 zlatých; predošlé uzavretia, nad ústím Žitvy sostavené, platnosti netratia.Akonáhle tieto neočakávané podmienky dostaly sa do verejnosti, zapríčinily podiv a zazlenie všade, odkiaľ bola poslaná pomoc Leopoldovi proti Turkom, hlavne však v Uhorsku, ktoré pri uzavieraní mieru ani Wesselényim, ani Nádasdym, ani uhorskou štátnou radou nebolo zastúpené. Bol to dohovor Nemcov a Turkov na ujmu a škodu Horného Uhorska a Horvatska. Lobkovic, všemohúci minister Leopoldov, povolal vznešenejších do Viedne, aby im oznámil vec a získal ich pre schválenie a prijatie, ale povolaní nemali na to chuti. Početní prišli do Viedne, ale dlhou jeho rečou neboli presvedčení a, vysloviac sa, že schváliť alebo neschváliť tie podmienky mieru nie sú splnomocnení, opustili Viedeň. Okrem toho Turci nielen nesplnili podmienok mieru, ale konali proti nim, ba už roku 1665 podrobili si 200 dedín okolo Novohradu a Nových Zámkov. Nespokojnosť sa vzmáhala, tak že Leopold cez leto povolal opäť uhorských štátnych radcov a magnátov do Prešporka na poradu. S ním dostavil sa ta i Lobkovic. Stavy prednášaly sťažnosti nielen proti tureckým, ale i proti nemeckým vojakom a žiadaly Leopolda, aby ich odvolal a obranu vlasti sveril na domorodých. Leopold sľúbil, že pošle do Levíc, Nitry, Tokaja, Satmáru, Kallóva a Onodu uhorských vojakov. Dňa 24. septembra palatín Wesselényi v prítomnosti arcibiskupa kaločského Szelepcsényiho, generála Souchesa a mnohých magnátov položil základ nového hradu pri Váhu naproti Hlohovcu (Fraštáku), ktorému bolo dané meno Leopoldov.Dňa 12. novembra však 13 severo-východných stolíc v Košiciach protestovalo proti podmienkam tamtoho mieru a žalovalo na Turkov, že urážajú uzavretý mier. Sťažovaly si však i na cisárske vojsko, že nechráni, ba sužuje ľud. Lobkovic bol hluchý pre všetky sťažnosti. Následkom toho Wesselényi a primas Lippay odbývali poradu, čo robiť. Keď Lippay, ktorý bol snášanlivý k luteránom, 5. januára 1666 umrel, arcibiskupom ostrihomským stal sa Szelepcsényi, luteránom nepriaznivý. Následkom toho boj proti Leopoldovi viedol Wesselényi a chýrečný burič Štefan Vitnyedy. K Wesselényimu pripojil sa Peter Zrinský a Franc Rákóczi. Mali potajomné schôdzky v Sendrove (v Boršodskej stolici), Muráni, Slovenskej Ľupči,[42]Šarišskom Potoku a Trenčianskych Tepliciach, kde Franc Rákóczi zasnúbený bol s dcérou Petra Zrinského, aby Juhoslovansko spojilo sa s naším Slovenskom proti Leopoldovi. Tam sa dali do vyjednávania s francúzskym poslancom Cremovillom. Dňa 5. apríla tamže Wesselényi a Zrinský prisahali si vzájomnosť, že Wesselényi neopustí Juhoslovanov a Zrinský horno-uhorské Slovensko až do smrti. Toho dňa Wesselényi napísal články smluvy, ktorá sa má uzavrieť s Ludvikom, kráľom francúzskym, a splnomocnil Zrinského, aby listinu v mene jeho a všetkých spojencov doručil kráľovi Ludvikovi XIV. V listine vypočituje príčiny povstania proti Leopoldovi a ospravedlňuje ho článkom „zlatej bully“, ktorý dáva právo ľudu povstať proti kráľovi, ktorý odníma práva a svobody krajine. Že Horné Uhorsko postaví na bojište 14.000 jazdcov a 14.000 peších, očakáva od Ludvika nateraz 100.000 toliarov na platenie vojska a dôstojníkov. Ubezpečuje ho, že k horno-uhorským povstalcom pripoja sa i Zahorčania, Valasi a Moldavčania, na juhu Dalmatínci a Slavonci. Ak budú boje proti Leopoldovi víťazné, Horné Uhorsko vďačne vyvolí syna alebo pokrevného Ludvika za kráľa uhorského.Wesselényi nepochyboval o tom, že Apafy súhlasil s ním, a požiadal ho, aby i sultána naklonil. Poslal mu i listinu, ktorú mal doručiť sultánovi, že ak vysvobodí Horné Uhorsko z moci Leopoldovej, je hotové sultánovi platiť ročite 6000 toliarov. Apafy skutočne v auguste vypravil Vladislava Ballóva do Carihradu.Medzitým od Ludvika XIV. prišla odpoveď Wesselényimu, že mu terajšie jeho okolnosti nedovoľujú, aby si už teraz z Leopolda urobil nepriateľa. Z Carihradu však prišla zvesť, že sultána, ktorý len nedávno uzavrel mier s cisárom Leopoldom, viaže česť, aby bez dôležitej príčiny neporušil mier.Dňa 20. oktobra Wesselényi, Nádasdy a Zrinský, ako najvyšší hodnostári, podpísali listinu, v ktorej oni i spoločníci zaväzujú sa účinkovať spoločne za blaho vlasti a vzájomne sa podporovať v každom nebezpečenstve. V decembri Wesselényi a Zrinský, aby zakryli úmysly sprisahania, išli do Viedne na slávny sobáš Leopolda s Margarétou zo Španielska. Na slávnosti bol i Ludvik XIV., kráľ francúzsky. Ludvik však choval sa k nim chladne a odoprel im všetko, čo od neho žiadali. Z toho Wesselényi netušil nič dobrého a utiahol sa do Baňskej Bystrice, kde, keď mu doháralo, 26. marca 1667 sa otrávil. Mŕtvola jeho 27-ho odvezená bola na Slovensko-ľupčiansky zámok, odtiaľ na Muráň, kde 21. apríla bola pohrobená. (Letopis Matice Slovenskej 1874, I, 16.)Po jeho smrti správa krajiny prešla na Nádasdyho a Szelepcsényiho, kým nebude vyvolený palatín, a Nádasdy, ako námestník kráľovský, mal sa ním stať. Usiloval sa, aby, ako katolík, svojou snášanlivosťou získal si i luteránov. Naproti tomu Peter Zrinský umienil si pokračovať v odboji a kojil sa nádejou, že sa stane pánom na pravej strane, Franc Rákóczi však na ľavej strane Dunaja. S ním súhlasil i brat jeho manželky, Franc Frangepan, hraničný gróf adriatského Prímoria, a Erazmus Tattenbach, námestník Štýrska.Dosiaľ na dvore Leopolda len to bolo známo, že sa v Uhorsku chystajú na odboj, neboly však známe mená sprisahancov. Keď Ludvik XIV. v máji 1667 zapletený bol do vojny s Leopoldom, vyzval Nádasdyho a Zrinského k odboju, už pod Wesselényim chystanému. Nádasdy s roztrpčením odvrhol také vyzvanie. Nie tak Zrinský, ktorý ďalej konal dľa plánu nebohého Wesselényiho. Leopold sa domnieval, že prekazí podporu, na ktorú sa asi povstalci spoliehajú, keď sa vyrovná s Apafym. Tým cieľom 14. apríla 1669 odbývaná bola schôdzka v Prešove. Sišli sa ta plnomocníci Leopoldovi a vyslanci 13. severo-východných stolíc a svobodných miest. Medzi plnomocníkmi Leopoldovými bol i Zrinský; Apafyho zastupovali Michal Teleki a Ján Nemeš. No Leopold zle si to poradil, lebo vyslanci 13. stolíc a miest neboli spokojní s Leopoldom, a tým menej Peter Zrinský. Dňa 29. mája zakončená bola schôdzka bez výsledku. Vyslanci stolíc a miest so slzami prosili Apafyho, aby u veľvezíra porobil potrebné kroky, lebo vraj zo všetkého vidno, že bez povstania nedá sa nič docieliť. Ich rozčúlenie a zúfanie bolo tým väčšie, že Ludvik XIV. na prosbu nespokojencov z 25. apríla napomenul ich, aby boli poslušní Leopoldovi.Zrinský šípil, že je s ním zle, zašiel do Viedne a vinu nepokojov uvalil na Nádasdyho. No Nádasdy sa obranným spisom ospravedlnil natoľko, že si získal milosť u Leopolda. Zrinský však chopil sa prostriedkov opovážlivých. Spojil sa s protivníkmi Apafyho, aby ho srútil s kniežatského trónu a naň posadil Rákócziho s pomocou Turkov; ale veľvezír Koprili zavrhol jeho prosbu a sľuby. Apafy zostal kniežaťom Zahorska až do svojej smrti († 1690), a ďalší odboj sprisahancov proti Leopoldovi treba i dľa dejišťa, i dľa účelu, i dľa osôb rozdeliť medzi Rákóczim na ľavej strane Dunaja (na našom Slovensku) a Zrinským na pravej strane Dunaja (na Juhoslovansku).A) Okolnosti, v ktorých sa nachádzal Peter Zrinský, boly prajné jeho predsavzatiam. Na jeho území a území jeho spojencov boli Slovania, a to pod Dravou Horvati, nad Dravou, ako i na území Frangepana a Tattenbacha Slovenci. Dľa náboženstva boli i Horvati i Slovenci katolíci, vynímajúc pravoslávnych úskokov, ktorí uskočili pred Turkami a, pohostinne prijatí, pokojne sa chovali. Susední Turci boli rozhodní nepriatelia Leopoldovi a dali sa získať proti nemu, ako proti Nemcovi.Zrinský už roku 1669 sbieral vojsko i z úskokov i z Morlakov (Mauro-Valachov, Čiernych Vlachov) na spôsob hajdúchov a Frangepan s 200 mužmi vtiahol do Záhrebu a vyzval stavy horvatské, aby sa poklonily Zrinskému ako bánovi. Biskup záhrebský Martin Borkovič a Mikuláš Erdődy bezodkladne dali sa na cestu do Viedne, aby poradili Leopoldovi, že by napravil sťažnosti Horvatov prv, než by vypuklo povstanie. Dňa 20. marca Lobkovic, Montecucoli a kancellár Hocher rozhodli síce, že so Zrinským, Frangepanom a Tattenbachom malo by sa nakladať ako s rebellantmi, avšak nech Borkovič nakloní Zrinského, aby osobne prišiel do Viedne a získal si milosť u Leopolda. Zrinský ovšem nešiel do klepca. Následkom toho poslaný bol generál Sponkau, aby s vojskom, ktoré bolo v Štýrskom Hradci, dal sa na pochod a obsadil Čáktorňu a Legrad nad ústím Mury a Dravy. Medzitým Borkovič oznámil Zrinskému rozličné sľuby od cisára a doručil mu čistý papier, aby ho podpísal, s tým doložením, že po zakončenom vzájomnom vyjednávaní na papier napísané budú punkty vzájomného dohovoru. Zrinský na to odvetil: „Čo, keby vo Viedni napísali odsúdenie mňa na smrť?“ Prijal čistý papier a napísal naň podmienky, pod akými chce uzavrieť mier s Leopoldom. Také podmienky ovšem vo Viedni neboly prijaté a poslaný mu bol opäť čistý papier, aby naň napísal toto: „Zrinský prijíma cisárske posádky na svoje hrady, dostaví sa osobne do Viedne a udá mená sprisahancov.“Medzitým Tattenbach, ktorý mal obsadiť Fürstenfeld, Potol a Reged a vrhnúť sa na Štýrsky Hradec, pod zámienkou vážnej záležitosti povolaný bol k miestodržiteľovi Štýrska. Bol uväznený. Generál Sponkau tiahol so 6000 mužmi proti Zrinskému. Morlaci a úskoci dali sa na útek a Zrinského armáda klesla pri Čáktorni na 2000 mužov. Utiahol sa do Čáktorne, a ta utiekol i Frangepan. Dňa 13. apríla v noci opustili Čáktorňu a dali sa na pochod k Viedni. Ta dorazili 16. apríla večer a ubytovali sa v kláštore augustiniánov. Na druhý deň Lobkovic prijal ich s veľkou počestnosťou a zdvorilosťou, ba poctil ich i hostinou. Lobkovic na hostine rozprával, že i na Horno-Uhorsku sú akési vzbury a prípravy k povstaniu, a Zrinský vypustil z úst, že Rákóczimu, svojmu príbuznému písal, aby sa nedal strhnúť k povstaniu a zachoval vernosť a poslušnosť kráľovi. Na to mu Lobkovic odvetil: „Za to, možno, dosiahnete milosť, podržíte svoje majetky a obdržíte i povýšenie.“ Potom ich Lobkovic odlúčil jedného od druhého, Zrinského ubytoval u dôstojníka stráže, Frangepana v dome mešťanostu. Započatý bol s nimi dlhý process, ktorý zakončený bol 30. apríla 1671 odsúdením Zrinského, Frangepana a Tattenbacha na ztratu pravice a hlavy. Zrinský vo Viedeňskom Novom Meste ztratil pravicu i hlavu, Frangepan hlavu, Tattenbach v Štýrskom Hradci podobne hlavu.Do tohoto roku padajú dva české listy, zo Skalice poslané na knieža Vácslava Lobkovica do Viedne. V jednom z listov Vácslav Večera, Ján Záborský, Martin Serafín a Jozef Baptista žalujú sa, že ich, ako katolíkov v Čechách a na Morave narodených, Skaličania v meste netrpia. (Časopis Muz. slov. spoločnosti 1912, číslo 2, str. 56 — 59.)B) V iných okolnostiach nachádzal sa na našom Slovensku Franc Rákóczi, syn Juraja Rákócziho II. a Žofie Báthory, manžel Heleny Zrinskej, bývajúci v Munkáči s matkou svojou, s titulom „vyvolený knieža Zahorska“. V Horno-Uhorsku boly národné trenice medzi Rusmi, Slovákmi a Nemcami; náboženské medzi katolíkmi, luteránmi a kalvínmi; politické medzi tými, ktorí boli za odpadnutie od Leopolda a za spojenie so zahorským kniežaťom a s Turkami, a medzi tými, ktorí boli za Leopolda, ak urobí zadosť ich sťažnostiam a ak zabezpečí svobodu náboženskú. K týmto náležal Nádasdy, k tamtým Rákóczi.Keď sa vo Viedni dozvedeli, že Rákóczi je sprisahancom so Zrinským a robí prípravy k povstaniu, Leopold vydal manifest, v ktorom sľubuje, že vyplní žiadosti stavov, odpustí tým, ktorí odložia zbraň a sľúbia vernosť svojmu kráľovi, a pohrozil trestom tým, ktorí tak neurobia. Prestrašená matka Rákócziho obrátila sa s prosbou na Leopolda a vyprosila synovi milosť, a synovi pohrozila, že ho neprijme do Munkáča, pokým nepristúpi ku kráľovi. Rákóczi i tak urobil a obdržal milosť, s tou podmienkou, že sa 356.000 zlatými vykúpi a prijme cisárske vojsko do svojich zámkov. Následkom toho Leopold rozkázal generálom Sporkovi a Heisterovi, aby sa dali na pochod do Horno-Uhorska, Pavlovi Eszterházymu, hlavnému kapitánovi severo-východných stolíc, a Jurajovi Illésházymu, hlavnému županovi trenčianskemu, aby zaujali Lednicu a Trenčín. Nespokojenci dali sa na útek do Zahorska k Apafymu, aby sa primluvil za nich. Apafy síce tak urobil, ale Leopold nevyslyšal jeho prímluvu. Leopold ustanovil povereníkov, aby potlačili povstanie, kajúcim dali milosť, nekajúcich trestali. Vyslal vojsko, aby uderilo na hrady Ečed a Muráň. Dňa 14. júla Ečed sa poddal. Mária Szécsi, vdova po Wesselényim, vzdorovala síce, ale konečne, sľubmi a lichotením učankaná, sa poddala. Na hrade našli písma, ktoré značne odhalily tajomstvo sprisahania prívržencov Wesselényiho. Medzi tými, ktorí to všelijako ukrývali a tajili, bol i Nádasdy. Dňa 20. septembra 1669 bol privezený do Viedne, uväznený a potom pred súd postavený. Dňa 13. novembra sa osvedčil, že sa nebude brániť, ale ponechá sa na milosť cisára. Na druhý deň poslal svojho príbuzného Mikuláša Draškoviča a synov svojich k cisárovi prosiť o milosť a dozvedieť sa, pod akými podmienkami obdržal by milosť. Prosba jeho nebola vyslyšaná. Dňa 30. apríla 1671 i on bol soťatý vo Viedni.Medzi tými, proti ktorým Leopold poslal svoje vojsko, bol i slovenský boháč a barón Štefan Tököli,[43]dôverný priateľ Wesselényiho a Nádasdyho, hlavný župan oravský, pán Oravy, Štiavnika, Likavy, Lietavy a Ružomberka. Ročné dôchodky z jeho panství činily 100.000 toliarov, a tak mohol náboženstvo evanjelické napomáhať.Keď mu hrozilo nebezpečenstvo so strany Leopolda, poslal svojho syna Imricha na Likavu, sám však s dvoma dcérami zatvoril sa do Oravského zámku. Dňa 20. novemhra 1670 dorazil ta s vojskom cisárskym Pavel Eszterházy a dal sa obliehať zámok; v čas obliehania umrel Štefan Tököli, dcéry jeho sa poddaly a syn jeho Imrich dal sa na útek do Zahorska.Štefan Tököli bol vysokovzdelaný muž,[44]preto postaral sa i o vzdelanie svojho syna Imricha. Roku 1669 nachádzame Imricha 4. oktobra medzi luteránskou gymnaziálnou mládežou, ktorá na zakončenie školského roku v Prešove dávala trojaktový divadelný kus. Po prvom akte bol oddych (intermezzo) nemecký, po druhom maďarský, po treťom slovenský. (Slovenský Letopis IV, 173.) Potom ako úskok z Uhorska zdržoval sa v kniežacom dvorci Apafyho, kde mal styky s uhorskými úskokmi a s tureckými diplomatmi, Leopoldovi neprajnými.Požiar povstania bol síce zahasený v Horno-Uhorsku, ale po ňom zostaly iskry pod popolom. Leopold 21. marca 1671 samovoľne vydal rozkaz sbierať dane, a to od zemänov a sedliakov 20 zl. od každého dvora, od mešťanov 17 denárov po každom toliari obyčajnej dane. Okrem toho rozkázal sbierať i predtým neslýchanú daň potravnú: od centa mäsa 50, od suda vína 90, od suda piva 30, od holby páleného 2 denáre. Juraj Széchényi, biskup rábsky a arcibiskup kaločský, a Juraj Szelepcsényi, arcibiskup ostrihomský, upozornili Leopolda, že dľa ústavy povolaný je len snem vypísať dane. Leopold si toho nevšímal, a tak ani iskru nespokojnosti neudusil.Kedže v 13-tich severo-východných stoliciach, kde sa chystalo povstanie, luteráni tvorili väčšinu, vyslaní od Leopolda kommandanti považovali každého protestanta za rebella a k nemu sa i ako k takému chovali. Tým spôsobom dali podnet k treniciam medzi katolíkmi a protestantmi.Odnímanie majetku povstalcom malo v sebe dvojaké zlo: pozbavení majetku uskočili za hranice a búrili tam a odtiaľ proti Leopoldovi; doma pozostalí príbuzní postrádali pomoci a podpory od tamtých, a tak s osudom svojím boli nespokojní.Na snemoch boly ustavične spomínané sťažnosti a žaloby na vojsko cudzozemské a na potláčanie svobody náboženskej. A príčiny tých a iných sťažností a žalôb nielen neboly pod Leopoldom odstránené, ale ešte i rozmnožované. Darmo stavy doliehaly na Leopolda, aby dal voliť palatína, ktorý by uviedol poriadok a bezpečnosť osoby do krajiny, ale neboly vyslyšané. Samovoľne vymenoval arcibiskupa Szelepcsényiho a Nádasdyho za námestníkov palatína. Po uväznení tohoto Szelepcsényi bol bez moci. Keď roku 1670 Matej Ostrožič z Giletínca, pán Ilavy a Hrádku (v Liptove), na základe listu Hedvéghym grófovi Fr. Nádasdymu písaného žalovaný bol z velezrady a Nemec Heister obsadil Ilavu a tam Ostrožiča držal vo väzení, Szelepcsényi, ako Slovák,[45]vysvobodil ho ako Slováka,[46]ale len tak, keď jeho manželka, Katarína Sidonia Revay, zaručila sa za neho svojím majetkom (v Turci) a on dal revers, že kedykoľvek pohnaný bude do Viedne pred súd, dostaví sa ta. (Magyar Sion IV, 523.)Hlavný podnet k nespokojnosti dal Leopold svojím patentom, vydaným 27. februára 1673, v ktorom vyhlásil Uhorsko za provinciu monarchie, ustanovil miestodržiteľstvo so sídlom v Prešporku a za miestodržiteľa vymenoval Jána Gašpara Ambringera, ktorému podriadil všetky cirkevné a svetské vrchnosti. Na 22. marca magnáti a vyslanci stolíc povolaní boli do Prešporka inštallovať miestodržiteľa a prisahať vernosť cisárovi.Ak boly dosiaľ také nešťastné trenice a násilia pre náboženstvo, teraz nastaly politické trenice a násilia, ba srážky a občianska domáca vojna medzi tými, ktorí boli buď za cisárske, alebo za kráľovské Uhorsko. Týmto dávali názovkuruci, tamtým názovlabanci.[47]O tom, aké smutné to boly časy pre úbohý ľud, svedčia nám slovenské listy z 10. decembra 1675, z 11. januára, 18. februára a 25. júna 1676 od nešťastných ľudí, ktorí skrze Turkov boli lapení, orabovaní, uväznení a trápení, kým sa hotovými peniazmi nevykúpili. (Slovenský Letopis III, 237 — 239; VI, 157.) Taktiež plačlivé listy luteránskych kazateľov, z krajiny zapudených, z 2. februára, 22. apríla a 3. júna 1676. (Slovenský Letopis II, 314 — 322.)Okrem toho k ustavičným svadám a protestom Maďarov (?) a Slovákov proti Nemcom v Baňskej Bystrici, ktorí ich toho času vytvárali z mestskej rady (Slov. Let. V, 231; II, 164), pripojilo sa i nešťastie, že roku 1677 panoval veľký mor v celej krajine i v Rakúsku (Wien und seine Landesfürsten, Viedeň 1834, str. 295) a prekazil i nápravu vecí, i válčenie.Leopold urobil niektoré ústupky luteránom a svolal biskupov a magnátov na 22. januára 1678 do Viedne na poradu, ale biskupi mu radili, aby svolal riadny snem a navrátil krajine ústavu. Darmo mu to radili. Následkom toho v krajine trvaly neporiadky ďalej a občanov obťažovaly. (Slov. Letopis V, 240 — 243.) Áno, Leopold za hlavného veliteľa ustanovil generála Vrbnu.Medzitým do Zahorska uskočení nespokojenci snažili si získať Apafyho, Jána Sobieskeho, kráľa poľského, Ludvika XIV., kráľa francúzskeho, a nového veľvezíra Kara Mustafu. Na čelo nespokojencov postavil sa Pavel Wesselényi. K nemu sa pripojil i mladý Imrich Tököli, ako majiteľ veľkých majetkov, ktoré zdedil po otcovi v západnom a po Redeim na východo-severnom Slovensku. Výprava roku 1677 proti generálovi Koppovi pretrhnutá bola pri Munkáči odchodom na zimovanie do Debrecína. Nasledujúceho roku 1678 Teleky, rozkmotriac sa s Wesselényim, postavil sa na čelo nespokojencov proti generálovi Vrbnovi; prekročiac hornú Tisu, tiahol k Tokaju a 4. júna vydal vyzvanie na obyvateľov Horno-Uhorska, aby sa chopili zbrane za svobodu a pripojili sa ku kniežaťu zahorskému. No vyzvanie zostalo výsledku, a Teleky so svojimi Maďarmi odišiel do Zahorska. Ostatná armáda shromaždila sa okolo Imricha Tököliho a vyvolila si ho za veliteľa. Bol síce len 21-ročný, ale vzdelaný, rezký junák, ktorý svoju schopnosť dokázal i na bojišti. Jeho ohnivé vyzvanie tak účinkovalo, že za krátky čas jeho vojsko počítalo 20.000 mužov, s ktorými ihneď tiahol proti spojeným cisárskym generálom Leslieovi, Dunevalovi a Vrbnovi. Opanoval Muráň, Likavu, Ružomberok, Oravu, Zvolen, Levice, 2. oktobra Štiavnicu, 10. oktobra Kremnicu, kde našiel hojnosť zlata a striebra a dal raziť peniaze. (Sborník Muz. slov. spoločnosti VII, sv. II, 138.) Peniaze maly nápis: „Tököli princeps, partium Hungariae dominus“ a „Ludovicus XIV. Galliae Rex, Defensor Hungariae“. Leopold, prestrašený skrze Szelepcsényiho, dal sa opýtať Tököliho, pod akými podmienkami odložil by zbraň. Tököli podal nasledujúce podmienky: všeobecná amnestia, navrátenie shabaných majetkov, voľba palatína, nazpäťuvedenie ústavy, udelenie náboženskej svobody luteránom, zahnanie jezuitov. Ak na to nepríde odpoveď za jeden mesiac, baňské mestá oddané budú budínskemu pašovi. V novembri uzavreté bolo prímerie do konca februára nasledujúceho roku. Vyjednávania dialy sa v Šoprone.Medzitým nastaly Tökölimu neprajné okolnosti. Dňa 5. februára 1679 Leopold uzavrel mier s Ludvikom XIV. a Ján Sobieski odvolal Poliakov, ktorí ako dobrovoľníci boli vstúpili do služby Tököliho. Okrem toho čiastka nespokojencov pridala sa k Pavlovi Wesselényimu a odchodila do Zahorska. No Tököli ho porazil a s vojskom svojím chystal sa opäť uderiť na baňské mestá s pomocou Turkov. V oktobri prišiel Tököli do Štiavnice, vyhnal odtiaľ jezuitov, oraboval komorský dvor a komorských pánov, katolícke chrámy v nivoč obrátil a tiež Hodrušu podpálil. Veľkú službu preukázal mu dobrodruh Joža, kanonik jágerský, ktorý so svojimi kurucmi predošlého roku páchal zbojstvá až po hranice Moravy a Rakúska, kde bol od cisárskych lapený a uväznený, ale z väzenia uskočil a roku 1679 opäť postavil sa na čelo kurucov. No konečne pri Tali, kde bol kedysi farárom, bol od labancov chytený a so 60. kurucmi 22. oktobra soťatý.V novembri nachádzame Tököliho pri Tokaji, kde porazil generála Lobereda, ktorý tam táboril na ochranu vínobrania, natoľko, že mu padli do zajatia i oberst Gersdorf a gróf Harrach.Kedže schôdzka v Šoprone pod vlivom Nemcov neprijala podmienky Tököliho, odbývané boly stoličné porady, ako o tom svedčí slovenský list. (Slov. Letopis II, 325.) Tiež Adam Forgách, najvyšší sudca, a Pavel Eszterházy, hlavný kapitán zadunajský, svolali poradu na 28. marca 1680 do Trnavy, aby sa ustanovily prostriedky na polepšenie smutných pomerov na Slovensku. Povolaní boli ta i Tökölovci. Dohodli sa na tom, aby nazpäť uvedená bola ústava; luteráni však žiadali, aby uskutočnená bola svoboda náboženstva a nazpäť oddané im boly kostoly, fary a školy im odňaté. Leopold teda dal rozkaz generálovi Kaprarovi, hlavnému veliteľovi horno-uhorskému, aby vyjednával s povstalcami. Tým cieľom dňa 17. mája prišiel do Levoče. Uzavreté bolo prímerie do Turíc. Medzitým, čo Kaprara netečne meškal v Turci, Imrich Tököli 26. augusta opanoval Kežmark, Levoču, Bardijov, a Sabinov. Okrem toho kuruci páchali zbojstvá sem i tam a Turci i Tatári ohrozovali pohraničie. I Ludvik XIV. započal nepriateľstvo proti Leopoldovi. Následkom toho Leopold prinútený bol urobiť ústupky Tökölimu. Prímerie predĺžené bolo až do konca júna nasledujúceho roku a Tököli rozkázal kurucom zimovať v Ugoči, Beregu a Satmáre.Prvým krokom k náprave vecí malo byť, že Leopold 28. februára 1681 svolal snem na 28. apríla do Šoprona. Pozvaný bol i Tököli, ale neprijal pozvanie, hoci Pavel Eszterházy, jeho švagor, zaručiť sa chcel za jeho bezpečnosť tým, že svojho syna chcel zaviesť do tábora kurucov. Hoci Leopold v povolávacom liste napomenul stavy, aby sa dostavily do Šoprona s máločetnou čeľadou, sám až 22. mája dostavil sa ta na čele troch plukov. V reči svojej vyzval stavy, aby poradily prostriedky, ako by mal byť uvedený pokoj a poriadok do krajiny a na jej zabezpečenie proti Turkom. Predovšetkým volený mal byť palatín. Leopold kandidoval Pavla Eszterházyho a Mikuláša Erdődyho, luteránska strana Ulricha Koloniča a Ondreja Zaya. Vyvolený bol Eszterházy jednohlasne, lebo i luteráni hlasovali naňho, hoci od toho snemu nič priaznivého neočakávali, keďže boli v menšine, a to tým menej, že sťažnosti náboženské vylúčené boly zo snemu. Darmo Eszterházy vyzval Tököliho a jeho prívržencov, aby sa dostavili do snemu, Tököli 6. júla dal mu zápornú odpoveď, a to už zo svojho tábora u Pallyna (v Užhorodskej stolici).Hoci náboženské veci vylúčené malý byť zo snemovných porád, jednako boly nastolené, a to búrlive s oboch strán, s protestantskej i katolíckej; áno, tamtí svoje sťažnosti 25. júna podali i písomne Leopoldovi, ba i jeho ministerstvu a 26. augusta i samému palatínovi, s poznámkou, že nebudú brať účasti na sneme, dokiaľ ich sťažnosti nebudú riešené. Smelosti im dodalo to, že tí, ktorí boli uskočili do Zahorska, už tiahnu s veľkou silou k Debrecínu a Turci od Temešváru a Veľkého Varadína s 8000 mužmi idú na pomoc Tökölimu, ktorý s toľkými kurucmi stál pohotove. Také smutné zprávy urobily Leopolda povoľnejším. V odpovedi 28. augusta na podané mu prípisy vyslovil zazlenie tým, ktorí opustili snemovňu prv, ako sa malo rokovať o zadosťučinení ich sťažnostiam. Následkom toho protestanti vstúpili opäť do snemovne a zúčastňovali sa na zasedaniach. Dňa 9. novembra Leopold potvrdil snemové uzavretia, ktoré i protestantov ako-tak uspokojily. Dňa 9. decembra bolo korunovanie manželky Leopoldovej za kráľovnú uhorskú. Až po tejto slávnosti protestanti podali Leopoldovi prípis proti niektorým bodom snemových uzavretí, ale bez výsledku. Snem bol zatvorený a Leopold 31. decembra vrátil sa do Viedne.A Tököli čo? Ešte keď snem zasedal, Leopold v novembri vyzval ho, aby sa s ním smieril. Tököli sa osvedčil, že sa poddá pod týmito podmienkami: Leopold navráti krajine ústavu, protestantom svobodu náboženskú, dá amnestiu a navráti majetky jeho prívržencom; dovolí mu vzať si za manželku vdovu po Rákóczim pozostalú, Helenu Zrinskú, a s ňou i majetky Rákócziho; privolí, aby sa písal „pán niektorých častí Uhorska“; zachová mier so sultánom a uzavre prímerie s ním (s Tökölim). Leopold však nemal sa k tomu, aby podmienky vyplnil, a tak Tököli roku 1682 hľadal ochranu a podporu u sultána a pomoc u Ludvika XIV., kráľa francúzskeho. Uzavrel smluvu s Ibrahimom, ako knieža Horno-Uhorska; sultán potvrdil smluvu, poveril Ibrahima, svojho miestodržiteľa v Budíne, podporovať Tököliho a podriadil mu všetkých pašov a begov, ba i Apafyho, knieža Zahorska, ako i vojvodov Valachie a Moldavie.Dňa 18. mája Tököli z Budína sa vrátil do Kapošu (v Užhorodskej stolici), a hlavní jeho prívrženci shromaždili sa v Munkáči, vyzvali stolice k povstaniu, 24. júna vyhlásili prímerie s Leopoldom uzavreté za neplatné a rozkázali, aby sa mužstvo shromaždilo v tábore u Harangoda (v Zemplínskej stolici). Dňa 15. júna slávil Tököli svadbu s Helenou Zrinskou v Munkáči, a tak stal sa i pánom Munkáča a pokladov Rákóczovských, ktoré mu umožjiily viesť vojnu. Dňa 24. júna vypovedal Leopoldovi prímerie a poslal Petra Madača, aby obsadil Rožňavu. Odtiaľ rozkázal stoliciam a mestám, aby vyslaly k nemu vyslancov, ktorí by mu sľúbili ich poddanosť. Darmo cisársky kommandant, ktorý mal chrániť Považie, napomínal 13 severo-východných stolíc k vernosti, Tököli za krátky čas stal sa pánom celého Slovenska až po Váh. Tökölimu záležalo na tom, aby sa zmocnil Košíc. Keďže necítil sa byť dosť mocným, povolal Ibrahima na pomoc. Ibrahim 11. augusta dorazil ku Košiciam. Mešťania boli prajní Tökölimu a otvorili brány, tak že už 12. augusta Tököli stal sa pánom mesta, ba i cisárska posádka sa poddala. Príklad Košíc nasledovaly i mestá Prešov, Levoča, Sadvár a Tokaj. Tököli a Ibrahim dali sa na pochod z Košíc k Fiľakovu. Sem na rozkaz Ibrahima voľky-nevoľky dostavili sa i Apafy a Teleky, Tökölimu neprajní, so Zahorčanmi. Mestečko bolo ľahko dobyté, ale Koháry bránil hrad zmužile. No prítomní zemäni a posádka dali sa vyjednávať s Tökölim a Ibrahimom, posádka sa poddala a Koháryho vydala na milosť i nemilosť obliehajúcim. Posádka vyšla z hradu a Tököli dal zajatého Koháryho odviesť do Regécu.Dňa 18. septembra Ibrahim uverejnil sultánovu listinu z 10. augusta, v ktorej Tököli vymenovaný bol za kráľa Horno-Uhorska, ale Tököli toho názvu neprijal a písal sa i ďalej len „pánom a správcom Uhorska“. No jeho prívrženci menovali ho slovenským kráľom.[48]Dosavádni pisatelia tak predstavujú deje Tököliho, ako by Maďari boli bojovali zaňho proti Leopoldovi. O tom máme slovenský list z 22. septembra 1682 z Kokavy v Liptove písaný a do Ľubietovej poslaný, v ktorom čítame: „Ya Kis Kassai Andrass, pod hagtmanstvím Pana Rácza Adamovím, jeho Osvícenosti Pana Pana Knižete Tökely Imre pechoty Hayduk, vidávam Svedectví dobrovolne, že sem se so susedy Selčany spravil. Z tej príčiny prosím všeckých pánov Vítezov, aby gmenovaným Selčanom pokog dali.“ (Slov. Letopis II, 326.) Ani Ibrahim tých Maďarov, ktorých Apafy a Teleky priviedli, neupotrebil k dobývaniu Fiľakova, ale poslal ich nazpäť, odkiaľ boli prišli. Do tohoto roku padá i zajatie Martina Brzulu, mešťana ľubietovského. (Slov. Letopis II, 236.)Úmysel Ibrahimov bol sosadiť Apafyho s kniežatského trónu záhorského a posadiť naň Tököliho, ale divan čiže porada v Carihrade neodobrila také spojenie zahorského kniežatstva so slovenským kniežatstvom. Apafy zostal naďalej na svojom tróne.Ibrahim, zanechajúc časť svojho vojska Tökölimu, vrátil sa do Budína, a Tököli tiahol opanovať baňské mestá. Tam sa zmocnil do 100.000 hotových dukátov a zlata i striebra, z ktorých dal raziť peniaze so svojím menom. Keďže nastala zima, ponúkol palatínovi Eszterházymu prímerie a vypravil svojich poslov k Leopoldovi. Dňa 1. decembra jeho poslovia vrátili sa z Viedne k nemu do Levoče s podmienkami prijatého prímeria, ktoré má trvať dotiaľ, kým sa 4. týždňami pred započatím vojny nevypovie.Medzitým Tököli 12. decembra povolal stavy na 13. januára 1683 do Košíc, dovoliac, aby na shromaždení zúčastnili sa i takí, ktorí ináč smýšľajú. Následkom toho i Leopold dal sa na shromaždení zastúpiť svojím poslancom. Po otvorení shromaždenia čítané boly predlohy „kniežaťa Horno-Uhorska“, Tököliho, a to: 1. zásluhy Tököliho o dobro vlasti; 2. Leopold vysiela Tököliho k sultánovi obnoviť mier; 3. Leopold pripojí k nemu i svojho poslanca; 4., 5. a 6. bod zneje o pohraničných hradoch a ich opatrení; 7. žiada navrátenie kostolov luteránom, ktoré im boly odňaté; 8. radí tým, ktorí sú inakšieho smýšľania, aby opustili toto shromaždenie, že by sa jednomyseľnosť nenarušila. Po ich odchode stavy 13. hornouhorských stolíc odhlasovaly 50.000 zlatých Tökölimu a ustanovily Štefana Szirmaya za poslanca k sultánovi.I palatín Eszterházy dľa vôle Leopolda vydržiaval poradu s významnejšími pánmi a 16. januára písal mu, že sú hotoví dať 5000 mužov na obranu vlasti, len aby tiež on prispel peniazmi, že by sa počet mužov rozmnožil a vojsko bolo poriadne platené, aby ľud netrápilo. Zazlil Leopoldovi, že pristal na titul kniežaťa, s poznámkou, že Tököli nebude s tým spokojný, ale vystre ruku na korunu kráľovskú; že peniazmi treba pritiahnuť jeho prívržencov, menovite Franca Barkócziho; že zavčasu treba sa chystať proti sultánovi, na ktorého sa opiera Tököli, a zmocniť sa Ostrihomu.Sultán Mahomed IV. a veľvezír pritiahli do Adrianopolu s veľkou slávou a už 2. januára 1683 vytýčili svoju zástavu (koňský chvost) pred svojím palácom. Dňa 18. marca boli už hotoví dať sa na pochod do Uhorska a do Viedne. Dňa 31. marca s 250.000 mužmi a 100 delami tiahli k Filipopolu. Sem prišli poslanci Tököliho, a v srbskom Belehrade v polovici mája mali výsluch u sultána. Boli vľúdne prijatí, ale vojenskej pomoci nedostali, lebo Kara Mustafa mal tiahnuť po pravej, Tököli po ľavej strane Dunaja k Viedni. Hlavným veliteľom celej armády proti Turkom na oboch stranách stredného Dunaja bol Karol Lotharingský, švagor Leopoldov. Armáda Leopoldova záležala z vojska z jeho cisárskych a kráľovských zemí sobraného a od kresťanských kniežat jemu na pomoc poslaného. Na vojenské trovy obetoval pápež Innocent XI. pol milliona zlatých.Aby sme mali jasnejší rozhľad, válčenie na pravej a ľavej strane Dunaja rozoberieme osobitne.A) Na pravej strane Dunaja Karol Lotharingský jednu časť armády shromaždil 25. mája do tábora u Taty proti veľvezírovi Kara Mustafovi. Dňa 31. mája tiahol s jazdcami dobývať Ostrihom, ale, dostanúc zprávu, že veľvezír je už od 7. júna v Osieku, prestal dobývať Ostrihom a utiahol sa medzi rieky Rabu a Rabicu. Následkom toho veľvezír tiahol bez prekážky ďalej; opanoval Vesprím, Stolný Belehrad, Tatu a Ráb. Karol Lotharingský 1. júla dal sa na cestu k Viedni, Kara Mustafa, ku ktorému v Stolnom Belehrade pripojili sa Tatári, spiechal za ním. Leopold, ustanoviac grófa Starenberga za kommandanta vo Viedni, v noci 8. júla i s rodinou a čeľaďou dal sa na útek do Lincu. Dňa 12. júla Tatári pustošili okolie Viedne. Šťastie bolo pre mesto, že Kara Mustafa s celou silou nevrhol sa naň, lebo Karol Lotharingský medzitým 10.000 mužov poslal ta na posilu a odišiel za Moravu, aby odtiaľ povolal cisárske vojsko. Konečne Kara Mustafa odhodlal sa ku všeobecnému útoku na mesto. Dňa 11. septembra s veže sväto-štefanskej pustené rakety oznamovaly nebezpečenstvo, s vrchov pukaly rakéty a dunely delá na znamenie, že prišla pomoc už temer zúfajúcemu mestu. Vojsko záležalo z 27.100 rakúskych, 11.400 saských, 11.300 bavorských, 8000 švábskych, 26.600 poľských mužov pod kráľom Jánom Sobieskim. Sobieskemu sverené bolo hlavné veliteľstvo a jemu patrí i hlavná sláva zachránenia Viedne 12. septembra 1683. (Wien und seine Landesfürsten, Viedeň 1831, II, 298 — 307.)B) Na ľavej strane Dunaja arcivojvoda Karol Lotharingský ustanovil Schultzea s 2000 mužmi na ochranu horného a Eszterházyho s 5000 insurgentmi na ochranu dolného Váhu proti Tökölimu a Ibrahimovi. Tököli mal na svojej strane 13 severovýchodných stolíc, ale na západné stolice Slovenska (Liptov, Oravu, Zvolen, Novohrad, Hont a Tekov) nemohol sa spoliehať. Okrem toho Ludvik XIV. opustil ho, ako vazalla a sluhu pohana, nepriateľa kresťanstva. Opustil ho i Ján Sobieski, kráľ poľský, s ktorým Leopold 31. marca uzavrel smluvu, dľa ktorej Leopold zaviazal sa poskytnúť Sobieskemu pomoc, keby Krakov bol ohrožený, Sobieski však sľúbil Leopoldovi pomoc na ochranu Viedne. Tököli odkázaný bol len na svojich kurucov a Turkov Ibrahimových. Veľvezír Kara Mustafa síce vo svojom manifeste sľúbil, že turecké vojsko dá pokoj tým, ktorí sa pripoja k Tökölimu a postavia pod ochranu sultána, ale Turci jednako trápili ľud, ba tak robili i Tököľovci katolíkom. Keď veriaci ľud vo veľkonočnú nedeľu shromaždený bol, v chráme oslianskom, Turci vrútili sa ta, potom odvliekli z dediny nielen dobytok, ale i ľudí, hlavne ženské, do Nových Zámkov. Medzi nimi bola Helena, vdova po Jánovi Agosovi, s troma dietkami, ktoré musely byť vykúpené 150 zlatými. Tököľovci vrútili sa do kostola v Moderdorfe, poškvrnili v ňom tri oltáre, odvliekli sochu P. Márie a tri zvony. Vrútili sa tiež do kostola v Linči, v ňom sochy svätých a kríž pred cintorínom roztrieskali.Keď Kara Mustafa dorazil až k Starým Hradom, Eszterházy 30. júna písal Leopoldovi, že už temer celé Horno-Uhorsko, vynímajúc Prešporok, Trenčín a čiastku Nitry okolo Bielej Hory, prešlo na stranu Tököliho. Dňa 12. júla arcivojvoda Karol povolal cisárske vojsko z Moravy na pomoc Viedni.Medzitým Tököli dostal od veľko-varadínskeho a jágerského pašu 12.000 Turkov na pomoc, a tak z Putnoka s 30.000 mužmi dal sa na pochod k Bielej Hore a obsadil Trnavu, Modru, Pezinok, Sv. Jur a Prešporok. No Karol Lotharingský nenazdajky zjavil sa pri Prešporku a zahnal odtiaľ i z menovaných miest Tököliho, aby sa nemohol spojiť s Kara Mustafom. Po jeho odchode k Viedni Tököli zmocniť sa chcel opäť Trnavy. Jezuiti museli odísť odtiaľ a kapitula dala Tökölimu 6000 zlatých, aby mohla zostať v meste. Po jeho odchode 8-ho augusta jeho vojsko, ktoré táborilo za mestom, podpálilo jednu stodolu, a požiar dostal sa i do mesta. Vojsko zabránilo útek z mesta, tak že 4000 ľudí zahynulo v plameni. Až potom vojsko preborilo brány, hasilo a rabovalo. (Slovenské Pohľady 1913, XXXIII, str. 179 — 186.)Tököli, dopočujúc, že cisárske vojsko odtiahlo z Moravy k Viedni, pohol sa cez Bielu Horu k Skalici a odtiaľ za Moravu k Strážnici a Uhorskému Hradišťu. Druhú časť vojska poslal z Beckova k Uhorskému Brodu. V tom, keď i tam i tu Turci a kuruci páchali zbojstvá a vraždy, odvliekali ľudí a dobytok, dorazil ta Ján Sobieski, kráľ poľský, s veľkou silou a, zaženúc Tököliho nazpať do Skalice, tiahol na pomoc Viedni. (Slov. Letopis III, 27 — 31, 139 — 140.) Tököli však opäť vtrhol za Moravu k Uh. Hradišťu.Po porážke Turkov pri Viedni Tököliho kuruci v septembri tiahli od Uh. Hradišťa nazpäť a tým sa rozlúčili s Trnavou, že ju podpálili, odvedúc so sebou kanonikov Mikuláša Baloga, Blažeja Jaklina a Juraja Lančáriho. Toto bola už druhá na Trnavu roku 1683 uvalená pohroma.Zničenie Turkov pri Viedni nebolo zakončené. Karol Lotharingský a Ján Sobieski so spoločnou armádou tiahli po pravom brehu Dunaja k Ostrihomu, nedali sa však do jeho dobývania, ale, prekročiac Dunaj, uderili na Párkáň, kde Kara Mohamed, nový paša budínsky, stál s 20.000 mužmi na pomoc Ostrihomu. Ján Sobieski už 18. septembra písal Jurajovi III., kurfürstovi saskému, o porážke Turkov pri Parkáni. Dňa 9. oktobra ho i opanovali.Do tábora Karla Lotharingského a Jána Sobieskeho prišli vyslanci Tököliho vyjednávať s nimi o mieri pod týmito podmienkami: Tököli podrží 13 horno-uhorských stolíc a titul kniežaťa; tí, ktorí prešli do Zahorska, obdržia nazpäť svoje majetky; sťažnosti stavov vyrovná horno-uhorský snem; 13 horno-uhorských stolíc až do uzavretia mieru obsadí Ján Sobieski, Tököli však v niektorých z nich smie mať svojich ozbrojencov; Sobieski a jeho kancellár Zaleski podporovať budú veci povstalcov, aby prekazené bolo sprisahanie a utiekanie sa k Turkom. Karol Lotharingský žiadal od Tököliho Košice, ako záloh jeho pevnej vôle uzavrieť mier s Leopoldom.Medzitým stalo sa, že jeden oddiel vojska poľského prišiel do Oravy a tam ubil kurucov Tököliho. Darmo sa Sobieski vyhováral, že sa to stalo bez jeho vedomia: Tököli mu nedôveroval a pomýšľal získať si sultána.Práve toho času (20. oktobra) započalo sa obliehanie Ostrihomu. Až 24. oktobra poddal sa paša Ibrahim. Karol Lotharingský utiahol sa zimovať, spojenci jeho odišli do Nemecka, Ján Sobieski odchádzal do Poľska a na zpiatočnej ceste 9. decembra opanoval pre Leopolda Sečany, potom Sabinov, Levoču a Spiš, áno, 10. januára 1684 písal z Krakova Tökölimu, že sa jeho veci u Leopolda ujímať nebude.Dňa 12. januára Leopold sľúbil amnestiu všetkým, ktorí do konca februára dostavia sa do Prešporka pred komisiu a osvedčia svoju vernosť kráľovi. Pred komisiu dostavili sa vyslanci 17. stolíc a 12. miest, 14 magnátov osobne, a nielen obdržali odpustenie, ale i predošlé svoje úrady. Keď vyslanci stolíc boli vyzvaní, aby predniesli svoje sťažnosti, nuž žiadali, aby vojsko nemecké nezimovalo v krajine, aby vojsko bolo riadne platené, aby dodávanie potravy vojsku nebolo bezplatné, aby bezpečnosť a roztopašnosť vojakov bola na úzde držaná, aby pohraničné hrady uhorskými vojakmi boly obsadené, aby náboženská svoboda bola udelená. Dostali odpoveď: že v terajších okolnostiach kráľ nemôže byť bez nemeckých vojakov, že vojsko nemôže platiť, že nezbednosť a roztopašnosť bude na uzde držať a otázka náboženská bude na najbližšom sneme pokonávaná.Medzitým i Tököli ustanovil podobnú komisiu v Prešove, ktorá vyhlásila amnestiu tým, ktorí od neho boli odpadli, áno, vypravil i svojich vyslancov k Leopoldovi, aby s ním vyjednávali, ale dostali odpoveď, že Leopold žiada, aby Tököli bezpodmienečne sa mu poddal. Na to Tököli poznamenal, že tí, ktorí toto od neho žiadajú, budú zodpovední za to, keď sa vrhne Turkom do náručia.V marci na radu pápeža Innocenta i Benátky (Venecia) pristúpily k spolku Leopolda a Sobieskeho, tak že Turci s troch strán mali byť napadnutí, hlavne však v Uhorsku. Vo Viedni odbývaná bola vojenská porada, ktorá vypracovala plán válčenia. Dňa 12. júna Karol Lotharingský s 85 eskadronami jazdcov, 35 bataillonmi pešiakov a 70 delami stál pri Párkáni, vystrojený dobývať Budín. Schultze a Barkóczi s 8000 mužmi vyslaní boli proti Tökölimu. Leslie s podobným počtom mal tiahnuť k Osieku. Eszterházy s 8000 insurgentmi mal prekážať dodanie posily a potravy do Nových Zámkov.Dňa 13. júna Karol Lotharingský, prekročiac Dunaj, tiahol pod Vyšehrad. Dňa 16. júna zahnal chána Tatárov, ktorý sa približoval k Vyšehradu. Dňa 18. júna sa poddala i posádka Vyšehradu. Keďže dostal zprávu, že serdar Mustafa s 12.000 mužmi tiahne na posilu Budína, rozkázal, aby mu priviezli delá, ktoré bol zanechal v Ostrihome, a 21. júna tiahol k Vacovu proti serdarovi. Jedna časť Turkov opierala sa na hory, druhá na Dunaj, tretia na močiar. Zabudli na vysoké vrchy. Proti nim postavila sa cisárska armáda: pravé krýdlo Ludvika, hraničného grófa z Badenu, ľavé krýdlo Ludvika, palatínského grófa z Neuburgu, stred bol pod Maximilianom Starenbergom, rezerva pod Rüdigerom. Turci, ztratiac 2000 mŕtvych, dali sa na útek. Cisárske vojsko vtiahlo do Vacova, kde sa i posádka poddala, a 30. júna do Pešti, odkiaľ posádka bola uskočila do Budína. Karol Lotharingský, nechajúc 1400 pechoty v Pešti, 10. júla s 32.000 mužmi prešiel do Budína obliehať ho. Keďže Turci zmužile vzdorovali, 9. septembra dorazil ta kurfürst Emmanuel Maximilian z Bavorska na pomoc.Palatín Eszterházy, zanechajúc pri Nových Zámkoch 3000 jazdcov, poslal 2000 mužov na pravú stranu Dunaja k Rábu, 2000 mužov oddal generálovi Leslieovi nad Dravou a 7000 mužov poslal do tábora budínskeho. No obliehanie Budínskeho hradu sa nepodarilo. Dňa 30. oktobra cisárske vojsko prešlo k Vacovu a utiahlo sa k Ostrihomu.Šťastnejší bol generál Leslie v Horvatsku. Pri Verovitici porazil Turkov z Bosny, opanoval mesto a 15. augusta porazil pašu Slavonie.V Hornom Uhorsku kommandant Schultze 17. septembra pri Sabinove porazil Tököliho a tiahol k Bardijovu. Bardijov sa 23. septembra poddal, potom i Sborov (Makovica) a Stropkov. Vrátil sa k Prešovu, ale nastalá zima pretrhla jeho obliehanie.Ako na tureckej, tak i na cisárskej strane bola bieda a útrapy toľké, že obe strany dychtily po mieri. I sám nový veľvezír Kara Ibrahim na začiatku roku 1685 ponúkol mier a sľúbil 60.000 dukátov ministrom Leopoldovým, aby ho primali uzavrieť mier. Leopold odvrhol ponúknutie a chystal sa pokračovať vo vojne; sohnal 64.000 mužov cisárskych a 25.000 mužov horno-uhorských pod zástavy. Okrem toho Ludvik, vojvoda z Braunschweigu, sľúbil mu 10.000 zlatých, kurfürst z Bavorska 8000 mužov, kurfürst z Koliny 6000, kurfürst z Frankonie a horného Rýna 8000, kurfürst zo Švábska 1500 mužov; hlásili sa tiež mnohí vznešení dobrovoľníci z Nemecka a Francúzska. Arcibiskup soľnohradský sľúbil dodať vojenské vystrojenie, pápež Innocent XI. daroval 300.000 zl. a splnomocnil Leopolda vybrať stotú čiastku dežmy v duchovných svojich krajinách. Po arcibiskupovi Szelepcsényim pozostalé zlaté a strieborné veci, cenené na 170.000 zlatých, oddané boly komore na trovy vojenské.Hlavným veliteľom bol opäť Karol Lotharingský, veliteľom v Horvatsku Leslie, v Horno-Uhorsku Schultze.Karol Lotharingský až 4. júla 1685 dal sa na pochod z Komárna k Novým Zámkom so 43.000 mužmi. Karol započal obliehanie, ale, dostanúc zprávu, že Turci ohrozujú Ostrihom, zanechal generála Capraru pri Nových Zámkoch a ponáhľal sa k Ostrihomu, aby odvrátil od neho nebezpečenstvo. Nielen že zahnal Turkov od Ostrihomu, ale pri Tate porazil ich 16. augusta, tak že sa dali na útek do Budína. Toho samého dňa dostal od Capraru zvesť o biednom stave tureckej posádky v Nových Zámkoch a Caprara ho vyzýval, aby prišiel a zakončil vec. Karol mu odpovedal, aby on sám vec zakončil. Caprara 19. augusta urobil útok na Nové Zámky a zmocnil sa ich. Víťazné vojsko tiahlo k Budínu proti pašovi Ibrahimovi, ktorý sa bol vybral na pomoc posádke v Nových Zámkoch, ale sa opozdil.Ibrahim, necíťac sa bezpečným v Budíne, 30. augusta vypravil svojho posla ku Karlovi Lotharingskému a oznámil mu, že je hotový vyjednávať s ním o mieri, ba i to, že je hotový vydať i Tököliho a iných, ktorí sú pôvodcami porušeného mieru. Karol Lotharingský poslal o tom zprávu do Viedne. Ibrahim, nemajúc veľkej nádeje na prajný výsledok vyjednávania, pri Darde prekročil Dunaj a tiahol do Osieka opevniť ho.Medzitým Schultze a Barkóczi v Horno-Uhorsku bojovali proti Tökölimu pri Užhorode bez úspechu, ale, dostanúc od Karla a Pálfyho posilu, dali sa obliehať Prešov, hlavné hniezdo Tököliho, a 11. septembra ho opanovali.Ešte keď obliehaný bol Prešov, Tököli dal na vedomie palatínovi Eszterházymu, že je hotový smieriť sa s Leopoldom. Leopold však žiadal bezpodmienečné poddanie sa a nepristal ani na prímerie. Následkom toho Tököli odišiel k pašovi do Veľkého Varadína zaopatriť si posilu. Paša poslal ho ako väzňa Ibrahimovi do Osieka.Po odchode Tököliho tým voľnejšie pohybovala sa armáda cisárska. Poddaly sa Košice, Šarišský Potok, Regéc a Užhorod, ba i Fiľakov odňatý bol Turkom.Ibrahim 17. novembra obnovil svoj návrh vyjednávania s Leopoldom, ale Leopold postavil také podmienky, ktoré turecký divan (štátna rada) nemohol prijať. Turci uzavreli pokračovať vo vojne a Tököliho, ako kráľa Horno-Uhorska, všemožne podporovať. Už v januári 1686 Tököli dal sa na pochod do Veľkého Varadína, kde bol slávnostne prijatý od toho samého pašu, ktorý ho bol nedávno v putách poslal Ibrahimovi. Odtiaľ vydal manifest, v ktorom povolával do tábora i tých, ktorí mu verní zostali, i tých, ktorí od neho odpadli, sľubujúc posledným úplnú amnestiu. Jeho ohlas však zostal bez výsledku, i usiloval sa, aby sa aspoň Munkáč, kde sa jeho žena s dietkami zdržovala, udržal. Darmo utiekal sa k veľko-varadínskemu pašovi o pomoc, lebo Turci mali dosť starostí seba obrániť. Darmo volal do tábora Barkócziho, lebo Barkóczi na jeho list napísal: „Utekajúceho slovenského kráľa nenasledujem.“ Naproti tomu generál Karaffa hľadel získať jeho prívržencov Leopoldovi, buď milosťou, alebo prísnosťou. Dňa 24. februára opanoval Szent-Job, potom Debrecín, Jáger a Solnok. Leopold síce prikázal Karaffovi obliehať Munkáč, ale Karaffa neurobil naň útok, majúc ohľad na Tököliho, ktorý tam mal ženu a dietky.Leopold nebol celkom bez strachu pred Tökölim a Turkami, a preto pracoval na tom, aby uzavrel smluvu s Vilhelmom, kurfürstom braniborským, a aby tohoto smieril s Ruskom. Dňa 28. júna uzavrel smluvu s Apafym, kniežaťom Zahorska, dľa ktorej Leopold berie Zahorsko a zeme s ním spojené pod ochranu proti Turkom; Apafy prijme cisárske vojsko na svoje územie, ale vojsko platené a stravované bude cisárom; čo Apafy odníme Turkom, pripojené bude k jeho zemiam; smie uzavierať smluvy, ale nie proti vôli cisára a proti Uhorsku; ak Apafy umre bez potomka, Zahorčania voliť si budú kniežatá. Smluva zostane v tajnosti, kým Temešvár a Veľký Varadín nebudú Turkom odňaté.Armáda Leopoldova — cisárska, uhorská, horvatská a cudzozemská — počitovala 100.000 mužov a pokladala sa za dostatočnú dobyť Budín. Shromaždiť sa mala medzi Komárnom a Párkáňom. Hlavným veliteľom bol opäť Karol Lotharingský; Karaffa bol veliteľom v Horno-Uhorsku, Leslie v Horvatsku. Turecká posádka v Budíne počitovala 12.000 mužov pechoty, 3000 mužov jazdy. Jej na pomoc tiahol veľvezír Soliman s tureckou armádou a na začiatku júna dorazil k srbskému Belehradu. Sem prišiel Tököli a oddal Solimanovi 20.000 toliarov. Soliman ho poslal s čiastkou tureckého vojska proti Apafymu, aby ho držal na uzde. Pašovia z Temešváru, Osieku a Stol. Belehradu stáli v službe Solimana.Dňa 24. júna počalo sa obliehanie a dobývanie Budína s vrtkavým šťastím a dokončilo sa až 2. septembra úplnou porážkou Turkov a vysvobodením Budína z moci Turkov.[49]Karol Lotharingský za dočasného miestodržiteľa v Budíne ustanovil generála Souchesa s posádkou 4000 mužov cisárskych a horno-uhorských pod velením Becka a Koháryho. Okrem toho pod moc Leopoldovu ešte toho roku padly: Kaloča, Šimontorňa, Pečuchov, Čanád, Segedín, Šiklóš a Kapošvár.Keď vojsko Leopoldovo v smysle smluvy s Apafym uzavretej vtiahlo do Zahorska, ľud sa búril proti nemu, a sultán sľúbil vojenskú pomoc nespokojencom. Menovite Sikuli chopili sa i meča proti vojsku. No Leopoldovo vojsko prekvapilo ich tábor, porazilo ich, obsadilo Kľuž a Devu a vyhlásilo Leopolda za panovníka.Ukrutnosti, ktoré páchal Karaffa na luteránoch, zapríčinily nespokojnosť na tom horno-uhorskom území, nad ktorým bol vládol Tököli, tak že mnohí oľutovali, že ho opustili, a túžili po ňom. Okrem toho manželka jeho, ktorá s dietkami zdržovala sa v Munkáči, dopisovala si s ním a prijímala i jeho návštevy. Karaffa si namyslel, že nespokojenci osnujú sprisahanie proti Leopoldovi. Vo februári 1687 v Prešove ustanovený bol súd protiupodozrievaným. Viac vážnych, vznešených osôb bolo na smrť odsúdené. Táto smutnohra dostala hnusné meno „mäsiarenie prešovské“. Konečne vzchopila sa šľachta zemplínska a s ňou šľachta zo susedných stolíc a poslala Mikuláša Bercsényiho a Vladislava Barkócziho k palatínovi Eszterházymu so žalobou na Karaffu. Eszterházy šiel do Viedne k Leopoldovi, aby zastavil mäsiarenie a odvolal Karaffu. Leopold zrušil krvavý súd a vymenoval komisiu, ktorá mala vyšetriť výčin Karaffov. Karaffa bol síce odvolaný, ale nepotrestaný, áno, bol vymenovaný za maršalla, kráľovského radcu a kommandanta horno-uhorských pevností.Medzitým veľké nebezpečenstvo hrozilo Budínu. Jistý pruský dôstojník, menom Fink, sľúbil pašovi stolno-belehradskému, že za 2000 dukátov zradí Budín. No prišli zradcovi na stopu a usmrtili ho.Šťastnejší bol rok 1687. Dobytý bol Jáger a Solnok; potom rozdelené bolo vojsko na dvoje. Jedna časť tiahla po pravej strane Dunaja a opanovala Petrovaradín, Valpov a Sziget, druhá po ľavej strane tiahla dolu k ústiu Dravy, a tam sa obe čiastky spojily dobývať Osiek. Utrpely síce porážku a utiahly sa k Baranyahradu a Pečuchovu, potom však, dostanúc posilu od Veterányho, 12. augusta temer zničili Solimana a opanovali Osiek, Požegu a celú Slavoniu.Dňa 13. oktobra Karol Lotharingský tiahol do Zahorska, kde chcel zimovať a potravou sa zaopatriť, čo i Apafymu oznámil. Apafy zo strachu pred Turkami a Tatármi zdráhal sa privoliť, ale konečne pristal i na to, keď vojsko cisárske rozložilo sa po hradoch a mestách.Leopold, toľkými víťazstvami ukojený, obrátil svoj zrak na vnútorné veci Uhorska a svolal snem na 18. oktobra do Prešporka. Dňa 30. oktobra dostavil sa ta i so svojimi synmi, Jozefom a Karlom. Arcibiskup ostrihomský, Széchényi, v pozdrave na Leopolda temer vypočítal to, o čom snem má rokovať, aby zodpovedal očakávaniu Leopolda a žiadostiam i potrebám krajiny. Dňa 2. novembra vyvolený bol výbor, ktorý mal sostaviť sťažnosti. Na prvom mieste boly žaloby na Karaffu a na krvavý súd prešovský. Stavy uzavrely požiadať Leopolda, aby bezodkladne bol zrušený krvavý súd, uväznení aby boli zo žalára vypustení, nepohrobení aby boli pochovaní a krvavé lešenia odstránené. S tým uzavretím súhlasila i tabula magnátov.Vôľa Leopoldova bola, aby jeho syn Jozef ešte za jeho života bol korunovaný za kráľa celého Uhorska, a tým cieľom malo byť zákonom zabezpečené následníctvo jemu a jeho mužským potomkom z domu habsburgského; aby nastúpenie trón nozáviselo od voľby kráľa, ale bolo dedičným právom domu habsburgského. Snem po dlhom uvažovaní veci zriekol sa dosavádneho práva voliť kráľa a uzavrel, aby po smrti kráľa jeho najstarší syn bol korunovaný za kráľa, spolu aby však sľúbil v predkorunovačnom diplome, že bude kraľovať dľa ústavy kráľovstva uhorského. Leopold pristal na to, ale s nasledujúcim dodatkom: a) Po vymretí nasledovníkov mužských z domu rakúsko-habsburgského prejde právo následníctva na španielsko-habsburgský dom. b) Dedičný následník v korunovačnom diplome sľúbi, že kraľovať bude dľa uhorskej ústavy, ale zo „zlatej bully“ kráľa Andreja II. vypustený byť musí článok 31., ktorý, zle rozumený, dal podnet k povstaniam proti kráľovi. Snem pristal i na tento dodatok, a preto Leopold so svojej strany hotový bol vyplniť žiadosti stavov. Dňa 17. novembra rozkázal rozpustiť „krvavý súd“ prešovský a obľahčiť ľudu ťarchy, ubytovaním vojska zapríčinené. Dňa 6. decembra Pavel Okolicsányi podal prosbu Leopoldovi, aby i luteránom obľahčil útrapy, ktoré znášajú; naproti tomu Széchényi, arcibiskup ostrihomský, podal sťažnosti katolíkov proti nim. (Slov. Letopis II, 237.) Leopold obe písma poslal na snem, aby hľadal spôsob uspokojiť obe strany. Dňa 8. decembra Leopold v mene svojho neplnoletého syna Jozefa vydal korunovačný diplom, a 9. decembra bolo jeho korunovanie, ako „mladšieho kráľa“. Dňa 25. januára 1688 bol snem zakončený.Medzi 29. článkami zákona pod bodom 5. je vyslovená všeobecná amnestia, vynímajúc Tököliho a tých jeho prívržencov, ktorí sú ešte pod zbraňou.Medzitým vypukly v Carihrade a temer vo všetkých tureckých provinciách domáce nepokoje, ktoré obľahčily Leopoldovi válčenie proti Turkom. Ján Eszterházy 22. novembra 1687 opanoval Palotu. Karaffa zahnal pašu z Jágra do Veľkého Varadína. Turci opustili Sirok a iné pevnosti, ba celé Potisie medzi Tisou a Dunajom. Tökölička vzdorovala ešte v Munkáči, v tej nádeji, že jej manžel prijde ju vysvobodiť, ale konečne, Karaffom uchlácholená, dala sa s ním do vyjednávania a 14. januára 1688 poddala sa na milosť Leopoldovi.O Tökölim kolovala povesť, že bol od Turkov usmrtený, on však z Ďuly vydal manifest, že nielen je živý, ale i hotový bojovať za svobodu vlasti s pomocou Turkov. Jeho ohlas však zostal bez výsledku.Potom šiel Karaffa do Zahorska, aby ho od vazallstva tureckého osvododil a jeho pomer k Leopoldovi sriadil. Uhospodil sa v Sibíne, v kniežatskom paláci Apafyho, ktorý vtedy zdržoval sa vo Fogaraši. Ta k nemu prišiel Teleky, aby ho privítal a s ním v mene Apafyho vyjednával. Karaffa dal sa tiež do styku s inými vznešenými osobami, a tak ustálené bolo osvedčenie: Zahorčania poddávajú sa pod ochranu Leopolda a jeho nástupcov, kráľov uhorských, odriekajú sa Turkov a povinnosti platiť im dávku (tribut) a dary; odriekajú sa nepriateľov Leopolda a ich nástupcov; prijímajú cisárske vojsko do pevností, vynímajúc Kővar, Hust, Görgény a Brašov (Kronstadt); sú hotoví na rozkaz Jeho Veličenstva chopiť sa zbrane proti jeho nepriateľom; prosia spolu cisára, aby šetril ich svobodu a privilégia, ako i svobodu ich uznaných náboženství. Plnomocníci 9. mája toto osvedčenie podpísali a dňa 10. mája išli do Fogarašu, aby to Apafy a snem prijal a potvrdil. Stalo sa tak. Osvedčenie bolo poslané na Leopolda, spolu však s prípisom, v ktorom stála prosba, aby v potvrdzovacom diplome vyslovené bolo: 1. aby štyri uznané náboženstvá neboly znepokojované; 2. po smrti Apafyho a jeho syna Zahorčania vyvolia si knieža; 3. uvedené bude právo patronátske a kostolné; 4. od predošlých a terajších kniežat udelené privilégia a majetky, ako i vydané od nich zákony a obyčaje zostanú nedotknuteľné; 5. aby tie majetky na území Uhorska, ktoré pridelené boly Zahorsku a odňaté sú Turkom, navrátené boly svojim vlastníkom zahorským; 6. aby právne nároky Zahorčanov v Uhorsku zákonom boly zabezpečené; 7. aby Zahorčania smeli viesť obchod v Uhorsku; 8. aby úskoci a zradcovia vzájomne boli vydávaní, falošní žalobníci trestaní; 9. aby cisár osvobodil Zahorčanov od ťarchy ubytovania a daňovania a dal im ročite 50.000 toliarov náhrady; 10. aby cisár po uzavretí mieru s Turkom svoje vojsko zo Zahorska odvolal; dokiaľ sa to nestane, aby vojsko nerobilo škodu občanom a nemiešalo sa do vecí vlády; 11. ak vypukne nebezpečenstvo, nech je kniežaťu, kňahyni, jeho dvoru a stavom svobodno utiahnuť sa do miest opevnených; 12. cisár udelí úplnú amnestiu všetkým, ktorí sa proti nemu akokoľvek previnili; 13. keby knieža, kňahyňa, ich dvor a stavy prinútení boli dať sa na útek pred Turkami a Tatármi, cisár dá im útočište, ochranu a výživu v Uhorsku alebo v niektorej jeho krajine cisárskej.Leopold 17. júna prijal len osvedčenie, nie však podaný mu prípis. Za to, že sa vyjednávanie podarilo, Teleky dostal dary v cene 12.000 zlatých a titul grófa rímskej dŕžavy, a Karaffovi sľúbil, že nikdy nezabudne jeho zásluhy.Ešte toho roku Karaffa, zanechajúc Veterányho v Zahorsku, tiahol odňať Turkom Lippu, aby obľahčil válčenie cisárskemu vojsku, ktoré sa pripravovalo dobyť srbský Belehrad. Najprv opanoval Šoľmoš a, povolajúc na pomoc Veterányho, 18. júna vyhnal Turkov z Lippy, potom zaujal i Lugoš.Medzitým Turci, obliehaní a vyhladovení v Stolnom Belehrade, 19. júna sa poddali. Veterány opanoval Karanšebeš a Karaffa prekročil Tisu a Dunaj, aby sa mohol pripojiť k cisárskemu vojsku, nad ktorým za hlavného veliteľa ustanovený bol kurfürst Maximilian Emmanuel z Bavorska. Vojsko pohybovalo sa pomaly, opanovalo Ilok a položilo sa táborom u Petrovaradína. Ta prišiel kurfürst Maximilian až 28. júna. Práve vtedy temer všade búrilo sa vojsko a vypovedalo poslušnosť lakomému veľvezírovi, a to dávalo nádej na dobytie Belehradu. Dňa 30. júla dal sa Maximilian na pochod. Dňa 7. augusta prekročil Savu a tiahol k Belehradu, i začal ho dobývať. Obe strany napínaly svoje sily, tak že Turci až 4-ho septembra vytýčili bielu zástavu, poddali sa na milosť a odtiahli do Semendrie (v Srbsku pod dolným Dunajom).Ludvik, hraničný gróf badenský, a Erdődy, bán horvatský, vrhli sa na Bosnu. Dňa 8. septembra pri rieke Ukrine porazení boli Turci, potom ztratili i Baňaluku a 26. oktobra i Zvornik. Nastalá zima zastavila ďalšie válčenie. Ludvik zimoval u Belehradu, Veterány v Zahorsku.Počaly sa vyjednávania s Turkami, ale vyslanci tureckí až 10. februára 1689 dostali výsluch u Leopolda vo Viedni. Do tohto vyjednávania neboli povolaní Uhria. Leopold žiadal, aby Turci opustili, čo ešte mali v Uhorsku: Jenő, Ďalu, Veľký Varadín a Temešvár, okrem toho aby sa zriekli Zahorska, Moldavska, Valachie, Srbska a Bosny, i aby vydali Tököliho. Vyslanci tureckí na to nepristali. Dňa 11. júna poslaní boli do Komárna pod stráž, a dovolené im bolo len to, aby poslali zpomedzi seba niekoho do Carihradu. Také neopatrné konanie rozdráždilo Turkov. Už 6. júna Soliman na čele 40.000 mužov pohol sa k Adrianopolu, odtiaľ do Sofie, kde oddal armádu Redšebovi. Redšeb tiahol do Kruševaca, kde sa položil táborom. Hussein, paša Bosny, a Tököli poslaní boli dobyť ztratené pevnosti. Hussein opanoval Zvornik, Tököli Vetislam a Viddin (na bulharskom brehu Dunaja).Ludvik badenský pri srbskej Morave 30. augusta srazil sa s Turkami a Tatármi a porazil ich tak, že sa dali na útek, zanechajúc tábor a veľkú korisť. Dňa 16. septembra tiahol k Nišu, kde Turci a Tatári táborili, a 24. septembra podobne porazil ich a opanoval Niš. Potom tiahol k Viddinu a 24. oktobra prekvapil tábor, v ktorom sa nachádzal Tököli, 29. oktobra ho opanoval a obsadil Srbmi a s armádou bral sa do Valachie a Zahorska zimovať. Proti nemu postavil sa vojvoda Brankovič, ale Ludvik ho dal lapiť, uväzniť a do Čiech odvliecť, kde v Chebe umrel. Generál Picolomini šiel zimovať k Balkánu, kde Juhoslovanov a Arnautov bol získal Leopoldovi.Dosavádne víťazstvá Leopoldove boly síce pekné, ale nemaly dlhého trvania. Čo Picolomini svojou snášanlivosťou na Balkáne vykonal, to po ňom Veterány medzi pravoslávnymi Juhoslovanmi pokazil, tak že odpadli od cisára a pristúpili k sultánovi. Sultán, potrestajúc tých, ktorých mal za vinných utrpenej porážky, postavil iných na čelo vojska, a vojsko značne rozmnožil i Tatármi. Títo už na začiatku roku 1690 opanovali Arnautov a tiahli do Adrianopola k sultánovi. Dňa 3. februára písal Ludvik, hraničný gróf badenský, Leopoldovi, že treba vojsko odvolať zpoza Savy a dolného Dunaja a shromaždiť ho v Zahorsku, aby s jednej strany Horno-Uhorsko bolo zabezpečené, s druhej strany však Veľký Varadín a Temešvár mohol byť opanovaný. Jeho rada nebola prijatá, ale rada Veterányho, aby sa vo vojne pokračovalo. Leopold 6. apríla vydal manifest, v ktorom všetko možné sľubuje národom balkánskym, ak zostanú verné korune uhorskej. Dňa 13. apríla poddala sa Leopoldovi Kaniža, posledná pevnosť Turkov na pravej strane Dunaja. Zpráva o tom osladila nádeje Veterányho na víťazstvo nad Turkom. Ba Veterány i to dal na známosť cisárovi, že vyjednáva s Tökölim, aby pristúpil k nemu.Medzitým 15. apríla umrel Apafy a stavy požiadaly Leopolda, aby jeho 15-ročného syna potvrdil za knieža Zahorska. Leopold to neurobil a tým zapríčinil podozrenie, že chce Zahorsko vteliť do Uhorska. Akonáhle i sultán sa dozvedel o smrti Apafyho, vymenoval Tököliho za knieža a okrem toho dal mu časť Turkov a Tatárov na podporu, ba rozkázal i vojvodovi Valachie, Brankovičovi, aby mu bol na pomoci. Tým činom prestalo Veterányho vyjednávanie s vrtkavým Tökölim.Ludvik badenský, ktorého plán bol zavrhnutý, dal sa 18. mája nahovoriť Leopoldovi, aby opäť vzal na seba hlavné velenie nad armádou proti Turkom a proti Tökölimu. Koncom júla započal úlohu svoju tým, že sa postaral o to, aby vojsko bolo riadne platené a stravované. Dňa 13. augusta prišiel do srbského Belehradu, kam povolal generálov, aby sa s nimi poradil o pláne válčenia, hlavne proti Tökölimu v Zahorsku, kde Tököli 21. augusta zničil cisárske vojsko, ktoré tam bolo zimovalo a ochraňovalo Apafyho, ktorý sa bol utiahol do Fogarašu. S hlavnou armádou tiahol Ludvik badenský 28. augusta do Zahorska, s ostatnou armádou poslal generálov proti Turkom pod dolným Dunajom, aby pri Železnej bráne zabránili priechod Turkom cez ňu, potom aby Niš a iné pevnosti udržali akýmkoľvek spôsobom, hatiac Turkom a Tatárom pochod do Srbska a Bosny.Ludvik badenský, dostanúc vojenskú posilu z Nemecka, dňa 5. septembra pri Semendrii prekročil Dunaj a 17. septembra pripojil si v Karanšebeši generála Heistera. V Karanšebeši vydal manifest na Zahorčanov, v ktorom hovorí, že s veľkou silou stojí na hranici, aby ich osvobodil od Tököliho, ku ktorému len zo strachu sa pridali. Prekročiac hranicu, hnal Tököliho s jedného miesta na iné, tak že Tököli 25. oktobra dal sa v noci na útek do Valachie.Zahorsko ovšem bolo opanované, ale medzitým Turci zmocnili sa Viddina, Niša a srbského Belehradu. No veľvezír Koprili, prv, ako by tiahol na Balkán, chcel posilniť turecké posádky v Temešváre, Veľkom Varadíne a Ďale, a s nastalou zimou odišiel do Carihradu, pochvastať sa svojimi víťazstvami.V prvej polovici roku 1691 utíchly zbrane, lebo Soliman II., ktorý s veľkým vojskom bol prišiel až do Adrianopola, tam 28. júna umrel, a veľvezír Koprili zamestnaný bol tým, aby zabezpečil trón jeho mladšiemu bratovi Ahmedovi II. Až keď od Ahmeda II. bol potvrdený vo veľvezírstve, dal sa na pochod. Toho dňa i Ludvik badenský, ktorý v Prahe bol ležal chorý, zjavil sa opäť zotavený pred armádou a s ňou 29. júla tiahol k Petrovaradínu, aby ho opravil. Dňa 12-ho augusta pritiahol k Zemplínu. Naproti nemu bolo 100.000 Turkov v ležení. Dňa 17-ho započaly sa pri Slankameni vzájomné preháňačky, srážky a bitky, ktoré zakončené boly až 19-ho hroznou porážkou Turkov, ba i smrťou veľvezíra.Ludvik badenský zamýšľal dobyť srbský Belehrad, ale neodvážil sa k tomu, lebo bola v ňom mocná posádka a ta shromaždil sa i ostatok armády tureckej. Ponechajúc tam Croya na ochranu hraníc, tiahol k Veľkému Varadínu so 7200 jazdcami a 7500 pešími. Dňa 27. oktobra opanoval mesto a dal sa obliehať i pevnosť, ale nahliadnuc, že obliehanie bude dlho trvať, rozložil svoje vojsko zimovať.Sem patrí i slovenský a v mnohom ohľade zaujímavý list Mikuláša Giczyho, 13. decembra 1691 z Poník poslaný do Ľubietovej: „Ponevacz Pan Bohuss Ferencz s timito Nemczi mna odeslal na tieto dolini, žeby som gych rozdal, jako naglepšie muože byt, na Quartelia hiberralia, gakožto my y dal do ruky Consignatiu, a tak misel som z Ponik sa navratit, kterych pak odsylam V. M. na kvartiel Milites 8, Capitaneus autem erit nonus, na Saybu pak 6, na Povraznik 3, excepto Capitaneo pro milite gregario, velvero felbaoni et Capralio. Magu dati V. M. iuxta secundum regulamentum sustentationem naturalem, pro uno dva funti chleba, 3 zaitle piva et tres libras carris pro una die.“ (Slov. Letopis II, 329.)V obliehaní Veľkého Varadína sa pokračovalo i nasledujúceho roku 1692 s tou zmenou, že obliehaním jeho poverený bol generál Heister, ktorý roku 1690 bol zajatý od Tököliho.[50]Dňa 6-ho júna vyhladovená posádka sa poddala.Ludvik badenský opäť pomýšľal na dobývanie Belehradu a tým cieľom prišiel 10. septembra do Petrovaradína; nedal sa však do dobývania Belehradu, ale opevnil násypmi Petrovaradín a odišiel do Viedne, keďže povolaný bol ta, aby vzal na seba hlavné veliteľstvo nad vojskom proti Francúzom.Toho roku Veterány na ľavej strane Dunaja ochraňoval Zahorsko a Zatisie proti Tökölimu, ktorý bol opanoval Lippu. Asi preto generál Croy, ktorý ležal pri Petrovaradíne, dostal rozkaz, aby tiahol k Temešváru, lebo Turci chystali sa v Adrianopolu obnoviť vojnu. No veľvezír Büklin Mustafa odhodlal sa na pochod do Zahorska, dúfajúc, že i tamejší nespokojenci pripoja sa k nemu. Dňa 21. júna roku 1693 dostavili sa k nemu i Tatári a Brankovič. Prekročiac Dunaj pri Ruščuku, tiahol do Zahorska. Veterány, prestrašený, podal zprávu o nebezpečenstve i do Viedne Leopoldovi, i do Petrovaradína Croyovi. Croy, skrze špehúna o biednom stave posádky Belehradu falošne poučený, nevyslyšal Veterányho, ale dal sa dobývať Belehrad. Dňa 14. augusta vyrútili sa Turci z pevnosti a opätovali to i v nasledujúcich dňoch, ale boli nazpäť zahnaní. Medzitým veľvezír, dostanúc zprávu, že cisárski opanovali Jenő a Világoš a dobývajú Belehrad, spiechal obleženým na pomoc. Dňa 10. septembra Croy opustil obliehanie a pri Slankameni položil sa táborom, lebo Tatári pustošili okolie Veľkého Varadína, Debrecína a Temešváru. Na šťastie veľvezír odišiel zimovať do Adrianopola a nastalá zima pretrhla válčenie.Porážka, ktorú utrpel Croy, bola príčinou, že Leopold roku 1694 na jeho miesto ustanovil Capraru, a Croy vstúpil do služby poľského kráľa. Stala sa zmena i na strane tureckej, lebo veľvezírom stal sa Ali-paša, námestník tripolský.Dňa 28. júna veľvezír Ali pohol sa z Adrianopola, aby opanoval Petrovaradín, ktorý ohrožoval Belehrad. Dňa 25. augusta dostavil sa i chán tatársky k Slankameňu a 5. septembra spojil sa s ním pri Belehrade. Naproti nemu táborili naši pri Petrovaradíne. Keďže bolo daždivé počasie a cesty boly neschodné, obe strany stály nečinne; Caprava však odhodlal sa k postupu, hoc iní generáli s tým nesúhlasili. Pešie vojsko, vystavené dažďu a zime, nevládalo sa v blate pohybovať, podobne i konníci, lebo im kone v premoklej pôde viazly, okrem toho dovoz diel a potravy bol temer nemožný. Napriek tomu Caprara 3-ho oktobra hnal utrmácané a znechutené vojsko proti Turkom. Turci sa ovšem nachádzali v podobných nesnádzach a, opustiac lezenie, utiahli sa do Belehradu a odtiaľ k Viddinu a Sofii zimovať. I Caprava prekročil Dunaj a, opanujúc Ďalu, rozložil svoje vojsko na rozličných stranách zimovať.Dňa 9. januára 1695 Turci odňali Ďalu a Lippu, ktorú hneď i sborili. Dňa 5. februára umrel sultán Ahmed a nástupcom jeho stal sa Mustafa II. Hneď po nastúpení vydal hatišerif (manifest), že sa pomstí na nepriateľoch, ktorí po Solimanovi ponížili Turecko. Chystal sa bezodkladne k válčeniu na suchu i na vode, a za veľvezíra ustanovil Elmas Mohameda. Jeho zbrojenie primalo i Leopolda k horlivejšej činnosti. Dňa 10. marca prikázal Starenbergovi, aby opevnil Petrovaradín, skrze Capraru však prikázal Veteránymu, aby do konca mája snažil sa opanovať Temešvár; za hlavného veliteľa nad celou armádou vymenoval Fridricha Augusta II., kurfürsta saského, a jemu k boku Capraru.Dňa 9. augusta sultán s veľkou silou prišiel do Belehradu, kde vo vojenskej porade bolo ustálené neuderiť na Petrovaradín, ale najprv prekročiť Dunaj a na jeho ľavej strane nazpäť dobyť ztratené pevnosti až po Zahorsko. Dňa 25. augusta prekročili Dunaj, tiahli k Lippe, ktorej sa zmocnili, a potom tiahli k Lugošu. Medzitým i Fridrich August prekročil Dunaj a vyzval Veterányho, ktorý bol v Lugoši, aby sa pripojil k nemu, aby spojenými silami uderili na Lugoš. Veterány mu na to odpovedal, že to urobiť nemôže, a radil, aby sa kurfürst oboril na Turkov s jednej strany, s druhej strany urobí tak on, že by Turkov dostali do krížneho ohňa, a aby mu dal na vedomie deň a miesto srážky s Turkom. No kurfürst na radu Caprarovu neučinil tak a tiahol nazpäť. Dňa 26. septembra prišiel zástup Tatárov a položil sa táborom; ale ráno 27-ho dostavil sa druhý zástup Turkov. Veterány bol tej mienky, že prvý zástup boli Turci, druhý zástup však boli cisárski, vyrútil sa teda na prvý zástup, aby s jednej strany útočil naň v tej mienke, že kurfürst to isté urobí s druhej strany. Následok mýlky bol ten, že Veterány utrpel porážku, ba bol i poranený, a s ostatkom svojho vojska dal sa na útek do Zahorska, kde svojim ranám podľahol.Fridrich August, aby aspoň okolie Veľkého Varadína zachránil pred Tatármi a Turkami, tiahol ta. Šťastie bolo, že sultán po opanovaní Lugoša a Titela odišiel do Carihradu, kde ho víťazoslávou poctili.Hoci Fridrich August dokázal svoju neschopnosť, predsa Leopold ponechal mu hlavné veliteľstvo, keďže opäť sľúbil vojenskú pomoc 12.000 mužov nasledujúceho 1696. roku. No až na začiatku júla dal sa na pochod do Segedína, keď už sultán bol v Niši. Hoci Caprara, Starenberg a Heister odhovárali ho od dobývania Temešváru, on neodstúpil od svojho úmyslu, ba, keď sa presvedčil, že Temešvár je nie taký pevný, ako sa o ňom hovorilo, poslal časť diel do Segedína nazpäť, Heistera do Titela, zo Zahorska však povolal k sebe Rabutina. Ledvaže začal dobývať Temešvár, sultán, prekročiac Dunaj, tiahol k Temešváru. Následkom toho August zastavil obliehanie a tiahol proti sultánovi. Nastala bitka, zostala však nerozhodnutá, a sultán, dodajúc obleženým potravu a pomocné mužstvo, odišiel do Carihradu.Toho roku, keď cisárske vojsko zamestnané bolo pri Temešváre proti Turkom, v Zahorsku vypuklo veľké nebezpečenstvo, ktoré šľahlo i do Horno-Uhorska. Pomery v Zahorsku boly s roka na rok horšie a ťarchy už až neznesiteľné. Leopold presídlil Abafyho II. do Viedne, odobral mu i titul kniežaťa, odznaky kniežatské a pečať kniežatskú, miesto neho ustanovil gubernium (vladárstvo) cisárske, potláčal svobodu náboženskú a neplatil vojsko, ktoré sdieralo ľud. Po smrti Veterányho ustanovený bol ta za veliteľa nemilosrdný Rabutin, ktorý bol hluchý k nárekom ubiedeného ľudu a k požiadavkám nespokojencov. Nespokojnosť bola toľká, že pomýšľali už buď na Franca Rákócziho alebo na Imricha Tököliho, aby sa postavili na čelo odboja. Rákóczi to neprijal a odišiel do Viedne. Príprava k odboju zasiahla i do Horno-Uhorska, kde v 13. stoliciach bola iskra pod popolom. Na čelo odboja postavili sa Franko Tokay a kazateľ Martin Dobay. Najali i kurucov, ktorí cez Liptov až do Oravy zabiehali a rabovali.[51]No na potlačenie povstania Adam Říčan (Čech), s privolením Jána Butlera (Poliaka), veliteľa jágerského, soberúc niekoľko stotín z cisárskych a verných Uhrov, ako i delá z Jágra, tiahol k Onodu (v Boršodskej stolici), porazil ich, chytil Tokaya a Dobaya a sviazaných poslal do Viedne. (Slov. Letopis III, 142.)Minuloročná vojna proti Turkom nebola zakončená, malo sa v nej pokračovať i nasledujúceho roku 1697. Za hlavného veliteľa ustanovený bol opäť Fridrich August a jemu k boku daný bol Eugen, princ savoyský. Medzitým po smrti Jána Sobieskeho († 17. júna 1696) Fridrich August snažil sa dosiahnuť poľský trón, i dosiahol ho 27. júna 1697. Stálo ho to 12 millionov poľských zlatých. Následkom toho Leopold za hlavného veliteľa vymenoval princa Eugena. Tento 27. júla rozkázal, aby Vandemoni z Horno-Uhorska, Rabutin zo Zahorska a Aspremont, ktorý s horvatským bánom dobýval Bihač bez úspechu, aby so svojím vojskom sa dostavili do Petrovaradína. Dňa 10-ho augusta Mustafa II. prišiel do srbského Belehradu a, zaopatriac Temešvár potravou, odbýval poradu: či prekročiť Savu a uderiť na Petrovaradín, alebo — dľa rady Tököliho — prekročiť dolný Dunaj a tiahnuť k Veľkému Varadínu a do Zahorska. K tomu niektorí dodali i to: prekročiť i Tisu a uderiť na cisárskych od chrbta.Dňa 19. augusta Turci prekročili Dunaj pri Pančove. Princ Eugen, zanechajúc len 400 mužov v Petrovaradíne, poslal jednu časť vojska k ústiu Tisy a k Titelu, sám však tiahol k Zente, potom, dostanúc zprávu, že Turci prekročili Temeš a ohrozujú Titel, spiechal ta. Presvedčiac sa, že Titelu niet pomoci, vrátil sa do Zenty. V tom prišiel generál Rabutin so 40.000 mužmi, a Eugen 6-ho septembra tiahol s nimi k Petrovaradínu neďaleko tábora Turkov v Kobyle (v stolici Bodrogskej), no Turci (dľa svojej povery) prví neoborili sa naňho, ba sultán odstúpil od úmyslu dobývať Petrovaradín a dal sa na pochod k Segedínu, aby po opanovaní Segedína tiahol do Zahorska, ba azda i do Horno-Uhorska, na čom mu hlavne záležalo. Eugen krok za krokom ho nasledoval, a keď 11. septembra pri Zente (v Báčskej stolici) jednu časť vojska po moste za Tisu vopred poslal, uderil naňho, most znivočil a strašne ho porazil. Tököli ukryl sa medzi tureckými mŕtvolami a, v noci preplávajúc Tisu, spasil sa útekom.Po tomto víťazstve Eugen viedol svoju armádu do Segedína a odtiaľ rozložil ju k nastávajúcemu zimovaniu, sám však s vybraným vojskom (4000 jazdcami a 1500 pešími) tiahol k Save a, 22. októbra prekročiac ju, do Bosny. Tam opanoval Doboj, Maglaj, Zepče a potom tiahol k Sarajevu, s nádejou, že ho kresťania budú podporovať, čo keď neučinili, dal sa odtiaľ na zpiatočnú cestu, vezmúc odtiaľ 40.000 kresťanov, ktorých osadil v Slavonii.Keďže vojny, ktoré mal Leopold s Francúzskom a Tureckom, vyčerpaly mu finančné zriedla natoľko, že nemohol ani platiť vojsko, ba obával sa i vzbury vojska a ľudu hladným vojskom trápeného: pomýšľal na uzavretie mieru. Dosiahnuc to s Francúzskom, chcel to dosiahnuť i s Tureckom, ale sultán i po utrpenej porážke v Uhorsku kládol také podmienky, ktoré neboly prijateľné, áno Turci už v máji 1698 vtrhli do Bosny a v popol obracali osady, ktoré sa boly poddaly Leopoldovi. Okrem toho veľvezír 10. júla od Sofie pohol sa k Semendrii a vyslal 1000 Tatárov k Bečkereku, kde uderil na cisárskych, ktorí ohrozovali Temešvár. Tatári odvliekli do zajatia 400 ľudí.Medzitým, keďže prostredníctvom Švédov uzavretý bol mier medzi Francúzskom a Leopoldom, poslanci francúzski prestali v Carihrade popudzovať Turkov a nespokojencov proti Leopoldovi a uzavreté bolo vydržiavať kongress cieľom smierenia Leopolda so sultánom. Anglicko a Hollandsko sľúbily sa zúčastniť na kongresse, ba i Peter Veľký, cár ruský, ktorý 26. júna 1698 s veľkou slávnosťou prijatý bol vo Viedni. (Wien und seine Landesfürsten, Viedeň 1834, str. 316.) Kongress otvorený bol 13. novembra a zakončený 26. januára 1699 v Karlovci (v Slavonii, neďaleko Petrovaradína). Podmienky mieru boly: Cisár podrží Zahorsko, sultán temešské územie medzi Tisou a Marušou. Pevnosti Karanšeleš, Lugoš, Lippa, Čanád, Malá Kaniža, Beč a Bečkerek podrží cisár, ale budú so zemou srovnané. Medzi Tisou a Dunajom čiara od ústia Tisy do Dunaja až do ústia Bosuta do Savy oddeľuje územie cisárske od územia sultánovho. Od ústia Bosuta do Savy až do ústia Uny do Savy Una a Sava sú hranicou územia cisárskeho. Kresťania majú svobodu náboženstva v Turecku. Zbojníci a odbojníci neprijmú sa ani so strany cisárskej, ani so strany sultánovej. Vo vojne zajatí prepustia sa bezplatne, zajatí od súkromných za malé výkupné obdržia svobodu. Tököli a jeho prívrženci pokladajú sa za poddaných sultána, ale majú byť od hraníc oddialení. Mier bol uzavretý na 25 rokov. Ruský cár prijal len prímerie na dva roky.Dňa 24-ho februára toho roku s veľkou slávnosťou konaný bol sobáš „mladšieho kráľa“ Jozefa s Amáliou z Braunschweigu vo viedeňskom chráme augustiánov.Leopold, aby vyúžitkoval dobu karloveckého mieru, cieľom usporiadania domácich vnútorných záležitostí povolal biskupov a magnátov do Viedne, nie do snemu, ale na poradu. Kolonič, stanúc sa arcibiskupom ostrihomským, zastupoval Leopolda cieľom podvrátenia ústavy, palatín Eszterházy zastupoval Uhorsko a bránil jeho ústavu. Kolonič, vypočítajúc práce a obete Leopolda, urobil návrh, aby mu Uhorsko dalo tretinu dane, ktorú mu ako náhradu daly jeho ostatné zeme. Naproti ohlásil sa Eszterházy, že Uhorsko je hotové dať daň, ale to musí sa stať skrze krajinský snem. Na to s cisárskej strany bolo poznamenané, že náhradnú daň 4 milliony majú dať nielen biskupi a magnáti, ktorí boli povinní s banderiami tiahnuť do poľa, ale i zemäni, ktorí boli povinní osobne tiahnuť do poľa. Aby sa vec konečne riešila, Leopold opäť povolal do Viedne nielen biskupov a magnátov, ale i vyslancov zo stolíc a miest. Toto shromaždenie zahájené bolo dňa 10. septembra 1698. Stavy navrhly, aby na žiadané štyri milliony daly mestá 16. čiastku, sedliaci však dve čiastky od 8000 dverí (port), ako ich predošlé viedeňské shromaždenie napočítalo. No stavy proti tomu podaly Leopoldovi prípis, v ktorom žiadaly, aby na riešenie tej veci svolal snem do Prešporka, a prosily ho, aby 4 milliony snížil, spolu však nariadil, aby svobodné kráľovské mestá a sedliaci dali polovicu žiadanej dane. Leopold ich nevyslyšal a naložil stoliciam, aby 4 milliony sohnaly.Dňa 9. apríla 1701 Kolonič nariadil, aby v tých krajoch, ktoré sú Turkom odňaté, cirkevné majetky boly katolíkom navrátené; aby patronom fary katolíckej bol len katolík; aby dežmu duchovenstvu katolíckemu platili i nekatolíci; aby katolíci oprávnení boli stavať chrámy a školy kdekoľvek, a podobné veci. Ešte smutnejšie boly pomery občianske a náboženské v Zahorsku, nielen pre protestantov, ale i pre pravoslávnych kresťanov. Tým spôsobom množili sa i v Uhorsku i Zahorsku nespokojenci, a na ich čelo postavil sa Franc Rákóczi II. Jeho otcom bol Franc Rákóczi I., matkou Helena Zrinská, otčimom Imrich Tököli, tútorom roku 1688 od matky odlúčeného Kolonič, ktorý ho dal vychovať a vyučiť jezuitom (v Prahe). Roku 1693 bol vyhlásený za plnoletého, navrátil sa do Uhorska na svoje panstvá, r. 1696 vstúpil do cisárskej armády, vzal si Máriu Amáliu, dcéru Karla, hessenského hraničného grófa, za manželku a navrátil sa do Uhorska. Keď horno-uhorskí povstalci roku 1697 požiadali ho o vodcovstvo, neprijal ho, ale odišiel do Viedne k Leopoldovi. Keď ho Leopold upodozrieval a odoprel mu i titul „grófa rímskej ríše“, navrátil sa do Uhorska a zdržoval sa v Šariši, kde s Mikulášom Bercsényim uzavrel priateľstvo. Bercsényi, keď Leopold roku 1698 — 1701 začal ľubovoľne a protiústavne reformovať Uhorsko, oduševnil ho za svobodu a právo vlasti. Okolnosti boly prajné Rákóczimu. Leopold mal opäť zápletky s Ludvikom XIV., a Ludvik sľúbil Rákóczimu, že skrze svojho poslanca v Carihrade získa mu podporu sultána a Tököliho proti Leopoldovi i v Uhorsku i v Zahorsku. Rákóczi 1. novembra 1700 dal sa do písomného styku s Ludvikom XIV., ale zradený bol i on i tí, ktorí do tajnej veci boli zasvätení. V noci 18. apríla 1701 prišiel cisársky generál Solari s vojakmi do Šariša, zajal Rákócziho a odviedol do Prešova, odtiaľ do Viedne a potom do Viedeňského N. Mesta, kde bol uväznený. To isté stalo sa aj iným (Szirmay, Vay, Gašpar Sándor, Pavel Okolicsányi a Franc Sluha). Mikuláš Bercsényi uskočil do Poľska, kde bol priateľsky prijatý.Rákóczi po 6. týždňoch väzenia postavený bol pred súd. Dňa 17. novembra večer, skrze dôstojníka stráže, človeka pruského, z väzenia prepustený, dal sa na útek incognito. Dôstojník bol na smrť odsúdený a na 4 kusy roztrhaný; na hlavu Rákócziho bola vypísaná odmena tomu, kto by ho polapil.Leopold sa nazdával, že niet sa čo obávať Rákócziho, a neurobil proti nemu potrebných opatrení. Darmo palatín a iní veľmoži kládli mu na srdce, aby odanenie cirkevných a svetských magnátov a zemänov aspoň umenšil a tak si ich získal; Leopold to neurobil, ba princa Eugena a jeho cvičené vojsko z Uhorska odvolal a poslal do Nemecka bojovať proti svojim nepriateľom. Miesto toho dal lapať kdejakých tulákov, aby z nich utvoril vojsko v Uhorsku.Akonáhle poddaní Rákócziho sa dozvedeli, že je za Karpatmi v Poľsku a zdržuje sa tam u šľachtica Sienavského, dvaja ruskí sviaščenníci biskupstva munkáčskeho, obradu kyrillského, vo februári roku 1703 išli k nemu a prosili ho, aby sa vrátil do Munkáča, ubezpečujúc ho, že tisíce ozbrojených Rusínov čakajú ho v Karpatoch. Neosmelil sa síce k tomu, ale dal im zástavy, pod ktorými by bojovali a vydobyli Munkáč, od cisárskych opanovaný; k nim sa pripojili i ostatní Rusi, v „krajine“ munkáčskej, marmarošskej, makovickej, spišskej, komoranskej (zemplínskej a užhorodskej) bývajúci.[52]Proti nim tiahol Alexander Károlyi, hlavný župan satmársky; 7. júna porazil ich opitých a odňal im 4 zástavy. Keď bol 11. júna 1703 u generála Oktaviána Nigrelliho a chlúbil sa zástavami, jeden dôstojník úsmešne sa vyslovil, že to jeho víťazstvo pri Munkáči je potlačením jednej nepatrnej „iskry“. Na to Károlyi rozmrzený odvetil: „Iskry? Je to taká iskra, že nebude nám stačiť voda na jej uhasenie“. (Slovenský Letopis III, 143.)Dňa 30. apríla vo Viedni vynesený bol súdny výrok: „Rákóczi je zradcom Jeho Veličenstva, odbojníkom, pozbavený každej hodnosti, dôstojnosti a úradu; akonáhle bude chytený, kat mu sotne hlavu. Majetok jeho pripadá kráľovskej pokladnici.“ To ho neodstrašilo od pochodu za Karpaty, do Uhorska. Rákóczi a Bercsényi dali vyhotoviť zástavy s nápisom: „Pro Deo et libertate“ (Za Boha a svobodu), a 12. mája vydali ohnivý „ohlas“ na obyvateľov Uhorska, aby každý zbrane schopný Uhor dostavil sa pod zástavy proti tým, ktorí Uhorsko pozbavili práva a svobody. Prikazovali im, aby poslúchali tých, ktorí im budú predstavení. Zakazovali im znepokojovať duchovných, kostoly, kláštory a cestovateľov, hlavne však chudobných zemänov a ľud. Celé zástupy hrnuly sa pod zástavy, i nazvaní boli kurucmi.Na vedenie vojny sú potrebné peniaze a cvičené vojsko: teda Rákóczi poslal Bercsényiho do Danzigu zaopatriť sľúbené peniaze od kráľa francúzskeho, sám však s poľským vojskom kniežaťa Wyśniovského a s ruským vojskom Konštantína Potockého, kastellána kijevského, prekročil Karpaty a 19. júna 1703 tiahol k Munkáču, kde bola cisárska posádka. Keď však generál Montecucoli dostavil sa ta na obranu pevnosti, Rákóczi sa neosmelil bojovať a pomýšľal utiahnuť sa nazpäť k poľským hraniciam. V tom však prišiel k nemu Ján Vékony s 15. hajdúchmi,[53]ktorí sa boli dali na útek z Potisia, a Bercsényi navrátil sa z Danziga s peniazmi a s 300 jazdcami, ktorých najal v Poľsku.Rákóczi vyplatil žold vojakom na celý mesiac, čo ich oduševnilo bojovať. Knieža Wyśniovski dal sa na pochod k Tise proti Montecucolimu a maďarským i srbským zamänom, ktorí nemali dôvery k Rákóczimu, ako Rusínovi. Z tej príčiny Rákóczi vydal na nich „ohlas“, že bez ohľadu na jazyk a rod chopil sa zbrane za právo a svobodu vlasti, ako jeho otec a dedovia. To účinkovalo. Maďari potisskí pripojili sa k nemu. Tak urobil i sám župan Alexander Károlyi. Neposlušných Srbov pokoril mečom. Od tej doby Rákóczimu podrobovaly sa rad-radom mestá a pevnosti, a odbojný duch šíril sa i do Zahorska, tak že generál Rabutin robil potrebné opatrenie, aby povstanie nevypuklo i v Zahorsku, ba 21. augusta vyslal vojsko i za hranice proti Rákóczimu a obsadil Somlyos a Zilaj (v Krásňanskej stolici). Opravdivý jeho úmysel však bol uderiť na Veľký Varadín a Satmár a spojiť sa s Montecucolim, ktorý ležal pod Munkáčom. Rákóczi, aby spojenie prekazil, jednu časť vojska poslal do Marmaroša k Hustu, kde bola cisárska posádka. Posádka však bola vyhladovená a poddala sa. Druhú časť vojska poslal k Satmáru proti generálovi Glockelbergerovi, ktorého jazdci mali tvoriť spojenie medzi Rabutinom a Montecucolim. Táto časť položila sa táborom pri Satmár-Németi. Tretiu časť vojska viedol Rákóczi do Zahorska, kde mal utajených maďarských (Kunov a Sikulov) prívržencov, a išiel až k Belehradu. Pomocou svojich 7000 kurucov stal sa koncom roku 1703 temer pánom Zahorska, a tak mohol obrátiť svoj zrak na Uhorsko.Dňa 9. septembra toho roku poslal Pavla Orosziho za veliteľa do Tokaja a rozkázal stoliciam okolo neho, aby sa braly do jeho tábora. Dňa 18. oktobra ustanovil Alexandra Károlyiho za veliteľa potisských Jazygov a Kumánov, podriadil mu i kurucov a branných z potisských stolíc a prikázal mu uviesť k poslušnosti Srbov a Valachov.Po smrti Nigrelliho (23. septembra) hlavným veliteľom cisárskej armády horno-uhorskej stal sa Montecucoli, ale už ťažko bolo mu odobrať Rákóczimu mestá Sabinov, Kežmarok, Prešov, Levoču, Zvolen, Baňskú Bystricu, Kremnicu, Štiavnicu, Krupinu, Levice atď. Okrem toho v Turci Blatnica, Sklabiňa a Zniov, stolice Novohrad, Hont a (vynímajúc Nitru a Prešporok) temer všetky horno-uhorské stolice poddaly sa Bercsényimu a skrze neho Rákóczimu. Konečne Leopold, dosiaľ zamestnaný vojnou v Nemecku, dňa 12. augusta vyzval horno-uhorské stolice do zbrane a za veliteľov vymenoval Štefana Koháryho a Šimona Forgácha, ale temer bez výsledku, lebo pod zástavy Koháryho a Forgácha sišly sa len zástupy z Prešporskej a Nitrianskej stolice, a hlavné cisárske vojsko viedol generál Leopold Schlick 21. oktobra k Leviciam a Krupine. Medzitým Károlyi 15. oktobra položil sa táborom pri Zvolene, Bercsényi však pri Baňskej Bystrici. Dňa 18. novembra poddala sa Baňská Bystrica Bercsényimu. Dňa 22. novembra pohol sa Károlyi zo Zvolena a obľahol Bojnice, s čiastkou svojho vojska tiahol k Leviciam, ale odtiaľ vrátil sa k Bojniciam, ktoré sa poddaly. Sem sa dostavil Bercsényi a, spojac sa s Károlyim, oba dali sa na pochod k Váhu, ktorý 1. decembra pri Seredi prekročili. Odtiaľ tiahli 3. decembra k Hlohovcu (Fraštáku), 4-ho k Šintave, 6-ho k Trnave, ktorú si za hlavnú stanicu vyvolili. Odtiaľ tiahli k Modre, Pezinku, Sv. Juru a Prešporku. Keď im Prešporok vzdoroval, vrátili sa do Trnavy. Žiaci trnavskej univerzity pripojili sa k Rákóczimu a Bercsényi vriadil ich do zástupu františkána Andrássyho. Ich úspechy maly ten následok, že hrady Smolenice, Ostrýž (Éleškő), Stráža, Plavec, Skalica (24. decembra) a iné hrady za Bielou Horou sa poddaly, ba i severovýchodné slovenské obyvateľstvo sa pripojilo k Rákóczovcom, tiež i Nitra, Trenčín, Orava, Likava a Košice sa poddaly. I sám Prešporok trnul, tak že i korunu odniesli do Viedne, lebo Károlyi 25. decembra vtrhol pri Marcheggu do Rakúska, kde Heppensdorfera prekvapil v jeho tábore a ho s 50. jeho mužmi odviedol do zajatia. (Slovenský Letopis I, 177 — 179; II, 239; III, 143.)Ešte trvala zima, keď 6. januára 1704 Hervek, veliteľ olomúcky, so 600 jazdcami a moravskými sedliakmi uderil na Skalicu, ale bez úspechu. To isté pokúsil sa urobiť i pozdejšie.Medzitým Rákóczi na ľavej strane Dunaja dobýval Tokaj. Posádka nečakala na druhý útok a 6. januára sa poddala. S jednou čiastkou vojska tiahol k Miškovcu, aby cisárske posádky v Košiciach, Jágri a Szendrőve (v Boršodskej stolici) na úzde držal. Naproti tomu cisárski velitelia Aradu a Segedína vyjednávali so Srbmi, aby spoločne uderili na tábor Tököliho v Biharskej stolici, ale od Rákóczovcov boli porazení. Táto porážka roznietila v Srboch a Horvatoch nenávisť proti Rákóczimu.Keď sa Rákóczi zdržoval v Dindeši, 13. marca obdržal zprávu, že arcibiskup ostrihomský, Széchényi, a Károlyi v Pape naklonení sú dať sa do vyjednávania. Rákóczi súhlasil s tým a označil i podmienky mieru. Nastaly dopisovania medzi ním a arcibiskupom o ustálení podmienok mieru, ktoré sa majú predložiť plnomocníkom s jednej i druhej strany, prv, ako by sa plnomocníci sišli vyjednávať.Keďže Rákóczi nástojil na tom, aby isté europejské moci skrze svojich poslancov boly prostredníkmi mieru medzi Leopoldom a Rákóczim, Leopold 11. februára na to odvetil, že Uhri majú svojho korunovaného „mladšieho kráľa“, Jozefa: teda len tento môže byť prostredníkom medzi ním a Uhorskom, a nikto iný. Pristal však na to, aby uzavreté bolo predbežne prímerie medzi bojujúcimi stránkami. Leopoldovu odpoveď mal oznámiť Rákoczimu Pavel Okolicsányi, ale Rákóczi nepristal na takú odpoveď a vydal manifest na monarchov a ľud akéhokoľvek stavu sveta kresťanského, vypočitujúc príčiny, pre ktoré chopil sa zbrane proti Leopoldovi.Keďže sa nedocielilo ani prímerie, pokračovalo sa vo vojne. Leopold za hlavného veliteľa cisárskej armády ustanovil Sigfrieda Heistera, za horvatského bána Pálfyho, za veliteľa na hraniciach rakúsko-moravských Říčana, za veliteľa na hraniciach štýrskych Rabattu.Ak sa Leopold kojil nádejou na víťazstvo, klamal sa, lebo okolnosti, v ktorých sa Rákóczi nachádzal, vyviňovaly sa prajne preňho. Ludvik XIV. vypravil k nemu do Miškovca posla, s ktorým prišli i francúzski dôstojníci, aby vstúpili do jeho služby. Poslanci anglickí a hollandskí prišli ako prostredníci mieru medzi Leopoldom a Rákóczim uzavrieť sa majúceho. Na mierovú schôdzku prihlásil sa i poslanec poľský, ba i paša turecký, tiež mnohí magnáti, menovite luteránski, s tou nádejou, že od Rákócziho obdržia svobodu náboženskú, hoci Rákóczi, Bercsényi i Károlyi boli katolíci (ako to i sám Rákóczi svedčí) a väčšina jeho vojska bola kalvínska. (K vôli maďarským kalvínom na Potisí sa maďarčil.) Leopold vo svojej úzkosti 4. marca vyslal arcibiskupa Széchényiho a Pavla Okolicsányiho (luterána) do mierovej konferencie, ktorá sa odbývala v Dindeši, ale nezdarila. Széchényi aspoň to chcel docieliť, aby uzavreté bolo prímerie, Rákóczi však ani na to nepristal.Leopold po nezdarenej konferencii obnovil vojnu na pravej strane Dunaja. Heistera poslal z Rakúska, Pálfyho s Horvatmi, Herbersteina so Srbmi sriemskymi, Rabattu zo Štýrska proti Károlyimu. Károlyi bol porazený a Leopold 20. marca vydal manifest, v ktorom sľúbil amnestiu všetkým, ktorí sa navrátia k nemu; sľúbil svolať snem a navrátiť ústavu a svobodu Uhorsku. Károlyi síce pokúsil sa ešte podujať niekoľko šarvátok, ale keď ho i ostatné vojsko opustilo a za Dunaj sa vrátilo do svojej domoviny, i on sám pri Abde (v Rábskej stolici) vstúpil na loď, preplavil sa cez Dunaj a utiekol k Rákóczimu, ktorý táboril pri Jágri.Heister 3. apríla ustanovil Antona Eszterházyho za veliteľa v Pápe, 5. apríla však Daniela Eszterházyho za veliteľa v Stolnom Belehrade. D. Eszterházy písal Rákóczimu, aby sa pokoril Leopoldovi, lebo Leopold sľúbil amnestiu, snem a navrátenie ústavy a svobody krajine, a už všetko na pravej strane Dunaja Heisterom je opanované.Súčasne s Károlyim prišiel do tábora Rákócziho pri Jágri Šimon Forgách, ktorý, rozmrzený na Leopolda preto, že mu odňal veliteľstvo, utiekol z Viedne, 21. marca prišiel k Bercsényimu do Trnavy a s ním dostavil sa k Rákóczimu. Dňa 4. apríla Bercsényi vrátil sa do Trnavy, kde 9. apríla nedovolil Trnavčanom povolať kazateľa luteránskeho. Károlyi a Forgách zostali u Rákócziho. Rákóczi rozkázal Károlyimu, aby najal maďarských kalvínov na Potisí, Forgáchovi naložil, aby primal cisárskych opustiť Jáger. Károlyi vykonal svoju úlohu. Forgách však presvedčil sa, že posádka je zbraňou a potravou opatrená na viac mesiacov. Následkom toho Rákóczi pretrhol obliehanie Jágra. Okrem toho vyjednával s francúzskym poslancom, ktorý mu z Carihradu priniesol nabídnutú podporu tureckú. On ju prijal len ako podporu veci uhorskej, nie však tureckej.Keďže Rákóczi neprijal vyzvanie Heistera a Daniela Eszterházyho, cisárski 20. apríla po Dunaji pritiahli k Prešporku, potom k Püspöki na Csallóköze, osade arcibiskupa ostrihomského, a podrobili si ju. Keď však Pekný, Ocskay a Bercsényi dozvedeli sa o tejto porážke, pritiahli ta a cisárskych zahnali nazpäť k Prešporku. Cisárski však medzitým zaujali podhorské mestá (Sv. Jur, Pezinok a Modru). Okrem toho cisárski chystali sa pri Komárne prekročiť Dunaj a uderiť na Nové Zámky. Následkom toho Bercsényi prosil Rákócziho o pomoc, a Rákóczi ho vyslyšal. Oba 6-ho mája medzi Sereďou a Diószegom prekročili Váh a tiahli k Trnave, aby podhorské mestá nazpäť dostali. Dňa 7. mája bolo vidieť z Trnavy veľký dym. Šintava s kostolom, Cseklés, Magyarbér a Gurab ľahly v popol, lebo Rákóczi a Bercsényi, prekročiac Váh, tiahli k podhorským mestám a k Prešporku. Dňa 8-ho mája Heister z tábora riečanského (račišdorfského) vyslal Leopolda Martiniho, hlavného potravníka, do Trnavy, ktorú bol generál Kolonič priviedol k cisárskej vernosti, aby ju zaopatril potravou. Dňa 9. mája prišiel do Trnavy horvatský bán, gróf Ján Pálfy, ktorému kapitula darovala 4 strieborné pokály, Koloničovi vrátila jeho dlžobný úpis na 500 zlatých, Heisterovi poslala 400 meríc ovsa a 100 dukátov. Ovos prijal, ale dukáty poslal nazpäť. Dňa 11. mája generál Říčan z Uhor. Hradišťa uderil na Trenčín a odtiaľ na Skalicu. Povstalci, keď sa o jeho pochode dozvedeli, utiekli a mesto sa na milosť poddalo. Potom odtiahol k Holiču a položil sa tam táborom. Odtiaľ v pondelok svätodušný poslal delá na pevnosti skalické, aby chránily mešťanov pred moravskými sedliakmi. Sedliaci, aby sa pomstili za škody od Skaličanov za Moravou popáchané, vrhli sa na predmestia, ktoré spustošili, ba, zmocniac sa hornej pevnosti a brány, oborili sa na kláštor františkánov, strovu a nápoj im pobrali, len čo bolo potrebné k službám Božím, v pokoji nechali. Tak robili i vojaci mešťanom a zemänom, ktorým i zbrane pobrali. A tieto útrapy trvaly za dva týždne, kým neprišiel cisársky rozkaz, aby vojsko tiahlo za Bielu Horu a spojilo sa s grófom Pálfym proti povstalcom. Dňa 13. mája cisárske vojsko po sereďskom moste prešlo za Váh. Dňa 18. mája cisárski spozorovali oddiel povstaleckého vojska pri Leopoldove (naproti Fraštáku); z tej príčiny Kolonič opustil Trnavu. Dňa 20. mája iný oddiel povstaleckého vojska tiahol k Szerdahelyu, a preto Franc Eszterházy opustil Šintavu, ktorú povstalci i obsadili. Dňa 23. mája boli povstalci pred Trnavou, ale neboli vpustení. Dňa 25. mája Károlyi v Diószegu vydal svoju ohnivú, prehnanú a nestydatú proklamáciu maďarskú. (Letopis Matice Slov. 1873, II, 64.) Dňa 26. mája povstalci zajali Trnavčanom stáda na paši. Následkom toho oni, aby vyhli ďalším pohromám, otvorili brány Ocskayovi. Toho dňa generál Říčan so 4000 cisárskymi mužmi prekročil Bielu Horu a medzi Smolenicami a Nádašom táboril. Proti nemu už na druhý deň tiahli Károlyi a Bercsényi. Dňa 28. mája strhla sa bitka neďaleko Smoleníc. Porazený Říčan dal sa na útek cez Bielu Horu k Jablonici a povstalci za ním. I tam bol porazený a s manželkou lapený, do Trnavy odvedený a tam uväznený.[54]Dňa 1. júna dal Bercsényi konať „Te deum“ v Majcichove, 4-ho v Trnave. V tenže deň žiadal od kapituly 40.000 zl., ale kapitula, nemohúc toľko sohnať, dala mu 10.000 zl.Keď Heister zamestnaný bol na našom Slovensku, Károlyi zamýšľal so svojím mužstvom vtrhnúť za Dunaj. Dňa 11. júna písal Šimonovi Forgáchovi, ktorý ležal v Koronci (v Rábskej stolici), aby sa odtiaľ pohol do Sv. Mikuláša, tam sa s ním spojil, že by spojenými silami uderili na Ráb. Forgách, prv než Károlyi vráti sa z Rakúska, kam bol vtrhol, dňa 13. júna dal sa pri Szemere do bitky a bol porazený. Forgách utiahol sa do Kapuváru (v Šopronskej stolici).Dňa 26. júna generál Schneinfeld, poslaný Leopoldom na ochranu(?) Skalice proti Bercsényimu, dľa cisárskeho rozkazu dal sa búrať múry okolo mesta a Železnú vežu. (Slovenský Letopis III, 145.) Dňa 3. júla Károlyi, dopočujúc, že Rabatta stojí pri Sv. Gottharde (v Železnej stolici), v noci pohol sa zo Šárváru, kde táboril, proti nemu a strašne ho ubil. Forgách pri Jánosháze (v tejže stolici) tiež sa chystal do boja proti Rabattovi a požiadal Kárólyiho o spojenie sa s ním. Károlyi však to odoprel, zahnal ho a na jeho miesto ustanovil Antona Eszterházybo.Medzitým arcibiskup Széchényi pracoval na tom, aby uzavretý bol mier, aspoň prímerie na 3 mesiace. Rákóczi podmienky neprijal, a maďarské stavy Zahorska 6. júla vyvolily ho za knieža. Naproti tomu Rabutin, cisárske gubernium a Nemci v manifeste z 2. augusta vyhlásili belehradský snem, ktorý ho za knieža vyvolily, za neplatný a tých, ktorí ho za knieža uznajú, za vlastizradcov. Rákóczi bol v Segedíne, keď dostal zprávu o tom, a poslal Forgácha s vojskom do Zahorska. Ešte bol na rozpakoch: či má voľbu prijať, alebo pokračovať vo vyjednávaní s Leopoldom, ktorý dal obliehať Košice a Prešov.V ten čas Bercsényi na Slovensku obsadil Trenčín. Dňa 11. augusta však cisárski ho odtiaľ zahnali do Trnavy. Dňa 20. augusta vyhladovení a strhaní kuruci dobývali Ostrýž,[55]pevnosť Coborovskú v Bielej Hore nad Smolenicami. Dňa 21. augusta Bercsényi žiadal od kapituly ďalšiu čiastku summy, ktorú jej bol 1. júna naložil. Kapitula na vyrovnanie tej summy zničila dlžobný úpis na 3000 zl., ktoré bol jeho otec kapitule dlžen, a odpustila mu 1400 zl. úrokov od kapitálov uňho sa nachodiacich. Dňa 22. augusta odišiel Bercsényi obliehať Nitru, a to s takou silou, že sa 24-ho poddala. Odtiaľ 26-ho tiahol k Novým Zámkom, a keď sa cisárska posádka dala do vyjednávania, položil sa táborom v Šuranoch. Boly to presmutné časy, hlavne pre slovenský a moravský ľud. Na pravej strane rieky Moravy pustošili a rabovali kuruci, na ľavej strane rieky moravskí sedliaci, aby sa pomstili za škody od kurucov utrpené. Nie div, že na oboch stranách boli takí, ktorí pracovali na uvedení mieru alebo aspoň prímeria. Najprv v Dindeši 15. oktobra bolo uzavreté prímerie, ale sa nezdarilo, hlavne opäť preto, že Okolicsányi doliehal na to, aby Rákóczi dal svobodu náboženstva luteránom. On to odoprel, lebo ztratil by skrze to podporu Ludvika XIV. Následkom toho luteráni ho opúšťali. Imrich Revay, pod ktorého velením boli Turčania, Liptáci a Oravčania, 7. oktobra z Červeného Kameňa (v Prešporskej stolici), písal do Turčianskej stolice, aby úskokov prinútili pod zbraň a dôstojníkov opatrili potrebnými vecmi.Hoci otázka náboženská vylúčená bola z vyjednávania medzi Leopoldom a Rákoczim a 24. oktobra obnovené bolo prímerie, vyjednávanie sa nezdarilo. Už 9. novembra Štefan Petróczi písal na Turčiansku stolicu, aby útrovy na vojsko, sem-tam chodiace, spravedlive rozdelila na obce, lebo najväčšiu ťarchu nesú Turanci a Martinčania. Rákóczi, opustiac kúpele vo Vyhniach (pri Štiavnici), navrátil sa do Šurian obliehať Nové Zámky, ktoré 16-ho opanoval. Do zajatia odvedený bol veliteľ i s posádkou, vynímajúc 150 mužov, ktorí pristúpili k Rákóczimu. Odtiaľ 25. novembra prišiel do Hlohovca (Fraštáku), odkiaľ poslal Bercsényiho k Bielej Hore, sám však dal delami strieľať ponad Váh do Leopoldova.Bercsényi, prekročiac Bielu Horu, tiahol k Devínu (hradu nad ústím Moravy), aby sa ho zmocnil. Potom však, keď počul o pohybe Heistera zo Zadunajska k Prešporku, tiahol po brehu Moravy do Jablonice a odtiaľto cez Bielu Horu k Trnave, a písal Rákóczimu, že pluky svoje spoja vo Farkašde proti nemu. Medzitým Heister, prekročiac Dunaj, s 15.000 mužmi prišiel do Prešporka a odtiaľ do Rieče (Račišdorfu), kde sa položil táborom. Vyzval Bielohorčanov chopiť sa zbrane a, podrobiac si podhorské mestá (Sv. Jur, Pezinok a Modru), tiahol k Trnave. Pri Rošindole (Rosenthal) srazil sa 25. decembra s povstalcami, porazil ich a vtiahol do Trnavy, kde 28-ho dal odbavovať „Te Deum“. Bercsényi dal sa na útek k Smoleniciam, Rákóczi k Hlohovcu (Fraštáku), zastavil dobývanie Leopoldova, veliteľa poslal k Nitre, sám však šiel do Levíc. Heister 7. januára 1705 zahnal Bercsényiho do Seredi a za Váh a vrátil sa do Pezinka, nechajúc v Trnave generála Rajhova. Rajhovi 19. januára kapitula dala 2 sudy sucharského vína (Ausbruch), 200 meríc ovsa, 100 meríc oziminy, 27. januára 400 meríc polovníka. Okrem toho po domoch sbierali chlieb, múku a obilie. Dňa 28. januára tiahol Rajhov do Kostolian, kde bolo 200 povstalcov. Hoci povstalci boli utiekli, predsa cisárski vylúpili a podpálili dedinu.Šťastnejší bol Rákóczi minulého roku na severnom Slovensku, kde sa mu poddal Prešov, a na Potisí, kde sa mu poddal Jáger, Satmár, Szendrő a Veľký Varadín, tak že Forgách mal voľnú cestu do Zahorska. Tento Forgáchov úspech však nebol po chuti žiarlivému Károlyimu. Prečo?Rákóczi 2. januára ustanovil Károlyiho za veliteľa hajdúchov na Potisí. Keďže tam nebol nepriateľ, proti ktorému by bolo treba bojovať, poslal ho s jeho maďarskými hajdúchmi na Považie proti Heisterovi. Na začiatku februára prišiel so 6000 jazdcami do Vrábľov (v Tekovskej stolici). Tam vo vojenskej rade bolo uzavreté podujať niečo, čo by oduševnilo hajdúchov. Následkom toho Károlyi pri Karve (v Ostrihomskej stolici) po zamrznutom Dunaji prešiel do Zadunajska a po pravej strane Dunaja spiechal do Rakúska a pustošil ho. To prinútilo Heistera, že 2. marca opustil Trnavu a tiahol do Rakúska, aby pred Károlyim zachránil Viedeň. Zachránil ju síce, ale na ľavej strane Dunaja ztratil, čo bol predtým odňal Bercsényimu. Smolenice, Trnava a podhorské mestá (Modra, Pezinok, Sv. Jur) sa poddaly. Károlyi mal úmysel popudiť zadunajský ľud k povstaniu, ale Heister bol mu ustavične za pätami. Jedna časť jeho hajdúchov utiekla do Bukoňu (Bakony), s druhou pri Frauendorfe spasil sa on 31. marca útekom na ľavú stranu Dunaja. Nastalo utíšenie. Cisárski boli v Csallóköze, povstalci v Prešporskej a Nitrianskej, Rákóczi v Jágri.Neboly to riadne a čestné vojny, ale lúpežné, i so strany neplateného vojska cisárskeho, i so strany kurucov slovenských a hajdúchov maďarských (Slov. Letopis, III, 148): teda všeobecne sa pracovalo na náprave.Rákóczi, majúc v moci baňské mestá, aby šetrené bolo zlato a striebro, pritom však i mužstvo mohlo byť platené, dal raziť medené peniaze,polturarečené, so svojím heslom:„Pro libertate“. Poltury boly v obehu i u Valachov s hodnotou krajciara.[56]Akýsi rakúsky Nemec k literám toho nápisu pripojil hrozivý smysel v tomto verši. „Peribitis,Rebelles,OmnesLaqueo,Igne,Bello,EtReliquiAustriaeTributariiEritis“. (Zahyniete, odbojníci, všetci povrazom, ohňom, vojnou, a ostatní Rakúsku poplatní budete.) Táto hrozba sa však nesplnila. Rákóczi dľa rady francúzskych mužov, ktorí boli na jeho dvore, pracoval na tom, aby svoje vojsko zaopatril francúzskymi dôstojníkmi, ktorí by naučili mužstvo poriadku a vycvičili by ho v zbrani. S tými a inými zamýšľanými jeho reformami spriatelil sa i arcibiskup Széchényi a opäť pracoval na tom, aby ho smieril s Leopoldom. Leopold stal sa povoľnejším.Dňa 11. marca so strany cisárskej požiadaní boli Schéchényi, Viza a Okolicsányi, aby obnovili vyjednávanie s Rákóczim. Leopold sľúbil, že svoje vojsko, ktoré bolo na obtiaž, odvolá, ústavu krajinskú zachová, svolá snem a vôbec vyplní žiadosti stavov uhorských. Rákóczi prijal arcibiskupa a spoločníkov jeho v Jágri uspokojive. Dňa 25. apríla šiel Széchényi do Viedne oznámiť Leopoldovi odpoveď Rákócziho. Leopold na znak toho, že si úprimne želá smieriť sa s Rákóczim, z Viedne 3. mája prepustil jeho manželku do Nitry, kde sa zdržoval. No stalo sa to pozde. Leopold ležal na smrteľnej posteli a 5. mája skonal.Ešte toho roku umrel i Imrich Tököli vo svojom letohrádku neďaleko mesta Nikomedie (v Malej Azii), kam, od sultána ako knieža Viddinu sosadený, i so svojou manželkou Helenou Zrinskou († 1704) bol vyhnaný.*Jozef I., mladší kráľ, mal 27 rokov, keď zaujal trón. Vážni mužovia kochali sa nádejou, že nastanú časy pokoja. Palatín Eszterházy už 13. mája rozposlal list na nespokojencov, vyzývajúc ich, aby odložili zbraň a, dôverujúc svojmu roku 1687 korunovanému kráľovi, pristúpili k jeho verným. Okrem toho Jesenský, tajomník palatína, a Szirmay vyslaní boli k Rákóczimu do Jágra, aby sa s ním dohovorili o podmienkach mieru. Rákóczi odvetil na to, že o tom rozhodnúť náleží snemu. Docielené bolo to, že uzavreté bolo len prímerie do konca júna. Dňa 10. júna pokračovalo sa vo vyjednávaní v Trnave a potom v Prešporku. Dňa 7. júla odprevádzal Rákóczi z Nových Zámkov svoju manželku do Moderdorfu (pri Trnave). Odtiaľ ona išla do Skalice, on sa navrátil do Nových Zámkov. Sem prišli prostredníci vyrovnávania s odpoveďou cisárskou, ktorú neprijal, ale, pretrhnúc prímerie, 22. júla tiahol za Bielu Horu, kde Holič obrátil v popol a 80 cisárskych zajal. Dňa 11. augusta generáli Herbeville a Glosberger zahnali ho za Bielu Horu a porazili ho pri Trnave. Odtiaľ tiahli do Ostrihomu, potom do Kečkemétu a do Veľkého Varadína. Tieto pevnosti opatriac múkou a soľou, vnikli do Zahorska a podrobili ho cisárovi.Medzitým povstalci zo Skalice pri Rohatci 22. augusta prekročili Moravu a uderili na Hodonín. Znivočili jeho predmestie a 15 dedín v jeho okolí. (Slov. Letopis III, 148 a 149.)Rákóczi, vidiac, že Ludvik XIV. a Maximilian, kurfürst bavorský, ktorému chcel obetovať Uhorsko, sú pokorení a jemu pomôcť nemôžu, svolal snem do Pešti na 1. septembra, aby tento rozhodol, či bojovať alebo sa poddať.Práve toho času moravská šľachta a sedliaci shromažďovali sa nad riekou Moravou a ohrozovali Skalicu. Mešťania obrátili sa s prosbou na kráľa Jozefa, aby im potvrdil ochranný list, ktorý im bol dal jeho otec, Leopold. Následkom toho kapitán Moravanov, keď Skaličania dodávali im chleba, mäsa a vína, ich ušetril. Niektorí zemianski dôstojníci však podpálili Holič, Kopčany, Rdimov a Adamovúves, ale na svoju škodu, lebo od prišlého povstaleckého kapitána Blaškoviča boli pobití. Dňa 3. septembra Ocskay vtrhol za Moravu, majúc úmysel tiahnuť do Rakúska, ale Moravania zastavili mu cestu. Ocskay však ich porazil a zajal z nich niektorých i odviedol dobytok odtiaľ. V noci toho dňa cisárski pod Pálfym z Prešporka prišli do Csallóközu, opanovali pri Nagymagyari priekopy a 4. septembra zahnali Turócziho. Dňa 8. septembra Moravania, ktorí ešte pri Skalici v sudomerických sadoch táborili, preč odtiahli. Dňa 10. septembra generál Starenberg vtrhol do Csallóközu, položil sa táborom pri Šomoríne a odtiaľto spiechal na pomoc Ostrihomu, ale bez výsledku, lebo Ostrihom 17. septembra padol opäť do rúk povstalcov.Medzitým Rákóczi, rozmrzený nad tým, že sú na Potisí ľudia, ktorí starajú sa len o svoje ohnište, nie však o spoločnú vlasť, Károlyiho, posilneného mužstvom, poslal nazpäť na Potisie. Bercsényiho povolal k sebe do tábora pri Tekovskom Sv. Kríži a poslal ho k hraniciam moravským, Forgácha nechal pod Bielou Horou a vrhol sa temer zúfale do boja, buď zvíťaziť, alebo umrieť. Zmužile sa držal na ľavej strane Váhu proti Herbevillovi, ale nevládal pred ním zachrániť hrad Leopoldov. Medzitým Herbeville 10. augusta dostal rozkaz, aby spiechal do Zahorska. Rákóczi s kroka na krok stúpal za ním, aby ho prinútil do bitky. Herbeville tiahol k Trnave a Rákóczi zastavil mu cestu pri Cíferi. Nastala bitka 11. augusta pri Pudmericiach. Herbeville zvíťazil a potom šiel k Csallóközu. Bercsényi a Rákóczi, shromaždiac svoje roztrepané vojsko, 16. augusta tiahli za Bielu Horu na hranice Moravy a Rakúska, kde porazili generála Engelforta a zajali 500 mužov. Rákóczi 19. augusta z Nitry svolal opäť stavy na 1. septembra, a to nie do Pešti, ale do Sečian (v Novohradskej stolici); požiadal spolu arcibiskupa Széchényiho, aby vyprostredkoval prímerie. Medzitým povstalci sa shromaždili, vtrhli za Bielu Horu do Rakúska a zmocnili sa Chiserdorfu (Zinzendorf, Čistejov). Dňa 20. septembra vtrhli povstalci pri Uh. Brode a Ostrove do Moravy a spustošili Polovice, Pelrovku a iné dediny.Cisár Jozef sľúbil síce, že pošle do Sečian plnomocníkov vyjednávať, ale neprijal prímerie, ba rozkázal, aby Herbeville bezodkladne tiahol do Zahorska. Snem otvorený bol 12. septembra. Okrem Rákócziho, Bercsényiho a arcibiskupa Széchényiho boli tam z duchovenstva Telekesy, biskup jágerský, grécko-katolícky biskup munkáčsky, 4 titulárni biskupi, repräzentanti kapituly trnavskej, košickej a vacovskej, vyslanci jezuitov, paulinov, prämonstrátov a františkánov, početní farári a kapláni; z magnátov boli: gróf Mikuláš Bercsényi, veliteľ celej armády a dedičný hlavný župan užhorodský, Šimon Forgách, hlavný veliteľ zahorský, dedičný hlavný župan boršodský, Anton Eszterházy, hlavný kapitán košický, Franc Barkóczi, dedičný hlavný župan zemplínsky, Štefan a Michal Csáky, Daniel a Štefan Eszterházy, všetci generáli, Vladisláv Szentiványi, bývalý predseda spišskej komory, 22 barónov a repräzentanti 25 stolíc na ľavej strane Dunaja. Po službách Božích, ktoré katolíci osve a luteráni osve konali, biskup Telekesy a generál Petróczi pozvali Rákócziho do shromaždenia. Rákóczi prišiel a nakrátko pozdravil shromaždených; po ňom jeho tajomník Pavel Ráday povedal dlhú reč o jeho zásluhách a jeho snahe po uvedení mieru. Potom predstavil prišlých plnomocníkov cisára (Széchényiho, Vizu, Szirmayho a Okolicsányiho) a prečítal list poslanca anglického a dolno-nemeckého, ako zaručiteľov mieru. Konečne vyzval stavy, aby mierumilovnosť Rákócziho podporovaly. Keďže málo zemänov dostavilo sa do Sečian osobne, ktorých chcel Rákóczi poslať Ocskayovi pod zástavy proti Moravanom, Rákóczi rozkázal podžupanom, aby zemänov vyzvali pod zbraň a zahrozili im ztratou majetku, jestli tak neurobia. Prítomní luteránski vyslanci zo stolíc a miest vyhovárali neprítomných tým, že sa nemôžu oduševniť za vlasť, kým nebude uvedená svoboda náboženstva a nebudú luteránom navrátené kostoly, školy a základiny. Z tej príčiny 10. septembra neprišli ani do spoločného zasadnutia, ale utvorili „nižšiu tabulu“, vyvoliac Jána Radvaňského za predsedu a personala, Daniela Búľovského a Štefana Kručaja za zápisníkov, a požiadali Rákócziho o potvrdenie toho. Rákóczi odoprel potvrdenie a zazlil utvorenie nižšej tabule, lebo svolaný je jeden, nie dva snemy, a napomenul ich, aby sa dostavili do spoločného zasadnutia, lebo čokoľvek by uzavreli, nebolo by právoplatné.Na druhý deň odštiepenci dostavili sa do spoločného zasadnutia. Nastaly reči a škriepky bez konca a kraja s oboch strán o tom: Či utvorenie nižšej tabule je zákonité, alebo nie? Či Rákóczim svolaná schôdzka je opravdivým snemom právoplatným? Dňa 18. septembra čítaná bola reč Rádayho o zásluhách a úlohe Rákócziho, a bola prijatá. Dňa 19-ho zemianski vyslanci stolíc prisahali vernosť Rákóczimu. V nedeľu, 20. septembra, bola slúžená omša, po ktorej Rákóczi pristúpil k oltáru a prisahal vernosť vlasti a službu za jej svobodu a za svobodu troch náboženství. Dňa 21. septembra luteráni žiadali splnenie lineckej úmluvy a navrátenie im kostolov, škôl a základín, ktoré im boly odňaté. Katolíci však podobne žiadali navrátenie toho, čo im bolo odňaté, aby sa i jedno i druhé vyšetrilo a i jedným i druhým dľa spravedlivosti, dľa vzájomného dorozumenia a po priateľsky stalo, že by tak pokoj a svornosť medzi občanmi rozličného náboženstva zabezpečená bola. Dňa 1. oktobra splnomocnený bol Rákóczi v tom smysle konať po celej krajine.Keďže pri pojednávaniach, týkajúcich sa vnútorných vecí, neboli prítomní zahraniční poslanci, splnomocnený bol Rákóczi vyjednávať s nimi, ako i s plnomocníkmi cisára, ale s podmienkou, aby výsledky vyjednávaní predložil stavom na potvrdenie. Okrem toho bol splnomocnený vykonávať práva kniežatské. Konečne k slávnostnému intronizovaniu Rákócziho vyslaní boli do Zahorska: generál Barkóczi, Andrej Pethes a Franko Galambos.Medzitým, čo zasedal snem sečiansky, Forgáchovi kuruci uviedli cisárskeho generála Rabutina do takého položenia v Zahorsku, že sa už nevládal udržať. Z tej príčiny cisár rozkázal generálovi Herbevillemu dať sa na pochod do Zahorska, práve vtedy, keď Forgách bol na sečianskom sneme. Károlyi nezúčastnil sa na sneme, ale zostal na Potisí. Keď Herbeville prišiel do Kečkemétu, zaopatril víno a potravu, aby ju dodal Rabutinovi pre hladujúce jeho vojsko, ale Károlyi mu potravu buď znivočil alebo odviezol a prinútil ľud opustiť dediny, ktoré dal podpáliť, tak že Herbeville ledva čo v prázdnom Debrecíne mohol zaopatriť, ale i to zanechal cisárskej posádke vo Veľkom Varadíne, kde i zostal trčať.Dňa 1. oktobra krajinský kapitán asi s 500 jazdcami a moravskými sedliakmi prekročil Moravu a vtrhol na Slovensko, aby dodal Trenčanom potravy. Odtiaľ tiahol na obe Súče, pobil slovenských sedliakov a odviedol im dobytok. Potom tiahol k Červenému Kameňu za Bielou Horou a dal sa ho dobývať. Rákóczi poslal proti nemu Ocskaya. Ocskay 4. oktobra, aby ho prinútil nazpäť odísť, podobne vtrhol za Moravu, tiahol k Vlčkovu a s ukoristeným dobytkom vrátil sa nazpäť. Z majera Kaunicovho odviedol 4000 oviec. Dňa 10. oktobra Rákóczi bol už v Zahorsku a, dostanúc zprávu, že Herbeville odtiahne z Veľkého Varadína a pokúsi sa pri Szilágy-Somlyóve predrať sa do Zahorska, buď úžinou Karilla alebo Zsibó, Rákóczi zatarasil úžiny, aby ich urobil ešte viac neprechodnými, a pri Magyar-Egnyegye položil sa táborom. Károlyimu však prikázal, aby, keď bude na to čas, uderil z Potisia na Herbevilleho. Rákóczi dňa 29. oktobra, ako „knieža svätej rímskej dŕžavy a vyvolený knieža Zahorska, pán častí kráľovstva uhorského a gróf Sikulov, vojvoda spojených stavov kráľovstva uhorského za svobodu, tiež munkáčsky a makovický, večitý gróf Šariša, dedičný v Šarišskom Potoku, Tokaji, Regéci, Ečede, Šomľóve, Lednici, Selenci, Onode atď.“, vydal latinsko-maďarský obežný list na stolice, mestá a obyvateľov, aby užívali jeho medené peniaze, a pohrozil tým, ktorí ich neprijímajú, alebo pri zamieňaní ich s peniazmi bielymi (striebornými) požadujú naddavok (lazi,l’agio). (Letopis Matice Slovenskej 1873, II, 65 — 67.)Dňa 20. oktobra povstalci zas Vlárskym priesmykom vtrhli za Moravu, ale Moravania za škody, ktoré im urobili, vrhli sa na nich a z nich 40 zabili a 10 poranených odviezli do Uh. Hradišťa. Dňa 21. oktobra Moravania pretrhli dobývanie Červeného Kameňa a tiahli k Prešporku, aby sa s Pálfym a Starenbergom spojili. Dňa 26. oktobra Starenberg a Ján Pálfy položili sa táborom nad Dudvágom pri Diósegu a odtiaľ vyslali poručíka Petráša s 500 Srbmi k Trnave. Dňa 27. oktobra bol veľký shon po meste. Cisárski požadovali 10.000 zlatých, potravu a vozy. Uspokojili sa však s 8000 zl. Kapitula dala 2000 zl., s podmienkou, že jej budú navrátené. Dňa 30. oktobra pohly sa vozy k Leopoldovu, ale voziarov tam podržali k prácam fortifikačným. Dňa 1. novembra tiahli cisárski od Leopoldova nazpäť do Prešporka, zastavili sa opäť pri Trnave a žiadali potravu. Nasbierali asi 35.000 chlebov. Po odchode cisárskych ešte toho dňa prišly hŕstky povstalcov, za ktorými 5. novembra dorazil i Forgách zo Zahorska.Práve toho času Herbeville pri Szilágy-Somlyóve i od predku od Rákócziho, i od chrbta od Károlyiho mal byť 10. novembra napadnutý. Rákóczi tak bol istý víťazstva, že na 11. novembra ustanovil svoje slávnostné zaujatie kniežacieho trónu v sedmohradskom Belehrade. Sklamal sa. Práve v ten deň utrpel porážku, lebo Forgách a Károlyi nenapadli Herbevilleho od chrbta. Forgách zamestnaný bol na Slovensku, Károlyi však na Potisí. Herbeville ako víťaz vtiahol do Zahorska, kde od Nemcov a Rabutina s radosťou bol vítaný. Rákóczi utiahol sa do Betlera (v Gemerskej stolici), jeho prívrženci vysťahovali sa buď do Uhorska, alebo do Valachie a Moldavie.Rákóczi nebol celkom zlomený. Utiahol sa do Ečedu (v Satmárskej stolici), opevnil ho a vymenoval Károlyiho za hlavného veliteľa armády. Okrem toho Bottyán, po chorobe zotavený, na pravej strane Dunaja mal 8000 mužov pod zástavou, aby hatil cestu Pálfymu, Starenbergovi a Petrášovým Srbom. Bercsényi, dostanúc zprávu o porážke Rákócziho, 21. novembra svolal stavy do Trnavy, kde vojenská rada uzavrela vypraviť značnú pomoc Bottyánovi za Dunaj. Rozkázané bolo ta poslaným kommandantom, aby vydali otvorený list maďarský, nemecký a horvatský, lebo sú tam Maďari, Nemci a Horvati.[57]To, ako i úspechy kommandantov za Dunajom veľmi potešily Rákócziho, ktorý zimoval v Munkáči.No hoci sa válčilo v Zahorsku a západnom Uhorsku, mohlo sa vo vyjednávaní sečianskom pokračovať. Ale cisár Jozef uznal za lepšie, aby sa vyjednávalo o prímerie medzi ním (v Prešporku) a povstalcami (vo Sv. Juri). Uhorskí plnomocníci tento návrh neprijali, lebo úlohou vyjednávania sečianskeho bolo docieliť mier medzi cisárom a Rákóczim, bez ohľadu na válčenie medzi nimi. Následkom toho cisárski plnomocníci pristali na to, aby 2. decembra plnomocníci oboch strán sišli sa vo Viedni vyjednávať o mier. Nastaly dopisovania medzi Viedňou a Trnavou, aby predbežne ustálené boly otázky, ktoré majú byť predmetom vyjednávania a ktoré majú byť vylúčené z vyjednávania.Medzitým i Ludvik XIV., zapletený do vojny doma, radil Rákóczimu, aby sa vyrovnal s kráľom Jozefom. Následkom toho Rákóczi povolal štátnych radcov a stavy na 25. januára 1706 do Miškovca. Prvým predmetom bolo zaopatriť peniaze. Alexander Plathy urobil návrh, aby medené peniaze, ktoré zapríčinily mnoho škody, klamov a pravôt, boly odstránené a skrze všeobecné odanenie nahradené. Návrh svoj odôvodnil tak, že s ním temer súhlasili. Rákóczi však chopil sa slova proti návrhu, ktorý pochádza len od jednej strany Prešporka, Nitry, Trenčína, Turca, Liptova a Oravy. Zakončil reč svoju tým, že shromaždenie svolané je tým cieľom, aby sa rokovalo o uzavrení mieru s kráľom, nie však o peniazoch červených a odanení ľudu. V zasadnutí 5. februára kancellár Sennyey predložil návrh Štefana Szirmayho, aby sa rokovalo o uzavrení prímeria s kráľom a o podmienkach mieru s ním uzavrieť sa majúceho. I tento návrh mal uviesť Rákócziho do rozpakov: Či zastaví válčenie (skrze prijatie prímeria)? Či prijme podmienku mieru o dedičnom práve kráľa na uhorský trón a uspokojí sa s tým jeho sľubom, že bude ústavne kraľovať? Či zabezpečí pokoj krajine nielen smierením sa s kráľom, ale i s jej občanmi, so svojím stavom nespokojnými (svobodu náboženskú žiadajúcimi)? Rákóczi a ostatní radcovia prisvedčili, a tak 13. marca kráľ navrhol dvamesačné prímerie (Slov. Letopis III, 150), ktoré malo trvať od 8. mája do 30. júna.Dňa 11. apríla Rákóczi bol v Jágri. Odtiaľ poslal maďarský list na Michala Okolicsányiho, správcu oravského panstva, napomínajúc ho, aby sa postaral, že by Štefan Kubány, zemän v Hybiach (v Liptovskej stolici), prišiel k svojmu právu. (Letopis Matice Slovenskej 1867, II, 76.)Medzitým prostredníctvom manželky Rákócziho konaly sa kroky na smierenie jeho s kráľom Jozefom. Nastaly vyjednávania medzi plnomocníkmi cisárskymi v Prešporku a rákóczovskými v Nových Zámkoch. Shodli sa prijať 23 články mieru, ale Rákóczi podmienky neprijal a 30. júla dal to obežným listom na známosť, spolu i to, že sa válčenie opäť započne. Následkom toho kráľ na radu palatína Eszterházyho 12. augusta privolil, aby bolo obnovené vyjednávanie, ale už bolo pozde. S oboch strán sa už válčilo. Rákóczi táboril pri Nových Zámkoch proti Starenbergovi a Pálfymu, Károlyi na Potisí proti Rabutinovi.Dňa 1. augusta Rákóczi pohol sa z Nových Zámkov k Párkáňu a dal sa dobývať Ostrihom. Dňa 11-ho opanoval mesto, ale až 12. septembra i hrad. Dostanúc zprávu, že sa Rabutin poberá do severného Slovenska, rozkázal Ant. Eszterházymu na pravej strane Dunaja, aby s Bottyánom spojený ochraňoval Ostrihom a spiechal proti Rabutinovi, aby dal pomoc Košiciam, že by nepadly do rúk cisárskych. Okrem toho dostanúc zprávu, že Prešporok má slabú posádku, poslal anonymný list na Forgácha pod Bielou Horou, aby nenazdajky ta vtrhol.Medzitým, keď Rákóczi bol na pochode proti Rabutinovi, dostal zprávu od Eszterházyho, že Starenberg zmocnil sa násypov pri Ostrihome. Následkom toho spiechal nazpäť, aby urobil potrebné opatrenie. Okrem toho cisárski pod Pálfym vtrhli do Csallóközu a zahnali odtiaľ Baloga a Turócziho. I Starenberg robil pokroky na pravej strane Dunaja, ale 28. júla utrpel od Bottyána ztratu, a Bottyán vrútil sa i do Rakúska. Keď v septembri nastávalo vinobranie, Forgách dal Prešporčanom za peniaze dovolenie pokojne sberať úrodu, miesto toho, aby bol uderil na Prešporok, že by Starenberga prinútil upotrebiť vojsko k ochrane Prešporka, nie však k dobývaniu Ostrihoma, ktoré započalo sa 28. septembra a zakončilo sa 9. oktobra kapituláciou posádky.V ten čas Rabutin necielil ku Košiciam, ale k Veľkému Varadínu, Debrecínu, Čongrádu a Solnoku, kde sa Bercsényi spojil s Károlyim, aby Rabutinovi prekážali pochod cez pustatiny a dediny od ľudu opustené, tak že až 22. septembra horko-ťažko dorazil ku Košiciam a 1. oktobra započal streľbu na ne. Dňa 11. oktobra spojil sa Rákóczi pri Torne s Bercsényim a Károlyim, a toho dňa Rabutin pretrhol dobývanie Košíc a nastúpil zpiatočnú cestu do Potisia zimovať.Keď nastalá zima prinútila odložiť zbrane, Rákóczi svolal štátnu radu na 13. decembra do Rožňavy. Sem povolal i neposlušného Forgácha a dal ho uväzniť v Krásnej Horke, potom v Spiši. Odtiaľ, keď zamýšľal uskočiť do Poľska, poslal ho na Munkáč.Že Rákóczi svolal štátnu radu do Rožňavy, príčinou bolo neúprimné chovanie sa Ludvika XIV. k nemu. Rákóczi neuznal ho za spojenca proti cisárovi, ale len za prostriedok k svojim cieľom: teda odhodlal sa ako knieža Zahorska samostatne bojovať za svobodu Uhorska a Zahorska na život a smrť.Už na schôdzke miškovskej rozdelené bolo Uhorsko na kapitanáty, nad ktorými ustanovení boli generáli za nadkapitánov, a toto potvrdené bolo i v Rožňave skrze štátnu radu. Okrem toho rokovalo sa o svolaní mužov pod zástavy a o ich zaopatrení, a do výhľadu postavené bolo i to, že na jar svolané budú stavy do snemu. Pre nastávajúce sviatky vianočné zakončila štátna rada svoje zasadnutia a Rákóczi odišiel do Košíc, Bercsényi do svojho okresu na Váhu.Dňa 18. januára 1707 sišla sa štátna rada opäť v Rožňave. Dňa 22-ho vydal Rákóczi obežný list, v ktorom svolal stavy na 1. mája do snemu v Onode (v Boršodskej stolici). Dňa 14. februára vrútili sa povstalci zo Skalice za Moravu do Strážnice a pustošili jej okolie. Dňa 28. februára v Munkáči Rákóczi vydal diplom, v ktorom vymenoval Petronia Kaminského, prepošta v Kolotke, za munkáčskeho biskupa cirkvi katolíckej, s Rímom spojenej, dosiaľ pod arcibiskupa ostrihomského postavenej, ale od neho odlúčenej a arcibiskupovi kijevskému (v Malej Rossii) podriadenej. (Nilles: Symbolae, II, 865 — 867.) Dňa 18. marca povstalci za riekou Moravou vylúpili Lanžhot, Grušky, Novúves, Kostice a Tvrdonice, dobytok zajali, 80 ľudí zabili, pátra Bernardina Otku, prokurátora skalického kláštora, tam almužnu sbierajúceho, z habita sobliekli a polonahého odvliekli do Gbelov. Ocskay vrátil mu habit a dal mu svobodu odísť do Skalice. Dňa 17. marca povstalci pod Ant. Eszterházym urobili vychádzku k Prešporku, ale potom utiahli sa za Váh. Dňa 31. marca pohlo sa z Prešporka v noci 3000 cisárskych jazdcov s potravinami do Leopoldova. Dňa 12. apríla povstalci vylúpili predmestie ostrovické za Moravou, zajali mnoho dobytka a zabili mnoho ľudí. Dňa 17. apríla povstalci podpálili Novúves, vydrancujúc domy, zajali mnoho dobytka a mnohých služobníkov, ktorí s dobytkom boli utiekli do lesa, zabili. Po malej prestávke zas v lese číhali na dobytok Kaunicov a jezuitov. V tom zahrmelo delo v Uhorskom Hradišti, ktoré ich postrašilo, tak že sa na prázdno odpratali. No 20. apríla opäť pod Štefanom Budayom a Gašparom Geczim vtrhli za Moravu a spálili 7 dedín, medzi ktorými boly Slavičín a Petruška, a mnoho nevinných ľudí pozabíjali. Nikoho nebolo, kto by sa im bol zoprel.Medzitým palatín knieža Eszterházy a iní hodnostári a magnáti, s privolením kráľa, sišli sa vo Viedni, aby pokračovali vo vyjednávaní a ustálení mieru, prv, ako by sa v Onode odbývalo shromaždenie strany Rákócziho. Ustálené boly podmienky mieru a predložené boly kráľovi Jozefovi. Kráľ Jozef ich prijal, vynímajúc to, aby cudzozemské mocnosti zaručily splnenie podmienok mieru, ako i to, aby Zahorsko malo neodvislé a samostatné postavenie, tiež i razenie medených peňazí. Dňa 12. apríla vydal manifest, v ktorom vypočituje svoje kroky, ktoré urobil cieľom uvedenia mieru, a zatracuje shromaždenie onodské, ktoré je sprisahaním proti nemu, ako korunovanému kráľovi.Naproti tomu Rákóczi robil kroky protivné v Uhorsku i v Zahorsku. V Munkáči prijímal poľských pánov a chystal sa na vojnu. V Zahorsku Nemci boli s Rabutinom; Pekry, švagor nebohého Tököliho, zase ostatné národy pripravoval pre Rákócziho, ako knieža Zahorska, tak že Rákóczi osmelil sa svolať stavy na 28. marca do Maroš-Vášárheľu, aby mu sľúbily vernosť. Dňa 1. apríla dostavil sa do Zahorska, 5. apríla prijal podmienky svojho predchodcu (Fr. Rákócziho I.) a slávnostne bol uvedený na kniežací trón. Okrem toho sostavené boly niektoré zákony, viacerí vyslaní boli do onodského shromaždenia a poslanci do Carihradu, aby sultánovi oznámili, že Zahorsko je odtrhnuté od Rakúska. No títo vrátili sa zo srbského Belehradu nazpäť, lebo neobsiahli cestovných listov. Ludvik XIV. skrze svojho poslanca pozdravil ho ako knieža Zahorska.Onodské shromaždenie, ktoré malo byť 1. mája zahájené, bolo odložené na 16. mája. — Dňa 8. mája skrze komisárov Rákócziho a Bercsényiho, barónov Tomáša Smideka a Jozefa Husára, vyhnané bolo 32 jezuitov z Trnavy. Išli cez Uhor. Hradište do Viedne. Dňa 10. mája trnavskí jezuiti z väčšej čiastky odišli do Skalice, zanechajúc v Trnave len superiora, ministra, 2 kazateľov, professorov a niekoľkých bratov laikov.Dňa 16. mája dostavily sa niektoré stavy do onodského shromaždenia. Dňa 24. mája dostavil sa ta i Rákóczi. Keďže vyslanci z Turca predložili písmo, v ktorom vyslovujú mu síce svoju oddanosť, spolu však žiadajú, aby zastavil válčenie, ktoré zapríčiňuje mnoho zla, rozmrzený Rákóczi v tajnom zasadnutí uzavrel turčianskych vyslancov ťahať na zodpovednosť a Pavla Okolicsányiho, ktorý svojimi listmi nespokojnosť s Rákóczim rozširoval, uväzniť a pred súd postaviť. Dňa 30. mája boli už vyslanci stolíc, vynímajúc Nitriansku, Trenčiansku a Turčiansku, pohromade. Na druhý deň bolo shromaždenie zahájené. Telekes, biskup jágerský, pozdravil Rákócziho chválorečou. Potom čítaná bola reč Rákócziho, v ktorej ostro vystúpil proti tým, ktorí radia uzavrieť mier hanebný a vlasti škodlivý. Aj iné národy vydobyly si svobodu mečom a veľkými obeťami. Po prečítanej reči navrhol, aby sa rokovalo o potrebných veciach k válčeniu a o ustanovení súdov cieľom odstránenia právnych roztržiek.Komorský gróf Hellenbach dokazoval, že keď striebro príde do obehu, to, čo má nahradiť cenu peňazí, ledva dostačí na platenie baníkov. Na udržovanie vojska nedostačujú ani štátne dôchodky, ani sbierané dane. Urobil návrh, aby insurrekcia prestala a insurgenti aby dľa pomeru majetku osvobodili sa hotovým peniazom alebo in naturalibus od povinnosti insurrekcionálnej. Väčšina bola proti tomu návrhu. A bolo uzavreté, aby sa o tom rokovalo osobitne.Aké obťažné bolo zaopatrovanie vojska, vidno z protokolla Turčianskeho Sv. Martina, v ktorom stojí: „Z rozkazu sl. Rady kráľovskej a krajinskej v čas francúzskej vojny, již od pěty rokov trvajicej, naša sl. Stolicze Turčanská postavila vojsko insurectionálne mužov gregalských Nr. 77. Za kapitána byl pán velk. Baro Zay z Prešporskej stolice, Ober Lajdinand pán Szeneszy Lásláv, pán Ruttkay Jánoš za Comissára, za zastavníka p. Zorkóczi Samuel, sztrážamester Paul Nemes, druhý p. Ruttkay practicantius, kaprála 4, Klanicza Paulus, Ladis. Kossuth, Alexander Velits a Georg Ördeg. A shromaždili všecy 1. Junii do našeho S. Martina, abi tu u nás za 15 dní muštrujice sa. Nasypali im oves a seno svážali z našej stolice Contribuentes a odišli do Železnej stolice dňa 16. Junia. Felčír byl P. Szimovsky Carol, trubač z Kremnice, kováč ze Slovjan, a sosypalo naše samo mestečko raži jim Mett. 41, ovsa Mett. 141, sena dali Por (tae) 170.“ (Slov. Letopis I, 322.)Dňa 6. júna boly stavy zase pohromade, aby rokovaly o návrhu Hellenbacha. Shromaždenie bolo veľmi búrlivé. Rákóczi prijal návrh, aby daň sbierala sa dľa počtu port (dvier), a bol tej nádeje že tým spôsobom docieli 2,000.000 zlatých. Nie tak hladko išlo rokovanie o medených peniazoch. Vyslanci 13. severo-východných stolíc schvaľovali dielo Rákócziho, vyslanci západných stolíc Slovenska však boli proti medenákom. Rákóczi, rozsŕdený proti tým, ktorí zatracovali medené peniaze, povedal ostrú reč, ktorú zakončil týmito slovami: „Smrť takým hanebníkom!“ a mečom zaťal do pleca Rakovskému. Károlyi zaťal mu do hlavy, tak že vypustil ducha. Okolicsányi bol tiež poranený, ale francúzskymi vojakmi, ktorí tvorili osobnú stráž Rákócziho, bol odnesený a lekárovi odovzdaný. Nastala hrozná trma-mrva, tak že nikto nebol istý svojho života, ani sám Rákóczi. Rákóczi robil všetko možné, aby nastal pokoj, a k tomu ohlásil sa i Bercsényi, že proti Okolicsányimu a iným jemu podobným zavedené bude súdobné pokračovanie.Toho dňa na úsvite, keď už cisárske vojsko bolo rozložené na poliach puszta-fődémešských (v Nitrianskej stolici), prišlo niekoľko povstalcov do Trnavy, ktorí viacerých pánov, ktorí, do onodského shromaždenia povolaní, ta sa nedostavili, so sebou odviedli. Medzi nimi bol i Pyber, biskup a kanonik ostrihomský. Dňa 7. júna rozložil sa Starenberg na poli zavarskom (v Prešporskej stolici). V ten deň prišiel do Trnavy komisár Baumgartner s veľkým počtom vojakov a rozkázal mestu, aby čím skorej vystanovilo 60.000 chlebov. Potom, odvedúc niekoľkých pánov, vrátili sa do tábora.Dňa 7. júna započal Rákóczi reč svoju o tom, čo sa stalo včera s tými, ktorí nezachovali prísahu vernosti. Zatým vstal Károlyi a prisahal mu vernosť, ktorú stavy v jeho neprítomnosti boly prisahaly. Rákóczi ďakoval mu i shromaždeným. Potom rozkázal podžupanom, aby prinútili tak prisahať tých, ktorí toho ešte neboli urobili, a soznam patričný jemu doručili. Potom štátni radcovia, ktorí boli vyšetrovali Okolicsányiho, oznámili, že vyznal, že Rakovský bol pisateľom toho obežného listu. Následkom toho i Okolicsányi bol odsúdený na smrť a majetok oboch bol shabaný pre základinu na podporu vdov po tých, ktorí vo vojne za svobodu boli padli. Turčianska stolica bola zrušená, jej odznak (címer) polámaný, pečať odobraná, zástava roztrhaná. Alex. Platy a Gábor Benický, ktorí to zničenie Turčianskej stolice na seba vziať nechceli, uvržení boli do väzenia. Turčiansky nadžupan, barón Franko Revay, Pavel Okolicsányi a mnohí iní zemäni boli do Jágra odvlečení. (Letopis Matice Slovenskej 1870, II, 39.)Dňa 8. júna dorazilo cisárske vojsko na trakovické (rakovické) lúky neďaleko Leopoldova a po obsadení jeho 10. júna vrátilo sa na zavarské pole. Jedna jeho časť z Bučian urobila vychádzku do Trnavy odniesť 60.000 chlebov. Asi 400 mužov zostalo v Trnave, kým sa toľko chlebov napieklo. Okrem toho 200 okovov vína odviezlo sa do tábora, a to pod vojenským sprievodom, lebo bez neho nebolo možné dať sa na cestu povstalcami ohrožovanú. Kapitula dala maršallovi 5 okovov vína po 6 zlatých a 1 okov suchárovského vína, podmaršallovi 1 okov podobného vína, táborovému komisárovi 2 okovy starého vína. Toho času povstalci obliehali Trnavu, zajímajúc dobytok a vozy, posielané na pole a lúky, a z tej príčiny medzi nimi a cisárskymi boly časté srážky. V jednej takej srážke (3. júla) zastrelený bol Franko Bencze, kapitán veľko-varadínsky. Pochovali ho 4. júla v katedrálnom chráme sv. Mikuláša. Dňa 22. júna povstalci opäť vtrhli za Moravu do Novejvsi, vylúpili ju a s korisťou odtiahli nazpäť ku Gbelom. Darmo z Hradišta 12 ráz vystrelili, aby ich postrašili a súsedné dediny upozornili na nebezpečenstvo.Dňa 14. júna predložil Rákóczi štátnym radcom otázku: Či by nebolo na čase vysloviť odtrhnutie Uhorska od Rakúska a vyhlásiť trón uhorský za uprázdnený? Vyslanec Ludvika XIV. radil vyvoliť kurfürsta Maximiliana za kráľa, Rákóczi však aby zostal kniežaťom Zahorska a podržal 13 hornouhorských stolíc. Kým nebude svolaný snem, Rákóczi zdržovať sa bude vo svojom kniežatstve a Bercsényi zastupovať ho bude v Uhorsku. Dňa 20. júna dostavili sa do shromaždenia vyslanci zahorskí. Potvrdená a medzi zákony prijatá bola smluva medzi Zahorskom a Uhorskom. Dňa 22. júna medzi zákony prijatá a odôvodnená bola osnova, týkajúca sa odtrhnutia Uhorska od Rakúska, a za neplatné vyhlásené bolo korunovanie cisára Jozefa za kráľa uhorského.Vo Viedni si toho premrštenia nevšímali, spoliehajúc sa na miernejšiu stranu v Uhorsku. Dňa 10. júla generál Starenberg s 2000 mužmi nemeckými a s Uhrami, kráľovi Jozefovi ešte vernými, prišiel do Skalice, vtrhol do tábora povstalcov, zajal istého Sugóva a odviedol do Hodonína, a keď sa nechcel pripojiť k cisárskym, vsadil ho do väzenia. Dňa 25. júla palatín Eszterházy v mene kráľa Jozefa vydal manifest, v ktorom vyhlasuje za neplatné uzavretia onodské.Hoci Rákóczi v dôvere, ktorú mal k egoistickému Ludvikovi XIV., už toľko ráz bol sklamaný, predsa opäť jeho radu nasledoval. Bercsényi viedol politiku v Uhorsku, Rákóczi v Zahorsku, a to nemohlo mať dobrého úspechu.Bercsényi hľadal radu a priazeň v Poľsku a domáce veci zanedbával. Toho použil cisár a kráľ Jozef I. Cisársky generál Guido Starenberg vyrval z moci povstalcov hrady okolo Bielej Hory: Šaštín, Ostrýž (Éleskő), Dobrú Vodu (Jókő), Branč, Čachtice, Smolenice, Plašt (Plavec?), Trnavu, Modru, Pezinok a Sv. Jur; okrem toho Nové Mesto nad Váhom, Ilavu, Temetín, Beckov, Myjavu, Turúlúku a iné osady. Dňa 3. augusta Ocskay a Buday v noci obtočili Skalicu a hrozili, že ju olúpia a v popol obrátia. Mešťania, aby vyhli nebezpečenstvu, dali Ocskayovi 50 dukátov, Budayovi 150 zlatých v striebre. Dňa 5. augusta povstalci vrútili sa za rieku Moravu a vypálili Vlčnov, Dolenice a Nikonice. Kaštieľ mestečka Huk, v ktorom bolo 24 Nemcov a niekoľko moravských hajdúchov, nevládali dobyť, a preto vypálili mestečko i s kostolom, zabili 10 občanov a odvliekli dobytok. Dňa 25. augusta chceli sa povstalci napiť na počest kráľa Ludvika XIV. Vtrhli teda cez Vláru za Moravu, podpálili mestečko Bojkovice a v pivnici farára sa opili, ale potom dymom požiaru boli zadusení. Dňa 29. augusta povstalci pri Uhor. Brode 15 nevinných, hospodárskou prácou na poli zamestnaných ľudí soťali, mnohých poranili, 1200 oviec, 70 kráv grófovi Kaunicovi, asi 500 oviec pátrom dominikánom a iný dobytok mešťanom ukoristili a odvliekli. (Slovenský Letopis III, 152.)Medzitým Starenberg tiahol za Váh k Nitre a dal sa ju obliehať, ale pretrhol obliehanie, lebo prinútený bol ísť za Dunaj na pomoc Pálfymu proti Bottyánovi a Bezerédymu. Dňa 5. septembra vrátil sa do Trnavy. Cez mesiac september Trnava a okolie daly cisárskemu vojsku 10.000 meríc obilia, kapitula dňa 18-ho vmene a na účet Prešporskej stolice 1000 meríc. Dňa 20. septembra odišli cisárski k Seredi, zanechajúc v Trnave posádku pod Tattenbachom. Dňa 23. septembra Trnava požičala cisárskym 3000, kapitula 500 zl. Dňa 25. oktobra tiahlo cisárske vojsko do Trnavy zimovať. I kapitulské domy boly vojskom zaplnené.Aby ustavičné vzájomné prehánky a srážky prestaly, mnohí radili zanechať Zahorsko a spojiť sily v Uhorsku. Kráľ Jozef bol protivného náhľadu: najprv uviesť do poriadku Zahorsko a potom celé vojsko sústredniť v Uhorsku. Rabutin tak urobil a so Starenbergom zahnal Bottyána, Baloga a Bezerédyho, dorazil k Budínu a chystal sa prekročiť Dunaj pri Starom Budíne, aby na ľavej strane Dunaja tiahol k Veľkému Varadínu a odtiaľ do Zahorska. Rákóczi, aby to prekazil, rozkázal Károlyimu, aby zahatil cestu Rabutinovi. Károlyi dľa svojej predošlej praktiky rozkázal obyvateľom potisským opustiť dediny a podpálil ich, aby Rabutin nenašiel potravy. Potom začal obliehať Veľký Varadín, ale v tom dostal od Rákócziho rozkaz, aby tiahol odtiaľ do Zahorska na pomoc Pekrymu. To sa nepodarilo. Rabutin vtiahol do Zahorska, a maďarskí zemäni dali sa na útek do Uhorska, Sikuli do Moldavska.Rákóczi darmo čakal na podporu Ludvika XIV. a preto obzeral sa na Poľsko, Dánsko, hlavne však na Rusko. No diplomatické kroky, ktoré konal Bercsényi vo Varšave, menovite tajné dohovory s cárom Petrom, boly také podivínske, že neboly hodny povšimnutia. Dľa jedného dohovoru mal cár, ako prostredník, smieriť Jozefa s Ludvikom, a kráľ poľský mal zaujať trón uhorský. Keby sa to nestalo, Rákóczi podrží Uhorsko a má dostať nazpäť Zahorsko, Satmár, Sabolč a Bihar, ba i Valachiu a Moldaviu.Rákóczi však i doma hľadel rozmnožiť svoje sily. Dňa 5. decembra odbýval v Košiciach shromaždenie, aby rozmnožil vojsko a postaral sa o jeho zaopatrenie potravou a peniazmi.Naproti tomu i palatín Eszterházy a magnáti radili kráľovi Jozefovi, aby svolal snem, ktorý už od 10 rokov nebol sídený. Jozef prijal radu a koncom decembra svolal snem na 20. februára 1708 do Prešporka.Medzitým cisárski vojaci v decembri urobili vychádzku za Váh do okolia Veľkých Topoľčian. Dňa 16. januára 1708 povstalci pod Ocskayom uderili na Beckov a spustošili ho. Keď to spozorovali cisárski, opustili mesto a utiahli sa do hradu. Povstalci vtrhli i do františkánskeho kláštora a vyrabovali ho.Palatín kráľovské listy, svolávajúce do snemu, stolice, poslal i Rákóczimu, ale Rákóczi 28. februára z Tokaja poslal ich nazpäť. Palatínom svolaný snem nebol úplný, lebo strana Rákócziho sa nedostavila. Dňa 12. marca Jozef vymenoval knieža Ad. Liechtensteina a grófa Ottu Trauna za svojich povereníkov a sdeliteľov kráľovských predlôh. Rokovanie snemové bolo, ako na predošlých snemoch, o navrátení ústavy a svobody náboženstva.Rákóczi odložil válčenie a uvedenie Maximiliana, kurfürsta bavorského, na uhorský trón na pozdejší čas, kým s Ludvikom XIV. nebude na čistom. Napriek tomu jednotlivé srážky nevystaly. Cisársky generál Viard, ktorý bol zimoval v Novom Meste nad Váhom, počujúc, že povstalci, ktorí boli orabovali Beckov, urobili vychádzku do horného Považia a, prekročiac Váh, u Pruskej priekopmi a násypmi sa opevňujú, s 800 mužmi tiahol k Ilave a, prekročiac Váh, išiel ta proti nim a porazil ich. Na začiatku mája Mikuláš Otislav, hajtman hradišťský, s inými krajskými hajtmanmi, prinútil moravských sedliakov ku fortifikačným prácam u mestečka Vsetína konať sa majúcim. Dňa 5. mája spojil sa s generálom Lembergom a s plukovníkom Krumpachom a šiel ohliadnuť práce pri Vsetíne. Najdúc tam vyše 700 sedliakov, pracujúcich na opevnení, vzali ich so sebou do Brumova, Svetlova, Uhor. Brodu a konečne 7. mája do Uh. Hradišťa. Ešte toho dňa na svitaní prišlo niekoľko povstalcov ku Vsetínu a oborilo sa na tam pracujúci a bez ochrany zanechaný ľud; pracujúcich zavraždili, zámku sa zmocnili, mestečko orabovali a vypálili. Dňa 2. júna povstalci pod Pavlom Györgyom vtrhli do Segedína, domy s kláštorom františkánskym súsediace orabovali a vypálili. Dňa 11. júna cisárski opustili Skalicu a odobrali sa do Strážnice, lebo ich bolo málo a nemohli odolať povstalcom, ktorí s veľkou silou ohrozovali Skalicu. I provinciál františkánov opustil Skalicu a odišiel do Strážnice, ale keď povstalci opanovali Skalicu a vtrhli za rieku Moravu až do Vsetína, odišiel do Polešovíc. Dňa 5. júla v noci povstalci olúpili Devín a odtiaľ o 7. hodine ráno brali sa k Prešporku. Na ceste neďaleko Prešporka stretli sa s cisárskymi vojakmi, idúcimi so sihoti, kde bol ich tábor. Z nich 20 zabili a mnohých poranili, ktorí boli odvezení do prešporskej nemocnice.Medzitým vyjednávanie Rákócziho s Ludvikom XIV. zapríčinilo obrat a Ludvik radil Rákóczimu: aby opustil Maximiliana, kurfürsta bavorského, a povolal syna pruského kráľa Fridricha I. Rákóczi, tým posmelený, povolal svojich pohlavárov do porady. V porade sa uzavrelo opustiť defenzívne (obranné) válčenie a viesť vojnu offenzívnu (útočnú) proti kráľovi Jozefovi v prospech princa pruského. Keď sa o tom dozvedel Jozef, vyslal Heistera proti nim. Heister 27. júla pohol sa z Prešporka do Stupavy, odtiaľ cez Bielu Horu k Novému Mestu nad Váhom, ktoré povstalci dobývali. Generál Viard však tiahol ku Skalici a opanoval ju. Po niekoľkých dňoch pošťastilo sa i Heisterovi nielen dobyť Nové Mesto, ale i zahnať povstalcov za Váh a 3. augusta poraziť ich pod Rákóczim a Bercsényim pri Turnej (v Trenčianskej stolici), a prenasledovali ich až k Topoľčanom. Odtiaľ vrátili sa do Šoporny (pri Váhu), kde sa položili táborom. Dostanúc posilu, tiahli k Nitre, ktorá sa 25. augusta poddala, ba i sám Ocskay s mužstvom svojím poddal a pripojil sa k cisárskym. Odtiaľ tiahli k Nagy-Magyaru a pri Gute položili sa táborom.Kým sa cisárski bavili pri Váhu, povstalci pri Skalici ich porazili, ba 18. septembra robili vychádzky za Bielou Horou až k Prešporku a s pastvísk čeklésskych ukoristili dobytok. V polovici oktobra cisárski tiahli osvobodiť Veľké Topoľčany, Sv. Benedik, Levice a iné pevnosti a baňské mestá. Rákóczovský veliteľ Zvolena, Csajágy, vidiac, že sa nemôže udržať, podpálil hrad i mesto a odišiel do Krupiny, kde to isté spáchal. Keď sa cisárski blížili k Baň. Bystrici, Hellenbach a Stretir, správci komory, soberúc zlato a striebro v Baňskej Bystrici, s povstalcami dali sa na útek, a tak cisárski bez všetkého odporu opanovali baňské mestá. Dňa 31. oktobra Leffelholz vtiahol do Baň. Bystrice s 5000 mužmi, ktorých tam a na okolí uhospodil zimovať. Do toho času padá slovenský list zo 6. novembra 1708, v ktorom G. G. Leffelholz z Baň. Bystrice píše Matejovi Polereckému,[58]že Baň. Bystrica a iné baňské mestá sľúbily vernosť kráľovi Jozefovi. List je taký zaujímavý, že ho za hodný držím doslovne uverejniť. „List Wass, slowutnému magistratu bistriczkému psaní, k rukám mím prissel, z kterého hrozbu, kterú proti magistratu a mestu tomuto cžinite, sem wirozumel. Ponewadž pak banské mesta, mezi kterími y Bistricza se obsahuje, wernost geho gastanosty czisarskeg, gakožto sweho negmilostiwegssiho krála, prigati a pod geho gasnosty protektiu se poddali, z teg príčini wám by lepeg bilo, abyste na spúsob ginich oprawdiwich sinuw wlasty sweg pod dewociu swého negmilostiwegssiho krála se oddali, misslenky, ktere ste sobe ku zkaze wlasty wassej czinite, opustili a takto, czo by tegto kragine k dobremu služilo, ssetrily. Mužete w tom ugisteny bity, že strany predesslich wecy amnestiu a odpustení dosahnete, gestly co skorej pod dewociu a wernost wasseho negmilostiwegssiho krála se navratiti a sem prigiti se budete usilowati“. (Slovenský Letopis I, 189.) Tým spôsobom na sklonku roku 1708 Prešporok, Nitra, Trenčín, Turiec, Liptov, Orava a Tekov sľúbily vernosť kráľovi Jozefovi.Rákóczi, Bezerédym na pravej strane Dunaja opustený, Heisterom pri Trenčíne a baňských mestách porazený, utiahol sa do Jágra. Sem prišla smutná zpráva, že Károlyi prinútený bol opustiť Zahorsko a utiahol sa do Nagy-Károlya. V tom do Jágra prišiel k nemu vyslanec cára, ubezpečujúc ho, že dľa smluvy s ním nedávno uzavretej vo Viedni urobí potrebné kroky, aby ho smieril s kráľom Jozefom. Následkom toho išiel do Nagy-Károlya, aby sa s Károlyim poradil, čo robiť. Usniesli sa predbežne nemyslieť na Zahorsko, ale akýmkoľvek spôsobom shromaždiť armádu proti cisárskym na pravej strane Dunaja. Tým cieľom Rákóczi svolal stavy zo stolíc ešte sebe verných na 22. novembra do Šarišského Potoka.Keď shromaždenie bolo zahájené, nedostavili sa vyslanci stolíc Gemerskej a Novohradskej, lebo už boly cisárskymi opanované. Okrem toho vypukol nebezpečný mor, pre ktorý mnohí vystali zo shromaždenia. Porady o rozmnožení vojska (75 plukov) a o trovách naň trvaly až do 20. decembra a medziiným ustálili ročné dôchodky: Rákóczimu 100.000, Bercsényimu 50.000, Štefanovi Csákymu, krajinskému nadkomisárovi 25.000, Adamovi Vayovi, nádvorníkovi, 20.000 zlatých. Naproti tomu odsúdení boli na smrť ako zradcovia: Bezerédy, Botka a Ocskay.Potocké shromaždenie však bolo posledné napnutie síl. Rákóczi, najbližšími opustený, cisárskym vojskom zlomený, pomýšľal na smierenie sa s kráľom Jozefom a na mier. Tak radili mu kráľ francúzsky, kráľ pruský, cár ruský, ba nútený bol k tomu i so strany Turkov, ktorí mali na mysli odňať mu i Jáger a pripojiť ho k svojmu temešskému banátu. Rákóczi na začiatku roku 1709 vypravil Tolvaja z Nových Zámkov do Viedne vyprostredkovať prímerie. Vyjednávanie o tom bolo bez výsledku, lebo Viedeň postavila také podmienky, ktoré sa rovnaly odloženiu zbrane. Rákóczi však nechcel sa odrieknuť kniežatstva zahorského. Až 3. apríla palatín bol splnomocnený svolať snem na 16. mája do Prešporka, aby stavy svoje žiadosti a sťažnosti predložily a s kráľom sa dorozumely. Jozef koncom júna vydal listinu, v ktorej vyslovil, že po smrti mužského potomka Leopoldovho Uhri vyvolia si kráľa; že potvrdzuje ústavu a svobody Uhorska, ako i svobodu náboženskú v smysle prešporského a šopronského snemu; že tí, ktorí za mesiac navrátia sa k vernosti, obdržia odpustenie (amnestiu). Početní prívrženci Rákócziho oddali Jozefovi prosbu, aby takú milosť udelil i Rákóczimu a Berscényimu, ale kráľ nechal ich prosbu bez rozhodnutia.Rákóczi sa dal do dopisovania s hollandským poslancom, s kniežaťom Lambergom, a s cárom ruským, a oznámil im podmienky, pod ktorými je hotový uzavrieť mier. Menovaní prostredníci súhlasili s tými podmienkami a v tom smysle pracovali vo Viedni.Medzitým na pravej strane Dunaja cisárski zaujali Šumavu (Sümeg), Šimontorňu a Vesprím, Pálfy na ľavej strane Dunaja neprestával prenasledovať Bercsényiho po Spiš a za Hron. Okrem toho Heister, 1. oktobra prekročiac Dunaj, vrátil sa s pravej strany Dunaja na ľavú stranu a 17. oktobra vydal z Tekova proklamáciu, v ktorej sľúbil amnestiu tým, ktorí sa poddajú kráľovi. Opanoval Hont, Gemer, severnú časť Heveša a Novohrad. Potom tiahol do Spiša, kde sa k nemu pripojil Lubomirski, starosta miest Poľskom založených. Levoča a Kežmarok zoprely sa proti nim. Dal sa obliehať Levoču, ale bez výsledku. Dňa 8. decembra šiel obliehať Kežmarok. Dňa 13-ho opanoval ho a uviedol katolíkov do magistrátu; predošlých magistrátov dal soťať. To pobúrilo luteránov v Levoči k zúfalému odporu. V tom dostal zprávu, že Rákóczi ohrozuje baňské mestá: teda, zanechajúc Leffelholza v Spiši obliehať Levoču, tiahol proti Rákóczimu. Leffelholz až 15. februára 1710 zmocnil sa Levoče.Medzitým zpráva, že Rákóczi ohrozuje baňské mestá, nebola základná, lebo Rákóczi pre panujúci mor s ostatkami svojho vojska bol odtiahol k Hustu a Munkáču. I v Zahorsku jeho pokusy klonily sa ku koncu. Rákócziho pridŕžali sa tam len veriaci východnej cirkvi, ale i títo boli od cisárskych potlačení.Keď už povstanie rákóczovské v Uhorsku dokonávalo, Rákóczi prijal kozákov, úskokov z Ukrajiny, do služby, a tým činom uvalil na seba hnev Petra, ruského cára, ktorý bol pracoval na jeho smierení s kráľom Jozefom. Rákóczi, spoliehajúc sa na kozákov a na horno-uhorských luteránskych nespokojencov, na Károlyiho v Jágri a kalvínov dolno-uhorských, vzchopil sa opäť k válčeniu. Károlyi však vykonal len to, že dodal potravy Novým Zámkom. Daromné však boly ďalšie námahy i Rákócziho i Károlyiho.Mocnári západo-severnej Európy radili sa o uzavretí spoločného mieru, z kruhu svojho však vytvorili Rákócziho, tak že odkázaný bol len na cára Petra. Vypravil teda k nemu svojho munkáčskeho gréckeho biskupa, aby ho ukrotil a sebe získal, že by sa ho v smysle tajnej, nedávno s ním uzavretej smluvy zaujal a s cisárom Jozefom smieril. Urobil návrh, aby cár svojím vojskom obsadil zeme, ktoré mu dedične náležia (Munkáč), a Marmaroš, ktorý mu ako kniežaťu zahorskému bol prislúchal. Ak zvíťazia nad cisárskymi a ak zaženú Turka z dolného Uhorska, Uhri budú mu na pomoci, aby opanoval Carihrad. Ak zvíťazia cisárski, cár dovolí, aby sa Rákóczi s ľudom svojím osadil v Ukrajine.Medzitým cisárski nelenili. No medzi Heisterom a Viedňou nastaly roztržky, či uderiť na Košice a Jáger, alebo na Nové Zámky. Za prvé bol Heister, no prinútený bol odstúpiť od toho a dobývanie Nových Zámkov sverili na Pálfyho.Rákóczi dostal medzitým zprávu, že cár prijal jeho návrh a Ludvik XIV. spolu s cárom pokúsia sa vo Viedni smieriť ho s cisárom. Keby sa to nepošťastilo, cár pošle mu pomoc na obsadenie Munkáča a Marmaroša. Následkom toho Rákóczi, aby zastavil pokrok cisárskych na ľavej strane Dunaja, rozkázal Károlyimu, aby preložil válčenie na pravú stranu Dunaja.Dňa 24. septembra Nové Zámky sa poddaly cisárovi. Odtiaľ Pálfy poberal sa k Jágru, generál Viard k Šarišu a Tokaju. Opanoval Prešov, 4. decembra Bardijov a tiahol ku Košiciam.Aby cisárski prinútení boli upotrebiť svoje vojsko na pravej strane Dunaja, Károlyi poslal časť vojska za Dunaj, ale toto, utrpiac porážky, vrátilo sa na ľavú stranu Dunaja. No nestály lepšie veci ani na ľavej strane Dunaja. Dňa 1. decembra cisárski zmocnili sa i Jágra.Rákóczi darmo skladal nádej na cára Petra a na kráľa Ludvika, ktorí svoje sľuby nesplnili. Prosil i pruského kráľa Fridricha o prijatie a ochranu, keby sa stal vyhnancom. Dňa 16. novembra prepustil Šimona Forgácha, ktorého držal v Munkáči, na svobodu, aby šiel do Poľska. Tú istú svobodu dal mu i Daniel Eszterházy, cisársky veliteľ v Košiciach. Bercsényi už predtým našiel útočište u Dolgorukého v Poľsku. Károlyimu oddal Rákóczi ostatok svojho vojska a vedenie svojich vecí, a na začiatku roku 1711 i sám dal sa na útek k Dolgorukému, ktorého cár Peter bol zanechal v Poľsku.No už predtým započaté styky medzi Pálfym a Károlyim trvaly ďalej. Pálfy už 17. novembra predošlého roku písal Károlyimu, aby Rákóczi z lásky k vlasti a k svojej rodine poddal sa dobrotivému kráľovi Jozefovi na milosť. Ak Rákóczi prijme túto jeho priateľskú radu, uzavreté bude prímerie, v čas ktorého by sa vec dokončila. Károlyi ponúknutie Pálfyho oznámil Rákóczimu. Sišli sa spolu až 29. januára 1711 vo Veji (v Zemplínskej stolici), ale sa nedohodli. Rákóczi odvetil, že je hotový pokloniť sa kráľovi, ale čo sa týka podmienok mieru, treba mu vyslyšať mienku svojich radcov a s ním spojených stavov. Keď sa to stalo, 3. februára poslal na Pálfyho písmo, v ktorom vyslovuje svoju poddanosť kráľovi, neprijíma však všetky podmieky mieru. Nastaly teda medzi ním a Pálfym ďalšie vzájomné vyjednávania.Medzitým Pálfy získal si Károlyiho, plnomocníka Rákócziho, složiť zbraň, s podmienkou amnestie a navrátenia shabaných majetkov predošlým vlastníkom. Že Károlyi prijal tieto podmienky, príčinou bolo to, že europejskí mocnári, ktorí pracovali na uvedení všeobecného mieru, to i vo Viedni radili. Rákóczi podmienky neprijal a, ztratiac milosť u cára, obrátil sa na Fridricha, kráľa pruského, s prosbou, aby ho, ak sa stane vyhnancom, prijal. No cár naklonil sa zase k Rákóczimu, ktorý sa v Poľsku zdržoval, a prikázal mu, aby sa opäť vrátil do Uhorska. Pálfy povolal i Károlyiho i Rákócziho do Debrecína. Rákóczi sa nedostavil ta, ale splnomocnil Károlyiho pokračovať vo vyjednávaní s Pálfym. Károlyi nielen dohodol sa s ním, ale 14. marca 1711 potajomne i prisahal vernosť kráľovi Jozefovi, ba šiel s tými podmienkami i do Poľska, kde s Rákóczim zdržovali sa i Bercsényi, Anton Eszterházy a Šimon Forgách, ktorí mu radili, aby Károlyiho dal do väzby. Rákóczi však neurobil tak, lebo nemohol uveriť, že by Károlyi bol neverne konal proti nemu. Károlyi vrátil sa do Debrecína. Po jeho odchode však Rákóczi presvedčil sa, že urobil Pálfymu také ústupky, ku ktorým nebol od neho splnomocnený. Čo viac: Károlyi a Pálfy povolali plnomocníkov oboch strán do Satmáru, kde maly byť falošné podmienky mieru predložené a prijaté, ale Rákóczi písal na stolice, aby sa do Satmáru nedostavily. Už bolo pozde. Dňa 17. apríla 1711 neočakávane umrel kráľ Jozef I. a nastaly nové pomery. Po jeho smrti jeho matka Eleonora viedla panovanie, kým mladší jeho brat, Karol, vráti sa zo Španielska, aby zaujal trón. Pálfy bol povolaný do Viedne a na jeho miesto poslaný bol cudzozemec. Pálfy nesúhlasil s tým a, v tajnosti držiac umretie Jozefa, otáľal, kým nezakončí vyjednávanie s Károlyim, ktorý 27. apríla, v posledný deň prímeria, nahovoril Košice, aby sa poddaly. Toho dňa Károlyi a Pálfy priniesli podmienky uzavretého mieru satmárského do Nagy-Károlya, kde mal Károlyi 10.000 jazdcov v tábore. Dôstojníci prisahali vernosť kráľovi a tábor bol rozpustený. Dňa 30. mája bol v Satmáre mier slávnostne vyhlásený. Podmienka bola: Rákóczi, ak za 3 týždne sľúbi vernosť, obdrží svoje dedičné majetky, ktoré mu v Uhorsku (Hust a Munkáč) a v Zahorsku (Marmaroš), prislúchajú. Podobnú amnestiu, s podobnou podmienkou, obdržia jeho prívrženci. Kráľ bude zachovávať náboženskú svobodu a práva i svobody obyvateľov v Uhorsku a Zahorsku.Tieto podmienky prijala a potvrdila Eleonora, ako regentka; Rákóczi ich však odmrštil a opäť modlikal záštitu a pomoc u mocnárov europejských, hlavne však u kráľa francúzskeho a cára ruského.*Karol III., ako rímsko-nemecký cisár VI., narodený 1. oktobra 1685, dňa 19. decembra 1711 vo Frankfurte za cisára vyvolený a 22. decembra korunovaný, 26. januára 1712 prišiel do Viedne, kde bol slávnostne uvítaný. Tu našiel Eugena zo Savoyska, Jána Pálfyho a knieža Trautsona, ktorí mu dali radu, aby si prv, ako vkročí do Uhorska, uspokojil a získal tamejších nespokojencov. Následkom toho Karol v krátkom čase po svojom príchode povolal Károlyiho k sebe, aby sa poučil o veciach uhorských. Károlyi mu radil, aby i on prijal a potvrdil satmársky mier a svolal snem, že by vypočul žiadosti a sťažnosti stavov. Karol tak urobil: 2. februára svolal snem na 3. apríla do Prešporka a 30. marca potvrdil satmársky mier.Do snemu dostavily sa stavy valným počtom. Prvou jeho prácou bolo: aby uhorská koruna, ktorou Karol má byť korunovaný, prinesená bola z Viedne do Prešporka. Potom sa rokovalo o dedičnom práve Karla, ako druhorodeného syna Leopoldovho, na korunu, a bolo uznané. Zatým pretriasalo sa: či Karol pred alebo po korunovaní má vystaviť korunovačný diplom a složiť korunovačnú prísahu. Uznalo sa, že pred korunovaním.Dňa 18. mája dostavil sa i Karol do Prešporka a 20-ho čítané boly kráľovské predlohy. Keďže snem roku 1708 bol rozpustený a nepokonal, čo pokonať mal, tento to vybavil. Potom Karol požiadal stavy, aby sa nerokovalo o sťažnostiach a želaniach, ktoré už boly riešené pod jeho predchodcom, ale aby uznané boly za právoplatné. Dňa 21. mája vystavil korunovačný diplom dľa vzorky diplomu, ktorý bol vystavil jeho predchodca. Na druhý deň složil korunovačnú prísahu a bol slávnostne korunovaný.Kráľ Karol poslal princa Eugena a grófa Sinzendorfa do Utrechtu (v Belgicku), kde europejskí mocnári boli shromaždení cieľom uvedenia všeobecného mieru, do ktorého chcel byť prijatý i Rákóczi, ako knieža Zahorska, a bol hlavne Francúzskom podporovaný. Plnomocníci Karla však to prekazili, odvolávajúc sa na to, že satmárskym mierom Uhorsko a Zahorsko sú spojené a terajším prešporským snemom budú uspokojené, a tak utrechtské shromaždenie nemá sa tým zapodievať. A skutočne, Karol a jeho ministri nástojili, aby satmársky mier vriadený bol medzi zákony, ale protivníci boli za to, aby nebol doslovne medzi zákony vriadený, menovite:a) Čo sa týka amnestie, druhý punkt znie, že shabaný majetok má sa navrátiť, kdežto mnohý majetok skrze darovanie, predaj a záloh prešiel na iného. Shabané majetky sú potrestaním odbojníkov, nie však nevinných dietok a pokrevných, ktorí zostali vernými.b) Luteráni boli sa obrátili na shromaždenie v Utrechte, aby im navrátené boly práva, ktoré im snem roku 1647 zaručil, kdežto satmársky mier odkazuje luteránov a kalvínov na milosť cisárovu alebo na krajinský snem. Karol 11. júla dal im odpoveď, že zákony šopronského a prešporského snemu budú plnené. S tým neboli spokojní a obrátili sa na snem.Toto a iné veci neboly vybavené, keď snem zo strachu pred morom bol zatvorený.Keďže po otcovi a bratovi pozostaly len dcéry a Karol nemal ešte nádeje na potomka, zaoberal sa myšlienkou: čo by bolo, keby i on zostal bezdetný alebo bez potomka mužského pohlavia? Z tej príčiny 11. apríla 1713 vo Viedni odbývaná bola porada, aby vec riešila.Horvati už 9. marca 1712 na sneme v Záhrebe vyslovili sa, aby právo následníctva prenesené bolo na ženské pohlavie. Dňa 1. júla Karol vyzval uhorskú štátnu radu, aby sa o tom osvedčila, ale štátna rada zdráhala sa to urobiť bez vypočutia snemu. Medzitým 28. septembra zatvorený bol snem, a Karol záležitosť odročil na prajnejšiu dobu. Táto doba nastala 19. apríla 1713. V prítomnosti Karla, pod predsedníctvom princa Eugena, sišli sa tajní radcovia cisárski vo Viedni, aby tú záležitosť riešili. Predložená im bola takzvaná„sanctio pragmatica“čili ustálenie následníctva, dľa ktorého právo následníctva po Leopoldovi a Jozefovi, ktorí umreli bez mužského potomka, a po Karlovi, keby umrel bez mužského potomka, prenáša sa na potomstvo ženského pohlavia a na ich nádejné manželské mužské potomstvo, a to vo všetkých krajinách domu habsburgského.Ak sa kochal nádejou, že „sanctio pragmatica“ zabezpečí jeho panovanie nad početnými krajinami, klamal sa. Ludvik XIV. uchvátil mu Španielsko, kde bol kráľom, a na utrechtskom kongresse mal prevažný vliv, tak že Karol prinútený bol hľadať podporu u protestantskej strany kongressu a robiť ústupky luteránom a kalvínom v Uhorsku. Následkom toho 28. apríla 1714 vydal edikt, prajný luteránom a kalvínom. Dňa 8. septembra svolal snem opäť do Prešporka. Prvou úlohou snemu bolo namiesto umrevšieho palatína Pavla Esterházybo († v marci 1713) voliť jeho nástupcu. Vyvolený bol Mikuláš Pálfy, krajinský nadsudca, Štefan Koháry však stal sa krajinským nadsudcom. Dňa 18. oktobra korunovaná bola Alžbeta, manželka Karlova, za kráľovnu a poctená bola darmi korunovačnými. Karol, ustanoviac grófa Trauna za svojho komisára na sneme, odišiel do Viedne.Na sneme, ktorý trval až do 10. júna 1715, stránky stály opäť proti sebe; jedni boli za satmársky mier, druhí proti nemu. Ján Pálfy a Károlyi išli do Viedne požiadať kráľa, aby zastal satmársky mier, ktorý bol potvrdil. Až princ Eugen vyprostredkoval u kráľa, že sa utíšily mysle tých, ktorí boli proti širokej amnestii odbojníkov a ich prívržencov. No ešte búrlivejšie bolo na sneme medzi katolíkmi a luteránmi, lebo satmársky mier len vo všeobecnosti sľuboval svobodu náboženskú, nie podrobne, a kráľ svojím patentom z 28. apríla 1712 obmedzuje svobodu na uzavretia prešporského a šopronského snemu. Po dlhej búrke konečne bolo vyslovené, že zákony z rokov 1681 a 1687 budú zachovávané. Snem vyšle komisárov s oboch strán, aby sa veci napravily. Ak by sa kto cítil ukrivdeným, voľno mu podať svoju sťažnosť kráľovi alebo snemu. Uzavretia synody ružomberskej (roku 1607) boly zrušené a zakázané boly luteránske shromaždenia bez kráľovského povolenia. Katolícke biskupstvá boly zaplnené, reholné rády nazpäť uvedené, veľprepoštom kapitulským a niektorým reholným opátom miesto medzi magnátmi, jezuitom medzi stavmi udelené. Previnenia urážky veličenstva a vlastizrady boly zmiernené, shabanie majetku bez súdneho výroku zakázané alebo na milosť kráľovskú odkázané. Článok VIII. zrušuje zemiansku insurrekciu a nariaďuje uvedenie stáleho vojska domáceho, daňou vydržiavať sa majúceho. Ak vypukne nenadála vojna, kráľ svolá „concursum regnicolarem“ čili magnátov a stoličných vyslancov na poradu o zaopatrenie vojska. Ak bude vojnou nadobudnuté nejaké územie, na jeho usporiadanie ustanovené budú 3 komisie: jedna v Prešporku, druhá v Košiciach, tretia v Záhrebe. Článok XVII. ustanovuje uhorskú kancelláriu a komoru, rovnoprávnu s kancelláriou a komorou cisárskou. Okrem toho ustanovuje vykúpenie Jazygie a Kumánie, ktoré boly nemeckým rytierom za 500.000 zl. založené. Polovicu zaplatí komora, druhú polovicu zaplatia stavy za 3 roky. Mestá Budín, Pešť, Ostrihom, Stol. Belehrad, Szatmár-Németi a Debrecín obdržia práva svobodných kráľovských miest.Medzitým sultán Ahmed III. dal sa do námornej vojny s Benátkami, a Karol 13. apríla 1716 uzavrel s nimi smluvu. Princ Eugen, tušiac, že sultán prijde na myšlienku pomstiť sa za to Uhorsku, kde temešský banát bol ešte v rukách tureckých, chystal sa na vojnu. Dostanúc zprávu, že veľvezír Ali prekročil Savu, položil sa táborom u Futtaku (v Bodrogskoj stolici) so 70.000 mužmi. Sigfried Heister kommandoval pešiakov, Ján Pálfy jazdcov. Eugen vyslal Pálfyho s 3000 jazdcami a 500 pešiakmi k Petrovaradínu, nie aby sa dal do bitky, ale len vyskúmať silu, polohu a smer Turkov. Pálfy 2. augusta stretol sa s Turkami, silnejšími ako on, ktorým nemohol vyhnúť. Nastala štyri-hodinová bitka, no nerozhodnutá. Pálfy vrátil sa do tábora, aby si zaopatril posilu. Eugen, dozvediac sa, že Turci svoj tábor násypmi opevňujú, bezodkladne položil dva mosty na Dunaji, aby vojsko prešlo zaň a vrhlo sa na turecký tábor. Stalo sa to už 5. augusta. August, vojvoda vürtembergský, víťazne vtrhol do tábora na pravé krýdlo, ale nie tak pochodili, ktorí napadli ľavé krýdlo. No August a Pálfy prišli im na pomoc, a Turci, porazení, dali sa na útek a ich tábor s muníciou a bohatou korisťou dostal sa do rúk Eugena.Po víťazstve na pravej strane Dunaja Eugen 14. augusta preniesol válčenie na ľavú stranu Dunaja, chcejúc zapudiť Turkov z Temešváru. Dňa 26. augusta s celou svojou armádou pri Zente (v Báčskej stolici) prekročil Tisu a tiahol k Temešváru, kde Turci mali 18.000 mužov, hojne potravou opatrených. Dal sa obliehať Temešvár a vyzval Mehemet-pašu, aby sa poddal. Paša to odoprel. V tom priletela zvesť, že veľká sila Turkov tiahne od Dunaja na pomoc obliehaným. Eugen a Pálfy dňa 23. septembra zahnali Turkov za Dunaj a vrátili sa k Temešváru. Dňa 1. oktobra hnali sa naň útokom a 13. oktobra posádka sa im poddala. Tak bol Temešvár s celým k nemu patriacim územím od Turkov osvobodený, vynímajúc Pančovu, Novú Palánku a Oršovu. Predošlé dve sa potom Mikulášovi Petrášovi poddaly, no Oršova vzdorovala, tak že generál Merei pre nastalú zimu pretrhol obliehanie a odtiahol vojsko zimovať.Tenže rok bol pre kráľa Karla veľmi radostný, lebo 23. apríla narodil sa mu syn Leopold. Tým prestala i starosť o nástupcu mužského pohlavia. Bohužiaľ, radosť premenila sa na žalosť, keď mu synček už 4. novembra umrel. Smútok nad ním miernil sa tým, že sa kráľovna nachádzala opäť v požehnanom stave. No nádej na nástupcu mužského sa nesplnila. Dňa 13. mája 1717 porodila dcérušku Máriu Tereziu.Medzitým nastalo vyjednávanie medzi sultánom a Karlom cieľom uzavretia mieru, ale bez výsledku. Z tej príčiny princ Eugen chystal sa opäť na vojnu. Generála Steinvillea nechal v Zahorsku, Károlyiho v dolnom Uhorsku, sám však, shromaždiac silnú armádu, 15. júna tiahol k srbskému Belehradu, o mesiac prv, ako veľvezír Chalil sohnal svoje turecké vojsko. Pri ústí Savy do Dunaja 18. júna rozložil tábor a ohradil ho násypmi, aby sa zabezpečil proti Mustafovi, keby sa na neho vyrútil z Belehradu. Postavil potrebné mosty na Save a Dunaji a rozložil lode, aby zamedzil dodávanie potravy obleženým. Zo Zemlina zahnal Turkov, aby mu neboli na prekážke pri obliehaní Belehradu. No 13. júla povstal víchor, ktorý porúchal mu mosty, lode a násypy. Toho použili Turci a vyrútili sa za Savu, ale boli odrazení. Dňa 17. júla opäť sa vyrútili z Belehradu na násypy, boli však zahnaní a mosty, lode a násypy boly opravené. Koncom júla dohrnul sa veľvezír s 200.000 mužmi, položil sa táborom neďaleko cisárskeho tábora a začal naň strieľať z diel. Okrem toho vyrútili sa i obliehaní Turci, tak že cisárskym boli za chrbtom. No v tábore tureckom nachádzal sa Ján Vékony, bývalý prívrženec Rákócziho. Veľvezír poslal ho s listom na veliteľa posádky belehradskej. Vékony s listom šiel cez tábor cisársky a dal ho čítať princovi Eugenovi. Eugen ho prepustil do Belehradu, naložiac mu, aby s odpoveďou veliteľa prišiel k nemu. Z odpovedi sa princ dozvedel o pláne, dľa ktorého Turci zamýšľajú konať, a svolal vojenskú radu na 15. augusta. Uzavrelo sa hneď za rána urobiť útok na turecký tábor. O polnoci oddiely vojska potichu maly sa dať na cestu a zaujať vykázané im miesta. Veliteľ nad delostrelcami mal rozkázané neustále strieľať na pevnosť. O 3. hodine stal sa útok na prekvapených Turkov, medzi ktorými povstal zmätok, nastaly bitky a o 9. hodine dali sa Turci na útek. Naši mali 1500, Turci asi 22.000 mŕtvych. Ich tábor padol do rúk cisárskych, kde našli 200 diel, 50 zástav, 9 koňských chvostov, 3000 plných vozov a inú bohatú korisť.Turci, ktorí boli posádkou v Belehrade a spozorovali porážku a útek veľvezírovej armády, vytýčili bielu zástavu a poddali sa. Dňa 22. augusta nebolo Turkov v Belehrade, kde panovali 196 rokov.Nie tak sa maly veci na ľavej strane Dunaja a v Zahorsku.Károlyi, dostanúc zprávu, že chán Tatárov chystá sa na pochod do Uhorska, požiadal viedeňskú vojenskú radu o dovolenie, aby smel svoje vojsko shromaždiť, ale nedostal na to splnomocnenia. Nedôverovali mu, ako niekdajšiemu priateľovi Rákócziho. Medzitým Tatári vrútili sa z Moldavy do Zahorska, ba i do dolného a severného Uhorska, ale Károlyimu pošťastilo sa ich zahnať. Princ Eugen pochválil ho za to a odporúčal cisárovi.V ten čas vypukly trenice medzi Francúzskom a Španielskom. Ludvik XV., vlastne jeho matka, a kardinál Albertoni nahovorili Rákócziho, aby si získal najprv sultána a potom postavil sa na čelo nespokojencov v Uhorsku. Dňa 15. septembra 1717 pohol sa z Paríža a 10. oktobra vystúpil v prístave gallipolitánskom, majúc úmysel ponúknuť svoju službu sultánovi vo vojne proti cisárovi Karlovi. No bolo už pozde, lebo práve v tom čase medzi sultánom a cisárom vyjednávalo sa o uzavretí mieru.Princ Eugen napriek vyjednávaniu nerozpustil vojsko, ale rozložil ho zimovať a staral sa o zaopatrenie peňazí na ďalšie válčenie. Z tej príčiny kráľ svolal do Prešporka magnátov, stavy a vyslancov stolíc do krajinského shromaždenia (concursus regnicolaris) a oznámil im, že v nastávajúci rok treba sohnať dva milliony zlatých dane, a to do konca apríla.Vyjednávania o mier, v zime roku 1717 započaté, prenesené boly i do roku 1718, a to do Pasarovice, pri vtoku srbskej Moravy do Dunaja. Dňa 5. júna cisárski plnomocníci žiadali, aby Turci vydali im Rákócziho, Forgácha, Bercsényiho, Csákyho a Vaya; sultán však takú podmienku rozhodne odmrštil. Dňa 21. júla uzavretá bola smluva: Rieky Aluta, Dunaj, Timok, Malá Morava, Drina, Sava a Una tvorily hranicu medzi cisárskym a tureckým územím. Okrem toho zabezpečená bola svoboda kresťanského náboženstva na tureckom území a vydanie zajatých, a sultán sľúbil, že uhorských vyhnancov umiesti v krajoch od Europy vzdialených.Dňa 17. februára 1720 uzavretý bol mier i na západe Europy medzi kresťanskými panovníkmi, a tak kráľovi Karlovi nastaly pokojné časy. Obrátil zrak na domáce veci. Po smrti jeho syna Leopolda narodily sa mu dcéry: roku 1717 Mária Terezia, 1718 Mária Anna, 1721 Mária Amália. Aby sa monarchia nerozpadla, Anna a Amália odriekly sa následníckeho práva, a dľa pragmatickej sankcie prenesené bolo následnícke právo na Máriu Tereziu. Aby sa tak stalo i v Uhorsku, na to bolo treba svolať snem, a to tým viac, že v Uhorsku bola silná strana, ktorá nesúhlasila s pragmatickou sankciou, ale bola za to, aby po vymretí potomstva mužského svobodne volený bol kráľ. (V Horvatsku už pod Leopoldom vyslovili sa za preneseniu následníctva i na ženské pohlavie.) Najprv svolaný bol snem na 19. februára 1722 v Zahorsku. Do snemu sa dostavili nielen zástupcovia troch tamejších národov, ale i stavy z Potisia, k Zahorsku prideleného. Pod vlivom cisárskej moci (kommandanta) a správy (guberniuma) prijatá bola pragmatická sankcia. Keď sa to stalo, Karol svolal snem uhorský na 20. júna do Prešporka, aby riešené bolo dedičné následníctvo Habsburgov tak, že by sa monarchia i rakúsko-uhorská neroztrhla. Zastupitelia dvora viedeňského predbežne usilovali sa získať významnejšie osoby vyššej i nižšej tabule. Snem bol neúplný. Nedostavili sa vyslanci zo stolíc Arad, Torontál, Čanád, Temeš, Krašov, Bihar a Kővár, lebo tieto stolice ešte neboly formálne spojené s ostatným Uhorskom a ich vyslanci neboli povolaní do snemu. Medzi 217 snemovníkmi bolo 15 členov kráľovskej tabule, 10 Horvatov, 60 vyslancov z miest, 43 z kapitúl a len 89 zo stolíc.Dňa 30. júna bolo prvé zasadnutie oboch tabúl. Vicepalatín Štefan Nagy po maďarsky vyložil, že účel snemu je rokovanie o pragmatickej sankcii. Po ňom po latinsky rečnil Franc Sluha, palatínsky protonotár, odporúčajúc prijať pragmatickú sankciu. Obe tabule ju prijaly. Následkom toho vyslaná bola deputácia (40 členov z vyššej, 22 z nižšej tabule) do Viedne, aby o tom podala zprávu kráľovi. Rečníkom bol kardinál Imrich Csáky. Karol odvetil, že prijíma osvedčenia snemu, a ubezpečil deputáciu, že i on i jeho nástupci starať sa budú o to, aby pragmatická sankcia bola na prospech Uhorsku a spoločným jeho krajinám.Dňa 7. júla prišiel kráľ i s manželkou do Prešporka a nasledujúceho dňa povolal stavy do zámku, kde im doručil kráľovské predlohy. Odtiaľ kráľ a stavy išli do domu, kde bol zahájený riadny snem vo vyššej tabuli. Palatín Mikuláš Pálfy prečítal kráľovské predlohy a odporúčal ich prijať. Potom Karol pochválil stavy, že prijaly pragmatickú sankciu, a vyzval ich, aby ju prijaly medzi zákony. Ubezpečoval ich, že i on i jeho nástupci zachovajú výsady a svobody Uhorska a jeho spoločných krajín. Magnáti uzavreli prijať pragmatickú sankciu medzi zákony.Dňa 16. júla vicepalatín v nižšej tabuli predložil stavom kráľovské predlohy a uzavretie magnátov, týkajúce sa prijatia pragmatickej sankcie do zákonníka. Stavy uzavretie tiež prijaly.Stavy boly žiadaly, aby sa rokovalo o najvážnejších veciach, ktoré by oddané boly zvláštnym oddielom (komisiam). Kráľ tým cieľom radil, aby utvorená bola námestná rada, pozostávajúca z 23 členov, a na jej platenie aby bolo postarané o potrebné prostriedky. Keďže ľud je chudobný, aby na ten cieľ prispel nie hotovými peniazmi, ale prírodninami; aby prestalo ľudu obťažné uhospodenie jazdy a vystavené boly vojenské budovy (kasárne); aby v krajoch, z ktorých sú Turci vyhnaní, prestaly hlavné kapitanáty; aby zbytočné hrady so zemou boly srovnané; aby na vydržiavanie uhorskéko vojska utvorené boly uhorské povereníctva (komisariáty). Kráľ so svojej strany sľúbil postarať sa, aby vo vojsku prestaly neporiadky a prechmaty, a že sa postará i o iné potrebné reformy. Stavy žiadaly, aby tým cieľom predĺžil svoj pobyt v Prešporku a poctily ho 25.000 zlatými.Dňa 18. júla kráľ potvrdil vnesenie pragmatickej sankcie do zákonníka a, vymenujúc svojich cisárskych ministrov (Gundackera, Starenberga a Kinského) za svojich zástupcov na sneme, odišiel do Viedne. Po jeho odchode snem pokračoval a 2. decembra návrhy zákonov poslal do Viedne potvrdiť. Karol ich nepotvrdil. Snem odvolal svoje návrhy, vynímajúc také, ktoré nezodpovedaly samostatnosti, privilegiam a svobodám Uhorska. Nastaly písomné vyjednávania. Aby sa docielilo dorozumenie, Karol, chystajúc sa do Prahy, kde mal byť korunovaný, 12. apríla 1723 vyzval stavy, aby vyslaly svojich povereníkov do Viedne, že by sa s jeho ministrami dorozumely. To sa i stalo. Ich žiadosti boly prijaté. Dopustily sa však tej chyby, že vymenovanie námestníctva ponechaly kráľovi a jeho následníkom.Medzitým nastaly nebezpečné následky zo zasnúbenia Márie Terezie, dcéry Karlovej, s niektorým princom španielskym, aby tým spôsobom Rakúsko so Španielskom bolo spojené. V tom smysle 30. apríla 1725 uzavretý bol vo Viedni, spolok medzi Rakúskom a Španielskom. K tomu spolku pridružilo sa i Rusko. Naproti tomu Anglicko, Francúzsko a Prusko 3. septembra uzavrely spolok odchodný. Dňa 26. apríla 1726 však ku španielsko-rakúskemu spolku pripojilo sa i Švédsko. Karol, ako cisár nemecký, nebol na vojnu pripravený a bez vedomia Španielska roku 1727 navrhol uzavrieť mier s protivníkmi. Karol, aby si mohol zaopatriť vojsko, svolal snem na 17. mája 1728 do Prešporka. Snem zahájili jeho zástupci Franc Kinský a Ján Nesselrode. Kráľovské predlohy hlavne obsahovaly sriadenie dane, lebo v prítomných okolnostiach je to nevyhnuteľne potrebné na zaopatrenie značného vojska. Podelenie dane má sa stať nie dľa osoby, ale dľa poľa, ktorým kto, zemän-nezemän, vládne. Proti tomu povstal odpor, krik i svada. Stavy poslaly palatína ku kráľovi s prosbou, aby bola predloha nazpäť vzatá; že radšej dajú kráľovi dva a pol milliona zlatých rýnskych, ako by sa odriekli osvobodenia od dane. Karol, ktorému záležalo na peniazoch, vyslyšal ich prosbu, s tým však poznamenaním, aby nerobily nátlak na sedliakov.Medzitým stalo sa, že 1. februára 1733 umrel kráľ poľský August II. Na trón sa hlásili syn nebohého, August III., a Stanislav Leszczyński, ktorého tesťom bol Ludvik XV., kráľ francúzsky. Tohto podporovalo Francúzsko. Kráľ Karol a Rusko boli za saského kurfürsta. Leszczyński s francúzskymi peniazmi a vojakmi prišiel do Poľska a 12. septembra bol vo Varšave väčšinou vyvolený za kráľa. Karlovo vojsko cez Sliezsko vtrhlo do Poľska, ruské vojsko tiahlo od severa k Varšave; Leszczyński uskočil do Danzigu, ale Švédi 5. oktobra vyhlásili kurfürsta Fridricha Augusta za kráľa poľského pod menom Augusta III. a, prekročiac Vislu, tiahli do Poľska.Francúzsko, kam uskočil Leszczyński, pomýšľalo pomstiť sa na Karlovi. S Francúzskom spojili sa nielen Španielci a Taliani, ale i Bavorci a niektorí kurfürsti na pravej strane Rýna. Karol bol bez peňazí a vojska a bol prinútený bezodkladne dať sa do vojny proti Francúzsku a jeho spojencom. Utrpel strašné porážky a bol prinútený uzavrieť mier s trpkými podmienkami: uznať Augusta III. za kráľa poľského, Leszczyńskému dať Lotharingiu a Bar, Španielcom odstúpiť Neapolsko a Sicíliu. Dosiahol len to, že Francúzsko uznalo pragmatickú sankciu. Podmienky mieru prijaté boly 3. oktobra 1735 vo Viedni. Mier definitívne uzavretý bol 1. decembra 1738.Medzitým 12. februára 1736 bolo zasnúbenie Márie Terezie s Francom, veľvojvodom lotharingským.Práve vtedy, keď vojsko uhorské a rakúske odtiahlo do vojny proti Francúzsku a jeho spojencom, vypuklo povstanie Srbov v dolnom Uhorsku, zapríčinené tým, že ministri Karla urážali ich privilegia a nútili ich k unii s Rímom. So Srbmi spojili sa i dolnozemskí Rumuni a kalvínski Maďari, zbalamutení tým, že na čelo povstania prijde Rákóczi, ktorý sa zdržoval v Rodostove. Keď prišlo uhorské a rakúske vojsko, Srbi sa poddali a sľúbili vernosť Karlovi, ostatní povstalci boli pochytaní a pred súd postavení.Ešte nebol mier s Francúzskom a jeho spojencami definitívne uzavretý, a Karol s Rusmi chystal sa do vojny proti Turkom. Karol sohnal 120.000 regulárnych a 50.000 neregulárnych mužov a za hlavného veliteľa ustanovil Seckendorfera. Turci, ktorí mali francúzskych dôstojníkov, boli lepšie prichystaní, tak že naše vojsko utrpelo porážku za porážkou. Šťastie bolo, že porta nemala v úmysle pokračovať vo vojne a hotová bola uzavrieť mier. No podmienky so strany Ruska a Rakúska boly také, že ich porta neprijala a obrátila sa na Francúzsko, aby ono vzalo na seba konať prostredníctvo. Keď 10. februára 1738 francúzsky poslanec predložil návrhy mieru, turecký veľvezír odvetil, aby všetko nazpäť bolo uvedené do stavu karlovického mieru, Rusko však aby navrátilo, čo v tejto vojne opanovalo.Veľvezír už predtým usiloval sa osnovať povstanie v Uhorsku a v Zahorsku; povolal Jozefa Rákócziho do Carihradu, kde ho sultán ustanovil za knieža Zahorska, ako boli jeho predkovia. No veľvezír sa sklamal. Rákóczi nebol na to schopný a okolnosti tiež neboly príhodné. Okrem toho, keď Rákóczi bol vo Viddine, dostal zprávu, že Karol vypísal odmenu 10.000 zlatých na jeho hlavu, kto ho usmrtí. To ho tak dojalo, že sa utiahol do Čiernovody a tam 9. novembra 1738 umrel.Keďže s veľvezírom nebol uzavretý mier, Karol opäť chystal sa na vojnu. Za hlavného veliteľa armády ustanovil svojho zaťa, Franca lotharingského, a jemu k boku Königsegga. Oba boli neschopní. Pre nastalú zimu bola pretrhnutá vojna. Medzitým Karol sa usiloval zaopatriť peniaze a rozmnožiť armádu. Za hlavného veliteľa ustanovený bol gróf Olivier Wallis, človek tiež neschopný. Dostanúc zprávu, že veľvezír s 12 000 mužmi prišiel do Grocka v Srbsku, so svojimi 72.000 mužmi tiahol proti nemu, kdežto veľvezír mal neďaleko 100.000 mužov. Keď pri Pančove jedna časť vojska prekročila Dunaj, Turci 22. júla dali sa do bitky a srúbali 10.000 mužov a po niekoľkých dňoch boli pod srbským Belehradom, kde bolo 15.000 mužov. Mohli vydržať obliehanie za dlhý čas, ale zbabelý veliteľ posádky, generál Sukov, ktorý prvé veľvezírove podmienky, aby sa poddal, síce odmrštil, potom však jednu časť hradu opustil. Karol, okolnosťami prinútený, 29. septembra s veľkou bolesťou podpísal ťažké podmienky mieru.Karol, znechutený nezdarom a bez nádeje na mužského potomka, oddal sa zábavám, hlavne poľovačke v Halbturne v Mošoňskej stolici, ale tam prechladol, ochorel a navrátil sa do Viedne, kde 18. oktobra 1740 umrel.[1]Súčasný dejepisec Georgius Sirmiensis hneval sa naňho a nazval ho „slovenským psom“: teda bol Slovák. (Srov. môj spis „Slováci v Uhorsku“, str. 18.) Maďari ho píšu Perényi. Pochádzal z Periny, osady slovenskej neďaleko Košíc. (Korabinský: Geogr. Lexikon, str. 521.) Jeho otec bol asi Mikuláš Perin, ktorému roku 1426 z Olomúca poslaný bol český list. (Slovesnosť, v Skalici 1865, str. 14.) V listinách píše sa buď Peren (adjectivum futuri), buď Perený (adjectivum praeterili), buď Peri alebo Perin, čo povstalo zo slovenského perina (maď. párna, nem Federbett, lat. culcitra).[2]Umrel tam roku 1535. (Slovenský Letopis II, str. 227.)[3]Korunovaný bol korunou pravou, ktorú obdržal od Petra Perinu (Perényi), keď pristúpil k Ferdinandovi. Vidz Letopis Matice Slovenskej 1874, II, 87 a Slovenský Letopis I, 23 a 24.[4]Možno, že Kocian, Cocianus je Koc Ján, a na neho vzťahuje sa Český diplom Ferdinanda. (Slovenský Letopis I, 337.)[5]Súčasný dejepisec Georgius Sirmiensis tak ho píše a vydáva za Slováka. (Srov. môj spis „Slováci v Uhorsku“, 1905, str. 18.)[6]Bohužiaľ, pre nesvornosť medzi Uhorskom a Rakúskom Budín zostal v moci Turkov 145 rokov.[7]Umrel už nasledujúceho roku na morovú ranu a bol pochovaný v židovskom hrobitove.[8]Uhorsko v tej dobe roztrhané bolo nasledovne:a) V rukách Turkov boly sandžaky (okresy): Budín, Ostrihom, Stolný Belehrad, Novohrad, Hatvan, Segedín, Vesprím, Moháč, Seksárd, Šiklóš, Pečuchov, Šimontorňa, Požega, Sriem a Senderov.b) Údel Izabellin bol v Zatisí a v Zahorsku (Sedmohradsku) a v stoliciach potiských.c) Ferdinand mal v moci na pravej strane Dunaja Mošoň, Šopron, Železno, Ráb, Komárno, na ľavej strane Prešporok, Nitru, Trenčín, Turiec, Liptov, Oravu, Spiš, Zvolen, Tekov, Hont, Bodrog, Šariš, Zemplín, Užhorod, Abovhrad, Tornu, Gemer, Boršod.[9]Viď Slovesnosť II, 343 atď. — Magyarország egyház története. Karácsonyi. Nagyvárad 1906, str. 104 atď. — Geschichte von Ungarn. Ernst Klein. III. Leipzig 1874, str. 632 atď.[10]V nejasnom dejepise píše sa Baso. Pravdepodobné je, že je to skrátené meno Ba(la)ssa.[11]Až 14. februára 1555 zakončený bol process, s tým výrokom, že ani Ferdinand, ani tí, ktorí usmrtili kardinála nepadajú pod cirkevný trest, lebo to neučinili zo zlostného úmyslu.[12]Ján Žigmund Zápoľský zdržoval sa s matkou Izabellou v Košiciach.[13]Turci v tej dobe užívali jazyka slovanského. (Slovesnosť III, 464.) Ibrahim Strotschensis (26, 494), Ibrahim Straš (96, 526).[14]Viď môj spis „Slováci v Uhorsku“, Turčiansky Sv. Martin 1905, str. 38, nota 16.[15]Maďarskí dejepisci nesprávne menujú ho Maďarom. (Letopis Matice Slovenskej, v B. Bystrici 1867, II, 5 — 8.)[16]Keď kráľ Ján 26 — 28. júna v Zimoni s veľkou slávou a láskavosťou (?) bol prijatý od Solimana, tou slávou bol tak omámený a pomätený, že zabudol zdvorilou návštevou poctiť pyšného Sokola.[17]Letopis Matice Slov. 1874, II, 87.[18]Býval v Strážiach pri Šaštíne, odkiaľ roku 1573 vydal slovenskú úradnú listinu. Jeho náhrobník z červeného mramora predstavuje ho v celej veľkosti a nachodí sa v múre na južnej chodbe pútnického chrámu v Šaštíne. (Slov. Letopis III, 76, 175.) Slovenská listina Alžbety Coborovej je podobne v Slovenskom Letopise V, 154.[19]Má síce maďarské meno, ale to je nie dôkaz, že jeho obcovacia mluva bola maďarská. Teodora Istvánfi tiež mala to samé meno, písala však listy slovenské (roku 1578, 1585). Slov. Letopis III, 174; V, 170. I v latinskom diele svojom buď podáva slovanské mená, alebo ich prekladá do latinčiny.[20]Tak Istvánfi, ktorý i mnohé slovenské mená ľubovoľne maďarčil, pomenoval dedinu Vlkanovú. Slovenský Letopis I, 216.[21]Jeho manželka Kristína, ktorej bolo podobne sľúbené 24.000 zlatých ročne, odišla do kláštora v Štýrskom Hradci, kde po 22. rokoch umrela.[22]Čabrag, vlastne Čabrak, zo slovenského slovesačabrať sa(sich schleppen). Na jeho slovenskosť poukazuje český list, tamže daný roku 1675. (Slov. Letopis IV, 55.)[23]Arcivojvoda Matej bude Uhorsko v neprítomnosti kráľa dľa krajinských zákonov spravovať.[24]Valentín Homonay umrel 9. novembra 1610. Po ňom boli: Žigmund Rákóczi, Gabriel Báthory, Gabriel Bethlen.[25]I sám začiatok pravotnej listiny je významný pre poznanie Juraja Turzu a osôb, ktoré maly účasť na tej pravote. (Slovenský Letopis IV, 303.)[26]Vtedajšie okolnosti zdajú sa poukazovať na to, že pod Slovanmi rozumieť sa majú katolíci glagolského, pod Italmi katolíci latinského obradu.[27]Maďarský list o tom z 29. júna 1619 podal Letopis Matice Slovenskej 1873, I, 71.[28]Ferdinand 22. augusta 1619 dal mestá Sv. Jur a Pezinek do zálohu. (Tamže str. 72.) Nachádzal sa v peňažných nesnádzach, keď mu snem neodhlasoval dane.[29]Že toho času i Turci boli na pomoci Bethlenovi, o tom svedčí slovenský list, daný z Krupiny 1. septembra 1620, poslaný do Zvolena. (Slovenský Letopis III, 234.)[30]Akí to boli kozáci? Akiste kalvínski Rusi, ktorí z Poľska sem sa prisťahovali a s Bethlenom držali. (Slovesnosť II, 25.) Srov. maloruskú vojenskú pieseň: „Hej, kozače, v imje Boga… na Tatara.“[31]Pri Viedni vzbúrení Turci a Tatári dali sa odtiaľ na cestu k Budínu, ale boli od Eszterházyho temer zničení a 4000 zajatých bolo osvobodené. Za porážku tých Turkov nebol u sultána zodpovedný Bethlen, ale Eszterházy, vlastne Ferdinand, za ktorého bojoval.[32]Eszterházyho predstavujú nám obyčajne ako Maďara. No máme slovenské listy, ktoré písala Magdalena Esterhaz, vdova po Láclavovi Kubínskom, roku 1610. (Sborník Muz. slov. spoločnosti III, 1, 92; V, 1, 96.) Láclav Kubínsky bol Sacrae Caes. Reg. Cam. Hung. consitiarius.[33]Medzi nimi bol i Illésházy, župan trenčiansky, liptovský a oravský, ktorý tých cudzincov (Mansfelda a Jána Ernsta, vojvodu z Waimaru) 2. oktobra cez Karpaty bol priviedol. Vydával listiny slovenské. (Slovenský Letopis V, 158, 162, 166, 329. Slovesnosť I, 242: II, 329 III, 507.)[34]Narodený z kalvínskych rodičov (roku 1670), ako 13-ročný stal sa katolíkom, ako 17-ročný jezuitom.[35]Nielen Illésházy, ale i Ostrožič a Nyáry užívali v listoch svojich reč českú. (Letopis Matice Slovenskej 1867. Slov. Letopis III, 169 — 172; V, 83, 251.)[36]Ferdinand 30. januára 1638 poslal český list z Prešporka, 22. marca 1639 z Viedne v záležitosti Redeiho (Redey de Kis-Rede) na ujca svojho, knieža sliezske. (Slov. Letopis I, 242 a 243.)[37]Srov. slovenský list vyslancov Jána Zemberiho a Štefana Albertiho, 20. septembra 1646 do Zvolena poslaný. (Slovenský Letopis II, 257.)[38]Srov. slovenský list vyslanca Jána Zemberiho z 29. decembra 1646. (Slov. Letopis II, 256.)[39]Umrel ako „mladší kráľ“ vo Viedni 9. júla 1654.[40]Bol Slovák, menom Pohronec, ale ako vlastník tekovskej dediny Selepčany (Szelepcsén) písal sa Szelepcsényi (Századok roku 1876, III, 253). Maďarčenie mien začalo sa pod kráľom Ludvikom II. († 1526), ktorý prijal Verbőcziho Tripartitum, v ktorom Verbőczi privlastnil len Maďarom svobodu sťahovania sa a právo zemianske.[41]Tak ho píšu maďarskí dejepisci a vyslovujú jeho meno Veššelényi. Mal som sestrenca Veselého, ktorý sa tiež písal Vesselý. (Srov. mená Hattala, Hollý, Pillárik, Mallý atď.) V slovenskom liste z 19. apríla 1635 podpísal sa Wesselenij de Hadad: teda nie ani Wešely ani Weššelényi. (Srov. Sborník Muz slov. spoločnosti, roč. XII., sv. 2., str. 152; III., 1, 96.) Slovenský etymológ z prídavného menaveselý, veselený, rozveselenýtvorí podstatné menoveselín(ako z podivný podivín a p.). Veselína, Veselena, nášho Slováka, vidíme účinkovať ako posla v Poľsku, ako hlavného kapitána Horného Uhorska, ako vlastníka hradu Muráňa atď. (Slovesnosť IV. 348.)[42]K Muráňu a Slovenskej Ľupči Wesselényi prišiel tak, že si pojal Máriu Szécsi, vdovu po Štefanovi Bethlenovi, koncom roku 1632. (Letopis Matice Slovenskej 1874, II, 16.)[43]V jednej maďarskej listine z roku 1662 píše sa to meno Tököly. (Letopis Matice Slovenskej 1870, II, 57.) V českej listine z roku 1653 píše sa Theokeoly. (Slovenský Letopis I, 248 — 250.) V českej listine z roku 1670 píše sa Theököly. (Slov. Letopis IV, 246 — 249.) Že vraj jeho pradedo Šebastián bol Poliak, ktorý kupčil s koňmi a, zbohatnúc, kúpil si v Kežmarku dom Tekelház menovaný, a od tej doby písal sa Tököly. (Letopis Matice Slovenskej 1870, II, 40.)[44]Letopis Matice Slov. 1870, II, 46 — 59.[45]Listy jeho brata Ondreja podal som v Slovenskom Letopise VI, 166.[46]V rodine Ostrožičov dopisovacia reč bola slovenská. (Letopis Matice Slovenskej 1867, II, 76; Slovenský Letopis V, 83, 251.) Tak to bolo i v rodine Okoličánich. (Slov. Letopis I, 250.)[47]Čo tie názvy znamenaly, dosiaľ je nie dostatočne objasnené. Z maďarčiny nedajú sa objasniť etymologicky, a boly už roku 1676 užívané na Slovensku, a to v dobe, keď Imrich Tököli ešte Maďarov nepriviedol ta válčiť.[48]Keď Tököli roku 1683 povolával Franca Barkócziho do tábora, Barkóczi na jeho list napísal: „Utekajúceho slovenského kráľa nenasledujem“, t. j. ‘Szaladó tót fejedelmet nem követem.‘ (Századok 1871, str. 665.)[49]Obšírny opis o tom je v „Geschichte von Ungarn“ od Ign. Aurela Fesslera, Lipsko 1877, IV. sväzok, str. 423 — 427.[50]Tököli prepustil Heistera; za to Leopold vydal mu jeho manželku a dal mu 6000 dukátov. Následkom toho ona odprevadená bola k nemu do Palánky v Banáte.[51]Slovenský Letopis VI, 157.[52]Nebol teda „magyar ember“, ale Rusín. Že v rodine Rákóczich užívaná bola slovenčina, toho svedkom je i listina Žigmunda Rákócziho z roku 1687. (Letopis Matice Slovenskej 1868, II, 111; Nilles: Symbolae II, 860; Slovenský Letopis III, 141.)[53]Proticisárski slovenskí dobrovoľníci menovaní boli kurucmi, maďarskí však hajdúchmi. Srovnajoppida hajdonicalia.[54]Z väzenia vypustený bol až v decembri, keď Bercsényimu dal 2000 zlatých za seba, manželku a svojich verných služobníkov. Vrátil sa nazpäť do Uh. Hradišťa. (Slovenský Letopis III, 143 — 145.)[55]Tak sa píše i v Coborovských listinách. Maďari dali mu meno Éleskő. O biednom stave kurucov máme slovenský list, ktorý do Baň. Bystrice poslal odtiaľ Matiaš Parvi. (Slovenský Letopis VI, 159.)[56]Nilles: Symbolae I, 446. Menších 40, väčšie 4 rovnaly sa striebornému toliaru.[57]Pod Horvatmi iste majú sa rozumieť buď samí Slovenci nad, alebo i Horvati pod Dravou, ako Juhoslovania (natio illyrica).[58]Polerieka, zemianska dedina, fília sväto-jurská v Turčianskej stolici, teda ten list vzťahuje sa na pomery Turca. Bezpochyby spomenutý Polerecký bol na čele Turca.

Sasinek_Strucny-dejepis-Uhorska-III.html.txt

Láska — trápenieRozínová je dievča biele ako ľalia, s líčkami ako ruža la france, s pyštekom červeným, bujným, z ktorého prebleskujú bielučké zúbky. A nezabúdajme na briadku, milý čitateľ, na briadku! Povrchný spisovateľ obyčajne nevenuje briadke starostlivosť, ktorú táto božská čiastka tváre zasluhuje. Vydarená briadka je okrúhla, s jemným — práve len znateľným — zdvojením, hladučká a biela. Môže byť na nej i malá jamka. Pohladiť alebo jemne uštipnúť takúto briadku patrí medzi prednejšie pôžitky, preto tento šport vrelo a čo najsrdečnejšie odporúčam bolestne strádajúcej Slovači.Kto zazrel Terku Rozínovú, ten celkom iste zaklial a síce podľa svojho povolania: „Hrom do toho!“ alebo „Tisíc kyslíc!“ alebo aj „Per aniorem!“, mysliac pritom iste na veci, ktoré by ho čo len jednou nohou vtiahli do purgatória.[1]Veru Terka bola dievčatko, za ktorým by si každý vďačne prsty oblízal. Vtedy, keď sa prihodila táto udalosť, oblízal si palčeky za ňou istý Števo Duraj, hodný mládenec, ktorý, na znak toho, že si už odslúžil vojenčinu, chodil s vojenskou čiapkou na pravom uchu. Príduc z vojny domov, hneď pri prvom tanci pobádal Terku a dal jej na vedomie svoju naraz vzbĺknuvšiu lásku uštipnutím vrchnej čiastky dolnej končatiny. Intenzita toho uštipnutia vyjadrovala silu ohňa, ktorý mu vypukol v srdci. Celé štyri týždne si mala Terka čo obzerať, taký čierny fľak jej zostal. Ona mu pozrela do očí, pobádala, čo sa s ním robí a dala mu najavo svoj súhlas úderom do žalúdka, že isa s ním všetko zakrútilo. Zamilovali sa tí dvaja preukrutným spôsobom.A mohli sa zobrať, lebo boli obidvaja deti dobrých gazdov. Lenže nešlo to tak hladko. Starý Rozín chcel povoliť sobáš, len ak starý Duraj prepíše na Števa Máleníky, pekný, zo dvanásťjutrový kus poľa, ležiaci pod slncom. — Ináč ani bohovi! — zvolal a zaškrípal zubami.Duraj nechcel ani počuť o prepise Máleníkov. Iba keď sa Terka začala okolo iného obšmietať a on hundrúc niekoľko ráz pohladil jej mäkkú briadku, zmäkol. Sľúbil jej všetko. Sľúbil ten lagan, ale neprepisoval. Ktože ho tam vie, čo zamýšľal. Najskorej chcel, aby ho Terka ešte väčšmi „prosila“?Bolo zo dva týždne pred Vianocami a Terka zasa prebehla k nemu, aby ho naviedla na prepis. Chcela, aby sa na sviatky mohli so Števom zozdať. Našla ho samého v izbe i uprosila ho, uprosila natoľko, že jej pod prísahou sľúbil, že zajtrajším dňom pôjde do mesta a urobí poriadok.Ráno rozkázal zapriahnuť, že pôjdu do mesta. Števo, vediac o čo ide, bol za neslýchane krátky čas hotový s parádnym povozom. Ten pozostával z hnojničiaka, v ktorom položil nad zadnú os košinu s otiepkou slamy.Starý Duraj si pomaly obliekal sviatočnú halenu a vyberal si lepšiu kvačku. Števo s materou stáli vo dvore pri dverách a čakali, kým vyjde. Nechodil.— Čože sa už toľko šmochce! — podotkla Durajka a vošla do izby. Števo ju počul sprásknuť rukami a zakričať:— Nuž čože, ty z rozumu postupuješ? Ktože to kedy slýchal vyčíňať takéto veci?— So mnou je zle, — zastonal, drgľujúc zubami. Števo sa poškrabal za ušami.— No, namojdušu, to sú už fuk Máleníky a fuk je i Tera! Čože ste toľko odkladali s tým mestom? Bodaj by vás parom uchytil i s takou robotou!— To už nebudú oddávky na Vianoce, — zvolala Durajka. — No nič to, budú neskoršie.— Budú vám ma svätého Vida, — odvetil rozhodne Števo. — Ak umrie, zoberie Máleníky Juro!Mater sa chorého vypytovala, čo mu je. Na základe jeho odpovedí ustálila, že má zápal. Aký? To nechala, ako to robievajú lekári, keď sú s diagnózou v pomykove, in suspenso.[2]Števo, ktorému teraz veľmi záležalo na otcovom vyliečení, myslel, že keď už má zapriahnuté, mohol by prebehnúť po doktora a síce po Grüna.— Veru, dovez toho… Ľaľa, to on uhádol starej Drduliačke, že do večera umrie. Musí sa čomusi len rozumieť.O dve hodiny neskoršie doktor Grün aj prezrel Duraja. Ustálil, že má zápal pľúc na všetky štyri strany, že je celkom stratený, ak ho len on každodennými injekciami nevytrhne. Na Durajovu žiadosť predpísal mu však akési prášky — ak nepomôžu, môže sa probovať i štepenie.Druhý deň nebolo Durajovi lepšie. Terka a Števo durili, aby sa doviezol iný lekár. I prišiel dr. Blau, ktorý ustálil strašnú španielku,[3]ktorá celkom iste pacienta umorí, ak ju len on nepremôže injekciami, ktoré treba dávať každý deň. Duraj by už bol aj pristal na to „štepenie“, ale jeho žena myslela, že najlepšie bude poslať po „múdru“ babu do Lieska; tá ešte najskorej pomôže. Prišla. Ustálila, že Duraj má pohnutú matierku, že ho ibude treba poriadne natrieť a obložiť soľou. I natrela ho tak, že reval na raty, a obložila horúcou soľou, že ho malo poraziť.Keď mu nebolo lepšie, odovzdal sa svojmu osudu a poslal po kňaza. Ten prišiel a nahovoril ho, aby urobil pokus ešte s jedným lekárom, zo všetkých najmúdrejším. Tak prišiel i dr. Povala, múdro hmkal, krútil hlavou, predpísal medicínu, zobral peniaze a šiel spokojne domov.Počas choroby si Terka odierala kolienka v kostole za Durajovo zdravie a neľutovala ani nejakú tú korunku pre svätého Antonínka.A tak sa stalo, že starý Duraj napriek všetkému liečeniu vyzdravel. Ale mladí nemali z toho nič, lebo ho starší syn Juro prehovoril, aby Máleníky na Števa neprepisoval. Ako argument uviedol, že ak to urobí, tak ho podpáli.Boli Vianoce, všetko sa malo krásne skončiť a: — Tu máš, parom uchytil oddávky! — zaklial nešeredne Števo. Skúsil ešte uprosiť starého Rozína, aby pristal i na Kremenci, veď to nie je horšie ako Máleníky, ale ten starý skupáň a vydriduch nechcel o tom ani počuť.Terka so Števom by sa boli i rozišli, keby nebola bývala ich láska taká „tuhá“. Hoci im i rodičia bránili, jednako sa schádzali, a tak sa zmilovala nad nimi matka príroda, usmiala sa a urovnala všetko svojím spôsobom.Na Hromnice prišla uplakaná Terka s materou ku mne, ako k úradnému lekárovi. Po mnohom materinom rozprávaní, plakaní a nadávaní („Ty nehanblivica, že ti tie okále nevypadli!“) som napísal starému Rozínovi list, v ktorom mu dôrazne radím, aby v záujme záchrany cti svojej dcéry nebránil jej sobášu so Števom.Čo mohol Rozín iné robiť, ako zmlátiť milú Terku a pristať.Ale parom sa v tých ľuďoch vyzná. Zobrali sa na fašiangy a jednako len teraz na Vianoce čakajú proroka. To som sa dozvedel od starého Rozína, ktorý mi prišiel nadať, že som ho mal za blázna.[1]purgatorium— lat. očistec[2]in suspenso— (lat.) nechať nerozhodnuté[3]španielka— tzv. španielska chrípka, nákazlivá choroba dýchacích orgánov, často so smrťeľnými následkami; prvý raz sa vyskytla v období prvej sveovej vojny a po nej

Nadasi-Jege_Laska-trapenie.html.txt

Starodávne spôsoby[1]Max von Boehn vo svojej knihe píše o tom zábavné drobnosti:Tridsaťročná vojna[2]zapríčinila v Európe úžasné zdivočenie mravov, odstrašujúci príklad toho, čo zapríčiní dlhá vojna. Ale — protiklady sa stýkajú — práve to prinieslo potom smiešnu etiketu, ktorá nám je ešte menej pochopiteľná ako predošlá surovosť.Knieža Epernon[3]a maršal de Vitry spolu nabili arcibiskupa z Bourdeaux; knieža z Orleánsu[4]dal kardinálovi Richelieuovi[5]v jeho vlastnom paláci pár zaúch; knieža Karl Ludwig z Pfalzu[6]a princ Georg z Hannoveru[7]pri tabuli vydrali svoje manželky, keď sa im niečo znepáčilo. Stolové nariadenie rakúskeho arcikniežaťa z roku 1624 upomína gavalierov, aby čisto oblečení a triezvi prišli k stolu, aby si prsty neoblizovali, do obrusu nesiakali, na taniere nepľuvali.Pomoranské a meklenburské kniežatá v ten istý čas zakazujú hlasné vykrikovanie v čase stolovania, i upozorňujú pánov, aby sa koštiaľmi a nádobami na pitie nehádzali, servítky v myšlienkach do vrecka nepchali…Keď sa mladí zemani, Edelknaben, priveľmi samopašne správali, zaviedol ich komorný pán do kuchyne a ubil ich. V Londýne najväčšiu radosť zemianskej mládeži robilo po uliciach šarapatiť vo dne v noci. Prepadli kočišov a nosidlá (Sanfte), ubili nosičov a sluhov a strašili dámy.Bitky, hlúpe a nemotorné kúsky vyčíňali i na nemeckých univerzitách; tárali a vystatovali sa jeden pred druhým. To sa u jedného zo študentov vystupňovalo na takú surovosť, — ako píše Friedrich Lucas[8]roku 1662 z Heidelbergu — že v anatomickej sále zožral funt surového mäsa z mŕtvoly obeseného. I deti boli strašne surové. Farár Hartmann videl v Holandsku, ako sa deti tým bavili, že psy naháňali, chytali a do smrti zbili, čomu sa dospelí len smiali ako dobrému vtipu. Zvery trápiť bol dovolený špás, to dokazujú aj obrazy z tých čias, ako sa chlapci bavia s poviazanými vtáčikmi. O surovosti a nemravnosti tých čias rozprávajú úžasné veci Mascherosch a Grimmelshausen,[9]dobrí znalci obdobia po tridsaťročnej vojne.Aby sa človečenstvo vymanilo z tejto divosti a spustlosti, potrebovalo mravné zákony, ktoré by boli vedeli zahatať a zastaviť tú ohromne špinavú vlnu, čo sa valila na celú Európu. A povstala etiketa. Ľudia konečne zunovali surovosť a začali túžiť po krajšom, čistejšom živote.V XVII. storočí sa etiketa vyvinula až na vedu. Predtým myslel každý len na seba a svoj vlastný blahobyt, poznali len vlastné práva, a nijaké povinnosti, etiketa sa usilovala vymedziť požiadavky jedného voči druhému.Tento pokus priniesol toľko zvady a hriechu, že otázky etikety pomaly vypĺňali záujem celého sveta, ľudia ešte i náboženské škriepky začali ponechávať.Smiešne nám je dnes, že ľuďom XVII. a ešte i XVIII. storočia etiketa zapríčiňovala toľko starostí a trápenia, ale človečenstvo potrebovalo toto štádium ako prechod k slobode. Vestfálsky mier[10]sa nemohol uzavrieť, lebo Švédsko a Francúzsko sa hádali o to, kto má prv vojsť do dvier dvorany; konečne šli Francúzi do Münsteru a Švédi do Osnabrücku. Gottfried Stieve, autor tých čias, píše, že „ťažký a povážlivý punkt bol podpísanie písiem tohto mieru. Nevedeli sa dohodnúť, aký titul majú dať cisárovi a aký iným kráľom, kto sa mal horevyššie, kto nižšie podpísať“ atď. Dlhoročné vyjednávky o mier boli preplnené škriepnymi otázkami o takýchto veciach. — Bože, daj, aby to po tejto vojne tiež tak nebolo!…Listy hanoverskej princeznej Žofie sú zväčša plné správ, ako ju kde prijali, aké úcty vzdávali, aké tituly dávali jej manželovi. Keď roku 1679 cestovala do Francúzska, potrebovala celý svoj um na to, aby sa slušne správala, komu, kedy aký kompliment povedala, kedy, ako na ktorú stoličku si sadla… V týchto otázkach boli vo Francúzsku práve takí malicherní ako v Nemecku. Pani de Motteville píše vo svojich rozpomienkach, že najvážnejšia otázka na kráľovskom dvore bola, kto si smie v prítomnosti kráľovnej sadnúť a kto nie; kto mal právo na fotel, kto len na stolček — taburet, kto sa smel na koči viezť do Louvru a kto musel ísť pešo atď. Menovite žiarlili medzi sebou na to, čí voz sa smel prv viezť pred vráta kráľovského paláca, otázky pre nich také dôležité, že sa niekedy krvou skončili.Na sneme Regensburskom roku 1622 španielsky poslanec gróf Onate a veneziánsky legát Gritt sa v cisárskej kaplnke pobili, lebo každý si osoboval právo prvý vstúpiť do dvier. Vo Viedni roku 1665 poslanci mesta Mantua a Genua sa pri procesii na Zelený štvrtok taktiež pobili a trepali sa voskovými fakľami okolo uší; a v Ríme sa dlho nemohli konať procesie, lebo sa frátri nevedeli dohodnúť medzi sebou, ktorí majú ísť prv, a skončilo sa to každý raz bitkou. Markíz de St. Maurice rozpráva, že francúzski gavalieri sa pri veľkých dvorných slávnostiach, divadelných predstaveniach paličkami bili a že ich vojaci museli rozdvojiť. Aby sa tieto priečky konečne zavŕšili, v Sasku r. 1680 vypracovali dvorný poriadok, ktorý ľudí k dvoru súcich podelil do päťdesiatich dvoch tried, konečne spravili z nich len tridsaťdva tried. Tituly a oslovenie boli nemenej dôležitou vecou predpismi riadenou, na čo bolo treba celé štúdium, kým sa v nich človek vyznal. Tituly z roka na rok boli obšírnejšie. Až do roku 1687 sa menovali popredné rodiny v Norimbergu „šľachetné, silné a blahorodé“, neskôr žiadali už „vysokorodené“ oslovenie pre seba. Paniam patrili titul „cnostná a čestná“, až do XVII. storočia, potom chceli byť už „vysokoblahorodé“.Do roku 1660 dievčatám sa hovorilo „Fräulein“[11]; oslovenie sa stalo neskôr všeobecné. A najvačší titul pre každú ženu je predsa len „matka“.[1]Starodávne spôsoby.Národnie Noviny, 47, 1916, č. 79, s. 3 — 4.[2]tridsaťročná vojna— európsky konflikt v rokoch 1618 — 1648, ktorý bol dôsledkom hospodárskych, politických a náboženských rozporov medzi európskymi feudálnymi štátmi. Tridsaťročná vojna sa stala prvým celoeurópskym vojnovým konfliktom a mala pre strednú Európu ťažké následky (utuženie nevoľníctva). Skončila sa kompromisným Vestfálskym mierom.[3]Epernon— správ. Épernon, Jean Luis de Nogaret, francúzsky vojvodca a štátnik[4]d’Orleans— orleánsky; meno niekoľkých vetiev francúzskeho kráľovského rodu (od r. 1344)[5]Richelieu, Armand Jean du Plessis(1585 — 1642) — francúzsky štátnik, kardinál, prvý minister Ľudovíta XIII. a faktický vládca Francúzska od r. 1624 až do svojej smrti. Značne posilnil veľmocenské postavenie Francúzska.[6]Falcko- bývalé nemecké kniežatstvo[7]Hannover- najsevernejšia oblasť bývalého pruského kráľovstva[8]Lucas, Friedrich Paul(1664 — 1737) — francúzsky cestovateľ a obchodník[9]Grimmelshausen, Hans Jacob Christoffel von(1625 — 1676) — strávil svoju mladosť ako dobrodruh v táboroch tridsaťročnej vojny[10]Vestfálsky mier— podpísaný po skončení tridsaťročnej vojny r. 1648 v Münsteri kompromisom medzi cisárom a švédsko-francúzskou koalíciou. Po ňom sa Francúzsko stalo najsilnejšou mocnosťou v Európe.[11]Fräulein(nem.) — slečna

Ivankova_Glosy.html.txt

ZáhadaVer’ rada by som, rada by som znala — len zvedavosť ma iste núti k tomu! — či zvyk to iba a či túžba tajná, čo do našeho privádza ťa domu. Ak zvyk to iba, čo nás spolu zvodí, zvyk, významu v ňom ani citu nenie, prečo ten snivý záblesk v tvojom zraku a prečo môjho srdca divné chvenie? Ak ale túžba — túžba nežná, tklivá — si medzi nami pásku spriada, tvorí, skiaď odmeranosť večná medzi nami, zdanlivá nuda, chladné rozhovory? Vždy lúčime sa chladne — ľahostajne. „My cudzí sme si!“ — oko tvoje istí, „Mne ľahostajno!“ — moje odpovedá — a srdce skoro vzplanie k nenávisti! A ľahostajnosť bych ti dokázala, vždy želám si, bys’ prišiel zase, zase… Ty prídeš iste — — a zas vrelosť v zraku a zase srdce pocit divný strasie… Ach, rada by som, rada by som znala, čo chlad ten značí — čo strasť sladká tvrdí? Však záhadu my sotva rozlúštime, bo znať sa k citu — to sme oba hrdí!

Podjavorinska_Lyrika-z-rokov-1896-1918.html.txt

I. Zdvorilosť90. Z dejín zdvorilosti a slušnostiV minulých storočiach bývala veda a umenie výsadou kláštorov, kniežacích a kráľovských dvorov. Vedľa toho boly v kniežacích a kráľovských dvoroch jemné spoločenské a zdvorilostné formy. Nie je vari náhodou, že to boly práve dvory dvoch najkresťanskejších štátov: dvor francúzsky a španielsky, kde boly položené základy dnešným zdvorilostným formám, pravda, zjednodušeným a prispôsobeným priliehajúcim pomerom. Znie to veľmi paradoxne, ale je skutočnosťou, že francúzske slovo„la cour“ = „dvor“pochádza z latinského slova„chors“, ktoré pôvodne znamenalo„ohradu“pre dobytok práve tak, ako nemecké slovo „Garten“. Za rímskej republiky zmenilo slovo„chors“svoj význam na „oddiel vojenský“, neskôr, v časoch cisárstiev, tým slovom označovali sprievod cisárov, pôvodnú to telesnú stráž, a z toho vznikol vo francúzštine „dvor“ v smysle a význame kráľovho prostredia. Nie je bez zaujímavosti, že v slovenčine podnes zachovaly sa dva výrazy, odvodené od pôvodného slova „chors“, z francúzskeho jeho znenia „cour“ (kúr), na našom vidieku veľmi bežné:„kurizovať“(dvoriť), „kurizant“, a v politickej terminológii bežné:„kortešovať“(v taliančine„cortese“a v španielčine„cortes“— snem).Naše slovo„dvor“je bežné vo všetkých slovanských jazykoch. Vo veľkoruštine znie práve tak, ako v slovenčine a znamená zámok alebo palác, v ukrajinčine znie„dvír“a znamená dvor, majetok, šľachtický zámok alebo hrad. V češtine, poľštine, srbštine, chorvátčine a slovinčine znie podobne a i jeho význam kryje sa s významom nášho dvora. Pôvod slova odvodzuje sa zosanskritu(staroindičtiny), v ktorej znel:„dvaram“= „brána“, v staroperzštine„duvara“, zodpovedajúce latinskému„fórum“= preddvorie, nádvorie, námestie. Je zaujímavé, že v litovčine znie veľmi príbuzne so staroindickým tvarom„dvaras“= šľachtický dvor.Z týchto ukážok vysvitá, že pod pojmom „zdvorilý“ rozumie sa jeho historický význam, ako:„Pri kozube dobrých mravov vychovaný.“[1]Zdvorilosť však nie je výtvorom posledných storočí. Stretáme sa s ňou už v najstarších historických obdobiach. V Starom zákone v kniheSirachovejčítame:„Podľa vzhľadu možno poznať muža a z výrazu tváre možno poznať rozumného. Odev tela, smiech zubov a chod človeka rozprávajú o ňom.“ — „Niekto sa šibalsky klania, ale vnútro jeho je plné ľsti…“ — „Slovo sladké rozmnožuje priateľov; a láskavý jazyk dobrého človeka pôsobí mnoho dobra.“O slušnosti nachodia sa v citovanej knihe tieto údaje:Nevtieraj sa(k mocnejšiemu),aby si nenarazil! — Nebuď mnohorečný v shromaždení starších! — Neubližuj služobníkovi, ktorý verne pracuje, ani robotníkovi, ktorý ti je verne oddaný! — Nepohŕdaj chudákom spravodlivým! — Pokiaľ nevypočuješ, slova nevrav a uprostred hovoru neskáč do reči! — Nebuď márnomyseľný v múdrosti svojej! — Blázon sa nahlas smeje! — Blázon do domu nazerá, ale muž ukáznený postojí vonku! — Ak sedíš za veľkým stolom, neotváraj naň hrdla svojho prvý. Nevrav: „Mnoho je toho na ňom; pamätaj, že zlé je oko hltavé!“Nielen v Starom zákone, ale i v Novom zákone máme mnoho dôkazov o zdvorilosti.Kristus Pántiež zachovával predpisy zdvorilosti, čoho krásnym dôkazom jeevanjelium sv. Lukáša7, 36 — 50. Kristus pokarhal farizeja, že nebol zdvorilý, ako sa na hostiteľa patrí:„Vošiel som do domu tvojho a vody si nedal mojim nohám: ale táto, ako vošla, slzami zmáčala nohy moje. Olejom si moju hlavu nepomazal: ale táto masťou pomazala nohy moje…“V tom čase totiž patrilo k hostiteľskému bontónu, aby hostiteľpobozkalsvojho hosťa,umylmu nohy, alebo mu dal umyť svojím služobníctvom a natrel hlavuvonnoumasťou. Tento zvyk je podnes zachovaný u Arabov.Evanjelium sv. Lukáša, kapitola 6, 27 až 47, uvádza veľa Kristových ustanovení, ktoré možno nazvaťzákladnýmizákonmizdvorilostia lásky k blížnemu atď.UArabovje vžitým zvykom, že syn, prv než vojde do matkinej izby, musí vyzuť svoju obuv na znamenie, že zem v blízkosti matky je posvätná, kde sa musí dôstojne a slušne chovať.[2]Na cisárskom dvore vČínebývala ročne slávnosť, na ktorej cisár slávnostne a verejne bozkával nohy svojej matke.Z týchto skutočností a citátov vysvitá, že zdvorilosť a ušľachtilé spoločenské mravy sú práve tak staré, ako ľudská vzdelanosť a kultúra. I obsahove boly podobné dnešným, len ich vonkajšia forma sa zmenila podľa panujúceho časového vkusu, čiže módy.Krásnym a podnes zachovalým prejavom zdvorilosti a pohostinstva uSlovanovbolo podávať hosťovi chlieb a soľ, symbol dvoch najdôležitejších a každodenných potrieb. U iných národov bolo zasa vo zvyku podávať vodu, víno a iné nápoje. Ak podá Arab hosťovi štipku soli, prejaví tým bezvýhradné priateľstvo.Tieto skutočnosti dokazujú, že zdvorilosť a pohostinnosť nie sú výmyslom, ale potrebou ušľachtilého človeka. Čím je národ vyspelejší a vzdelanejší, tým je vyspelejší i jeho smysel pre spoločenský život a jeho zjemnelé formy. Preto sa musíme všemožne snažiť, akonárod slobodný, zaujímajúci vo svete svojehistorickémiesto, aby sme nezostali vo zdvorilosti a v dobrých mravoch za našimi predkami, ale aby sme sa snažili osvojiť si všetky čnosti, ktoré vyžaduje potreba každého ušľachtilého človeka, a ichzovnútornéprejavy. Nesmieme zabúdať, že cudzinci pokladajú za význačnú charakteristiku národa stupeň zdvorilosti jeho občanov.91. Základné pravidláPred zákonom sme všetci jednakí, lebo zákon neplatí len pre jednu vrstvu, jeden stav, ale pre každého občana, či je niekto boháč alebo bedár, učenec alebo negramotný, krásavec alebo mrzák. Naproti tomu spoločenský život veľmi citlivo reaguje na hodnotenie spoločenského postavenia jednotlivca, leborozoznáva rozličné stupne a za veľký poklesok pokladá ich porušenie proti dobrým mravom.Vo veľkej spoločnosti je neraz veľmi ťažko presne určiť poradie stupňov spoločenského postavenia jednotlivcov, lebo si rozličné náhľady v tomto smere veľmi často odporujú. Práve preto nesmie to nik pokladať hneď za urážku, ak vo veľkej spoločnosti pri rozdeľovaní miest a pod.prednosťdostala osobanižšie postavenápred osobouvyššie postavenou. Takéto nedopatrenia stávajú sa zvyčajne pri neznalosti stupnice titulov a ich poradia.Základným pravidlom je, že dámy majú vždy prednosť pred pánmi, starší ľudia pred mladšími.K tomu ešte pristupujú rozličné rozdiely, vyplývajúce zo spoločenského postavenia, povolania i pôvodu. Prv bolo platným pravidlom, že vydaté ženy maly prednosť pred slobodnými, často i vyššieho spoločenského postavenia. Dnes však zárobkove samostatne činné ženy sú rovné s vydatými ženami tej istej spoločenskej triedy. Pokiaľ ide o poradie, rozhodujúci je vždy stupeň príbuznosti, alebo známosti s jednotlivými členmi spoločnosti. Vlastnú sestru radíme zvyčajne za cudziu dámu jednakého veku a spoločenského postavenia a podobnej vrstvy. Spoločenská prednosť sa poskytuje zvyčajne ľuďomchorým a slabým.Hoci sa zdajú zásady spoločenského poriadku celkom jednoduchými, predsa často nastávajú veľmi ťažké situácie pri sostavovaní poradia. V akom poradí má byť napr. slečna, ktorá ešte pred krátkym časom bola primladá? Komu dať prednosť, či učiteľovi alebo jeho bývalej žiačke, dnes už doktorke? Ešte ťažšie je sostavovať poradie pri recepciách, kde vystupujú verejní a politickí reprezentanti, význační ľudia verejného života, spisovatelia, básnici, umelci. Komu dať prednosť? Či bezvýznamnému politikovi, či významnému spisovateľovi, alebo šéfovi významného úradu? Tu môže vždy rozhodnúť len jemný takt, ktorý nahradí nedostatok pravidiel, ktoré pre tieto osožné prípady dosiaľ ešte neboly vypracované.Na štátnických, diplomatických a význačných oficiálnych recepciách si už možno ľahšie počínať, lebo tu poradie hosťov význačnejšie ukazuje ich verejné a spoločenské postavenie, ktoré nie je tak rôznorodé, ako pri iných recepciách s množstvom hosťov zo všetkých možných spoločenských vrstiev. Tu však nech platí vždy zásada, aby spoločensky vyššie postavená osoba dostala prednosť pred osobou nižšie postavenou. Tá má prednostné právo na započatie i skončenie hovoru, spoločensky vyššie postavený vstupuje do miestnosti pred nižšie postaveným, jeho meno sa uvádza vopred, iba ak ide o vzájomné predstavovanie. Prichôdzialebosedenívždy jepravé miesto vyhradené jemua z troch miestvždy prostrednépatrí jemu; miestona pravej stranepatríosobe vyššiepostavenej, ako osobe na strane ľavej. To isté platí i pre dámy. Dvaja páni majú maťdámuvždyv prostriedkua keď pri nej sedí pán, alebo ju odprevádza, jeho miesto je vždy na strane ľavej. Deti idú po obidvoch stranách dospelých.Dáme a osobe vyššie postavenej, ak nemá voľnej stoličky alebo sedadla vo verejnej miestnosti, v autobuse, vo vlaku a v elektrike, vždy ponúkneme svoje miesto. Rovnako celkom neznámej osobe starej a chorľavej. Matke s dieťaťom vždy načim dať prednosť i pred známou dámou, ktorá iste nebude náš počin pokladať za nezdvorilosť. Ak stretneme známu dámu, alebo osobnosť nad nami postavenú, obťaženú balíkmi, pomáhame ich odniesť. Pomáhame pri obliekaní a zobliekaní svrchníka, zimníka a otvárame pred nimi dvere.Dáma však, čo by bola i nižšie postavená, ako dotyčná osobnosť, nemá pomáhať pri zobliekaní alebo obliekaní.Výnimkou je iba veľmi dobrá známosť. Starému pánovi pomôcť pri obliekaní, alebo zobliekaní, najmä ak je zrejmé, že bez pomoci mu to pôsobí veľkú námahu, nie je nijak proti dobrému tónu, keby mu pritom dáma pomohla. Rovnako sa má zaobchodiť aj s osobami chorými a bezmocnými. Naopak, je to do istej miery i povinnosťou, pokiaľ, pravda, nie je blízko muž alebo osoba služobná.Ak sa dáma sverila vedeniu alebo sprievodu muža, povinný je starať sa o ňu a pomáhať jej vo všetkom, kde si sama pomôcť nemôže.Ak prejaví nejaké prianie, pokiaľ je to v rozumových medziach možností, snažme sa ho bez otáľania splniť.Ak sa žaluje na smäd, načim obstarať občerstvujúci nápoj, ak prejaví únavu, zaopatríme povoz alebo auto. Na koncerte obstaráme program, v divadle ďalekohľad i program, v reštaurácii postaráme sa o rýchlu obsluhu, chránime ju pred zlým počasím a pod.[3]Ak sa stane, že musíme dáme pomôcť priamym zásahom, viesť ju alebo zachytiť, aby nespadla, smie ju pán chytiť iba za ruku, alebo za predlaktie. V takýchto prípadoch dovolené je i zavesiť sa, alev najkrajnejšom prípade smie sa silne sovrieť jej rameno. Po spoločnej zábave páni sú povinní postarať sa o to, aby sa dámy bez príhody dostaly domov. Odprevadíme ich až po bránu, alebo dvere a čakáme dotiaľ, zakiaľ sa za nimi dvere nezatvorily. Ak býva dáma v hoteli, odprevadiť sa málen po schody alebo lift, nikdy po dvere jej izby.Ak chce pán niečím poslúžiť dáme, ktorú však odprevádza pán, tu sa trebavždy na pána obrátiť a nie priamo na dámu. V pravidle, že dáme sa dáva vo všetkom prednosť, sú aj určité odchýlky.Ak máme obavu, že by dáma mohla naďabiť na neočakávané alebo nepríjemné prekážky, tu má ísť vopred pán.Tak je to pri vstupe do kaviarne, reštaurácie, aby odvrátil zvedavé pohľady od dámy. Pri hľadaní miesta v divadle, kine a pod.pán vždy robí cestu dáme. Tak je to i na úzkych prechodoch a v tme, pri vystupovaní do vlaku, koča, auta, lietadla, autobusu, elektriky. Privystupovanína schody v dome pán idevpredu, pri sostupovaní však idevpredu dáma, pán ju nasleduje, ale keď je dostatok miesta, jeho miesto je po jej boku, vždy na opačnej strane zábradlia, aby mohla mať v ňom oporu. Ak by si však dáma želala ísť hore schodami vopred, tu, pravda, ochotne ustúpime a dáme jej prednosť.Často sa stáva, že sa dvaja zdvorilí ľudia súčasne stretnú pri dverách, do ktorých chcú vstúpiť a dávajú si navzájom prednosť. Aby sa predišlopretekom v zdvorilosti, odporúča sa, aby ten, ktorémupo dva razy bola ponúknutá prednosť, poďakoval a išiel vopred. Ak nenazdajky postrčíme niekoho, vyrušíme ho, alebo ho niečím obťažujeme, ospravedlníme sa zdvorile:„Prepáčte!“ — „Prepáčte, prosím!“alebo použijeme zmedzinárodnelé slovo ospravedlnenia:„Pardon!“Na ospravedlnenie načim odpovedať:„Prosím“ alebo: „Prosím, nič sa nestalo!“Práve tak pokračujeme i vtedy, keď si v zástupe kliesnime cestu. V takýchto prípadoch však nesmieme sa tlačiť dopredu kolenami, lakťami, ale požiadame vždy:„Dovoľte, prosím“a pod.Ak nás niekto o niečo požiada a nám za to poďakuje, odpovedáme:„Prosím“, alebo:„Ochotne sa stalo“, „Rado sa stalo“. Ak by sme však z nejakej príčiny nemohli vyhovieť žiadosti, ospravedlníme sa:„Prepáčte, ale nemôžem vám vyhovieť, lebo…“, alebo„Veľmi ľutujem, ale…“Ak nám niekto prejavuje ochotu urobiť dajakú službu, napr. pomôcť nám v niečom, sme povinní byť zvlášť zdvorilými, či sme už službu prijali alebo nie. Ak pomoc prijmeme, poďakujeme:„Ďakujem, ste veľmi láskavý“; ak pomoc neprijmeme:„Prosím, neráčte sa namáhať!“alebo„Prosím, neráčte sa vyrušovať!“— Je dôležité, aby sme v takýchto prípadoch neboliváhavíavedeli, či máme ponúkanú pomoc prijať alebo nie. Treba byťpohotovým a hneď sa rozhodnúť. Na poďakovanie pozornosti vhodné sú ešte i tieto formy poďakovania:„Ďakujem vám srdečne!“alebo:„Ďakujem vám, ste veľmi pozorný!“Poďakovanie je vhodné prijať slovami:„Ochotne! — Milerád! Je to maličkosť! — Som rád, že som vám mohol pomôcť! — Bolo mi potešením byť vám k službám!“Ostatné všeobecné pravidlá uvedieme v ďalších kapitolách.[1]Dr. F. Hoblík: „Důstojník gentleman“.[2]Foerster: Lebenskunde, str. 255.[3]Túto výsadu však ženy by nemaly zneužívať neskromnými žiadosťami a všakovými rozmarnými „nápadmi“.

Michalsky_Spolocensky-lexikon-II-Pravidla-slusnosti-a-zdvorilosti.html.txt

Z listov rodičom… Kúpil som si zasa jednu knižku:Annu Kareninovúod Tolstého. Na leto si ich poviažem všetky, do takého pekného papiera. Ja sa strašne teším knihám, mám ich už plnú kasničku a stále sa dívam na ne so záľubou, každú chvíľu otváram kasničku, rovnám pekne do radu tých svojich nemých priateľov, ktorí ma ešte nikdy nesklamali a ktorí mi vždy vedia povedať láskavé i múdre slovo. Ony ma tešia, keď trpím, karhajú, keď nerobím dobre, chvália, keď som spokojný sám so sebou. Tento rok som si skutočne zadovážil veľa dobrých kníh, bude to pekná ozdoba pre našu knižnicu. Mám skoro celého Huga. Aj Bídnici mi ostali…Bratislava 11. V. 1924… Čítam terazZločin a trestod Dostojevského. Veľmi sa mi páči táto kniha; ba neviem sa od nej ani odtrhnúť. Páči sa mi najmä tá hlboká podrobná filozofia. A vôbec zamiloval som si Dostojevského preto, že si vyberá za hrdinov ľudí padlých, s nepokojným a mračným svedomím. Zhoduje sa voľáko to pesimistické nazeranie týchto hrdinov s mojou povahou. Rád obdivujem ľudí, ktorí umierajú, alebo duševne hynú za svoje gigantické, neľudské, hoc i bludné ideály.Obdivujem týchto heroov aj preto, že hoci padli vo formálnom hriechu tak hlboko, že sú nemožní v spoločnosti, predsa ich zmätené duše, skazené súčasnými heslami doby, vždy sa nakoniec ukážu v pravej, nepoškrvnenej čistote mravnej…Bratislava 22. X. 1924… Najviac voľného času venujem budúcemu časopisu slovenských stredoškolákov. Tento týždeň vytlačíme prvé číslo. Máme síce dosť strachu, či ho udržíme, keďže denne vôkol nás toľko časopisov zaniká. No dúfam, že to pôjde, lebo máme za sebou vrstvu stredoškolákov, pre ktorú pracujeme, a ona nám nedá zahynúť. Keď časopis vyjde, pošleme vám číslo. Ja som redaktorom beletrie. Mám skutočne záujem o literatúru a usilujem sa všemožne zistiť, či mám talent pre spisovateľstvo, aby som v opačnom prípade nemárnil zbytočne svoje sily a radšej obrátil k inému. Posielam svoje práce do časopisov, kde ma vôbec nepoznajú, a čakám na kritiku. Tak od začiatku tohto roku dostal som honorár za svoj článokLes, ktorý som bol napísal cez prázdniny. Honorár pozostával zo siedmich kníh v cene Kčs 100,—. Aj v Novom rode bola mi kritika vždy priaznivá. — Pravda, je tu ešte jedna otázka! Ak totiž talent mám, ktorým smerom ho mám obrátiť? Jestvuje toľko rôznych, prerôznych smerov, že ťažko sa v nich človeku vyznať. Myslím však, že najlepšie je písať podľa svojej vlastnej povahy, prispôsobiť sa okoliu a nepoddávať sa šablóne nijakého smeru. Tu by som prosil otca poradiť mi a napísať jeho náhľad, bo má v tom isté skúsenosti…Bratislava 2. februára 1925… Ujčekovi som tú slaninu odovzdal… Chodievam teraz k nemu dosť často a rozprávame sa zväčša o literatúre. On sa rozumie dobre spisbe a má v nej, ako sa mi zdá, značný rozhľad. Veľmi rád číta anglického Wilda. Nechal som od neho doma knihuObraz Doriana Graya, neviem, či ju už otec čítal. Mne sa Wilde veľmi nepáči. Sú to nezdravé, paradoxné úškľabky nad svetskou múdrosťou, poctivosťou a prílišné preceňovanie krásy (v užšom slova zmysle, totiž krásy žien a opojenie láskou).Rád by som si prečítal ešteBratov KaramazovcovaIdiota, ale nemôžem sa k týmto knihám dostať. Musíte mať tam doma poriadnu zimu, keď už aj padal sneh.Túto nedeľu príde sem Hlinka, ľudáci chcú triumfovať po víťaznom volebnom boji, usporiadajú čosi na spôsob národnej (ľudáckej) slávnosti. Nemôžem nikdy pochopiť fanatizmus mojich kolegov-študentov; oni by najradšej všetko, čo je české, postavili hore nohami, alebo rovno ukrižovali. Často sa stáva, že robia nezbedu v noci po uliciach, pokrikujú na „čvachoslovákov“, búchajú na ich byty valaškami, „poriadajú demonštrácie“; miesto toho, že by sedeli medzi svojimi knihami a videli v živote dáku vážnejšiu prácu ako hlúpe opakovanie fráz zo Slováka a nadávania bez rozmyslu. To všetko by ešte nebolo také hrozné, ale keď potom idú v noci pod pamätnú Štúrovu dosku a medzi výkrikmi „Nech žije v nás duch Štúrov“ opakujú: „Sviňa Chaloupecký, sviňa Pražák“, nie je ich možné ospravedlniť. I keď by bol skutočne ten Chaloupecký taký zlý človek, predsa len, keď to prejavia takým spôsobom, dávajú si zlé vysvedčenie z úcty k Štúrovi, k tomu čistému, poctivému charakteru. A nielen to: vzbudia tým v Čechoch zbytočné podozrievanie nás z obmedzenosti a hrubianstva, zostrujú daromne nenávisť. Nevedia, že takýmto spôsobom nedôjdeme k tej lepšej budúcnosti, o ktorej otec v liste píše. Verím s otcom, že všetko sa spraví: spory sa vyrovnajú a spojíme sa v spoločnom povedomí. Ale aby sa tak stalo, treba predsa robiť dačo iné, ako kričať popod obloky.Bratislava 25. XI. 1925… Čas teraz trávim učením; matúry sa, pravda, nebojím, ale lepšie je pripraviť sa pekne, po kúsku, jedno za druhým, ako potom všetko odrazu chytať a zháňať a nič poriadne neobsiahnuť. Nebojte sa, že sa dáko preťažujem, som vari od prírody trochu pohodlnej povahy, hoci azda nie priamo lenivej. Je mi väčším pôžitkom prejsť cestu voľným krokom, všimnúť si stromy a riečky vedľa nej, obzrieť sa za neznámym človekom, postáť pri susedoch a pobesedovať múdro s nimi — ako prebehnúť tú cestu cvalom, nevnímať nič vôkol seba, získať len na čase, ale stratiť na vedomostiach, uhnať sa a nakoniec dostať zápal pľúc. Netreba sa, myslím, usilovať vykonať vjednom okamihučo najviac, ale treba dbať, aby každý okamih bol plný užitočných vecí, nie však tak preplnený nimi, aby nezostalo miesta pre veci príjemné a krásne. Duch ľudský má byť stále rovnomerne zamestnaný premýšľaním, uvažovaním, radosťou, pôžitkom, vierou, láskou, a keď na to príde, i smútkom a sklamaním. Aby však tento nepretržitý tok a vývin schopností človeka mohol byť skutočne rovnomerný, ucelený, treba sa chrániť búrlivých okamihov, citových napätí nezdravého vybičovania síl do ostatného zvyšku; lebo potom sa zrejme dostaví únava, skleslosť, malátnosť, nevšímavosť, dostaví sa potreba nič nerobiť a stratiť viac času, ako sme ho získali v tom prvom okamihu intenzívnej práce a námahy.Otec dobre vie, aká potrebná vec je čítanie. Aká pravda, aká múdrosť, aká krása, aký pôžitok; keď nás priprával a učil poznávať písmenká ešte pred šiestym rokom a keď hľadel v nás vzbudiť lásku ku knihe, priateľstvo k nej, úctu k veľkým mužom. Čítať a čítať. Každý prečítaný riadok je zažatou sviecou v našom živote. Čím viac prečítame, tým svetlejší bude náš pobyt na zemi…Bratislava 11. V. 1926… Neviem, či ste sa už nedopočuli, že v Přítomnosti sa rozvinula debata okolo problému spisovnej slovenčiny, do ktorej som zasiahol aj ja — prvý zo všetkých — pobúrený súc článkom akéhosi V. Štecha, ktorý tu referoval o Hamaliarovej kniheHlasy nášho východu(na tohto Hamaliara sa iste pamätáte, aspoň otec, kamarátil som sa kedysi s ním, potom sme sa však rozišli, keď on začal písať česky — aj mňa k tomu nahováral). Nuž tento Štech tam tvrdí, že vývoj v literatúre slovenskej smeruje k zavedeniu češtiny miesto spisovnej slovenčiny. To ma tak pobúrilo — a nielen mňa, ale všetkých Slovákov, ktorí to čítali —, že som napísal ten článok, kde som nazval Hamaliara rovno renegátom a jeho snahu po splynutí s češtinou hriešnou defraudáciou mravných hodnôt a citových záväzkov, ktoré mu zverila rodná zem…Keď vyšla táto moja odpoveď a prišiel som do Detvana, chlapci akurát debatovali o nej, a keď ma zazreli vo dverách, schytili ma za plecia a tak ma roznášali po sále od radosti, že som to napísal. — So mnou si totiž dlho neboli istí, kam vlastne patrím, lebo často som krotil ich nekritické nadávky na Čechov, hlavne však som ich vystríhal, aby Čechov nepodceňovali. Práve tak som sa však posmieval aj „Čechoslovákom“ a menu „Čechoslovák“, ktorým sa označuje akási neživá mátoha majúca nás spájať s Čechmi. Teraz sa im muselo zapáčiť, že som sa tak otvorene a pri takejto príležitosti prihlásil, kam patrím… Možno, že sa ešte niekto ozve aj zo Slovenska (Rázus by sa mohol), dosiaľ totiž odpovedal iba Hamaliar na môj článok a dvaja českí profesori, ktorí učili na Slovensku. Potom, na leto donesiem vám aj túPoviestku, čo som teraz napísal. Práve čakám na Mladé Slovensko, kde vyjde dokončenie. V Mladom Slovensku zostal som už sám-samotinký zo všetkých tých, ktorí sme kedysi začali v Mladých prúdoch, ani Brtáň, ani Bezek, ani Roháček sa už dlho neozvali. Všetci sa zaoberajú inými vecami. Rudo sa zahrabal do filológie, Bezek spolkári o dušu v Detvane, o Roháčkovi vôbec nečuť.Chcel by som sa úplne venovať celý literatúre. Nahovárajú ma, aby som zobral rozprávky, ktoré som dosiaľ napísal, a vydal ich na jeseň knižne. Myslím, že by to bolo naozaj tak lepšie, ako keby som debutoval (= po prvý raz vystúpil knižne) románom. Samozrejme, že by som to všetko prepísal a zaokrúhlil v jeden celok…Praha 27. mája 1929… Otec bol mal raz doma tú orfanidesovskú kroniku. Ja som ju vtedy nečítal, ale podľa toho, čo otec o Orfanidesovi rozprával, myslím, že to bol na svoju dobu jedinečný človek, bolo v ňom čosi z tých ideálov, čo Štúr zasial medzi svojich vrstovníkov. Myslím, že Orfanides by mohol byť predstaviteľom, typom určitej epochy nášho národného, slovenského bytia a že by bolo škoda, keby to, čím žil a čomu učil svojich žiakov, zostalo nezaznačené pre naše pokolenie. Tragika jeho života (deti mal nevydarené, Janko a Milka neboli normálni, druhá dcéra zostala starou dievkou; majetok vyšiel navnivoč atď.), tragika jeho života robí ho popri tom v mojich očiach skoro hrdinom. Takým hrdinom, akých znázorňovali už starí Gréci vo svojich tragédiách, hrdinom, ktorému už od kolísky bolo súdené biť sa a padnúť. „Pád vznešeného“ je najcharakteristickejšia vlastnosť hrdinstva. — Ale aby som sa dostal k veci: Chcel by som raz napísať životopis Ľudovíta Orfanidesa. Taký životopis na spôsob románu. V živote Orfanidesovom sú všetky predpoklady na to, aby to naozaj vyzeralo ako román. Na to by som potreboval tú kroniku…… Druhá vec: Nedávno sme sa so Smrekom rozprávali o tom, že by bolo dobre vydať slovenský terminologický slovník, v ktorom by boli všetky slovenské írečité názvy náradia gazdovského, mlynárskeho a pod. Len na voze napr. je spústa názvov, o ktorých sa mestským ľuďom ani nesníva, podobne na salaši atď. Keby sa takéto názvy pozbierali, dalo by sa ich použiť pri tvorení modernej technickej terminológie slovenskej, ktorú nám inak celkom počeštia. Sám by som sa na túto prácu nepodobral. Ale vedno s otcom, ktorý je veci ešte bližšie ako ja, by sme mohli takýto slovníček zostaviť. O honorár by sme sa rozdelili. Vec by vyzerala tak, že by som ja nakreslil povedzme voz, pripísal názvy, ktoré viem, a otec by to doplnil. Podobne napr. krosná a pod. Tieto obrázky by boli i v slovníku, aby ten, čo ho bude používať, videl priam, o čo ide. Bolo by, pravda, dobre, aby slovník nebol len z jedného kraja, ale z celého Slovenska. To by sa už muselo robiť pomocou dotazníkov, rozoslaných do jednotlivých krajov…Praha 24. XII. 1932… Mrzí nás, že sme v písaní takí neporiadni. Ale nemusíte mať o nás starosti; sme, chvalabohu obaja[1]zdraví a nič nám nechýba. Máme sa kde vyspať, máme sa čoho najesť a chutí nám žiť, takže sa nemáme čoho báť. Len keby vám odbudlo tých starostí! Naozaj s tými daňami je to už svinstvo, — nedá sa to inakšie povedať. Šesťdesiatročných ľudí, ktorí už dali zo seba všetko, čo mohli, takto týrať a brať im i tú omrvinku pokoja, na ktorú má právo i zviera, keď doslúži svojmu pánovi. Miesto, aby sa starali o to, ako takýmto ľuďom na starosť pomôcť — veď ste vychovali a dali vyštudovať troje detí z ničoho, z holých rúk — miesto toho zdierajú z nich i poslednú košeľu. A najväčšie svinstvo je to, že takto surovo počína si štát len u tých bezmocných chudákov, drobných remeselníkov a gazdov, ktorí sa mu nemôžu postaviť na odpor (ak sa postavia, pošlú na nich žandárov a odstrelia z nich zopár, ako to urobili v Polomke), kdežto tam, kde by mohol brať, tam sa dá ošmeknúť. Ako nedávno v tej afére, keď odpísali grófovi Pálffymu státisíce na daniach len preto, lebo si tento gróf mohol najať akvokáta, ktorý mal veľký politický vplyv (v národnodemokratickej strane) a mohol mu to vyšvindlovať. Veď náš štát má do 10 miliárd nedoplatkov na daniach. To je toľko, koľko činí celý jeho ročný rozpočet. A z týchto 10 miliárd len asi 7 % pripadá na remeselníkov a gazdov, ostatné nezaplatili boháči. No ide to s celou republikou a s celým svetom dolu vodou. Tá demokracia, ktorej majú stále plnú hubu, ukázala sa za tých pár rokov, čo je u vesla, veľmi naničhodnou gazdinou. Vraj vláda ľudu! Vlada politických strán skôr. Ale ani tých nie, pretože i tie sú skorumpované kapitalizmom, imperializmom a inými pliagami. Najlepším dôkazom, že demokracia je nemožný politický systém, je to, že sa nikde nevie udržať.Veď Československo je dnes pomaly jediným štátom, kde sa vládne ešte „demokraticky“. Inde je všade diktatúra.Praha 5. 1. 1933Moja kniha bola až dosiaľ prijatá kritikou v novinách priaznivo. Ako bude ďalej, neviem. Môžem ešte dostať na kaput.Najlepšiu a najdlhšiu kritiku dostal som dosiaľ od J. Vodáka v Českom slove. Posielam vám ju. I kritiku zo Slováka. Ale prosím vás, aby ste mi oboje v budúcom liste vrátili. Môže sa mi to ešte dakedy zísť…Ja, sám pre seba, nemám z knihy toľko radosti, ako píše otec. Našiel som v knihe dakoľko chybičiek a to ma teraz mrzí. V týchto veciach som voľáko prepiate kritický k sebe. Vidím stále pred sebou len tie chyby a trniem stále obavami, že ich objaví kritika ešte viac a pripíše mi ich za golier…Praha 14. 1. 1933[1]On i brat Vlado, ktorý taktiež študoval v Prahe. — Pozn. red.

Chrobak_Z-listov-rodicom.txt

Prvé hodinkyUž som chodil druhý rok z dediny do mesta do školy,[1]a hodiniek ešte nič. Retiazku som síce už mal, a to čachrovaním každý týždeň druhú a inak prepätú, ale za hodinky som sa musel hanbiť, keď ma vše niekto cudzí zastavil, a ja som mu len tak odoka povedal, koľko je hodín. Doma tiež bol neraz krik a plač, keď mi vše na domŕzanie stará mať odsekla, že mi na pondelok kúpi u pernikára také, čo mi budú aj z vrecka trčať.Starý otec ma veľmi rád mal, a ten mi aspoň vážne sľuboval, keď aj s kúpou odkladal. Že si musím aj ja dačo na ne prigazdovať. A že na radvanskom jarmoku budú lacnejšie ako v meste, nuž že až potom.Za prvé zgazdované musel som si však kúpiť mumák; a tak mohol som zase znovu začať gazdovať. A keď som pár krajciarov stisol, vše som ich musel starej materi požičať na soľ, ocot, alebo starému otcovi na dohán, keď „drobných“ nemali. Že mi dupľom vrátia. Ale dali vše krajciar-dva navyše, a musel som byť aj tým rád! A ťažko sa to odkladá, keď som ešte rád mĺzol aj „novotnô cukrovô“, aké nám židák na dedine premýšľal, aj zase cigaretľu som už proboval…Pred jarmokom dva týždne, každý deň som krajciare vyberal, čítal, „ako keby sa ti šly okotiť“, posmievali sa mi domáci a krajciarov nikdy nebolo vyše štyridsať, a celé leto som gazdoval, a za hrabačku boli mi dali dvadsaťkrajciarnik, a starý otec na mena šesták. Nezgazdoval som nič (z čoho mi hneď prorokovali budúcnosť), iba tie som rozmenil, aby bolo aspoň naoko viac.Radvanský jarmok trvá v kalendári za tri dni, v skutočnosti ale býval vtedy aj do týždňa. Svet z okolitých dedín, ba stolíc rád sa tam zaopatruje hlavne zimným habitom.[2]Aj krem toho každý má kupovať „jarmočnô“, alebo aj predávať čo-to, a kto nie, ide sa podívať, mládež vytancovať, a je to už taký zvyk, že sú vtedy dediny prázdne — všetko na jarmoku. Toľko sveta, že ja ako chlapec len som sa vtisol do úzkej ulice medzi šiatre, roztiahol trocha ruky a — už ma niesli na desať aj dvadsať krokov, čo mi nohy zeme nedošly. Tak sme to robievali chlapci, ktorí sme sa nebáli, že sa stratíme, alebo nedostaneme bočnými uličkami zase kam chceme. A ja som už v tie časy, z ktorých je moja rozprávka, chodil v Bystrici do školy a v Radvani som mal veľkú rodinu, a keď bol planý čas, nešiel som večer domov na dedinu, ale do Radvane.Však nie o tomto, ani o jarmoku chcem vám rozprávať, ale o hodinkách. Radvanský jarmok nájdete výtečne opísaný v Laskomerského „Rozmaroch a žartoch“,[3]a môj životopis napíšu druhí — keď budem slávnym.Ja som už tri dni býval v Radvani, vlastne na jarmoku, ale na tretí večer mi odkázali, aby som prišiel domov, že ráno budem zaháňať jalovicu do trhu. Za tri dni už som sa bol najedol medovníkov, dýň, cukrového, tureckého chleba, fíg a pomarančov, že som už nemal ani krajciara, ba som už kde-akú rodinu a známeho bol pošklbol o krajciar-dva. A peniaze maly byť na hodinky!Všetku nádej počal som skladať v jalovici, poťažne v starom otcovi, či totiž jalovicu dobre predá a akej bude vôle. Večer som teda šiel domov a bol som hrozne poslušný a ráno zaháňal jalovicu, že vždy bola starému otcovi na pätách, alebo ho ešte aj povliekla na kuse.Starý otec si totiž chcel kabát zimný kúpiť. Ale aby si jarmočníci nemysleli, že on kvôli kabátu ide do jarmoku, nie, on ide z Bystrice z trhu a do Radvane len tak kuknúť pre obyčaj a len tak, ak by sa trafilo dobrô vybrať, nuž nepoviem… takto sa shovárali celý večer, aj po ceste cudzím tak rozprávali… Vlastne ale preto sme šli jalovicu predať, že bolo menej sena, peňazí bolo treba na kadečo, a aj kabát mal starý otec nanič veľmi. Myslel si, že už zomrie aj v tom starom, a tak odkladal, ale keď za deväť zím nezomieral, musel kúpiť kabát nový, čo mu ako tvrdo prišlo pre obavu, že ho už nezoderie.Stará mať dobadkala (lebo mala veľa otlakov) sa až za nami na trh do Bystrice s košíkom na ruke, vo veľmi šedivej až zelenej hodvábnej šatke, schválne takej, aby sme ju poznať mohli, ak by sme sa totiž rozišli. Rysuľu sme tak predávali, že ja som bol „za gazdu“, starý otec a stará mať kupovali, aby sme robili lepšiu vôľu pravým kupcom, a keď nešlo na prvom mieste, previedli sme ju na druhé a konečne na treťom šťastlive predali priekupcovi na Mičinú. Ten nás nepoznal, ako ľudí z druhej strany Hrona, a uveril našu bájku o teľati.Oldomáš bol krátky. Chleba a funt upečenej baraniny[4]doniesla stará mať v košíku, nuž štyria s litríkom vína ľahko to zalejú. Ale bolo sa nám aj ponáhľať na jarmok, lebo je poludnie, kým do Radvane a kým vyberieme dačo, zjednáme, bude večer, treba sa domov ponáhľať; takto hútali starí rodičia. Starý otec vytiahol teda z kapsy fajočku, zapálil si, prehodil retiazku cez plece, pod pazuchu a šli sme. (S retiazkou bol by som si aj poštrkal, ale stará mať povedala, že sa mi to už „nepatrí“, keď chodím do mesta do školy.) Nemohol som pochopiť ešte vtedy tú panštinu, vlastne keď som bol s nimi kdekoľvek, nehanbil som sa za nich, ba som smelší bol aj ja medzi cudzím svetom a o nikoho som sa neobzeral, ani o pána profesora, ktorý ma aj tak iba šticoval pre maďarčinu.Oni mi boli prví; starý otec v opasku, stará mať s kärbälom na chrbte.[5]Po ceste stretali sme ľudí neznámych aj známych, opytovali, odpovedali, prezerali kúpené veci a hádali cenu; ale všetko len tak na behu. Ba už stará mať stačila sa medzitým ešte vyvadiť so starým otcom, že päťdesiat krajciarov nemal s jalovice tak ľahko spustiť, že by kupec už bol dohodil, nech sa ešte trocha držíme. Potom ja som prosil o hodinky. Trocha v zlú chvíľu. Len ma tak ani sem, ani tam, že peniaze treba na inšie, odpovedala mi stará mať. Pomraštil som sa. Že či sa to patrí po ceste rumádzgať a ma dobromyseľne vyhrešili. Ostalo neistô…Inokedy na radvanský jarmok pršieva, ale teraz bolo náhodou pekne, teplo a prach po ceste ako v mlyne. Práve preto žandári okríkli starého otca, že fajku von z úst, na jarmoku fajčiť neslobodno!„A veru múdre… v takej suchote,“ a pchal fajočku do kapsičky, dokladajúc: „aspoň si dohán nevyfajčím.“Potom sme sa už neshovárali, lebo sme prišli do húfu a tak sme sa vo tri vrhy upozornili, aby sme sa nepotratili, alebo že ak by nás roztrhli ľudia, nuž že pri moste sa máme čakať, a šli sme jeden za druhým, tisnúc sa pomedzi svet.Čo sme všetko videli, počuli, kto by to stačil vypísať? Starý otec povedal, že je to ako na súdnom dni. Stará mať sa zastarela, že či on vie, ako tam bude? Ale starý otec doložil, že voľakedy bývalo ešte viac sveta!„Poďme my len rovno kabát kupovať,“ hovorí stará mať. A ja som starého otca zase mykal, kde hodinky predávali. Ledvy sa mi dal upozorniť.„Ak kúpime lacno kabát, budú aj hodinky,“ potešil ma predsa. Vošli sme do prvého šiatra. Na radvanskom jarmoku všetci kupci vedia po slovensky, či sú z Pešti lebo Debrecína. Čert vie, ako je to! Pýtali sme ukázať kabát zimný na starého otca. Retiazku vzala stará mať do košíka, a už bolo aj desať kabátov pred nami. Len sme ich tak obracali, krčili nosy na znamenie, že je to ľahodný tovar a sa nám nepáči.„Neprobovať,“ bolo heslo, „aby ti ho nejak nevtisli nasilu!“ Najprv len vybrať farbu, strih, potom na cenu sa pýtať a len tak probovať a potom sa jednať. Keď sme sa napreberali, kupec bol už ako na tŕní, stará mať povedala, aby sme sa šli aj inde pozrieť. Kupec zdržoval nás, nasilu vťahoval starého otca do kabáta, zvŕtal ho, ako mu svedčí, pred zrkadlo postavil, že sa starý otec až ľakol, keď sa v ňom — celý videl; ale my sme len jednak šli do druhého šiatra. Tam zase odnova všetko. A keď sme ich tak prešli päť, a starý otec už bol celkom ukničovaný probovaním,[6]konečne sa odhodlali jeden kupovať. Kupci tam nemajú veľa času, všetko ide ruvačky-mačky. Zapýtal dvadsaťosem zlatých. Naši ani počuť a von, von, von, ta poďme! Ale nás zadržal a nasilu vytiahol od starého otca, čo by teda dal? Ten aby dačo povedal, nuž že najviac ak osem zlatých.„Sem peniaze!“ vytrčil kupec dlaň a pakoval kabát. Ale zastarela sa stará mať, že ona ani toľko nedá. Kupec prežrel zlosť, a že teda koľko?„Nuž sedem mu je cez hlavu dosť!“„Sem peniaze!“Keby som ja bol na dačo súci býval, a povedal šesť, mohol byť za šesť. Takto sa už nemali kde podieť a vyplatili sedem zlatých. Starý otec vzal kabát pod pazuchu, a začala sa ako pri jalovici mrcha nálada, že tam po daromnici spustil, tuto nemilobohu veľa vyvalil, sľúbil, a skoro by sa boli povadili, keby sa im kabát nebol páčil, vlastne podšívka bola po chuti — barančina!Kabát teda drahý, už hodiniek nevidím… a taká hrča navrela mi v hrdle od žiaľu, že ani sliny prežrieť.V takejto mrcha vôli pokúpila stará mať ešte voľaktoré pletky deťom, dievkam, a mali sme ísť domov. Hodinky som sa bál aj len spomenúť, a už bolo po radosti. Ale starý otec že si veru ide trocha sadnúť, zapáliť do fajočky a zakeroval… Nasilu teda vošli sme do krčmy, a starý otec pýtal pol litra vína. Stará mať len tak oblizovala od zlosti a nepozrela starému otcovi ani do očú, čo on ako zpod chlpatého obočia na ňu kukal a sa usmieval, že sa zlostí pre polliter vína. Ja zase som sa jeho držal, pchal ruku do nového kabáta a vravel, že je teplý. Keď sme dopili, stará mať durila domov, ale starý otec mal ešte dofajčiť, a rozľahol sa mu hnev, zvrtol na smiech, že však máme zlatovku, ako keby nám ju voľakto daroval, a že on veru ešte pol litra vína a dačo zjesť. Stará mať ostala ako sršeň, ale starý otec zahrešil „… sásdobronivá“, a rozkázal pol litra vína a dve porcie bravčoviny. Stará mať až na moje prosebné ponúkanie vzala si kúštik. Mlčky sme zjedli, a starý otec platil. Zo zlatovky vydali mu ešte dvadsať krajciarov.„Eh, tak dajte za ne ešte pol litra!“Stará mať už nevydržala. Uchytila košík a poď preč s hnevom a šomraním a iste nám aj „zavinšovala“. Mne bol i žiaľ, i bol som rád, triaslo sa mi srdce a keď sa starý otec jej hnevom smial, smial som sa jemu kvôli aj ja, a už myslím si, bude takto dačo aj z hodiniek.Keď sme dopili, starý otec bol už dobrej vôle, tackali sme sa von. A ja som už mal premyslené, že prednesiem svoju prosbu, lenže hľa! Stará mať čakala nás pred krčmou a nadala nám do „hltákov“, dohovárala starému otcovi, že sa opil, a tisla ho ako krepého cez národ von za most a tak na uhlisko (veľkú pažiť), kde boly ringlšpíle, panorámy, planéty, kde ukazovali akúsi peknú kuchárku z Bystrice, ktorá sa cez jarmok premenila od spodnej poly na páva; chlapa, čo mal iba dvadsať rokov a vážil tri centy (pri ňom si ženy do dlaní čosi smiešneho pošuškávaly) a krik, spev, rev, piskot, devätoraká hudba a každá inú nôtu, k tomu to vykrikovanie, vábenie a medzi to „varme virš!“ (teplé párky). Inde zas pár koní nemohlo vytiahnuť komedianta, čo sa brca chytil a nohy pod kolenom za váhu zapäl. Krik, lomoz, až v ušiach trhalo. Stará mať tískala ta, preč, preč od toho, ale starý otec len predsa chcel aspoň očima hodiť po čom, po tom a vydriapal si z jej ruky rukáv a poď k panorámam. Ja som, rozumie sa, tiež s ním držal; žiaľ ma prešiel, a počal som mu rozprávať, kde čo a za čo sa dá počuť, vidieť. Stará mať ale hneď ma okríkla a ja som začúchol. Takto rozštymovaní[7]došli sme pred panorámu, kde dvaja vykrikovali, vyvolávali, vábili svet, ako im len zachrípnuté hrdlá stačily a popritom ukazovali na „murína“,[8]koľko má rokov, aký je mocný, a kto sa s ním popasuje a ho o zem hodí, dostane zlaté hodinky s retiazkou; a ich aj vytŕčali, jeden jedny, druhý druhé. Ľudia dedinci sa ale ťažko odvažovali, lebo rozchýrili, že má čary pri sebe, s čertom rodinu, skazí ťa, neiď.„No hľa, vidíš, tu máš hodinky, Jožko, a to hneď zlaté,“ povedal starý otec, „keby si ho uvládal.“„Keby ste ho vy, ja by mu nohu podchytil,“ navrhoval som ja.„No, ba len by si netáral,“ odpierala stará mať.„A čo sa nazdáš, mati, že som ja už taký slabý!?“ počínal sa spierať starý otec. „Nože ma pusťte bližšie, nech ho vidím, pľuhavstvo čierno,“ kliesnil si cestu pomedzi divákov. Tí sa rozstúpili a obzerali si nás. „A toho sa bojíte?! Nuž veď je len ako kŕč opálený!“ Daj sa ti mi, svete, čo za chlapa! Starý som, šesťdesiatpäť rokov mám, ale ak ho ja ešte chytím…!“ počal zvŕtať palicou proti panoráme. Tí hľadia na nás a začnú volať „no, no, poďte starý!“ Murínik si fajčil cigaretľu a usmieval sa. Voľakto sa posmešne ozval: „Ujček, nože ho, no!“ a každý dačo.Stará mať nevedela od zlosti, čo komu skorej odpovedať, lebo starý otec už šiel na stupky, kabát som mu ja už zpod pazuchy bol vytiahol, a len ma tak triaslo od strachu aj od úfnosti.„Ja viem, ako ho mám chytiť!“ kričal starý otec a čím diaľ, tým viac rozchodilo sa mu víno po žilách, starej materi zlosť; strhla ho dolu a začala mykať, ten sa jej bránil, aj cudzí vše postrčili, krik, trma-vrma, upozornili sme všetko na seba. Komedianti sa už úfali, murín sa usmieval, pošibkával si paličkou po krátkych červených nohavičkách, vytŕčal biele zuby, škeril červené gamby, a bolo smiechu a kriku, že sa tomu zvedave prizeraly už aj opice na šiatri. Stará mať trhala starého otca, ten sa nahneval, počal sa jej brániť.„Nedajte sa!“ posmeľoval ho svet, ja som už reval, plakal, starý otec súkal rukávy, že on vie, ako ho má chytiť! Svet si už bol počal kartičky kupovať a tisnúť sa dnu, že sa bude dívať. Komediant bol by rád ubezpečil starú mater, že starého otca bez ublíženia položí murín na zem, len aby svet šiel dnu. Ale starý otec už namiesto s murínom pasoval sa so starou materou. A keď tú pustil, vyhrážal sa murínovi palicou, ako keby mu ten bol ublížil, a svet sa čudoval.Konečne nás utíšili žandári. Starý otec aj pred tými rozpovedal, čo chce, ale že ho žena nechce pustiť; ale tí sa ani neusmiali a len ho tisli do chrbta a ta, ta domov.Starý otec dal si povedať a s veľkým krikom, vyhrážaním šiel za starou materou, vše sa za ňou podal (ona pobehla), že ju zatne palicou, vše počkal na mňa a začal: „Syn môj, akú mi hanbu pred svetom spravila. Počkaj, bude z chrbta bubon, keď domov dôjdeme!“Stará mať zvrtla na dobre, že veď čo by ju bolo doň, „keby to s človekom ako my, ale s takou pľuhou, čo je to ako opica, by si sa šiel pred toľkým svetom, ty, starý človek a gazda…“ atď. miernila hnev.Ale starý otec sa tak ľahko neutíšil, a keď sme už vychodili na cestu, zastal, vydýchol, zvrtnul sa a „just, aby si vedela, že mu idem hodinky kúpiť!“ a poď behom a ja s ním, a kúpili sme hodinky, „len také lacné dajte, tomuto môjmu chlapcovi“.Ja som mu hneď na mieste ruku bozkal, od radosti mi slzy tiekly, a starej materi (ktorá šla za nami, aby sme sa predsa len dáko nepustili za pasy, alebo nevošli ešte do krčmy) som ich už odďaleka vytŕčal. Ani nepozrela na ne, ani slova mi nepovedala a vinila z „hriechu“ aj mňa.Keď sme šli vedľa panorámy, nezdržal sa starý otec povedať: „Keby si ma bola pustila, ty stariga, mohol som vyhrať, mohol mať zlaté, za toto daj pol štvrtej zlatovky a čert vie, či sú ešte aj strieborné…“„A či ty vieš, čo ten môže mať za čary pri sebe?“ trafila na strunu stará mať, a starý otec sa veru zamyslel, že ak ozaj…Ako sme došli domov, to by bolo dlho a nepatrí ani k tomu, ako ani mnoho toho, čo som pospomínal pritom, že ako som ja prišiel k prvým hodinkám.Ale zato, ako sme ich kupovali, sme sa dlho aj so starým otcom hanbili a radšej nedopustili o tom reči.[1]Z dediny do mesta do školy,z autorovho rodiska Tajova do Banskej Bystrice[2]Hlavne zimným habitom(z lat.), odevom, oblečením[3]V Laskomerského „Rozmaroch a žartoch“.Laskomerský je pseudonym slovenského humoristu, lekára Dr. Gustáva K. Zechentera (1824 — 1908), rodáka z Banskej Bystrice. Správny názov jeho knižky, o ktorej sa Tajovský zmieňuje, bol Sosbierané žarty a rozmary G. K. Laskomerského. Knižka vyšla prvý raz roku 1877.[4]Funt upečenej baraniny,funt je stará váha (0,56 kg).[5]Stará mať s kärbälom na chrbte,košom.[6]Celkom ukničovaný probovaním,unavený, vyčerpaný skúšaním.[7]Takto rozštymovaní(z nem.), rozladení[8]Ukazovali na „murína“,na černocha

Tajovsky_Prve-hodinky.html.txt

Spev prvníObsahSvatopluk, král Slovákóv, ve žalári, do kterého daľi ho Ňemci preto, že jím do podezreňá prišel, si sťažuje; a Boha za visloboďení prosí. Boh visľiší jeho modľitbu. Zesílá posla svojého ke Karolmanovi, a rozkaz mu dává, abi Svatopluka z vazeňá pusťil. On tak učiňiť prislubuje. Napred však starších na sňem povolá, a daní od Boha rozkaz jím prednášá. Chce Svatoplukovi Rastislavovu krajnu pod víminkami pridať. Radbod tak raďí. Vilbert odporuje, žebi to k jejích záhube čeľilo. Britvald naproťi i krajnu po Rastislavovi i céru Karolmana za manželku jemu dať káže. Zalúbí sa všeckím jeho rada i Karolmanovi. Svatopluk na snem prichádzá. Karolman mu predstavuje, čo je v raďe uzavreté. Svatopluk sa tomu podvolí; a víminki, pod kterími panovať má, prijímá. Sňem sa rozejďe.Spívám, jak hroznú Svatopluk na Karolmana véďel Vojnu; i jak víťaz, seba aj svój od jeho vládi Osloboďiv národ, ňepodľehlí stal sa panovňík; A zmužilích veľké založil králostvo Slovákov. Umko milá, jestľiž mňe si v mích kedi prispela pesňách, Včil najvác prispej na pomoc; ťebe všecki ti dobre Známí sú bojové; poňeváč sama buďto na Bílích Ňekďe Horách, buď nad Kobilú, v tvém bidľe seďícá, Aj na Ďevín aj na hrozné mohla vojska si patriť. 10 Tehdi ma už ponadíchňi; misel tvím zjasňi mi svetlom, A všeľikú rozplaš tmu; abich tak hodňe o tíchto, Od žádného ze všech posaváď až veščca ňereklích, Prospevoval pótkách; a Svatopluka z mrákot i smutnéj Vazbi na královskú hodnosť a na prestol uvédol. Než Ti, čo náľežitú starodávních čínov i slavních Príbehov otcovskích vedomosť a známotu máváš, Najvatšá rozkoš, najvatšá národu slávo! Dobroťivím na mňa aj včil okom prehľedňi; a jestľi Buď ze prevádzaňá navnuklích od Boha veščov, Buďto z ních, ve kerích si beze všeho stáľe zahrúžen 20 Odfuku, prác ňejaká prázná vínalézňe sa chvíla, Príveťiví nakloň sľich a rád spev tento očúvaj; Pod svoju též, jak iné dosaváď si brával ochotní, Jestľi bi zaslúžil, premilostňe ho ochranu vezmi; Bi všeckím ze Tvéj pozavítal prízňe Slovákom. Sédmí bol pominul sa mesác, nastával už osmí, Čo Svatopluk ve tmách a ňevolnéj vazbe sa trápil: Kam ho ňepráťelskí uhoďiť rozkázaľi Ňemci, Na svích oklamaní mislách, žebi víru polámal. 30 Tam vždi za svú túžil slobodú a na bídu si sťískal. Než keď žál a tuhé sa na vác rozmohľi boľesťi: Tak ťažkí s trúchlého ponos ven srdca vinášal: „Ach! já ňeščastní! ach, já ľen vždicki utrápen! Zdáž ľen v úzkosťách a samích mňe vek upľiňe žáloch? Jak zase náramná sa na mú hlavu zrúťila bída! Sotvaže sem jednéj uvládal pohrome vihnuť, Keď zlobiví mňa lapiť Rastislav a ze sveta chcel zňésť: Už mňa iná a temer horšá zachváťila skáza. Ó bídní! čo na královskú sa drápeťe berlu, 40 Tích za blahoslaveních, čo dosáhnuľi túto, majíce! Učťe sa, kdo z ľudskéj múdrí je boľesťi, je múdrí, Učťe sa ze mňa tu včil, čerství ze mňa berťe si príklad: Jak vždi ňebezpeční, jak v ňestálosťi tonúcí, A všem nadstavení vždi ranám, jako sosňa veterná, Krála život bívá! jak naňho prvého sa vždicki Ňeščastní rúcá hrom, a vždicki prvého zarážá! Ach, keď sem radšej sprostím tam ňekďe na Tatrách Ovčákem ňemohel zostať! tam i veľmi pokojní, Tam veselí, tam rozkošní, všech i pozbaven otrap 50 Bol bi pľinul vek mój a samé radovánki požíval. Však že na královskí mňa povíšila náhoda prestol: Koľká peč, koľká hňeď mozgi mi lámala práca, A všeľikú trúchlé sa užíralo srdce boľesťú! Aj včil mám ďekovať hodnosťi a berľe to všecko, V temto že bez vlastnéj sa nachádzám vinni žalári; Kďežto ňeustálá a sľepá mňa mrákota klíčí. Vác aňi slnka aňižto plnéj spaňilosťi mesáca, Rozsátích aňi vác ňeuhlédám v obloze ohňov; Ňe kvíťá, ňe luhov, ňe meňistéj od rosi trávi. 60 Píščaľe ohlasnéj a hrčících lúkmi potóčkov Ňeslíchám; aňi húdbi miléj, aňi víspevu ptáctva. Buďto je ráno aneb ďeň aneb mrak hustňe večerní, Buďtože noc černé po zemách rozprestrela krídla; Všecko mi jedno: ňevím, kedi ráno, kedižto sa slúbil Ďeň z večerem, kedi noc černé rozťáhnula krídla: Neb stajná moje ľen zastává ťemnota svetla. To ščasťí, toto královskéj hľe je odplata berľi! Ach, prečo sem, pre jakú sťe ma príčinu vsádľiľi Ňemci? Čož sem vám zaviňil? čo mňe móžeťe zlého vitíkať? 70 Snáď do vašého že sem vekročil práťelstva ňemúdrí, A v núdznéj seba vám sa pod ochranu bíďe oďevzdal? Keď sťe braňú a krutím naše páľiľi končini ohňem; Snáď mnú že sťe do svéj Rastislava dostaľi vládi: Keď tajné, o život mňe idúcí, nástrahi kláďel, Rozjedovan, do vašého že sem sa spolku upusťil. Známo-ľi zostává? jako vás on často porážal, Jak mal i báborské dosaváď až vojska porážať, Keď bi nebol sa do tích, čo mi zmíšlal, vpléťel osídel; A s ňích vám do vaších ruk a pod vašu strážu oďevzdan. 80 I hľe včil rovné za to mňa s ňím potkalo ščasťí! On smutném ve žalári i ja ve žalári sa trápím. Ach, krajané a ti príbuzní Slavimíre, či žádních Už kópií, žádného u vás ňenalézňe sa zbrojstva, S téjto že visloboďiť hroznéj ňedbáťe ma vazbi? Snáď ťa i královská, Slavimíre, omámila sláva? Než čo naplat je včil ku vašéj sa vláďe utíkať? Keď do uší hlas mój a tuhá sa ňedostaňe žádosť! A k tomu snaď že zhinul sem a zlú vzal skázu mislíťe? Ó bár bich jednúc bol už umrel a svetlo opusťil, 90 Tak bi sa má aspoň všeľiká bola skončila bída! Než čo mňíš ubohí? čo na ľudskéj vláďe zakládáš? V ľudskéj uspoľehlá moci šáľiť zviknula náďej! Ach, čo raďej sa ňeobráťíš a celého ňeoddáš Najviššému ňebes Mocnárovi! Jestľi že tento V núdzi ťi sám nepomóže, iní ňepomóže ťi žádní: V ňem dobrezložená ňikdá ťa ňeoklame náďej. Tehdi velovládní na ňebeskéj obloze Otče! Čo smutného ťešíš, čo pomoc bídnému zesíláš, A trúchlého veďeš ze sľepích na svetlo žalárov; 100 Keď skorenú sa mislú a celím k ťebe srdcem obráťil, Zhlédňi sa včil nade mnú, čo ode všech v bíďe opusťen, Žáľe samé a samé znášám bez konca boľesťi; I s teho ven, hodní-ľi takéj sem láski, žalára Ráč mňa vimocť, a do méj sa navráťiť krajni dopusťi. Takto abich, čo sem už započal, mohel ešče ke koncu Ščastňe privésť: ze celého vipľeť králostva toťižto Blúdné, čo zbívá dosaváď ze stránki, pohanstvo; A všeckím jeďinú pozakládať víru, a čistú Nábožnosť; abi ľen ťebe, veční Otče ňebeskí, 110 Poklonu, chválu i česť, a slušnú vzdávaľi poctu; I vrúcnú vždi mislú ťi na každém slúžiľi mísťe.“ Tak Svatopluk sťažoval si a na svú bídu naríkal: Jak keď v násilnéj zavretí pod mrežkami kľetce Trúchlivá slávík, a ňevolnú vazbu zažívá. Ten, čo ho tam zamkel, mislí, že radostňe mu spívá; On však naňho porád, o milú že privéďel ho volnosť, Premnoho napláká; a na svém hambalku seďící Náramní veďe kvíl, i žalobnú náreki pesňú Cifruje, až zmorené usedá jemu od horu srdce, 120 A trúchlími celé sa ozívá bidlo ponosmi. Než Boh vševládní, u ňebeskéj víški na jasném Ze zlata a skvúcích diamantov tróňe seďící; Odkáď rozvisokí na točícé hvezdi sa ďívá, Aj na zem aj na ľudí, i celú sveta spustu; a jedním Všecko, čo jest, bolo, aj čo teprv buďe, spatruje rázem, Prosbu sľišal jeho, a zlutoval sa milosťive nad ňím. I spaňilého tedáž zavolá si ňebeščana, v krásném Zbrojstve a prepľetaném skvúcého sa hvezdami rúchu; S tích, čo na práci majú z dobrím choďiť Otca poselstvom, 130 Ľudstvo ťešiť v bídách a koňec zármutku donášať. On strakatíma celí hňeď krídlama pohľed a jasní Zakrívá obličaj; tak veľké tvári od Otca Bľeski idú a tuhími na ďál sa prúhami žárá. I blíž pristúpí, a z ochotnú pokloni uctú A s pozorem bistrím všemohúcí rozkaz očúvá. Boh teda vševládní takovímito rekňe mu slovmi: „Iď, mláďenče milí, do Karolmana mesta, a rádňe Mu zvestuj: bi krutím bez vinni Svatopluka krála Ňetrápil vazeňím; aľe už ze žalára na svetlo 140 Pusťil, a do vlastnéj ho oďeslal krajni Slovákom. Ňech sa na ňestálú ohlédá náhodu ščasťá. Čo Svatopluk zakusil, zakusiť sám móže to isté. Tehdi sa spusť, a chitrí moju ňes mu pres oblohu vólu.“ Tak povedá. On hňeď vikonává úrad a spíchá. V tom sem i tam sa rozestúpá a s cesti povihnú Zástupi anďelské; i dajú mu na prostredu místo. Jak sa letem dostal ke zlatéj už bráňe, čo ze všech Najvatšá v ňebesách je, a ke sveta techto okršku I k zemi najbližšá: tá hňeď sama od seba najďál 150 Bez všeho škrípáňá i beze všeho tresku behúlov Zrázu sa otvárá, a z uhlov chitrého vipusťí. Odtáď zhlédňe i Vóz, i ze svími Kurencami slépki; Aj Kosi aj meňavé bez počtu na obloze hvezdi. Uzre potom ďál slnko, duté rohi uzre mesáca, Túto posľedňe i zem; na pohľed jemu ešče ňevatšú, Nežľi okruh, silních čo bi šesť udvihlo pacholkov. Tak na ňu ňezmerná hranatého je od ňeba ďála. Tam teda náhlíci poveternú zríchluje plavbu. Keď sa potom zňíží, a zrovna sa nad ňu donášá, 160 Veslovať ustáva hňeď, i sotvaže krídlama híbe. Jak blúdní keď orel, na valaskích ňekďe viláhlí Kopcoch, z najvatšéj, kam ľen jeho mohla dosáhnuť Vláda a zrak bistrí, míňí dolu víški sa pusťiť; Jestľiže v tom buď nad Dunajem, buď na brehu Dríni Bílú zhlédňe labuť, najprudšú padna tuhosťú, Rozháňá sa po ňéj; aňi vác už brkmi ňesekňe, Jak bi ňemal žádních, ostré až vetňe pazúri: Tak sa chitrí on pres povetrí a pres oblohu rúťí. Než jako noc ďáľšéj polovíc nastúpila cesti, 170 A znované v ťažkéj vipočívalo drímoťe ľudstvo: Keď zveri, keď spevní v hlbokéj sú ptáci ťichosťi; Žádní zvuk, žádní ňevislíchať pres pola ohlas; Šustotavími seklé aňi ňehnú vetrami háje; Ľen mihavé chrapotú a milím zňeľi prúdi hrčáňím, I mnoholúbežnéj sladkosťi dodávaľi spáňú: Tenkrát až veľké zahlédňe Karolmana mesto; Mesto, i nádherné ňebotíčním ohradí zámkem. Doňho tedáž vstúpí, a do bidla Karolmana vejďe; I k ňemu, jak hlbokú obklíčen spánku tuhosťú 180 Ná zvíšném v makkéj vipočívá ložňici stláňú, Blížej pristává; a takímito rečnuje slovmi: „Ňechcej včil na svéj sa, Karolmane, misľi obávať, Buď mňívať, že bi ľen mární sna ťa oklamal obraz. Já k ťebe prám zeslaní od Vševládného prinášám Rozkaz, abi s’ tenkrát vikonal, čo si dávno ochotní Mal vikonať; bi si vác bez vinni Svatopluka krála Ňetrápil vazeňím; aľe už ze žalára na svetlo Pusťil, a do vlastnéj ho oďeslal krajni Slovákom. Sám i na ňestálú sa ohlédal náhodu ščasťá; 190 Čo Svatopluk zakusil, zakusiť sám rovňe to móžeš. Tehdi urob, čo ťi najvišší ňeba káže Panovňík: Neb kdo boží naplňí rozkaz, Boha láski je hodní.“ Tak zešlí od uhlov rečňík, premilími čo vetri Zastaviť a smolné je zahnať v stave ustami búrki, Rozpovedá. I hňeď veľké rozťáhna si krídla Spátečnú k ňebesám cestú sa ochotňe vinášá, A v lahkém povetrú i meňistích zmizňe sa hvezdách. Ňeznámá tu po ňem ľen zostala vóňa, a po všem Sa stavaňú i po všech rozchádzala vókol obidlách. 200 V tom zahrmí, až zem sa celá započínala strásať. Než zďešení veľkéj zmeraví od hrózi Karolman: Sen mu vipadňe z očí, stuďení strach zatrase údmi, Srdce i zhusta klopá: a ježen vlas postaňe dubkem: Tak ňeináč jako sa trápí ňenadáľe pocestní, Keď sa za búrki šeréj a hučících prívaľem oblak Buď pod most, buď pod kľenutú skaľi ukrije skríšu, A pred ňím sa zablískňe naráz, až zrakma osľepňe; I v tom náramním treskem blízkého do brestu Praskňe hrom, a s koreňem ho celí násilňe vivráťí. 210 Než jako strach míňá a prvá sa umenšuje bázeň, Od visokého tedáž opretím podvihňe sa loktem Ustláňa; ruki hňeď spíná; a tak ustami rekňe: „Sen-ľi to oklamní a puhá ľen mámila zvodnú Šálba misel? či praví bol ozaj posel od Boha zeslan? Sen síc mámivá a ploďí mnoho prístrachu zmislom; Než čo sa rozpakujem: Spaňilí mláďenca i parsún I skropené duhovími uzrel sem kapkami krídla; Hlas mňe i silňe v ušách jeho zňel, jako prúdi hrčícé. Odkáď aj toľká odináď bi tu žára i toľká 220 Vóňa sa roznášať mohla, od ňeho nežľi samého? I prečo též hrmeňím sa celá zem zdála potrásať? Tvá teda vševládní na hvezdnéj obloze Otče, Svú čo mocú v ňebesách a na téj zemi všecko porádáš, Vóla tuhá, abi osloboďen bol a vazbi viprosťen Král Svatopluk. Vikonám, jak tvój chce bez odkladu rozkaz: Ven z vazeňá pusťím, a mnohími ho darmi i veľkím Spátki do otcovskéj ponavráťím krajni vojákem: Bi Slavimíra mohel pokroťiť, kebi berlu popusťiť Ňechcel, a najviššú zdráhal sa mu správu oďevzdať. 230 Než ti čo v ňezmernéj ňenachádzaš dobroťe konca! Keď s’ toľkích visľišal vstupujícú pred ťeba žádost, Mój též ráč visľišať hlas, a vrúcné prosbi voláňí: Jestľiže bez všeckéj do žalára sa príčini dostal Král Svatopluk, jestľiž ňepravú mu ublíženo krivdú: Buď tenkrát mňe milosťiv, a tú odpusťi mi vinnu, Mím též predňejším, ke krivéj čo navédľi ma radďe; I všeľiké od nás, takovím zaslúženo čínem, Odvráť karháňí, a na hodnú pomstvu zabudňi. Než ťebe posľe boží, na ňebskú víšku ľeťící, 240 Najvatšé vzdávám za priňéslé rozkazi ďéki. Buď na mňa dobroťiví, a u Otca sa mocňe primlúvaj.“ Tak povedá; i hňeď sem i tam sa na misľi premítá: Jak bi daní skoršej vikonať mohel od Boha rozkaz: Bez vedomá-ľi iních pusťiť má krála Slovákov? Či starších zavolá, a božú jím predňese vólu? Tá v posľed sa mu najľepšá zazdávala radda: Sňem zebrať veľkí, a porádkem všecko vikládať. Keď si na rozpačitém ze sebú tak srdci umíňil, S posteľe hňeď stává, a známé obľeče rúcho; 250 I vrúcní blízkeho tedáž sa do chrámu zabírá; Kďe predtím običaj mával k Bohu prosbi vilévať, Keď súcí nastal čas a prázná zbívala chvíla. Tam teda poklaknuv na pobožních stáľe sa meškal Modľitbách, dokaváď zorná ňevichádzala žára. Než jak náhľe milé od hor podvíhala usta, A k ňebu rúžennú usmála sa ďeňňica tvárú: Hňeď predních zavolá; a na sňem zehromažďuje všeckích, Buďto čo múdrosťú, buď veľkí bívaľi vojnú, A krásné dobitím osláviľi méno hrďinstvom. 260 Tích prám najvatšé sa nachádzalo u dvora mnoztvo. Náramná, veľká i na šírku i dlžku vibehlá, Sotvaže aj bistré na koňec zraki mohľi dosáhnuť, Radňica na prostred královskích stála palácov. Tam teda hňeď rúťá sa, daní čím dostaľi rozkaz. Jak včeľi keď po polách a širích rozbehľi sa lúkách. A s kvetu stáľe na kvet sedajú, i malimi voňícú Ustami ščávu berú, a sladké pokladi lúpá: Jestľi večer blíží sa i černá mrákota stává, Spátki sa navracajú; a ze všech stran, i pólnoci vlhkéj 270 Končin i víchodních i poľedňa i západu slnka Do slameních ze žltími sipú sa korisťami ohrad: Tak sa valá a plními ženú k sňemu cestami Ňemci, Až dvere a z veľkú ňestáčala radňica síňú. Všecci keď už sa tu zešľi, i své pozasedľi si místo, Keď jazik aj reční a hlučné seknuľi usta: Od visokého tedáž, zlatojasním pláščem oďátí, A v ruce berlu ňesúc, hovoriť král prestola začňe: „Bábori údatní, i vi též Koritanci a Krajnci! Tajné vám to ňebuď, pre jakú sťe sa príčinu zešľi. 280 Vec veľká a v tíchto naších, keď zmohľi sa zlosťi, Ňesľišaná vác ďňoch, povolať vás kázala na sňem. Neb včil s kím sa taká, jako se mnú, náhoda zbehla? Tehdi posľišťe celú, a na svích merkujťe si mislách: Usnul sem znovaní, a tuhé mňa klíčilo spáňí. Sotva noc od polovic ríchlími sa prehnula behmi, Ejhľe naráz bozskí sa posel mňe pred očma ukázal; I spaňiléj mnoho zaskvíval sa ve tvári, a lúbí Kapkovaníma koľem roztrásal krídlama zápach. Ustrpňem tehdáž, a po všech krv tuhňe mi údoch. 290 On ke mňe pristúpí: i takímito rečnuje slovmi: ,Ňechcej včil na svéj sa, Karolmane, misľi obávať. Buď mňívať, že bi ľen mární sna ťa oklamal obraz. Já k ťebe prám zeslaní od Vševládného prinášám Rozkaz, abi s’ tenkrát vikonal, čo si dávno ochotní Mal vikonať: bi si vác bez vinni Svatopluka krála Ňetrápil vazeňím; aľe už ze žalára na svetlo Pusťil, a do vlastnéj ho oďeslal krajni Slovákom. Sám i na ňestálú sa ohlédal náhodu ščasťá: Čo Svatopluk zakusil, zakusiť sám rovňe to móžeš. 300 Tehdi urob, čo ťi najvišší ňeba káže Panovňík: Neb kdo boží naplňí rozkaz, Boha láski je hodní.’ Reknul; i v tom k ňebesám duhovíma sa krídlama ňésol. Já hňeď prislúbil sem a v méj k Bohu prosbe zavázal: Všecko že chcem naplňiť, čo konať mi bez odkladu káže; A k tomu ešče pridal: že Svatopluka z darmi a veľkím Spátki do otcovskéj ponavráťím krajni vojákem. Včil teda už, na jakí míňím sám od seba túto Vec pokonať spósob, chcem vám na krátce ukázať: Rastislav ňemalí u Slovákov ňekdi panovňík, 310 Včil zraku a vlastnéj zbavení i vládi i krajni, Sinka ňemá, žádného ňemá na ďeďictvo potomka; Čo právom bi na královské jeho místo dosednul, Než poňeváč Svatopluk sa mu na práťelstva nachádzá Najbľižší, jako vnuk, pokrevnosť, ešče mu tehdi K otcovskéj i celú Rastislava krajnu pridajme. Sám k tomu ňeščastní tenkrát už cílu zamíril Rastislav, keď svéj chcel nápadňíka ho berľi Ustanoviť; jednú v tom i starší zhodľi sa vólú. Však za to ňech je našéj podľehlí vláďe; i každí 320 Rok sto koňí, dvakrát sto volov, též stríbra oďevzdá Toľko hriven; v čas i vojni pomoc na ňepráťela višľe. Včil teda najvatšé ze všech stran vojsko zeberme Čím najskór, a do otcovskích viprovoďme ho končin; Bi Slavimíra a svój ukroťiť mohel úplňe národ: Jestľiže pod takovú zdráhal bi sa tento i tento Vínimkú ho prijať za krála a berlu popusťiť. Tak já mňím, žebi dobre i nám vec táto vipadla. Zňesťe sa tehdi mislú, a své predstavťe mi zdáňí.“ Tak povedá. I jak omračení timi slovmi za vatšú 330 V najhlbšéj každí zetrvával chvílu ťichosťi. Až tu jeden z najpredňejších hore postaňe Radbod, Veľmi na rod slavní, a na vojnu i raddu ňezadní; Prespaňilí k tomu zrost a vzácná postavi krása Hodnú u všeckích krajanov mu dodávala vážnosť; Peč jeho též ľen o vlasť a obecné bívala dobré. On jako bedlícé na seba všech už usta obráťil, I slušné zhoveňí a pozornú získal ochotnosť: Túto na ríchľe rečú ďivné popretrhňe mlčáňí: „Ach! beda! jak na naších sme sa veľmi ošáľiľi mislách; 340 Keď sme krivím zdáňím na Slovákov krála ňevernosť Kládľi, a bez všeckéj mu ublížiľi vinni žalárem. Než poňeváč Boh vševládní ťebe, králu predobrí, Sám svój oznámil skrze anďela rozkaz; a toľkú Dal ťi milosť, toľkú preukázal z víški počestnosť: Bez baveňá a tedáž hňeď včil jeho vólu naplňme. Neb jako bár koľvek sami bi sme tu stáľi na odpor, Predca, čo vševládní chce Oťec, staňe všecko sa na vlas: Nás pre ňeposlušnosť a hríšní rozkazu prestup Ostré karháňí a slušné tresti ňeujdú. 350 Zdáňí též a dobrú poslúchňime královu raddu, I k vlastnéj vojskom dopomóžme Svatopluku berľe. Dajme mu aj práznú a celú Rastislava krajnu: Takto bi za spravenú ňepravím sebe krivdu žalárem Zlí hňev a rozkislú ukroťil skór v srdci ňenávisť; Též abi poslušnosť a našéj od vládi visícá Podľehlosť jemu tak príľiš ňezdála sa ťažká.“ Tak povedá Radbod. Srďití v tom zdvihňe sa Vilbert, Čo v nadutém stálú na Slovákov krála ňenávisť Srdci nosil; jeho aj najvác do žalára sa dostal 360 Póvoďeňím; ten vstav, jako zmohlé keď bi hučící Dávali réki hrkot, takovímito hurtuje slovmi: „Králu prevíborní, vikonaj zeslan od Boha rozkaz; Všecko i ostatné, čo bi už sa ťi lúbilo koľvek; Ľen Rastislavovéj ňeprihadzuj vazňovi krajni. Neb čo iného takí učiňí dar a prídavek hojní; Nežľi na nás veľkú uvalí sám od seba skázu. Pomňi, jak údatné Slavimír naše vojsko porážá! Už Ňitru, už Frašták, už nám i Vratislavu odňal; Pézinek a zrutné ovládal hraďbi Ďevína; 370 Čož ťi i ostatné pripomínať mesta, čo nám vzal? Jestľi braňú méňej cvičení, a hrozbu na veľkú V potrebe najviššú na seba vzať správu donúťen, Toľko čiňí Slavimír jedním ľen tam teho vojskom: Údatní čo teprv ňeporíďí, ve zbroji zbehlí, Sám Svatopluk, jemu keď sa pridá Rastislava pánstvo, A dvakrát na počet vatšú rozmóže sa vládú? Znal sem ho, ešče malí jak bol na všecko dotržní, Jak dovťip, jak nad vlastní vek už o mnoho vatšú, Než kdo mohel pomisľeť, dával znať pri dvore múdrosť. 380 Jak zmužilé tenkrát už srdce a odvahu prudkú I v mladších silu náramnú vizradzoval údoch: Vždicki sa ľen v mužském ňeunáven zbrojstve zanášal: Buďto lučiščo napínal a míril šípami k stredku, Ňikdá viskočená jeho stredku ňechíbala strelka. Buďto mečem rúbal, kopiú buď hádzal obratnú, Dosť čo ďiviť každí obratnéj mal sa chitrosťi. Najvatšá mu radosť, najvatšá bívala rozkoš, Žrebce kroťiť bujné, a po hájoch zvírata strílať. Všecka misel jeho ľen po vojanskích túžila ihrách: 390 Žádná toľko iná ho ťešiť reč ňechcela, koľko O strašních válkách a hrďinskích rozprava činoch. Tenkrát až kvitnul, tenkrát jemu skákalo srdce. Já vtedi už misľel sem o ňem sebe, jestľiže ňekdi Zrosťe, a královskú do svích ruk dostaňe správu, Lahko že odvislosť zunující, k odboju sáhna, Z vládi sa virve našéj, a panovňík zostaňe vlastní; Isťe to aj vikonať tužšá napopadňe ho žádosť, Jestľiže mocňejší a novú Rastislava krajnú Dvakrát silňejší k boju zostaňe. Tehdi si ve svích 400 Dobre povážťe mislách, prítomní na sňeme otci, Máme-ľi ešče na nás podbúdzať ho? máme-ľi naschvál Cudzú ku vlastnéj rozmáhať záhube vládu?“ Tak chitrú dokoná reč: i bár sám dosťi pokútnú Nádhernéj snážil sa ukrívať misľi ňenávisť, Z lútích predca očí a tvári sa dávala poznať. V tom hore povstává náramní údami Britvald, Vťip veľkí a rozum krásné mu vyjasňoval usta: Jak ňebe, keď žádného na ňem pluť mračna ňevídať. Nad ňeho sa prudší ňenachádzal ňikdo ze všeckích 410 Buď kopijú hádzať, zeľezom buď na vraha rúbať, Buďto druhov podbúdzať a jím k boju srdca zapáľiť. Však ňebol aj meňší zastávať pravdu, a múdrú Svím dávať krajanom, kedikoľvek žádaľi, raddu: Sám pri jejích rovnával, a núdzním v bíďe pomáhal! I preto najvatšú k ňemu lásku nosívaľi v srdcách: Sám ano král vážnosť a prednú úctu mu dával. Ten svoju tehdi misel takovímito odkrije slovmi: „Já súďím a z méj uznávám stránki zadobré, Bi sme danú tenkrát uposlúchnuľi královu raddu. 420 Zbrojnú ke straťenéj doprovoďme Svatopluka berľe Vojska našého mocú; príbuznú krem toho ešče Krajnu mu dajme celú; nebo všeckím táto mu právom Prislúchá: on rod dosahá Rastislava najblíž, On ďeďič ustanoven bol už od ňeho; žáden aňižto Ze staršin takovéj sa ňekládel vóľi na odpor; Než jednosvornú hňeď všecci ju schváľiľi mislú. Ďál k tomu ešče plaťí: víťazním jestľiže zbrojstvom Obsahujú sa nové králostva a krajni premohlích: Aj s teho tá najvác jemu patrí ohľedu krajna. 430 Neb kím ňeskroťení ovládan téjto panovňík, Než jeho údatnú pravicú a zbrojstvom obratním? Než dobre je známé: Svatopluk sám pod našu vládu Keď seba aj ze svím, čo držal, králostvom oďevzdal, Že z mečem a zhubním na jeho sme mu končini ohňem Skázu i náramnú ze všech stran uvádzaľi bídu: Jak vtedi Rastislav, ňenadálú túto sľišící Prípadnosť, že k nám pristal vnuk a spolki uzavrel, Rozlobenú zbúril sa mislú a hrozňe zažúril, Až prudkími celí zmítal sa vsťekloti valmi. 440 I preto hňeď podvod mu a zlé nastrážil osídla. Hosťinu dá veľkú, i na ňéj rozkáže ho zetnuť; On však prízňivcov hoveňím od vraždi je chráňen: Neb skór, než zbrojňící zabiť ho majíce do nútra Vestúpá, a do ňestrídméj sa hodárňe dorúťá, S prítomních tu jeden hosťov, bolo meno mu Víslav, Nastrojeného čo mal dobrú teho úkladu známosť. Zdvihlú kívňe hlavú, a okom na Svatopluka mihňe; On sa podovťípí, k jakovému bi patrilo koncu To znameňí; ze svého tedáž hore postaňe místa; 450 I drážíc sokolov, jako bi s ňimi ihru vivádzal, Nastrojením vraždám a čučícím ujďe osídlám. Než svoju odnaženú Rastislav raddu viďící, Rozkaťení s chitrím sa rozháňa vojskom, a v lútéj Misľi už už ho lapá, a novú jemu záhubu chistá. On jako naplašená pred besním srnka vlčiskom Rozďešení uťeká, a k svému sa dostaňe hajnu. Hňeď v radi postavajú sa; i každí k pótce nachistan, Ten svích, ten zase svích zbúdzá, a do bitki ponúká. Boj začnú. Strašní zbroje postaňe brinkot, a hojná 460 Krv ťeče. S téj padajú, padajú ze stránki i téjto; Až v posľed Svatopluk po krutích Rastislava mordoch Zajme; i nám v ruki dá, a našému ho súdu oďešľe. Tak teda ten, dovčilka čo nás údatňe porážal, Ešče bi aj pozatím asnaď bol často prevíšil, Od ňeho ukroťení v moc nám a vládu oďevzdan. Zdáľi ňemá slušnéj za to dostať už odmeni víťaz, A zbrojstvom dobitú zem a práznú krajnu dosáhnuť? Či snad má mu žalár a samotná k odplaťe vazba Poslúžiť? Toľkí boľi bi sme mi pravdi obhajci? 470 Jestľiže však sa bojíme, že keď jeho zmóže sa panstvo, A pridaním znovu králostvom rohi vládi narostú: Lahko bi podľehlosť zunujíc a ku odboju sáhnúc, (Však prečo tak bi čiňil, keď ráz dobrovolňe sa poddal?) Hroznú chcel ze našého braňú poddanstva sa vidreť: Zdáľi mi údatních vác ruk, vác mužstva ňemáme? Keď všecek ostatní Ňemcov nám prispeje národ, Že skroťiť odpornú jeho bi sme ňevládali píchu. Než súci k tomu spósob a prostredek ešče nachádzám: Jak bi choval vernosť a našéj sa ke vláďe privázal: 480 Králu prevíborní, dosaváď až on ešče slobodní Zostává; a ti prespaňilú máš céru, milostním Zrostem a obľičajú krásnú; aľe čnosťami kraššú; A prám už na vidaj súcú; už matki ju množších Kňížat chcú po celéj za svú Európe ňevestu. Túto mu tehdi prislúb, i za vlastnú rádňe oďevzdaj: Tím spojení zvazkem, jako zať, náš zostane práťel, A stálú buďe nám zachovávať víri poslušnosť. Neb k čomu ňeskroťení mužové, a kráľi hrďinskí Buď prosbú, buďtož hrozeňím sa ňevládaľi nahnuť: 490 Bez všéj úprimné k tomu jích ženi schíľiľi práce.“ Tak povedá Britvald. Náhlí v sňeme zdvihňe sa šustot. Jak černé keď od hor pusťí sa na rovňinu mračno, A pred ňím sa valá hvižďícé vetri, a zrázu Jestľi na háj doľeťá, vatšé sa strhňe fičáňí: Každí strom, každá naporád sa kňíše haluzka, A v traseních hlučné sichotáňí listoch ozívá; Ďál už i huhľe krutí hrom a strašná hurtuje búrka: Tak svorní sa zvuk prítomních na sňeme otcov Rozléhal; neb všem taková sa zalúbila radda; 500 Jedním všecci hlasem daľi svú Britvaldovi chválu. Ľen hňevní škaredím už dávno sa ďíval okálom Sám Vilbert; a tuhími celí horel od jedu vsťekmi, Až po rozohňiveních jemu krv rozevírala údoch. Trikrát chcel hovoriť; trikrát reč uvázla mu v hrdľe; I stuhlí sa ňedal jazik híbať i naproťi povstať, A zvodními danú vivráťiť raddu chitrosťmi. Než král spatrící, jedním že všecci sa zňésľi Úmislem, hovoriť jím poznovu takto začíná: „Keď sťe na mém zdáňú a na méj poprestaľi radďe; 510 Ňikdo aňiž vácej sa ňedává téjto na odpor: Tehdi ven už z vazeňá a sľepích ho viveďme žalárov. Iď nože, údatní Godefríde, a krála Slovákov Sem doprovoď. Mi zatím na všecki rozešľime konce Víhlasních, mužom oznamovať, bi sa chápaľi zbrojstva, Ťáhli do vojni krutéj, a čo najskór v jedno sa zešľi. Krem toho ešče vidať moju zaňho mi kážeťe céru, Bi vždi choval vernosť a našéj bol vláďe poslušní: Tak míňil sem i já a z méj mal stránki za dobré, U mňa samého taká napred sa znášala vóla; 520 Chcel sem i vám ju teprv predňésť; ale vi sťe ma v téjto Svú predsťihľi rečú. Jemu tehdi i túto za vlastnú Oddávám, a zaťem ho naším od včilka nazívám. Včil teda dobre zatáď pohoveť jemu hľeďme; a kolbú I všeľikú s ťažkéj povirazme ho trúchloti ihrú, Všecki na jedno zakáď sa ňezejdú zástupi misto. I kdo iních popremóže na kolbu a zostaňe víťaz, Tento celému daní buďe vojsku na mesto mňa vodcem; Já poňeváč včil nevládní vésť správi ňemóžem.“ Tak hovorí. I prám Svatopluk sa do nútra pobíral, 530 Obľičajú zvadlí, a pre tú v misľi náhodu zmámen; Však jasné, že ňebol vinní, oči bistre zatáčal. Všecci ze svého tedáž pred ňím hore postaľi místa, Sám aj král zdvihnul sa i naproťi kráčal ochotní, A v ruku pojmúcí vítá, a na prestol uvádzá; I prepríveťiví takovímito rečnuje slovmi: „Údatní za zlé to ňemaj nám, králu Slovákov, Že pre krivé zdáňí toľkú sme ťa zňecťiľi hanbú. Víš dobre, jak vždi mosí opaterní bívať, a všecko Prozretedelňe činiť, všého báť sa malého panovňík. 540 Čožkoľvek začelí k ňejákéj ľen záhube krajní. Dobre i víš, milní že ho lahko pooklame návod; Jak tenkrát se mnú v takovéjto sa náhoďe zbehlo. Než čo sa už stalo ráz, vácej sa ňemóže oďestať. Včil však sľiš, jakovú sme uzavreli na sňeme raddu: Spátki do otcovskích z vazeňá púščáme ťa končin; Pres to celá ke tvéj sa ťi dá Rastislava krajna; Však za to máš vždi našéj podléhať vláďe; i každí Rok sto koňí, dvakrát sto volov též stríbra oďevzdať Toľko hriven; v čas i vojni pomoc na ňepráťela vislať. 550 Krem toho mám spaňilú, veľkú moju úťechu, céru, Zrostem a obľičajú krásnú; ale čnosťami kraššú; A prám už na vidaj súcú; už matki ju množších Kňížat chcú po celéj za svú Európe ňevestu. Túto ťi zaslúbím, a za vlastnú rádňe oďevzdám: Bi sme tak úž spojení v práťelském zostaľi zvazku. Včil teda údatné ze všech stran sťáhňeme vojsko Čím najskór; a to aj z vodcem pod správu ťi dáme; Ním Slavimíra a svój abi s’ ukroťil úplňe národ: Jestľiže pod takovú zdráhal bi sa tento i tam ten 560 Víminkú ťa prijať za krála a berlu popusťiť, Vládu i najviššú ňechcel dobrovolňe oďevzdať.“ Rozpovedá. Zbúren takovími Karolmana slovmi Král Svatopluk sem tam ze sebú sa na misľi zanášá. Jak keď slnko milé svíťí; i po obloze lahké Mračna pľinú, a sťín černí buď na hlavi kopcov, Buď na zlatoklasné metajú ňivi: svetlo ze sťínem Medzi sebú čredajú sa; a včil ti, čo stáľi na slnku Sú ve sťíňe šerém, a ti zas čo ve sťíňe na slnku: Tak Svatopluk mnoho rozpačití sa mišľenkami zmítá. 570 Veľmi je rád, že na otcovskú zase berlu sa vráťí; Vojsko a správa daná lúbí, Rastislava krajna Prisporená sa mu též lúbí, i nevesta sa lúbí. Však žebi podléhať cudzéj mal vláďe, a toľkú Odvádzať platu dáň, to mrzí, to preveľmi ho trápí; Než keď v téj sa ináč stať prípadnosťi ňemóže, Aj k tomu poprivolí, a mislí, čas a náhoda všecko Že premeňiť vládá; i naposľedi takto virekňe: „Králu milí, a vi prítomní tuto na sňeme starci! Ačkoľvek sa mi královská odňechcela hodnosť, 580 Že pre ňu sem vazeňí a kruté musel otrapi znášať: Predca, že do vlastnéj provoďíťe ma otčini zbrojstvom; Krajnu celú, a prespaňilú dáváťe ňevestu: Moc zase i prednú chcem vzať nad vojskami správu; Bich Slavimíra mohel pokroťiť, kebi berlu popusťiť Ňechcel, a najviššú zdráhal sa mi vládu oďevzdať. Podľehlosť vašu též, i dané viminki prijímám. Vám aňi už ňechcem za zlé a za vinnu pokládať, Že sťe ma oklamaní do sľepéj odsúďiľi vazbi.“ Tak povedá. Zebranú rozpusťí raddu Karolman. 590 Hňeď predňí v ušlém odchádzaľi starci porádku. Sám aľe prostrední ze Slovákov kráľem, odevšáď Radcami obklíčen, do svého sa bidla pobírá.

Holly_Svatopluk.html.txt

1Na bystrej Sáve kolembá sa neveľký čln. Vlnky priezračnej rieky zahrávajú si s ním ľubovoľne, lebo v ňom sediaci mladík pustil veslo z ruky, naklonil hlavu a zadumeným zrakom hľadel do ihravých vĺn.Ó, mladosť, mladosť! Bezstarostná mladosť! Ty nepozeráš na žitia bezodné hlbiny! Pod tvojima nohama klátivý čln a klamlivá hladina zradnej vody! Jeden van vetra a hynieš i zhynieš v hrobovej nemote studených vĺn.— Pozor! — zavzneje s brehu výstražný hlas. Mladík trhne sebou, pozre v pred, — a hľa, pred ním nad hladinou vody čneje ozrutná skala, akoby s chvatom očakávala jeho slabý čln. Len krátky okamih, — a mladík nájde v rozpenených vlnách svoj studený hrob. No, prítomnosť nebezpečenstva zaženie dumné myšlienky z jeho čela, — obodrená pravica pochytí veslo a zachránený čln potískajú vlnky ku pravému brehu.V húštine jelšín a konáristých vŕb stála tu na brehu neveľká chalupa, v ktorej pri okienku, ku rieke obrátenom sedela shrbená starenka. Nie letá ale kríže a trápenia života naklonily jej vychudlé telo. Ťažké údery žitia zlomily jej telesnú silu.Pradie. Pravda, že jej vretienko nevrtí sa tak rýchle, ako za jej mladých dôb, ale pri tom všetkom dosť zručne zvŕtajú ním tie vychudlé a vrázkované prsty. V jej očiach sídli dobrota a milosť, no, na jej čele ťažké a trápné myšlienky orú hlboké brázdy. Len keď opre svoj zrak na modlitebnú knihu, ktorá je vernou jej spoločnicou, rozleje sa po jej tvári nadzemská žiara blaženého pocitu. V takýchto okamženiach zapúdi jej duch trápné a bôľné myšlienky, odtrhne sa od marnej hrudy zeme a letí, vznáša sa ta hor, do vlasti večného pokoja a nebeského blaha.Áno, trápny je náš pozemský život. Málo v ňom slasti a mnoho trápenia; málo blažených hodín a mnoho strastiplných liet. Takto zabliští sa nám hviezdička šťastia, ach, ale v pár okamihoch zakryjú ju už ťažké mrákavy, z ktorých križujú blesky a romoní zkazonosný hrom.Aj starká vídala lepšie časy; aj na ňu usmievalo sa slnce šťastia. Rod Dugovičovcov nebol najposlednejším v cárstve srbskom. Obdarený majetkami, okružený slávou a hrdinstvom skvel sa v kole velikášov cára Lazarovho dvoru. No prišla osudná bitka na Kosovom poli, s ktorou zapadla sláva Srbska a s ňou i sláva Dugovičovcov. Jediný potomok, útlé ešte dieťa a slabá, bezvládna matka utiahli sa pred ukrutnými hordami tureckými na breh bystrej Sávy, kde ošarpaná chalupa stala sa jich útulkom a smižné rybky v rieke jich jedinou výživou.Zažblnklo veslo. Matka pozrela oblokom a zažiarilo jej oko. Ach, veď prichodil jej jediný syn, Titus. Zavrela modlitebnú knihu a odložiac praslicu, popošla ku dverám. Tieto sa otvorily a dnu vnišiel náš známy mladík z člnu.— Neskoro ideš, syn môj! — hovorí k nemu mať.— Nie mojou vinou, mamička! — odpovedá on. — Pomáhal som starému Vukovi loviť ryby. No lov nebol chýrny. Tu hľa môj podiel.— Zapríčiňujem ti mnoho starosti, synu! Starú a slabú matku chovať je velikou ťarchou.— Nehovor tak, mať moja! To sú slová chladného rozumu a nie materinského srdca. Veď znáš, že mojím najväčším šťastím je starať sa o teba. Ach, len to ma bolí, že nie som v stave pripraviť ti pohodlie také, jaké si mala volakedy, a jaké by si mala mať. Mizerná chalupa miesto skvostného palácu, sušené ryby miesto vyberaných jedál: ó to osud smutný, to bieda veliká!— A predsa pri všetkej mojej biede cítim sa byť šťastnou, lebo veď mám ešte teba, dieťa moje!— Áno, máš, ale dokedy!— Nuž? Snáď ma chceš opustiť?— Vypočuj ma, mať moja drahá. Tu je čas, aby som sa ti vyspovedal. Už dávno nemám pokoja. Srdce vo mne búri, krv moja vrie. Tieto prse sú sopkou, ktorá vo vnútri buráca. Hľadal som toho príčinu, ale nenašiel som. No, dnes, keď starý Vuk len tak náhodou vyriekol, že turecké čaty blížia sa ku samému Belehradu, a že keby bol mladší, šiel by sa s nimi merať: tu spadly šupiny z mojich očú, tu z pŕs vydral sa boľastný ston a ja cez tajomstvenný závoj prezrel som. — Mať moja drahá! Tvoje dieťa stalo sa dnes mužom. Tam na hladine bystrej rieky bojoval som krutý boj. Bojoval som sám so sebou. No, vďaka Bohu, vyšiel som z neho čo víťaz. Pomstiť drahého otca, krvácať za ľúbežnú vlasť, mrieť za nevoľný národ! to boly myšlienky, ktoré ma opanovaly: to sú hviezdy, ktoré osvietily tmavú dosiaľ púť môjho pozemského života. Už vidím, kto som. Už viem, čo je mojou povinnosťou. Vidíš tú zbľadnutú tvár môjho otca, ako žiari radosťou? Vidíš jeho zlomenú postavu, ako ožíva v tmavom a chladnom hrobe? — Prečo? Lebo vidí, že jeho jediné, na žive pozostalé diela, chce pomstiť jeho smrť. — I vlasť je v nebezpečenstve, aj nevoľný národ volá svojich synov, aby zastali, aby bránili jeho už-už zničenú slobodu. No, a ja má neslúchať tento jich úpenlivý hlas? — Hanba, večitá hanba pokryla by predtým slavný rod Dugovičovcov, keby ostatný potomok za vlasť a národ padlých otcov zbabele utiahnul sa teraz do kúta!— Ale keď mi zhynieš, drahé dieťa moje?— Neboj sa, mať moja! Tvoje žehnanie sprevádzať ma bude všade a duch zvečnelého otca bdieť bude nado mnou. Moje mocné rameno vyseká ma i z toho najväčšieho nebezpečenstva, a Ten, ktorý bdie nad celým stvorenstvom, nedopustí, aby tvoja jediná podpora tak včasne klesla do tmavého hrobu.— Ach, moje srdce mi hovorí, že dnes ostatný raz pritískam syna k materinskej hrudi.— Nieže, nie! Nedaj sa podmaniť tejto strašnej myšlienke! Vyhoď ju von z hlavy! Ešte nevystiera smrť svoje chladné rameno proti mne. Ba práve teraz mi kynie život, život plný blaha. Tam na poli bitky, tam v krutej seči preslávim svoje meno a pomstím drahého otca, ktorému ukrutná ruka Turkov vykopala predčasný hrob. — Ha, jak to vrie v mojich žilách! Jak sa pruží a silí rameno moje! Srdce sa mi hádže a duch, nadchnutý velikosťou myšlienky, prenáša ma do krutého boja, kde za vlasť, za národ, za prach mojich otcov, za teba, mať moja drahá, vylievam svoju junácku krv! — A potom, keby z dopuštenia Božieho i tak stalo sa, žeby v tom boji zahynúť musel, veď nezhyniem nečestne, nezahyniem večne! Preslávené meno Dugovičovcov okruží sa novým jasným leskom a slávu Titusa Dugoviča hlásať bude i pozdné potomstvo.Neumrem na slame,umrem ja na koni;keď s koňa poletím,šabla mi zazvoní!A za vlasť umreť a za národ zhynúť, hoj, veď to nebolí! — O teba starať sa bude starý Vuk, a ten Otec všetkých nás ťa tiež neopustí. No, a po krátkej rozlúčke, keď i nie tu na zemi, teda v onej nebeskej vlasti sídeme sa zase.— Teda je to tvojím pevným úmysľom, syn môj?— Áno, mať moja drahá!— A kedy chceš odísť?— Ešte dnes.— Tak teda choď s Bohom! Zdržiavať ťa neidem, — ba práve teší ma, že vychovala som syna, ktorý je hoden svojich chrabrých otcov. Áno, očakávala som túto hodinu rozlúčky, lebo za najväčšiu hanbu a potupu pokladala bych, keby ostatný potomok tak chrabrého rodu bol podlým zbabelcom. Choď, bojuj! Bojuj boj slavný! Za vlasť, za národ, za vieru otcov vylievaj, a jestli Boh tak chce, i vylej svoju mladú krv. Presláv sa! Stáva tvoja bude i slávou matky tvojej. O mňa sa netráp. Hodiny moje sú už beztoho spočítané tu na zemi. V mojej slabosti, v mojom trápení nepotrebujem inšie, len malé miestečko tichého spočinutia v chladnej, tmavej zemi. Choď, dieťa moje! Materinské žehnanie bude ťa sprevádzať všade, áno i posledný vzdych umierajúcej matky bude žehnaním jej drahého syna.— Ďakujem ti za tieto slová plné útechy. Ony budú balsamom na moje v krutom boji obdržané rany. Nelúčime sa na veky. Moje srdce hovorí, že sídeme sa spolu. No, a potom blažená matka spočinie v ramenách šťastného syna.I pobozkal junák Titus Dugovič svoju drahú mať, sadnul do člna a bystré vlnky Sávy veselo niesly ho ku hradbám srbského Belehradu.A vetríček za ním tichýmaterinské niesol vzdychy:„s Bohom, syn môj, s Bohom!“

Uram-Podtatransky_Srbsky-junak.html.txt

Mamka PôstkováDo banky pomaly otvárali sa ťažké dvere; ako keby sa dieťa bolo borilo s nimi. Podobne ťažko, dva razy sa v nich otočiac, vošla plachtičkou prihodená žena. V ruke šatôčka, okrútená okolo čohosi, na spôsob, ako okrúcajú naše ženičky modlitebné knižky.„Dobrý deň vinšujem,“ povedala tichým, bojazlivým hlasom; zarazene pozrela po veľkej učtárni a neisto poberala sa k môjmu účtovníckemu stolíku.„Dobrý deň, mamka Pôstková! Vitajte! Čože ste nám doniesli?“, prihováram sa jej a idem v ústrety.Ona vykrúcala zo šatôčky papier.„Sem dajte,“ volá denný povereník, vidiac, že zo šatôčky vykrútila zmenku.Ten volá, ja beriem z ruky a ona neviem kam a hovorí, že „ešte nie je vyrobená“, to jest suma nie položená.„Sadnite si a povedzte, na koľko vám ju vyrobiť?“ ponúkam a spytujem sa jej.„Len tak, prosím ponížene,“ hovorí, akoby hriešne slovo šla vypustiť z úst, „ako bolo, na tri koruny. Nepredala som chlebíka, aj na dlžôbku pobrali,“ — utiera si šatôčkou ústa.„Dobre, mamka, len si sadnite,“ ponúkal som ju akoby len vlastnú starú mať, aby si už sadla konečne a, vezmúc zmenku, pero, priklonil som sa nad stolík, roztiahol pokrčenú zmenku a — stavilo mi pravú ruku aj s perom.— Tri koruny, — hútam si, — či vás napísať? — Povinnosť káže. To je jedno: zmenka ako zmenka, či tristo, či tridsať a či len tri koruny. — Aj to sú peniaze. — A nenapísal som, ale sa pozrel na starú ženu, aby stačil uvážiť, čo robiť.Predo mnou sedí okolo šesťdesiatpäťročná, neobyčajne zoschnutá, maličká žena. Sedí na stoličke, visia jej nohy obuté vo velikých, na jej nohu neprikrojených starých čižmách. Spod plachtičky vykúka čierna, zmraštená, chudá tvár, zapadnuté, bezzubé ústa a trčia detsky malé ruky. Nie je toľká ako stredne urastené desať—jedenásťročné dieťa.Kým mi toto popred oči prebehlo, ustálil som sa, že zmenky nevypíšem, viac ako zmenku neúčtujem. Čo však s ňou robiť? Vrátiť jej ju? Zaplatiť a povedať jej, že nie je dlžná? Ak mi neporozumie, ak ju urazím almužnou, ktorej nepýta? Lebo veď viem, že od päť—šesť rokov každé tri mesiace prichodí mi tá istá zmenka pod ruku. Mamka Pôstková vážne chápe svoju povinnosť a z dvanásť korún zišla za tie roky po korunke, po pol už na tri koruny, ale nikdy neprišlo jej na um obnažovať svoju biedu a prosiť darovanie dlžoby.„Opatrím si, len mi, prosím vás, dočkajte,“ keď dva—tri termíny do roka načas nedošla.Nevedela ani čítať, ani písať. Podpisoval ju žírant, majetný gazda, dobrý človek, ktorý sa jej bol z milosrdenstva podpísal a bol ochotný kedykoľvek za ňu zaplatiť, ale sme sa hanbili od neho pýtať, a vlastne mávali sme vždy posvätnú chvíľku z príkladu babky a jej chápania uloženej si povinnosti, keď sa prišla veriť a prosiť zhovievavosť. Že veď čo ako tvrdo, aby sme sa len nebáli, že kým ona žije, nebude za ňu nikto platiť, ani banka škodovať. Len by jej dal pánboh dožiť, aby si túto ťarchu zhodila z hlavy, aj umierať bude ľahšie, končieva svoje vzdychy.„Dotiaľ neumriem,“ dokladala, ako keby sa bohvie akého ťažkého hriechu mala driev zbaviť.„A keby sa aj tak stalo, že by som umrela, nebojte sa, veď ja mám viac medzi svetom, naložím, kde čo majú zaplatiť. Toť aj Ondro Krnáče, aj Beta Vráble — a koľkí — vzali si dnes chlebíka… Nemám, mamka, počkajte. Počkám, deti moje, ale nezabudnite. Aj stará Betuliačka už včera tretí raz… ,Nedám,' povedala som. ,Zaplať, čo si dlžná, ja tiež musím, keď som si na múčičku požičala…' Ale zaprosila, že keď pôjdu deti, akože tie jej dievkine siroty, už čochvíľa húsky pásť, že vyslúžia, zaplatia. Akože im nedať, keď zaprosia a viem, že nemajú čo by na tej dlani,“ rozložila chudé ruky.„Koľkože mi príde interesu?“ vstáva zo stoličky netrpezlivá, že to už chvíľu trvá a nevoláme ju platiť. „Chlebík mám na ulici…“„Mamka, podteže sem. Ja vám poradím. Aby ste nemuseli každú chvíľu k nám a zmenky podpisovať, za žirantom chodiť, dajte šesták. Zaplatíte si úroky naraz a nemusíte prísť ani do roka, za dva k nám platiť. Vyplatíte si napredok,“ opakujem jej, „a keď budete mať tri koruny, donesiete naraz, už kedy bude, vtedy bude…“A dlžobu prepísal som na drobných dlžníkov, ako to už účtovníci rozumejú.„Tri koruny…“ hovorí zmätená a zarazená babka, vyťahujúc spod pazuchy vrecko z handričky, „to mi naraz, prosím, veľa bude… Nevládzem toľko zarobiť… Ja by si to po korunke, po pol skorej odmrvila… Ale už čože budem robiť, keď ste mi tak odsúdili…“ a iste nevďačná, kladie mi na stolík šesták.Nepomohol som jej, myslím si. Ona nevie, čo ja chcem. Zdá sa jej to zrejmým obťažením.„Viete, nevyplatí sa vám zmenku každého štvrť roka kupovať, za podpisom chodiť, a nám sa to zase nevyplatí do kníh zavádzať. Knihy drahé…“ doložil som, snažiac sa ju uspokojiť.„Vy viete, ako vám ľahšie. Teda nemám chodiť?“ spytuje sa, či naozaj bolo by to možné.„Nie, nemusíte, za dva roky nemusíte,“ ubezpečujem ju, mysliac si, že o dva roky bude už akiste rozsypaná…Chudera, keby bola. Sama by si žiadala. Ale tu je aj dnes medzi nami.Keby bola umrela, bol by žírant vďačne za ňu zaplatil, ja by tohto nepísal. Ale takto iba keď vám príde tamtej jari, že jej hádam už vypršali dva roky, a ona peňazí nenosí.A pustila sa do plaču, že už mala korunu, raz aj dve opatrovala, tajila ich, ale syn pýtal, druhý raz nevesta vydrankala a čo raz stisla a nám odložila, vydriapali jej ju, silou vzali, „že vy dočkáte… Tak som sa prišla ohlásiť a doniesla som aspoň zase interes…“ a kládla šesták.„Ešte vám tých stačí na rok. Teraz sú lacnejšie peniaze, ako boli…“ sotva som si stačil pripomenúť, že som pred dvoma rokmi na drobných dlžníkov prepísal jej tri koruny a zmenka je kdesi na dne kasy…„Keď stačí… Ale už by to vari nemalo. Veď len šesták som bola dala. Či ste sa nepomýlili v rátaní?“„Nie, mamka, je to dobre vyrátané…“„Len aby, prosím, do Všechsviat došlo. Lebo tak sa mi stalo, ruku som si v jeseni zlomila, aha, tuto za päsťou. Spadla som z pôjda, keď som si hábočky vešala. Starý človek, hlava sa točí, iba keď som sa našla na pitvore a ruka ako zvonec. Nemôžem na ňu, a jednou chlebíka nezamiesiš. Ale pôjdem do repy, nuž zarobím a vrátim vám. Len sa nebojte. Kým žijem, ja zmenku nehodím. Už mi tak svet: ,Hoďte im ju! Čože vám vezmú?' Aba, deti moje. O statočnosť prísť na starosť… To ja už na to nemám svedomia. Keď bolo peniažky brať na zmenku, vtedy ,prosím vás', a teraz hodiť, ,plaťte si, mohli ste sa nepodpísať, vedeli ste, že ja nič nemám'. Aba. To vy by ste možno tak, ale ja nie. Kým žijem, neopustím sa, a keď umriem, zostanú háby, perinka, truhla, posteľ, nech si predajú…“Dopytoval som sa na celý život tejto neobyčajnej ženičky, ale nikto mi to nevedel poriadkom rozpovedať.„A prosím vás, ktože si toho kedy všímal, ako bola, čo bola…“ Slováci vedia veľa rozprávať o pánoch, grófoch, princoch; poznajú celé rodokmene cisárov, ale medzi sebou málokoho zbadajú, a čo by bol sebe osobitnejšieho života a mravov človek. Medzi svojimi nikto nehľadá príkladu. Akoby sme všetci boli rovnako zlí alebo rovnako dobrí, žeby sme sa nemohli jeden od druhého niečomu dobrému naučiť. A len koľko—toľko si spomeňme, aký život prežila mamka Pôstková a ako sa ho držala až do staroby, dovčera, dodnes.Muža mala onakvého. Bohvie, aký bol čudák. Nerád robil. Trocha, trocha popaprať motykou, kosou, vidlami a dosť! Keď horko—ťažko sa vybral aj s kapsou, naplnenou na týždeň, do roboty, na druhý, tretí večer už bol doma. Kapsa prázdna a na robotu zle—nedobre, že ťažká, planá, pláca malá, že on radšej bude pod pecou ležať o hlade ako za tri—štyri šestáky cez deň robiť. A ono, keby ležať, nechže by ležal, ale keď príde večer, chce sa jesť, keď ráno svitne, zase, a obed aby nechybel. Keď som lačný, som nevládny, keď sa najem, spal by. Polihoval. Keď ho žena durila, spravil sa chorým. Ešte aj fajčil. Vydriapal dva—tri grajciare aj na pálenku od nej a šiel do krčmy, na uhol alebo druhých pri robote zahovárať. Ona, blázon, vše uverila jeho chorobám, a potom mu už tak zvykla, že on — ak chcel — zvŕšil jej robotu po dome, ona drhla po zárobkoch, chovala ho. Vše ani len toho chlapca, čo jedného mali, poriadne neprimerkoval. Vše prišiel doráňaný domov.Keď chlapča odrástlo, šlo do služby a začas pomáhalo materi otca chovať.Ale potom sa odtrhlo od nich, že si mu načim odkladať na háby, že sa bude ženiť, a viac nedal materi ničoho. Aby otec šli robiť.Nebolo to celkom tak, ale syn počal mládenčiť a naučil sa svoj zárobok aj sám stroviť.Otec preležal celé dni a, ako vravím, ešte aj popíjal, aj fajčil. Ba prišli ho ešte aj pozerať, že ako chorého, a on dotiaľ nadŕľal ženu, kým nedala na pálenku, i chlebíka ešte k nej.Syn sa oženil, šiel do služby a žena k svokre a chorému svokrovi, že aspoň ľahšie zaplatia hospodu, keď aj syn pomôže.Ale horkýže!Syn sotvačo žene dal, bola ešte i ona aj so z roka na rok rodiacimi sa deťmi materi na krku.Vše nevesta šla do roboty, stará tiež a — chlapi? Jeden stenal pod stenou alebo na lavici, druhý sa ako bíreš každú druhú—tretiu nedeľu prišiel so ženou, materou vyvadiť, s otcom opiť a všetkých vše rozháňať po ulici.Otec mu ešte nadržal, čo len aj naoko, lebo sa ho bál a prinášaval mu opitý syn dohánu aj skleničku…Detí bolo za pár rokov ako červíčkov, že už nemohli obidve, mať s nevestou, na zárobky. Šla len nevesta a mať chytila sa chlebík piecť a v mestečku predávať.Spočiatku to šlo, chlebík dobre predávali. Pekávali v noci, pomáhala aj nevesta, keď z roboty došla.Ale o pár rokov vnúčatám narástli také ústa, že zárobok i vyše zjedli, ešte v pravom zmysle slova „za horúca“. Stará Pôstková vše vyšla tak, že nemala na múku. Požičala. Vrátila, ale nie vždy a všetko. Prišiel vše aj syn a „požičal“ si od matere aj posledný grajciar.„Veď len do prvého.“Zarobil, materi vrátil—nevrátil, pýtal aj po iné razy a keď mať nedala alebo nemala, vyhádzal ju z chyžky na dvor, že on za ňu árendu platiť nebude, opil sa aj s otcom, rozohnal ženy aj deti, čo ho otec vše ako prosil: „Nechajže ich, robia dosť, nech sú aspoň v teple.“ Syn ich jednak vše rozduril, lebo že by sa ho potom mohla žena nič nebáť, a keď je on v službe, ešte niečo vyviesť mu na posmech.„Ach, hriech pomyslieť, neubližujže jej. Nuž či nemá dosť tvojich? Ešte má za druhými o deti chodiť? Eh, syn môj, zle ty to myslíš, pomodli sa bohu, aby ti vzal takú myseľ,“ učil otec, ale čože — keď aj vtedy spolu pili a jeho slovo bolo slabej váhy.A syn ženu jednak vyobháňal, za vlasy vykvákal.To už taký zákon medzi opitými.Starej Pôstkovej predsa len pánboh pomohol: umrel jej muž.Syn sa na kare od žiaľu tak opil, že rozohnal celú rodinku, „starej strige materi“ sa zahrážal, že keď ho ona nebíjala, bude on ju. Prečo to vravel, bohvie. Žiaľ, opilosť či čo. Žena, deti sa večer, v noci povracali do chalupy, ale „stará striga“ viac neprišla. Chodila za ňou nevesta, prosila, plakala, ale mať nešla.„Dievka moja, nuž, či si to žiadaš, aby ma dolomil a musela si ma opatrovať, žobráka? Nebolo ti dosť za dvanásť rokov s otcom trápenia?“„Mamička moja, veď on už plakal, že vám ublížil, ale hanbí sa k vám vojsť…“„No len dal by pánboh, aby sa hanbil, dotiaľ bude dobrý…“Mať si našla za tri zlaté komôrku, s nevestou preniesla starú truhlu, posteľ a začala, majúc už vyše šesťdesiat rokov — sama žiť.A že teraz už všade sú banky, poprosila gazdu, aby sa jej podpísal na zmenku. Vyplatila drobné dlžôbky, chlebík piekla, predávala a živila sa robotou a — biedou. Lebo teraz, už keď čo stisla, nevzal jej to syn, ale dala vnúčatám. Rada bola, že si „oddýchne“ od toho zlostníka — syna, a keď ho menej vídala, nazdala sa, že je lepší.Chválila si život, len na zdraví aby pánboh neuťahoval.Keď sa mať oddelila, nevesta vše len prišla ju s deťmi opáčiť, volať k nim, a stará mať dala: i zjedli, i domov si vzali. Lebo „otec nezarobili — prepili“, hovorievali za materou už aj deti.Pred pár rokmi zvrtli sa pomery. Pred dvadsiatimi rokmi, pamätám, mal kosec päťdesiat—šesťdesiat grajciarov, hrabáčka šestnásť—dvadsať; slovom, za robotu platilo sa málo. Dnes je to už napravené aspoň čiastočne.Tento duch zavial predlanským aj našu Pôstkovú. Na chlebíku zarobila málo. Zháňali na jar ľud do repy, kdesi na panstvo na Dolniaky. Najala sa aj stará Pôstková. Robiť vraj tuho nenačim, len dobre, a na deň dostane štyridsať grajciarov, aj chovu. Nevedela si vyrátať, koľko ona do jesene peňazí zarobí!Aj zarobila!Ale aby si peniažky nestratila, dala si, ako druhé prostodušné ženičky, zárobok schovať gazdovi, ktorý ich ta bol zaviedol. A ten peniažky sčiastky prepil, sčiastky rozdal fiškálom, aby mu vymáhali nejaký na licitácii nespravodlivo predaný jeho majetok. Vziať mu nemali čo, ledva sa mnohí domov dostali.Pôstková sa vyplakala za svojimi grajciarmi, ale čože bolo robiť? „A gazda sľúbil, že keď zarobí, vráti,“ tešila sa v žiali. Nezúfala, ale chytila sa znovu chlebík piecť a do banky doniesla bola ten šesták na úroky.V zime potom, štverigajúc sa s prádlom na pôjd, spadla z rebríka a zlomila si ruku.Začali ju liečiť ženy.Ale komôrka bez piecky, jesť niet čo, smrť sa zmilovať nechce. Našiel sa predsa ľudský človek a oznámil to na obci.Richtár s doktorom dali ju zobrať a previezť do hrobitova, do „špitála“, vlastne do búdy, vystavenej na prípad cholery. Opatrovala ju hrobárova žena.Dopočul sa to syn, opil sa a tak sa mu materi uľútostilo, že zaprosil svojho gazdu a prišiel aj s vozom po ňu.Pohýbali jej v tom ruku, ale syn silou vzal ju k žene. Plakal a klial sa, že nezabudol, že mu je mať, že si rodiča uctiť máme, a všetko by bol materi zniesol, od ženy pýtal, ale v dome ničoho nemali. Predsa aspoň teplý kútik.Mať z vďačnosti ho, opitého, hladila po hlave, načo sa on tak rozľútostil, že nakoniec potom ešte vyvadil sa s materou, že ho nepočúvala, od neho odišla, „tak sa jej vodí!“Predsa on je jej syn a nie šteňa, a preto si ju opatrí.Pôstková mala vše druhý kríž, keď syn v nedeľu, vo sviatok zo služby na celý alebo pol dňa domov došiel.Aby v dome bieda nebola a ona darmo nejedia, popredala háby svoje, perie z perinky, a čo ani nevesta nevedela, dávala do hrnca. A doniesli jej aj dobrí ľudia, Boh im odplať!Keď sa i to minulo, nedalo jej srdce nevestu ďalej vyjedať, pobrala sa pekne do svojej komôrky.Tej jari zase šla do repy.Ale že tamtých Všechsvätých nebola došla s peniažkami, prišla bola prosiť, aby sme jej perinku aspoň cez zimu nechali, lebo že je komôrka chladná.Slzy sa mi tisli do očú, a len som ju chytro hľadel uspokojiť, odpraviť. Šla.Okolo Ďura iba keď príde Pôstková zase.„Čo chcete?“„Prišla som si tú dlžôbku zaplatiť,“ a vykrúca peniažky.„Nuž, a veď ste ešte neboli v repe…“„Ej, čo si tam zarobím, tie by som si chcela odložiť na pohreb. Na túto dlžôbku predala som tú perinku, čo ste mi boli v jeseni nechali… Koľkože mi už teraz príde tých interesov? Porátajteže si dobre… Veľa som zameškala…“ a vykrúcala kyptavými ručičkami peniažky z handričky.

Tajovsky_Mamka-Postkova.txt

Slovenská dumaI[1]Spieval vtáčik po sádočku,hore dolu poletoval,a zakaždým pri oblôčkuticho, pekne vyspevoval:Potešenie sivé, biele!v oblôčku ruža rumenná,vyleť z oblôčka na kríček,tu strom, tráva sa zelená. —Nemôžem ja von vyletieť,nemám pierka, ani kriela —keby mohla, zo srdca byza tebou von vyletela! —Čo bys’ spieval už celý deňaž do čírej tmavej noci,nemám krídel, ani periek,neviem si nijak pomoci!Holubička sivokriela,kukni, kukni do sádočku,na lúke javor zelenýbujne rastie pri potôčku.A z javora hor’ do nebazdvihni očko hor’ vysoko,akô je nebo belasô,čistô, krásno ako oko!Nemôžeš hore vyletieť,holubička sivokriela,ty máš ústka, ja mám pyštek,ty máš krásu, ja mám kriela.Vedno, vedno poletíme,keď sa vedno spriatelíme.Ty máš krásu, ja mám kriela,holubička sivokriela!Vedno, vedno lietavaliponad polia a doliny;teraz milá v cudzom kraji —vtáčik sám lieta jediný.Teraz milá je v nevoli,a milého hlávka bolí,teraz milá horko vzdychá,on od žiaľu ledva dýcha.IIHoj, zaduli metelicedo zniku poľa, doliny;nevidím viac časov dávnychna poľanách slovenčiny.Časy dávne uleteli,moja duma len tak lieta,ak’ spadnutý list v jeseni,ak’ by nebola do sveta.Pustina jej domovina,jej lože stoky Dunaja,žiaden sa jej neopýta;Do akého letíš kraja?Moja duma býlie divé,žiaden ho z ľudí neseje,gazda sa oň nepostará —iba Pán Boh ho poleje.Moja duma kvietok poľný,nikto sa oň nestaráva,iba keď na briežku skvitne,za klobúčik si trháva.Za klobúčik, za klobúčik,na dve, na štyri hodiny,a potom ho preč odhodína smetisko, do bariny.Moja duma vtáča hôrne,keď mu milé odtnú kriela —ej, kdeže si sa podela,holubička sivokriela!BojanČi to orol z ďalekých strán,či to letí čierny havran?ČlovekOrol skalný v noci spáva,havran v noci nelietava.BojanČi letí k mohyle sova,temnej noci smutná vdova?Či to duma, jedna dumaz tých predošlých minulých liet?ČlovekDuma, ktorá nevidelaešte dosiaľ ten boží svet.BojanVitaj, duma, od Bojanadosiaľ v svete nevídaná!ČlovekSláva ti, slovenská duma,menom venčená Bojana.BojanOdkiaľ si sem doletela,duma dosiaľ neslýchaná?Či od mora, či od Tatier,či od Dnepra, od Dunaja,či od slnka, od mesiaca,či hen z tej siedmej krajiny?ČlovekLetím z kraja ďalekého,stiaď hen od mora skleného,kde je tá drevená skala,ako za Krčaha kráľa.BojanA ak’ si sa sem dostala?Či ťa búrka sem dohnala,či ťa skaza dáka hnala,lebo tma nočná mátala?ČlovekBúrka ma sem nedohnala,skaza ma nenaháňala,ani noc ma nemátala,ale teba som hľadala.BojanA kto teba, duma, poslal?ČlovekČo nikdá sveta nevídal:ešte otec sa nerodí,už syn po povale chodí.BojanKeď tvoj otec ešte nežil,kto ťa na cestu vypravil?ČlovekNahota si hor’ to vzala,šatočky mi obstarala,dlžoba, ten pán výborný,vtisol mi toliar strieborný.A hlad rozpovedal smädu:naviažme mu chleba, medu.Tak ma oni vypravili,pekne čisto zašatili,chleba, medu naviazali,ešte k tomu toliar dali.BojanAko si sem, duma, prišla?Či si išla po chodníčku,či ťa viezli na kočiari,ak’ zvykli paniu velikú?ČlovekNeprišla som po chodníčku,doviezli ma na kočiari,sedka bola z britiev samých,vetry boli pohončiari;mládenci, sluhovia, družby —moje mysle, moje túžby,a koníky do výletu —nádeja k rodu, ku svetu.BojanA kto vám cestu ukázal?ČlovekTen, čo ťa, otče, pomazal.BojanA čo si, duma, priniesla?Čo máš s sebou za tovary?ČlovekMám tovary, mám všeliake,duma slávna, otče starý,mám tovary, mám všeliake,čierne, biele, všelijaké.Mám tovary mesiačkové,z rosy rannej, zo zelene,beláskové, slniečkové.BojanVykladaj ich, že vidíme —keď sa nám zazdá, kúpime,striebrom, zlatom vyplatíme,ešte k tomu pohostíme.IIIŠumejú hory zelené,vtákov spev v sihline,zaspal vtáčik pri potôčku;zaspal na kaline.Ak si drieme, tak si drieme,hlávkou oklepáva,švárny šuhaj pod kalinouna husliach vyhráva:Hučte, hučte, moje husle,z vŕšku zeleného,rozchádzajte sa po horáchz malého, veľkého.Rozchádzajte sa po horáchvetríkom májovým,a schádzajte sa nad peknýmvŕškom kalinovým.Husle moje, moje pole,moje číre zlato,trúste perly po dolináchširoko, bohato.Prejďte ako tichý dáždikpo hore, doline,a zastaňte so slniečkomna peknej kaline.Rozlietli sa čierni vtáciďaleko, široko,rozlietli sa a spišťaližalostne, hlboko:Kde sú lúky, kde sú doly,kde spevavá hora?Kde je ten mládenec švárny,husličky z javora?Povedz mi, belasé nebo,stráňa spustošená — —Ticho! Len vietor na husliachak stená, tak stená:Ej, pokoj, pokoj, voľný duše plameň,miesto pokrievky pritisol ma kameň.Tiská ma, tiská, zhoreká doluká,moje srdiečko na dvoje sa puká.Moje srdiečko na dvoje sa kála,že túžby horia a vôľa zaháľa.Ej, voľnosť, voľnosť, sladký duše plameň —miesto voľnosti pritisol ma kameň!BojanŽiale naše, žiale, veď my vás dosť máme,kedy vám ostatné pomazanie dáme?ČlovekPomazanie dali už sto ráz naskutku,pomazanie pekné, zo žiaľu do smútku.BojanZármutok, zármutok, keby ťa merali,veru by ťa hádam nikdy nezmerali.Čo by ťa snúvali do klbka jedného,nebolo by nikda na svete takého.Zármutok, zármutok, čo by ťa točili,veru by ťa nikda celky nevypili!ČlovekZármutok, zármutok, čo by ťa točili,veru ťa, zármutok, daromne merali.Točili, točili a zem s ním pojili,netiekol si nikde okrem do mohyly.BojanV mohylu, v mohylu, z mohyly do srdca,veľký žiaľ už otcov nebohých prebúdza.OtcoviaKto to po nás chodí a nás zo sna zbúdza?Kto nedá pokoja?OdpoveďPotupa a núdza.OtcoviaA čo od nás žiadaš, núdza a potupa,že po našich hlavách tvoja noha stúpa?OdpoveďPotupa sa žení — núdza bude žena,potupa nemá nič — núdza nemá vena.Potupa je hnusná ako sviňa jednaa núdza nemá nič, je hladná a smädná.Potupa zvláčená, bez mydla, bez vody,bez hrebeňa, celkom dokrčená chodí.A núdza sa bez šiat ako junec tára,akože pristúpia vedno do oltára?Z potupy sa všivač, z núdze nivoč práši,ktože ich, ktože ich takých zosobáši?OtcoviaČi chcete peňazí, či zlatých reťazí,či ničiaci špiny na to liek jediný?Čiže chcete od nás jedného farára,ktorý by vás viedol vedno do oltára? —Naše peniaze sú skalôčky okrúhle,čo priatelia naši na nás nasypali.Naše reťaze sú korienky lipové,čo sa pomaličky okol’ nás rozstlali.Či chcete vy od nás mydielka a vody,od ktorých pľuhavstvo a špina odchodí?Naša voda je sen — nie čistá, no tmavá,ktorá nad našimi hlavami pretekáva.Čo voda nezmyje, to mydlo domýva,ktoré sa v podobe čiernej noci skrýva.Či chcete vy od nás dákeho farára,ktorý by vás viedol vedno do oltára?Náš farár je dobrý, prísny a láskavý;hoc trošku do strachu — priveľmi kostnatý,nedá sa on prosiť, kde treba, tam ideako muž statočný bez všetkej odplaty.Nepozerá na nič, na nijaké moci,vstane hocikedy, trebárs o polnoci.Vstane hocikedy, veľký sľub zaviaže,ktorý viac na svete žiaden nerozviaže.Otcovia umrlí, nepoznáte syna?Neviete, že som ja tiež vaša dievčina?OdpoveďMati, drahá mati, nepoznáš si syna,či si ma pri prsiach z mladi nedojila?Či si ma len našla pod mostom deravým —čo na mňa pozeráš takým okom tmavým?Nemúť vodu kalnú — dosť je zamútená,netráp dušu biednu — dosť je utrápená.Z odpovedí jedna stránkaPožali pšeničku, strnisko nechali,strnisko ostalo, výhonky vyhnali.Vyhnali výhonky na dva, na tri listy —OdpoveďUž ich mráz studený ak čistí, tak čistí.OtcoviaDobre je strnisku, to sa ho netýka,ale nás sa chytá žiaľ, žalosť veliká!Strnisko pokojne zimu očakáva,ale naše srdce nepokojne spáva.Strniskovô kvieťa je, keď sniežky letia,naše srdce vädne, jeden sniežik padne.Čo padne, to klopne, čo klopne, to tresne,čo tresne, ako bič ponad hlavou plesne.Plieska bičík, plieska, že tak všetko trieska,padá bič do vody, had čierny vychodí.Dobre je vtáčkovi, čo sa vetrom nesie,ťažko je, ťažko je, čo po zemi lezie.Vtáčkovi v povetrí had čierny neškodí —beda je, beda je, čo po zemi chodí!OdpoveďNie vždy slnko svieti, dolu k matke zletí,nie vždy lieta vtáčik, na vodičku zletí.OtcoviaKeď zletí, ta zletí, napije sa vody,zase preč odletí, nič mu neuškodí.OdpoveďBola to suchá jar, ešte suchšie leto,z čoho sa napije, keď vodičky nieto?Studnička sa bystrá v suchu popadala —z čoho sa napije tá sirôtka malá?Sirôtka nemá nič, po svete sa túla,ako keď sa tŕňmi jabĺčko kotúľa.Jabĺčko, jabĺčko, na suchej jabloni,kto na teba pozrie, horké slzy roní.OtcoviaEj, more konca má, ej, more kraja má,ej, vietor v povetrí cesty, priechody má,ej, mám také more, ktoré nemá brehu,ej, mám taký vietor bez cesty v priebehu.More sa v koryte velikom kolíše,ale moje more bez toho sa kníše.Vietor po povetrí belasom lietava,môj vietor bez cesty, povetria stenáva.Stenaj, vietor, stenaj, trebárs nemáš behu,kolembaj sa, more, trebárs nemáš brehu.Ej, ťažko jabĺčku na suchej jabloni,ťažšie ale tomu, ktorý slzy roní;ťažšie ale tomu, ktorý slzy roní,ťažšie je úbohej, vyschnutej jabloni.Keď zem nedá vlhy na zeleň zelenú,nechže si ju drží, tú vlhu studenú,keď sa jej tak ľúbi, že len zhubu hľadá,nech drží rosu dážď, čo pre všetkých padá.Nech si ju tam drží, nech si ju tam skryje,nechže si ju predá, alebo vypije,nech ju do pivníc dá a tam zapečatí,aspoň nebude môcť nikdy vytekati.OdpoveďAspoň nebude môcť nikdy vytekati,ale čo to všetko, čo to všetko platí!OtcoviaEj, máme my vlhu, naše biedne deti,ktorá sa zbierala od sveta pamäti.Keď zem nedá vlhy, sami si ju dáme,máme dosť my vlhy, veľký žiaľ my máme.Keď zem listy, kvety na strome neženie,ej, máme my vlhu, čo divy vyženie!Keď už nás nič viacej na svete neteší,ej, máme my vlhu, čo zázraky vzkriesi![1]Ps, str. 16—27, Sokol 1866, str. 41—43 (len čiastočne), V-1, str. 97—106. V Ps je nadpis Bojan s podtitulom Duma, v Sokole je už len Duma, lebo niet tu častí, v ktorých sú dialógy s Bojanom. Štvrtá časť v Sokole je vlastne báseň Orol. (Porov. vyššie.) Názov Bojan u J. Kráľa je práve len označením nositeľa dialógu, ako to bolo v básňach Ovčiar, Remeselník, Caesar, Človek a i. Nie je to v pravom slova zmysle názov básne, a preto ani v tomto prípade nie je istota, že Bojan je skutočný názov. Zdá sa mi nepriliehavým aj preto, že tu ide o cyklus básní a piesní, v ktorom Bojan, tento staroruský spevec, spomínaný v Slove o pluku Igorovom, nie je osou tejto skladby, vystupuje len v druhej tretine. Osou skladby je „slovenská duma“ — žalospev básnikov o biedach slovenského ľudu, ktorý básnik symbolicky prednáša Bojanovi, najstaršiemu známemu spevcovi Slovanov. Preto a pre odlíšenie tejto „dumy“ od ostatných Kráľových „dúm“ dovoľujem si nazvať tento cyklus Slovenskou dumou, odvolávajúc sa i na jedno dvojveršie v básni: „Sláva ti, slovenská duma, menom venčená Bojana.“ Prepis Vlčkov je v podstate podľa Ps, lebo text v Sokole je jednak neúplný a jednak má zmeny, ktoré sotva môžu byť od J. K. Niekoľko príkladov — v zátvorkách bude text v Ps:A pokaždé pri okienku (A za každím pri obločku); roste (rasťje); vidz to nebo jasnomodré (Akuo je ňebo belasuo); vjedno (vedno); Na nivách slavskej rodiny (Na palúkach Slovenčini); Púšť je jejej domovina (Pusťina jej domovina); leda (iba); za klobúčok (za klobúčik); holubičko! (holubička!)— Tieto príklady dosvedčujú, že text do Sokola nedodal autor, ale niekto z Moravy, kto si dovolil menšie zmeny pri prepise a ďalšie zmeny sú asi od redaktora alebo od korektora Škarniclovej kníhtlačiarne v Skalici. Text v Ps je zrejme pôvodnejší a podľa neho je i náš prepis. Vlček oproti Ps má tieto zmeny:Čo bys’ celučký deň spieval (Čo bis’ spjevau už celí den); krýdel (krjedel); Neviem nijak si (Ňevjem si ňiak); oj, len kukni (kukni, kukni); vedno oni (vedno, vedno); Vtáčik lieta sám (Ptáčik sám ljeta); milý žiaľom (On od žjalu); schmúrené polia (Do zniku pola); na poľanách (Na palúkach); lože jej vlny Dunaja (Jej lože stoki Dunaja); nikto (Žjaden); bylie (zelie); za klobúčik, za okrúhly (Za klobúčik, za klobúčik); keď mu smelé (Keď mu milé); od mora skleného (od mora sklepjeho— omyl prepis.); vždy hotové (všeljake); Iďte (Prejďte); ty modré nebo (belasuo ňebo); ty stráň (stráňa); to moje srdce (Moje srdečko); dákeho farára (jedného farára).— Vynechal dvojveršie v závere: „Ťažšie ale tomu, ktorí slzy roňí, Ťažšie je ubohej vischnutej jabloni…“ V tomto cykle je čiastočne i text, známy z Piesne (Orol tatr. 1847, str. 513, a u V-1 pod názvom Verše, str. 84). J. K. ho vybral, upravil a uverejnil, preto ho i my vynímame z cyklu.

Kral_Slovenska-duma.html.txt

Jedna korunkaV čakálni advokátskej kancelárie Mikuláša Struhárskeho sedia dvaja chlapi. Často upierajú pohľad na dvere. Sú netrpezliví. Vše jeden, vše zasa druhý zívne, vystrú sa, prehovoria niekoľko slov, aby potom zasa na chvíľku zamĺkli. Na každý šramot sa strhnú, pozrú na dvere, ale dvere sa neotvárajú.— Či len dlho meškajú pán doktor, — prehovoril jeden z nich. Bol vysoký, kostnatý chlap. Tvár mal čerstve oholenú, našedivasté vlasy padaly mu až na šiju. Pútec mal starostlive predelený na prostriedku hlavy a aby mu vlasy priliehaly, namastil si hojne sadlom. Ináče bol čisto oblečený. Krpce mal nové, ako aj biele súkené nohavice, opasok mu bol tiež dobre vymastený a okrášlený mosadznými prackami. Kožuch i širicu mal takisto sviatočné. Zo všetkého bolo vidieť, že patrí medzi majetnejších gazdov.— Už veru mohol prísť, — prehovoril a zívol od nudy.— Veru sa už hodnú chvíľu zdržujú, — odvetil druhý nesmele, — a mám ešte aj inde robotu. Stružiny sú hodný chlp cesty, a deň je krátky.— Len čo svitá a mrká, — začal zasa prvý a mráz je ozaj neúrečný. Tak ma oziabalo na nohy, už som chcel skočiť s voza a bežať za nim, aby som sa trochu zohrial. A dobre som sa obul. Stará mi nedala pokoj, kým som si neobvinul nohy do dvoch párov onucí. A nemám v meste ani takú vážnu robotu, len čo som doviezol na trh niekoľko vriec ovsa. To som skoro predal, mal som drahne času, tak, reku, idem k pánu doktorovi a spýtam sa ho, či mi už ten prepis vykonali. A vy čo čakáte?— Ach, ja mám galibu, — vzdychol si oslovený a prešiel si rukou po bledej, vyholenej, trochu opuchutnej tvári. Bol neveľký, chudorľavý a dosť ošumelo oblečený. Mal na sebe starú kabanicu. Na nohaviciach belely sa mu veľké záplaty a krpce mal už hodne vyčaptané.— Akú? A či je to tajnosť?— Niet čo tajiť. Prihodí sa to aj iným. Prehral som pravotu a teraz musím trovy platiť. Keby len bolo z čoho! Musel som si jalovicu zmárniť, aby som len sohnal peniaze. Konečne by ma to ani tak netrápilo, keby bolo aspoň prečo. Ale za hotový bagateľ! No, viete, tak rečeno, pre nič, za nič, pre mizernú plánku! Tam rástala pri mojej roli, vlastne na mojej. Už bola zpolovice aj strúchnivelá, tak, reku, čo mi má zavadzať a daromnú tôňu robiť, vytnem ju, pomyslel som si. Okrem toho, viete, bola dosť hrubá v drieku, a moja stará mi vždy húdla: takto a takto, iní majú nové stoly a náš je už zčrvočený, tak aby som jej kúpil na jarmoku nový. Čože tam kúpiš? Jarmočná robota je beztak akoby v rukavičkách, keď už má byť, nech je to trvácne. Na nešťastie prišla mi tá sprepadená plánka na um. Z tej by boly dosky na stôl. Bude už potom ako sa patrí. Vždy mi to v hlave vŕtalo.— Ale veď ste len teraz povedali, že bola trúchla.— Veď, ono, nie že by bola celkom bývala… Pravdaže, ale jednak, zostalo aj na dosky. Veď viete, na taký našský sedliacky stôl netreba veľa.— A potom, čo sa stalo?— Čo sa stalo?! Boh daj by bola zhorela aj s plánkou! Vari mi to sám čert pošepol. Ako som si pomyslel, tak som aj urobil. Vyťal som ju, aj domov doviezol. Peň som shodil pod oblok, aby sa dobre vysušil, a konáre som posekal na oheň. Už sa boly minuly aj dva týždne, ako som ju vyťal, a bol som už na ňu aj zabudol, keď ma zrazu volajú pred richtára.— Čo to môže byť? — pomyslel som si, — lebo som sa, viete, v ničom necítil byť vinovatým. Iba nejaké platenie, lebo z toho nikdy je nie dosť. Prehodil som si teda kabanicu a vlasy trochu prihladil a poď k richtárovi. Sedel za vrch stolom pri almárke. Okolo neho sedeli prísažní a pri peci na lavici sedel sused Mišo Steblo. Ešte som mu v pitvore počul hlas. Čo ten tu chce? — pomyslel som si. Len čo som sa poklonil, hneď sa ma richtár spýtal:— No, Adam, či viete, prečo sme vás volali?— A veru ja, pán richtár, nemám ani hútky, len keď mi poviete.— Že vraj nemá! — skočil mi hneď Steblo do reči. — Aký svätý!— Neskáčte mu do reči, — zahriakol ho richtár, — tak naozaj neviete?— Necítim sa v ničom…— A ktože vyťal plánky, há? — skríkol zasa Steblo.— A čo teba do plánky? — spýtal som sa ho, — veď bola moja.— Že vraj jeho?! Počuli ste, ľudia boží?! Také cigánstvo! A to ešte úradu do očí! — zamiešal sa zasa Steblo.— Na tie reči aj mňa zaliala žlč, lebo viete, ja som ináče tichý človek, ale keď ma niekto dopáli, potom už aj vo mne zvrie. Postavil som sa proti nemu, pozrel som mu do očí a skríkol som:— Ako sa opovážiš tvrdiť, že cigánim? Hádam bola tvoja?— A čiaže? Veď bola na mojom grunte.— Na tvojom?— A na čomže?— Juj, toto je už! Ešte mi ju chce odtajiť, taký niktoš, taký oplan!— Počuli ste, pán richtár, aj vy páni prísažní?— Ale veď sa tu nevaďte, — zvolal richtár, — preto som vás dal zavolať, aby ste sa vymerili.— Ale ja s takým zlodejom? — zvolal Steblo.— Chcel som sa hodiť na neho, ale nás ešte včas rozdvojili. Rozišli sme sa bez výsledku. Veď keď by Steblo bol človek ako načim, a ak už bol lačný na tú prekliatu plánku, môžete vedieť, že by som mu ju bol hodil a bol by som mu dal ešte aj niekoľko korún, aby sa mu ústa zapchaly. Ale on nič, len sa soberie a hneď ma dal do súdu. Musel som si aj ja najať fiškála. A tu… Nuž čo, prehral som! Boh daj by sa bola prepadla aj s plánkou! A teraz ryhaj! A koľko?! A keby bolo, viete, z čoho! Ale doma z každého kúta núdza cerí zuby. Ale tak je to, — hovoril posledné slová takmer šepky, a poobzeral sa, či ho niekto nepočuje, — niet na svete pravdy! Aleže ma neprezraďte: Ten oplan Steblo všetko prebehal. Od tých čias sa ustavične vláčil do mesta. V krčme sa vyhrážal, čo ho vraj majetok bude stáť, predsa musí tú pravotu vyhrať, a že mi on ukáže, ako sa po kostole hvízda! Tak viete: tu pichol, tam pomastil a všetko zamachlil, a ja teraz musím svoje mozoľovité groše vyhodiť, ktoré mi boly potrebné na poživnosť.— Tak to býva, ale prečo ste sa púšťali do pravoty?— Pravdu máte, ale človek je už taký, vždy dúfa. A potom, viete, ako je, obyčajne po práve bývajú páni múdri. A okrem toho príde kmotor a radí mi, aby som sa nedal, druhý tiež hucká, tretí donáša chýr, čo Steblo na mňa povedal a ako sa vyhrážal, tak čo?Vtom bolo počuť zvonku kroky.— Aha, už idú, — a pohladil si vlasy, aby mu neboly strapaté.A ozaj kroky sa blížily a zároveň bolo počuť aj hovor:— Tá vaša parcela pod horou je mýľne prepísaná na Ondreja. Musíme podať prosbu do súdu, aby… — Vtom sa otvorily dvere a advokát Dr. Struhársky, oblečený v teplom pramovanom zimníku a s astrahánkou na hlave vkročil a za ním klient.Pri vide pravotára naši známi vstali a poklonili sa mu.— Vítajte, Srnka! Čo nového? — spýtal sa bežne bohatého gazdu a podal mu ruku. — A vy čo? — pozrel na Liesku. Potom otvoril kanceláriu a už vo dverách zavolal:— Poďte dnu, strýčko Srnka!Lieska sa tiež bral dnu.— Vy len zostaňte!— Veď ale, pekne prosím pána veľkomožného…Ani neskončil, keď sa mu dvere pred nosom zatvorily. Ostal sám v čakálni. Vzdychol, poškrabal sa, mrdol niekoľkoráz plecom, aby si napravil širicu. Pozrel cez oblok. Obloha bola zachmúrená, ani čo by bola olovom napustená. Nič iné nevidel, len špinavý sneh na dvore. Pozrel na hodiny. Bolo švrť na jednu. — Ako ten čas uteká, hneď sa bude zmrákať a ja ešte tu. — Bolo mu nevoľno okolo srdca. Pocit, že toľké peniaze má vyhodiť, nedal mu pokoja. Zasa si vzdychol. Sadol si a čakal nehybne. Z pracovne počul vše tichší, vše zasa hlasnejší rozhovor. Zrazu sa dvere otvorily a klient vyšiel. Prešiel popri Lieskovi, ani si ho nevšimol. Lieska si chytro uhladil vlasy a potom nesmelo otvoril dvere.— Pán veľkomožný!— Počkajteže! — zvolal mrzute advokát.— Veď ale, pekne prosím, ďaleko…— Či nevidíte, že mám tu stránku? Nemôžem odrazu s dvoma hovoriť, — zvolal už nevrele a šmaril viazaničku písem na stolík.Lieska od ľaku odskočil, zatvoril za sebou dvere, potom si sadol na svoje staré miesto, vzdychol a nehybne pozeral pred seba.Konečne sa dvere zasa otvorily. Vyšiel z nich Srnka. Ešte chvíľku postál v polootvorených dverách a shováral sa s advokátom, potom ho Struhársky vyprevadil až po vonkajšie dvere a zavolal za nim:— Pozdravte si doma gazdinú, aj všetkých.— Ďakujem pekne, — odvetil natešený Srnka, — urobím to vďačne.— Tak len pozdravte, — a ešte raz podal ruku Srnkovi. Zatým akoby náhodou pozrel na Liesku.— A vy, čo ste prišli? — spýtal sa ho ostro. — Už je jedna. Nikdy nemám oddych, — a s tým sa už bral do kancelárie.Lieska vyskočil s miesta a bral sa za nim.— Tak čo? — spytuje sa ho Struhánsky.— Nuž, pekne prosím, pán veľkomo…— Len skorej, povedzte nakrátko!— Tak, už, keď som prehral ten súd, tak ako mi boli rozkázali, prišiel som vyplatiť pánu veľkomožnému, čo som vinovatý.— Aha, to za tú plánku. Počkajte, pozriem do listín, hneď to vyrátam.— Veru pekne prosím, za tú plánku, Boh daj by bola zhorela! Veď ja, reku, že si ju môžem, keď bola na mojom grunte.— Čerta rohatého bola! Ešte aj teraz tú svoju nôtu hudiete. Viete dobre, že pozemková kniha a mapa neklamú.— Ale keď sa už tak stalo, tak pekne prosím, ja sa proti tomu neprotivím. Keď som zle pochodil, nuž som pochodil, a preto nech mi povedia, koľko som dlžen.— Vy viete, čo máte platiť, dostali ste výrok od súdu. Ale vám poviem: 200 korún a 60 halierov.— Juj pán veľkomožný, pekne prosím, veď je to veľa za takô nič.— Čo by bolo veľa? Nepýtam viac, len koľko mi súd prisúdil.— Veď ja viem, ale pekne prosím pána veľkomožného, som chudobný človek. Keby mi, pekne prosím sputili. Vedia, treba mi deti zaodiať, žene kožuch kúpiť. Keby mi mohli aspoň polovičku…— Čože? Polovičku? Hádam sa vám rozum čistí! Veď som mal hotových výdavkov toľko. Ešteže čo!— Ak nemôžu, tak by som pekne prosil pána veľkomožného, keby mi aspoň dvadsať korún odpustili. Nech mi veria, nemáme si z čoho kúpiť ani na ohrev. A pekne prosím…— Ale dajte mi pokoj! Či som vám hneď nevravel, žeby ste sa vymerili. Pravda, vtedy ste sa vystatovali tak a tak, a teraz, keď je zle, stenete…— Majú pravdu, úplnú pravdu, pán veľkomožný, ale pekne prosím, ja by som sa bol aj vyrovnal, ale vše prišiel jeden, vše druhý. Jeden mi povedal, že som v práve, že na to aj odprisahá. Druhý zasa, aby som sa vraj nedal takému oplanovi, ktorý tak zle hovorí o mne. Tak, — zasekol sa a pozrel pokorne na advokáta, — pán veľkomožný, pekne ich prosím, nech sa zmilujú nad mojimi deťmi. Všetci kolenačky budeme sa modliť za ich zdravie, len piatôčku…— No, toto som ešte nezažil! Takéhoto dotieravého človeka! Ani haliera! Viete, ani haliera! — zvolal nahnevane. — To už prestáva všetka trpezlivosť! Čo sa vy nachádzate, že som ja nejaký jarmočný kupec, že sa tu jednáte so mnou? Ja som vás nenatiahol, žiadam si len toľko, koľko mi prichodí. Chcete platiť a či nie?Lieska, keď zbadal, že advokát vyšiel z trpezlivosti, vytiahol mešec a začal motúžtek na ňom pomaly odkrúcať a zakaždým si vzdychol.— Nech sa neráčia, prosím, v hneve pohnúť. Keď nemôžu, tak je darmo. — Začal vyberať peniaze z vrecúška, kládol ich radom na stolík a vzdychal. Keď mal posledný dvojkoruník položiť, pozrel prosebne na advokáta. Oči mu zvlhly, hlas sa mu triasol od pohnutia. Veľmi ťažko sa lúčil s nimi.— Pán veľkomožný, aspoň dve korunky! Pán veľkomožný, nemám ani haliera, len tento desaťhaliernik, — a vytriasol ho zo spľasnutého mešteka.— Tu máte korunu, a už dosť! — Shrnul peniaze a vložil ich do priečinka.Lieska hbite siahol za korunou. Usmial sa. Zachránil si aspoň korunu.— Ďakujem pekne, pán veľkomožný, — keď ju kládol do mešteka a opatrne ho motúzkom pookrúcal. — Nech im to Pán Boh stonásobne vynahradí!— Dobre, dobre. S Bohom! — a pratal ho netrpezlive von.— Hm, aký dobrý! — myslel si idúcky, — spustil aspoň korunku. Človek by sa nazdal, že je krutý. Tak sa bol osopil na mňa, a predsa spustil. Ale je chladno, — zadrkotal zubami, pritiahol si tuhšie kabanicu k telu a zbystril krok.A ozaj vietor dul ulicou a cez každú špárku obleka drel sa k telu. Prišiel na rínok. Tam stálo niekoľko šiatrov. Pod jedným sedela kofa a na pahrebe pražila jaternice a kúsky bravčového mäsa. Zarazila ho vôňa pečienky. Bol hladný ani vlk, veď od svitu nemal jedlo v ústach.Zastal. Trochu rozmýšľal, či si má kúpiť, a či nie. Žiaľ mu bolo za korunkou, ale hlad sa tiež hlásil a spomienka na dvojhodinovú cestu ho nútila, aby niečo kúpil. Konečne si kúpil jaternicu za dvadsať halierov a malý bochník chleba za päták. Chlieb rozkrojil na poly, jaternicu vložil do neho a ponáhľal sa napred.Ale kde to stroviť? V lete si človek sadne hocikde, pod stenu, alebo pod bránu do chládku a si aj oddýchne, aj hlad utíši.Ale teraz akože bude tu von jesť, keď mu od zimy začínajú prsty drevenieť? Hľa, aj sneh začína padať. Pozrel na vežové hodiny. Poldruhej! — Ako ten čas uteká, — myslel si, — hneď sa zvečerí. Musím sa ponáhľať, aby som mohol ešte pred mrakom prísť domov. Ale je len zima! — striasol sa. — Keď si zahryznem, bude mi teplejšie!Išiel už dosť ďaleko, keď tu v bočnej ulici zazrel krčmu. Bola mu dobre známa. Neraz si tam posedel, nejeden rumplík páleného vypil.Ako vesele vejú so strelky na žŕďke priviazané dlhé stružliny, ako by ho vítaly a volaly: Poď sa zohriať, občerstviť sa, veď si už chvíľa nebol u nás.Pri vide stružlín veselšie mu bolo okolo srdca. — Čo by som sa nezohrial a nenajedol, čo len za švrť hodinky, potom popchnem. To ľahko dohoním, keď sa najem a trochu občerstvím. Zima je, treba sa rozohriať.Práve prichádzal k dverám, keď sa otvorily, a dievča, zababúšené do veľkého ručníka, vykročilo z nich. Nieslo v ruke fľašu vína.Teplý vánok a pálenčený zápach ho ovial a aj šumot vravy dotkol sa mu sluchu. Zasa pocítil veľký hlad i smäd.— Idem, zajem si, zohrejem sa, veď to dohoním, — pomyslel si a vstúpil do krčmy.V krčme bolo ozaj teplúško. Zastal trochu, poklonil sa a potom si sadol neďaleko peci k dlhému stolu. Neďaleko neho sedeli niekoľkí chlapi a sa shovárali. Poobzeral sa, potom položil bochník s jaternicou na stôl.— Vítajte, Adamko, čo nového v Stružinách? — prihovoril sa mu krčmár.— Nič dobrého, samá bieda, — vzdychol si Adam, piekly ho ešte peniaze, ktoré len pred pol hodinou musel advokátovi vyplatiť.— Veď je to všade. Ale je zima! Zohrejte sa! Čože sa vám bude páčiť? Vypijete si niečo? —Adam pozrel do mešteka, mal ešte v ňom niekoľko niklových.— Dajte mi dve deci z toho miešaného. Zima je, nech ma zohreje. Ale hneď!— Hneď, Adamko, hneď, — zvolal krčmár idúcky.— Či vidíš, aký je prívetivý! Darmo je, len v krčme nájdeš vľúdnosť.Medzitým rozlomil bochník a vyňal jaternicu. Sliny mu nabehly v ústach. Vytiahol z opaska na dlhom remienku uviazaný nožík, začal ukrajovať a jesť.— Tu máte, občerstvite sa, — hovorí krčmár a položí červenkavé pálené na stôl. Bol to rum smiešaný s obyčajnou pálenkou.Vzal sklienku, potiahol glg z nej. Zmrštil sa, oddrhol. Príjemná teplota prešla mu po tele. Sklienku držal v ruke, podvihol ju proti svetlu a skúmave hľadel na zvyšok. Na to ju zasa voľným pohybom podniesol k ústam a vypil až na dno. Červeň mu vbehla do tvári a oči sa mu zaligotaly. Pohniezdil sa trochu, poobzeral a zaochkal. Bolo badať na ňom, že sa chce pred niekym vyžalovať. Zasa poochkal a odkašľal si.Prítomní zvedave pozreli na neho.— Eh, eh! Niet spravodlivosti na svete, — začal.— Pán krčmár, dajte ešte jednu sklienku.— Hneď, Adamko, hneď, a čo sa vám prihodilo?— Eh, škoda, ani nehovoriť! — zmŕštil sa, vzdychol si, ale preto mu dobre bolo okolo srdca. — Keď je to už tak na tomto svete, že chudobný všade kratšie ťahá.— Veru, máte pravdu, — ohlásil sa jeden z prísediacich.— To je už tak a nie inak, — pokračoval posmelený Adam, keď videl, že s ním súhlasia. — Či teraz príde chudoba k právu? Há!? Beda tomu, kto sa dá na súd.Medzitým krčmár zas doniesol dva deci.— Tak je, — dosvedčil krčmár, — ale mi zaplaťte. Prvá stála dvadsať halierov a táto tiež toľko.— Dobre, čože, hádam, nemám z čoho? Či vám je náhlo! — vytiahol meštek a nemotornými prstami začal z neho vyťahovať drobné a klásť ich radom na stôl. Potom vzal sklienku, priložil ju k ústam, hlavu nahol a pomaly púšťal glg za glgom.— Eh, či je len čertovsky tuhé, — oddŕhal si, keď položil sklienku na stôl. Chvíľku sa bezmyšlienkovite zahľadel, ako by mu bol mozog prestal pracovať.— Zkadiaľže ste, priateľko? — spýtal sa ho jeden z prítomných.— Zo Strúžín, — odvetil a zasa sa mu pohol stroj myšlienok.— A to keby za neviem čo? Čo by stálo za reč! Ale viete, za starú zbutľavelú plánku. Viete čo je plánka? Há?Posledné doložil preto, aby tým vypuklejšie poukázal na veľkú neprávosť, čo sa mu prihodila.— Veď bodaj by bola už dávno zhorela! Tak za jednu plánku aj to zčrvočenú, musel som ryhať… No čo myslíte, koľko? — a poobzeral sa po prítomných.— Kto by vás tam vedel, — ozval sa jeden.— Tak viete, okrúhlych dvesto korún. Ani päták menej. Nuž tak. A celá plánka nestála ani päť korún. A teraz povedzte, či je to nie hriech proti Bohu, tak ozbíjať človeka?Vzdychol si, poobzeral sa, a potom akoby oželený, vzal sklienku a vrútil obsah naraz do seba. Potom ju trepol o stôl, a to takou silou, že krčmár hneď pribehol k nemu.— Prosím vás, Adamko, nerobte tu hurt a krik. Ak si chcete posedieť, buďte ako sa patrí. Ale najlepšie urobíte, keď sa soberiete, lebo máte ďaleko domov.Adamovi odrazu udrelo pálené do hlavy. Dopoludnejší hlad, duševné napätie, chvat s akým vypil štyri deci páleného, boly príčina náhlej opitosti.— A čo? Či sa za svoje peniaze nemôžem zabaviť, Nie je tak? Čo ma vyháňate? Tu mám právo! Či som prvý raz tu? Prinieste mi hneď pollitra.— Prinesiem, ale najprv sem peniaze.Krčmár už dávno zbadal po spľaslom mešteku, že je Adam naozaj už pri poslednom krajciari.— Nuž ale či ja nestojím ešte pollitra? Veď mám dom aj zem, — kričal Adam.— Tak je, ale bez peňazí ani kvapky. A keď nebudete ticho, vyhodím vás. Ja si z môjho hostinca nedám spraviť krčmu. Druhí páni si pekne posedia a vy…— Dáš, lebo nedáš? Sto bohov sa ti židovských!Ešte ani neskončil, keď ho zdrapil za golier a s veľkou zručnosťou socal ho napred.Adam sa trhal, mykal, ale Židova hrsť bola ani z ocele.— Pustíš ma, ty smradúch! Juj, hneď ťa zahlušním! Ale to… to… No! — kričal zakaždým posotením.Ale krčmár nič, len ho tisol napred. Keď už bol pri dverách, chytro ich otvoril, kopol Adama a pravou rukou posotil mu krk napred. V druhej chvíli bolo počuť pád a potom výkrik podobný ryku.Práve v ten čas išli tadiaľ dvaja učni. Ostrý, s chumelicou spojený vietor dral sa ím cez chatrné šaty k telu. Čiapky mali stiahnuté na uši, ruky pod zásterou stoknuté do vrecák. Išli mlčky, nevoľne.Už boli takmer pri krčme, keď im skoro pred nosom vyletel zo dvier Adam. Zprvu sa ľakli nad týmto neočakávaným zjavom, potom, keď videli, že je vyhodenec opitý, pochytil ich smiech. Let a pád Adamov zdal sa im byť taký smiešny, že zabudli na zimu i na možnosť výprasku, ak sa chytro nevrátia domov.— Ale len letel, ha-ha-ha! — zvolal jeden.— A rozčapil sa do snehu ako ropucha, — doložil druhý a smial sa, až mu slzy vypadly z očú.— A pozri, ako pláva v snehu, ani rak s klepetami.Začali ho obskakovať. Každý pohyb opilcov zavdal im príčinu k stupňovanej zábave.— A čo sa tu,… sto boh… Veď ti dám… smradúch… — bľabotal. — Ja vám všetkým… ukážem!Oprel sa o lakeť a chcel vstať. Ale na čerstvom vzduchu mu hlava ešte väčšmi oťažela. Zasa sa zvalil na zem.— Vstaňte, strýko, — volali naneho a ťahali ho za ruky hore.— Ach či je len ťažký, ako klát!— Nože sa len hore!Na krik učňov sbehla sa hŕba zvedavých detí. Oči sa im pásly na opilcovi.Na krik detí vykukol krčmár. Nechcel, aby mu pred hostincom taký lomoz robily a vzbudily ešte väčšiu, jemu nepríjemnú pozornosť, a preto poslal sluhu, aby Adama zdvihol a odviedol ho ďalej od krčmy.Sluha bol s nimi za ameň hotový.Keď Adam bol zasa na nohách, chcel sa vrátiť do krčmy.— Hop, nieže ta, priateľko, dnu už nepôjdeme, ale kertajch! — a obrátil ho na druhú stranu.— A čo? Mám právo. Ja mu ukážem! — a zasa urobil pohyb k dverom.— Už som vám povedal, že ta neslobodno. A teraz sa už practe, choďte domov! — vravel už namrzene, a socal ho napred.— No, len no, veď… na… nebi… Tisíc striel!… Vyšmaril ma! Čože… som? — hundral zakaždým posotením a tackal sa vše napravo, vše naľavo.— Chlapci, odveďte ho. Ja sa s ním nebudem ďalej prplať, — a vrátil sa domov.Učni s radosťou vykonali rozkaz. Jeden s prava, druhý s ľava chytili ho pod pazuchy a tak ho viedli. Pred nimi a za nimi išiel kŕdeľ zvedavých detvákov. Niekoľko dospelých mužov a žien prešlo popri nich. Pozreli na Adamov sprievod, usmiali sa, bol aj taký, ktorý nesúhlasne pokývol hlavou, ale zato bez poznámky išiel ďalej svojou cestou. Bolo vidno, že sú na takýto výjav už navyknutí.— No, no, no, nieže hota, veď je tam múr!— Ale… ale… — mrmlal si pod nos Adam. — No, veď no… počkaj, ktorú… že si?— Čvo, ná-ám, vy… konala-á, — začal spievať zachrípnutým hlasom a zavše zaštikútal, — naša… Marián… ka… Včera sa… vyda… la-á… No, čo ma so ciaš… sto striel… sa ti do… materi! — skríkol na jednoho z učňov, ktorý ho tisol na druhú stranu.Deťom sa opilcov spev páčil, smialy sa, dodievaly do neho.— Strýko, — kričaly, — čo to urobila tá vaša Marienka?— Čušte, vy huncútske papľuchy,… lebo vás hneď palicou ožiarim!— Ktorou? Veď nemáte!— Ani tak, ani tak, — bľabotal ďalej. — Vieš… bratku… to je… lebo tak… lebo tak… Ja som… Ja tomu opla… novi.— Zaspievajteže, strýko, ešte jednu! — volaly na neho deti.— Ale, ale… nepleťte, vy… na šibeň súce… No, ešteže čo?… Veď hádam…— No, len spievajte!— A ktorúže?Vtom ale nastala premena. Učni zrazu zvážneli, blížili sa k majstrovmu domu. V bráne sa černela zástera. Nad zásterou vyčnievala majstrova hlava a bola nehybne obrátená proti nim. Ľavú ruku mal na prsiach vsunutú za zásterou. Pravú si skryl za chrbát.Učni už zo skúsenosti vedeli, čo to pre nich znamená, keď si majster skrýva pravicu za chrbát a preto ich veselá nálada nápadne chytro spľasla. Pustili Adama a ustúpili do úzadia. Postáli trochu, aby hŕba detí prešla popri nich, potom kráčali pomaly za nimi. Vtedy pocítili ostrotu zimy. Začali drgľovať zubami, shrbili sa, kabáty si pevnejšie pritiahli k telu a tak išli v ústrety neblahému osudu.Ostrý vietor a chumelica konečne ochladily zvedavosť detí. Pomaly ich ubúdalo, tak, že keď sa Adam dotackal na kraj mesta, ostal sám. Nezbadal, že ho sprievod opustil. Hovoril ustavične, ako by sa s niekym shováral a pritom sa rozbehol, zamával rukami, ako by sa niekomu vyhrážal, ale aj preto, aby si udržal rovnováhu.Nastúpil súmrak. Chumelica neprestávala. Sneh husto padal sťa chĺpky páperia na zem. Všetko sa belelo, len kde-tu vyčnievajúci kameň, alebo hruda, ako aj kríčky a osamelé stromy sa černely. Šedivá obloha splývala so zemou. Len blízke predmety, aj to len hmlisto, bolo vidieť. Belosť snehu a mesačné svetlo predierajúce sa cez vrstvu oblakov miernily súmrak.Adam sa hodnú chvíľu tackal voslep napred, kde ho nohy niesly. Nezbadal, ako prišiel do hory. Konáre svrčín pod ťarchou napadnutého suchu klonily sa nadol. Lenive sa kolísaly, keď sa do nich oprel vietor. Nevydávaly prívetivý šum, aký povstáva v ihličnatom lese v lete, keď vetrík preletí po ňom. Teraz sa ozval len tupý, stonu podobný hukot a vrzgot. Kedy-tedy sošustol sa sneh s halúz a jeho tupý zvuk dodával prírode ešte ponurejšiu náladu.Ťažko kráčal napred. Nohy sa mu po členky norily do snehu. Spadol do zaviatej priehlbiny. Horko-ťažko sa zdvihol. Čiapka mu pri páde odfrkla na stranu. Ako sa zohol za ňou, stratil rovnováhu a zasa spadol. Stenal, ochkal, aj zahrešil. Konečne chytil čiapku a zasa sa dvíhal hore. To však išlo veľmi ťažko. Nohy mu boly ani cent ťažké a zdreveneté. Prsty mal skrehnuté od zimy. Niekoľkoráz sa potočil, kým sa mu pošťastilo postaviť sa na nohy. Krutá zima ho prejala. Triasol sa na celom tele, až mu zuby hrkotaly. Tvár mu osinela. Pritiahol si kabanicu k telu, ruky si vopchal do rukávov a pevne ich pritisol k bruchu. Stál chvíľku shrbený na jednom mieste. Zrazu ako by mu bolo svitlo v hlave, pohol nadol sklonenou hlavou a od spodku začal sa bokom vše napravo, vše naľavo obzerať. Videl pred sebou len niekoľko stromov a sneh. Za snehom rozprestierala sa na všetky strany neprehľadná šedivosť.— Kde som to? — prebehla mu myšlienka. A v tej chvíli sa mu vrátilo povedomie.— Bože môj, kde som? Ľudia, rata! — zvolal hrozným hlasom a soberúc všetku silu, behal sem a ta, aby našiel chodník, alebo cestu. Čím viac sa motal, tým sa viacej zmýlil. Ťažko sa brodil po hrubej vrstve snehu. Vše zahúkol, aby ho ľudia počuli. Nik sa mu neozval, len čo les, aj to tupo, odvetil na jeho volanie. Sila mu povážlive ubúdala. Od zimy bol celkom skrehnutý. Čím väčšmi slabol, tým mu viac pribúdalo povedomia. Hrôza blízkej smrti ho obkľúčila.— Len raz, len ešte raz vidieť si dom, ženu, deti… Len teraz, Hospodine, len ešte raz. — Vzdychol si a posbieral poslednú silu. Zastal. Nohy ho už nevládaly niesť. V hlave mu hučalo, v očiach sa mu menilo. Povedomie ho zasa opúšťalo. Zvláštny pocit ho ovládal, ako by bol bez rúk, bez nôh, vôbec bez tela. Necítil ich. Žiadalo sa mu spať. Zívol. Hlbší dych ho trochu prebral. Chcel sa pohnúť, ale sa mu nohy nehly. Len spať sa mu žiadalo. Neodolal, ľahol si do mäkkého snehu. Skrčil sa, kolená mu boly temer pri brade. Potom zasa pohol rukami, aj hlavu si trochu podvihol, ako by chcel vstať, ale v nasledujúcej chvíli hlava mu bezvládne padla do snehu.A sneh sa len sypal. Malé páperie sadalo naň. Už sa mu netopí na líci. Hľa, už ho pokrýva tenká vrstva snehu. Podobá sa čerstvej pliesni.Do rána bolo všetko srovnané, len malý, sviežim snehom pokrytý hrbček označoval, kde sníva Adam o plánke, o korunke, o krčmárovej vľúdnosti, o dobrom srdci advokátovom, o žene a o deťoch.(1914)

Cajak_Jedna-korunka.txt

Zhanobená krvČakala sa už zima.Sľúbil som sa Ďurčiakovcom chystať drevo na dom, ale že bol taký nepodarený deň, vtiahol som sa radšej do kôlne strúhať šindle. Od predošlej jari mi tieklo do kuchyne, nuž aj táto robota ma súrila. A myslel som, že ani Ďurčiakovcom sa nebude chcieť do hory v taký čas, keď si sotva nohy vidíš. Dal som sa teda s chuťou do roboty. Nôž mi zaberal dobre. Biele stružliny zpod neho odskakovaly ani oceľové struny. Za chvíľu ich bolo okolo mňa kopa. Zaváňaly sviežou jedlinou. A to ma udržiavalo pri chuti. Už som sa aj nazdal, že ten deň prejde v poriadku, ako všetky ostatné, a že sa večer budem môcť spokojne prežehnať a poďakovať sa Bohu za ochranu, ale pred poludním zastala vo dverách moja sestra.So sestrou som sa málo vídal. Boli sme nakríž od tých čias, čo sa vydala za starého, vyše šesťdesiatročného Ďurčiaka. Neviem, čo jej to prišlo na um. Bola ešte švárna, mládenci ju neobchádzali, mohla sa dočkať rúčeho chlapa, ale ona nie. Daromné boly moje reči. Mohol som jej aj živého Boha ukázať, nebola by ma poslúchla. Hádam sa zlakomila na Ďurčiakove grunt, ktorý, len čo je pravda, bol z najlepších a z najväčších v našom chotári, lebo starý Ďurčiak sa jej nemohol páčiť. Bol síce ešte chlap na mieste, chodil niekedy aj do hory, robil za dvoch a nikdy sa neponosoval na lámku alebo na srdce, čo u takých starcov býva často, ale cez dvanástu mu už muselo dávno prejsť. Vedel som, že sa žení len preto, aby si zadovážil nové ruky do gazdovstva. Svojimi už na všetko nestačil a deti sa mu veľmi nevydarily. Starší, Maco, môj rovesník, kupčil s kravami, doma sa ukázal len o fašiangoch, keď sa teľce maly kotiť, a mladší, Jano, nebol na nič, lebo ho držala zráca. Mali s ním trápenia vyše práva. Starý sa triasol za každým krajciarom, slúžku nechcel platiť, nuž hľadal mladú ženu a moja sestra mu sadla na lep.Oj, ako som to všetko predvídal a koľko som o tom sestre navravel, ale ona bola slepá a hluchá ako srnča, keď začuje vábenie jednoročiaka. Išla do nastaveného osídla mne navzdory.Sotva zaniesla periny do Ďurčiakov, už sa začalo nešťastie na ňu valiť. Starší syn Ďurčiakov zdržiaval sa od tých čias viac doma, ako bolo u neho vo zvyku. Možno nahrabal po jarmokoch peňazí, nuž sa chcel porozťahovať na otcovskom, ale ľudia si také počínanie inakšie vysvetľovali. A ani mne neprichodilo inakšie, keď od istého času u Ďurčiakov bolo počuť zvady a plač. Starý iste niečo vybadal; vzbĺkla v ňom ukrutná žiarlivosť. Mne vrela krv zakaždým, keď som sa dopočul o výčinoch zúrivého starygáňa a jeho nemóresného syna. Neraz som sa ja vychytil, že sa idem porátať so všetkými Ďurčiakovciami, ale nemohol som odpustiť sestre prenáhlenosť. Začal som vzdorovať, hoci ma hanba zožierala.Po smrti starého Ďurčiaka som sa so synmi trochu udobril. Našli sme sa vedno niekedy aj pri robote, ale so sestrou sme sa kolesili. Bolo mi teda divné, že zastala vtedy vo dverách, ako by mi chcela niečo dôležitého prezradiť.Zbadal som ju hneď, ale mi nebolo pozrieť do jej očú, nuž som len strúhal, strúhal naverímboha. Nôž zaberal hlboko, lebo mi do rúk pribudlo sily. Drevo povoľovalo. Neviem veru, koľko som takto nemilobohu zašantročil dobrých polienok, a neviem, koľko by som ich ešte bol zašantročil, keby som bol čakal, kým sa sestra neozve. Ale mne sa uľútilo márnivej roboty, začal som sám, aj keď sa mi ťažko hovorilo:— Či išli?— Išli.Odpovedala ako ďaleká ozvena. Sotva som ju počul.— Myslel som, že v takomto čase sa nebudú rušať.— Poslala som ich.Podvihol som oberučný nôž nad oči a proti svetlu, ako by som chcel pozrieť na jeho ostrie, ale to len očistom. Sestrine oči ma priťahovaly k sebe.— Pod Bachráčku?— Na Príslop.— Veď sa chystali pod Bachráčku.— Horár mi vravel, že sa tam na stavivo nenájde.Vtedy som už nezniesol pretvárku. Zamieril som oči rovno na ňu. Ťažko jej bolo, badal som hneď, ale vydržala. Robila sa ako dieťa, na ktoré sme sa obrýkli, ale ktoré nechápe svoje previnenie.Neviem, kedy potom odišla. Pustil som sa chvatom do roboty, ale neviem povedať, čo som robil a ako som robil. Alebo sa naozaj utopil celý svet vo hmle, alebo mi oči neslúžily, alebo som zamrel, lebo čo budete do mňa aj rúbať, nepoviem, čo sa potom robilo okolo mňa a vo mne. Prebralo ma len poludňajšie zvonenie. A vtedy odhodil som oberučný nôž medzi stružliny a pobral som sa von, lebo som bol rozhodnutý ísť na Príslop za Ďurčiakovcami.Hmliská sa ešte nerozišly, len zvlhly väčšmi, oťažely a smrdely ako perina, keď nasiakne potom. Mňa to už nepomýlilo. Dal som si žene prichystať týždňovku a pred štvrtou som išiel.Dobre viete, ako sa kráča horou, keď idete sami a keď hláska nepočuť. Človek si je nie istý ani pri jednom kroku, stále musíš pozerať za chrbát, lebo sa ti zdá, že ťa niekto stopuje. A mne bolo tým horšie, lebo som už nemal čisté svedomie.Pri vode pod Príslopom som shodil s chrbta batoh a sadol som si na skalu. Nebol som unavený, ale chcelo sa mi byť ešte trochu osamote, lebo odtiaľto na sedlo ku kolibe ide sa už jedným dúškom. Po chodníku trvá to síce ešte dobrú štvrťhodinku, ale hore úžľabinou mladému človekovi niekoľko minút, a ja som sa tade chystal.Sedel som hodnú chvíľu bez pohnutia na skale. Pri nohách mi žblnkal potôčik, čo vyvieral priam nad chodníkom zpod koreňa starej svrčiny, ktorá mala v kmeni s hornej strany takú dutinu, že sa mohol do nej chlap postaviť. Za celý ten čas som uvažoval o tom, že by moja sestra mala ísť túto noc k nám spať, aby jej nebolo smutno a aby sa nebála, hoci som si nemohol jasne uvedomiť, prečo má byť sestre tejto noci smutno a čoho sa má báť, ale uvažoval som o tom a trápila ma najviac okolnosť, že som jej to nepovedal, keď stála vo dverách a keď sa naše oči stretly.Po chvíli ľahol som si naznak cez chodník a chcel som sa z potôčika vody napiť, ale len čo som si pery omočil, zazdalo sa mi, že niekto vyskočil z dutiny starého stromu a namieril širokým obuškom sekery na moju hlavu. Najprv mi zmeravelo celé telo. Nedýchal som a aj krv sa mi iste zastavila, lebo ma zalial studený opar. Iste sú hrozné posledné chvíľky pred smrťou. Hrozné sú zaiste najmä vtedy, keď ich človek prežíva pri jasnom vedomí. Potom ma zachváti zúrivosť. Jedným šmahom prehodil som sa na chrbát a zahľadel som sa ta, odkiaľ mal padať smrtiaci obušok. Nič sa však nepohlo. Tma bola taká tichá ako pred chvíľou, len jej bolo o máčik viac a tak, ako mne bolo vtedy na ňu hľadieť odspodu, zdala sa nebezpečnejšia, lebo padala svrchu, nuž pridúšala a mliaždila. Tuhla navidomoči, ale mala ešte toľko bieleho svitu v sebe, že sa do nej zblízka dalo hľadieť. Nič sa v nej nemihlo. Ani sa nebúrila, ani sa netriasla, ani prievan v nej nebol. Vo mne však rozprával strach: vrah sa mohol zháčiť a vtiahnuť zpät do dutiny. Jedným skokom som bol tam. Neviem, kde sa vo mne brala toľká odvaha a toľká sila. Triasol som sa od rozčúlenia. Zápas so smrťou je doista urputný na oboch stranách.Dutina bola prázdna.Vtedy ma ani to neuspokojilo, nazdal som sa, že ma klamú vlastné smysly a že smradľavá hmla a hustnúca tma sprisahaly sa s vrahom proti mne, preto som sa aj rýchlo pobral z toho miesta, ale dnes už viem, že som bol obeťou strašného sna, lebo sny na človeka neprichádzajú len vo spánku.Na tom mieste skonal aj starý Ďurčiak. Našli ho s rozštiepenou lebkou. Pri vyšetrovaní sa zistilo, že spadol na ostrú skalu, keď sa chcel vody napiť. Človek je krehký tvor.Ďurčiakovci mali už kolibu vyriadenú. Iste došli ešte predpoludním. Stará, uschnutá čečina bola vynosená pred kolibu, posekaná a poukladaná na hŕbu, aby bola poruke na rozkladanie. Na ležovisku bola nová, čerstvá, zaváňala mladinou. Ohnisko malo aj klietku, poskladanú starostlivo z hranatých skál, aby sa jedlo dalo ľahšie prihriať alebo uvariť; za ňou bol navalený nový, azda od prameňa donesený tľapkáč na sušenie onúc. Pre tmu som dobre nevidel na kolibu, ale istotne aj strechu ponaprávali, lebo od dvoch rokov, ako tu ležal mŕtvy Ďurčiak, nerúbalo sa v tomto grúni, a ako sa pamätám, už vtedy premokalo dnu. Bolo treba preložiť niektoré spráchnivené štepy a aj diery brlinami a novým machom poupchávať.Nečakali ma. Nemysleli, že by som sľub splnil aj v takom čase a sestra im sotva povedala o našom stretnutí. Keď som otvoril dvere a povedal pochválen, vyhladily sa im tváre od prekvapenia a sotva čosi zamrmlali na odpoveď. Ďalšia vítačka by nebola išla ani im ani mne od srdca. Rozumeli sme sa dobre, nuž čušala aj jedna druhá strana. Rozložil som sa bez slova tam, kde mi nechali prázdne miesto, ako by som nebol z tej dediny, čo oni, a ako by som prichádzal za celkom inou robotou. Nezadivil som sa tomu. Spomenul som už, že od pohrebu starého Ďurčiaka som sa so synmi trochu pomeril, ale len preto, že som si predstavoval usporiadanie rodinných pomerov u Ďurčiakov celkom inakšie, ako sa ony potom vyvinuly. Myslel som, že smrťou starého rozviaže sa manželstvo, ktoré omínalo ľudí a iste aj Boha, a Maco, ktorý, len čo je pravda, bol svojmu otcovi sokom, bude už vedieť, čo je jeho chlapská povinnosť, ale ja som zabudol, že Ďurčiakovci sú už prekliati vo svojich predkoch. Hoci som niekoľko ráz Macovi zjavil svoje smýšľanie, aj pán velebný mi v tom pomáhali, nebudem tu menovať všetkých ľudí z dediny, čo sa toho zaujali, ale Maco robil sa hluchým, a najmä nevinným. Zdedil celý majetok po otcovi a podľa naničhodného ďurčiakovského rozumu rátal, že k nemu patrí aj moja sestra. Darmo som mu to z kotrby vytĺkal, darmo sa spomínaly svetské aj božie zákony, nespúšťal zo svojho ani byľu a nechcel prevlastnenie potvrdiť nijakou smluvou. Sestrin stav nebol na závidenie. Čušala síce, ale chradla navidomoči. Ja som horel od hanby a niekedy sa mi zdalo, že od zlosti puknem, ale pomer s Ďurčiakovcami som nechcel prerušiť, lebo som čakal, že prinesie sestre vykúpenie. Na seba som prestal myslieť.Nuž, hľa, posúďte sami, aké priateľstvo bolo medzi mnou a synmi starého Ďurčiaka.Veru fajku dymu nestálo.Starší, Maco, sedel na klátiku pri ohnisku a nasádzal novú sekeru na porisko. Hoci sme boli rovesníci, vzrastom som sa nemohol s ním rovnať. Odkedy gazdoval na otcovom grunte, hodnel. Bol najväčším chlapom v dedine. Mladší, Jano, čo ho zavše zráca pochytila, ležal na čečine s rukami, položenými vedľa tela, a s tvárou, obrátenou do strechy. Zdal sa ako mŕtvola na doske. Očami niekedy skrútil aj k ohnisku a vtedy mi bolo priznať, že je na pohľad veľmi pekný. No vedľa svojho ozrutného brata bol len vyliahnutý, hádam ani neochlpený chrústik, ktorý by sa ešte zpoľahky vopchal do materinej odedze. Keď bol v hunke, nuž bol aspoň ako vyhúknutý mládenček s peknou tváričkou a s ostrými dievčenskými kolienkami. Robil tak potešenie očiam, ale keď bol len v košieľke, ako vtedy, nuž človekovi sa bolo zle naň dívať. Pliecka mal srazené a prsia zdlávené ako prešliapnutá škrupinka. Jano Ďurčiak žil, a keď sa niekedy usmial v peknej tvári, nuž sa zdalo, že má aj vôľu žiť, ale každý si potajomne prial, aby toto veľké dieťa, zmordované strašnou chorobou, čím skôr odišlo medzi anjelikov.Sadol som si k ohnisku tak, že som mal oboch stále pred očami, vytiahol som z batoha baraninu, čo mi na dnes prichystala žena, a dal som sa s chuťou do nej. Keď človek prejde toľkú cestu a skoro na dúšok, nuž mu poriadne zredne v črevách. Ponúkol som očistom aj Ďurčiakovcov, nevedel som, že sú už po večeri. Mladší odoprel, hádam mi nedôveroval, ale starší si zahryzol, povedal len, že baranina býva veľmi slaná a že sa za ňou veľa vody vypije. Aj som mal na jazyku, reku, prameň je blízo, ale som sa udržal. Začal som o robote.— Vraveli ste, že pôjdete pod Bachráčku.— Mater takto rozhodli, — vravel Maco. Nevľúdne hovoril a nepozrel od svojej roboty.— A kde začneme?— Jeden hneď tu na sedle a ostatné pod prameňom…— Na dosky si mal vybrať rovné…— Dosák už nachystal otec, toto bude viac na staviská. Rozhodli sme sa múrať.— Veď tak chcel aj nebohý. Chudák, nachodil sa sem, nachodil a veru nikdy nepomyslel, že sa tu aj naposled vyspí…Maco práve vbíjal železný cvik. Jeho mocná a chlpatá ruka mihala sa mi rýchlo pred očami. Jasný cvengot železa napĺňal priestor v kolibe a zaľahýna do uší. Myslel som, že ma ani nepočuje, ale keď som spomenul smrť jeho otca, pridržal pucku a tmavými očami, ktoré sa veľmi prenikavo dívaly, lebo ležaly hlboko v tôni hustého obočia, pozrel vyčítavo na mňa, ako by chcel povedať: — divím sa ti, že s tým začínaš.Ale ja som sa urobil náročky sprostým a pokračoval som:— Vyležal si celé dni práve na tom mieste, kde je teraz Jano.Janovi sa zaostrila tvár. Chorľaví ľudia sa hneď ľakajú. S tým som nepočítal. Maco búchal celou silou do cvika. Jeho robota ani nevyžadovala toľko námahy, ale dával tak najavo podráždenosť, ktorú som v ňom vzbudil prílišnou shovorčivosťou.— Dokončovali sme ten chvost, čo sa začína hneď tu za úžľabinou, — vravím, ako by nič. — Faktor nás hnal s robotou do soboty a váš otec s ním držal, lebo sa chcel pustiť z pondelka do kosby, ale sa toho už nedožil. V piatok nad ránom ho našiel faktorov chlapec, čo nám vodu nosieval, vyvaleného pri prameni. Hádam ho v noci posmädilo, sišiel dolu, skaly sú okolo prameňa vlhké a klzké, ľahko sa na nich noha svezie a starému človekovi veľa netreba. Ležal horeznačky a na temene mal takú dieru, že obušok sekery mohol zpoľahky do nej zapadnúť.Macovi sa zdalo, že sekera už dobre sedí na porisku, nuž pobral sa do druhej roboty: Vybral zo svojho batoha črep osličky, jednou rukou podchytil v hrdle sekeru, obušok zaprel do stehna, aby lepšie sedela, a začal rýchlo ostriť. Nebol vo svojej kožke. Badal som to na jeho tvári, čo sa ustavične mraštila ani po psiarke.— Ja s faktorom sme ho vyniesli sem, a ako vravím, vyležal si tu potom celé dva dni. Očernelo mu len pod nechtami. V tvári ostal biely ako sneh.Jano začal balušiť. Vyrážal nesrozumiteľné slová, ako by ho tlačil ťažký sen. Oči mal stále vyvalené. Niekedy ním aj nemilosrdne myklo. Mal som už zato, že ho zráca berie, ale keď jeho brat nemal pre neho ani jediného pohľadu, nuž som sa aj ja uspokojil a menej som si všímal kút, kde ležal.— Povrávalo sa potom v dedine, že ho mohol aj niekto zabiť a…Chcel som ešte povedať, že aj ja som tej mienky, ale Maco sa vtedy porezal do dlane. Hádam ma priveľmi počúval a zabudol, že má pod dlaňou ostrie. Zavalašil si poriadne. Krv mu zaliala celú ruku. Musel ju obviazať šatôčkou, nuž sekeru pustil na zem. Očistom vzal som ju ja do rúk.— Je priťažká a má široký obušok, — vravím.Maco hojdal poranenou rukou a osŕkal. Pálila ho rana alebo sa bál krvi.— Do kmeňa bude, ale na kliesnenie je priťažká.Maco čušal. Zlosť v ňom vrela. Nechcel som ho ďalej podhuckávať. Radšej som si pripálil na zapekačku, a keď som ju vyťahal, šiel som vomenobožie na odpočinok.Neviem, koľko bolo vtedy hodín, ale musel som spať so dve-tri hodiny, a potom sa mi snívalo toto:Vracal som sa okolo poludnia z poľa. Slnko bolo za mnou, nuž pražilo ma poriadne do chrbta. Telo sa mi pod košeľou parilo. I únava ma prevládala i na spánok ma bralo. Chcel som sa už na cestu vyvaliť, ale som len šiel. Dedina bola ako po vymretí. Nikde živej duše, dvere na domoch pozatvárané, obloky plachtami pozastierané, hláska nikde nepočuť, len od potoka sa rozliehal trepot piesta. Niekto pral. „Nie je dobre nechávať takto celú dedinu naverímboha,“ myslím si a vtedy mi už bolo pozrieť na náš dom, o ktorom som mal istotu, že bude tiež taký zadebnený a pustý ako tie ostatné, lebo ženu so synom som nechal v poli, ale tam boly dvere na pitvore otvorené a na prahu ktosi sedel. Bol obrátený tvárou dovnútra, tak isto, ako ja sedávam podvečer, keď na ohnisku práska oheň a žena chystá večeru, možno, že mal aj ruky sopäté pod kolenami, ako mávam ja. Nemal som tušenia, kto to môže byť, a ani mi na um neprišlo o tom rozmýšľať. Kráčal som lenivo ďalej i so svojou tôňou, ktorá ma predbiehala a o ktorej som myslel, že je kratšia alebo aspoň taká ako môj krok, ale keď som ju chcel prekročiť, zbadal som, že sa mýlim. Tôňa bola dlhšia, posunúvala sa vždy o kúsok pred mojím krokom. Bolo toho málo, ani nie na dva prsty, ale robilo mi to protiveň. Došiel som až pod strechu chalupy, ale sa mi nepodarilo poznať neznámeho. Lež tam, keď som ho chcel pomyknúť, aby ma prepustil dovnútra, zbadal som, že má na hlave šatôčku. Šatôčka presiakla krvou, ako by bola pod ňou hlboká rana. Do jedného rožku sa krv ešte nedostala. Bol biely, nuž mohol som v ňom zpoľahky prečítať dve vyšité litery. Boly to začiatočné litery môjho mena. Zháčil som sa, ako by na mňa had zasipel: Tú šatôčku som priložil starému Ďurčiakovi na hlavu, keď sme ho priniesli od prameňa, aby mu muchy na ranu nesadaly. Neznámy nemohol byť nikto iný, len starý Ďurčiak. Kamenel som od hrôzy, nohy mi vrastaly do zeme ani korene stromu. Nemohol som sa hnúť, hoci mi všetky žilky hraly do úteku. A vtedy neznámy pomaly obracal hlavu. Drevené bábiky tak meravo obracajú hlavy. Na chrbte sa mi robil srieň. Nedýchal som, kým sa mu tvár celkom ku mne neobrátila, a potom sa mi už hrdlo sťahovalo na výkrik, lebo to nebol starý Ďurčiak, ako som si do poslednej chvíle myslel, ale jeho starší syn Maco.Na to som sa prebudil.Plamene šľahaly až ku streche. Bolo horúce na nevydržanie. Blízko pri plameňoch stál ozrutný Maco, díval sa blyštiacimi očami na mňa a ruky otŕčal do ohňa. Pravú mal poviazanú šatôčkou, ktorou presakovala krv. Jeden rožok šatôčky visel voľne a bol osvetlený plameňom tak, že sa daly zreteľne aj zďalej čítať vyšité začiatočné litery môjho mena. Nevychádzal som zo strachu, ktorý ma držal vo sne. Na čelo mi vystupoval studený pot.Maco sa trochu zaknísal, vyvalil ešte väčšie oči na mňa, a keď videl, že aj ja také vyvaľujem na neho, povedal:— Ty si zabil môjho otca!Možno, že to Maco ani nepovedal, možno, že to povedal ten, čo sedel na mojom prahu, lebo ja som azda aj vtedy sníval, ale počul som to jasne, súčasne s divým praskotom iskier, čo vyletovaly vysoko a priliepaly sa ani hviezdičky na začmudené štiepy. A to ma prekvapilo tak, že som sa celkom poplietol. Prisadol som si rýchlo k ohňu a zažíval som zdĺhavo, aby sa zdalo, že ma spánok dlávi, lebo ozrutný Maco naozaj stál ani hroziaca hora nad ohňom. Bolo mi ako malému chlapčiskovi, ktorého mater zastihla pri nedovolenej robote.— Čože máceš? — vravím napochytro, aby som zastrel zmätok.Maco sa znova zaknísal. A bol taký ako balvan, čo sa uvoľnil vo svojom základe a chce sa pustiť dolu bokom, aby zavalil niekomu cestu.— Smädí ma za tvojou baraninou, — mrmlal neochotne. A nebolo badať po jeho hlase, že by bol ospanlivý.— Mám v ľagvičke cmaru.Dlhú chvíľu nehovoril na to nič a neviem ako a kde pásol oči, lebo mi bolo ťažko naň pozrieť. Sťahoval som hlavu medzi plecia, aby ma bolo čím menej, aby som nikomu nezavadzal. Po chvíli sa však ozval. Hovoril pomaly, preťahoval každé slovo a robil veľké prestávky.—Sídem dolu k prameňu!Alebo ma chcel naľakať, alebo ma chcel vyzvať. Neviem si podnes vysvetliť jeho počínanie. Ale hovoril tak istotne náročky, aby som rozumel a aby som si vybral.Bol som v pomykove a bolo to iste aj na mne vidieť. Neostávalo mi iné, len vyvaliť sa znova na čečinu, zatvoriť oči, urobiť sa sprostým a ukázať, že mám čisté svedomie, že ma nemusí nikto striehnuť a podozrievať. No mal som sa na pozore. Čo som stratil očami, nahrádzal som ušami. Veď sa všetko malo zvrtnúť na tom, ako sa rozhodne Maco.Iskry práskaly. Zavše jedna, zavše dve a niekedy sa nedalo ani spočítať, aj voda mi za hlavou šumela, ale len tichučko, ako by mi chcela voľačo do ucha pošepnúť. Mohla to však byť aj noc, čo sa tisla škárami do koliby. Okrem toho práskania a šumenia nebolo dlhý čas nič počuť, len moje oddychovanie, v ktorom bolo badať nepravidelnosť, i keď som sa to snažil napraviť a utajiť. Maco zaiste stál pri ohni tak, ako som ho zazrel posledným pohľadom. Nenáhlil sa s ničím, alebo sa ťažko rozhodoval. Zdalo sa, že mu toľko neprihára ako mne. A len čo je pravda, už som sa skoro dusil. Sluchy ma pálily, ako by mi na ne prikladali žeravé železá. Úzkosť aj hrôza ma napádala. Zavše sa mi zdalo, že ma ktosi chytá za pažerák, inokedy že sa na mňa váľa koliba alebo že ma plameň chytá. Bol som poriadne vystretý, aj ruky som mal založené za hlavou, ale stále sa mi zdalo, že sa krčím do klbôčka, aby ma nebolo vidno, lebo, poviem vám číru pravdu, chlapskej priamosti som sa vtedy najviac ľakal. Neviem, čo by sa so mnou bolo stalo, ak by mi bolo treba vtedy pozrieť niekomu do očú. Divím sa teraz sám sebe, ako som mohol tak upadnúť, a len čo je pravda, hanbím sa teraz najviac za to.Človek niekedy za seba nemôže.Po chvíli narušila sa tichosť, ktorá sa mi stávala neznesiteľnou a nebezpečnou. Nado mnou vznikol neurčitý šum. Mohly to spraviť aj plamene, ak sa otrely o štiepu a priškvŕkly sadzu, alebo vietor, ak sa predrel cez škáru a ošuchoval spráchnivené drevo, ale keď do tých čias o vetre vonku nebolo ani chyrovať a ani plamene nemohly už byť také vysoké, nuž mohol ho spôsobiť len Maco Ďurčiak, ktorý sa buď v páse rozknísal, buď si prešiel tvrdou dlaňou po hranatej tvári ako človek, ktorého voľačo trápi a je ukonaný. A mal som pravdu, lebo potom sa aj jeho ťažké nohy pohly. Urobil niekoľko krokov. Vrzly dvere, raz, dva a zas bolo tichučko.Roztvoril som oči a musel som ich veľmi, lebo som videl celú strechu aj so sadzou, ktorá niekde drevo prifarbúvala len trochu dohneda, že sa zdalo krajšie a trvanlivejšie, a niekde celkom začiernila, že bolo ako noc. Bolo mi treba takto pozrieť, i keď som bol ako zrácou posadlý Jano Ďurčiak, lebo som sa musel presvedčiť, kade sa pohne Maco.Nešiel dolu úžľabinou. A kdeže by aj. Bola noc s takou hustou hmlou ako mledzivo.Bože môj, Ty vieš o všetkom. Tebe sa nemusím spovedať.Si veľký, väčší ako naša hruška, čo stojí vedľa domu a ktorá musí mať istotne vyše sto rokov, lebo už starý otec spomínali, že na nej za chlapca pestvá vystrájali. Si múdry, múdrejší, ako boli môj starý otec, čo do posledného dňa svojho požehnaného života okuliare s nosa nesložili, čo vedeli také lekcie z Písma dávať, na ktoré ani sám pán dekan nevedeli niekedy odpovedať. Aj to viem, že si dobrý, istotne ešte lepší ako moja žena, ktorá mi ešte jedinkým slovom neprotirečila, hoci ja som sa k nej niekedy grobiansky zachoval. Viem, že Ty si ma zodvihol z tmy, kde nebolo teplo, lebo bolo vlhko, viem, že Ty si ma ukázal svetlu, ktoré žiarilo a hrialo, viem, že si ma kŕmil pravdou. Korím sa Ti a ďakujem Ti za to, ó Bože môj! Neopovrhni však mnou teraz, keď si zbadal, aký som prašivý nielen na tele, ako bol Tvoj služobník Lazár, ale aj na duchu, ako bol divý Kain, lebo hrozím sa tmy, keď som už poznal teplotu svetla.No nie moja, ale Tvoja nech sa plní vôľa. Amen.Potom som tuho zaspal a prisnilo sa mi toto:Sedel som na strome zkraja čistinky, na ktorú opieralo sa tuho slnko, ako sa vie oprieť len vtedy, keď dozrievajú maliny. Neviem, ako som sa na to miesto dostal, ale podľa úzkosti, ktorú som v sebe cítil, mi bolo ľahko uhádnuť, že som na úteku pred hrôzou. Na všetkých stranách okolo mňa zelenalo sa husté ihličie. Robilo z môjho miesta skrýšu a rozširovalo do okolia smolnú vôňu ani kadidlo. Táto vôňa ma osviežovala ani príjemný kúpeľ. Zastierala mi okrem toho aj priehľad, čo mi bolo len na osoh, ak za mnou niekto sliedil. Ale keďže som bol zvedavý, čo sa bude diať na čistinke, musel som sa zriecť tejto výhody. Odhrnul som konár, aby nezavadzal očiam.Najprv sa na čistinke nepohlo nič. Ani vtáča nezapišťalo, ani ovad nezabzučal. Kde ležala tôňa, tam bol vzduch belasý, kde pršalo svetlo, tam sa vzduch blyšťal ako zlato, ale nikde sa nič nepohlo, lebo chýbal vietor. No potom z ktorejsi tône vyplašil sa veľký, čierny vták. Letel ozlomkrk, ale nezaskrečal, hoci mal iste veľký strach, ani sa nevtiahol do niektorej húštiny nablízku, ale letel ďalej. Bolo to dlho počuť, ako sa namáhavo prediera lesom. A hneď zatým vynoril sa zo zeleného a hustého podrastu naproti mužský. Bol to starec, lebo vlasy sa mu na slnku zablyšťaly striebrom. Keď si zastal napolo v tôni a napolo vo svetle, prezrel bielymi očami celú čistinku i oblohu, ktorá v týchto miestach mala najtuhšiu belasú farbu, a keď sa s tým, čo videl, uspokojil, vnoril sa zpät do zelene, ale len na chvíľu. Vyšiel hneď a ťahal za sebou akési bremeno. Bremeno bolo doista ťažké. Starec ho len s veľkou námahou vliekol. A nebolo sa čo diviť. Na kraji lesa je vždy dosť raždia, ktoré sa stavia do cesty všetkému.Keď sa starec prvý raz zjavil, naľakal ma, lebo som si myslel, že jeho pátravý pohľad hľadá mňa, ale keď vytiahol z hory to bremeno, vzbudil vo mne podozrenie a zvedavosť. Odhrnul som zpred očú všetko ihličie a díval som sa celkom smelo.Hneď som nemohol zistiť príčinu starcovej námahy. Kráčal cez hustú a širokú šarinu, no keď ju prešiel a dostal sa na mach, zjavilo sa za ním bezvládne a do pása nahé telo. Starec ho ťahal za ruky a nebol k nemu dosť opatrný, lebo hlava sa mu podvracala a zarývala do zeme. Šťastie, že bol všade mach. Vprostred čistinky starec zastal, podchytil telo v páse a obrátil ho tak, že ležalo nohami ku mne. Potom mu ešte složil ruky na bruchu, ako sa to robí pri nebohých, keď ich kladú do truhly, a vrátil sa do hory.Telo ostalo ležať na čistinke a veľmi rušilo okolie, i keď bolo pokojné. Bolo nepomerne veľké, ba mne sa zdalo ako telo obra. Slnko ho priveľmi vyjavovalo očiam. Budilo vo mne úžas. Vychádzal z neho opar desu, ktorý ma začínal dusiť. Nútilo ma už do kriku, ale vtedy vyšiel zasa starec pod stromy. Aj teraz vliekol do pol pása nahé telo, ale toto bolo omnoho menšie a chatrnejšie ako prvé, nuž ho mal len na rukách ako dieťa. Aj toto bolo bezduché, lebo hlava mu previsla popri starcovom ramene, ako by bola podrezaná, a ruka, čo bola od lakťa tenšia ako stebielko a len slabou kožtičkou pridržiavala sa pri pleci, hojdala sa mu ako odčesnutý konár. Položil ho k prvému. Potom rozpriahol ruky. Chcel hádam vykonať nad mŕtvolami nejaké ceremónie alebo chcel zavolať niečo do oblohy, neviem, ale mňa to zmiatlo: zaskučal som ako pes, okolo ktorého prechádzajú s pohrebom. Starec sa vyrušil a pozrel náhle ta, kde som sa ja skrýval. Naše oči sa stretly, lebo v strachu som sa zabudol zakryť ihličím. Jeho boly prenikavé, pálily. Najprv boly prísne a zapichly sa bezohľadne do mňa, a keď videly, že im už nemôžem uniknúť, zablyšťaly sa od škodoradosti, ako by chcely povedať: — Ale ťa už mám, vtáčik!Iste som veľmi zakričal, lebo som sa počul aj vtedy, keď som mal už oči roztvorené.Našiel som sa vo tme. Ťažko mi bolo poznať, kde som a čo sa so mnou robí, a keď som si to uvedomil, ešte väčšia hrôza ma pojala. Zakričal som celým hrdlom:— Jano, Jano, či spíš?Nikto sa neozval. Tma sa na mňa valila shora i zdola a nebolo v nej zmilovania.Vybehol som predo dvere, nabral suchej čečiny, navalil na horúcu pahrebu a rýchlo som ju rozduchoval.Vyrútily sa prudko plamene. Boly hneď mocné, ale každou chvíľkou rástly. Načahovaly sa za sadzou ku streche. A ja som im v tom neprekážal. Urobily mi svetlo, v ktorom som našiel Jana, lebo samota ma začala gniaviť. Ležal v kúte horeznačky a mal rozpleštené oči ako večer.Zakričím naň znova:— Jano, nespíš?Nehýbal sa.Skočím k nemu, chytím ho za košeľu na prsiach a mecem s ním sem i ta.— Jano, Jano, veďže sa nerob takým!Nemohol za to. Bol už studený ako ľad.Podišiel som k ohňu, lebo triasla ma zima.Plamene besnely. Spájaly sa v jediný stĺp, ktorý už strácal začiatok i koniec, lebo na streche chytila sa od neho sadza. Mohol som ju ešte udusiť aj čiapkou, ale mne by to už nebolo pomohlo.Vybehol som pred kolibu bez batoha aj bez haleny a pustil som sa naprieč cez najväčšiu chrabač.Pri žene som našiel sestru. Nespaly celú noc. Čakaly ma, a keď som otvoril dvere, pustily sa do plaču, ako by im len moju mŕtvolu boli priniesli. Vtedy som sa ľakol sám seba.Teraz sa už nebojím. Som spokojný so sebou. Ľutujem len ženu, ktorá bola veľmi dobrá ku mne a ktorá si také nešťastie nezaslúžila. Chudera často príde za mnou, ale nemôžem sa s ňou porozprávať. Stále plače. Aj syna niekedy prinesie. Má veľké oči, z ktorých srší strach aj vtedy, keď mu hladkám belavé vlásky. Za to ja hádam ani nemôžem.So sestrou som sa pomeril. Chodí ku mne každý druhý deň. Sverím sa jej so všetkým, lebo sa ukázala rozumnou. Presťahovala sa už k nám a stará sa o ženu a syna. Chválim Boha, že mi dal takú sestru.Na súde som sa priznal ku všetkému: Starého Ďurčiaka a jeho syna Maca som zabil preto, že zhanobil moju krv, ale Jana som sa nedotkol. Za toho budem nevinne trpieť.Jana som ja nezabil, a to je pravda, ako že je Boh nado mnou.

Svantner_Zhanobena-krv.html.txt

1. Božia moc, zvrchovanosť; večnosťPrísloviaAk nám Pán Boh nepomôže, nik nám nepomôže.Ako Boh dá, tak bude.(Tiež:)Čo Boh dá, to bude.Adalb. Bóg 152. Być 4.Bez Boha nič nemoha.(Prechodník na záp. Slov. bežný. Šuj.)Bez božej vôle sa ani vlas na hlave nepohne.(Porov. Luk. 21, 18.) Adalb. Bóg 12. Porov. Adalb. Świat 2.Boh je nad nami.Boh pred človekom mocou i vekom.Bohu mluviť je činiť.Č. 3.Bohu sa nenaprotivíš.Adalb. D. Bóg (25).Boh všetkým vládne.Adalb. Bóg 64.Budúce veci sú v božej moci.Či je to tvoje? Najprv božie, potom moje.(Tiež:)To božie, a moje. Po Bohu moje.Adalb. Bóg 266.Človek mieni, Pán Boh mení.[1]Č. 13. Adalb. Bóg 102, 107.Čo máme, od Boha máme.Čo Pán Boh nedá, toho svet — človek — nedočiní.Darmo sa človek chráni, jestli ho Boh neochráni.Č. 11. Porov. Č. 13.Choďže na Boha s kyjom.(Tiež:)Nemôžeš na Boha s kyjom.Porov. Č. 9.I tá najmenšia bylina pochodí od Hospodina.Každému je od Boha súdeno.Keď Pán Boh nechce, môže človek robiť, čo chce.Keď Pán Boh požehná, i na skale sa urodí.More nevypiješ, Boha nepremôžeš — neprevalíš. (O. 75.Moře nepřeleješ, ďábla neošidíš, Boha nepřemudruješ.VI. Sl. 225.Moře něvyleješ, djabla něošudiš, Boha něpřemudruješ.)Č. 11.Musí byť, čo Boh chce.T.Na božom požehnaní všetko záleží.Nádeja je u človeka, pomoc u Pána Boha.Nad ľuďmi Boh vládze. — Nad šťastím Boh vládne.Č. 149. Adalb. Bóg 322. (Dodáva sa nevážne:)A mačka nad myšami(alebo:)A vlk nad ovcami.Nebude po našom, ale po božej vôli.(Tiež:)Ani nie po mojom, ani nie po tvojom, ale bude po božom.Neminie ťa, čo ti je od Boha súdeno.(Pozri 18.)Od Boha dôstojnosť.(Trenč.) Č. 18.Od Boha šťastie.Pán Boh dal, Pán Boh vzal.(Z Jóba 1, 21.) Č. 17. Adalb. Bóg 42.Pánova je zem.Proti Bohu nic nemohu.(České, ale u Slov. udomácnené.) Č. 10. Porov. Adalb. Bóg 341.Sám sa neochráníš, ak ťa Boh neochráni.(Pozri 15.)To je V božích rukách.(= Nevieme, ako bude.) Adalb. Bóg. 365.U Boha nič nenie nemožného.(Z Luk. 1, 37.) Č. 3. Adalb. Bóg 23, 364.Všetko z neba letí.T.Všetci my pod Bohom chodíme.Č. 5. Adalb. Bóg 390.Všetko božie, nič nie naše.Všetko na svete len do času, iba Pán Boh naveky.Č. 6. a 262. Adalb. Bóg 389.Všetko od Boha.(Tiež:)Nič bez Boha.(K predošlému dodáva sa nevážne:)I koleno, i noha.[1]Ember czéloz, Isten határoz.

Zaturecky_Slovenske-prislovia-porekadla-a-uslovia-Dodatok-Boh.html.txt

Daromná robotaLacko Medzihradský bol pred vojnou slúžnym, teraz je náčelníkom. Je ešte mladý, mocný ani buk. Pochádza z tých Medzihradskovcov, ktorí sú známi svojou hlavatosťou a až príšernou chladnokrvnosťou. Jeho znamenitá ženička, Johanka Mešková, je prvotriedna gazdiná a doniesla mu do vena dvesto tridsaťosem jugerov[1]poľa a kúriu s dvoma veľkými záhradami, z ktorých má ročne i do štyridsať-päťdesiattisíc korún úžitku za kvety, zeleninu, ovocie a med. I Lacko Medzihradský mal svojich osemdesiat jutár, a tak spolu mali taký majetok, že pri ich vzornom hospodárení mohli nielen krásne vyžiť, ale ešte i každoročne celkom peknú sumu odložiť.Pán slúžny Medzihradský bol vždy verným Slovákom, pravda, Slovákom celkom svojho spôsobu. Mnoho on nečítal, ale jednako sa do všetkého rozumel podľa svojho rozumu a podľa náhľadov svojich gazdovských susedov. Jeho politika sa nerovnala ani martinskej, ani hlasistickej a už vôbec nie maďarónskej stoličných pánov. Preto by ho boli vďačne zavše vyhodili z úradu, ale starý Lehotský im dokázal, že by to veľmi zle urobili, keďže by im omnoho viac šarapaty narobil, keby nebol viazaný úradom. Neboli by ho mali celkom radi, lebo ani nedržal s nimi, nechodil s nimi ani do hostincov, ani na ich domáce trakty, keby nebol mal zvláštne ľahkú ruku v požičiavaní peňazí. Pravda, i v tom mal svoj spôsob. Ani päť zlatých nepožičal bez zmenky s vyplneným zrokom, na ktorý jeho starý hajdúch, Maťo Kršák, prišiel k dlžníkovi. I keď dlžník celú zmenku nevyplatil, ale istú čiastku vyplatiť musel i s úrokom, aký dávali banky svojim vkladateľom.Jedného krásneho letného dňa sa viezol Lacko Medzihradský na svojej podarenej bričke a znamenitom záprahu, keď stretol starého hájnika Jura Púpavu so psom. Zastal a vzal obidvoch na voz. Púpava rezko vyskočil na vozík a uvelebil sa na ňom, postaviac si duplovku medzi nohy. Kopov vyskočil za ním, odfukujúc a vrtiac sa, privítal známeho mu slúžneho, ktorý ho pohladil po hlave.Keby bol vedel, akej haravary mu narobí, nebol by to urobil. Lebo keď prišli na hrabovské lúky, bol na nich kŕdeľ oviec. Pravda, kopov sa nemohol na tú čeliadku dívať chladnokrvne, ale skočil medzi ovce a rozháňal ich po celej lúke. Púpava a slúžny sa smiali na psom šalení, lebo vedeli, že ani jednej neublíži.Ale inakšie hľadela na celú vec pani hlavná županka Patakyčka, ktorá z vysokej elegantnej bričky poháňala dvoch ostrých lipicánskych behúňov. Pri nej sedel major barón von Gecke, za nimi parádny kočiš so zloženými rukami.— Haó-hop, haó-hop! — zvolal na slúžneho, aby vystúpil, čo jeho kočiš už i tak bol urobil.Pani hlavná županka, veľmi švárna dáma, ktorá ukazovala pánu barónovi tunajší pekný kraj, pričom vše zišli na niektorých príhodných miestach zbierať huby, chcela ho presvedčiť i o tom, akého je ona dobrého srdca, a preto ostro zvolala na slúžneho:— Aká je to neľudskosť naháňať nevinné ovce psiskami! To je iste váš pes! Hneď si ho zavolajte naspäť! A kto ste vy?Lacko Medzihradský sa ani najmenej nerozčúlil, ale s najpriateľskejším úsmevom sa poklonil.— Ja som slúžny Medzihradský.Pani županka, nahnevaná teraz i pre úsmev slúžneho, osopila sa naňho:— A to ste vy ten istý Medzihradský, bizonyos[2]Medzihradský, o ktorom sa toľko hovorí a s ktorým si naši páni nevedia dať rady! No tak vás ja naučím!Pani županka sa cítila ani faraónka, ktorá koramizuje[3]otroka.Barón von Gecke sa s vyzývavo zaťatou hlavou a s pohrdlivým úsmevom díval na slúžneho, ktorý zasa len s priateľským úsmevom odpovedal:— Nuž, ja som to, ten „bizonyos Medzihradský“, a som zvedavý, čomu ma pani županka chce naučiť. Budem jej osvietenosti na každý prípad povďačný, lebo veď akési arabské porekadlo hovorí, že sa i od najmizernejšieho žobráka môžeme niečo naučiť.— Móres, pán slúžny, móres! Keď sa zídete s dámami, ako som ja, máte vyskočiť z vozíka a stáť predo mnou so zloženým klobúkom. Viete to?Slúžny zasa len s milým úsmevom odpovedal:— Veru je to povinnosť gavaliera alebo sluhu. Ale ja som slúžny a v našich služobných predpisoch niet o tom ani litery.— Vy ste neslušný a surový chlap, Medzihradský! — skríkla teraz už celkom rozzúrená županka.Major videl, že sa jeho spoločnica priveľmi rozčuľuje a že si s chladnokrvným odporcom nedá rady, i chcel jej byť na pomoci a urobil to i na základe svojho barónstva, svojho bohatstva a svojho rakúskeho vojenského stavu trojnásobne hlúpo. Chytil svoju šabľu a ťahal ju z pošvy, pričom kričal na slúžneho:— Zabúdate, že máte do činenia s dámou, ktorá je pod mojou ochranou!Lenže Púpava si chytro mykol zapekačku dobre pod zuby a obrátil svoju duplovku na majora, pričom štrkal kohútikmi. Puška, pravda, nebola nabitá.Pán major sa nemohol vynájsť v tejto neočakávanej situácii, a preto sa mimovoľne a chytro skoncentroval naspäť a odložil šabľu nabok. Rozumie sa, túto svoju junáckosť neospravedlňoval svojou nerozvážnou zbabelosťou, ale vrodenou hlúposťou buta tóta, ktorý je súci v svojej obmedzenosti streliť mu broky do brucha. Chcel byť však svojej dáme na pomoci, a preto jej zašepkal, teraz už s potrebnou opatrnosťou:— Dajte si s tým grobianom pokoj!Pani županka nebola taká opatrná, a preto zvolala hlasne, aby to pán slúžny dobre počul:— Pravdu máte, je to bezočivý surovec! Budem ho odporúčať do pozornosti svojmu mužovi!Pán slúžny vediac, že ju svojou posmešnou zdvorilosťou len väčšmi rozzúri, povedal jej s lichotivou láskavosťou:— Pani osvietená ma ráčila pomenovať bezočivým surovcom. Som presvedčený, že mi dosvedčí, že som to dobre počul. Však ráčila jej osvietenosť povedať „bez-o-či-vý su-ro-vec“?— Áno, keď chcete vedieť, povedala som, že ste bezočivý su-ro-vec!Pritom švirgla bičom a pustila nepokojné kone.Medzihradský jej ešte stihol zavolať:— Tak „bezočivý surovec“ ste ráčili povedať! Pán major, prosím, dobre si to zapamätať!Hlavný župan, pán Móric Pataky, bol pohodlný pán, ktorému boli výčiny jeho milej panej veľmi proti srsti. Tie výčiny totižto, do ktorých i jeho vtiahli, a to preto, aby ich reparoval. Keď sa dozvedel, že ho jeho milá Melánia tu i tu oklamala, z toho si mnoho nerobil, lebo také výčiny oni obyčajne vyrovnali na obapolnú spokojnosť. Ale ako vyrovnať tento výčin s Medzihradským? To bola nemilá vec. A bol mu i dlžen niekoľko tisícok a nebolo by mu milé, keby ich musel teraz vyplatiť. On totižto nerád upotrebúval hotové peniaze na vyplácanie dlžôb, lebo mal omnoho zábavnejšie možnosti ich vydať.Keď mu Medzihradský povedal, že by bol spokojný, keby ho pani hlavná županka odprosila, najmä kvôli barónovi Geckemu, vyhodil župan hlavu dohora, ako človek veľmi prekvapený.— Prečo práve barónovi kvôli?— Lebo pán barón bol prítomný pri tej afére.— Ach, ach, ach, to som ani nevedel! To sa viezol s mojou ženou do Bránickej doliny! A kto šiel ešte s nimi?— Kočiš.— Nicht übel![4]N-na! — i pohladil si napätými prstami viac ráz končitú bradu. — Myslím, že sa to dá spraviť. Odkážem vám zajtra, ako som sa rozhodol. Servus, servus! — pokýval mu rukou na rozlúčku.Popoludní dostal od osvietenej panej kartu, na ktorej ho obradne odprosila za urážku.„Ona mi to nedaruje. I preto nie, lebo som županovi vyfrflal, že bola s barónom na hubách v Bránickej doline.“Ani mu to nedarovala. Ale bola to osoba rafinovaná, ktorá vedela, že mu najväčšmi ublíži, keď ublíži jeho žene. On má beztak takú hrubú kožu, že si z ničoho nič nerobí.Hoci pani županka bola dáma, pochádzajúca z veľkého domu a vzdelaná vo vznešenom ústave, jednako sa zaujímala nadmieru o podrobnosti života svojich spoluobčanov. Po slovensky povedané, rada klebetila, a tak vedela o veľmi mnohých domácnostiach tajnosti, ktoré sa vyznačovali skôr pikantnosťou ako pravdivosťou. O domácnosti Medzihradskovcov bola najmä dobre informovaná. Vedela, že je pani Johanka znamenitá osoba, ale bez zvláštneho vzdelania, lebo celý jej záujmový kruh bol vyplnený len jej domácnosťou a rodnou dedinou. Veľmi zďaleka sa zaujímala trochu i o ostatnú stolicu. Iste ju dojalo zlomenie nohy dedinského pastiera omnoho viac ako smrť hoci aj samého ministerského predsedu. Ona bola hrdá, že je prvotriedna gazdiná, vzorná matka a verná žena. A preto ju pani županka chytila za tieto jej vlastnosti a roztrusovala o nej, že častovala svojich hostí napríklad nevypitvaným moriakom a že všetko pečivo našla za divánom, kde ho hostia potajomky pohádzali, keď ho nemohli zjesť pre paromvieakú chybu. A manželskú vernosť ženy je ešte ľahšie napadnúť. Veď je to ani dýchnutie na čisté sklo, ktoré sa hneď zakalí. Špinavé nie.Medzihradský videl, ako si jeho Johanka pre také sprostosti užiera srdce, a to ho bolelo. On mal svoju Johanku veľmi rád. Veď každý jej pohľad, každý jej pohyb mu prezrádzal, že ho jeho žena zbožňuje a že celé jej myslenie a dychtenie je len a len jemu a ich dvom detičkám venované. Keby sa županka bola len ním zaoberala, z toho by si nebol nič robil, ale to jej nemohol odpustiť, že mu takú znamenitú ženu trápila. Najväčšmi ho mrzelo, že nemohol vynájsť nijakej možnosti, ako by sa mohol na županke vyvŕšiť. Sám pánboh vie, aký je aj múdry a starší človek detský, ale najväčšmi ho uspokojilo, keď si predstavil, ako by jej v zlom zube mohol vŕtať.Raz sa pani županka zišla s Johankou v strižnom obchode Greinerovom, a hoci vedela, kto je tá pekná pansky oblečená osoba, ale so šatôčkou na hlave, pretvárala sa, že ju nezná a oslovila ju ako pospolitejšiu ženu, po slovensky a vykala jej, čo bolo rozhodne poníženie v jej a Johankiných očiach.— Poznáte ma?— Ako by som nepoznala pani hlavnú županku!Županku pichlo, že ju nepomenovala pani osvietenou. Lenže Johanka bola tiež zemianka a jej krv sa tiež pobúrila takým schválnym a bezpríčinným urazením. Nebola by ju vtedy pomenovala osvietenou, ani keby jej boli jazyk vytrhli.— Môj koč stojí pred stoličným domom. Prejdite ta a rozkážte kočišovi, aby sem prišiel po mňa. Rozumeli ste?Pani Johanka pozrela na ňu a na obchodníka, ktorého zamrzelo, že pani županka jeho dobrú odberateľku takto uráža, i povedal županke tichým hlasom po nemecky, čo pani Johanka veľmi dobre rozumela:— To je pani slúžna.— Tým lepšie, nech sa prejde, — odvetila pani županka a trhla pohrdlivo hlavou.Pani Johanka zaplatila za kúpu a išla k župankinmu kočišovi, čo bolo dosť obďaleč, a povedala mu, že mu pani osvietená odkázala, aby šiel naskutku domov do Blatníka, čo kočiš vďačne urobil, lebo mu bolo otupné podaromnici vyčkávať sem-tam sa motajúcu paniu.Županka čakala hodnú chvíľu na svoj koč; keď nechodil, pobrala sa sama za ním. Pred stoličným domom jej hajdúsi povedali, že pani slúžna Medzihradská poslala Ďuriho domov.Tento fígeľ mrzel pani županku tým väčšmi, lebo by ho ona od hocikoho bola skôr očakávala, ako od zdanlivo do piatich narátať nevediacej pani Johanky. Mrzelo ju i to, že sa každý z nej smial a chytal stranu pani slúžnej. Pre toto začala huckať medzi úradníctvom i proti samému Medzihradskému. Koniec jej búrenia bol, že sa Medzihradský dobrovoľne vzdal svojho úradu, keď videl, že ho i tak vyhodia z neho.Medzihradského toto pokračovanie veľmi rozhnevalo, ale jednako ani zďaleka nie tak ako jeho ženičku. Pritom bolo i to zaujímavé, že sa župan pretváral, ako keby jemu stranu chytal, a to preto, lebo mu bol dlžen šestnásťtisíc korún, ktoré mu alebo nechcel, alebo nemohol vrátiť.Ináč bol toto v tie časy i preto ťažký úder pre Medzihradského, lebo keď bol ako slúžny oslobodený od vojenskej služby, musel teraz ako poručík v zálohe narukovať. Na šťastie sa už blížil koniec vojny, lenže to vtedy ešte nikto nevedel, že je tak blízko, a tak sa pani Johanka dosť naplakala pre svojho drahého muža. Iste pokladala za silný dôkaz nevšímavosti pánaboha k jej modlitbám, keď v tie časy nepostretlo pani županku nijaké čo tuhšie nešťastie, lebo sa pani Johanka modlila zaň čo najúprimnejšie.Pani županke sa tak podarila pomsta na jej úplnú spokojnosť najskôr i preto, lebo anglické porekadlo hovorí, že každý pes má svoj deň, a tak ani pani županka nemohla byť o svoje právo ukrátená. Lenže ani pani Johanka.Lebo prišiel prevrat a prišiel domov i náš milý Medzihradský, práve v najlepší čas, aby bol vymenovaný za hlavného slúžneho. Zle pochodil medzi inými i náš milý známy Pataky so svojou znamenitou paňou, lebo prišiel nielen o úrad, ale i majetkovo sa silne zakolísal, keďže ho teraz napadli všetci veritelia okrem Medzihradského, nemajúc viac príčiny sa ho báť. Medzihradský nepokladal za hodné sa s ním pre niekoľko tisíc korún naťahovať, i preto nie, lebo si myslel, že vôbec z neho sotva čo vybije, i preto, lebo bol s tým na čistom, že by i jeho najlepší priatelia o ňom predpokladali, že to urobil z pomsty k nemu.Prešli zo dva roky a z Medzihradského sa stal znamenitý vedúci úradník, takže teraz každý nahliadol, aká to bola pre okres škoda, keď svedomitého človeka nechali pod Maďarmi otročiť pod naničhodným darebákom, ktorý jeho prácu len hatil.Patakyovci ešte vtedy bývali v Blatníku na svojom zadĺženom majetku, z ktorého im i pozemková reforma mala odkrojiť hodný kus, lenže v svoj čas, ktorý ešte vtedy nebol nastúpil. Do mesta veľmi nechodili, len keď ich niektorý úrad vypoďkal, a preto ich Medzihradský už skoro od prevratu nebol ani videl.Len jedného dňa sa predsa pridalo, že zazrel teraz už hodne ošúchaný záprah Patakyho pred ktorýmsi obchodom. Keď prišiel bližšie, videl, že pred sklepom stojí s akousi dámou bývalá pani županka. Mala na sebe dosť obdratý plášť proti dažďu, bola chudá a zdala sa byť zostarenou.Medzihradskému bolo ľúto ženskej. Mal pocit, že on boj proti nej na celej čiare vyhral, a to omnoho skvelejšie, ako by si to bol mohol žiadať. Vyhral všetko. Má majetok, má krásne, jemu najlepšie zodpovedajúce postavenie, ktoré mu umožňuje i to, že sa môže vyvŕšiť na nej pre ňu iste najbolestnejším spôsobom, totiž, že jej svojou šľachetnosťou vženie trvalý pocit studu do duše, ktorý ju bude omnoho bolestnejšie hrýzť, ako by ju mrzela nejaká malicherná škoda z pomsty, ktorou by iste vzbudil súcit obecenstva v jej záujme a odsúdenie seba.Tak si vtedy myslel a podľa toho sa i správal.Prišiel k nej, hoci videl, že zazrúc ho jedným okom, odvrátila sa od neho. Iste jej nebolo milé zísť sa s ním.Náčelník to videl a kráčal k nej. Práve preto šiel k nej, aby jej hneď a hneď ukázal, ako zmýšľa. Predtým nikdy nijakej dáme na ceste ruku nebozkal, teraz pristúpil k nej so zloženým klobúkom, chytil jej vzprierajúcu sa ruku a bozkal.— Ruky vám bozkávam, pani osvietená. Ako sa teším, že mám potešenie môcť vás pozdraviť! Ako sa ráčite mávať? Čo robí pán župan, čím sa zabáva? Nikde ho nevidieť.Županka sa ako vzdorovité dieťa odvrátila od neho a trhla plecom.— Čo vás je do nás? Vy ste teraz pánom, môžete sa smiať z nás. Nepretvarujte sa, tešíte sa, že nás vidíte v takomto položení. Ale ešte je nie všetkých dní koniec!— Osvietená pani, veľmi ľutujem, že sa ešte vždy hneváte na mňa, hoci som nikdy nemal v úmysle vám v hocičom chcieť škodiť. Ja za to nemôžem, že sa pomery takto v náš prospech premenili, hoci sa vám priznám, že sa ja tomu prevratu veľmi teším a že som pevne presvedčený, že sú ním stvorené pomery trvácne, keďže ony zodpovedajú spravodlivosti. Nemohol by som vám byť v niečom na pomoci?Pani županka odpovedala s vysloveným opovrhnutím:— Nepotrebujeme nič od vás! Dobrý deň! — i odvrátila sa a vošla do obchodu.Medzihradský je múdry človek i myslel si: „Tá osoba má pravdu. Ja by som sa na jej mieste celkom tak bol zachoval. Lenže ona urobí jednu veľkú chybu, a to tú, že celkom iste príde ku mne o deň-dva s nejakou žiadosťou. Ak nie ona, tak jej muž iste. Teraz príde na nich pozemková reforma, a v tejto veci im môžem mnoho osožiť, pričom našich ľudí nepoškodím.“Ale prešiel celý týždeň a o Patakyovcoch nebolo ani slychu. Myslel si, akí sú ľudia čudní! „Ja som im nič zlého neurobil, oni ma prenasledovali a donášali nielen do škody, ale tá baba ma, málo chýbalo, pripravila skoro o život. A jednako ma oni nenávidia! Ich pýcha a odpor sú omnoho väčšie ako ich rozvažitosť. Napokon nech si robia, ako sa im páči. Parom ich vzal!“Ako to často býva, tak to bolo i teraz. Sotva to domyslel, prišla k nemu sama pani županka! Bola oblečená veľmi elegantne, hoci nie podľa najnovšej módy. Medzihradský i myslel: „Robí celkom dobrý dojem, keď sa tak vytresne. Čo len chce? Hľa, predsa prišla!“Poklonil sa jej a ponúkol jej fotel, ale s omnoho väčšou zdržanlivosťou, než s akou sa jej bol klaňal na ulici.Ani ruku jej nebozkal.— Ráčte si sadnúť. Čím vám môžem slúžiť?— Vidíte, Medzihradský, aké sme my ženy, naozaj ako deti. Nedávno ste ma prekvapili svojou nemožnou dobrotou v takej miere, že som sa nemohla napochytro spamätať a správala som sa k vám urážlivo, keď som vám mala vlastne padnúť okolo krku. I sama som sa na seba hnevala a muž ma mal ubiť, keď som mu rozpovedala, čo som urobila. Odpusťte mi, vy šľachetný človek, veď ja mám i beztoho u vás rováš, ktorý nikdy nebudem môcť odrobiť.I podala mu ruku, a keď jej ju pobozkal, potriasla mu ju veľmi srdečne.— Ako ma teší, že uznávate, že sa u nás každý občan môže tešiť rovnakej podpore úradov.Pani županka sa usmiala.— No, nemusíte celkom tak obradne so mnou hovoriť. Ja chcem, aby sme boli takí tuhí priatelia, akí tuhí nepriatelia sme boli. Nahliadam, že ja som bola na vine. Možno budem môcť všetko vaše utrpenie nejako nahradiť.I pozrela naňho koketne, že s neporozumením zazrel na ňu.Zhovárali sa potom s pol hodiny veľmi priateľsky a rozišli sa bez toho, že by bola pani županka hocičo žiadala od Medzihradského, čo ho veľmi znepokojovalo. „Tí ľudia niečo odo mňa chcú, a to niečo vážneho! Najprv ma chcú zabajcovať, a keď budem už dobre mäkký, vtedy ma uvaria.“Medzihradský mal pravdu. O týždeň vrazil mu s veľkým hurtom — ako to bol jeho zvyk — Pataky do kancelárie a objímal ho a tykal mu. Medzihradský si myslel: „Akí sú to ľudia? Teraz si všetci títo páni tykajú so mnou. Predtým som im bol len ,maga’.“Pataky nechcel nič od neho, len pohárik pálenky, ktorý nemal na sklade, lebo i chvályhodný zvyk núkať návštevníkov pálenkami, vyšiel z módy.Ale odvtedy ho Pataky navštevoval častejšie a žiadal zakaždým niečo ťažko splniteľného. Bolo dobre, keď chcel len nejaké skoramizovanie sluhu, pravda, odporujúce zákonom, ktoré za starého režimu slúžny bez všetkej ťažkosti vykonal. Nechcel si dať nahovoriť, že náčelník je nie takým pánom, ktorý môže v okrese urobiť, čo sa mu páči. Nakoniec bol Medzihradský rád, keď Pataky žiadal od neho len peniaze.Bol šťastný, keď sa im podarilo predať majetok, ktorý mali v jeho okrese. Vďačne ich hostil v svojom dome dva týždne, kým neusporiadali svoje veci po odpredaji kaštieľa a pozemku. Pravda, jeho Johanka nechcela ani počuť o tom, žeby ona bola s Patakyovcami pod jednou strechou; odišla na ten čas na „súrnu“ návštevu k sestre, kým bývali Patakyovci u nich. Nemohla ich ani cítiť. Bola voči „tým ľuďom“ taká rozhorčená, že ani za sto rokov im nezabudne, ako hovorievala, čo proti nim popáchali.Niekoľko mesiacov po odchode Patakyovcov dal si veľký župan zavolať Medzihradského ad audiendum verbum[5]. Medzihradský nemal ani tušenia, čo s ním chce. Sprvu sa zhovárali veľmi priateľsky, až po dlhšej pomlčke, keď sa náčelník už chcel porúčať, odkašlal si trochu pán veľký župan a povedal:— Istú nepríjemnú vec vám musím povedať. Bývalý župan Pataky roztrusuje o vás, že vás podplatil dvadsaťtritisíc korunami, za čo ste mu urobili mnoho všelijakých nezákonitých skutkov. Čo je na tej veci pravda?Medzihradský s prekvapením potriasol hlavou a usmial sa.— Je veru možné, že ten človek to o mne táral. Netajím, že som mu šiel v niektorých veciach poruke, ale len v medziach zákona. Veď sú akty tu a môžete do nich pozrieť, kedy sa vám ľúbi. A čo sa týka tých dvadsaťtritisíc korún, na to mám náhodou doklady pri sebe, — i vyšiel do predizby a doniesol odtiaľ aktovku, z ktorej vybral dosť hodnú kopu zmeniek, z nich vytiahol asi sedem-osem a podal ich županovi, ktorý ich poprezeral.— Tak čo? Sú to zmenky na dvadsaťtritisíc korún, podpísané Patakym a jeho ženou a čiastočne len ňou samou. Tak teda vám dali zmenky namiesto peňazí?— To si vy, pán župan, myslíte, že ma ten chlap skutočne podplatil! Ale nie! Tie peniaze som ja Patakymu požičal, a to šestnásťtisíc ešte pred vojnou, za čo ma on na nástrahy svojej ženy dal pozbaviť úradu a poslal na vojnu. Keď prezriete zmenky, uvidíte na nich poznámky, ktoré dokazujú, že sú staršieho dáta; ostatné zmenky, datované už po prevrate, sú dokladom na pôžičku, ktorú som mu dal v posledné časy a ktoré sú podpísané i jeho ženou. Ináč mám na to i svedkov, že som mu tie peniaze vyplatil, lebo som to zásadne vždy robieval, že som peniaze tým pánom len pred svedkami vyplácal. A teraz ten chlap o mne hovorí, že on mi dal peniaze, a vy to veríte! Pán župan, nevedeli by ste mi povedať, kedy a pred kým to hovoril pán Pataky?Župan krútil hlavou.— To je neuveriteľná dobrota od vás, že ste takému človeku šli nielen poruke, ale ešte i peniaze požičali! Pán náčelník, to je slabosť! Vysvetlite mi, prečo ste to robili?Medzihradský vzal celý fascikel zmeniek a predložil ho županovi.— Podívajte sa na tieto zmenky. To sú zmenky mojich bývalých a terajších kolegov. Robí mi radosť pomáhať tým ľuďom. Pri mojom spôsobe života mal som a mám peňazí dosť. Na nejakých stotisíc korunách mi nezáleží. Iní ich prehrali v kartách, ja ich prípadne utratím, pomáhajúc kolegom. Možno myslíte, že úžerníčim. Ľahko sa môžete presvedčiť, že beriem iba štyri percentá od pôžičky. Zato ma vyhodili z úradu tí kamaráti. Pataky je len takým mojím dlžníkom ako iní. Prosím vás ešte raz, povedzte mi, kto vám povedal, že ma Pataky podplatil a kde a od koho to počul.— Rozprával mi to Körmöczi, ktorý cestoval v jednom kupé s bývalými županmi Patakym a Fehérom a s poslancom Švarcom do Pešti. Týmto hovoril, že naša administrácia je úplne skazená a že za peniaze u nás možno kúpiť všetko. Na dôkaz spomínal vás.— Nuž vidíte, pán župan, najskôr spomínal ten pán aj kadejaké klebety, ktoré jeho žena potárala na moju ženu, aby dokázala, aká zberba hrá teraz u nás úlohu pánov.— I o vašej panej rozprával čosi, pravdu máte.— Pán župan, ja sa tomu človeku nedivím, pokladám to od Patakyho, ako človeka celkom ordinárneho zmýšľania, za celkom prirodzené a — boh vie — ani sa preto nemôžem naňho hnevať. Nám je ľahko odpustiť tým pánom kadečo, keď sme my na celej čiare nastúpili ich dedičstvo. Pobrali sme im úrady a majetky — už totižto, kto pobral. Ale oni nám nemôžu tak ľahko odpustiť bolesti, ktoré teraz musia znášať; my im skôr prepáčime, čo sme už pretrpeli, lebo veď je dulcis memoria praeteritorum malorum[6]. My sme sa stali pánmi zo žobrákov a im sme hodili na krk žobrácku kapsu. On musí na mňa nadávať, hoci i luže, lebo si aspoň takto uľaví na duši pre celý prevrat, a nie práve pre mňa. Nevie napochytro vymyslieť inú históriu, a tak prekrúti na svoje kopyto moje pokračovanie s ním. Myslí si, že pred cudzími ľuďmi môže tárať o mne, čo chce, lenže tu nejde o moju osobu, ale o náš údajne mizerný spôsob úradovania, ktorý je, ako oni tárajú, omnoho horší, ako bol maďarský. Keď povážite, ako ja chápem tieto veci, tak musíte uznať, že v tom niet nijakej slabosti. Myslíte, že som sa mal na Patakyovcoch vŕšiť?— No, to iste nie. Ale peniazmi ste ich tiež nemuseli kŕmiť.— Nuž to je, pán župan, moja privátna pasia, v ktorej si ja nedám od nikoho predpisovať. Ja som sa chcel svojím spôsobom na tých ľuďoch vyvŕšiť a urobil som to podľa mojej mienky dôkladnejšie, ako by som to bol urobil opačným spôsobom. A z politického hľadiska som konal tiež správnejšie, ako keby som im bol dal možnosť žalovať sa na mňa oprávnene.— Faktum je, že iste im pysky jednako nezavreli.— Nie, to máte pravdu. Ale aby sa niekto tak správal, ako to urobil Pataky, je predsa len potrebná mimoriadna porcia ordinárnosti, s akou som ja nerátal. Jednako, keď vezmete do ohľadu celý spôsob boja maďarského národa proti nám, tak uznáte, že je pokračovanie Patakyho toho istého druhu.— Máte pravdu, — pokýval župan hlavou na znak súhlasu, — jednako myslím, že vaša pani mala viac zdravého citu voči tým ľuďom ako vy.— To sa zdá na prvý pohľad. Ja myslím, že pri lepšom rozvážení musí každý uznať, že som svojím konaním dal väčší oflinok ako hocijakou ostrou disciplínou, lebo keď porovnajú svoje správanie sa s mojím — čo musia urobiť hoci i mimovoľne — tak uznajú, že sa správali ako úplne bezcenní ľudia.[1]juger— (z lat.) plošná miera, jutro[2]bizonyos— (maď.) istý[3]koramizovať— (z lat.) dosvedčiť; z pôvodného administratívneho jazyka: coram me, predo mnou[4]Nicht übel!- (nem.) Nie zle![5]ad audiendum verbum- (lat.) na vypočutie, na výsluch[6]dulcis memoria praeteritorum malorum- (lat.) sladká je spomienka na pominuté už zlo

Nadasi-Jege_Daromna-robota.html.txt

1. Aký človek, taká rečPrísloviaAko vedel, tak povedel.Adalb. Powiadać 5.Aký zvon, taký zvuk; aké gajdy, taký huk. — Aké husle, taký zvuk; aké gajdy, taký huk.Adalb. Dzwon 6.Čo kto má v komore, vydáva do kuchyne.Č. 69.Hrniec sa po zvuku pozná.5Jaky človek, taka beśeda.Šariš.RečAké srdce, taká reč. — Aké srdce, taký jazyk.Aký človek, taká reč.Č. 69.Aký rozum, taká reč.Č. 69. Adalb. Gwara 4.Čo iného môžeš čakať od blázna ako bláznivé reči?10Nečakaj múdrej reči od blázna.Od planého človeka planá reč.VravaAká hlava, taká vrava.Aká vrava, taká sprava.Poznáš po vrave, čo jesto v hlave.Č. 69. Adalb. Słowo 42.Vták, vtáčik15Aký vtáčik, taký spev; aký medveď, taký rev; aká sviňa, taký kvik; aký úplaz, taký šmyk; aké drevo, taký cvik.Aký vtáčik, taký speváčik.Adalb. Ptak 12.Aký vták, taká pieseň.Od planého vtáka planý spev.Po speve vtáka poznajú.Č. 69, 267 Adalb. Ptak 58.20Vtáka poznať po perí, vlka po srsti, človeka po reči.Č. 69, 267, 635. Adalb. Ptak 59, Zwierz 4.Zo sprostej hlavy sprosté slovo. — Zo sprostých úst sprosté slovo.

Zaturecky_Slovenske-prislovia-porekadla-a-uslovia-Ludska-rec-a-slovo.html.txt

Súseda sa obesilaIKeď sme jedno pekné, zimmé ráno vstávali — mne doniesla sestra kávu do postele — bolo nám čudné, že je okolo nás také ticho, že od súsedov neozývá sa žiaden krik. Bolo nám to naskrze nepochopiteľné, keďže nás krik súsedov budieval už od rokov. Čo je iným ľuďom budíček, to bývaly pre nás slová:— Ja som tu pán v mojom dome, ja Ďuro Lobodáš Rapkáče — ako sa náš súsed pred svojou ženou skoro každý deň chválieval — keď chcem, hneď ju z môjho domu vyhodím, tú kľampu naničhodnú! Na môj’ dušu, hneď to urobím, keď chcem. Na ulicu vyšmarím za ňou tie jej handry!No, to ráno bolo ticho, jako na cmiteri. Ešte ani len kohútov nepočuli sme zakikiríkať, ani kravy zaručať. Moja mater nemohla sa zdržať, aby sa neozvala:— A tože už čo má byť, dietky?! Sedem hodín! Vari naši súsedovci ešte nepovstávali?Popod naše obloky prebehlo pár detvákov. Voľaktoré sa i búšilo do múru.Moja mladšia sestra, ešte strapatá, podišla zvedave k obloku a kukla na ulicu:— Pred súsedovie kŕdeľ detí! Just ide ta doktor. Iste Lobodáška muža ohlušila!— Jaj! Ako som sa zľakla! Nehovor, dievča, také strašné reči! — krotila mater podráždenú obrazotvornosť svojej dcéry.Ja som si šnoroval topánky v kuchyni, a sestra Mariška sa v izbe umývala, keď pribehla rožkárka:— Dobré ráno vinšujem! Počuli, prosím? Lobodáška sa obesila.— Čo?! — vybehla z izby sestra Mariška ešte neutretá.— Súseda sa obesila! Súseda sa obesila! — zvolala matka žalostne a pustila sa do usedavého plaču.A pohádžúc na seba jeden golier, druhá šatku, vyleteli sme jako bez duše z domu. Splašené sliepky kotkodákajúc vyletely po rebríku na povalu, husy zagágaly, a pes Tisa dobehol do zahrady za nami.Brat Ondriš potkol sa na uhle a rozpľaštil sa ako žaba na klzkom trottoáre. No, nedbajúc na údery, zviechal sa chytro so zeme a bežal ďalej.Na súsedovic dvore brána dokorán otvorená. Na dvore plno sveta, ponajviac z nášho horného konca, tedy skoro všetko bližší i ďalší súsedia, počnúc od súkromníka Bačkora a poštového úradníka Želenského, až po krivého Kochniara a starého Motaja. No, najviac bolo predsa len ženských. Všeobecný šum a tlumená vrava. Jedni sa vypytovali, čo a ako sa to vlastne stalo, druhí rozprávali, kombinovali, hádali.— Ach, chudiatko, súseda naša dobrá! — počala štkať stará Mrvová, strhnúc sebou k plaču aj našu citnú mať. Ženský plač stával sa čo raz všeobecnejším. Ja vnišiel som dnu do izby, kde na vysokej, odokrytej posteli ležala nešťastnica. Oblečená len tak po domácky: ošúchané barchanové šaty, kávová šatka na hlave, kapce na nohách, okolo pása tlačená zástera. Tvár kus nabehnutá, osinelá, ruky skoro lilavé. Veru potratila krásu, nebožká! Okolo nej muž v čižmách, ešte neučesaný, ani mašle nemal ešte na krku. Ale červená, nepekná tvár triasla sa mu od rozčulenia, a hrubé mäsité pery šeptaly žalostne.— Ach, Vilma, Vilmuška, žena moja drahá, čo si nám to urobila?! — a vše nahol sa nad ňu, jakoby ešte celkom neveril, že to bezvládné telo na posteli je už bez života. Syn Samo plakal tíško, bez slova, tu i tu pobozkal matkine zsinalé ruky.Na podrobnosti nešťastia nemusel sa človek vypytovať. Rozprávaly či šeptaly ich aj tri súsedy odrazu. Odrezal ju kraviar Jano, ale bola, chudera, už vychladnutá. Bolo to ešte na svite, jako prvýraz vkročil do maštale. Ešte kus rozospatý, dobre, že s nôh nespadol od hrúzy. Musela sa obesiť ešte v noci alebo už večer. Krava Rysuľa mala odtlačené na chrbte opätky (šľapaje či stopy boly blatisté). Musela súseda vyliezť na kravu, tak si uviazať žinku okolo hrdla a potom soskočiť krave s chrbta a zostať viseť. Nemala stolčeka, pomohla jej krava. Hrozné!Vkročil richtár, Lobodášov strýc. Onedlho prišiel i Chrenko, urbariálny präses, za nimi viacerí z rodiny, i notár a jeden boženník sa dostavili. Nuž, naša súseda, vraj, zmizla z domu už deň pred svojím hrozným činom. U Lobodášov bola zase zvada. Muž a syn nemohli jej večer nikde nájsť. No nerobili si z toho žiadne starosti. Veď nebolo to u súsedov Lobodášov nič neobyčajného, že gazdiná povadiac sa s mužom odišla — nepovediac nikomu ani slova, kam ide — k matke na deň — dva — tri. Súsedkina matka, stará Záborská, bývala po mužovej smrti tiež v meste, na dolnom konci, dcéra mala k nej vyše kilometra cesty. Stará mala dom, mala v ňom hodne kvartielnikov a trochu peňazí v banke. Žila veľmi skromne, to keď mala tú ktorú korunku alebo pár vajíček, už napomohla nimi dcéru. Beztak bolo to v meste jej jediné dieťa. Ostatné boly všetky ďalej.Stará Záborská nebola mrcha testiná. Ale zato nepovažovala, zemianka, vdova po sirotskom otcovi, svojho zaťa, sedliaka Lobodáša za sebe roveň. Pri manželských rôzniciach, na ktoré život našich súsedov bol bohatý, chytala vše len dcére stranu. Ačpráve ani s tou sa nesnášala nejak chýrne. Ale matke naša súseda ešte najskor vedela ustúpiť. No, súsedovi Lobodášovi stará zemianka nebárs imponovala. Keď on dakedy zapriahajúc do poľa si odľahčil:— Ach, veďže ja mám aj za život s takými dvoma bosorkami! Že ich to nevie parom vziať!, ozvala sa testiná:— Nehovor hriešne reči, syn môj! Veď keby som ja dakedy ktorousi korunkou nevypomohla, neraz by si veru ani neobedoval. — Bola záduchčivá, hovorila veľmi tíško, viac len sypela. Bola taká slabá a kašľala skoro ustavične, že neraz sa jej zdalo, že ju do rána zadusí. Pritom všetkom ju zať pramálo rešpektoval, a keď vyhodila mu na oči tých pár korún, ktorými dcére tu i tam vypomohla, odvrkol zlostne:— Čím by sa ešte nepochválila, stará bosorka! Veru ma vy aj napomáhate, keď ma len vyžierate! Ale nech som dobrý, ja vás obe vyhodím z domu, ja vám ukážem, kto je tu pánom.— Ach, či som ja odkázaná na tvoju milosť! Či ja nebývam vo svojom! — sypievala stará.— Ale čušte! Načo sem chodíte?! — zahriakol súsed svoju testinú.Toto všetko prišlo mi teraz v tejto krušnej chvíli na um. Ale stará nesypela, lebo jej tam nebolo, a zať jej neodvrkoval, lebo plakal horko nad ženou.— Kdeže je stará Záborská, keď dosiaľ neprišla? — ozval sa starý Kochniar. — Vari len vie čo sa stalo s jej dcérou?— Ach, zaťalo ju v ľadvie — ozvala sa mladá Obrciaňka, vdova po stolárovi. — Ale hádam by sa jej malo ísť povedať?— Ba ešte čo?! Ešte by mohlo na srdce dôjsť, starej, chorľavej osobe! — ozval sa Bačkor, mohutný, zavalitý chlap s poriadnou plešinou.— Stará Záborská ide! Mocik a Kuciaň ju zbadali stojaci na ulici pred domom. Všetko obrátilo hlavy smerom k ulici. No, my deti sme sa chytro vzpamätaly, pochytaly našu matku za ruky a ponáhľaly sme sa domov. Matka sa dala viesť, veď bola neučesaná. Sestre Mariške až vtedy prišlo na um, že sa po umývaní ešte neutrela, sestra Lina sa trhla, rozpomenúc sa, že iste jej už v kuchyni mlieko vykypelo, a ja potkýňal som sa o tkanice nezašnorovaných topánok.Vlastne sobrali sme matku tak náhle domov preto, aby sa nerozčúlila, počujúc vykladať starú Záborskú.Pri oneskorených raňajkách spomínali sme ešte dlho strašný prípad. No, čoskoro rozišli sme sa po dome a poli každý po svojej práci. Ale mne celý deň nevychádzala z umu nešťastná súseda, krásna Vilma.IILebo áno, krásna bola naša nešťastná súseda. Krásna bola na odmaľovanie. Keď šla ulicou, neraz počula za sebou šepot:— Ach, jaká utešená osoba!Jej krásu obdivovaly za dievčaťa dve stolice, pre jej krásu blaznel sa celých päť rokov náš sused Lobodáš, kým si ju horko-ťažko za ženu nevychodil. Pre krásu zachoval k našej súsede svet rešpekt, i keď sa spustila a s mužom vadievala a bíjavala skoro každodenne.Ano, krásna bola Vilma Lobodáška. Podlhovastá biela tvár s jako kryštáľ jasnýma modrýma očima, vysokým čelom, pery jako ružový puk, pomedzi ne belely sa biele zuby jako rad perál. Súseda mala bujné blond vlasy a utešenú, vysokú, štihlú postavu. Okolo domu chodila veľmi jednoducho, v lete najviac v lacnej tlačenici, v zime v barchanovej sukni a kožušenom lajblíku. Ale keď sa tak v nedeľu šla okúpať do blízkych Teplíc a v čiernych hodvábnych šatoch, v klobúku so pštrosím perom a s čipkovým slnečníkom v bielej ako mramor ruke prechádzala sa so mnou v kúpeľnom parku, išli na nej mužskí oči nechať. Kto ju videl len okolo domu, iste by ju tam nebol ani poznal.Inak bola všeobecne známa. Fotograf v meste zväčšil na obraz jej podobizeň a užíval ju za reklamu svojho umenia. Od rokov bola vo výklade. A keď sa nás nejaký prespolný človek alebo český turista, obzerajúc vystavené fotografie, spytoval:— Kto je to tá krásna dáma? — odpovedali sme hrdo:— Naša pekná súseda Vilma Lobodáška.Súsed Lobodáš už nebol taký krásavec. Nevysoký, nahrublý, mierne do predku nahnutý, nemotorný chlap s ťažkým, neistým krokom, lilavou vypitou tvárou, nízkým čelom, s mutnými, kus šikmými malými čiernymi očami passoval ku svojej krásnej žene jako päsť na oko.Pre nezasväteného je vlastne záhadou, ako sa taký nerovný pár mohol len sobrať, jako mohla taká krásavica ísť za takého chrapúňa.Hja, to má svoju historiu.Záborský Déneš bol jeden z najpopulárnejších zemanov v trenčianskej stolici. Bol to pekný, vysoký chlap s peknou, hustou, veľkou bradou jako Mikuláš Zrínsky. Bol statkárom v malej dedinke Záborí a stoličným úradníkom v blízkom stoličnom sídle, mestečku Sv. Michale. Človek veľmi milý, vždy nosil vo vrecku cukríky, ktoré cudzím deťom rozdával. Zato, keď sa viezol cestou na bričke, šeptaly si detváky jedno druhému:— Pozri! To sa vezie náš otec! Sirotský otec! Keby nám náš otec zomreli, ten by nám bol otcom!I kortešom býval Záborský prvotriednym. Keď opposicia pohýbala okresy a vládnej strane počala sa klátiť pôda pod nohama, začali sa stoliční páni, počnúc od hlavného župana a vicišpána až po kancellistov v slúžnovskej krútiť okolo sirotského otca:— Keď sa Dino báči ukáže v Motešiciach, hneď ľudáci odstúpia. I Mutňany len na neho čakajú, jako im on zapíska. A Lehoťania šli by za ním aj do ohňa. Dino báči, len rozkážu zapriahať, a už ideme s nimi aj do pekla!A starého Záborského to rozohnilo:— Dajte zapriahnuť! Ideme do Motešíc a na Dolnú Lehotu! Z tých dvoch dedín nesmú tí bludári (myslel ľudákov) dostať dohromady tri hlasy! Jako že sa volám Záborský Díneš de Felsö et Alsó-Zábor et Jordánfalva!A kortešačka Záborského mala neraz zázračný účinok. Raz v michalskom okrese mala už opposícia jedenásť hlasov väčšiny, keď zjavil sa sirotský otec bleskurýchle na koči na blízkej Umrlej Lehôtke, povyťahoval gazdov, ktorého z maštale, kde statok kŕmil, ktorého z pivnice, ktorú vraj práve išiel pieskom vysypať, ktorého i z postele, kde ležal na smrť chorý a do záverečnej hodiny doviedol dvadsať voličov. Osud vládnej strane visel vraj na vlase. Zachránil ju Záborský Díneš. Nie div, že získal si veľký rešpekt u priateľa i nepriateľa.O gazdovstvo staral sa Dino báči už trochu menej. No, zato gazdovali synovia Šándor a Fero. Najstarší Laci bol už od troch rokov kasnárom u grófa Battlyányho.Dcéry mali Záborskovci tiež tri: Dve staršie boly vydaté: Irma za notárom Belicaym v Stankovciach, Bela za kasnárom Farbakom v Moravciach. Vena s nimi Záborský mnoho nedal. Majetok bol síce hodný, ale zčiastky už obťažený. Najmladšia dcéra Vilma bola najkrajšia. Ako to najmladšie dieťa býva, bola miláčkom rodičov.Do polgárky (meštianskej školy) chodila do blízkeho Michala. Obyčajne vozievala sa ta s otcom na bričke. Ale v škole málo vynikla. Prvú triedu opakovala, v štvrtej prepadla. Ale už ako žiačka kokettovala so žiakami obchodnej školy. Idúc popri fešnejšom študentovi, spúšťavala na zem knižku alebo sošit, aby jej ho zodvihol a oboznámil sa s ňou. Nie div, že u spolužiačok bola menej obľúbená, jako u chlapcov, ktorí sa menovite v tanečnej škole za pekným zemänčaťom išli zpochabeť.Po tanečnej škole chodila Vilmuška do mesta do šitia. Nie tak k vôli šitiu samému, jako skôr k vôli spoločnosti. Dievčat chodilo do šitia naraz šesť, švajdleny tri. Cez obed a olovrant staly si do oblokov. Nikto neprešiel ulicou, aby ho neboly vysúdily. Popod obloky šla pani, klobúk so pštrosovým perom. Vedelo sa o nej, že na ľavé ucho nedopočuje. Dievčatá spustily:— Vítajte, kmotra, na trhu!mám gunára v batohu.ako sa vám majú deti?Veď má krýdla uviazané, neuletí.Ale, pani kmotra, vy ste vari hluchá?Mám kôročku vo vrecku, ale mi je suchá.Nasledoval nehorázny smiech a váľanie sa po diváni.Na druhej strane ulice bolo vidno Machajku, ženu fotografa, v žltej kožušinovej garnitúre, zelenej sukni, červenej blúze a lilavom klobúku.— Mariša! Anna! chytro! komédia ide! z cirkusu ušla! — a celá šicia škola tisla sa k oblokom. — No, však je tá doriadená! dora bláznivá! Pätoro detí má a rada by sa páčila.No, pani zvrtla rovno k švajdlenám. Každá z dievčat bola v okamžení v tej najvážnejšej pozitúre, a keď ozvalo sa na dverách klopanie a pani vstúpila dnu, odhodila najstaršia zo sestár švajdlen robotu a s roztomilým úsmevom ju vítala:— Ruky bozkávam! Také sme boly zahrúžené do práce, že sme vás, milosťpani, ani nezbadaly! A jaká feš! Ani z najprvšieho žurnálu vystrihnutá! A ten vkus! To žlté boa k tej zelenej sukni. Milosťpani, mnohým dámam šijem, ale ani jedna nemá taký vkus, jako vy!A keď po pár minútach zatvárala pani bráničku, všetky ševkyne chytali sa za boky, najstaršia vypľazovala smerom k obloku jazyk a Vilmuška Záborských ukazovala odchádzajúcej panej iá.— Pýcha na ulici, a handry v truhlici! Jaká páva! Videly ste, aké má topánky vykrivené!IIIKeď Vilmušku v sedemnástom roku uviedli rodičia do spoločnosti, bola už dosť ostrieľaná. Nachtmusík a pohľadníc nadostávala sa už v predošlých rokoch vyše práva. Kurizantov bol onedlho celý roj. Skoro každú nedeľu býval u Záborských večierok. Povolávaní bývali naň mladší stoliční úradníci, notár Harbuľa, apatekár a kupec Višňovec. Nežná pleť zastúpená bývala Vilmuškou a často i jej vydatými staršími sestrami, ktoré veľmi často chodievaly k rodičom na návštevu. Len zriedkakedy pozvala Vilmuška na večierok i so dve-tri kamarátky, zemianske dievčatá zo súsedných dedín.Na večierkoch sa jedlo, pilo, spievalo, niekedy — hrávala notárka Irma na klavíri — aj tancovalo, a — usilovne kurizovalo, kartovalo atď. Starý Záborský pri takých príležitostiach býval vo svojom elemente. Nalievajúc do pohárikov a štrngajúc si s hosťmi, celý omladol, a poťahujúc z tajtíčky z morskej peny, rozhovoril sa o tých starých zlatých časoch, keď bývala po stoliciach ešte reštaurácia, t. j. stoličných úradníkov volili len zemani. Kortešovalo sa i polrokom vopred. Keď sa na fašiangy vyhlásilo, že na jaseň bude v Trenčianskej reštaurácia, Lehoťania na jar role už nezorali, neobsiali, ale nechali úhorom ležať. Roboty sa ani nedotkli. V dedine boly dve kortešské tane. Starý Zamarócy bol veliteľom v jednej z nich. Na obed každý deň varievalo sa mäso a polievka a to na útraty kandidátov. Každý deň, keď blížilo sa poludnie, mašírovaly panie sestry ku kotlom. Každá niesla v ruke hrniec. Starý Zamarócy spýtal sa každej:— Koľkože vás je doma, pani sestra?— Štvoro.A starý Zamarócy hodil pani sestre štyri kusy mäsa do fertušky a načrel jej z kotla polievky do hrnca.— Ale nech vás všetkých Pán Boh zkára, ak pán brat neodovzdá votum na Bystrického!— Odovzdá, akože tu stojím! — božila sa zemianka.A mladé zemančatá vyspevovaly hore dedinou:„Kokrháč, kaňa, krahulec,tí všetci kujú jednu vec.“Kokrháč, kaňa, krahulec boly prezyvky protivných kandidátov na stoličné úrady.Potom rozprával Dino báči o silákovi Elekovi Motešickom, ktorý keď sa zjavil s fokošom v ruke na jarmoku v Michale, naľakali sa jarmočníci tak, že hneď počali šiatre rozoberať a tovar pakovať.— Hja, za mojich mladých časov to bol inakší svet! — obrátil sa starý Záborský k mladým ľuďom, sediacim u neho na večierku. — My sme sa vedeli zabávať, i tri dni a tri noci na jeden dúšok a nebolo nám nič. Terajšia mládež má kacnjamer už od jednej noci; náhle sa počne zabávať, už je jako polámaná. Gavalieri vymreli. Teraz platí za gavaliera, kto dá kellnerovi korunu-dve diškrécie. Viete, kto bol gavalier? Starý Marek Pongrác. Keď za mladi prezabával asi päťdesiattisíczlatový rodičovský majetok, býval pri stolici diurnistom. Až po rokoch to dopracoval na kancellistu. No, príjmy boly prislabé pre takého gavaliera. Nuž, veru tu i tu opáčil rodinu, príbuzných po okolí. A tí ho už nepustili s prázdnou rukou. Ktorý mu prečaral deravé čižmy za nové, ktorý mu dal zase svoj lanský svrchník. I tých šupákov mu už len strčili do vrecka. Raz vám veru tak fáral pešo od bratranca z Beckova do Trenčína. Asi v pol ceste — bolo už po obede, pekný, slnečný letný deň — postretnú ho na hradskej cigáni, Farkaš Pištova banda. Z Pongráca žili, huncúti, roky, a roky. Ale i cigáň má bečulet (statočnosť). Vedeli dobre, že Marek Pongrác už dogazdoval, že budú hrať zadarmo. Ale poskákali predsa s vozov, složili inštrumenty, a primáš spýtal sa úslužne:— Čo rozkážu, pán veľkomožný?A Pongrác Marek si rozkázal:— Zahraj mi, Pišta, „Prevez, prevez, prievozníčku!“ A Pišta hral, až starému Pongrácovi vyhŕkly slzy. Veď pri tej piesni zišla mu na um celá jeho mladosť.A keď banda zatíchla, vytiahol Marek z pugillára desiatku, viac nemal na celom svojom bydle. Keď tú minie, bude dva týždne biediť, skoro hladovať — toľko ešte chybovalo do prvého. No, Marek neváhal, a podal Pištovi desiatku. Ten chcel rozmieňať, vydávať. Ale Marek nedal:— Nechaj, Pišta, nechaj!— Nuž, to bol gavalier, nie terajší lacní šviháci — končil Dino báči.IVNa prvom stoličnom bále, na ktorom Vilmuška Záborských s rodičmi bola, zabávala sa znamenite. Išli ju tanečníci rozchytať. Ani si, chúďa, vydýchnuť nemala času. Matka sa rozplývala od slasti, len starý Záborský mrmlal cez zuby ustarostený:— Ešte sa jej niečo stane, šaľovi! Kto by sa to tak bláznive vrtel!No, peknej Vilmuške — ktorej dostalo sa na bále meno „trenčianska ruža“ — nestalo sa nič. Mladé stvorenie prekvitalo krásou.Na jednom zimnom večierku u Záborských v Záborí shromaždila sa pekná spoločnosť. Krom známych mladých ľudí doviedli dnes i nového hosťa: stoličného praktikanta Gejzu Nozdrovického, gavaliera podľa najnovšieho strihu a športsmana. Nozdrovický bol vysoký, štihlý, počerný chlapík s monoklom na oku a podlhovastou jazvou na ľavom líci, utŕženou v súboji. Tedy na prvý pohľad zaujímavý. Veľký orličí nos a malé ruky svedčily zrejme o tom, že je z dobrej, šľachtickej rodiny. Prišiel s kytkou bielych chrysantém. Do Záborských uviedol ho báči Pišta Jazernický, podslúžny.Nozdrovický bol veľmi galantný. S komplimentami nesporil:— Túžil som už dávnejšie uvideť trenčiansku ružu, krásnu slečnu Vilmušku. Dnes som šťastný, túžba sa mi splnila — hovoril podávajúc peknú kytku.Vilma sa mierne zapýrila, srdce jej trochu hlasnejšie zabúchalo. — Iste je do mňa zaľúbený, veľmi zaľúbený — myslela si, celá šťastná.No, fešný Nozdrovický, ako sa zdalo, bol k domácej slečne pozorný len zo zdvorilosti. Najviac venoval sa Jazernických Mariške, s ktorou musel byť už dávnejšie známy. Ale starí známi zostali Vilmuške verní. Kupec Višňovec — mladík ani zo škatuľky, ale trochu škróbený — vyznával jej lásku znovu, už vari po desiaty raz. Pri tom neustále hladil svoje husté, beľavé fúziky a prevracal mierne pekné beľavé oči. Bolo vidno, že je veľmi namyslený na svoju krásu. Vilmu poznal ešte z tanečných hodín. Do vyznávania lásky bol vždy hotový. Zprvu jeho slová Vilmu hodne rozoberaly. Počínala byť Višňovcovi milšia, jako ostatným záletníkom. No, zkusená sestra Irma ju vybúchala po chrbte:— Maj rozum, ty pochábeľ! Myslíš, že si ťa Višňovec kedy vezme. Ten kurizuje aj desiatim v jeden čas. Tebe tu vyznáva lásku a po meste dáva nachtmuziky. Ten človek je strašne za peniazmi. Po panských domoch pokurizuje a vezme si dáku bohatú mäsiarsku alebo pekársku dcéru. Ešte si pre neho druhých odpudíš. Rozum, dievča, rozum!A po čase počínala byť Vilma k Višňovcovým vrelým slovám ľahostajnejšia.Apatekár Kordáč, druhý zo stálych, vytrvalých Vilminých záletníkov, predstavený jej bol na stoličnom bále. Bol jedným z aranžérov. Postavy bol nižšej, beľavých riedkych vlasov, zelenkastých očí, hlas vždy kus zachrípnutý. No, koril sa Vilmuške veľmi a pohyboval sa vždy v prvej spoločnosti. Záborskovci ho držali za rozhodne vážnejšieho kurizanta, jako Višňovca. Ani nebolo o ňom počuť, že by tak iným kurizoval. Vidno bolo, že je to už vyvretý človek, ustálená povaha. Bol sice kus zadĺžený a trovný, trebárs už nebol celkom mladý. Nuž, ale to nebola taka strašná chyba. Iste nechcel sa dať zahanbiť iným. A potom, však Kordáč nebol hocikto, ale z majetnej rodiny. Iste bude po rodine hodne dediť. Ak aj má pár tých vekslí, však ich on alebo rodina ľahko vyplatí.Bol to inak hovorný, interessantný mládenec. Mal velikú brnavú doggu za stopäťdesiat korún. Prízvukoval často, že neverí v Boha. Darmo je, on vzdelaný, rozhľadený, sveta zkúsený človek zbavil sa všetkých predsudkov.— Škoda, že je ten apatekár taký bezbožný! — vzdychávala stará pani Záborská. — A takto taký dobráčisko, jednej muche by nevedel ublížiť.K domácej panej bol Kordáč z pomedzi všetkých mladých ľudí, ktorí do Záborských chodili, najpozornejší, podľa príslovia: „Keď chceš dostať Katku, obrábaj matku!“ Ale vedel sa vtreť i do priazne dcéry. Nosieval jej usilovne voňavky a cukríky zo svojej apatéky. Dnes bol menovite dobre zapísaný. Veď pred troma dňami dal krásnej Vilmuške nachtmuziku. Michalskí cigáni, banda chýrneho Balog Feriho, vyhrávala pred zemianskou kúriou sirotského otca v Záborí v noci so stredy na štvrtok plné dve hodiny. Hrali v zahradke pod oblokom dievčenskej izby. Rozjarený Kordáč, uzapínaný až po bradu, s pinčom stlačenym hlboko do tváre, nastál sa pod vysokou thujou a naprestupoval s nohy na nohu do sýtosti, kým sa pohly zelené žaluzie a otvoril oblok jemu tak drahý.Slečna Vilmuška ďakovala za nachtmuziku svojmu ctiteľovi až na dnešnom večierku.— Ach, čo taká cigáňská muzika pre takú krásku! — odmietal apatekár — taký anjel zaslúžil by serenádu od svetového virtuosa.No, hrdinom dňa bol dnes predsa len notár Harbuľa, ktorý doviedol sebou do Záborských na svoje trovy celú michalskú bandu. Už je to len inakšia zábava pri muzike. Vilmuška, vidiac oblokom sliezať cigáňov z vozov a skladať z nich ťažký cymbal a veľkú bassu, zvýskla od radosti. Sestra Bela, vydatá za kasnárom, zapchala jej chytro ústa:— Už zase začínaš, ty, šaľo! Kedy ty, dievčisko, len naberieš rozumu?— Keď budem taká stará, jako ty — bránila sa najmladšia Záborských, miláček rodičov.Notár Harbuľa bol najstarší ctiteľ Vilmuškin. Nielen preto, že blížil sa už pomaly k štyridsiatke, ale i preto, že bol Vilmuškiným ctiteľom už od dákych dvanástich rokov. Poznal ju ešte za mladého dievčatka.Do Záborských dostal sa náhodou. V Záborí bol cirkevný konvent. Mal sa rozhodnúť spor medzi záborským evanjelickým farárom a jeho kaplánom v dcérocirkvi Mutňanoch. Farár Hazuka bol starý, vykŕmený pán. Vytučil sa vraj hlavne doma dopestovanou šúľkovou kukuricou. Veľký dobrák, ale strašný lakomec. Kde sa len dalo, hrabal k sebe. Jeho kaplán Mišianka bol driečny mladý chlapík, veľký sveták, spevák, tanečník, kurizant. Náhle prišiel do Mutňan, a už bláznela sa za ním čosi-kamsi polovica dievčat. Peknému kaplánovi sypaly sa len tak dupľované, ba i trojnásobné štóly. Väčšiu čiastku štól podržiaval si trovný kaplán pre seba, čo starého principála nemálo škrelo. Hádky a urážky boly medzi ním a kaplánom na dennom poriadku. Aby tomu, bol už raz koniec, rozhodli sa Mutňanci — majúci už i tak svoj kostol — osamostatniť od matkocirkve, no starý farár kládol neprijateľné podmienky a hrozil processom.— Chcel by ma, starca, vyžrať z fary, ten zbojník! — vzdychával Hazuka, o ktorom bolo všeobecne známe, že má v michalských bankách uložené ťažké tisíce.— Ten starý skupáň by chcel, aby som nemal ani na víno a chodil orašmaný, jako žobrák! Ale však ťa ja, starý, naučím! — zastrájal sa švihácky kaplán vo veselej spoločnosti, ktorá mu hlučne prisviedčala.Mutňany boly za kaplánom, matkocirkev Záborie zostalo verné svojmu starému farárovi.Zlý pomer medzi farárom a kaplánom budil verejné pohoršenie, a spor medzi matkou a dcérocirkvou dospieval k pravote.No, pričinením inšpektora cirkve a seniorálneho predstavenstva urobený bol posledný pokus: zahladiť roztržky a protivníkov smieriť. Do Záboria svolaný boj cirkevný konvent.Obe stránky dostavily sa vo veľmi hojnom počte. Mužskí ozbrojení paliciami a fokošmi. Ženské meraly si jazyky už na ulici. Pováč dalo sa predvídať, že konvent bude veľmi búrlivý a padnú na ňom slová nebárs vyberané, nebol konvent — jako obyčajne — v kostole, ale v škole. No, maličké Záborie bolo oproti ľudnatým Mutňanom v menšine. Preto starý Záborský, jeden z najtuhších prívržencov, ba možmo povedať vodca stránky farára Hazuku, postaral sa o posilu. Doviedol z Michala hŕbu stoličných úradníkov a notára Harbuľu.V preplnenej škole začal sa konvent veľmi prudko. Inšpektor cirkve, vicišpán Chobotinský zahájil konvent, navrhujúc, aby sa stránky smierily, Mutňania odstúpili od myšlienky osamostatniť sa. Namiesto toho sriadi sa v Mutňanoch samostatná kaplánska stanica. Prv však musí pán kaplán odprosiť svojho principála, ktorého ťažko pourážal.— Lebo kto necti si šediny kňaza, v službe Páne zošedivelého, jakože môže rátať na úctu našu! — končil inšpektor svoju „smierlivú“ reč. — A nezabúdajme, že beda tomu, z koho pohor —— Abcúg! Von s ním! — počali revať Mutňanci.Nasledoval rečník Mutňancov, kaplánov dobrý, priateľ dr. Gajdácsy. Zastával kaplána a odsudzoval hrabivosť starého farára. Keď riekol rozhorlene:— Veď pán farár už i tak dosť nagazdoval! — počali Záborania kričať:— Čo ich do toho, oni mamľas? Nech len zametajú pred vlastnými vráty!No, chladnokrevný lekár pokračoval smele:— Aj druhému treba žiť, nielen pánu farárovi.Strhol sa hrozný rev a krik, ľudia nepočuli celé minúty vlastného slova. Keď sa hluk trochu utíšil, dopovedal dr. Gajdácsy:— A preto pán farár by najlepšie urobil, keby k vôli pokoju šiel do pensie.— Ba ty do jazerného pekla, ty bezbožník bezbožný! — počaly kričať Záboranky, shromaždené vonku pod oblokmi. — Preč s tými babami! — počali sa durdiť Mutňanci. — Bolo by treba so pár prišiť tomu živáňovi! — zastrájali sa Záborania na lekára. V čele Záborancov stál Jožo Záborský Tobiášovie, chlap ani hora. Pravou rukou dvíhal palicu.— Po hlave ho, aby nekríval! — tlačili sa k nemu rozzúrení Mutňanci, a už mu jedna-druhá ruka zachytávala palicu.Nastala ruvačka, padaly zauchá, nadávky sypaly sa jako z vreca. Vo všeobecnej trme-vrme ztratil sa farár bočnými dvermi skoro nepozorovaný. O chvíľu počali Záborania ustupovať; po dvaja, po traja opúšťali školskú sieň.— Protestujem proti násiliu! — ozval sa Dino báči, uťahujúc sa s bojišťa. — To je fajn, ešte nám bude rozkazovať v církvi mutňanská bagáž! — odľahčoval si Jožo Tobiášovie, červený jako moriak. Nos mu krvácal, kravatľu mal dokrčenú na handru, rukáv na kabáte rozdrapený.Ustúpivší Záborania, ktorým nepomohla ani posila z Michala, shromaždili sa v dome Déneša Záborského. Po krátkej porade usniesli sa, že kaplána a fíliu mutňanskú zažalujú.Pri tejto príležitosti predstavil sa notár Harbuľa pani Záborskej a starším dvom dcéram. Prijaly ho veľmi milo a volaly ho, aby sa ukázal častejšie. Harbuľa dal si povedať a popri dvoch starších nezabúdal ani na päť-či šesťročnú Vilmušku, ktorej nosieval cukríky. Harbuľa bol veľký, mohutný chlap s hodnými tmavými fúzami a hustými, do hora vyčesanými vlasmi. Neskoršie nosil i neveľkú bradu. Bol to človek málovravný, ale takto veselý, priateľ pečienok a vína. Záborských slečnám kurizoval veľmi mierne, ale v rodine zdomácnel úplne. Ťažko bolo uhádnuť, či chodí ta k vôli dobrým nedeľným večerám a či k vôli dievčaťom. Kým stál, ešte rozprával, žartoval, tu i tu sa mu podaril i ktorýsi kompliment. Ale keď si raz zasadol k poháriku, nepohol sa od stola ani za svet. Dievčatá sa ho naprekáraly:— Ej, pán notár, veď oni pre vínečko celkom na nás zabúdajú!— Krivdia mi, slečinky, veď ja odtiaľto ani oka s nich nespúšťam!Nie div, že druhí kurizanti čoskoro ho vyhodili zo sedla. Keď sa onedlho najstaršia Irma vydala za notára Belicayho do Stankoviec a pekná Bela za tučného Farbaka, kasnára u grófa Motešického v Moravciach, tešil sa Harbuľa resignovane:— Však Vilmušku nechajú mne, pani Záborská?Načo tá odpovedala vždycky:— Akože, pán notár, akože; len si musia na ňu počkať.A Harbuľa chodieval do Záborských, nemajúcich už dcéry na vydaj, tak ako predtým.Roky sa míňaly, a pekná Vilmuška dorástla na ešte krajšiu Vilmu. Bolo zase k vôli komu chodiť. No, súperi zatlačili dobráka Harbuľu zase len do pozadia.No, dnes sa s tou bandou pán notár pochlapil a prevýšil všetkých. Ale nešťastný pohárik prikoval ho čosi-kamsi zase k stolu, tak že prenechal bojište apatekárovi. Višňovec sa krútil okolo Irény Zelinaych, a fešný Nozdrovický neodchádzal od Marišky Jazerníckých. Domáci pán s Harbuľom a slúžnym Jazernickým pustili sa do karát. Záborského synovia a zaťovia so ženami a sestrami sa diškurovali, len kedy-tedy zavznel srdečný smiech.Po večeri sa tancovalo. Po pár tancoch bola dlhšia prestávka. Pila sa čierna káva, mužskí fajčili, dámy jedly cukrovinky. Do bočnej izby utiahol sa malý krúžok, medzi nimi Nozdrovický so slečnou Jazernických, Višňovec s Irénou a ešte so pár iných. Sobrali sebou cigáňov, Nozdrovický dal Mariške Jazernických do ucha vyhrávať. Chvíľam celá bočná izba spievala.Po chvíli pokročil apatekár k notárovi, ktorý rozumie sa, bol cigáňvajdom:— Mohlo by sa vari už tancovať. Naše dámy sú už veľmi nedočkavé.— Jeden valcer Pišta! — prosila Vilma.Harbuľa nevedel odolať. Bol už síce rozpálený nápojom a nohy ťažké jako olovo. Ale sa len dáko zodvihol, ťažkým, pomalým krokom zamieril k bočnej izbe a odchýlil dvere:— Fero, valcer!— Ani na krok, Feri! — dupol Nozdrovický nohou. — Neopováž sa!Cigáni prestali hrať a pozerali váhave pred seba, nevediac sa rozhodnúť.— No bude voľačo, či nebude?! — zkríkol notár. Cigáni počali poslúchať.— Oni sú sprostý chrapúň, paholok! — vybuchlo to z Nozdrovického.— Čo to hovoria, oni kôň Kristov! — sovrela v Harbuľovi krv. Chytal stoličku, že ňou ohluší svojho soka.Dámy zdesené vykríkly, mužskí poskákali a rozdelili horko-ťažko protivníkov. Nozdrovický obliekol si chytro svrchník, uklonil sa a pobral preč.— Ešte sa budeme rátať! — kričal notár za odchádzajúcim.Zábava, rozumie sa, bola pokazená. Darmo domáci zdržiavali. Po malej chvíľke sa spoločnosť rozišla.Ostatní odchádzali s ovisnutými nosmi cigáni. Pre nich bol nešťastný večierok pohromou, ktorá nesľubovala nič dobrého do budúcnosti.O deň-dva rozprávala o trápnom výstupe u Záborských celá stolica. Mnohé rodiny — menovite kde boly dcéry na vydaj — sa i radovaly, dúfajúc, že škandál odpudí mladých ľudí od domu Záborských, že prestane sa mladý svet blaznieť za „tou potvorou“ Vilmou.Spoločnosť rozdelila sa na dve strany, podľa toho, či kto držal s Harbuľom či s Nozdrovickým. Sympatia mladých krások bola rozhodne na strane Nozdrovického. Fešný stoličný praktikant, zeman, gavalier od hlavy po pätu, nosiaci sa vždy podľa najnovšieho strihu, športsman, štihlý, počerný mladík s monoklom na pravom oku a s podlhovastou jazvou na ľavom líci, utŕženou v súboji, s veľkým orličím nosom a malými fajnými rukami bol už čo sa týka zovňajšku, oproti tučnému, nemotornému, hodne staršiemu notárovi s kvitnúcou od pohárika tvárou, rozhodne vo výhode. Ešte viac zavážilo, že Nozdrovický bol tanečník, šikovný kurizant, veselý, hovorný spoločník, kdežto dobrák Harbuľa nemal sa tak k činu, málomluvný, pohodlný, nerád hýbal sa od pohárika a pole prenechával obyčajne bez boja súperom.No, mužskí a matky boli skoro všetko na Harbuľovej strane. Rozumie sa, pekná Vilmuška, k vôli ktorej vlastne Harbuľa celý výstup vyvolal, tiež. Však pri víne zapustivší korene notár sa prv nehýbal a neodvolal bandu z kompánie Nozdrovického, kým nepoprosila ho „trenčianská ruža“ o jeden valcer.— Pišta, jeden valcer! — a sladko, prosebne prenesené tri slová urobily z dobráka Harbuľu divocha, hotového prelievať i krv, len aby vyhovel svojmu ideálu.Mnohí sa hnevali, že vo vyberanej trenčianskej spoločnosti mohlo sa vôbec niečo takého stať! Iní zase neboli spokojní s priebehom škandálu. Kasnár Farbak, Záborského mladší zať, neprestával sa čertiť, hovoriac apatekárovi Kordáčovi a iným účastníkom nešťastného večierku:— A nevedeli ste vyhodiť Nozdrovického, tú opicu von?! Keď si dneská dovolí Harbuľovi do chrapúňov nadávať, zajtrá vás ostatných začne zauškovať. Prvýraz príde do domu a už ztadiaľ chcel vyhadzovať takých, ktorí ta od rokov chodia! Ja jako domáci som nemohol nič robiť, ale len tak vo mne vrelo. Nech som na vašom mieste, polámem toho sopliaka! Nech som dobrý, polámem!Rozumie sa, ťažké urážky, ktoré padly na osudnom večierku, nemohly zostať bez pomsty. Musely sa smyť rytierskym spôsobom: krvou. Medzi Harbuľom a Nozdrovickým bol duell na šable. Zápas bol tuhý, výsledok pozoruhodný: Harbuľa dosekané mal pravé rameno, Nozdrovický zaškrabnutý bol na prsiach a plochou šable poudieraný po čele a ruke. Útly Nozdrovický šermoval vraj krásne, že radosť bola sa naň dívať; silák Harbuľa sekal ako mäsiar, zmoril sa, že pot s neho tiekol. A zmorenú pravicu pošramotil mu Nozdrovický nemilosrdne. Prvé časy notár ani nevychodil z bytu. Až asi po troch týždňoch objavil sa prvý raz na ulici s poviazanou rukou. Čosi-kamsi osmelil sa i do Záborských. Prijali ho jako víťaza. No, víťazom sa necítil byť ani sám poviazaný hrdina. Ale obväz, svoje zápasnícke vavríny, nosil ešte asi tri mesiace.Pekná Vilmuška od duellu zpyšnela ešte väčšmi. Pre ňu, krásavicu, bijú sa mužskí na život a na smrť. Či si mladé dievča môže viac žiadať?!VDuell veľmi premenil notára Harbuľu. Voľáko ho rozobral. Utiahnutý, zkomótnelý starý mládenec voľáko omladol. Menej pil, karty skoro celkom zanechal. Bradu si dal sholiť, fúzy počínaly mu od vyväzovania stáť dohora a la cisár Vilhelm. I šatiť počal sa módnejšie, elegantnejšie. Červená lesklá tvár mu už tak neprekvitala, iste sa pudroval, huncút. Čosi-kamsi javil sa na ňom pekný nový svrchník. Vôbec mal sa k svetu. I okolo Vilmušky počal sa obracať, kurizovať, kvety nosiť. A na podiv. Premaznaná, namyslená Vilma prijímala Harbuľovo kurizovamie veľmi milo.Pomaly prestaly i večierky u Záborských. Slúžny Jazernický, ktorý ta bol uviedol svojho času Nozdrovického, i s dcérou vystali. Vilmine kamarátky sa roztratily: Iréna Zelinaych sa vydala do druhej stolice. Zatíchla, onemela zemianska kúria Dina Záborského.I kurizanti Vilmini pomaly vystávali. Kupec Višňovec sa oženil. Módny obchod na ryngu v Michale šiel mu síce znamenite, ale trochu kapitálu nikdy neškodí. A potom kupcovi je ťažko bez ženy. Odíde po obchode do Pešti, Viedne, a ponechávať pomocníkov a učňov na verímboha, je veru nie hodno.Višňovec obzeral sa na všetky strany. Chodieval na bály, majálesy po celom okolí. Informoval sa, kde jesto dievčatá na vydaj a koľko by s ktorou dali. Ale nedajbože sa rozhodnúť. I oznamoval sa po novinách. Ani to sa mu nedarilo. Až naraz bolo počuť, že bere si Marišku, dcéru Rojku, zlatníka v Michale. Mariška nebola najkrajšie, ale veľmi milé dievča. Hovorilo sa o nej — menovite hovorily to o nej tetky a sestry, že je ztelesnená dobrota. Kupec Višňovec veľmi ľahko vzplanul láskou, keď sa dozvedel, že s Mariškou by dal otec desať-dvanásťtisíc zlatých. A keď sa s majetným zlatníkom skutočne o veno dohodli, bol zaľúbený až po uši, počal slečne Mariške kurizovať ako divý. O týždeň dal jej už prvú nachtmuziku. Netrvala známosť dva mesiace, už i boli svoji. Pošuškávalo sa to síce všeličo, prečo sa Višňovec tak ponáhľal so ženbou. Že vraj mu doháralo, stál pred bankrottom, len hotových pár tisíc ho napochytre zachránilo.Tak pre Záborskovcov Višňovec prestal jestvovať.Apatekár Kordáč tiež nemal mnoho šťastia. Kurizoval Vilmuške ešte vždy, gavalier, ani u pani Záborskej nevypadol z priazne. Ale zomrel mu otec, a vtedy vysvitlo, že starý Kordáč nebol naskrze taký boháč, za jakého ho držali. Menovite najstaršiemu synovi, apatekárovi, nenechal nič. Ten svoj podiel už vraj dávno dostal. Nebola by to síce bývala žiadna galiba, že apatekár pri delbe otcovského majetku tak na sucho obišiel, keby tých pár vekslí nie. Ale tie mladého Kordača trochu žraly.Asi po polroku po starého Kordáčovej smrti veritelia Kordáča načali. Nevediac si pomôcť, predal napochytre apatéku. Ale na dlžoby to nestačilo. Z Michala zmizol ani gáfor. Hanbil sa jako pes, u Záborských sa nebol ani odobrať. Šiel za magistra do voľaktorej peštianskej apatéky.Keď sa dozvedeli u Záborských o jeho odchode, bol v rodine veľký výstup. Vyšlo totiž na javo, že Šándor Záborských a Belicay, muž Irmy, najstaršej sestry Vilminej, žírujú nešťastnému Kordáčovi už od dvoch rokov za pár sto korún zmenák. Teraz, keď apatekár vyšiel na vnivoč, bolo isté, že žiranti budú museť platiť.Tak urobili Záborskovci kríž aj nad druhým kurizantom svojej najmladšej, najkrajšej dcéry.Zostal už len Harbuľa. Dochodil aspoň raz každý týždeň. Kurizoval o milých päť. Na Záborskovcov to učinkovalo. Záborského oslovoval notár „Dino báči“ a onikal. No, po duelli si Dino báči s Harbuľom Pištom potykal. Čo raz boli rodinnejší. Vec zrejmá: Pišta od Vilmy neodstúpi. Počalo sa s ním zachodiť, ako s budúcim zaťom. Záborská počínala chytro dopĺňať Vilminu výbavu.No, nebolo ani z toho nič. Na Nový rok bol Harbuľa v Záborí naposledy. Zvolený bol za notára na Dolnú zem. Záborskovci pripravovali sa na oddávky. Ale notár, tak sa zdá, si vec rozmyslel a odsťahoval sa z Michala bez snubnej obrúčky. Z Dolniakov nepísal, iba po čase po nečase bolo o ňom počuť, že s voľákou kupcovou ušiel. Vlastne len ona odišla muža, lebo Harbuľa sa na tretí deň vrátil. Kupcová ho vraj futrovala grošmi, o ktoré muža okrádala.— Fuj, že sa ten človek mohol tak spustiť! — odsudzovala ho pani Záborská.Neočatec! — nezdržala sa Farbačka, Záborských prostredná dcéra - ale za tie roky sa u nás veru najedol a napil, že je nie toho hoden, ani čoby bol každú nedeľu dáky dar doniesol. Len vari apovi je za ním ľúto?— Ale mne, ty stryga! — odhrýzal sa starý Záborský. — Bol by to býval aj za zaťa, taký žráč a slopaj!Len pekná Vilma neriekla ani slova. Odvrátila sa a zamyslela. Akí sú tí mužskí neverní. Čo sa ich za ňou nablaznelo, a každý sa s pol cesty vrátil. Keby tak mala päťdesiattisíc vena, šli by ju iste rozchytať. Takto ju, krásnu Vilmu, „trenčiansku ružu“ skonkurruje hocaká majetnejšia pekárska alebo mäsiarska dcéra. Hrozné, hrozné! Ale taký je život! Veď i za každým tým bálom alebo večierkom nasleduje kacnjamer a za fašiangom škaredá streda.Rôčky sa míňaly. Pekná Vilma slávila už štyriadvadsaťročné narodzeniny a to ešte vždy v rodičovskom dome. Krásna bola ešte vždy, ale za zábavami už tak nemrela.Jednoho dňa ustanovil sa sviatočne oblečený šuster Pavlík Z Michala do Záborských. Doviezol sa na bričke. Záboranky vybehávaly pred vráta. Lebo veď pán šuster nedoniesol obuv, ani sa neviezol na jarmok. Bol v bielej veste, žltých poltopánkach, na hlave pinč.Síduc s bričky, ledva sa ubránil psovi Sultánovi, ktorý tuho odbíjal neznámeho človeka. Iba sluha Mišo ratoval Pavlíka pred zúrivcom.— Doma sú pán urodzený? — spytoval sa hosť sluhu, celý v rozpakoch.— Akože. Nech sa páči! — viedol sluha vyparádeného šustra do prednej izby.Pavlík zaklopal na dvere. Srdce mu tuho búchalo, keď ozvalo sa zdnuky:— Sabad! (Voľno!)Vstúpil a hlboko sa uklonil. Dnu pri písacom stolíku sedel šedivý sirotský otec, tuho zabratý do privátnej korrešpondencie. Zočiac hosťa, pozrel na neho ponad okuliare. Pavlík zmäteno pokročil napred, uklonil sa znovu a v ľavej ruke držiac pinč, podával pravicu domácemu pánovi:— Som Pavlík, obuvník z Michala, ak ma ráčia poznať, pán urodzený!— Ale akože — uisťoval ho starý Záborský.— Nech sa páči sadnúť!— Ale, prosím, veď ja aj postojím.— Aspoň aby nám spánok neodniesli.Ale Šuster zostal stáť. Vara vystupovala mu na čelo. Teraz by mal spustiť. Ale ako začať?! Cestou premyslel si i desaťrazy, akými vybranými slovami vypýta krásnu Vilmušku. Veď Florian Pavlík nebol žiaden geľo, ale remeselník vážený, človek výrečný. Aspoň v michalskom priemyselnom spolku i v hostinci u Steinera často rečnieval, a — jako sa mu zdalo — ku všeobecnej spokojnosti. Menovite po pár pohárikoch išly mu tie slová jako čoby mastil. Bol on človek predsa zčítaný. Slová vyberal. Najčastejšie užíval slová: „patrične“, „jednak“ a „dľa mojej mienky“. Že udrel vždy na pravú strunu, bolo vídavať zo všeobecného súhlasu, s jakým sa jeho slová stretávaly. Náhle ústa otvoril, už kričala celá spoločnosť:— Výborne! Nech žije Pavlík! — a potlesk nemal konca kraja. Obyčajne ani nikdy nemohol dopovedať, čo začal.A teraz takému rečníkovi jazyk jakoby bol zkamenel, teraz, keby ho bol najväčšmi potreboval:— Prosím ponižene, ja by som si dovolil, ak by pán urodzený nemali za bánosť. Lebo veď patričná úcta, ktorú v mojom srdci k tomuto domu a slávnej famílii už od rokov prechovávam… nútia a ponúkajú ma, aby som patrične…Zase nedopovedal. Celý, zkonfundovaný trochu zakašľal, začervenal sa jako pivonia. Ale po nedlhej, trebárs dosť trapnej prestávke sa vzpamätal a odhodlane pokračoval:— Lebo čo sa toho týče, prosím ponižene, ja by som bol tej mienky, že trenčianska ruža, ktorá svojou vôňou — ach, mám to už dávno u seba a patričná vec by bola, keby, keby… tu zakašľal. Nešťastný šuster zase zaviazol tak, že nevedel sa ďalej pohnúť. —A šedivý, červený sirotský otec díval sa ponad okuliare na úbohého Pavlíka najprv chladne, vážne, neskoršie súcitne, konečne vyhŕklo to z neho:— Ale nechže to už raz vypľujú, pán Pavlík. Vari len neprišli moju Vilmu pýtať?— Ba toto, to! — zvolal Pavlík skoro radostne. Až tak mu odľahlo, oči zažiarily mu radosťou, ale hneď ich v rozpakoch sklopil až k zemi.— Nuž, to sa musíme vari jej spýtať — vstával Dino báči. Otvoril dvere od bočnej izby a zavolal pokojne:— Vilma!— Čo, apálik?— Poďže sem trochu, dieťa moje.Trenčianska ruža vstúpila. Nemusela sa obliekať. Veď krásna Vilma Záborských bola vždy vycifrovaná. Ako vnišla, uklonil sa Pavlík, prestupujúci s nohy na nohu:— Ruky bozkávam!— Nuž, dieťa moje, tu pán Pavlík z Michala ťa prišiel pýtať — riekol pán Záborský sucho, predvídajúc síce výsledok, ale nechtiac uraziť chudáka pytača. —— Ale mňa, apálik?! Či dobre počujem?! — robila sa pekná Vilma, jakoby nerozumela.— Ba ešte čo?! — vykríkla nezbedne a vybehla preč.Zkonfundovaný ženích s dlhým nosom sa porúčal. Ale miesto slov len zamrmlal niečo popod nos.— Nemajú za bánosť, pán Pavlík — vyprevádzal ho otec — ale ja v takej veci nemôžem svojmu dieťaťu rozkázať.— Prosím, patrične, nič to za to, veď ja nič — plietol a miatol sa zahanbený šuster.— Veď sa nič nestalo, tešil ho sirotský otec — urobili to trochu nenazdajky. Ktože by bol na to rátal. Ináče si ich ctím. Viem, že sú poriadny človek.— Prosím, prosím. —VIKonečne už raz musím vyzradiť, ako sa vlastne krásna Vilma Záborských stala našou súsedou.Prvou nebola, ani druhou. Ba keby moji rodičia boli kúpili parcellu vedľa nášho domu, kým nebola zastavená, mohli sme mať od súsedov vôbec pokoj. Aspoň od súsedov s jednej strany. Môj nebohý otec i vždycky naberal starú mať, aby si vybrala z banky tých pár stovák, čo má uložené, a kúpila parcellu vedľa nás. Ale stará dedinčianka si nedala povedať. Darmo jej duplikoval, že v meste idú pozemky do centy a že tá parcella by sa hodila za stavebné miesto.— A koľkože by to stálo, syn môj?— Jedných osemsto zlatých, ale hodno je dve tisícky.— Ba ešte čo! Ktože by tu dával toľké groše za toľký fliačik! — híkala stará mať.Keby boli rodičia tušili, aké dramatá, ba tragédie budú sa na súsednej parcelle odohrávať, boli by ju kúpili, čo hneď za požičané peniaze. Až keď sa v súsedstve vypínal nový dom a nové humno zakrylo nám polovicu výhľadu na michalské krásne lesy a hole, svitlo mojim rodičom v hlave. Ale už bolo neskoro. Nový majiteľ nebol by sa odstúpil ani za tisíce. Neodstúpil sa, až zomrel. Ale po ňom prišiel druhý, tretí.Keby tieto riadky dostal tak do rúk niektorý z mojich pánov súsedov alebo paní súsediek, nech sa na nich nenahnevá, ale nech sa poteší tým, že však „je to i tak nie pravda“.Ostatným mojim pp. čitateľom prezradzujem dôverne, že čo som napísal, to je pravda od slova do slova.Nuž, mali sme my, mali mnoho súsedov, alebo nebolo v nich mnoho požehnania. Nechcem tým naskrze povedať, že by neboli mali detí, ale nemali na nás blahodárny účinok. Ja ešte i dnes, keď počujem slovo „súsed“, nemôžem si pomysleť na inšie jako bitku, nadávky, jajkanie, výkriky, sekeru, drúk, krv a poviazané hlavy.Božechráň, aby som našim pánom súsedom krivdil. Sú to súsedia dobrí. Za 26 rokov nemali sme s nimi mrzutosti ani priečky, nažívame s nimi v priateľstve, pozdravujeme sa, shovárame sa. A predsa nie je to s nimi tak, ako by malo byť. Vlastne máme už tretích súsedovcov s jednej strany, druhých s druhej strany. Zamieňajú sa, lebo nevedia dlho vydržať taký hlučný život, akým žijú.Prvý náš súsed bol šuster so ženou a dvoma deťmi. Človek malý, plešivý, ale udatný. Stával zavčas rána, ale remeslo mu nebárs šlo. Naskrze sa neplnilo na ňom porekadlo: „Kto včas ráno vstáva, Bôh ho požehnáva“. Iba ak ho požehnal na druhom svete. Lebo náš pán súsed Miták, vlastne i pani súseda sú už nebohí.Býval u nás bratranec — študent. Neraz sa ho otec pred zkúškami spytoval:— Nemám ti, Jožko, natiahnuť budíček na piatu? —— Ďakujem ti, strýčko, netreba. Však ma Mitákovci zobudia i pred treťou.A skutočne, ledva počalo svitať, už sa to začalo:— A táto žranda ožratá, zase sa včera nahltala! A potom už tára zo sna, jako bláznivá. Veď je to len kríž s takou fľandrou!— Ba s takým kundrákom! Sám by všetko zožral a mne nič nedoprial.— Keby si len chcela zgegnúť! Ale by mi odľahlo, ty korhelica oslopaná!— Hej, aby si mohol za druhými chodiť, ty kundrák! Však ťa ja naučím! Kdeže je tá sekera?Voľačo treslo. Iste mu ju hodila pod nohy.— Ju-ju-júj! — Švandra všivavá! Zabijem ťa, mrcha!Zase voľačo kleplo. Iste jej hodil šusterské kladivko do chrbta.Po obede boli už oba poviazaní. Ona okolo ruky, on okolo hlavy. Boli opatrní: on sa kuroval u doktora Stehlíka, ona u doktora Zimmera. Rozumie sa, keď bol chorý, nemohol robiť. K pánu šustrovi vošlo dievča:— Prišla som si, pán majster, pre tie čižmy.— Zajtrá budú, dievka moja.— Vždycky len zajtrá!— A či ja za to môžem, že ma tá fľandra ohlušila?!— Mamka povedali, aby som si tie čižmy vzala, či sú hotové, či nie. —— Tu ich máš! — hodil Miták dievčaťu čižmy zlostne. — Však ja vyžijem i bez vás!Bolo mu sice na uznanie. V blízkosti takej ženskej reparovať obuv nie je veru passia. Pán súsed mal rád pokoj, rád sa uťahoval do samoty, na pr. kravu pásť. Krava bola len jeho, lebo žena sa o ňu nestarala. Dojeval ju u bratranca. Tam pijával i mlieko.— Vari ju ten strygôň v tom poli ciciava! — paprčievala sa pani súseda, keď nemohla od kravy nadojiť vyše pár deci. Keď mala tak málo mlieka, ký div, že čo raz väčšmi navykala na ten kvit.Podvečer ozývalo sa už zase v súsedovie dvore:— Rebrá ti polámem, ty zlý duch, ty sviniar sviniarsky!— Zaškrtím ťa jako šteňa, ty draňa naničhodná! — zastrájal sa pán súsed, bystro odskakujúc na bok, keď jeho polovička do neho kameňom zamierila.Na druhý deň cez obed prišiel pán súsed k nám.— Doma sú apuška? — spytoval sa nás detí.— Doma, ešte obedujú.— Rád by som sa s nimi shováral.— Nech sa len páči! — volal otec z izby.— Odpusťte, že vás mýlim, pán súsed — ospravedlňoval sa Miták. —— Nerobí nič. Čím môžem slúžiť, pán súsed?— Odpustíte, pán súsed, ale divím sa Vám, že nerobíte dáky poriadok s tou švandrou!— Akou švandrou?— Nuž, s tou mojou žrandou, korhelicou naničhodnou.— A jaký, pán súsed?— Nuž, mali by ste žiadať, aby ju mesto dalo odtiaľto vyšupovať. Veď pre Vaše nevinné detičky je otrava každé slovo, čo tá ožranica z úst vypustí!*Pod večer hľadala otca zase pani súseda. Nebol ešte doma. Po úrade chodieva na chvíľu do hostínca.— Buďte taká dobrá, pani súseda! — obrátila sa Mitáčka k našej mame, — prosím Vás, povedzte pánu súsedovi, že mali by ste páni súsedia žiadať od slúžnovského úradu, aby netrpel v meste takú sviňu!— Akú sviňu?— Nuž, toho môjho odroňa — muža, chcem povedať!*Mitákovci mali dvoje detí: syna Janka a dcéru Marišku. Mariška bolo krásne dievča, mne sa náramne páčilo, ale čože, keď sa mi matka nedovolila s ňou kamarátiť.Keď sa otec a mať najtuhšie prali, Mariška len nariekala a prosila: „Otecko, mamička!“ a plakala usedave.Syn Janko bol rozhodne na otcovej strane. Keby bol býval doma, beda by bolo bývalo materi. Na jej šťastie, bol stále preč. Bol stolárskym učňom, potom tovaryšom, potom slúžil u kanonýrov. Raz prišiel domov na urlaub. Ten urlaub materi presadol. Otec s matkou — jako obyčajne — pobili sa zase. Starý Miták už-už prehrával. Mitáčka vidlami tuho na neho dorážala. Miták mal v ruke iba kopyto.— Syn môj, ratujže ma pred touto saňou! — modlikal otec v tiesni.Milý syn nelenivý, priskočí otcovi na pomoc s dlhočiznou žrďou. Zdesená matka síce ustupovala na ulicu, ale žrď ju zasiahla po hlave a dokrvavila.— Zabili ma, živáni! — stenala pani súseda, rozpleštiac sa do decembrového sňahu. Chcela vzbudiť na seba pozornosť, ale nevšimnul si jej nikto. Bolo privčas ráno. Vstala, vyniesla si na ulicu dve stoličky, na jednu vyniesla lavór s uterákom. Spravila si obkladok. Pardon! Najprv si ľahla na zemi a poroztierala krv po sňahu, aby sa jej zdalo byť viac. Potom si uterák namočila do lavóra a priložila obkladok na čelo. Sadla si na druhú stoličku a revala:— Rata, ľudia, rata, zabili ma, zabili-li-i-i!*Čo raz, to šlo u Mitákov tuhšie. Dcéra šla do služby. Mitáčke bolo smutno, vlastne mala ďaleko do krčmy. Vzala si teda do prednej izby krčmárku. Arendu u nej prepila, vše jej zaniesla i zrna, vajcia od sliepok atď. Sála prijala všetko. Od besnice dostala Mitáčka guráž. Muž ustupoval. Odkedy ho bola raz obliala na spaní horúcim mliekom, — podnes má chrasty na tvári — vysťahoval sa z izby a odišiel bývať do maštale. Aspoň bol blízko svojej milej kravy.Remeslo celkom nechal. Divili sme sa, z čoho ten človek žije. Ale došlo to i na súsedu. — Obľahla. Súsed omladol od radosti. Bolo to u nej od pijatiky. Miták dúfal, že do týždňa bude hotová. Aby svet nepovedal, že ju nemal rád, najal jej opatrovnicu. Ale keď to trvalo mesiace, a žena len neumierala, smyslel si ináč. Opatrovnicu odpravil. Izbu so ženou zamkol, krčmárku vyplatil a šiel na týždeň bývať k bratrancovi. Po týždni vrátil sa domov, odomknul izbu a kričal:— Ach, ľudia Boží, žena mi zomrela!Lebo pani súseda bola už mŕtva. Ležala na rozhádzanej slame, ani vankúša nemala pod hlavou, prikrytá tiež len dákym kobercom. Bolo zrejmé, že ju muž odpravil so sveta hladovou smrťou.Súsedia sa radili, či Mitáka nemajú oznámiť pre vraždu. Ale upustili od toho.— Ešte by nás podpálil! — mienil súsed Svoreň.Bol slávny pohrab s troma farármi i s kázňou v kostole. Miták nariekal, až sa tak zachodil od plaču.*Všetci súsedia si vydýchli. — Už budeme mať pokoj!Len študent Jožko u nás musel si každý večer naťahovať budíček, aby ráno nezaspal. My deti odučily sme sa čosi-kamsi hovoriť špatné reči.*Po šustrovi Mitákovi kúpil dom mäsiar Habrdáň. Nový súsed bol starý mládenec, majetný chlapík. Gazdovala mu sestra Berta, veľmi driečna, mladá stvora. Habrdáňovi šla jatka dobre. Veľmi si ho svet obľúbil. Bol to i mäsiar, akého treba pohľadať. Nakupoval vo veľkom. Choré alebo podozrivé hovädo nekúpil, čo by sa mu jako lacno bolo triafalo. A tá čistota v jatke! Všetko sa len tak lesklo.Poriadny človek, dobrák, ale so sestrou nebárs dobre nažíval. Veru sa tí niečo navadievali, ba často i bili. Prečo to bývalo, sme sa nebárs dozvedeli.Raz milý súsed Habrdáň zmizol. No, sestra viedla remeslo ďalej. Tovaryšia a učnia zostali všetci. Len po čase-nečase dozvedeli sme sa, že neborák súsed dostal sa — jako áno, jako nie, nevedeť — do blázinca. Po polroku prišiel domov, nepreriekol ani slova. Pred jeho príchodom zmizla mu sestra z domu.Súsed Habrdáň veľmi ožil, odkedy sa domov vrátil. Neviem, či sa tak tešil z toho, že je doma, či sa tešil, že sestry nevidí. Kde bol, ako sa mal, to sme sa od neho nijakým činom nemohli dozvedeť.Raz sedelo nás asi osem Michalčanov u Steinera pri poháriku. Slovo dalo slovo. Dobrý mok rozviazal nám jazyky. Remenár Vrabec hovorí:— Ach, ako nám je tu fajn! Lebo ja som — basom mu dušu, človek by sa mal vlastne hanbiť — ja som dnes ušiel sem pred mojou starou!— Moja, tá mi tiež nebárs praje chvíľku priateľskej posiedzky pri poháriku. Vždy jej musím povedať, že máme zasadnutie v priemyselnom spolku lebo čo takého. Inak by ma tá ani nepustila do mesta.— Veru, páni moji — ozval sa stolár Matlocha — každý máme svoj kríž. Ale kto sa zapriahol do jarma, nechže si ho i vlečie. Každému nám nemôže byť tak dobre, jako tu pánu Habrdáňovi.— Jest ti mi tu za dobrotu! — bránil sa súsed mäsiar, ktorého vínko bolo už trochu rozobralo. — Ja som veru s mojou sestrou viac vystál, ako druhý s troma ženami.— Ale choďte, kto by Vám len veril! — smial sa Matlocha.— No, už či veríte, či nie, to na veci nemení — nedal sa mäsiar Habrdáň. — Kľampa ona bola vždy, tá moja sestra! Ale to by ste, páni, neverili, jako ma tá dostala do blázinca!— Vás? — ozvali sme viacerí, poznajúc mäsiara Habrdáňa jako celkom normálneho človeka.— A veru je tak. Mňa tá dostala do blázinca.— Hrozné! A koľkože ste tam boli?— Celých šesť mesiacov. No, mne to trvalo večnosť. Už som prestal dúfať, že sa kedy odtiaľ vysvobodím. Už sa mi zdalo, že zahyniem žiaľom, alebo zblazniem sa v takej hroznej spoločnosti.— To je fajn!— Nuž, ako sa vezme. Predtým som bol v Chyžnom v Gemerskej. Mal som tam hostinec, skliepok a jatku, jako tu. Nuž, keď človek robí, voľačo aj zarobí. Mal som i niečo uložené v banke. Moja sestra, múdre stvorenie, šikovná do všetkého, ale, chudera, hrozná pucknédľa. Len furt vydierala odo mňa peniaze na samé cifry. A ja, blázon, dával. Až raz jej hovorím:— Nuž tak, ja sa budem len na tvoje cifry drať? Ja budem drhnúť, a ty naveky pred zrkadlom stáť! Tu nám síce ide lepšie, ale žiadne vrece je nie bez dna. Nie, to tak nemôže ďalej ísť. Ani krajciara viac na cifry! Teraz máš šiat narobené aspoň na dva roky. Nedám a nedám, a čo sa hneď rozpukneš!Zostala bez seba od hnevu. Podiel odo mňa nemohla žiadať. Bola ho dostala, keď sa vydávala. Bola už rozsobášená. Vydatá bola za notárom. Pil, kartoval, bil ju. Keď ho nechala, spustil sa ešte väčšmi, podefraudoval. Keď šli preň žandári, až vtedy sa spamätal. Ale už bolo neskoro. Pamätám sa jako dnes, ako viedol k nemu žandárov jeden úradník. Uškľabil sa jakosi škodoradostne a ukázal na notárov, už ako môjho švagrov dom so slovami: — Tu býva ten defraudant! — Nikdy na tie slová, na ten diabolský úsmev nezabudnem. Dosť na tom, švagor zomrel v žalári. Kým tam sedel, bola sestra jako bez duše. Často ho navštevovala, vždy plakala. Mala ho hrozne rada. Ale to všetko nepatrí k veci.— Dosť na tom, od tých čias, ako som jej to odoprel peniaze dávať, veľmi sa zmenila. Zprvu som to nemohol ani pochopiť, či sa mi to len zdá a či je to pravda. Tá stvora počala byť ku mne lepšia. Ani na šaty a klobúky už odo mňa nedrela.Raz mi hovorí:— Brat môj drahý, ty by si si mal trochu oddýchnuť, nervove sa zotaviť.— Ale ja?— Veru ty, braček môj. Mal by si sa kus povyraziť, niekam sa podívať, na pr. do Pešti.— Či by sa mi chcelo! — Ale dotklo sa ma dobre, že sa tak o mňa stará, trebárs to predtým nikdy nerobila.— Ja by som sa tiež podívala s tebou. Na turíčne sviatky by sme si mohli spraviť ten výlet. Aj ujcovcov by sme navštívili. Ale složili by sme sa, rozumie sa, v hoteli. Šli by sme do divadla, do orfea, pochodili po museách, podívali by sme sa do Párisi nagy áruházu (Parížskeho bazáru). Bol by to krásny výlet. Aspoň by človek zabudol na tento gápeľ tu.— Na môj pravdu, nabastvila ma, potvora. Dostal som chuť a hovorím:— Nuž, ja nedbám.Ešte v sobotu pred sviatkami hybaj my do Pešti. Nachodili sme sa po uliciach, až ma skoro nohy bolely. Obzreli sme si aj so dve museá.— Ešte jedno museum ti ukážem! — hovorí mi sestra, lebo tá sa v Pešti lepšie vyznala, jako ja.— A ja dbám! Ale ja som už ustatý. Ďalej neidem pešo ani otcovi!Zaopatrila fiakra, čosi mu pošepla, a už sme aj uháňali k tomu museu.Zastaneme pred museumom. Na schodoch stojí voľáky portýr s dvoma sluhami.— Ľaľa, to je fajn! — usmial som sa — vari nás vítajú?Sídeme s koča, sestra zaplatí, a kráčame hore schodmi. Portýr a sluhovia za nami. Vnídem na chodbu musea, sluhovia za mnou, sestra zostala vonku.— Veď poď, Irma!Tá ani slova. Razom sluhovia zachlopia dvere a zdrapia ma.— A čože to má byť? hrklo to vo mne.— To si vyprosím! — a vylepil som voľaktorému zaucho, až tak člaplo.Sputnali mi ruky. Pribehne doktor. Premeral som ho opovržlive od hlavy do päty.— Orült (bláznivý)! — hovorí doktor maďarsky.— Ja bláznivý! Vari sa vám rozum čistí?! — vybuchlo to zo mňa.Doktor sa len usmieval.— Nesmejte sa, pane, — hovorím — lebo ten smiech vám draho padne!Bolo mi jasné, že som v blázinci. Ale žeby tá kľampa bola toho schopná, neišlo mi ani do hlavy.— Ta s ním do celly Nr. 16.— Protestujem proti takému zachádzaniu! To je predsa sviňstvo! Tá kľampa chcela sa ma zbaviť, nuž… —Ani ma nepočúvali, oplani. Vsotili ma do maličkej celly a zamkli ju za mnou.Zotmilo sa mi v očiach. Nevedel som sa opanovať. Počal som kričať:— Pusťte ma naskutku, lebo vyrazím tie dvere! Som celkom zdravý! Preskúmajte ma, hovädá, a uvidíte!Počal som dupkať nohama. Vybil som tably na oblokoch, až som si všetky ruky dokrvavil, ale von som sa nedostal, lebo obloky boli mrežované. Ustal som a zaspal. Na druhý deň ma vizitírovali. Doktori mi ohmatávali puls, kládli ruku na čelo, merali teplotu, počúvali srdce, zakrývali oči a náhlo odkrývali, a parom by to vedel, čo to všetko so mnou vyvádzali.— Zúri — hovorí jeden.— Chudák! Ten ztadiaľto sotva kedy vyjde — mienil druhý súcitne.Dali mi vypiť pod dozorom šialku kávy s dvoma rožkami.Choval som sa pokojne. Reku, čím väčšmi budem zúriť, tým bude horšie. Budem tichý, poslušný, azda len zbadajú, trubirohovia, že mi je nie nič, a pustia ma von.V celle som bol asi za týždeň. Keď videli, že som krotký, dali ma do väčšej dvorany. Tam nás bolo so dvadsať. Okrem mňa samí blázni. Jedávali sme všetci blázni spolu. Pri jedení boli skoro všetci normálni. Najkrajšie jedol istý Pataky, bývalý direktor železiarne. Toho napodobňovali všetci. Raz ma ten bývalý direktor zavolá na bok a hovorí:— Prosím vás, pane, dajte si pozor! To okolo nás sú samí nebezpeční blázni. Len ja mám rozum. Dávam na nich pozor. Keby ja nie, veď by jeden druhého poškrtili. Blázni boli všelijakí. Mali sme belasú uniformu. Jeden bol presvedčený, že je kráľom jeruzalemským. Ustavične kričal, trhajúc si šaty:— Shodíš tie šaty! Či je toto rúcho dôstojné kráľa jeruzalemského?! Táto handra!Alebo:— Nie, nesmieš byť v takých handrách, služebníku kráľa jeruzalemského — a počal trhať šaty s niektorého spolublázna.Keď raz chcel so mňa šaty trhať, vylepil som mu také zaucho, že sa od tých čias neopovážil ku mne ani priblížiť. Ale on sa nezmiatol. Počal revať hlasom velikým.— Škarlát mi dajte! Červený škarlát! To je rúcho dostojné kráľa jeruzalemského!Iný blázon nechcel sísť s postele. Ešte i potrebu na nej odbavoval. Že by vraj zomrel, keby s nej sišiel. Chceli ho nasilu s nej stiahnuť. Nedajbože ho od postele odtrhnúť; držal sa zubami-nechtami.Prechodím sa raz po dvorane. Zo súsednej miestnosti počujem známy hlas. Kto to ozaj môže byť? Vnídem dnu. Tam v železnej ohrade na stoličke sedel môj súsed Okoráček, klobučník. Sedel a čítal voľáku obrázkovú knižku.— Čo tu robíte, pán súsed? — spytujem sa ho.— Čítam, čo sa to u nás v Michale bude robiť.— Čo takého?— Oheň a síra bude pršať na hriešnikov.— Vari aj na mňa?— Aj.— Aj na vás?Súsed sa usmial blažene: — Čo to hovoríte?! Na mňa?! — spýtal sa s pohľadom, ktorý zreteľne prezradzoval urazenú hrdosť.— Prečo nie?— Veď ja som predsa štvrtá osoba Trojice svätej. Lebo my jedno sme: Bôh Otec, Bôh Syn, Bôh Duch Svätý a ja.— Ale, ale — nemohol som zatajiť svoj obdiv. — A tože je kto okolo nás? — dovolil som si otázku, chcejúc skúmať duševný stav Okoráčka.— To sú samí hriešnici, chudáci! Budú sa pražiť na večnom ohni!Prizrel som sa na knižku, ktorú sused čítal. Lebo veď iste ona učinkovala najväčšmi na neboráka. Bol to missionársky spis český: „O wěcech posledních. W Linci. Léta Páně MDCCLIV.“— Ozaj, súsed moj! — obracal sa nešťastný klobučník ku mne. — Aby som dáko nezabudol. Mám na pôjde tri milliony klobúkov. Fajné, nové. Nuž, million darúvam Vám. Ale si ich nezabudnite čím skôr vziať, lebo u nás v Michale je zlodejstvo veliké, ešte by ich ukradli! No, však skoro už bude pršať oheň a síra na tú hriešnu čeliadku — končieval súsed s hlbokým presvedčením.Vedľa mužského blázinca bol ženský. Ženské rapotaly, jako straky. Darmo je, to plemä nezapre svoju prírodu, ani keď sa zblaznie. Daktoré boly dosť orašmané. Ja som ich vídaval najviac vo velikom parku, ktorý maly okolo svojho oddelenia. Vôbec ženskí blázni či bláznivé ženské sa veľmi mnoho po parku prechádzaly. Je to zvláštny, obraz. Jedna vykračuje s hlavou do hora, namyslená, jako nejaká páva. A na sukni od chrbta rázporok jako svet. Moja milá premilená dáma! Druhá, obstarožná, zahráva si na mladicu, poskakuje po pažiti, po chodníkoch a nôti si jako mladé dievča. A hlas má pri tom jako rozbitý hrniec. Iné robia furt ručné práce, poniektoré zase sa stále modlia. Zvláštne je, že mužskí menej zabúdajú na svoje bývalé povolania. Ale ženská by chcela byť každá aspoň grófka.Najväčšmi zdala sa mi jedna mladá, pekná ženská. Vysokej postavy, bujných blond vlasov. V lilla krepdešínových šatoch, samá brüsselská čipka, okolo hrdla zlatý krížik, ružové atlasové črievice. Vo vlasoch mala vždy čerstvé kvety. Každú chvíľu pozierala na svoje zlaté hodinky. Opatrovníci si medzi sebou rozprávali, že muža alebo deti, keď ju prišli navštíviť, prijímala veľmi ceremoniálne, blahosklonne. Keď muž prišiel, oči plné slz, prvé bolo, že mu otrčila na bozkanie ruku.Ja som dlho nevedel, čo je to za ňu, či nejaká grófka, či čo. Až od opatrovníkov som sa dozvedel, že je to žena jednoho peštianskeho pisára. Také sú tie ženské.*Po šiestich mesiacoch uznali ma za normálneho a pustili domov. Tých šesť mesiacov ma stálo 1200 korún. Za ten čas sestra vybrala na moju vkladnú knižku 5000 korún. Doma som našiel všetko zhumpľované, obchod zanedbaný a — veliké dve nové zrkadlá.— Ako ste sa svítali so sestrou? — spytujeme sa, vediac, že ušla pred bratrom.— Nijako. Bála sa ma, nuž, nedočkala ma, ušla z domu. Bola najprv spoločnicou u advokátskej vdovy.— A potom?— Prišla do blázinca, ale, chudera, jako nenormálna. Mala maniu, že je arcikňažna. Vlani tam zomrela.*U súsedov je zase hlučno. Skoro každý deň sa k nám ozýva:— Ty ožran ožratý! Hanbi sa, ty starý pes! Veď sa už i paholok z teba posmieva! Fuj, ty korheľ! Kto by ťa ohlušil, dobre by urobil! Do smrti by som mu bola povďačná! —— Čušíš, ty pľuha! Vyhodím ju alebo zabijem! Ukážem jej, kľampe, že som tuná ja pánom! Na môj’ dušu, ju vyhodím! Ako že som Ďuro Lobodáš Rapkáče! Nech som dobrý, však ja tú bosorku naučím!Náš pokoj netrval dlho. Aby nám nebolo clivo, požehnal nám Pán Bôh nových Mitákovcov poťažne Lobodášovcov.Nič to za to! Poručeno Bohu! Keď sme vydržali s Mitákovci, Habrdášovci, vydržíme azda i s Lobodášovci. Tešíme sa aspoň tým, že Mitákovci boli ešte horší.— Som rád, že ich máme! — hovorieval otec — mohli by prísť po nich ešte horší!VIIKrásna Vilma Záborských stala sa našou súsedou. Konečne po takých strygách raz taká dobrá duša. Veru sme si vydýchli. Mladá pani urobila nám hneď i návštevu s mužom. Našej mame sa veľmi pozdala. (Mne zdala sa už dávnejšie.) Ďuro Lobodáš iste prvý raz v živote bol na návšteve, krem u rodiny. Nehovoril skoro nič. Veď odbavila to zaň žena.— Aspoň nám bude veselšie — hovorila matka, keď návšteva odišla.Súsed Lobodáš sa nachodil niečo, kým si svoju Vilmu vychodil. „Trenčiansku ružu“ prvýraz videl na hasičskom majálesi v Michale. Zapáčila sa mu hneď náramne. So dva razy s ňou i tancoval. Ale bol rozpálený pivom, tanečník nechýrny, nuž, pekná Vilma mu chytro poďakovala. Keď jej v prestávke doniesol cukrového a predstavil sa matke, hrdá Vilma odmietla.Nuž, ale to Ďura Lobodáša naskrze nemýlilo. Chvalabohu, jeden Lobodáš nepotrebuje po majálesoch chodiť, aby sa oženil. Jeden Lobodáš potrebuje iba kývnuť, a pôjde zaň dievča ktorékoľvek. Preto Ďuro Lobodáš sa mnoho láskou netrápil, mnoho nešpekuloval, ale umienil si, že nebude robiť nijaké okolky a obchodiť okolo horúcej kaše, ale Vilmu — vypýta.Lobodášovci sú najprednejšia meštianska rodina v mestečku Sv. Michale. Je to rodina stará, rozvetvená a nadovšetko majetná. S Chrenkovci a Bugáňovci sú Lobodášovci v blízkom príbuzenstve. Tieto tri rodiny tvoria tak „hodvabnú rodinu“. Čo „hodvabná“ rodina chce, to sa musí v našom mestečku stať. Oni volia farára, oni rychtára, oni urbárskeho präsesa. Pre novoosadeného človeka u nás je najlepšia politika držať s „hodvabnou rodinou“. Ak chce človek v Michale prísť k vplyvu, urobí najlepšie, keď sa do „hodvabnej rodiny“ prižení.Samo Bugáň je v Michale farárom, Štefan Lobodáš rychtárom, Jano Chrenko urbárskym präsesom, Michal Chrenko vicerychtárom. Parná píla patrí Jozefovi Bugáňovi staršiemu. Notárom je síce Gejza Macháň, ale jeho matka bola rodená Lobodášovská. Vláda je tedy v rukách „hodvabnej rodiny.“ A — jako vieme — vláda vládze.Lobodášovcov je mnoho, rozoznávajú sa podľa prímení. Ale držia spolu všetci jako jedna reťaz. Majetní sú všetci, polovica by ich mohla žiť z hotového. Ale oni len honobia, honobia ďalej.Najväčší skupáň v Lobodášovskej rodine bol Fero Lobodáš Drlička. Chýr mu šiel po celom okolí. Bol veľký boháč, ale žil ako hofier.Dopočul sa bol o ňom i jeden mlynár, tiež strašný držgroš. Lobodáš bol starec, mlynár ešte dosť mladý chlap. Čo mlynár jako sporil, predsa nebol so sebou spokojný.— Jednako by som sa mal dakedy podívať k tomu Lobodášovi a naučiť sa od neho lepšie gazdovať. Ten viac prežil, viac zkúsil, nuž, predsa bude toho len viac vedeť.Nuž, vybral sa raz k starému Ferovi Lobodášovi na návštevu. Rozumie sa, nešiel vo dne, aby prácu nezmeškal, ale už podvečer. Odišiel síce v čižmách, ale cestou si ich vyzul, aby daromne podošvy nedral.Lobodáš prijal mlynára vľúdne. Zaviedol ho do zadnej izby (v prednej sa nebývalo, aby sa nezašpinila). Rozumie, sa, sedeli po tme. Škoda drahé svetlo páliť. Domáci pán hosťa ničím neponukol, lebo veď sám zo samej sporivosti ani nevečeriaval.— Nuž, pán Lobodáš, prišiel som sa podívať, ako vy gazdujete. Som ešte mladý, nezkúsený, zíde sa mi niečomu priučiť. Človek i gazduje, gazduje a pri najväčšej sporivosti málo nagazduje. Ako to vy robíte, prosím vás, pán priateľ?— Nuž, ako vidíte, pán majster. Celý deň robíme, včas vstávame, svetlo nepálime, iba v zime. Keď človeku pretroví, nemusí hneď zas do seba pchať. Trochu vody si vypiť, a hlad zase na chvíľu prejde.— To všetko i ja robím — rečie hosť.— Ale na čom to vy sedíte, pán majster? — spytuje sa starý Lobodáš celý prekvapený, zbadajúc, že mlynár má spustené nohavice. Prv to pre tmu ani nezbadal, iba teraz sa trošku rozhľadel.— Na čomže by som sedel, nuž, na svojom, na holom, aby sa nohavice nedrali — vysvetľuje mlynár pokojne.— Tak sa vy, pán majster, nemáte čo odo mňa učiť, skôr ja od vás. Lebo jako vidím, vy ste ešte lepší gazda, jako ja.Sklamaný mlynár vstal, porúčal sa a odišiel domov. Čižmy mal zase cez plece prehodené. Na konci obce — bola tmavá noc — počal do neho brechať jako divý jeden pes. Mlynár chcel sa pobrať v nohy, nuž, zlostný Dunčo uhryzol ho do nohy.— Ach, chvála Bohu, že som nemal čižmy obuté! — tešil sa mlynár, chytajúc si krvácajúcu nohu, ale nedbajúc na boľasť. — Aká by to bola teraz diera na čižme!*No, náš súsed Ďuro Lobodáš nebol žiaden skupáň, skorej trovný chlapík. Na muziky, majálesy, do krčmy chodieval, muzikantom platil, vypil, atď. Ako sa buchol do Vilmy Záborských, prešiel k strýcovi rychtárovi a prosil ho, aby mu Vilmu vypýtal.— Ale choď, Ďuro! — zostal Chrenko celý prekvapený — vari ti počarila tá fiflena?!— Mne sa len tá páči — vyhŕklo to z dobrodušného Ďura.— Ale veď je to nie pre teba. Taká lačná pýcha. Zeman, chleba nemám. Rozmaznané, sebevoľné dievčisko! Tebe treba dobrá gazdiná, syn môj.— Ja som si už rozmyslel. A ja od nej neodstúpim — rozhorlil sa Lobodáš. — Tak pôjdete, strýco, do toho Záboria, keď Vás prosím, či nie?!— Ľaľaže ti ho, jaký je za ňou zpochabený. Či ti je tak náhlo?! Však si ty to rozmyslíš. Náhlivá robota nikdy dobrá nebýva. Ja by som myslel, že tak Zuzička Junasovie by lepšie k tebe pristala. Dobrí gazdovía a mající. S tou by aj dali pekných pár tisíc. Alebo tak Marka Vrabcovie —— Vari to chúďa, biedne jako voš! — posmieval sa Ďuro.— Len tak nehaň! — miernil ho strýc. — Druhý by si prsty oblízal, keby také dievča za ženu dostal.— Lebo Vilmu alebo nikoho!— Však sa my, syn môj, o tom ešte porozprávame.A rozvážny Chrenko dal vedeť celej rodine, čo si nešťastný Ďuro Rapkáče nabral do hlavy. S kým sa len z rodiny sišiel, každý obracal reč na ženbu a chválil pred ním meštianske dcéry.Ale tvrdohlavý Ďuro neodstúpil. A na tretiu nedeľu zaviezol sa strýc Jano Chrenko na novej bričke do Záboria.Prijali ho milo. Sirotský otec sa s ním z mesta už od rokov dobre znal.— Čo tu v Záborí nového, pán Záborský? — spytoval sa Chrenko.— Ach, ďakujem za opýtanie, všetko pri starom. Je to pravda, že michalský urbár kupuje od baróna horu za štyridsaťtisíc zlatých?— Už je kúpno-predajná smluva aj podpísaná — referoval urbársky präses.— Že vraj dobrá kúpa?— To si myslím! — prisvedčil Chrenko sebavedome. Za drevo na koreni dostaneme viac. Quastler z Mutňan nám nedávno núkal zaň 45.000. A grunt nám celkom zdarma padne.— Jaj, ľahko je je michalskému urbáru také kúpy robiť, keď má takého präsesa! — počal starý Záborský hosťovi lichotiť.— Ach, chvalabohu, negazdujeme zle, nejednomu urbáru by to mohlo za príklad slúžiť. Ale my starí už z toho toľko mať nebudeme, ako skôr naše deti a detné deti.— Ja som bol mal tiež pár podielov. Bol som ich kúpil, myslím, po 20 zlatých, od starej Chvostkovej, ale vlani som ich predal Milchovi po 30.— Koľkože ich bolo?— Ale, len pár, so desať.— No, ja sám by Vám bol dal po 40.— Škoda, škoda, no. — A koľkože je to tých podielov dohromady?— Osemtisíc.— A ktorí sú najväčší podielnici krem pána präsesa?— Rychtár, Ďuro Lobodáš Rapkáče a farár.— Hm, hm, druhí ľudia hory kupujú, a ja som predal.— Kde?— Ale v tých jaminách „Na Síheľnom“.— A komu? ak sa smiem spýtať.— Kohnovi z Tepličky.— A po čom?— Ale po 120 zl. jutro.— To je veru lacno.— Netriafal sa mi napochytre iný kupec a človek potrebuje peniaze. Zaťovi Farbakovi triafala sa výhodná árenda.Rozhovor trochu zaviazol. Po trochu trápnom mlčaní začne Záborský:— Jaj, jaj, len čo to bude s tou suchotou!— U nás, chvalabohu, ešte tak nepoškodila. Michalský chotár mokrý. Ba môj syn Ďuro Rapkáče na pr. teraz bude mať najkrajšie zemiaky „na Močariskách“. Keď je rok trochu mokrejší, hneď mu hnijú. Teraz bude mať znamenitú úrodu… Niektorý človek to má veľké šťastie. Ten človek nedávno zdedil po tetke 10.000 zlatých, a vlani mu ujec — ako matkin brat — bol poručil 40 urbárskych podielov.— Počul som, počul. Veru celý gavalier z neho — chválil sirotský otec.— Veru, partia ten človek. 60 jutár má svojho, dom, peniaze, urbárske podiele. A dobrák! Človek ako kus chleba. Veru, ktorá sa za neho vydá, neobanuje.— Že sa ten človek už dávno neoženil?!— Kým mu matka žila a deti neboly podelené, nebolo sa mu treba. Ale teraz pomýšľa stav svoj zmeniť.— Veru i týchto mojich corgoňov zišlo by sa poženiť! — mienil Záborský svojich dvoch neženatých synov.— Čože je tým?! Sú doma, pri rodičoch, má ich kto opatriť, variť im, prať na nich. Aj gazduje sa to celky inak, mužskí, ženské v dome. Je vám predsa na závidenie. A tá svornosť, láska! Svet vás druhým za príklad stavia. Bôh Vás požehnáva, pán Záborský, na dietkach. Menovite slečinka Vilma, krása, že jej chýr ide.— Bohu ďakovať, dobré dieťa.— Ten môj synovec — už ako Ďuro Rapkáče — išiel nedávno na tom hasičskom majálesi v Michale na nej oči nechať. Furt len vzdychá a vzdychá. Len slečnu Vilmušku spomína.— Hm, hm, to mladí ľudia tak. Raz spomínajú tú, raz zase druhú a tak to býva.— No, tomu sa iná ešte vari nikdy nepopáčila. Usedlý chlapík ten môj synovec, nie dáky šaľo. A robotný, zkúsený. Hja, koho rodičia odomrú a má, toľký majetok, ten sa veru musí obháňať… Ten by Vašej dobrej, krásnej dcérušky bol hoden.— Nemám šťastia pána synovca bližšie poznať.— No, každý môže na neho len to najlepšie povedať. Nuž, nebolo by vám to, pán Záborský oproti, keby sme si tak dovolili so synovcom najbližšiu nedeľu prísť prosiť o to, čo máte vo svojom dome najdrahšieho, najkrajšieho?Starý Záborský — trebárs počínal pomaly tušiť cieľ príchodu Chrenkovho, bol týmto trochu náhlym obratom predsa len prekvapený. Nevedel však nájsť napochytre vhodnej odpovedi. Toľko vedel, že Lobodášovci patria k „hodvabnej rodine“, najvplyvnejšej v celom Michale. Trebárs ho jeho zemianske otcovské srdce kus zabolelo, keď si pomyslel, že by on — najobľúbenejší zeman v celej stolici, mal dať svoje najmilšie dieťa za ženu obyčajnému meštianskemu gazdovi, skoro sedliakovi, hovoril mu rozum predsa zreteľne, že majetný Ďuro Lobodáš stojí jako zať za uváženie.Trápne, napínavé mlčanie trvalo kus pridlho. Treba sa bolo ponáhľať s odpoveďou. Zakašľal, prešiel si rukou po čele, napravil pravý fúz a rozvážne odvetil:— Ja nemam proti pánu Lobodášovi nič. S dcérou som sa o ňom ešte nikdy neshováral. Ak by bola náklonnosť na oboch stranách, nuž, poručeno Bohu! Ináče si vec uvážime a dáme vám vedeť dcérinu odpoveď. Mňa s mojej strany veľmi tešilo, že som mal šťastie.— Mňa s mojej strany tiež! — odchádzal urbársky präses vyprevádzaný domácim pánom.Odpoveď bola vyhýbavá. Že je ešte primladá, že ju ešte nemienia vydať, to Záborskovci o štyriadvadsaťročnej Vilme nemohli povedať. Že sa mladí ešte primálo znajú, že Vilmuška ešte veľmi visí na rodičoch. Ale že dúfajú, že časom sa náklonnosť vyvinie.V skutočnosti však Vilma robila veľké komedie. Že sa ona radšej do studne hodí, jako by sa mala za takého chrapúňa vydať. Darmo ju mať buchnátovala, Vilma nedala sa nakriatnuť.— No, ja nechcem mať v dome starú dievku! — hovorieval Dino báči rozhodne.A Ďuro Lobodáš dovolil si urobiť návštevu. Prvýraz so strýcom, neskoršie sám. Vilminu chladnosť nezbadal, postačila mu vľúdnosť rodičov. Po pár návštevách dostal Záborských Šándor od Lobodáša list.„Vážená podobnosť budúcnosti!Veľmi by ma tešilo, keby som čím skôr do poriadku prísť mohol. Nie som človek zkade ruka zkade noha, že by sa bolo treba mnoho o mne prezvedať. Lebo veď my sme z prvšej famílie. Myslím, že i slečna Vilmuška má otázne veci v poriadku, a u nás sú veru tiež plné kasne. Najlepšie bolo by to už pred tým adventom skončiť, čo sme vzali pred seba. Načo dlhé ťahačky! Budúcu nedeľu mohla by byť prvá ohláška. Dajte mi, prosím Vás, vedeť, či aj Vám to tak passuje, aby sme si ani ja ani vy nenarobili daromných kelčíkov.Srdečne Vás i slečinku Vilmušku pozdravujeVáš budúci švagor Ďuro Lobodáš Rapkáče.Pánom rodičom vzkazujem službu.“Šándor Záborských odovzdal netrebne, ťažkou rukou písaný list sestre. Na ľúbostný list boly Lobodášove riadky prisuché. Pekná Vilma v hneve list svojho budúceho roztrhala na kúsky.Lobodáš nedostávajúc odpovede zašiel do Záborských. Zdráhanie Vilmino nepomáhalo. Naivný Ďuro držal to iba za dievčenskú haneblivosť. Ale keď mu Vilma rozhodne odsekla, že za neho nepôjde, nedal sa milý Lobodáš odbiť a vyhrážal sa, že on si voľačo urobí. Že on zmárni i seba i Vilmušku. Že ho budú mať na svedomí.Vilma nedala sa ani rodičom prehovoriť, že ju bude muž na rukách nosiť. Pohnevala sa i s rodičmi, vybrala si z michalskej banky posledných päť stovák, ktoré mala uložené na doplnenie výbavy, a vybrala sa do Ameriky. Mala v Chicagu ujca hostinského.Lobodáš zostal ako zabitý. Zprvu strašne smútil, zbiednel, potom počal žiaľ po troche zapíjať. No, nádej celkom neztratil. Po čase počal za Vilmou vypisovať do Ameriky. Rodičia i ujec v Amerike zostali mu naklonení.Prešly dva roky. Zrazu dostala Vilma od milého Lobodáša list. V liste šífkarta. Lobodáš volal ju domov. Že ak nepríde, vezme si život.Vilma sa síce o Lobodášov život málo strachovala. Ale tento raz si skutočne vec rozmyslela. V Amerike sa jej primerané šťastie netriafalo, s ujcovci tiež nebárs chýrne vychádzala. Prišla domov. O štyri týždne bola už Lobodášovou ženou a — našou súsedou.Čo by sa nikto nebol nazdal, stalo sa. Z rozmaznaného, popáneného zemančaťa bola o rok-dva obstojná gazdina. Muž ju mal rád, rodina mužova tiež si ju obľúbila. Ale ona k mužovi nikdy celkom neprilnula, iba ak trochu privykla. Ani dieťa, jediné dieťa, syn Samo, ktorý ju skoro život stál, ich dáko nesblížil.Zomrel starý Dino Záborský. Vilmin podiel vypálil slabo. —— Mal si sa aj na čo lakomiť, Ďuro! — hovorila Lobodášovi rodina. — Je to aj za veno pre jednoho Lobodáša, mizerných pätnásť stovák! Dvadsať tisicok si mohol dostať. Taká lačná pýcha! Kto by si to bol myslel, že sú tak zadĺžení! Veď majetok takto hodný.A milý Ďuro bol priveľmi žialil, kým mu bola mámilá v Amerike. Ešte vtedy bol sa tak naučil piť, že nevedel sa odučiť ani po svatbe. Ba, čím ďalej, tým to bolo horšie. Súsed Lobodáš počal zapíjať každú mrzutosť. V krčme zapíjal žiaľ, keď mu sviňa zdochla, v krčme si zjednal kraviara, v krčme predával drevo. Keď nebolo peňazí, dal Steiner na borg.Pekná Vilma Lobodáška najprv plakala, potom mužovi dohovárala. Neskoršie sa s ním aj vadievala. Zvady bývaly furt častejšie, furt hlučnejšie. Neskoršie pridružily sa k nim i bitky.— Ach, Bože, dietky! — vzdychával náš otec — staré časy sa vracajú. Čosi-kamsi to už aj týmto pôjde, jako Mitákovcom.Zpočiatku, keď od súsedov ozval sa krik a jajkanie, sme sa súsedia i sbehávali, bojac sa, že sa nešťastný pár ešte ohluší. No, časom nám to zovšednelo. A keď sa tak u Lobodášov strhla nová zvada, súsedia si toho ani nevšímali. Iba keď sme tak mali u nás návštevu a zaviedli sme ju počúvať manželskú vojnu ku kuchynskému obloku, stávalo sa, že súseda Vilma, zbadajúc bezočivého zvedavca, šustla ho šaflíkom pomýj. No, to na našom dobrom súsedskom pomere nezmenilo ničoho.Proti mužovej pijatike bojovala súseda všemožne. Dohovárala mu, bíjavala ho. Do drevárne ho zatvárala a to obyčajne za pomoci kraviara Jana, ktorý jej dakedy pomáhal i gazdu vybuchnátovať.Do drevárne zavretý súsed sa tam vyspal. Keď sa vyspal, hľadel sa dostať von. No, žena sa ho neodvážila vypustiť. Zostala tá úloha kraviarovi.— Jano, pusť ma, lebo ti hnáty polámem! — ohlasoval sa súsed z drevárne. Vedel, že keď ho gazdiná bije, pomáhava jej pri tom i kraviar.Jano pokročil k dverám drevárne:— A ma, prosím ich, mladý pán, neubijú?— Aha, ty lotor, bojíš sa?!— Však ja som ich to nie, ja som ich len držal, aby nespadli.— No, neurobím ti nič, len ma pusť!— Ale ozaj mi nič neurobia?— Na môj’ dušu hriešnu, sa ťa ani nedotknem!— Podajú si, mladý pán, fajočku, čo im ju napchám.Lobodáš podal fajku cez špáru. O chvíľku podával mu ju Jano napchanú dohánom.— Ale teraz otvor!Kraviar vytiahol závoru a hybaj v nohy.— Veď sa neboj, ty somár, keď som ti raz povedal!A súsed zapriahal kone do pluhu, sberajúc sa orať. Rozumie sa, pred najbližšou krčmou ozastal fruštikovať. Obed poslala mu žena do poľa. Na večeru prišiel domov. Po večeri sa obliekal do mesta.— Kamže zase ideš? — spytovala sa žena.— Ale k strýcovi Chrenkovi, o ten urbár má čosi byť.— No, len si daj pozor, aby ten urbár nebol u Steinera!— Hneď som nazpät.Ale sme už i súseda dávno spali, keď vracal sa súsed domov. Mohlo byť s jedenásť-poldvanástej, keď ozval sa na dvere u Lobodášov tuhý buchot:— Otvor, otvor!… Zase ma vymkla tá potvora! — a dvere sa len tak striasaly, obloky rinčaly a psi na hornom konci počali sa jeden za druhým ozývať.Ani slova. Súsed počínal už cítiť nepríjemný chlad aprílovej noci. Ale chytil sa rozumu a zmenil taktiku:— Vilma, Vilmuška, žena moja drahá, otvor mi, prosím ťa.Účinok nevystal. Dvere sa otvorily, a súsed vkĺzol sa potíšku dnu.VIIIBol pošmúrny jasenný deň. Opršané stromy boly čo deň holejšie, všade plno blata. No, súsed Lobodáš robil dobrotu. Za včas rána odišiel Milchovi do súsednej obce drevo voziť. — Posledné časy voľáko menej pil, nuž, sa i so ženou lepšie snášal.Súseda Vilma práve riadila prednú izbu. Už od rána pobolievala ju mierne hlava, sychravé povetrie zaliehalo jej na prsia, keď prišiel listonoš s poštou a cez otvorený oblok podával jej list.Súseda vzala. Oči padly jej na adressu:„Veľactený Pán Ďuro LobodášSv. Michal.“— Ktože to píše? — bola zvedavá, otvárajúc list. Celkom neznáme písmo!„Košice, dňa 4. apr…Drahý Ďurko!Dávam ti vedeť, že 200 zlatých, čo si mi bol dal, som už minula. Ale moc mi toho už nechybí. Buď tak dobrý, pošli mi ešte aspoň stovku.Sestra mi je veľmi milá. Tak mi je tu dobre. Aj na váhe som pribrala, červenšia som. Ale za tebou túžim, môj drahý, ustavične. Neviem sa dočkať chvíle, kedy ťa zase uvidím. Vždy len na teba myslím, vždycky sa mi len o tebe sníva. Budúci mesiac už azda prídem domov. Do tých čias do videnia! Píš!Bozkáva ťa na stotisíckráťtvoja verná až do smrtiAnna.“Súsede zotmelo sa v očiach. Musela sa zachytiť stola, aby sa nepotočila od mdloby. Ach, tak! Teraz sa jej oči otvorily. Teda muž ju klame. Za druhými chodí, frajerky si drží! Hrozné! A odkedy?! Možno už roky. Už vie, kam sa tie peniaze podievajú. To sa vie, ona stíska krajciare, šestáky, zlatovky, a muž rozhadzuje len tak po stovkách. Preto toho oplana vždy ťahá voľačo z domu preč. Ona si myslela, že on len pije. A tu ti ho máš! Za ňou sa blaznel toľké roky. Ona len rodičom k vôli obetovala sa za takého chrapúňa. A taká špata klame ju, Vilmu Záborských, takú chýrnu krásku, „trenčiansku ružu“! Bože!A pustila sa do usedavého plaču. Chvíľami kričala od zúfalstva. No, neskoršie premenil sa žiaľ v hnev, a súseda počala sa rozkrikovať. No, prvé rozčulenie prešlo, a súseda chystala sa na pomstu. Vyšla pod kôleň a doniesla si poriadnu batinu. Postavila ju do izby do kúta.Potom hľadala zabudnutie alebo aspoň uspokojenie v práci. Ale červík — mužova nevera — hlodal v jej ubolenom srdci celý deň.Podvečer prichodil súsed Lobodáš Rapkáče domov. Iste sa cestou potúžil, lebo krok mal nebárs istý. Nôtil si:Hejs, húsky, do pšenice, hejs, húsky do žita,lepšia je tá malá holka, jako je tá veliká.Súsedu šlo vychytiť od hnevu.— Dám ja tebe holky, ty živáň! Však ťa ja naučím za druhými chodiť, nehanebník! So mnou by sa vadil pre pár korún a frajerkám rozdáva stovky. Aby ťa Pán Bôh zkáral, ty neverník! Ach, čoho som sa ja nešťastná, dožila! Mohla som sa radšej do studne hodiť, keď si prvýraz za mnou prišiel. A takýto korheľ ešte ma bude klamať!A pochytiac batinu, počala muža lomiť, až tak pukalo. Krik privábil kŕdeľ zvedavcov.— Dívajte sa na tohoto galgana! Či si ty Anne prisahal vernosť! A ešte ho vraj bozkáva na stotisíckráť, takúto opicu! Nuž, ale keď ju tak peniazmi pchá, čoby nie!— Ach, Vilma, čože ma tak biješ? Čo som ti ja urobil?! — stenal súsed skoro plačúc, nechápajúc ženino počínanie. Od nemilosrdných úderov čoskoro vytriezvieval.— A ešte sa ma spytuje, že vraj čo ho bijem! Vari sa ti mám poďakovať, alebo by si chcel všetko odtajiť?! Aj dneská ti písala. Chystaj zase stovky. Tak je to, môj milý, podaj čertu prst, už ťa má za celú ruku.— Kto čo? — nechápal súsed.— Ach, moje milé, premilé neviniatko! Akým sa nevedomým robí! Tu si máš! Čítaj si! — a hodila mužovi k nohám nešťastný list, celý dokrkvaný.Ďuro Lobodáš Rapkáče zodvihol. Utrel si zaslzené oči a uprel mutný pohľad na osudné riadky.— Ach, však je to nie naše. To je pre Ďura Lobodáša Drličké, čo si má tú Annu Lizoňovie brať. Ahá, keď na adresse nieto prímenia — pochopil súsed omyl, ktorý on síce nezavinil, ale mu tak presadol.— A čo si mi to hneď nepovedal! — počala súseda Vilma chudáka muža lomiť batinou znovu.IXSúsed piť neprestával. Darmo zamykala žena pred ním peniaze, darmo bola ona pánom v dome, darmo ho vodila do kostola o dala mu prisahať, že už piť nebude. Milý súsed vedel si vždy peniaze zaopatriť. Keď nešlo ináč, predal v krčme odpoly zdarma lúku. Alebo hybaj ku mne:— Súsed moj drahý! My sme si už vlastne dávno mali tykať. Servus! Ako sa ty voláš?— Peter.- Aha, Peter! A — ja som zase Ďuro. Nože, daj doniesť liter vína. Budeme piť bruderšaft. Len moja stará aby nezvedela.Súseda sa už smierila so svojím osudom. Muž prechorieval, časom ho i triaslo, blúznil zo sna. Nuž ako spitý človek. Súseda spytovala sa profesora, ktorý u nich býval:— Pán professor, prosím ich. Koľko ten môj muž ešte tak potiahne?— Do roka už nie, pani domová. Už je ten jednou nohou v hrobe.Ale o tri roky už božekala:— Ach, oklamali ma oni, pán professor. Zlá zelina nevyhynie. Pije a nie mu je ani parom. A už predpredlanským rátali, že do roka nevyžije! Ten aj mňa prežije!— No, pani domová, tomu už dohára. Že je taký naliatý?! To každý pijan krátko pred smrťou.Ale professorovo proroctvo sa neplnilo. Zo samej dešperácie dala sa na pitie ona. Vlastne pila ona — jako hofierky hovorily — už od rokov, lenže potajomky. Ale posledné roky počala piť celkom verejne. Zprvu si pre trúnok len posielala. Neskoršie šla si už aj sama vypiť do krčmy. Nehaňbila sa ani za bieleho dňa.Ale s jej mužom stal sa pravý opak. Prestal piť. Čo nedokázala ani prísaha v kostole, ani zvady ani ženine náreky, to dokázala rodina. Počali sa o neho starať. Rychtár chodil mu často dohovárať:— Čože sa ty, syn môj, tak spúšťaš! Iba rodine hanbu robíš! A jaký by si ty mohol byť pán! Strýco Jano chce ten urbár nechať. Ešte by si mohol byť präsesom. Aj za vicerychtára by sme ťa vyvolili. — Človek z takej rodiny a tak sa zabúdať! Aj dbať musíš viac na seba, obliekať sa, holiť. Aj šaty robia človeka.Šmajchlovala mu aj ostatná rodina. Ako by si ho svet ctil, keby to pitie nechal. Ani žena by sa po ňom tak nevozila. Atď., atď.A milý Ďuro prestával piť a počal dbať na seba. Kedy-tedy síce potkol sa znovu a nakukol do pohára hlbšie, jako bolo treba. Ale strýc, ujec, bratranci nedali mu upadnúť do starej koľaje. Navštevovali ho, vyvolávali k sebe. Strýc Chrenko daroval mu na mena streborné hodinky. Bratranec Fero Lobodáš poradil Ďurovi kupca na jednu parcellu. Náš súsed predal jednu veľmi lahodnú roličku na stavebné miesto. Tri tisícky dostal za zem, ktorá mu ročne nedonášala päťdesiat zlatých čistého úžitku.Dostal chuť do gazdovania, sporenia. Lobodášovská hrabivosť sa v ňom prebudila. A rodina budila v ňom ctižiadosť.— Driečnieš, Ďuro môj! — chválievala ho tetka Milka. Pristalo by ti byť aj vicišpánom!A milý Lobodáš stal si na také slová pred zrkadlo, naprával si kravatľu, vykrúcal si fúzy.A napravený Ďuro stal sa čosi-kamsi členom urbárskeho výboru a pri obci boženníkom.A Vilma klesala hlbšie a hlbšie. Často preleňošila celý deň. Pila a pila, vadila sa s čeľadou, mužom, synom i súsedmi. Neraz sa už stávalo, že opitá svalila sa na dlážku a prespala tam i pol dňa. Chodievala už často orašmaná, ufúľaná, strapatá.Jeden večer prišiel muž neskoršie domov. Vyvolili ho za podrychtára. Po voľbe bol oldomáš. A šťastný Lobodáš prijdúc domov, zapálil sviečku a nezdržal sa, aby sa, prv ako by sa uložil, nepodíval do zrkadla. Bol v nových čiernych šatoch, golieri, svetlá mašľa, z vrecka na veste visela mu dlhá zlatá retiazka.— Pristane ti byť vicerychtárom, Ďuro! — usmial sa Lobodáš pred zrkadlom blažene.— Bohdaj ťa! — o voľačo sa potkol. — Jaj! — vykríkla súseda. Lebo na zemi ležala to opilá Vilma.— Ach, ty devla naničhodná, zase si sa nahltala! A ja Ďuro Lobodáš Rapkáče, vicerychtár, musím žiť s takou žrandou.Súseda ležala na zemi viac od slabosti, jako v opilosti. No, na mužove príkre slová sa horko-ťažko zodvihla a vytratila z izby. Posledné časy bola sice veľmi upadla, ale bývalú hrdosť celkom neztratila. Poníženie, jakého sa dnes dožila, bolo pre ňu neznesiteľné. Tomu musí byť koniec. Taký chrapúň nebude sa vláčiť po nej, dcére sirotského otca, pred ktorou skladal voľakedy klobúk i sám vicišpán.Zašla do maštale a dlho horko plakala. Nemohla sa nijako uspokojiť. Vyšla na povalu, sišla dolu a zašla za humno. V ušiach hučaly jej slová: „devla naničhodná!“ Razom zrodilo sa v nej pevné predsavzatie. Nie, urobí to, urobí!Nasledujúce ráno odrezal ju kraviar Jano v maštali.*Pohrab mala krásna Vilma slávny: pochovával ju sám senior s troma farármi. Pohrab bol v nedeľu, sveta bolo hrúzu. Farári uznali, že bola chorá, chudera, ved všetko súsedstvo vedelo dosvedčiť, že už od rokov trpievala na hlavu. Preta kázeň bola pekná. Michalský farár opísal nebohú súsedu jako vzornú dcéru, milujúcu a milovanú manželku a príkladnú matku. Kázal tak dojemne, že celý kostol plakal.Hmlisté zimné odpoludnie dodalo pohrabu voľáky zvláštny sviatočný ráz. Pohrabný koč viezly štyri kone. Truhla bola zamatová, zlatom vybíjaná. Zasypaná bola venci. No, len čiastka z nich zmestila sa do pohrabného voza. Za pohrabným vozom viezol sa ich ešte plný osobitný voz. Vicišpán Chobotínsky, nebohého Záborského dobrý priateľ poslal drahý kovový veniec s nápisom: „Krásnej Vilme — Gejza báči“. „Hodvabná rodina“ poslala vencov s pätnásť; najkrajší z nich, veliké lillavé chrysantémy, mal nápis: „Nezapomenuteľnej neveste — Ján Chrenko s manželkou“, rychtárov veniec mal nápis: „Spi sladko!“ Ale zo všetkých najkrajší bol veniec magistra Kordáča z Pešti. Bol zo živých bielych ruží. Na bielej hodvabnej stužke stálo veľkými zlatými literami: „Trenčianskej ruži“.Krem Michalčanov dorukovalo na pohrab skoro celé Záborie. Za truhlou kráčal muž, preblednutý a celý zlomený. Slzy mu vyschly, podopieral ho plačúci syn. Nasledovala bližšia i ďalšia rodina. Chorá matka sa viezla na koči. Zastúpené boly spolky: michalský priemyselný, michalský gazdovský, pohrabný spolok, hasičia zo Záboria a z Michala atď. atď.My poslali sme veniec so stužkou: „Najlepšej súsede“.Od pohrabu minulo päť rokov. No, súsed Lobodáš je ešte vždy vdovcom. Darmo sa mu rodina nahúdla, že toľké gazdovstvo nemôže byť bez gazdinej. Ďuro Lobodáš nemôže ženy zabudnúť. Neminie jedna nedeľa, žeby sa nepodíval na cmiter na hrob svojej nebohej. Tam vykladáva, neborák: Vilma, Vilmuška, žena moja dobrá, krásna, prečo si ma opustila?!

Kompis_Suseda-sa-obesila.html.txt

Položartovné a polovážne dôkazy o tom, že Slováci sú uhorskí AngličaniaPočet Slovanov v Európe sa zvyčajne odhaduje na 50 až 60 miliónov. Spomedzi všetkých národov v Európe sú najpočetnejší a najmä v krajine patriacej pod žezlo Františka Prvého je ich podľa Lichtensterna 11 750 000, podľa iných zasa 13 miliónov (pozriAnnalen der öst. Lit.1810, febr., s. 266) a v posledných rokoch predstavujú (podľa Andrého)[1]dve tretiny tunajšieho obyvateľstva. Po znovuzískaní talianskych a nemeckých krajín tvoria však sotva polovicu ich celkového počtu. Mnohí nemeckí spisovatelia popísali o nich vo svojich viac, či menej čítaných spisoch mnoho nespravodlivých a čiastočne aj nevkusných úsudkov a nechýbajú ani ozaj surové ohováračky. Nechceme tu všetko opakovať, lebo pre tých, ktorí radi čítajú, sú tieto veci tak či tak známe. Len v krátkosti chceme poznamenať, že mnohí spisovatelia vydávajú rozličné chyby, necnosti, prečiny, ba aj neresti a niektoré individuálne, zaiste nie chvályhodné vlastnosti jednotlivcov z tejto veľkej rodiny za základné črty ich národného charakteru. Slovania sa právom môžu pýtať, či sa medzi Nemcami nenájdu leniví alebo špinaví jednotlivci, nijakí hlupáci, zbojníci, podvodníci, zlodeji, a teda ľudia s takými vlastnosťami, za ktoré Nemci Slovanov zvyčajne prísne karhajú?Nie je naším cieľom napísať apológiu na všetky slovanské kmene; chceme prispieť len poukázaním na skutočnosť, že neoprávnené odsudzovanie neplatí na Slovákov, ktorí žijú v Uhorsku.Všetky národy, ktoré patria k veľkej európskej rodine, majú svoje zásluhy. Najviac však vynikli Angličania, a to v oblasti vedy, umenia a techniky, v baníctve, obchode, námorníctve, ba aj v poľnohospodárstve, a teda v najrozmanitejších oblastiach ľudskej činnosti.Uhorská ríša je Európa v malom, lebo ju obývajú viaceré hlavné a vedľajšie národy, ktoré sa od seba podstatne líšia pôvodom a rečou, fyzickými a morálnymi vlastnosťami. Väčšina z nich sa venuje prevažne len jednému zamestnaniu: tak napríklad statočný poctivý Maďar žije skoro výlučne z poľnohospodárstva a chovu dobytka, usilovní Nemci sa živia čiastočne priemyslom, a obchodom, čiastočne baníctvom a roľníctvom. Rumuni sú roľníci a baníci, Slovinci obrábajú role a obchodujú, utiahnutý Rusniak ostáva pri obrábaní pôdy. Len Slováci sa venujú tým najrozmanitejším zamestnaniam.Toto pozorovanie nás priviedlo na myšlienku porovnať ich s Angličanmi a dokázať, že Slováci sú v Uhorsku tým, za čo zvyčajne považujú v Európe Angličanov a že nespravodlivé názory, ktoré o nich mnohí nepremyslene šíria, nemôžu byť správne.Takto, a nie inak, treba rozumieť aj nadpisu. Všetko v ňom závisí od interpunkcie, ktorá môže dať veciam rozličný význam. Nie je predsa jedno, či povieme: dôkazy o tom, že Slováci v Uhorsku sú Angličanmi, alebo: dôkazy o tom, že Slováci sú uhorskými Angličanmi. Pri prvej vete by sa mohlo ľahko zdať, že chceme Slovákov vydávať za voľakedajších spoluúčastníkov anglickej Ružovej vojny,[2]čo, pre zmilovanie! ozaj nie je naším zámerom. Ak nás niekto nechce úmyselne zle pochopiť, pouvažuje spolu s nami len o zmysle druhej vety.Láskavý čitateľ teraz už približne vie, na čom je. Toto predbežné vysvetlenie sme považovali za potrebné preto, aby nám nikto nepripisoval úmysly, ktoré nemáme. Žiada sa však poznamenať ešte aspoň slovíčko na konto humorného vyjadrenia uvedenej paralely, lebo čitateľa, ktorý si veci chce zle vysvetľovať, môže humor zviesť k názoru, že sme písali satiru aj vtedy, keď o takéto podanie vôbec nejde.Nunquam homini satis cautum est in horas.[3]Čitateľa, ktorý Slovákov pozná len podľa uvedených portrétov, má tento spis nielen poučiť, ale aj pobaviť. Pokúsili sme sa napísať ho tak, aby nenudil ani tých, ktorí sa o Slovákov zaujímajú len málo, alebo aj vôbec nie. Sledujeme teda dvojakú úlohu a obe sa pousilujeme splniť čo najlepšie. Náš spis nechceme však v nijakom prípade vydávať za nič iné ako za to, čím v skutočnosti je: za ľahko načrtnutý obraz o vlastnostiach a zvyklostiach slovenského národa. Ani vážny štatistik nesmie pritom obísť celkom naprázdno a zaiste tu nájde rozličné údaje, o akých sa zatiaľ možno v nijakej literatúre nedočítal. Musíme ho však už na tomto mieste priateľsky varovať, aby niektoré anekdoty alebo črty nevyzdvihoval na vlastnosti národa a aby nedával iný význam názorom, ktoré v práci vyslovujeme. Bola by to taká veľká chyba, ako keď pacient zje liek určený na vonkajšie použitie. V takom prípade nemôže byť lekár zodpovedný za napáchané škody. Z úcty k zdravému úsudku čitateľa nepovažovali sme za potrebné upozorňovať vždy na žartovne myslenú pasáž, alebo na vážne state; netriedili sme veci na dve strany a nezdôrazňovali sme: tu ide o žart! a toto je myslené vážne! Obe roviny ležia zväčša celkom vedľa seba alebo sa prelínajú. Bolo by však nezdvorilé urobiť to inak, lebo rozumný čitateľ sám všetko najlepšie rozlíši. A s rozumným čitateľom aj rátame. Aj lekár napíše bezstarostne na recept:použiť podľa rady, lebo je presvedčený, že prípravok na rany nik nezje a pilulky nik nebude rozotierať na obväz a prikladať na poranené miesto.Záverom musíme ešte poznamenať, že vždy, keď je reč o Slovákoch, myslíme na roľníkov alebo mešťanov, výnimočne na nepočetnú šľachtu, a už nikdy nie na vládnuce vrstvy. Posledné sú totiž všade rovnaké a odhliadnuc od reči, ktorou vravia, nemajú nijakú spätosť so životom ľudu a sú len nezainteresovanými divákmi. Keď niekto chce skúmať mravy ľudu, musí sa vybrať za prvými dvoma.Tento pozoruhodný ľudský kmeň obýva v počte 1 340 000 až pol druhého milióna územie od Bratislavy po Šariš, Zemplín a Užskú župu, celé Karpatské pohorie a jeho susedné časti; na rovine je roztrúsený po oboch stranách Dunaja a smerom na juh až po tureckú hranicu. Stretávame sa s ním v 21 župách, pričom v 12 je ich väčšina a podľa našej nezaujatej mienky si zaslúžia, aby sme ich označili za uhorských Angličanov.Genus dutum patiensque laborum!čiže národ, ktorý nemožno zniesť zo sveta! Niektorí ľudia, ktorí zle poznajú svoj vlastný materinský jazyk a zvyčajne sa z lenivosti alebo neschopnosti nenaučia nijakú cudziu reč, hovoria o nich raz ako o Slavakoch, inokedy ako o Krobotoch, lebo veď Chorvátsko leží celkom blízko pri Karpatskom pohorí. Dovoľte nám teda pokúsiť sa aj o paralelu medzi Slovákmi a Angličanmi.[1]André— Christian Carl André (1761 — 1831), vydavateľ časopisu Hesperus, ein Nationalblatt für gebildete Leser (Praha 1809 — 1821, Stuttgart 1822 — 1832). Pedagóg a hosp. spisovateľ. Riaditeľ hospodárskej školy v Brne.[2]Ružová vojna— mocenské boje medzi rodom Lancaster (červená ruža) a York (biela ruža) v rokoch 1455 — 1485, koncom ktorých sa dostala k moci tudorovská dynastia.[3]Nunquam homini satis cautum est in horas— Človek nie je nikdy dosť opatrný.

Caplovic_Slovaci-v-Uhorsku.html.txt

Nový rokDo hrobu sklonil sa už udalostí plný, pre Slováka pamätný rok 1863, sťa starček sivovlasý, no nie do hrobu smrti a zabudnutia, lež iba do tichého hrobu peknej minulosti, bo nie smrť, ale ani celé množstvo rokov nie je v stave odviať nám posvätnú jeho pamiatku z myslí a duší našich. Bol to rok pre národ večne nezabudnuteľný — rok Cyrilometodejský, rok v knihe národa nášho zlatými písmenami zaznačený, no rok smrteľný.So sladkým uspokojením lúčime sa s ním a vítame rok nový, prvý to rok druhého tisícročia nášho pokresťančenia, prvý to rok, ktorý v život uvedenú Maticu slovenskú pozdravuje, prvý to rok novej éry slovenskej. Vítame ho sťa k nám prichádzajúce malé nemluvňa, ktoré vítame s peknými nádejami, ale aj s akousi clivotou a možnože i s neospravedlnenými obavami. Darmo sa ho pýtame, čo z neho bude, čoho sa z neho dožijeme. On nám nič nemôže odpovedať na tisícoraké naše otázky, lebo chúďa nemluvňa nevie, ako a čo je v knihe určenia božieho pre nás zaznačené.Vitaj nám teda, ty nový rok, v prvých okamihoch ktorého privolávam celému národu svojmu srdečné „daj boh šťastia!“ A teraz sa kloním k vrúcnej modlitbe.Dobré, šťastné ráno, Slováci!Vidím vás všetkých v kruhu rodinnom, ako prajete si vzájomne šťastlivý nový rok. No dovoľte, drahí rodáci, aby som sa k tým blahoželaniam i ja v duchu pripojil a pridal srdečné priania, túžby a prosby svoje za blaho a šťastie národa, keď vám všetkým privolávam blažený a šťastný nový rok. Ach, a keby to všetko podľa mojich túžob a žiadostí išlo, istotne by to bol rok pre celý národ môj blažený, úplne šťastný. Bože daj, aby tak bolo, aby rok 1864 stal sa svedkom stelesnenia rovnoprávnosti národov, svedkom šťastia a slávy národa slovenského!Ja v prvý deň roku obyčajne zaoberám sa usporiadaním svojich účtov, listov, časopisov atď. Prv teda, než vybral som sa do kostola, pochytil som Pešťbudínske vedomosti, aby som videl, či mi ani jedno číslo nechýba, či netreba reklamovať prv, než ich knihár vezme do väzby. U mňa bol môj priateľ Ľudovít a neveľa dbal na to, čo ja robím. Zapálil si zmotku[1]a díval sa von oknom na pobožný ľud, ktorý poberal sa do chrámu božieho.Ako tak tie naše milé Vedomosti prehŕňam, zastaví sa mi oko na zozname príspevkov na Maticu slovenskú. Videl som pár ženských mien, zhliadnutie ktorých ma veľmi milo prekvapilo. Neviem, či je to s každým tak, ale mne veľmi dobre padne vidieť alebo počuť o dôkazoch rodoľubstva u žien. Či azda preto, že je to u nás dač zriedkavého, či preto, že získanie jednej ženy si cením vyššie ako získanie dvoch mužov, bo zo smutnej skúsenosti viem, že mužom často vyfúka z hlavy a pŕs to, za čo ako mladíci horlili, kdežto žena národne raz prebudená nikdy viac sa nespreneverí týmto citom. Dosť na tom, keď vidím v zozname tie naše Aničky, Betky, Cecílie, Dorky, Emílie, Fánky atď., vždy mám neobyčajnú radosť a pevnejšiu nádej v našu lepšiu budúcnosť.„Marko!“ pretrhne ma môj priateľ v mojich dumách, „poď, poď, pozri aká tu kytka krásotiniek!“Vstal som a pristúpil k oknu, aby som videl, ktoré to dcéry Evine tak pobúrili doterajšiu tichosť Ľudovíta.Bol to pohľad naozaj utešený! Neviem, či úmyselne a či náhodou zišli sa tieto krásavice dovedna, dosť na tom, bolo ich asi sedem, osem a v poetickom neporiadku defilovali pred mojimi oknami. Poberali sa do kostola, aby na vlastné uši počuli, koľko sa ich narodilo, poženilo a vydalo v roku 1863 a koľko odobralo sa ich ta, kde i tie najväčšie dámy bez krinolíny ukladajú.„Marko,“ skríkne Ľudovít v nadšení, „ach, pozri len tú Lujzku. Je ti to len žieňa! Ale je aj krásne oblečená!“A Ľudovít mal pravdu, lebo dvadsaťročná Lujzka, pár mesiacov žena pána N., bola naozaj pekná a jej oblek úplne zodpovedal pôvabom krásneho tela. No ešte vždy som sám pred sebou v rozpakoch, či reku nádhera obleku nie je na ujme telesnej kráse, bo tak sa mi zdá, že v jednoduchom obleku lepšie musia padať do očí ženské pôvaby než v skvostnom odeve, ktorý ich zatieňuje a krásu tela podriaďuje kráse obleku. Milostné čitateľky moje bude snáď zaujímať, ako bola oblečená Lujzka N? Zavďačím sa im teda krátkym opisom. Na hlave mala skvostný zimný čepiec, ako vôbec terajšie čepce z čierneho baršúnu bývajú, lenže čipky jeho boli opravdivé, bruselské. Belavé jej vlasy boli spletené do pekných vrkočov, ozdobených baršúnovými stužkami a pripnuté v tyle. Srieň jej krku, nakoľko to bolo vidno spoza grzna[2]kabanky, omínala zlatá reťaz, vykladaná drahým kamením. Čo potom nasledovalo, neviem, bo to bolo prikryté peknou modrou šnurovanou kabankou, pramovanou grznom sibírskej líšky. Na kabanke sa skveli strieborné gombíky. Spod tejto kabanky vykukovalo pár malých orukavičkovaných prštekov, na ktorých trblietali sa dva drahocenné prstienky a ktoré akoby sa snažili pozdvihovať šaty z čierneho moire antique,[3]ťažko spočívajúce na dmúcej sa krinolíne. Nebol som vstave rozhodnúť, či preto, aby si ich nepristúpila a či preto, aby bolo vidno na dve črievice a širokú majstrovskú výšivku spodnej sukne.Ostatné dámy, ktoré s Lujzkou kráčali do kostola boli tiež síce veľmi skvostne oblečené, ale ona predsa i krásou svojou i oblekom zatieňovala ostatné. Bola tam pani X. v pekných tmavomodrých šatách. Panička Zuzana Y. mala šaty barnavé, ktorých tkanivo dakedy síce len skromné ovečky nosili, avšak i ono pretkávané bolo modrými a ružovými kvetmi z hodvábu, paničkami tak obľúbeného. Panička Marína P. mala pekné zelené šaty a utešenú čiernu, astrachánom pramovanú mentieku. Slovom, oblek jednej každej reprezentoval kapitál najmenej dvesto päťdesiat, tristo zlatých.Teraz prišli pod samé okná môjho bytu a pretože vnútorné okná môj priateľ otvoril, aby vraj tie vonkajšie odmrzli a on mohol hľadieť nimi von, začuli sme i kus ich novoročnej rozpravy.„Ba my veru dnes husacinu máme.“„Fi donc,[4]na Nový rok a husacinu! To som nikdy neslýchala. Na Nový rok musí byť v každom poriadnom dome prasa na stole. Nicht wahr,[5]Lóri?“„So ist!“[6]ozvala sa slečna Lorka, ktorá svojou výškou všetky predčila.„Aj my máme dnes prasacinu,“ doložila so zvláštnym prízvukom panička Zuzana Y.„My ju budeme mať len na večeru,“ poznamenáva Marína P. „lebo čakáme hosťov z B. U nás je dnes soiré.“„Budete aj tancovať?“„Ak …ovci prídu, áno. Oh, to bude znamenitý Unterhaltung.“[7]Zašli. — Idú do chrámu božieho modliť sa za, za, no bohvie za čo. Za blahobyt, šťastie a slávu národa slovenského istotne nie.„Marko!“ skríkne zas môj priateľ, „to sú ti stvory! Povedz mi už pravdu, ktorá sa ti z nich najlepšie ľúbi?“„Tá, Ľudko môj,“ vetím ja, „ktorej meno skvie sa hen tam v tých, na stole rozhodených listoch.“„Nuž?“„Tá ľúbi sa mi z nich, ktorej meno naše Vedomosti ako člena alebo podporovnice Matice slovenskej uverejnili.“„A ktorá je to z nich?“„Ani jedna.“„Ale nehovor!… Ale to sa im musí uznať, že sú švárne a —“„Pravda, krásy dosť, no priveľa, braček, i tej prasaciny.“„Servus, kostol!“Po obede zašiel som si na šálku kávy k Zlatému jeleňovi. Našiel som tam viacej mešťanov …ských pri pohárikoch vína. Sadol som si nabok, vzal Presse do ruky a čítal. Páni pri pohárikoch rozprávali sa o našich národných záležitostiach.„Ej, bieda je to s tou Maticou,“ vzdychol pán N., Lujzkin muž. „Každý rok šesť zlatých! Neviem, ako to budeme vládať.“„Ešte to ako to. To by som len už oželel,“ doložil pán otec Zuzanky, „ale ten tucet časopisov ako vydržať? Keby človek všetkým chcel vyhovieť, bohuprisám by každý rok najmenej päťdesiat zlatých potreboval.“„A už to je pravda, že ja rád čítam,“ pochválil sa ujček Maríny P., „keby to len toľko nekoštovalo.“„A ty si už predplatil Vedomosti?“ pýtal sa pán X. pána N.„Toho roku sa ich nestrojím držať. Amice, obídu sa tí páni aj bez našich predplatkov. Veď je tých kňazov hrúza a tí všetci rad-radom na všetky noviny predplácajú.“„Perse,[8]však nemajú kam inam peniaze podievať.“„A veď to aj lepšie do ich kšeftu pasuje ako do nášho. Ja som grznár, čože ja mám zo všetkých slovenských časopisov, keď ani jeden redaktor u mňa bundu nekúpi?“„Ale čo vás tam po pletkách,“ ozval sa pán Zálubský, šľachtic zo Zálubia, zvláštny ctiteľ mešťanov, ktorí radi hodili si tu i tu šantalku. „Kelner, karty daj sem!… Pán N., čo je víza?“„Zlatý,“ vetil N. flegmaticky a vytiahol torbu z vrecka.Ja som vstal, zaplatil šestáčik za vypitú kávu a vyjdúc na ulicu, srdečne som si vzdychol. V skormútenom duchu svojom prial som všetkým redaktorom našim šťastlivý nový rok.[1]Zmotka— cigara[2]Grzno— kožušina[3]Moiré antique— (franc.) druh látky s vodovým leskom.[4](franc.) Fuj Pravda?[6](nem.) Tak je.[7](nem.) Zábava.[8](maď.) Pravdaže.

Pauliny-Toth_Novy-rok.html.txt

Kapitola I. Cena na hlavu„Tímto vypisuje se odměna dvou tisíc liber sterlinků tomu, kdo dodá, živého nebo mrtvého, jednoho z dřívějších vůdců povstání sipojů, který prý zdržuje se nyní v okresu Bombayském, totiž naboba Dandu Panta, známějšího pod jménem…“Tak zněla úřadní vyhláška, která dne 6. března 1876 z večera v Aurungabadu veřejně vyvěšena byla.Poslední slovo, proslulé to jméno, které jedni zrovna tak proklínali jako druzí tajně obdivovali, scházelo na vyhlášce, kterou teprve před tím připevnili na zdi polospadlého bungalovu u břehu Dudhmy.Ono jméno scházelo proto, poněvadž spodní polovice vyhlášky, na níž bylo vytištěno tučným písmem, byla utržena rukou fakira, kterého nikdo nepozoroval na liduprázdném pobřeží. Zároveň se zmíněným jménem zmizelo také jméno geniálního guvernéra okresu Bombayského, umístěné proti podpisu indického místokrále.Proč as jednal onen fakir tímto způsobem? Doufal snad, že povstalec z roku 1859 ujde roztrháním vyhlášky soudnímu stíhání a hrozícímu odsouzení? Směl doufati, že tak smutně proslulá osoba stane se nenalezitelnou zároveň zničením útržku oné vyhlášky?To by bylo zpozdilé.Vždyť množství stejných vyhlášek vyvěšeno bylo na zdech domů, paláců, mešit a hotelů Aurungabadských. Mimo to chodil ulicemi města vyvolavač, který vyhlášku místodržitele hlasitě předčítal. I obyvatelé nejmenších osad provincie věděli již, že za vydání Dandu Panta slíbeno jest hotové jmění. Za dvanáct hodin budou všichni lidé provincie mluviti o tomto, marně na útržku zničeném jméně. Byly-li správy spolehlivé, hledal-li nabob opravdu útočiště v tomto dílu Hindostanu, padne bezpochyby dříve nebo později někomu do rukou, poněvadž měli všichni o jeho zatknutí pochopitelný zájem.Jakým účelem veden byl tedy onen fakir, když roztrhl výtisk oné již tisíceronásobně rozšířené vyhlášky?Nejspíše to učinil ze zlosti, snad také z vnitřního opovržení, poněvadž při tom pokrčil rameny a odešel pak klidně do hustě obydlené a nejchudší části města.Největší část východoindického poloostrova mezi západními a východními Ghaty nazývá se „Dekkan“. Obyčejně označuje se tímto jménem také celá jižní polovice Indie na této straně Gangu. Dekkan, jehož jméno znamená v sanskritu „Jih“, obsahuje několik provincií okresu Madrasského a Bombayského. Jednou z nejdůležitějších jest provincie Aurungabad, jejíž hlavní město bývalo druhdy hlavním městem celého Dekkanu.V 17. století přeložil proslulý mongolský císař Aureng-Zeb své sídlo do tohoto města, které vyskytuje se již v nejstarších dějinách Hindostanu pod jménem Kirkhi. Čítalo tenkráte snad stotisíc obyvatelů proti nynějším padesáti tisícům pod vládou Angličanů, kteří spravují tuto provincii na účet nizama Haiderabadského. Město toto jest jedno z nejzdravějších celého poloostrova a zůstalo dosud ušetřeno strašlivou asijskou cholerou i zimnicí, které tak krutě řádí v Indii. V Aurungabadu nalézají se dosud ctihodné zbytky jeho dřívější slávy. Na pravém břehu Dughmy palác velkého mogula, mausoleum oblíbené sultánky šacha Jahona, otce Aureng-Zeba, mešita vystavěná dle vzoru krásné mešity Tadšké v Agře, jejíž čtyři minarety vypínají se nad štíhlou kopulí, a ještě jiné, architektonicky umělecké, bohatě ozdobené pomníky svědčí o moci a nádheře slavného dobyvatele Hindostanu, který uvedl tuto říši, k níž připojil ještě Kabul a Assam, na netušený stupeň rozkvětu.Ač zatím, jak již podotčeno, počet obyvatelstva Aurungabadu značně poklesl, mohl se přece jednotlivec velmi snadno ukrýti mezi jeho pestře smíšenými příslušníky. Fakir, ať skutečný nebo falešný, nebyl mezi tímto tak různorodým množstvím lidu nikterak nápadný. Vždyť jeho druzi zaplavují celou Indii. Tvoří společně se „sayedy“ náboženský žebravý řád, prosí, koňmo nebo pěšky, o almužnu, a dovedou si ji vynutiti, když jim není dána dobrovolně. Hrají si často také na dobrovolné mučedlníky a jsou u vysoké vážnosti u nižších tříd Hindů.Fakir, o kterém mluvíme, byl muž vysokého vzrůstu, neboť jeho výška obnášela více než pět střevíců, devět anglických palců. Čtyřicátý rok věku překročil sotva o jedno nebo dvě léta. Jeho zjev upomínal, zejména leskem černých, stále slídivých očí, na krásný typus Maharatský, ostatně bychom však poznali stěží jemné rysy jeho kmene následkem tisícerých jizev po neštovicích, tváře jeho pokrývajících. Zdálo se, že tento muž, v nejlepších letech, jest velmi obratný a silný. Zvláštním znamením u něho bylo, že mu chyběl prst na levé ruce. Měl zrzavé, do ruda přecházející vlasy a byl polonahý, bos, s turbanem na hlavě, sotva oděn chatrnou pruhovanou košilí vlněnou, již měl kolem boků pasem staženou. Na prsou mu bylo viděti znaky tvořícího a ničícího principu božské nauky Hindů, lví havu čtvrtého vtělení se boha Višnu, tři oči a symbolický trojzub divokého Sivy.V ulicích Aurungabadských, zejména tam, kde se tísnilo kosmopolitické obyvatelstvo chudších čtvrtí městských, panovalo hluboké a snadno vysvětlitelné vzrušení. Tam bylo plno lidí před chatrnými chýšemi, které jim sloužily za obydlí. Muži, ženy, děti, starci, Evropané a domorodci, vojáci královských a domácích pluků, žebráci všeho druhu, rolníci z okolí — všichni štěbetali, hovořili a rozkládali současně rukama, vysvětlovali vyhlášku a uvažovali naděje k získání nesmírné, vládou vypsané ceny. Rozčilení myslí nemohlo by býti větší ani před loterním osudím, v němž nalezá se stejně vysoká výhra dvou tisíc liber. V tomto případě musíme ještě uvážiti, že každý měl naději vztáhnouti ruku po šťastném losu — — tímto losem byla hlava Dandu Panta. Bylo k tomu potřebí ovšem trochu štěstí, nejprve naboba vyhledati a potom trochu odvahy jeho se zmocniti.Fakir — patrně jediný, kterému dle všeho na získání odměny nezáleželo — procházel se mezi skupinami, zůstávaje někdy státi, aby naslouchal hovoru jako člověk, který chce těžiti ze zaslechnutých slov. Nevmísil se nikde do zábavy; třeba však ústa jeho mlčela, jeho oči a uši nezahálely.„Dva tisíce liber za objevení naboba!“ zvolal tu jeden, vztahuje ruce toužebně k nebi.„Ne za objevení,“ odvětil jiný, „nýbrž za jeho polapení, a to je něco zcela jiného!“„Věru, není mužem, který se dá chytiti bez tvrdošíjného odporu.“„Nevyprávělo se nedávno, že podlehl v bařinách nepalských zimnicí?“„To rozhodně není pravda! Chytrý Dandu Pant dal asi o sobě prohlásiti, že jest mrtev, aby mohl žíti tím klidněji.“„Vždyť se dokonce hovořilo o tom, že byl pohřben ve svém táboře poblíž hranic.“„To byly falešné smuteční obřady, které se konaly jen proto, aby jiní byli oklamáni!“Fakir nepohnul ani brvou, když slyšel toto poslední tak určité tvrzení. Na jeho čele utvořily se však mimovolně vrásky, když slyšel, jak Ind — nejčilejší z celé blízké skupiny — vypráví tyto podrobnosti, které byly příliš určity, než aby byly smyšleny.„Je jisto,“ počal Ind, „že nabob roku 1859 uprchl se svým bratrem Balao Raem a s exradžou Gondským Debi Bux Singhem do ležení na úpatí pohoří nepalského. Když je anglická vojska i tam příliš tísnila, umínili si všichni tři, že překročí indočínské hranice. Než to provedli, sosnovali nabob a jeho oba průvodčí svůj vlastní pohřeb, aby utvrdili vyskytnuvší se pověst o svém úmrtí; pochován byl tenkráte ovšem pouze prst jejich levé ruky, který si k tomu obřadu uřízli.“„Odkud to víte?“ tázal se jeden posluchač Inda, který mluvil s takovou jistotou.„Byl jsem sám při těch pohřebních obřadech,“ odvětil Ind. „Vojáci Dandu Panta mne zajali, a teprve šest měsíců potom podařilo se mi uprchnouti.“Fakir nespustil očí s Inda, dokud tento tak přesvědčivě mluvil. Z jeho očí vyšlehl blesk. Svojí zmrzačenou ruku ukrýval bedlivě pod vlněným rouchem, kryjícím mu prsa. Naslouchal, aniž promluvil slova, jeho rty však se při tom chvěly a odkrývaly řadu špičatých zubů.„Znáte tedy naboba osobně?“ tázali se dřívějšího zajatce Dandy Pantova.„Tak dobře jako sama sebe.“„Nuže, máte tedy aspoň naději, že získáte odměnu dvou tisíc liber!“ zvolal jeden z okolostojících se špatně tajenou závistí.„Snad…“ mínil Ind, „je-li pravda, že nabob odvážil se neopatrně až do okresu Bombayského, což se mi nezdá příliš pravděpodobným.“„Co by zde také chtěl?“„Nejspíše chce sosnovat nové povstání,“ prohlásil jeden ze skupení, „ne-li mezi sipoji, tedy alespoň mezi vnitrozemským obyvatelstvem.“„Tvrdí-li vláda, že jeho přítomnost v provincii byla ohlášena,“ mínil jiný z oněch lidí, kteří jsou přesvědčeni, že se úřady nemohou nikdy mýliti, „má vláda o tom zajisté spolehlivé zprávy.“„Toť možné!“ prohodil Ind. „Dejž Brahma, aby mi Dandu Pant padl do rukou, pak bylo by mé štěstí zajištěno!“Fakir ustoupil několik kroků, neztratil však bývalého zajatce nabobova s očí.Stmívalo se znenáhla, avšak ruch v ulicích Aurungabadských se nemenšil. Hovory o nabobovi se ještě množily. Zde vyprávěli, že ho viděli v městě samém, tam, že je již opět v dalekém kraji. Tvrdili také, že rychlý posel vyslaný ze severu přinesl místodržiteli zprávu o zatčení Dandu Panta. O deváté hodině večerní věděli nejlépe zpravení, že nalézá se již v městském vězení ve společnosti několika Thugů, kteří tam úpěli již přes třicet let, a že bude následujícího dne za svítání beze všech okolků oběšen na Sipriském náměstí, jako kdysi Tantia Topi, jeho slavný soudruh z povstání.O desáté hodině rozletěly se zase docela jiné zprávy. Rozkřikla se pověst, že zajatec právě uprchl, čímž oživla naděje všech těch, jež dráždila odměna dvou tisíc liber.Ve skutečnosti však byly veškeré tyto zprávy lichy. Nejlépe zpravení lidé nevěděli více, než méně dobře nebo špatně zpravení. Hlava naboba podržela tutéž cenu. Bylo tedy vždy ještě možná získati ji.Onen Ind, který Dandu Panta znal osobně, měl tudíž více naděje, než kdo jiný, že získá tu odměnu. Zejména v okresu Bombayském mělo jen málo lidí příležitost setkati se s obávaným vůdcem velkého povstání. Dále na severu a hlouběji v středních provinciích, v Sindhu, Bundelkundu, Audě, v okolí Agry, Delhi, Khaupuru nebo Luknově, v hlavním jevišti ukrutností z jeho rozkazů páchaných, byli by zajisté všichni povstalci proti němu, aby ho vydali anglickým soudům. Rodiče, manželé, bratří, děti a ženy jeho obětí dosud oplakávali ty, které dal nabob po stech povražditi. Ani deset uplynulých zatím roků nestačilo, aby potlačilo v srdcích jejich odůvodněný cit pomsty a nenávisti. Nedalo se tudíž mysliti, že Dandu Pant bude tak zpozdilý a odváží se do oněch krajin, kde všichni proklínali jeho jméno. Překročil-li tudíž, jak se vyprávělo, opět indo-čínské hranice, a nutil-li ho nějaký hanebný úmysl, bud způsobení nové vzpoury nebo jiný, aby opustil neznámý útulek, který indické policii dosud zůstal tajemstvím, mohly mu pouze provincie Dekkanu skýtati volné pole a jakousi jistotu.Viděli jsme však, že místodržitel dostal vítr o jeho přítomnosti v okresu a že ihned vypsal cenu na jeho hlavu.Však musíme doznati, že vyšší společenské kruhy Aurungabadské, členové magistrátu, důstojníci a uředníci, poněkud nedůvěřovali zprávám došlým místodržitele. Pověst, že nedostižitelný Dandu Pant byl spatřen nebo dokonce zajat, objevila se již příliš často. O něm vyskytlo se tolik lichých zpráv, že se zvolna utvořila jakási legenda o jeho všudypřítomnosti a chytrosti, kterou dovedl přelstíti nejzručnější policejní zřízence; prostý lid však věřil slovům vlády.K počtu nevěřících náležel ovšem též bývalý zajatec nabobův. Tento zpozdilý Ind, zmatený svojí lakotou a drážděn pudem osobní msty, myslil jen na to, aby zakročil, a byl svým úspěchem zcela jist. Jeho plán byl jednoduchý. Následujícího dne hodlal nabídnouti místodržiteli svoje služby a až se poučí o všem, co bylo o Dandu Pantovi známo, t. j. oč se opíraly zprávy obsažené ve vyhlášce, chtěl se odebrati na místo, z něhož ony zprávy došly.K jedenácté hodině večer hodlal Ind, vyslechnuv tolik různých zpráv, jež mu vířily v hlavě a jej v jeho úmyslu utvrzovaly, konečně odebrati se na odpočinek. Za obydlí sloužila mu bárka zakotvená na břehu Dudhmy, i kráčel, zpola ve snu, s přimhouřenýma očima k ní.Netušil ani, že fakir se ho nespustil, nýbrž že kráčel, ukrývaje se dle možnosti ve stínu, nepozorovaně za ním.Na konci své hustě obydlené čtvrti Aurungabadu byly ulice v oné hodině méně oživeny. Hlavní tepna jeho ústila v opuštěný kraj, jejž ohraničoval jeden z břehů Dudhmy. Byla to jakási poušť těsně u města.Jen několik málo opozdilých chodců kráčelo zvolna k živějším ulicím. Brzy zanikl ohlas posledních kroků, Ind však toho nedbal, že ubírá se sám podél břehu řeky.Fakir ho dosud stopoval a vyhledával nejtemnější koutky cesty, plíže se buď pod ochranou stromů nebo podél pošmurných tu i tam roztroušených rozvalin domů.Tato opatrnost nebyla zbytečná. Měsíc právě vyšel a šířil matné světlo. Ind by tudíž byl mohl pozorovati, že ho někdo stopuje a velmi těsně stíhá. Kroky fakirovy zaslechnouti nemohl, poněvadž týž jsa bos více se po zemi plížil než kráčel. Ni nejmenší šramot neprozrazoval jeho přítomnost na břehu Dudhmy.Tak uplynulo pět minut. Ind kráčel — takořka mechanicky — k bídné bárce, ve které trávíval noci; jiného vysvětlení nepřipouštěl směr, kterým se ubíral. Kráčel jako člověk, jenž jest zvyklý ubírati se každým večerem opuštěným krajem, jsa zcela zaujat úmyslem, který chtěl zítra provésti u místodržitele. Naděje, že se bude moci pomstíti nabobovi, který tehdáž se zajatci příliš lidsky nezacházel, a prudká chtivost, získati onu odměnu, ho ohlušovala i oslepovala.Neměl ovšem potuchy o nebezpečí, které ho následkem jeho nemoudrých výroků ohrožovalo.Neviděl, že fakir se vždy více k němu blíží.Náhle však vrhnul se na něho muž jako tigr, a v ruce se mu zablysklo. Byl to paprsek měsíční, který se třpytil na čepeli malajské dýky.Ind klesl, bodnut do prsou, těžce k zemi.Nešťastník nebyl okamžitě usmrcen, ačkoli pevná ruka zasadila mu ránu. S proudem krve splynulo také několik nejasných slov z jeho rtů.Vrah se sehnul, uchopil svoji obět, zvedl ji do výše a tázal se, nechávaje si obličej plně osvětliti měsíční září:„Poznáváš mne opět?“„On!“ sténal Ind.Strašlivé jméno fakira bylo jeho posledním slovem, když skonal rychlým udušením.Okamžik na to zmizelo tělo Indovo ve vlnách Dudhmy, jež ho již nevydají.Fakir čekal, až šplouchání vln utichlo. — Pak se obrátil, kráčel opuštěným krajem, potom městem, v němž ponenáhlu nastávalo ticho, a ubíral se rychle k jedné z městských bran.Však právě když tam dorazil, brána se uzavírala. Několik vojínů královského vojska stálo tam na stráži. Fakir nemohl provésti svůj úmysl a opustiti město.„A já přece musím ven ještě této noci… anebo nikdy!“ bručel.Vrátil se a šel podél cesty vedoucí kolem koliště a slezl, dvě stě kroků dále, svah, aby se dostal na hořejší část pevnostních náspů.Náspy čněly se strany vnější, padesát střevíců nad úpatí příkopu, který byl před nimi vykopán. Byla to kolmá zeď bez jakéhokoliv výběžku, který by byl mohl sloužiti za oporu. Sestup po této stěně zdál se býti zcela nemožným. Pomocí provazu snad se dal uskutečnit, fakirův pás však byl dlouhý pouze několik stop, nemohl tedy dosáhnouti až dolů.Fakir zastavil se na okamžik, ohlížel se kolem a přemýšlel, co má nyní počíti.Na náspu prostíral se tu i tam temný listnatý příkrov, vrcholky to velkých stromů, které objímají Aurungabad jako živý rámec. Koruny stromů sestávaly z dlouhých, ohebných a tuhých větví, kterých snad mohl použíti k tomu, aby, byť i se značným nebezpečím, dostal se na dno hradebního příkopu.Jakmile fakir připadl na tuto myšlenku neotálel ani okamžik. Zmizel pod takovým listnatým příkrovem a objevil se brzy zase za zdí asi na dolejší třetině dlouhé větve, která se pozvolna skláněla pod jeho tíží. Když se ohnula tak dalece, že se dotýkala hořejšího okraje zdi, spouštěl se fakir zvolna dolů, jako by se držel uzlovitého provazu. Tímto způsobem mohl se dostati sice až do polovice příkopu, přece ale dělilo ho ještě asi třicet střevíců od půdy, jíž musel dostihnouti, aby mohl prchnouti.Tak visel mezi nebem a zemí a hledal nohou trhlinu ve zdi, aby se mohl o ni opříti.Náhle zasvitlo několik blesků temnem. Několik ran zahřmělo. Stráže zpozorovaly uprchlíka a vystřelily; chybily se však. Za to třeskla koule dva palce nad jeho hlavou do větve, které se držel.Dvacet vteřin na to přetrhla se větev, a fakir spadl do hradebního příkopu… Jiný by se byl při tom zabil, ale on zůstal neporušen a zdráv.Uprchlíku bylo hračkou vyskočiti, vylézti na protější svah v dešti kulí, které se ho vesměs chybily, a ztratiti se v temnu.Dvě míle odtud spěchal, aniž ho kdo pozoroval, kolem ležení anglického vojska, rozloženého za Aurungabadem.Dvě stě kroků za ležením se zastavil, obrátil se a zvedl zmrzačenou ruku hrozivě k městu se slovy:„Běda těm, kteří ještě padnou Dandu Pantovi do rukou! Angličané, vy dosud nejste s Nanou Sahibem u konce!“Nana Sahib! Toto válečné heslo, zlopověstné všem, již se stali pamětníky velkého hrozného povstání z roku 1857, zvolal nabob ještě jednou jako poslední vyzvání dobyvatelům Indie.

Verne_Zemi-selem-I.html.txt

PredmluvaEtnické pomery územia toho, ktoré donedávna kresť. civilizácia Uhorskom (Ungarn, Ungheria, Hungary, Hongrie) menovala boly pre cudzinca vždy nepochopiteľné. — Nepochopiteľnejšie ešte pre veliké románske, poťažne anglo-sakské národy Západu, ktoré alebo samé, osobitne tvoria zvláštné, jednoliate štátne telesá, alebo majú primiechanú takú nepomerne malú, už-už vymierajúcu vetvičku, ako Taliani svojich niekoľko tisíc Slovanov, Francúzi Provencalov, Španielci Baskov a pod. No, niekdajšia dunajská rýša Habsburgov pozostávala z nesčiselných väčších-menších národov, ktorých mocenské pomery a historický vývoj pokrájal a pospájal do rozličných štátoprávnych, zväčša tiež nestejnorodých skupín. Každý z týchto národov má svoju hist. minulosť, svoju osobitnú, alebo so svojimi politickou hranicou oddelenými spolurodákmi spoločnú starú kultúru, svoje etnologické zvláštnosti, kultúrne, náboženské, hospodárske i politické ašpirácie.Po mnohom vajatani, zvlášť po porážkach rokov 60-tich minulého stoletia, cisársky dom Habsburgov cítil sa „byť núteným oprieť sa o dva, v ríši dunajskej na ten čas práve najvyspelejšie poťažne najorganizovanejšie národy: na rakúskych Nemcov a na uhorských Maďarov, vlastne na ich šľachtu a intelligenciu; takže vyrovnaním r. 1865. prešla veškerá štátna moc v Rakúsku na Nemcov, v Uhorsku na Maďarov. Na ostatné národy čakala poroba, odtískanie a nútenie k assimilácii s t. zv. štátotvornými národmi. No, v Rakúsku či preto, že tam jednotlivé národy (Česi a Poliaci) maly už vyvinuté štátne tradície (štátne právo), či že stály na kultúrne i hospodársky vyššom stupni a maly popritom aj viac-menej autonomnú cirkevnú organizáciu (národnú hierarchiu), hegemónia národa nemeckého nevedela tak hlboké korene pustiť, ako z tejto strany Litavy. — V niekdajšom Uhorsku, v tomto temer výlučne agrikultúrnom štáte šľachta a hirarchia zaujímaly od pradávna tak výnimočne mocné postavenie, a oproti nim ľud roľnícky (poddanstvo) tak hmotne i kultúrne zúbožený, že vzdor rozličným vyneseným zákonom o rovnoprávnosti národnostnej všetku štátnu moc osvojily si triedy výsadné. Tieto rekrutujúc sa v prevažnej väčšine z krajov maďarských, po zaniknutí latiny, čo diplomatickej reči — vedely pečať maďarskosti udrieť na celý štátny, čiastočne i spoločenský ústroj Uhorska. Neorientované o tomto národy Európy čoskoro začaly názov Ungar stotožnovať s etickým názvom Maďar, a Ungarn s maďarským názvom Magyarország.Proti tomuto osúdnemu komoleniu pochopov a názvov musely sa nemaď. národy rozhodne ohradzovať, keďže dejiny zisťujú, že topografický názov Uhorska (Hungaria) bol známy už storočiam i pred príchodom Maďarov do Uhorska. Uhorsko bolo teda štátom i vznikom, i celou minulosťou a prítomnosťou mnohonárodným, mnohorečovým. Po storočnej snahe celého štátneho ústroja vtopiť silou-mocou nemaďarské národy Uhorska do Maďarstva, a dať tak krajine ráz čisto-maďarský, stály až do úplného rozvratu ríše — a to prizvukujeme: na základe štatistiky maďarskej 45,4% Maďarov voči 54,6% Nemaďarom (R. 1850 bol pomer tento 36,5% — 63,5%) a tak bolo úplne vylúčené, žeby sa Maďarstvu čo aj behom nového tísícletia podarilo pohltnúť k národnému presvedčeniu prebudené inonárodné obyvateľstvo krajiny tejto. Bolo by sa im to tým menej podarilo, keďže národný útisk samočinne núti utlačených oprieť oči k mocnejším súkmenovcom svojim, akých majú Slováci v Čechoch. A tu zo stanoviska katolíckeho nemohla byť ľahostajnou ani tá okoľnosť, že Slováci sú v 75%och národom katolíckej cirkvi oddaným (akým sú ešte vo väčšej miere Česi), kdežto Maďarstvo je silno naklonené t. zv. maďarskej viere, t. j. Kalvinismu, a len v57,5%-och hlási sa ku katolíctvu.Národ slovenský čo vetev jednotného československého národa, nesmie, nemá práva zriecť sa Bohom mu danej národnosti a reči, nasledovne núteno bolo všetko možné, podniknúť všetkými zákonitými, akokoľvek mimoriadnymi spôsobami sa domáhať premeny neudržateľných pomerov, a to aj na poli cirkevného života, lebo veď tu najcitlivejší je každý národ, a život cirkevný zas úzko súvisí so školstvom, s kultúrou, hospodárskymi a sociálnymi teda aj politickými vzťahmi každého národa.Prítomný spis zkúma minulosť, znázorňuje prítomnost, i bojuje za krajšiu budúcnosť cirkevného života slovenských katolíkov. Krivdy naše na poli cirkevnom podáva dľa prameňov všetkej viery hodných, aké len prístupné boly spisovateľovi; a podáva ich verne a vecne, nie aby roztrpčil mysle, nie aby rozplameňoval boj tam, kde mier a láska Kristova by mala vládnuť, ale odokrýva bolestné rany na tele slovenského katolíctva, aby vynútil nápravu a prebudil národnou úzkoprsosťou a nekresťanskou zášťou zavedené svedomia povolaných.Napísal som toto dielko už pred desiatimi rokmi a dlho som uvažoval, či ho mám pustiť do sveta? Pred prevratom nenašiel som tlačiarne, ktorá by ho mohla už aj pre nepriateľskú cenzúru odtlačiť, po nádejeplnom utvorení sa československej republiky zdala sa kniha mnohým priateľom i mne samému anachronismom opozdenou, nečasovou. No, na žiadosť rozhodujúcich činiteľov vytiahol som rukopis na svetlo božie predsa.Nech vedia rovesníci, jak ťažká, smrtonosná bola to mura, ktorá dlávila slovenské katolíctvo za stoletia. Nech precítia, čo máme ďakovať novému štátnemu útvaru, ktorý nám pomohol odstrániť z cesty slovenského katolicizmu ťažký balván, sotrieť našu hanbu, zakončiť stoletú bolestnú kalváriu. Aj potomstvo nech zvie, akým nešťastím bola nám cudzorodá, nepriateľská hierarchia; i nechže sa naučí oceniť, uctiť, uhájiť si cirkevnú organizáciu svojskú, slovenskú; tú vymodlenú, vytúženú, stoletým mučedelníctvom predošlých pokolení.Bratislava, dňa 1. júna, 1919Pôvodca

Medvecky_Cirkevne-pomery-katolickych-Slovakov-v-niekdajsom-Uhorsku.html.txt

Lásky medecínaTá láska, Bože, pane sveta,podivná je to vec.Veď ona srdcia ľuďom spletá,robí si s ľuďmi hec.Je to nemoc? Či hriech vari?Nie. Láska nemá viny.Svet vraví, že proti láskenie je vraj medecíny.Iného som ja presvedčenia,zkúsenosť v tom tiež mám,náhľady že sa v tomto menia,príklady vám tiež dám.Že je láska zhojiteľná,skúmaj žitia dejiny,a zvieš, že aj proti láskenajdú sa medecíny.Študentík s knihou špacíruje,na mysli má len vtip.S dievčaťmi rád promeníruje,trafil ho lásky šíp.„Amo puellam“, veršoval„Moja si ty jediná!“Otcova však trsteničkato lásky medecína.Dievčatko, žabka roztomilá,mladosti jara kvet,o láske dňom i nocou snila,nedbá o celý svet.Každý večer v promenádes milencom sa vypiná…Matka obom nasolila…To lásky medecína.Fičúr sťa barón zadlženýoženil by sa rád.On veno vzal by aj bez ženy,splatil by dlhov rad.Našiel devu, kľakne pred ňulásky plam pripomína.Veksle sa mu z vrecka sypú…to lásky medecína.Fiflena sliedi za výdajom,ženicha uloví.Milkuje sa so šuhajom.On ju však osloví.„Čo po bozkoch, radšej chlebaa k tomu tiež slanina.“Tuto, hľa, je proti láskezasa hlad medecína.Ženička verná, opustenána vojne muža má.O láske s iným sníva — stená,s láskou ho objimá…Zrazu však ich prekvapí muž,prišiel priam z vojančiny.Čakanom on podal obomna lásku medecíny.Manželia šťastne spolu žijú,kvitne im lásky máj.Len lásku jedia, lásku pijú,na zemi majú raj.Testiná však zavíta k nim,začne sa nota iná:podpáli hriech, začne zvadu…To lásky medecína.

Urbanek_Solove-vystupy-pre-panov.html.txt

Nie: teba, slnko slávne, neovládzeNie: teba, slnko slávne, neovládze čo aký chmúrny mrak! A nech by ich, tých putujúcich večne velevtákov, sa myriady zhlukli klenutím nebeským, po ňom k uhlu od uhla, od kraja v kraj a vrstvou na vrstvu roztreli svoje krídla havranie, vzduch, toten sovok zeme ohromný, až preplnili čiernym páperím: ty sprerážaš ich snadno lúčov šípy, ihličím paprskov, že v zlatohlav v tom okamžení skvitnú mrákavy, sťa zjara luhy, odejúc sa v skvost a zdobný šperk; tým rmutom precedíš sa ni zlato tekuté — čo krištáľny zdroj, tryskajúci z brala — z materských jak ňadier striekajúce svetlo-mlieko, zo srdca s každým jeho tlkotom sršiaca do ciev, z tých však rosením, jak vyprahlú vše nivu v máji dážď, osnovu tela celú skrápajúca krv životná… A trebárs obličaj tvoj nad mračný kdes’ vtedy kraľuje, v hmlách duše jakby tuchou myšlienka: pod nimi, i v tej pustej medzeri, v tom sklepe stínnom badáme ťa predsa! Ba cítime aj, vieme. — Z pamäti nám blýskaš jasom — ako hor’ tam blankyt, ťa člnom nesie naša obraznosť a zrkadlí! Čo skvúci drahokam v prsteňa objeme, jak v rámci maľba či akord v strunách väzíš v zmysloch nám a plesom hráš v nich: v oka zrenici lunením dúhy, zvonom slávnostným v dutine ucha, sladkou v čuchu vôňou, pod prsty jemným kvietka baršúňom i srkom manny v chuti. — Zvšadiaľ, zvšadiaľ: z tých siných predmetov nám žiariš v stret, z tej rokle chladnej letom oblievaš nám líce. — Žiješ tedy! Jestvuješ bez ujmy! Žriedlom, spruhou príčiny, podnetom stálym, platným zákonom i ďalej trváš; i jak v stvorenia deň prvý, rovnak konáš, pôsobíš z tých plná síl, v tom kruhu činiteľa — Len zdáš sa vtedy, ako panovník žes’ načas zašlo v prediel súkromný paláca svojho, poubrať sa iste, vladárskou dumou seba posilniť: až rozletia sa poly opony pošmúrnej — a ty v plnej nádhere, diadém čelom, sebou zlaté rúno, v pravici berlu objavíš sa opäť vo sieni trónnej, svetu panovať, viesť správu prírody… Ba tmavá noc, tá ježibaba mocná, veliteľka tá obrov-stínov, v desnom výstroji, s víchrice v jednej, v druhej s blýskavice metliskom hrozným: ani ona ťa nemôže zdolať; premôcť, podmaniť si za svetlonoša, lampáš bludičky po cestách svojich výprav vražobných. Bo ač aj dumným, chabým večerom, keď od únavy jakby, vpravde však len znojnú tvár si spláknuť v oceáne sa schýliš na zrub mu, v tom prihnutí jak vetvy, týkou stínu znezrady vše uroní ťa sťaby jablko, už v páde chmatne i v svoj najtemnejší ťa šupne podolok a stúliac ho, v ňom varuje ťa, stráži: jednako však zle schovala ťa! I tou šatou tmy jej prezrieš hneď! Tvoj vzlietne rumenec, a zraky tvoje zjašú sa čo hviezdy oblohou nesmiernou — ba v zrkadle sa luny zaskvieš cele, na rtoch úsmech z víťazstva istoty. — Bo krátky čas len pozajatia, kratší nežli sen, sťa pláška dychu, motýľkový premih: i umkneš z podolka jej! Jablkom a krajším, skvelším, zrelším vygúľneš sa prv, než sa nazdá oná zlodejka, staď; hupneš vozvýš, glorioly kráž, tlmený dotiaľ, razom rozvinúc, i konárom — tam v sade východu — na snietke zvisneš zoro-listnatého zas stromu všehomíra!… Nuž a noc, tá potmešilá, dravá, vražedlná, s tým zbrojstvom všetkým, čarmi-kúzlami kam? Kde? — Ak tudol: v skrýši netopiera; ak tamhor: z bludíc ktorej pod víčkom — — Nie! Niet ti, slnko, nikde žalára, osídla, clony v nad- i podsvetí! Niet okov sputnať ťa, niet černe zotrieť, ni veka v rakvu ťa ním priklopiť! Si neobsiahle, voľné, samovládne, svoj cieľ i dôstoj v sebe nosiace, vždy tvornočinné, zavše velebné, a jako siaha pochop zemšťana, i nesmrteľné! Tvorstva živá čierťaž! Kýs’ umný nástroj Boha samého: snáď kalich, z nehož kypí lásky mok, snáď oltár, na ňomž večná obeť tlie, stôl velehodu, spúšťajúci darov hoj prívalom, či sama pravica, výkonný anjel… Čo ti v očiach zem, s jej Himalájou, nebotyčnou vraj, vraj s bezdným morom, s púšťou Sahary, s miest zázrakmi i všetkým nálepkom rúk ľudských, s mraveniskom človečenstva ňou v hmýre — čo? Ak loptou chasníka, v hre prostopašnej na jar po lúčine ním povŕhanou; a či kamienkom skôr v praku, nímžto na sťaháčku z lúčov ty samo zvŕtaš, pokrucuješ kol obratom prudkým, šírym oblúkom, sa pozerajúc tomu s úľubou, jak fundží, cvála z výšin k priepastiam, prez končiny a diale bez ustania a vždy len vôkol teba, strediska: až zunujúc raz dlhú zábavku tú i jednotvárnu, niekam v priestranstva kút, zápač mraznú, v časoch zhynulých močiarnu kaluž šmaríš hračkou-zemou a koniec!?… Však nie! Tak ju zatratiť nemôžeš nikdy, svetlo milostné! Ty ľúbiš ju viac než pre rozmar púhy, pre kratochvíľu, šetríš, vážiš ju ni poklad, hájiš mečom plamenným. Na tvojich vrelých ústach ona visí, sťa na prsníku decko materskom, a tyje, zdravie, život sajúc z nich; hruď tvoja je krb, bleskov pramená jej prístreším; i tvojím zreteľom sa šatí, strojí sťaby nevesta, tak na prahu dňa čaká návrat tvoj — čis’ ženíchom jej snáď? Snáď; lebo v lone, hľa, péče tvojej tak si hovie as’ — či stešená bdie, zraky vnorené ti v pozor láskavý, či driemkom sní, na tvári úsmech blaha, sladký pokoj — jak kropaj rosy v krásky srdiečku, v útulku listovom jak na kri ruža, jak perla v korune; i zdá sa, že i sama vtedy ramenami túžby navzájom zajala ťa ligotnej kol šije, tríma, temných kadier prúd v roztoku diaľavou — i v spánku ešte ťa tisnúc k ňadrám verne, celujúc: nuž, milenka, viac, družka života! Viac ešte? Ty vieš. — Všetok byt a cit jej spravuješ ty pevným kormidlom a bez mýlky, jej pohybuješ srdcom, dych, pokrok riadiš, striedaš záchvevy, sĺz toku velíš, vášni rozruchu; či radosť, či žiaľ, prepych, nažoba, ston v búri, víchrov kŕčom lomcovanie ňou, obličajom bleskný bôľu vzplam, raz dúhy pás, zas zdrapy chujavy — či plesu pokrik v trilku škovránčom pri zorí fakliach a či výbuch hrôzy pri vatrách plenu, tresku hromodiel, rut lávy žhavej, kojný zdroja zurk, huk morský, milé lesa šeptanie, hneď trblot jasom, hnedky plantač šmúh — vzchod k letu hrdý, slávy vrcholenie, či ku jeseni klusot pohrebný až po zimy sklon v mdlobu: všetko tebou sa pri nej stáva! Z tvojej pohnútky, dľa pokázania tvojho! Tak ti, hľa, je podrobená, voskrz v područenstve len tvojej vôli: nie však služobnou, nie otrokyňou; ale predmetom súcitu, priazne, lásky, opatery bez konca, stále v zlatom úplnku, vždy novej: ktorou nesmie pohrdnúť, ju prijať, požiť musí! — V tom len sudba jej spečatená, tieseň pomeru a vzťahu svora. — Áno, jak ty chceš, i ona musí voliť: svitať-mrkať, vpred rušať dráhou, tebou leštenou, zas v koľaji sa totej obrátiť, tak nekonečnú snovať špirálu ni stuhu z teba, klbka, osýpanú, juž priestor, ni vek skudliť neumie; vo znojnej prieť sa práci, spočinúť kde na pomedzí vlastnej vo tôni, nad sebou klenbou hviezdny baldachýn, zoristý vankúš snivou pod hlavou; dnes čelo vencom krášliť mladuchy a zajtra vdovou zahaliť sa v závoj, z veselín rovno stúpať v zármutok, čo panna skvieť sa, chvieť sa príšerou; hneď požehnanou viesť si, hrdiť sa, hneď žobráčkou sa túliť pod plotom, sa chovať matkou, zúriť macochou, ba Morenou!… V jej každej číhaš vráske, či ozaj plní tvoje rozkazy? I v každej žilke jej hráš: nemožno, by vzoprela sa ktormu! Každý vlas jej tvojím svitom plaje, každá byľ len tvoju nosí známku. — Neutečie, nie, z kráža tvojho! Silou pableskov ju všetkých zdŕžaš, za pralesný plášť, za sukňu Kvetny, vtáčie perute; ba kotvíš žiarom i v jej útrobách čo vrtký nebožiec, jej záhyby presviecaš, hlbín, tiesnin, temníc taj — či i hrob!? Neviem… avšak uvidím prv-neskôr, skúsim: jestli v klihovine tam z očí týchto trvá ešte vid, cit akže v prachu jest. — Ó, jak by pusto, jak temno, chladno muselo tam byť bez tvojej družoby!… Dnes — zvláštno to! Ni neznám: bdel-li som už a či ešte som snil: no obzor — dobre videl som — bol šera plný ešte, sťaby pohár obrovský, s vlahy sinej obsahom, as’ s vínom v dobe kvasu, očisty; len občas svitné prúžky mihli ním; var’ zlaté rybky? Čiže perly vlastné? Či zhora hviezdy to vdol kvapkali, bez čľupku, jakby tajný rosy spád?… Tu zrazu ,ťuk-ťuk’ moje na okienko! Čo to? — Tým vrchu nabyl zase sluch — Snáď lastovička dotkla krídelcom sa okna v letku? Ale sštebotania jej nečuť; spí skôr ešte pod strechou a sníva — o čom? O tom dumajúc, či vlastne snujúc i sám v sebe sny: vtom ,ťuk-ťuk’ znova v okno! Povedomím zrak ovládal, i vskutku dochytil, jak bublinka kus sveta: povedľa že čosi brnklo stužkou jarabou, prv zaslučiac sa v trblot, záclona až zachvela sa ľahkým úchylom. Var’ gaštan sa to vánkom zakolísal i spustil vojku rosných kropají a kvetokytkou zjasal ligotne — Však nehnute, toť, strmí: tlstý stín; má listov prsty síce rozkriačené, no meravé. — Či hviezdy bol to zlet? Či zeme sen to prehnal: meteor?… To riešiť zmysly ihneď podnikli. I boli by snáď rozlúštili hádku (či ako priadky v pozdnú zimy noc, vretienka v štipkách, ale bez ovrtu, tiež zakľucli?…): tu avšak ,ťuk-ťuk-ťuk!’ po tretie kleplo, prebudilo ich nadobre! Bo ten klepot vznel jak cveng by spieže, záštrng meča, hudbový zďaleka závej, hlahol zvysoka, kohútí prekrik: všetko v súzvuku; zrak ale, náhle v postreh, prehliadov, dovidel: ako dlhý ružastý prst čiahal ešte po skle, zmaľoval ho žiarou blesknou, chcel i jagotal sa ni zázračný kýs’ motýľ nad kvetom; a zvuky totie zápäť v jeden hlas sa zlúčili, hlas sám však prehovoril: Jak? Sedmispáču! Leňoch, liknavec! Ty ešte na lóži, čo ja už hlásam svit, zoroveniec zemi pripínam? Čo naddlžuješ ešte noci krov, keď ona, pokým trvá, dostačí pre každý tvor? Čuj: vďakou dychčí kvet, modlitbu šepcú háje, z vrchov kúr sa vinie obetný! Spev pretkáva vzduch krížom-krážom, k čomu hučia vody svoj barytón! Ruch vôkol, šum a kmit — i dravec lezie na lup zo sluje; čo žije, túži, spechá k životu! Len ty, ty ešte hovieš driemotám, ty v trpnom, hluchom hlivieš pohodlí, ty mäkkýš kýsi, slimač? Čiže nevieš: čo sen ti urval z žitia, zmarené je navždy? Večná ujma, štrbina? Si noci milcom var’, tmy príslušníkom, hniloby červiak, želiar mohyly!?… Preč s tým jej trebárs hviezdnym prikrývadlom! Je ono vždy len rúchom postlania — Vstaň! Rušaj! Máš-li srdce, zaplesaj! A ducha máš-li, rozpni perute, leť v ústrety… Veď dneska slávnosť je! Deň vo vesmíre svätý, vznešený, tým viacej nízkou zemskou podnožou: hneď objaví sa svetu pán a kráľ môj. — Ide, vzchádza v jase, vystúpi čo plnoletý slávy na vrchol, i pamäť vznesie svojho nastolenia! Som herold — slnca — Slnca? V hrudi hrot tej výčitky, vznet studu na líci, vstal rýchle som; i jakby na krielach víchričnej kejsi túžby, v bázni aj, že ak sa preds’ len dajak opozdím, som spešil prosto ku východu bráne, k jej žiariacim už prahom — v ústrety…. nič nedbajúc, jak noha potkla sa vše na kameň urážky, jak rval mi šat tŕň závistný, vzduch rosou zalial zrak, len v jeden smer svoj pozor vztýčený, kým dostal som sa na pahorka stupeň. A vskutku, ako stadiaľ bolo zrieť: dve perute tam nebies sivou klenbou, rozmerov veľkých, plamomenisté, tá k juhu strúc sa, tá zas na sever, už rozšírené čneli, brkmi pólov sa dotýkajúc snáď až, zenitu však hore temer párnym oblučím. Vták kýs’ to vzlieta! Iste… Hľa, už hrebeň mu vidno! Rdie sa ani karbunkul — A teraz oči vzpláli rubíny! I zobák topasný… a hrdla perie ni žhavý veniec, šíro prskajúci iskrotom vôkol… Slnce predsa! Ono! Ó, rajský vtáku! Ohni čudesný! Pochodeň zlatá v nekonečna tmách! Hviezd zahrnutých v pahreb hromado!… A vzlieta, vzbĺka: tiene klesajú, sťa podťaté by kosou ženca žito; do kútov sveta pŕchnu mrákoty, v tom spechu, ľaku zemskou podlahou skvost rozsýpajúc perál, nechávajúc šiat hmlistých zbytky v tesných úvaloch — A postupne, rozvíjajúc svoj kvet v úplnok krásy, príboj jasnoty v diaľ zavaľujúc prúdmi bez počtu: a vrchy nížia sa a klonia hlavy na poklonu, sťa rujným vzývaním vzpínajú k nemu ruky doliny v podobe lesklých, hybkých ručají; kol lesy jakby húfy vážnych starcov, nádejeplnej družstvá junače vo zbory vradené, mu na pozdrav v nástroje noriac prsty, väzniac dychot; i sama Tatra kľakla uprostred vestálkou: v dlani srdce zapálené — Žas pojal ma až, zhliadnuc divadlo to veľkolepé: postret zeme s nebom, jak pokora sa sestrí s velebou, zem hviezdnateje; úžas z údivu, z úžasu závrat… V kroku strnulý, na duchu omrač, meravo som patril na jeho vzlet a postup v sláve ten pri hudbe vtače, sveta splesaní, až mimovoľne i sám ozval som sa: ,Vyletel vták hore nad oblaky! Mal on perie nado všetky vtáky, nado všetko stvorenie…’ Môj spev však skoro skonal, iskra jak vo víchre, v hluku morskom racka kviľ, šept lístka v divom hája mítore; som znemel i zas pásol pohľad lačný obdivom jeho slávopochodu: jak chvátalo tou púťou lazúrovou vo zvrchovanom jase, nádhere zo stupňa na stupeň, vždy vyššie, vyššie, na vrchol slávy túhou nesené; jak obzor celý v jeho odblesk sa odvieval, jeho hostil milotou, kým ja sám civel mráčkom na zemi… Až vposled zobral všetky sily svoje som, chlipol z jeho čaše smelosti, i do srdca si začrev po výraz, v zápale z hlbín hrude vyvolal som: Ó, slnce jasné! Kráľu! Panovníče! Vladáru pravý, slávny, veliký! Tmy pokoriteľ, žitia bohatier! Hviezd vojvodo, i opekúne zeme! Tam hore hrdý mocou, veličavný, nedotknuteľný, neobmedzený: medzitým tudol večný dobrodej, sĺz stierač vľúdny, znoja ceniteľ i prečarateľ jeho v chlieb i skvost… Obraze voľnosti, i jadro lásky! Prameni svetla, každej byľôčky si všímajúci, prášku každého, zahrievajúci i ten lichý štrk… Ty oko božie! Patri k zemi, patri! Jak nad ňou kráčaš k cieľu oblohou: neobíď zrakom žiadne z údolí jej slzavých, kde stoná nevina a pravda trpí: na ne pamätaj! — Nakukni v biedy, tiesne, kríža bydlo, i vo šťastia ho premeň komôrku; do temníc nazri sa a milým lúčom ich pohlaď v líce, pozdrav, poteš ich, čo čiernej zrady, zloby krivdením, bo za tvojho len brata z Boha: ducha, za tvoju sestru drahú: slobodu, za to len, čím ty slúžiš svojej zemi: za svetlo-teplo lásky k svojeti tam v dumách trudných vädnú, úpejú…

Orszagh-Hviezdoslav_Prechadzky-letom.html.txt

KňazDunivý výstrel!Dolina ho prijala rozpačito, lebo práve sa bola vymotala z ťažkých mrakov noci.Potom druhý!Tretí!Tri výstrely z kanóna na úsvite.Poslednú ozvenu vychytili hory, aby si ňou zmerali hĺbky. Tak sa začínalo to jesenné ráno.Potom bolo hodnú chvíľu ticho, akoby všetko, čo malo kožku, teplé pľúca a nepokojné srdce, naježilo srsť, pristavilo dych a načúvalo. Nízke drevenice s pokrivenými strechami prikrčili sa bojazlivo pod staré hrušky. Niekde zabelel sa úzky pásik podstienky, inde novovyfarbený rám okna alebo uschnutý veniec z bielych papierových ružičiek na zasklenom výklenku so svätým Floriánom alebo božou matkou. Ostatné stáli meravo, ba unikali niekde medzi husté ploty záhrad, akoby sa ešte okúňali vstúpiť do ranného úsvitu, hoci bolo zrejmé, že vo všetkých zatlieva život.Pod strechami vysúšali sa vence cibule a cesnaku, konce plátna alebo nového súkna, zo šopov vyčnievali ohnuté čepele kôs, hrabliská a kopencové palice, na zadných slepých stenách viseli ako obyčajne rámy krosien, staré brdá, pretrhané sitá, pod humnami povaľovali sa polámané kolesá, zahrdzavené obruče, rozsušené sudy, niekde aj vlačuhy a pluhy, pred každou stajňou bola hŕba čerstvého hnoja a mláka hnojnice, ba pred mnohými dvermi stáli prázdne krhly. Akiste si ich tam už povykladali ženy, chystajúc sa doniesť vody zo studne, ktorá čakala uprostred dediny.Len kroky a hlasy neozývali sa zo žiadneho dvora. Ľudia sa tiesnili v tmavých izbách, ustrašenými očami hľadeli na chladný úsvit, derúci sa orosenými tablami malých okien dnu, mrvili prstami, napínali pozornosť a čakali. Istotne počuli hrozné dunenie nad horami, ktoré nečakane a násilne prerušilo ich pokojné vstávanie a dobre známe prípravy na robotný deň. Podobalo sa to hrozbe. Mnohým povážlivo poskočilo srdce. Myšlienky sa rýchlo odvíjali z klbka uvoľneného vedomia a nevedeli sa zachytiť o nejaký pevnejší bod. Na konci každého, hocijako smelého rozbehu ovisla im jediná a napodiv teraz vari u všetkých rovnaká otázka: Čo bude ďalej? A odpoveď neprichádzala odnikiaľ. Hory práve zamĺkli. Oblohu nad nehybnými vrchami podbíjalo mliečne svetlo, na východnej strane, kde sa rozširovala dolina, rýchlejšie, na opačnej, šírymi horami zatienenej strane, skromnejšie.Ale kuchárka z fary už nemohla utajovať strach pod tesnou blúzkou. Bolo nad jej sily odopierať si ešte ďalej akýkoľvek rozhodnejší pohyb nielen preto, že mala vznetlivú povahu, ktorá sa chcela podchvíľou niekomu zverovať, ale hlavne, že takéto napätie vydúvalo jej prsia a vytláčalo oči. Beztak už hodnú chvíľu vydržala sedieť sama v kuchyni pred sporákom s rukami pokojne zloženými v hlbokom lone, ako sa patrí na kuchárku, odovzdanú dušou i telom do vôle božej, a striehnuť ako myš v diere na podozrivé zvuky, šramotiace v známych i neznámych kútoch pod bezpečnou ochranou mocných starých múrov a priestrannej, na pevnú dubovú väzbu dôkladne nasadenej strechy a porušujúce čím ďalej tým viac nesmierne diaľky i hlbiny nočného pokoja za nimi. Teraz jej už tento malý, k pravidelnému a pokojnému oddychovaniu a zažívaniu vonkoncom nevyhovujúci priestor nestačil.Len čo sa niekoľko ráz názorne na prstoch presvedčila, že sa v rátaní nepomýlila, vybehla dvermi a hoci výstup točitými schodmi hore na poschodie, kde sa zdržiaval pán farár, spôsoboval jej isté ťažkosti, predsa teraz skoro bežala nedbajúc, že staré drevené schody sa pod ňou povážlivo prehýbajú a otriasajú. A tam hore, akoby nepoznala závrat, sotva dochytila dych, hnala sa ďalej. Zabudla si i prichytiť výstrih kabátika pod hrdlom, ako zvykne vždy, keď sa chystá vstúpiť pred ich milosť pána farára. Mohlo sa povedať, že stratila i tú štipku rozumu, čo sa v jej hlave vždy pohýbe, keď musí každého prvého vyberať zo svojej tobolky päť šestákov pre mendíka. Vírila širokou sukňou zdusené a črvotočinou zapáchajúce povetrie, ako bojovala o voľný priestor, lakťami pozmetala všetok prach zo stien, a keď sa s vypätím posledných síl, ktoré jednako len driemali v jej ramenách a širokých bokoch, predrala až na koniec úzkej a tmavej chodby, vrútila sa bez klopania do izby.Tam v kúte na vrchnej doske kľakadla v mosadznom svietniku blikotala pokojne svieca. Musela už horieť dlhú chvíľu, lebo stopený vosk zalieval celý podstavec. Okrúhle svetielko ožarovalo odspodku na jednej strane poklesnuté nohy, vypäté boky a vpadnuté brucho Ukrižovaného, ktorý visel hneď nad kľakadlom, na druhej strane dolnú čiastku rámu a rohové ozdôbky dlhých nástenných hodín so skleným príklopom, za ktorým sa podchvíľou mihal v pravidelnom chode lesklý kotúč kyvadla a odvrchu holé temeno starcovej hlavy, spočívajúcej na otvorenej knihe, ako i pár pochlpených kostrnkov riedkych vlasov na krku za ušami, potom lakte podložených rúk, ramená a plecia.To bol kňaz.Istotne premožený únavou pri modlení zaspal.Keď kuchárka prudko roztvorila dvere, plamienok sa znepokojil. Žiara v kóte zjasnela. Pokúšala sa vystúpiť po stenách bližšie k povaline. Potom však predsa klesla. Medzi nábytkom a obrazmi vzniklo nepokojné vlnenie, akoby sa celá izba rozkolembala.Farár obrátil hlavu.Teraz mu bolo vidieť tvár: holé čelo, prostriedkom zreteľne rozdelené hlbokou vráskou a nadol k očiam potom viac vysadnuté, husté obrvy, a masívny, naspodku doširoka rozložený nos, trochu opadnuté sprehýbané líca s kruhmi pod očami, okolo ktorých sa pergamenová, miestami už husto temnými žilôčkami popretkávaná kožka viac odúvala. Očami chvíľu klipkal ako človek, ktorého náhle vyrušili zo spánku a musí si zvykať na ostré svetlo. Ale keď v slabom odblesku rozhýbaného svetielka spoznal kuchárku a zachytil i jej namáhavý a trhavý dych, prebral sa celkom a spýtal sa hlbokým hlasom:— Čo sa robí?A kuchárka, hoci mala v hrdle pripravenú slzami náležité vystlanú celú jeremiádu žiaľu a náreku, vládala teraz roztrasenými ústami s námahou pretisnúť len jedinké slovo:— Strieľajú!Farárovi pribúdalo vedomia.— Koľko ráz?— Tri.— Dobre si počula?— Áno!Vtedy farár už prudko vstal, zrejme znepokojený takou správou. Postava vyrástla hrozivo až ku povaline, zakryla temer celý ožiarený kút a hneď vedľa na stene vyrastal ešte hrozivejšie jeho tmavý tieň.Chvalabohu, farár sa nemusel hanbiť za svoju postavu. Aspoň sa ešte vo svojom živote nestretol s takým človekom, ktorému by musel on hľadieť pod bradu. A to mu stačilo zaistiť medzi cirkevníkmi vážnosť. I ten najsmelší a najvzdorovitejší hriešnik musel skloniť pokorne hlavu, keď sa na neho pozrel, hoci nemal nikdy hnev v očiach. Teraz si rozmery svojho tela obzvlášť uvedomil, lebo voľačo sa mu v ňom samo od seba rozrástlo. Hruď sa mu šírila, v tyle cítil závrat, akoby nevedel hľadieť z takej výšky dolu. Bol to následok iba väčšieho vzrušenia, alebo sa to už do takej veľkosti rozpínal strach, ktorý aj jemu nahlodával srdce? To by sa azda nemohlo povedať. Strach nevedel nikdy jeho plecami pohýbať.Prudko rozhodil rukami, akoby chcel prejaviť nejakú námietku. Na pol ceste ich však zastavil, zvrátil na chrbát, a keď si ich tam prstami pevne zopäl, začal rýchlo chodiť po izbe, ako robieval vždy, keď ho niečo znepokojovalo. No urobil len dva neisté a tiché kroky po diviačej kožušine, rozprestretej na dlážke pred posteľou, lebo si zároveň uvedomil, že nie je práve najvhodnejšia chvíľa, aby voľne prejavil svoje rozčúlenie.Pred ním stála kuchárka. A to bola v zásade krehká žena, hoci by to nebol nikto tvrdil, ak podľa oka odhadoval jej objem a váhu. Hneď od toho okamihu, ako sa ich osudy späli dovedna, prechovávala vo svojich mútnych očiach veľa bezdôvodného strachu oň. Ak išiel na koledu, obávala sa, že sa niekde na poľadovici pošmykne. Ak si sadal na voz, prikazovala kočišovi, aby nezabudol dolu brehom zahamovať. Ak vystupoval v kostole pred omšou na kanceľ, bledla a zakrývala si oči, aby nevidela, keď sa pod ním prelomia slabé schody. Darmo ju príležitostne opäť a opäť presviedčal o svojom neotrasiteľnom zdraví, o svojom trvalom, dobrom rozmare a neoslabenej životnej sile. Len z opatrnosti oň, často proti jeho vôli, šila a kupovala mu len teplú bielizeň, do polievok mu pridávala kvapky na posilnenie srdca, zaobstarala mu a nútila ho nosiť plstený pás na zohrievanie ľadvín. Ak v horných izbách niečo buchlo alebo zašramotilo, vždy sa vyplašila a pribehla bez duše pozrieť, či pán dôstojný nespadol náhodou zo stoličky alebo z postele. A keď pre zmenu raz do roka, obyčajne o fašiangoch, zapadol mu predsa nejaký ťažší, v chrenovej omáčke dosť nevyváľaný kúsok mäska do žalúdka a spôsobil menšiu koliku, vyplašila celú dedinu, nočnou hodinou rozposielala na všetky strany „kurentov“ po lekárov a sama vydržala deň i noc stáť pri hláviku jeho postele, vždy hotová kŕčovitejšie stisnúť šatôčku, orámovanú čiernym pásikom, ktorú si pridržiavala na ústach, aby aspoň čiastočne zadržiavala výbuchy žiaľu, keď mu náhodou unikol z pŕs slabší ston, hoci ju všetky múdrejšie babky z dediny uisťovali, že mu to padne iba na lepšie zdravie. Ani rodná matka sa oň toľko nestarala a s ním tak necítila. Nemohol pripustiť, aby ju teraz svojím počínaním nejako vyľakal. Beztak posledné dni bolo už veľa toho, čo útočilo na jej slabé srdce. Radšej teda potlačil v sebe všetko pohnutie. Uvoľnil zhustené a naježené obočie, napolo spustil mihalnice a spýtal sa pokojným hlasom, či už prišiel na faru kostolník.Kuchárka nevybadala jeho zámer a naozaj sa jej voľnejšie dýchalo, keď videla, ako pán farár zachovávajú rozvahu i v tejto pohnutej chvíli, keď všetko v dedine zmiera hrôzou. Hľa, myslia iba na každodennú záležitosť, akoby sa vonku nič nedialo, akoby sa začínal obyčajný deň. Opytujú sa na kostolníka, lebo prichádza čas, keď bude treba zvoniť na raňajšiu omšu. Istotne dúfajú, že dobrotivý Otec i v túto dobu stráži a chráni svoje ovečky. Preto bez ťažkostí vedela odpovedať, že nie, že kostolník ešte neprišiel na faru.— Mal už byť tu, voľakde mešká, — pokračoval voľne farár. A kuchárka sa ochotne ponúkla, že zabehne poň. Aspoň mala príležitosť zájsť do dediny, pozbierať najnovšie chýry. Tu na fare začínalo tuchnúť vo všetkých kútoch clivotou.— Tak to bude najlepšie, — prisvedčil pohotovo farár. No len čo osamel, doložil s povzdychom pre seba: — Už je to tu, — a vykročil prudko k oknu.Svitanie už hodne pokročilo. I cez mliečny nádych rosy na okenných tablách, ktorý sa miestami zlieval a stekal drobnými kvapkami k prevlhnutým rámom, zjavoval sa dosť zreteľne úsvit jesenného dňa. Hneď tu pod oknami stlala sa hlboká farská záhrada so starými stromami, s kríkmi pôlčat, ríbezlí a orgovánu, tam ďalej ploty a stromy iných záhrad, potom opustené ticho, polia, vystupujúce prudko do grúňov k osinetým horám. Obloha nad nimi už zreteľne ožívala. Okrajom obzoru podtekala silne svetlom, čistila sa a vystupovala do výšin, aby uvoľnila priechod slncu. Podľa všetkého ukazoval sa pekný deň.Farár pomrvil nervózne prstami. Trochu sa vari oneskoril. Chcel byť rozhodne prv hore. I zaistil sa náležite proti spánku. Keď ho nadchádzali driemoty, zapálil na kľakadle sviečku, otvoril knihu a modlil sa. Inokedy sa mu takto podarilo prekonať najťažšie chvíle. No teraz únava bola silnejšia ako jeho vôľa. Ani nevedel, kedy mu hlava klesla.Nebolo, pravda, na tom nič divného. Vo vysokom veku človek darmo ukladá svojmu telu úlohy, darmo robí proti nemu opatrenia. Vymyká sa mu spod vedomia, zrádza ho na každom kroku, zariaďuje sa mimo neho ako samostatná, nekontrolovateľná bytosť; dosť bolo služby duchu, dosť bolo námahy.A farár už vyoral svoju brázdu. Tridsať rokov klčoval, hnojil a kypril vinicu Pánovu v tomto zabudnutom kúte sveta, odkiaľ sa musí pútnik vrátiť, ak nechce, aby mu kosti líšky poobhrýzali. Prišiel sem ako mladý kaplán v čiernej lesklej reverende, čo si kúpil za posledný groš dedičstva, a s novým, pekne v koži viazaným breviárom pod pazuchou, ktorým ho obdaril biskup pri svätení. Dnes by už nikto neuhádol farbu reverendy a nespočítal listy breviára. Ťažko by mu prišlo rozpamätať sa na tú chvíľu, keď vstupoval s povznášajúcim pocitom nováčika do dediny a stretával sa prvýkrát s rozpačitými pohľadmi svojich cirkevníkov. Bolo to naozaj dávno. Od tých čias nahrnulo sa mu do pamäti mnoho dojmov. Nové, svetlé, ešte čerstvé zakrývali staršie, stemnené a zvetrané, a tie na samom spodku sa rozpadávali, lebo čas plynul. Dni vymokali spoza hôr, zem rodila i oddychovala, obloha sa striedavo roztvárala i zatvárala a podľa toho i lúky kvitli a temneli. Boli pekné chvíle, hrozné búrky, svet raz spieval, raz stonal, po búrkach rozprestierali sa nad dolinou vždy: široké dúhy. Krajina za oknami sa mnohokrát zmenila, menili sa i ľudia a často práve jeho pričinením.Najprv pochoval starého dekana, ktorý ho špehoval na každom kroku a kŕmil len zhnitou kapustou, potom vyhnal z fary diabla v ľudskej koži — bývalú kuchárku, ktorá si namýšľala, že aj nový pán musí skloniť šiju a hľadať najbližšie príhodné a bezpečné miesto, kde by sa vtiahol, aby si ochránil hlavu a chrbát, keď ona dupne nohou alebo rozbije na cemente v kuchyni tanier, ako to robieval starý, a priviedol si kuchárku novú, vcelku dušičku plachú, skromnú, nenáročnú ako ovečka. Odučil ľudí žuť močku a piť smradľavý špiritus, postavil školu, renovoval kostol, neskoršie hore na priesmyku, kde nejaká nešťastnica skončila dobrovoľne život, zasadil vysoký železný kríž. Rok čo rok niesol zodpovednosť za úväzky pokánia svojich veriacich, mnohé generácie vítal znamením kríža na tento svet, mnohé zas poctivo pripravoval a z neho odprevádzal. Ku všetkému tomu potreboval odvahu a silu. Bolo len prirodzené, že časom ju tratil a že teraz sadala mu do údov a na mihalnice ťažká únava, ktorej nevládal čeliť.Ale dnes mal aj inú príčinu byť vyčerpaný. Od včera rána začali sa hore cestou z údolia husto trúsiť vojaci. Pre dedinu bola to veľká udalosť. Nikto nepamätal, že by bol tadiaľto niekedy prechádzal riadne vystrojený vojak. Dedina žila len svojmu svetu. Ten druhý, rozsiahlejší, búrlivejší, kde rozhodovali mocní páni, cisári, pápeži, kde sa odohrávali veľké zmeny, prevraty, revolúcie a vojny, bol príliš ďaleko. Hodnovernejšie správy o ňom dozvedali sa ľudia v drevených chalupách iba z kalendárov, ktoré rozposielal do rodín pán farár vždy po Troch kráľoch. Cudzinec sem zriedka zablúdil a o ozajstných vojakoch v mundúroch vyprávali s patričnou dávkou vypínavosti len fúzatí chlapi, ktorí mali česť slúžiť ešte vo Viedni pod pánom cisárom.A naraz prichádzali celé zástupy aj s výstrojom. Vozy, kone, podivuhodné zbrane, vojenské kuchyne, malé i veľké autá zatarasili rýchlo cestu, tisli sa do dvorov a úzkych uličiek medzi ploty, naozajstní vojaci v blúzach, v ovinkách, so širokými opaskami a s plátennými torbami na bokoch, všetko cudzí chlapi, kročkaví, ukonaní dlhou chôdzou, zarastení i zablatení, obsadili podsteny, prevažovali ťažké rozpálené hlavy medzi kolenami a gánili zvädnutými očami na cestu, iní ešte pobehúvali medzi vozmi, pokrikovali na nepokojné a sparené zvieratá, rozvlačovali batohy a drevené kufre, naložené akiste strelivom.Dedinčania sa splašili. Rozutekali sa dvormi, podchvíľou pozerali ponad ploty na tú dravú záplavu ľudí, zvierat, čo sa vovalili tak neočakávane a s takým ohlušujúcim lomozom do ulíc. Čelá mali tmavšie, ustarostenejšie ako inokedy. Stará kožka, v ktorej vyrástli a v ktorej sa vždy dobre cítili, či bol úpek alebo mráz, stávala sa im priúzkou. Mysleli na svoje chalupy, na statok v maštali, na nový stok v komore, ktorý len nedávno naplnili otrubami a šrotom, na ženu, na deti a ešte na mnoho drobností, potrebných i nepotrebných, mysleli na minulé dni, noci, ktoré tu v kruhu svojich najbližších, priateľov i nepriateľov, v radosti i v trápení, ale najmä pri práci a odpočinku prežili a prechovávali obavu, že sa to všetko ide teraz narušiť.Nešli práve najlepšie chýry. Vojsko zostane vraj tu. V škole je veliteľstvo. Po stromoch vedú telefón. Do grúňov ťahajú kanóniky, pred dedinou, okolo dediny zakopávajú guľomety. Budú istotne strieľať, lebo chcú sa udržať v týchto vrchoch, chcú ubrániť prístup hore ku priesmyku. Zdola prichádzajú vraj Nemci. Budú brať, znásilňovať, vešať a páliť. Každá žilôčka v tele sa začala chvieť.Farár týmto chýrom spočiatku mužne čelil. Vedel o hroznej vojne, ktorá zasa vzplanula na všetkých stranách sveta. Vedel aj o tom, že v krajine sa vzbúrili nejakí ľudia, vydávajú k obyvatelstvu stále nové ohlasy, verbujú chlapov, aby mohli obsadiť a udržať horské okresy. Bezpochyby bola to opovážlivosť stavať sa na odpor proti takej presile, akú predstavovala nemecká vojenská moc: rebelovať, narúšať poriadok, a to vtedy, keď pod vplyvom správ o blížiacom sa fronte očakávala sa bezvýhradná poslušnosť obyvateľstva. Nebolo mysliteľné, že by taký čin zostal dlho bez následkov. Povstalci mohli sa udržať zatiaľ, kým v druhom tábore trval zmätok. Potom muselo prísť k účtovaniu. Veľký a mocný nestrpí, aby mu niekto menší a slabší krížil plány. Neotáľa a nevyberá ani prostriedky, keď chce zjednať zase poslušnosť a poriadok. Neprekvapovalo ho riešenie sporu. Preto iba viac zo zvedavosti postavil sa do dvier a sledoval prípravy vojakov, keď mu kuchárka oznámila, čo sa v dedine robí. Hneď aj pochopil. Boli to tí nešťastníci. Mali tváre strhané, výstroj zanedbaný, v ich činoch javila sa únava, niekedy aj podráždenosť. Preťahovali zvieratá i vozy sem a tam, nevedeli si nájsť miesto. Útvary každú chvíľu dostávali inú podobu. Cesta bola úzka, ploty a domy zavadzali, všade vládol dokonalý neporiadok. Niekto sa zúrivo rozkrikoval, volal čertov i bohov, išiel sa uchodiť, pretrhnúť prácou, iný nečinne sedel pod plotom a skoro neprítomne zahmlenými očami hľadel na ten nezmyselný zhon.— Ach, škoda takých mladých životov, — poznamenal. A to bolo vari aj všetko, čo potreboval poznamenať. Potom sa obrátil, na plecia si zahodil starší kabát, z komory kázal si priniesť čiapku s plstenou podšívkou a zadnými dvermi vyšiel pokojne do včelína. Mal ešte zazimovať niekoľko úľov. Bola to práca na niekolko hodín a vyžadovala úplné sústredenie.Takto na vojakov celkom zabudol. Nebola to jeho záležitosť. Vojna, hoci zúrila vo svete piaty rok, ani vzbura, hoci sa rozpútavala v bezprostrednej blízkosti, nezasiahla jeho svet. Zaiste bola veľkým zlom. Trpeli ňou milióny nevinných ľudí. Zaiste spôsobovala veľké trhliny vo viere a v mravnosti, ale vybíjala sa medzi stranami, ku ktorým on nemal nijaký vzťah. Odprvu bol presvedčený, že sa vyrieši mimo neho a bez neho. On slúžil bohu a pomáhal veriacim, ktorých mu zverila cirkev. V tomto poslaní mal čistú cestu. A keď sa mu aj niekedy vynorila prekážka, odstraňoval ju sám. Prečo by sa mal miešať do sporov, ktoré sa jeho netýkajú? Chvalabohu, nie je včerajší. Má za sebou dlhé roky dobrej práce, veľa skúseností, áno, celý život. V jeho žilách nepení sa riedka krv, v jeho hlave neroja sa jalové myšlienky. Všetko v ňom je dohotovené, vystavané, pevné. Ani prívaly, ani búrky ho nevedia vyvrátiť zo základov, z ktorých sa zodvihol. Má mocnú postavu a zocelené, tvrdé srdce.Ale po večeri, keď vychutnával vôňu čerešňovej čutory a chystal sa odísť do svojej izby, aby sústredenou modlitbou dokončil zas jeden deň, práve toto oceľové srdce sa mu pohlo. Do kuchyne vstúpilo niekoľko cirkevníkov. V poradí, ako vchádzali do dvier, snímali úctivo čiapky, skláňali pokojné čelá a obstupovali ho zo všetkých strán svojimi hranatými telami. Bolo zrejmé, že sú niečím neobyčajne rozrušení. Tváre mali strhané, oči im planuli horúčkou. Hovorili všetci naraz.Veliteľ vojenského oddielu nariadil vysťahovať do rána celú dedinu. Bude sa vraj tu strieľať, ľudia by boli ohrození. Ale im sa to nevidí. Kde sa pohnú v takomto čase? A čo bude s ich chalupami, s ich statkom? Všetko vezme skazu. Nenájdu ani klinca, keď sa vrátia. Ich námaha, práca bola zbytočná. Veliteľ ich nechce ani vypočuť. Má vraj taký rozkaz. Ale keby išiel k nemu on, azda by sa dal prehovoriť. Preto prišli.Boli to chlapi vážni, všetko dobrí a rozumní gazdovia. Tomáš Kyjanička, dlhoročný richtár, územčistý, pokojný, ale rozhodný v reči i v činoch. Veľký Florián Bertin, počestný vdovec, potom fúzatý kováč, zručný remeselník, skúsený a múdry, ktorý ani jediné slovo neprepustil vedľa uší bez toho, žeby ho dôkladne nezvážil, a bohatý Amerikán, čo vydáva dcéru za doktora. Všetkých dobre poznal. Vyrástli tu v dedine pod jeho rukou. Pamätá sa ešte na nich ako na nezbedných chlapcov. Neraz posielal kostolníka za nimi s latou, keď naháňali holuby vo zvonici alebo kľockami ráňali bocmánky za včelínom. Už vtedy viedli mládež v zlom i v dobrom. Potom im pomohol založiť rodinu, krstil i pochovával im deti, svätil príbytky, vykiadzal staje, pravidelne o veľkonočnom čase vyvažoval ich hriechy dobrými skutkami, dával im rozhrešenie, ba často stretával sa s nimi i na ulici, na poli alebo priam tu vo farskej kuchyni, lebo potrebovali jeho radu a on potreboval zase ich dôveru.Nuž nemusel dlho pokyvkávať hlavou, aby pochopil, kde ich tlačí čižma. Vedel, ako hlboko siahajú ich korene do role, ktorú každým rokom preorávajú, ako bezprostredne súvisia so základmi domov, v ktorých bývajú a aké mocné príbuzenstvo sa vytvára medzi nimi a predmetmi, ktoré pri práci používajú. Všetko, čo okolo nich ležalo, nadobúdalo významu i ceny len tým, že sa stávalo ich vlastníctvom a toto vytváralo aj ich samých. Nič sa nedalo myslieť osobitne. Sami by sa stratili vo svete. Boli celkom všední ľudia! Zaiste, niekto mohol byť dôležitejší ako richtár Kyjanička, väčší ako Florián Bertin, múdrejší ako kováč a bohatší ako Amerikán. Iba keď sa k nim primyslelo celé vlastníctvo: žena, deti, dom, pole, keď sa vylúpil ich celý život, ktorý vytvárali vo svojom prostredí a robota, ktorú vykonávali, nadobúdali vážnosti, úcty a dôstojnosti. A tak isto chalupy, role, lúky boli len obyčajné. Niektoré lepšie, iné horšie. Nemohli vzbudzovať pozornosť. Ale keď sa povedalo, že je to richtárov dom, Bertinova rola, každý sa pozastavil, obzrel a možno si aj pomyslel, že to musí byť dobrý dom a úrodná roľa. A takto bolo s každým, kto sa v dedine rodil a umieral. Veci vytvárali si človeka. Ťažká sekera, ktorou klčoval lesy, mu dávala odvahu, hrubé koly štipáky, capíny, ktorými navažoval brvná pri furmanke, silu do rúk, do krku a do pása, vyštrbený pluh; ktorým preorával strmé a skalnaté pole na grúňoch a úzke vydraté kosy, ktorými vykášal tmavé a machnaté zápače, zase vytrvalosť. Ale iba dotiaľ, kým sa k nim priznával, kým ich používal, kým tvoril s nimi trvalé spoločenstvo, stmelené putom roboty. Keď ho niekto od nich odlúčil, alebo sa ich vlastnou vôľou zbavoval, stával sa slabým, bezvýznamným a strateným. Sám v sebe cítil toto mocné puto, preto ich hneď pochopil a nepotreboval dlho uvažovať, čo má robiť. Oželel príjemné chvíle večerného trávenia, trpkastú chuť čerešňovej čutory, nedbal na naliehavé pripomienky starostlivej kuchárky, rýchlo sa obliekol a vyšiel odhodlane s chlapmi do vlhkej noci.Veliteľ ho prijal. Mal hodnosť poručíka. Bol to pomerne mladý človek, nie starší od tridsiatky. Sedel za stolom s rozopätou blúzou a červenou ceruzkou robil nejaké znaky na mape, ktorú mal vystretú pod lampou. Podchvíľou vytrhával sa z práce, aby sa mohol načiahnuť za lacnou cigaretou a potom si dlho labužnícky so zvrátenou hlavou a s privretými mihalnicami poťahoval. Cigaretu držal medzi dvoma prostrednými prstami. Keď ju prikladal k ústam alebo keď ju oklepával nad popolníkom, bola vidieť, ako sa tieto dva dlhé a temer prehnuté prsty chvejú. Vôbec pôsobil dojmom človeka jemného a citlivého.V prvom okamihu temer neveril, že by taký mládenec mohol niesť nejakú väčšiu zodpovednosť. Potom sa s tým zmieril, lebo predpokladal, že s ním nebude mať dlhé pokonávanie. Bol zvyknutý prijímať od mladých ľudí len poslušnosť. Ako starý kňaz, ktorý vychoval už niekoľko generácií a ktorý mnohými zápasmi s vonkajším i s vnútorným nepriateľom domohol sa istoty, mal na to plné právo.No v tomto prípade sa pomýlil. Poručík ho vypočul pozorne. Nijako však nedával znať, že by chcel krotiť pred hosťom svoju prirodzenosť. Mal napodiv pevný pohľad. Za ním mohol byť len duch hotový a myšlienky jasné. Hocako bol vyčerpaný, rozrušený, hocako jeho telo klesalo pod ťarchou únavy, predsa sa vedel sústrediť na všetko, čo vnímal. Sedel ďalej pokojne za stolom, nepohol ani obrvou. Jeho zrenicami neprešiel ani tieň nevôle. Trpezlivo čakal, kým hosť vyslovil svoju žiadosť a ani raz nedal znať, že by ho chcel prerušiť. Ale keď dohovoril, povedal pevne, akoby sa bol dávno tak rozhodol, že nie, že nemôže odvolať svoj rozkaz.Musel naliehavejšie dôvodiť. Spomenul deputáciu gazdov. Hovoril o dedinčanoch, ako ťažko žijú a ako im záleží na každej triesočke, ktorú niekde na ceste zodvihli a priniesli domov, ako súvisia ich životy s miestom, kde sa narodili, ako lipnú na každom predmete, ktorý používajú, a ako by im bolo, keby to všetko mali opustiť. Hovoril o ťažkostiach, spojených s presťahovaním. Kde sa len v jeseň podejú, keď nejde len o chlapov, ale aj o ženy, malá deti, starcov. A čo bude s chorými, ktorí sú pripútaní na lôžko?Ale nedomohol sa ničoho.Vtedy sa trochu rozhorčil. Zanovitý odpor tohto vyhúknutého mládenčeka zdal sa mu opovážlivým. Cítil, ako sa mu navalila teplá krv do pŕs a ako mu oťažieva dych. Nemal chuť brať nejaké ohľady a mierniť sa, keď bol presvedčený o spravodlivosti svojho hnevu. Otvorene zapochyboval, že by pán veliteľ mal moc zasahovať do práv civilného obyvateľstva, i keby mu to prikazovala vyššia stratégia. — Tunajší ľudia žijú iba svojej pokojnej práci, — vravel. — Nikto im nič nepridal, preto nemôže od nich ani nič požadovať. Ak vznikli nejaké spory, ktoré sa musia riešiť zbraňami, nech si ich ukončia tí, čo ich vyvolali. Oni si vojnu nepriali. Sú iba prostí malí roľníci a drevorubači. Rozumejú svojim pluhom, sekerám, ale nie zbraniam. Vojny nech si vedú vojaci, ktorí sú na to cvičení. Im len nech dajú pokoj.Možno, že zašiel vo svojej smelosti priďaleko. Ale nevládal už krotiť svoj temperament. Vždy ho to hnalo na strminu, keď cítil pred sebou hrot odporu. A teraz ho vydrážďoval i spôsob, ako sa k nemu choval protivník. Prečo sa staval do takej meravej pózy? Kde bral vo svojom šťúplom tele toľko istoty a smelosti. Bola to iba pretvárka, alebo chcel tým zdôrazniť prevahu nad ním? V každom prípade bola to nevychovanosť nedozretého nafúkanca. A to mu nemienil odpustiť.Poručík si zachovával rozvahu. Sedel ešte stále meravo s rukami vyloženými na stole. Ani tvárou nepohol. Iba na cigaretu v popolníku celkom zabudol. Istotne sa zaoberal myšlienkou, ktorú mu vnucoval hosť. Zaiste nemal o kňazoch najlepšiu mienku. V jeho očiach stáli niekde mimo cesty a predsa sa snažili zdržiavať prúd, ktorý sa hnal okolo. Hlásali učenie, ktorého životná miazga už dávno vyschla. Laik je ochotný tomu veriť, ak na jeho zámery padne tieň reverendy. Aj on mal k tomu dôvod.Ale potom mu náhle britký úsmev preťal jedno líce, akoby ho bola znútra podliala prudká vlna výsmechu, zdvihol oči vyššie a opýtal sa, či s nimi ani nesympatizuje.Čo mal na to odpovedať? Nezvykol sa skrúcať do klbôčka ako hlísta pod odvalenou skalou, keď ho niekto odkryl. Vyberal si priamu cestu a neuhýbal, akokoľvek sa na neho z druhej strany útočilo. Podobná taktika nebola zlá. V bojoch obyčajne prehráva ten, kto prvý zapochybuje o svojej zdatnosti. Aj teraz držal sa starej skúsenosti. Prečo by mal kapitulovať pred vojakom? Skutočne nesympatizoval. Ako by mohol aj sympatizovať s rebelantmi, s ľuďmi, ktorí išli rozvracať poriadok a zasievať svár? Politika nebola jeho záľubou. Vedel, že je špinavá, že zvádza na scestie. Zazlieval kňazom, ktorí sa do nej miešali. Ale bol natoľko informovaný o udalostiach, čo prebiehali práve svetom, aby si mohol o nich utvoriť vlastnú mienku. Noviny donášali denne správy o vojne. Povetrím podchvíľou hučali smrtonosné stroje. A luny raz silnejšie, inokedy slabšie zachytávali ozveny vzdialených výbuchov. Zase stáli proti sebe dve nezmieriteľné strany, ktoré nenachádzali spôsob vyriešiť zmierlivo svoj spor. Bolo treba otvoriť brány kasární, vykomandovať vojská do poľa, vytiahnuť kanóny, porobiť zákopy a zabíjať sa. Bolo treba rozjatriť najnižšie ľudské vášne a zahryznúť sa do seba ako zvery.Stará vec. Aj v minulej vojne sa za tie isté ciele bojovalo a vlastne bojuje sa za ne od tých čias, ako ľudstvo zakotvilo na tejto planéte. Vždy sa našiel niekto, ktorému vyrástla hlava o cól nad mieru a iný, čo mu takú abnormálnosť nechcel odpustiť. Vždy boli proroci i vojvodcovia, ktorí chceli, aby ich počuli všetky národy a vždy boli jednotlivci, ktorí si zapchávali uši pred ich hlasom. Napätie myslí sa muselo na niektorom mieste roztrhnúť a potom už bol dôvod na pálenie a vraždenie. Pravdaže, každý víťaz si dáva svoju pravdu opuncovať ešte vtedy, keď drží v rukách zakrvavenú zbraň. A tak je to aj teraz. Mocný chce byť ešte mocnejším a bohatý ešte bohatším. Ľudia budú trpieť večne pre svoju slabosť a raz na ňu aj zahynú. Možno sám boh mal taký úmysel, keď im dával korunu tvorstva. Jedno je však isté: Nášho človeka sa nedotýka spor, ktorý rozdelil svet na dve strany. Náš človek kladie skromné požiadavky životu, lebo v podstate má pokornú kresťanskú dušu. Chce iba pracovať, chce mať drevenú chalúpku, ženu, deti, niekoľko priateľov, s ktorými sa vo voľnom čase porozpráva, uspokojí sa s chudobnou rolou a keď bude treba, pritiahne si ešte remeň o jednu dierku. Nemá úmysel vyniknúť, stať sa mocným, bohatým, rozkazovať iným a riadiť svet. To prenecháva dobrovoľne tým, ktorých boh na to určil. Bolo teda zbytočné i škodlivé rušiť jeho tichú pohodu, zaťahovať ho do cudzích sporov, stavať ho slabého, nevyzbrojeného čelom proti živelným silám a robiť tu v zázemí vnútorný svet. Na to môže len vo svojej malichernosti a dôverčivosti doplatiť.Pravdaže, mládenec musel mať iný náhľad. Bol idealistom, ako všetci mladúsi, ktorí ešte nestačili natoľko zhrubnúť v páse, aby sa mohli pevnejšie postaviť do tohto sveta a nenazbierali vo svojej plochej hrudi ešte toľko odvahy, aby sa mohli vymotať spod vplyvu knižných fráz, ktoré im v školských laviciach natĺkali do mäkkých hláv skostnatení profesori. Tvrdil so zápalom, že sú predsa záležitosti, ktoré sa netýkajú len veľkých a mocných tohto sveta. Keď sú ohrozené najzákladnejšie predpoklady života, keď je ohrozená sama ľudskosť, keď niekto svojvoľne chce znehodnotiť dôstojnosť človeka, keď sa žiada od ľudstva, aby sa vzdalo všetkých práv, ktoré si mravčím úsilím v stáročiach vydobylo a ktoré ho povyšuje nad úroveň obyčajného zvieraťa, potom je povinnosťou všetkých, čo nemajú choré srdce a ktorým sa žiada dýchať slobodný vzduch, aby sa postavili na odpor. Nezáleží na tam, či sú veľkí alebo malí, ani na tom, či stoja v čele bojového frontu alebo sú ďaleko v zázemí. Spoločná vec zaväzuje všetkých na svete k rovnakému činu.Dobre hovoril. Nepotreboval hľadať dôvod usvedčovať ho z podvodu. Ale v akých výškach sa len vznášal jeho mladícky duch a ako hlboko nechával pod sebou skutočnú zem, to lepkavé, ťažké a hnilobou zapáchajúce bahno, v ktorom sa treba človekovi plahočiť. Nie, nemohol sa zdržať, aby sa mu nezasmial do očú. Ktože to boli tí povstalci? Ako by ich nepoznal. Dvadsaťroční chalani, ktorí sa nevedeli dočkať, kým dorastú otcom pod fúzy, aby mohli vyššie a slobodnejšie zvíjať päsťami, ktorí potrebovali mať na pleci nejakú zbraň, aby sa mohli opravdivejšie zahrať na zbojníkov, a, pravdaže, niekoľko nespokojencov, akých sa vždy vo svete nájde, lebo nieto takého poriadku, ktorý by vedel zabezpečiť, aby každý stál na tom istom mieste a hrýzol rovnaký okruch chleba. A potom, aký zmysel je v tom, že malý chrobák podbehne pod koleso, prevalí sa na chrbát a mrví vzdorovite nohami. Koleso, ktoré by bolo vedľa neho prešlo, teraz ho rozmliaždi. A podobný osud môže stihnúť i tých nedospelých mládencov, čo sa pozdvihli proti tým nesmiernym silám, ktoré dnes hýbu svetom. Náš národ nie je taký pevný a zocelený, aby riešil svetoborné otázky. Malým svedčí skromnosť. Lepšie mu prispieva, keď žije v tieni veľkých. Žiadať na ňom vypätie, na ktoré silami nestačí, je toľko, ako nútiť ho na samovraždu. Nie, on s povstalcami nemôže súhlasiť, i keby si prisvojil všetky tie nafúknuté, navoňané výplody nedozretých mozgov. Povolanie ho núti, aby sa postavil proti všetkému, čo narúša ustálený a narušený poriadok. Človekovi neprislúcha právo rúcať svet! Také právo má iba boh. Boh tento svet stvoril, nuž iba on jediný môže do jeho poriadkov zasahovať. Božia ruka nad nami bdie a vedie nás k nášmu prospechu. Len na ňu sa možno s dôverou obracať. A všetko, čo sa koná svojvoľne, čo z akých potrebných ľudských pohnútok by vychádzalo, je hriešne rúhanie. Taká je jeho najvnútornejšia mienka.Vtedy sa poručík spätil ako žriebä, ktoré pocítilo na slabinách drsnú ruku paholka. Zrazu potratil všetok pokoj a stal sa zúrivým vĺčaťom, hotovým niekomu skočiť na krk. Prehltol ironický úškľabok, ktorým mu dosiaľ svietila tvár, ozelenel a vyskočil tak prudko, že porcelánové tienidlo v mosadznom ráme na lampe povážlivo zahrkotalo. Istotne mal v prvom okamihu najčernejší úmysel s hosťom. Bolo mu ťažko krotiť svoj mladý temperament, keď mu srdce stískalo, čeľuste vykrivovalo a hrdlo vyťahovalo. Bolo ťažko stáť na tenkých rozochvených nohách, vyrovnávať útly a stiahnutý driek, bolo ťažko nemykať plecami, netrepať lakťami, keď ani jeden nerv, ani jedna žilôčka neposlúchala rozkazy prepätej vôle. Udrel päsťou na stôl a zubami precedil nejakú nezrozumiteľnú nadávku. Ale v nasledujúcej chvíli sa zahanbil za svoj prudký výbuch. Možno mal doma prísnu výchovu, možno bol z rodiny, kde každé prekypenie surovej vášne sa pokladalo za slaboduchosť. Tvárou mu prebehla niekoľko studených tieňov, zaťal päste a začal pobehúvať nepokojne od stola ku dverám. Bola to príliš krátka cesta na to, aby na nej potratil všetok hnev, ktorý v ňom zovrel. Musel ho ešte vytrvale hrýzť zubami, prepaľovať očami, hniesť prstami, aj tak trvalo mu hodnú chvíľu, kým ho skrotil až natoľko, aby mohol pokojnejšie dýchať. A potom bez toho, aby sa bol pristavil a zodvihol oči z dlážky, povedal:— Dobre, nemáme záujem na tom, aby sme vás brali pod ochranu, ak takto zmýšľajú aj vaši cirkevníci. Ešte dnes v noci, keď padnú tri delové výstrely, stiahneme sa za dedinu. Kto bude chcieť, môže ísť s nami. Ostatní len nech čakajú svojich dobrodincov.S tým sa rozlúčili. Mladý poručík sadol si znovu za stôl, siahol za popolníkom s dohárajúcou cigaretou a dal sa do študovania mapy pred sebou. On chvíľku naň hľadel s úmyslom povedať ešte nejaké slovo na uzmierenie, ale keď pochopil, že by sotva dosiahol účinku, obrátil sa ku dverám.Doma sa zatvoril do izby na poschodí a o všetkom ešte raz rozmýšľal. Cestou, ako šiel pomedzi chalupy a prekračoval krotké svetlá, ktoré mu z okien podbehúvali pod nohy, cítil uspokojenie, lebo nachádzal sa ešte pod bezprostredným dojmom víťazstva. Tešilo ho, že svojho protivníka pokoril, že ubránil svoju autoritu i pred vojenskou rovnošatou. Stádočko, zverené do opatery, bezpečne ochránil. Ľudkovia, ženy, deti i chlapi môžu si pokojne ľahnúť. I táto noc bude patriť im ako odmena od pána boha za celodenné lopotenie, ako im patrila včerajšia. Všetci, Kyjanička, Bertin, kováč i Amerikán, ráno zdraví a svieži vstanú a pôjdu za svojimi vecami. Jeden vyvážať hnoj na zemiačnisko, iný murovať pivnicu na záhradu a ďalší dochystať za tretí voz dreva. Možno sa niekde na moste stretnú, vyšúľajú si spolu na dlani cigaretu a kým vyfajčia, porozprávajú sa o tom, ako zazimovali včely. Na nebezpečenstvo, ktoré im hrozilo večer, ani nespomenú. Zo všetkých komínov vylezie beláskavý dym, roztiahne sa dlhým, súvislým závojom nad celou dedinou. Ani prenikavé vyzváňanie kováčskej nákovy, ani vytrvalé štekanie trlíc pod stenami ho do večera neroztrhá. I táto jeseň dozreje na javoroch a osičine krikľavými červenými i žltými farbami a v novembrových osuhliach zase osinie, ako dozrievali a osinuli i minulé jesene.Ale doma, vari pod vplyvom teplého, tichým leskom mlčanlivých predmetov, mäkkými farbami obrazov, miniatúrnych sošiek, pokrovcov a riedkym svetlom sviečky polepeného šera, ktoré vytrvalo naň vydychovali zaguľatené kúty, sa mu radosť z víťazstva trochu zakalila.Uznal, že poručík mal aj v niečom pravdu. Človek sa na boha nemôže so všetkým spoliehať. Nesmie čakať, že podchvíľou bude zasahovať do jeho intríg a naprávať to, čo on vo svojom svetovom poriadku narúša. Má predsa rozum, srdce, dušu, môže aj samostatne rozlišovať dobré veci od zlých. Keď potom nejaké násilie činí v prospech vecí dobrých, stáva sa vlastne prostredníkom božieho riadenia.Ani víťazstvo nebolo také úplné, ako pôvodne myslel. Donútil síce poručíka, že odvolal svoj rozkaz vysťahovať obyvateľov a podvolil sa stiahnuť oddiel za dedinu do Zeleného kúta, aby mohol chrániť priechod na priesmyk. Ale či tým niečo získal? Do dediny vtiahnu iní vojaci a budú strieľať na tamtých. Boj sa rozpúta tak či onak len tu. Ľudia budú aj takto tŕpnuť o svoje majetky a životy.Hlava mu náhle oťažela trudnými myšlienkami. Zbytočne sa unúval, zbytočne sa rozčuľoval, zbytočne ubližoval mladému idealistovi. Sama skutočnosť je drsnejšia, ako predpokladal. Spánok, ktorý túto noc na ľudí zlietne, bude len omámením. Tri delové výstrely nad ránom oznámia príchod najväčšej hrôzy, akú dedina od svojho vzniku zažila. Ľudia sa prebudia uprostred pekla.Čo robiť?Otázka zostala visieť v dusnom povetrí. Musel uznať svoju slabosť a hľadať pomoc u mocnejšieho. Pristúpil ku kľakadlu, otvoril veľkú knihu a modlil sa. Bolo treba niečím posilniť ochabnutého ducha, bolo treba uprosiť boha, aby jeho ochranná ruka spočinula nad údolím, kde žije malé stádo veriacich, lebo pastier bol starý, schytávala ho hrôza pred hlbokou nocou.Ale o chvíľu zbadal, že nevníma slová, ktoré šepoce ústami. Niekde sa rozpadávali, tratili. Duch nebol dosť ostražitý. Telo ho zrádzalo. Krv v ňom tak pomaly kolovala, že ju sotva cítil. Oči sa mimovoľne zatvárali a hlava klesala bezvládne na roztvorenú knihu.A teraz ráno, keď stál pri okne a hľadel do temravého úsvitu, rozpamätal sa na všetko, čo večer zažil a bolo mu nepríjemné, že zaspal, lebo hlavu našiel prázdnu. Ťarcha za životy a majetok veriacich, ktorí mu boli zverení, zavalila sa tým viac naň. Cítil ju ako neznesiteľné bremeno na chrbte, na pleciach i v hrudi a nenachádzal síl, aby ju znútra podoprel. Starecká slabosť mu opantávala údy a on sa jej poddával. Najradšej by bol zaliezol do nejakej diery, kde by mohol bezpečne sám prečkať tieto psie dni. Ale to nesmel urobiť. Veď bol kňaz! Musí zostať na stráži. Za chvíľu zahrkocú na ceste ťažké, okované vozy. Do ulíc vojde cudzie vojsko. Zase nové tváre, druhí dôstojníci, velitelia. Bude musieť ísť medzi nich, bude musieť s nimi jednať za občanov, prehovárať ich. Čaká ho nový zápas. Včera mu to bolo ľahšie. Poručík bol predsa len prístupnejší človek. Hneď ho prehliadol a našiel mu slabinu. No títo budú cudzinci, celkom neznámi, neprístupní a okrem toho dobyvatelia. Vraj sú aj ukrutní, prešli krstom frontu. Nepoznajú ospravedlnenia a výnimky. Ich reč je áno, nie. Azda sú to iba ohováračky. Aj pod tou najzapotenejšou, skôravenou vojenskou blúzou bije ľudské srdce, treba mu len uvoľniť priestor, aby ho holo lepšie počuť a aby samo počulo. No obavy sa nedajú vymyslenými dôvodmi zaplašiť a v každom chýre je aj kvapka pravdy.Podobné myšlienky ho plašili, ako pozoroval zarosenou tablou okna prebúdzajúci sa jesenný deň a tak bol do nich zabratý, že nepočul medzitým klepot krokov na chodbe, ani vrzgnutie dvermi. Iba keď sa od okna obrátil s úmyslom ísť sfúknuť sviečku, ktorá ešte stále blkotala bledým plamienkom na kľakadle v druhom kúte, zbadal, že už nie je v izbe sám.Pri dverách stál kostolník. Trochu nahrbený v pleciach pre starobu, trochu aj nachýlený na stranu, lebo mal jednu nohu kratšiu. Čakal úctivo, kým ho pán farár osloví. Nemal úmysel vtisnúť sa sem do izby. Bol zvyknutý pohybovať sa po fare nečujne, temer so zatajeným dychom, aby nerušil pána farára z myšlienok, z modlitby alebo aj zo spánku. On mal vždy dosť času. Mohol si postáť pri dverách alebo v najhoršom prípade i posedieť v kuchyni pri kuchárke.Farára v prvom okamihu prekvapilo, že ho tu tak náhle vidí. Znepokojil sa, že ho niekto dlhší čas mohol v myšlienkach pozorovať. Ale vzápätí si spomenul, že sám poň poslal. Vtedy sa ovládol, roztiahol obočie a zalial ho plným a prívetivejším pohľadom.— Mal si už zvoniť na omšu, — povedal s miernou výčitkou.Kostolník sa pokúsil o úsmev. No nijako sa mu to nedarilo. Prekážali mu v tom veľké a hrubé bajúzy, ktoré vari teraz prvýkrát v živote pocítil pod nosom ako nepríjemnú príťaž, cudzie teleso, akési rohy, ktoré robia človeka nemotorným a smiešnym. Vyšiel z toho iba trpký úškľabok, ktorý sa roztiahol na celú tvár a vnútil mu do očú rezavé slzy. Musel zažmurkať, akoby bol ešte karpavý.Skutočne mal. Už prešla hodina odvtedy, ako zvonieva na raňajšiu. Ale dnes sa nevedel rozhodnúť. Hádam pán farár vie, že je sv. Vendelína.Kostolník mal pravdu. Bolo 20. októbra. A to je deň, kedy celý kresťanský svet spomína patróna pastierov svätého Vendelína. Ale farár v tom nevidel dôvod, aby sa otáľalo so zvonením. Aj na svätého Vendelína predsa býva raňajšia omša. Známy poriadok v cirkevnom roku zmení sa len tým, že ide odslúžiť omšu do starého kostolíka za dedinou, ktorý je zasvätený skromnému svätcovi.— Áno, v starom kostolíku, — prisvedčil kostolník ako ozvena, potriasajúc veľkou hlavou, aby dodal patričnej závažnosti svojim slovám.Farár si toho všimol a náhle pochopil. Obočia mu vyskočili ešte vyššie na čelo a pohľadom vbodol sa do kostolníkovej tváre, akoby mu bolo v hlave svitlo. Starý kostolík je za dedinou práve v Zelenom kúte a mladý poručík mu včera prezradil, že sa so svojím oddielom ta stiahne. To znamená, že sa bude musieť zase s ním stretnúť. Chvíľku stál ako soľný stĺp. Vnuknutie, ktoré mu naraz zalialo celé vedomie, nevládal ustrnutými zmyslami pojať. Mal dojem, akoby mu horel mozog. Videl oslepujúci blesk, potom v bielom plameni vycivenú, od hnevu až zelenú tvár mladého poručíka, ktorá sa rýchlo menila na doráňanú a dokrvavenú tvár Krista. Nerozumel z toho nič. Len jedno si uvedomoval jasne: dostal znamenie, podľa ktorého treba konať. Vtedy našiel zase svoje zdravé srdce, svoju moc v hrudi. Vystrel sa a povedal rozhodne: — Treba zvoniť v starom kostolíku.Kostolník prehltol hrču slín, ktorá mu už dlhšiu chvíľu tiesnila hrdlo, chrbtom ruky utrel si spotené čelo i ovisnuté bajúzy a niekoľko ráz zasmrkal. — Áno prosím, — povedal, podvoľujúc sa pevnej farárovej vôli. Zároveň zmraštil hrboľaté čelo, preložil si umastený klobúk do druhej kaľavnejšej ruky a spustil sa rýchlo na kratšiu nohu, akoby sa chystal vyjsť. Ale nevedel sa nijako odpútať z miesta. Raz mu prekážal klobúk, raz kratšia noha alebo priúzke a zaslzené oči. Istotne sa chcel pre svoju ťarbavosť ospravedlniť, ale do gágora mu znova vyskočila hrča slín. Musel sa s ňou mocovať.Farár zatiaľ sfúkol sviečku. Izba hneď ochladla. Z úzadia vystupovali kúty. Boli teraz hranaté, ako ich murársky majster pôvodne upravil. Tikot hodín vplával do uvoľneného priestoru a znel hlasno. Podoby na obrazoch vystupovali z rámov a otvárali zvedavo oči. Nebolo možné nevšimnúť si týchto zmien. Ohlasovali skutočný deň. Farár to vzal teraz pokojnejšie na vedomie. A keď sa obrátil, bol ku zmätenému kostolníkovi zhovievavejší. Poznal dobre jeho starosti, ktoré mu práve vtískali na čelo pot a do očú slzy. Boli to zaiste starosti všetkých ľudí, čo sa prebúdzali pod doštenými strechami v dedine toho rána. Kostolník mal ženu s vodnatieľkou v bokoch a päť zasoplených detí. Chcel byť pri nich, lebo tam sa cítil najistejšie. Vonku nebolo bezpečne. Voľačo nedobrého viselo v povetrí. Človek to cítil, ak otvoril dvere alebo pristúpil k oknu a pozeral sa na zamĺknutú horu, zahlušené polia a nevľúdnu oblohu. Bolo to ako pred búrkou, ale čierne mračná sa nikde nekopili, len povetrie bolo niečím preťažené a hluché, akoby v noci boli v ňom vymrzli všetky zvuky. Človek musel mať nablízku niekoho známeho, musel hľadieť do lesklých očú, musel počuť teplý hlas, aby sa nebál. Kto by teraz išiel do Zeleného kúta? Veď sa povráva, že sa tam bude strieľať. Obyčajní ľudia majú právo na svoj život a ani služba bohu ich neprinúti, aby sa ho vzdali. Farár to chápal a odpustil mu slabosť. Pristal, že omšu odslúži bez neho, len ho požiadal, aby mu poslal nejakých chlapcov a prepustil ho.Sotva sa zatvorili za kostolníkom dvere, pristúpil opäť k oknu. Jeho pohyby neboli už prenáhlené, ani na jeho tvári nebolo badať stopy únavy. V hladkej čiernej reverende vyzeral naozaj ako mocné knieža, ktoré pevne drží a riadi osudy svojich poddaných. Hlava mu stála rovno na statných pleciach. Bola veľká, hranatá, hlava ctihodného starca s postriebrenými vlasmi na sluchách a s malou lesklou lysinou na temene. I teraz hľadel na bledý úsvit, ktorý sa roztváral nad prevlhnutou záhradou, ale nemrazilo ho v kostiach. Vnáral sa pokojne pohľadom doň ako orol, ktorý sa púšťa z výšin a hľadá miesto na zemi, kde by zlietol. Kolmá vráska na čele sa mu pritom prehlbovala. Bývalo to vždy, keď sa k niečomu rozhodoval. Mal na mysli mladého poručíka. Áno, bude sa musieť zase s ním zraziť. Nieto vyhnutia. Azda nekoná dosť čestne. Ústupok, ktorý na ňom už vynútil, ho zaväzuje, aby bol k nemu ohľaduplnejší. Okolnosti ho však donucujú, aby konal. Nevie, možno pokúša peklo. Vrhá sa slepo do nebezpečenstva, z ktorého nevyviazne. Ale boh sám rozhodol, že chce byť prítomný uprostred boja a služobník jeho musí byť všade s ním. On nemá dôvod, aby sa mohol odtiahnuť od povinností ako kostolník. Nemá ženu, deti, ktoré by ho zdržiavali. Dávno popretŕhal tie citové vlákna, ktoré ho zväzúvali s pozemskými láskami. Aj kuchárka sa musí s tým zmieriť. Je bojovník boží a tým je všetko povedané. Nuž pôjde! To je ešte jediný spôsob, ako odvrátiť nešťastie od dediny.A tak i urobil.Keď potom zahodil si na plecia čierny kabát a vyšiel do mrazivého rána, našiel pri bráne dvoch nevyspatých šarvancov s ovisnutými tvárami a kolenami. Chúlili sa pri stene do chatrných kabátikov a jastrili šibalskými očami. Ako predvídal, nebol ani jeden z lepšej rodiny. Tí teraz poslušne čupeli v izbách pod otcovým dozorom. Iba pastorčatá, pankharti a nálezenci si mohli dovoliť túlať sa o tomto čase dedinou. A títo istotne patrili medzi nich. Poznal ich dobre. Zloba v každom prostredí rozsieva zárodky vredov, ktoré sa potom jatria, otvárajú, aby mohli živiť dedičstvo hriechu. Mohol ich stretnúť všade tam, kde šili čerti. Keby sa chcel lepšie rozpamätať, istotne by bol v jednom z nich poznal starého zlodeja, ktorý sa upriamil na jeho záhradné jahody a ktorému raz v škole dobre ponaťahoval uši. Inokedy by ich bol obdaril iba káravým pohľadom. Teraz sa na nich obrátil s otázkou starostlivého otca, či im nie je zima.Chlapci sa uškrnuli a miesto odpovede ukázali svoje riedke zuby. Zaiste. Októbrové rána tu v horách bývajú mrazivé. Ale im sa zima ťažko dostáva na koštiale. Majú všade hrubú kožku. To nič neznamená, že je na povrchu osinutá.Farár sa viac na nich neobzrel. Vedel, že poslušne pôjdu za ním. Boli to šibali. Nikto by neuhádol, kade ich oči práve jastria. Ale pred ním cítili bázeň. Mohol sa spoľahnúť, že mu nezbehnú, keď ich mal pod dohľadom.Pred farským kostolom sa malý sprievod na chvíľu zastavil. Bolo treba vziať obradnú knihu, posvätné nádoby, rúcha a božie telo. Potom už kráčali všetci vytrvalo hore dedinou k Zelenému kútu. Farár vpredu a chlapci, obložení predmetmi a šatami, poslušne za ním. Spomedzi plotov a preriedených stromov nazerali na nich drevené chalupy. Niekde na priedomí mihla sa zrebná košeľa, biele oplecko alebo vyblednutá tvár vnorila sa do okna a vyjavene hľadela. Čože pán farár potratili rozum? Ktože to videl, ísť dnes do Zeleného kúta slúžiť omšu. Niekedy aj pán boh musí byť trpezlivý. Kňaz je tiež len človek. Nemôže uniesť viac, ako vládze. Tak, tak, strapaté hlavy prikyvovali a vyblednuté tváre ešte viac bledli.No farár ich nechcel vidieť. Držal sa prostred cesty ako skúsený kormidelník priaznivého prúdu, ak chce byť zavčasu pri cieli. Nedbal na mienku cirkevníkov. Vedel, že dnes celú váhu zodpovednosti za seba i za nich ponesie sám. Dôjde do cieľa, alebo padne. V každom prípade bude sa sám zodpovedať za to pred bohom. Zatiaľ však nemal dôvod, aby sa potkýnal a vešal hlavu. Spredu ovieval ho ostrý vietor. Na sluchách mu rozčuchrával postriebrené chlpy. Pôsobilo to občerstvujúco na celé telo ako chladný kúpeľ. Na prsiach ho prehrievala plátenná toboľka bursy s bieluškými hostiami. To mu zase dodávalo odvahy.Za dedinou spozoroval tajený ruch. Okolité stráne, kopce a medze boli obsadené vojskom. Ležali ojedinele i v skupinách v úžľabinkách alebo sa mihali za kružinami. Všetky zbrane mali zacielené na cestu. Bolo krušno kráčať takýmto nezvyčajným špalierom. Nesmel si myslieť, že zaostrené oči pod prilbicami sledujú iba jeho.Starý kostolík stál v tesnej dolinke hneď pod cestou, ktorá odtiaľto už začínala stúpať príkrymi serpentínami na priesmyk. Voľakedy sa vraj pri ňom zhromažďovali baníci pred fáraním, lebo na okolí nachádzalo sa niekoľko zasypaných štôlní. Vtedy istotne vyhovoval svojmu účelu. Baníci sa nepotrebovali tlačiť dovnútra. Nemali ani kedy, stačilo im, keď chvíľku postáli na priestranstve vonku a s obnaženými hlavami prijali požehnanie od kňaza. Pozdejšie, ako sa dedina rozrastala, postavili nový kostol pre potreby celej farnosti a tento zanedbali.Bola to vlastne iba polkruhovitá kaplnka s drevenou vežičkou nad vchodom, z ktorej vykukovalo zahrdzavené srdce zvona. Dovnútra vmestili sa len štyri lavice, pódium pre harmónium, drevený kanceľ a oltár. Nástenná maľba nad tabernákulom predstavovala voľakedy svätca v pastierskom rúchu, ako na vrchu niekde pri Trieri žehná stádu. Majster, ktorý pracoval na maľbe, bol istotne náturista, akiste chcel výsek legendy zobraziť čo najskutočnejšie, preto si neodpustil vložiť do jedného kúta výjav, ktorý síce v čriedach dobytka nebýva zriedkavosťou, ale ktorý na oltárnom obraze pôsobí rušivo. No naši starci sa všeličoho dopustili a pán boh im aj tak žičil. V časoch, keď si dielo nárokovalo na plnú neporušenú prácu, rohová epizódka zapadla azda harmonicky do celku a obraz si zachovával patričnú dôstojnosť. No časom vakovka opadávala i farby bledli a tak do dnešných čias čudným riadením osudu zachoval sa iba podivný výjav a tanier svätožiary nad miestom, kde mohla byť voľakedy patrónova hlava. Farár vždy, keď raz da roka pristupoval k oltáru, zaumieňoval si, že zvyšok maľby dá odvaliť alebo zatrieť. No keďže mal i trochu zmyslu pre starožitnosti a keďže niekoľko väčších a neporušených kusov pomaľovanej vakovky ležalo na stôsiku v sakristii, nazdával sa, že sa mu podarí starú maľbu zachrániť pre niektoré múzeum. Naostatok, plodenie je tiež veľké mystérium. Bezpochyby farnosť nemala také veľké príjmy, aby každý rok dala opraviť na kostolíku to, čo hlodavý zub času, vietor, dážď, tuhé vrchovské zimy a často i nezodpovední pocestní, vandráci alebo i dedinskí šarvanci roztĺkli. Mrežovanie na zvoničke bolo porušené, do strechy zízalo niekoľko dier, prehnité šindle sa možno pod ťarchou vlhkého snehu každoročne uprostred kríženia prebárali. V oknách chýbali všetky sklá. Stopy rozpadu a skazy bolo vidieť všade dookola.Keď sa farárovi podarilo zahrdzaveným kľúčom odomknúť a otvoriť zošúverené dvere, zavalil ho ťažký pach vtáčieho trusu, myšacincov a črvotočiny. Za trámami a rohmi pod otvorenou strechou pozliepali si vtáčie rodiny hniezda. Cez celé leto, keď ich tu nikto nevyrušoval, používali voľne priestor pod sebou. Preto lavice i dlážka boli husto postriekané. Ešte dobre, že k oltáru prechovávali aj tie nezodpovedné tvory úctu. Inokedy kostolník stačil vždy odstrániť svinstvo. Teraz nemal kto. Bude sa musieť uspokojiť s takým stavom, aký našiel. Aj tak zostane tu s týmito chlapcami sám pred bohom, pomyslel si, a bez ťažkostí premohol odpor, ktorý v prvom okamihu pocítil. Potom pristúpil k oltáru, sám naň prestrel biely obrus, porozkladal omšové nádoby i predmety a vošiel úzkymi dverami do tmavej sakristie, aby sa obliekol.Vo chvíli ozval sa zvonec. Chlapci striedavo potrhávali za povraz, ktorý visel voľne pri dverách, a hore v tmavej klietke vežičky trepotal sa malý zvon na neumele okovanej väzbe, ako ťažký vták, ktorého vyrušili z hlbokého spánku a ktorý sa v prvej chvíli nevie vymotať zo svojho väzenia. Jeho hlas bol zajakavý. Nevládal zabehnúť ďaleko. Plašil len úžľabinu, najbližšie zarastené stráne, dve-tri vyčnievajúce bralá, hneď sa vracal a narážal na steny kostolíka. Bolo to tak, akoby niekto udieral pod stráňou na nákovu, akoby sa ozývala drevená banícka klopačka.Farár počúval. Znelo to tak podivne v tomto stíchnutom jesennom ráne, kde nebolo iného zvuku. Prázdnota v úžľabine sa ešte viac prehĺbila. Tvorila zo všetkých strán neprístupne uzatvorenú kotlinu, temnú, oslznutú, na dne ktorej voľakto usedavo plakal. Plač sa zarýval do srdca a bolel. Bolo sa treba brániť, aby človek neupadol do zúfalstva. Čudné, aké pocity vie vyvolať zvuk mŕtveho kovu. Nesporne, nie malou mierou napomáhala k tomu i opustenosť a zanedbanosť tohto miesta. Pomyslel si a šepotal ticho predpísanú modlitbu: „Pane Ježišu Kriste, ktorý si povedal: ,Jarmo moje je sladké a bremeno moje ľahké.‘ Daj mi, aby som ho tak mohol niesť, žeby som si zaslúžil milosť Tvoju. Amen.“ Lebo si práve prevliekal cez hlavu ťažký ornát.A vtedy sa musel vyrušiť zo svojej práce. Zodvihol hlavu a pozornejšie načúval. Vonkajšie dvere zavŕzgali a na dlažbe ozvali sa rýchle kroky. — Niekto má naponáhlo, — uvedomil si. A keď sa obzrel, stál pred ním mladý poručík.Istotne prichádza rovno z poľa. Zaváňal osuhľou a čerstvou hlinou. Bol upätý do kepeňa, ale to mu nepridávalo vážnosť. Tenké hrdlo a malá tvár ho zrádzala. Oči mu planuli zlobou. Nemal síl, aby sa miernil. Pozrel vyčítavo na farára a ešte viac ho rozzúrilo, keď ho našiel už v omšovom rúchu.— Čo to stvárate? — Vybuchlo z neho.Farár sa zachvel. Kde berie tento mládenec toľko opovážlivosti, aby k nemu takto hovoril. Ale zdržal sa a odpovedal ešte pokojne.— Konám svoju povinnosť, pán veliteľ.— Nie, to je provokácia, — reval už zúrivec. — Včera ste ma nahovorili, aby som opustil dedinu a dnes sa vlúdite pod dostrel mojich zbraní. Kde až siaha vaša pôsobnosť, pán farár?— Aj táto kaplnka prináleží pod moju farnosť, — odpovedal.— Zahrávate sa s ohňom, — kričal ďalej poručík.— To je moja vec! — Dôrazne odpovedal farár.— Nie vaša, ale moja. Mám velenie nad týmto bojovým úsekom a nemôžem dovoliť, aby si tu každý robil, čo chce. — Jeho hlas nadobúdal sily a prechádzal do vyšších tónov, akoby mu sťahovalo hrdlo. — Zakazujem vám, aby ste na tomto mieste slúžili teraz omšu.Vtedy ho už farár musel zmerať tvrdým pohľadom, lebo to už bolo veľa na jeho šediny:— Pán poručík, vy máte zaiste svojho veliteľa, ktorý vám nariaďuje, aby ste konali tak, ako konáte. Ale ja mám vyššieho veliteľa. A ten mi nariaďuje, aby som mu dnes priniesol na tomto mieste obetu. A ja tak urobím, či už sa vám to páči, alebo nie, — zakončil rázne a hneď siahol po kvadráte, aby naznačil, že ho ďalší rozhovor omŕza.Poručík stratil aj poslednú farbu z tváre, zaťal zuby: — Zodpovednosť zato si ponesiete sám, — zasipel a bez pozdravu vyšiel.Farár viac nemeškal. Vzal do rúk kalich a pristupoval k oltáru.Ako predvídal, kostolík bol prázdny. Po oboch stranách oltára kľačali iba chlapci. Ľudia sa báli poslúchnuť výzvu zvona, keď sa im duša chvela strachom. Zostali doma. Ale to mu neprekážalo. Nikdy nepredstupoval pred oltár preto, aby sa ukazoval ľuďom. Obeta Pánovi bola zakaždým jeho najvnútornejšou záležitosťou, najhlbším zážitkom, kedy sa vyzliekal zo svojho pozemského tela, aby dôkladne splnil dôležitú úlohu prostredníka. Vedel, že tu stojí bezprostredne pred tvárou boha, preto sa usiloval, aby mal všetky zmysly plné a čisté. A teraz túto potrebu úplného odovzdania sa pociťoval zvlášť mocne. Zodpovednosť, ktorú vzal na seba, nebola malá. Uvedomil si, že dnes nepôjde len o obyčajné premenenie. Nie, myšlienka, ktorú mu dnes ráno vnútil kostolník, siahala oveľa ďalej. Možno že bolo aj hriešne ju v sebe živiť a trvať na tom, aby sa uskutočnila. Ale v úzkostlivej obave o majetok a životy svojich cirkevníkov zachytil sa jej ako jediného prostriedku, ktorý mohol ešte odvrátiť nebezpečenstvo, rútiace sa na dedinu. Vtedy to bolo iba vnuknutie, ktoré ho na chvíľu zázračným svetlom ožiarilo. No teraz, keď pri podnoží oltára odriekal pokorne Confiteor, mal úmysel jasný. Chcel postaviť boha tvárou proti zlobe, ktorá mala o chvíľu na tomto mieste prepuknúť, predpokladajúc, že on, darca a obranca najvyššieho dobra, nedovolí, aby sa za jeho prítomnosti rozpútalo nezmyselné vraždenie a pálenie. Záležalo len na tom, s akou úprimnosťou a čistotou srdca bude vedieť svoj úmysel predložiť. Preto bol vlastne rád, že je sám, že ho nemá kto pri obete rušiť.Ako pristupoval k evangeliáru, prišlo mu vyzrieť oknom, ktoré bolo na ľavej strane oltára. Dalo sa tade vidieť na lúčku nad cestou a okraj omladiny. A tu si všimol, že za kružinou oproti hemží sa niekoľko okrúhlych prilbíc. Vojaci zaoberali sa nejakou zbraňou. Mohol to byť guľomet. Celá skupina bola dobre maskovaná mladými stromčekami, ale hlaveň sa blyšťala a dala sa rozpoznať aj odtiaľto. Pán poručík sa dobre zabezpečil aj proti pánu bohu.To farára ešte viac utvrdilo, aby zotrval vo svojom predsavzatí.Nie, nie, teraz nesmie ustúpiť. Veľký boh čaká na svojho služobníka a zaiste nesklame jeho vieru.Obrad vykonal s najväčšou vrúcnosťou. Každý pohyb robil s osobitným vnútorným pohnutím a každé slovo vyslovoval s osobitným precítením.Predovšetkým otvorene pred Pánom i všetkými svätými vyznal svoje hriechy. Volal z neba zbory anjelské za svedkov svojej skromnosti. Ľutoval, že nebol dosť pevný, aby si zachoval úplnú čistotu mysle a tela, ako jeho stav vyžaduje. A prosil o milosť a odpustenie. Potom s oslobodzujúcim vzdychom pristupoval k oltáru a bol presvedčený, že stojí tvárou v tvár svojmu Pánovi. Prichádzal z diaľok ako ukonaný pútnik. Okolo bosých nôh sa mu kudlil mráčik prachu a zastal uprostred s tvárou otvorenou, akoby čakal na jeho obetu. V tú chvíľu starý, napolo už vyblednutý a olúpaný oltárny obraz oživol. Na sivastú stenu povyskakovali všetky figúry, ktoré tam voľakedy boli. Stáda dobytka rozliezli sa po zelenej pažiti a nerušene ju vypásali. Svätý Vendelín s pastierskou palicou stál medzi nimi a keď nad vrchom rozprestrela sa osvetľujúca žiara, do ktorej vstupovala nová postava, obracal sa tým smerom, aby ju privítal. Pán proti nemu vztiahol ruku, akoby chcel dať znamenie, aby ho nevyrušovali.Farár to považoval za veľké vyznačenie pre seba. Tridsať rokov predstupoval pred oltár a ešte nikdy nebol tak blízko Pánovi ako teraz. Hľa, zostúpil priam z nebies, aby ho vypočul. Vtedy duchom obsiahol celú svoju farnosť, lazy, roztrúsené po stranách, tiché hájovne, stratené v hlbokých horách, dedinu, gazdov, ženy i deti, tulákov i žobrákov, mŕtvych i živých, rozhovoril sa o ich ťažkej práci na poli, v lesoch i doma, spomenul ich chudobu, starosti a choroby, ktorými musia vykupovať prebývanie na tomto svete a prosil v mene všetkých, aby od nich bola odvrátená hrôza vojny.Pán spočinul láskavým pohľadom na ňom a farár nadobudol presvedčenie, že ho vyslyšal. Slovo Pax vyslovil ako mocné zaklínadlo, ktoré musí okamžite zastaviť pohyb všetkých pekelných živlov. Pane bože, kto by sa opovážil zodvihnúť prst proti tvojej vôli? Si veľký, si mocný. Tvoja myšlienka buduje nové svety, klenie nesmierne oblohy. Tvoj pohyb zastavuje búrky a utišuje moria. Nieto vojska ani generála, ktorému by si ty nerozkázal, a nieto sily, ktorá by vedela škodiť človekovi, ak ho ty vezmeš pod ochranu. Sláva tebe, Pane.A zdalo sa, že na príkaz Pánov hrozba, ktorá spočívala nad farnosťou po celú noc, ide sa za rána rozplynúť ako hmlička. Bol práve pri pozdvihovaní, keď vonku zarachotili ťažké motory. Cestou k priesmyku rútili sa čudné stroje. Niektoré vyzerali ako prízraky. Liezli na širokých pásoch ozubenými kolesami a niesli kopcom pancierový náklad. Nikde nebolo vidieť človeka, ale podľa rýchlosti a presnosti, akou sa pohybovali, dalo sa súdiť, že ich vedú pevné a isté ruky a že pod pancierom striehnu zaostrené oči. Hneď za nimi šinuli sa autá, veľké, malé, na troch, na dvoch i na šiestich kolesách a vo všetkých ligotali sa prilby. Celkom zaplnili cestu, ba niektoré, ak sa tam nezmestili, rozbiehali sa po pažiti a zanechávali po sebe hlboké brázdy. Bolo to ako príval, ktorý hrozil rozniesť a] múry kaplnky. Farára v prvej chvíli, keď ho zavaľoval huk, zamrazilo. Hruďou sa mu preliala vlna radosti. Nežičil mladému poručíkovi, proti ktorému ešte nedávno stál v nepriateľstve, nič zlé, no radosť z toho, že sa stal bezmocným, prijal ako zadosťučinenie za urážky, ktoré od neho musel strpieť.Nesporne jeho boh zvíťazil. Možno táto železná armáda, ktorá zaplňuje chotár, je jeho účinným nástrojom. Používa ju na to, aby rozdrvil rady tých, čo chcú narúšať poriadok a pokojnú prácu človeka. Dávno prechovával v duchu také tušenie, a teraz sa v tom presvedčil. Vďaka bohu.Po omši, keď sa v sakristii vyzliekol, pristavil sa ešte pri oltári s úmyslom krátkou modlitbou poďakovať sa Pánu za neobyčajnú milosť, ktorou ho dnes obdaril. Ale keď pohľadom narazil na okno, musel sa zastaviť.Do priestoru, ohraničeného výklenkom, vbehúvali práve obaja chlapci, ktorí mu prisluhovali pri omši. Zrejme ich niečo vzrušovalo. Chvíľku postáli na briežku a ostražite hľadeli dolu na cestu, akoby odtiaľ niečo čakali. Potom sa náhle vychytili a bežali do horného kúta ku kružine. Dalo sa ľahko uhádnuť, čo ich tam láka. Medzi raždím ležal guľomet. Chlapci nechceli prepásť príležitosť pozrieť si zblízka takú zaujímavú zbraň. Chvatom sa na ňu hodili. Bolo vidieť, ako sa s ňou mocujú. Pre ich ruky bola vari priťažká, priveľká a nevedeli, ako ju majú správne postaviť. Ale keď sa im to podarilo, stiahli sa s ňou i s dlhým pásom nábojov za kružinu.Farár sa znepokojil. Nemal vari pustiť len tak z očú nezbedných šarvancov. Môžu ľahko vyparatiť nejakú ošemetnú vec. Sú nezodpovední, ale chytrí a, prirodzene, aj dosť prešibaní. Zbraň v ich rukách je nebezpečná, najmä keď s ňou nevedia náležite zaobchádzať. V nijakom prípade by ich nechcel mať na svedomí. Bude ich musieť odtiaľ vyplašiť.A náhle pretrhla sa mu niť myšlienok. Čelo sa mu posýpalo vráskami a oči stŕpli. Vstal od oltára, chtiac rozhodne niečo podniknúť, ale nemal síl vykonať nejaký pohyb. Telo mu oťaželo a zmeravelo. Zostal stáť so zopätými rukami ako kamenná socha, iba obočie sa mu rýchlo dvíhalo v očakávaní.Do priestoru za oknom vchádzala nová postava. Bol to vojak. Patril bezpochyby k tým, čo sa pred chvíľou viezli autami na priesmyk. Prichádzal zdola od dediny pomalým, knísavým krokom ukonaného človeka. Zelenou a hnedou farbou postriekaný gumený plášť previsoval mu vzadu až ku pätám. Jednou rukou si kŕčovite pridržiaval pri boku zbraň, ktorá mu zvažovala plece, druhou si podchvíľou utieral alebo ohmatával nos, akoby sa presviedčal, či mu ešte pod člapatou prilbicou pevne sedí. Bol zrejme týmto úkonom natoľko zaujatý, že si zabudol všímať okolie alebo sa cítil tak zabezpečený, že to ani nepotreboval. Pred ním šiel motorizovaný oddiel. Ten ochromil a znemožnil akýkoľvek odpor, lomil odvahu i tým najzatvrdlivejším odvážlivcom, a bezpečne kliesnil cestu. On mal len dobytým územím prejsť, aby zdôraznil tvrdé gesto víťaza. Tak to dosiaľ bývalo. Ach, taká vojna by ešte zbavila. Človek sa hrá na všemohúceho dobyvateľa. Niekde ohrnie gamby, zmraští tvár a precedí zubami nejakú priliehavú nadávku, alebo strohý rozkaz, inde zase prižmúri veľkomyseľne oko, aby si naklonil srdce maloverných a zabezpečil dobrovoľnú poslušnosť. Áno, to by ešte šlo, vďaka vodcovi, myslel si.Preto si dovolil zaoberať sa na chvíľku vlastným nosom. Azda mal o ňom vážne podozrenie. Išli nocou, horskou dolinou prudko fúkalo, na trávu vyskakoval mráz a on pozabudol na svoj nos, ktorý mu už bol raz omrzol. Iba pred chvíľou, keď naň siahol, zbadal, že je necitný. Na prsty mu stiekla studená kvapka. To bol zlý znak. Potreboval by ho nejako rozohriať. V každom prípade je človekovi ľahšie na srdci, keď cíti aj pod nosom trochu tepla, ktoré nosí v hrudi.Myšlienka napájala sa na myšlienku a vojak zabudol, že má bradu tuho stiahnutú remencami a pri boku dôležitú zbraň. Nevidel úzku dolinu, tmavú horu, ktorá ho z oboch strán čím ďalej tým viac tiesnila. Nevidel vari ani na cestu, tak bol zaujatý sám sebou. Do prúdu myšlienok vrážala mu pravidelne ozvena vlastných krokov. A to ho možno presviedčalo, že vykonáva ešte poctivo službu pre vlasť.Tak prešiel kúsok cesty až k obielenému kilometrovníku, ktorý stál asi uprostred. Tu sa však náhle vyrušil, lebo mu prišlo pozrieť kostolík. Objav ho zrejme zaujal. Malý, polokruhovitý kostolík uprostred hôr. Podľa opadanej vakovky, prehnitej strechy, dolámanej vežičky a úzkych okien mohol súdiť, že je starý. Pripomenul mu vari podobný kostolík u nich doma. Aj tam v niektorom zapadnutom kúte stojí opustený a zabudnutý. Iba raz do roka zaľahne do údolia nariekanie jeho zvonca a ľudia v dedine i v priľahlých lazoch si pripomínajú, že je svätého Huberta alebo Ulricha.Spomienky sú vábivé a nemožno sa ich tak rýchlo zbaviť, najmä keď vyčarúvajú svet, ku ktorému v srdci prechovávame nehu. Musel sa pristaviť a pozrieť.Farárove vyjavené oči stretli sa s jeho pohľadom, plným obdivu, na zarosenej table okna, a boli by mu najradšej radili, aby sa nezdržoval spomienkami, ale bolo neskoro aj nemožné, aby ho na to nejako upozornil. Všetko sa stalo tak rýchlo a za takých okolností, že sa mohol len dívať.Práve vtedy, keď vojak objavil kostolík pod cestou a siahol posledný raz mimovoľne na svoj nos, v hornom kúte spomedzi kružiny vynoril sa železný projektil guľometu a tiahlo zarachotil výstrel. Vojak od prekvapenia vyskočil, zdvihol ruky nad hlavu, akoby sa chcel vzdať, no hneď ho prudko posotilo dopredu a padol na cestu.Potom zavládlo hrobové ticho. Hory onemeli. Beláskavý úsvit nad nimi tuhol a obloha vo výške sa stlala rovno ako posteľná plachta, z ktorej už úplne vyprchalo voňavé teplo nočného spánku. Ani na jednom konci jej šíriny nebolo badať vlnenie vetra. Iba orešnica vyplašila sa z voľaktorej dolinky a preletúvala krížom.Farár ju úzkostlivo sledoval až po okraj rámu na okne, akoby ho to vlastná duša opúšťala. Ešte nikdy nezažil a nevidel tak bezprostredne osudovú vraždu ako teraz. Vídaval vo svojej farnosti trpieť ľudí, vídaval ich aj umierať. Bývalo to obyčajne v tmavom kúte dusnej izby, pod začmudenou povalou, za prítomnosti božekajúcich žien a naľakaných detí. Človek ležal horeznačky pod tenkou perinou, strmo a ťažko dýchal, zúfalo blúdil zvädnutými očami, vzťahoval ruky, akoby ešte hľadal okolo seba pevné miesto, ktorého by sa chcel na tomto svete zachytiť. On mu vtedy priložil svoju mäkkú dlaň na studené čelo, aby mu pomohol prekonať poslednú prekážku. A keď zbadal, ako sa zmietajúce telo pod týmto utišujúcim dotykom podvoľuje, poznamenal krížom úbožiaka, potešil teplými nádejnými slovami osirelých, odchádzal pokojne s vedomím, že sa mu podarilo zase jednu bojazlivú ovečku zo svojho stáda previesť cez vratkú lavičku smrti na druhú stranu do rúk Pánových.No teraz ho smrť zaskočila. Vzala si korisť skôr, ako jej on stačil prísť na pomoc. Človek neumieral, ale zlomil sa náhle, napoly ako podťaté steblo.Azda si to práve aj tak predstavoval, keď voľakedy počul, že niekto padol vo vojne. Ale skutočnosť bola drsnejšia. Ohlušila ho, schladila mu srdce a vzala všetku odvahu. Ak sa cítil dosiaľ mocným, rozhodným a priamym, teraz bol malým, bojazlivým a bezradným. Plecia mu klesli a telo stalo sa mu iba príťažou. Musel chvíľu zbierať sily, aby ho zase podoprel, aby sa mohol zase hnúť z miesta a vykonať aspoň povinnosť, ku ktorej ho teraz zaväzovalo svedomie.Pred dverami narazil na nezbedníkov. Obaja sa namáhali s ťažkou zbraňou, ktorá iba nedávno vyhasila vojakovi život. Dolu briežkom podarilo sa im ju stiahnuť, no tu, pred kostolíkom na úložinke, bolo to už nad ich sily. Chceli ju niekde, istotne za múrom alebo v jarku, ktorý pretekal úžľabinou, ukryť. No keď zbadali pred sebou farára, vyplašili sa a ušli.Bolo počuť len ich skoky v kružine dolu pri potoku.Farár sa o nich nestaral. Nebolo kedy. Hoci nepochyboval, že majú lepšie nohy ako on, predsa považoval za samozrejmé, že ich raz dochytí a náležite pokarhá za tento čin. Teraz mu bolo naponáhle. Obrátil sa priam hore vŕškom, aby bol čím prv na mieste. Nazdal sa, že ešte nebude neskoro a že predsa bude môcť pre nešťastníka niečo vykonať.Vojak ležal v prachu krížom cez cestu. Prilbica sa mu pri páde pod hrdlom uvoľnila a zakotúľala sa do priekopy. Nad ušami, tam, kde mu ku sluchám najtesnejšie priliehala, mal pochlpené vlasy. V jednej ruke, vysunutej viac do boku a natiahnutej, zvieral ešte kŕčovite pušku.Farár sa k nemu naklonil a obrátil ho tak, aby mohol vidieť tvár. Vystretá ruka sa stiahla a s ňou i puška. Teraz mu ležala pri ľavom boku, akoby pripravená ku pocte. Bol to poctivý nemecký vojak, ktorý do poslednej chvíle chcel dodržať regulu. Len tvár si nevedela udržať mieru podľa predpisu. Bola naľakanejšia a meravejšia, ako môže mať prostý vojak, keď očakáva rozkaz od veliteľa.Farár sa od nej skoro štítivo odtiahol. Nebolo už v nej ani iskierky života. Chlapci presne mierili. Vojak čakal už len na jednu službu. Bolo treba niekoho zavolať, aby ho z cesty odtiahol a pochoval v kyprej zemi ako človeka. Myslel na jeho kamarátov, s ktorými prišiel do tohto kraja a ktorí nemohli byť ďaleko. Myslel, že ich vyhľadá a že im oznámi, čo sa stalo.A práve vtedy z hory povyše neho vynorilo sa pásové auto. Taká strakatá opacha ako tie, čo pred chvíľou tadeto prebehli, čo otriasli kostolíkom a naplnili ho netajenou radosťou a pocitom spravodlivého konečného víťazstva. Istotne sa vracalo už z priesmyku a nebolo ho treba zastavovať. Keď zistilo na ceste prekážku, razom stlmilo hrmot pod zeleným pancierom a vzápätí povyskakovali z neho ozbrojení chlapi.Všetci mali strakaté plášte, krátke podkuté čižmy a v hrsti pušky ako tento, čo ležal na ceste, ale boli pohyblivejší, prilbice im sedeli pevne na hlavách, tváre mali prísne a oči zaostrené, ako sa patrí na vojakov. Farár mal prvý dojem, keď ich zazrel, že má do činenia so železnými panákmi, ktorých poháňajú stroje, uložené niekde pod gumovými plášťami.V prvom okamihu sa zdalo, že ho ani nevidia. Nahrnuli sa okolo ležiaceho, ohmatávali ho, prezerali a dvíhali. Každý sa ho chcel niekde dotknúť. Každý mu chcel potriasť ruku, aby sa presvedčil, že je naozaj meravá. A tým činom vzrastala v nich pohyblivosť i rozhorčenosť, ktorá chvíľami hrozila vypuknúť v zúrivosť. Rozbehli sa ani rozpajedené sršne po pažiti. Revali a lomozili ani zvery po kružine. Vrútili sa aj do kaplnky a možno vytrhúvali dlažbu, lebo bolo počuť iba praskot. Niektorému sa podarila vyliezť aj na strechu a vyvážiť vežičku ešte väčšmi ako bola. Zvonček sa uvoľnil z väzby, bolestne zalkal, vypadol oblúkom z mreží a rozbil sa ako škrupina vajca.Iba vtedy si ho pozornejšie povšimli, keď sa vracali z bezvýslednej honby a priťahovali na cestu guľomet, ktorý zanechali chlapci pred kostolíkom.Jeden z nich, čo odprvu prejavoval väčšiu rozhorčenosť, začal ho vypočúvať. Farár cez celý čas, čo trval nezmyselný zhon, stál pokojne, nepokúšal sa upozorňovať na seba alebo odísť, lebo necítil sa tiesneným ani nijako stráženým. Uvedomoval si, že je tu dôležitý a že nadíde čas, keď ho sami vyzvú, aby prehovoril. A on bol rozhodnutý hovoriť. Nemal úmysel nič zatajovať. Chcel hovoriť čistú pravdu tak, ako sa jemu javila, lebo bol presvedčený, že iba ňou môže zabrániť ďalšiemu zlu.Áno, stalo sa nešťastie. Možno ho i sám zapričinil tým, že nebol dosť obozretný. Chlapcov zlákala zbraň, a chceli vyskúšať svoju zručnosť. Azda ani nevedeli, že je zbraň nabitá. A streľba ich práve tak presvedčila ako jeho. No nijaký úmysel tu nebol, ani nemohol byť. On za to ručí a on sám sa postará, aby pankharti boli náležite potrestaní.Tak bol rozhodnutý hovoriť a vo svojej dobromyseľnosti sa nazdal, že mu uveria a že budú ochotní krotiť svoj hnev.No teraz, keď stál proti nim, mal čeliť ich tvrdým pohľadom a mal pohotove odpovedať na ich ostré otázky, náhle sa mu srdce zachvelo strachom a hrdlo stiahlo úzkosťou, lebo si uvedomil, že nenájde v sebe takého mäkkého hlasu, ktorým by ich presvedčil a uspokojil.Tu pred ním nestáli ľudia, ale chladné stroje, ktoré sa dávajú do pohybu stisnutím gombíka alebo prehodením páky a potom, keď sú už v činnosti, nemyslia a necítia. Chladno strhávajú do svojich ozubených kolies pod tvrdé valce matériu, ktorú majú spracovať, poslušne a necitne lomia, drvia, mliaždia a nerozlišujú, čo je surové a tvrdé a čo živé a teplé. Za tými gumovými plášťami v ich hrudiach nebol oheň, ale chlad, ktorý presvital studeným bleskom aj z ich očú. Malo sa to síce chápať ako najdokonalejšia miera a najprísnejšia spravodlivosť, ale bola to miera a spravodlivosť na zabíjanie. Pod ich čelom striehla a v ich tvárach škľabila sa sebavedomá a víťazná smrť na bezmocnú obeť.Farár sa zhrozil. V tej chvíli si uvedomil, že nebude môcť povedať nič a že celú zodpovednosť za vraždu bude musieť uniesť sám. Týchto ľudí by darmo prosil. Ich zloba nepozná zľutovanie. Nezastaví sa ani pred detskými očami, lebo je chladná a slepá. Dala by sa skrotiť ešte ukrutnejšou zlobou, no nie láskavosťou a dobrotou, ako on zahládzal po celý život okolo seba hrobliny, ktoré povydúval ľudský hnev. Títo ľudia by boli schopní vytrhnúť i posledný korienok života, aby vyhoveli svojej vôli.Títo ľudia nepoznajú boha, alebo vyznávajú iného ako tí, s ktorými on žil, preto ich rozpínavosť a spupnosť nepozná hraníc. Chce sa položiť na celý svet a na všetko ľudstvo ako železný pancier.Spomenul si na mladého povstaleckého poručíka. Teraz poznal, že mal pravdu. Niekedy je potrebné nechať pluh, odhodiť modlitebnú knižku, zatvoriť kostoly a chytiť sa zbrane. Niekedy je potrebné vyjsť do polí a zabíjať, aby sa zabíjanie nestalo pravidlom.Ale bolo už neskoro prijať tieto myšlienky za svoje a riadiť sa podľa nich nielen preto, že bol zaskočený, bezmocný a starý, ale že dosiaľ dôsledne hlásal prikázanie nezabiješ a miluj. Preto mohol prijať len dôsledky svojho konania tak, ako sa mu predkladali.Vnímal výhražné pohľady vojakov, sledoval ich stupňujúcu sa zúrivosť, videl ich hrozné zbrane, počul ich rev, ale neodpovedal ani slovkom na ich otázky. I keby bol chcel prehovoriť, nemohol, nevládal. Hlavu mal prázdnu, jazyk ťažký, brada a zuby sa mu chveli. Za tú krátku dobu, čo sa stretol tu na ceste s víťazom, zostarel na neuverenie. Nebol to už ten vysoký a mocný kňaz, čo každú nedeľu vystupoval pred svojich veriacich a priamo do očí im hrmotným hlasom hovoril pravdu, ale slabý starec. Ramená mu ovisli, tvár ošedivela a opadla, strácal pamäť i zmysly. V hlúčku ozbrojených vojakov zdal sa úbohým. Čím určitejšie poznával svoje postavenie, tým do väčšieho zmätku upadal. Možno ani nevedel, čo sa s ním deje. Prijímal nadávky a ústrky svojich mučiteľov a zaiste zabudol zachytiť vražedný pohľad a tvrdý rozkaz veliteľa skupiny, lebo ochotne a pokorne dal sa odviesť dvoma zbrojnošmi ku kostolíku.Iba keď stál pod bielou stenou sám a nevedel, prečo ho tam postavili a nevedel, čo má robiť, vystrel sa a zodvihol ťažkú hlavu, aby sa lepšie poobzeral.Okolo neho sa rozkladal známy svet: polia, grúne, hory a nad nimi vysoké nebo, do ktorého pritekalo od východnej strany mútne svetlo.Donedávna si myslel, že o tomto svete vie všetko, že ho nosí v srdci. A teraz zistil, že sa klamal. Tento svet pred ním bol mu cudzí. Zavaľoval ho svojou odľahlosťou a preplnenosťou. Prerastal vysoko nad jeho pochop. Rozťahoval sa pred ním ako ohromná pevnina, ktorou síce blúdil, ale ktorú nikdy nepoznal a neobjavil. Teraz, ako vchádzalo do neho svetlo nového dňa, on sa vzďaľoval. Bolo to tak, akoby odchádzal do vyhnanstva.Pozastavil sa nad tým, a keď zišiel zrakom z výšin a rozpoznal tri pušky namierené na jeho hruď, nebolo mu ľúto toho sveta, ale seba.Cítil celým telom závažnosť chvíle, ktorá nadchádzala a žiadalo sa mu i niečo vysloviť, alebo aspoň domyslieť, ako odkaz a výstrahu pre tých, čo tu zostávali, ale vreštiaci hlas povelu splynul v jeho sluchu so smrtiacou salvou ako posledná ozvena toho sveta, ktorý zanechával tam na druhej strane.Potom padol tvárou do chladnej rosy.

Svantner_Knaz.html.txt

I. Cez Adriu do AlexandrieAni vo snách by mi nebolo napadlo, že kedysi budem smieť na vlastné oči videť tie pamätné miesta, kde odohraly sa deje pre celé človečenstvo tak dôležité, ako v týchto zvláštnych krajoch staroveku, v Egypte a v Palestíne.Preto bolo mi to veľkým prekvapením, keď lanskej jaseni dostal som od môjho priateľa J. Bisanga zo Švajčiarska zprávu, že bude mu možno po Novom roku vybrať sa do Palestíny, a vyzvanie, či nechcel bych ho sprevádzať, poneváč samotnému neni možno cestovať na východe. Veľmi vďačne prijal som jeho nábiedku, lebo sám bych si takej cesty nikdy nebol mohol dopriať, a porobil som potrebné prípravy k odcestovaniu. Naša cesta sa síce čím ďalej, tým viac oddiaľovala, jednak pre jeho nemoc, až konečne v posledných dňoch marca obdržal som telegramm, abych už teraz čím skoršie prišiel do Terstu, kde ma očakáva a potrebné kroky k odcestovaniu urobí.Behom 24 hodín bol som hotový, a už unášal ma vlak k Pešti, kde bolo treba obstarať potvrdenie môjho pasu tureckým konsulátom, a hneď potom okolo Blatňanského jazera a cez Lublaň do Terstu, kde prijal ma už môj priateľ a zaviedol do svojho bytu.Ja bol som si — ako na takú dlhú cestu — poriadne napakoval kufor všeličím, čo zdalo sa mi byť potrebné; no môj priateľ mi obsah môjho kufra prísne zrevidoval a hodne ztenčil, povykladajúc mi všetko, čo nebolo nevyhnutnenútne. A poznal som neskoršie, aké obtiaže spôsobila nám naša aj dosť malá a už ztenčená batožina. Čím menej vezieš so sebou, tým si svobodnejším v cestovaní, a tým ľahším sa cítiš. Tak je to i na tej našej púti k večnému Jeruzalemu.V Terste bavili sme sa spolu len niekoľko hodín, ktoré sme použili k nakúpeniu zásob na cestu, lebo sme sa nechceli stravovať na lodi. Len jednu visutú posteľ sme si ešte zaopatrili, ktorá nám na lodi konala nepreplatiteľné služby, zvlášte počas veľkej morskej búrky, ktorá práve v prvých dňoch našej cesty zúrila. Mnohé lode boly nútené zakotviť pred prístavom, nemôžuc sa odvážiť k brehu; jedna bola vrhnutá na skaliská a ztroskotala sa. Áno i na pevnine bola bóra (severný vietor) tak hrozná, že v Terste samom narobila mnoho škôd, i ľudské životy jej padly v obeť.Na nábreží vohnal veľký víchor v týchto dňoch i jednoho človeka do mora, ktorého bolo sotva možno zachrániť. Na pobreží v Istrii prevrhlo celý vlak. Dľa toho môže si ct. čitateľ predstaviť, ako to s nami na vode hádzalo. Ja som skoro po celý čas mal morskú nemoc a prišiel som celý zomdlený na breh.Okolie Terstu robí už dojem južnej krajiny s tými krásnymi oranžovými, citronovými a cyprišovými sady, akými je otočené.Obyvateľstvo je veľmi miešané, ako v pobrežných mestách vôbec. Hlavne počuť taliančinu a horvatštinu, ale i nemčinu a francúzštinu.Dňa 2. apríla vstúpili sme na našu loď „Karlsbad.“ Vzali sme si ovšem III. triedu, poneváč — nebolo lacnejšej, a aj táto bola dosť drahá. Videli sme neskoršie, že by nás cesta iným smerom (nie cez Terst) bola o veľa menej stála; lebo len z Terstu do Alexandrie platili sme oba 130 korún. No nevedeli sme skutočne, kde sa to vlastne nachádzame, vstúpiac do tej III. triedy, či je to stolárska dielňa, kde sa lode reparujú, či komora alebo sklad všetkého možného haraburdia, či jedáleň pre lodné mužstvo, či sušiareň na prádlo a či čo ešte, — a či všetko to dovedna.Asi o 11. hod. dopol. vytiahli kotvy; medzitým dobehla ešte pošta so svojím nákladom a odovzdala ho lodi, a už oznamoval zvonec a silný hvizd dvojitej lodnej píšťaly, že sa hýbeme od brehu. Odporučili sme sa do rúk nášho mocného Boha, ktorého vetry i more poslúchajú, a vyplávali sme na šíru hladinu, ktorá podobala sa vlastne vŕškovatej krajine, na ktorej pahŕbky ako jahňatá poskakovaly, vyhadzujúc nás na svojom chrbáte hneď do výšky, hneď spúšťajúc nás do hĺbky, takže sme sa potácali ako opilý.V Adriatickom mori zastavili sme sa len dvakrát, v Gravose na dalmatskom pobreží a v Brindisi v Južnej Itálii. Z Gravosy prešli sme do blízkej Ragusy, starorimanskej pevnosti, ktorá dosiaľ ešte nesie ráz starožitný. Tu všade je už južné ovocie a južné rastlinstvo. Tieto mestá sú akoby oázami medzi holými dalmatskymi skalami. V Brindisi bolo už hodne teplo; mesto činí dojem už polovýchodný. Je plné mníchov rozličných rádov.Potom rozlúčili sme sa s Evropou, plávajúc ďalej k brehom africkým. Zanedlho križovali sme sa s dráhou, kade loď apoštola Pavla hnaná bola búrkou od Kréty k Malte. Mohli sme si veľmi dobre predstaviť, čo znamenala taká búrka, akú sme ju sami zažili, pre takú slabú drevennú loď s najjednoduchejším vystrojením, na akej viezol sa veľký apoštol pohanov so svojimi spolucestovateľmi.Aj my mali sme všeliakých spolucestovateľov. Boli tu dvaja starí Židia, jedon z nich Jeruzalemčan, navracujúci sa s dlhšej cesty po Evrope a zvlášte po Uhrách. Tento poslúžil nám mnohou dobrou radou pre našu cestu.Druhý z Ruska, ktorý tiež cestoval do Joppe, zamĺkly, tichý človek. Tretí, tiež židovský mladík z Ameriky, cestoval do Alexandrie, chcejúc si so svojimi v Amerike shospodárenými grošmi dáky obchod otvoriť a zároveň hľadať lepšie podnebie pre svoju nemoc, — bol, ako sa dobre videlo, suchotinárom. Štvrtý, mladý Arab, navracal sa zo svojich štúdií z Francúzka nazpät domov. Chudák, niesol svojim rodákom miesto osvety francúzsku neverácku tmu. Okrem toho boli tu ešte dvaja bohatší židia, jedon z nich dáky professor i so svojimi dvoma dcérami, a dvaja viedeňskí továrnici, ktorí cestovali do Egypta. Všetkým hľadeli sme vydať čo najjasnejšie svedoctvo o Pánu Ježišovi čo Spasiteľovi hriešnikov. No boli sme zväčša odmietavo prijatí. Aj s lodným mužstvom a s kapitáňom sme sa hľadeli dostať do hovoru.Prešli sme opodiaľ niekoľkých gréckych ostrovov a zazreli sme z ďaleka i Krétu, a konečne 7. apr. ukázaly sa nám biele brehy Afriky, podĺž ktorých sme sa potom viezli do Alexandrie. Túto už zďaleka bolo pozorovať dľa dvoch vysokých majákov a viacerých továrnych komínov, pekného miestokráľovského zámku a mnohých tureckých minaretov.Prv než sme pristáli, vyslaný nám bol oproti turecký vodič, aby našu loď bezpečne priviedol do prístavu pomedzi viacerými inými lodiami, ktoré tu stály. Akonáhle loď zastala a pristavené boly schody, hneď naplnilo palubu celé množstvo rôznobarevných hamalov (nosičov), ktorí veľkým krikom ponúkali svoje služby. Boli tu Turci, Arabi i muríni.Hneď tu naučili sme sa jedno slovo, ktoré sprevádzalo nás, dokiaľ nevyšli sme z tureckého územia, a ktoré zapríčinilo nám mnoho nepríjemností a zavznievalo nám oproti všade, kamkoľvek sme sa obrátili. Je to nešťastný turecký „bachšíš.“ Turek menuje bachšíš-om (darom) všetko, čo od cudzinca pod akýmkoľvek titulom vytiahne. Či je to vyšší alebo nižší úradník, ktorý dáku službu preukáže pri potvrdzovaní pasu a vyclení batožiny, či ťaviar alebo osliar, ktorý prenájme svoje zvieratá, či vrátny alebo sprievodca či beduínsky náčelník, ktorý zákernícky prepadne ťa na ceste, alebo málomocný žobrák, vystierajúci ruku po almužne, či derviš alebo i decko na ulici, — všetko na teba kričí: „Bachšíš, bachšíš!“ a neubrániš sa, len keď dáš, alebo — kde si to dovoliť smieš, ak si silnejší, — ukážeš palicu alebo päsť na znak, že niesi v nálade rozdávať „bachšíše.“Tak sme hneď v Alexandrii pri vkročení na pôdu africkú museli otvoriť mešťok a rozdávať „bachšíše“ pri colnom úrade, ktorý má dozor i nad cestovými pasmi.Alexandria je veľké prístavné mesto pri ústí Nílu s 335,000 obyvateľmi, z ktorých je asi 60,000 cudzozemcov. Tu už videť východný život s jeho zvláštnosťami. Kam sa pohneš, obklopuje ťa zástup všeliakých posluhov a predavačov. Jedon ponúka sa ti za vodcu, druhý za nosiča, tretí chce ti prenajať k jazde svojho oslíka, iný ponúka cukroviny, iný chlieb a pečivo, iný vodu a limonádu, pomaranče a citrony, a to všetko s takým krikom, akoby sa naskutku chcel do teba pustiť.My u nás v Uhorsku sme síce čiastočne zvyklí živému hovoru a posuňkovaniu, zvlášte na juhu, no východný krik a trma-vrma to ďaleko prevyšuje.Dostanúc sa cez colný úrad, pýtali sme sa najprv po konsulátoch, no poneváč náš konsulát bol hodne ďaleko a čas už bol i tak pokročil, nemohli sme tam nič vykonať. Našli sme si tedy byt v takzvanom „Rudolfsheime“, kde sme boli prívetive prijatí.Za večerného chladu prešli sme sa trochu po meste. Večer sa teprv rozprúdi život po uliciach, lebo vo dne je všetko horúčosťou viac-menej hatené. Poneváč je Alexandria elektricky osvetlená, tak je tu v noci živšie ako vo dne. Aj bazáre (krámy) a rozličné remeslá prevádzajú v noci obchod.Kým u nás na západe staväjú sa po veľmestách veľké tržnice, aby dostaly sa trhy pod strechu a do uzavrených miestností, tak tu na východe tisnú sa ešte i remeslá na ulicu. Tu vidíš na rohu ulice obuvníka, ako prevádza svoje remeslo, tam krajčír merá svojho zákazníka pred očima divákov, ktorým to ostatne neni nič nového, a hľa tam v kúte ulice holič práve namydlil zarastlého efendiho a už ide rezko britvou po jeho tvári. Aj by si sa zasmial, keby si nevidel, že to je všetko tu tak módou, a že okoloidúci pranič sa na tom nepozastavujú.Hlboko do noci nemohli sme usnúť; nie tak pre dotieravých komárov, — proti ktorým mali sme nad posteľami celé sieťové prikrývky, takže sme sa na noc zavreli ako do truhly, — ako pre ten krik a hrmot, ktorý otvorenými oknami z ulíc nás vyrušoval. Tak som radšie vstal a hľadel z okna na tie hemžiace sa zástupy a pouličné železnice, ktoré boly viac preplnené, než vo dne. Až na svitaní lomoz stíchnul, a dovolil mi zdriemnuť.

Rohacek_Cesta-do-Egypta-a-Palestiny.html.txt

Gróf Mikuláš Šubić Zrínsky na SihotiPejma epická[1]„My sme dali Uhrům Zríniho.“J. Kollár (Slavy dcera, Dunaj, 54)Tristo rokov! tristo rokov v zajatíležalMikulášgrófŠubićod Zrína! —Už ide domov, — tešte sa, Chorváti,už ide, — teš sa, slavianska rodina! —My„Uhrom“ sme ho nedali!— hľa, vrátito, čovzali nám, — nestranná dejina! —Hej, učiť ide svoj národ vojvoda:Kdežiťnevoľno, tamumrieťsloboda! —Chváľ každý duch Hospodina! — zaľahlatma ako v rohu dolinou i horou;ponáhľa pomsta božia, tá nenáhla,s prútom železným, — nebeskou priestorou;ohnivé pruhy dôpustov roztiahlana hriešny chrbát pýchodutých tvorov, —a od východu — skadiaľ viera čistá —tiahne zlokotná chmára antikrista.I blýska nocou meč zhubcu anjela,svet hlasu nemá, mimo: beda, beda!Sťa lačný lev rvú neveriacich delá; —osmanských žiara okáľov škaredána Panóniu švárnu sa oprela: —Bráni veniec svoj skrvavená, bledá,viaznu pazúry diabla v útle bokya nocou svietia len sĺz jej potoky.V svetle prúdov tých stá mesiacov svieťa,v priezraky týchto šumia konské chvosty,poľami bojov mor hladový lietaa hnátami sa junáckymi hostí; —ortieľ osudný: veta, veta, veta!Strká hŕbami obhryzených kostí: —Hoj, krv spasenia a krv lásky — stojís krvou pekelnou, s krvou vraha v boji!Čujte, národy! to doby pokánia,bezbožných metie Boh ako hrsť plevy;v prútoch jeho je sila požehnania,jemu zunejú bohatierske spevy;jeho ramenom zrážajú pohania,s ľúbosťou jeho idú jeho hnevy! —Spievam na zrúcaninách hymnu slávy,milovník mieru, chválim boj krvavý.Hlavu odťatú venčí pieseň moja,velebí slabých, ktorí popadali,žehná skončenie prežalostné boja,ba sebevraždu pieseň moja chváli,viac mi niekoľkí, než tisíci stoja,a tí velikí prichodia mi malí,baránkovia sú mi levovia diví,živí pomreli, pomretí sú živí!Žiaľu niet v plači detvy o sirobe,škody niet v smradnom zhorenísk popole,smútku niet tam, kde leží hrob na hrobe,bôľa niet v ťažkých okovách nevole,kviľby niet v temnej pohanskej porobe,vzdychov niet, bodľač len kde rodí pole;nič výsledky, nič budúcnosť a telo:Dej slávny — vsebe sámje večné dielo!Sihoť, sihôťka, ty osihotelá!Vôkol do kola priekopy a valy,trasoviská i Alma neveselá,dve mestá, čo sa Moskve spodobali, —sťa more janičiari a ich delá —teba i láskou i zlobou objali:na šír i na diaľ, stajnou húšťou noci, —nedovoláš sa nijakej pomoci!Čujným večierkom čuť šumenie Drávy,z veže okrúhlej zadumenie spieži,kŕdle krkavcov kráču ponad hlavy,krížom cesty to myš, to zajac beží,z bahien paria sa hrozivé postavy,na snívajúcich ťažká mora leží,sparno je, zdušno — vozduch nepovievaa v diaľke temno, ťažko pohrmieva.V dvorane zámku stojíbán Chorvatov,Mikuláš Šubić, gróf oboja Zrínu, —potupa Turkov, sláva našich bratov, —v hrsti má vážnych posolstiev listinu:Zo stien pustých naň hľadia s úctou svätoubohatierskeho nejedného činusvedkovia, výber trofejí storaký,štíty, krivice, handžáre, cafraky.Krvavé, siné tône a mátohy,prišlé odViedne, odPešte, odRábui odZágoria— bez hlavy, bez nohy —i zBoboveckýchmohýl čo sa škriabu,i zMoslavinskýchcelé smrtí stohy,otriasajúc prach, červie, hada, žabu, —pozväzované reťazou prekliatoustenú pod silnou bohatiera pätou.A nad temenom sklepistým Slavianacherub s korunou slávy obletuje,i anjel viery Jezu Krista Pána —žehnajúc — čelo vysoké caluje;previeva sieňou sloboda žehnaná,obočím smelá sila prebleskuje, —duchovia padlých pod jeho zástavouobstali vodcu, so sklonenou hlavou.Obstali svojho bána veliteľajunáci, k smrti vždy ospovedaní:Paprutović, chlap oceľného tela,Vrábel, majúci meč prirastlý k dlani,Gašpar Alapi— a junákov veľa,ktorým sa čerstvé žiadali vždy rany, —ktorým jednako — na mraku — na svitezunelo v ušiach: „Rušajte a bite!“„V sedlá, pánovia!“ — hovorí strmo bán, —s vamiPatačić, Istvánfy a Oršić,Gusić, Bíko, Gál, Bosniak a Radován,Lazár a Henci, Tompa i Tobolić,Medved, Botoš i Gerec Marko Sréćan,Stančić a Vilac, Kováč, Očárović,a s nimi päťsto obratných husárova peších našich strelcov päťsto párov:„Navštívte polia prehorkej pamiatky,polia Moháča, — je priam meru rokov,čo schne tam krv a slza vlasti matky, —zočíte-li tam Stambula otrokov,zasväťte dňov tých prežalostné sviatkyponad mŕtvoly viery svätej sokov; —lebo, tak čítam, tiahnu tie hávedehor, k väčšej Jágru úzkosti a biede.„Sadajte!“ — S týmto bán slovo dokoná.Udreli k šabliam dlaňou a stúpali;každý junák si svojho sedlá koňa;čochvíľa v spiežových strmeňoch stália prv, lež kleplo kladivo v bok zvona —hradbami, šírym polom odcválali,každý na svojom heslo nesúc štítea nesúc v ústach: „Rušajte a bite!“A keď ochladla prvá žrebcov vôľa,mierou voľnejšou dupocú kopytá;šírka i zdĺžka Šiklóšskeho poľakoňmým i peším vojom je pokrytá. —A v diaľke vstáva šerá prachu hoľaa ligot kýsi z kúrňavy presvitá, —už vidno zástav musulmanských štice, —toMehmet-baša a jeho tisíce.„Stúpaj!“ — Už dvojmý prach k nebu sa valí, —páli pechota a čakanom mláti,Z bokov krivice britké priskákali,s nimi strach a smrť krvavá vzápätí:Čo nezráňali naši a nesťali,to v bahnách, hojže! kráľovských sa tratí, —a čo vyvlieklo z močarísk životy,to v tuhých väzbách vlečie sa k Sihoti.Zatrúbili pred bránami, — most padá —povetrím zunie spev a nariekanie,víťazný brojec do dvora zosadá,ustískajú sa pánovia i panie,vínom premýva hrdlá junač mladá, —až ponúka noc zunovaným spanie. —Nespi, hrstôčka víťazného ľudu:spať prichodí ti dlho, — do — dňa súdu! —Slnce tlie — hasne v diaľke za horami,za Sedmohradmi pozdná lúč dotlieva:Kapitán veľký kľačí nad múrami,kde, čo deň minie, krušno sa modlieva:„Ukrižovaný! zmiluj sa nad nami!Nech Otca hnev sa na nás nevylieva! —Zhliadni na krajny tejto krvobrody!Vzkries palmy zvädlé! — pomiluj Gospodi!“ —A v duši toho brojov náčelníkamier nevýslovný stánok si rozbíja,veliká viera a sila velikáširokou jeho hrudou sa rozvíja; —len pod päsť Boha, svetov panovníka,zvykla koriť sa bohatierska šija:Padne-li, vie, že tamtá ho porazí, —nad diablom, svetom a telom zvíťazí. —Slnce vrcholí strmým nad Balkánom,carigradský kmeť búri v Belograde,rozdrapený je kaftan zlatý na ňom,bes kuštrí sa mu po šedivej brade,potriasa gambou, oko mu Vulkánom,spuchlá sa žila mračným čelom kladiea všetko na ňom, všetko v ňom — sa rotípomstou oproti sihôťke Sihoti.Gágor chveje sa, keď takto hovorí:„Jeden boh Allah a Prorok jediný!JedenSulejman! — zatrúbte na sborymoje, — zdvihnite mestá i dediny,všade, kde Ázie a Európy dvory,či giauri to, či moji moslemíni! —Na všetky uhly neste kôl krvavý,čo rukou hýbe, sem sa mi dostaví!„Berte zo skrine šatku zlatorubúa píšte na ňu čiarami zlatými:„„Hassan-begoviSulejman, muž sľubu:Dnes most nad Drávy lunami kliatymi!““ —Priložte šnúru hodvábnu, nehrubú, —keď zvlhnú kvety kvapkami rannými,ja, Sultán sveta, prez Drávu uderíma — nevery psom beda! — Allah kerim!“ —Hassan-beg číta a v prsia bije sa —hľadí na šnúru a líce mu bľadne, —šepce: bude, čo súdili nebesá. —A kde strom a kde sekeru popadne,kde záprah aký, kde aké kolesá,starcov a deti a ženy nevládne, —pozháňa všetko na pobrežie Drávy,že most osudný dnes ešte postaví. —Ale Cár ten, čo na oblohe tróni,chmúri vševládne, svätovoľné čelo, —a už prívaly z výšin svojich roní,sto jarabích striel krížom preleteloa víchor nahor za víchrom sa honí; —zdúva, mece sa mokré rieky telo: —a čo po biede živí nastavali,to vláda živlov vždy poznova zvalí.Žiara neba vždy mieň a menej páli,južnou už mrak sa prechodí prírodou: —i kľajeHassani prosí, zúfalýrukou i slovom zápasí s nehodou; —trikrát už brvná breh o breh pripälia trikrát brvná pošli dolu vodou. —Stala tma. Víchor, to zdola, to zhora:a — kde biedny Beg? — kde hodvábna šnôra?!Aké divadlo má ranná tá žiara!Divná to ihra na spenenej Dráve! —To tam dvíha sa, to tam sa zamára! —To čajky zradné, to čajky ihravé,na nich vesluje pestrá božia kára, —toSulejman, — to hordy jeho dravé;na brehu jedni, druhí na dne v brode:Tým v krvi hynúť a týmto vo vode. —Od Oseku hor stlie sa pruh ohnivý,míle široký a dlhoký míle:Od Moháča dol tiahne sa dym sivý,šedivej, dlhej podobný mohyle; —z pruhu, z mohyly jačí rehot divý,rehot kobyly, jazdca na kobyle: —a keď vietor tú mohylu rozvalí,vídať, kde včera ešte obce stáli.Na trasoviskách moháčskych zastalastohlavá šelma, pod učadlým hradom; —z očí jej radosť satanská jasalanad toľkým slávy-veličavy pádom;hej, vidno, s akým to pálčivým smädomkrvou kúpenú svätou krv tu sala; —jastriac osudným k Sihoti chodníkom,mľaská po čerstvej žertve zlým jazykom.Stotisíc Turkov hmýri sa po polik múrom značenýmSväto-Vávramenom;zem práve ťarchy ukládla v stodoly, —teraz stene pod obrovským bremenom;lipové háje stenajú v nevoli,výšiny, vínnym sadené koreňom,Živolt, Zemlicu, — vidiek celý milýkrvolačné tie kobylky pokryli.Vstred tábora stan hodvábny, zelený, —v stane posledný, zvädlý prút Osmana, —pri ňom z Pečuhu derviš obľúbený,tamJusuf— baša divoký z Kopana,tuAli-Portuk,Mauromukradený, —kremAchmet-bašu, Baboče tyrana —z Egypta, z Memfis a hen z AnatoluMameluk, Turek, Arab tu pospolu.Na pokrovcoch a divánoch z Kytaju,z rastlých pri vodách Gangesa pavučín,v sladkej lenosti hurisky líhajú,kvet čerkaských, blesk georgínskych dievčin,biednych, — že krky cára ovíjajú:ako keď v húšti zahájených bučínrapavou kôrou stovekého dubabrečtanov sviežich pleť vinie sa ľúba.Kol šiatra cvendží rižanie arabov,samcov a žrebcov a kobýl strunistýchv hrsti mohutnej etiópskych drábov; —smrkajú vrance veľkou nozdrou čistýchdôb ranných vôňu, — podkovou pochabourýpu zeni našu, — žujú pozlátistýchzubadiel oceľ, — jastria veľkým okom —sťa v službe hrdej pod samým Prorokom. —Plamenné oká výšin nevädzovýchidú prezerať moc a skvost tábora,rady talárov pred stanom všakových,muftich, fakirov Sultánova dvora,dervišov, hadžov, hadačov jalových,hvezdárov, prišlých od ďaleka mora,aby veštili veriacemu ľudu:čo čítajú dnes v zápisoch osudu.Tí šomrú, mrmlú, džavocú hodinu,šialenou tvárou k zemi uľahujú.Tably súhvezdné po tráve rozvinú,kvília a kvičia, revú, allahujú,vstanú, — zahľadia sa v nebies výšiny: —Až dlhé chvíle mlčania pominú,a šejk hlboko skloní sa pred pánoms osudným divným, zlatým talizmanom.I s meravým tak rečie rovnoduchom:„Vyryté stojí na diamantoch vekov:Kolá osudov bežia večným ruchom, —neuvidíš ty slávy svojich rekov, —trúby víťazne zunia hluchým uchom,labute búrnou splavili sa riekou,orličie hniezdo plamene obstali,hniezdo zblčalo, orly vylietali.“Odvieca jasný potomok Proroka:„Stane sa, hviezdne čo veštia písmeny;jak more rada vekov je hlbokáa ortieľ neba stojí nepremenný! —Východom blysne zora zlatookáa soka môjho pretne meč plamenný: —Hrob prisúdený obkročiť sa nedá,padlým isté sú raje Mahomeda!“ —„Allah veľký je!“ holohlavé čatyrevú sťa všetkých sedem pekiel chórya cvendží tanier o tanier plochatýa hrčia vírom, trepotom tambory,milión ciev tresne razom a prekliatyhrom vyryhnú diel ohnivé gágory, —div, že nepadli lazúrové sklepynebies a svet sa nerozbil na črepy! —Na Sihoti - sihôťke mier posvätný, —pokoj velebný sťa modlitba tichá, —hotové duše ísť pred súd ostatný,nečujným hrmí musulmanská pýcha;zbiť alebo mrieť je cieľ nepodvratnýa piť, — čo za svet pil Kristus z kalicha:Pozatriasal hrom hradbami a valy,duchovia v baštách netknutí zostali.Jeden vrah všetkým, všetkým jedna vôľa, —jeden Boh, jeden kráľ a gróf jediný!Nenie, nebude svornosť, — ale bola,pokiaľŠubićaneobliehalZríni! —Vlasť sama nevie už, ako sa volá,stála zášť medzi hory a roviny, —päsť bratská, čo tam vedno čertov ťala,s diabli sa proti bratom sprisahala.Či bude ešte svornosti? — Nebude,až — keď sa Uhry v Panóniu novúprerodia — hriešnej sebectva obludea samozvanstvu prísť nedajú k slovu, —keď vlasť nebude priviazaná k hrudea pravda pretká zákonov osnovu: —Bude, — keďZrínskyna Sihoť sa vrátia s ním ešte raz poľahnú Chorváti! —Pod zámkom zrutná, ako svet, podkova,roh-mesiac toľký, ako tentam hore,náruč obrovská, k záškrtu hotová —sťaby klieštiská Vulkána v otvore, —to strašná horda velevezírova,to jeho spahich, janičiarov morezdýma, luní sa a pení a hučí, —a z diel a z hrdiel blesk a hrom zahučí.Nad zámkom a nad mestami sestramiohnivé syčia, mecú sa hadice,zajarabel sa vozduch kartáčami,deň súdny ostré zvestujú poľnice:„Kyrie eleison!“odvecujú chrámya na kolenách veriacich tisíce. —Tamhor, na hradbách, kto to v búrke stojí?Mramorná socha v divom živlov boji!V zámku ticho jak pred súdnym dňom v hrobe,čuť sotva šumné ostrenie palošov;neisté vzdychy nádeje v porobea šramot pieskom napĺňaných košov,štrkot kohútkov natiahnutých k dobeosudnej, blízkej — v pazuchách zbrojnošov, —konečne počuť zatrarákať rohomk rade s junáckym ramenom a s Bohom.Zhŕkol sa dvorom bystrý sbor sokolov,páni zemani a slávni veľmoži, —čo vedia s pluhom zachodiť a s roľou, —výrobčí vlny, železa a koží, —rovnakí teraz remeslom i vôľou,jednak hotoví plniť zákon boží,jednak povinní dolámať pohana,za jasným vzorom svojho kapitána.I vítajú ho a „živio!“ volajú,srdcia horia im a blkocú oči,žily svalistých po ramenách hrajú,keď hetman slávny do družiny vkročía jedným všetci byť sa uchom zdajú,žiadajúc očuť hlas jeho proročí. —Vstúpi bán do nich, — a po malej chvíliprerečie, plný pokory a sily:„Pánovia moji, brať a junač ľúba,druhovia mojej i biedy i slávy!Vidíte, aká lomcuje záhubaponad otčiny, ponad naše hlavy;nikdy tak ešte nesurmila trúbacez milé naše panónske dúbravya — len cez bahná krvavé Moháčak takým sa dielam, ako naše, kráča.„Tieto brány, to svätej Cirkvi brána,táto veža kľúč Ježišovej viery,tie hradby, to tŕň v oku pohana:Kto verí,bije, a kto bije,verí!Kráľ i rod i vlasť naša uplakaná,bezbranní starci, deti, ženy, dcérykričia: oj, mužia, synovia, do poľa!Vo vás nám spása i smrť i nevoľa! —„Viem, nie to zvyk váš, merať nepriateľa,nie trhovať sa s náličnicou zdaru,nie žobrať rady od krvi a tela:Náš obyčaj je: pokľaknúť k oltáru,pod smrť a rany Boha-Spasiteľa,zaspievať peklu davoriu starú, —tak — Amen! hajdmo, do strmeňa nohu,šabľami blysnúť — poručeno Bohu!„Postojte! — Prvý slúchať zákon káže,druhý nakladá vernosť a mlčanie,potom bedlivú neústupnosť stráže,sväte ctiť ľudu i druha imanie,vždy napred stúpať, nikdy nazad — kážebojovníka česť, zdar i povolanie; —na neposlušnosť, na útek a zraduprach a olovo — podľa vojny riadu!Zeman — nezeman, nič pán ani sluha!Jeden je zákon i trest i odmena:Keď bánZrínskysa zákonu porúha,prehral i život i moc svojho mena! —Pozor! — odpásať šable druh do druha —zdvihnúť tri prsty — dolu na kolená!Vodca váš k sláve po tŕnistej dráhebuď vodcom vašim i k svätej prísahe:„Ja, bánMikuláš, grófŠubićzo Zrínu,prisahám Bohu živému, — kráľovi, —úbohej vlasti a svojmu vojínu:že Sihoť túto nepoddám vrahovi,neopustím trón, vieru, nie otčinu, —žiť i mrieť za to vždycky súc hotový:jak to splním, tak ráč mi pomáhatiBoh Otec a Boh Syn a Boh Duch Svätý,,„Tak jeho svätá mi Evangelia!“‘ —„Či tak vy tiež sa kľajete, družina? —„Prisaháme! nás s tebou nerozdeliaútrapy žiadne, žiadna zlá hodina! —Živo bán! zhyňte jeho nepriatelia!Amen! vo meno i Otca i Synai Ducha Svätého! — Tvoje zástavynaše žitie! — Napred, zástava slávy!!“Sto hrmených striel sype sa z ohrady,olovený sa ľadovec chumelídolu na divé Antikrista rady,zmieta do prachu tam a tam broj celý,so silou-mocou dražia sa úklady,a pokiaľ zhora morujú výstrely,tudol husári drvia a dragónito posekánom, to kopytom koní.Smrť hody chystá havranom, sokolom,tváre sa znojom a prachom pokryli,vražda sa parí na mečisku holom,tacká sa, padá ľud krvou opilý,ston a ryk ide na diaľ a šír poľom,kúrňavy dymu vidiek zahalili: —Či možno tak sa dlho, ľúto česať,kde tisíc tamtých a týchto zo desať?Ktože odpovie? nerozoznať šaty, —noc vidovisko závojom zastrela,kázala nadnes trúbiť na úvraty,ustalým — dobrá — stierala pot z čela,po táboroch rozstlala pokoj svätý: —Žiaľ! — len pár hodín — i ona umrelaa tie — ktoré ju zadusili — lúčezažhli boj nový a dymu kotúče. —Na poplach bijú novomestské zvony,v uliciach, domoch rabovanie zúri, —na veži kostola konské ohony,na svätom riade turecké pazúry: —príval ohnivý doľ z hradu sa roní,požiar hltavý šľahá ponad múry,priateľ žeravie na dom svojský trúsi,nepriateľ strechu nepriateľskú dusí;príval oružia dol’ z hradu sa valí,zráža vriaceho do popola kmína,krv hasí, vody čo nepozhášali,sihoťská junač psohlavy zotína: —Darmo úbohý ľud v biede a žiali,darmo pomstená výbojníkov vina,darmo padlo tých veľa, našich málo: —Tam pustatina je, kde mesto stálo.A na tej púšti hrdýPortuk-Aliranený a z rán svojských zastriekaný; —sultán prehojné vydáva mu chvály,zlatom dá viazať, hojiť jeho rany; —a bôľ i zlato jednako ho pálik túžbe vylámať staromesta brány:LežSokolović, povýšenec zrady,vezír, k spočinku a k rozvahe radí.I lietajú hor’ do pevnosti strielky,na strielkach sľuby, hrozby, pokušenia;tak preletujú plot zlodejky včielkya čeľaď úľa na zradkyne menia: —„Mikuláš Zrínsky, bán a vodca veľký!Prispor, jednako nezmenné riešenia;dobrovoľne dol’ pošli kľúče hradu:Kľajem sa ti na prorokovu bradu,kňaz Chorvátov si a pán úrečitý,kým žiješ, vladár Slavoncov, Dalmátov;bránou priateľskou vynesiete štítys darom kráľovským, vrecami dukátov!Veliké moje neuctíš-li city,otcateba dám v ruky ľútych katov,lebo vedz, v hrsti držím tvojho syna:Voľ, — tá mu žitia i smrti hodina.“ —Trpký preletel úsmech opovrhuvôkol úst sily nezlomnej a viery: —„Zlorečený, kto nosí česť do trhua s nepriateľom otčiny sa mieri, —žinku zradcovi, nie meč a ostrohu!“Po nestydatom pošliape papieri,káže ním guľu železnú obaliťa na odvetu do stanu vypáliť.Zareval zlobou v doline lev starý,zatriasol hrivou šedivou, — a čelomzmrašteným jed mu vretenica varí:„Hoj! že nešťastným týmto mojím telomdávnej mladosti nevrie tok bujarý! —Čo ešte, baby, váhate s ortieľom!Bubny a trúby! v pole, v pole, v pole,cez oheň, cez mor, cez meč a mŕtvole!“Zavýjali psi, — sovy kuvikalina staromesta múroch a záhumní,ohradou vlci besní preskákali,uvítali ich Sihoťania šumní;orly — sokoly na kane čakali, —v čele ich vodca udatný, rozumný.Trvá seč, ľúte neprestáva klanie, —to víchor medzi bukmi na poľane. —Trvá boj, stojí proti sile sila,umrlí Turci kopia barikády,už polnoc veži na zámockej bila,smrť ešte drží krvavé vohľady;strakatá lúka sa nedokosila,no, husté, hrubé pokryli ju rady: —Čo lós je tamtých? —hynúťaprevládať!Čo údel našich? —víťaziťapadať! —Vidiac umierať milovanú dcéru,čiernym sa rúchom rodička odela,v trojmú sa krížom prežehnala vierua pod ranami nevery umrela:Tam mestá ľahli. — Vrahovia sa berúpred bránu zámku; — brána sa zavrelaa o prepevné dubiská i skalyzbojniče nízke čelá sa trieskali.Prímerie núka trubica pod hradom,pod hradom biela zástavôčka vlaje:„Kto to? čo žiada?“ s mrzutým pohľadomstrážny sa pýta a pod nos zakľaje; —pred bránou sedí na sivkovi mladomJusuf-aga, syn hercegovskej ráje,herold Sultánov, — a pyšno si dvoría slová tieto pyšno prehovorí:„Allah je dobrý! ľúto vás Sultánu,miesto prísnosti čin milosti volí;smrteľnú drží nadJurajomranu,nad malým — veľkým, čo vaše v nevoli, —tu trúba s erbom známym vášmu pánu,by reči moje bez svedka neboli.Posledné slovo: syn a trón a dary:lebo smrť medzi ohňom a handžáry!“ —Mikuláš Šubićtoto odkazuje:„Pokušiteľom hanba vám a lhárom!Mocný na slová, nech diela probuje,nech silou vezme, čo nedá sa darom!Spraví Boh, ako svätá vôľa mu je, —vy príďte s vaším ohňom a handžárom!Ber sa, — pokiaľ je zhovenia hodina:Pozdrav tyrana a — pozdrav mi syna.“Zamútili sa bystrej Almy brody,na brehoch jej ľud otroctvom sa potí,s rýľami, s čakanmi pod bičom chodía ruší priekop hrádze, hate, ploty,opúšťajú hrad, tajdú kalné vody,na bahnách roj sa janičiarov rotí,v močariny sa celé hory valia,v mokradz trhajú dol’ brvná a skália.Hlavne a fakle do hradieb lietajú, —„Horí, horí, sem vodu! dajte háky!“ —Tam palisády žrie oheň, tam staju,praštia požiare, dymia sa oblaky:O závod s ohňom pažravým blýskajúv plameňoch, dyme šable a bodáky:Mlčia hriemavé na výšine delápri strašnom, blízkom vresku nepriateľa.Ako v mrákave strely ohňozubéhneď tam, hneď tam a všade sa blýskajú:Tak damascénka vojvodova rúbekrížom a krážom od kraja do kraju;nabité prachom pušným sudy hrubézáhubu vraha dvojmú kotúľajú;a ženy, deti, starci nesú skaly,vody a smoly horúce prívaly.O múr sa rebre dlhé priškierajú,vždy čerství tigre štverajú sa hore,naspäť ich šable a piky ráňajú,pod zďami ich je, sťa žaludu v hore, —ha, žiar za sebou, pred sebou meč majú, —a nevyhnutnú smrť v hrdinskom dvore:Sedemtisíc ich na Sihoti leží,zbytok bez ducha do tábora beží. —Dobre ďas nevzal tu hneďSolimana,len stoľka, že ho tam nepošinulo,smrti rovná sa mu toľká pohana:Dych mu zastával a v sluchách mu kulo —bolestným kŕčom zamknula sa škraňa —chorý mu život spätilo a zdulo —škrní sa — strašne ústa sa hýbali —strasie sa a — bez dychu sa prevalí. —Na muháčovskej pošmúrnej pevnostiterem dlhoký, krvou maľovaný,v tereme veľa nevídaných hostí, —biskupi, kňazi, veľmoži a páni,zo zlata celí, z purpury a — z kostí,za čiernym stolom sú poukladaní:Jedlá splesneli a nik ich neje,vína schnú, ale žiaden ich nepije.Za vrchom stola vojevoda tróni,na pravici mu koruna sa svieti,obledlé čelo prilbica mu tôni,v oceľ a hrdzu celý je odetý; —mlčí a mlčí — dumno hlavu kloní —hľadí po sebe na prischnuté smeti,na rúchach nánes, múľ, homok a blato:To jeho perly, kment, kvety a zlato.Ticho tam, bo veď v hrobe nenie vravy;smutno tam, bo veď v hrobe niet veselia;pusto tam, bo veď v hrobe nieto slávy;žiaľne dumy tam o službu sa delia,rozpomienky tam závodia rozpravy,a dejiny tam — akí? — hostitelia:škárami nočné vetry pieseň hudúo večnosti a o poslednom súdu.Lampy a sviece nehoria, nesvieťa, —nebo vidno cez sklepu rozpukliny,cez ne mesiačik zvedavý trblietana ľud a na riad podivnej hostiny;háda to noci rozblúdené dieťa,kto to a čo to, jak sa to tam činí? —Aha, neháda, — vie to už doista:Topýr Muháča, — tokar Antikrista.ZdriemolMikuláš, — lev po tuhej čate —v sieni, pahrebou tliacou ožiarenej,údy udatné odvisli ustaté,vyhasli svetlá zornice zmorenej;na blízkom stolku ležia knihy svätév susedstve zbroje, až dosiaľ červenej;duch tela stánok zanecháva márny,prechodí sa v snov veštčej obrazárni:Dráva mu ako blahotok Jordána,vyzerá Blatno mu sťa Mŕtve more,Matry menia sa mu v lesy Libana,Sihoť podobá sa sionskej hore,roveň panónska step je Sväto-Jána,Soliman, z oka vypadol potvoreHerodovi — a jehoMehmet-bašana z Kariotu zradcu sa zanáša.I vidí v čistých lunách svätpotoka,že krstom kúpe sa Baránok Boží,zmýva ho ruka vychudlá proroka odetéhov srsť ťavy a v pás koží;holubica nad nimi ružooká —ktorú naveky jastrab neskynoží —zvestuje Otcov milocit holubí:„Čujte, — to ten môj syn milý a ľúby!“I vidí hudcov v kráľovskej dvorane, —ľúbezným krokom tam dvorí si dcéra,vie, že dar veľký od Otca dostane,ktorý pochabou úľubou umiera; —keď vykráčať si, vrtieť sa prestane,nadkladá ucho ku pysku materaa cudzoložná dračica, zloducháčos’ pošeptáva háďaťu do ucha.I čuje hromohlas na pustatine:„Spravte Pánovu púť! čiňte pokánie!“ —I vidí perly metati pod svinea čo svätého, pred psov vyhádzané!I čuje panskej bezbožnej rodinekázať hrmennošiestePrikázanie;i vidí kruhy kol očí smilnice, —to putá sú, to obloky temnice.I vidí hrôzy v oku kráľa-kata,i oheň z pekla v oku diabla-ženy,i zadivenie sprostého dieťaťa; —tanier vidí tam, rúškou zahalený,a keď je šatka medennice sňatá,čo vidí v strašnom osudov znamení?Vidí tam — sladkých lahôdok prípravu? —Vidí tam — krvavú „Predchodcu“ hlavu! —Vtom zahrmelo — až rozpleskli sa skaly.„Čo to?“ — Vyskočí bán na rovné nohy —skričali stráže a sny zutekali,ako, keď kohút zaspieva, mátohy. —Ha, prepadli sa do priekopy valy, —prší štrk, drevo, zbroj, údy z oblohya z priepasti sa vlčie blyštia zraky,handžáre, piky, jatagány, háky! —Zachriplé nevďak ešte vreštia trúby,ohluchlé hnevno búchajú kanóny,škripia na šabliach, na štrbavých zuby,žalostne z veže umieráčok zvoní,čiernou peruťou trepe anjel zhuby,posledný čaká dej spoza opony;stojí ostatná ešte hradu stena,sťa svedok viery, v objatí plameňa. —Deň v noc obracia dymová čierňava,noc na deň menia strelci a paliči:Doba naproti dobe tak povstáva,čas to, čo časom stvorilo sa, ničí,živel so živlom za pasy sa dávaa — boj junácky sám seba kaličí. —Čo chceš, orličie plemä, na tom hrade? —Nemáš víťazstva, krome vsvojom páde!Obťali ste sa po krk mŕtvolamia obliehate sa morovým puchom! —Rástlo vám srdce, keď pod sto ranamiklesali vaši s nezroneným duchom! —Hlúpych vrahov ste učili si samia lekcie ste dávali slabúchom:Ta, čo žiadate, vy silní a smelí!?Prevládaťsami sebaby ste chceli? —Slávno! — Na seba oštepy, víťazi!Vlastného tela zrecte sa i práva,osobnej vôle dolámte reťazi,všetko dajte, — nech nič vám nezostáva!Vydajte hrad ten do tureckej skazy!Žena i deti, — celá sveta slávacena je večnej slávy! — zvíťazíte,ale, —otvorte brány a umrite! —Nič! — držia postať udatní vojaci! —brániť ostatnú Sihote piaď zeme! —„Čo všetci z pekla vyhrnú sa draci,my, kde stojíme, nuž tam i padneme! —Tu, —tunás slávna smrť zastihne v práci,pred hladom, ohňom, mečom sa nehneme:Jak na námestí Rímasochystáliživé, keď zbojní vrútili sa Gali! —Trikrát päť spáse ubehlo století,trikrát dve jeseň niesla desatiny,a trikrát druhý rok poznovu svätíBlahoslavenej Pannyrodeniny; —v koľkom roku šiel Boží Syn k obeti,v toľkom dni bije hradu rozvalinynepriateľ, — bije to útok dvadsiaty, —dvadsaťkrát k múrom obrátivší päty.Na Sihoti, na sopke vyhorelejbrodí sutinou, pahrebou hrsť ľudu,zbytky družiny to vernej a smelej; —berú hrsť útlu lúčive v hrsť hrubú,berú si deti do náruče vrelej,objímajú si ženy,peknév studu,v pokornej svojej zmužilostidrahé,milév nezmennej láske a prísahe.Zbohom, nevesty, — bývajte mi zdravé, —Zbohom, družice i slávy i biedy, —mužia vaši jdú ku slávnej poprave! —Bývajteže mi zdravé, — zbohom tedy! —No, čo čaká vás, srnky ostýchavé!?Čože čaká vás, vdovy, — len škaredýžalár! — vás, deti, bič a hlad siroby,rabstvo a vražda a — v cudzine hroby! —Oko bez sĺz? — neluní sa záhrenie? —Tvár jasná? oj, vy spokojné! vy šťastné! —Hoj, vám ľúty kat neúprosným nenie,vám sú na mysli juhu luhy krásne! —Nuž, ľahostajné, choďte, pokolenie!Trpieť, mrieť, hej, to dielo je boľastné, —voľnosť a vernosť, čistota a viera?Preludy! — blázon, kto za to umiera! —I skríknePetar Vukovićohnivý:„Nebudú v jarme chodiť naše ženy,nebudú — jak Boh Hospodin je živý —cudzinci trhať z líc im kvet červený!Slzou otrockou polievať olivynebudú, nechcú a nesmú! — Vymeníich z ruky pomsty sladká lásky rana:Keď mrieť, od svojho mrieť, nie od pohana!“ —V očiach diev a žien slzy zaihrali, —kropaje žiaľu, či hnevu, či studu? —V očiach mužov sa lúče zligotali,v prsiach písmená plamenné osudu:Novák,TopordiaSilkoschytralýiJanko Domba, obľúbený v ľudu,i všetci razom blysnuli šabľami, —Bože, zmiluj sa, nevesty, nad vami! —„Postojte, chlapi, — pre Kristove rany!“zunie hlas ostrý; — z venca sa vylúčiMadlena, driečnaKozárovapani, —rozsype bielym plecom vlas pavúčí,nastaví pravej lakeť maľovaný,pritúli ľavou pachola v náručí, —„Postojte,“ volá, „pre rany Kristove!a vidzte srdce naše v jednom slove:„Umrieť! — to vaše, to i naše slovo,to božie slovo: — žiť, to hriech a zrada! —Šable a piky a prach a olovo,tood vás žena, dcéra, sestra žiada! —Postojte! stiecť je srdce nám hotovo,kroz vásnie,s vamimrieme každá rada! —Či meč tureckou krvou zašpinenýumyť idete v srdci milej ženy?„Tak! štít ochranný padá nám na hlavy,zradou sa má stáť posvätná prísaha,čo ľúby druh bol, to jastrab je dravýa otec milý mení sa na vraha!Či tú si boj ten korunu postaví? —So svojevraždou zavŕšte! — nač váharuka, čo naše zdobila oltáre,zroniť nevestu palošom na máre?!„Hotový oltár, dôstojný, veliký, —horiaca Sihoť! — žertva pristrojená, —žreci vy! — Dajte, dajte šable, piky,keď dali ste nám hrdé svoje mená! —Ha, praskot brán a nepriateľa kriky! —Vyvdovci, — mužom už tu každá žena, —prilbice sem! — dol’ s kvetmi a s partami! —Leonidas, — Thermopyly, — Spartani!“V súboji párnom choť a ženích stáli,pekná sa rada s krajšou radou bila,smrť cudzia s svojskou smrťou sa ruvali,so zmilovaním krutosť sa borila,na bezpečnosť sa veľká vernosť valí,s útlosťou silnou válči nežná sila:A komu veniec víťazstva zostáva? —Vzal ho anjelský pár:ľúbosť a sláva! —Ustískali sa rekovia, rekyne,nová to k smrti bohatierskej vera,čaká ich loža v teplom karmažíne,zo zeleného perina pápera; —pachoľa otec v sedle k lonu vinie,nemluvňa viaže sa k hrudi matera:Zbohom, žalostné Sihote výšavy!Zbohom, rodinky, v polia večnej slávy! —A s kým, tam v sieni,Mikulášbojuje? —Ohnivé draka ryhy už nehasí; —všade voľno, — len v duši tesno mu je, —s anjelom božej milosti zápasí, —drží ho vierou a neustupujea požehnanie nezdolno žiada si: —Podlieha anjel, — dlaň na temä kladie,a — víťazovi svätovoľno všade.MladuškýČrenkopri ňom ešte kľačí,trojeslávnu sa slávu domodlievaa čaká potom, čo bán a pán ráči: —„Môj milý Fraňo, — už sa rozvidnieva, —obleč ma ksviatku, — pokiaľ doba stačí!“ —Tak bán, — a slávne „Teba Boha“ spieva.Tudnu zvoní hymn triumfálny bána,tamvon ručí bes a kliatba pohana.Komorník nesie krojmladého zaťa, —nesie na fúzoch, brade rosu žiaľa, —šat nevädzový zo zamatu, zlata, —kučmu tiež takú, — na nej dary kráľa:Volavka hrdá, diamantom pripätá —zrkadlom slávy, moci — sa opála, —po stranách perly a lesklé reťaziodvisli dolu na plecia a väzy;spínajú lakte reka zlaté putá,z nich srší — jastrí zvodné drahokamä, —noha je v žltý safián obutá,kutý párnyma striebroostrôžkama;pri toľkej sláve syn Slávy nehúta,čo švihák sveta a čo sveta dáma:VynášaZrínskyv plieň sveta a skazuživotimárnosť životaodrazu.„Hej, junák dobrý, začri tam v to zlato, —nie tam, — to s písmom tureckým šupáky, —na týchto obraz cisárov, — ber sťato, —nasyp priehrštím plným oba vaky; —nám to smeť je už a ničomné blato,jediná u tamtých to cena vďaky;tak! — teraz kľúče hradu sem v záhrenie, —to pancier, — tu už kľúčov treba nenie.Ležia pavézy dlážkou rozmetané,prilbice, pušky, čakany, kopije,mlaty a hviezdohrebé posekáne:„Von tie smeti!“ — gróf vraví — „nač to mi je? —ľahká zbroj treba, zbytočné sú zbrane; —skoro, Franko môj, — bo hodina bije,podaj mi šabľu, — pružnú, tú širokú,čo visievalapri otcovom boku.“Vytiahne z pošvy damascénku milú,ohliadne si ju v obe jasné strany,na poklade zrak pokochá za chvíľu:„Jadru tomu,“ vraj „už netreba schrany,“ —škrupinu na stôl kladie starobylú, —pobožne vzhliadne tam, kde Otca stany,a zrak nesie hor tiché, veštčie slovo:„Idem, Otec môj, — všetko je hotovo!“Zatočil okom po smutnej dvorane,cez dym, — čo teraz hrá si tam už pána, —ešte raz vriacom na prahu zastane:„Večná ti pamäť, slobody ochrana!Kríž tvoj beriem ja, Jezu Kriste Pane,ostatné maj si, zber Mahomedána!“vetil. Už stojí na poli odkrytom,a za ním Črenko s kruhorohým štítom. —Uvítala ho pekná božia stvora, —zlatistou kože líštinou pokrytá, —to žrebecPerún, or triumfátora;premŕva bielym venčekom kopytaa nespokojno vzpína sa dohora;rižaním jasným slávne bremä víta,radostnou v ústret žiarou oka jasáa často hrivou labuťou otriasa.Poťapká si ho, pohladká hrdina:„Ticho,Perúnmôj, zviera maľované!“Ľavou kantáre o hrivu pripína,kríže prikrýva plochou pravej dlane,koleno ľavé k popruhu zohýna,pyskom čižmy do strmeňa zastane, —všetko to, len čo blyslo sa raz chmárou —a skočilPerúndo sboru husárov:Do sboru, — čo smrť nečaká, lež hľadá —vlietol kôňPerún, krídlo to anjela; —číslomhrsť biedna, noduchomarmádavojvodovi vstret srdcom vyletela:„Živio, vojvoda! — slnko, čo zapadá, —hasnúca hromu, čo nivočí, strela! —Živio, bán! — vzdor vám, krvi našskej rieky!Mrúci Gospodár náš, živio — naveky!“Vetia pokorne ústa velikána:„Padli sme v hrozné ruky Hospodina,pohŕdali sme krvou Pelikána,kráľ i otčina, župa i rodina; —čo zostáva nám? — prosba publikána:Zmiluj sa, Bože! naša, naša vina! —Čo zostáva nám, — čo s Bohom nás zmieri? —Len krv a smrť a moc víťazná viery!„Mŕtvolami ste hrad ten ozrubili,na ne poľahli dva tisíce bratov;do dvadsať vrhov mečom ste ubili,zahnali — viery a slobody katov;verne držali ste, čo ste sľúbiliBohu, cisáru, mne — prísahou svätou:Darmo! stalo sa to, čo sa stať malo,od Bohaoheň, hlad a — že nás málo!„A teraz? — hodiť sa v tieto pahraby:či zvaliť brány tie na nepriateľa? —Ísť do zajatia, medzi hady, žaby:Či neuvädlým vencom oviť čelá? —Voľtesi! —voliť? — beda, ja pochabý! —Kto vzal mi z hrsti berluveliteľa? —Alebo kto z vásvoliťchce vnevoli,alebovoľný, ktonevoľuvolí? —„Či stoveká sa hromu lipa korí?Či Dunaj k žriedlam svojim sa zatočí?Či vráti sa späť slnko spoza hory?Či mučedlník z vatry dolu skočí?Či nechcú zhasnúť slávne meteory?Či voľbu trpí súd a hlas proročí? —Mlčíte! — nezvem v dumy a vidiny:Zvem vistotnúsmrť, v boj a pád hrdinný!„Ba, podumajte! návratu vám nenie,vzhliadnite tam v tie anjelov výšiny! —Posledný je dej, — pokonné zjavenie,potom, — potom len sám Boh trojjediný,súmenie a vy, hriech a vykúpenie!Zavolajme len: odpusť naše viny!A — zasurmujte nám ešte raz, trúby,ku večnej sláve cez brány záhuby! —„Kľúče tu, kľúče od slobody chrámu,nedali sme ich, ani nestratili!Bez kľúčov lotri do domu sa lámu,jedno len právo majú, právo sily;tak chalifovia stlali púť islamu,keď meč a oheň východom nosili:My nevyšli sme na zboj a výboje,no život a smrť za božie a svoje! —„Hoj, jak to páli tu, jak to tu pečie!To tu krst ohňa a Svätého Ducha! —Von, von! plamenným Sihoť slovom rečie —Peklo tu tomu, kto ju neposlúcha!Von, von! nad hlavy, — holé, britké meče! —Doba rozhodná na brány už búcha! —Hoj, kraje rodné, dobre sa mi majte! —Kristus! aKristus! aKristus! — Rušajte!“„KristusaZrínsky! — Hurrah!“ — hučí sborom, —junáci pošvy, štíty odhádzali,šišak a pancier, rozmetané dvorom, —pletky, nač by im ešte zavadzali? —Vavro Juranić, napredok s práporom!Víťazné strapy nad hlavou zaviali.Zakrákali nad koruhvou havrany, —zahrmelo, — vyrútili sa brány, —odstrela strašné divadlo opona.Hercov málo je, záľaha divákov. —ČoMarko Sréćanna dejišti koná?Puška treskla, — hoj, biedny herec kľakol, —pustí hlaveň a — vydýchne a — skoná:TuJuro Horvátspomedzi vojakovpriskočí, schytí zo zeme faklicu —blyslo — kto slýchal takú hrmavicu? —Ako keď šírou, rozklasenou raľouprasknú o hrudy ľadové mrákavy, —tak tu šmarilo zberbou osiralouo zem, — na hŕbu chlapi, kone, ťavy:Margara s tvrdou samodruhá skalou,reťazou, guľou — vychriakla pozdravy, —a aby dielo svoje nezazrela,hustou sa dymu kúrňavou zastrela.A ako víchor rozrazenou horou,keď krídla jeho cestu si preťali:tak zarútenou padlými priestoroumečov našinských pohroma sa valí. —Ach, kde si, Kriste, s láskou a pokorou?Aký to obraz pieseň moja chváli!Beda, kto ľudí najviacej zabije,najdlhšie v ľudskej ten pamäti žije!Stavalimestá, — tí hnijú bez slávy,rúcalimestá, — tých velebia deje,za nič má svet tých, čosvätilihlavy,a tým, čo hlavystínali, dobre je!Pri hrobetichýchnik sa nezastaví,výbojcovchvália sochy a trofeje, —hej, títo pevcov a pejmypálilia pevci, pejmy — paličovchválili!Súď, Hospodine Bože, súď národy!Pýcha a krivda obsadili tróny,ach, zle pobožným, zle sa dobrým vodí,päsť a násilie prijíma poklony!Či ešte časom Tamerlan vývodí? —Trpíš, Bože, viac, mimodvaZákony?Ej, ticho, duša, blízko doba súdu,a ponížení povýšení budú! —Nuž, zvoňte struny medzi surmy, bubny!Mor ho, a mor ho, zrínska veličava! —Zoder na plochých črepoch meč záhubný,nech červenie sa nádhera kričľaváa nech onemie jazyk márnochlubný!Hor sa vysoko, vojenská zástava!Bite a mrite len, ostrosťou zbroje,vy, hnevov božích žertvy i nástroje! —Čo čujem? trúby spievajú trávnice?Ako to cvendží! kosci kujú kosy?Čo to za pole? sú to makoviceráňané srpom? — za rána, za rosy —lúka skosená už do polovice! —Ej, nie to kosba, — je to iné čosi:Nie to zelená lúka na podhore, —lež prelialo sa sem Červené more.A po tom divnom, po červenom mori,obrovský had sa krivolako zvíjapomedzi dravé šelmy a potvory;z tej i z tej strany všetko naň dobíja,on sa mohutne šírou brázdou borí;vysoko nesie sa blýskavá šija,na lebe jasnom hrdinu-hadiskaoslepujúci diadém sa blýska.Ach, zlorečený pajed olovenýhlboko vryl sa v blahorodé telo, —zapäl hrdina surku na záhrení,aby prúd krvi oko nevidelo; —neklesá ruka, ni tvár sa nemení,len silnejšie mu slovo z úst zunelo:„Napred, družina, i na obe strany! —U Boha milosť, — tu smrť len a rany!“ —Divná sa kiahňa do pŕs zaštepila, —oheň strašlivý poprenikal údy! —To nie grófŠubić, to úmoru Víla!To nie sbor jeho, to v tele osudy! —Toho, kto pozrel na ňu, oslepilanaveky, — verte, žiadne to preludy:Život utekal, — ako pošetilý —pred ňou a kryl sa v krvavé mohyly:Ale tá za ním, za ním, za ním všade,s víchricou pomsty, na krídlach záhuby,až tam, kde duchy sadajú k porade,kde časy vekov vytvárajú zruby,chmatne ho raz na vysokej ohrade,zatne i päste do väzov i zuby,strachy zabudne, i um, i boľasti,s sebou strhne ho do bezdna priepasti.Divoko cvála poľomkôňsplašený,bijú ho v boky beznohé strmene,zlatolíšťou sa paria kožou peny;kopytá zadné, červeno sfarbenéperú vysoko, — v žalostnom zuneníretiazočkami cengajú remeneodvislé, a tam tá učadlá vežasiroby ostré rižanie odráža. —Čo tam? jedovým bodáčkom pichajúzbité do hrče kol matice včely,zlodeja rania, raniac vyzdychajú,vypomstili sa a potom umreli: —Nie to včely; — tam do hŕby sa pchajúkol otca deti, prsmi ho zastreli —a porážajúc draka — nepriateľa,kopia v mohylu nad ním svoje telá. —Hľadeli na to z výsosti anjeli,slávu spievali svätých celé sborya duši veľkej v ústrety leteli; —žiaľom zachveli sa panónske hory,tróny a krajny v smútok sa odeli,zalievali sa brehy na prímorí,keď vyduli sa riekami sĺz vody,pre pád obhajcu viery a slobody.Bežte na Sihoť, zbytky janičiarov,voľné vám mosty, ohrady a brány,meča tam niet na zlodejov a žhárov;rozbite na tých rumoch svoje stany,do cudzích lúpež lievajte pohárova hulákajte, spite ochlastaní,zoberte zlaté poklady peňazía stýkajte ľud na rabstva reťazi! —Bežia na Sihoť strapy janičiarov,trpia to mosty, ohrady a brány,čaká tam údel zlodejov a žhárov;rozbíjajú si na rumoch tých stany,do cudzích lúpež lievajú pohárov,hulákajú a chrápu ochlastaní,vadia, bijú sa nad hŕbou peňazía stýkajú ľud na rabstva reťazi.Na strane sedíMehmet-aga mladý,a číta do sta cisárskedukáty,vše sa našabľu širokúzahľadí,vše pozrie naštítokrúhlo-rohatý,vše mu do pása oko sa usadí,kde sanáramnícligoce pár zlatý:Čí tokôňpri ňom tam stojí s boľavou,ku samej zemi naklonenou hlavou? —A ten čo robí v lipovom tom háji,tušímMustafa-Vilićz Banialuky?Ten drahú korisť, bezpochyby, tají,pokiaľ k domovu obrátia sa pluky. —Stojí na jamy siahodlhej kraji,rylo široké vypadlo mu z ruky,skočí do jamy a tíško, nesmelovtiahne za sebou dnu —bezhlavé telo.Vrelo bozkáva ruku zmeravelú,kepeňom svojím zakrýva osobu,znáša moch mäkký k bezdušnému telu,kladie naň slzou rosenú zásobu,vypĺňa drobnou zemou jamu celú,napokon kľaká k hotovému hrobu,a uložiac naň uplakanú hlavu,za večnú modlí sa ochrancu slávu. —Kdezlatohlavom pristrojení kňazi?Kde slávne žalmy smútočného chóru?Kde truhla, kutá zo zlatých peňazí?Kde koč grófskemu je prístojný dvoru?Kde päť paríp je a erbov obrazy?Kde plač poddaných, skvost veľmožov sboru?Kde krypta, do nejž líhajú víťazi?Kde veľkolepé mauzólea brány?Kde bubny, streľba, tryzna, kar a hrany? —Tam, kde v páperí, na hodvábnej ložidoktori hriešnu chovajú chorobu,kde nádhera sa berie pred súd boží,rod vysoký jde do nízkeho hrobu,kde sláva sveta plesnie na psej koži,tam, kde gróf, bán a pán mrie pre starobu: —Tu nič! — tu telo, pre červie a žabu: —pre zrínsku, slávnu dušu niet pohrabu!Že nie!? — V skrúšených ešte blahožiaľochMustafavďačný vzdychal na mohyle, —šeptajúc: „Zdravstvuj pri rajských pokáloch,otec v dobrote a hrdina v sile!“Blyslo — zsipelo v sklepeniach a valochSihote spustlej, — a na štyri mílezatriaslo zemou, povetrím zmetalo, —skapalo nebo, slnce zutekalo, —pukli sa hory, lesy zastenali,zelenavý čmud zatiahol oblohu,sirkové duchy ju obletovalia hrôza živá korila sa Bohu,keď spustili sa z čierňavy prívaly,metajúc dolu tam hlavu, tam nohu,tam skáľa, brvná, kopytá, kantáre,mešce, kaftany, turbany, handžáre.To deň posledný, to pokonná hrana,to mrazojemné ticho hrobitova,to trúchložalmy, spievané z Korána,to fakľa smrtná, to šata smútková,to svojho mani sprevádzajú pána,to nasýpa sa mohyla bánova,to posledná česť a pohrabné hodynapadlúSihoťpadléhovojvody!Tam na nábreží tichoplavnejMuryvežeČákovcatemno vyzváňajú;Svätej Helenysamostanu múryposvätné v čierno sa zaodievajú,svätyňou vonný tymian sa kúri,gotickou klenbou korúhvy sa vlajú,a pred oltárom, v dôstojnom pokojijasný katafalk z alabastru stojí.Na katafalku smutno dohárajúvečného svetla i noci podoby,v svetle tom vidno, od kraja ku kraju,i zeme škvrny i neba ozdoby:I šable v svetle tom sa uzerajú,i druhej svätý kríž božstva osoby;pri márnochlúbnych címeroch zemanaevanjelium Jezu Krista Pána.V prostriedku tanier široký zo zlata,oviaty nardu drahocennou vôňou,v tej vôni pláva zornica Chorváta,strach Turkov, chlúba a pavéza trónov, —teraz — priehrštie popola a blata —pod bielou, riedkou, hodvábnou záclonou; —nedoptával sa nik a nedoptáva:Čo to zaslávnosť? a čo to zahlava?Hrobnicu stráži kameň odvalený,noc smrti čiernym otvorom vyzerá;stan jej ľudskému oku zahalený, —jediná čuje a vidí tam viera,keď šum tichučký, sťaby ľúbosť ženy,sťa vlanie ducha, — zo skrýše vyvieraa duše božie neodolno voládo blahoslávy a mieru kostola.Medzi kryptou a katafalkom stojastarcov šedivých, zhrbených dva rady,zemou sa stelú záhyby ich kroja,a prsmi, po pás dolu, biele brady,ku pásu ťažké ružence sa poja,v rukách sviece a zádušné obradya z úst sa hore k Hospodinu berie„De profundis“ a smutné „Miserere!“„Z priepasti kričím k Tebe, Hospodine,nakloň k pokornej prosbe svojich uší!Po práve Tvojom kohože trest minie?Lež milosť Tvoja prísny zákon ruší!Túži hlásny po svitania hodine,väčšia po Tebe túžba v mojej duši:Na Teba čakám a na Tvoje slovo,vykúpenie Ty máš Izraelovo! —„Zmiluj sa, zmiluj nado mnou, môj Bože!V neprávosti ma, v hriechu mati mala:Ktože mi srdce čisté stvoriť, — ktože —ruka moja že krv povylievala —vytrhnúť z pomsty, krem Teba, ma môže?Bože spasenia, Tebe moja chvála! —Hľaď milostive na Sionské plemä,Bože môj, zbuduj zdi Jeruzalema!“ —Prsia bije ľud, kľačiaci dokolaa ku kajúcim žalmom „Amen“ spieva:Zahrmelo, — zdi striasli sa kostola,žiara sa jasná svätyňou rozlieva, —mäkne pokáním hrozná božia vôľa, —tíchne hnev Pána, — žaloba omdlieva —zvonec mlčí — ľud preč — slnce na sklone —vo večnomiera hlava ľahne lone.Tristo rokov! tristo rokov v zajatíležalMikulášgrófŠubićod Zrína! —Už ide domov, — tešte sa, Chorváti,už ide, — teš sa, slavianska rodina! —My „Uhrom“sme ho nedali, — hľa, vrátito, čovzalinám, — ruka Hospodina!Hej, učiť ide svoj národ vojvoda:kdežiťnevoľno, tamumrieťsloboda![1]Báseň prvý raz uverejnená v Pamätníku Matice slovenskej ku tristoročnej oslave Mikuláša Šubiča Zrínskeho, konanej na Slovensku. Banská Bystrica, 1866, 17 — 60.Podľa údajov Ľudovíta Grossmanna Gróf Mikuláš Šubić Zrínsky bol napísaný „na zvláštne vyzvanie“ (Spisy básnické Andreja Sládkoviča, Praha, 1878, 704). Popud k oslave tristoročnej pamiatky juhoslovanského hrdinu dal matičný výbor: „Výbor Matice slovenskej vo svojom XII. zasadnutí, vydržiavanom dňa 2. mája roku 1866 v Turčianskom Svätom Martine, pod číslom 27. uzavrel jednohlasne a oduševnene, zasvätiť slušne z našej strany pripadajúcu na september toho rokutristoročnú pamiatkusl. hrdinyMikuláša Šubića Zríňskeho, čo i týmtoPamätníkomuskutočňuje. V B. Bystrici, 7. augusta 1866. Michal Chrástek, tajomník Matice slovenskej.“ (Pamätník Matice slovenskej, 1866, 3.)Sládkovič „zvláštnemu vyzvaniu“ Matice slovenskej vyhovel a vytvoril svoju „pejmu epickú“. 20. júla 1866 ju už aj odoslal, ako sa to dozvedáme z listu, ktorý písal Augustovi Horislavovi Krčmérymu: „Boľasti pôrodné pominuli a mať je v šestinedeľach. Zrínskyada je okúpaná, povitá a daná do Findethausu, t. j. sekretariátu matičnému doručená k upotrebeniu patričnému.“Na nasledujúcom valnom zhromaždení Matice slovenskej (7. augusta 1867) dočítame sa v tajomníckej zpráve o osudoch „Pamätníka“: „Pamätník tento tiež už opustil tlač a v krátkom čase dostane sa do rúk členov Matice. I za vznesené do tohoto práce výbor vo svojom XVI. zasadnutí pod č. 3. prijal dosiaľ ustálený, 15 zl. r. č. od tlačového hárku honorár.“Kedy Sládkovič pracoval na svojej básni, objasňuje nám jej rukopis (28 listov rozmerov 34 × 21 cm). Na titulnej strane je tento pôvodný názov:Gróf Mikuláš Šubić Zrínskyna SihotiPejma epická.Ku tristoročnej pamiatke dejasložilAndrej Sládkovič1866.Sládkovič neskoršie prečiarkol podtitul, meno i rok. Na titulnej strane naznačil ceruzkou dátum: „od 20 Jun. do 16 Julia“.Pôvodne bola číslovaná každá sloha. Báseň sa skladala z ôsmich spevov, ktoré boli označené rímskymi číslicami. Prvý spev obsahoval slohy 1 — 6 (bez úvodnej slohy, ktorá je na konci rukopisu), druhý spev: 7 — 41, tretí: 42 — 78, štvrtý: 79 — 90, piaty: 91 — 121, šiesty: 122 — 135, siedmy: 136 — 145; ôsmy: 146 — 153. Neskoršie Sládkovič zaradil úvodnú slohu na začiatok, ceruzkou prečiarkol čísla spevov a prvých 94 sloh prečísloval. Urobil aj niekoľko textových úprav. (Medzi Sládkovičovými rukopismi je aj iný rukopis, písaný cudzou rukou s niektorými autorovými zásahmi, toho istého formátu ako rukopis Sládkovičov. Podľa neho bol „Gróf Mikuláš Šubić Zrínsky“ prvý raz uverejnený. Tento rukopis totiž nevykazuje nijaké textové odchýlky od textu publikovaného v „Pamätníku Matice slovenskej“, slohy nie sú číslované, ani nie sú označené spevy, iba graficky znázornené isté celky.)Medzi nami publikovaným textom a textom rukopisným sú tieto odchýlky: v. 22: svoj — svôj; v. 24: svietia — svieťa; v. 29: ortieľ — ortel; v. 34: metie — mete; v. 44: sebevraždu — sebävraždu; v. 61: janičiari — Janičári; v. 66: z veže — z väže; v. 87: prekliatou — prekľatou; v. 89: temenom — temänom; v. 96: vodcu — vôdcu; v. 104: v ušiach — v ušach; v. 116: Stambula — Stambulu; v. 118: ponad mŕtvoly — ponad mrtvole; v. 122: k šabliam — k šabľam; v. 125: prv — prú; v. 127: heslo — hoslo; v. 129: žrebcov — žrebcôv; v. 153: pozdná — pozdnia; v. 161: brojov — brojôv; v. 174: kladie — klade; v. 178: Boh — Bôh; v. 188: kliatymi — kľatými; v. 189: šnúru hodvábnu — šnôru hodbabnú; v. 194: hľadí na šnúru — hlädí na šnôru; v. 207: nastavali — nastaväli; v. 210: prírodou — prierodou; v. 216: hodvábne — hodbabné; v. 217: ranná — rannia; v. 225: stlie — stle; v. 229: jačí — jäčí; v. 244: bremenom — bremänom; v. 249: hodvábny — hodbabný; v. 250: v stane — v stánu; v. 254: krem Achmet-bašu — krem Achmet-bašy; v. 261: krky — grgy; v. 264: brečtanov sviežich pleť vinie sa — brčtánov sviežich plet vine sa; v. 274: prezerať moc a skvost — prezierať moc a stkos; v. 285: zahľadia sa — zahlädia sa; v. 290: vyryté — vyryto; v. 297: Odvieca — Odvieťa; v. 299: vekov — vekôv; v. 300: ortieľ — ortel; v. 309: prekliaty — prekľatý; v. 322: Boh — Bôh; v. 362: zemani — zemäni; v. 385: Cirkvi — Cirkve; v. 386: veža — väža; v. 395: op krvi — od krve; v. 409: Zeman-nezeman — Zemän-nezemän; v. 415: Vodca — Vôdca; v. 422: mrieť — mret; v. 424: Boh svätý — Bôh svatý; v. 430: vo meno — vo jmeno; v. 459: na veži — na väži; v. 485: vodca — vôdca; v. 487: dobrovoľne — dobrovolno; v. 489: Chorvátov — Horvátôv; v. 492: vrecami — vreciami; v. 494: teba dám v ruky ľútych katov — tebä dám v ruke lútych katôv; v. 509: nevrie — nevre; v. 518: ich vodca — jich vôdca; v. 522: umrlí Turci kopia barikády — umrlí kopia Turci barrikady; v. 523: veži — väži; v. 538: zástavôčka — zástavočka; v. 543: pyšno — pyšne; v. 549: s erbom — s härbom; v. 551: Posledné — Poslednie; v. 562: na brehoch — na brehách; v. 564: hate — häte; v. 569: fakle — fakly; v. 571: žrie — žre; v. 587: naspäť — nazpet; v. 594: len stoľka, že ho tam nepošinulo — len ztelka, že ho tam nepôsinulo; v. 597: bolestným — boľastným; v. 600: strasie sa — ztrase sa; v. 611: obledlé — obľadlé; v. 614: hľadí — hlädí; v. 623: nočné — nočnie; v. 624: o poslednom — o posledňom; v. 626: nebo — nebe; v. 640: obrazárni — obraziarni; v. 642: vyzerá — vyziera; Mŕtve more — Mŕtvo more; v. 672: obloky — oblôky; v. 680: Predchodcu — Predchodca (gen. sg.); v. 688: jatagány — jatagáne; v. 691: na šabliach — na šabľach; v. 692: z veže — z väže; v. 695: ostatná — ostatnia; v. 701: živel — živol; v. 702: seba — sebä; v. 712: seba — sebä; v. 713: na sebe — na sebä; v. 714: Vlastného — Vlastnieho; v. 722: brániť ostatnú — bránit ostatniu; v. 730: jeseň — jasen; v. 732: rodeniny — rodzeniny; v. 749: ostýchavé — ostiechavé; v. 758: trpieť a mrieť — Trpet a mret; v. 763: Boh — Bôh; v. 768: mrieť — mret; v. 769: V očiach — V očach; v. 770: kropaje žiaľu — kropäje žiala; v. 771: v očiach — v očach; v. 772: v prsiach — v prsách; v. 782: pachoľa — pahoľa; v. 785: Umrieť — Umreť; v. 790: mrieme — mreme; v. 821: pachoľa — pahoľa; vinie — vine; v. 831: kladie — klade; v. 838: Teba — Tebä; v. 841: nesie — nese; v. 843: zo zamatu — zo sammatu; v. 852: striebroostrôžkama — striebroostrožkama; v. 877: kladie — klade; v. 879: nesie — nese; v. 885: Kríž tvoj beriem — Kríž Tvôj berem; v. 892: premŕva — premŕvä; v. 911: krvi našskej rieky — krve našskej rieky; v. 913: pokorne — pokorno; v. 914: v hrozné ruky — v hrozné ruke; v. 923: dvadsať — dvadcat; v. 948: Boh — Bôh; v. 961: pečie — peče; v. 963: rečie — reče; v. 987: šmarilo — šmärilo; v. 1001: Stavali — Staväli; v. 1007: pevcov — pevcôv; v. 1013: vývodí — vévodí; v. 1038: nesie — nese; v. 1039: hrdinu — hrdiny (gen. sg.); v. 1088: pre pád obha sg.); v. 1044: prúd krvi — prúd krve; v. 1062: do väzov — do väzôv; v. 1088: pre pád obhajcu — pre pád obhajca; v. 1108: pozrie — pozre; v. 1116: obrátia sa — obráťa sa; v. 1124: kladie — klade; v. 1128: ochrancu — ochranca (gen. sg.); v. 1133: erbov — härbov; v. 1138: na hodvábnej — na hodbabnej; v. 1140: berie — bere; v. 1143: mrie — mre; v. 1151: štyri — čtyry; v. 1153: nebo — nebe; v. 1168: posledná — poslednia; v. 1171: veže — väže; v. 1182: uzerajú — uzierajú; v. 1184: zemana — zemäna; v. 1186: V prostriedku — V prostredku; v. 1191: hodvábnou — hodbabnou; v. 1195: vyzerá — vyziera; v. 1208: berie — bere; v. 1212: minie — mine; v. 1215: väčšia — vätšia; v. 1216: na Teba — na Tebä; v. 1222: krem Teba — krem Tebä; v. 1226: Prsia — Prsá; v. 1227: žalmom — žalmôm.

Sladkovic_Grof-Mikulas-Subic-Zrinsky-na-Sihoti.html.txt

Tulákove radostiOtrhaný, trasúc sa od chladu jarného svitania, ponáhľal sa z dediny, kde prenocoval a predošlého dňa žobral, do najbližšej obce aby tam pokračoval vo svojom zamestnaní. Ponáhľal sa, aby zavčasu došiel, kým ľudia nevyjdú na polia, a nemusel sa uspokojiť len strašením detí, ktoré ostali opatrovať domy.V blízkosti dediny bilo mu do očí, že sa v lesku slnka niečo na hradskej v prachu ligoce. Zohol sa, aby sa pozrel, čo je to.Tulácky život, plný odriekania, naučil ho pripisovať význam i maličkostiam, nepatrnostiam a oceňovať i to, čo iní nedbanlivo zanechajú odhodia alebo stratia. Zodvihol teda skvejúcu sa vec. Ústa sa mu rozšírili do radostného úsmevu. Bola to novučičká — nová koruna.Položil ju na dlaň a držal ju oproti slnku, aby ešte skvelejšie zasvietila. A so záľubou kochal sa v nej, akoby sa nemohol nasýtiť jej leskom. Dosiaľ mu ani na um neprišlo vyskúšať, ako sa môže skvieť taký mizerný kov. Keď dostal peniaze, hltavo siahol po nich a skryl ich do vrecka. Z jeho vrecka potom prešli do židovskej krčmy alebo obchodu ako kúpnopredajné prostriedky. Neuchvátili ho svojím leskom, ani mu nedali pocítiť, že môžu mať aj iné pôvaby.Nájdený peniaz svojimi novými účinkami ho skoro prebral z otupelosti jednotvárneho a nezmeneného tuláctva. Tento peniaz našiel, nedostal! Nemusel zaň, uponižujúc sa, úpenlivo prosiť, ani vďaku vzdávať. A jeho radosť bola tiež nová, líšiaca sa od radosti, akú mu prinášali peniaze, ktoré dostal. A bola väčšia, oveľa väčšia.Peniaz mal maličkú cenu. Nemohol zaň veľa kúpiť. Nestačil ani len na potrebu dňa. Ale, hľa, priniesol mu v ústrety šťastie už v blízkosti dediny. To znamená, že mu svitá nový deň, krajší a lepší od obvyklých, a že bude mať v dedine šťastie.Ani sa nesklamal. Už pri prvom dome ho čakalo šťastie.Len čo vošiel do dvora, zbadal, že kľúč je vo dverách sýpky, postavenej v kuchynskej záhradke.Zastal, načúval a skúmal. V dome panovala hluchá tichosť, i okolo neho, ani živá duša sa neukazovala — znaky, že kľúč je nie úmyselne v zámke, ale že ho tam zabudli.Prečo sa tak pozabudli? V náhlosti alebo z nedbanlivosti? Ech, čo ho do toho! Hlavné je a radosť je v tom, že kľúč ostal v zámke. Akiste preto, aby on mal po dlhej, neblahej chvíli dobrý, príjemný deň. Áno, šťastie, ktoré ho privítalo už v blízkosti dediny, usporiadalo to tak, aby kľúč ostal v zámke sýpky.Podišiel k dverám kuchynskej záhradky. Ale znova zastal a nespokojne sa poobzeral.Neváhal preto, že by ho bolo zdržiavalo svedomie a znepokojoval strach pred hriechom. Bohabojné city žijúcich čestným a usporiadaným životom ho už dávno nevyrušovali. Svedomie a city v ňom stvrdli a otupeli v rozháranom, pochybenom a odlúčenom živote. Ani nie v strachu pred vrchnosťou choval sa tak opatrne. Vedel, že sedliaci pre menšie priestupky nebežia k četníkom. Uspokoja sa tým, že môžu do vôle preklínať a hrešiť vinníka. Len preto sa chránil, keby ho prichytili, stratil by dôveru dedinčanov a dlho by sa nemohol ukázať v dedine.Tichosť okolo domu neprestala. Ešte ani pes, ktorý inokedy vždy na neho brechal, sa neozýval. Akiste i jeho vzali na pole. Ani u susedov nebolo vidieť nikoho. I tam bola tichosť. Po hradskej chodiaci nevideli do záhradky. Nemal sa teda čoho obávať.Posmeľujúc sa, rýchlo, aby nepremeškal príhodnú chvíľu, podišiel k sýpke. Ani s tým sa nemusel obťažovať, aby skrútil kľúč. Zámka bola otvorená, akoby ho dnu už čakali. Vošiel, zavrel za sebou dvere, zapálil sviečku, čo vždy mal pri sebe, a poobzeral sa.Nevidel tam len obilie. Všetkého bolo tam ako v nejakom spoločnom sklade. Sýpka nahrádzala i komoru na potravné články i haraburdáreň a šatnicu. Ale on si dovoľoval len menšie krádeže, pre ktoré sa nedostal do vážneho nebezpečenstva. Kradol len také veci, ktoré mohol odniesť nevidene a neprezradili ho ani potom. Najradšej len pokrmy. I teraz si odrezal hodný kus slaniny, pridal k nej dve klobásy, celý chlieb a všetko zabalil do batoha.Potom vyšiel. Skrútil kľúč a hodil ho do mrkvy, aby ho domáci, keď sa vrátia, museli hľadať a čím neskoršie zbadali krádež. A vyšiel i zo záhradky.Na dvore počkal, kým sa nebadane mohol dostať na hradskú. Potom sa ponáhľal z dediny bočnou, neschodnou cestou, aby nikto nevidel, že tam chodil. Bežal, akoby ho niekto hnal. Nehnalo ho vedomie hriechu, len strach, že spáchal niečo, čo môže mať zlé následky. Ponáhľal sa, aby sa im vyhol.Keď bol už hodne ďaleko, zabočil znova na hradskú. Tam potom stíšil kroky a škodoradostne sa zasmial.Predstavoval si, aké bude prekvapenie u okradnutého gazdu, keď sa vrátia z poľa a zbadajú krádež. Aký krik, trma-vrma nastane, ako budú hľadať, čo všetko zmizlo. Zlodeja nebudú prenasledovať pre takú maličkosť, len ho budú hrešiť, preklínať, najmä ženy. Zvesť sa rozletí čoskoro po celej dedine. Budú prehliadky v každom dome, či nechodil u nich záhadný zlodej a neuchytil niečo. Potom budú navštevovať poškodených, aby mohli počuť z ich úst dopodrobna celú príhodu. A niekoľko dní budú v dedine len o tom hovoriť.— Hlupáci! — zvolal pohŕdavo.A nudu samej cesty rozveseľoval si tým, že zápasil so smiechom, ktorý chcel z neho ustavične vypuknúť. Neistý, od priazni ľudí závisiaci život naučil ho byť opatrným. Opatrný bol ešte i v smiechu. Na poliach, ležiacich vedľa hradskej, pracovali robotníci. Pozreli na neho i zakričali mu niečo žartovného. Nechcel, aby zbadali jeho smiech a hádali, prečo sa smeje. A potom, keď k nim náhodou dôjde i zvesť o krádeži, aby hľadali súvis medzi ňou a jeho smiechom. Ľudia, vedúci čestný a poriadny život, sú veľmi upodozrievaví voči tým, ktorí spustnú. Uznal, že majú aj pravdu. A len tlmene sa smial, kým mu smiech neprešiel do slasti nemého, škodoradostného pocitu.Tuláctvo ho prinútilo na žobrotu. Nemohol si vyberať v jej spôsoboch a prostriedkoch. Prosil, keď bolo potrebné, i úpenlivo, ponížene, krásne, prenikavo, v mene božom. Niekedy sa i vyhrážal a posmieval, ako to vyžadovala situácia a ľudia, ku ktorým prišiel. Najmä ženské rád obklopoval peknými slovami. Skúsil, že sú od prírody prístupnejšie a ľahko ich môže pohnúť. Lichotil im, poklonkoval im, chválil ich. Keď niektorú z nich chcel veľmi rozveseliť, pýtal ju za ženu. Pozbieral klebety z jednej dediny, aby ich mohol rozprávať v druhej. Keď ich chcel veľmi pohnúť, vymyslel dojímavé príhody a tak ich predniesol, akoby sa naozaj boli stali. Inokedy i spieval. Kde svätú pieseň, kde ľúbostnú, kde posmievačnú, ako to vyžadovala povaha darcov. Poznal ich slabosti, žiadosti, spory a schvaľoval, ospravedlňoval ich. A mali ho radi, hoci ho i hrešili pre tulácky, neporiadny život.Hoci mu už duša otupela a nemohol úplne precítiť zneuctenie a naničhodnosť svojho položenia, skrývalo sa v ňom ešte toľko zo starého povedomia, aby mohol vše, v horkom pocite, zoškliviť si to kaukliarstvo. A nenávidel tých, ktorí požadovali, aby prísne zachovával spôsoby žobrania, alebo ich ešte doplnil a zdokonalil. Hoci už nevládal mravnou silou povzniesť sa z tuláctva, nepoddal sa ešte úplne, aby mohol prijať bez odporu všetky jeho spôsoby. Jeho vzbura bola v tom, že mal radosť, keď mohol prejsť cez rozum svojim darcom, škodiť im, okradnúť ich. A dnešný prípad ho naplnil zvláštnou škodoradosťou…Približoval sa k ďalšej dedine. Predpoludňajšie slnce teplo hrialo. Po rannom chlade so slasťou požíval teplo lúčov.Ako tak pomaly kráčal, naraz sa mu zdalo, akoby sa mu bola skrátila noha. Zodvihol najprv jednu nohu, potom druhú, aby si ich obzrel. Ale videl, že obe sú celé, len jeden z podpätkov chýba.Nehoda ho upozorňovala, že by už bolo na čase zadovážiť si iné topánky. Tento nedostatok priniesol mu na um i ostatné. Oblek dnes-zajtra z neho spadne. I klobúk sa mu už predral. Všetko by bolo treba už zameniť za lepšie. To by bolo dobré zakončenie dnešného dňa, keby si mohol zaopatriť aj oblek…Na kraji dediny sa dvíhal kaštieľ.Tulák dostal chuť skúsiť v ňom šťastie. Cítil, že jeho dnešné šťastie by bolo len vtedy úplné, keby mu i oblek prišiel tak šťastne pod ruku. Ale opatrnosť ho upomínala, aby sa zriekol tejto radosti. Veď šaty ľahko prezradia svojho zlodeja.Mladého pána našiel pri čítaní listu. Bol v skvelej nálade. Niečo veľmi dobré znamenal list. Peniaze alebo lásku.Môžbyť oboje. Nelámal si hlavu nad tým. Pudovo pocítil, že vkročil v príhodnej chvíli. A veľmi ponížene predniesol svoju prosbu.Nesklamal sa. Šťastie znovu dokázalo, že dnešného dňa sa pridružilo k nemu. Pán musel byť v mimoriadnej vôli. Veď sa pamätal, že vtedy, keď posledný raz u neho žobral, posielal ho pracovať a sotva mu dal niečo. Teraz, srdečne sa usmievajúc, vravel mu:„Buď i ty elegantný aspoň raz vo svojom živote.“A celkom ho zaodel.Vrúcnymi slovami ďakoval, hoci nepociťoval ozajstnú vďaku. Pánovu štedrosť nepričítal dobrosrdečnosti, len náhode, že vkročil k nemu práve vo chvíli, keď úplné uspokojenie sebeckosti pohlo ho k mimoriadnym skutkom. Už ani nebol schopný precítiť ozajstnú vďaku. Tento cit vykynožili mu zo srdca spôsobom, akým darovali.Vrátil sa na pole a preobliekol sa v priekope. Staré šaty rozhádzal po poli. Potom prešiel k poľnému potoku, aby sa obzrel v zrkadle vody.Kochal sa v sebe. Bol ozaj elegantný. Keby hladina vody nebola odzrkadlila i jeho strašne zarastenú bradu, opálenú tvár, plaché oči, ktoré sa zavše s úžasom upreli naň zo zrkadla vody, hocikedy len zastal pri potokoch umývať sa, nebol by sa veru ani poznal. Keby ho nepoznali na celom okolí, ešte by mohla byť tá premena pre neho i nebezpečná. Urobila by ľudí nemilosrdnými voči nemu. Ale že ho všade poznajú, prv vyvolá len obdiv a potom sa mu budú žartovne vyškierať a posmievať.A vzrástla jeho nenávisť k dobrodincom, ktorí ho síce vydržiavajú milodarmi, ale odopierajú mu právo dobre sa obliekať v zlomenom, spustnutom živote. Akoby otrhanosť dala právo na darmožráčstvo a otrhaný človek bol hodnejší na almužnu.Prešiel dedinou bez žobrania. Ukradnuté jedlo mu stačilo len na dva-tri dni. Bolo by sa mu zišlo, keby ho bolo pribudlo. Ale triumfálna radosť, že mohol prejsť cez dedinu a nežobrať, bola oveľa väčšia a príjemnejšia, ako radosť, čo by mu boli poskytli vyžobrané rárohy. Hoci nebol už mravne schopný zmeniť si život, ešte neklesol tak nízko, aby nemohol požívať povznesenosť triumfálnej chvíle, v ktorej nebol nútený prosiť, ani prijať, ani vďaku vzdávať. Vtedy sa mu usadil na tvári bledý odblesk sebaúcty a dôstojnosti jeho bývalého poriadneho života.Keď vyšiel z dediny, zamieril k lesu. Tam si mienil odpočinúť a zajesť si.Sadol si do chládku, rozbalil batoh a začal si zajedať. Keď jedol s najväčšou chuťou, priplichtil sa k nemu veľký strakatý pes.Keď bol otrhaný a žobral, psi vždy na neho brechali. Možno i tento brechal naň, azda ho aj naháňal, ale teraz, pretože nebol otrhaný a mohol i on darovať, pes sa na neho neosopil, len sa priblížil k nemu a vrtiac chvostom, prosebne pozeral.Tuláka sa znova zmocnila nová, neobvyklá radosť. Povznášajúci pocit, že od neho prosia a on môže dať. Odkrojil kus chleba a hodil ho psovi. Pes hltavo schytil chlieb a zožral ho. Potom ešte vždy pýtal. Tulák mu zasa dal, potom zasa. Ale pritom nehrešil psa, ako jeho hrešili ľudia, keď žobral.Dal mu aj slaniny. Potom zas chleba. Ale pes, ktorý sa už napolo nasýtil tým, že ochutnal slaninu, chleba sa ani nedotkol. Tulák sa preto nehneval, len sa chutne zasmial. Keby sa on bol tak choval voči svojim darcom, boli by ho iste vyhnali. Ale on len so smiechom kŕmil ďalej psa slaninou s triumfálnym pocitom, že hoci ho pokladajú za podliaka, chvíľami vie v dobrotivosti prevýšiť ešte aj svojich darcov. Nestaral sa o to, že tým skráti svoju voľnú chvíľu a neskoršie sa musí vrátiť k žobrote. Bol úplne v moci slasti rozdávania.Keď sa pes úplne nasýtil, ľahol si k tulákovi, hlavu položil na jeho nohy a začal driemať.Tulák sa na neho díval. Akoby ho bol už videl. Áno, pamätá sa už. Je to pes gazdu, bývajúceho na konci dediny. Brechal na neho, keď s nepriateľským citom, pochybným úmyslom išiel k nim. A teraz, hľa, prituľuje sa k nemu, pretože lepšia stránka jeho duše v ňom zavládla.Podivne príjemné teplo prúdilo z prítuľnosti psa. Hrialo ho a vkrádalo sa mu až do srdca. Uľavila sa mu zatvrdilosť a schvátil ho príjemný pocit bývalého čestného, poriadneho života, keď ho ľudia nevystrkovali a nebrechali na neho psi. Ľnuli k nemu ľudia i zvieratá, kým podlý a nečestný skutok nevrhol ho do spustnutia a nesocal ho vždy nižšie, až do tuláctva.Vždy viac sa odtŕhal od svojho predošlého života. Nemohol nájsť cestu, vedúcu späť. A odtiaľ nik sa nepokúsil, aby ho obrátil. Márne túžil späť, márne ožila chvíľami jeho lepšia duševná stránka. Nik sa neponížil k nemu, aby ho povzniesol. Zaobchádzali s ním ako s navždy vylúčeným aj vtedy. Za celého jeho tuláctva jedine to zviera pocítilo, že nie je ešte úplne stratený, že sa vie ešte chvíľami vzdialiť v duši od terajšieho života. Rozoznávajúc veci, chová sa k nemu milo v tých chvíľach a odmeňuje ho schvaľujúcou prítulnosťou…Dlho sa díval na psa, kým i on sa nestal ospanlivý. Potom si ľahol a zaspal.*Keď sa zobudil, už sa zvečerievalo.Sadol si a poobzeral sa. Pes už nebol pri ňom. Včaššie sa zobudil a veľmi vyhladol, lebo zožral všetko, čo len ostalo. Potom ušiel.Tulák sa chvíľku hlúpo díval pred seba. Potom si horko uvedomil, že sa už skončila jeho radostná, krásna chvíľa. Ale nepreklínal psa, že mu ju skrátil, ako jeho preklínali ľudia, keď ich ukrátil v niečom. To zviera povznieslo ho na dôstojnú úroveň darcu a pohlo ho ku krásnym, radostným citom. A nemohol sa hnevať naň, ani ho hrešiť, hoci jeho ešte i preto hrešili ľudia.Cítil, že už i on vyhladol. Pozbieral sa teda a s tichým smútkom pohol sa k dedine, aby si vyžobral večeru a nocľah.

Cirbusova_Tulakove-radosti.html.txt

ISlnce zas prebehlo dennú púť, už sa k horám schyľovať začalo. Ale ešte raz, akoby svoju plamennú tvár v hladko, ticho plynúcom Dunaji vidieť chcelo, ohliadlo sa na šírošíre kraje Uhorska i na siné vody starého Dunaja; potom pomaly sa tratí a jeho lúče možno len na vysokých vrchoch uhliadnuť, na ktorých leskom svojím ešte raz zahoreli, kdežto im dmúca a zas stískajúca sa voda dunajská pri brehoch ločkaním svojím smrteľnú hudbu dohráva.Už zmizlo a Dunaj plynie ako predtým ticho, pokojne, bublajúc a ločkajúc vo svojom hlbokom koryte vždy jednako bez toho, že by dbal na zachádzajúce slnce, na nastalú šerosť, ktorá zem pokryla svojím plášťom ako milujúci otec svoje dietky, keď im nebezpečie hrozí, tým menej ale na biedy a strasti ľudské so skončeným dňom do hrobu večnosti zahrabané.Nastalo slávne ticho. Vietor mlčí a celá príroda mlčí; len malé mušky v povetrí preletujúce bzučia, akoby chceli vzdávať chválu Stvoriteľovi za slobodu, za ten zlatý poklad, ktorou sa, hoc malé, honosia, kdežto mocní, silní, rozumní ľudia, súc pánmi prírody, za ňou darmo úpia a prosia.Vtom sa prvá hviezda zaligotala na obzore nebeskom, pekná, čistá, rumenná, ako panna prvý raz milenca svojho celujúca. Vyšli pomaly i iné hviezdy na pláni nebeskej a každá sa akoby o závod v zrkadle vody dunajskej zhliada, či ona je krajšia, či ona je nežnejšia; a Dunaj nebráni tomu vediac, že to vodu jeho nevysuší, ani tok jeho nezastaví. Odráža sa teda žiar hviezd od chladného milenca, mokrého Dunaja a sem-tam poskakujúce svetlo okolo rieky rozlieva.V šumiacich vlnách zašplechoce svetlo. Prievozník dostal odmenu a prepravil sa nazad k Budínu. Na brehu zostali stáť dvaja v čiernom rúchu zaobalení muži a poberali sa okolo záhrad peštianskych na šíre pole.V záhradách týchto je mnoho letníkov; teraz ale sú z väčšej čiastky osvetlené, odkiaľ spozorovať, že ich majitelia, obyčajne z vyššieho zemianstva pochádzajúci, ešte ich neopustili.Zašli obidvaja čierni mužovia hodne ďaleko do záhrad peštianskych, len ďaleké pusté a teraz nočnou rosou ako-tak obživené pole prestieralo sa pred nimi.„Len tu sme bezpeční, drahý môj Jaroslav, v našich vlastných príbytkoch hrozí zrada a záhuba.“Takto hovoril starší Dobeš Bozkovický mladšiemu Jaroslavovi.Vyšli si títo dvaja mladí mužovia na slobodné pole, aby sa tu mohli bez svedkov slobodne pozhovárať o dobre vlasti a spolurodákov svojich. Postavenie oboch týchto bratancov bolo veľmi rozdielne: Jaroslav stál v priazni u kráľa Matiáša, zastávajúc znamenité úrady a hodnosti krajinské a kráľovské, kdežto Dobeš sa vplyvu dvora kráľovského chránil, činnosť svoju výlučne bráneniu práv vlasti svojej venujúc. Dobeš hlboko cítil ranu, ktorou krvácala vtedy Morava, z väčšej čiastky úradníkmi uhorskými obsadená, a práve preto myslieval mnoho a dlho, ako by sa zlému tomuto pomôcť mohlo.„Zle vyzerá na Morave,“ počal Dobeš Bozkovický, „staré zákony sa šliapu a nové nám úradníci kráľovskí natískajú, znamenité ustanovenia Poděbradove boria záhubné rozkazy novšie. A kto proti týmto nešvárom hlas pozdvihne, je vykričaný za zradcu, šľakujú a lapajú ho, statku a majetku ho pozbavujú, vypovedajú a vyháňajú ho z vlasti jeho. Ja to znášam bolestne a nikdy nemôžem byť spokojným s trýznením vlasti svojej, duša moja krváca!“ — Zastavili sa obaja, hlboko si povzdychnúc.Uhorská krajina vystúpila toho času na vysoký stupeň slávy svojej. Časy Matiášove žijú až doteraz v spomienkach uhorského obyvateľstva; Matiáš bol jeden z predných hrdinov svojho veku a pred plukmi jeho triasli sa Nemci i Osmani. Títo poslední sa opovažovali len s veľkou silou v medze ríše jeho vtrhnúť. Po celej Európe spomínala sa s úctou Uhorská krajina.Kráľ slávny a spravodlivý sedel na tróne uhorskom, koruna svätého Štefana od dávnych časov neligotala sa na hodnejšej hlave. Matiáš bol slncom medzi všetkými doterajšími kráľmi najväčším a najjasnejším. Národy svoje držal medzi sebou v svornosti. Sila jeho vojska a múdrosť jeho rady záležala síce zo Slovákov, navzdor tomu ale on ani Slováka Maďarovi a Nemcovi, ani týchto onomu ubližovať nedopúšťal. Tie časy sa už, pravda, zmenili; storočie Matiášovo odtisli časy divejšie.Akokoľvek ale bola slávna Uhorská krajina zvonka, tak z druhej strany zatemňovala jej slávu vnútorná neporiadnosť od otcov zdedená, od smrti Žigmunda až po Matiáša vnútornými rozbrojmi chovaná, ktorú ani on sám nikdy celkom zlomiť nemohol. Kráľ bol neustále vo vojnách zapletený; ríša jeho ozývala sa zvukom zbrane. Kto vládal zbraň nosiť, ponáhľal sa k Budínu, aby zamenil za tichú domácnosť hlučné divadlo vojenské. A keď tu i tu nastali časy krátkeho pokoja a kráľ prísny súd držal nad velikášmi, čo iným slabším krivdu robili, to netrvalo dlho, bo trúba vojenská ozvala sa zas a vlasť pre seba ostala bezbranná, takže sa ľud ozýval: Odišiel Matiáš kráľ, tam je spravodlivosť!Ešte pred Matiášovým dosadnutím na trón, za panovania slabých kráľov povstali mnohé neporiadky v krajine. Bohatí páni boli uvyklí stavať nedobytné zámky na tvrdých skalách, v ktoré zamykajúc sa i s lúpežnou družinou svojou, časom vybiehali na susedné krajiny a okolia. Nápady takéto boli spočiatku len proti protivníkom a súperom svojim namierené, potom ale i proti pocestným a kupcom. Matiáš síce započal búrať tieto zbojnícke hniezda, ale zamotajúc sa do vojen zahraničných, nemal času dokonale starať sa o domáci poriadok. Sila mládeže zúrila v cudzích končinách, dospelý vek zostával u domácich svojich. Preto sa lúpežníci množili a Uhorsko samo v sebe smrteľnou ranou krvácalo, keď sa medzitým na zovňajšok tislo na prednom mieste medzi všetkými krajinami. Obzvlášte ale potom, keď Jur Poděbradský, kráľ český — bol dokonal. Tento bol dozaista jediný, proti ktorému ani sila, ani lesť, ani vierolomnosť Matiášova nič vykonať nemohli.V tomto zmätku a prevrátenosti má sa hľadať i príčina pádu moháčskeho.Tá istá chyba zožierala i Moravu, bo tie isté úhony boli do nej prenesené úradníkmi uhorskými, ktorí Jiskrove časy zabudnúť nemôžuc, tým väčšmi sa odplatiť chceli ľudu moravskému za bývalé pokorenie svoje. Slávne rodiny moravské ťažko niesli nešváry tieto, medzi nimi ale najviac slávny rod Bozkovický.Dobeš, najslávnejší Bozkovec, skvejúci sa duchom hrdinským i radou velemúdrou, bol náčelníkom Čierneho pluku i najviac sa protivil tým zmätkom a prevrátenostiam. A preto všemožne usiloval sa bratanca svojho Jaroslava, ktorý bol pre svoj vtip, učenosť, miernu povahu a neobyčajnú krásu na dvore Matiášovom vysoko ctený, na svoju stranu pritiahnuť.Dôkazom toho, že stál v Matiášovej priazni, sú úrady a vysoké hodnosti, ktoré Jaroslav Bozkovec zastával.A práve preto myslel Dobeš, že Jaroslav bude môcť najviac u kráľa pôsobiť pre zlepšenie stavu Moravy. Teraz teda ich reč znela o tomto predmete.Po prestávke, po Dobešovej reči nastavšej, počal Jaroslav hovoriť: „Ver mi, brat môj, srdce kráľovo nie je zlé, zlé srdce majú závistníci naši, čo trón jeho ako netopiere obletujú; on nie je vinou biedy moravskej.“„Áno, tvoj kráľ je dobrý,“ odpovedal Dobeš, „lebo ťa urobil kancelárom, kormidelníkom! Ó, Jaroslav, nedaj sa mámiť týmito lesklými hračkami, nedaj svedomie svoje porušiť pohodlím a slávou svojou! Bo si ty sám seba dlžen svojmu národu a nie sláve osobnej! Tá ťa beztoho neminie ani na postati čiste vlasteneckej! Ba čo viac, tu je ona istejšia ako na výslní priazne kráľovskej!“V prudkej rozhorlenosti hovoril Dobeš tieto slová a Jaroslav sa začudoval nad Dobešovou rečou. „Mýliš sa, Dobeš, keď takto o mne a o kráľovi mojom zmýšľaš.“ Odpovedal nakrátko Jaroslav.Dobeš ale pokračoval ďalej. „Kráľ je nevďačný s celým svojím dvorom. Kto ho ostríhal pred Turkom? Kto dobyl Heinburg? Nebol som to ja s mojím Čiernym plukom? Či sa necedila krv moravská po poliach, na ktorých sa s divokými pluky tureckými bojovalo? Či nám nebola sľúbená sloboda? — Ach, a my vycediac mužnú krv za tvojho kráľa, teraz na to pozerať musíme, ako jeho úradníci nešetria ani zákon verejný, ani bezpečnosť a česť osobnú, ale ničia najlepšie rodiny naše, odberajúc im násilím dcéry, majetok, vyháňajúc ich z vlastného príbytku a k tomu ich vysmievajú, hovoriac im, aby pohliadli teraz na stav svoj, aby sa pohliadli v zrkadle tom, chtiac vidieť, ako to v Uhrách za časov Jiskrových vyzeralo. Hľa! To naša sloboda! — Ľud náš beduje, v nás dúfa, nám sa žaluje — a ja, keď som sa kráľovi sťažoval, to ma vyhlásil za buriča a hrozil mi pozbavením dedičnootcovských statkov!“„Preboha, nehovor také reči!“ odvetil Jaroslav. „Ty si vášnivý.“„Áno, ja som vášnivý,“ pretrhne mu reč Dobeš, „lebo som vychovanec vojny, muž prostý, otvrdnutý, neodstupujúci ani na krok od pravdy; ale ty si dobrý, lebo necítiš biedu národa v srdci oviatom blahoslavenstvom dvorským.“Na prudkú štiplavú reč odpovedal mierny Jaroslav: „Cítim rovnako ako ty, ale vidím, že Morava ešte nedospela k samostatnosti a preto nám je nutno do času slobodu len dobrotou od dobrého kráľa požadovať.“„Čo dobrotou vykonáš u ľstivého kráľa? Dnes ti slovo dá, a zajtra ho zruší. Čo urobil tento tvoj ľstivý kráľ so svojím tesťom Jurom Veľkým, myslíš, že nie je vstave to isté urobiť i s tebou, vlastným tvorom? Ó, Jaroslav! Nevieš ty, aká vrtká je priazeň Matiášova! My uňho s dobrotou nič nevykonáme.“Celý rozhovor medzi Bozkovcami natoľko len cieľa došiel, že sa Dobeš síce nedal presvedčiť o dobrote kráľovej, ale predsa uznal, že sa táto vec na príhodnejší čas má odložiť.Tak sa obrátili a šli brehom Dunaja ticho, pokojne, bez ďalšieho slova. Každý myslí o svojej zásade, nesúc v prsiach smútok nad osudom vlasti. A Dunaj pozerá na nich, vidí žiaľ v ich srdciach, on tiež plače s nimi, ale najavo to dať nemôže — len zvoľna ubieha, predcítiac, že v krajoch, po ktorých putovať bude, ešte väčší žiaľ a smútok ako tu uhliadne.Medzitým sa hviezda na nebi zavrtela, spadla a nežiarila viac svetlom svojím nad tmavistou zemou. „Tak zhynula sláva naša,“ smutne prehodil Dobeš, „ako tá hviezda a bohzná, či sa zas kedy skvieť bude na oblohe národov.“Vtom prišli až k peštianskym záhradám. V letníku Bátoryho bolo hlučno, velikáš tento uhorský dával tu slávnu zábavu. Hučiaca hudba, veselý výskot, žartovný smiech, nezrozumiteľný hluk a vravor, všetko spolu zmiešané doletovalo už zďaleka k ušiam Bozkovcov.V pozadí letníka Bátoryho bola prechádzka vysadená stromami. Tu pod týmito stromami prechádzali sa dvaja mužovia a v tajomnom zhovore zdali sa pretriasať veci i Bozkovcom dôležité, lebo medzitým Bozkovcov nespozorujúc, slová „Matiáš, Beatrix, Bozkovec“ hlasne prenášali. Neskôr ale ich zaviedol rozhovor do takého rozčúlenia, že Bozkovci nasledujúce veci počuť mohli:„Prekliata láska,“ horlil jeden, „mne tá krásna Talianka z umu neschádza; a ona? Ona mňa nemilo a bez citu odpravila, bežiac za ohavným tým Moravanom, Bozkovským Jaroslavom. Ten podlizač stojí u kráľovnej tak ako u kráľa v láske, a tak ako s týmto z cesty! A čo zas Matiáš s nami robí, to viac znášať nemožno; on nič viac, len ako my zeman, naše práva zemianske úži a panovanie svoje nad nami už skoro neobmedzene prevodzuje. Teda z cesty i s kráľom! My najviac ukoristíme z rozorvaného už okrem toho kráľovstva, a Beatrix musí byť mojou ženou. Áno tak, lebo ináč ani žiť nechcem.“Vtom sa priblížili Bozkovci.„Ha, zrada!“ zvolal jeden, vytiahol meč a rozohnal sa na Bozkovcov. Bozkovci sa bránili, ale v obraňovaní sklal Dobeš jedného z nich ťažkou ranou, čo uvidiac druhý, dal sa na útek, utekajúc ale zvrešťal: „Poznám vás, poznám, moravskí pánikovia.“ Ohliadnuc raneného, poznali v ňom Bozkovci Bakača, jedného z najhlavnejších svojich nepriateľov na dvore Matiášovom.Uhliadnuc tlupu približujúceho sa ľudstva, zrýchlili svoje kroky i prešli cez most mlčky bez slova, až sa naostatok Dobeš ozval: „Čudné! Aká tmavá je noc, a predsa sa toľko tisíc hviezd ligotá! — Áno, tak práve sme my, panuje nad nami skvelý veľký knieža a v krajoch našich všade pusto, všade tmavo.“„Dobrý je predsa náš kráľ,“ odvetil ticho Jaroslav, „on nechce, aby kto ľud náš utiskoval; ale nemá sto očí, aby všade všetko videl, čo ľudia v mene jeho páchajú.“„Strež sa ale, brat môj, jeho dobroty; ty o ňom dobre zmýšľaš, ale ver mi, že čím vyššie vyletíš k oblohe milosti kráľovskej, tým hroznejšie zvrátiš sa v priepasť vlastnej záhuby. Lebo ak ťa nepriatelia tvoji, čo ti milosť kráľovskú závidia, nezničia, to ti tým tvoj dobrotivý pán poslúži.“Medzitým stratili sa v rade ulíc budínskych.

Kalinciak_Bozkovci.html.txt

Malé KarpatyObsahI. Z Hodonína do TrnavyII. Trnava a NitranskoIII. PrešpurkIV. Z Prešpurku do Nového Města nad VáhemV. Nové Město nad Váhem a jeho okolíI. Z Hodonína do Trnavy(Senice. Štěpán Fajnor. Slovanské písně. Malé Karpaty. Dr. Hurban. Povstání r. 1848 a 1849. Holuby a Šulek. Slovenský pohřeb. Poklad Hrajnohův. Jan Hollý.)Jakoby slunce bylo té noci ani nespalo. Pražilo nemilosrdně hned z rána, když jsme z moravského Hodonína vyjeli v najatém od žida voze k Senici. Ale kdož by se z nás byl tehdy durdil na boží sluníčko! Vždyť hned za Hodonínem, jakmile minuli jsme hraničný sloup, byli jsme na svém milém, krásném i nešťastném Slovensku. Bylo nám na ténevolnépůdě, jakoby nás vypustili ze žaláře, jako bychom byli měli tu svobodu, po níž jsme se ve zděch Prahy tolik natoužili, najednou v hrsti. Jaký div, že propukli jsme v radostnou píseň, zapomínajíce v tom sladkém okamžiku na všecky útrapy lidu slovenského. Ano, rájem na pohled je celé to milé Slovensko; ale nesmíte hledět bystřeji, sic hned vyrušeni jste z opojení svého a kajete se hlubokým vzdechem. Třeba jen, abyste si povšimli tam za známou Holičí, k níž po silnici přes řeku Moravu jste dojeli, pravopisu na veských sloupích. Jste přece v Nitransku, jste nedaleko hranice moravské, jste mezi Slováky, ale ty nápisy u dědin na sloupích uvádí vás v pochybnost, je-li tomu opravdu tak. Jedete dědinami Trnovcem, Popudínem, Vlčovany, Vidovany, Radošovci, Věskou, Ozerkovem, Rybkami, ale čtete: Vlcsovany, Radosovcze atd.! Maďarský pravopis v slovenských slovech! Nuž, žasnete asi, co všecko Maďaři nedokázali! —Krajina stává se zvolna zajímavější.Od městečka Holiče je vidět věže Uher. Skalice a Hradiště. Všecky vesnice, jimiž jedeme, mají jeden ráz. Domky stavěny jsou podle sebe, mají jedny, někdy i dvoje dvéře a okolo nich jako kapličku — asi na metr vystupující výklenek, někde po straně též vrata, nad něž jako nad průjezd sahá přístřeší. Malá okna bývají okolo červeně malována a proti slunci hliněnými deskami zahražena. Obydlí kryta jsou nejvíce šindelem, někde i rákosem anebo slamou. Komíny jsou všady. V chudších horských krajinách nenajdeš takého ladu. Čím dál do hor, tím menší jsou domky, a okénka místy, zejména v samotách, jsou tak skrovna, že bysi sotva hlavu ven provlekl. Takové horské domky bývají též bez komínů; kouř vine se okny volně ven, nechávaje na bílení své stopy… Některé vísky horské činí dojem, jakoby domky jejich z pytle vysypal; tak jsou sem tam rozházeny. Vnitřek takových domků je pak hotovou duchamornou. Ani u nás však není to leckdes valně lepší. — Kudy jsme jeli, všady počínalo se pracovati v polích, na nichž viděti též pěknou kukuřici. Mužido prácešatí se velmi jednoduše; plátěné gatě, košile se širokými rukávy, čižmy (boty) a širák jsou jich celým oblekem. Avšak Slovenky strojívají se i do práce. Viděti je v červených živůtkách, modrých i bílých sukních, přes něž nosí široké zástěry. Hlavy zavijí do šátků. Ostatně kroj národní zdá se ustupovati obvyklému kosmopolitickému oděvu; ovšem ne všady na Slovensku. Jinak — jako řeč tak i kroj je tu valně smíšen s moravským.Do Senice dojeli jsme za 3 hodiny. Málo zajímavé město toto je skrz na skrz maďaronské. Již r. 1848 bojovali gardisté seničtí proti slovenským dobrovolníkům a věšeli statečně oběti svého uvědomění. Zdá se, že nejsou měšťané zdejší dosud o nic lepší; aspoň na národovcích senických je patrno, že si netroufají ani hlavy vystrčiti. Ubytovali jsme se v bídném hostinci „u Šance“ na náměstí.V Senici narodil se znamenitý národovec a spisovatel slovenský Vilém Pauliny-Tóth. Zde byl otec jeho Bedřich ev. farářem.[1]Tu rostl Pauliny na blízku starého otce Hurbana, jenž je ev. farářem v Hlubokém, dědině 1/2 hod. od Senice vzdálené.[2]V Senici je advokátem znamenitý hudební skladatel slovenských písníŠtěpán Fajnor, jenž uvedl v hudbu též asi 80 písní Heydukových z „Cymbálu a huslí“. (Některé z nich vydal jsem při „Knihovně československé“.) S Fajnorem seznámil jsem se již v Praze, když ji asi dvě léta před tím přijel navštívit.S Fajnorem a s dr. Hurbanem přijel jsem vlastně dále jednati v příčině literárního sblížení s bratry Slováky. Prvý slíbil mně totiž do „Knihovny československé“ česky psaný spis vědecký „O slovenských písních“, druhý „Paměti z r. 1848. a 1849.“ Ale po dokonané mé cestě sbližování toto rozbilo se záhy na cestě dra. Riegra do Pešti. Maďaři totiž spustili na Slováky výsměch, aby od nás žádné mravní podpory nečekali — při čemž odmítli sami hrdě i nabízené jim naše přátelství! — a oni Slováci, kteří byli našemu novému programu získáni, ztratili další chuť za takých poměrů s námi se sbližovati. Fajnor otiskl pak ukázku ze svého spisu v „Slovenských Pohladech“ slovensky a dr. Hurban slíbil otisknouti tamtéž své „Paměti“ rovněž slovensky. Další má práce v té věci osvědčila se býti na ten čas marnou. Slováci nalezli konečně i v ruských slavistech moralní podporu, aby při slovenčině vytrvali a lid nářečím svým, jemu vlastním, vzdelávali, což i ten, kdosníváse Štúrem a Kollárem o jednom spisovném jazyce slovanském pro potřeby společné a vyšší, také připustiti musí.Utlačování Slováků, které nemá snad ani mezi národy divochův podobného příkladu, žene Slováky tím spěšněji v náruč toho, jehož se Maďaři tak strachují.Ostatně každý nepředpojatý našinec pochopí, že nyní, když se literatura slovenská může vykázati tolika dobrými, ba znamenitými pracovníky, jakými jsou Hollý, Chalupka, Sládkovič, Botto, Štúr, Hurbanové, Kalinčák a j. a j.; když my pro Slováky ani toho nejmenšího na půděskutečnostičiniti nemůžeme; když odloučeni jsme od nich hranicí politickou; když Maďaři, zavřevše jim 3 gymnasia, i obecné školy zmaďarisovali a když my Slovákům českých škol dáti nemůžeme a nesmíme: že nyní není na Slovensku doba češtině přízniva; neboť k lidu mluviti třeba již jen řečí jeho vlastní a tou čeština není, přes to že se jí při církevních obřadech jedné třetiny obyvatelstva slovenského, totiž evangelického, dosud užívá.Ba dokazují to i pokusy spisovatelů slovenských; marně namáhali by se psáti nynější češtinou, která učinila od let čtyřicátých ohromný pokrok ve svém rozvoji. Těch několik žijicích starých spisovatelů slovenských píše dosti nesprávně tak zvanou bibličinou a mladší po česku mysleti a psáti ani už nedovedou.Uváděje toto všecko, neustupuji tím nikterak od svého osobního náhledu, že by Slováci aspoň vědu psáti měli jazykem českým. Na ten čas, myslím, že by ostatně provésti možno bylo pouze to, co Hodža kdysi pověděl a což krátce naznačiti lze slovy:Doplňujme se navzájem literárně.A to by snad též úplně postačilo. Budou-li totiž Slováci upozorňovati svojeť také na české spisy vědecké a odborné, jichž sami nemají a zatím ani míti nemohou, (což beztoho činí, třeba jen aby jim byly k oznamování zasýlány), budou-li naše listy seznamovati obecenstvo české s literární produkcí slovenskou: stane se skutkem přání samého Hodže a ostatní nechť podle budoucích poměrů upraví budoucnosť…[3])Pan Fajnor přijal nás vlídně i ve své domácnosti, a nahradil nám ochabující zpívání v těchto krajinách přednesem slovenských trávnic (lyrických písní) a svých vlastních skladeb na pianě. Milo bylo poslechnouti tohoto mistra. Pod prsty jeho mění se piano v zvučný cymbál, a písně slovenské uchvacují kouzlem svým, svou novostí. Nápěvy jejich jsou nejvíce mollové a často postupují dle stupnic lydických; ale jiné mění často tempo a končí dominantou. Přednesem pěvce moderního ztrácejí slovenské písně téměř svůj ráz, za to vděčno je neskonale, naslouchati přednesům rodilé Slovačiny.[4])Na Slovensku zpívá všecko. Pole, lesy, obydlí ozývají se písněmi starými a nové a nové stále se ještě tvoří. (Viz Kollárův výklad k „Slávy dceři“. V Praze. 1876. II. str. 29. a 30.) Náš hostitel Fajnor napsal kritickou úvahu, již vzpomenutou, do „Slov. Pohladů“ (I., str. 223 atd.)o slovenské písni, kritisuje zároveň vydávání „Slovenských spevů“ v Turč. sv. Martině, jichž do dnes s nápěvy šest sešitů vyšlo. „Zpěv slovenský,“ píše Fajnor, „ležel do nedávna ještě úhorem, zanedbaným námi samými, za to však vykořistěným našimi nepřáteli na ujmu naši dosť zhusta. — V samých „Zpěvankách“ Kollárových nalézáme písně, vztahující se na pohanské obřady a bohoslužbu, kterýmžto i nápěvy z větší části zachovaly se. („Hoja, Ďunďa, hoja,“ „Horela lipka, horela“ a j.[5]Zasluhují tudíž zpěvy naše zvláštního povšimnutí, a uvážíme-li jejich neobyčejný, samostatný a jednoduchý útvar, třeba jich míti za poklad drahocenný. Písně tyto mají za sebou asi 2000 let. Na své pouti podstoupily časem značnou přeměnu. V původní samorostlé podobě už málo který nápěv zachoval se. Dlouhým věkem utvořily se při nápěvech našich odchýlky. A ty jsou nejtvrdším oříškem pro sběratele našich zpěvů — — — Téměř tisícleté politické a společenské spojení naše se živlem maďarským značně působí i na vývin našich i maďarských nápěvů. Mezi nápěvy těchto dvou národů je veliká příbuznost, pro kterou těžko ustanoviti mezí. Ale přece značně se rozcházejí. Hranici určuje začátek a zakončení. V témž článku pak uvádí Fajnor důmyslně sestavená pravidla tohoto rozeznávání. — Jako zmíněné již dvě staré písně svědčí asi o jednotě našeho národu v Čechách i pod Tatrami, tak zajímavo bylo by porovnati i celou řadu nápěvů písní jiných, u nás podobně zpívaných. Mohlo se státi sice, že některé z nich zanesli do Uher Husité a čeští vystěhovalci. (Srov. na př. píseň: „Viděl som ťa, moja milá, v kostole modliaci, — němohol som bohu slúžiť, na těba hladiaci“; anebo: „Ta kremnická brána, pekná malovaná, — pod ňou moja mamička stojí uplakaná“; anebo: „Nafraštackommostě — fijalenka rostě“; anebo: „Pod tým naším okenečkem z bielej ruže kvet“ a j v.) Ostatně jako krojem, řečí, tak i písněmi blíží se asi Slováci tu Čechům a Moravanům, tam Polákům a Rusínům. Krakovjaků polských zpívají Slováci mnoho a slovenská píseň okrásné Kateřině, utopivší se raději v Dunaji, než by šla do tureckého haremu, podobá se baladě rusínské: „Oj, pojechau Romanońko“[6]velice. A tak našlo by se příkladů mnoho.ZeSenice, která má asi 3000 obyvatelů, vidět je na východě hrad Branč, na jihozápaděMalé KarpatysBílou Horoua vrchemSedlem. Z této i z oné strany cestovali jsme okolo jejich svahů, nutno tedy, abychom si jich povšimli.Malé Karpatytáhnou se směrem severovýchodním v rovině mezi Moravou a Váhem v délce 8 mil. Nejvyšší hora tohoto pásma,Větrník, dostupuje výše 2500’. Počínají pak hned u Prešpurku a končí u Bílých Karpat, které činí rozhraní mezi Moravou aUhry. Ani těchto nespustili jsme s očí; neboť majestátníJavorina(vys. 3000’), na níž si Slováci s Moravany ruce podávají, často na jejím temeni schůzky z obou stran pořádajíce, dále Lopeník (vys. 2871’), Holý Vrch (vys. 2618’), Mákyta (vys. 2904’) a j. v. přitahují k sobě člověka z dálky. Malé Karpaty jmenuje lid nejčastěji Bílými Horami; slovenský učenec Dionýs Štúr jmenuje celý polověnec vrchů pohraničných Hor. Uherska Beskydem, jejž průsmyky dělí na více částí. K západnímu počítá Javorinu. Jižní část Malých Karpat obsahuje staré žulové hory, z kterých se zvedá nad městem Modrou pyšnýKogel(2070’). Severní čásť až po Smoleňský zámek a přechod nádašský, kterým jsme pak ze Senice k Trnavě další cestu nastoupili, složena je z vápenných skal. A ta jmenuje se zvlášťMalá Bílá Hora. Nad městečkem Březovou vzpomenouti pak třeba Březovou Horu, a třetí pásmo vápenných hor od Prášníka k Nov. Městu nad Váhem, na jehož výšině stojí troskyČachtic, nazýváno jeNedzé Hory. Na sever od Čachtic leží pamětihodná čásť těchto skalin. Tam navštěvuje turista pověstnýKarst, kdež najde kotliny, průvaly, v nichž se voda tratí a až v Čachticích opět ze země na povrch vyvírá.Hory tyto nejsou ovšem tak úchvatně krásny, tak neobyčejně malebny jakoTatryvysoké, ale mají svůj zvláštní lákavý půvab. Halí se v roucho bujné zeleně a zdobí se pestře skalami. Na jedné takové skále stojí připomenutý juž hrad Branč u Sobotiště. Pěkně obklopeny jsou Bílé Hory na západě vršky záhorskými a na východě utěšenou rovinou Trnavsko-požuňskou. (Prešpurk, starou Břetislavu, jmenují Slováci i Maďaři Požuní.) Řečištěm Váhu odděleny jsou hory tyto od pásma horNitranských, na něž je od Malých Karpat pěkné podívání. Okolo Senice není krajina zajímava; avšak pohled na Malé Karpaty je pěkný.Ze Senice navštívili jsme v Hlubokém dra.Hurbana. Došli jsme tam večer v průvodu p. Fajnora a zemřelého nyní již učitele Štěpity. Přijetí dostalo se nám velmi srdečnéhojako všady na Slovensku. Dr. Hurban, ač již stařec, je postavy dosud junácké. Dojem síly duševní a tělesné prozrazuje ohnivé oko, rázné pohyby a zvláště upřímná, otevřená řeč. Řečníkem je Hurban i mezi svými proslulým a slaveným již od dobrovolnických agitací z r. 1848., kdy tisíce lidí uchvacoval svou výmluvností. Pravím-li, že je řečníkem i mezi svými, řekl jsem tím již, že je řečníkem řečníků; neboť tvrditi lze: co Slovák, to dobrý řečník.Hurban žije na své faře se svojí chotí, statečnou Slovenkou, s kterou odchoval již několik dětí. Ze synů jeho připomínám jen Svetozára (Vajanského), jenž vstoupil v šlépěje otcovy, vydávaje „Slovenské Pohlady“ a pracuje nadšeně na oslavu jména slovenského.Na faře Hurbanově zastihli jsme právě i starého faráře ev. Lad. Paulinyho, strýce zvěčnělého Viléma Paulinyho-Tótha, jenž přišel Hurbana navštíviti z blízké dědinyPrietrže. Stařec tento býval druhdy i literárně činným; napsal do prvého roč. Hurbanovy „Nitry“ (1842), tehdy ještě české, veselý „Kocourkov“. U něho v Prietrži hledali seničtí maďaroni r. 1848. Hurbana na faře, v kostele, v kryptě, šťourajíce bodáky i do popele jejího! Zatím, co nám pí. Hurbanová připravovala na kvap večeři, provedl nás dr. Hurban po své malé, spořádané domácnosti. Fara, jeho jest jednou z nejchudších evang. far na Slovensku. (Hurbanův příjem činí ročně, tuším, 40 zl. a asi 50 měr obilí!) Avšak Hurban neopouští svých věrných Hlubočanů, kteří s ním a za něj trpěli v bouřích záříjových r. 1848. Na faře své ma pěknou knihovnu. Kratochvílí jest mu zahradničení. Ma pěkné dvě zahrádky; v jedné pěstuje i tabák. V Uhrách totiž dovoleno sázeti na několik čtvermetrů půdy tuto lidstvo blažící květinu, pro vlastní potřebu, začež platí se jistá daň.Nastává mi ještě nesnadná úloha, vylíčiti život tohoto dosavadního předního náčelníka Slováků. Narodil se 19. března 1817. vBeckově, kdež otec jeho byl celou řadu let ev. farářem. Do škol chodil v Trenčíně, pak plných deset let v Prešpurku, kdež skončil studia gymnasijní, filosofické a bohoslovecké. V Požuni byl od r. 1836. do roku 1840. oporou slovenské národnosti. Roku 1840. stal se kaplanem vBřezové, a Březová to byla, která prvá rozvinula o několik let později prapor slovenského povstání. Literární činnosť Hurban započal roku 1830. pracemi českými. R. 1843. zvolen byl farářem v Hlubokém. Před tím ještě r. 1841. cestoval po Čechách a na Moravě, kterouž cestu popsal a v Pešti téhož roku vydal. („Cesta Slováka k slovanským bratom na Morave a v Čechách.“) V letech 1843. — 1846. měl veliký podíl na Štúrových „Nár. Sloven. Novinách“.R. 1845. vystoupil proti hrab. Zayovi, který chtěl za příčinou maďarisace slučovati slovenské luterány s maďarskými kalvíny. Hurban vydal tehdy spis: „Unia čili spojení luteránů s kalvíny v Uhrách“, za nějž jmenován byl universitoujenskoudoktorem theologie a panovníkem odměněn zlatou medalií. Od r. 1842. vydával připomenutou již „Nitru“, sborník to prací ponejvíce básnických a beletristických vůbec. Do r. 1854. vyšlo pět ročníků, šestý a sedmý pak r. 1876. a r. 1877. Posledními navrátil se k opuštěné druhým ročníkem češtině. Důležitým časopisem vědeckoliterárním byly r. 1846. založené jeho „Slovenské Pohlady“, do nichž napsal Hurban sám obšírnou rozpravu: „Slovensko a jeho život literární“. Samostatně vydal více než dvacet spisů, z nichž vynikají česky psaná povídka„Gottšalk“(v „Slovanských Besedách“ v Praze r. 1861. otištěná) a hist. román„Olejkár“(v „Nitře“, III., 1846.), kterým učinil na Slovensku sensaci. Mnohé písně Hurbanovy, politicko-národní, na Slovenskuznárodněly. Roku 1848. a 1849. vztyčil Hurban se Štúrem a Hodžou na Slovensku prapor svobody. Tehdy byli Hurban a Štúr všady, kde jich bylo třeba: po Slovensku pořádány schůze lidu v Čechách, v Horvatsku, v Srbsku, ve Vídni hledali pomoci a přátelství pro povstání za dynastii proti Maďarům na svržení této bojujícím. Docházím k památným dnům zářijovým r. 1848., za kterých Bílé Hory a Nitransko byly jevištěm rozpoutaných vln revolučních.Zmateka slabost zardousily toto první slovenské povstání dobrovolníkův. Vojsko císařské, nevědouc, koho má poslouchati, bojovalo s maďarony, Slováky, t. zv. gardisty, proti ochrancům trůnu. Ještě před povstáním slídili gardisté v okolí hlubockém po Hurbanovi, jehož ministerstvo uherské rádo by bylo dostalo. Ochotou vyznamenala se zejména gardasenická, čistě slovenská (!), kteráž udeřila na vzpomenutého již ev. faráře Paulinyho v Prietrži. Lid zpíval si pak dlouho posměšné verše:„Ta senická garda po poli behala,v prietržskom kostole Hurbana hladala.“Ještě hůře řádila však v samémHlubokém. Tak samojediná tehdy choť Hurbanova zkusila muka nevýslovná. Předzvěstové maďarské lžisvobody postavili před samou faru šibenice a divoce povykujíce: „už ho máme, jdeme ho věšet!“, vrhli se do světnice opuštěné paní, kde po svém obyčeji hospodařili. Trapná musila to býtí chvíle pro bodrou naši hostitelku, která o svém choti nevěděla. Zatím Maďaři sami vyzývali Slováky k povstání. V „Košu hirlapě“ tehdy ironicky psali o žádostech slovenského národa, ze všech stran ve schůzích lidu přednášených: „Když chtějí míti Slováci v Uhersku práva, nechť si je dobudoumečem.“ Vůdcové Slováků: Štúr, Hurban a Hodža museli utéci se do Prahy, aby zachránili život. Z Prahy nastoupil Hurban za nedlouho cestu k Horvatům a koncem srpna r. 1848. zajel i do Vídně. Tam sešli se vůdcové tito všichni a utvořivše „slovenskou národní radu“, sebrali 500 mužů s nimiž vtrhli do Uher. V radě té zastupovalivojenskévěci Češi: Zach, Janeček a Bloudek;politickéjmenovaní tři Slováci, kteří si přibrali za tajemníky B. Nosáka a D. Bórika. Celá pětina první této dobrovolnické „hotovosti“ bylačeská. Ji řídil nášJ. V. Frič. V setnině jeho byli tehdy jmenovitě Farský, Korbel, Kilián, Třebický, Polesňák a v. j. Čestnými důstojníky byli dále technikové Noák, Kouba, Bárta, Nosek, Nedvídek a j. Malá ta hrstka mužů překročila hranice uherské 18. září r. 1848. a rozložila se zatím vMyjavě, odkudž vydávány proklamace k slovenskému národu, kdež přijímáni vyslanci jiných obcí a posily. Hned 19. září dorazila do Myjavy posila zBřezové, 500 silných, krásných mužův, a tolikéž přišlo z okolí, takže národní rada vládla okamžitě silou 1500 mužů. V týž den opustila Myjavu setnina cís. vojska, která se vyjádřila, že poslouchati bude jen rozkazů ministerstva maďarského. Myjava byla tudíž v moci dobrovolníků, jichž počet juž 21. září vzrostl na 3000 mužů. Tisíc ponechán jich v Myjavě a 2000 vybraly se ještě týž den doBřezové, kdež rozmnoženy řady dobrovolnické na 8000 bojovníků. V Březové prohlásili měšťané sami všeobecné zbrojení; staří měli hájit město, mladí vybrati se s kolonou dobrovolnickou.Mezi Maďary a maďarony nastal tehdy hrozný poplach. Přicházejícího bána Jellačiče nelekali se tak, jako dobrovolníků slovenských; neboť zlé svědomí poráží hrůzou. Proto hrnuly se ode všad gardy k Březové a Myjavě, jichž cesty označeny byly požárem a dýmem. Dne 22. září strhla se již první bitka pod vrchem Bradlem. Ze tří stran učiněn prudký útok na Březovou a všady byl vítězně odražen, ač Slováci měli sotvatisíc střelců; ostatní mužstvo vyzbrojeno bylo zbraní selskou: celé prapory záležely z kosinářů, cepařů, sekerníků, kteří byli rozděleni mezi setniny střelecké. Rozprášeny prchaly gardysenická, šaštinská, gardy maďarské i vojsko císařské, bojující proti ochráncům dynastie! Jedna setnina (Ceccopierova) byla odzbrojena a mnoho koní, střeliva a j. věcí nepříteli odňato. Byl to den vítězství slovenského, den radosti a jásání. Dne 25. září pochovány první oběti povstání. Hurban řečnil nad otevřenými hroby. Pár dní přešlo pak v pokoji. Národní rada pokračovala zatím v organisaci bojovníků. Hurban však onemocněl zimnicí, která ho po celé další první povstání neopustila. Avšak vzdor tomu staral se svědomitě o dobrovolníky, aby nouze neměli.Na den 26. září určena byla výprava na potrestáníSenice, kdež se maďaroni sbirali. Avšak Slováci vidouce kol do kola četného nepřítele, neměli dosti odvahy; cítili také velmi nedostatek střelné zbraně. Plán Zachův zničen několika setninami cepy ozbrojených sedláků, kteří nedůvěřujíce této zbrani, ze zadu počali utíkati, čímž způsobili zmatek. Centrum stálo však pěvně a z obou stran stříleno, aniž by jedna druhé ublížila. Na noc utáhli se dobrovolníci zpět do Březové.[7]Předvídajíce smutný konec, opustili je ten den již sámHodžaaNosák.[8]Vůdcové slovenští zklamali se, domnívajíce se, že jakmile se jen zjeví, povstane celé Slovensko. Ani bán Jellačič nebyl jim nic platen, a dobrovolníci sami v úžasu tázali se,proč mají bojovat proti cís. vojsku, které se bije za Košuta?— Avšak vzdor této ochablosti sbili dobrovolníci ještě 27. září uStaré Turévojsko i gardy maďarské. V Turé vyvedeno pak ze sklepů množství vyhladovělých a zmučených ubožáků. Zrádné toto město samo bylo pak zapáleno. Dobrovolníci odešli odtud po namáhání toho dne na myjavskékopanice(vesnice)Poradí, kdež si odpočinuli. Javořinské to Poradí nazývá Hurban (v „Nitře“, roč. VI., str. 139.) pravým apeninským pohořím: samé návrší, dolinky a stráně horské, posázené řadami domků, stodol, sadů a zahrádek. Leží na východní straně Javoriny. Tam svedena byla poslední bitka, kterou za své vzalo prvé slovenské povstání. Nepřítel četný blížil se, nár. rada nahlížela, že také přesile neodolá. Nadešel den 28. září. Dobrovolníci ustupovali a jen ještě blízko Myjavy za stromy se kryjíce, do nepřátel stříleli. Zde vydrželi boj odvážný Bórik, Polesňák (Čech) a 16 jiných dobrých střelců do odpoledne, až střelivo, které měl na starosti Valášek, dostalo se na bezpečné místo. Potom pak všecko couvalo k hranicím. Za hranicemi vLhotkáchzastavili se ještě a propustili zajatce. Zde se předčasně rozloučili. Někteří byli pak na cestách a po ulicích měst moravských od cís. vojska ubíjeni, jiní v Hradišti žalářováni a teprv na rozkaz ministerstva války propuštěni.[9]Že Myjava a Březová ušly pomstě gard maďarských, přičítá se jen děsné bouři přírodní, která ten den divokým svým řáděním dokončila. V Nitransku nastoupilo potom věšení. Jati jmenovitě stateční mladíci Holuby a Šulek, o nichž se níže zmiňuji; zajato mnoho Myjavců, Březovanů, Vrbovčanů, Hlubočanů, Čačovanů atd. Z jediné obce Krajného odvlečeno 80 lidí! VHlubokémjato 10 lidí a mnoho domů vyrabováno a popleněno. Žaláře ve Fraštáku, Leopoldově, Nitře aSenicibyly naplněny mučedníky, kteří se nespasili útěkem. V Senici odsoudili na šibenici čtyry Slováky, zejména rychtáře zČačova, Martina Bartoňe, který řekl svým soudcům na otázku, uznává-li, že zaslouží pokutu smrti (za to, že u něho nalezena jedna slovenská proklamace!): „Skorej (dříve) stě vy zaslúžili šibenicu, ako já!“ S ním byl odsouzen iSvatík, že prý četl a předčítal slovenské noviny! V Senici odbývaly se popravy dne 13. a 18. října. Ubožáci po dvou pověšeni. 17. října r. 1848. vydal pak v Budapešti „jménem krajinského vlasť obraňujícíhozveritělstva“ Lud. Kossúth[10]vyhlášku, kterou vypsal po 50 zl. odměny za hlavy nár. vůdců: Štúra, Hurbana a Hodže.[11]Slíbil jsem, že se zmíním zvlášť o zvěčnělých dvou slovenských mučednícíchKarlu Holuby-maVilkovi Šulek-ovi, kteří svou odvahu životem zaplatili. Karla Holubyho před jeho statečným vystoupením neznal nikdo. Bylť mladíkem sotva 21-letým. Postavy byl nízké, pohledu drsného, ale na nejvýše prý významného, očí velkých, ohnivých; hlavu míval nakloněnu do předu, plecí byl širokých, kroku pevného, hlas měl hluboký. Představil se „slovenské nár. radě“ na Březové (21/9. 1848.) s puškou v ruce takto: „Uznávám, že bědnému našemu národu spomoci může leda „národní rada“! Tu mne máte, pánové, k službě svojí. Chci plnit vaše rozkazy, poslouchat vás slepě! A uznáte-li za dobré, abych si touto vlastní kulí hlavu prorazil, rozkažte, a já ležím před vámi!“… A už měl natažený kohoutek na své dvojce…Podobný jemu byl mladýVilko Šulek, mladší bratr Ludevíta, jenž zemřel nedlouho před tím v pevnosti komárnské v 24. roce věku svého smrtí rovněž mučednickou. Vilko Šulek znám byl už „slovenské nár. radě“. Studoval, jakmile ale propuklo první povstání, nechal studií a vedl lid pod slovenské prapory. Byl povahy ohnivé. V mysli jeho dozrával prý ideál slovanského junáka, naplněného tužbami, které se ve světě přítomném směstnati nemohou… Práce a neunavná činnosť byli živlové, kteří ho v životě udržovali, jinak sotva by byl snesl ten odpor, který pozoroval mezi svým ideálem a skutečností. Vždy k boji a vždy k smrti byl připraven. Když mu zemřeli rodiče, vytrhl jej nejstarší bratr Imrich, odrodilec, ze studií na zlatnictví. Pět let strávil Vilko při řemesle, ale jakmile se vymanil z poručnictví bratrova, vrátil se podporován bratry ostatními s uhospodařeným skrovným svým jměním zase k vědám a studoval dále v Modře, kdež byl miláčkem prof. Karla Štúra, pokud ho r. 1848. nevyburcoval k obraně Slovenska. V bojích těch vykonal nejeden odvážný čin. Po odchodě slovenských povstalců Šulek zůstal na Slovensku u svých příbuzných v Krajném. Dohnány ve své historiiprvníhosloven. povstání (str. 128) mezi jiným, o tom, co se dále stalo, takto asi píše: Lidu řekl, aby všecku vinu před soudci statariálními svalil na něho, naň se odvolával a sebe tak před pomstou Maďarů ochránil. Šulek se obětoval za lid. Varování přátel, aby prchl, neuposlechl. „Kdyby nenašli mne,“ pravil, „vzali by do vězení mého švagra, a ne-li toho, druhého, na komsi musí shořet pomsta našich vrahů. A kdybych byl ten čas na 80 mil vzdálen, přece bych se těm katům sám dostavil!“ Když přišla pro něho veliká síla gardistů (mezi nimi též dva synové hrab. Zay-e) odpověděl naddůstojníkovi, který ho vyzval, „aby odstoupil od svého předsesevzetí, aby se odřekl Slováků a za národ (rozuměj maďarský!) pracoval,“ takto: „Áno, za národ ja chcem žiť aj zomreť; ale za národ môj slovenský!“ — Všichni obdivovali jeho charaktér. Ba sami soudcové statariální byli pohnuti jeho šlechetným zápalem. Netajil nic; vyznal, že bojoval, pracoval, žil — ale že chce i zemřít za slovenský národ, a proto ani neprosí o „milosť“. Ve vězení trávil celé dny a noci se svými věrnými spoluvězny při pobožnosti. Když už tušil konec svého života, vyžádal si od příbuzných v Krajném nové šaty, aby prý se mohl pěkně přistrojit na cestu k šibenici. Poslední slova, která jim na lístek tužkou napsal, byla: „S Bohem, více se neuvidíme, jsem pod statariem. Vilko Váš.“ Dne 20 října pevným krokem kráčel tiše na popraviště. Chtěl před smrtí promluviti ještě k lidu. Leč jak řekl: „S Bohom, národě môj, pozdravuj moju rodinu —“ dali udeřit na bubny, a Vilko Šulek odsouzen byl k věčnému mlčení. Památný je list od nepřítele povstání Karla Adamiša, který Šuleka připravoval k smrti, a o posledních okamžicích jeho dával zprávu příbuzným. Z listu toho vyjímám: „Dne 20. října po přečtení jemu na frašťáckém městském domě ortele smrti vešel jsem k němu do věznice. Smutná to, věřte, povinnosť. I nalezl jsem jej tichého. Mezi jinými řečmi tázal jsem se ho: zdaliž v této rozhodné době svého života uznává a cítí, že proti zemi a zákonu jednal? Odpověděl: „Ano, to uznávám, že jsem proti zemi a „zákonu“ jednal, ale umru pokojně.,“ — — Přišel rozkaz sednouti na vůz — i posadil se odhodlaně. Nedaleko od fraštáckých mostů se mne najednou ptal: „Nevíte, kde mne pochovají?“ Já se odpovědi vyhýbal, on pak řekl: no, však je všecko jedno. A více nebylo z úst jeho ač se zdál tichý a pokojný, až po popravní místo slyšeti. Tam odhodlaně vyslechl ještě jednou ortel náhlého soudu, šel pevným krokem pod šibenici, pak když již nahoru vytáhnut byl, zapomenul — čemu se nedivím — na mou prosbu, aby jako evangelik žádného pohoršenígarděvůkol stojící větším dílem, ba vůbec —náboženství římsko-katolickéhonezavdal, a zvolal hlasitě: „S Bohem, národe! (Všeobecné mumlání.) Pozdravuj moji rodinu!“ Pak dokonal. Na třetí den byl pochován.“Rovněž odvážně kráčel k smrti přítel Šulekův,Karel Holuby. Odveden byl z Lubině, od rodičů, byv prý vydán gardě samým otcem, dle domnění maďaronem.Všecka muka a hrozby nepřátel mužně a hrdě snášel; soudce svoje leda o to žádal, aby ho nemučili žalářem a inkvisicemi, ale když mají, aby ortel smrti nad ním vyřkli, že je přichystán a hotov kdykoliv duši položit za národ slovenský. Odpravili ho dne 26. října téhož roku.Když mu výrok smrti oznámen, a on měl se již ubírat na popraviště, ještě si sám kabát spravoval a s opovržením a ironií svou hovořil: „Škoda by bylo maďarskému katu nechatnovýburnus!“ Před odchodem tázal se, s jakým duchem umíralŠulek. Na to, zvěděv, jak si tento slovenský junák vedl, v divoké prý radosti rukama tleskal a směje se hovořil: „To je dobře! Nechť vědí Maďaři, že ani jen jednotlivců není sto zlomit jejich tyranstvo!“ — K popravišti kráčel vesele a plačícím okolo ženám pravil: „Co pláčete? to je moje svatba; letím s radostí do náruče svojí nevěsty!“ Na otázku kněze, která je jeho poslední žádosť, odpovědel: „Žádná jiná jen ta, abych byl pochován vedle Šuleka!“ Tázajícímu se dále, co vzkáže otci, odvětil: „No otcovi! — — toho pozdravte — — — ale matka… ej, ta chtěla sama plést provaz na můj krk… to mě bolí!“ —[12]Pod šibenicí nedal katovi k sobě přistoupit, ale sám si kabát svlekl a šátek s krku sňal. Poslední slova jeho byla: „Vedle Šuleka mne pochovejte!“Tři dni nechali každého viset, a za celý ten čas zůstali v tvářibílí. Z toho povstaly pak mnohé pověsti v lidu, který je pokládal za nevinné, chodě ty dni k nim s pobožností jako na pouť a nechávaje prý pod jejich šibenicemi děti si hráti. — Zajímavo je zvěděti, co se stalo s jednotlivými osobami, které byly příčinou, anebo měly účastenství při smrti těchto junáků. Kat zemřel za pár dní po popravě; baron Jeszenák, který podepsal výrok smrti, šel za rok touž cestou ze světa sám. Byl pověšen vojskem. Kněz Adamiš zemřel nakrčnínemoc…R. 1849. na jaře pochovali slovenští dobrovolníci tyto mučedníky s poctou, nasypavše jim mohylu. Navštívili jsme na cestě tato místa, avšak kde leží tito šavlemi slovenských dobrovolníků znova zahrabaní mučedníci, těžko bylo zvěděti. Bylo by záhodno — kdyby okolní maďaroni dovolili! — hrob obou junákův označiti aspoň nějakým kamenem. Ale tak — spokojiti prý se musili Slováci tím, že jakýs inženýr učinil na mapě znamení, kde asi památný hrob ten leží!Na konec připomínám zde básničku zvěčnělého Paulinyho z r. 1851.: „Intermezzo“, kterou nešťastným slovenským jinochům věnoval, uživ k ní pověsti lidu, že šibenice, která byla po popravě těchto zapálena, hoří každý rok ve výroční den jejich smrti o půlnoci — nad jich hrobem… Takétruchlohrabyla jim věnována.[13]Uváděti do podrobna další řádění maďarských soudů zde ani nemohu. Připomínám ještě jen v Žilině popravených sedm obětí, a celou řadu jiných, statečnosť svou na všech stranách Slovenska smrtí zaplativších, ba zhusta i zcela nevinně utracených lidí. (MlynářeSpěvákaz Kostivarské při B. Bystřici, Vozára z Osady atd. atd.) Postačí, povím-li, že počet těch obětí vzrostl nad 80.Nemusím ani podotýkati, že do bouří maďarských v letech 1847. a 1849. zasáhlo vojskoruské. Maďaři byvše pokořeni s této strany, přirozeně nenávidí spojence tehdejšího Rakouska. Za to Slovákům přispěli Rusové včas: Na pouhou zprávu, že jsou na hranicích, zalekly se maď. guerily a pouštěly zajatce slovenské, jichž očekával již osud Holubyho a Šuleka, na svobodu. Připomínám jen slavného básníka Andreje Sládkoviče, který by jinak snad byl zahynul. (Viz Životopis při Spisech Sládkovičových, v „Nár. Bibl.“ vydaných.) Lid slovenský vzpomíná tudíž rád na ruské „sokoly“. — Bylo by dobře vyšetřit původ této písně:Lietali, lietali havrani nad nami:milý, mocný bože! cože budě s nami?Sokolov, holubov, všetkých rozplašili,krahulcom, jestrabom škrtiť dovolili.Pokial ti sokoli po krajně lietali,potial i holuby smelo hrkútali.Teraz vtáci škrtia a sovy húkajú;holuby po kútoch smutno sa skrývajú.Ach, milí sokoli, semže, sem sa majtě,holúbky, hrdličky vyplieniť nědajtě!(„Spevy“, str. 125.)Řádění maďaronskému učinil konec jenerálŠimonič, ale za ním v hor. Uhrách sbíralo se zase vojsko maďarské. Avšak pořádek způsobili tu vůdcové prvého postání slovenského, kteří bojovali pak již po boku cís. vojska. Dvě bitky svedeny byly s pomocí nových dobrovolníků u Budatínu při Žilině. Poprvé byli Maďaři od Budatínu zahnáni 11. pros. r. 1848. Vojsku a dobrovolníkům velel plukovník Frischeisen. Avšak brzy musil tento ustoupiti na Čacu a do Jablunkova, kdež posilnili se vojskem, jemuž velel jenerál Götz. Pod jeho velením svedena pak druhá bitka při Budatině 2. ledna r. 1849. šťastná, i byli Maďaři od Žiliny až k Strečnu pronásledováni. U Strečna se pak zabarikadovali, načež jenerál Götz je obešel a ke Kremnici zapudil. — Povstání slovenské po 2. březnu udržovalo pak pořádek v hor. Uhrách až do konce dubna. Potom, když byla hlavní armáda Windischgrätzova přemožena, utáhli se dobrovolníci, nemohouce odolati nepříteli, do Haliče. Bloudek řídil tuto výpravu a počínal si zmužile jmenovitě v bitce u Prešova. V lednu, únoru a březnu r. 1849 dály se četné schůze národovců slovenských v Turci, Oravě, Liptově a v Prešově, kdež ustanoveno, poslati vyslance k trůnu nového panovníka s prosbou, aby Slovensko před ukrutnictvím Maďarův chránil.Poselství to předpuštěno bylo 20. března 1849 a propuštěno s nadějemi do budoucnosti…Na dolním Slovensku uspořádal povstání nové Hodža. Dobrovolníci jeho bojovali pod velením Janečkovým při dobývání pevnosti Leopoldova a Komárna. Z tohoto i z Bloudkova sboru spojily se pak zbytky pod Rimavským (Franciscim), který sbor dostav potom vůdce majora Levartovského, rozmnožen byl pomocí Štúra, Hurbana i Hodže na 4000 mužů. Tito pokořili guerillu. V Gemeru činili pořádek Rimavský, Daxner a Bakulíny, kteří byli dříve tam na smrť odsouzeni a prchajícími Maďary v Pešti ve vězení zapomenuti, pak přičiněním Paulinyno osvobozeni.[14]Hurban sám o dalších povstáních takto píše (v „Nitře“, VII., 373): „Po nezdařeném povstánízářijovémr. 1848. vznikla rozepře mezi Štúrem a Hodžou, kterou utišit nebylo mně možno, a tím stalo se, že když jsme na novo ustanovili pokračovati v boji za práva slovenského národu, a to po boku cís. armády, k čemuž jsme také od hlavního velitelství armády v listopadu r. 1848. svolení dosáhli, a sebravše na počátku listopadu na hranicích moravsko-slovenských rozptýlené dobrovolníky, připojili se k cís. sboru v Těšíně, jemuž velel plukovník Frischeisen: Hodža ve spojení s Bernardem Janečkem ucházel se u jenerála Šimoniče, který zatlačen byl Maďary až k Hodonínu a na novo postoupil útočně kSenici, by za postupujícím armádním sborem sebrati mohl ze zářijového povstání rozptýlené slovenské dobrovolníky v Nitransku. U Leopoldova velel pak Janeček, odkudž táhl ke Komárnu, kdež strávil sedm neděl. Když pak nucen byl odtud se vrátit, posláno jich do Skalice (uher.) kdež velitelství slovenského sboru přejal bar. Levartovský[15]a v máji r. 1849. znova ho zorganisovav, přísnou disciplinu zavedl. V sboru tom bojoval Pauliny (zprvu násilně honvedem učiněný!) a Francisci, Daxner, Bakulíny a j., které Windischgrätz z maďarského vězení 12. ledna r. 1849. propustil.“ Hurban sám na konec ledna byl s dobrovolníky ostatními v patách od Švechatu v Turci prchajícímu Görgeyovi, v Oravě a v Liptově.Štúr, Zach, Bloudek, Bórik a j. shromáždili se s Hurbanem kolem slovenské korouhve devatenácti setnin Nitranců, Trenčanů, Turčanů a Liptovců.„S pádem Windischgrätzovým,“ píše Hurban, „rozpuštěny byly sbory povstalecké, Zach odešel do Srbska, Bloudek vstoupiv do císařské armády, přeložen byl do Hranice. Avšak brzy opět vyzval jsem se Štúrem národpo třetí, aby ku sboru povstalců, z obou prvých povstání ve Skalici a v Račisdorfě koncentrovaných, poslal své syny, čímž doplněn byl asi na 3000 mužů a vystrojen úplně nákladem erárním. Velel mu Levartovský. Sbor tento rozpuštěn byl 21. listopadu 1849 v Břetislavi (Prešpurku).“ Při slavnostním tom rozpuštění rozdávána byla dobrovolníkům slovenským báseň Paulinyho, Levartovskému věnovaná a skvostně vytištěná. (Viz jí v „Básních“ Paulinyho. V Turč. Sv. Martině, 1877. Str. 88. a násl. Tamtéž ukázky z „Pressburger Zeitungu“, velmi vřele psané o dobrovolnicích.) Ba jmenovaný list německý přinesl i německou báseň: „An das slowakische Freicorps bei dessen Auflösung“ (viz ji tamtéž u Paulinyho), z níž vyjímám na ukázku tyto verše:„Keines Fürsten Sold und Mahnunghat gestürzt Euch in die Schlacht,nur die Lieb’ zu Eurem Volkehat zu Helden Euch gemacht.“Konečně ještě uvádím dotvrzení Hurbanovo, že povstánízářijové(1848) vydržováno bylo národem samým a s pomocí zvláštěSrbů.[16]Při druhém povstání byli prostí dobrovolníci vydržováni z vojenské pokladny jako řadové vojsko; důstojníci pak přijímali podporu z národní pokladnice, pozůstalé z prvního povstání; neboť z vojenské nebylo jim více přiřknuto než prostým vojínům.Sbor Hodžův byl podporován z Čech.(„Nitra“ VII., str. 373 atd.) Při třetím povstání i tato věc byla více konsolidována.Povstání slovenská, jak sám Hurban uznává, neskončila se zvláštním prospěchem pro věc slovenskou. Zásluhou třetího sboru jest jen, že vyklidil Slovensko z guerill a počestně pohřbil slovenské mučedlníky, v Senici a v Hlohovci (Fraštáku) na šibenicích utracené.Připomenuté samým drem. Hurbanem zásluhy dobrovolnických povstání slovenských zdají se býti ovšem ne tolik vážné, aby byli stály za krev tolika obětí. Avšak kdo zná zoufalé postavení Slováků naproti Maďarům, kteří je sami k mečům dohnali, uzná, že Slováci ani jinak jednati nemohli. Při povstáních těch vidíme, bohužel! že větší část Slováků bojovala se svými utiskovateli, s Maďary, ba že i popravy slovenských obětí jen renegátům slovenským na vrub přičísti se musejí.Co se týčezmatků, jaké nastaly pri prvním povstání slovenských dobrovolníků, a o nichž jsem se již zmínil, třeba ještě připomenouti dvě věci. Předne porazilo prý je takénáboženské nedorozumění. (Lichard, „Pokladnice“ 1850.) „Sloven. nár. rada“ opomenula prý získati některého známého jména katolického Slováka; a právě toho použili nepřátelé, aby klamali lid „vojnou náboženskou,povstáním luteránův.“ Za druhé, zmatek způsobený tím, že vojsko císařské bojovalo zprvu s Maďary, zvýšil i podvržený manifest císaře Ferdinanda proti povstání slovenskému, který byl 20. září r. 1848. vTrnavěvydán.Po bouřích zde stručně vypsaných vrátil se Hurban na svou faru do Hlubokého. Byl činným opět literárně, vydával dále „Nitru“ i „Pohlady“, byl a je všady, kdež ho třeba. A tak je Hurban svému lidu učitelem i knězem, všestranně vzdělaným spisovatelem theologickým, básníkem, žurnalistou atd., je zápasníkem politickým (nejednou i žalářovaným), je vůdcem jeho vojenským.Je mu však také otcem; a nemůže býti hodnosti větší, než je tato, kterou mu věrní Slováci vyslovili svou plnou důvěru.[17]Pochopitelno, že Maďaři a maďaroni nepopřávají starému Hurbanovi ještě ani teď oddechu. Letos musil podati žalobu na bídného utrhače, který ho vinil z drancování Budatínu. Rozumí se, že maďarská porota vzdor výtečnému hájení zástupce Hurbanova dra. Pavla Mudroně a písemnému svědectví samé tehdejší budapešťské „vlády“ žalobě této místa nedala. Jak zuřivě počínají si Maďaři i v „maličkostech“, uvádím za příklad jednoho ze synů Hurbanových, na němž ve Výhních (v Těkovské župě) žádáno, aby se odřekl svého jména nebo změnil je aspoň na „Urban“; jinak prý ho v státním závodě ponechati nemohou. Netřeba dokládati, že ani otec ani syn nebyli takovýmto „chlebodárcům“ po vůli. (Mladý Hurbanodešela nalezl pomoci u nás v Praze, dík vlasteneckému ředitelství „Českomor. strojírny“!)Starý Hurban těší se na Slovensku ze všech svých současníků největší populárnosti. Prostý Slováček na dědině, zapadlé mezi hory, vyslovuje jméno Hurbanovo se zvláštní úctou. Povstání slovenských dobrovolníků jmenuje vůbec jen „Hurbanovo povstání, Hurbanova vojna“. Uvedu ze svých vzpomínek jeden příklad. R. 1879. putovali jsme se Svetozárem Hurbanem-Vajanským (synem starého H.) z Báňské Bystřice divokrásným Hermaňcem, o němž se později ještě zmíním, do Turce. Na cestě zastavili jsme se na „salaši“, vlastně na hospůdce v lese, „Obrázku“. Na dvoře pod otevřenou kolnou bučí několik krav, a uvnitř po jizbě hostinské, která tu ovšem nemá podlahy zapotřebí, batolí se několik hezkých dítek, „drobná Slovačina“, a mezi nimi prohánějí se kačeny, psi, vepříci a beránci, všecko v nejlepším míru a v nejvyšší shodě. Zasedli jsme za bílý nekrytý stůl a objednali si oběd — vejce na slanině a pohár vína, k němuž nám zvláště chutnala křišťálová a ledová voda. Na „salaši“ byla již společnost. V koutě u stolu sedí několik bědných Slováčků z blízkého okolí. Mezi nimi vyniká nepříjemně jeden, „korhel“ (ožralec). Všichni pijou toliko kořalku; kdež by vzali peněz na víno, když se jim doma nerodí. Nabídli jsme jednomu z nich trochu vína. Zdráhal se, ale přijal přec po řádné naší domluvě. A tak jsme se skamarádili. Odpočavše si do vůle, šli jsme potom statně ku předu, doprovázeni Slováčky, mezi nimiž byl také „korhel“. Blábolil cosi, ale jakmile Slováci z naší řeči vyrozuměli, že můj společník je mladýHurban, vystřízlivěl „korhel“ hned a zmizel na nejbližší křižovatce… Ostatní Slováčkové za to jevili velikou radost, že vidíHurbanovasyna, i nabídli se nám, že nás doprovodí až do dediny „Háje“, v níž r. 1849. přebýval starý Hurban po čtrnáct dní se svými dobrovolníky. Byla nám ukázána tři místa před dědinou, kdež tehdy stráže stávaly. — „A kdo jest ten korhel?“ tázali jsme se Slováčků. „Ej, to je ,korteš‘ (volební ,agitátor‘ v Uhrách, s kořalkou v ruce!)!“ I vypravovali hned, proč asi zmizel. Jeť synem býv. rychtáře z „Háje“, kterého starý Hurban pro košutovství jeho r. 1849. sesadil a potrestal.A vyšli jsme zatím z lesa. Před námi ležel celý překrásný Turec, opravdu slovenský ráj, ale, bohužel! „ráj na pohled“. Celá dolina turčanská pokryta jest malebně ostrůvky dědin, měst a lesův, a věnec nebotyčných hor svírá ji skalnatými múry kol do kola. Kráčeli jsme dále s vrchu a došli k chudičkému ovsíku, sotva se plazícímu po neúrodné půdě. Jeden ze Slováčků ukazoval nám s povzdechem nyní na ovsík a pravil: „Hla, pánko, to sa naše vinohrady!“… Netřeba k tomu slov. Ostatně Slováci nereptají, jenom někdy dovolí si výčitku:„Bože môj, bôže môj z vysokého něba,keď (když) si mi dal zuby, daj že mi aj (i) chleba!“…Došli jsme zvolna vískyHáje. Tam zavedli nás Slováčkové do chýžky Jana Fíla, v níž žije dřívější vlastnice její, vdova Zuzana Halemová, přívětivá slovenská stařenka. Ta hostila ve své chýži r. 1849. otce Hurbana i jeho pobočníka.Byl jsem svědkem tklivé scény. Stařenka zvěděvši, že můj společník je mladý Hurban, propukla v pláč a Světozár nezdržel se, aby jí nezlíbal svráskovatělé tváře… (Patrno, že slovenský spisovatel nebojí se prostého venkovana jako náš — či, pardon! — jako čert kříže!) Stařenka vypravovala nám, co si pamatovala z té „Hurbanovy vojny“, a toužila jen, kdyby tak její nebožtík byl té chvíle tady, jak by se radoval z návštevy mladého Hurbana. Nemohli jsme se zdržeti tehdy na dlouho. Rozloučili jsme se s dobrou stařenkou srdečně a nastoupili jsme další pouř k „teplicím“ Štubni, abychom se odtud ještě toho dne dostali po dráze do Turč. Sv. Martina. —Zašel jsem daleko z fary hlubocké. Ale nemám již mnoho dodati.Pozdě v noci rozloučili jsme se s domácností dra. Hurbana; ale na té cestě setkali jsme se s ním i s p. Fajnorem ještě dvakrát. Po druhé při volbě nitranského ev. seniora v Bzincích, po třetí v Přerově, kamž jsme si dali dostaveníčko, abychom o našich společných věcech i s bratry Moravany mohli porokovat. — Své statečné manžely následovaly do Přerova i jejich paní, které jsou vzory národní uvedomelosti u dam.[18]V Senici strávili jsme několik dní. Tam meškala právě kočující div. společnost, vyslaná maď. ministrem osvěty, aby zmaďařovala slovenské obyvatelstvo, které se — vzdor hojnému renegátství — maďarštině přec jen špatně učí. Divadlo maďarské bylo i v Senici skoro prázdné, třebas maďarští úředníci činili na diváky pravý hon. Ze Senice navštívili jsme také v blizoučkém Čáčově (dědině 1/4 hod. vzdálené) ev. faráře p. Jana Mocku, kterýž je zetěm zvěčnělého velikého básníka slovenskéhoSládkoviče. Jemu svěřeno také vychování nejmladšího syna Sládkovičova. Pan farář Mocko, rozšiřovatel české literatury, ukázal nám některé Sládkovičovy rukopisy modliteb, kázání a písní nábož., duchaplně psaných. Myslím, že by je u nás evangelíci dobře vydati mohli.[19]V Senici byli jsme náhodou přítomnislovenskému ev. pohřbu. Naskytuje se mi tudíž příležitost zmíniti se o posledních věcech Slovákových.[20]Slovák umírá klidně, spořádav své věci rodinné a hospodářské a rozloučiv se se všemi svými. Když zemře, otvírá se okno, aby duše měla kudy vyletět. K zemřelému přistoupí bába dědinská. Říká se, že novorozené dítě plave potokem; bába ho lapí a přinese do domu. Bába najde ho i teď na slámě na zemi; neboť skonávajících kladou často na zem, o což prý i sami žádají. Bába zvedne ho i teď, zatlačí mu oči, umyje ho, obleče, položí na prkno a zastře. Slámu spálí za humny pod stromy. Starší obléká jednoduše, mládež do nejkrásnějšího obleku, jako na svatbu; neboť prý se musejí i na onom světě pěkně ukázati. Domácí na znak „pokorování“ odějí se do nejchatrnějších obleků. Co komu bylo milo, to mu dávají do rakve. Když truhlu vynášejí, skloní ji třikrát na práh jizby. V průvodě jdou muži napřed, za rakví rodina, pak ženy. Kde jsou hřbitovy vzdáleny, vozí rakev na voze a zapřáhají voly; každý příbuzný dá pár volů, a vede si je za rohy, nebo za jařmo, kráče po straně. Zapřažení takéto záleží z pěti, ba často i více než desíti párů. Ženy sednou k rakvi na vůz a „vykládají“ nad mrtvým. Zvláště evang. žádají, aby kněz buď hned v domě, buď na hřbitově, nebo v kostele učinilozdobnouřeč a pověděl poděkování jménem mrtvého živým za všecku lásku jejich. Někde kazatel čini i rozloučení, připomínaje všecky přátele a známé jmény. Jinde skládá učitel verše. U evang. je obvyklá ještě obřadní řeč česká, která není bez četných slovakismů. Koho by takové pohřební řeči zajímaly svou zvláštností, přečti si na př. veršeJana Lešky, faráře a seniora v Bzincích, a řeč Trokanovu nad hrobem slovenského mladíka, ve vlnách Váhu zahynulého, (které vyšly v Skalici roku 1869.: „Na památku Jankovi Drobnému“). —Na ukázku kladu zde jedinou sloku:„A koho ještě hledají oči?Za kým mne památka tahá?Za kým se cit můj srdečný točí?Za kým se ruka napřahá?Za tebou,Štefko Hrušovskýmilý,tys byl poslední v poslední chvíli,koho ruka má objala.Chtěls mne retovat… nu přijmi vděky —smrt mě nedala, — ona na věkybratstvo naše roztrhala!“A tak, jak již praveno, vyjmenována bývá celá řada napřed příbuzných, pak jiných známých. (Co se týče češtiny p. Leškovy, sluší podotknouti, že je co do správnosti na Slovensku již vzácným úkazem.)Senici opustili jsme dne 23. července r. 1880. a najavše si povoz s dobrými koňmi, jeli jsme dále kuTrnavě, k „Malému slovenskému Římu“, abychom odtud po dráze navštívili Požuň, Pezink, Modrou, Hlohovec (Frašták) a hroby Šuleka a Holubyho blíž Leopoldova, Nové město nad Váhem, Čachtice, konvent evang. kněží v Bzincích, a pak další pouť trenčínským Povážím vykonali. Na cestě ze Senice do Trnavy krmí se koně obyčejně vNádašipod samouBílou Horou. Zde byli jsme tedy v Malých Karpatech, jimiž silnice probíhá. Zmínil jsem se již, že Malé Karpaty nejsou malebny, ale utěšeny jsou přec.Pod Bílou Horou u silnice prohlédli jsme si vydoutnalý dub, z něhož je dole vyříznuta deska v podobě obdélníku. Do díry této možno prostrčiti hlavu a podívati se na hořejší otvor v dubu, jímž byl sem nasypán dle pověsti a pravdě podobnosti poklad, který Vlachové na silnici kdysi pracující šťastně dostali. Vypravuje se, že to byl poklad „dobrého chlapce“ (tolik co jihoslovanského hajducha)Hrajnohy, jednoho z druhů pověstného mstitele lidu, opěvanéhoJánošíka.Poklad Hrajnohův byl prý tak značný, že sedlák Čáčovan, který šel za vozem, na němž ho Vlachové odváželi, tolik si ještě nasbíral dukátů, které z vozu padaly, co jich unesl… Že „dobří chlapci“ své poklady po Slovensku zanechali, o tom není pochyby. Na dubě visí nyní kříž. — Blíž Bílé Hory vystupují u svahu horského z bohaté zeleně trosky zámkuSmoleňského. (Viz píseň: „Dole pod Smoleňským zámkom pretěkáva voda jarkom“.) Před Bílou Horou viděti jsou konečně také zříceniny hraduŠandorfu.V Nádaši sestoupili jsme s vozu a vešli do židovské krčmy, v níž za ohrádkou, jako dravec v kleci, cenil na na nás zuby krčmář žid. Ostatně víno nebylo tu drahé. — Nedaleko odtud asi 2 hod. cesty na sever leží městečkoDobrá Voda, v němž zemřel a pochován je prvý slovenský básníkJan Hollý, jemuž dostalo se jedinému ze slovenských básníků té cti, pojatu býti do našich českých anthologií a čítanek!Dobrá Vodaleží uprostřed hor v pěkné dolině. Zpod skály vyvírá tu mocný pramen, od něhož městečko má jméno. Kolem malebně rozloženého městečka rozprostírají se nivy, lučiny, zahrady, ovroubené kolem věncem tmavých hor, na nichž tu i tam pnou se malebná skupení skal. Na skalnatém vršku, z pod něhož dobrovodský pramen vyteká, je hřbitov (cintorín) a uprostřed něho čtyřmi lípami obstoupený hrob, nad nimž zvedá se krásný pískovcový pomník. Na mramových deskách, obrácených na všecky čtyry strany světa, jsou zlaté nápisy a verše, které nám hlásí, že zde leží veliký poetaHollý. Na pyramidě jeho skví se vyzlacené symboly víry, naděje a lásky a vrchol pomníku zaujímá poprsí básníkovo, postavené na knihách, umělecky vytesaným věncem lipovým otočených. Nápisy těchto knih ohlašují Hollého hlavní práce básnické. Pomník je vysoký 13’, 4’’, poprsí samo 3’, 4’’. (Více hledej v Černého „Sloven. Čít.“, I., str. 164. — 167. a v Gillerově „Z podróży“, str. 257. a následující.)Pomník tento postavili Hollému rodáci jeho 11. máje r. 1854. Jan Hollý narodil se 23. března 1785 na Búrech v Nitransku a zemřel 14. dubna 1849 v Dobré Vodě, tedy v den, kdy maďarský sněm v Debrecíně prohlásil republiku. Jsa ještě chovancem seminářetrnavského, překládal Hollý z řeckých a římských klassiků. Mimo tři velké eposy hrdinské napsal hojně idyll, elegií, atd atd. Prvé jeho epos bylo„Svatopluk“, druhé„Cyrillo-Methodiada“a třetí„Sláv“. (Podrobnosti viz ve Vlčkově „Literatuře na Slovensku“, v Pypinově „Historii liter. slovanských“ a j.)Dojíždíme na utěšenou rovinu trnavskou;Trnava, krásnáTrnava, někdy také sídlo našich Husitů, je před námi.II. Trnava a Nitransko(„Různí lidé.“ Trnava. Nitransko. Čeští vyhnanci. Různořečí. K povaze Slovákův.)Na menší uherské rovině, utěšené, ale okolo Trnavy přec jen jednotvárné, rozložen je „Malý slovenský Řím“ ve čtverhranu, někdy hradbami, jichž zbytky jsou ještě patrny, obtočeném. Hojnosť kostelů dodává městu tomuto zvláštní malebnosti, čilé trhy oživují je ode dávna. Ústavy bohoslovecké a školy povznášejí je nad jiná tichá města slovenská. Malebný oblek venkovského lidu, který Trnavu hojně o trzích navštěvuje, těší oko cizincovo neméně, jako ucho jeho rádo se kochá na slovenčině, která tu všady ještě lahodně zvučí. A přece je tu divno člověku! Mezi Slováky zdejšími — mluvím jen o těch, které jsme poznali — není uvědomělosti, není lásky k věci slovenské. Evangelické kněžstvo stojí ještě národnímu ruchu na Slovensku od mnoha let v popředí. Nebýti statečného toho kněžstva, nemohlo by se více o Slovensku snad ani mluvit. Bohužel, v poslední době chystají Maďaři i na samostatnosť evang. církve slovenské krutou ránu. Jsou obavy, že podlehnou v nerovném boji i kněži luteránští, jako již vlastně podlehli kněži katoličtí, kteří nedávají o sobě více mnoho známek života, ačkoli přece ještě žárlí na práci vytrvavších svých spolubratrů luteránských. Žárlivosť ta ovšem není nešlechetna, a nepropukává na veřejnost. Ostatně kdyby i vypukla, nebyla by asi literatuře a politice slovenské na škodu; neboť by znamenala čilejší pohyb. Že tu není řeči o nějaké náboženské nesnášelivosti, rozumí se samo sebou.[21]Zašel jsem poněkud dále od toho, co jsem vlastně chtěl říci: že totiž na Slovensku jsou Slováci, kteří lnou z jistých příčin k Maďarům. Je to intelligence, která je k Maďarům přitahována zdánlivou jejich svobodomyslností, ještě více však prospěchářstvím. Jsou to lidé, kteří vzdor tomu, že jinak považují sebe za Slováky, odsuzují na př. dobrovolnické boje z let 1848. a 1849. V lidech těchto ovšem darmo bys hledal idealnosti, kterou vštěpovali slovenským srdcím Štúr, Kollár a Šafařík. Ale trochy pravdy upříti jim nelze. Kdyby se bylo Slovensko vyvíjelo z vlastní sily, samo ze sebe, kdyby bylo bývalo především Slovenskem, a při tom ovšem uchovávalo si krásné své ideály, jimž náleží budoucnost, ideály, kterých obyčejný člověk nepochopí, snad by bylo tu dnes mocnější. Ideální plány slovenské politiky stvořily sice „Matici“, ale neobránili ji, získali sice mnohého a mnohého, ale ne všecky. Lidem takto hovořícím lze arci odpověděti pouhým poukázáním na Paulinyho-Tótha, který teprve nedlouho před svou smrtí se přesvědčil, že Slováci od Maďarů spravedlnosti se nedočkají, leda by si jí vykoupili — svou národností. Nezbývá tudíž Slovákům než čekati… Jediné, čeho si přáti jest: více společné energie! Na vzdor útiskům nepřátel třeba se Slovákům organisovati. Vím, že je proti násilí těžký boj, ale konečně, byť zvolna, vniká vzdělanost i do lidu slovenského, a s ní ruku v ruce kráčí a kráčeti bude sebepoznání. Dobývati baštu za baštou, od toho rychtářství v prosté dědině až do poslanectví v uherské „dietě“, toť práce, které se nesmí vymykati am jediný uvědomělý Slovák.Zlá doba nadešla slovenskému národu. Inteligence jeho kterou tvoří hlavně obojí kněžstvo, advokáti a učitelé, pronásledována je na celé čáře. Učitelstvo již nejméně smí se hlásiti ku své národnosti a o postavení kněžstva již jsem se zmínil. Lid slovenský pak, jejž chudoba a nedostatečné vychovávání staví na mnoze ještě pod vrstvy dělnické, nemůže se probrati k sebevědomí, stará se o to svědomitě Maďar a žid. Jeden zanedbává jeho školství, moře již útlé děti maďarštinou, a jeho blahobyt, nečině pro horní Uhry v hospodářském a průmyslovém ohledupranic, druhý otravuje ho beztrestně kořalkou a olupuje o poslední jeho jmění.[22]Lid takový potřebují Maďaři jako sůl; proto přičiňují se, aby nedostalo se do něho mnoho paprskův osvěty; proto zavřena „Matice slovenská“ a zrušena tři slovenská gymnasia; proto vypovídáni jsou z Uher slovenští studující, jejichž celým zločinem je čtení slovenských básníků; proto v obecných školách Slovenska mládež se maďarisuje, anebo aspoň vychovává k tupému bezvědomí; proto rozhánějí se voliči slovenští bodáky od voleb, aby ani jediný hlas neozval se z maďarské sněmovny do světa o pronásledování Slovákův. Jak vidět, hezká to řádka těch činů maďarské svobodomyslnosti. A přece jsou lidé, kteří by přísahali na ni, oslněni jsouce zevnějším jejím leskem, září, která na ni padá odjinud. Vždyť i měsíc svítí — světlemnevlastním.Jak již praveno, nalezli jsme na Slovensku lidí Maďarům přejících dostatek; bohužel, byli mezi nimi též rodiny některých předních slovenských národovců…V Trnavě navštívili jsme p. Cyrilla Hodžu, advokáta, syna slavného Michala Hodže; avšak nezastihli jsme ho doma. Z jeho kanceláře doprovodil nás městem a pak k nádraží p. Ed. Jurenka, který nám o poměrech zdejších leccos vypravoval.Trnava má nyní asi 10.000 obyvatelů. Náleží do župy prešpurské, v jejíž východní části nedaleko malých Karpat stála již v 6. století. Tehdy byla ještě dědinou, ale v 7. století připomíná se již dosti patrným městem. Opevněna byla záhy. Slepý král Bela rozšířil prý ji tak, „aby ji dva koně za hodinu pomalu obešly“. Každá uherská stolice musila prý vystavěti čásť hradeb a bašty s věží, takže bylo prý věží těch podle počtu žup 52. Od králův uher. dostalo se Trnavě zvláštních výsad, které ji povznesly na čilé obchodní město. Abych čtenáře neunavil podrobnými dáty historickými, připomenu jen některá důležitější.[23]Trnava byla často jevištěm hrůzy. Tataři navštívili ji po bitvě u Šajova r. 1242. R. 1260. bylo na rozkaz Otakarův město toto vypleněno, a dlouho to trvalo, nežli se opět obyvatelstvo jeho, již tehdy slovenské, maďarské i německé, sebralo a zotavilo. Otakar přišel do Trnavy i podruhé a znova ji pokořil. Konečně byl mezi ním a Štěpánem mír v Praze r. 1271. uzavřen, však po smrti Štěpánově přišel Otakar r. 1273. do Trnavy potřetí a znova ji i Prešpurk opanoval. Za nedlouho podmanil si Trnavu proslavený pán Pováží, slovenský Matouš Trenčínský, o němž více jinde ještě povím. Matoušovi odňata byla r. 1310. R. 1327. byl v Trnavě uzavřen mír mezi Janem, králem českým, a Karlem Robertem uherským. Tehdy předčila Trnava leskem svým i mnohá města královská. Bouře husitské metaly své vlny až do — Trnavy. Husité přišli prý sem r. 1432 převlečeni za kupce na trh, a tak město opanovaly a pokořili. Šest husitských výprav namířeno bylo na Trnavu a okolí. Očitý svědekŽižkovynávštěvy píše: „niektorí z Uhrov vidiac že mu nijako uškodiť němôžu, tiahli domov, vraviac: že nění človek, ale že je čert, čo mu tie rozumy dáva.“Druhou výpravu vedl Prokop Veliký r. 1428. O výpravě této zmínil jsem se na počátku těchto cestopisů. Dodávám ještě, že Husité (nenalezše nikde odporu) vraceli se s hojnou kořistí do Uher. Brodu na Moravu. Roku 1430. přišli opět s vůdcem Koudelníkem z Březnice; bitka strhla se nedaleko Trnavy, kdež Koudelník se dvěma tisíci svých Sirotků padl; ale i vojsko Zikmundovo rozprchlo se, načež Sirotci vrátili se do Moravy. Čtvrtá výprava Trnavu minula; za to však r. 1432. vtrhli Husité do Trnavy opět, opanovali a zapálili ji. Do r. 1435. byla pak Trnava jejich hlavním uher. sídlem. Při této příležitosti podotýkám, že bezpochyby od příchodu Husitů i v Trnavě (jako v Žilině,)nepřichází němčinavíce vměstských knihách. Důkaz to, že naši předci nebili se jen za volnosť svědomí, nýbrž i za národnosť.Známy jsou zajisté nepokoje protižidovské, které letos v Prešpurku vypukly a též Trnavu zachvátiti hrozily. Jakkoliv nejsme nepřáteli židův, tu pravdu pověděti musíme i zde, že lid, který je jaksi nedospělý, chráněn má být před vydíráním a otravováním lihem, v čemž uher. židé dokonale se vyznají. Připomínám tuto věc proto, poněvadž v Trnavě nenáviděni byli židé již v 15. stol.; antisemitismus tedy není nic nového. Také známá událosť tiszaeszlarská má v Trnavě již r. 1494. podobné. Tehdy židé usmrtí v Trnavě jedno křesťanské dítě; původci toho byli lapeni a na náměstí upáleni; ostatní vinníci pak pokutováni. Událosť táto bouřila lid proti židům patrně až do roku 1539., kdy veškeré židovské obyvatelstvo bylo z Trnavy vyobcováno. Ale i cigáni musili zároveň se židy město opustit. — Rok na to navštívili Trnavu Španělé, kteří přišli na pomoc Ferdinandu I. proti Turkům. Tyto seznala Trnava o něco dříve, totiž r. 1526. po bitvě u Mohuče. — Rozliční uherští králové a císařové zdržovali se v Trnavě. R. 1543. byla sem přeložena kapitola ostřihomská. R. 1561. uvedeni byli poprvé do Trnavy jezovité, kterým se tu později zle vedlo; neboť r. 1674., když Trnavu opanoval Tökölyi, potrestána kolej jezovitská za pronásledování evangeliků pokutou 50.000 dukátů, při čemž povoleno jezovitům místo pokuty „na galerie“ dáti se vyvésti.R. 1683. 5. srpna vyvezli povstalci ctihodné otce jezovity opravdu na čtyřech vozích do Smolenic na popraviště. Hnízdo jejich Trnava byla pak zapálena. Na 4000 lidí zahynulo prý v plamenech, mezi nimi sám městský kapitán Récsi s celou svou rodinou. R. 1703. zaujal město Rákóczy, kterého pak cís. generál Heister porazil. R. 1730. založil v Trnavě slavný mecenáš Munkácsy na vlastní útraty bohatou knihovnu. Za válek Napoleonských Trnava mnoho zkusila přeháňkami vojsk francouzských. R. 1848. a 1849. viděla však nejen Maďary, nýbrž i Rusy.Jako mnohá jiná města uherská, tak i Trnavu navštívil nejednou mor (r. 1509., 1586., 1632., 1633., 1645., 1679., 1708., 1710.). Cholera vypukla r. 1739. a 1740. trvala 9 měsíců a vyžádala si 2000 obětí. Avšak nejzhoubnější byla prý r. 1831.!Toť obraz slovenského města! Za tolikerá utrpení, která působily mu nepřátelé všech barev, požáry, mor a cholera, nesmí jeho slovenské obyvatelstvo hlásiti se k národnosti vlastní! —Provedu Vás ještě zběžně po městě samém. Netřeba znova podotýkati, že Trnava je městem opravdu krásným, když nazývána „Malým sloven. Římem“. U prostřed města je prostranné náměstí s vysokou městskou věží. Ulic má Trnava 12. Husté pěkné stromořadí obtáčí město ze všech stran a bohaté zahrady, některé velké, jako Szulényiho, Jágerská a Střelnice, jsou mu značnou okrasou. Vůbec pak činí Trnava dojem velmi utěšený. Představte si rovinu, v ní jako oasu skvostný park, z něhož vystupují mnohé a mnohé věže kostelní, a bílé vysoké budovy měšťanské. Na ulicích trnavských slyšíš mluvit převahou slovensky, neboť v městě jsou dvě třetiny Slováků, pak německy (mluví hlavně židé) a poněkud i maďarsky (mluví úředníci a také židé). Okolí Trnavy je však čistě slovenské a proto zvýšuje i ráz města. Kdež jsou však ty doby, kdy sám král Matyáš psával městské radě trnavsképo slovensku! Židé mají v Trnavě své uliceJerichoaJerusalém, v nichž v 16. stol. bydliti jen směli.Ústavy školské jsou ovšem maďarské; totiž: gymnasium katolické, reálné školy a přípravna učitelská. V Trnavě bývala kdysi téžuniversita, již r. 1635. založil pověstný Pázman a svěřil ji jezovitům, kteří uvedeni byli do Trnavy, jak již řečeno, r. 1561. proto, aby vyplenili „novotářství“. Universita tato byla r. 1777. Marií Teresií přeložena do Budína a r. 1784. odtud do Pešti.Z budov zvláštních připomínám německé divadlo.Kostelůmá Trnava jako hub po dešti. Hlavní kostel sv. Mikuláše je prý stár skoro jako město samo. Bylť vystaven r. 1044. — 1077. Má dvě věže plechem kryté a slouží katolikům. Dříve náležel jezovitům, nyní je kostelem farním; jedna památka po jezovitech však mu zbyla přec: obraz P. Marie, která prý se druhdy krví potila. R. 1708., kdy byla země navštívena odbojem a morem, zakrvácelo prý obrazu pravé oko. Div ten stvrdila konsistoř, v níž zasedaličtyři jezovité. Obraz vyhlášen byl ovšem za zázračný a r. 1745. vystavěna proň kaple. Navštěvovatelům kaple vymoženy u papeže Pia IX. na sedm let plnomocné odpustky. V kostele tomto konali své bohoslužby Němci a Maďaři. Slováci měli kostel hned vedle sv. Michala, zal. r. 1674., potom však přenešeny bohoslužby slovenské též do hlavního kostela a vedlejší kostel byl sbořen. Kostel tento stojí na vyvýšeném místě, tam kde se stýkají ulice Jerusalémská a Kapitolní. — Také velmi krásný kostel sv. Jana Křtit. přislušel jezovitům. Před ním stojí úhledné sochy. Zal. byl r. 1618. a má 198 stop délky a 50’ šířky, klenba jeho vysoká 72’. V kostele tomto leží prý ostatky 9 sv. mučedníků. K západu města stojí kostel sv. Františka Seraf., františkánský, s klášterem, zal. asi r. 1363. Trnava má dále: kostel sv. Trojice čili křižácký, postavený r. 1729. ke klášteru Trinitárův (jinak Křižákův), kteří vykupovali otroky z turec. zajetí. R. 1853. uvedeni sem jezovité. Kostel Pavlínský s klášterem. Když císař Jozef zrušil řád poustevníků sv. Pavla, přeměněn klášter na příbytek pro vysloužilce. Také kostel mnišek klárišských a klášter jejich obývají nyní vysloužilci a — blázni. Kostel Uršulinek vyst. r. 1730. Jako všady tak i zde poněmčují Uršulinky slovenskou mládež ve 4 třídách hlavní školy; mají tu i konvikt pro děvčata vyš. rodů. K jihu města u dolní brány městské stojí kostel sv. Heleny. Pověsť činí z tohoto kostela nejstarší trnavský chrám. K němu pojí se městský spitál, sloupovím ozdobený. Prešpurská župa má tu za městem na jihu spitál a spolu blázinec. Konečně je tu kostel Lazaretský za horní branou s „Kalvarií“ a nemocnicí. Ke kostelům možno přičísti ještě jednou tolik kaplí a modlitebnic. Židé mají tu ovšem také svou synagogu. V Trnavě jsou také nesjednocení Řekové; modlitebnu mají jen v soukromém domě. Ze soch jmenovati musím kolos sv. Trojice na náměstí, který byl postaven r. 1695.Semenišťje tučtvero. Jezovité, r. 1853. do Trnavy znova uvedení, vychovávají tu mládež — pro svou potřebu, v čemž příkladu jejich následují též Františkáni. Na konci města stojí honvédský pomník, upomínající na zdejší pouličný boj r. 1849. mezi rakouským a honvédským vojskem. —Trnava leží již skoro na rozhraní prešpurské a nitranské župy. V této župě, největší v hor. Uhrách, žije podle sčítání (ovšem uherského) z r. 1869.[24]303.174 Slováků a mimo ně 61.577 Maďarů a Němců. Rozumí se, že ani Nitransko není bez židů! Ba těchto na Slovensku zvlášť a v celých Uhrách vůbec úžasně rok od roku přibývá. V Nitransku samém napočteno jich kdysi přes 15.000, avšak dnes, kdy cestovatel setká se s nimi, kamkoliv pohledne, zdá se být počet ten příliš zastaralým. Rozumí se, že židé také zde pracují, jak dí Čaplovič, jenom hubou a nohama… Nitranská župa má jedno kr. sv. město, historicky památnou, nyní zcela zmaďařenou Nitru, 38 měst menších a 422 vesnic. Maďaři bydlí v 47, Němci v 10 a Slováci v 412 osadách. V Sobotišti opanovali obec pověstníHabáni, kteří v 16. stol. přišli do Uher za Husity z Moravy. Moravští tito „novokřtěnci“ rozmnoženi byli později ještě vypuzenými kardinálem Dietrichsteinem, olomúckým biskupem (r.1622), soukmenovci. Někteří z nich obrátili se však také do Nagy—Levárdů a jiní do Sv. Jana v Prešpursku, i byli všady přijati radostně i hostinně. (Hesp. 1810, II,. st. 202 a j.) Sobotišťští Habáni jsou v okolí známi zvláštním hotovením střech na chalupách ze slámy a hlíny, které prý vydrží až 100 roků. („Sokol“, 1867, str. 188) — Z Čech přišli na Slovensko první vyhnanci již v letech 1429. — 1432. Tito obrátili se do turč. župy na panství hrab. Turzy a Revaye, pak do nitranské župy na panství hrab. Illyésházyho. Známa je z té doby dojemná česká píseň, kterou ůvádí Kollár ve svých „Zpěvankách“:„Krásná je ta řeka,řeka Vltava,kde jsou naše domyi vlasť laskavá.Hezké je to město,to město Praha,v kterém bydlí našerodina drahá.Co že nám do řeky,co nám do města:ach, nám vykázának vyhnanství cesta!Nevzali jsme s sebounic, po všem veta!Jen bibli Kralickou,Labyrint světa.Tatry, vy přijmětenás v té úzkosti,u vás chceme žítii složit kosti.“A podtatranský lid přijal naše vyhnanca s otevřenou náručí, naslouchal vděčně pravdě, kterou přinesli s sebou, a poskytl jí teplé místečko…V Nitransku jeví se příbuznosť Slovákova s Čechem nejplněji. Řeč, oděv, písně, ba i příroda sama splývá poznenáhla s Moravou, i zdá se, jakobys nebyl ještě ani na Slovensku.Tak na př. v okolí koutském (v Nitransku) slyšíš mluviti lid spíše česky než slovensky. (Můj m. môj, vězení m. vezenie, byla m. bola, né m. nie, pěkná m. pekná, věneček m. vienok, domů, jí m. jej, nic m. nič, ništ, spívá m. spievá, stríbrný m. strieborný, měsíc m. mesiac, měl m. mal, prez m. cez, s pánem m. s pánom atd.) Uvádím známou jednu píseň v zmíněném různořečí:Neplač, má milá,šak ty budeš má,až kukačka na vánocetrikrát zakuká.Kukaj, kukačko,v suchém javore,obudz mi mého milého,spí mi na dvore.Atd.Kdyby všady slovenčinatakbyla blízka češtině, bylo by ovšem zvláštní slovenské písemnictví — zbytečno. Připomínám při tom ještě jednu zajímavou věc. Na salaši slovenské a na salaši moravského Valacha, jakkoli od sebe vzdálených, slyšíš jedno názvosloví. (K této věci se ještě vrátím.) Avšak vzdor tomu pochybuji, že by si ve všem rozuměli, kdyby se tak sešli. Co u nás slyšíme hned stesků, zavadíme-li o slovenčinu. „Dejte nám s tím pokoj, kdož pak tomu rozumí!“ A to mluvívzdělanci, kterým musíme věřit! Jakž by asi lapal slova ubohý Slovák, venkovan, kdyby na něho náš vzdělanec spustil módní češtinou! A přece ještě lépe porozumí tento našemu Čechovi než naopak. O tom přesvědčiti se může každý, kdykoli mu libo.Přišli jsmeBílými Horami, všimněme si ještě tedy různořečí tamního, které také ještě přiznává v něčem svou českou barvu. Hlavní jeho znaky jsou asi tyto:um.ł(jako na Moravě), na př. vidzeu, mohéu (v spis. slovenčině: mohol), puakali;ćm.ť: chodzić;dzm.daz: dzedzina;ěm.e(místy); věrný, město, ale okolo Senice opět: verný, mesto;em.ypo h, ch, k, r: rybke m. rybky;iměkké v přídavných: obecní m. obecný atd. — Odtud známo je škádlení: „Odkuď jsi?“ „Z Bou (Boru).“ „Co vezeš?“ „Smou“ (smolu).“ „Pojdzeme spou (spolu)!“Stal bych se rozvláčným, kdybych uváděl více příkladů. (Koho věc zajímá, vyhledá si některé také v Šemberově „Dialektologii“.) Zminím se jen ještě krátce o různořečítrnavském, které se již odbělohorskéhovalně odchyluje. Tak slyšíme okolo Trnavy: mal (měl), zmaklý (změklý), najvác (nejvíc), pálám (pálím), číná (činia, činí), svítylo (svítilo), ostatný (ostatní), hróza, bóh, uněsol, mohol, matke (matce), po matky (po matce), sunce (slnce, slunce), hučný (hlčný, hlučný) atd.[25]V Nitransku je pravá rozmanitosť nár. oděvů. Kdož tyto poznati chce, učiní nejlíp, když si posečká na neděli a zajde si do kostela nebo aspoň před kostel. Ženy nosí tmavomodré nebo tmavozelené sukně, černé zástěry, bílé těžké kabáty nebo kožichy, jichž šosy jsou do předu přeloženy, aby bylo vidět pěkný modrý spodek. Hlavy pokrývají nejvíce bílými šátky. Čižmy ovšem jsou také tu jejich obuví. Okolo Trnavy obdivuje se oko zejména umělému širokému vyšívání barevnému, které zdobí košilky děvčat i hochů. — Muži nosí v neděli bílé kabaničky, anebo dlouhé šiřice ze sukna, na něž bývají v Trnavě veliké trhy. Kabanice i šiřice jsou pěkně šňůrkami pošity, „cifrovány“; z pod nich vyniká žlutý límeček košile. Děvčata zaplétají také zde vlasy do jednoho širokého vrkoče, který jim volně splývá po šíji a jejž zdobí dlouhými barevnými pentlemi. Rukávce košil jsou bíly, živůtky pestrých barev často stříbrem a zlatem vyšívané. Napřed nosí černé zástěrky.Kresliti obraz Slováka bylo by tu snad zbytečno. Kdož neznal by tu vysokou, štíhlou, světlovlasou postavu s bledým, obyčejně bezvousým obličejem? Avšak klamal by se, kdo by Slováka jen tak a nejinak si představoval. Jeho pleť, vlas jako jeho oblek sestupně od Tater dolů do Uher je tmavší a tmavší. V jednom snad se neliší „dolňák“ od „horňáka“ — v hubenosti. Za to Maďar vyhlíží vždy jako dobrý krmník a mívá zálibu také vtlustýchženách. Ani Slovák ostatně nepohrdá ztepilou postavou Slovenky, jejíž nejkrásnější exemplář hledá v Turci. Dobrá, mírná (až příliš!) povaha slovenská je známa. Slovák je pilným a důvtipným pracovníkem, a ačkoli pěstuje rozličný drobný průmysl, zabývá se přece jen nejraději rolnictvím. Hotový Slovan! Obchod a větší průmysl ponechává obyčejněžidům, nemaje k tomu lásky a — kapitálu. Od mýta na silnici až po plavení dřeva Váhem, krčmy, kupecké krámy atd. vše mají v rukou židé. Vláda maďarská nečiní také pranic, aby lidu slovenskému poskytla výživy a využitkovala zároveň jeho schopností. V hor. Uhrách je půda pro rozličné továrny, a snadno bylo by lze zaměstnati ten lid, který je nucen choditi za výživou po celém světě!Poslední sčítání maďarské, ne valně spolehlivé, udává počet Slováků v Uhrách na 1,848.200 (11.8 % uherského obyvatelstva). Z těch prý 1,400.000 zabývá se rolnictvím.O poctivosti, pohostinnosti a čistotě slovenské netřeba se mi ani zmiňovati. Vlastnosti tyto jsou dostatečně známy.Slovák nereptá, ale spíše vzdychá a požaluje si. Je to už tak v povaze slovanské. Dobře charakterisuje Slovana i Maďara Čaplovič: „Řeč maďarská je smělá,“ praví „ostrá, vysokozvučná — Maďar je hrdý; řeč Slovanův je mírna, prosta, sladka, pokojna, a takový jejich charakter! Maďar je v každé vlastnosti ohnivější, prudší, rychlejší; Slovan volnější a vytrvalejší. Maďar by byl lepším milencem, Slovan manželem. Onen v útoku je nepřemožitelným, tento v obhajování pevnějším. Slovák je chladnější povahy, než Maďar. Urážku může Maďar zapomenouti záhy, Němec ťěžko, Slovák a Vlach nikdy. Maďar je pyšný na pěkného koně, Slovák, může-li obcovati důvěrněji s velkými pány; Němec, je-li místním soudcem; Rusín, je-li knězem, a cigán konečně, má-li červené kalhoty…“Úrodnosť půdy v Nitransku je nestejna, zrovna jako v mnohých jiných župách slovenských. Na jihu u Nitry daří se všecko obilí, na západě daří se dobré víno, ale na severovýchodě není půda úrodna.Zašel jsem daleko zTrnavy, která náleží již do prešpurské župy. V soumraku večera tratí se nám ostatně zvolna s očí. Vlak unáší nás k Dunaji, k bývalému hlavnímu města Uher, k Prešpurku.III. Prešpurk(Město a okolí. Prešpurská župa. Význam Prešpurku pro Slovensko. Hodža a jeho pozůstalosť. Děvín.)Za nedlouho dojeli jsme drahou považskou okolo Malých Karpat, které počínají právě u Prešpurku, do tohoto krásného města, „lepšího než Trnava“, jak praví slovenská nár. píseň, neboť „v Trnavě je voda malá“. Prešpurk ovšem leží na levém břehu samého Dunaje. Prostranná tramway čeká již na vlak u samého nádraží. My dojeli do „nár. hôtelu“, kdež jsme se pohodlně a levně ubytovali.[26]O původuPrešpurkuhistorie ničeho dosud nepověděla. Kollár přisuzuje mu původslovanský, čemuž ještě nasvědčují i staré názvy některých bran a ulic, na př. Vedrice (Vedritzer Thor a j. Viz Výklad k Sl. D., 223). R. 907. byl již Prešpurk znám — velikou bitvou, která se tu svedla mezi Maďary a Němci, jichž spojenci byli tehdá Moravané. V bitvě té zahynul dle domnění Mojmír II. a rozhodnut osud říše moravské. Němci byli totiž poraženi a král Ludvík IV. stěží zachránil život — Když Turci podmanili si značný díl Uher a jmenovitě Budín, stal se Prešpurk sídlem nejvyšších zemských úřadů, ano, i uher. městem korunovačním a sněmovním. Dráhný čas byl tudíž Prešpurk městem lesku a slávy uherské; vždyť stál tu i zámek královský na imposantním vrchu („Schlossberg“), který byl čas od času králi uher. obýván. Zříceniny jeho dosud poskytují oku malebné panorama. Zbylo z něho ovšem již jen trochu zdí a věží, beze střech, které dnes přechovávají v sobě již jen život — kasárnický. Zámek tento nad samým Dunajem strmící vyhořel a spustnul r. 1811. V jeho dvoraně (dle jiných v žluté síni sněmovní) hledala Marie Teresie pomoc u stavův uher. s plačícím dítětem svým — Jozefem II. — na loktech.R. 1784. přeložil odtud císař Jozef II. náměstnictví a nejvyšší úřady zemské do Budína. Tou chvílí význam Prešpurku počal se tratit. Na začátku r. 1848. zasedal tu naposledy sněm uherský. K historii Prešpurku dodati ještě lze, že byl r. 1809. bombardován Francouzi, čímž mu mnoho škody učiněno.Výstavné toto město tvoří sedm větších náměstí, 4 předměstí a množství ulic, opatřených maďarskými nápisy (s nápisy německými v závorkách). Nádherný dóm zdejší (Sv. Martina) počal stavěti již král Ladislav svatý r. 1090. Náleží prý k nejpřednějším památkám stavitelským v celém Rakousku. Památným je též kostel Františkánský z r. 1272., v kterém pasovávali po korunovaci králové uherští několik šlechticů mečem sv. Štěpána na rytíře „zlaté ostruhy“. Prešpurk má dále 7 klášterů (4 mnišské a 3 ženské) adva chrámy evangelické. Z budov prešpurských vynikají zejména zemský dům, v němž také uherský sněm zasedával, arcibiskupský palác, dům župní, památná radnice z r. 1360, divadlo a více paláců šlechty uherské. Známa je prešpurská akademie právnická. Mimo reálné školy, evang. lyceum, vojenský ústav, zemský spitál atd.Veliký význam měl Prešpurk svého času pro duševní rozvoj Slovenska. Zde pracovala již r. 1801. „společnosť řeči a literatury československé“, jejímiž zakladateli byli Tablic, Bartholomaeides, Godra a j. Snažení její korunováno bylo tím, že při prešp. lyceu zřízena stolice učitelská pro jazyk československý, která se stala později mocnou oporou literatuře slovenské. Prvým učitelem byl tu r. 1803. Jiří Palkovič, který pracoval neunavně do r. 1837., kdy ustoupilLudevítu Štúrovi. Štúr odešel sice na krátko ještě do Dobrosoli, ale r. 1839. zaujal toto místo trvale, totiž potud, pokud nebyl s něho Maďary odstraněn, což se stalo r. 1843. Hurban píše o tom (v „Nitře“, VII. 355): „Historie nezná větší lži, než bylo oslavování maďarské svobodomyslnosti. Právě Maďaři nemohli snésti idealnějšího ruchu svobody. (Zrovna jako naši Němci!) I tu (v Prešpurku) prvý útok učiněn na ústav břetislavský. Pod usurpovaným titulem vyšetřovací komise gen. konventu vyrojili se Maďaři na ústav tento a odstranili s katedry slovanské řeči a literatury Ludevíta Štúra.“ Prešpurk byl tehdy shromáždištěm takořka všech idealných slovenských jinochů. Byli tu Samo Chalúpka, M. Hodža, Hurban, Francisci, Janko Král a j. Slovenská mládež zasadila se o to všemožně, aby byl miláček její Štúr znova na ústav uveden. Úsilí její bylo však bez úspěchu. Tehdy (6. března r. 1844.) sebralo se dvacet studentů slovenských a v nejkrutší zimě odešli z Prešpurku na ústav levočský. Francisci (Janko Rimavský) napsal do „Nitry“ (r. 1844.) tklivou báseň „Mojim vrstevníkům“. Štúr ale zůstal v Prešpurku, oddav se spisovatelství. Ne však na dlouho. V době té stal se totiž miláčkem srbské mládeže, v Prešpurku studující, čímž upozorněn byl na něho sám patriarcha Rajačič, který seznámil se r. 1847. v Prešpurku, když přišel na sněm, se Štúrem i osobně. Rajačič dal pak Štúrovi ku podporování věci slovenské potřebné prostředky („Hist. povstaňja sloven.“ od Dohnányho, 37.), Štúr odešel do Vídně k bánovi Jellačiči žádat o pomoc a odtud do Čech. Měl však nejvyšší čas — Maďaři již ho pohřešili a hledali!…Tak jako naloženo se stolicí slovenskou na lyceu prešp., učiněno časem i na jiných ústavech v horních Uhrách. Slovenčina a s ní čeština vypovězena i z Levoče, z Modry atd. Na ústavech těchto, na nichž se přednášívaly jednotlivé předměty také po česku a po slovensku, zavládla pak úplně maďarština, a když Slováci za svůj peníz zřídili si tři slovenská gymnasia vlastní (v Turč. Sv. Martině, v Klášteře pod Zniovem a v Revuci), zadávil je zakrátko Moloch maďarisace, rozehnav studentstvo i profesory, tyto bez výpovědi i bez odbytného, shrabav těžce nasbíraná jmění ústavů. Navštívil jsem v klášteře budovu býv. gymnasia, totiž již jen jedinou světnici; neboť z ostatních místností udělán maď. soud a maď. kriminál. (Podobně naloženo, jak známo, s Maticí Slovenskou. Také tomuto ústavu sebráno mimo všech sbírek na hotovosti asi 90.000 zl.!) Místnosť, do níž jsem v býv. gymnasiu klášterském vstoupil, nahnala mi do očí slzí. Několik sporážených lavic, za nimi v koutě pod tíží prachu rozmetená knihovna…(O této „persekuci“ zmíním se ještě šíře později.)Dnes mohou si Maďaři spravit chuť již jen na slovenských studujících, které vyhánějí bez slušné příčiny ze všech ústavů Rakouska, ba celého světa, neboť zavírají před nimi Uhry zároveň na tři západy. Pracujíc tito svobodomyslní beťaři zkrátka k vyhlazení slovenské inteligence. Ubohým synům Slovenska, kteří jazyk svůj rodný v ústech zmaďařiti si nechtějí, nezbývá nic jiného, než hledati u nás bratrské pomoci. (Jak je tato pomoc vydatna, seznati lze ze sbírek „Českého klubu“.)Ale vraťme se již k Prešpurku. Prvou náštěvu učinili jsme znamenitému slovenskému právníkovi, dru.Michalu Mudroňovi, jehož ani Maďaři nedovedou poházeti kalem. Mudroň vytvořil Slovákům jednoduché, ale velice případné právnické názvosloví, z něhož by dobře možno bylo i u nás čerpati. Pomocí předložky udělá Mudroň z odvolání dovolání, a poslouchá se to velice pěkně. (Nejsem právníkem a nenapadá mi tu více takových výrazů.) Avšak Mudroně nezastihli jsme tehdy v Prešpurku a tak musili jsme vzíti za vděk tím, co jsme od jeho „osnovníků“ slyšeli. S bodrými těmi Slováky a ve společnosti pravotára (advokáta) Vendelína Kutlíka, který vzav si dceru zvěčnělého M. M. Hodže (Boženu), stal se členem v Prešpurku sídlící rodiny Hodžovy, prochodili jsme do syta krásné toto město i jeho okolí.Naskytá se mi příležitosť věnovati tu několik slovžupě prešpurskéi městu samému.Prešpurská župa nenáleží již cele Slovákům, ale přec z větší časti. Známa jsou maďarská sčítání lidu, v nichž každý „Uhor“ je hotovou maďarskou jedničkou! — Avšak i na základě tohoto sčítání obývá Prešpurk dle Šembery (Musejník, 393, 647,) 149.160 Slovákův a 146.980 Maďarův a Němců. Župa tato rozkládá se na 74.91 čtverečných m. na menší rovině uherské, která na pravý břeh Dunaje poskytuje čarokrásné panorama zvláště pro turistu, přicházejícího od Tater nebo z Pováží a nasyceného krasami velebných hor karpatských. Po svěží rovině zadunajské rozházeny jsou v malebných skupinách, v ladném nepořádku dědiny, vykukující ze svěží letní zeleně. Pohled na tuto rovinu zadunajskou a na Prešpurk s Kamzičí hory je věru nezapomenutelný. Komu by však bylo obtížno stoupati na tento lesnatý vrch (neboť do Prešpurku chodí si turista obyčejně odpočinouti), rovněž uspokojen bude pohledem s Murmanského vršku, na němž postavena proto železná, několik metrů vysoká vížka. Místa tato, tří „batzen-häusrů“, obklopena jsou pěknými promenadami, po nichž s kopce do kopce prochází se mladý i starý prešpurský svět. Z chaosu prešpurských domů vyniká t. zv. Květné údolí (Blumenthal) a nad městem samým vévodí trosky vzpomenutého již zámku.S Murmanského vršku dohlédnouti lze na východ až do Rakous, — nejsou ostatně od Prešpurku vzdáleny více než míli, a k hradu Hainburku. Krásný modravý Dunaj směje se v paprscích slunečních na nás — jest to starý „tatík“ a Slovan od kosti — poznává nás mezi zdejšími Němčíky. Nu, navštívili jsme ho pak ještě a dali se jím znova po rusku pokřestit.Ale chtěl jsem vlastně pustit se opět do vypočítávání, kterého nejsem sám velkým přítelem, ačkoliv někdy neschází mu zaujímavosti. Však tu jsem již. Bráti na pomoc nejnovější akta maďarská ani není radno. Řekl jsem již, jak umějí Maďaři počítat! Spolehlivější jsou v té příčině starší Šemberovy. Čaplovič („Gemälde von Ungern“) zaznamenal v Prešpursku 5 kr. sv. měst, 32 měst menších a 281 vesnic. Maďaři obývají v 164 místech, Slováci v 147 a Němci jen v 19. Města sama jsou obývána hlavne Slováky a Němci. Jen v Prešpurku káže se evangelíkům také maďarsky. Židů napočítáno tehdy v župě prešpurské toliko 11.264. Jak úžasně počet jich do nynějška vzrostl, patrno iiž z toho, že v samém Prešpurku žije jich pres 7.000 mezi 47.000 obyvatelů. Podle Čaploviče bydlili židé jen v 8 obcích; dnes musil by asi obec slovenskou bez žida hledati ve dne s lucernou! K úkazu tomu hned se vrátim.Co se týče Němců, kteří žijí hlavně v Prešpurku (a odtud ovšem na východ až k Rakousku), kdež tvoří 2/3 všeho obyvatelstva, pak v Pezinku, Modře, Sv. Jiří a j. musím říci, že jsou v Uhrách jak se sluší krotcí a tiší. V hotelech prešp. bezmála více je slyšeti hovor maďarský než německý, ačkoliv tu je Maďarů velmi málo. Ba Němci prešp. jsou tak povolni a úslužni k Maďarům, že ochotně na žádosť těchto snesli starý korunovační vršek, který býval u Dunaje nedaleko lodního mostu, aby snad ještě jednou některému králi nenapadlo v Prešpurku na místě v Budapešti dáti se korunovat. — Za několik desítiletí nezbude snad v Prešpurku po Němcích ani památky!Němci usadili se na Slovensku v dobách rozličných. Počítá se jich pouze 151.842. Hned po smrti Svatoplukově zmocnili se hraduDěvínanedaleko Prešpurku při ústí Moravy do Dunaje, a vystavěli prý hrad Prešpurk (Czoermg. Ethnografie cis. Rakouského, II., 242.) a jiné hrady v blízkých Bílých Horách proti loupeživým Maďarům. Když Tataři r. 1241. Uhry spustošili, usazovali uherští králové Sasíky ve Spiši atd. Kolonisace ta trvala do XIV. století. Na Slovensku rozličně se Němcům přezdívá. V Turci jmenují je „Handerburci“, v pohoří Nitranském usazeni jsou „Krikehajové“, kteří mluví hroznou němčinu. (Na příklad Grimpele — fousek, Miscapala — naplňování, Fressbrettal — talíř, Fresshölzal — lžíce atd.)O Slovácích v Prešpursku nemnoho zvláštního mohu pověděti. Mluví podřečím trnavským, o němž jsem se již zmínil. Pozorovali jsme u Prešpurku celkem totéž vyslovování jako u Trnavy (ništ, mesác, najvác, včulek atd.). Na polích pěstují pšenici, ovoce,vínoa to hlavně na viných vrších prešpurských v Sv. Jiří, v Pezinku (kdež právě letos byla bohatá výstava vín), v Modře a j. Staré přísloví praví, že prešpurské viné pohoří je největší, sv. jirské nejlepší, pezinské nejkrásnější, modřanské nejplodnější.Pezinské a sv. jirské víno, je-li uleženo, je velmi aromatické, sladké a příjemné.V Prešpurku překvapily nás celé hranice melounů, které se tu výtečně daří.Jako v Nitransku tak i v Prešpursku pořádají uherští šlechtici (hrabata Esterházy, Hunyadi, Károlyi, Szécsényi, Erdödy a j.) v říjnu veliké hony nališky.O slovenském hospodářství, národním obleku, národní kuchyni zmíním se šíře na jiném místě tohoto spisu.Třeba ještě všimnouti si té zvláštnosti v prešpurské župě, totiž Chorvatů, mohou-li se ještě tak nazývati; neboť jsou již skoro docela poslovenčení. Mluvili jsme s jednou ženou Chorvatkou v kanceláři advokáta Kutlíka. Chorvatského zbylo na ní již jen — jméno. Pátraje po tom, kterak se až tu Chorvaté usadili, nalezl jsem následující zprávu (v „Sokole“ 1867, str. ?9).Okolo r. 1550., když padla Kostajnice v Chorvatsku do turecké moci, vystěhovalo se z téže a ze sousedních obcí asi 120 chorvat. rodin, které na 80 vozech za vedení Nikolaje Beniče přišly do okolí Modry a zde obce Velké a Malé Šenkovice založily. Tehdejší zeman Gašpar Seredský, majetník hradu pezinského, přistěhovalcům daň na 10 let odpustil, a jejich vůdce Beniče rozsáhlými pozemky obdaroval. Osadníci tito pojmenovali sousedné vínorodé vršky jmény svými, jako: Stará Gora, Kozara, Zrinská Gora, Novosad atd. Chorvatská osadaŠenkovicezvláště se rozmohla a správu obce takto uspořádala. Dva rychtáři stáli v čele obcí, majíce své náměstky. Obecní věci, zvláště důchody a vydání spravovalo 12 přísežných. Lesy a háje byly svěřeny též zvláštnímu dozorci; podobně i vinohrady měly svého dozorce. Všecky tyto úřady obnovovaly se okolo nového roku. Nejpamátnější ale byl úřad dozorce mládeže, kterýž se po jihoslovensku nazývalstařešinou. Ten dohlížel na oboje pohlaví a vinníky trestal. Úřad jeho byl obnovován okolo velikonoc. Na den mláďátek měla mládež pod jeho dozorem veliké radovánky, ku kterým si volila zvláštního „krále“. V novější době, z těch pořádků mnoho zašlo. Ještě do r. 1730. dostávali Šenkovičané, ačkoliv již byli z polovice poslovenčení, své kněze z Chorvatska. Za Marie Teresie to ale přestalo, neboť bohoslužby jejich proměněny již na slovenské. Jména Šenkovičanů podnes upomínají na chorvatský původ.V těchto Šenkovicích, které jsou stanicí na dráze prešpursko-trenčínské, bývala prý na katolické faře chována husitská knihovna, kterou prý ale již pan farář — spálil. Tak se nám alespoň povědělo!…Ostatně stojí tato dědina za návštěvu již také pro její prastarý kostel, obtočený dosud zachovalými baštami, a podobající se malé pevnůstce.Slíbil jsem, že se vrátím ještě k židům v Uhrách. Že všecken obchod uherský mají ve svých rukou, netřeba ani povídat.Židé hledí skoupiti lesy, kde mohou; sám jediný baron Popper vykácel již lesy od povážské Bystřice až do Slezska, zanechávaje po sobě holé vrchy. V Sučanech v turčanské stolici vypravovali mně, jak se židé zmocnili obchodu s dřívím. Jeden slovenský obchodník plavil co rok ke Komárnu po Váhu dřevo. Aby ho židé zničili, spojili se a doplavili dolů hojně dřeva, jež prodávali takřka zadarmo. Následkem toho neodbyl slovenský obchodník svou zásobu, byl nucen, nevěda s ní kudy kam, nechati ji za babku na místě, čímž byl pro další obchod zničen. Příští rok plavili dřevo dolů již jen židé, ovšem ne tak lacino, jako v loni. Židé — podivno! — začínají své čachry obyčejně v nejchudších krajinách Slovenska.Čaplovič napočítal před r. 1829. vTrenčínsku6850 židů; podle sčítání z r. 1869. bylo jich tu již 13.465 mezi 237.702 Slováky.- Avšak na Slovensku a jmenovitě vTrenčínskupřibylo za posledních let židů úžasně mnoho. Svetozár Hurban píše o nich v „Sloven. Pohladech“ (1881, str. 291) takto asi: Židů bylo v Uhrách před sto lety 75.089; za 55 roků bylo jich už 241.632 (přírůstek oblažil nejvíce Slovensko), r. 1870. napočteno jich 552.133 a nyní je jich v Uhráchpřes600.000! Tím, co tu povíme, vysvětlí se i nejnovější nepokoje vPrešpursku.V slovenských dědinách rozloží židé své sítě, bohatnou, kupují pozemky, lid uvrhají v otroctví, proti němuž dřívější robotnictví bylo hračkou.Z dědin táhnou židé do mest, lichvaří, vedou obchod spůsobem, vylučujícím všecku čestnou konkurrenci a znemravňují okolo sebe. Basis židovských millionů je arendování krčem. Z nejzákladnější vrstvy lidu tahají pálenkou a lichvou poslední krejcar a podrývají tak osnovy státu a lidské společnosti. Výminky jsou řídké. Lid slovenský neobstojí před židovstvem,které nežije z půdy samo sebou, ale jako parasit z jiných organismů. Kde se na slovenské dědině zahnízdí jen jedna židovská rodina, možno apodikticky říci, že za 10 let odzvoněno bude i tomu nepatrnému blahobytu, který tam byl do příchodu jejího. Z obou stran Tisy rozprostírají se ohromné statky zemanské, z kterých maďarská šlechta čerpala životní šťávu. Ptejte se na jmena jich majetníků! 9/10 jmen židovských! Na Slovensku nabere žid krejcarův a pouští se s nimi dolů do velkých měst a bohatých niv, aby k nim přidal maďarské zlatky.Pešťbudínje nejžidovštější město Evropy; tak hovoří Maďar Hundsdorfer. Uherská zem má židovskou metropoli…Za zpívání ukrajinských a slovenských písní vracela se naše malá společnosť jednoho krásného večera za krvavé luny z „Batzenhäusrů“ (ale to není poetické slovo!) do Prešpurku. Němci a Maďaři vystrkovali z oken hlavy — to se jim asi ještě nestalo, aby za svého života slyšeli v Prešpurku slovansky zpívat na ulici!Nu, dostali jsme se šťastne a celí do jedné vinárny, ale tam hned by nás bylo bývalo jen půl… Zpívali jsme své písně i tam. Maďaři dlouho nám nerozuměli, — starají se totiž svědomitě o to, aby ke každé krásné melodii slovenské přišroubovali nový maďarský text! — ale konečně přece seznali, že jsme „panslávi“. Nestrhla se sice žádná bitva, ale se zpěvem svým byli jsme nuceni přece odejít, když si Maďaři přivolali na nás samého majetníka domu a my neměli chuti umlknout.Už jsem Prešpurku dosti pochleboval, musím mu také učinit výtku. Týká se cesty na královský zámek, resp. kasárna, který jsme si šli v neděli ráno asi o 10 hod. prohlédnout. Že uvádím hodinu a neděli, má svou příčinu. Chci se totiž dotknouti t. zv.vrabčích domků, vysypaných jako z pytle u samého zámku, které hyzdí město a cestu na zámek činí hnusnou. Na cestě této potkávali jsme lid z venkova, jdoucí do Prešpurku za svou pobožností. To však nevěstky z „vrabčích domků“ pranic nemate. V uvedenou ještě hodinu myjou se do pola vysvlečeny před svými pelechy a pokřikují svým způsobem. A jsou-li již se svou toilettou hotovy, vyhřívají se na lavicích před domky, jsouce oblečeny v pestré maškarní cáry. V těchto pozorovati je lze také v rozličných větších lázních uherských za bílého dne.Že jsme si vyšli také přes lodní most za Dunaj, rozumí se. Hned pod mostem překvapily nás švarné Prešpurčanky. Plovaly totiž z nedaleké koupelny Dunajem tak statečně o závod k mostu, že byla radost na mrštná ta tílka se podívat. Toho my na Vltavě neužijeme!Hned za mostem je pěkná aréna, okolo níž tehdy — byla neděle — proudil čilý život. Šli jsme krásnými promenádami do „Nivy“ („Authal“) k „Myslivně“, ukryté v stínu letní zeleně. „Niva“ zaplavuje prý často Dunaj (až na 2 metry vysoko, jako r. 1876.). R. 1809. přinesl prý sem sošku P. Marie, která tu podnes stojí. V Myslivně užili jsme trochu vína a šunky, či jak říkal nebožtík Hergotič z prešp. Sv. Jiří:umyli jsme se vínem a utřeli šunkou, a pak volnou vraceli jsme se jinudy kHabrůma odtud do Prešpurku.Na konec ponechal jsem si dotknouti se návštěvy své u pí. Hodžové, vdovy po slovenském mučedníku M.Hodžovi, v příčině jeho literární pozůstalosti.Komuž nebylo by známo u nás jméno Michala MiloslavaHodže? Štúr nazval hoduhou Tater, věštící Slovensku jasnější budoucnosť! Bohužel, ztratila se ta duha slovenská příliš záhy — Hodža sám zemřel ve vyhnanství…O životě Hodžově bylo by lze napsati celou knihu, a byla by to kniha nezlomné práce a utrpení. U prostřed bouří maďarských stál Hodža jako dub na skále. Nazývali ho i někteří Slováci výstředníkem, ztřeštěncem. Neporozuměli, jak tak často bývá, té hloubce jeho ducha, tomu zlatému charakteru slovenskému, na němž žádné příkoří nebylo s to učinit ani té nejmenší změny. Obmezuji se zde na nejnutnější data ze života Hodžova. (Zevrubnější životopis napsal Jar. Vlček ve „Světozoru“, r. 1880. str. 416 a násl., k němuž opatřil jsem i podobiznu.)Hodža nar. se v Rakši, v Turci, 22. září r. 1811. Za učitele dostalo se mu starého Buriana, někdejšího vychovatele Kollárova. Po studiích gymnasijních a juridických stal se bohoslovcom v Prešpurku. Jak jsem již připomněl, byl tehdy v Prešpurku čilý život mezi akademiky slovenskými. Hodža zvolen byl starostou společnosti slovenské. Řeč, kterou zahájil činnosť této, vydal pak — ovšem censurou seškrtanou — v„Plodech“společnosti roku 1836., a jí dobyl si prvé slávy řečnické. Dokončiv studia ve Vídni, stal se záhy ev. knězem a na místě Kollára, který jej za sebe odporučil, obdržel ev. faru vLipt. Sv. Mikuláši.[27]Fara ta stala se mu zdrojem všeho pronásledování. Maďaroni, kteří chtěli faru jinak obsadit, smýšleli na Hodžu žalobu za žalobou, až konečně tento i odsouzen byl napřed seniorálním konsistoriem, pak distriktním a na konec i generálním bez všelikého výslechu. Hodža však neustoupil. Pracoval dále na věci slovenské, odchovav takořka v náručí své „Tatrína“, důležitý to spolek pro duševní rozvoj Slovákův, jehož byl předsedou. Zakládal spolky střídmosti, nedbaje žalob židovských, konal mnohé potřebné cesty do Vídně i do Prahy ve věcech národa. Také Hodža domníval se zprvu, že je s Maďary smír možný, ale sklamav se záhy, uložil bolesť svou do spisku „Dobré slovo Slovákom súcim na slovo“ (v Levoči, 1847.). Tamtéž vydal rok na to „Základy mluvnice slovenské“ a„Větín,“z něhož poučno je pro nás, že Hodža ztráty slovenské šlechty neželí, neboť co prý šlechta pomohla které literatuře? — A bez literatury není přece národního života. Šlechta, které je literatura jejího národa lhostejnou, nezasluhuje ovšem ani jména šlechty!…Ve „Větíně“ již Hodža vzpomíná, že uherští páni chtějí, aby se slovenské děti jen 2 léta učily jazykem mateřským; ostatní čas má být věnován maďarštině. Přání toto nesplnilo se hned, ale dnes, bohužel! — maďaří se už ve školách napořád. Aniopatrovnynezřídí maď. vláda pro slovenské děti, aby nevytknula za první podmínku ráz její maďarský, jako se stalo nedávno ve Zvoleni! Nehoda za nehodou stihá od nešťastného dualismu ubohé Slovensko. Pomřeli Štúr, Kuzmány, Mojses, Hodža, zavřena Matice a slovenská gymnasia — jakž má neštěstí takové přitahovati pracovníky nové, jakž má budit odvahu a uvědomělosť v kruzích širších, získávati měšťanstvo nedůvěřivé! Smazat Slovensko ze seznamu živých, toť jediná snaha nynější tyranie maďarské. Nenávisť ke všemu, což je slovanské, nezná u Maďarů mezí. Rukou barbarskou neostýchají se vypárati slovanský nápis z pláště svatého Štěpána(!). Ale dobře praví Sasinek („Sloven. Letopis“, IV., 199): „Keby maďarskí učenci chceli zahrabať pamiatku vlivu slovanského na Uhorsko vôbec a na Maďarov zvláštně, museli by prestať mluviť po maďarsky.“ Slova tato nejsou přehnána. V Radvani četl nám kat. farář Franko Sujanský ukázky ze svého slovníku slov slovanských v maďarštině. Prací svou, hodnou otištění, docílil i toho úspěchu, že z maďarštiny vysvětlil i některá slova slovanská v jich čistých formách, která jsou v tom kterém slov. jazyku již zkomolena. Maďaři ovšem „učeně“ se hájí, že na př. salma (sláma), széna (seno) atd. jsou bůh ví jakého původu, jen ne slovanského. V té příčině odpověděl jim také znamenitě prešpurský Michal Mudroň.[28]O Hodžově spolupůsobení v letech 1848/49. zmínil jsem se již v prvém oddělení této partie. — Připomenouti sluší, že Hodža chtěl také zavésti novou liturgii, totiž liturgii českých bratří. Všecka další obviňování a soudy zůstaly proti Hodžovi bez úspěchu. Hodža stal se obětí teprve vyrovnání s Maďary r. 1867. Odsouzení Hodžovo církevním soudem na ztrátu fary bylo konečně potvrzeno. Vzdor tomu však přidával sám panovník Hodžovi ze své pokladny k pensi 800 zl. ročně, arci pod tou podmínkou, že opustí vlasť…Mučedník Hodža dostal tedy trnovou korunu! Vypisovati všecka pronásledování jeho, ani nemohu. Uvedu jen jediné. Dne 15. května r. 1862 vyšel Hodža s prof. Makovickým na návštěvu do Trnovce. Na zpáteční cestě do L. Mikuláše přepadeni byli dvěma muži, jakýmsi Lehockým a Račkayem, a sbiti surově, takže zůstali na místě ležeti. Makovickému rozbita hlava, Hodžovi poroucháno oko a vyražen zub. Zatím ráno lid shromážděný v kostele marně čekal na svého kněze. Konečně došla zpráva o tom, co se stalo. Nastalo jitření a bouře v celém městě. Vinníci, které chtěl lid rozsápat, zachráněni uvězněním. Skoro celý Liptov obsazen tehdy vojskem. Pachatelé byli prý osvobozeni výrokem prvého soudu. Teprve soud v Levoči odsoudil je na 2 léta na pevnosť, odkudž však byli — jak se předvídalo — po 2 měsících puštěni. Zajímavo je, že o výlohy vojenské vedl se do nedávna spor. Církev sv. Mikulášská odsouzena k placení výloh.Nepřátele své odzbrojoval Hodža pouhým pohledem. Čekali na něho na ulici, rozlícení, chtějíce ho usmrtit, Hodža šel okolo, upřel na ně své planoucí, výrazné oko, a vrahové — pokorně obnažili před ním hlavy. Vedral se jednou k němu nějaký T. P. s dýkou v ruce až do bytu, aby Hodžu sprovodil se světa. Ale nesnesl jeho velebného pohledu. Byl přemožen…Že nerodná půda, byť bratrská, umořila záhy tělo Hodžovo, netřeba ani dodávat. Vytržen z půdy domácí násilím, nemohl již ten starý dub slovenský zapustit kořenů jinde. Usychal a uvadal. Vichřice života zlomila ho. Zemřel v Těšíně 26. března r. 1870. Tam postavilo mu jeho Slovensko 8. srpna r. 1872. žulový pomník. Při dojemné slavnosti té přednesl na hřbitově těšínském Bachat-Dumný svoji hluboce procítěnou „Dumu“. Tyž vybral na pomník Hodžův za nápis jednu ze znělek jeho, kterou níže uvádím, ještě z jiné příčiny.Když jsme totiž navštívili v Prešpurku vdovu Hodžovu, která žije u své dcery Mariny, opěvané druhdy pro osobní statečnosť básníky Sládkovičem (Spisy 629), Bottem (Spevy 186) a j., provdané nyní za p. Filipa Hladkého, abychom seznali liter. pozůstalost Hodžovu, okázán nám mezi jinými rukopisy objemný rukopis básně„Vieroslavín“, již Hodža nazval básní lyricko-didaktickou. Báseň tato obsahuje 5 velkých sešitů. Rozdělena je do 5 oddílů: I.Mojslavobsahuje 130 znělek 11-ti řádkových, II.Rodoslav138, III.Vlastislav132, IV.Miroslav146, V.Vekoslav75. Poslední znělka (624-tá) napsána na Hodžův pomník.Čtenář z ní posoudí, psal-li Hodža velikou tuto báseň pročas přítomý, anebo má-li pravdu paní Hodžová a rodina ostatní, která nechce jí připustit na světlo, že prý by jí ještě rozuměno nebylo.Zní:S velkým piatkom teda dokonávam[29]na Golgatě viery zmučený;pod kríž Kristov do hrobu se dávam,ameň! verím, buděm zkriesený!Blahorečiac Vaším srdciam, hlavám,bratia! tu sa s Vami rozžehnávamna Slavian čas, Kristom určený.Dotial něch Vám znienok týchto zněniabudia v dušiach túžnych ozveny!Něch Vám linú viery, lásky chceniazvoniť rodu nášmu na zkriesenia!Hluboký smysl tají se v této znělce. Mučedník Hodža umírá s nadějí, že Slovanstvo na jeho tichý, pracovný život nezapomene. A do té doby odkazuje národu svému tuto labutí svou píseň, aby její ozvěny v duších zvonily mu na vzkříšení.Také letos namáhal jsem se získati tuto báseň pro vydání. Dostal jsem za odpověď, že se o tom rodina ještě poradí. Bohužel, není velké naděje, že se Slovensko dočká tohoto odkazu Hodžova.Po Hodžovi zůstala netištěna také báseň„Mátora“, jejíž rukopis jest v rukou jistých. Rukopis ten zaujímá 80 sešitků, každý sešitek o 16 stránkách asi 40-tiřádkových. Krom toho, tuším, dostala se ještě jiná báseň se sbírkami zavřené Matice slovenské do Pešti. Patrno již, že jméno Hodžovo zaskvělo by se též básnickou slávou, kdyby vše, co veršem napsal, bylo shledáno a vydáno.Po Hodžovi zbyla rodině také knihovna, která vyplnila 20 beden. Stihl ji osud knihoven našich spisovatelů, ba ještě horší. Vdova byla poměry nucena prodati ji asi za 600 zl. maďarskému museu v Pešti…A tak jsem s vypsáním své návštěvy v Prešpurku u konce.Těšili jsme se, že odtud po parníku navštívíme i památný Děvín, vypínající se na závratné skále, přímo z vln Moravy a Dunaje vystupující, nedaleko odtud na hranici rakouské, s nímž padla r. 903. i ta část Velké Moravy, která ležela mezi Váhem a Moravou, do moci maďarské.[30]Avšak již kázal nám čas, abychom se vrátili. Neradi loučili jsme se s krásným Prešpurkem. Než — jednou opustit jsme ho musili…Z Prešpurku doprovázel nás až do Modry statečný náš přítel, pravotár Kutlík.IV. Z Prešpurku do Nového Města nad Váhem(Hergotič. Pezinek. Vinobraní. Slovenská jizba v Trlinku. Slovenský dům. Uherské hospodářství. Modra. U hrobů Ludevíta a Karla Štúra. Hlohovec. Leopoldov. Píšťany.)Za pěkného červencového rána vsedli jsme v Prešpurku do vlaku a nastoupili ve společnosti připomenutého již statečného pravotára Kutlíka zpáteční jízdu. Za nějakou chvíli byli jsme ve sv. Jiří, královském uherském městě, které má asi 3500 ohyvatelů, a jehož bylo za posledních bouří protižidovských často vzpomínáno.Náš společník vyprávěl nám při té příležitosti o pověstném, nyní již zvěčnělém sv. jurském silákoviHergotiči. Kousky tohoto „Husity“, jak se Hergotič rád nazýval, jsou v celém okolí dosavad v živé paměti. Bylť Hergotič na Slovensku asi zvláštním zjevem a skoro nazvati ho možno druhým Vávrou Brezulou, který vybil Turky ze své Lubietové. Tak odvážných junáků zřídka Slovensko rodí. Synové jeho zvykli trpěti a nevyvíjeti v sobě odvahu. Hergotič byl vzácnou výjimkou. Ale jakž by nebyl silákem. Vždyť, jak již praveno, „umýval se každý den dobrým sv. jirským vínem a utíral šunkou“. Hergotič nepil kořalky, která tak žalostný stav připravuje slovenskému a polskému lidu. Sílu svou zkoušel na každém, s kým přišel do styku. Běda tomu, kdo neznaje Hergotiče, chopil se podávané mu ruky. V tom okamžiku Hergotič sevřel ti ruku ve své pěsti a v druhém okamžiku ocítil jsi se Hergotiči na zádech. Tak házel si rád na záda hlavně studenty. S nepřítelem byl Hergotič zkrátka hotov. Rozhněval-li ho někdo, blýskl očima a z úst vydral se mu výkřik: „Kristus ci dušu dal!“ Nespasil-li se protivník útěkem, zle se mu vedlo. R. 1866. vyplatil několik Prušáků, kteří mu drancovali, jak náleží. Přehodil si dva na hřbet, z každé strany jednoho, a střásl je pak někde polomrtvé se sebe dolů. Ostatní ovšem utekli. Ale zemřel smrtí siláka nehodnou. Probořil se kdesi na ledě a utržil si pakostnici. Od té doby stal se zádumčivým. Pro bolesti v noze zapomínal se „umývat vínem a utírat šunkou“, vlekl se bídně a zemřel brzy žalem, nemoha si více házeti lidi na potkání na záda.Zatím co jsme se bavili vypravováním o Hergotičovi, odfoukl sirušeňa zarazil vPezinku, kdež počíná již čistě Slovenský kraj. Pezinek (maď. Bazin) je úhledné městečko, čítající 5600 obyv., národnosti hlavně slovenské. Zevnějšek města jeví všudy pečlivou čistotu. Domy nejsou vysoky, ani široky; obyčejně mají po 2 — 4 oknech. Obyvatelé zdejší živí se hlavně vinařením, částečně také soukennictvím. O víně pezineckém již jsem se vyslovil; jest sice lehké, ale aromatické a velmi chutné; okusili jsme ho netoliko ve vinárně, nýbrž i v domě jednoho slovenského národovce, a byli jsme s ním úplně spokojeni. Po vinobraní anebooberačkáchprodávají zdejší vinaři hrozny obchodníkům, opatřujíce si tak výživu na zimu. Že vinobraní bývá i zde zvlášť slaveno, netřeba ani podotýkati. Ovšem neděje se to s takým přepychem a hlukem, jako na příklad v Tokaji, kamž scházejí se k vinobraní lidé všech uherských národností ze všech stran, ba i šlechta.[31]Jinak jsme v Pezinku nepozorovali nic zvláštního.Okolní lid nosí malé kulaté kloboučky, pestré anebo černé vesty (lajblíčky), bílé košile a hrubé plátěné „gatě“ s třepením u chodidel. Tyto — jako všady jinde — vyměňuje v neděli za úzké „nohavičky“, jinde obyčejně bílé, zde jasně modré. Na neděli natírá si zdejší Slovák dlouhý plavý vlas olejem.Nedaleko v horách má Pezinek malé lázničky, které však nestojí cizinci za zvláštní návštěvu, leda by chtěl okřáti v krásných zdejších lesích.[32]Z Pezinku jeli jsme ve voze dále pod Malé Karpaty, do města Modry. Pole a vinice okolní svědčí, že jim půda dobře jde k duhu. Před námi vystupují jako dlouhá zelená hradba hory karpatské. Lehký vánek přináší nám v ústrety vůni sosen a chladí příjemně horké hlavy. Za nějakou chvíli dojíždíme dědinyTrlinku. Domky zdejší stavěny jsou ve dvou řadách podél silnice. Kážeme zastaviti před jedním a vcházíme branou do dvora, odtud pak do síně obydlí samého, kdež vítá nás srdečně bělovlasý stařeček, gazda Miško Kulíšek, a pobízí dále do bílé světnice. Přišli jsme, abychom si prohlédli slovenskou domácnosť. Viděli jsme již vnitřek domu slovenského v Liptově i v Turci, v Trenčíně i v Nitře, a všady nalezli jsme týž. Ovšem, blízko větších měst nehledí si již hospodáři toho, aby zachovali své jizbě starý slovenský ráz, a také zde, když jsme se cestou ptali, kde bychom v Trlinku nalezli staroslovenskou jizbu, byli jsme poukázáni hned na starého Mišku.Izbaanebosvetlicaslovenská opatřena bývá z pravidla dvěma dlouhými lavicemi, které se v pravém koutě sbíhají. V koutě tom staví se malá almárka (almária), která vnitřkem svým tvoří dutinu trojúhelníku. Do té ukládají své písemnosti, knihy a peníze. Téměř čtvrtý díl jizby zaujímá v levo zděná pec spřípeckem, zídkou to na sedání a lehání. Napřed má každá pec krb (kozubek), z něhož strmí komín (koch) do stropu. Zřídka však staví se tento až nad střechu. Jak již dříve praveno, v chudších krajinách nechávají si světnice zakuřovati a vypouštějí dým pouze okny anebo i otvorem nade dveřmi. Okna (obloky), obyčejně dvě, bývají malá. Javorový nebo lípový stůl pokryt jest čistýmobrúskem, anebo aspoň je tímto ovinut chléb, ležící na stole. Stůl stává v pravém a předním koutě světnice před almárkou. Pod okny v průčelí domu staví se jednoduchá lavička. Stěny této světnice ověšeny bývají obrazy svatých, arci jenom u katolíků. Zřídka spatřiti lze ještě malby na skle, jichž předmětem bývá dosud pověstný Jánošík a jeho „dobří chlapci“.Do světnice vchází se z předsíně,pitvoru, v níž je ohniště, výklenek pro uchování pitné vody a žebřík nebo i dřevěné schůdky na půdu (poval, padlaš). Pitvor anebo světnice je vyzdobena pestrými nádobami, které rozvěšeny bývají po stěnách na policích. Některé z těchto — mis, talířů a džbánů bývají opravdu vzácnou starožitností a platí se podle toho. Avšak slovenská gazdyně neloučí se ráda od svého pěkného nádobí, ke kterému pojí se často její vzpomínky na mladá léta v rodném domě prožitá. V novější době nejoblíbenější jsou nádoby zHoliče, které se zhotovují po způsobu starých nádob slovenských.V zadní části domku bývá ještě komora, přerozmanitě naplněná. Poněvadž slovenský gazda nemá ve zvyku choditi na výměnek, zachovávaje si vládu v domě do smrti, odkázáni jsou mladí manželé na komoru, v níž spávají i za tuhé zimy. Místo komor mívají někde před domkysypárnyči „lémhausy“. Zámožnější gazdové zřizují při domě na straně ode dvora záhrobně, přístřeším, které podpírají zvláštní sloupy, přikryté a dole mřížkovým zábradlím ohrazené. Ale kde ani toho není, viděti přece aspoň přístřeší, aby voda se střech hned po stěnách nestekala. Záhrobně také jmenovány bývajístienkyneboprietosy. Domky v Pezinku nehledí si již valně tohoto zvyku.Náš gazda Miško ukázal nám ještě v kolně veliký lis na víno, které si sám vyrábí a jehož dal nám okusiti.Hospodyně nebyla tehdy doma, neboť Miško měl právě žně.Řekl jsem již, že slovenský hospodář neznávýměnku, který byl z Němec k nám zanesen. Na znamení vážnosti nosí gazda klobouk na hlavě i v jizbě. Podle toho lze hned poznati, kdo jekazáremv domě. Často stává se, že pod správou starého gazdy žiji v jednom domě rodiny jeho synů, ba i vnuků. Rozumí se, že pak pec bývá nocleháři přeplněna. Zemře-li otec, řídí obyčejně matka s nejstarším synem hospodářství dále. Teprve po smrti obou rodičů rozdělují se děti o pozůstalost, ač ne vždy a všady, jmenovitě, je-li dědiců více. Nezbývá jim pak, než žíti pospolu pod správou nejstaršího. Proslulý Pavel Dobšinský vypravuje dále, že pravidlem jevykatistarším; tak vyká žena staršímu muži, mladší bratr staršímu, dítě rodičům, atd. Jen starší mladšímu anebo rovesníci si tykají.Při domech slovenských bývají ovšem i stodoly (humna, kolešny),stajněatd. Zařízením svým podobají se našim.Známy jsou také uherské studně, na Slovensku velmi rozšířené. Na dlouhém bidle, žeriavu, upevněn na provaz okov, který se spouští do studny, dřevem nebo kamením nad povrchem ohrazené.Rozmanité je v Uhráchhospodářství! Rozmanitosť jeho záleží ovšem hlavně na klimatických poměrech, které jsou tak nestejny, jako nestejny jsou povaha a řeč národností Uhry obývajících (jichž prý je 20!).Takové je to už na světě: Maďara, jenž by musil v horních Uhrách zemřít hladem, posadil osud do nejúrodnější krajiny; ubohého Slováka, který by na místě Maďarově stal se boháčem za jediný rok, odkázal na hory.Čaplovič o tom případně píše: „Zatím co v Karpatech, kdež lid — jak se jednou někdo (Windisch-Magazin) trefně vyjádřil —žije plícemi a zevnějškem těla(Oberfläche des Leibes)více, než žaludkem (tedy takřka vzduchem), sotva ovsík uzraje, a jen neúhledné, trpké ovoce zřídka kde roste, které se ještě na stromech, podle žertovného přísloví, podloženou a zapálenou slamou dozrání nutit musí, daří se v Banátě rýže a bavlna, a hevábí bývá zde, jak známo, od mnohých let na centy vyráběno…Zatím co skromní obyvatelé severních hor viné hrozny a mandle jen z přírodopisu znají a částečně jen brambory (švábkami, kobzolemi, krumplemi), částečně ovesným chlebem a pod. pokrmy spokojiti se musejí: těší se i nejchudší obyvatel požehnaných jižních krajin chlebu pšeničnému, ohnivému vínu, melounům, kaštany sbírá v lese a ovesný chleb zná jen — z pověsti. Nejtužší zima spočívá na rovinách nejdéle 2 měsíce, a byla leta, kdy tu sníh jen několik neděl kryl půdu; tam nahoře v horách musejí být obydlí lidská od září do máje, tedy dvě třetiny roku nepřetržitě vytápěna; tam sáně spotřebují se za rok úplně, kdežto v jižnějších krajích přecházejí od otce na syna…Slovák z uherských národností jediný zaměstnává se rozmanitě. Vzdělává pole, vychovává dobytek, vede obchody, pěstuje řemesla, pracuje v báních, je hbitým vozkou na suchu i na vodě (pltníkem), myslivcem, ptáčníkem, studuje rád a pilně atd. Dobře praví Čaplovič: Ostatně pracuje Slovák rukama nohama; Maďar pracuje dobytkem, Němec nohama a rukama a — hubou, žid hubou a nohama, Rusín, Rumun, Slavonec ani tak ani jinak, ale hledá v sladkém far niente svůj požitek. — Do uherské národní kuchyně dává Maďar chléb, maso a víno, Rusín a Rumun sůl, Slavonec slaninu, Němec brambory a zeleninu, Vlach rýži,Slovákmléko, sýr, máslo, stolní příbory a kuchyňské náčiní, žid peníze a cigán konečně dělá při té národní kuchyni muziku…Za svou prací chodí Slovák daleko do světa, kdežto Maďar své dědiny neopouští, boje se snad,že by do ní zpět netrefil…Přímka od západu k východu, od Prešpurku až na nejkrajnější pomezí marmarošské stolice, dělí Uhry v severní a jižní část; ona nemá pro sebe ani chleba dostatek, tato je skladištěm žita nejen pro severní Uhry, ale i pro cizinu.Všecky krajiny slovenské nejsou arci neúrodny. V Prešpursku daří se i melouny, a víno nepěstuje se toliko v Oravě, Turci, Liptově, Spiši, Šariši a Marmaroši. Jiná půda je v Gemeru, jiná v Trenčínsku, ba rozlična je i v jedné každé slovenské župě. Vtrenčínskéstolici dolejší daří se na příklad i víno, ač se nepěstuje tak, jakby se pěstovati mělo; v hořejší je půda chudá, jako v pohořích. Trenčínští sedláci už prý se ani nemodlí — praví vtip, který má slzy v očích: —chlébnáš vezdejší — alezemáknáš vezdejší dejž nám dnes…Za to na dolní zemi nejsou poměry klimatické tak rozmanity. Maďar je stejným gazdou všady. Oplývaje hojnými polnostmi a jsa důkladnělíný, pěstuje rolnictví zhustaasiatsky; neboť nejde mu zrovna o to, aby co možná nejvíce výtěžku z půdy dobyl. Obchody přenechává židům. Obilí nechává ležet v stohách na poli, neboť stodol nezná, zrní dobývá z něho namnoze primitivním způsobem: nažene na obilí koňů nebo volů, kteří zrní vyšlapou. Sýpek zřídka staví, ukládá obilí obyčejně jen do jam na dvoře nebo před obydlím. Však ani těch jam sám si nevykope. Povolákopaře, kteří jámy na obilí takto asi připravují: napřed je vyplní slamou a tuto zapálí. Oheň udržují po několik dní, aby se povrch stěn upevnil a obilí hlínou nepáchlo. Pak vystelou jámu suchou slamou dole i po stranách a vyschlým zrním naplní ji až po kraj. Na ně kladou vrstvu popele, na tuto vrstvu písku a na vrch prsť. Také několik kusů kamenné soli dává se do zrní, aby se zabránilo kvašení. Když je jáma hlinou na vrchu ucpána, udělá se nad ní vršek z hlíny a cihel, aby do jámy nevnikala voda. Taková obilní jáma má podobu buteillky, neboř prý v ní obilí déle vydrží. (Jam podlouhlých užívá se jen na rok, poněvadž se v nich zrní zapařuje.)Proč Maďar nerad staví stodol a sýpek? Předně z pohodlí a za druhé, aby uchránil tak obilí před ohněm, který v Uhrách nebývá řídkým hostem. Hůře je ovšem, že obilní jámy navštěvují rády myši, které pokazí často zrní do čista; neboť vyvrtanými děrami vniká pak do něho voda a vzduch. Drahou špatnou vlastností obilních jam je, že se musejí, načnou-li se jednou, ihned zcela vyprázdnit!Pole mívá Maďar od stavení dosti daleko. Proto zakládá na nichtaně, salaše, jež ovšem nejsou podobny pastýřským salaším Slovákův. Také Slováci, kteří mají pole příliš vzdálena, staví na nich hospodářská stavení, nebo aspoň t. zv.senníky.Natanistráví Maďar se svou rodinou a s čeledí větší čásť roku. Na tani chová dobytek, píci, palivo, a odtud dochází obyčejně jen v neděli večer do vsi, kdež mívá pár krav pro mléko. V zimě zůstavuje na táni jen čeledíny, kteří se o hospodářství starají. Dobytek nechává Maďar napustě, jakž pole svá nazývá, neustále pod oblohou. Stávalo se ovšem v zimě, že bývala celá stáda zasypána sněhem a z rána musela se ze sněhu probírat. Uhodil-li pořádný mráz — což ostatně bývá zřídka kdy — jako r. 1816., pomrzlo dobytka na kopy.Jako Slovák, tak Maďar má pro pastýře rozličného dobytka zvláštní jména. Krávy pasegulyáš, ovcejuhás, vepřekanás, koněčikóš, který divoké zároveň krotí, zadrhuje jim provazové oko kolem krku a strhuje je k zemi. Krocení to je velice zajímavé. V tom okamžiku, kdy kůň sklesne k zemi, sedí čikóš už na něm, povolí oko a pustí se s koněm jako vítr do polí a nepopustí, dokud kůň sám nezemdlí. Divokých koní ostatně v Unrách již je po řídku.Ovcípěstuje Maďar méně než Slovák, za to ale zabývá se vícebagouny.Ovcí rozeznávají se v Uhrách dvě hlavní plemena, totiž jižní a horské. Na dolní zemi, mastnou pastvou porostlé, daří se ovce ovšem lépe. Váží prý někdy více než starý centnýř a má až 9 liber rovné vlny.Horskéovce mají vlnu hustou, krátkou, kučeravou, a obyčejněbílou. Jeť na Slovensku všeckobílé: ovce, pastýřské psi, krávy a často i koně. Ba i oděv lidu jebílýa Slovenky, jak již pověděno, jmenují se takébílým pohlavím. Abílýje Slovákovi též krásný,milý. Proto má AničkabíléhoJaníka, proto matka zpívá si u kolébky dítěte: „Beliže mi,beli(běl se), môj anjelik biely!“…Horská ovce není ovšem ani tak veliká a tučná, jako ovce z dolní země. Znalci dělí pak horské ovce v několikero druhů.Merinkymají tenkou, jemnou, pevnou a pružnou vlnu. —Obyčejnáovce spokojí se s nejchudší pastvou, nechuraví a dává ještě za to více vlny.Měšankypovstaly smíšenímMerinekse španělskýmiChuroskami. Na dolní zemi pěstují zejménabírky, které dávají krátkou, ale hustou a měkkou vlnu.Ovcí užívají Slováci kvykošarovánípozemku. Na noc totiž uzavírají ovce do pletených ohrad, košíků (košiarů), a tyto stále přenášejí dál a dále, až celý pozemek je řádně vymrven. Toto košarování trvá v roce asi 7 měsíců, ostatní pak čas krmí se ovce doma. Pravidlem je při košarování, že na každém čtver. sáhu nechávají se stát čtyry ovce po dvě noci. Vymrvení takové stačí pak na dve léta. — Pastýře ovcí jmenují Slovácivalachy; tito podřízeni jsou správci salaše,bačovi, a mají k ruce drobnéhonělníky, své budoucí spolutovaryše. Pastýři tito pasoustatekbuď jednoho většího hospodáře, anebo několika gazdů menších, často i statek celé dědiny a celého města. Podobně mají Slováci společnévoliaryčijunčiary, kraviary, koniary a kondáše, kteří pasouošípané(vepřový dobytek).Ošípané dělí se ještě na:mangolice, kyčiaky, uherské, bakoněatd.Život na salaši vylíčím později, podotýkám jen ještě, že nejlepšími rolníky v Uhrách jsouNěmci. Slováci totiž pěstují ještě také hospodářství úhořové.Z plodin polních daří se v Uhrách, ovšem ne všady, pšenice, žito, ječmen, oves (z něhož „horňáci“ pekou chléb a jímž „dolňáci“ krmí koně), hrách (jižněji, na severu spíše pohanka), kukuřice, rýže na jihu a brambory. V Turci roste zvlaštní druh malé sladké řepy, která dlouho vydrží. Vařívá se s masem. Brambory pěstují se na Slovensku a to hlavně v Oravě, v Liptově a v Spiši. V Oravě, kdež lid jimi takořka žije, pěstují bramboryranní, jakubkyčervenéoravky. —Ovocedaří se na Slovensku zvláště v Gemeru, Trenčíně, Zvolenu, Hontě a Novohradu. Švestky báňskobystřické známy jsou po celých Uhrách. Na jihu daří se takémandleve vinohradech. Dříve pěstoval se v Nitře a Trenčíně takéšafrán. Dále pěstuje se téžkonopíalen, a to hlavně pro domácí potřebu.Chmelroste v Uhrách snad dosud jen divoce.U prostřed lesů zakládají Slováci t. zv.lazyanebokopanice(v Nitře a Zvolenu), totiž pole, zahrady atd. s potřebnými ovšem hospodářskými staveními. Z lazův a kopanic povstaly a povstávají pak celé dědiny. Horská taková pole musejí často jen okopávat, na strmých horách zorávati jich nemohouce. Ale znají prý už takéhorský pluh. — —Náš Miško Kulíšek je pravý prototyp prostého Slováka. Upřímný, pohostinný, veselý, dobrosrdečný, kurážný podle potřeby a trpný, když si toho pan služný přeje. Ví, co ho tlačí, ale za úsměv velikých pánů zapomíná rázem na všecky útrapy avolípodle jejich přání. U nás byl by takový člověk vyhoštěn ze společnosti našich lidí, na Slovensku, žel Bohu! není ještě lid tak probudilý, aby jen chápat dovedl cenu svého hlasu. A proto jenpolitovatilze našeho Mišku, a nic více.Miško znal dobře zvěčněléhoLudevíta Štúra, tuto — příliš záhy zašlou — jitřenku Slovanstva. Štúr zemřel v blízké Modře v náručí rovněž již mrtvého „malíře slovenských zemanů“, Jana Kalinčáka, postřeliv se při nešťastném padnutí při honě do nohy. Miško vyprávěl nám o tom — vypůjčilť si tehdy Štúrod něhoobecní nějakou ručnici.Rozumí se, že jsme se v Trlinku nezdrželi dlouho, pospíchajíce dáledo Modry.Král. město Modra leží pod samými Malými Karpatami. Viděti tu ještě asi z polovice zachovalé hradby. Město samo neposkytuje zvláštní podívané. Má několik kostelů, náležejících evangelikům i katolikům, a gymnasium. Domy jsou nestejny. Po ulici teče volně potok a před některými domky buší mlatci statečně do čerstvé sklizně. Obyvatelů má Modra asi 5.500. Zde na gymnasiu působil vzpomenutý Kalinčák od roku 1846., byv jeho ředitelem. Po odchodu Kalinčákově do Těšína skleslo probuzené národní vědomí v Modře na čas na bývalý nepatrný stupeň. Také bratr Ludevíta Štúra, Karel, byl ředitelem zdejšího gymnasia.Do Modry dojížděl Ludevít ovšem tedy často a zde též předčasně zemřel. Dříve, než jsme navštívili hroby obou těohto bratrů, zastavili jsme se ve škole a na faře evangelické. Na oné působí výtečný slovenský učitel Izák, na této přijal nás farář p. Minich. Paní učitelová, dobrá Slovenka, připravila nám, než jsme se nadáli, pěknou kytici, abychom ji položiti mohli na hrob nenahraditelného Ludevíta Štúra.Pohnuti stanuli jsme po chvíli s odkrytými hlavami u jeho hrobu. Jeti okolo Malých Karpat a nenavštívit hrob Štúrův byli bychom si pokládali za hřích. Slovenská Matice postavila Štúrovi pěkný pomník, jejž opatřila svou pečetí a nápisom: „Štúr nar. 22/10 1815, zem. 12/6 1856.“Zde tedy leží ostatky autora „Slovanstva a jeho budoucnosti“, zde setlelo to zlaté srdce, v jehož teple vyklíčila nesmrtelná láska k Slovanstvu. Nelze mi na tomto místě pokusiti se o vylíčeni přeplodné duševní práce zvěčnělého Ludevíta. Nestačila by kniha na takový obraz; neboť čím Slovensko od let třicátých v literatuře bylo a je, tím učinil je hlavně Štúr. Zevrubnou studii o Štúrovi a jeho době otiskuje právě, jak jsem již připomněl, dr. Hurban v „Slovenských Pohladech“. Až tuto práci celou bude míti veřejnosť v ruce, pak snad teprve lze bude náležitě oceniti velkého ducha Štúrova.Ludevít Štúr narodil se výše připomenutého roku a dne v Uhrovci v župě trenčínské. Nabyv prvních vědomosti doma od otce, který byl správcem evangelické školy, a odbyv studia gymnasijní v Rábu a Prešpurku, kdež byli jeho spolužáky starší bratr Karel, Samo Chalúpka, Godra, Hurban, Hodža, Lichard a j., kteří později důležitá místa v národním životě slovenském zaujímali, stal se sám horlivým učitelem mládeže slovenské, duší tehdejší „slovenské jednoty“ a později „ústavu literárního“ v Prešpurku. Tam, jak již pověděno, převzal stolici Jiřího Palkoviče, kterou zaujímal potud, pokud násilím, nepřátel Slovenska vzdor protestům ev. církví, senioratů, superintendentův a prosbám mladeže svržen nebyl. R. 1845 počal působiti veřejně. Jemu děkují Slováci první své noviny, jež r. 1845, získav po tříletém úsilí dovolení, vydávati počal. „Slovenské nár. Nov.“ i jejich literární příloha „Orol Tatranský“, vycházejíce v řeči lidu vlastní, dobyly si nesmírných zásluh o probuzení Slovenska. Avšak jako v politice a literatuře tak v lidu způsobily čilý ruch: pobízely k zakládání spořitelen, spolků střídmosti, k vzdělávání pustých lad atd.Téhož roku založil spolu s Hurbanem a Hodžou „Tatrín“ a rok na to vystoupil se spisy „Nauka reči slovenskej“ a „Nárečia slovenskuo“. Při tomto zápasu za slovenčinu nucen byl Štúr pracovati pro národ také na poli politickém, byv zvolen za král. město Zvolen plnomocníkem na sněm uherský, kdež si r. 1847 — 48 velmi statečně počínal. Rok 1848 strávil v Praze a ve Vídni až do vypsaného již povstání slovenského. Po utišení uherské revoluce odešel do Modry, kdež napsal známé své dílo, v Praze vydané, „O národních písních a pověstech plemen slovanských“. V Modře započal také velký historický spis o Slovanstvu, který už nedokončil, tam napsal i některé své větší básně, zejména bohatýrské zpěvy „Svätoboje“ a „Matúše z Trenčína“, kteréžto práce vydal r. 1853 v Prešpurce pod názvem „Spevy a piesně“. V Modře vychovával zároveň siroty po starším svém bratru Karlovi, jenž zemřel 13. ledna r. 1851. Dílo Ludevíta Štúra „Slovanstvo a jeho budoucnosť“ vydáno bylo teprve po smrti Štúrově r. 1867. V. J. Lamanským, který je do ruštiny přeložil.[33]Vedle Ludevíta odpočívá na hřbitově modranském starší jeho bratr Karel, který si o vychování mládeže a o rozvoj literatury slovenské získal rovněž zásluh nehynoucích. Pro něho jako pro Ludevíta truchlilo celé Slovensko. Hurban takto ho charakterisuje (v Nitře, VII., 344.): „Karel byl usedlý, tichý, skromný, rozvážný, přísného vzezření, slova vážící a vybírající, ani hrůze okamžení neustupující, ani nadějem sanguinickým unášeti se nenechávající paedagog slovenský. Útoky zběsilé maďarského protestanství odrážel neústupnou, nepřebornou hrází své logiky, svého charakteru, svého přesvědčení.“ — Karel nar. se 25/3 1811. v Trenčíně. Studoval zprvu jako Ludevít v Rábu, pak v Šoproni a v Prešpurku, kdež přijal později mimořádnou professuru jazyka řeckého, kterou zastával až do skončení svých theologických studií, totiž až do 1833. Tam počal psáti zároveň zádumčivé básně, které vydal pod názvem „Ozvena Tatry“. Studia svá dokončil v Berlíně. Vrátiv se do své domoviny, počal se obírati také překládáním klassiků řeckých, z kterýchžto překladů vydal některé potom v „Hronce“, Kuzmánym v B. Bystřici vydávané. R. 1838. kaplanoval ve Vrbovém, ale již rok na to povolán byl za professora a rektora gymnasia modranského, které velice zvelebil. Ze školy jeho vyšli oba národní mučedníci Šulek a Holuby. Na gymnasiu modranském působil Karel Štúr do r. 1846., kdy zvolen byl ev. farářem slov. církve v Modře. A v tomto úřadě skončil svůj činný život.[34]Dlouho stáli jsme u hrobů těchto dvou bratří, ale konečně musili jsme se s povzdechem odtud rozloučiti…V Modře nezdrželi jsme se dlouho. Náš hostitel hleděl nás sice získati ještě na chvíli svou srdečnou pohostinností, avšak vzdor výtečnému modranskému vínu třeba nám bylo spěchati na nádražíšenkovické, abychom na noc dostali se ještě doHlohovce. V Modře opustil nás již také náš obětavý průvodce a společník pravotár Kutlík.Se vzpomínkami na hroby bratří Štúrů opouštěli jsme nezapomenutelnou Modru.Asi za hodinu vystoupili jsme na nádraží hlohovsko-leopoldovském. Našim očím zjevilo se pěkné město Hlohovec, táhnoucí se po břehu Váhu, a nad nim trůníc pyšný zámek, jehož pata halí se v hustou lesní zeleň obrůstající návrší zámecké.Hlohovec sám je vzdálen od nádraží asi 20 minut. Čilé toto město děkuje průmysl a obchod svůj jedině synům Abrahamovým, kteří také pospíšili sobě z nádraží co nejvíce, aby zaujali v čas všecky dostavníky, do Hlohovce jedoucí. Byla nám k smíchu ta židovská majestátnosť, s jakou pohlíželi na nás s výsosti dostavníků, kteří jsme nuceni byli pěšky v neobyčejném prachu cestu konati. —Abychom nemusili kráčeti prachem silnice, odbočil jsme poněkud v levo směrem k nedaleké pevnůstce Leopoldovu, do pastvin a polí, kdež jsme se pastýřů doptávali na hrob popravených slovenských junáků Holubyho a Šuleka. Byla nám naznačena, ovšem jen přibližně, místa na nichž vzpomenutí již mučedníci mladý svůj život dokonali. Jak jsem již pověděl, neoznačuje místa ona ani sebe menší památník nebo růvek. S jistotou tedy ani říc nemohu, stál-li jsem nad kostmi těch dvou junáků slovenských, anebo jen opodál toho místa, kdež stála jejich šibenice. Po marném pátrání, uvidíme-li přece někde nějaký pozapadlý rov, vrátili jsme se k silnici, vedoucí do proslaveného svým náhlým soudem Fraštáku.Došli jsme k Váhu, přes nějž položen značne dlouhý most, a dlouhým stromořadím topolovým zaměřili jsme přímo k městu. Lze sice hned od mostu odchýliti se od cesty a krásným anglickým parkem pustit se k zámku fraštáckému, ale již nebylo dlouho do soumraku, a my obstarati jsme si musili ještě hospůdku, kterou jsme posléze nalezli v židovském hostinci „u jelena“.Na Váhu samém i v městě pozorovati lze činnost židovstva, jemuž učiniti musil místo i sám purkmistr fraštácký, Mik. Valášek, slovenský národovec a dobrovolník z roku 1848/49.Hlohovec má nepravidelné náměstí se starým kostelem, druhdy evangelickým, nyní již katolickým, františkánský klášter, který 2/11. r. 1576. kázal evang. pán fraštáckého zámku Adam Ungnad z Čech zapálit. Zevnějšek města neposkytuje příjemný pohled, jakž se ovšem při židovském městě samo sebou rozumí. Obyvatelů má Frašták 6000. Hlohovec, jejž Maďaři změnili naGalgóca Němci naFreistadtel, je vzdálen od Trnavy dvě hodiny, a rovněž tolik od historicky památné, bohužel však již valně zmaďařené Nitry. Že v okolí zdejším sídlívali Maďaři, kteří se patrně záhy do jižnějších a úrodnějších krajin Uher utáhli, dosvědčují mnohá jména blízkých obcí, hor, vinic atd. ba i některá maďarská slova, v řeči Slováků zdejších dosud se vyskytující.Frašták založili prý ale Němci, které Geyza okolo r. 972. do země povolal, a jimž i král Štěpán sv. hovíval. — Zámek fraštácký náležel pak rozličným slavným rodům uherským, totiž: rodu Aby, Ujlakich, Thurzů, Forgachů a Erdödych, kterýž rod dosud jím vládne. Nechci unavovati zevrubnými dáty historickými, koho zajímají, nalezne je při spise „Trnava“ atd. od Št. Ručky (V Skalici, 1868.) Připomínám jen, že všichni Thurzové byli horlivými evangeliky a podle všeho dobrými Slovany, jakž svědčí historie opět i zde, udávajíc, že „s luteránstvom zmáhalo se i slavizirování ve Fraštáku“, kdež i kostel evangelíkům byl odevzdán a do roku 1660. ponechán. (Ručka, 78.) Oni zakládali školy, ba i knihtiskárnu ve Fraštáku zřídili, ve které tisknul se již r. 1581. anebo 1583. evang. katechismus včeské řeči. (Vydal jej tamní učitel Jan Pruno.) Po Thurzech přišel však k vládě opět vášnivý rodkatolický— Forgachů. Klášter františkánský byl znova (r. 1637.) stavěn a bohatě nadán. Za vojen tureckých, které házely vlny až kFraštáku(jak lid obecný město toto nazývá), postavena i blízká pevnosťLeopoldov(r. 1665.).Zle bylo prý tehdy v okolí Fraštáku, kdež na 14.000 lidí zajato a kdež napořád pleněno. „Jeden súc všeho zbavený“ popisuje (viz Zpěv. Koll. II. 424.) řádění Turků, kterak zajatcům na provazech voděným chleba nedávali, ale koňskou krev, kterak panen a matek nešetřili, sirotám na cestách hrdla podřezávali, ba i ty, v kostelích pochované svlékali, potom z města s posměchem vodili, je roztloukali, do vody metali atd.Nynější Leopoldov je menší pevnůstkou načiré roviněpodobající se pravidelnému šestiúhelníku. —Po Turcích plenili Frašták a okolí domácí voje Rákoczyho a Tökölyho, konečně vzpomněl si na ně r. 1705. — 1708. imor, pohltiv ve Fraštáku 3.300 lidí. V blízkém sv. Petru zůstali prý po moru r. 1739. jen tři gazdové na živu. Po moru přistěhovali se sem Češi a Moravané. —Na zámek fraštácký chystal jsem se již proto, že jsem se domníval nalézti v jeho archivu akta soudu paní Čachtické. Archiv byl však nepřístupen, a co jsem hledal, nalezl jsem záhy jinak.Zámek fraštácký pyšní se bohatým sklenníkem, jehož skvostné exempláry jsou známy daleko široko. Hned při stoupání na levo od stromořadí stojí více než 100 pomerančových stromů, z nichž je 20 pravých obrů. Na pravo rozestřen je vonný koberec květinový. Zámek sám překvapuje svou rozsáhlostí.V zámecké kapli spatřiti lze několik památnýoh předmětů, totiž „Modlitbu pastýřů“, pestrou to práci na dřevě, kterou Matyáš Korvín zámku daroval, pak kalich a zlatý koberec arcibiskupa Bakáče, východní kříž z r. 1387. arcibiskupa Kanizsaye z Ostřihomu atd.Se zámeckého vrchu otvírá se oku krásná vyhlídka na trnavskou rovinu, za níž mračí se dlouhý pás Malých Karpat. —Ve Fraštáku zdrželi jsme se sotva do druhého dne. Bylo nám těsno v jeho zdech, a ulevilo se nám teprve, když ocitli jsme se zase v úrodných polích mezi pilným lidem slovenským.Po dráze považské jeli jsme pak dále ke Kostolanům a odtud k známýmPíšťanům, kamž také od nás co rok dojíždí mnoho hostcem trpících, aby hledali v sírnatých vodách zdejších na čas úlevy. Nám se do těchto starých, již r. 1551. připomínaných lázní nechtělo. Krajina tamní je známa svou — fádností, a společnost píšťanská je židovská.[35]Z Píšťan, anebo z následující staniceBrunovcůpodnikají lázeňští a jiní hosté výlety na pověstné trosky čachtické, které my jsme navštívili však až z Nového Města nad Váhem, kamž jsme ještě téhož dne před večerem dorazili, a za hlavní byt si je vyvolili.V. Nové Město nad Váhem a jeho okolí(Nová Město. Tematýn. Čachtice. Paní Čachtická. Dědina Višňov. Bzince. Volba ev. seniora. Uherská kuchyně vůbec a slovenská zvlášť.)K městům venkovského rázu náleží bez odporu i Nové Město nad Váhem. Domy jsou namnoze nečisty, ulice nepravidelny a ruch v nich židovský. Máť toto město 6000 obyv., mezi nimiž jsou celé dvě třetiny čistě židovské. Obchod, řemesla i rolnictví provozují zde židé, ba i veřejní posluhové náležejí k tomuto — výnosnému vyznání. Že se o zavazadla cestujících hned na nádraží perou, netřeba ani dokládati. A že jsou při tom prohnaní, rozumí se samo sebou. Obyčejně bývají smluveni s tím kterým židem krčmářem, aby mu cizince přiváděli, začež tito dobře takovému židovskému posluhovi zaplatiti musejí. Jak umějí cizince vykořistit, posouditi lze z následujícího případu. Žid vnutil se cizinci, že mu za slušnou odměnu doveze na trakaři kufr z nádraží do hostince. Cizinec šel opodál zvolna za židem a nevšímal si ho příliš. Žid prohýbal hřbet a kroutil sebou, hekal a vzdychal, jako by pod tíží trakaře a jeho obsahu již již musil klesnouti. Vida však, že nedochází povšimnutí, odhodlal se k činu. Dovezl právě kufr na úzkou lávku nad potok, který Nové Město protéká, a na oko nejvýš zemdlen svrhl kufr s trakaře do vody. S vytahováním pak strávil hojně času, ba přijednal si ještě pomocníky k tomu, a — ubohý cizinec musil chtěj nechtěj zaplatit a spokojit se tím, že mu kufr v potoce nenechali. —Také nás zavésti chtěl žid do „své“ krčmy hned blízko nádraží, ačkoli jsme ho najali až do středu města, poněvadž jsme však nepovolili, byl nucen dopraviti naše zavazadla do většího hostince na náměstí, rozumí se, též židovského, jak už firma „u jelena“ svědčí. Nastalo pak obvyklé dodatečné naříkání, které skončilo ovšem tím, že jsme museli židovi jednou tolik zaplatit, nežli si zprvu vyjednal.V Novém Městě byli jsme sice zváni na hospůdku do domů některých slovenských národovců, poněvadž jsme však byli čtyři, a chtěli jsme zůstati pospolu, odhodlali jsme se přetrpěti několik dní v krčmě židovské, či — pardon! v hôtelu „u jelena“. Ostatně přičinili jsme se, abychom své židovsko-německé hostitele, které jsme musili teprve nutit k slovenčině, příliš neobtěžovali. Podnikali jsme celodenní výlety a byli jsme tu i tam hosty při společných večeřích, slovenskými národovci k vůli nám pořádaných.Nové Město má starožitný katolický kostelík, kostel evangelický a novou velikou synagogu. Katolický kostelík s farou, anebo probošství, je obehnáno dosud zdí, pocházející z dob husitských. Odtud otvírá se oku rozkošná vyhlídka do malebného okolí.Krásně spatřiti lze Červený Kámen, Trenčín, Beckov, Tematýn, Čachtice, pak vysokou Javorinu (severovýchodně od Nového Města), s níž viděti prý je za jasného dne i Vídeň, dále hory Bobot a Jinovec východně od Beckova. Jediný pohled však na divokrásné trosky Beckova, vznášející se na pestrobarvém skalním kuželi, odměňuje hosta jinak nepěkného města dokonale.Probošství samo je pozoruhodnou budovou, pamatující juž Ctibora (1432). Má několik gotických síní a prostranné večeřadlo, ověšené velkými obrazy dřívějších proboštů. Některé řezbářské práce v kostele, rozličné vzácné knihy atd. zasluhují povšimnutí.Do Nového Města dojíždí turista obyčejně proto, aby odtud podnikal výlety na připomenuté hrady a hory. Nejčastěji navštěvovány bývají majestátní Javorina a překrásný Beckov, pak trosky hradu Tematýna v Nitranském pohoří, a ovšem i blízké pověstné Čachtice.K Tematýnu hledí slovenský lid, jako k Čachticím s postrachem. V něm totiž také prolévala paní Čachtická krev uherských děvčat, v níž se koupala. U paty hory stojí „kaštel“ Luka, od něhož za půl druhé hodiny lze dostoupiti hradu. Hrad tento zničen byl r. 1710. vojskem rakouským, které ho dobylo. Hrabě Bercsényi byl totiž spojencem Rákóczyho. V století 14. byl Tematýn zemskou pevností; vládl jím někdy též Ujlaki, pozdější král Bosny, a brzy po něm i bohatý palatin Thurzo.V Čachticích byli jsme z Nového Města nad Váhem ve zvláštním povoze za půl hodiny.Čachtice, maď. Csejté, mají přes 3.000 obyvatelů, většinou katolíků, menšinou židů, kteří mají zde synagogu. Obyvatelé živí se rolnictvím, zahradnictvím a hlavně vinařstvím. Zastavili jsme vůz u památného gotického chrámu čachtického, jindy husitského, jenž je dosud otočen múry. Nad ním stával starý zámek, po němž není téměř ani stopy; v jeho sklepení zahubila prý paní čachtická mnoho dívčích životů.My pominuli jsme zatím tato místa a kráčeli vozovou cestou od kostela ku troskám čachtického hradu, k nimž jsme došli za půl hodiny. Hrad ten leží na vysokém strmém vrchu mezi několika vrchy jinými, většinou holými, Plešivcem, Višňovským vrchem, Draplákem, Hravutnicí, za níž zvedají se Nedze a Bakalár; kolem Bakaláru táhne se vozová cesta k hradu a odtud do dědiny Višňova, rozprostřené v hluboké dolině mezi vrchem Čachtickým a Višňovem, dále pak do Staré Turé. Nad Višňovem viděti kostelík Hrachoviště. Hrad čachtický je ve zříceninách, které svědčí o jeho někdejší rozsáhlosti a přepychu. Jednotlivé zdi a zbytky hlavní věže vzdorují dosud ostrým změnám počasí. Na hlavní věži jsou dosud kvádry červeně a bíle (zevně) natřeny. Několik zasypaných sklepův a — dle pověsti — podzemních chodeb směrem, k městysu Čachticím, hromady rumu a mezi nimi sem tam nějaká jáma, v níž prý lidé kopali kosti, toť vnitřek pustého hradu. Zvláštní vyhlídky odtud není, překážejí sousední vrchy, které jako stráž obstupují čachtický hrad. Nejkrásnější pohled poskytuje na východě pohoří nitranské, vlastně jen jeho jižní cíp, ze kteréhož zvedá se malebně vzpomenutý hrad Tematýn. Ze vzácného již díla:Malerische Reise am Waagflusseod Aloisa svob. p. Medňanského dozvídáme se, že „za časů Matyáše Korvína pověstný loupežníkŠvehlana hradě tomto v tmavé věži střežen byl“, čímž hrad stal se památným.Podle téhož spisu daroval král Zikmund hrad a panství zdejší rodině Országovské, po jejímž vymření připadly pokladně králově. Maxmilián II. vyměnil pak Čachtice za hrad Kanižu od Uršuly Kanižayové. Tato vdala se za Nádasdyho, a syn jejich František Nádasdy pojal za choť Alžbětu Báthoryovou (z královského rodu),[36]která stala se pověstnou svými krvavými lázněmi a jmenována je dosud prostěpaní Čachtickou.O tomto upíru vypravuje se pověsť, která ve světle historickém nabývá ještě více príšernosti. Paní Čachtická byla marnivá žena, která ještě za života svého chotě pokoušela se nadpřirozenými prostředky zvýšiti svou krásu. Jednou česala prý ji před zrcadlem komorná a škrábla ji trochu hřebenem. Hněvivá paní udeřila pro to dívku v líce, z něhož vystřikla paní krev do tváře. Krev tu rozestřela prý paní po tváři a když ji smyla a v zrcadlo opět nahlédla, zdálo se jí prý, že pleť její na tom místě, kde rozestřela krev, stala se jemnější a mladistvější. Zlý duch šeptal prý jí hned, aby se koupala v dívčí krvi, že se stane spanilejší. (Bylať to pověra tehdejšího věku, která si do rozličných lékařských knih proklestila cestu a platila za pravdu.[37]Na hradě žil od dětství sluha Ficko; ten musil prý opatřovati paní děvčata, jež zvláště babice Helena a Dorota rozličným způsobem vraždily. Počet takto ubitých děvčat udává se nestejně; jisto je však, že vzrostl do set, a obyčejně, jak i ze zápisů soudního líčení uvidíme, myslí se, že bylo povražděno asi 650 dívek. Zrazena byla prý pak ukrutnice Čachtická jedním otcem, který šel hledat svou dceru Milušku na hrad a slyšel ji vzdychat ze sklepa a volat jeho jméno. Paní Čachtická vydána byla potom soudu, kterýž odsoudil ji, aby byla po hlavu zahrabána do zeme a tak — při jídle — vězněna až do smrti. Trestu tomuto učinila smrť konec teprve po třech letech (1614). Spoluvinníci její byli však mučeni a usmrceni hned.[38]Dívky vraždila prý paní Čachtická zejména na starém zámku čachtickém ve sklepě, kdež prý se dosud spatřuje jamka, v níž leží kosti povraždených některých děvčat. Ve sklepech „starého kaštělu“ má nyní majetník Čachtic, hrabě Breuner, víno a klíče od domu, kterým se vchází do sklepů, chová jeho úředník. My neměli jsme ani času ani chuti opatřiti si vstup do tohoto krvavého podsvětí, jež druhdy p. Medňanaský navštívil. Podle soudních akt nelze sice tvrditi, že by byla Bátoryčka vraždila Slovenky, aspoň nejenSlovenky, ba říci lze spíše, že dávala, oběti své sbírati v krajinách jižnějších, tedy maďarských a chorvátských.Ale soudní akta udávají sotvaněkolikjmen (a z těch jsou některá slovanská), i dosvědčují, že postrach v okolí Čachtic byl všeobecný. Ba v KollárovýchZpěvánkách(II. 433 — 437.) čteme tuto píseň:Brodil sa kôň sivý podla panskej nivy,na ňom seděl Janko všecek žalostivý:že mu jeho milú do Čachtíc zaviedli,na tom panskom zámku v svetlici zavreli.„Něplač, Janko, něplač, černojoký Janko,něnariekaj velmo, môj drahý šuhajko!Pôjděme na zámok, kým započně svitať,pôjděme do grófky, buděme ju pýtať.“Jakbych ja něplakal, sivojoký Janko,jakbych něnariekal, môj drahý šuhajko,Javorina plače aj (i) Vršoček zlatý:už sa moja milá viacej něnavráti!„Něplač, Janko, něplač, černojoký Janko,něbanuj (nelituj) poslúchnuť, môj drahý šuhajko:pôjděme na zámok, otvoríme brány,ani panský vartár sa nám něobráni.“Jakbych ja něplakal, sivojoký Janko?Jakbych něnariekal, môj drahý šuhajko:aj mesiačik plače, aj ty Hory Biele[39]už je mojej milej něni viac na žive.Mňa koníček sivý do vojny poněse,ale ma (mne) nikda viac (víc) domov nědoněse.A keď (když) budú Turci Belgrad dobývati,zabijem Jančára, vezmem mu pás zlatý.A keď budú Turci Budín dobývati,zabijem ja bašu, vezmem paloš zlatý.A keď budú Turci Vídňu dobývati,zajmem jim zástavu aj ten mesiac zlatý.A keď budú Turci Nitru dobývati,buděm sa rúbati, až ma smrť zachváti.Rúbajtě sa, chlapci, ja sa už něbuděm,ja vedla mej milej v hrobe ležať buděm.[40]Belius (jenž měl dosud toliko pověsť našeho kronikáře Hájka) uvádí[41]slova očitého svědka vykonaného soudu na paní Čachtické, jménem Závodského, „aby nikdo maněvíry slovům jeho neodpřel“. Bylť pan Jiří Závodský tajemníkem palatína[42]král. Uherského, Juraje Thurzy, a do denníku jeho zapsal: „Ke konci r. 1610. Jeho Výsosť palatín znaje věc z vyšetřování juž dříve konaného o strašlivém mučení a katování slovutnou paní Alžbětou Báthoryovou, vdovou po znamenitém a slovutném pánu knížeti Nádasdy, které divným a krutým způsobem na ženském pokolení a svých komorných po dlouhý čas prováděla, a jich skoro 600 povraždila, vzal s sebou jisté služebníky znamenitých a slovutných panů Mikuláše Zrinského a Jiřího Homonnaye, zeťů to nahoře jmenované vdovy, a též urozeného pána Megyeriho (čti Meděryho) a tu paní právě při zločinu postiženou (neboť právě jednu dívku pod biči a pálením zemřelou nalezli) ve tvrzi, v městě Čachticích postavené, chovati určil a odevzdal v doživotním vězení na hradě Čachticích; Jana Ficka, sluhu, k smrti odsouzeného, a Helenu i Dorotu, pomocnice při tak velikém vraždění, dle práva a zásluhy v Bytči ze zločinův usvědčené a na hranici odsouzené, dle práva dne 7. ledna 1612. potrestati dal.“Novější spisovatel Ladislav Thuróczi líčí události tyto ve svém spiseHungaria cum suis Regibus(P. L. str. 139) a vypisuje počátky krvavých lázní paní Čachtické asi tak, jak je podává pověsť, dříve již zde vypravovaná. Končí pak: „Praví se, že Alžběta v zuřivosti své tak pokročila, že i maso zavražděných pojídala a nic chutnějším nad tuto lahůdku nepokládala. — Snadno lze domysliti, že po smrti manžela Františka Nádasdyho r. 1604. i zločiny její vzrostly; neboť tato lásky nenasytná žena chtěla si spíše zjednati ženichy. Zatím řídla její ženská komnata a mnohé vznešené dívky postrádaly se. Bylť obyčej tehdy, že šlechtické dvory syny i dcery šlechty menší (prostřední) vychovávaly a vzdělávaly. Když tyto (dcery) rodiče (od paní Čachtické) zpět žádali, pravilo se, že pomřely a pochovány byly. A z počátku se sice tomu věřilo; když se však úmrtí opětovala, aniž by rodiče o nemocích či nehodách svých dcer zprávy byli dostali, ponoukala některé starosť o dítky k bedlivějšímu pátrání. Tázali se tedy: jakou nemocí dcera jejich zemřela, jaký čas stonala, jaké měla léky. Když odpovídalo se k těto otázkám vyhýbavě (semo tamo), žádali posléze, aby jim byl hrob dceřin otevřen. A když byly žádosti jejich odmrštěny, zmocnilo se jich neliché podezření, že v tom vězí lesť a podvod. Pátrali tudíž u dvorního služebnictva po dcerách a mnoho se vyptávali, i dary a sliby jednali. I vylákali z některých, ale vraždění neznalých, jen to, že viděli, kterak dívky zdravé a neporušené vcházely do sklepu viného, a potom že již nikdy jich neviděli. I nastalo teprve všeobecné podezření a zmatek největší. — — Tak dostala se věc na vědomí místokráli (palatínovi) a konečně i králi. Tito jmenovali vyšetřovatele a rozkázali, aby se co nejtajněji všeho chopili, vše vyzvěděli a vypátrali.“Dodáváme ještě jiný variant. Pan Medňanský píše totiž ve jmenovaném již díle: „Náhodou stalo se, že když na podivný spůsob zmizela jistá dívčina, její milenec vypátral jaksi strašný zločin, pospíšil do Prešpurku, kde právě r. 1611. zemský sněm zasedal, a Jurajovi Thurzovi, na ten čas zemskému palatínovi, celý zločin a nahosť bestiálné Bátorky odkryl.“Abych opatřil si výpisy ze soudních akt o této věci, zajel jsem si, jak jsem již napřed podotkl, do Hlohovce, kdež prý se na zámku chovají. Také v Nov. Městě n. V. a nedalekém odtud Beckově uschovány prý jsou opisy. Prve než se mi podařilo dosíci z míst těchto potřebných výpisů, zvěděl jsem odjinud, že pan Sasinek, do nedávna vydavatelSlovenského Letopisuv Uherské Skalici, t. č. v Praze, chová tato akta a jím samým dopsáno mi laskavě, že otištěny budou veSlov. Let.v původním znění, což se též v roč. IV. seš. 4. stalo. Celé přelíčení vypsáno je latinou, která na maďarčinu dosti postonává, výpovědi svědkův a obžalovaných podány jsou však maďarsky. Nemíním unavovati čtenáře otištěnímpřekladu, dostačí snad jen zajímavější ukázky.Rozsudek vynešen byl dne 7. ledna r. 1611. pod předsednictvím Theodosia Sirmského ze Súlova, jakožto přísedícího „tabule veleposvátné“ (t. j. nejvyššího soudu) královského Majestátu; pak jiných přísedících, jako: Kašpara hrab. Ordódyho Trenčanského a Jana Davida ze Sv. Petra oravského komitátu — místožupanů; Jiřího Lehotského, Jana Zátureckého, Mikuláše Hrabovského, Jana Boršického — soudců a mn. j., kteří dí: „Když jsme dne 7. ledna r. 1611. u přítomnosti J. O. hrab. a pána Jiřího Thurzy z Betlehemfalvy, královského uherského palatína, soudce Kumanův a rovněž i dědice Oravy, téhož komitátu oravského nejvyššího a stálého župana, rádce jeho posvát. Vel. krále (atd.), v městě J. O. nazvaném Bytči ke přehlédnutí a soudnému rozhodnutí jistých záležitostí shromážděni byli: tu tam ve jménu a v osobě J. O., slovutný Jiří Závodský (palat. tajemník) proti vinníkům Janu Fickovi a rovněž i Heleně, Dorotě a Kateřině, ženám šarvárským, takovouto vznesl obžalobu. Poněvadž zřejmo jest, že nejprve Pán Bůh, potom jeho Vel. královské, Pán náš nejmilostivější, dle zvykův obyvatelstva a přání a hlasů velmožů vlasti naší uherské, k tomuto vrcholu úřadů a vznešenosti palatinské J. O. ustanovil, tak aby J. O. dle povinnosti svého úřadu, beze zření k osobám, dobré a nevinné chránil, vinníky však trestal; takovému závazku on dostáti chtěje, mimo jiné až posud řádně a užitečně vykonané a šťastně provedené veřejné věci království, slyše a znamenaje o neslýchané od počátku světa, na pohlaví ženském, na krvi křesťanské, tak ničemné a satanské krutosti vznešené pani Alžběty Bátoryové, vdově po druhdy znamenitém a vznešeném pánu Františkovi Nádasdym (Titt. de Regno), o toto království a vlast naši jinak — zbožné paměti! — dobře zasloužilém; kteréžto ukrutenství juž od mnohých uplynulých let velice zvláštním a krutým způsobem na svých služkách, ženách a nevinných osobách páchala a mnoho jich, počtu téměř neuvěřitelného, z tohoto světa bídně sprovodila; tak těžkého zločinu slepýma, jak praví, očima a hluchýma ušima nejméně pominouti chtěje, po zavedení vážného vyšetřování, že týž zločin, z něhož ovdovělá paní Nádasdyová viněna, dle přiznání vlastních jejích sloužících spáchala, zřejmě postižena byla; seznav tu věc J. O. za svého návratu z Prešpurku a vzav s sebou znamenité a vznešené pány Mikuláše hraběte ze Zrinských a Jiřího Drugetha z Homonnayů, i obeslav k tomu účelu věrné sluhy jmenované vdovy, a Emerika Megyeriho, poručníka Pavla Nádasdyho (nejspíše syna jejího), jakož i ne nepatrný zástup sluhův a vojínův k hradu Čachticím poslav, brzy po vkročení do tvrze úplně seznal, že skutečně pravda jest, co svědky objeveno; neb pannu jednu, jménem Dorici, která bičováním a mučením bídně zahynula, a dvě jiné, rovněž až k smrti ukatované a v téže tvrzi zemřelé, spolu s uvedenou paní Nádasdyovou zastihli; touto pak nelidskou a více než zvířecí divokostí a krutostí pohnut jsa J. O. vzal s sebou sbor jmenovaných na pomoc, touž ovdovělou Nádasdyovou, jakožto krvežíznivou a velebezbožnou ženu při samém zločinu postíženou, kdoživotnímu vězení na hradě Čachticích určil a odevzdal; tyto pak, Jana Ficka a Helenu, Dorotu i Kateřinu, jakožto pomocníky a vrahy nebohých osob (atd.), k čemuž již dobrovolně se přiznali, před pány soudce ustanovuje a za tak přílišné jich zločiny, aby práva a odměny se jim udělilo, žádá, a to i pro příklad jiným, podobné věci zamýšlejícímanebo páchajícím— —“Roku 1611. 2. ledna provedeno bylo vyslýchání spoluvinníkův a svědků, z něhož jen vyjímáme:1.Jan UjváryčiliFickovyznal, že byl u paní Čachtické 16 let, ne-li víc. Kolik žen kázala povražditi, neví, ale ubitých děvčat bylo prý 37, kromě jiných, na různých místech pochovaných. Obžalovaný neví, odkud a čí všecka děvčata byla, ale přiznává se, že byl sám šestkrát s Dorotou hledati děvčata do obchodu nebo do služby. Udává jednotlivá jména. Trýznění děvčat dalo se rozličně. Tak na př. svazovali jim ruce na zad, že byly černy jako uhel, a bičovali je potud, pokud jim kůže na těle nepopraskala; stalo se, že až 500-krát šlehli je do šlapadel a do dlaní, než nešťastnice skonaly. Když byly ještě na živu, Dorota rozkrajovala jim ruce nůžkami atd. Kromě dříve jmenovaných tří babizen mučívala děvčata i jistá paní Ilona, žena kočího z Čachtic. Paní Čachtická je sama píchala jehlou a jinak trýznila. Příčiny vyhledávala k tomu nepatrné: nebyly-li dívky s prací v ustanovené době hotovy, propadaly již smrti a mučeny bývaly i desetkrát za jediný den. Paní Čachtická jim často svými nehty maso z obličeje a z těla rvala a pak dávala zmučená děvčata na nahá těla venku ledovou vodou potud polévati, pokud nezmrzla. V Beckově mučívala je uvnitř kamen, rovněž i na Čachticích, v Šarváru ve vnitřní tvrzi, v Kerestúru na záchodě, ba i na cestě ve voze je bila, štípala a jehlou píchala. Mrtvoly jejich pochovávaly na Čachticích, v Lezetci, Kerestúru i Šarváru. Podle výpovědí Fickových zasvěceno bylo do zločinů těchto více žen i mužů. Trýznění toto započala paní čachtická ještě za života svého muže, který jí často nadarmo domlouval; čím dál, stávala se ukrutnější, při čemž měla jakousi zásluhu nějaká Darvuliová. Ficko tvrdí, že se paní často až dvě hodiny před zrcadlem modlívala (?). Jednou připravovaly s jakousi paní Majorovou z Myjavy otrávené koláče, kterými chtěla prý otráviti samého krále i palatína i Megyeriho. Páni však z bolestí žaludečních v čas vše zpozorovali a na paní udeřili (jen?); potom prý se už neopovážila více podobné koláče péci.2.Helena Jó, provdaná za Štěpána Nagye, vyznala, že byla ve službě paní Čachtické po deset let, odkojila tři děvčata a Pavla Nádasdyho. Sama povraždila dosti dívek, ale neví, kolik, snad asi 50, i více. Udává jednotlivá jména. Připomíná opět způsoby muk a uvádí kromě těch, které již Ficko vypověděl, i jiná. Tak na př. dala prý pani Čachtická v Šarváru mladší sestru zemřelého pána vysvléci, medem natříti a broukům na pospas vystaviti. I nože házela dívkám do hrdel atd. Obžalovaná tvrdí, že sám pán díval se na řádění panino, že radil jí, když dívky ztrýzněné omdlévaly, aby jim papír, olejem napuštěný, dala mezi prsty u nohou a zapálila. To prý vstane i mrtvý. Dále jmenuje několik žen, které přiváděly dívky do hradu, začež jim paní po sukni neb kabátci dávala. V Šarváru paní pohřbívala mrtvoly dívčí za dne a se zpěvem, v Kerestúru pomáhali jí při tom studenti (maďarští). Kam paní přišla, tam hledala místo příhodné ku trýznění děvčat; tak stalo se v Prešpurku i ve Vídni, kdež řeholníci do oken jim házeli hrnce, když slyšeli z nich bědování nešťastnic. Přiznává, že paní svící pálila i cudné části těla nahých děvčat. Kdy paní tyto ukrutnosti páchati začala, neví, ale stalo se tak ještě dříve, než k ní přišla (tedy před 10-ti léty!).3.Dorota Sentešovábyla u paní 5 let. Napočítala asi 34 povražděných, ktoré pocházely z rozličných míst. Dodávalo je na Čachtice několik žen. Byla-li paní nemocna, musila obžalovaná k jejímu loži přivléci děvče a paní mu z tváří a plecí maso hryzala i jinak je mučila. Jednou prý za půl druhé neděle 5 děvčat na Čachticích ubily. Co ostatní obžalovaní vyznali, vyznává též Dorota.4.Kateřina Benickábyla u paní 5 let; nepočítala (neboť byla prý jen pradlenou), kolik děvčat pohubily, domnívá se však, že jich za těch pět let bylo asi 50. Doznává dřívější výpovědi obžalovaných a dodává, že když Darvuliová oslepla a předešlé dvě ženy mučiti se naučily, i ji (Kateřinu) přinutily, aby trýznila dívky. Helena ji samu odvlekla a sbila. — Jednou sama za měsíc nemocná ležela po sbití takovém. Praví, že také hladem Dorota nechala jednou šest děvčat pomříti, což paní litovala. Těla pobitých hodily jednou do jámy na obilí, jinou Dorota hodila do stoky, odkudž ji psi vytáhli, po čemž byla též v jámě s ostatními pochována.Po tomto výslechu pokračuje se v zápisníku opět latinsky: „Po přečtení těchto věcí obžalovaní — — — nic z téhož vyznání nezapřeli, aniž čeho změnili, ale to připojili, že, jak patrno, cokoli spáchali, k tomu násilím a hrozbami paní donuceni byli.“ — Mimo to udali svědkové:Jiří Kubanověch, obyvatel čachtický, odpřisáhl, že viděl na hradě čachtickém vyskytovati se mrtvolu dívky posléze zavražděné, kterážto sesinalá, šlehy a pálením utrýzněná, ze studny byla pravě vynesena, když pani Nádasdyovou věznili.Několik svědků dále vypovědělo (jména a výpovědi, méně důležité, stručně zapsány), co věděli o trýznění děvčat.Desátý svědek,dívka Zuzanaudala a přísahou stvrdila, že hrozná byla muka, která paní Čachtická páchala služkám, a že pomocnicemi v katování tom byly paní Helena, Dorota i Anna Darvuliová; dále že Ficko býval posýlán, aby uchvacoval a přiváděl dívky na hrad. Kateřina že však byla mírnější a oblomitelnější, neboť prý dívkám před smrti dosti ran uprosila; ba byla prý tak soucitná, že dívkám, na smrť určeným, i pokrmy tajně poskytovala. Z doslechu mimo to udává, že Jakub Silvášy v Čisté nalezl seznam paní zavražděných dívek aždo počtu 650 jdoucí, kterýžto počet pani vdova Nádasdyová stvrdila vlastní rukou. — Svědek jedenáctý, Sára Barannayová udala vše tak jako předešlá, i doložila, že za 4 léta, která na hradě sloužila, více než 80 dívek povražděno bylo. Dvanáctý svědek, Helena, vdova po Štěpánovi Kočím, dotvrzuje mimo to, že paní Čachtická uměla připravovati čáry a jedy strojiti, jimiž jednou ohrozila život i J. V. krále a palatína, Emerika Megyeryho a j. Konečně svědkyně Anna, vdova po Štěpánu Güntzim dosvědčila též, co vypověděli svědci před ní, a dodala, že paní Čachtická utratila život i její desítileté dcerušky, k níž ji, svědkyni, ani nepřipustila.Dále čteme: „Poněvadž zřejmým vyznáním obžalovaných i před soudem přítomným, těmitéž stvrzeným, jakož i z výpovědí svědků, dříve uvedených, zcela je na jevě, především pak z vyznání Doroty, jakožtoprvní účastnicetolikerých ukrutných zločinů na nevinné krvi ženského pohlaví paní a velitelkou před očima jejíma spáchaných, že i sama Kateřina i Helena i Jan Ficko netoliko bezděční pomocníci, nýbrž i spolučinní vykonavatelé těchto neřestí byli, tedy aby pro zřejmé podezření a pro podstatu podezření dosti jasnou a patrnou, dobrovolně od týchž obžalovaných učiněnou, by též ostatní tajné neřesti ve známosť vešly a se vyzradily, uznalo se: předně, aby táž Dorota, jakož i Helena a posléze i Jan Ficko mučení podrobeni byli; když pak podrobeni byvše, nic z toho, co o přelíčení zaznamenáno a k čemu před tím dobrovolně se přiznali, jakož i co svědkové potvrdili,nezapřeli, ani nezmenšili, ba mnoho o způsobu a vykonávání onoho hrozného trýznění a katování, páchaného ovdovělou p. Nádasdyovou, vyznali, konečně platnýrozsudekod nás vynesen a prohlášen takto:Jak z vyznání obžalovaného a obžalovaných, dobrovolně před soudem i v tortuře učiněných, pak i z vyšetřování svědků velmi patrné jsou zločiny obžalovaných, a to takové, které všecku míru nelidskosti a ukrutnosti převyšují, mnohonásobné totiž vraždy a trýznění a katování způsoby nejhledanějšími, a poněvadž kruté zločiny mají býti potrestány i krutými tresty, nechť nejprve Heleně a Dorotě, jakožto předním pomocnicím tolikerých a tak velikých zločinů, kat kleštěmi články prstův obou rukou odtrhne, jakožto nástroje tak krutého katování, spáchaného na krvi křesťanské, potom ať vyvedeny jsou ku spálení ohněm. Co se týče Jana Ficka, jehož vinu poněkud věk a méně četné zločiny zmenšují, ať je sťat a potom ať krve prostá jeho mrtvola na hranici je položena a společně s ostatníma dvěma obžalovanýma ženama spálena. Poněvadž ostatně Kateřina těmato dvěma ženama, jakož i některými svědky jest omlouvána a pouhým doznáním Jana Ficka odsouzena býti nemůže, proto aby ve vazbě zatím držena byla, pokud by snad patrněji dokázáno nebylo o její vině. Tak zadobré uznáno. — Když tento rozsudek od nás obžalovaným byl prohlášen, následovalo vykonání jeho brzy a skutečně.Na zřejmé svědectví toho všeho a pro budoucí jistotu spisy tyto, podpisy a pečetěmi našimi stvrzené, témuž Osv. panu hrab. palatínovi dáti a přepustiti za dobré jsme uznali. Stalo se ve městě řečeném Bytči dne 7. m. ledna leta Páně 1611.“ (Následují podpisy osob dříve vyjmenovaných.)Patrno tudíž, že trest mnohem hroznější stihl služebníky ukrutné paní Čachtické, než urozenou tygřici samu.Že paní Čachtická není postavou ani pro román ani pro epos, ani pro drama, netřeba podotýkati; proto ani zmínky nečiním o „truchlohře“ (!) Jonáše Záhorského, v níž je čachtický upír — hlavní osobou.Na konec vzpomínám si ještě na jinou pověsť o Batoryčce na troskách Čachtických nám vyprávěnou. Paní tato pyká prý za své zločiny a zjevuje se časem obyčejně černě oděna (podle Medňanského i na zámku Zay-Uhrovci). Jednou usnul prý u Čachtic juhás (ovčák). Přišla k němubílápaní a žádala jej, aby šel do hradu, tam že nalezne hada se zlatými klíči. Kliče ty aby vzal ústy od hada, a že had povede ho k pokladu. Pastýř nevěřil snu, ba ani když se mu paní druhý den znova zjevila, neposlechl. Po třetí, když tu opět usnul, zjevila prý se mu již včernémšatě a pravila, proč jí dříve neposlechl; nyní prý už bude poklad jen toho, kdo odkolébán bude v kolébce zhotovené ze třešně, která jednou vyroste na pustém tomto hradě.Jámu, v níž prý byla paní Čachtická po hlavu zasypána, ukázala nám naše slovenská průvodkyně u prostřed hlavní věže.Než jsme nastoupili zpáteční cestu k „starému kaštelu“, sešli vlastně sběhli jsme s hradního vrchu dolů do hluboké doliny, v níž leží dědinaVišňov. Domky zdejší nejsou ovšem pravidelně rozestaveny jako na rovině. V celku jsou rázu slovenského vůbec a nitranského zvlášť. Charakteristické kapličky přede vchody i zde všady lze spatřiti. Vešli jsme do jednoho domku. Pitvor s ohništěm, jizba s pecí a kamny, almárka v koutě na lavicích, taněrky (talířky) pestře rozvěšené po stěnách, strop trámový, půda bez podlahy, to nalezli jsme též v této slovenské jizbě.Doma zastihli jsme tehdy jen stařenku, která měla z počátku k nám jakousi nedůvěru; neboť žádali jsme ji, aby nám ukázala, má-li, nějaké staré sváteční obleky. Stařenka patrně domnívala se, že jsme „páni od úřadu“, a že jdeme na zvědy, abychom pak zámožnějším gazdům novou daň uštědřili. Ale když ji naše průvodkyně z Čachtic nepřestávala ujišťovati, „že jsme veru statoční (poctiví) pánovia“, odvážila se konečně vésti nás do komory a ukázati nám v truhle uložených několik kusů různých oděvů. Shledali jsme, že muži nosí také tu modré, portami „cifrované“ nohavičky, vysoké „štyfle“ (čižmy), bílé košile s úzkými rukávy (dříve prý nosívaly i široké rukávy), černé lajblíky (vesty), poseté gombičkami (knoflíky) olověnými, ve svátek a v zimě kožichy, nebo mladí z bílého sukna závěsno kabanice, plášti podobné, a portami červenými i modrými ozdobené. Za to neviděti zde malých kulatých kloboučkův, ale slovenštějšíširáky, ne příliš značné velikosti, jichž okolky zahnuty jsou vzhůru, tak že svršek téměř zakrývají. V neděli berou muži ovšem lepší a čistší širáky, které jsou černy a bez galoníků (stuh či port). Nedaleko odtud nosí muži barančiny, které jsou v Trenčíně domovem.Ženy nosí jako všady čižmy, vyšívané rukávce (oplecko), přes ně od pasu bílé kasaničky (sukně) a květované pestré lajblíčky (živůtky). Vlasy zdobí pestrými hedvábnými stuhami. Party zde již vymizely. Dlouhé košile na rozdíl od rukávců jmenují rubáče. V neděli a v zimě nosí rovněž kožichy, sahající až pod pás, které jsou napřed pestře „cifrovány“; šosy těchto přehrnují se vzhůru a připevňují u boků.Vyptávali jsme se také navohlady, jakž Slováci říkají večerním záletům zamilované mládeže, avšak naše stařenka pochopitelně mnoho již o nich nevěděla. O zasnoubených si lidech řikají tu, Že „šli spolu na ručník, že se srukovali“.Hluboko pod hradem skrytá tato dědina má hřbitůvek na protější stráni, tedy asi na takovém vrchu, jakým je vrch zámecký. Jaký div, že tu potom lidé neradi umírají, když mají na hřbitov tak vysoko!…Rozloučivše se se stařenou, vraceli jsme se pohodlnější již cestou úvozovou k „starému kaštělu“, kdež jsme si prohlédli ještě otvory, vycházející prý z pověstného sklepa, načež jsme u starobylého kostela čachtického vsedli opět do svého vozu, který nás za krátko dovezl zpět do Nového Města nad Váhem. —Druhý den ráno vybrali jsme se v opáčnou stranu. Cílem naším byla veliká dědinaBzince, kdež ten den odbývala se volba ev. seniora, k čemuž sjela a sešla se kromě ev. kněžstva nitranského i značná část okolní slovenské inteligence.Cesta, dlouhá asi hodinu, vedla nás pěknými poli směrem k známé již naší Javorine. V levo zjevila se nám záhyVeselá hora, veselá proto, že bývá obsypána třešněmi do červena.Bzince leží již nedaleko Javoriny, jejíž místy lysé temeno oživeno bývá přečasto plesy i písněmi výletníků slovenských i moravských. V dědině samé, o zámožnosti svých obyvatelů svědčící, bylo tehdy hned po ránu živo. Par veských, neobyčejně slušných krčem, obsazeno bylo přespolními hosty i domácím lidem. Všichni čekali na obřad církevní, který konečně v ev. kostele započal kázaním vzpomenutého již faráře Mocka z Čáčova. Seniorem byl volen místo odstupujícího kmeta Trokana, známého z jeho pře pro „pobuřující“ cír. okružník, pro nějž byl asi na rok do vězení odsouzen, bzinecký ctihodný farář Jan Leška.Volby seniorů ev. církví dějí se nyní velmi jednoduše. Hlasy (vota) zasýlají se od jednotlivých církví, farářem a inspektorem církevním podepsané,komisi, která byla k tomu zvolena. Při volbě rozhoduje absolutní většina hlasů, jinak ovšem nastává i užší volba. A jako seniorát seniora, tak celý distrikt volí svého superintendenta. Uherští Luteráni, tito potomci vyznavačů podobojí, mají superintendenty čtyry. Záležitosti jejich spravujegenerální konvent, jemuž předsedá v Pešti gener. církevní a školský inspektor (t. č. baron Pronay), spolu s nejstarším superintendentem. V tomto generálním konventě zasedají všichni superintendenti, inspektoři a zástupci seniorátů.Když třeba, svolává superintendentdistriktuálníkonvent, jemuž předsedá zároveň s distriktualním inspektorem. A podobně svolávány bývají konventy seniorální, v nichž mají slovo ve věcech církevních a školských všecky do seniorátu náležející obce.Také dnes poskytoval kostelík bzinecký pestrý pohled. V malebné směsici rozmanitých nár. krojů viděti bylo černá roucha ev. kněží, jichž sešlo se ke konventu, vlastně k instalaci Leškově, tuším, 25. Jmenovitě byli tu přítomni kromě vzpomenutých kněží dr. Hurban, proslulý botanik a sběratel nár. obyčejův atd. Joz. L. Holuby,[43]z novin nejnověji známý Boor, který byl odsouzen na rok do vězení, že radil rychtáři, aby užíval obecní pečetěslovenské, hudební skladatel Fajnor, a j. Sotva dva z přítomných kněží náleželi k počestnému cechu maďaronskému; ostatní všichni jsou upřímnými a poctivými pastýři svého slovenského lidu.Bzinecký farář a senior Leška, teď na Březové, požívá úcty svých druhů i svého lidu. Důstojný tento muž napsal také českýkatechismus, „jakožto výklad katech. Luterova“, který se dočkal do r. 1878 trojího vydání. (V Turč. Sv. Martině.)U evang. kněžstva slovenského vždy jsem se potěšil z energie, kterou vyznamenává se naproti utištěnějšímu kněžstvu katolickému, jež s biskupem Moysesem ztratilo posledního snad svého zastance. Avšak jako 1 a 1/4 mil. katolíků slovenských úpí v jařmu maďarisace, tak počíná se připozdívati i sloven. evangelíkům, jichž je 1/2 milionu. (Ovšem jen podle posl. maď. sčítání. Já jsem přesvědčen, že Slováků žije v Uhrách více než 2 a 1/2 mil.) Maďaři vnucují svůj drsný jazyk už i do kostelů pravoslavných, evangelických i katolických. (Matriky již dávno musejí být vedeny po maďarsku. Židé nevedou někde, jak z vyšetřování nejnovějších patrno,žádných!)Již na počátku let třicátých, kdy ještě byla latina řečí obcovací, počali hlavně katoličtí kněží, jak svědčí Čaplovič, korespondovati po maďarsku. Maďarisování závisí obyčejně na duchovních. Jsou příklady, že kněz zmaďařil celou slovenskou obec, ale jsou také případy opačné. Bohužel, ony se nyní povážlivě množí. Avšak za Čaploviče bylo ještě jinak. Dosvědčují to slova jeho (Gem. v. Ung. I., 220): „Počet Slováků se denně větší (odtud ten strach vymírajících Maďarů a křečovitý vztek na Slováky!), protožo Maďaři i Němci, Rusíni a Srbové rádi si slovenčinu osvojují. Je tedy velmi oprávněna žaloba, kterou Fejér v uher. vyd. Hübnerova „Lexikonu“ (str. 371.) pronáší: „Jaj annak a’ magyar és német falunak, hol megfészkelik magokat, mert, a’ más nemzetbélieket elfojtják.“ (Běda maďarské a německé vsi, kdež se oni — Slováci — jednou zahnízdí; neboť jiné národnosti z ní vyškrtí.) To ovšem děje prý se však jen tehdy, když Slováci uhodí někam en masse; jinak zase rádi se samy zmaďařují. —Netečnosť slovenského kněžstva k věci národní nezdá se nám býti ani větší, než bývala jindy. Horlil však již Kollár proti ní (Zpěvanky, II., 492.), píše: „Každý kněz má býti netoliko kazatelem, ale i vzdělavatelem svého lidu, vychovávatelem svého národu, sloupem a podporou národnosti, zvelebovatelem své řeči, pěstounem národní literatury atd. Roku 1835. počítal Kollár na Slovensku 400 evang. kněží, z nichž prý sotva 20-30 jeho Zpěvanky odbíralo.A dále zajímavě píše: „Hlavní příčina vzniklého a nejvíce proti Slovákům obráceného maďarisování v Uhrách byli samiduchovní vůdcovélidu slovenského, jejich nepoznání a nešetření svého národu, jejich k řeči studenosť a nedbanlivosť, ovšem úplná v ní nezběhlosť.“ A na konec dodává rozhorlen: „Tací kněži nejsou pastýři, ale jenstříhačisvých ovec.“Uvedl jsem slova tato ovšem také proto, poněvadž jsou jako pro naše české poměry zrovna z duše nám mluvena!…Že duchovní má na svůj lid značný vliv, vědí dobře Maďaři ode dávna, a proto volají dnes do zbroje proti evangelickému kněžstvu slovenskému, zejména v Nitransku.Za předsednictví pověstného superintendenta Czekuse ustanovil se generální konvent v Pešti letos na následujícím, opatření proti evangelickému kněžstvu slovenskému: „1. Úřady církevní podporovati budou co nejvydatněji úřady světské v jich snaze, zamezovati šíření panslavismu. 2. Žáci, jimž dokáže se účastenství v protimaďarských demonstracích a v panslávské propagandě, prohlašují se za neschopné k převzetí nějakého církevního úřadu (duchovní správy, hodnosti inspektorské, učitelské), třeba by měli i dostatečnou vědeckou způsobilost. 3. Panslavisté nemohou být voleni za duchovní správce a bohoslovci usvědčení z ruchu panslávskeho nemohou dosíci kněžského vysvěcení. 4. Církevní funkcionáři přející panslavismu nechť pohnáni jsou před konsistoř. 5. Superintendentům se nakazuje, aby usnešení toto prováděli co nejpřísněji a nejsvědomitěji.“Rozumí se, že usnešení takové na Slovensku již nikoho nepřekvapilo. Vždyť již před lety (viz Kollárův Výklad k Slávy dceři, 239) nutili Maďaři Slováky lajoškomaromskéveřejným bitímk pomaďaření jejich bohoslužby!Boj zahájen letos i proti evangelickému listu „Korouhvi na Sionu“, která bezpochyby bude potlačena. Avšak ani katolický církevní list slovenský nesmí docházeti do seminářů. Jar. Vlček píše o tom (Slovanský sborník, 1883, 26 atd.): „Jediný seminář, kde posud několik mladíkův učí se slovensky čísti a psáti, je ostřihomský, který je proto vykřičen za „panslávské“ hnízdo. V ústředním budínském semináři podobné cvičiště zrušeno, v nitranském a báňsko-bystřickém pak jednoduše zapověděno chovancůmslovensky, tedy jazykem, jímž budou lidu hlásati evangelium,mluviti. Dogmatický článek do „Kat. Novin“, (neb do „Korouhve“) napsaný, učiní hned z kněze „pansláva“. Takový kněz neobdrží pak faru, leda někde v horách, kde dávají lišky dobrou noc, a to ještě na „revers“, musí ruce svázati na vždy…Uvedl jsem letošní usnesení gen. konventu ev. církve v Pešti. Usnesení tomuto předcházelo již více jiných, jmenovitě ustanovil se distriktuální konvent potiský (16. srpna r. 1882.) na tom, aby „ev. kněží a učitelé byli povinni zaručiti se ku pěstování zájmu maďarské řeči i v úřední přísaze, a kdo svou národnosť podepře na újmu maďarského státu, aby prohlášen byl zároveň za hříšníka proti luteránské církvi, čimž se dopustí kanonické viny a zbaven býti má proto úřadu“.Jako superintendent Czekus, tak báňsko-bystřický biskup Ipolyi — Stummer vynasnažuje se horlivě, aby udusil národnosť v slovenském lidu pomocí kněží. Počká si na faru, kdo se odváží prohlásiti se za Slováka! Byli jsme návštěvou u jednoho takého katolického kněze, bývalého slovenského spisovatele, jemuž se na revers (reversy podobné přicházejí v Uhrách teď do módy!), že se vší práce slovenské odříká, dostalo konečně jedné z nejbídnějších horských far gazdovských. Ubohý, je nyní odsouzen, nechce-li zajít hlady i se svou matkou, kterou má u sebe, — v pravém slova smyslu nádeničit!O Stummrovi a jeho ctihodném kolegovi Czekusovi koluje na Slovensku tento popěvek:„Dva slovenští biskupové,oba služebníci boží,jeden němý (Stummer), druhý slepý (Czekus),pochytili na slovenský národ cepy…“Tak zvoní se umíráčkem i samotné církvi luteránské.V Nitransku jevila se dosud býti nejsilnější. Proto tam namířena děla maďarské svobody, tam v staré Methodově a Svatoplukově Nitře založen „kulturní(!) spolek hornouherský“, který má za účel zmaďařiti slovensky lid do posledního pastýře, do posledního drotára. Letos, právě co toto píšu, odbyla se v Nitře zřizovací hromada spolku tohoto, k niž sehnáni lidé z Trenčína i Těkova, z Hontu i Zvolena, Z Turce i Liptova, z Oravy i z Novohradu, z Prešpurku atd. Při banketě toastováno, rozumí se, na brzké, úplné zmaďaření celého Slovenska od Prešpurku po Košice, od Myjavy po Vácov. Současně postaveno nákladem 30.000 zl. v Nitře maďarské divadlo — výborem župním, tedy z peněz slovenského lidu, chudého jako kostelní myš; neboť o Maďarech v Nitransku mluvit nelze, vzdor tomu, že jich poslední maďarské sčítání (dle letošního „Nemzetu“) mezi 370.651 obyv. 54.564 nalezlo! „Vlastenecký“ (rozuměj po maďarsku!) stoličný výbor nitranský věnoval dále jistinu 10.000 zl. na podporu učitelům, kteří nejúspěšněji rozšiřují maďarštinu mezi nemaďarskými dětmi! Týž „Nemzet“ naříká ještě nad malým úspěchem maďarisace v Nitransku! Na území stolice jest prý 447 obecných škol a z nich je pouze 97 (!) s maďarskou řečí vyučovací, v 111 panuje maďarština vedle slovenčiny a němčiny a v 239 — čerti neviděli! — učí se ještě a ještě po slovensku nebo po německu! A teď hleďme: do těch škol povinných je dětí maďarských 6181, německých 9140, aleslovenských40.175…Že takovéto vyučování, jehož nejvyšším požadavkem je (podle slov jednoho z hlavních maďarisátorů) udržeti lid ve tmě, ubíjí opravdu duševní silu národa slovenského, netřeba podotýkati. Vyjádřilť se zmíněný pán sám: „Veškerá naše síla musí se soustřeďovati v tom, aby slovenský lid nedomohl se vzdělání. Proto jest nám úsilně maďařiti a dospěti potud, aby slovensky mluvící člověk byl duševním otrokem, a každý Slovák chtějící vymaniti sa z tohoto otroctva,aspoňsmýšlením a řečí Maďařem, jakkoli ethnograficky nebude ho lze v Maďara přetvořiti. Byť bychom lid i nezmaďařili docela, nevadí: slovenčina na hnoji a za pluhem nám neškodí. Co však sáhá nad pluh, nad motyku, to nesmí míti slovenského rázu. Běda nám, kdyby slovenský lid se vzdělal. On má veliké schopnosti, on by svým nadáním právě tak se pozvedl, jako se rozmnožuje svou plodností. To nesmíme dopustiti, nebo jinak slavismus zarazí své mohútné osnovy v Pešťbudíně, a maďarský živel upadne do podruží.“K smíchu mi — přítomní bratří slovenští se také smáli! — když v slavnostních dnech otevření našeho národního divadla sděloval nám jeden vynikající náš politický zástupce, že mu Maďaři slíbili, žeobecnéškoly slovenské Slovákům ponechají! Vizme jen „Nemzetův“ výkaz o školách nitranských!Uherský episkopát ve svém nejnovějším rozvrhu určuje 9 hodin týdně pro maďarštinu a toliko 1 hodinu pro mateřskou řeč v obecné škole. Kromě toho přejí si nynějšíbiskupové, aby maďarština ve škole byla nejen pěstována, ale aby učitelstvo se zvláštní horlivostí pro ni pracovalo. Dějepis uherský a počty mají se přednášeti výhradně jen po maďarsku!Že se konečně snaha, udržeti lid slovenský v nedospělosti, daří, stačí ještě uvésti (podle Jar. Vlčka) několik úředních číslic o stavu uherského školství r. 1877. (Dnes ovšem jsou poměry mnohem hroznější!) Toho roku bylo v Uhrách a Sedmihradech 15.486 národních škol, většina pouze ojednétřídě, 843 obcí bylo tehdy beze školy. Na 87.000 duší připadá tudíž jedna škola. Dětí, do školy opravdu chodících, bylo 73.10 %, jsou však okresy, kde toliko 36,3 % dětí do školy chodilo. Téhož roku bylo 20.717 učitelů, z nich 15.807 diplomovaných a 4910 beze zkoušky, tedy od prohlášení školního zákona, zapovídajícího dosazování nezkoušených učitelů, vzrostl počet nezkoušených učitelů o 32 %. Co do výsledku učení naučilo se r. 1877. čísti 84 % školáků, v některých okresích sotva 50 %. Kromě nižších škol národních jsou též v Uhrách vyšší školy obecné a občanské. Takové měly by býti dle zákona v každé obci s 5000 obyvately, tedy celkem 335, ale ve skutečnosti je jich jen 123. K tomu klesá ještě počet školáků rok od roku. Roku 1876. měly tyto Školy 14.837, r. 1877. jen 12.414 žáků.Těžko opatřiti si z Uher více podobných číslic, ale ty, které jsem uvedl a uvedu, snad osvětlí dostatečně maďarské „liberální“ hospodářství. — —Daleko dostal jsem se z kostela bzineckého, kdež zatím nastal čilý ruch. Projednávalyť se také rozličné církevní a školské záležitosti, a jednání to nedělo se zrovna parlamentárně. Ostatně líbilo se mi velice zařízení evangelíků, kteří mají ještě jakousi samosprávu. Zde má každá obec hlas, který bývá vlídně slyšán, třeba vycházel z úst prostého rolníka, jenž obec zastupuje.Zatím, co páni faráři rokovali, poohlédl jsem se také po kroji zdejšího obyvatelstva. Muži nosí jasněmodré nohavice do čižem, modré vesty s hojnými knoflíčky, veliké širáky agurtkuz bílého sukna, černě nebo modře portami pošitou. Místo této nosí takéširicu(šiřici), těžký bílý soukenný plášť. — Ženy oblékají se jako pod Čachticemi. Bílé sukně, modré fěrtušky, pestré lajblíky, rukávce, šátky zavinují si hlavy asi jako naše Plzeňačky. Starší ženy nosí kasanice též modré nebo zelené.Po skončeném konventě byli jsme pozváni k společnému obědu na faru. Při obědě dosti bohatém, a při vzácném burgundském řečnilo se jako obyčejně a připíjelo do vůle. Dr. Hurban připil v naší přítomnosti vzájemnosti československé a Fajnor nám hostům z Čech. Odpověděl jsem, ovšem ne tak plynně, neboť u nás zanedbává se vůbec řečnictví, a já jsem umění toho nejednou na Slovensku postrádal.Když už dotknul jsem se hostiny v Bzincích, a ještě k tomu hostinyna faře, naskytá se mi arci vhodná příležitosť všimnouti si uherské kuchyně vůbec a slovenské zvlášť.Zmínil jsem se již o rozličných vínech, počnu tedy s nimi: co by bylo do kuchyně bez dobrého sklepa!Nejproslavenější uherské víno jest bez odporutokajské, které se daří výhradně jenom v zemplínské župě. Tokajské stolní víno nazývají Slováci a po nich Maďaři, Němci i Francouzovésamorodným. Na svých cestách po Slovensku pil jsem dobrépivov Nitransku, v Prešpurku i ve Zvolenu.Avšakpivoje v Uhersku přece jen hostem; aspoň pozoroval jsem, že při pivě nedobře zábava proudí a že hovor vázne. Ale sotva jevínona stole, počínajíSlovácihovořit, každému leží něco na srdci, každý by rád pronesl přípitek. Na konec obyčejně skončí rozjaření při cymbálu cigánově, za nimž, sotva ho uslyší, přihrne se do vinárny celá cigánska banda; neboť ví předobře, že bude míti zase hojnou žeň. Na cymbál složil by mnohý celý svůj majetek, a kdyby věděl, že druhý den bude na suchu… Cigáni také po takových žních odpočívají potud, pokud jim peníze stačí.Jako všady na světě, ani v Uhrách neníkuchyněu všech stavů stejná. Jinak jí magnát, jinak měšťan a opět jinak rolník a pastýř.Uvedu napřed některá národní jídla uherská, ostatně ne výhradně maďarská.Jídlem národním nazvati lzekyselé zelíagulyás-hús, pak rybářské jídlohalázs-lév. Jídla tato, v cizině připravovaná, nikdy prý nejsou té jakosti, jako když je uchystá pravá Uherka. O guláši osmělil bych se to sám tvrdit.Kyselé zelížádá ovšemmasaa jišky, a polévá se na míse smetanou. Připravuje se též töltött káposzta, totiž zelné listy naplní se masitou sekaninou, anebo kaší (v Trenčínsku „krúč“), což prý není zlou pochoutkou. Uherský guláš dělá se na slanině z hovězího nebo skopového, často i z několikerého masa. Před dovařením přileje se na pekáč trochu vody, aby se utvořil sauce. Mezi tím přidává se soli, papriky, trochu kmínu a cibule. Slováci vaří guláš hned s brambory, připravujíce jej spolévkou. Napřed ovšem dávají ho jako Maďaři na pekáč na slaninu. Guláš, jak se asi u nás připravuje, jmenují v Uhrách„pörkölt“.Halász-lévje rybářská polévka. Rybáři rozřežou ryby na hrubé kusy, dávají je na pekáč, nalejí vody, přidají brzy soli, papriky a cibule. V omáčce této se pak ryby dusí či smaží.Polévka tato připravuje se hlavně v Potisí, neboť Tisa má prý více ryb než vody. — Z hovězích kostí připravují Maďarky téžkocsonyu, huspeninu náležitě paprikovanou. Okurky Maďaři jedí k masu, ale salát se smetanou jedí jen Slováci. Za to jedí Maďaři zvláštním způsobem dušený salát zelný, tak zvanou hajdú-káposztu.Maďari rádi se posmívají Slovákům, že jedíkaši, říkajíce: „kaše není jídlo, Slovák není člověk“. Co se mé zkušenosti týče, mohu říci, že jsem cestuje po dvakrát na Slovensku, kaši nikde na stole neviděl. Patrně ochabuje již láska Slováků k ní, a pravdou zrovna není, že patří„Němcom zelina,Uhrom slaninaa Slovákomkaša s mliekom.Co by ti Maďaři na Slováky nevěděli! A přece jen když přišli do Uher, ani stolu neznali a proto musili si jej od Slováků vypůjčiti(astal). Ba anijístneuměli!Frištikovat(snídat) naučili se od Němců (fülöstökölni),obědvatavečeřetod Slováků (ebédelni, vacsorálni). — Kdekoli jsme byli hostmi, ať v chýži rolníkově, nebo na statku bohatšího slovenského hospodáře, či na faře, vždy byli jsme uctěni kromě jiných jídel i slovenskými národnímihaluškami(nikoliv však těmi z našich jídelních lístků). Při obědech a večeřích jedli jsme ovšem často i guláš a paprikáš, pečeně, drůbež i kančí, moučná jídla, z nichž si připomínám na zeleném velikém listě pečenénálesníky(nálistníky); jedli jsme pstruhy, jichž je na Slovensku v mnohých krajinách hojnosť, rozličné houby, melouny, kukuřice, slovenské chutné ovčí sýry atd. V hostincích jako v domech soukromých zásobeni jsou v letě malinami, ostružinami ajahodami(smokvicemi, truskavicemi), které jsou velmi oblíbeny, takže při hostinách nikdy na stole nescházejí. Borůvky Slováci jmenují čučoriedky nebo hafury.Oběd či večeře začaly obyčejně polévkou gulášovou, ale někdy také (v Gemeru) bílou kávou. V městech, v hostincích jí se ovšem podle „jedlopisu“, jako u nás, jen že poněkud dráže.Avšak pohleďme do slovenské kuchyně, aspoň zběžně, než nás švarná Slovenka spozoruje a nemilosrdně ven vystrnadí. Připravuje totiž něco ke křestným hodům; neboť gazdince „připlavalo potokem“ malé jezulátko, které ten týden vrátilo již z kostela, a proto, podle zvyku musejí býti kmotřičky a tetičky, sem tam také některý srdnatější strýček, pozváni k hostině. Přišla neděle a s ní nahrnulo se do světnice k šestinedělce množství kmoter, příbuzných a známýchkrstěniček(anebokmetic). Každá přinesla něco s sebou, jednapáleného, druhávína, jinébolestníky a koláče.[44]Hostina začala hovězí polévkou, kroupovou nebo rýžovou s masem, po ní následuje zelí s masem, pak druhá polévka, horká, se zavařeným těstem, a to sgágoríky, t. j. do růžků upravenými kousky těsta, (magronky) anebo sřezanci(nudle). Potom přichází moučné suché jídlo, (nejčastěji halušky), a po něm pečinka se zavařeným ovocem. Když byly hody u konce a ženy se i dosti nazpívaly, rozcházejí se s výslužkami domů. Výslužky takové jmenují se ipošajdesem.Podobně jako po křtinách strojí se též obědy v prvý a čtvrtý den svadební; hlavní oběd svadební bývá ovšem nejbohatší. Poslední svadební oběd končívážlutou kaší, t. j. jahelníkem, který připravují kuchařky, aby při něm dostaly něco na „vařečku“. Po žluté kaši rozkrajuje se iradostník, obložený po vrchu různým pečivom a jablky a dělí se hostům stejným dílem. Radostník peče se k svadbám, zvláště v Turci, tak veliký, že člověka zakryje. Těsto takového koláče klade se do pece velikou, u spodu kolečkami opatřenou lopatou. Upečený koláč musejí na sochoře v plachtě dva i více lidí z komory do jizby k hostům nésti, kde obyčejně od staršího na stole rozkrájen bývá na tolik kusů, kolik hostí je při svadbě.O vánocích(kračúnu) jídají se na štědrý večer napřed oplatky, medem potřené. Po nich následují polívky, z nichž je nejoblíbenějšízaprávanákyselou smetanou; pak přináší se na stůl zelí, hrách, kaše, opekance, koláče, někdy i pirohy akrúč(v zelných listech zakroutěná prosná kaše pečená v smetaně, do níž se přidává — mimo půst — sekanina rozličného masa). Buchty s mákem a medem rozumějí se samy sebou. U chudýoh horalůtrenčínskýchjedípúčky(slejšky, jakými se husy krmí, ale z bílé mouky s medem a mákem). U evangelíků následují i masitá jídla; na konec pak dává se na stůl smíšenina sušeného vařeného ovoce.Slováci jedí obyčejně dvakrát za den; ráno mezi 7. a 9. hodinouraňajkují(majíhrubý fruštik) a v poledne obědvají. Při jídle mívá hospodář na znamení své důstojnosti sám jediný hlavu pokrytou. Při polních pracích v letě mají Slováci téžmenší raňajky(menší fruštik) předhrubým, obědvají pak hned v poledne, odpoledneolevrantujíčili svačí (svačina též:uživna, užona, havránka) a večer konečně večeří. Každé jídlo začíná se nápojem, neboť „nejenom do žaludku, nýbrž také do hlavy něco!“ Kdo nemá piva, napije se pálenky, a kdo ani této nemá, spokojí se s dobrou vodou, již je na Slovensku všady dostatek. Ba jsou na Slovenskukyselé vody, šťávničky, medokýše, a to v takové hojnosti, že ve vinárnách stojí obyčejně na stolích k volnému přilévání do vína. A i kde se za ně platí, nežádá se ani čtvrtina co u nás za podobné vody minerální. Na Slovensku připravuje se takéhriatoz medu a lihu, které se pije ohřáté, hlavně dopoledne. — Při společném stole jídá se i ze společné mísy. Hospodář sedává v čele stolu, okolo pak rodina a čeleď. Dětem dává se ovšem na talířky (taněrky); ale dospělý má umět jíst pěkně rovně, z mísy. Jídla a pečivo obstarává gazdina. Oblíbená jídla národní jsou: Polévka masná nebo zapražená, v niž je zavařeno těsto atd., jako u nás.Demikátje chlebová polévka s brindzou (sýrem) a s nakrájenou cibulí.Juchanebokapustnárkaje polévka načerpaná z naloženého v sudě zelí a zasmažená, do níž pak zavařeny jsou sušené hříbky (pencuráky, komprdy). Parovec, parový kysel s chlebovým kvasem, procezuje se pak a podlévá mlékem; někdy na podvaření dávají do něho „žlutou kaši“ a přidávají vejce, anebo jedí ho s chlebem i podplamky anebo suchary při chlebě pečenými. Kysel je polévka octová, s mlékem nebo polévky mléčné anebo vodové, do nichž je těsto obrindzované zavařeno, a to často s přídavkem kopru. Polévek připravuje se na Slovensku mnoho a podivných. Připomínám na př. „vyskočkuru“ nebo rascovou polévku. Hustá jídla jsou: strova, t. j. hrách (v studených krajích), boby a fizule (v teplejších), čočovice (šušovica), žlutá kaše (jáhlová i z pohanky), bramborová a moučná kaše (fučka, chamula), kontramarš (boby s kroupami), zelí s vejci na slanině nebo na sádle a konečně masa všech druhů. Zelí vařívá se vždy v neděli, ale i ve čtvrtek. V horských krajinách obyčejným v neděli bývá též hrách.Suchá jídla jsou dále: halušky, rozválené těsto, na kousky trhané (trhané halušky), anebo krájené, uvařené, procezené, brindzou (nebo tvarohem) prosypané a slaninou omastěné; pirohy jsou podobně připravené závitky z těsta, brindzou nebo tvarohem a jinak naplněné; gulky, naše knedlíky; pečeně z hověziny, beraniny, hydiny (z kuřat), diviny (kančí), vepřů; z těchto klobásy, jadernice či hurky (jelita). Yypočísti jména všechpečivani nelze. (Opekance, sliže, lokše, zuzáky, mrváně atd.)Zbojnickou pečení jmenují Slováci na rožni upečené kusy masa, potírané solí a česnekem. Mezi každý kus masa nabodne se plátek slaniny, která se spolu peče. Podobně na rožních pekli jsme si na výletech v horách i selata nad uhlím, která nabývají tímto způsobem mnohem lepší chuti, než by ji byla na pekáči dostala. — Ze zelenin jedli jsme často kromě zelí, jež Slováci jmenujou kapustou, kaleráb (kedlubny), uhorky (okurky), kel (kapustu), špinát (lobodu) a chřest; z hub hřiby (doubravníky, křemenáče), pečěrky (žampiony), rýdziky (ryzce), kozáky, pstrěny, smrčky, strapce a hlivy. (Pro jednotlivé druhy jedovatých hub mají Slováci pojmenování: muchárky, rovné houby, zbojnické houby, pomerančové houby, zemanky, hřiby koloděje, mléče, prstíčky nebo bílá kuřátka, březovky, červené nohy a j. v.)Chléb nepekou Slováci v tak ohromných bochnících jako Maďaři, aby jich nemohli obemknouti. Chléb požívá na Slovensku velké úcty. Na stůl, na němž bývá, nesmějí se klásti malé děti, tím méně smí se na něj sedati. Maďaři nazývají Slováka pro jeho zalíbení v chlebu „kenyeres Tót“, t. j. chlebový Slovák. —Sýry dělají pastýři ovcí na salaších, bačové s valachy užívajíce k tomu klagy či rincky, totiž žaludku z telete anebo i octu a jiných kyselin. Sýry tyto jsou rozmanité chuti i podoby. Oštěpky vtlačují se do formy, v níž nabývají podoby velikých okurek. V malém Hontě připravují syrec, v Liptově radovec a velice uměle ozdobenýopletanec, v Březně parenicu. Velmi chutný sýr je klenovský (z Gemeru), mající podobu zelených turků. A brindza známa je i u nás chvalně. Brindzáři dodávají ji z tatranských salašů i k nám. Oštěpky jsou nejoblíbenější z Oravy. Na 10 liber sýra potřeba prý 100 liber mléka.Hostince na Slovensku mají v rukou, jak již praveno, židé; slušnější hostince jsou pouze ve větších městech, v dědinách ovšem ani u nás za mnoho nestojí.Na Slovensku bývaly však vrchnosti, které nechtěly jen proto trpěti hostincův, aby vzdělanější cestovatel byl nucen hledati u nich pohostinství. Krčmy mají prostřední pijácké jizby, v nichž krčmář žid šenkuje za svou dřevěnou ohradou: „kavetlou“. V takových vesnických krčmách bývá k večeru velmi živo. Slováci uzavírají tu své obchody, koupě, rodinné svazky, přetřásají to a ono, ovšem někde oddávají se také jen pálence. „Korhelství“ toto bývá zvláště v chudších krajinách. Při tom vzpomínám si ještě na trenčínskou borovičku (ze zrnek jalovcových připravovanou), která má i v cizině dosti přátel, ačkoli možno ji píti spíše jen za lék.Uctívají-li si vzdělanější Slováci hosta, prokazují mu všecku pozornosť. Nejen že mu pronášejí ohnivé zdravice slovy i písněmi, ale nevidíš nikoho, aby se ze svého poháru napil dříve, aniž by do tvého, jinak třeba klidně stojícího, neťuknul. Rozumí se, že ťukání toto přichází ze všech stran a že nejednou musíš i svůj pohár při tom k ústům pozvednouti.Samorodné víno je však čtverácké — dej, brachu, pozor! Ťuknutí všech sklenic dohromady nazývá se touche, jmenovitě u Maďarů, kteří po každém prípitku křičí: Vivat! anebo: Éljen! Aspoň v Trenčíně vyhnali nás tím v pravé poledne z hospody. —Večer rozjížděli se hosté páně Leškovi na všecky strany. Odjeli již naši přátelé seničtí (dr. Hurban, Fajnor, zvěčnělý Stěpita), a my posléze také vraceli jsme se do Nového Města nad Váhem, kdež očekávala nás paní pravotárová Hrušovská (dcera Paulinyho-Tótha) s chutnou večeří!Byla to poslední, ne snadná práce pod milými nezapomenutelnými Malými Karpatami, vlastně již na prahu trenčínského Pováží.Druhý den z rána překročili jsme již Váh.[1]Je v Senici též pochován. Zemřel r. 1827.[2]Pauliny studoval v Senici na latinské škole dvě léta, načež odešel na gymnasium v Modře, kdež už tehdy působil Karel Štúr, věhlasný ředitel ústavu, starší bratr Ludevíta Štúra. V Modře zemřela Paulinymu matka, výtečná Slovenka. Po čtyřech letech odebral se Pauliny na ústav prešpurský a tam našel profesorem Ludevíta Štúra. — Pauliny zemřel v Turč. Sv. Martině 6. máje r. 1877., kdež je pochován. Na sklonku svého života byl předsedou Matice Slovenské, již bránil ještě proti neoprávněnému zrušení.[3]Zevrubně o té věci pojednal jsem ve své brožuře „Literární shoda“, která vyšla v Praze u Slavíka a Borového. — Sluši zde také uvésti několik slov z řeči Paulinyho při slavnosti Jungmannově v Praze, kterou do „Orla“ (r. IV., str. 261 a násl.) napsal Pavel Országh (Hviezdoslav): „v potrebách vyššieho umstva a vedy ale odkázaní sme na Vás, a vertě, že ktorý Slovák Vašu Prahu navštívi, ktorý nazrie tuná do Vašich veděckých a umeleckých ústavov, ktorý bol svedkom Vašej dněšněj velikej slavnosti: ten istotně uzná, že na poli vedy a umenia je budúcnosť naša odkázaná na spoluiděnie, menovitě s Vámi; áno, tu a nikde inde kyně nám na tomže poli skvelá budúcnosť. Takto myslím ja a tak myslia to moji početní priatělia na Slovensku —.“[4]Pojednání o písních slovenských od Lad. Furedyho podal Kollár ve svých Zpěv., II. 464.[5]Písně tyto známy jsou i u nás. Kdyby nápěvy naše se slovenskými p. Fajnor porovnal, snad by dopracoval se zajímavého výsledku.[6]Tuto viz v Štúrově pojednání „O nár. písních a pověstech plemen slovanských“. V Praze. 1853. Str. 75. a 76.[7]V předvoji bojovala tehdyFričovasetnina, která si počínala velmi statečně; útěkem cepařů však zle byla ohrožena. Na štěstí považoval nepřítel útěk ten za pouhou lesť a zůstal nepohnut. Drasticky líčí nešťastné toto povstání J. V. Frič v „Epoše“, v Praze, 1879, čis. 50., 51., 56., 58., 59 a 63., svaluje všecku vinu nezdaru na nedostatek organisace a zejména na uhnětený lid slovenský, který neměl do boje žádné odvahy…[8]Hodža zaměstnán byl podle J. V. Friče hlavně psaním proklamací. Odešed z táboru, poslal pak do něho vyjádření, že „nemůže se na ta ukrutenstva dívati“. Ta prý však vězela pouze v nedostatku discipliny. —[9]Mezi posledními nalezal se též náš Frič, který byl na konec i raněn. O svém utrpení píše v připomenutých již číslech „Epochy“.[10]Košut je původem Slovák z dědiny Košutovců u Sučan, v Turč. stolici. Také básník Petöfi byl Slovákem Petrovičem a žákem nedávno zemř. spis. Licharda.[11]Podrobnosti viz v „Historii povstání slovenského“ od M. Dohnányho. V Skalici. 1850.[12]Se strany žijících ještě příbuzných Holubyho vysvětluje se nám tato věc poněkud jinak. Otec Holubyho nebyl prý naprosto maďaronem, varoval však syna, asi jedenadvacetiletého, pouze z pochopitelné otcovské starostlivosti, aby se nevydával v nebezpečí smrti. Matka pak žádala, aby směla syna ve vězení před popravou navštívit, odpověděno jí prý však, aby se přišla naň podívat příští den, totiž, až bude viset.[13]S názvem: „Holuby a Šulek“, kterou napsal Podhradský.[14]Podrobnosti píše Eug. Gerometta v Hurbanových „Slovenských Pohladech“ z r. 1851. v článku „Slovanou náklonnosť ku slobodě“, str. 175 — 177.[15]J. V. Frič o Janečkovi zmiňuje se šíře. Z toho krátce vyjímám: O dřívějším životě Janečkově, jehož domovem je Rychnov, nevěděl nikdo ničeho. Byl mladý, silný, energický a vytrvalý muž, který se těšil mezi námi takové popularitě, že jsme ho poctili příjmením Žižka. Bylo mu asi 40 let. Zjevil se náhle v Praze na barikádách, kdež se smělostí a odvahou vyznamenal, čímž vzbudil pozornosť Zachovu, který ho později povolal do Vídně, aby k naší výpravě přípravy provedl. Z vůdců našich on nejlépe uměl si získati srdce slovenských sedláků. On dovedl udržeti okolo sebe vzdor kleslému povstání 300 mužů, kterýžto počet se brzy více než na 600 rozmnožil! S nimi uchoval se v zimě v horách potud, pokud mu druhá slovenská výprava na pomoc nepřišla. Vyznamenán nebyl, ale v Prešpurku souzen. Tuším, že byl i na krátko vězněn a později amnestován a konečně do Brém dopraven a na loď vsazen, v které se měl do Ameriky dostati. Asi od r. 1856. nic se o něm nevědělo; náhodou pak zhynul na lodi, která sa nedaleko Brém potopila.[16]Frič připomíná, že srbskýMichael Obrenovičpo soukromé audienci v lázních Rohiči dal Štúrovi k tomu účelu vyplatiti podporu desíti tisíc dukátův, aniž by byl ustanovil nějakých podmínek. Považovalť to za svou slovanskou povinnost.[17]Více lze se dočísti o Hurbanovi v 2. sv. „Knihovny česko-slovanské“:Literatura na Slovenskuod Jar. Vlčka, v Pypínově „Historii liter. slovanských“, str. 466. a násl. v Gillerově „Z podróžy“. Lwów. 1876, str. 279 — 300. a j.[18]V posledních letech uveřejňuje Hurban v „Sloven. Pohladech“ životopisLudevíta Štúra, široce založený a pro poznání snah sloven. vůbec velmi důležitý. — Vytýkati Hurbanovi možno jen vrtkavost v náhledech, o t. zv. jednotě literární. (1846 — 1876 — 1882!)[19]Čáčov má poštu v Senici (via Hodonín).[20]Podrobné vylíčení viz v Dobšinského „Obyčajích, hrách“ atd., str. 107. a násl.[21]Čaplovič ve svém díle „Gemälde von Ungaru“ poznamenává: Již za císaře Jozefa nastalo sblížení mezi jednotlivými křesťanskými vyznáními. On sám byl svědkem (spis Čap. vydán r. 1829.) v honťanské župě v jednom kostele, zvláštního příkladu náboženské snášelivosti. Katolický kněz sloužil prý totiž mši a luteránský lid zpíval při ní své písně. Slováci také dodnes žijí v té příčině v smíru. Není tomu mnoho let, kdy o sjezdech ubité Maďary Matice Slovenské scházeli se ještě knězi obou vyznání v Turč. Sv. Martině; tehdy na př. zahajovaly se slavnosti v obou kostelích: v jednom (evang.) sloužil mši zvěčnělý M. Hodža, v druhém (kat.) Št. Závodník atd. V posledních letech, bohužel! je však katolického kněze o sjezdech „Živeny“ v Turč. Sv. Martině zřídka vídati.[22]Dokladem k tomu, jak jsou nesnesitelné poměry pro nemaďarské národnosti, postačí připomenouti jen číslice z posledního výkazu maďarské akademie o stěhování z Uher. Od 1. ledna r. 1879. do konce října r. 1882. vystěhovalo se z Uher v celku 18.609 osob. Z těch byloSlováků12.010, Němců 3.781, Srbův a Rumunů 1.286, Rusů 1.205 aMaďarůjen — jen 377! — Kdo zná houževnatost, s jakou Slovák lpí na své domovské půdě, musí strnouti nad tímto hrozným výkazem![23]Podrobnější zprávy viz v „Trnawě, čili hist. miestop. nástinu krutých osudov a pamätnosti tohoto sl. kr. mesta slovenského“, který napsal Štěpán Ručka. V Skalici. 1868. — Dále viz Černého „Slovenskou Čítánku“ II., 284 atd.[24]Al. V. Šembera v Mus. 1876., strana 393 a 647.[25]Trnavskýmpodřečím psal Bernolák. Avšak Štúr uvedl v literaturu podřečí trenčínské. Hodža pokoušel se učinit literárním nářečí liptovské. Různé spory tyto odstranil Hattala, založiv spisem svým (1850) „Grammatica linguae Slovenicae“ nynější spisovnou slovenčinu, voliv cestu střední.[26]Nepíšu sice cestovního průvodce, ale podotýkám přec, že obsluhy dostalo se nám všady slovanské, neboť lid je slovanský a hôteliéři atd. pouzí židé, kteří švadroní všemi možnými jazyky. Hôtel náš jest na Myslivecké tř. (Vadász sor). Z jiných hôtelů jmenovati sluší hôtel „u zeleného stromu“, který náleží známému vinaři prešp. Palugayovi.[27]Píšu a budu psáti ještě často o„svatých“městech Uherska. Tam totiž je (podle Čaploviče) asi 27. díl všech měst — „svatých“, totiž 468. Z nich je 47 sv. Jiří, 7 sv. Jakubů, Všech svatých (Mindszent) 26 atd. Ba také čert (Ördög) má v Uhrách svých 8 obcí. Zvláštností je, že Uhersko má 17 Szered (Střed), 5 csötvörtöků (Čtvrtků), 5 Pénteků. (Pátků) a 13 Szómbot (Sobot).[28]Uvádím zde několik příkladů z Hodžova „Větína“ (str. 180 a násl.): Szabad-ság = svoboda, olcsó — lačný, szolga — sluha, drága — drahý, bálvány — balvan, rend — řád, hiba — chyba, szó — slovo, beszéd — beseda, vitéz — vítěz, bolond — blud, baj — boj, péntek — pátok, harang — stsl. chorongiev, tompa, — stsl. tomp (tupý), donga — stsl. donga (duha), gomba — stsl. gomba (huba), munka — stsl. monka (práce, muka), szándok — stsl. sondok (rozsudek), szomszéd — stsl. sonsied (soused), piszträng — stsl. pstrong (pstruh), konkoly — stal. konkol (koukol), csend — stsl. ščend (štědý, tichý), pénc — stsl. pienionz (peníz), gondolni — stsl. gondläti (hútati, mysliti), zsenge — stsl. ženga (žíha, puk), tára — tovaryš, barát — brat, bátya — báťa, család — čeleď, tiszta — čistý a nekonečná řada jiných.[29]Podotýkám, že píšu pročeskéčtenáře, proto činím jim výslovnost slovenčiny psané snadnější tím, že měkčím hned naším způsobem pod, t, núzkou samohláskue, kdežto Slováci toho nečiní, avšak ruským způsobem předeaisouhlásky ony měkce vyslovují.[30]O „Děvínu“ čti v „Slovenské Čítance“ Černého, I. 162, v „Slovenských Pohladech“, I. (1881), 198 a násl.[31]V Tokaji bývá vinobraní v listopadu. Děje se to při střelbě hmoždířů, při zpívání a všeobecné veselosti lidu, který naplňuje celou Hegyalju. V Uhrách vůbec bývá vinobraní oslavováno; tak jako v Tokaji slaví se i v Méneši, v Budíně a j.[32]Horní Uhry jsou na lázně vůbec bohaty; napočítáno jich nejnověji 25![33]O Štúrovu viz dále Slov. Čít. II., 404, Pypínovu Historii liter. slov. II 462 a násl., Paulinyho Besiedky IV., 120 a násl., Vlčkovu Literaturu na Slovensku, Gillera „Z podróžy“, 301 — 320 a j.[34]O Karlovi Štúrovi viz staré „Pohlady“, 1851, str. 111 — 120.[35]O Píšťanech otiskují právě naše „Květy“ obšírnou a důkladnou práci z péra zvěčnělého Otakara Jedličky.[36]Kollár pokládá Báthoryovou za Maďarku, již asi byla skutečně (neboť měla služebnictvo maďarské), třeba výklad slova maďar.bátorynasmělý, opovážlivýnení pro domněnku tu ještě důvodem.[37]Viz Belae not. T. IV. pag. 469. Srovnej Andreas Baccius ElpidianusDe Thermiset balneis in sanguine L. 7.[38]Viz J. Čaploviče,Gemälde von UngernI. S. 267., MedňanskéhoMal Reise am Waagflusse, 1826. S. 95, a téhož:Sammlung Abergäub. Meinungen und Gebräuche des gem. (slavischen) Volkes u. s. w., Hormayer,Taschenbuch, 1829 Nr. 48.[39]T. j. Tatry nitranské. Koll. Zpěv. II. 433 — 437. Domníváme se, Kollár nitranskými Tatrami myslí siMalé KarpatyčiliBílou Horua nikoli pohoří nitranské.[40]O nalezení této písně viz Koll. Zpěv. II. 433 — 437.[41]Belii Not. Hung. T. IV. p. 1. 469.[42]Palatín býval do roku 1853. nejvyšší zemský úředník v Uhrách, pů. správce paláce král., jako druhdy v říši franckémajor domus, jehož moc průběhem času rozšířila se na celou zemi. Palatín býval náměstkem královým a prostředníkem mezi panovníkem a zemí. (Maď. nádorispán, t. j. slov. nádvorní župan.) — Palatín Thurzo držel zámek Oravský od r. 1606 — 1617., kterážto doba náleží k nejslavnějším dobám Oravy. V kapli zámku oravského jest pochován. (D. Lichard: Čer. Čít. I. 190 — 191.)[43]Viz na př. jeho „Květenu okolí trenčínského“ v „Pohladech“ nových), I., 555.[44]Viz Dobšinského: Obyčaje, povery a hry slovenské.

Pokorny_Z-potulek-po-Slovensku-I.html.txt

Slečna Nina„Ó, to je hrozné, hrozné, takto trestať,“ zafikala plačlivo Nina, zakrývajúc si rukami tvár a sklesla na diván, ku ktorému tak neočakávane zaletela z druhej izby. A čo zavinila? Nič? Celkom nič. Čítala román a tam bolo napísané: ,… On zaľúbene pozeral na milovanú devu a kľačiac, vravel jej o večnej láske; potom vstal a zovrúc ju nežne do náručia, bozkával ju na ružové ústa. — Ona iba teraz pocítila, že hodno je žiť; život už nezdal sa jej viac prázdny, bezradostný ako dosiaľ, kým nemala jeho…‘ — Pane bože, — myslela si Nina vo vytržení, — aké neslýchane krásne veci to číta! Ale zvlášť tento odstavec bol tak nesmierne zaujímavý, dlho-dlho rozmýšľala o ňom, až vyčervenala od chvatnej vnímavosti. Ach, aké utešené, božsky utešené to môže byť, keď je dievča takto v milého náručí (a ešte v bielych šatách) a on ju bozkáva na ústa, bozkáva… Ale to predsa nevedela do tohto času, že by iba vtedy bolo hodno žiť, keď dievča má niekoho ešte krem mamy a tatu a priateliek a keď ju ten… keď ju… jajaj! — Nina akosi hanblivo zaryla hlávku do knihy, a tak domyslela si slová „objíma“ a „bozkáva“. Pravda, trochu jej to bolo podivné, ona v bozku a v objatí nenachádzala nič zvláštneho — už to skusovala niekoľko ráz s Anicou; ale musí to tak byť, ináče by sotva bolo v románe. A potom veď je to prirodzené, to predsa nemohla tak skúsiť na dievčati, s mužskými je to iste čosi cele inšie. Cele…Náhodou začula vo vedľajšej izbe otecka.„Hľa, hľa, ten to bude lepšie vedieť… Ale nie, to sa ho nespýta, či je medzi tým rozdiel, také niečo spýta sa ho, až keď bude väčšia, toľká ako Oľga Vyšných, ktorej dvorí pán profesor z dievčenskej, Šugár. Len to sa opýta, či pisateľ románu povedal pravdu, že preto je hodno žiť?“A už bola i v izbe.„Prosím, otecko, povedz mi,“ jazyčila chytro, „prečo je hodno žiť dievčaťu — pre bozky a… a… a…?“ Zmiatla sa zrazu, lebo otecko zhrozený spľasol rukami a skričal náramne prísne:„Nina, kto ťa to učí!“Avšak to by ešte nebolo nič. Zatým nasledovalo čosi hroznejšie, čosi také, o čom vzhľadom na Ninu nemožno mi rozprávať, lebo ona je, prosím, slečna, má štrnásť rokov a o pol roka má prisľúbené, že pôjde na bál. To iste pochopíte i vy. Počítajúc na vašu mlčanlivosť, vyzradím vám, že otecko nakoniec chytil ju mocne — až zjajčala — za ruku a so slovami „teraz sa mi nehneš za dva dni z izby a dostaneš za ten čas jesť iba prevarené mlieko, chlieb a vodu!“ strčil ju do izby, kde ju práve vidíme.„Dva dni, oh!“ zastenala zúfale a spustila o závod prenikavé gajdence a po ružovej tváričke rinuli jej opreteky guľôčky, podobné kropajam dažďa. „Dva dni, dva dni!“ vykladala, nestačiac sa utierať. Ale akože by i neplakala, prosím vás, hovorí sa jej „slečna“, skončila štyri dievčenské, chodieva bez sprievodu, niekedy sama nakúpi i pre kuchyňu, lebo — mocne verila — do tých vecí lepšie sa rozumie ako mama, to predsa neznamená, že s ňou sa má tak zaobchádzať ako s nejakým nevyspelým dievčatkom!„Ale, eh!“ vzpriami sa hrdo v drieku a opovržlivo pohne rukou. „Čo má plakať, čo sa sužovať? Otecko nemá zmyslu pre jej vyspelosť a dievčenskú dôstojnosť, v ňom nieto ani zamak jemného spôsobu. Treba od neho prijať všetko s poľutovaním. On je ešte z toho starého hrubého sveta, keď neučili, čo je to slušnosť, jemnosť, elegancia, keď ešte nehlásali rovnosť.“Chvalabohu, že je ona už z inakšieho sveta!„A vskutku, aký to rozdiel, starí a mladí ľudia. Nebo a zem!“ mienila, predstavujúc si kučeravého mladého pomocníka v Kohnovom obchode, ktorý sa jej tak elegantne a úctivo uklonil, keď vošla do sklepu po stužku na klobúk, že v tom okamihu skoro pomýlená by bola rozmýšľala, či to ona, Nina Plavých? Tak, hľa, tu je príklad, ten vie, čo je to: štyri dievčenské!… Hovoril jej „naďšád“, a samé „prosím“, „ráča“, „neráča“ a „nech sa ľúbi“, cmukla si veľavýznamne a pyšná ako páv, prešla sa popred zrkadlo.Pravda, vtedy ju mama vyhrešila, že draho kúpila stužku, ale — bože — či sa mala jednať pre osem-desať grajciarov? No, hej, starí ľudia len jednať! Ale čo by si bol pomyslel o nej ten pomocník?… Tak nóbl sa choval k nej.Nina by si bola už i zatancovala od veľkej spokojnosti, ale pri prvých krokoch pas-de-quatra[1]prišiel jej na um trest a naskutku podstrelil jej dobrú vôľu. Ono sa to ľahko posedí v izbe hodinu, dve, ale dva dni — a v také krásne leto — to je predsa strašné!Pošla ku dverám, či sú ozaj zamknuté a či otecko azda nežartoval. Už chcela zívnuť kľučkou, ale… čo to? — Otecko sa kdesi v kuchyni vadí s mamou, spomína akúsi planú výchovu, nepozornosť, nedbanlivosť a hnevá sa, hnevá… Odišla bojazlivo od dverí.Po chvíľke vošla mama a povedala jej, že je „mača skrčenô“. Bola strašne rozhnevaná na ňu a poklepala ju i hánkou po čele. Potom hodila k nej hubku a kopu predratých detských štrimfiel na poprávanie, ktorú prácu inokedy robievala práčka. „Tu máš — hovorila — za pokutu odo mňa! A krem toho tu sú dve knižky; na nedeľu sa presvedčím, či ich čítaš a zachovávaš si niečo z nich.“Nina neodvážila sa ani vrknúť; z tvrdej reči vyrozumela, že niet odpustenia. Beznádejne sa teda učupila do kútika divána a smutne — ako keď na smrť odsúdený čakal od niekoho svoje vyslobodenie a on odišiel bez zľutovania — pozerala za vychádzajúcou mamou, ktorá v svojom hlbokom pobúrení strmo zachlopila dvere. Siahla po knihách a obzerala si titulné strany. Na jednej bolo: „Dievčenský katechizmus“, na druhej „Vzorná panna“, ktorú knihu napísal so zreteľom na povolanie ženy XY.Tieto knižky ju rozsrdili.„Čo to za robota, aké sú to knihy a načo jej ich dotrepali? Má to zmysel? Nevie ona, ako má dievča žiť? Málo sa im natĺkol o tom ,starý‘ v škole: každé druhé jeho slovo bolo ,tak sa chovajte‘. Nemá ešte toho dosť? Potrebuje ona kadejaké Vzorné panny, kadejaké izmy!“ s opovržením zahundrala a už-už chcela ich šmariť pod stôl. Ale si náhle rozmyslela a nevykonala. Mama povedala „presvedčím sa“, a to, prosím, bol veľký hák, z ktorého vykvačkať sa bola by opovážlivosť.Musí sa podrobiť príkazu. — Ó, aká je nešťastná, i mama ju prenasleduje, neuznáva práve tak ako otecko. Práve tak… Vidieť, že sú jednakí. Obidvaja zo starého, potuchnutého sveta, ktorému už dávno zapadla hviezda, ktorý zvrhol sa v bezcennú trosku a ktorý je predsa egoistický, slepý oproti všetkému, čo je zo sveta mladých, čo dýcha veľkým životom nového veku; oni vidia iba dokonalosť naničhodnej stariny. Že ona vychodila štyri dievčenské, to je mame nič; za to jej však predloží knižky o takých hlúpostiach, ktoré ona už dávno v pätách zodrala. Pravda, ani sa nediví, veď mama ani nevie, čo je dievčenská, ona nebola nikde, iba doma na dedine čo po farských izbách chodila, kostol navštevovala, štrimfle plietla, košele šila, vyšívala, háčkovala a dávala pozor, či napríklad tatuškovi nechybuje z luteráka[2]gombík, či nevzal si nečistú podhrdlovku namiesto bielej a podobné, alebo pomáhala maminke v kuchyni ťahať cesto na závin, miešať zápražku, špikovať pečienku atď. I nazdáva sa, že i ona tak ničoho nič nevie!„To veru!“ trhla Nina peknou hlávkou a zablýskala očami ako taká, ktorá je presvedčená o svojej veľkej múdrosti a zvrchovanosti nad inými. Hádam ju učili zo starosvetských Orlov, Sokolov, Hroniek, Líp, Pohľadov alebo Kollára, Hollého, Štúra, Kuzmányho, Hodžu a iných neznámych mudrcov, z ktorých zbierala mama svoje vedomosti a z ktorých zavše i citúva. Ju síce tiež zaujímali tieto knihy, ale kedyže to bolo… keď bola žiačkou obecnej školy, teda hlúpou husou. V meste dostala sa k novým, lepším prameňom, na dievčenskej zmúdrela a vie si voliť duchaplnejšie diela a tých opravdivých výtečníkov pera, akých majú len Maďari. Hľa, aký úchvatný je i román, ktorý práve čítala!… A ktože sa vyrovná napríklad Zöldimu, Kenedimu, Zboraymu, Táborimu alebo Beniczkej, Tutsekovej? Ktože? Veď o tom nemôže byť ani reči.Mladá dievčinka rozvalila sa pohodlne po diváne a prsty drumbľovala si na spodnej pere.„Fiha!“ Ale ju čosi omína.Siahla pod seba rukou.Hubka!„Oh!“ Nina držala nájdený neveľký drevený predmet a dívala sa naň široko roztvorenými očami, ako na niečo veľmi hrozného, na bombu.„Štopkať má, dvojdňový dunkel,“ rozpomenula sa razom a ruka jej sklesla s hubkou.Pozrela na hromadu deravých štrimfličiek.„Juj, tie handry!“ zahromžila pomedzi stisnuté zuby s takou nenávisťou, že ak je to niečo živé, podistým zuteká do kúta. Ale konečne sa predsa dala do oprávania. Spočiatku robila to srdnato, ale keď sa zo dva-tri razy pichla do pršteka, uznala, že hnevať sa je škodná škoda; predsa mučiť seba — či to hodno? Veru nie!Ježiško drahý, koľko musí i tak trpieť. Zaiste i do hrobu ju privedú tie dva dni, pomyslela si a zase sa rozplakala, akoby bola chcela už vopred oplakať svoj mladý život.Ale nie, neumorilo ju to. Dva dni sa pominuli a zatým stála pred zrkadlom pripravená na prechádzku. Prezerala sa od paty do hlavy.„Jejéj, ani len za mak nepoškodili jej tie dva dni, neošedivel jej ani jediný vlások na hlave, všetky sú ako rýdze zlato. Ba čo, ešte krajšie sú, skvelejšie! I celá podoba zdá sa jej akási peknejšia. Hihi, tralala, bum-bum-bum!“ zasmiala sa naradostená a podskočila si. Potom skočila ku rozšvrlíkanému kanárikovi pri okne a schytiac z podstavca klietku, zahojdala ňou v povetrí, porobiac s malým vtáčikom krik: „Spievaj, Mandi, spievaj — veselú!“ Ale kanárik nemal vôle do spevu, lež žalostivo zapišťal a trepotal zúfalo krídelkami, zachytávajúc sa pazúrikmi všadiaľ, kde zdalo sa mu najbezpečnejším; on takým žartom nerozumel.A že nerozumel, Nina mu riekla: „Hlupáčik.“ A položila ho na miesto, aby sa nebál.Je pochabá, ale čo ona môže zato, že jej mušky poožili; po trpkom — sladkosť, po žiali, po smútku — radosť. Pán boh to už tak riadi, či vari s ňou by malo byť ináč? To by bolo! A keď má dobrú vôľu, ona si ju ver’ sama kaziť nejde. Keď smiať, nuž smiať sa. A čo by iní i plakali!… nech plačú, ona si tiež prehrýzla svoje.A nebolo to také ľahké. Len si treba predstaviť: Ona prevarené mlieko tak nerada ako samu smrť a musela ho vypiť i bez cukru, lebo inšie by nebola dostala. Pravda, prvý raz sa ho ani nedotkla a pevne si umienila, že umrie hladom, ak jej ho budú ďalej dávať. Áno, umrie, ona nedbá. Aspoň sa vypomstí…A už videla, ako leží vystretá v rakve, okolo nej šesť horiacich sviec, rodina — i vidiecka — a samé dojaté tváre. Mama s oteckom zalamujú rukami a vykladajú „Nina, Nina!“ Ale ona ich nepočuje, je mŕtva… mŕtva… Taká mladá a pošla zo sveta, nie prirodzenou smrťou, ale pre hlad, či lepšie rečeno ukrutnosť vlastných rodičov. Smutné. Jej samej vylúdilo to slzy. Ale, nariekajú teraz i rodičia a odsudzujú sa, ba mama v povedomí svojej viny zúfa a skoro si vlasy šklbe, ale nič nepomáha: čo sa stalo, stalo sa, ona je nehybná, vymrel z nej život, nemôže viac vstať, spraviť im po vôli. Ale dobre tak. Teraz ľutujte, sužujte sa — dobre! teší sa Nina ich mukám a cíti pôžitok a sladké zadosťučinenie.Áno, toto im vykonala. To jest, len chcela vykonať. Vtedy, keď po prvý raz mala piť mlieko. No stalo sa, že v čas jej myšlienok prišla k nej mama a vidiac plnú šálku, zasmiala sa a celkom ľahostajne riekla: „To, to — nejedz, bude nám!“ A s tým vyniesla šálku spred nej. Nina neočakávala toho, ona sa nazdala, že mamu mliekový bojkot zroní a ono sa jej to ani len nedotklo! — Pán boh vie, ako môže byť niektorý človek taký tvrdý?Bola znenazdania pomútená v konceptoch. „Tá by nedbala — pomyslela si sklamaná — čo by som ja ozaj nejedla, ba čo by priam i umrela! Zdá sa, ešte by sa i radovala. A dozaista i otecko by mal radosť. Oni sa vo všetkom zrovnávajú.“ Ale im nedopraje tej radosti, neumrie. Bude jesť!Tak.A jedla.A je živá. Veselá. V čerstvom zdraví.Teraz je už po všetkom, ale po všetkom! Odbavila sa i s mamou a s oteckom, bozkajúc im ruky a poďakujúc sa za trest, ktorý jej bol označený ako láskavosť, ako dobrý úmysel s ňou. Žiadali od nej, aby bola budúcne lepšia, poriadnejšia. Rozumie sa, prisľúbila, avšak žiadosti a tomu, prečo ju považovali za neporiadnu, nerozumela. Azda všetko pre otázku, predloženú oteckovi? Ako by to bolo možné? Veď čítala to v románe, teda otázka bola slušná, tak vôbec býva slušné všetko, čo je vytlačené v románoch. A konečne, ako jej možno zazlievať to, čoho sa oni sami dopúšťajú? Veď i sám otecko dáva ich bozkávať v listoch, keď je preč z domu a mama pohotove neobchádza nejako tento zapovedaný strom: raz ju videla čítať osamote akúsi „Marínu“. To sa vie, že hneď využila času, keď mama odbehla do kuchyne a len tak z dievčenskej zvedavosti kukla do roztvorenej knižky (ono je to také zaujímavé zvedieť, čo čítajú tí starí!) a náhodou padli jej v oči slová:Bozk je na zemi — to mu dať sluší —časom rozkošný závdavok duší.A nižšie zas:Pamätáš, krásna, tie okamženia,ktoré nám z neba padali,keď sme sa ešte v krajoch túženiana zadusenie objali?To bol čudný závdavok bez peňazí, pravda, a trochu nepochopiteľné vyjadrenie — bodaj, tí básnici vyjadrujú sa tak, ako nikto na svete! Ale toľko predsa vyrozumela, že tu je reč o oboch, o bozku a objímaní, pre ktoré ona vyhrmela.Hľa, aké sebectvo sa zračí i v tom. Starým je všetko dovolené, nám nič; a mama ešte povie, že dievčatá sú slobodné, kým sú u rodičov a majú vôbec život ako vtáčatká. Ďakujem pekne, ako tie v osídle alebo v klietke!„Ale, jeéj! už je štvrť na šesť,“ zhíkla a zháňala sa po klobúku. Našla ho v druhej izbe, v oteckovej šatnici.„Tam to má byť?“ karhá ju mama, ktorá sa obliekala kamsi.To sa vie, že nie — uznáva v mysli; — ale či možno na všetko pozor dať? Človek má toľko starostí, že nevie ani, čo robí. Nuž či div, že namiesto do svojej popratala ho do oteckovej šatnice!„A ty, mama, kam ideš?“ bola zvedavá.„S tebou.“„Chceš ma sprevádzať? Netreba, mama; mne sa nič zlého nestane — dám si pozor. Ajaj, tak sa bojíš, ako by som bola nejaké decko!“„Teba nemožno samotnú pustiť!…“ odvetila matka odmerane. A Nina okrem určitosti slov zbadala i to, že mama pohliadla na ňu podobným pohľadom, ako keď vošla k nej a povedala jej ,mača skrčenô‘. Nemala smelosti pýtať sa na dôvod, ale utiahla sa ako ľadom zbité vtáčatko. „Bože, zase nejaký zlý vrtoch u mamy!“Už nemala vôle ani ísť. A ako očakávala túto slobodnú chvíľku! Teraz tu ho máš. Anica ju zrovna vysmeje, ak uvidí, že ide s deťmi a sprevádzaná mamou. Ani si nepraje stretnúť sa s ňou; nebude jej môcť povedať ani o prípade s kupeckým pomocníkom: prítomnosť mamina bude im obidvom na závade.„Poďme!“ riekla matka po chvíli.A šli.V prednej izbe čakali slúžkou Katou vystrojené deti: deväťročný Míťo a sedemročná Marča, rozháňajúca sa novou preskakovačkou. Míťo už bol tiež netrpezlivý od čakania a trepal na drevenú obruč, o ktorej sa mu pominulej noci snívalo, že sa nekotúľala. Zočiac Ninu, zastal pred ňou zadivený a keď ona nepozrela na neho, udrel ju papečkom po kytliach: „Azda ideš i ty s nami?“„Žabec!“ zazrela naň Nina.„Ajaj, ani neodpovie; trci-frci, slečna, čo dva dni sedela!“ riekol Míťo posmešne a vyfrkol i s Marčou na ulicu.Nine vyhŕkli slzy; najradšej by bola zahrdúsila to nezbedné chlapčisko. A mama mu nič nepovie, akoby ani nebola počula, ako ju obrazil.Na prechádzke bola znechutená. Mama ustavične „kázala“, vysvetľovala a rozprávala o veciach ľahostajných, o kvetoch, o rastlinách, ktoré sa snujú a pekne zdobia besiedky a priečelia budov a vôbec o všetkom, čo sa naskytovalo v ceste. Ako stratená jej bola už táto prechádzka. Našťastie, mama náhodou zišla sa s istým starším pánom, ktorého si však Nina ani neobzrela, lebo nebola zvedavá na neho. Bol taký bezočivý, nevolal ju slečnou, lež spytoval sa jej ako malej Marči, nazývajúc ju dieťatkom alebo dievčičkou. Bola rada, keď práve vtedy dobehla Anica, jej priateľka, s ktorou sa potom obďaleč mohla vyzhovárať podľa vôle o veciach dôležitejších, zaujímavejších, — až pilnému prúdu rečí zase spravila koniec mama, rozíduc sa so starým pánom.Jedného dňa videla Nina, že mama nestrojí sa nikam, i zadivila sa.„Azda nepôjdeme dnes na prechádzku, mama?“ spýtala sa.„Môžeš ísť i bezo mňa. Nebudem vari na teba vždycky striehnuť; bola by hanba!“Kriste pane, bolože to radosti! Ledva sa dočkala času, až mohla von. Ani sa nedoobliekala v izbe, lež idúci po chodbe. Schody jej boli primalé a zaberala po štyri naraz. Pri najbližšom výklade sa zastavila a obzrela, či si dobre upravila klobúk. Vari bol kus i nabok, ale nič to, jej teraz bolo všetko dobré a na mieste i zhrbená sviečková baba, žobrajúca na rohu kostola, bola jej rovná ako mladica. Len obchodník zavrtel hlavou a bolo mu divné, prečo slečinka obzerá jeho výklad s konskými postrojmi, azda sa učí jazdiť a potrebovala by sedlo alebo uzdu? No to nech ide dnu, lebo tam vyložené sedlo je asi nie pre ňu, stojí tristo korún. Vyšiel. No slečinka vtedy už uháňala popred výklad piateho obchodu.Tu stíšila krok, lebo je to módny obchod Kohnov, kde je zamestnaný úhľadný pomocník čiernych kučeravých vlasov. Nevie, či sa má obzrieť do obchodu? Ale nie, to by sa prezradila, že je zvedavá. Pôjde celkom pomaly a bude hľadieť pred seba tak, aby videla pritom i do obchodu. Ono sa to dá, jej sa to osvedčilo neraz: môže hľadieť napred a vidí, i čo sa robí blízko za ňou. A v tomto prípade je to ľahšie, tu treba pozorovať len trochu nabok. Prešla popred dvere. V obchode mihla sa štíhla postava. Nebolo ju dobre badať, bola v pozadí; azda sa trochu vráti, aby postavu lepšie videla, veď to nie je nič. No čo? Prechádza sa!Postava vracajúcu sa Ninu akiste zbadala, lebo vyšla do dvier. „To je on,“ červená sa Nina, ale za svet nepozrie v tú stranu. Bože, zrazu ako sa jej zmihalo popred oči, nemôže ani priamo hľadieť. Avšak on nesmie zbadať ten dojem, božechráň! A sklopila oči, priklonila hlavu. Ale čo si pomyslí, že sa vrátila? pre to sa môže namyslieť. No to prekazí. Aha, už to má — vojde na chvíľu pod niektorú bránu, aby sa nazdal, že ta vyšla z povinnosti.Keď chvíľku stála pod bránou, vyšli z pitvora traja mladí páni a zvedavo pozerali na vrtké dievčatko. Trochu sa hanbila, no predsa nezdržala sa, aby sa neusmiala, akí sú zvedaví na ňu. Vtedy jeden z nich zastal a chcel bližšie, ale ona brnk na ulicu, kde skoro vrazila do mimoidúceho mladého človeka, ktorý sa potom dlhšie obzeral za ňou.„I ten je zvedavý!“ smeje sa Nina. Avšak čo na tom? Pane bože, veď by ju vlastne mal obdivovať celý svet! Či vari nie je obdivuhodná? Jej očiam mimovoľne priznala krásu i pyšná Irena, o ktorej sa nazdávala, že je najkrajšia v celej dievčenskej a proti ktorej zášťou horela celá trieda, lebo na ulici nik neupútal tak na seba zraky mladých ľudí ako ona. Táto Irena riekla jej, že priala by si jej oči. To verí! Potom by sa ešte len mohla nadúvať a pýšiť sa. Pravda, príroda, áno, príroda vedela, komu nadeliť krásy — prírodienka udelila ju jej!Nina schválne zopakovala si po trikrát slovo príroda. Lebo vlastne príroda je moc — všetko iné je báj a neznamená nič; tak i mocou tvorivosti vládne len príroda. Takto verí ona a všetky jej čo rozumnejšie spolužiačky.Vtom prešiel vedľa nej mladík so škripcom na noce (jej sa mládenci so škripcom veľmi páčia!) a nepozrel na ňu. To bola hrozná nevšímavosť a do jej srdienka vkradol sa bôľ a trápna pochybnosť: Vari nie je pekná a nemá ani pekné oči? Alebo je azda taká, že nemožno ju považovať za vyrastenú, dospelú slečnu, robí dojem žaby? Azda… azda… No nič! Nejde sa ďalej týrať takýmito myšlienkami, zabehne do mestského sadu podívať sa do oslnenej zrkadliny jazera, a tak sa presvedčí o svojej veľkosti, svojej kráse.Dlho netrvalo a stála pri jazere. Zrkadlina však odzrkadľovala trochu nespoľahlivo: podoba, ukazujúca sa vo vode bola asi pol štvrta metra dlhá. To jasne nemôže byť pravda, ale — ustálila si — asi polovicu z toho môže ukázať. Postava je ináč štíhla, pôvabná (Nina vyzvŕtala sa na všetky boky) a páčiť sa môže i princovi, nieto takému oškripcovanému, krátkozrakému gavalierovi, akého stretla!Isteže…Vracajúc sa domov, pred vilou, kde sa predošle mama bola zišla so starým pánom, zbadala sedieť na verande pána, ktorý už dosť zďaleka sa jej podivne usmieval a keď šla popred vilu, kývol hlavou na znak pozdravu. Bola v strašnom zmätku, ako rozumieť pozdravu neznámeho pána, ktorý zdal sa jej dosť elegantný — mal bedlive ostrihanú bradu i vyžehlené nohavice — ale bol v rokoch a mal už cele šedivé vlasy a na vrchhlave videla blysknúť sa mu značnú plešinu. Odkiaľ ju zná, prečo sa jej on, starší, pozdravuje, je to vážne alebo z posmechu? V náhlosti nevedela, či prijať pozdravenie, alebo nie. Avšak tvár jeho zdala sa jej takou priamou, že mimovoľne prikývla mu hlavou.Neskôr predsa prelietla jej mysľou myšlienka, od ktorej sa začervenala po samy uši. Voľakde čítala, že starí páni majú niekedy neobyčajne smiešne, ba bláznivé myšlienky a príliš chúlostivé srdce oproti ženským. Dozaista i tento je jeden z takých pánov.To ju síce nemá trápiť, lebo, hľa, to ju utvrdzuje v tom, že niečo predsa znamená, že nie je nulou a že jej zjav môže pomútiť i starú hlavu!Bola by rada bežala k Anici oznámiť jej svoju najnovšiu skúsenosť, svoje víťazstvo, ale bolo jej to trochu smiešne. Taký starý dedko! Anica by ju ešte vysmiala. Radšej nepôjde. Ale postará sa o to, aby starý pánko vytriezvel a šiel si riadnym chodníčkom. Počnúc od zajtrajška každý deň bude chodievať týmto smerom a ani necekne, keď sa jej pozdraví. Aby mu tak dala najavo, že sú jej jeho pozdravy ľahostajné, že jej nezáleží na ňom a nepotrebuje vôbec jeho srdečných prejavov.Medzitým jej rozhodnutie skoro dokázalo sa bezvýsledným; starý pán, akoby sa bol usiloval jej nerozumieť, neprestával sa usmievať a klaňať, hoc mu ona poklôn nevracala. Ako na rozkaz dostavoval sa každý deň na verandu. Tváril sa, že číta noviny, no ona vedela, že vlastne ju čaká. Bol zrovna bezočivý, lebo pozdravil sa jej i v prítomnosti akejsi panej. Ba urobil to i teraz, keď sa prechádzala s Anicou. Rozumie sa, to ju napálilo už.Čo si počne s votrelcom?Počala rozmýšľať. Ale nemusela dlho (dlho rozmýšľajú len starí!), mladým myšlienky rodia sa ako huby po daždi. A najmä v mysli mladého dievčaťa! Mala čosi-kamsi vymyslený plán. Ktorý iste neminie cieľa…Starému pánovi na každý pád treba ukázať, nakoľko je obmedzený, pochabý, márneho zmýšľania a nakoľko ho ona prevyšuje rozumom. Ľutuje, že musí ho zahanbiť, ale ináč nedôjde s ním konca-kraja.Tentoraz Nina želala si, aby starý pán sedel vonku, až sa bude vracať domov.Náhoda jej priala. Starček bol tam, práve dočítal noviny a zapaľoval si cigaru, keď dochádzala. Prirodzene, pozdravil ju i teraz, len čo ju zočil medzi prechodiacimi.„Počkaj, dedko!“ zajasala Nina a chytro dvihla ruku k hlave, zaprela palček do sluchy, rozprestrela prsty a — zakývala mu iá. Zatým, akoby nič, uháňala domov. — —Večer došiel otecko z kaviarne a Nina videla zo spálne, ako sa hodil na pohovku proti mame, až zaprašťala. „Počúvaj,“ hovoril i vzrušený i zničený, „čo ti zase vykonala tá žaba, Nina! Pekné veci. Zišiel som sa v kaviarni so šéfom nášho oddelenia; hovoril mi, že si mu bola predstavila na ulici naše deti. Mal radosť z nich, ale menovite z Niny, že je taká urastená a keď ju videl, vľúdne ju pozdravoval. Dnes podobne kývol jej hlavou na „dobrú noc“, a ona, pováž, ukázala mu, že je — osol!!“„Nešťastnica nešťastná!“ vtrhla mama s krikom k nej. „Prečo si to vykonala!?“Nina predesená triasla sa na celom tele a dala sa do náreku:„Odpusť, mamička, ale ja som pána šéfa neznala.“„Veď si stála pri nás, keď sme sa stretli a zhovárali pred jeho vlastnou vilou!“„Ja som nedala pozor… pravdu hovorím, mama.“„A keď si ho i nepoznala, ako si sa opovážila zneuctiť takého ctihodného starca? — Nehovoríš!…“„Myslela som,“ hovorila, chytajúc prosebne ruku matkinu, „že sa pán šéf… zaľúbil do mňa; chcela som ho zavrátiť.“[1]pas-de-quatre— tanečný krok[2]luterák— bohoslužobný odev evanjelického kňaza

Cambel_Slecna-Nina.html.txt

1.[1][2]Za horami, za vodami tiahne sa dolinka,v tej dolinke zelenuškej je malá dedinka,v tej dedinke maličičkej biely domček stojí,v tom domčeku Janík bystrý na vojnu sa strojí„Načže berieš do ručičky ligotnú šabličku?Načže kladieš biely kantár na hlávku koníčku?Či ma azdaj chceš zanechať, môj drahý Janíček?Či nač ti je tá šablička aj vraný koníček?“„Oj, mať moja! oj, mať moja! tajdem ja za horu,tajdem ta za sivú horu, k bratom do táboru!“„Či ma aj ty už opustíš, môj syn premilený,na moje dni staré, biedne, v takomto súžení?!Či som ťa ja na to horko — ťažko vychovala,žeby tvoje krásne telo v kusy dorúbali?Žeby tvoje biele prsia Turci dopichali?Žeby ti tú hlávku zlatú guľa roztrieskala?“„Keď mi Turci krásne telo dorúbu šabľami:bratia drahí mi obviažu rany zástavami!Keď mi prsia dopichajú, hlávku roztrieskajú:delá slávnu mi pohrebnú pieseň zaspievajú!Zomriem za vlasť, aj za národ slávne ak hrdina,a spomínať bude večne ten svet tvojho syna!A ak sa aj naspäť vrátim zo slávneho boja,budeš sa ty zo mňa tešiť, drahá matka moja.“[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia mladosti / Piesne.[2]Zábavná príloha Života I, 1846, č. 3, 11. mája 1846, str. 25 — 6. Rukopis cudzí. Odtlačil Jozef Škultéty v Slovenských pohľadoch XXI, 1901, str. 272 a n. spolu s básničkou Syn minulosti s týmto úvodom: „Slovenská študujúca mládež v Levoči r. 1846 spisovala si zábavník Život. Botto, vtedy tiež v Levoči študujúci, vpísal túto svoju báseň (nevpísal on — J. M.) v máji (1846) do zábavnej prílohy tohtoŽivota.“

Botto_Dva-hroby.txt

Hľadám sa, hľadám[1]Hľadám sa, hľadám — Nenachodím sa; nieto ma v mieste, nemá ma čas. Len či sa kedy kde ešte nájdem, ešte kde nájdem aspoň len raz? Kam som sa podel, kde zapotrošil, v svete tom šírom zblúdilý tvor? cestou kde? v poliach? na púšti? v bralísk úvaloch, v temnu hlbokých hôr? A či kde vyššie: na sedlách vrchov, temeny štítov neschodných snáď: skaď vietor zviať môž’, závrat môž’ sklátiť, v priepasti pýcha nájsť môž’ svoj pád? Alebo v samom vzduchu, kde ani pre krídla nieto určitých ciest? V oblakov rmute? v krútňavách svetiel? na dráhe Mliečnej? v hmlovinách hviezd…? A kedy som sa stratil tak, lepším životom kamsi zapadol, ach? Onehdy? dávno? Za vidna, za tmy? Meteľ keď tiahla, či kvetný prach? Na trón keď slnce dosadlo, u nôh čas-man mu úctou, leta ním kysť? čiže keď jeseň splakala sivá, padali hviezdy, opŕchal list…? A aký prípad, nehoda aká zapríčinila, zhynul že som? Víchrice-vášne záchvat? či túžob vatra, ňouž zhára života strom? Alebo úder osudu mnohý, sklamania opal, nevraže hrot: do krvi od nichž trpíme — malý ja a trpiteľ veľký: môj rod? Nerestí more hučiace svetom, nad ľudstvom hustá mrákava bied, súlad to žitia zahlušujúce, tá hrdúsiaca každý mu vzlet; triumf kol krivdy, pravde vše pranier, výsk násilníkov, hnetených kviľ: zmysly čo zmiata, pára cit, ducha do hrozných putná zúfalstva chvíľ? A či len veku príval, čo v pláň nás minula chváce z okrajov tých…? či skôr mňa stadiaľ plašiaci zdávna, ľahostajnosti mrazivý dych…? Ľudia, och! ľudia, aspoň už recte, nestretli ste kde človiečka? Mal na čele dumu, piesenku na rtoch, z očí mu dúhou perlil sa žiaľ; krása mu živlom, oltárom pravda, tymián kde lásky zažíha v dym, o dobro prosiac… Ak ste ho stretli, viete, kde je: ó, zlúčte ma s ním! Abo ste po ňom nenašli aspoň, čo mne je všetkým, ničotným vám? Ak by, oj, vráťte mysle mi purpur, do srdca mladosť, do duše plam! Iskričku leda zápalu, skvostu stebielce, jeden tenučký lúč: pozlátiť čo hneď vlas jeden sivý… či od pokladne zdvihnutý kľúč!?… — Oj, škoda slnka blankytom duše! nadchnutí prudkých, horúcich túh, obrazov mysle: jak sa jej východ ružový menil v nádherný juh; preškoda juhu toho! Sa schýlil k západu skoro: ssinavel luh na súmrak v slzách — Strniskom myseľ! gazdu ju, času, preoral pluh… Hľadám sa, hľadám; nenachodím sa. Niet ma viac; stín to, iný to tón — Tklo sa ho čosi, peruť čajs’ vetra, ináče mlčí bez srdca zvon.[1]Hľadám sa, hľadám — (r., SP 1903, str. 205).

Orszagh-Hviezdoslav_Stesky-1.html.txt

KoniecBolo to v apríli. Ráno.Vonku padal jarný dáždik.Tak tichúčko, skromne — asfalt bol ledva mokrý, a zeleň na stromoch to jednako pocítila, každý lístok sa rozvíjal v jarnej túžbe, v povetrí bola tá podivná jarná melanchólia, v ktorej je i slasť i žiaľ, i nádej i rezignácia.Nebo zachmúrené — predsa chodily dievčence už v ľahkých blúzach, vlasy pridŕžané len sponkou visely otvorené na chrbte, a každá má už nový klobúk…Celé húfy ich šly do vyššej kupeckej školy, každá má v belasom papieri poviazané knihy a sošity, každá v srdci nejakú túžbu.Zastaly.Pred súsedným domom voz, na ňom domáce náradie.„A čože je to?“ vraví jedna, tá s najčervenšou papuľkou.„Ktože sa teraz preváža? Veď teraz nie je čas na to.“Dievčatá — nepredarmo sú ženské! — zvedavo prezeraly veci na vozíku.Jednoduché, poriadné náradie. Z tých časov, keď panovalo „brunolinované“ náradie a divány z červeného plušu, hore s mosadznou galeriou. Všetko slušné, poriadné bez prezradzovania osobného vkusu, banálné, ako býva život takzvaných „poriadnych“ ľudí.„Túto bielu kuchyňu by som nedbala mať!“ vraví jedna z nich — veľké, pekné dievča, potajomky zasnúbené; „musí to byť len slasť mať vlastnú domácnosť, môcť gazdovať v nej. A táto biela kuchynka má niečo sympatického!“„Nerozumiem, čo toto znamená“, vraví druhá z nich — má cviker na nose, je biedne, bledé dievča, ktoré sotva bude mať kedy vlastnú domácnosť. „Nerozumiem: jedna posteľ, jedna kasňa, všetko pre jedného — predsa i kuchyňa.“„Veď ľudia, čo majú takéto jednoduché náradie, sú obyčajne neženatí. No, a načo je neženatému kuchyňa?!“Vo vyššej kupeckej zvonec zazvonil — dievčatá sa strhly a vošly dnu.Robotníci v súsednom dome vláčili ešte vždy na vozík veci, a jarný dážď, ktorý ako by bol zdvorile čakal, kým odídu mladé dievčatá, spustil sa teraz celou silou — kvapky padaly na nezakryté náradie, i plušový červený diván mokol, i biele kuchynské náradie.V druhom poschodí niekto otvoril okno a díval sa, ako padá dážď a kazí všetko. Koník, zapriahnutý do vozíka, s času na čas sa striasol.Niečo ťažké, smutné plávalo v jarnom povetrí, a to bolo cítiť i hore u ľudí, čo sa prevážali.Izba už vyprataná, pri stole sedel mladý vojak a písal inventár.Tak, ako by ho už do toho nebolo nič. Neveľký chlap, s dobrými belasými očami.„Teda darúvam ti…“ a menoval všetko to, čo už dolu bolo na vozíku.Žena, jeho žena, s ktorou sedem rokov nažíval, stála pri posteli a dívala sa naňho.Veľká tenká bruneta, ani nie pekná, ani nie mrzká — taká, akých je najviacej ha svete.Dlhý vrkoč čierny má spustený a natiera si čelo niečím od bolenia hlavy.V kuchyni robotníci hlobia klince do veľkej bedny; zneje to tak, ako by truhlu zahlobovali.A je to i tak.Teraz pochovávajú rodinný život tých dvoch ľudí.„Vidíš, Miško“, vraví ona, „keby si nebol narukoval, mohli sme šťastne žiť spolu, a tá sprepadená vojna pokazila všetko!“Chlap píše ďalej, ani len hlavy nezodvihnúc.„Áno, veď som vinná“, vraví ona a pristúpi bližšie — oči v slzách; „ale veď ani ty si mi nebol verný!“On mykne plecom.„U chlapa je to niečo celkom iné“ — a píše ďalej.Vidno: on je už úplne hotový i so ženou, i so sebou — so všetkým.„Vidíš, ty si bol preč, tak dlho preč, detí nemáme — ó, keby sme boli mali!“Hlas sa jej trasie a čelo je červené od migränštiftu.„Vidíš, Miško, a tí, čo sme tu mali na kvartieli, ten mladý pár, tých som mala celý deň pred očami. Spolu jedli a spolu chodili na prechádzku, a večer som počula každé slovo do svojej izby. A len ja som bola vždy sama, a niekedy prešly týždne, čo som o tebe nevedela nič, a taká som bola nešťastná a opustená…“Miško píše ďalej.„Ida, vyhoď si tú myšlienku z hlavy, že by sme ďalej spolu žili. Ja ťa nechcem viacej — koniec!“A dobré belasé oči muža sú celkom pokojné.„Darmo — koniec všetkému.“„Chceš tú madonu?“Nad posteľami visel pekný obraz.Ach, kde sú tie časy, keď ho v novom bývaní ako novomanželia vypakúvali!…Ona kývne hlavou.On píše ďalej.Ešte jeden obraz: keď sa od sobáša viezli, šli rovno k fotografovi.Teraz sa dívajú na to, ako sa tí istí ľudia na večné veky rozchádzajú.Ona sníme veľkú podobižeň. Slzy sa jej lejú z očú…„Spáľ to“, vraví spokojne on a zapáli si cigaretu.„Nedal by si mi ten zelený koberec?“ spytuje sa o chvíľku zas ona.On pristane.On by pristal na všetko, len už aby bol koniec — tak strašne pomaly to ide napred, ako keby to pakovanie nemalo konca-kraja!Žena má strašnú trpkosť v srdci. Áno, vinná je, uznáva.Bola zlá, sprostá, ľahkomyseľná, — ó, aké nešťastie, že sa na elektrickej sišla s tým druhým! Ale veď on — i on sa pomýlil… a teraz predsa ju odháňa, a ona musí celý život trpieť za svoj hriech…A keby sa aspoň hneval, keby ju bil. Ale tá ľahostajnosť je najhoršie!Prečo len nemala detí, prečo?Taký divý žiaľ za tými nenarodenými deťmi ju pochytil — až hrôza.Konečne sú hotoví.Chlapi vyniesli posledný kus. Kuchyňa je celkom prázdna, v izbe zostane náradie pre mládenca: posteľ, umyvák, kasňa a gramofon…„Miško, môžem si za pár dní nechať kufre v kuchyni?“ prosí ona.Je taká tenká, čierna, a v tom jednoduchom kostýme ani nie ako žena, ale ako dievča.On rozmýšľa.„Nedbám“, vraví.Potom nastrihá cedulôk, vytiahne pečatný vosk a pečiatku, a pomaly a svedomite zapečatí obe izby.Vosk je čierny — náhodou. Ako by bolo všetko umrelo v tom bývaní.A či neumrelo?Umrelo šťastie, spokojnosť, vernosť, láska.Nezaslúžia tí, aby zapečatili dvere čiernym voskom?Robotník príde hore, či už vraj môže ísť s náradím k špeditérovi.Ona kývne hlavou. Vravieť nemôže.Sú sami v kuchyni. Ako na posmech — zabudli tam vyšívané prikrývadielko na stene:„Trautes HeimGlück allein!“On si oblieka kepeň.„No, s Bohom, Ida!“Koniec.

Ivankova_Koniec.txt

I. Píšu nám z JaninyFrantišek vyšiel z Noirtierovej izby takým neistým krokom a taký rozčúlený, že ho ľutovala i Valentína.Villefort, ktorý mohol vysloviť len niekoľko nesúvislých slov a ušiel do svojej pracovne, o dve hodiny dostal tento list:„Po tom, čo bolo dnes ráno odhalené, pán Noirtier de Villefort nemôže predpokladať, že medzi jeho rodinou a rodinou pána Františka d’Épinay bolo by možné nejaké spojenie. Pánu Františkovi d’Épinay je hrozné myslieť na to, že pán de Villefort, ktorý sa zdal vedieť o veciach dnes rozpovedaných, nepredišiel ho v týchto myšlienkach.“Keby tak niekto v tej chvíli bol videl sudcu, zasiahnutého týmto úderom, nebol by veril, že ho predvídal. Villefort si naozaj nepomyslel, že by sa otcova priamosť čiže drsnosť nezastavila ani pred rozpovedaním takej udalosti. Pán Noirtier naozaj, nemajúc ohľad na smýšľanie svojho syna, nikdy sa nesnažil objasniť Villefortovi tento fakt, takže on sa vždy domnieval, že generál de Quesnel čiže barón d’Épinay, podľa toho, či ho chceme nazývať menom, ktoré si sám zadovážil, a či menom, ktoré mu bolo dané, zahynul vraždou, a nie čestnou smrťou v súboji.Drsný list, ktorý dostal od mladíka, ktorého si do toho času vždy tak vážil, bol smrteľným úderom pre hrdosť človeka, akým bol Villefort.Sotva si sadol v pracovni, vstúpila jeho žena.Odchod Františka na apel pána Noirtiera prekvapil všetkých natoľko, že položenie pani de Villefort, ktorá osamela s notárom a svedkami, stávalo sa čoraz trápnejším. Tu sa pani de Villefort rozhodla odísť, oznámiac, že sa ide spýtať, čo sa stalo.Pán de Villefort povedal jej len toľko, že pre istý rozhovor, ktorý mali pán Noirtier, pán d’Épinay a on, zmarený bol sobáš Valentíny s Františkom.Bolo ťažko oznámiť vec čakajúcim; pani de Villefort, vrátiac sa do salónu, povedala len toľko, že pán Noirtier na začiatku rozhovoru dostal slabý záchvat porážky, a tak smluva je na niekoľko dní odročená.Táto zvesť, hoci bola i nepravdivá, po dvoch nešťastných udalostiach toho istého druhu prišla tak nečakane, že poslucháči pozreli na seba s údivom a odišli bez slova.Zatiaľ Valentína, šťastná, ale i zdesená, pobozkajúc a zahrnúc vďakou slabého starca, ktorý jediným úderom preťal reťaz, ktorú pokladala už za nezničiteľnú, prosila, aby sa smela utiahnuť do svojej izby a zotaviť sa. Noirtier dal jej pohľadom dovolenie, o ktoré prosila.Miesto toho však, že by bola šla do svojej izby, Valentína vyšla na chodbu, a otvoriac malé dvierka, vbehla do záhrady. V nahromadených udalostiach jej srdce neprestajne svieral temný strach. Čakala, že sa v každej chvíli zjaví Morrel, bledý a výhražný ako lord Ravenswood pri kontrakte Lucie de Lammermoor.Bolo ozaj na čase, že prišla ku plotu. Maximilián, zbadajúc Františka odchodiť z cintorína v spoločnosti pána de Villefort a tušiac, čo sa stane, sledoval ho; keď ho však videl vstúpiť do domu, videl ho i vyjsť ztadiaľ a opäť sa ta vrátiť s Albertom a Château-Renaudom, nepochyboval už viacej. Vrútil sa do ohrady, pripravený na všetko a celkom istý, že Valentína pribehne za ním v prvej voľnej chvíľke.Nemýlil sa; jeho oko, primknuté k doskám, ozaj zbadalo devu, ktorá bez obvyklej opatrnosti ponáhľala sa rovno ku bráne. Pri prvom pohľade, ktorý na ňu vrhol, Maximilián sa upokojil; pri prvom slove, ktoré povedala, strhol sa radostne.„Sme zachránení,“ povedala Valentína.„Zachránení!“ opakoval Morrel, nemôžuc veriť toľkému šťastiu. „Kto nás zachránil?“„Môj starý otecko. Ó, Morrel, majte ho veľmi radi!“Morrel prisahal, že bude starca milovať z celého srdca svojho; mohol to urobiť bez námahy, lebo v tej chvíli nemiloval ho ako priateľa alebo ako otca, ale zbožňoval ho ako Boha.„Ale ako sa to stalo?“ spýtal sa Morrel. „Aký zvláštny prostriedok upotrebil?“Valentína už otvárala ústa, chtiac mu všetko povedať; pomyslela si však, že vo všetkom tom väzí hlboké tajomstvo, ktoré patrí len jej starému otcovi.„Neskôr vám to poviem,“ odvetila.„Ale kedy?“„Keď budem vašou ženou.“Tým prešiel rozhovor na kapitolu, ktorá robila Maximiliána ochotným na všetko. Uznal ochotne, že musí byť spokojný s tým, čo vie, a že je toho na jeden deň dosť. Na odchod však pristal až potom, keď mu Valentína sľúbila, že ju uvidí na budúci večer.Valentína sľúbila Morrelovi, čo chcel. V ich očiach sa všetko zmenilo a teraz už ľahšie uverila, že si ju Maximilián vezme, ako by bola uverila pred hodinou, že si ju František nevezme.Medzitým pani de Villefort odišla k Noirtierovi.Noirtier pozrel na ňu chmúrnym a prísnym pohľadom, akým ju obyčajne vítaval.„Pane,“ riekla pani Villefortová, „nemusím vám ani oznámiť, že sobáš Valentínin bol zmarený, lebo roztržka stala sa práve na tomto mieste.“Noirtier nereagoval.„To však, pane, neviete,“ pokračovala pani de Villefort, že ja som sa vždy stavala proti sobášu, ktorý sa mal uskutočniť proti mojej vôli.“Noirtier pozrel na svoju nevestu ako kto čaká na vysvetlenie.„A teraz, keď je sobáš znemožnený, ktorý, ako viem, budil váš odpor, prichodím k vám s prosbou, ktorú ani pán de Villefort, ani Valentína vysloviť nemôžu.“Noirtierove oči sa spýtaly, aká je to prosba.„Prichodím vás prosiť, pane,“ pokračovala pani de Villefort, „ako jediná, ktorá má na to právo, lebo som jediná, ktorá z toho nič mať nebudem, prichodím vás prosiť, aby ste vrátili svojej vnučke nie svoju náklonnosť, ktorú vždy mala, ale jej majetok.“Noirtierove oči ostaly na chvíľu neisté; bolo zrejmé, že pátra po príčinách takého príhovoru a že ich nemôže nájsť.„Môžem sa úfať, pane,“ riekla pani de Villefort, „že vaše úmysly sa shodujú s prosbou, ktorú som vám práve predniesla?“„Áno,“ odvetil Noirtier.„Tak teda odchádzam, pane, vďačná i šťastná.“A pozdraviac sa pánu Noirtierovi, odišla.Skutočne, hneď na druhý deň Noirtier dal si zavolať notára: prvý testament roztrhali a napísali nový, v ktorom poručil celý svoj majetok Valentíne s podmienkou, že sa od neho nikdy neodlúči.Niektoré osoby zo spoločnosti potom vyrátaly, že slečna de Villefort, dediac po markízovi a markíze de Saint-Méran a zasa prijatá starým otcom na milosť, bude mať voľakedy tristotisíc libier renty.Medzitým, čo bol u Villefortov zmarený tento sobáš, grófa de Morcerf navštívil Monte Christo. Gróf de Morcerf, chtiac Danglarsovi dokázať svoju snaživosť, obliekol si skvostnú uniformu generála-poručíka, ktorú dal ozdobiť všetkými radmi, a rozkázal zapriahnuť svoje najlepšie kone. Takto pripravený zašiel do ulice de la Chaussée-d’Antin a dal sa ohlásiť Danglarsovi, ktorý bol zaujatý mesačnou uzávierkou.Od istého času nebolo radno navštíviť baróna v túto chvíľu, ak niekomu záležalo na tom, aby ho zastihol v dobrej nálade.Pri pohľade na svojho vznešeného priateľa Danglars sa tiež tváril vznešene a sadol si vzpriamene do kresla.Morcerf, obyčajne taký upiaty, bol teraz usmievavý a prívetivý. Istý, že jeho reč bude mať úspech, vzdal sa diplomacie a zrazu siahol na jadro veci.„Barón,“ riekol, „tu som. Dávno sa zapodievame svojimi niekdajšími slovami…“Morcerf sa nazdával, že pri týchto slovách sa rozžiari barónova tvár; jej chmúrnosť pripisoval svojmu mlčaniu. Ale, čo bolo temer neuveriteľné, naopak, táto tvár nadobudla práve výraz ešte väčšej necitnosti a chladnosti.Preto Morcerf zamĺkol vprostred vety.„Akými slovami, pán gróf?“ spýtal sa bankár, ako by márne hľadal v duchu vysvetlenie toho, čo chcel povedať generál.„Ó, ste formalista, drahý pane,“ riekol gróf, „a pripomínate mi, že mám zachovať všetky pravidlá obradu. Na moj’ pravdu, veľmi dobre! Odpusťte. Mám jediného syna a prvý raz myslím na jeho ženbu, som v tom ešte len učeník; tak teda sa podrobujem.“Morcerf vstal s núteným úsmevom, poklonil sa hlboko Danglarsovi a riekol:„Pán barón, mám česť prosiť vás o ruku slečny Eugenie Danglarsovej, vašej dcéry, pre svojho syna vikonta Alberta de Morcerf.“Ale Danglars, miesto aby tieto slová prijal priaznivo, ako mohol od neho čakať Morcerf, stiahol obrvy, a nevyzvúc grófa, ktorý ostal stáť, aby si zasa sadol, odpovedal:„Pán gróf, prv, ako vám odpoviem, musím si to rozmyslieť.“„Rozmyslieť?“ opakoval Morcerf s rastúcim údivom. „Čo ste nemali kedy rozmyslieť si to za osem rokov, čo sme o tom sobáši prvý raz hovorili?“„Pán gróf,“ riekol Danglars, „každý deň prichodia veci, pre ktoré znova musíme rozmýšľať o tom, čo sme pokladali za pevne ustanovené.“„Ako to?“ spýtal sa Morcerf. „Nerozumiem, pán barón!“„Chcem povedať, pane, že od štrnástich dní nové okolnosti…“„Dovoľte,“ riekol Morcerf, „hráme azda komédiu?“„Ako, komédiu?“„Áno, vyslovme sa kategoricky.“„Želám si to vrele.“„Shovárali ste sa s pánom de Monte Christo?“„Stretáme sa veľmi často,“ odvetil Danglars vypnúc sa, „je mojím priateľom.“„Tak na jednej z posledných schôdzok povedali ste mu, že sa zdám vo veci tohto sobáša zábudlivý, nerozhodný.“„To je pravda.“„Tak, tu som. Ako vidíte, nie som ani zábudlivý, ani nerozhodný, lebo prichádzam vyzvať vás, aby ste splnili svoj sľub.“Danglars neodpovedal.„Rozmysleli ste si to tak skoro,“ riekol Morcerf, „či ste vyprovokovali moje želanie len preto, aby ste si dožičili radosť pokoriť ma?“Danglars pochopil, že ak bude v rozhovore pokračovať tónom, akým začal, môže sa všetko pre neho skončiť nepriaznivo.„Pán gróf,“ riekol, „chápem, že máte právo byť prekvapený mojou zdržanlivosťou. Preto verte mi i vy, že ma to v prvom rade zarmucuje; verte mi, že ma k nej nútia vyššie okolnosti.“„Hovoríte do vetra, drahý pane,“ povedal gróf, „s tým by sa azda mohol uspokojiť ktokoľvek. Ale gróf de Morcerf nie je ktokoľvek, a keď človek, ako je on, vyhľadá iného človeka a upozorní ho na daný sľub, a keď ho tento človek nedodrží, má právo žiadať, aby mu aspoň hneď bola označená riadna príčina.“Danglars bol chabec, ale nechcel sa ním zdať; Morcerfov tón sa ho dotkol.„To, čo mi chýba, ani nie je riadna príčina.“„Čo tým chcete povedať?“„Že mám riadnu príčinu, ale nie je ľahko vysloviť ju.“„Cítite však predsa,“ riekol zasa Morcerf, „že sa nemôžem uspokojiť s vaším mlčaním. Podľa všetkého jedno sa mi zdá jasné: totiž že spojenie so mnou odmietate.“„Nie, pane,“ povedal Danglars, „odkladám len svoje rozhodnutie, to je všetko.“„Ale nemôžete si predsa myslieť, ako predpokladám, že sa podrobím vašim vrtochom a že budem pokojne a pokorne čakať na návrat vašej lásky.“„Tak, pán gróf, ak nemôžete čakať, robme tak, ako by našich plánov nikdy nebolo.“Gróf si zahryzol do perí až do krvi, aby premohol výbuch, do ktorého ho hnala jeho pyšná a vznetlivá povaha. Ale pochopil, že by sa zosmiešnil, preto pohol sa ku dverám salónu, tu si však vec rozmyslel a vrátil sa.Mrak mu zmizol s čela a zanechal tam miesto urazenej pýchy stopu neurčitého nepokoja.„Hľaďte, drahý Danglars,“ povedal, „poznáme sa už toľko rokov, a preto sa máme obapolne šetriť. Vaša povinnosť je vysvetliť mi vec, a či môžem žiadať od vás menej, ako aby som vedel, aká nešťastná náhoda pripravila môjho syna o náklonnosť, ktorú ste oproti nemu prechovávali?“„Nemám nič proti vikontovej osobe, to je všetko, čo vám môžem povedať, pane,“ odvetil Danglars, ktorý sa zasa stával bezočivým, vidiac, že Morcerf znova skrotol.„Proti komu teda?“ spýtal sa rozčúleným hlasom Morcerf, ktorému obledlo čelo.Danglars, ktorý pobádal každý z týchto príznakov, pozrel na neho pevnejšie ako inokedy.„Poďakujte sa mi, že sa nevyslovujem jasnejšie,“ riekol.Nervózne zachvenie, pochádzajúce akiste z premáhaného hnevu, otriaslo Morcerfom.„Mám právo,“ povedal, veľmi sa premáhajúc, „žiadať vás o vysvetlenie. Máte niečo proti madame de Morcerf? Nestačí vám môj majetok? Či azda moje náhľady, ktoré sú v rozpore s vašimi?…“„Vôbec nič zo všetkého toho, pane,“ odvetil Danglars; „bolo by to neodpustiteľné, lebo, poznajúc to všetko, angažoval som sa. Nie, nebádajte ďalej, hanbím sa naozaj, že som zavinil toto skúšanie svedomia; prosím vás, nechajme to! Vyvoľme si strednú cestu: odročenie, ktoré nie je ani roztrhnutím, ani záväzkom. Veď, Bože môj, vec nie je taká súrna! Moja dcéra má sedemnásť rokov, váš syn má dvadsaťjeden. Kým budeme čakať, čas poletí ďalej, prinesie udalosti; veci, ktoré sa včera zdaly chmúrne, na druhý deň zdajú sa prijasné; tak často cez deň zanikajú najkrutejšie klebety.“„Klebety, povedali ste, pane?“ spýtal sa Morcerf, smrteľne zblednúc. „Ohovárajú ma teda?“„Pán gróf, vravím vám, nevysvetľujme vec viacej!“„Musím sa teda pokojne poddať tomu odmietnutiu?“„Ktoré je pre mňa oveľa trápnejšie, pane. Áno, pre mňa je trápnejšie ako pre vás, lebo som pokladal spojenie s vami za poctenie, a zmarený sobáš vždy vrhá väčší tieň na nevestu ako na ženícha.“„Dobre, pane, nehovorme už o tom,“ povedal Morcerf, a natiahnuc si náruživo rukavice, vyšiel z miestnosti.Danglarsovi prišlo na um, že Morcerf sa neopovážil ani raz spýtať, či Danglars odvoláva svoje slovo pre neho, Morcerfa.Večer mal dlhú poradu s niekoľkými priateľmi, a pán Cavalcanti, ktorý sa neprestajne zdržiaval v dámskom salóne, odišiel z bankárovho domu posledný.Na druhý deň, keď sa prebudil, Danglars si žiadal noviny, ktoré mu hneď doniesli. Odložil troje či štvoro časopisov a siahol zaImpartialom.Boly to noviny, ktorých hlavným redaktorom bol Beauchamp.Strhol rýchlo pásku, otvoril časopis s nervóznou náhlivosťou, pohŕdavo preskočil parížsky článok, a príduc k rozličným zvestiam, zastal so zlomyseľným úsmevom pri zpráve, ktorá sa začínala slovami:Píšu nám z Janiny…„Dobre,“ riekol, prečítajúc ju, „tento článoček o plukovníkovi Fernandovi usporí mi akiste dať akékoľvek vysvetlenie pánu grófovi de Morcerf.“Vtom, keď totiž odbilo deväť hodín ráno, prišiel Albert de Morcerf v čiernych, starostlivo pozapínaných šatách do domu na Champs-Elysées. Nepokojne kráčal a hovoril úsečne.„Pán gróf odišiel asi pred polhodinou,“ oznamoval vrátnik.„Šiel s ním i Baptistin?“ spýtal sa Morcerf.„Nie, pán vikont.“„Zavolajte Baptistina, chcem sa s ním shovárať.“Vrátnik šiel pre komorníka a o chvíľu sa s ním vrátil.„Priateľ,“ riekol Albert, „odpusťte mi moju indiskrétnosť, ale chcel som sa spýtať práve vás, či váš pán naozaj odišiel.“„Áno, pane,“ odvetil Baptistin.„I pre mňa?“„Viem, s akou radosťou prijíma môj pán návštevy pána vikonta, vystríhal by som sa teda všeobecné opatrenia namieriť proti pánu vikontovi.“„Máte pravdu, lebo chcem sa s ním shovárať o vážnej veci. Myslíte, že sa vráti neskoro?“„Nie, lebo si objednal raňajky na desiatu hodinu.“„Dobre, prejdem sa po Champs-Elysées a o desiatej budem tu. Ak by pán gróf prišiel prv, povedzte mu, že ho prosím, aby ma počkal.“„Ráčte sa, pane, na mňa spoľahnúť. Nezabudnem.“Albert nechal stáť pred grófovým domom svoj kabriolet a odišiel pešo. Keď išiel popri ulici des Veuves, zdalo sa mu, že poznáva grófove kone, ktoré stály pri Gossetovej strelnici; pristúpil bližšie, a zistiac, že sú to ony, poznal i kočiša.„Pán gróf je v strelnici?“ spýtal sa ho Morcerf.„Áno, pane,“ odvetil kočiš.Keď sa Morcerf priblížil k strelnici, zaznelo naozaj niekoľko pravidelných výstrelov.Vstúpil.V záhradke stál sluha.„Pardon,“ riekol, „či by neráčil pán vikont počkať chvíľočku?“„Prečo, Filip?“ spýtal sa Albert, ktorý ako riadny hosť čudoval sa prekážke, ktorú nechápal.„Preto, lebo pán, ktorý sa teraz cvičí, robí tak vždy osamote a nestrieľa nikdy pred nikým.“„Ani pred vami, Filip?“„Vidíte, pane, že som za dverami lóže.“„A kto mu nabíja pištole?“„Jeho sluha.“„Núbijec?“„Černoch.“„Tak je.“„Poznáte teda toho pána?“„Idem pre neho; je to môj priateľ.“„Ó, to je niečo iné; idem ta a oznámim mu to.“A Filip, hnaný zvedavosťou, vstúpil do doštenej búdy. 0 chvíľku zjavil sa na prahu Monte Christo.„Odpusťte, drahý gróf, že vás až sem prenasledujem,“ riekol Albert, „ale poviem vám hneď, že tomu nie sú na príčine vaši ľudia, ale moja indiskrétnosť. Bol som u vás, povedali mi, že ste na prechádzke a že sa o desiatej vrátite na raňajky. Chcel som sa tiež prechádzať do desiatej, a tu zbadal som vaše kone a váš koč.“„Tak sa smiem tešiť nádejou, že chcete so mnou raňajkovať?“„Nie, ďakujem, teraz nejde o raňajky. Môžbyť, že budeme neskoršie raňajkovať, ale, hrom do toho, v škaredej spoločnosti!“„Čo mi to, do čerta, rozprávate?“„Bijem sa dnes, môj drahý.“„Vy, a prečo?“„Aby som sa bil, hrom do toho!“„Áno, rozumiem, ale prečo? Veď človek sa bije pre rozličné veci, nie?“„Pre česť.“„Ach, to je vážna vec.“„Taká vážna, že prichodím prosiť vás o nejakú láskavosť.“„Akú?“„Aby ste boli mojím svedkom.“„Potom je to naozaj vážna vec; nehovorme o tom tu, poďme ku mne. Ali, daj mi vody.“Gróf si vysúkal rukávy a odišiel do malého vestibulu pred strelnicou, kde si strelci obyčajne umývali ruky.„Pán vikont, ráčte len vstúpiť,“ riekol ticho Filip, „uvidíte niečo zaujímavé.“Morcerf vstúpil. Na doske boly pripevnené karty.Zďaleka sa Morcerfovi zdalo, že je to celá kartová hra, lebo tam boly karty od esa až po desiatky.„Ach,“ zvolal Albert, „hrali ste piket?“„Nie,“ odvetil gróf, „robil som karty.“„Ako?“„Áno, čo tu vidíte, sú esá a dvojky; moje guľky urobily z nich trojky, pätorky, sedmičky, osmičky, deviatky a desiatky.“Albert pristúpil bližšie.Guľky naozaj nahradily v cele presných čiarach a v cele jednakých vzdialenostiach chýbajúce znaky a prerazily karty na miestach, kde maly byť pomaľované. Idúc k doske, Morcerf okrem toho zdvihol dve alebo tri lastovičky, ktoré boly také neopatrné, že prilietly na dosah grófovej pištole a ktoré gróf zastrelil.„Do čerta!“ hlesol Morcerf.„Prosím vás, vikont,“ riekol Monte Christo, utierajúc si ruky uterákom, ktorý mu podal Ali, „veď niečím musím vyplniť prázdne chvíle. Ale poďte, čakám vás.“Obidvaja si sadli do Monte Christovho koča, ktorý o niekoľko minút stál pred bránou č. 30.Monte Christo zaviedol Morcerfa do svojej pracovne a ponúkol mu kreslo. Obidvaja si sadli.„Tak, a teraz hovorme pokojne,“ riekol gróf.„Vidíte, že som celkom pokojný.“„S kým sa chcete biť?“„S Beauchampom.“„S priateľom?“„Človek sa vždy bije s priateľom.“„Ale musí mať aspoň príčinu.“„Mám ju.“„Čo vám urobil?“„Vo včerajších večerných novinách je… ale tu ich máte, čítajte.“Albert podal Monte Christovi noviny, v ktorých gróf čítal tieto slová:„Píšu nám z Janiny:Dozvedeli sme sa až doteraz neznámy alebo neuverejnený fakt, že hrady, chrániace mesto, Turkom vydal francúzsky dôstojník, ktorému paša Ali Tebelin celkom dôveroval a ktorý sa menoval Fernand.“„No a,“ spýtal sa Monte Christo, „čo vás na tom pohoršuje?“„Čo ma pohoršuje?“„Áno. Čo vám na tom záleží, že janinské pevnosti vydal dôstojník, ktorý sa menuje Fernand.“„Záleží mi na tom, lebo môj otec, gróf de Morcerf, má krstné meno Fernand.“„A váš otec bol v službách Aliho pašu?“„Totiž bojoval za slobodu Grécka. V tom väzí klebeta.“„Tak, drahý vikont, rozprávajme sa rozumne!“„Len to si želám.“„Povedzte mi, prosím vás, kto vie vo Francúzsku, do čerta, že dôstojník Fernand a gróf de Morcerf je tá istá osoba, a kto sa teraz stará o Janinu, ktorú dobyli, tuším, roku tisíc osemsto dvadsiateho tretieho?“„V tom je práve bezočivosť: nechali ponad to prejsť čas a teraz sa vracajú k zabudnutým udalostiam, aby z nich vyvolali škandál, ktorý môže poškvrniť vysokú pozíciu. Tak ja, dedič otcovho mena, nechcem, aby naň padol čo len tieň pochybnosti. Pošlem Beauchampovi, ktorého noviny priniesly túto zvesť, dvoch svedkov a on ju odvolá.“„Beauchamp neodvolá nič.“„Potom sa budeme biť.“„Nie, nebudete sa biť, lebo vám odpovie, že v gréckej armáde bolo azda päťdesiat dôstojníkov, ktorí sa menovali Fernand.“„Budeme sa biť i vtedy, keď mi dá túto odpoveď. Ó, chcem, aby to zmizlo… Môj otec, taký ušľachtilý vojak, s takou skvelou kariérou…“„Alebo uverejní: Máme príčinu myslieť si, že tento Fernand nemá nič spoločného s pánom grófom de Morcerf, ktorého krstné meno je tiež Fernand.“„Ja chcem úplné a celistvé odvolanie; s týmto sa neuspokojím!“„A pošlete mu svedkov?“„Áno.“„Zle robíte.“„Tým chcete povedať, že mi nechcete preukázať láskavosť, o ktorú som vás prišiel prosiť.“„Ale veď vy poznáte môj náhľad na súboj; priznal som sa vám k nemu v Ríme, pamätáte sa?“„Jednako však našiel som vás dnes, drahý gróf, len pred chvíľou, pri práci, ktorá s týmto náhľadom slabo súhlasí.“„Viete, to preto, drahý priateľ, lebo človek nesmie byť nikdy exkluzívny. Keď žije s bláznami, musí sa tiež učiť šialenstvám. Nejaký pochabý človek, ktorý nebude mať o nič základnejšie príčiny pre škriepku so mnou, ako máte vy v spore s Beauchampom, každú chvíľu ma môže vyhľadať pre nejakú hlúposť, alebo mi poslať dvoch svedkov, alebo ma uraziť pred verejnosťou: no a potom bude predsa treba toho blázna zabiť.“„Pripúšťate teda možnosť, že by ste sa i vy bili?“„To si myslím!“„Prečo teda chcete, aby som sa ja nebil?“„Nehovorím, aby ste sa nebili, hovorím len, že súboj je vážna vec, ktorú si treba rozmyslieť.“„A či on rozmýšľal prv, ako urazil môjho otca?“„Ak sa prizná, že nerozmýšľal, netreba sa na neho hnevať.“„Ó, drahý gróf, ste prizhovievavý!“„Vy ste zasa priprísny. Hľaďte, povedzme… počúvajte dobre, hovorím: povedzme… ale nehnevajte sa preto, čo vám poviem.“„Počúvam.“„Povedzme, že uverejnená zvesť je pravdivá…“„Syn nesmie pripustiť podobnú možnosť o cti svojho otca.“„Ech, Bože môj, žijeme v časoch, keď možno všeličo pripustiť!“„To je práve chyba čias.“„Chcete ju napraviť?“„Áno, tam, kde sa týka mňa.“„Bože môj, drahý priateľ, vy ste nesmierne prísny človek.“„Už som raz taký.“„Ste neprístupný dobrým radám?“„Nie, ak pochodia od dobrého priateľa.“„Myslíte, že som ním?“„Áno.“„Tak prv, ako pošlete svedkov Beauchampovi, informujte sa.“„U koho?“„Nuž napríklad hoci u Haydée.“„Mám do toho zamotať ženu? Čo môže ona?“„Povedať, že váš otec nemá nijakú účasť na porážke a smrti jej otca, alebo by vám mohla tú okolnosť objasniť, keby váš otec mal náhodou nešťastie…“„Povedal som vám už, drahý gróf, že nemôžem pripustiť takéto predpokladanie.“„Zavrhujete teda ten prostriedok?“„Zavrhujem ho.“„Rozhodne?“„Rozhodne.“„Dám vám poslednú radu.“„Dobre, ale poslednú.“„Nechcete ju?“„Ba prosím vás o ňu.“„Neposielajte Beauchampovi svedkov.“„Ako?“„Choďte k nemu sám.“„To je proti zvykom.“„Vaša vec nie je obyčajnou vecou.“„A prečo mám k nemu ísť sám?“„Lebo tak ostane vec medzi vami a Beauchampom.“„Vysvetlite mi to jasnejšie.“„Isteže: ak bude chcieť Beauchamp odvolať, musíte mu pririeknuť zásluhu dobrej vôle, odvolanie preto nebude menej cenné; ak však zavrhne, ešte vždy bude dosť času zasvätiť do tajomstva dvoch cudzincov.“„Nebudú to dvaja cudzinci, budú to priatelia.“„Dnešní priatelia sú zajtrajšími nepriateľmi.“„Ó! Napríklad?“„Napríklad Beauchamp.“„Teda…“„Radím vám opatrnosť.“„Teda myslíte, že mám ísť k Beauchampovi?“„Áno.“„Sám?“„Sám. Ak chceme niečo dosiahnuť od ľudskej samoľúbosti, musíme tú samoľúbosť ušetriť i od tieňa utrpenia.“„Myslím, že máte pravdu.“„Na nešťastie.“„Pôjdem ta sám.“„Choďte, ale urobili by ste ešte lepšie, keby ste ta nešli vôbec.“„To nie je možné.“„Urobte teda tak; je to predsa lepšie ako to, čo ste chceli urobiť prv.“„Ale keby tak, pri všetkej mojej obozretnosti, pri všetkých mojich ohľadoch, musel byť súboj, boli by ste mi svedkom?“„Môj drahý vikont,“ odvetil Monte Christo s nesmiernou vážnosťou, „veď ste pred časom videli, že som za vás urobil všetko, čo som mohol, ale láskavosť, o ktorú ma prosíte, vymkýna sa z kruhu tých, ktoré vám môžem preukázať.“„Prečo?“„Azda sa to raz dozviete.“„Zatiaľ však?…“„Prosím vás, hľaďte na svoje tajomstvo.“„Dobre. Požiadam teda Františka a Château-Renauda.“„Požiadajte Františka a Château-Renauda — nič lepšie nemôžete urobiť.“„Ale ak sa budem biť, dáte mi predsa malú príučku v šermovaní a v strieľaní?“„Nie, ani to nie je možné.“„Ale ste vy divný človek! Nechcete teda s tým mať nič?“„Naskrze nič.“„Nehovorme teda už o tom viacej. S Bohom, gróf!“„S Bohom, vikont!“Morcerf vzal svoj klobúk a odišiel. Pred bránou našiel svoj kabriolet, a podľa možnosti premôžuc svoj hnev, dal sa zaviezť k Beauchampovi; Beauchamp bol v redakcii svojich novín.Albert dal sa odprevadiť do redakcie. Beauchamp bol v tmavom a zaprášenom kabinete, aké bývajú pracovne časopisov.Ohlásili mu Alberta de Morcerf. Dal si dva razy opakovať ohlásenie; potom, nemôžuc tomu ešte stále veriť, zvolal:„Vstúpte!“Albert vošiel. Beauchamp vykríkol, vidiac priateľa prekračovať hromady papiera a šliapať zle vycvičenou nohou po novinách všetkých veľkostí, ktoré pokrývaly nie parkety, ale červené dlaždice jeho pracovne.„Tadiaľto, tadiaľto, môj drahý Albert,“ riekol, podávajúc mladíkovi ruku. „Do čerta, čo vás vedie ku mne? Zablúdili ste ako Janko Palček, alebo prosto idete požiadať o raňajky? Prosím vás, nájdite si nejakú stoličku; tam, hľa, stojí akási pri tom gerániu, ktorý ma jedine upozorňuje, že sú na svete aj iné listy ako papierové.“„Beauchamp,“ riekol Albert, „chcem sa s vami shovárať o vašom denníku.“„Vy, Morcerf? A čo si žiadate?“„Žiadam si opravu.“„Vy, opravu? A akú, Albert? Ale veď si sadnite.“„Ďakujem,“ odvetil Albert a ľahko pokynul hlavou.„Vysvetlite mi vec.“„Opravu zvesti, ktorá sa týka cti jedného z členov mojej rodiny.“„Ale choďte!“ zvolal Beauchamp, prekvapený. „Akej zvesti? Veď je to nie možné!“„Zvesti, ktorú vám zaslali z Janiny.“„Z Janiny?“„Áno, z Janiny. Naozaj, tvárite sa, ako by ste nevedeli, prečo som prišiel.“„Na moju česť! Baptiste! Včerajšie noviny!“ zvolal Beauchamp.„Je to zbytočné, nesiem vám svoje.“Beauchamp čítal vždy hlasnejšie: „Píšu nám z Janiny“ atď. atď.„Uznáte, že je to vážna vec,“ riekol Morcerf, keď Beauchamp dokončil čítanie.„Ten dôstojník je váš príbuzný?“ spýtal sa novinár.„Áno,“ riekol Albert, zapýriac sa.„Tak dobre, čo mám urobiť, aby som vám vyhovel?“ spýtal sa mierne Beauchamp.„Chcel by som, môj drahý Beauchamp, aby ste tú zvesť odvolali.“Beauchamp pozeral na Alberta s pozornosťou, ktorá prejavovala uistenie veľkej ochoty.„Nuž,“ riekol, „to nám zapríčiní dlhé vyjednávanie, lebo odvolanie nejakej zvesti je vždy ťažká vec. Sadnite si; prečítam si znova tie tri či štyri riadky.“Albert si sadol a Beauchamp znova prečítal priateľom inkrimované riadky s väčšou pozornosťou ako prvý raz.„Nuž dobre, vidíte predsa,“ riekol Albert pevne, ba drsne, „vo vašich novinách bol napadnutý niekto z mojej rodiny a ja chcem odvolanie.“„Vy… chcete…“„Áno, ja chcem!“„Dovoľte, aby som vám smel povedať, že naskrze nie ste parlamentárom, drahý vikont.“„Nechcem ním byť,“ odvetil mladík vstanúc, „chcem odvolanie zvesti, ktorú ste včera uverejnili, a dosiahnem ho. Ste mojím priateľom,“ pokračoval Albert, stískajúc pery, keď videl, že Beauchamp pohŕdlivo začína dvíhať hlavu, „ste mojím priateľom, úfam sa teda, že ma dosť dobre poznáte, aby ste mohli pochopiť, že v daných okolnostiach som neústupný.“„Ak som vaším priateľom, Morcerf, vaše slová, ktoré ste mi práve teraz povedali, zavinia, že na to zabudnem… Ale, hľaďte, nehnevajme sa, alebo nehnevajme sa ešte… vy ste nepokojný, podráždený, bodnutý… hľaďte, z vašich príbuzných kto je ten Fernand?“„Je to prosto môj otec,“ riekol Albert; „pán Fernand Mondego, gróf de Morcerf, starý vojak, ktorý videl dvadsať bitiek a ktorého ušľachtilé rany maly by teraz byť pokryté špinavým pouličným blatom?!“„To je váš otec?“ riekol Beauchamp. „Potom je to niečo cele iné; chápem vaše rozhorčenie, drahý Albert… Prečítajme si to ešte raz.“A znova si prečítal zvesť, dávajúc teraz starostlivo pozor na každé slovo.„Ale z čoho usudzujete v tomto článku, že Fernand je váš otec?“ spýtal sa Beauchamp.„Z ničoho, viem to dobre, ale iní to uvidia. A preto chcem, aby bola zvesť dementovaná.“Pri slove chcem Beauchamp pozrel na Alberta a sklopil hneď oči, zamysliac sa na chvíľu.„Všakver, Beauchamp, vy ju viete dementovať?“ riekol Morcerf s rastúcim, ale ešte vždy opanovaným hnevom.„Áno,“ odvetil Beauchamp.„Výborne!“ zvolal Albert.„Ale len keď sa presvedčím, že zvesť je nepravdivá.“„Ako?“„Áno, vec je hodno objasniť, a ja ju objasním.“„Ale čo chcete v tom objasňovať, pane?“ spýtal sa Albert, stratiac cele rovnováhu. „Ak neveríte, že to bol môj otec, povedzte mi to hneď; ak veríte, že to bol on, označte mi príčinu vášho presvedčenia.“Beauchamp pozeral na Alberta s obvyklým úsmevom, ktorý vedel hrať v odtienkoch všetkých náruživostí. Potom odpovedal:„Pane, keď si teda žiadate, aby som vás tak oslovil, ak ste ma prišli žiadať o označenie príčiny, mali ste to povedať hneď a nemali ste hovoriť o priateľstve a iných zbytočných veciach, ktoré tu musíme už pol hodiny počúvať. V budúcnosti teda budeme rokovať na tomto základe!“„Áno, ak tú hanebnú klebetu neodvoláte!“„Prepáčte na chvíľu! Nijaké vyhrážky, pán Albert Mondego, vikont de Morcerf! Neznesiem ich ani od svojich nepriateľov, tým menej od priateľov. Chcete teda, aby som dementoval zvesť o plukovníkovi Fernandovi, zvesť, na ktorej, na moju česť, nemám podiel?“„Áno, chcem to!“ riekol Albert, ktorý začal tratiť hlavu.„Inak sa budeme biť?“ pokračoval Beauchamp s takým pokojom ako prv.„Áno,“ odvetil Albert zosilneným hlasom.„Tak, tu je moja odpoveď, drahý pane,“ riekol Beauchamp: „tú zvesť som neuverejnil ja, nevedel som o nej; vy však svojím pokračovaním obrátili ste na ňu moju pozornosť; upútala ma a ostane nezmenená, kým ju nejaká oprávnená osoba nevyvráti alebo nepotvrdí.“„Pane,“ riekol Albert vstanúc, „budem teda mať česť poslať vám svedkov; dohovoríte sa s nimi o mieste a zbraniach.“„Veľmi dobre, drahý pane.“„Ak sa vám páči, dnes večer alebo najneskoršie zajtra ráno sa stretneme.“„Nie, nie! Budem na mieste, keď to bude potrebné, a podľa mojej mienky — mám právo ju vysloviť, lebo som bol na to vyzvaný — podľa môjho náhľadu chvíľa ešte neprišla. Viem, že mečom narábať viete veľmi dobre, ja narábam ním obstojne; viem, že z troch výstrelov trafíte tri razy do čierneho, asi tak ako ja; viem, že súboj medzi mnou a vami bude súboj vážny, pretože vy ste smelý a ja — tiež. Nechcem sa teda vystaviť nebezpečenstvu zabiť vás alebo dať sa vami zabiť bez príčiny. Teraz je na mne rad spýtať sa, a to ka-te-go-ri-cky: natoľko vám záleží na tom odvolaní, že by ste ma zabili, kedy som to neurobil, hoci som vám povedal, hoci opakujem, hoci vás na svoju česť ubezpečujem, že som tú zvesť nepoznal, hoci napokon nikto, okrem nejakého dona Jafeta, ako ste vy, nemôže tušiť pod menom Fernand pána grófa de Morcerf?“„Trvám na tom neochvejne.“„Tak, drahý pane, súhlasím s tým biť sa s vami, ale chcem trojtýždňovú lehotu. Po troch týždňoch som ochotý povedať vám: Áno, zvesť je nepravdivá, dementujem ju, alebo: Áno, zvesť je pravdivá. Vytasím meč, alebo vytiahnem pištole, ako si budete želať.“„Tri týždne!“ zvolal Albert. „Tri týždne sú tri storočia, v nich som zneuctený!“„Keby ste boli ostali mojím priateľom, povedal by som vám: Priateľ môj, trpezlivosť! Ale vy ste sa stali mojím nepriateľom, hovorím vám teda: Pane, čo mi na tom záleží?“„Nedbám teda, o tri týždne,“ riekol Morcerf. „Ale pamätajte si, že po troch týždňoch vám už nepomôže ani lehota, ani výhovorka…“„Pán Albert de Morcerf!“ riekol Beauchamp, tiež vstanúc. „Môžem vás oblokom vyhodiť až o tri týždne, totiž o dvadsaťjeden dní, a vy až potom budete mať právo rozťať ma mečom. Dnes je dvadsiateho deviateho augusta, teda dvadsiateho prvého septembra. Do toho času, verte mi, je to rada gentlemana, ktorú vám dávam: odpusťme si štekanie dvoch od seba na vzdialenosť zareťazených psov.“A Beauchamp, vážne pozdraviac mladého človeka, obrátil sa mu chrbtom a odišiel do tlačiarne.Albert sa pomstil na hŕbe novín, ktoré rozhádzal, udierajúc do nich palicou; potom odišiel, dva či tri razy obzrúc sa na dvere tlačiarne.Albert, šľahajúc palicou do predku svojho kabrioleta, keď už predtým utrýznil nevinný novinový papier, ktorý naskrze nebol príčinou jeho nezdaru, križujúc bulvár, zbadal Morrela, ktorý veselými očami hľadel do sveta, a hompálajúc rukami, prechodil popri čínskom kúpeli, idúc od brány sv. Martina smerom k Madelaine.„Ach!“ zvolal s povzdychom. „Hľa, šťastný človek!“Albert sa náhodou nemýlil.

Dumasst_Grof-Monte-Christo-V.html.txt

Opis kraja a okolia perneckéhoPodáva Ján Novák.Už raz napísal som, že v okolí našom, na úpätí Malých Karpatov, čili Bielych hôr, videť neomylné stopy, čili známky, tuto niekdy rozkladavšieho sa veľkého jazera. V tejto mienke svojej som nezvratne utvrdený tým, že najnovšie ja sám vo výške asi 288 metrov nad hladinou morskou, a tak 10 metrov vyššie, než leží sama osada Pernek (278 m.), našiel som morské, alebo aspoň veľkojazerné mušle, čili lastúry. Tieto mušle podobné sú tým, ktoré nachodia sa v chýrnej viedeňskej kotline (Wiener Becken). (V. Allgem. Führer durch das k. k. naturhist. Hofmuseum. — Wien. 1876. S. 120.) Z týchto mušlí posielam i Museálnej slovenskej spoločnosti na ukážku, ktoré, poneváč sú pozostatkami takých tvorov, ktoré len vo veľkej vode žijú, už tým samým dokazujú, že tu kedysi veľké vody boly, ktoré objemom svojím veľkému jazeru sa rovnaly.Medzi horami, pri osade perneckej bezprostredne stojacimi, vyniká polohou „Zámčisko“. Ako to už zo samého názvu možno zatvárať, slúžilo „Zámčisko“ istým, nemalý lokálny význam majúcim účelom; a poneváč hore na „Zámčisku“, ako to ešte do nedávna a v celom skoro objeme videť bolo, viedly dookola i široké, k obrane vojska alebo aj k nápadu slúžiace priekopy a násypy, a pod površím tých priekop asi na pol metra hĺbky aj strieborné, z času cisára a uhorského kráľa Leopolda (1657 — 1705) pošlé peniaze sa našly i vykopaly: nie je žiadnej takmer pochybnosti, že hora „Zámčisko“ i k válečným cieľom upotrebená bývala. Tie strieborné, pod priekopou vo výš označenej hĺbke nájdené peniaze pochodia z r. 1666, 1690 a 1696, a z tohto dá sa zatvárať, že len roku 1696, alebo — a to pravdepodobne — neskôr od tu stanujúceho, no neočakávaným príchodom nepriateľa nastrašeného a naplašeného vojska tuto zanechané, a postupom času zeminou z priekop poznenáhla sa sošmýkajúcou alebo padajúcou, zasypané boly. Lenže si pripomnime, ako si v túto dobu vojská zbúrené proti cisárovi a uh. kráľovi Leopoldovi Františka Rákóczyho II., a to menovite r. 1704, proti cisárskym počínaly, a ako hneď cisárske čaty Rákóczyho a tieto zase cisárskych porážaly. Tak cisársky generál Heister porazil Šimona Forgácha za Dunajom a samého Rákóczyho pri Trnave, no toho istého roku (1704) so strany Rákóczyho porazil Károlyi cisárskeho generála Rabattu pri Sv. Gottharde a pechotu generála Heistera pri Pezinku. Pernek leží asi tri hodiny od Pezinka, a dá sa mysleť, že v tehdajších válečných pohyboch mohol mať, pre svoje výhodné medzi horami položenie, aj istý strategický význam, nakoľko alebo vojsko generála Heistera na úteku pred Károlyim (r. 1704) sa tu zastavilo, alebo vojsko Rákóczyho pred cisárskymi tuto oporu svoju hľadalo a dočasne snadno aj našlo. Čo keď dopustíme, a dopustiť to môžeme, nuž ľahko dá sa pochopiť, že alebo cisárski, alebo prívrženci Rákóczyho dočasne na „Zámčisku“ meškali a svoj útulok mali, a neočakávane nepriateľom prepadnutí, a tak naplašení, niečo zo svojich peňazí tu zanechali, a tieto peniaze bez pochyby poznenáhlym sváľaním sa tých zámčiskových priekop sa zasypaly a tak zasypané sa našly.K dokázaniu toho, čo tu podotknuto, stojte 4 strieborné peniaze z doby Leopolda cisára, lanského roku tu na „Zámčisku“ vykopané a pri expedovaní tohto môjho opisu ctenej správe Museálnej slovenskej spoločnosti poslané.Hora „Zámčisko“ pri Perneku stojí takto v istom spojení s Františkom Rákóczym II. a jeho vojskom, ktoré u Pezinka porazilo generála Heistera, ktoréhožto vojsko pravdepodobne smerom k Perneku na útek sa dalo a tuto v „Zámčisku“ sa zastavilo.Čo týka sa samého Františka Rákóczyho II., tento, tak sa podobá, v Perneku mal dobre oddaných sebe známych. Veď aj živá ešte podnes ľudová povesť vypráva, že prišiel jedenkrát za starých časov v pôste akýsi pán do Perneka k Martinovi Bartalskému a zaklopal na okno, osloviac Bartalského: „Brate Martine, si doma, pustíš ma na nocľah?“ „Prečo nie?“ odpovedal Bartalský. A keď si posadali, volali pána k večeri a on im zaďakoval. Potom sa o všeličom rozprávali a povedal im: „Ja som Rákóczy. A teraz sa vám za nocľah neodmením, až piatemu pokoleniu, keď od východu k západu Turek pôjde; ten prejde celý svet a ja s ním cez Bielu horu sa prevalím. Ja pôjdem na bielych koňoch cez Bielu horu a vtedy sa za nocľah odmením.“ (II. Tovaryšstvo. Str. 184.)Iné, v obvode horstva perneckého sa nachodiace vrchy sú tieto:1. Heštún (546 m. nad h. m.).2. Klokočiny.3. Gašparová.4. Hora Melichová (Melichúv járek).5. Zechelová.6. Žiare.7. Holý vrch.8. Longová.9. Koňské hlavy.10. Studená voda.11. Strúžnie.12. Korený vrch.13. Baba (581 m. nad h. m.).14. Turecký vrch (535 m. nad h. m.).15. Hutie. Tu stály kedysi dielne na sklo a sklený riad. Ešte sú na žive, čo tento riad (sklenice a poháre) aj videli, no riad ten okolo roka 1860 bol židmi poskupovaný a nevie sa, kam, odvlečený.16. Pleš.17. Drinová hora.18. Krížnica.19. Jahodnisko (702 m. nad h. m.).20. Javorina — Čertúv kopec (747 m. nad h. m.).21. Kostelný vrch.22. Malinisko.23. Podbabský Ostrovec.24. Mesársky Ostrovec.25. Šibuchová.26. Baba (527 m. nad h. m.).Južne od Perneka, smerom k Jablonovému:27. Leščiny.28. Hrabník.Hore pod č. 19. uvedené „Jahodnisko“, čili pernecké bane, zasluhujú obšírnejší opis, ktorý tuto podávam:Sirkové bane na „Jahodnisku“ sú od Perneka 3 km. vzdialené, ležia 500 m. nad hladinou morskou a sú dvoma vyššími horami uzavrené, a síce: južne vrchom „Malý Ostrovec“ a severo-východne horou „Javorinou“, ktorážto len o 7 metrov je nižšia, nežli kuchynská hora „Vysoká“ (754 m. nad h. m.).Sirkové tieto bane už roku 1840 boly otvorené, no bolo to len nepravidelné dobývanie rúdy, a síce z počiatku dobývala sa len antimonka a kameň sirkový sa hádzal na hromadište čili na „haldu“. Antimonka, ako sa vydobyla, bola hneď na mieste v hrnčiarskej nádobe vypálená; no poneváč antimonky bolo málo a ona sa zjavovala len v ložiskách asi na pol metra silných, kdežto ložiská kremeňa sirkového aj 3-4 metre mocné boly, preto antimonku postupne len pobočne dobývali a hlavný zreteľ obrátili k dobývaniu sirkového kýzu.Pravidelná práca smerom týmto započala sa pod dozorstvom baňskobystrickej horníckej vrchnosti roku 1869. V roku tomto prešly tunajšie sirkové bane cestou svobodného horníckeho dolovania v majetok Emila Seybela, a hneď i s dolovaním a vydobývaním kremeňa sirkového s celou silou započato. Kremeň sirkový obnášal 24 — 28 % sirkovej kyseliny a vypalovaný bol vo fabrike pezinskej, už predtým E. Seybelovi prináležavšej. — Dolovanie kýzu sirkového v Perneku a jeho vypalovanie vo fabrike pezinskej v sirkovú kyselinu dobre sa vyplácalo ako majiteľovi baní E. Seybelovi, tak i robotníkom v bani perneckej a vo fabrike pezinskej, no dobre sa vyplácalo aj voziarom čili furmanom kýzu, čo dá sa dokázať tabulkou touto:Kýzu sirkového vykopalo sa v Perneku od r. 1869 — 1897, teda za dobu 28-ročnú:500.000 q. = 125.000 q. sirkovej kyseliny = zl. 1,500.000Za tú istú dobu (1869 — 1897), a tak za 28 rokov vyrobilo si v bani perneckej:I. 20 robotníkov 1. triedy, čili baníkov, každoročne 300 robotných dní a priemerne zl. 1,20 výrobku na deň rátajúc zl. 201.600II. 10 robotníkov 2. triedy, čili beháčov, na deň po 90 kr. rátajúc zl. 75.600III. 20 robotníkov 3. triedy, čili rozražačov (tukárov) kýzu, na deň po 50 kr. rátajúc zl. 84.000Fabrika v Pezinku spotrebovala za ten istý čas, od roku 1869 — 1897:1. Úradníctvo a robotníctvo (každoročne 15.000 zl.) zl. 420.0002. Odvážka kýzu za 28 rokov (spolu 500.000 mc.) zl. 35.0003. 5% investícia zo 100.000 zl. kapitálu za 28 rokov zl. 140.000Spolu zl. 955.600A tak činí príjem za 28 rokov zl. 1,500.000výdavok za ten istý čas zl. 955.600Zostáva čistého dôchodku za 28 rokov zl. 544.400Ako z tohoto sostavenia vidno, majiteľovi baní perneckých a pezinskej fabriky nevodilo sa zle, no i baniarom či haviarom perneckým tiež dobre sa viedlo, menovite v prvé roky otvorenia baní, čo táto jejich obľúbená pieseň dokazuje:Havíri sú od jakživa nic dobrého, nenechali na pokoji Petra svatého, svatý Peter mosel hrát, bez prestania tancovat. A keď im on nechcel hrát, sádzali mu na kabát. Tak im mosel svatý Peter bez prestania hrát.Okrem svojskými menami označených hôr, má Pernek i stavania živnosti — role a lúky — tiež svojskými menami označené, a síce: Nivky, Vinohrádky, Úhore, Slámky, Výhon, Stránky, Zelnice, Medzi úhy, Hikovské, Búranových járek, Podhrabníky, Háje, Humniska, Pod dúbim, Zajíčkových járek, Kršáčky, Hriboviny, Zázbrodní stránky, Prídavky, Nad búrem, Jazero, Fedorky, Brezí, Pamgorty, Krúžky, Oreší, Štepnice, Dzíly, Osečiny, Široké stránky, Za včelíny atď.Ako to zreteľne vidno, mená ku označeniu tunajších hôr a pozemkov upotrebené, sú takmer výlučne pôvodu slovenského, tu prebývajúci slovenský ľud je ich pôvodca a tvorca, on je ich rečovým právnym majiteľom, a tak má na ne svoje írečité, národopisné intabulované právo.Najstaršie z originálu — z matriky r. 1652 — tuto dľa pôvodného zápisu podané mená tunajších obyvateľov sú nasledujúce:Georg Michalovych, Michael Nemczovych, Martin Marczinkovych, Nicol. Bartalsky, Georg. Stehlik, Thom. Malý, Georg. Zigovych, Jan Witovych, Jan Kovár, Nic. Zemanovych, Jan Gaydos, Andreas Osusky, Margareta Matuszovich (čítaj Matúšovich), Martin Moravkovich, Martin Mikulaszovich (Mikulášových), Anna Holubkovich, Georg Zjakovich, Michael Ssustek, Anna Kovarovich, Stephan Slezákovich, Michael Petrászovich (Petrášových) a Katar. Zagiczkovich (Zajíčkových), Jan Jelenkovich, Martin Holubkovich a Sophia Zubatych, Melchiar Prokopovych, Lucia Mikszowych (Mikšových), Andr. Foltinovich a Katr. Matuszovych (Matúšových), Georg Perniczka (Pernička), Anna Joanesovych, Metias Stefanowich a Katr. Ozwoldovych, Jan Slezák, Jan Stankovich, Jan Zub, Jan Ivaniszovich (Ivanišových), Nic. Draszcovich (Drašcovych), Elis. Hradiskich, Peter Janovich, Laurent. Sstachovicz (Štachovič), Doroth. Horeczkich, Paul. Vaiansky atď.Terajšie najbežnejšie mená sú: Boškovič, Halinár, Mikúš, Beňa, Masarovič, Bartalský, Pernička, Petrík, Jelenek, Mlynárových, Mackových, Prokop, Zajíc, Zajíček.Pernek číta 1140 obyvateľov, z ktorých 1120 sú katolíci, 2 evanjelici a 18 židia. Ľud sa živí orbou, chovom rožného dobytka, a čiastočne aj odvážkou panského dreva.V ktorú dobu patrilo by položiť počiatky osady tejto, to v nedostatku hodnoverných listín ustanoviť nemožno.Fara v Perneku do ďalekej siaha minulosti, a od roku 1561 počnúc, sú farári perneckí už aj menoslovne poznačení.Že osada táto pri fare mala aj školu, a síce, alebo hneď súčasne s farou, alebo o krátky čas neskôr, o tom — dľa bežného už vtedy v cirkvi v tomto ohľade zvyku — pochybovať nemožno.

Novak_Opis-kraja-a-okolia-perneckeho.html.txt

Najkrajšia, najmúdrejšia, najbohatšiaOdkedy sa novopečený advokát dr. Milan Hornatý v mestečku usalašil, prvý raz sa ukázal v parku.Park bol obsadený divými gaštanmi a tiahol sa hlavnou ulicou. Priestor ulice bol široký, ale nie natoľko, aby hľadiaci oblokmi domov, vybudovaných z dvoch strán, nemohli zistiť udalosti parku a starostlivo pozorujúc každého a všetko, nazbierať látku k novým úfnostiam, snom, plánom a klebetám.Hornatý to vedel a kráčal hrdo vzpriamený. Mohol sa zrána pohodlne prechádzať, keď iní sa už dali do práce. Len pred týždňom otvoril svoju advokátsku kanceláriu, nemal ešte klientov. Ale mal toľko majetku, že mohol bez starostí vyčkať, kým sa prihlásia. Mohol sa teda celkom príjemne cítiť na prechádzke, pri ktorej budil všeobecný záujem. Cítil sa hrdinom dňa. A snažil sa čím originálnejšie pôsobiť, aby ho pokladali za zaujímavého človeka. Vedel, že ako taký bude veľmi imponovať a budú ho napodobňovať.Ani najmenej nebanoval, že umiestnil svoju kanceláriu práve v tom meste. Nenazdajky sa stal takým veľkým pánom a významným človekom, na akého by sa vo veľkom meste nebol nikdy mohol vyšvihnúť. Tam by sa bol stratil v zástupe a tu postúpil na prvého človeka. A tak spokojne a domácky kráčal, akoby bol vyrástol priam z pôdy tohto mestečka.Z oblokov na oboch stranách sprevádzali ho zvedavo zrakom. Tie, ktoré hľadali v ňom len človeka, kritickým okom ho merali od päty po hlavu. Ale tie, ktoré videli v ňom len mužského, s klopajúcim srdcom sa kochali v jeho štíhlej a elegantnej postave. A každá z nich starostlivo číhala, či jej tušenie nešepká, že ho pre ňu zaviedol osud sem.Tie, ktoré nechceli prezradiť, že sa dívajú na neho, ho pozorovali len spoza zatvorených oblokov, alebo trošku odtiahnutých záclon. Smelšie dievčatá, otvoriac obloky, vyhýnali sa, ba praktickejšie sa ponáhľali do parku, každá s úfnosťou, že sa mu zapáči na prvý pohľad, že sa aj od nej krajšia stane nezaujímavou. Predbežne bol on najskvelejšou partiou v meste, dobre im padlo a lahodilo veriť v razom vzplanúcu lásku.Hľadeli na neho dievčatá každého postavenia. Primerané jeho postaveniu a bohatšie s oprávnenou a požadujúcou úfnosťou. Nižšieho pôvodu len s bojazlivou, tajnou, prosiacou nádejou. Ale každej dobre padla osobitná nádej.Len jedna hľadela na neho so smutnou vážnosťou. Stála vo výklenku zatvoreného obloka v takej diaľke, že ju nemohol zbadať. Ale to len preto, že pokladala za zbytočné predstihovať svoje družky. Ona si mohla dovoliť ukázať sa naposledy, lebo bola najkrajšia.Keďže aj ona striehla pri obloku, dokazovalo to, že aj ona čakala tohto človeka. Čakala v ňom toho, koho v každom novoprichádzajúcom, s horlivosťou a netrpezlivosťou devy, ktorej vydaj znamená aj životnú existenciu, lebo márne hľadala v rámci malého mesta muža, ktorý by bol i pre ňu v každom ohľade súci. Sprevádzala ho so zamračenými očami, čo znamenalo, že sa znovu sklamala. Ale to nové sklamanie účinkovalo na ňu tak ako predošlé. Nemohla ho mierniť novými budiacimi sa nádejami. Zavládla v nej beznádejná ochabnutosť a vysilenie z márneho čakania ju hnalo, ťahalo k prechádzajúcemu sa. Stislo jej srdce. Zatušila, že jeho príchod ju skláti a pohnúc k pokonaniu, oberie ju o víťazné šťastie ženy, ktorá všetko obsiahla.*Podvečer sa naplnil park prechádzajúcimi.Hornatý vyšiel tiež, aby si prehliadol prechádzajúce sa obecenstvo, najmä dievčatá, či sa nájde medzi nimi pozoruhodná.Pri bráne parku sa stretol s mladým mešťanostom. Vošli spolu. Niekoľko ráz sa prešli. Potom si sadli na lavicu.Kým si posadali, mešťanosta, vidiac, že jeho spoločník sa obzrel za jednou devou, úslužne navrhol:— Stadiaľto môžeme pohodlne pozorovať dievčatá. V malom meste je i to zábava. A veľmi milá zábava.Len čo sa umiestili, približovalo sa krásne, plavé dievča v spoločnosti istého mladého človeka.Keď išli vedľa nich, ani letmo nepozrela na advokáta, akoby to ani nebola tá, ktorá jedine pocítila, že jeho príchod osudne zasiahne do jej života. Keď prívetivo odpovedala na pozdravenie, dbala, aby neprezradila, že už vie, kto je ten cudzinec.Hornatý hľadel s obdivom za ňou a hneval sa, že si ho ani nevšimla.Mešťanosta, vidiac jeho obdiv, usmievavo vysvetľoval:— Tá je najkrajšia.Hornatý ju sprevádzal zrakom až na koniec parku. A keď sa obrátila späť, už ju čakali jeho oči.Dievča sa tak očarujúco usmievalo a štebotalo, tak jemne kráčalo, akoby sa prechádzalo pred porotou závodov o krásu. A robilo to takým spôsobom, akoby tým chcelo získať nie nového prisťahovalca, ale len svojho sprievodcu.Hornatého naraz začalo niečo znepokojovať. Nepriaznivo pozrel na mladíka a spýtal sa svojho spoločníka:— Kto je ten mladík?Mešťanosta sa usmial a významne pokyvujúc hlavou na znak, že pochopil, čo sa skrýva za otázkou, upokojil ho:— Je ešte len poslucháčom práv.Potom ho dobroprajne upozorňoval:— Dievča je dcérou okresného sudcu. Ale veno má veľmi malé. Sotva niečo…Keď videl, že Hornatý i po tom upozornení obdivuje dievča, s úsmevom si myslel:— Niečo sa chystá… Môžbyť sa i stane…A už vopred sa radoval, že sa zas stane niečo, čo trošku obživí jednotvárnosť mestečka…Vtom prešla popred nich druhá neobyčajná, počerná deva.Tá nebola krásna. Neobyčajné na nej bolo len to, že prešla nedbalo a ľahostajne medzi prechádzajúcimi sa. Park neznamenal pre ňu javisko, kde sa mohla ukazovať a hrať úlohy pre iných. Ona mala osobitné cesty a nedajúc nič na mienku zástupu, chodievala po nich.Hornatý nemohol ani tú odbaviť pohľadom, patriacim priemerným dievčatám. A aby obrátil reč na ňu, poznamenal:— A tá je najpoprednejšia…Mešťanosta sa hlasne rozosmial:— To si veru pekne uhádol!Znovu sa zasmial a trošku znevažujúco dodal:— Len najmúdrejšia.Advokátove oči sa záujmom zablysli.Ale mešťanosta necenil dievča natoľko, aby uznal za hodné uspokojiť jeho zvedavosť bez spytovania sa. Vrátil sa k jeho poznámke a dal na ňu odpoveď so smiechom, akoby ho veľmi zabávala:— Zo stolárskej dielne vyrastená poprednosť.Nezjavila sa nová zvláštnosť, ktorá by bola mohla odvrátiť ich pozornosť od najmúdrejšej — najkrajšia takticky prechádzala sa za ich chrbtom. — Hornatý sa ďalej zaujímal:— A v čom sa javí jej rozumnosť?Mešťanosta zvraštil čelo a povedal:— O tom by sa dalo veľa rozprávať. Je poslucháčkou univerzity. Ale to by nebolo ešte nič zvláštne. I ja mám dokončené univerzitné štúdiá, a preto nie som paradoxný. Zmestím sa do nášho mestečka a dobre sa v ňom cítim. Ale jej je u nás tesno. Chcela by sa rozložiť po celej krajine. A horko-ťažko napísala niekoľko rozprávok. A že sa jej ich podarilo v akýchsi novinách umiestniť — na akej kultúrnej úrovni stoja tie noviny, môžeme si myslieť, že sa jej podarilo, možno len z iných diel odcudzujúc, napísať niekoľko riadkov, dala sa do písania celého románu.A s posmechom, zmiešaným so závisťou, pozeral za devou.Hornatý sa obzrel tiež tým smerom, či nejde naspäť, aby si ju dôkladnejšie mohol obzrieť. Ešte nebýval dosť dlho v meste, aby si mohol osvojiť zmýšľanie jeho obyvateľov. A keď posmešným hlasom prehovoril, jeho posmech netýkal sa dievčaťa, len predpokladanej mienky;— Ozaj, musí byť veľmi nerozvážna.Mešťanosta nemal jemne rozoznávajúci zmysel, aby to mohol pocítiť. A nadšene sa spýtal, opätovne sa chcejúc kochať v uznaní svojej mienky:— Všakže?Lichotilo mu, že i z druhého kraja prichádzajúci, ktorý nemal ešte čas ani príležitosť pocítiť devinu duchovnú prevahu, hnevať sa na ňu a búriť sa proti nej, už s ním súhlasí. Mienka nových ľudí vždy imponuje. A dostal novú príčinu vysmievať devu.— Jej vypínavosť neberie nik vážne. Každý sa jej len smeje. Veď je to do puknutia, keď stolárova dcéra premietava idey vo vatre stružlín…A obzrel sa, či nejde naspäť, aby ju mohol vítať a sprevádzať smiechom, ktorý súvisel s bezhlasným smiechom celého mesta a schválil ho i nový prisťahovalec.Ale ona sa nevrátila. Neprechádzala sa, len prešla cez park, lebo jej padol do cesty.Miesto nej približovalo sa iné dievča. Naoko nevynikalo. Bolo to obyčajné, úhľadné plavé dievča. A mešťanostova tvár jednako zvážnela hlbokou úctou. A skoro šeptom povedal:— A tá je najbohatšia.Keď išla vedľa nich, úctivo sa jej poklonil a len čo sa vzdialila, so zvláštnou hrdosťou opakoval:— Je bohatá, úhľadná a z lepšieho rodu.Hornatý zadumane hľadel za ňou, hoci účinkovala na neho len imponujúcim dojmom bohatstva. Ten dojem stačil upútať jeho pozornosť.Mešťanosta podozrivo a trošku žiarlivo skúmal, aký dojem urobila na neho. Potom, prezrádzajúc, prečo vypočítal tak hrdo a horlivo jej prednosti a napomínajúc ho, aby sa neobťažoval daromnými nádejami, riekol:— Ale o ňu sa už ja uchádzam.Hornatý sa s prevahou usmieval. Devin pohľad, ktorým blysla na mešťanostu, nič nesľúbil. Bolo teda zrejmé, že on, ktorý nestratil zaujímavosť zovšednením, môže mať viacej výhľadov na úspech, ako ten, ktorý bol už dávno známy a márne sa uchádzal až dosiaľ.Ani to dievča sa nevrátilo. Prešlo na korzo.Mešťanosta blažene konštatoval, že sa nevrátila kvôli novému mužskému, hoci pri inej príležitosti bolo by ho veľmi zarmútilo, keby nebola prešla opätovne vedľa nich.Ale Hornatý necítil sa opomenutý. Pochopil, že najbohatšia deva si je vedomá toho, že sa nemusí ponúkať. Ju budú hľadať. Jej osobné čaro nebolo také mocné, že by mu mohla zle padnúť jej nevšímavosť.Len čo zmizla, mešťanosta navrhol:— Nemáme už viac vynikajúcich dievčat, pozorujme teraz priemerné.A usmial sa. Mešťania mali charakteristicky primitívnu obyčaj: všetko sprevádzať, rozriešiť a odbaviť smiechom.Hornatý si ostatné dievčatá ani nevšimol. Pred jeho duševným zrakom sa vznášali len tie vynikajúce, spolu a každá osobitne. Preplnený vypínavosťou novopovýšenosti, uznal len tie za seba hodné.*Mesto bolo obkolesené ovocnými záhradami.Oršinský, otec najkrajšej devy, mal tiež ovocnú záhradu. A Hornatý tam obyčajne v spoločnosti dám strávil popoludnie.Ako začiatočník, mal ešte prázdne a nudné hodiny, ktoré mu dobre padlo stráviť v ženskej spoločnosti. Pokladal to za najpríjemnejšiu zábavu v jednotvárnosti malého mesta. Okrem toho sa cítil zaviazaný Oršinskému, ktorý mu poslal už viac klientov. A myslel si, že plní len príjemnú povinnosť, keď zabáva dámy Oršinského. Nepozorovateľne príjemne bolo sedieť spolu s nimi v záhrade, ozdobenej nádherou leta, cítiac, že ani ich dobroprajnú srdečnosť, ani jeho zabávajúcu ochotnosť nekalí bočný úmysel.Nebol by však patril medzi opatrných ľudí, keby bol mohol dlho nerušene požívať to šťastie a nebolo by vzbudilo jeho podozrenie, že rodina Oršinských ho vždy väčšmi a väčšmi vyznačuje, ako v rodinnom kruhu, tak aj v spoločnosti.A s obozretnosťou opatrných ľudí začal hľadať príčiny. Vedie ich len nezištná sympatia, či nejaký osobný záujem? Alebo im lichotí, že sa môžu honosiť spoločnosťou nového človeka?Kým sa zhovárali o veciach nepatrných a ľahostajných pre ich osudy, šťastlivosť popoludnia si znepokojoval tým, že podozrivo skúmal každý pohyb, pohľad, každé slovo pani Oršinskej. Ženské, najmä matky, sa vo svojej horlivosti ľahšie prezradia. A dotiaľ číhal, kým nezachytil jej láskavý pohľad, ktorým ho už otvorene spojovala so svojou dcérou a tešila sa v nich.Neprial si vziať za ženu chudobnú devu. Chystal sa bohato oženiť, aby si podržal prvenstvo a smerodajnosť v meste. Preto potvrdenie jeho podozrenia sa ho veľmi nemilo dotklo. Ale nepochopil správne ich položenie, ktoré sa tým stalo veľmi háklivým. Nepocítil ešte nebezpečenstvo, skrývajúce sa v častom spolubytí s Belkou Oršinskou, pretože neuznal, že príjemný pocit, ktorý sa ho zmocňoval v jej spoločnosti, je teplejší a mocnejší, ako môže budiť najmilšia neutrálna spoločnosť. Neuznal to, lebo mu to nebolo po vôli. A nemohlo ho ani napomínať, aby sa chránil. Len preto pokladal úmysel pani Oršinskej za nepriaznivý, že ho mohol obrať o príjemnú zábavu a nezištné priateľstvo.Cítil, že by mu bolo veľmi nemilé zrieknuť sa toho. Preto pokladal za najsprávnejšie dať im zaobalene na vedomie, že sa nebude ženiť. Po tom osvedčení, ako rozumní ľudia, nebudú s ním počítať. A keďže patria do jednej spoločnosti, nemôžu ho preto vyobcovať zo svojho domu. A po krátkom zazlievaní nastane medzi nimi znova predošlý správny pomer. Ale keď to zamešká, schváti a potvrdí ich nádej, napokon sám bude musieť vystať z ich domu.Od toho času poctivo číhal na príležitosť, aby mohol čím skôr uviesť háklivú vec hladko do poriadku. Len tak priamo ich nechcel odvrhnúť.*Istého odpoludnia majiteľ susednej záhrady zavolal pani Oršinskú do svojej záhrady, aby obzrela prvú úrodu mladej jablone.Pani prešla k susedovi a Hornatý ostal sám s Belkou.Keby ho nebolo prenasledovalo podozrenie, či Belka tiež súhlasí s matkinými plánmi, bol by si musel všimnúť a uvažujúc ako opatrný človek, bol by mohol rozmýšľať o tom, že ostať osamote s Belkou, už samo o sebe ho naplnilo sladkou rozkošou, hoci nič nečakali od tej samoty a len mlčky hľadeli na seba. Upodozrievajúca myšlienka odvrátila však jeho pozornosť od vlastných citov a prinútila ho, aby aj osamote s ňou skúmal v jej očiach len to, či je jeho podozrenie oprávnené. Veď keby ona nesúhlasila s matkou, veľmi by sa mu obľahčilo položenie a zbytočná by bola obozretnosť.Belka sa však vedela lepšie opanovať ako jej mať. A on neostal múdrejší.Po krátkom mlčaní celkom nepredpojate sa spýtala:— Nie je vám ľúto, že ste si v takom malom meste otvorili kanceláriu? Tu nemôžete mať také senzačné pravoty a taký veľký dôchodok ako vo veľkom meste.Otázka mu práve dobre prišla. Odpovedajúc na ňu zaobalene, akoby ani nie naschvál, môže upozorniť dievča, že daromná je ich nádej. Keď už má príležitosť, využije ju, či je to potrebné alebo nie.A číhajúc na dojem povedal:— Toľko len zarobím, koľko budem potrebovať pre seba. A ženiť sa nebudem.Belka sklopila na minútku oči, aby nemohol zbadať v nich posmech, ktorým sprevádzala svoje myšlienky, vyvolané jeho osvedčením:„Chce ma upozorniť, aby som nesiahla na neho. Keby som mohla i ja voliť po svojej vôli, bolo by zbytočné ma na to upozorňovať.“Len potom zdvihla zrak k nemu, aby tendenčne odpovedala:— Máte pravdu, keď sa nebudete ženiť. V tom súhlasím s vami. Veď ani ja sa nechystám vydať.Hornatý chápal, že ho rozumela a len preto mu to odvetila, aby ho uspokojila, že sa nemá čo obávať. Mal sa radovať z tej odpovede, a jednako ho mrzelo, že tak veselo a nepredpojate mu to povedala do očí. Ale hneď, potešujúc sa, myslel si:„Je múdre dievča. Dá sa s ňou zhovárať. Ako taká lepšie mi zodpovie…“Belka sa za ten čas robila, akoby oberala úrodu najbližšej hrušky a ďalej dumala:„Akoby to od neho záviselo a nie od okolností, že život a akási pútajúca malomyseľnosť, ktorá vznikla zo sklamania a márneho čakania ma núti, aby som sa uspokojila s osobou prijateľnou zo všeobecného stanoviska. A ohradzuje sa, ako by to, že nemá vlôh splniť moje sny a túžby po niečom vyššom, nielen odo mňa, ale i od neho vyžadovalo obeť. Ale jeho povolaním bude len to, aby nebadane zapletúc sa do môjho osídla, stal sa šťastným.“Zdalo sa, že sa nemajú jeden druhého čo obávať. Boli presvedčení, že vzájomne pochopili a uverili zaobalené odmietnutie. A to povedomie dodalo im prevahu, istotu, smelosť a urobilo ich neodolateľnými voči sebe. A kým sa zdanlivo nepredpojate zhovárali o obyčajoch a udalostiach mestečka, obaja v hĺbke duše ďalej plietli myšlienky a utvárali si z nich mienky.On, akoby mu v duši niečo jednako len nenapredovalo rovnobežne s jeho vôľou a úmyslom, obzrel sa po záhrade a myslel si:„Majú len jeden dom a túto záhradu. A na to sú štyri deti. Jednému sa veru málo ujde.“A cítil, že tá okolnosť je veľmi zroňujúca.Dievča potajomky skúmalo mládenca, či by si ho bolo ťažko podmaniť proti jeho vôli. A najočarujúcejšími pohľadmi a úsmevmi vyskúšalo jeho pozorujúcu schopnosť. Pri každom pokuse sa zdalo, akoby s niečím zápasil. A dievča ustálilo:„Nebude veľmi ťažko dať si s ním rady.“Napokon všetky ich bočné myšlienky, pochybnosti, snahy a porovnania topili sa v tichej blaženosti. A tešili sa, že sa všetko tak šťastlivo medzi nimi vyrovnalo.Matka sa vrátila. Začatým tónom pokračovali v rozhovore. Pritom sa tak dobre cítili, akoby spoločnou túžbou všetkých bolo, aby tak spolu ostali až do konca.A spolu zostali, kým sa nezvečerilo. Vo svetle mesiaca sa vrátili domov.Belka a Milan šli so žiariacimi tvárami.Belka, sledujúc vývin svojich citov, myslela si cestou:„Možno ho budem aj ľúbiť, hoci on nie je ten, koho som čakala. Zákon mladosti ma núti milovať. A nemám dosť sily, aby som, odporujúc blízkym vplyvom, až do konca podržiavala svoje city tomu, po ktorom túžim vo svojich snoch, ale možno sa s ním ani nezídem.“Keď sa lúčili, jeho city cestou vybúšili v obyčajnej, vrelej túžbe: pritiahnuť k sebe devine ruky a viac ich nepustiť…Ustrnutý bežal domov. Konečne pocítil, že zabávať sa s najkrajšou devou je veľmi nebezpečné. Uznal, že sa zaplietol hlbšie do veci, ako chcel. A nebol by obozretným človekom, keby sa bol poddal bez boja a nehľadal protiliek. Celý večer hútal a prišiel na to, že najúčinnejším protiliekom bude, keď sa začne zaoberať druhou.A za najspôsobilejšiu na to pokladal najmúdrejšiu devu. Tá iste bude mať schopnosť, zaujímavosť a silu — na čo priemerné dievčatá neboli by schopné — aby ho priviedla zo zhubného a nebezpečného ovzdušia krásy na istú, triezvu, zaujímavú pôdu ducha.*Hľadal príležitosť a spôsob, aby sa mohol zoznámiť s najmúdrejšou devou.Najjednoduchší spôsob, aby ich ako nový prisťahovalec navštívil, nechcel použiť, veď oni neprislúchali k mestskej elite. Nechcel chodievať k nim, veď by to mohli zle rozumieť. Ale mimo ich domu bol by sa rád s ňou zabával. A čakal šťastnú náhodu, ktorá by ho s ňou zviedla.Za ten čas, blažené chvíle, ktoré strávil v spoločnosti najkrajšej devy, sa tomu protivili a ťahali ho naspäť. Ale on sa utešoval, že zabávať sa s najmúdrejšou bude ešte príjemnejšie. Veď, ako nadaná, je iste mnohostranná a časom sa bude i pri nej príjemne cítiť, a čo je hlavné, aj voľnejšie…O niekoľko dní sedel so svojím koncipientom v parku.O chvíľku vošla do parku najmúdrejšia deva.Hornatý povedal:— Chcel by som sa zoznámiť s tým dievčaťom. Len neviem, kde a ako…Koncipient sa huncútsky usmial, keď počul vyrieknuť žiadosť hlasom a slovami, akoby bola reč o deve, ktorá sa môže cítiť poctená, že sa chce s ňou oboznámiť. A odpovedal primerane žiadosti:— To je najľahšie. U nás sa môžeme oboznámiť s dievčatami, najmä nižšieho rodu, celkom po domácky i v parku, len nech nás má kto predstaviť. A potom môžeme sa s nimi zabávať bez toho, aby sme chodili k nim. A to je najpohodlnejší spôsob, lebo nezaväzuje. Poznám Máriu, spolu sme boli na univerzite. Keď si to želáte, predstavím vás jej.— Prosím vás…Vstali, chytili sa pod pazuchy a vzbudzujúc všeobecnú pozornosť, šli k Márii Matúšovej, poslucháčke filozofie.Keď došli k nej, koncipient začal:— Mária, dovoľte, aby som vám predstavil svojho prednostu Milana Hornatého. Debatovali sme o tom, aké zamestnania sú pre ženy najvhodnejšie. Nemohli sme sa dohodnúť, preto pán advokát by rád počul aj vašu mienku, veď vy z povolania študujete riešenie týchto otázok.Mária pozrela na Hornatého. Jej pohľad bo prenikavý, a on sa začal cítiť veľmi nepohodlne a rozpačito. Z jeho rozpakov a z huncútskeho úsmevu koncipienta, ktorého tiež pozorovala, pochopila, že sa ani nehádali, len advokát sa chcel s ňou zoznámiť, obíduc spoločenské spôsoby. Hľadali na to spôsob a dôvod, a keď našli spôsob, chytili sa tej otázky, lebo je taká všeobecná, že mohla im naponáhle na um prísť.Pohli sa.Mária, robiac sa, že nič nezbadala, s letmým úsmevom odpovedala:— Miesto toho, aby som kriticky rozoberala práce a zamestnania, každej ženskej darujem úplnú slobodu a právo, aby si sama vyvolila zamestnanie a prácu, ktorá je pre ňu primeraná a ktorej je schopná. A nech je to práca akákoľvek, keď si ju sama vyvolí, dobre ju vykoná a je spokojná s ňou, nik nemôže mať proti tomu námietky.Hornatý sa radoval, že koncipient tak šikovne vykonal svoju úlohu. Nebyť toho, teraz by sa musel zahanbene ospravedlňovať. Veď tú devu by neuspokojil fakt, že sa chcel s ňou oboznámiť, ani by jej nelichotil a nemohol by zoznámenie začať gašparkovským táraním.Napnuto sa spýtal:— Tak jednoducho rozlúštite otázku?— Jednoducho a prirodzene, veď i ja požadujem to právo a voľnosť.A naozaj prosto a prirodzene znelo, čo povedala. Nejavila sa v tom vypínavosť mudráctva.Hornatý napolo prišiel k sebe a zdvorilo povedal:— Keď som sa tu usadil, ani som nemyslel, že budem mať šťastie zoznámiť sa s takým vynikajúcim dievčaťom.Mária žartovným hlasom odvetila:— Mysleli ste, že príduc z cudziny a k tomu ešte z väčšieho mesta, vy tu budete najvynikajúcejším a najobdivuhodnejším človekom. A že som vás prevýšila, bude na vás moja prítomnosť veľmi nepohodlne a nepríjemne pôsobiť. Aj vy sa obrátite proti mne, podľa spôsobu mestských.Koncipient striehol so skrytým úsmevom na účinok v tvári Hornatého. Stál ešte pod vplyvom univerzitných rokov a na Máriu nehľadel okuliarmi obmedzeného a zaostalého mesta.Advokát sa nasilu usmial a povedal:— Rozprávajte mi niečo o svojich spisoch, aby som vám mohol dokázať, že viem a aj vás budem oceňovať.Mária zvážnela.— O svojich spisoch nerozprávam. Vždy som obanovala, keď som o nich čo len slovo povedala.Hornatý tichúčko sa spýtal:— I mňa len natoľko oceňujete?— Ešte neviem, nakoľko vás môžem ceniť a vám dôverovať, — odpovedala Mária úprimne a otvorene, — ešte ste neprestáli skúšku, na čiu stranu sa postavíte v spore medzi mnou a mešťanmi.Advokáta urážal tón, akým o ňom hovorila, veď ona bola prvá v meste, ktorá sa mu odvážila odporovať. A zazlievavo odvetil:— Ste priveľmi úprimná…Dievča usmievavo vysvetľovalo:— Vo svojich spisoch odovzdám človečenstvu svoje zmýšľanie, dušu a srdce, otvorené dokorán. Ako by som to dokázala, keby ma príroda nebola obdarovala úprimnosťou najvyššieho stupňa. Ale naši mešťania mi jednako neveria. Neuznajú ma v tej podobe. Podľa svojej miery a schopnosti sfalšujú moju individualitu a len ako taká jestvujem pre nich.A zasmiala sa odpúšťajúcim, uľaveným pohŕdaním.Hornatý ďalej protirečil:— Vy beriete mienku mesta veľmi naľahko. Ale i ona padá na váhu.Dievča zvážnelo.— Nemôžu mi ňou škodiť. Moje ciele a úmysly sa nekončia medzi nimi, a preto ma nemôžu súdiť. Môžem ich teda brať na ľahkú váhu. A odpúšťam im, lebo až k pôvodu môžem sledovať ich naháňanie sa a znechucujúcu námahu voči mne…Chvíľku prestala hovoriť. Potom vysvetľujúcim hlasom pokračovala:— Žijem medzi ľuďmi a pripravujem sa na povolanie, ktoré presahuje ich obzor. Z nízkeho, obmedzeného a obyčajného stanoviska polointeligencie hľadia a posudzujú moje vysoko siahajúce úsilie. Považujú za veľmi čudné a nepochopiteľné, že sa snažím o niečo, bez čoho ľudia ich formátu cítia sa celkom spokojní, blažení a pyšní. Ale súčasne ich aj popudzujem a hnevám, že sa chcem stať tým, kam by sa oni nikdy nemohli vyšvihnúť. Uráža ich, pôsobí na nich znevažujúco, že sa neuspokojím s ich hodnosťami, ale oddeľujem sa od nich a prevýšim ich. A musia sa brániť, ohradzovať a pochybovať o mojej nadanosti, a dobre im padne a teší ich aspoň medzi sebou teoreticky trhať ma naspäť k sebe. Zrútia ma duševne a rozumove na svoju úroveň a stanovisko a tak ma ohovárajú a vysmievajú, ako by ani nešlo o mňa, ale o nich. Ako by som sa bola opovážila písať, ako im rovná…Rozhovor nevzbudil v advokátovi spolupatričnosť, ba ani možnosť zblížiť sa. A musela i na neho dráždivo účinkovať devina prevaha ako na ostatných mešťanov. Protivne účinkovalo na neho i to, že tak podceňujúco hovorí o mešťanoch, ktorí ho srdečne prijali, význačnou pozornosťou sprevádzajú každý jeho krok a ktorí sa mu zdajú jednako len bližší ako ona. A trošku posmešne jej vpadol do reči:— Hovoríte o nich tak, ako by ste im videli do duše…— Povedzte úprimne: akoby som si nemyslela, že im vidím do duše. A oprávnene si to môžem myslieť. Veď, ako by som mohla správne písať o ľudských problémoch, keby som nemala schopnosť vnikať do ľudskej prírody? Pre mňa ich odpor voči mne znamená len problém, o ktorom môžem rozjímať. Škodiť mi tým nemôžu, veď mňa budú právoplatne súdiť a ceniť podľa mojich spisov a nie podľa toho, aké postavenie a úctu dosiahnem v životnom kruhu malého mesta. Nemôžu ma teda zničiť, ale ani povzniesť. Svojou nízkou a nehodnou sudbou odsudzujú len seba…Spýtavo uprela oči na Hornatého. Čakala jeho súhlas alebo protidôkazy. Každé tvrdenie má svoje protidôkazy, ešte i najúplnejšia, najsvätejšia pravda. Debata je len hračkou rozličných ideí. A obyčajne zvíťazí ten, kto vie obratnejšie zvádzať a nie ten, kto má pravdu. A so záujmom čakala prejav jeho zmýšľania.Ale on, tváriac sa namrzene, mlčky kráčal po jej boku. A ona videla, že nie je hoden, aby mu odpustila spôsob jeho predstavenia sa a naďalej zachovala známosť. Hoci nepriľnul zrazu slepo k mienke mesta o nej, za krátky čas vplyv ducha malého mesta ho pretvorí a aj on sa obráti proti nej.A rýchle zmeneným hlasom povedala:— Rozlúštili sme záhadnú otázku. Okrem toho tárala som i o zbytočných veciach, nemá zmyslu, aby sme sa ďalej nudili.A odišla s hrdou ľahostajnosťou devy, ktorá nie je utisnutá jeho pomocou zvíťaziť a pozdvihnúť sa v živote, lebo vlastnou silou a schopnosťou môže to ďalej priviesť ako on.Hornatý ostal stáť ako obarený.Koncipient sa ho so škodoradostným, utlmeným úsmevom opýtal:— Nuž, ako sa vám páči?!— Je originálna, — odpovedal nevrlo Hornatý.A hrdo sa vyrovnajúc, prechádzal sa ďalej, aby nebolo vidieť na ňom, že ho ponížilo dievča, že nevytrvalo v prechádzke, aby sa čím dlhšie mohlo honosiť jeho spoločnosťou, ale ešte predčasne, podceňujúc význam jeho osobnosti, vzdialilo sa od neho. Len preto sa cítil ponížený.*Keď sa vrátil domov a osamote, nikým nevyrušovaný, uviedol naspäť do pamäti udalosti dňa, musel uznať, že hoci ho ináč na novom mieste sprevádza šťastie, u dievčat pochodil veľmi zle. A nemohol sa vymaniť spod ich účinku, aby sa mohol usmievavou prevahou povzniesť.Prvá, s ktorou sa chcel bez vážneho úmyslu zabávať, je oveľa krajšia, než aby sa mohol ňou zaoberať bez nebezpečenstva. A oveľa chudobnejšia, než by bolo rozumné vystaviť sa tomu nebezpečenstvu. Druhá deva je zas oveľa múdrejšia, ako by bolo potrebné, aby s ňou príjemne a nenútene mohol stráviť čas.Vybavil si ich spolu pred svoj duševný zrak. Vkus lákal ho k prvej, ale opatrnosť posielala ho k druhej. Tá druhá, hoci sa nemôže s ňou príjemne zabávať, môže mu byť dobrým ochrancom proti nerozumnej láske. Pri nej ho neohrozuje nebezpečenstvo lásky.A možné je, že druhé stretnutie s ňou by dopadlo už príjemnejšie. Ona akiste patrí k ženám, v ktorých, pod vplyvom ideí a požiadaviek terajších čias, vždy sa viac uplatní muž na úkor ženskej. A nespokojnosť, vyplývajúca z jej talentu, ju úplne zaviedla do toho prúdu.Pri prvom stretnutí sa mu akiste len z tej strany predstavila. Keby bola hovorila ako žena, celkom ináč by bola účinkovala. Aká zaujímavá zábava by teda bola prinútiť ju, aby sa predstavila ako žena v celej svojej podstate. A za ten čas mohol by ju i potrestať pre jej namyslené chovanie tým, že by ju pohol k láske.Aká by bola v láske? Len taká ako ostatné dievčatá? Alebo celkom iná?Záhadnosť a zaujímavosť obklopujúca jej bytosť znovu vyvolala jeho zvedavosť a oslabila príťažlivé čaro najkrajšej devy. A rozhodol sa, že jej predbežne prepáči namyslené chovanie a vytrvá pri nej, kým sa nezíde s dievčaťom, ktoré mu bude po vôli osobne, i hmotným položením.*A znova vyhľadával spoločnosť Márie. Keďže sa s ňou nestretol zaraz, to ho len väčšmi dráždilo, aby ju hľadal.Po niekoľkých dňoch zišiel sa s ňou v parku.Keď ju zbadal, pobral sa pružným krokom, aby sa k nej pripojil. Ale ona prešla vedľa neho, úmyselne ho nevidiac, aby ho znova ponížila, keďže pokladal za zbytočné voči nej zachovať formality panskej spoločnosti.Z tváre sa mu stratil úsmev a chvíľu meravo držal hore ruku, zdvihnutú ku klobúku.Keď sa spamätal, s nepríjemným prekvapením pozrel dookola, či mal ten výstup veľa svedkov.Len málo ľudí bolo v parku a zdalo sa, že ani tí nespozorovali nič.Nemohol sa tomu dlho tešiť, lebo po niekoľkých krokoch našiel sa v blízkosti Belky. Sedela na lavičke a s posmešnou škodoradosťou pozerala mu do očí.Pozabudnúc sa zastal. Urážlivé vyhýbanie Máriino a posmešná škodoradosť Belky trafili ho do živého. A oči sa mu dlhšie a hlbšie zabodli do jej očí, ako sa to svedčilo na verejnom mieste. Zbledol a bez pozdravenia sa obrátil a bežal domov.Posmešnou škodoradosťou Belky akoby bol dvojnásobne precítil zahanbenie, ktoré ho zastihlo. Akoby sa význam poníženia bol zväčšil, keď ho i Belka videla. A len preto účinkoval tak bôľne a zahanbujúce, že sa mu aj ona vysmievala.Jej škodoradosť ho súčasne upozornila, že nebola úprimná, keď ho zaobalene uspokojovala. Vystrela veru na neho sieť a raduje sa, že sa mu zmaril pokus zachrániť sa.A on sa znova našiel na bode, skade utekal: pod nebezpečným vplyvom Belky…Začal uvažovať, či je ten vplyv ozaj taký nebezpečný, aby ho mohol zaviesť k osudnej láske. Cítil, že hoci sa nepoddal láske úplne, je dostatočne naladený prijať ju. A aby podcenil význam svojich citov, snažil sa ich podľa svojho obozretného stanoviska vysvetliť a usporiadať.Možbyť, že Belka nie je výlučne na príčine, že sa jeho city tak vyvinuli. Len založenie istej životnej existencie oživilo v ňom združujúcu sa ľudskú povahu. To ho ženie k láske, ako k pripravovateľovi ženby. V terajšom citovom stave akiste by sa zaľúbil do ktorejkoľvek úhľadnej devy. Možno i do Márie, keby bola milšia a ženskejšia.Nesmie sa teda zanedbať a vydať sa náhode v takých rozhodujúcich chvíľach. Musí sa mať na pozore. Musí sa definitívne a násilne vymaniť spod Belkinho čara. A dať možnosť a príležitosť najbohatšej deve, aby ho donútila k rozumnej láske. Ženba s ňou bola by jeho cieľom primeraná.*Hornatý blažene sedel v spoločnosti dám, v elegantnom salóne bohatého zemského pána. A túžobne striehol v ich chovaní na znaky posmeľujúce a spolu aj prezrádzajúce, že vážne berú jeho približovanie. Ale darmo čakal, aby ho pripútalo k statkárovmu domu to, čo ho z domu okresného sudcu odradilo. Privítali ho vždy srdečne, ale len preto, lebo im zahnal nudu.Nuda malého mesta im veľmi ťažila dušu, ale nepokladali za hodné seba zahnať ju obvyklým malomestským spôsobom. Radšej sa nudili, ako by sa boli vmiešali do mestských zábav.Statkárova dcéra Adela začudovane sa ho spýtala:— Ako ste sa mohli odsúdiť celý svoj život stráviť v tomto malom meste?Hornatý sa nemilo zadivil. A bránil mesto s pocitom, že sa sám bráni:— I malé mesto má svoje prednosti, radosti a zábavy.Adela znevažujúco podotkla:— Ale sa nemôže ani porovnať s prednosťami, radosťami a zábavami veľkého mesta. A je veľmi nudné…— I vo veľkom meste sa nudia ľudia.— Ó… tam má aj nuda veľký štýl. Ale tu je všetko obyčajné.Z jej hlasu vialo úplné zneváženie malého mesta. Nehovorila s dobroprajnou prevahou tých, ktorí vyrástli duchovne z miery malého mesta, ako i Mária. Jej zneváženie pozostávalo z namyslenosti, pochádzajúcej z vonkajších predností a z hmotnej prevahy. Bola spojená podvedomou vzburou proti malému mestu, akoby cítila, že duch malého mesta mohol by ju časom zosadiť z jej umelej prevahy na svoju úroveň.Mať ju potešovala:— Zimnú sezónu strávime v Bratislave.Adeline oči sa túžobne zahľadeli do diaľky.Z jej hlasu a výrazu tváre mohol vycítiť, že celú svoju budúcnosť stavia na ten čas. Tam úfa nájsť toho, ktorý by ju konečne vyrval z malého mesta a zachránil ju od upadnutia. A ten, kto nie je schopný jej to podať, len ešte mocnejšie by ju znitoval s malým mestom, je jej ľahostajný, ba nemá ho za nič.Pochopil, keby ostala v malom meste, vzbura by pomaly zhasla a podľahla by okolnostiam. A keby získal jej lásku, šlo by to ešte ľahšie a skoršie. Ale nemal vôle vyčkať, kým dozrie ten obrat, lebo predvídal, že v istých obdobiach života jednako by sa len spamätala, že viac zaslúžila od života, ako sa jej dostalo. Potom by bol život s ňou trápny.A nežiadal si to manželstvo.*Pokorený opätovným nezdarom ustúpil.Tým ústupom sa dostal znova bližšie k Belke. Ale už sa nesnažil stavať znova hradby medzi ňu a seba. Akoby jeho odpor bol úplne skrotol v zahanbeniach nezdarov.Len by bol rád vedieť, ako by sa správala, keby vedela o jeho najnovšej nehode. Vzrástla by posmešná škodoradosť v jej očiach alebo znevážiac si ho úplne, odvrátila by sa od neho?!A náhle sa ho zmocnila veľká túžba, vyhľadať ju, aby sa mohol presvedčiť, či plápolá ešte v jej očiach posmešná škodoradosť. Cítil, že i tá maličkosť by ho zmierila s pomerami a urobila ho blaženým.V malom meste sa nemôže nič stať potajomky. Ba všetko zväčšované prechádza z úst do úst. Len dobré nerozširujú o tom, kto nie je im po vôli. Akiste doniesli už Belke zvesť o jeho častých návštevách u Adely. A keby sa jednako len vrátil k nej, všetko by pochopila.A šiel do Oršinských.Belka sedela pri záhradnom stolíku na dvore a čítala. Keď došiel, nevoviedla ho dnu, ukázala mu na stoličku oproti, aby si sadol, akoby si žiadala byť s ním osamote. Posmešná škodoradosť už nežiarila z jej očí. Bola veľmi vážna, skoro dojatá, pod dojmom čítania.Hornatý sa zaujímal o knižku.Belka mu ju odovzdala otvorenú, upozorňujúc ho na umeleckosť ilustrácie, v ktorej sa akurát kochala, keď prišiel.Hornatý vzal knihu do ruky a dlho pozeral na obrázok bez toho, aby vyjadril svoju mienku.Nemohli prísť k slovu. Tichá blaženosť zavládla v nich a urobila ich nemými, že konečne po toľkom obchádzaní, jednako sa len zišli.Hornatý pozeral na obrázok, ale ho nevidel.Dievča trpezlivo čakalo, kým sa ozve. Pocítila vážnosť chvíle. Hľadela na neho. Vedela o jeho pokusoch u Adely. Poznala jej zmýšľanie a tušila, ako sa mohli skončiť tie pokusy. A akoby sa chystala odpovedať i na pochybnosti, ktoré mohlo v ňom vzbudiť Adelino zmýšľanie, myslela si:„Vrátil sa ku mne a ja ho prijmem späť. Odpustím mu, že sa bránil. Možno to robil zo závažnej príčiny, a aj ja ho len preto prijímam späť, lebo nie som hrdinsky obetavá, aby som sa na bode čakania obetovala svojim vzletným snom a túžbam. A behať za nimi, vynútiť si ich od života nebola by som schopná. Nemám na to odvahu, silu, nadanosť, ani hmotné prostriedky. A musím na všetky nepríjemnosti zabudnúť, všetko odpustiť, aby som ho mohla prijať a byť s ním blažená.Zostaviť našu blaženosť a udržať ju, to budem schopná. Budem vedieť umiestiť ju v malom meste bez toho, aby sme klesli na jeho všeobecnú úroveň. Každé obývané miesto má svoju všeobecnú duševnú úroveň. Malé mesto má menšiu a nižšiu ako veľké. Duch ľudí, akých potrebuje rozmer malomestského života, nemôže vytvoriť vyššiu všeobecnú úroveň, ale nemusí zostať na tej úrovni každý, kto žije v malom meste. Jednotlivci si môžu utvoriť vyššiu duševnú úroveň. Nedovolím, aby sa on úplne vlial do všeobecného rázu nášho mestečka. Budem vládnuť mocou, aby som ho pozdvihla k sebe bez toho, že by som mu pokazila život. Moja úroveň nie je natoľko vzdialená, aby sme sa na nej cítili osamotene a nenašli svoje miesto v malom meste. I pri našom vznešenom žití a zmýšľaní budeme môcť harmonicky nažívať s mešťanmi a dobre sa cítiť medzi nimi…“Hornatý si zas myslel:Nič preto, že Belka nie je bohatá. Mám toľko majetku, aby som sa šťastlivo a bez starostí mohol prebiť cez ťažkosti začiatku. Aj keď mi ženbou nepribudne majetku, aspoň budem s Belkou blažený…A hoci svoje myšlienky nevyjadrili ešte nahlas, obaja cítili, že ich životy sa už neviditeľne spojili.

Cirbusova_Najkrajsia-najmudrejsia-najbohatsia.txt

I.Už nadišiel čas školských zápisov. V jelšavskom mlyne paholok ešte potme večer umýval múkou a prachom zapadnutý vozík. Ráno včas vstal a viac, ako inokedy kefoval kone, čo tieto nepríjemne šteklilo.Anton Ražný, nízky, okrúhly, bradatý pán otec tiež nepokojne kefoval na sebe v čeľadnej podľa vtedajšej módy vyšnurované háby, nepokojne vydával rozkazy na celý deň a tuho fajčil z vyrezávanej veľkej drevienky.Pani matka bola v druhej izbe zamestnaná Tonkom, ktorého od pár dní neprestávala poučovať, ako sa má chovať v škole, na ulici a ako bedliť na svoje zdravie.Tonko sa hneval už na to, ale nič nevravel. Pred rovesníkmi, služobníctvom bol hrdý, že ide do školy: bude v meste, budú mu dvojiť, bude mať vždy nové háby — pán; ale väčší mu bol žiaľ za maminkou, záhradkou, rybačkou a hrdlo mu držal ako v kliešťach.Na rozkaz pána otca a pri stálom upomínaní pani matky, aby ho neodreli, tovariš s kočišom, slúžkou a učňom vyniesli z izby veľký, nový, zelený kufor a vyložili ho na predok vozíka.Dievka vyniesla ešte batoh perín, že sa to už do vozíka skoro nevmestilo.Na kufor sadol kočiš, dnes tiež oprášený z múky, v čižmách a zástere. Kone už netrpezlive hrabaly.Pani matke triasol sa čierny čepček od plaču, keď sa pchali otec so synom na širokom mlynskom dvore k batohu perín na sedadlo.Dobre chované kone len ich tak vychytily, že pani matka až tak zhíkla.Pán Ražný sa ani neobzrel, Tonko sa od plaču nevládal a tak darmo pani matka volala, či má Tonko ručníček vo vrecku. Videla totiž, že si hánkami oči vytiera. Vozík bol už vybehol na tvrdú cestu, zahrčal a pán otec hodil iba rukou, že čo už tam po tom, sbohom! Mrzela ho celá škola preto, že pani matka chce dať Tonka nielen vzdelať, ale vyučiť všetky školy, aby bol fiškálom, doktorom, kňazom a ktovie ešte čím, len aby sa do mlyna viac nikdy nevrátil.Po ceste, keď sa Tonko vše len do plaču pustil, pán otec mu povedal, že sám pristal, aby teraz nefňukal. Alebo že ak sa mu páči, môžu sa vrátiť.„A čože ti tam konečne bude? U tetky, v meste, s chlapci, páni profesori dobrí. Vieš, tí páni, čo sa boli v lete aj na kyslé mlieko stavili.“Tonko sa zasmial, spomenúc si, že to boli milí páni, prihovárali sa mu, a keď mamka spomenula, že ho dajú k nim do školy na jeseň, sľubovali mu byť „kamarátmi“, ak sa bude dobre učiť.Bolo to počiatkom sedemdesiatych rokov.

Tajovsky_Zahalac.txt

Násilnícke1. Očujte vy radní páni, mávoMlynár zabil zemana.Nálezištia: Závody (Brat.), Zohor (Brat.), Verešvár (Nitr.)2. Až tam dole, čiernom leseJáger zavraždí dievča; toto pred smrťou volá na bratou, ktorí však už neskoro dobehnú.Nálezištia: Magurka (Liptov), Beluj (Hont), Cerovo (Hont), Špania Dolina (Zvol.), Prochot (Tek.)3. Ešte sme boli nad OrešaníRadočovani zabili Janka v bitke, na panských lúkach.Nálezište: Rybky (Nitr.)4. Zabili Janička, — mohol sa im nedať— mal dupľovku v rukách.Slov. Spevy II. 15.Nálezištia: Myjava (Nitr.), Buča (Zvol.)5. Zabili Janíčka pre šesťdesiať zlatýchHodili ho do Dunaja, kde zamrzol; matka oplakáva.Nálezištia: Orava, Viderník (Spiš), Breziny (Zvol.)6. Brezina, BrezinaMilá nájde milého na smrť raneného, ktorý potom v jej rukách skoná.Nálezište: Dejtáre (Brat.)7. Stojí f poli rokytaZ vojny prišli milý šabľou zakole milú.Nálezištia: Dojč (Nitr.), Budička (Zvol.)8. A tam dolu, na rovineVerbovník odvedie dievča a zavraždí v hore.Nálezište: Petrovice (Trenč.)9. Sedel Janko podľa vodyPrievozník zavraždí milú.J. Kollár: Zpievanky II. 28, Slov. Sp. III. 74.Nálezištia: Kalinovo. (Nov.), Cerovo (Hont.), Beluja (Hont.), H. Bzince (Trenč.)10. Čo sa stalo v Gajári?Zabil Janík Aničku — ona ho prosí, aby ju nezabíjal.Slov. Sp. II. 53.Nálezištia: Dojč (Nitr.), Švainsbach (Brat.), Mikušovce (Trenč.)11. Čo sa stalo v nove, v Kunišovom dvore?Ignác zabil Maru — dráby ho vedú v putách.Nálezište: Košariská (Nitr.)12. Čo stalo v noci, v mijesce Holomúci?— zabil Matúšek Magdalenku v noci, keď ho vyprevádzala. Jeho rodičia to schvaľujú; on oželel.Mat. Sb. II. 102, Mat. Arch. I. 1., 112.Nálezištia: Jablonica (Nitr.), Pečenice (Hont), Kalinové (Novohr.), Likávka (Lipt.)13. Terka, Terka, oblec šatyMilý vylúdi milú do hory, kde ju zavraždí.Nálezište: Donovaly (Zvol.)14. Jak je mesáčik vysokoMilá sama pobáda milého, aby ju zhodil z mosta dolu, ktorý ja potom zmárnil.Nálezištia: M. Hradná (Trenč.), Budička (Zvol.)15. Konopa, konopaJanko zastrelil Aničku pri stole, obesia ho.Nálezište: Dobroniva (Zvol.)16. Pri tej Nitre, pri vodeJaník zabil Aničku. Ona ho prosí, aby ju nechal pri živote.Mat. Arch. I, 1. 95.Nálezište: Západné Nitriansko

Medvecky_Sto-slovenskych-ludovych-balad-Nasilnicke.html.txt

Z cestovného denníka Janka BuoraCestovať a len cestovať bola moja vrúcna žiadosť, za ktorou som už odjakživa úprimne túžil. Na ktorú ale stranu sveta mám obrátiť svoje kroky? Táto otázka sa často pred myseľ moju predstavovala. Bolo to roku 1842 v mesiaci júni, keď ma tá myšlienka prerazila, aby som zaletel, kde moja rodinka slovenská v hlbinách Tatier odpočíva. A ja som letel ako orlík mladý za svojou mamičkou, aby som poznal tie kraje veselé, tie vŕšky vysoké, doliny hlboké, lúky meňavé a tie potôčiky hrmotné, o ktorých som už tak dávno dačo milého počúval. Nepridŕžala ma ani láska k rodičom, ani šľachetné a zamilované srdcia priateľov, ani to milé položenie kraja toho, v ktorom som sa zrodil. Bo presvedčený som bol o tom, že bežím a kráčam do náručia predrahých rodákov, ktorých aj so mnou jedna matka odchovala, matka naša Slávia.Prvé kroky ma z tichej doliny, kde dušu moju múzy od detinských časov kojili, kde som prvé semeno na poli duchovnom do vnútra svojho zasial a zočil, ta cez Bielu horu viedli. Biela hora je naozaj v peknom položení ležiaci vrch neďaleko úpätia Karpát, z ktorého výhľad krásny z jednej a z druhej naširoko-ďaleko rozsiate pole uhorské sa pred oči cestovateľa stavia. Z druhej strany ale vidieť nateraz smútiacu Moravu. Biela hora aj na históriu alebo dejepis veľmi účinkuje, bo tu kráľ Svätopluk slávne bojoval, tiež aj na básnika moc velikú má, bo sa smelo jak do tmavej predošlosti, tak do prítomnosti na krídlach živej obrazotvornosti pustiť a zaletieť môže. Biela hora je tiež ten povestný vrch, na ktorom sa slávny zbojník Rajnoha zdržiaval.So žalostným srdcom zanechal som tento vrch romantický a okolo Jablonice do Prietrže, kde náš ostrovtipný vlastenec Pauliny[1]je osídlený, som na noc dorazil. Som teda už v nitrianskej stolici, ktorá z ohľadu reči za najvzdelanejšiu od starcov a našincov dosiaľ považovaná býva. Prietrž leží v hlbokej doline a jej obyvateľom častými búrkami celé lúky navnivoč obracia. Kostol je tu veľký, takrečeno artikulárny, kde sa za predošlých čias zo všetkých strán Nitry k verejným službám božím pobožní ľudia schádzali. Meno Prietrž že dostala od voziarov, ktorí tak volali jedni na druhých „pridrž“! Po krátkom, ale jadrnom rozhovore odobrali sme sa každý na odpočinok. Naráno, keď sa už zore červenali a sláviky sa tu a kde ozývali, ja som ďalej kráčal pri peknej a jasnej neba žiare až na Brezovú.Brezová v hlbokej doline leží, tak akoby ani nikto o nej nemal vedieť, bo okolo vysokými vrcholci je obtočená, ktoré akoby stráž nad ňou viedli, čo je dôvodom toho, že v priepasti tej tichý, pracovitý a prostosrdečný ľud prebýva. A tak je, bo Brezovania sú statoční, prívetiví, dôverní a úctiví ľudia — a že z ohľadu cirkevných vecí sa také vzbúrenie bolo stalo, to sa len nevzdelanejšej čiastke, po kopaniciach sa zdržujúcej, pripísať musí. Obyvatelia najviac garbiarstvom sa zaneprázdňujú a veľmi veľký handel prevádzajú, takže keď sa dakto Brezovana na ceste postaveného opýta, kam ide, on mu odpovie, že len tu trochu do Pešti.Kraj okolo je síce neúrodný, ale práca veľká a usilovnosť to premáha, čo ale z jednej strany aj tým ohromným tučným a silným hovädám ich sa pripisuje, a z druhej čiastky, že bár aj búrka i víchrica často ich prácu pokazí, oni predsa to druhý aj tretí raz opraviť nezameškajú.Na tie vrchy takrečenou károu chodia, kde len jednu čiastku kôň ťahá, aby tým ľahšie a pohodlnejšie vyjsť mohol, kde ho určité miesto čaká. Ale veď aj v našich Slovenských národných novinách[2]moc pekného a chválitebného sme čítali o Brezovej, tak o jej duchu národnom sme sa tiež presvedčili, čoho dostatočným dôkazom je už dávno zriadená nedeľná škola. Zanecháme jej terajšie počínanie a len na ten čas sa spiatky obzrieme, keď som ja cez ňu cestoval. Našiel som tam vtedy ešte nášho milovaného, cirkvi a národu obetovaného muža, čo teraz v Hlbokom[3]do šíreho sveta pozerá a svoje žiary duchovné po Slovensku rozosiela — ešte ako kaplána na vinici božej pracujúceho.Ale ten deň bol práve dňom, v ktorom sa so svojimi sebe oddanými Brezovanmi lúčiť mal, súc totiž do Hlbokého za kňaza povolaný. Nejedna horká slza poliala posvätné miesto chrámu toho, keď sa z kazateľnice jeho smutný ohlas ozýval, nejedno srdce pocítilo bolesť veľkú nad budúcou stratou svojho pastiera, nejedna duša zaplakala nad odchodom jeho. Ako ale po nešporách do nedeľnej školy ľudstvo sa schádzalo, tu každý s ovesenou hlavou a krvavými očami svojho učiteľa očakával. Škola bola preplnená, keď sme do nej vchádzali, a jak náhle svoje trúchlivé slová s lúčením spojené vravieť začal, tu všetko akoby iskrou elektrickou prerazené pocítilo žalosť. Smútok a veľký bôľ prerážal zarmútené duše starcov aj mladíkov. Keď ale to povedal, že sa telom lúči, ale jeho duch že s nimi a pri nich zostane, tu rozžialené srdce ľahšie dýchať počalo. Po dokončenej zápalu plnej reči tamojší školský učiteľ pán Sucháč,[4]poďakujúc sa za jeho prácu a ustávanie na poli jak cirkevnom tak národnom, ducha i v búrkach a krútňaviciach divých stáleho mu prial, medzi priateľským a žalostným pohľadom lúčeniu tomuto blížiaca sa už tma koniec urobila. Na druhý deň s veľkým obecenstvom aj s priateľskými rozhovorkami zanechajúc, na vozy sa kládlo a my išli sme do Hlbokého, kde drahého nášho Miloslava sila ľudstva jak na vozoch tak na koňoch a v jednakom brezovskom čiernom obleku dvadsať bystrých mladíkov, ktorí z jeho duchovného semena úžitok brali, s ostatným sa poďakovaním odprevádzali. Ako sme do Hlbokého prišli, tu hlas zvonov a streľby nás privítali a po veselej rečnej zábave každý k svojim stranám sa odobral, prajúc Miloslavovi nášmu šťastie a hojné požehnanie. A tak teda tu ostávaj, ty kriesiteľ dosiaľ potlačeného, v kliatbe a v prachu len zemskom váľajúceho sa národa nášho! Spievaj, pracuj, napomáhaj vyslobodenie jeho a za dar toho dostaneš veniec neuvädlej pamiatky!Po tomto rozlúčení išiel som cez mestečko Senicu a ako to oni niekde menovať znajú — pol Viedne, kde ale nič zaujímavého som nenašiel. Veru, z ohľadu národnosti malý zápal len tu a kde v jednotlivých osobách vyblkoval. Tu už viac dajakú meštiansku pýchu a nadutosť, horedržanosť je badať. Nič mi zo Senice neostalo pamätného, ako že som poznal toho starčeka, ktorý za svoju usilovnosť a neúnavnú prácu zlatou medailou od jeho jasnosti je obdarovaný. Cestou do Sobotišťa som sa poobzeral, mysliac, že tam ukojím svoje pobúrené srdce. To sa aj stalo, bo vkročiac do chyže tamojšieho evanjelického učiteľa S. Ďurkoviča,[5]ako iskrou prerazený pocítil som radosť a potechu, vidiac jeho dcéru[6]šľachetnú v mravoch, horlivú v národnosti, prekvitajúcu v umeniach. Ťažko sa bolo lúčiť takému, ktorému srdce a láska pod nohy tŕnie kládli! Že ale som sa baviť nemohol, po vľúdnom a srdečnom ručičky stisnutí (!), poďakujúc sa za úctu mne preukázanú, som sa odobral. Ja konal som cestu do Holíča.Holíč je v tom pamätné mestečko, že je v ňom postavený kráľovský hrad, v ktorom kráľ často svoju letnú zábavu máva, bo leží neďaleko železnice, ktorá tadiaľto okolo do Olomouca sa ťahá. Prenocujúc tu u evanjelického farára, na východe slnka do Skalice som kráčal. Rovná cesta vŕbami vysadená pocestného dobre zabáva, skoro som do tohto slávneho kráľovského mesta dorazil. Ani sa nenazdajúc, už som pri jeho bráne odpočíval. Kraj okolo Skalice je pekný, z jednej strany po vŕškoch vinohrady sa rozprestierajú, z druhej sa rieka Morava po doline rozlieva.Nemajúc tu nikoho známeho, len sám som si poobzeral ulice mesta a to, čo sa v ňom pamätného nachádza. Zašiel som do evanjelického kostola, na kalváriu, na mestskú vežu, atď., pozrel som ten dom, v ktorom sa Belo Štvrtý (Slepý),[7]uhorský kráľ, narodil. Zašiel som k mútnej Morave, aby som poznal, ako narieka nad stratou svojej slávy. Po obede, ktorý som v hostinci odbavil, cez háje a hory, vŕšky a doliny v zamyslení kráčal som na Vrbovce. Súc tu neďaleko hranice, aby som rieknuť mohol, že som stál na moravskej strane, prekročil som medze a odtrhol pár kvietkov. Zase som išiel až do večera.Práve sa slnce za hory schovalo a deň pomaly míňať sa začínal, keď ja tu u môjho priateľa, evanjelického farára Bórika[8]som zastal, aby som mu do náručia letel, v úprimnosti ho objal a pozdravil. Tu som tiež našiel dve Slovenky, duše milé, ako keby mi naraz dve dennice boli zasvietili. S nimi som sa aj na druhý deň nevinne zabával a na pamiatku nášho videnia, sediac pri obede, srdiečko z chlebíka vyrezal a do servítky schoval, aby vedeli, že moje srdce cítilo čosi neobyčajného. Na tento detinský skutok sa aj teraz rozpomínam. Po milom oka mihnutí (!) a po priateľskom rozlúčení cez utešené romantické vŕšky a lúčiny do Starej Turej som sa poberal. A tu čo zočím? Vidím na pravej strane vypínať sa ako pyšnú pannu vŕšok, na ktorom zámok Branč je postavený. Akoby v rumách a rozvalinách svojich upomínal na predošlé časy, keď tu slávny Žižka a husiti bojovali. Chcel som ho bližšie poznať, že ale na noc do Myjavy som prísť chcel, tak mi to možné nebolo. Pri veselom speve a veselých myšlienkach som sa našiel aj na Turej Lúke.V Turej Lúke som sa len na malú chvíľu zastavil u tamojšieho pána rechtora evanjelického Hlaváčka z istých a dôležitých príčin. Bo cestovateľ všetko obzrieť musí, o čom chýr dajaký počuje, a ja čujúc o jeho dcérach čo veľkých Slovenkách, vkročil som do chyže, aby som sa tu oboznámil s nimi. A vskutku som veľké priateľstvo našiel, ako pri starých, tak obzvlášť pri mladých družičkách našich. Tu moje srdce silnejšie tĺcť počínalo (!), ale ja vidiac toto, aby som zle nepochodil, len ďalej kráčať som chcel, bo by som skoro tam aj na nocľah bol zostal.Deň sa k večeru chýlil a hviezdy nočné sa už tu i tu na oblohe mihotať počínali, keď som do Myjavy prišiel. Ach, Myjava, Myjava! Vitaj mi aj so synmi tvojimi, ktorých v svojom lone chováš! Tak som pozdravil to mesto čisto slovenské, ktoré už i tak z Orla tatranského je známe.Prenocujúc u jedného z mojich priateľov, s ktorým sme spolu kvietky duchovné na lúke umenia zbierali, dôverne aj od jeho pánov rodičov som bol prijatý. A ako o tomto, tak i o všetkých myjavských mešťanoch platí to, čo o Brezovanoch, že sú úctiví, priateľskí, za dobré skutky veľmi zaujatí, slovom statoční ľudia, ktorým dobré vychovávanie svojich dietok obzvlášť na srdci leží. Bo presvedčenosť nás učí, že z Myjavy najviac mladíkov na poli umenia sa vzdeláva, najviac mužov na poli cirkevnom pracuje, čo sčiastky z majetnosti, bo takrečenými pytlíky handel (obchod) prevádzajú, sčiastky z presvedčenia a šľachetného srdca pochádza. Myjava stojí ako centrum okolitých miest a dedín, veľmi príhodné miesto ako k zábavám, tak aj k druhým veciam, napríklad k vystaveniu národnej slovenskej školy, k zachovaniu starožitnosti, k hraniu divadelných hier, atď.Keby len cesty boli lepšie. Pre pešieho, pravda, nie je tak obtiažna, bo Slováci i tak sú pre svet stvorení, pri vrchoch odchovaní, a preto im to ani ťažko nepadne. Na voze ale už omnoho ťažšie to prichodí, a to tým viac, keď je namoknuté. Pozornosť tu zasluhuje tamojší evanjelický rechtor pán Martešík,[9]ktorý má rád mladých ľudí obojeho pohlavia. K nemu sa vždy mnoho mladých ľudí zvlášť v lete zíde, zhrnie, a on veľké útraty s ochotnosťou obetuje na rozveselenie duše a občerstvenie tela.Myjava je najväčšia obec, a tým aj najväčšia cirkev evanjelická v Nitrianskej stolici, kde okrem kňaza i pomocník alebo kaplán, odhodlaný muž za národ menom Ľ. Semian[10]duchovné semeno rozsieva. Neďaleko Myjavy sa vypína vysoký vrch Javorina.Keď som všetkých priateľov ponavštevoval a ešte jednu noc prenocoval, poberal som sa zavčas rána do Krajného. Aby som za chládku hodný kus ujsť mohol, veselou romantičnou a utešenou dolinou po kvetnatých lúčinách, tu i tam pri hrmotnom potôčiku po chodníku som kráčal až do samého Krajného. Krajné je dedinka nie veľmi veľká, ale široké kopanice v sebe obsahujúca, a preto dosť veľká obec. Tu som do evanjelickej fary k môjmu známemu, dobrému priateľovi pánovi Štefánikovi[11]vkročil. A čo tu vidím? Vidím tu mnoho ľudstva zhromaždeného, ktoré prichádzalo z okolitých miest a krajov, aby poslednú kresťanskú počestnosť zomretému školskému učiteľovi preukázalo.Spoločenstvo veľké a krásne v izbách, ale krásnejšie a bystrejšie ešte v kuchyni, kde tamojšieho notáriuša dcéruška a jej najlepšia priateľka obed pripravovali, hneď tam, hneď tu na jeleních nožičkách poskakujúc. Aby som svoje city ukojil, ktoré sa v mojom srdci v prvom okamihu budiť počínali, zašiel som do školy, aby som tiež na smútku domácom účasť vzal. Čujem tu plač a horekovanie, nepokojnosť so žiaľom spojenú ako dietok nie ešte vyrastených, tak obzvlášť opustenej a zanechanej matky.Ale hodina odbila, zvony na odchod zahučali a ľud kráčal pomaly s ovesenou smútiacou hlavou do kostola. Po žalospeve a trúchloreči kráčali sme na cinter, aby tam položené bolo do hrobu bezdušné telo učiteľa a starca vekom zošlého. Po pohrebe sa išlo na kar a po kare rozišli sa hostia každý k svojim domácim. Len mňa čosi podržalo, akoby moje srdce bolo sputnané, akoby sa nemohlo smelo pohybovať, kde si zažiada. A preto hľadal som príležitosť, aby som rozvlnené a vzbúrené ňadrá moje ukojil. A tu v okamihu stálo dievča pri mojom pravom boku, po ktorom som tak veľmi bol zatúžil a za ktorým túžiť neprestávam. Láska premáha množstvo hriechov, a preto som sa i ja zabavil tuná cez noc, aby som zažil sveta v mladosti.Triasli sa nohy moje, keď som do príbytku dievčiny vchádzal, a triaslo sa ešte viac srdce, keď som jej svoju lásku vyjavil. Skoro utíchlo zvlnenie naše, bo ma jej rodičia vďačne prijali. V tých najblaženejších radovánkach sme prežili hodinky dňa toho, v ktorom aj nejedna hubička sa v nenadálosti na ružové pery naše prilepila.Po obede sa išlo na blízky vrch Drienovicu, skadiaľ dobre vidieť bolo utešený kraj považský, ako sa ten náš Váh vinie a ako bystrým krokom beží do tichého Dunaja. Mrkať počínalo, keď sme sa k domu blížili. Bola noc. Bolo ráno. Prešiel zas deň a ja som sa hýbať ešte nemohol. Ale človek slabý, či nevieš nad sebou zvíťaziť, či nevládzeš skrotiť vášne a žiadosti tela svojho? Tak som sa sám seba spytoval, ale ťažko sa telu lúčiť, keď je aj duša prikutá.Slnko sa s prírodou zemskou rozlučovať započalo, keď som sa i ja pod košatou lipou pri oblokoch zasadenou lúčil. Mesiac so svojím vojskom nebeským na širokom modrom klenutí privítal tmavú zem, ticho panovalo po údolí a len tu a kde z ďalekých krajov zvučiaci hlas zvonov na ratoliestkach lipových sa pristavil, akoby načúval, čo si rozprávame, ako sa lúčime.Mesiac osvetľoval chodník a hviezdičky sprevádzali kroky moje ako strážni anjeli, aby sa mi dačo zlého neprihodilo. Ťažko je holúbkovi, keď zanechá holubičku, ešte ťažšie padne šuhajovi, keď svoju milú opustiť musí. Ja kráčam, stojím zamyslený, zas kráčam, pozriem do neba, poobzerám sa vôkol seba na tichosť svätú, premýšľam, sadnem, zaspím. Sladký sen zaujal myseľ moju a ranná dennica ma opatrovala ako jediná sestrička svojho milovaného brata. A len keď sa zlaté zore ukázali a papršleky slnečné zohrievali širokú hladinu zemskú, precitnem, vstanem, kráčam do Kostolného.V Kostolnom býva náš drahý spevec Ján Trokan,[12]ktorý ma ako Slováka a brata vďačne prijal. Po ňom mi tá večná pamiatka zostala, že som v jeho cirkvi po prvý raz slovo božie kázal. Po priateľskom rozhovore odobral som sa od nášho spevca a šiel pomedzi vrchy a dolinky ďalej. A tu zrazu zočím Čachtický zámok, v ktorom ukrutná Alžbeta Báthoryová[13]toľko nevinnej krvi vycedila, aby nešľachetnosti svojej zadosť urobiť mohla. Obrátim sa k nemu a takto zaspievam:Oj, ty hrade dávny, zlostnej ženy vina,nejedna ťa duša s trúchlosťou spomína.Bárskoľko storokov ty ešte potrváš,nikdaj hanu túto zo seba nestrháš.Vôkol teba smutné lietajú ohlasy,boh už raz zoslal pre nás lepšie časy.Aj naša sláva v rumoch skrytá leží,tak sa časy menia, tak tento svet beží.Cez Bzince na Nové Mesto som len tak preletel, bo sa mi príležitosť trafila a môj vozka tak chytro hnal, že sa zastavil až pri Váhu. Prevážajúc sa cez Váh, prvý raz pozdravil som vlnky jeho a prevezúc sa, dosť skoro sme boli v Beckove alebo v Bolondvároši, ako ho teraz menujú, pretože v dávnych časoch dáky blázon tam býval a ten na príkrej skale zámok dal vystaviť. Odtiaľ do Malých Stankoviec ešte na noc som išiel, a práve tma svojimi temnými krídlami prikryla okršlek zemský, keď som do dvora evanjelického pána farára Čendekoviča[14]vkročil. Tu som zažil veľmi veľkú zábavu, ako i každý cestovateľ, ktorý sa u neho zastaví. Na jeho žartovné anekdoty sa aj teraz rád rozpomínam, ktoré ma často preberú, keď sa v hlbokých myšlienkach pohrúžený nachádzam.Keď sa moje sily znovu občerstvili, kráčal som utešenou lúkou do Trenčína. Trenčín je malé, ale od koreňa slovenské mesto, trebárs by mnohí na pôvod meno jeho prevrátili. V meste jedna strana ako na korintských stĺpoch spočíva, čo ale, ako čujem, tamojší mešťania na sklepy obracajú. Aj to dôkaz, že sa im viac páči osoh ako krása. Mnoho my ešte robiť musíme, kým privedieme ľud náš na to, aby viac ľúbil krásu ako osoh. Je tu zámok ohromný, a v ňom z prostriedku vypína sa veža, ktorá Matúšova sa menuje. Ta som aj ja vyšiel, aby som poobzeral tie vŕšky a doliny, ako ten náš Váh koluje medzi nimi. Na veži tejto je najviac podpisov slovenských, bo skoro každý, kto hore vyjde, svoje meno ta napíše na múry a medzi nimi na veľa miestach toto stojí:Protož teš se každá dušedokud stojí vež Matúše!Tu cez obed ma na fare vďačne prijali i cez noc som si odpočinul, aby som nazajtra ďalej kráčal. Včasráno, keď už svitať počalo, poberal som sa hore k Púchovu. Ako som druhý raz cez Váh prešiel, tu už aj slnko vykukovalo. Táto cesta ale veľmi dlho trvala, bo celý deň má ten, kto chce byť v Púchove, čo jachať. Celý tento kus cesty s nechuťou som konal, bo slnce dosť skoro za čierne mraky sa schovalo, celá obloha akoby smútila nad voľačím, až naposledy sa rozplakalo a skropilo zem. Už som bol neďaleko Púchova, keď začalo hrmieť a liať sa. Že som trochu zmokol, to nič nerobilo, kde zmokol, tam aj uschol. Za malú ale chvíľku sa zas vyjasnilo a slnce ešte krajšie zasvietilo. Bol som v Púchove a že do večera ešte pár hodín bolo, zabehol som ešte do Záriečia a na druhý deň do Lazov. V prvej osade žije striebrovlasý starec a v druhej šľachetný muž prebýva pozorujúc, z ktorej strany Slovenska vietor zašuchoce, vraviac: Slovensko už vstáva, lôžko zanecháva! Tu som nič inšieho nevidel ako z dreva sklepané domy a v Lazoch aj kostol z dreva sklepaný. Tu sú už vrchy o moc vyššie ako v Nitrianskej a ľud omnoho oddanejší svojim predstaveným.Idúc odtiaľto poberal som sa hore k Súľovu. Na celej tejto ceste najväčšiu pozornosť si zasluhuje, ako v cintoríne jedno dievča pri hrobe svojich rodičov sa modlilo a hrobček ten horkými detskými slzami polievalo. Tento skutok veľmi na mňa účinkoval, preto sa opýtam dievčiny, čo plače. Ona s bledou tvárou ku mne prikročila, aby som ju rozveselil. Tešil som ju, ako som vedel, a na jej tvári som uvidel aj ľúbezný úsmev. Moja cesta bola ešte ďaleká, preto zanechal som dievčatko, rozlúčiac sa s ním, a hýbal som sa až k samému Súľovu.Súľov a jeho romantické okolie už i tak náš jeden cestovateľ opísal v druhom ročníku Nitry, preto to nechávam a vraciam sa k Púchovu. Neďaleko za Súľovom leží samotná dedinka, akoby o živote nevedela. Chtiac sa niečím občerstviť, pobral som sa do hostinca, a tu vidím moc po zemi váľajúcich sa opilcov, z ktorých pálenčený smrad kadil. Zaplakal som nad touto chorobou v národe našom a v hlbokom žiali odobral som sa preč. „Ľud môj, ľud môj, dlho budeš ešte takto živoriť? Nezjaví sa dakto, čo by ti z kliatby pomohol? Či ti nezasvieti slnce nového, lepšieho života? Ach, opustený národ môj, aj ja som tvoje dieťa, ktoré ešte samo život potrebuje. Boh dá, že nezadlho vyjde nové slnko, ktoré rozoženie tie dávne strašlivé mraky, visiace nad našimi hlavami.“V týchto myšlienkach ponorený prišiel som do Púchova. Tu práve plte stáli, sadol som na jednu a s mojimi bystrými šuhajci leteli sme dolu Váhom tadolu k Trenčínu. Vlnka za vlnkou šplechotajúc pomimo nás odprevádzali našu cestu. Neraz som si zaspieval tu známu pesničku „Hore Váhom, dole Váhom“, neraz som sa rozveselil, keď sme šťastlivo okolo mlynov prebehli, neraz som sa potešil, že dosť skoro uvidím rodinku moju. A tu sa nám zrazu predstaví ako obor zámok Matúša, na ktorom som sa bol pred piatimi dňami nachádzal. Títo pltníci tiež pili pálenku, bo vtedy o spolkoch striedmosti ani chýru ani slychu nebolo, a preto aj za tie peniaze, čo zarobili, spravili si dobrú vôľu. Rozlúčil som sa s nimi a išiel do mesta.Prenocujúc u jedného z mojich priateľov, ráno, keď sa nebo vyjasnilo a menšie hmly stratili, pobral som sa na tie strany, kde Uhrovec leží. Chcel som poznať ten kraj, kde sa náš Ľudevít zrodil, poznať tých šťastlivých rodičov, čo také dietky nášmu rodu odchovali. V týchto túžbach som kráčal, moje myšlienky síce hneď ta zaleteli, ja až po dlhom cestovaní som ta dorazil. Vitaj mi, sídlo duchov veľkých, vitaj mi, slovenský Betlehem, v ktorom sa hviezda života nášho zjavila!Vkročil som do školského príbytku, aby som aspoň videl tie duše, čo tak mnoho hanby a potupy od nešľachetníkov pretrpieť museli, aby som poznal toho starca, ktorý tak veľký poklad národu obetoval. Dva radostiplné dni strávil som v tomto vysokými horami ohradenom kraji, ktoré tak prebehli ako jedna hodinka, a ja za šťastlivého sa pokladám, že som cez uhroveckú dolinu kráčať mohol. Zbohom bolo posledné slovo moje a zanechajúc Uhrovec, cez Bánovce do Bošian som cestoval, kde u mojej blízkej pokrvnej rodiny týždeň som sa zabavil a veľa veselosti som zažil. Odtiaľto cez Radošinské hory k Váhu som prešiel a v Tepliciach Piešťanských krátky čas sa zabavil. Po krátkej zábave poberal som sa do Vrbového, kde ma moji rodičia už túžobne čakali. Šesť prebehlo týždňov do mora večnosti od môjho odchodu, teraz som sa vrátil a do náručia svojich najmilších padol. Vrbové je rodisko grófa Beňovského.[15]Prijmite teda, bratia, tento výťah z môjho cestovného denníka a presvedčení buďte o tom, že všade, kdekoľvek som prišiel, vítala ma srdečná bratská láska, objímalo ma cnostné a šľachetné srdce. Preto aj ja tento výťah s úprimným srdcom pred vás kladiem. Vy, ktorí znáte tieto kraje, doplňte to, čo som ja hádam pamätného vynechal. Nemal som za cieľ pamätnosti, lež okolnosti mňa sa týkajúce. Vy, ktorí ste so mnou v duchu cestovali, buďte spokojní s tým, čo a kde ste skúsili, a ja poďakujem sa vám s najhlbšou úctou.[1]Pauliny— Viliam Pauliny-Tóth — (1826 Senica — 1877 Martin), štúrovský spisovateľ, redaktor viacerých slovenských novín a časopisov, politik, tajomník Matice slovenskej[2]Slovenské národné noviny— Slovenskje národňje noviny. V rokoch 1845 — 1848 ich v Bratislave vydával Ľudovít Štúr. Boli to prvé slovenské politické noviny. Mali literárnu prílohu Orol tatránski.[3]muž v Hlbokom— Jozef Miloslav Hurban — (1817 Beckov — 1888 Hlboké), štúrovský prozaik, predstaviteľ slovenského politického hnutia, vedúca osobnosť v povstaní v roku 1848 — 1849[4]Karol Sucháč— (zomrel v roku 1865 v Brezovej), učiteľ v Brezovej pod Bradlom[5]S. Ďurkovič— Samuel Jurkovič — (1796 Brezová — 1873 Brezová), priekopník spoločného hospodárenia, národný a kultúrny pracovník. Po štúdiách pôsobil ako učiteľ v Novom meste nad Váhom, v rokoch 1831 až 1848 v Sobotišti, potom bol notárom v Brezovej. Aktívny účastník všetkých slovenských podujatí, bol aj literárne činný.[6]dcéra— Anna Jurkovičová-Hurbanová — (1824 Sobotište — 1905 Martin), dcéra Samuela Jurkoviča a manželka Jozefa Miloslava Hurbana, priekopníčka slovenského ochotníckeho divadla[7]Belo Štvrtý (Slepý)— Je to omyl autora. Išlo o Bélu Druhého (1131 — 1141), syna vojvodu Almoša, brata vojvodu Kolomana. Almoš strojil proti Kolomanovi vzburu, za čo ho spolu so synom Bélom Druhým dal oslepiť. Kolomanov nástupca syn Štefan Druhý menoval Bélu Druhého za svojho nástupcu.[8]Bórik, evanjelický farár— Daniel Jaroslav Bórik — (1814 Sobotište — 1899 Domaniža), počas štúdií zapájal sa do národného hnutia slovenských študentov. Za protestnú rezolúciu proti maďarizácii bol uväznený. Organizátor hnutia slovenských dobrovoľníkov, tajomník a pokladník slovenskej Národnej rady. Literárne tvoril.[9]Martešík— Jozef Martešík — evanjelický rechtor v Hlbokom a na Myjave. Zomrel v roku 1852.[10]Ľ. Semian— Ľudovít Karol Semian — (1817 Hlboké — 1891 Turá Lúka), v tom čase bol kaplánom na Myjave. V rokoch 1848 — 1849 bol dobrovoľníkom a tajomníkom Národnej rady.[11]Pavol Štefánik— (1799 Senica — 1861 Krajné), evanjelický farár v Krajnom. Starý otec Milana Rastislava Štefánika.[12]Ján Trokan— (1810 Myjava — 1894 Kostolné), evanjelický farár v Kostolnom. Písal do mnohých časopisov a kalendárov. Najrozsiahlejšia je jeho epická skladba Myjava s novým vekom (1851).[13]Alžbeta Báthoryová— manželka Františka Nádasdyho, známa pod menom Čachtická pani, mučila a vraždila dievčatá na čachtickom hrade, za čo ju 1610 odsúdili na doživotné väzenie[14]Pavel Čendekovič— (1801 — 1855), evanjelický farár v Malých Stankovanoch[15]gróf Beňovský— gróf Móric Beňovský — (1741 — 1786), známy cestovateľ a dobrodruh. Zúčastnil sa bojov za oslobodenie Poľska. Dostal sa do ruského zajatia na Kamčatke, odkiaľ ušiel. Na Madagaskare s francúzskou pomocou roku 1773 založil kolóniu. Napísal autobiografiu Pamäti a cesty, ktorá vyšla v angličtine roku 1790, v nemčine roku 1790, vo francúzštine v roku 1791. V slovakizovanej češtine ju vydal Samuel Čerňanský pod názvom Památní příhody hraběte Beňovského, Prešporok 1808, v slovenčine vyšla pod názvom Denník Mórica Beňovského, Bratislava 1966.

Buor_Z-cestovneho-dennika-Janka-Buora.html.txt

Osoby:JANO MIHÁLIK, roľníkEVA, jeho ženaJANKO, ich synZUZA CHMEĽKOVÁ, vdovaMARKA, jej dcéraSAMO ŠÚRIK, súdny sluhaANKA, jeho ženaKAROLKO, VILKO, ich detiNOTÁRPRVÝ ŽANDÁRDRUHÝ ŽANDÁRDVAJA-TRAJA VOJACIDej na dedine. I., II., IV. a V. dejstvo u Mihálikov, III. na talianskom fronte r. 1918 — 1919.

Tajovsky_Hrdina.html.txt

I. Obrázky novéObsahNápisNečakaný obratNa kolieskach„Já již patrona mám…“VčelárV „nefajčiarskom“PomstaČesi priekliati…Prehriali…Bytový agentBetlehemNápisPliaga maďarónstva chytala sa už i dediny slovenskej. Ba tisla sa maďarčina už i na hrobitove. Koľko Ištvánov, Jóžefov, Miháľov atď. odpočíva v Kristu Pánu po šírom Slovensku! Tak to svetu napísal kňaz, tak učiteľ, tak to bolo hrdšie… A mne sa srdce triaslo, že neni už úcty, neni ani na hrobitove, ani k zemi, ani k mŕtvym…Aby ujsť pohoršeniu a bolesti, utekal som už do hôr, k pastierom, do hlbokých dolín, k zverom a vtákom, aby som nepočul ani hvizdu železnice, najmä v prvé mesiace svetovej vojny, keď maďarčina po slovenskom kraji až zúrila.Dnes.„Čas vše mění, i časy.K vítězství on vede pravdu.“Čas zmýva i maďarské náhrobné nápisy nad Slovákmi a nové sú slovenské. Milé je už prejsť sa po tej záhrade rovnosti a pošepotať si, hoci len srdcom, mysľou, s priateľom, známym…Ba nedávno zvítal som sa tam s ujčekom Baďurkom tak srdečne, že od citu zvlhla mu tráva na mohyle rosou-slzou. Poznali sme sa po tridsiatich rokoch ako včera, ako dnes.Ujček Baďurko neskoro sa bol oženil. Neviem, prečo. Vari že bol chodil do latinskej školy, potom však štúdie nechal, či už pre chudobu a či prečo, a vyučil sa tesárstvu. Keď napokon do otcovského domu mohol doviesť ženu, doviedol z mesta hutnícku dcéru. Mal už okolo štyridsaťpäť rokov.Detí u nich rodilo sa ako u nás: mnoho. Rástli sme spolu, spolu sa ihrali, besy robili, do školy dedinskej i mestskej razom chodili, pravda, ktorý do jednej, ktorý do druhej, ako buď vôľa a schopnosť bola, alebo kam rodičia usúdili a zaviedli.Tie maďarské školy a spoločnosť, ich výchova rozdelili nás, rozdelili v povolaní, v názoroch. Ja som sa prebudil v láske k národu, štyria chlapci Baďurkovie prebúdzali sa tiež pod dobrým vplyvom otcovým, ktorý čítal Národného hlásnika, Raráška, býval richtárom, notárom, salašným gazdom a zostával i zostal verným Slovákom až do smrti, ale synovia jeho nevydržali, ľakli sa boja, ústrkov, ktorých počiatok videli na mne. Heslu môjmu, že radšej budem suché zemiaky jesť, ako by som mal zradiť národ, ktorý som už raz poznal, nešlo im do hlavy a po jednom sadali na módny voz maďarónstva. Ja, dvadsaťročný, zvedavý snilko, otec ich, temer sedemdesiatročná múdra hlava, ktorá pamätala veľké deje v národe, roky štyridsiateôsme až deviate, šesťdesiate až sedemdesiate piate minulého storočia, veľkých ľudí našich, o ktorých som ja len tu i tam niečo čítal, do rozprávky doniesol s ujčekom Baďurkom a dával výraz lásky k nim v piesni, v básni, ktorú oni skladali — to vrstovníkov mojich nevábilo, len strachom naplňovalo pred farárom, novým notárom a cudzími pánmi z mesta. Šli za veselou zábavou, kde sa o slovenčine nehovorilo, ale kde sa varil guláš, narážal súdok piva, kde nechybeli karty a kde vše viac zneli piesne od Debrecína, ako od Kriváňa…Synovia Baďurkovi volili praktické, obchodné povolanie: šli do mesta do kancelárií a jeden sa stal kňazom. Z dcér jedna vydala sa až do Pešti.„Synovia moji,“ hovorieval starec, keď sme sa vše v lete zišli na návšteve v dedine, „vy nie ste Slováci… Tuto Miško je Slovák, ale vy nie!“„Ale ba, tata, sme aj my Slováci,“ smiechom prerušil najstarší, a s poľutovaním hladkali synovia hlavu otca, starca, ktorý už nerozumie dnešnému času.„No, nie ste Slováci,“ opakoval starec, ale zavreli mu ústa sľubnými rečami, veselým, zahlušujúcim smiechom, dobrou vôľou a hostinou, kde pre samé vynukovanie a svoje rozhovory nestačili počuť reči otca a nepripustili vážnejšieho slova.„Nepočúvajte ho, otca, už je starý. Už ani hlavou, ani očami… Len ho nechajte, nehádajte sa s ním, nech si hovorí, čo chce. Vypočujte, prisvedčte, a bude rád, že váš hlas počuje,“ tak naúčala i sama mať „chlapcov“ a bola šťastná, že im ani sama nerozumie, lebo len všedné reči šli slovensky; keď niečo z obchodu, z úradu si začali, to už šlo slovo tak, slovo inak.Synovia Baďurkovi v maďarsko-židovských službách zapreli otca, aby sa dobre mali; nevesty, dcéry rodili už vnúčatá, s ktorými sa starý otec už ani slovensky nedohovoril. Ale deti, vnúčatá, utuľkali jednak naďpapu (starého otca) ako milú hračku, ako staré, dobré zvieratko, že mu až slzy tiekli od lásky k nim, nevinným, a od hriechu rodičov, to jest jeho vlastných dietok. Koľko dúm predumal, koľko slov nevyslovil, iba tajne, mne, keď sa deti rozišli.„Ako som sa vám úfal, detičky… Márne! Ale ja už umriem, a vy sa nebudete musieť hanbiť za mňa, keď ste tak svetu a chlebu podľahli, a deti vaše, tie si už ani nespomenú na túto dedinu, že tu bol ich koreň.“Synovia, zaťovia, dcéry sa trochu cítili dotknutí, ale už nevedeli, čo robiť, a tak želeli starca, že je už ako dieťa, má skoro osemdesiat rokov, bolo by mu už lepšie tam…„I mama by si oddýchli,“ priložili skorocel materi a žartom, želaním zdravia, zastieraním pravdy lúčili sa všetci s otcom, zvali ho naoko k sebe, že oni zase prídu, aby ho zdravého našli.„Už mne je to jedno, deti moje, či zdravého, či chorého, či živého alebo mŕtveho ma tu nájdete. Ja viem, na čom stojím s Pánom Bohom, a vy pre mňa spokojne žite. Ja už z domu nepôjdem; nebojte sa, hanby vám pred svetom, pre malú lásku, nespravím.“Nespravil. Nikde pred nedôvernými ľuďmi pre „malú lásku“ detí nespomenul, slova toho na širšie nerozvádzal, deťom, vnukom, ani zbaláchanému svetu slovenčinu a rodolásku už nevykladal.„To je už nie do tohoto sveta,“ zlomene mi šeptal, keď som ho tiež vše navštívil a tešil, že bolo lepšie Slovákom i zase bude…Zoslabený zrak, sluch; telo túlilo sa na stolčeku u piecky do slimáčka. I počul niečo a — nehovoril, i videl niečo — slepý bol, akoby v inom už svete, v oblaku dymu, ktorý spravil si fajočkou, večne teplou „štiavničiankou“, a v robote, ako bolo fazuľku, hrach pučiť, lyžicu, vahanček strúhať, jahniatka, teliatko opatriť.Nekonečne ma obtuľkal, keď som už o národe a jeho dejoch i ľudoch viac vedel, ako on prežil a videl, a keď plietol si epizódy, roky, osoby a ja som ho vedel upamätať.„Keď nie moji synovia, spomeň si niekedy na mňa ty, v duchu našom, lebo ja už pôjdem k otcom,“ šepkal mi, ľúbajúc mi v suchých dlaniach hlavu, keď som ho v roku, v dvoch mohol raz navštíviť.I tak umrel. Nezvedel som, kedy; synovia jeho mi neoznámili. Možno obávali sa niekoľkých mojich slov, ktoré by som bol im a svetu povedal.Len po svetovej vojne, keď som išiel pozrieť tých, čo mi v mladosti milí boli, druhov detskej hry, chlapčenských výčinov, mládeneckých spevov a túžob, nadšenia národného a slovenských spevov milovníkov, mnohých predčasne onemelých — našiel som i hrob ujčeka Baďurku.Stojím v stráni hrobitova a hľadím a neverím očiam svojim. Dusím cit, ktorý mi oblial, hrdúsim myšlienku, ktorá ma upamätúva na starca, na tie jeho suché dlane a zaslzené fúzy, ktorými ma objímal a bozkával.„Itt nyugszik Bagyurkó József. Élt 1836 — 1912.“[1]Tak čisto po maďarsky. Ó, rozkoš života, ó, mamon! Tak ste zatemnili duše ľudské, že ani mŕtveho nepoznali vlastné deti, učené, vzdelané, ale bez srdca, bez lásky k duchu a pravde. Či by som mal hriech, keby som ten kríž vylomil a udrel ním po hlave v prvom rade toho syna-kňaza? Nevylomím. Pomodlím sa: dobrí otcovia naši, ktorí ste nás v potu tvári učili jesť chlieb svoj, aby sme vernosť zachovali; svätí mučedlníci a vojaci boží, ktorí ste vykúpili krvou a smrťou svojou i Slovensko, živte duchom svojím, moju vieru, že „čas k vítězství vede pravdu“.Prešli dva roky. Dnes je maďarská tabuľka z kríža sňatá. Vinu za ňu má niesť zmaďarčená dcéra v Pešti. Synovia pochopili veľkosť ducha svojho otca i bôľ jeho výčitiek času i deťom a vracajú národu, čo sa ešte vrátiť dá.Syn-kňaz napísal na novú tabuľku správne meno otcovo, odmaďarčil svoje a slovensky si ho píše i sám.A mne sa zdá, že spod zeme veje dobrý duch otca na celú širokú rodinu a dedinu, a zaveje azda i na tú dcéru v Pešti, ak sa niekedy vráti aspoň v mysli navštíviť otca a svoj rodný dom i slobodnú slovenskú vlasť.Nečakaný obratSúdny sluha Janko Smida býva na dedine a včelári. Iba tretie leto, a už z jedného roja vyšiel na päť klátov. A akých klátov! „Amerikánov“, ako že v našej dedine všetko novotné a veľké radi nazvú „amerikánskym“.Smidove „amerikány“ majú rámiky ozaj veľké, ako tably na farských oknách. Keď o Jozefe prvý med vyberal, ani kmotrovi nemohol poslať celý plášť medu, lebo sa nevmestil na tanier. Rozkrojil ho na štvoro a vďačil sa rodine i susedom, aby nepovedali, že sa jeho včely po ich záhradách lacno pásli, i deti poštípali, ba i tetka Dora v jeseni, keď hrušky triasli, tiež bola stúpila bosou nohou na Smidovu včelu, za čo jej sľúbil „bolestné“. Teraz však predsa pozabudol dať, ako sa to stalo ešte niekoľkým, ktorým dostalo sa iba Smidovej poznámky, že včely med v hrnčíčkoch nenosia…Prvé dva roky totižto nebolo medu, nikto ničoho nevidel, včiel Smidových nikto si nevšímal. I býva v uličke, ktorou svet málo chodí. Ale potom na Jozefa, keď chlapec po dedine roznášal v litrovke medovec, na tanieri v bielom uzlíku med, ani žiaci o Vianociach oplátky, upozornili sa na nevďačného suseda a skúpeho priateľa všetci, ktorým medu a medovca neuštedril.„Aj vlani nám ovocie jeho včely načínali, hubili horšie od osí…“„A čo ho vraj mal! Za koryto pekárske. Ona ho umývala z múky na potoku. ,Má môj starý troška medu, aby sa neskysol, umývam korýtko…‘ A to korytisko na šesť chlebov!“„Ráno leteli po mašinu do mesta a potom tri dni točili, a to v pivnici. Dvere zavreli, okienko zakryli. Tajne, iba deti vyniesli novinu, keď počuli mašinu hrkotať… Sa mu my nelakomíme naň! A keď nevesta zľahne, uvaríme hriateho s cukrom a zázvorom, to bude inakšia vôňa, ako z jeho medu,“ urážala sa tetka Dora, čo mala v jeseni tri dni nohu opuchnutú, že skoro kapca nemohla obuť.„Zhlc si ho, keď nedáš!“„Ani čo by len na Vianoce, na oplátky…“„Už čo by omelinku krave, keď sa otelí…“„Bodaj sa mu prekysol, aby sa mu prekysol!“Takto a všelijako inak šomrali bližší-ďalší susedia, na ktorých Smida nepomyslel, že by tiež čakali…„Tvojich oplachov, čo sa deti babrili, napi sa sám, nebude ti pilúl treba,“ narážali na medovec.A hnevy, fuky.Medu a medovca dostal i nerodina, nesused, ale dôležitý faktor — dedinský stolár-naturalista, čo Smidovi kláty robil. Len tak, podľa obrázkov, ktoré Smida z rozličných časopisov navystríhal. Miery bolo-nebolo, ale majster Bečka, šesťdesiatpäťročný starý praktikus, i od oka uhádol, a konečne — doska nepustí. A čo na jeden si Smida dreva doniesol, každý inak zafarbil, aby si ho včeličky poznali. Už vyfarbil každú farbu, čo v meste predávali. Modrú (to už ako že je Smida dobrý Slovák), bielu, červenú, žltú, zelenú. A dopoly úľa tak, odpoly inak, že radosť a krása…„Akože budeme miešať farby na leto, ak nás Pán Boh a včeličky rozmnoží?“ zakladá si majster na svojej schopnosti, a jednak ustarostene myslí pol rokom napred, a Smida nevie poradiť.„Premyslíte do leta,“ teší ho iba.„Premyslím, premyslím, ale mysli i ty.“Keď sa zase stretli, majster už mal premyslené. „Ja bych maľoval kvety, zvery, baču a — vieš koho? Jánošíka! Tol bol Slovák!“ oduševňoval sa starý majster.„Viete čo, ujček? Ja som premyslel!“ hovorí Smida a už má iba obavu o majstrovo umenie. „Keby ste vy uhádli namaľovať — viete čo? Erb, viete, našej Československej republiky…“„Erb, a čože by to malo byť, syn môj?“„Nuž kríž, aj lev, aj…“„To sa mýliš. Kríž je, braček drahý kresťanský erb…“„Veď, veď, ale je tam aj inšie ešte. Kríž, ale nie ako kríž, ale dva kríže…“„Tak to bude apoštolský…“„Nie, slovenský! A lev český!“Stolár pritvára oči, mrští obočie, dumá a rozhodne povie:„Mám šesťdesiatpäť rokov, ale to som ešte nevidel.“„Ja vám ho donesiem na obrázku.“„To bude najmúdrejšie. Dones z mesta, ukáž, prizreme sa. Bol by čert jarabý, aby sme nenamaľovali! Môjmu Kristu Pánu, čo som ja vyrezal, zamaľoval a do obrázka pod sklo vložil, klania sa i dnes päť dedín na Krížnych mostoch!“ pýši sa starý majster, že kedysi pred štyridsiatimi rokmi, po istom nešťastí, na Krížnych mostoch priali si ľudia mať Krista, a on, Bečka, ho tam zdarma postavil pre lepšiu opatrnosť paholkov a opilcov.Smida skutočne doniesol veľký znak našej republiky, namaľovaný zlatom, striebrom, modrou, červenou a bielou farbou, ako si ho požičal od pisára sponad hlavy predsedu súdu (ktorému i tak nechybel, lebo bol privyknutý na uhorský címer).Starý stolár nepovedal viac, iba:„Krása, tá naša republika, synku, krása! Teraz ja už vidím: kto sme my, čo sme my! Ďakujem Bohu, Otcu nebeskému, že som sa toho dožil. I tú obrátenú (obratovú) daň už vďačnejšie zaplatím, keď viem, komu. To sa musíme pochlapiť! A poviem ti hneď: tu treba mať nielen farby, ale i modličky.[2]Modličky si ja vyrežem, ale farby, farby — tie budú drahé!“„Tie ja kúpim, čo budú čo stáť! Patrí sa mi ukázať, keď som pri štáte zriadencom. Nech svet vidí, že som Slovák a republikán.“„Neboj sa, budeš aj amsdínerom, len pozhov, si mladý,“ pamätal si majster starý názov kancelárskych sluhov.Smida každý večer z mesta čo-to doniesol na úľ, stolár rezal modely a maľoval. Zavretí, ani ukázať, iba oni dvaja a chlapec Smidov, čo med roznášal a ide do druhej latinskej. Ten nosil špiritus na hriato a ujčeka Bečku poučoval, ako to oni majú v škole.„Ja som si už v hlave rozmeral. Teraz len keby si ty mne vedel po letáč toho leva ľahkou rukou nahodiť… Na kríže ja už modličku mám. Ostatné by som od oka… Nie hračka ani pre učeného maliara, a ja som len naturalista. Ale sa ešte nezahanbím, keď chcem! Môjmu Kristu Pánu sa päť dedín na Krížnych mostoch klania už štyridsať rokov! Len pomôž, keď si žiak.“V tej dôvere k synkovi rástol i otec Smida, a tak všetci traja pretláčali, kreslili, zväčšovali, zmenšovali na rozmery úľa, maľovali na „modličky“ z lepenky vyrezané, schnúť nechávali, zase maľovali a pili hriato s medom, že po týždni, keď už i Smidová bola zvedavá a vážila čas i peniaze, vyšiel z roboty nádherný obraz. Krása! Republikánsky znak, skoro ako na obrázku, len trocha v inej rozlohe. Po letáč do pol úľa bol lev a tie „orlice“, ako ich študent Smida poučil: jedna z Moravy, druhá zo Sliezska; nad letáč tri kopce („Tatra, Fatra, Matra“), pamätal si zo školy i starý Bečka, a na nich dvojitý kríž. Medveďa karpato-ruského dajú na iný klát; ostatné „nevyšlo“.Pod kríž vymaľoval Bečka ešte korunu a z koruny vypína sa nielen dvojitý kríž, ale plápolá z nej i zlatá žiara nebeská, ako i z uhlov ramien krížových sálajú zlaté i strieborné lúče, podľa príkladu, ako si ho starý majster pamätal a našiel v starej svojej českej modlitebnej knižke.Bolo to teda trochu inak, ešte dokonalejšie, ako na obrázku, čo Smida do kancelárie vrátil, aby nechýbal z inventára. Spokojní, ba šťastní boli všetci traja, a hrdá bola ešte i študentova mať, keď chlapec ukázal, čo je na tom jeho práca.„Bože, keby žili naši… otec, mama!“ želelo sa Smidovej mŕtvych rodičov, že nemôžu vidieť svojho vnuka, ktorý nielenže sa dobre učí, ale už i maľuje.„Len aby klát voľne uschol,“ obával sa majster, keď kládli úľ do včelína. Smida však čakal roje a už bolo prichystané „republikánovi“, ako nový úľ svorne nazvali, miesto vo vrchnom rade, uprostred včelína.„Nech svet vidí, že som Slovák a republikán,“ hrdil sa Smida, súdny zriadenec, keď vyplácal majstra a spočítal trovy.„Ba bude procesia na Božie telo,“ dokladá Smidová a od radosti nevie dopovedať myšlienku, čo svet na Božie telo u nich uvidí.„Ozaj! Žena moja… Len by ten roj zatiaľ vyšiel,“ zohrieva sa i Smida ešte viac a želá si roja i procesie dvojnásobne a čím skorej.Novému úľu podivovali sa i včelky vôkol, ba skusovali i do letáča.„Len sa berte von, do roja, uvidíte,“ poháňal ich gazda.Roj slúchol, vyšiel. Osadili a povymetali i uličku popred dom, ako vždy pred sviatkami a tobôž pred procesiou, ktoré bývali iba tri či štyri do roka.Tak prešiel sviatok Božieho tela, a šla procesia i uličkou popred Smidovcov, kde v záhrade síce trochu bokom od cesty a viac do slnca stál nový úľ a celý včelín, ktorý by dnes radi otočiť všetci Smidovci viac do uličky, svetu na oči.„Azda ho len toľký národ zbadá,“ želal si Smida, Smidovka, majster i gymnazista, každý pre svoju zásluhu, a Smida nadto ešte i pre svoj republikánsky cit.Úľ naozaj zbadali, a hneď na procesii sa začali chvály.„Hľaďte, ľudia boží!“ a údiv nedal dopovedať.„Čože je toto?“„Ach, tento sviniar!“„Takto sa rúhať Pánu Bohu v prevelebnej sviatosti.“„Tomu sa ti už potom musia dariť včely…“„Ale nečudo, že je v súde, kde sa všetky hriechy schádzajú!“„Taký republikán pohanský!“„Pohan a publikán!“„Socián!“Sviniar, pohan, publikán, socián a republikán šlo z úst do úst, že to bolo badať i na nábožnej piesni, lebo sila hlasu tam pred Smidovci, ako vlna na mori, klesla, veď všetky ženy miesto spevu — reptali.Smidovka hneď tam chcela muža brániť a vykladať, že je to erb republiky, ale šepmo nedalo sa stá ľudí utíšiť, a tak hneď tam zvalila vinu na muža a sama si nebola istá, či je na úle erb republiky a či, bože, by aj ju bol muž oklamal…? A či by to hriato bolo im zmiatlo rozumy?… Ale veď chlapec nepije. I medzi chlapmi nastala vrava. Oborili sa na Smidu, že dal velebnú sviatosť namaľovať. Vyšla z toho škriepka. Ale farár počul, pozastal, vážne sa otočil — stíchol.Procesia prešla, služby božie sa skončili, a v dedine bolo veľké pohoršenie, ktoré sa roznieslo, ako oheň. Niektorí horlivejší katolíci by boli najradšej bežali včelín i Smidu zapáliť pre rúhanie sa Bohu.Však predsa sa doradili inak. Žalovali ho farárovi, a aby mali hneď hlavného svedka, zachytili starého Bečku. Ten sa však na svoju starú kresťansko-katolícku dušu dušil, že velebná sviatosť v reči nebola. On iste nevie, ale Smida s chlapcom stále tvrdili pri robote, že maľujú erb Československej republiky.„Nevravte ,Česko‘… A keď už musíte povedať to slovo, tak pomlčte, rozdeľte. Takto: ,česko-slovenskej‘,“ poučoval farár Bečku i žalobníkov.Bečka žiadal, aby kvôli jeho cti, ktorú chce si zachrániť až do hrobu, šli korporatívne a prvý pán farár — presvedčiť sa, či je na úle erb republiky a či velebná sviatosť.„Ja nejdem!“ vyskočil a vykríkol farár, že všetci ustrnuli a čakali, čo povie, lebo sa už triasol. „Seďte!“ a všetci si rýchle zase sadli a farár sa hneval. „Ešte nepoznáte môjho ducha?! Keby, panebože, bola velebná sviatosť!“ dvíha farár oči k nebu a spína ruky. „Ale ak je tam skutočne erb republiky? Veď včeličky sú posvätné zvieratká. Hovoríme, že umierajú, čo iba o nich a ľuďoch…“„To je pravda,“ prisviedčajú žalobníci a všetkým, okrem Bečkovi, sa uľahčuje na duši.„Ale, milí moji veriaci, na republikánsky erb ja pozrieť nemôžem, nesmiem. Ja toho českého leva ani vidieť! A kto ho má, alebo nosí, nemá viery katolíckej, lebo Česi sú husiti, horší od luteránov… Choďte si, ja nejdem! Ja som kresťan-katolík, ja len náš kríž svätý, ktorý nám navalili Česi, ako… ako… Židia Kristu Pánu!…“Žalobníci povstali, a všetci si utierali oči, že nám Česi navalili kríž.Farárovi sa nedalo takto ďalej pokračovať i skončil:„Ale bez jednej prašivej ovce bude salaš…“„To bude,“ utešovali sa žalobníci, a hľadiac jeden na druhého, rozchádzali sa, ale predsa ich čosi v duši miatlo. Je to ozaj velebná sviatosť, či erb republiky?Farárom takto nečakane obrátení, len tajne chodili okolo Smidovho včelína nazerať: či je toto, či onô? Jedni vraveli, že je to predsa len akoby velebná sviatosť nad letáčom, druhí, že kdesi-čosi videli, že treba na celé hľadieť, a vtedy nevychodí… Zložili sa, tajne kúpili veľký erb republiky a zrovnali s Bečkovou maľbou. Nemohli inšie, dali Smidovcom priezvisko „Republikán“. Smida prestal byť „Jankom“, a je „Smida-Republikán“.„Ale hriešny je i Bečka…“„Čože on, chudák starý… A spomeňte si Krížne mosty…“Tak skoro by bol dostal i Bečka nejaké prímeno, zachránil ho iba jeho Kristus Pán na Krížnych mostoch.Na kolieskachListy, telegramy, telefóny — volajú i tisnú ma do okresu. Bratia oznamujú mojím menom zhromaždenia, čakajú ma.„Musíš sa ukázať!“Vzal som kufrík a poď. Veď som tak neraz prešiel Slovensko. Pravda, vtedy len kradmo a zastaviac sa iba tam, kde práve žil povedomý Slovák, ktorý sa odvážil byť členom Muzeálnej slovenskej spoločnosti, alebo opovážil sa odberať niektorý časopis, kúpiť knižku. To sa chytro obišlo. Teraz, na slobodnom Slovensku, pred voľbami k tomu, voľno mi vojsť do každej dediny, mesta, do každého domu.,Koľkože je to dedín? Koľko miest? Koľko domov?‘ Rátam si v mysli a vychodí, že volebný okres, tri župy, neobídem ani do Vianoc.,Ukázať sa! Nuž, reku, kým podrážky vydržia, zostanem. Aspoň poznám obnovený svet slovenský. Ved som ho päť rokov nevidel, vysotený ďaleko do Ruska a na Sibír, odkiaľ často zapochyboval som, že nebude pre nás návratu.‘Ale tajný sen sa splnil!Vezú ma na československej železnici, lístok mi dali na slovenské slovo, stanice zmyli si maďarskú farbu i meno; slovenské a české slovo smelo, ako doma, znie na staniciach, vo vlaku, z úst cestujúcich i zamestnaných.Nový svet! Ktože by ho nevidel, neprecítil v hĺbke srdca, kto zrovnáva predvojenné časy, keď sme za slovenské slovo vždy dávali nervy, reskírovali zrážku, neraz i pokutu. Kto už z toho samého nemá radosti a necíti oslobodenia spod klady, ten si pod Maďarmi nikdy po slovensky lístka železničného nekupoval.Po staniciach noviny, knižky našské vyložené celkom otvorene, hrdo; ba i chlapec do okien vytŕča, do vozňov lezie a jarmočnícky vykrikuje mená časopisov. ,Keby si ty to, synku, bol zavolal osemnásteho roku na jar, boli by ťa obesili,‘ dumám si v mysli, ,a teba iste dnes mrzí, že časopisov ešte málo predáš.‘ „Sem daj, z každého čísla po jednom!“ Natešený do odchodu vlaku sčitúva, koľko mu za ne príde peňazí, československých peňazí, na ktoré hľadím, hľadím a neviem sa nadívať. Nie pre hodnotu, ale pre to československé slovo. Veď na starých maďarsko-nemeckých nebolo slovíčka nášho! Obecenstvo je akoby oživené, obrodené: každý hovorí a zná slovensky; kšeftári so svojou nemčinou alebo maďarčinou sú tichí, utiahnutí, akoby cítili, že nehodí sa to už pre tento číry slovenský kraj. Dosť bolo! — Veď svieti slnce, nový život strojí i príroda, nového ducha zbiera, hľa, i tento, tu vo vlaku národ, a vôkol celý svet slovenský. Dosť bolo potupy! Čušte kuvici! A stíchajú, lámu sa v mysli, lámu náš jazyk, ktorý dosiaľ každý zaznával.Pozorujem besedujúcich, čítam — cesta uletí a prichodí mi vystúpiť. Zišla mi na myseľ povinnosť. Tri župy, kde začať, ako, kedyže vás prejsť?Začneme v meste. Ale ľudia mesta, ktorí žili z ruky do úst a nikdy nepozreli na Tatry, nikdy neprežili bôľov rodenia sa národnej slobody — nedali mi hovoriť. Oni už mali svojich „ruských“ prorokov… A bol by som azda niečo nového povedal i z Ruska, na vzor ktorého chceli by zariadiť i našu republiku.Keď nie v meste, zájdem na dediny, tam sú azda nie ešte všetci takí múdri ako v Ružomberku, a poprajú mi sluchu.Do týždňa obišiel som iba niekoľko dedín. Strašne zastaralým spôsobom: pešky, čím zmámil som hodiny a celé poldni na cestách. Chlapci, bubeníci obecní zvolávali mi svet, a svet neprišiel. Bolo to v týždni, tak chlapi a mladý národ bol v robote, v poli. Prišli starci, babky a deti.„Čo vám, starkí a deti, hovoriť o politike? Rád som, že vás vidím, že ste zdraví, na slnci! Opatrujte dobre deti; prídu do školy, dostanú knižky, naučia sa čítať, bude potom už v dedine knižnica, beseda, prídu im do rúk časopisy, azda pán učiteľ, azda niekto iný prichodiť bude k nim s prednáškou, porozprávajú sa, rozhľadia — a bude možno hovoriť i o politike. Ale vy, starkí a babky, sa už toho nedožijete. Budem vám teda čítať rozprávky, zapáľte si do fajočiek, posadajte si na podstenia vôkol.“ Zarazia sa nad touto rečou a niektorí sadnú, niektorí nie a chlapci nazerajú mi do knižočky. Počúvajú, potom z ničoho nič začnú pokašlávať, deti drobné sa mrštiť a babky i starci posunkami, očami, šuškaním vyrušovať ma.„Čože sa vám nepáči? Je to veselé,“ myslím na humoresku a sám sa jej smejem.„Ach, to sú len také taľafatky!“„A o nás!“„My to dávno vieme!“„Povedzte nám, čo sme ešte nepočuli.“„Nám tak ľahko hlavu neprekrútite. Tu už boli všelijakí páni, čo by chceli naše hlasy. Darmo nedáme!“„Povedzte, za koho stojíte!“„Ak ste za chudobu…“„Na nohách som k vám prišiel.“„Mohli ste sa doviezť.“„Radšej by som vám bol doviezol vagón múky a voz slaniny.“„Niečo hovoríte! To je už reč! Tak povedzte svoj program.“Povedal som. Spomenul slobodu, slovenčinu, zeme, fabriky… Páčilo sa všetkým. Chválili do očú. Deti hľadeli, ako si starkí utierajú tu i tam oči, najmä keď som hovoril o slobode a slovenčine v časoch predvojenných a dnešných.„Vy ste náš!“„Za vás naše hlasy!“A starkí a babky mi prišli ruky podávať, rukáv hladkať. Deti, chlapci vyskakovali ako barance na pažiti.Keď som sa porúčal a zberal preč, šli za mnou na koniec dediny, podávali mi ruky, dôverne sa ma spytovali:„A koľko vy máte koliesok?“Málokedy bol som tak zmätený, ako na túto otázku. Prebehli mi vari všetky porekadlá o „kolieskach“ mysľou.„Ľudia moji, prepáčte, ale ja nie som blázon!“„Božechráň! Počuli sme vás. My chceme vedieť, koľko koliesok máte?“„Kde?“„Na voze.“„Akom?“„Nuž čo vás zvezieme do snemu…“Vydýchol som si.„To ja neviem, moji milí.“„Tak akože vám budeme hlasy oddávať?“„Po mene.“„Po mene, po mene… My nevieme všetci čítať,“ dohovárali mi s výčitkou, ako môžem byť taký nevedomý, keď to dosiaľ každý rečník vedel, a iba ja — nie.Zaslúžene dostal som v tejže dedine dva hlasy a do snemu sa nezviezol.„Já již patrona mám…“Hľadím na kalendár.„16. máj. Sviatok. ,Hej, vtedy bolo dobre, keď bolo päť-šesť sviatkov do týždňa a každú sobotu výplata.‘“ povedajú v Tajove. „Ktoréhože predsa nechali tí socialisti?“„Svätý Ján Nepomucký.“„Ale to je český svätý,“ upozorňuje ma prednosta. My budeme robiť. Niekedy to mohol byť sviatok i na Slovensku, ale čo sme boli pod Maďarmi, dostali vrch kráľovskí svätí: Ištván, Imre, Lásló kiráľ… Čo máme republiku, sme my Slováci bez svätých. Ba z nášho rodu vraj ani jedného dosiaľ nebolo.„Tak teda: Slováci vyhlasujú Čechov za bezbožných, a predsa oni svätých majú a my nie,“ omína ma rozkaz, že budeme robiť.„Ináč bolo niekedy, pred stá rokmi, keď sme boli zajedno s Čechmi. Slávieval sa i na Slovensku Ján Hus, a keď sa ten ľuďom zunoval a roku 1729 postavili si nového patróna, Jána Nepomuckého, i my Slováci sme sa tiež bratom Čechom naň utisli.“Koľko Slovákov bolo v Prahe na procesiách, keď pred dvesto rokmi vyhlasovali Jána Nepomuckého za svätého, neviem, ale isteže tam boli aj s hudbami, keďže sa dedom našim tak zapáčil, že si ho postavili na každý most, aby upomínal: pozor, tu je voda!Zamýšľam sa, spomínam.„Ba na mnohých miestach, ako napr. v Trnave, v Bratislave stojí na moste, a pod ním ani kvapky vody.“„Chceli ho mať, nuž prosto nasklepili most a sv. Jána Nepomuckého postavili naň. To bola bratská československá láska! Kým takej nebude, budeme vždy na 15. mája robiť a Česi budú svätiť,“ skončil prednosta a vchádzal do svojej izby. „A to všetko zavinili nám Maďari a teraz ľudáci!“ a tresol zlostne dverami, lebo práve by sa mu tiež bolo hodilo na tri dni odísť do Liptova pstruhov lapať…„Keď ľudáci nechcú, nech nesvätia, ale ja som Čechoslovák a robím si na sviatok Jána Nepomuckého historické právo, ktoré v mojom rodnom Tajove nie je ani tak dávno prerušené.“Za môjho detstva bývala v predvečer procesia na most, kde z jednej strany stál sv. Ján Nepomucký a z druhej sv. Florián s džberíkom, z ktorého sa mu namaľovaná voda liala, lebo ho krivo držal. Chodievali sme ich prosiť, aby nás chránili pred požiarom a potopou. I chránili verne, iba sv. Florián bol — bohvie prečo — trochu zabudol na dedinu a dopustil, aby ju pred pätnástimi rokmi oheň spálil. (Ktorí nevyhoreli, tí teraz ľutujú, že majú staré domy.) Svätý Ján Nepomucký drží sa verne. Od nepamäti potopy v Tajove nebolo. A mal by sa čo i hnevať na našich dedinčanov, lebo ho po prevrate akýsi zaťatý autonomista preto, že bol sv. Ján Nepomucký Čechom, z kaplnky vystrčil do potoka, aby šiel domov. Ale sv. Ján nie, iba si pri páde rozbil nos, čoho znak dosiaľ znáša, aby učil, že Česi majú trpezlivo od Slovákov všetko zniesť v mene pokory a bratstva.Okrem procesie s litániami k sv. Jánovi Nepomuckému (z ktorých sa však už nepamätám ani na jednu prosbu a nemám ju ani z čoho vypísať, lebo „Zlatého nebe klíče“ našiel som už iba polovičku v starootcovskom dome) ctili si naši starí Jána Nepomuckého ešte aj ináč. Tak tajovský rechtor, dobrý Slovák, pred tridsiatimi-štyridsiatimi rokmi, keď ho maďarón-farár vytískal do predčasnej penzie, že neučí dostatočne maďarsky a farár sa nemôže šplhať, každý týždeň raz, ledva dočkajúc pondelka, pustil ticho organ a tým hlasnejšie spievaval po pol omši sólo:Boha svého vzývam,píseň si zaspívámk potěšení;k radosti ctitelůma svým neprátelúmk zahanbení.Ja již patróna mám,a to jest svatý JánNepomucký.A že mu česť skrze zlých ľudí a bezbožné jazyky odňatá jest.Bolo to „nevlastenecké“, že sa rechtor utiekal pod ochranu svätého Čecha, a nie Maďara, farár tým viac zatvrdol a učiteľ predsa len musel ísť do penzie. Nebol v tých dobách sám, čo tak pochodil.Dávnejšie dávali i krstné mená chlapcom po sv. Jánovi Nepomuckom. Tak i posledný riečanský farár, ktorý okolo roku 1820 umrel v Podkoniciach, menoval sa Ján Nepomucký a jeho nástupca tiež tak.Ba tiež moji dvaja ujčekovia, hoci obidvaja boli Štefanovia, ako dobrí Slováci dali si doniesť z Prahy ešte i hodiny na stenu s obrazom sv. Jána Nepomuckého na pražskom moste. Neviem, či by také teraz kto v Čechách ešte mal, ale jedny ešte štrkajú náhodou u môjho brata v Tajove. Ako chlapec vídal som ich u ujčeka v tmavom kúte vysoko pod povalou so štyrmi pondusmi a motúzkom, za ktorý, keď — na veľké prosenie — ujček potiahol, bili mi na jeden zvonček štvrte, na druhý hodiny, čo sa mi zdalo neslýchanou hudbou a zázrakom. Takých viac v tej dobe v šírom okolí nebolo, keďže hodín i tak mnoho na dedinách nebývalo, lebo starí naši držali sa v robote hodín slnečných: „Ráno svitne a večer príde sám.“ Tieto nepomucké hodiny trochu ostarli, ako ujčekovi už asi pred dvadsiatimi rokmi odbili poslednú. Štvrte nebijú, ani hodiny; už iba ukazujú, lebo olovené pondusy vystrieľali sa cez vojnu na líšky a srny. I ciferník stmavel celkom, iba biela košeľa (alba) sv. Jána pod XII. hodinou a čierny biret, fúzy a brada vyrážajú sa ešte určite, no sv. Ján už starobou naklonil hlavu a rád by už vari aj s hodinami do múzea, lebo má veľmi ťažkú službu. Stráži totižto nového gazdu, aby nebýval dlho v hostinci, od čoho už ustáva horšie ako od služby na moste, lebo na most chodia ľudia predsa len opatrnejšie ako do krčmy.Ale vydrží i tu i na mostoch po Slovensku. Vie, že keď budeme lepšími Čechoslovákmi, aspoň takými, ako boli dedovia naši, že znova zaspievame mu k pocte aspoň 15. mája s bratmi Čechmi piesne, ktoré sú i dnes ešte po povalách a v starých modlitebných knižkách už i roztrhané, myšiam na pospas nechané, ale strašne dojemné, ako sú napríklad tie, čo som ja našiel v starootcovskom dome.Už pred dvadsiatimi, dvadsiatimi piatimi rokmi poslal som zbierku nábožných piesní do martinského múzea; teraz znova som zduloval kúty a povaly i našiel ešte dve knižočky rozličných nábožných piesní náhodile zošitých. V jednom zväzočku mali byť štyri ku cti a chvále sv. Jána Nepomuckého, ale dve chybia celkom, tretia sa začína tretím veršom a znie i so všetkými tlačovými chybami takto:3.Viveden si bil ven z města,abis život stratil z mostaponajprv Tě zvázali,zvázali, do Moldavi hodili4.Domníval se Venceslav kral,že Ti život tvůj odobral,než když videl zazraki,zazraki, jine počal misleti.„Čtwrta“ pieseň je celá a má pätnásť veršov. Začína sa:Ja na světe zarmutení,odevšech sem opustění,nemám v světe žádneho,žádneho krome Jana svatého.Aby za mne orodoval,Memorial Bohu podal,proti Utrhačům mím,bezbožním, ukrutním, bohapraznim.Piata pieseň je tiež celá, tá, čo tajovský rechtor spievaval v pondelok, a šiesta je vytlačená v Skalici, 1835, a má štrnásť veršov, začína sa: „Tisíckrát buď pozdravený“, ale ja uvádzam verš 6:V tom světě se nynější časvšecko na opak děje,Bratr sestry nelituje,v neštěstí se vysměje;nechť jest známý, přitel dobrý,nevšíma si chudého,ten kdo s koho jen může být,šidí jeden druhého.Veľmi prípadný verš i po sto rokoch.Je isté, že sa tieto a iné piesne rozliehajú v tieto dni po Čechách a Morave, ale najmä v Prahe po kostoloch i uliciach a menovite pri hrobe sv. Jána Nepomuckého na Hradčanoch a na moste nad Vltavou. Konečne možno, že ešte alebo už niekde i na slovenskom moste ozval sa čo len veršík, a tak sa nevedome-vedome nadväzuje na starú spoločnú československú kultúru, ktorá postavila i na Slovensku iste tisíce sôch a obrazov sv. Jánovi Nepomuckému a v Prahe ho uložila, ako mi stará mať zbožne rozprávala, do trojnásobnej zlatej, medenej a striebornej truhly…Včelár„Sto kartárov, sto rybárov, sto muzikantov, sto jágrov, sto včelárov — sto žobrákov,“ hovorieval ded Štefan, keď jeho zať, otec Lojzo, zjavne šiel, alebo tajne sa vkradol vše do včelína vyše dediny a meškal robotu, najmä v kosbe, kedy sa i včely roja.Bývalo z toho dosť mrzutosti, ktorú nevedela premôcť a zakryť ani testiná, ani dcéra, žena Lojzova, hoci sa dosť naklamali deda, že predali už toľko a toľko funtov medu, z čoho nebola ani desiata čiastka pravdy.„Nevidel som ja z toho ešte paklík dohánu,“ pochyboval ded, ako by bol šípil, že ho ženy klamú.Robili totižto tak, že nachystaný hrniec medu predávali do mesta i sedem ráz a navraveli rečí o tom, ani keby kravu šli predávať, a hrniec s medom tajne doma vyložili, a keď ded zase šomral na včely, zase šli med predávať a radili sa, čo zaň zapýtať.„Nevidel som ja z toho ešte grajciara,“ opakoval si ded zase.Ale keď hrniec tak husto predávali, bol ded predsa len vše v neistote, či hádam neubližuje zaťovi, keď ženy toľko medu do mesta vláčia, a potom už iba pre zvyk opakúval vše „paklík“, vše „grajciar“.„Nevidel, ale hriateho s medom si sa už dosť napil,“ sekla mu žena na obranu zaťa.„Nemusím. Iba čo ma brucho bolelo,“ tvrdo sa lámal ded a vše nepil, že on s medom nemôže, len s cukrom. „A najradšej len čisté s korením. Ostatné je pre baby!“„Čo je Lojzo u nás, ani na Vianoce nikdy medu nekupujeme, ako druhé domy. I deťom i kravám sa dostane, a odbavili sme už i nejeden olovrant medom, keď šichníčky hnoj vynášali…“A starká dosekala muža-deda za sto ôs, nieby včiel, keď sa ohlásil proti zaťovi a jeho včelám.Lenže dedko získal si pomaly podrastajúcich vnukov a tí mu dôverne vše inak povedali, čo počuli alebo videli, ako ženy, lebo držali, ľahtikári, s dedom, a nie s otcom, ktorý ich posielaval roje striehnuť vtedy, keď chlapci radšej by sa boli ihrali na pažiti, hláče chytali, alebo sa túlali za vtáčkami a ovocím po svojich i cudzích záhradách.Zať, otec Lojzo, na dedove reči mlčal a iba toľko povedal pred ženami, že si tú pasiu vziať nedá, a ženy vynaložili celé jazyky, aby ho mohli obrániť a deda zakríknuť.Jednak v istom nedorozumení pre včely ded i umrel a gazdom v dome na štvrť stoletia stal sa otec Lojzo, a mohol by si bol teraz už spokojne a smelo zavčeláriť. Ale porekadlo dedovo v dome žilo, a trúfal si ho povedať otcovi najstarší syn, keď ho otec nechal vše v robote, v radku, a on si „zabehol“ do včelína „kuknúť“ včeličky a v kosbe, v žatve roje chytať. Ba podudrala už teraz vše i žena, že veď tam sú chlapci, strežú, a keby čo bolo, prišli by povedať. Škoda robotu meškať. To potom i robotníci sa iba obzerajú, kedy bude večer a nerobia, ako by mali, keď je gazda preč…„Tam je, nech si vedie,“ hodil otec hlavou na syna a „zbehol“ do včelína, čo, pravda, trvalo neraz do večera.„Nechajže ho, nech si vyplní vôľu. Veď sa ho ten otec dosť nahamoval. Neraz mi ho bolo ľúto, že len ukradomky sa dostával do včelína… Každý chlap by mal mať takú nejakú ,nevinnú pasiu‘, nešli by do krčmy,“ opakovala testiná slová zaťove o „nevinnosti“, a bránila ho starenka až do smrti, za čo jej prvej ponúkal zať Lojzo medu, keď v lete, na jar vyrezal ozaj nejaký ten pláštik.A keď starenka chorľavela tri roky potom na záduch, sám jej dával do všelijakých odvarkov med, a voľky-nevoľky musela mu prisviedčať, že sa jej ľahšie dýcha… až napokon nepomohol ani med a zaťova vďačnosť.„Proti veku — nieto lieku, Lojzík môj, syn môj,“ a starenku záduch dodusil.Umrel v nej veľký priateľ včelárstva a ešte väčšia testiná-mať, ktorá neraz na výčitky dedove povedala: „Ale veď porobíme!“ Trúfala si za dvoch a pritisla sama hrable bystrejšie k zemi, ako jej to len dovoľovali vyše sedemdesiatročné zrobené údy.Umrel tedy nepriateľ i priateľ včelárstva Lojzovho; úlohu deda prevzali teraz žena-mať i deti väčšie-menšie, na úlohu starenky — nenašlo sa nikoho.„Prsty z medu si oblizovať — to hej! Ale roje striehnuť — to ani jedno. Hrom do vašej materi!“ káral naoko prísne otec synkov-chlapcov, už nie tých odrastených, ale čo ešte do školy chodili, v poli málo pomohli i mohli byť od rána do večera pri včelách, keby boli vydržali.„Ale kdeže by, keď i mať znevažuje moju nevinnú pasiu. Ale aby si vedela — začnem do krčmy chodiť,“ vypínal sa otec Lojzo, ale hrozbu nikto nebral vážne.„Dosť som sa ťa nazakrývala, kým ňanka žili… že pánbohvie koľko osohu z tvojich včiel, a ono…“„A či si nepredala aj na Vianoce osemnásť funtov? Há!? A ja za tri zlaté vosku. A po hrnčíčku v dedine koľko predáš, či chorým, či statku?“Z toho ja aj poznám — štyri grajciare. To ti je nie ani na dohán, čo vo včelíne vyfajčíš…“„Otcova si ty, Pán Boh im daj slávu večnú. Nečudo. Ale… tvoju ženskú obyčaj!“ zastrájal sa žartom i vážne otec Lojzo, „aby si vedela — med si budem zamykať a ti dokážem, že mi na dohán zarobia, a to na celý rok.“„Ale robota sa mešká…!“„Ja som už starý! Nech si robí, kto chce mať viac,“ narážal otec na synov, ktorí konečne vyše šesťdesiatročnému otcovi počínali už i tak voľkať v robote, lebo on inak robil, po starom, oni inak, po novom, a vše boli hádky. Lepšie, keď otec pôjde do včelína. Lenže, ako mu to neopatrne povedali, otec sa zoprel, že už zase chcú „po svojom“ lúky i s koreňom driapať, aby mach zničili, a ono i trávu vyšklbú, a to iba zle vypáli. A tiež: dosiaľ hnoj, drevo, seno, zemiaky, kapustu, repu odvláčili sami na saniach, na chrbtoch, na dvoch kolieskach — hjaj, teraz už syn, čo s otcom gazduje, stále koníka spomína. Ba už bol vyjednal starého „Liptáka“ za štyristo korún, ale otec radšej daroval závdavok. Ani otec, ani mať do smrti koňa medzi kravy a ovce do stajne nechcú a nepustia.„Ako sme zrábali za päťdesiat rokov, tak budeme,“ rozsúdil otec. „Čože, už ťa plece, chrbát bolí!?“Podobné novoty musel otec Lojzo vykarovať, a preto všade byť, kde synovia, aby neduli kameň proti nemu. Veď už nie kosu, ale mašinu na sečku by chceli…A tak si štepárenie a včelárenie otec Lojzo nechával len na nedele a sviatky. A čudná vec, tak si vycvičil svoje včeličky, že sa mu rojili iba v nedeľu, vo sviatok, alebo večer, keď prišiel z poľa, našiel roj na haluzi. Koľko ich ušlo, vedel Pán Boh vševedúci. Vše mu cudzí svet prišiel povedať, že tam alebo tam roj letí, a otec Lojzo behal za ním po záhradách, preskakoval ploty a striekal vodu, hádzal zem a chytil-nechytil, prišiel domov ako bez duše, spotený, umorený. I zato sa zase mať vadila s ním, že ešte ochorie pre pľuhavstvá…„Včeličky sú nepoškvrnené panny, a nie pľuhavstvá. Akože to hovoríš?“Nedeľa a sviatky, od jari do jesene, boli najslávnejšie dni otca Lojza a jeho nepoškvrnených panien-včeličiek.„Deťom“, hoci to už boli veľké deti, ktoré už mali svoje deti, stará mať pohovela, otec si práve privstal. Bolo tým menej svedkov pri zrážke s materou. Lebo taký bol starý poriadok: mať s dievčatami zostane variť — pre dvanásť-štrnásť úst treba! — ony pôjdu na litánie; synovia a vnuci so starým otcom mali by ísť do kostola. Tak býva v zime. Pravda. Ale v lete nedá to dodržať sama božia príroda, ktorá volá do svojho lona najmä mládež. Ale stará mať je prísna.„Čože z vás bude, ked vás Bohu nevychovám,“ a vystrája všetky deti i najmenšie dva-tri ročné vnúčatá do kostola — počúvať, a väčších na kázeň. A že by chlapci, loptoši, neklamali, pri obede stará mať kontroluje. Rozložia taniere na stôl, mať začne naberať polievku, deti už ledva čakajú, na ktorom je rad sa pomodliť, aby skorej odrapotal, chlapci húlia oči, a vtom mať:„Tak, nože mi ty, Milko, povedz, čo bolo dnes v evanjeliume.“A vyvolanému odpadá chuť od jedla, lebo sa kdesi s vrstovníkmi za pstruhmi túlal, druhý bol na hubách, tretí na jahodách, štvrtý s flintou tajne atď. Vypomôže Janko, ktorého určila mať za kňaza a ktorý chodí do piatej latinskej, i musí katechétovi doniesť od pána farára potvrdenie, že bol v kostole.„Ale aký príklad vidíte od otca…“Otec Lojzo totižto už o siedmej ráno je sviatočne vyobliekaný, nakľačal, namodlil sa z hodinu, aby azda mať nemohla zapárať, potom štiavničianku do úst a tíško, ani v krpcoch, sa chystá a tratí do včelína. Mať ho dochytí jednak.„Zlý príklad deťom, otec, otec…“Nedopovie, aby tým viac mal o čom myslieť otec Lojzo, že či ozaj zlým príkladom slúži deťom a vnukom svojim.Celý týždeň je v robote, nestačí. Bože, tak má rád tie včeličky a štiepky celý život, od mladosti. Či ozaj hreší, že do kostola nejde? — spytuje svoje svedomie, a láska a radosť jeho skalená je výčitkou. ,Pane Bože, veď ja nič robiť nebudem, ani búchať; je, viem, svätá nedeľa, hej; ja len jedným okom na včeličky a druhým i celým srdcom budem sa modliť.‘A skutočne niet horlivejšieho kresťana, ako je otec Lojzo, lenže vo včelíne, od jari do jesene, každú nedeľu a sviatok, ak neprší.Pri obede otec Lojzo vie, že časť materiných výčitiek padá i na neho. Musí sa brániť.„Mati, keby si sa ty len raz prišla presvedčiť, čo ja robím, ak sa práve roj nesype… Ver, našla by si ma skrúšenejšie sedieť a modliť sa ako v kostole. Vieš, že tá kázeň býva všelijaká. Čo pán farár do týždňa napočúva, to nám v nedeľu hádže z kancľa na hlavu. Ale pod svätou omšou sa ja modlím, oj, modlím, ešte viac ako je v knižke.“„Veď už som videla, že tam máš nejakú starú knižku: len či ozaj…“„To-to-to,“ potešil sa otec, „na poličke pod hriadkou býva. Otcovská, a či je po strýcovi. Od palca sa už papier rozpadáva. Boli mi ju aj myši načali, ale som im prešiel cez rozum. Spravil som poličku na drôty. Teraz sa spúšťaj! A majú knižka a mechúr s dohánom pokoj. Začal som do kláta, ale tam mole, pľuhy…“A bol by otec materi vykladal o moľoch a tak ďalej, o celom včelárstve svojom, ako vše z ničoho začal:„Som ho vykúril! Počkaj, nebudeš ty jabĺčka vysúšať! Ja sa budem trápiť: sadiť, štepiť, od zajaca chrániť, a ty mi ich budeš vysúšať. Plno!“Ten „niekto“ bol pavúk, ktorý sa vraj tajne vopchal pod kôru štepu a tam z miazgy stromu žil aj so svojimi drobnými pavúčikmi a tak štep skoro vysušil.Otec Lojzo popri včelárstve bol i veľkým štepárom, z čoho už viac osohu poznala i mať i deti, a preto všetci i synovia i dcéry s obdivom hľadeli na otca, keď zase o „pavúkovi“ vykladal a kvôli nemu služby božie v kostole vymeškal. A ako on liečil taký strom! Ba „fľajster“ mu dával, a to v hline rozmiešaný trus, a handrou pekne obtočil a zaviazal. Takýchto „invalidov“ — štepov mal otec každý rok niekoľko a bol nesmierne rád, keď „pavúka“ prevládal a strom sa vymladil.„Dvetisíc som ich zahlušil dnes!“ pribehol na obed spotený otec. „Ba viac! Už ma ruka bolí.“A deti zase s údivom hľadeli na otca, že „pomohol“ zabiť včelám dvetisíc trúdov.To, pravda, až po rojení.Ale najviac roboty mával otec v čase rojenia. Roboty, hovorím, lebo bohchráň toho v dome, kto by bol túto „robotu“ otcovu nazval „zábavkou“, hoci všetci na to mysleli. Ale tu treba bolo skutočne mu uznať.O Jáne, keď sa ukazovalo, že sa včielky budú rojiť, mal otec dosť roboty skutočnej. Nahobľovať dosák, nazbíjať nových klátov, ešte len aj okienka do nich a do tých tabličky pilníkom zarezávať, nebola veru ľahká robota, keďže otec Lojzo nebol ani stolárom, ani sklárom. Kláty zafarbiť a prichystať, a čo okrem toho bolo treba. Vŕbového práchna navytínať nad potokom, nasušiť a nachystať do „dymiaka“ s mechom, z ktorého sa potom už zakúrilo ani z fabrického komína včeličkám, ak otca Lojza neslúchali. A v rezerve na ten cieľ boli i dva zabité odrotované hrnce, napchaté suchým lajnom kravským.„Človek nevie, kde sadnú (roje).“ Mať musela poobšívať sito, akže myši vyhrýzli diery, alebo obšiť novou plachtovinou, čím vážilo sitko aspoň dva kilogramy; no i vypilo ľahko dva litre potu. Ale včela ho neprepichla! Rozsušenú a opukanú striekačku pozatierať gitom a zapučiť, to tiež dalo roboty. Ale to, pane, bola striekačka! Ako špricňa na jadernice, a z bezy. Tej sa niečo bol otec navŕtal; celú jednu zimu, lebo sa mu boli — zo tri — už skoro hotové rozštiepili, čo ich vopred odrotoval.Ráno v nedeľu vychodil otec už o siedmej do včelína. Ešte slnko bolo za horou, po tráve rosa, včelky ešte sa len budili.„Nože sa, nože!… Kedyže si nanosíte?“ poháňal ich do roboty, vzdychol k Bohu, a prezrel kláty, ktorému sa úfať.„Z teba by ešte mohol byť chlap. Ej, ty že sa čo nezbieraš? — Kedyže? Na Všechsvätých nevyletíš,“ a chválil kláty, do očú, i hanil. Jemu to boli akoby živé bytosti, ktoré však ten vrtoch majú, že iba ukazujú a nehovoria.Potom prezrel modlitebnú knižku. Tam bola na poličke. S fajočkou v zuboch sadol na širokú lavicu, lebo rosa ešte, i škoda trávu dláviť okolo stromov. Však sa ukazuje, videl už dávno. Bude i jabĺčok i slivák. Hrušky — grmáne. Tie sa mu nedarili. I v maslovke — piesok. Nebude ich štepiť.Sadol na širokú lavicu, na ktorej sa váľal od rokov starý kožuch, z ktorého si myši a sýkorky robili hniezda, že už bol cele opĺznutý, ale predsa mäkší ako doska. Pod hlavu poleno. Mohol spať alebo čítať. Veď vrchom ponad kláty i od bokov cez dosky svetla prišlo dosť. Ale otec Lojzo nemienil ešte ani čítať, a tým menej spať. Jeho trápila chvíľa. Čo budú robiť „oblačníci“? To sú v predstave slovenského ľudu akýsi zloduchovia, ktorých Pán Boh poveril robiť počasie, a tí vše robia svetu na zlosť, aby ľudia hrešili a tak do pekla prišli. Ale otec Lojzo veru nebude hrešiť. To pri včeličkách nejde. Slniečko sa ukazuje, zaťahuje, oblaky prídu, idú, ale do dvoch odpoludnia ešte môže byť i pekne. Ak nebude? Bude zajtra, pozajtre, ale bude, veď je leto. Len vetra nedaj, Bože!Keď zazvonili, otec Lojzo odložil fajku a vzal starý „Zlatý nebe klíč“ a ešte necengali na pozdvihovanie, už sa bol pomodlil všetky modlitby i si zaspieval pieseň:Bože, pred Tvú velebnostína kolená padáme.Zapáli v srdcích svú milostíoheň lásky, žádame.Pieseň jemu veľmi milú, lebo mohol v nej uplatniť i svoj bas i diškant, že v kostole „prespieval“ i rechtora. Ak sa čas jasnil, slnko hrialo, otec Lojzo vychodil kukať na letáče a žiaril radosťou; ak sa oblačilo, vetrík podúchal, vyhľadal v starej knižke modlitbu a skrúšene čítal:„Všemohúci večný Bože! ponížene teba prosíme, propůjč nám časy pohodlné k vydání dobré úrody zemské…Ó, milosrdný Bože! jenž po búri činíš utíšení, a po pláči zase dáváš potešení, ráč nás k tobě volajíci milostivě uslyšeti a pohodlných časů nám nehodným služebníkum svým popríti…“Bývalo mu neraz ľúto, že je modlitba nie dlhšia, ba dlhá, najdlhšia v celej knižke, lebo pohodlnej chvíle tak málo býva… Premodlieval sa ju znova a znova a dokladal sám o slnku a zamodlieval vietor, najväčšieho nepriateľa včelárov.Zazvonili na poludnie, otec pobral sa na obed. Už vyzvonili všetky tri verše a otec Lojzo cestou ešte nesie klobúk v ruke. Bohvie či sa ešte modlí a či myslí na roje. „Bude, azda, bude, dá Pán Boh. Možno i dva-tri,“ odzbrojuje zbožným slovom mať.„Aby ste sa nerozpŕchli, bude mi treba pomôcť,“ obracia sa k synom.„Veď sa nám ty už len nasľubuješ tých rojov! Každú nedeľu dva-tri, a ono už je po Jáne, a ešte nič,“ nedaruje mu mať poznámku, predsa len nespokojná, že otec už tri nedele v kostole nebol.„No, len mi hoď niečo na tanier — pôjdem. Aj tak sa už dnes vysypú,“ odráža otec.Synovia voľky-nevoľky, hoci mali namierené ktorý na kolkáreň, ktorý do záhrady s dievčatami, ktorý s flintou na veverice alebo s udicou na pstruhov — aspoň jeden už musí zostať s otcom. Spravili sa na poriadky.Roj i dva jednu nedeľu skutočne vyletel. Bola sa dívať i mať s dcérami, ba boli už i vnuci a vnučky, so sto otázkami o mede, o včeličkách a kráľovnej. Tie zase starý otec duril preč, aby ich včely nepoštípali, a len v pokojnom čase ukazoval im cez okienka med a sľuboval im ho na jeseň.Roj sa krúžil po záhrade, ženy, deti sa rozpŕchli, a zostali iba víťaz otec a niektorý syn. Nastal zhon. Letelo sa do dediny po dve-tri čisté postelné plachty, otec striekal z veľkej síkačky ponad včely a hádal, kde sa usadia. Syn robil kúr do dymiaka i do hrncov.Jedny sadli na halúzku, druhé na kmeň, tretie na svrčinu a kde ktoré.To bolo ceremónií! A tých rebríkov! Kdejaký najdlhší v dome, v dedine. Halúzku otec odpílil a zniesol ako strapec hrozna a oprel pod otvorený klát na plachte. Všetky do večera vmašírovali. To bol roj! Ak vyletel roj na kmeň, ktorý škoda bolo píliť, alebo bol neprístupný, dymili im do zadusenia a včely preháňali na lepšie miesto; ak sa nehli, čo robiť? — ťahali klát na povrazoch, ako murári hrady, pod roj a čím bolo, z konára opätkami, z kmeňov krídlom i rukami schraňoval otec Lojzo roj do kláta a spúšťal na plachtu. To bol roj! — Zaslúžený! — lial sa pot z otca od roboty, zo syna od strachu a od žihadiel, že od bolesti už viac klial, ako hovoril.Otec mu sľuboval „bolestné“ — medovca, alebo medového vína a keď syn dudral ešte, ta ho poslal preč, lebo pri včelách hrešiť — nebude požehnania. „Choď! Vojak, a bojí sa včiel…“ šomral za ním otec.„Nech naraz pichne, keď má,“ pätil sa syn. „Budem za tri dni ako sova,“ odchádzajúc vyškrabúval žihadlá.Podvečer doniesli ženy olovrant otcovi. Medového vína a praženice s múkou na škvárkách a s cukrom.„Ani šestonedieľke,“ usmieval sa otec Lojzo, víno vypil, praženicu rozdal deťom — vnúčatám, keď matere i bránili, že deti už mali.Pomaly zašlo slnce, včelky sa utíšili, povchodili do klátov.„Toho tam a toho tam,“ hľadal otec miesta novým čeliadkam a ukladal ich tíško „ve meno Boha Otca i Syna i Ducha svätého“ do včelína.Nebolo toho dňa šťastnejšieho človeka na svete, hoci sa upracoval horšie ako v kosbe alebo pri dreve v zime.Tak šli roky. Niekdajšiu tajnú lásku otcovi už nikto nebránil, veď si ju vybojoval celým vekom a zaslúžil, aby sa cele zjavne a oddane mohol jej oddávať od jari do jesene, ba i v zime, hobľujúc dosky, zbíjajúc kláty, okienka a stružlikajúc trámiky. Jeden-dva kláty cez zimu predsa spravil a staré sčrvotočené zrušil, najmä ak z nich včielky vypadli, čo sa stávalo každú zimu, že totižto z dvanástich zišiel vše na šesť, zase sa driapal hore, vše i na šestnásť a zase dolu, podľa toho, aký bol rok, aké leto, aká zima. Ale udržal ich bez jedného celých päťdesiat rokov a synom nechal štrnásť čeľadí.O Jáne ležal smrteľne vekom chorý, keď navštívili ho priatelia z mesta. Na vozíku. Radi posedeli vo včelínci raz do roka pri vínku a speve.„Lojzko, doniesli sme pohár vína, poď do záhrady.“„Choďte, priatelia, užite i za mňa. Ja už nevládzem,“ zodvihol sa z drevenej kanapy, keď sa vítali a mu ruky podávali.„Ej, čo by si len nevládal. Však ťa odvezieme. Máme koč!“„Tej jari som nebol ak dva razy. Vylihujem, ako moje včielky, ak…“ nedalo mu dohovoriť, lebo sa domýšľal, že včielky „nevylihujú“, lebo nebolo, kto by ich opatril. Synovia len tak nasilu šli a spravili, čo kázal.„Letia, sedia,“ bola obyčajná ich odpoveď.„Poď si ich pozrieť, či ozaj vylihujú ako ty, a či niečo robia,“ a brali otca Lojza na koč.„Fajočku mi dajte.“„Cigarku ti dáme.“„Nie, fajočku. S cigarou by ma nepoznali.“A otec Lojzo sa zviechal, zodvihol a vyložili ho na koč.Zazrúc včelín, späl ruky k nebesám a pokročil do včelína.Sveta, ako na dedine, do záhrady zišlo sa hodne, i na ceste postávali a hľadeli ženy, deti, že starý, chorý včelár vyšiel ešte raz do včelína.Za chvíľu vyniesol otec Lojzo na rukách veľký plást medu, bieleho ako novopílená doska a za ním hrnul sa celý roj včiel.„Zavri, synku, klát,“ kázal synovi a sám zodvihnúc ruky s medom, podložený tenkou doštičkou, podával med matke: „Rozdeľ, mati, deťom, všetkým deťom… Všetkým…“Deti prihŕkli, mať delila a starým chlapom — priateľom Lojzovým padali tajné slzy do naliatych pohárikov vína, z ktorých jeden podávali tiež otcovi a ten s trasúcou rukou ho rozčrpkával a blaženým úsmevom hľadel na zástup výskajúcich detí.O dva-tri týždne starý včelár odišiel k svätému Ambroziusovi, patrónovi včelárov, ktorý v biskupskom rúchu visel nado dvermi včelína a chránil včelín od nehody a škody.Dosiaľ.Ale potom, že vari nebolo, kto by ho vzýval a včielky s láskou opatroval, začali čeliadky po jednej padať, aby sa splnilo, že za včelárom hynú i včielky.Za necelé tri roky odišla i mať k dedom, včielky osireli úplne a vymreli.Tam si hádam povedali s dedom Štefanom a testinou celú pravdu, koľko to tých hrncov medu mohli nanosiť v nepriaznivom, drsnom kraji zvolenskom, v úzkej doline, kde slnce vychodí v lete o deviatej a o tretej už zachodí za kalváriu, aby sa viac neukázalo.Synovia, rozídení svetom, dedičstvo si podelili i predali čiastočne. Včelín dostal sa synovi, ale — nevčelárovi. Dnes stojí ešte, ale s prázdnymi kláty, len ako smutná pamiatka otcovskej pilnosti a lásky.Či sa kto ešte kedy pomodlí zo starej českej knižky za „propůjčení nám časů pohodlných“, a či ju zahodí kto do potoka, alebo spáli, — neviem, bože, neviem to predpovedať.V „nefajčiarskom“Na poludnie v pondelok, po trhu v Bystrici, sotva stačil dobehnúť strýčik z Hiadla na hlavnú stanicu. Na pleci s hombáľajúcim košom na valaške predieral sa národom, čo sa tisol od kasy, i priamo z ulice na perón.„Pusťte ma, bisťu! Ja mám retúrku!“Mašina už odfukovala, len sa hnúť.Strýčik nosil židovi oštiepky. Keď predal, vošiel si zajesť studena; od údenára išiel do krčmy omáčať jazyk do deci slivovičky, a spoliehajúc sa na „retúrku“, zapálil si do zapekačky a sa zahovoril. Iba keď v krčme sveta zredlo, zbadal sa a musel bežať ulicou, páckajúc z fajky, ani tá mašina, čo sa, hľa, obzerá naň, či už vysadol. Rád, že dobehol, vovalil sa s ostatným svetom do najbližšieho vozňa, a to do oddelenia nefajčiarov. Kôš vopchal pod seba, valašku medzi kolená, na ostrie obe ruky a bradu na ne. „Fú, fú,“ duje strýčko dym svetu do tvárí.„Strýčko, tu sa nefajčí. — Chytia vás. — Bude vás to stáť päť korún.“ Poučujú ho najbližší.„Len sis’ sedím… Panské nosy! Teraz vari skočím hľadať druhý vagón, aby som ostal na ľade.“„To nemusíte; ale vám poradím: fajku vopchajte do vrecka.“„Ba! — Aby sa mi bok chytil… Veď ešte nejde,“ myslí na sprievodcu vlaku a pätí sa rozpálený strýčik, vyfúkne kúdeľ dymu a srkne si pod nohy riedku slinu, utrúc však hneď dlaňou ústa a krpcom dlážku.Vlak sa hnul, a v tom už sprievodčí i otvára dvere, vidí dym i strýca s fajkou. Zastane pred ním, spustiac obe ruky na mašinku, ktorou preštíka kartičky.„Víte vy čítať?“ ukazuje na tabuľku, zavesenú na okne. Spytuje sa slovensky, ale po reči poznať, že je Čech.„A čo by nevedel!? Aj písať viem!“„Aj počítať?“„?“ hľadí strýčko.„Či aj rátať?“ pomáhajú mu porozumieť otázku.Neisto prikyvuje, vytiahne čútorku z úst a mykajúc jedným, druhým plecom, odvracia hlavu a díva sa preč, akoby mu bolo už dosť rečí.„Tak narátajte päť korún a odložte fajku,“ rozkazuje sprievodčí.„Ale ja, bisťubohu, nie!“„Tak vás v Šalkovej vyložím.“„To už radšej v Ľupči. Zo Šalkovej ešte ďaleko k nám,“ berie strýčik žartom.„Tak skryte fajku!“„A už keď päť korún zaplatiť, aj ma vyložiť — tak do Lučatína neskryjem. Nie ja! Bisťubohu, nie! A čo všetci Česi prídu. Za pol oštiepka mi moja chuť a tá komejdija bude stáť. Ale si vezmite aspoň dvoch, čo ma budú vykladať, lebo ak sa mi nohy spriečia…“ drží strýčka slivovička na koni.Svet sa smeje a zasmeje sa „siláctvu“ starého strýčka i sprievodčí a ide ďalej, doložiac:„To ste statný Slovák! Takí by ste mali byť všetci niekedy proti Maďarom, a teraz húkať si na niekoho iného, nie na mňa, služobníka štátu a poriadku.“„Na židov, pane, na židov,“ ľúbi sa strýčkovi reč sprievodčieho, „lebo tí nám dávajú, čo chcú, za naše mozole…“Mnohí prisvedčia a železnica pomaly hrkoce s nimi hore Hronom.„Mali ste povedať, že neviete čítať,“ poučuje nejaký chytrý človek strýčka, ktorý dymiacu fajku už bol vložil do opaska. Rozľahlo sa mu v hlave, že päť korún a dve-tri hodiny kráčať a keď má zaplatené, predsa len vari nestojí za fajku dymu, a i tá poznámka sprievodčieho zavŕtala mu do hlavy.„Klamať. Akože sa to svedčí na starého človeka? Nemal som sem liezť, pane. Ale keď mi bolo náhlo,“ vyhovára sa strýčik.„Blíži sa stanička.“ Pozná po horách i že kolesá stišujú.„Šalková!“ volá sprievodčí.,Čo bude so mnou?‘, dumá strýčik a kosom hľadí na dvere.Nič. Nikto ho nejde sťahovať. Železnica hne sa ďalej. ,Hádam v Ľupči…‘ myslí si a obracia sa k tomu, čo mu radil klamať, že nevie čítať.„Kým bolo napísané ,nekuráci‘, mohol si sa vyštekať, že nerozumieš, ale huncúti Česi prešli nám močkárom cez rozum. Napísali ,nefajčiari‘, — tak akože povieš, že nevieš slovensky, keď si Slovák… a musel si rozumieť, keď nebolo ani tak, ani tak, ale ,ňem doháni‘ (maďarsky). Zákaz je zákaz. A keď prestúpiš, to je, ako keď ovca alebo krava vojde do zahájeného. A ty si nie ovca, ale človek, teda dbaj zákazu. A keď nie, daj sa poučiť za päť korún, ako ja, sprostá hlava. Ale nie, už nebudem piť. Sto ráz som sa už zapovedal, že iba doma, v ceste nikdy nie, a zase som sa nezdržal,“ žmolí strýčko opasok, kde cíti korunky, utŕžené za oštiepky, za ktoré slúži.Vojde sprievodčí a vidí, že strýčik už nefajčí.„Tak už nefajčíte, strýčku?“ spytuje sa žartom.Strýčik pozrie úkosom naň a vytiahne päťkorunák.„Tak tu máte hájovné. Ale ma neskladajte, iba v Lučatíne. Mohlo by ma to v Ľupči stáť viac, ak by som sa musel zastaviť, aby nohy posilniť… A práve teraz sa zriekam piť.“„Tak si zapáľte,“ a sprievodčí sníma tabuľku z okna (aby ju azda prevesil do oddelenia, kde náhodou napchali sa samé ženy), a neberie peniaz.„Nie ja! A päť korún si berte,“ podáva, ba tisne mu do ruky.„Pobafčite si, keď vám chutná, a päť korún nechajte deťom na knižky.“„Ja už detí (rozumie: drobných) nemám, iba vnukov,“ hodí plecom a pchá, ako ohrdený, peniaz do opaska. Keď sprievodčí popreštíka dve-tri kartičky, ide skutočne ďalej, akoby sa nič nebolo stalo. Svet sa čuduje. Je ticho, šepce. Až strýčko preruší hlasne:„Predsa sú len tí Česi poriadni ľudia,“ a hlása strýčko až po Hiadeľ dobré meno Čechov a znáša príklady zo svojho valaského a kupeckého života: kedy si vypili četníci Česi kyslej na salaši, kedy hľadali a nič nenašli; čo, kedy a ako Čechovi v Bystrici predal, a to nielen maslo, oštiepky, ale i barance, ovce, ba i sviňu, a statočne mu zaplatili…V Lučatíne ešte šiel podať sprievodčiemu ruku a že sa mu pekne poďakúva, a sľúbil mu, že keby ho tak raz viezol dolu do Bystrice, dal by mu oštiepok, keby ho poznal…PomstaDlhé roky zbierali na oferách i vyrubovali na duše, kým napokon pred štyridsiatimi rokmi mohli si stahovski farníci zavolať maliara a prvý raz dať vymaľovať kalváriu a obnoviť všetky sochy a kaplnky, ktoré za stáročia povstali.Zavolali Adama Pačku, po šírom bystrickom okolí veľmi pochvalne známeho maliara, ktorý učil sa kedysi maľovať iba izby. Ale mal talent a početnú rodinu. Aby mohol talent rozviť a rodinu uživiť, v lete maľoval izby, v zime však strúhal, lepil a maľoval betlehemy, sošky svätých a svätíc božích a konečne i boží hrob do ich dedinskej kaplnky. Predával to pobožným a majetnejším kresťanom a niečo vzali i do kostolov. Lebo slovenským valachom do betlehema vedel pán Pačko vykrútiť také fúzy a také krpce im obuť a návlakmi do kolien obtočiť, ani keby si bol všetkých detvianskych bačov na „mustru“ bral, a on to robil všetko „z hlavy“. Jeho rímskych vojakov, ich okáľov jastrabích, sme sa, chlapci, báli, i keď sme zvoniť chodili, a štyria rímski vojaci od božieho hrobu tam pod vežou, i hoci poopieraní o stenu, gánili na nás a čakali na novú Veľkú noc. Na doline od Bystrice po Staré Háje premaľoval z lásky a zbožnosti dva-tri obrázky pri ceste, a keď sa to svetu zapáčilo, za peniaze dávali mu páni farári premaľúvať kríže, obnovovať obrazy v kaplnkách, ba i v kostoloch. Pán Pačko radom rokov sa vypracoval za povestného kostolného maliara a izby už ani nemaľoval, iba ak farské alebo panské, notárovi, lesnému a bohatému krčmárovi. A predsa robil lacno: „Len aby som sa so svojou štetôčkou zabávať mohol,“ hovorieval si sám. A potom už, keď sa lacno chytil na nejakú cirkevnú maľbu, sám chodil po dedine zbierať vajcia, mlieko, vraj do — farby. Známi robili si z neho žarty, že majú len kyslé mlieko. Prisadol, pojedol a, dymiac zo svojej po brade spustenej veľkej nemky, rád pobesedoval o svojom kumšte a poučoval sedliakov, že on nie je „pán majster“, ako každý čižmár, ale „pán maliar“, alebo aspoň „pán Pačko“ (keď mu sprostí inak povedať nevedia). Pritom neodvrhol ani kalištek slivovice, ako že ju rád vypije i natierač, nie by taký skutočný „maliar“. A najmä keď už síl ubýva, ako nášmu pánu Pačkoví, lebo roky letia a už mu je ťažko po rebríkoch a lešeniach driapať sa za svätými, a svet všetko by to chcel mať čím vyššie, ba „v oblakoch“, ako i nejedného svätého namaľoval už na všelijaké sklepenia a podnebia.Nie div, šesťdesiatpäť rokov tu. Žena umrela, deti sa rozišli. Žije i varí si v dedinke Podanovej sám, pravda, iba v zime, ináče od jari do mrazov po dedinách pri svojom maliarstve. Robotu rád preťahuje a dá času vidieť a posúdiť ju všetkým ľuďom. Rád prijme radu od, kňaza, i s učiteľom naším sa zhováral odborne, lebo učiteľ bol, na pochvalu Pačkovú, premaľoval sochu sv. Jána Nepomuckého a sv. Floriána na moste, a nikto si ich nesplietol, nezamenil.Ako som spomenul, keď Stahovčania dvanásťsto zlatých po grajciari a šestáku zložili, zavolali pána Pačku, či to bude dosť na farby. Koscovi platia šesťdesiat grajciarov na šichtu, jemu budú platiť tri šichty a stravu u učiteľa. Postavia mu i „na poriadky“ rebríky a lešenia. Chlapcov, čo mu budú farby trieť i miešať a posluhovať, tých je plná škola. Keď sa spravili, durili pána maliara nie tak pre tie tri šichty a stravu, ale že sa blížila Veľká noc, kalvária musí byť! Márne sa Pačko vyhováral, že sú ešte mrazy, fujavice, že farby neschnú, doniesli dreveného uhlia na plechu a vysúšali. Náhlil sa i Pačko sám, lebo na Starých Hájoch mal tiež ešte do Veľkej noci premaľovať opršané kríže na kalvárii, tohoto veľkého pútnického miesta.V sobotu pred Kvetnou nedeľou náhlil domov, pod Staré Háje, ani nie cestou na Bystricu, ale chodníčkami cez hory, hoci bola pľušť, dážď so snehom a vietor.A večer v tú sobotu, bohvie či ho kto videl, ale akiste pomaly šiel od Kremnice na Bystricu i druhý akýsi maliar neznámeho mena, ale akoby blíženec Pačkov. Nedošiel však do mesta, ale vyše vojenského skladu „na žliebku“, pri vodičke dokonal a spadol k válovu pod žliebkom do mláky a blata, rozmieseného ľudmi a napájaným statkom. Našli ho tam zaviateho snehom strážni vojaci ešte v noci, keď si boli na žliebku po vodu. Ohlásili do mesta a svetu, čo tadiaľ včas ráno šiel, povedal, že je to veru chudák pán Pačko, ktorý maľoval v Stahove.Policajný kapitán hneď vystrojil strážmajstra mestských hajdúchov a spýtal sa ho, kto by ešte Adama Pačku poznal.„Ktože lepšie ako pán Pavlička a Cipciar,“ hovorí strážmajster, „tí už tridsať rokov píjavajú spolu ,dva deci‘, od soboty do pondelku, keď Pačko ide na Bystricu domov.“„Dajte zapriahnuť a že ich prosím,“ rozkázal kapitán, a v polhodine na mestskom koči vyviezli sa všetci traja „na žliebok“ poznávať Adama Pačku, a ľúto im bolo starého kamaráta veľmi.„Od náhlej a nenadálej smrti zachovaj nás, Pane!“ vzdychli hlasne všetci traja, keď zastali nad válovom, nad mŕtvolou, zaviatou od večera prudkou snehovou fujavicou.„On je!“„On.“„Pačko, Pán Boh ti daj slávu večnú!“„Zaslúžil si ju za svoju svätú prácu.“„Nejedna obec má pamiatku po ňom.“„Čo si sa nám nasľuboval, že nás ženám našim vymaľuješ… Už si vymaľoval…“„Pačko, Pačko, že ti Pán Boh nedoprial ani zabiť sa z lešenia, ale tu si sa musel zatopiť v blate a vo vode… Teraz sa už pustí farba tvojich šiat… keď ťa nemal kto oprať… Ba sám bol hrdý na ňu, na farbu!“Vojaci odtiahli ho na briežok, prikryli šedivú bradu spadnutým klobúkom, strážmajster pozrel i do kapsy, ktorú starý Pačko vždy nosieval na boku, a našiel v nej kúsok chlebíka, škvarku slaninky, ale ináče plnú surových zemiakov.„Že sa mu to chcelo niesť zo Stahova do Podanovej. Zemiaky,“ divili sa priatelia.„Nech ich nevlečie, možno by sa bol dotiahol do mesta medzi nás. Veď už bol tak blízko. A žilu seknúť…“„Hádam nechcel ublížiť, nuž prijal i tie od niektorej pobožnej stahovskej gazdinej, vďačnej, že im tak pekne maľuje.“„Ba či mu zaplatili?“„Nie; ak mu nikto neukradol, vo vreckách nemá ničoho,“ zistil strážmajster, a sadli si na koč, ponáhľajúc sa oznámiť, že skutočne umrel starý Adam Pačko.„Poznali sme ho. Naozaj je on, on sám, a nikto iný.“Kapitán hneď rozkázal mŕtvolu dať do truhly a doviezť do mesta, a priatelia, najmä Jozef Pavlička, mešťan a povestný pernikár, odkázal bratovi Pačkovmu na Staré Háje, čo sa stalo a či ho prídu pochovať do mesta, alebo či si ho dajú previezť domov. Aby prišli hneď!Posol narobil iba žiaľu na Starých Hájoch a nevediac nič o podrobnostiach, šiel späť. Brat Pačkov sa hneď schystal do Bystrice, ale hoci mu prichodilo zabočiť, stavil sa jednako v Podanovej povedať rodine a priateľom, čo sa stalo.Podanová. Dom bratov, Adamov. Z komína sa dymí. „Kto cudzí v bratovom dome?!“ zarazí sa. Habne na kľučku — a brat Adam vstáva od pece.„Ty žiješ?“ objíma brat brata ako nikdy.„Chvalabohu!“ bráni sa Adam. „Hoci čertovsky zlá cesta bola včera večer zo Stahova horami.“„Ale ja ti idem na pohreb,“ usmieva sa mladší brat.„Len aby som ja tebe nešiel,“ uráža sa Adam.„Krome všetkých žartov…“A brat rozpráva Adamovi, čo o jeho smrti vie, čo doniesol posol.„A ktože ti to odkázal?“„Nuž Pavlička.“„Pohanský žart. To už, že som sa nezastavil včera v meste na ,dva deci‘ do pondelku. Plno. Je pôst, a ja mám ešte tento týždeň vymaľovať Krista Pána i dvoch lotrov u vás na kalvárii.“„Sme ťa čakali… Nuž ja už neľutujem chôdze, idem im povedať, že planý žart vymysleli. To sa nerobí ani na fašiangy, nie by vo veľkom pôste.“Šiel a všetko sa vyjasnilo. Neznámeho pochovali, a pán Pačko ešte dlho maľoval. Tento týždeň práve spomenuté kríže, na ne Krista a dvoch lotrov.Kým maľoval Krista, stále myslel na sv. Písmo, krútil hlavou a šepkal si: „Ale mňa nepoznať… mňa nepoznať… ty, Jozef Pavlička… Na koryte by sme sa už mohli splaviť do Dunaja, čo sme my už spolu vína vypili, a ty že si ma nepoznal? Lotor si ty, Jozef, a ja ti to nedarujem, už len za tú zlosť, čo sa ľudom naduplikujem, že veď, hľa, žijem a chcem ešte Bohu i svetu poslúžiť svojou hlavou i rukou…“ zmárnomyseľnel starý maliar a zišla mu na um lotrovská myšlienka.„Keď si ty mňa nepoznal, ja ťa poznám, a ja ťa trafím, čo sa ani dívať nebudem na teba!“ a starý maliar na rebríku zatiera na kríži lotra jedného i druhého, aby ich premaľoval.„Dám ho na ľavicu! Na ľavicu ho dám. Áno, hej, ten sa porúhal Kristu Pánu, keď s ním visel a nepoznal, neuznal Spasiteľa…“Pačko zatiera lotra na pravici Kristovej, aby ten na ľavici zatiaľ uschol a myslí: ,Dal by som ho na ľavicu, lenže som kresťan-katolík… Nemôžem ho tak zatratiť… večne; veď bol kamarát dobrý. Klobásku uvaril, po vínko poslal, keď som sa len ukázal v meste, po farby zbehol… A keď sme si zašli pod „Zelenú lipu“ k nebohému Krížikoví… To bol tiež vták dobrý… Tých fígľov a kuchárok, čo vie pospomínať, keď sme mladí boli a remeslu sa učili… Hanba na to i pomyslieť. Je pôst. Počkaj, budeš sa kajať i so mnou… Akože je to? „Pane, rozpomeň sa na mne, když prídeš do království svého…“‘A starý Pačko z vďačnosti, že ho Boh zachránil od náhlej smrti, i aby sa po kresťansky, mierne pomstil Pavličkovi, chcel namaľovať lotrovi na pravici pol svojej tvári a pol Pavličkovej, ale veru nikto ich nerozoznal, a len keď sa po Veľkej noci v meste zišli a všetci traja ohliadači „jeho“ mŕtvoly vypili po „dva deci“ na večnú slávu neznámemu maliarovi a na dlhé zdravie Pačkovi, rozprával im Pačko, aké hriešne úmysly mal s Pavličkom, ale že „sa mu srdce pohlo… nad tebou, i nad sebou… za naše hriechy. Vieš…“„Keby to nie, bol by si tam, na lavici, naveky.“„Len kým by to dážď nezmyl. Dávaš málo firnajzu…“„No, či si nie lotor, Jozef? Nech nás Pán Boh živí!“ a štrngli si na ďalšie bratstvo…Česi priekliati…Starká Greškovie tiež sa hnevá na Čechov. Ona chodila iba dve zimy do školy a vie sa z knižky pomodliť i sa porátať so slúžkou za mlieko, ovocie a čo sa z domu predáva. A vnúčatá, čo by jej teraz, keď má už vyše sedemdesiat rokov a z domu nemôže pre lámku a záduch, iba do kostola a na záhumnie, čo by — reku — starkej mali pomáhať, aspoň kurence, húsky dozrieť, za žíhľavou pod ploty zabehnúť, nie; ona sa musí hrbiť a deti si sedia pekne v škole, hoci je už dávno po Ďure. Čosi sa jej síce marí v mysli, že potom bolo prísnejšie, že už i ona musela chodiť za svoje deti prosiť pána učiteľa. Ale vtedy púšťali; keď bolo dieťa treba, zanieslo sa pol funta masla učiteľovi a už bolo dieťa doma od Ďura do Všechsvätých. A teraz čo by si mu dva funty poslala, nevezme, nepustí. Bol syn, bola nevesta — nie a nie. Šla starká sama a ukázala skľavené ruky i sa dusila. Ale učiteľa to nepohlo.„Ja by vám deti pustil, ale zákon nepustí…“„Akýže je to už zákon, že dva-tri týždne nepopustí. Len čo by sme posadili. Veď ja musím variť, keď sú mladí v poli… a nemá mi kto ani vody doniesť. Že to len tí Česi vymysleli taký zákon!“ vyhŕkla starká, keď videla, že ani ona učiteľa neuprosí, aby vnúčatá zo školy pustil.„Česi, Česi,“ povráva si učiteľ, ktorý by tiež radšej bol od Ďura do Všechsvätých v záhrade, vo včelíne, ako v škole.„Bodaj sa prepadli!“ kľaje Čechov i starká, ako iných počuje okolo pri všetkom kliať Čechov, farára v kázniach, syna pri daniach, suseda pri odvode, a každého temer Slováka, ktorý sa do štátnej služby a práce dostať nemôže.„Česi! Prekliati Česi! Idete mi ho von!“ schytí starká haluz a týmito slovami vyháňa kvočku z hriadok, húsky z priesady, kde zabehli, kým ona zašla do školy k učiteľovi.A kurence, húsky sa skutočne ľakli tohoto novotného kriku a utiekli zo záhrady… Ale starká ešte, i keď sa cez plot pretisli, kričala:„Česi, prekliati Česi!“Sotva sa takto na jar s hydinou potrápila, doniesli vnúčatá, Miško a Anička, novú zlú zvesť, že pán učiteľ im hovoril, že veru od septembra budú už aj siedmy rok chodiť do školy a na rok i ôsmy.„Či by to bolo možné, deti moje?!“ zalomila proti deťom staré svoje ruky Grešková. „Veď takto sa ty, dievka moja, nevymôžeš z tej školy do vydaja. Ach, Česi, prekliati Česi! Ale ja to už ani veriť nemôžem, že by to už bolo možné na svete… Ja už radšej umriem, ako sa toho mám dožiť, aby si ty, dievka moja, celý svoj mladý vek mala v škole zmámiť. Nuž kedyže sa naučíš robiť? Čože z vás bude? Veď zleňošíte nadosmrti. Takto my vyjdeme na mizinu. Takto nás tí prekliati Česi o všetko pripravia. Len porcie navaľovať, deti osem rokov mučiť! A keď vás iba slovensky učia, akýže z vás páni budú?“ Nejasne spomína Grešková, že keď už chodili deti toľko do školy, ako teraz, že sa zhovárali aspoň s pánom farárom, s učiteľom, notárom tak, ako ona nerozumela. To už bolo niečo! Ale teraz iba slovensky, slovensky. „To nemôže byť, to ste vy zle rozumeli,“ nedopustila zlú novotu starká, a deti ju nemohli presvedčiť.Na nedeľu počuli to však všetci rodičia z kancľa, od samého pána farára, ktorý zvolával školský výbor, aby sa poradil, ako, kde popchať deti do siedmeho ročníka, keď je škola malá a príde o dvanásť detí viac než vlani do prvej triedy.„Vláda nariadila,“ vykladá pán farár.„Bohdaj sa prepadla!“ dudrú chlapi, ženy i stará Grešková hneď do kázne a jedna druhej šepce: „To tí Česi, prekliati Česi…“Na druhú nedeľu prišiel agent ľudovej strany, zahrmel na ministra, zahrmel, že vláda neuvážila, či obce, cirkvi majú dosť miesta pre toľké deti; zahrmel na vládu a Čechov tak, že sa to všetkým páčilo a celá dedina i Grešková dala sa zapísať do ľudovej strany a agenta pozvala na kyslé mlieko a dobré masielce.„Ja už nič, nič nežiadam, len keby ste tie školy prekazili tým Čechom prekliatym!“„Aj to máme v programe. Mnoho je škôl, a ani jedna katolícka!“ spustil veľkým hlasom ľudový agent. „Česi nám berú vieru, berú porcie, berú školy, berú, berú… Ale keď vy budete s nami: Čechov vyženieme a bude, ako si sami budete žiadať.“Grešková s celou dušou pridala sa k agentovi, a teraz už trpezlivejšie bude čakať nový prevrat a zrušenie vlády i jej nariadenia o večnej škole, akou sa jej zdá už dnešná, nie to, bože, keby mala trvať až sedem-osem rokov.Práce má stále plné ruky, hoci v dome vstávajú o štvrtej ráno, ale s letom pribýva i roboty. Syn, nevesta, slúžka v poli, deti v škole, na starkej je varenie, hydina, prasce, teliatko, ba ešte i mačka sa okotila a pod chvíľou pýta mlieka, a hocičo nezožerie… Drie ako Cigánka. Trápenia vyše práva, v ktorom by sa jej zišli Anička i Miško, ale — sú v škole.„Prekliati Česi!“Do toľkej práce a starosti nová bieda. Zamykaj všetko. Do dediny prišli Cigáni. Nasýpajú cesty, tlčú skálie vyše dediny. Žijú v kolibách, s rodinami, deťmi. Ale predsa vše, ako duch, príde bosá Cigánka a pýta:„Dajteže, dajte, gazdinka.“„Dajteže, dajte,“ posmieva sa jej Grešková, že nevie inak zaprosiť.„Máme kŕdeľ detí, musíme im zaniesť do našej dediny. Stará mať im málo vyžobre…“„No, ja nedám. Deťom dám, ale vy si zarobíte na cestách… Keď prídu deti pýtať… potom.“„Nemôžu, prosím vás. V nedeľu sa nepatrí… Iba ak v sobotu popoludní…“„Tak nech prídu na sobotu!“ okrikuje Grešková Cigánku. „A daj mi pokoj, mám robotu. Nestoj, choď. Ja pred tebou nebudem zamykať. Mám dosť druhej roboty!“ Kúskom chleba odpráva Cigánku…Na sobotu prišli cigánčatá a pýtali.Dostali, hoci boli tri.Na druhú sobotu prišli štyri.Dostali tiež.Na tretiu sobotu prišiel Cigánčat celý kŕdeľ.Vošli tri. Dostali. Druhé tri. Dostali. Tretie tri.„Vy ste už boli. Nedám viac.“„My sme neboli, to boli iné…“Grešková sa neškriepi, nestačila sa im veľmi prizerať. Dáva, veď deti prišli pekne: „Pochválen Ježiš Kristus“!„Ale dosť. To by ste vy mne za pekársku pec chleba zjedli.“Na sobotu prišli deti cigánske zase, veď chodili naproti svojim rodičom a rodinám, ktoré robili cesty a na nedeľu sa vracali do susednej dediny.„Pochválen Ježiš Kristus!“ a Cigánča stojí, ako v známom dome, smelo.„Pánboh zaplať,“ a beží s kúskom chleba.„Pochválen Ježiš Kristus!“ a druhé Cigánča stojí, vyvaľujúc bielka očú z pitvora do kuchyne na Greškovú, ktorá zavára halušky, lebo im nosia hnoj ženy.„Teraz som ti dala!“,Možno, že bolo toto, možno, že iné‘, myslí starká a hodí smidku chleba.„Pánboh zaplať!“Nové Cigánča. Ešte jedno. Ešte dve.„Nedám! Už som vám pol chleba rozkrájala.“„Prosím pekne…“ pýta Cigánča.„Prosím pekne… Ale či sa vieš modliť?!“„Ve meno Boha Otca i Syna i Ducha… Otčenáš… Zdravas…“ a Cigánča sa modlí, ani keby hrachom sypal.Dostane okružtek chleba.Iné Cigánča začína sa hneď v pitvore modliť.Dostane i to.Prídu dve-tri naraz a modlia sa.Greškovej sa chlieb minul, a Cigánčatá sa ešte modlia. Už sa trochu i pomiešali, prišli i po druhý raz.„Tu máte poslednú smidku. Už nedám ani kúska! Berte sa von!“„Otče náš, ktorý si na nebesiach…“ začína malé Cigánča, a Grešková hľadí bokom, či ozaj vie i to. Veď to kedysi kdeže by Cigánka modliť sa! Len skorej „dajte, dajte“, a toto i deti znajú…„A ktože vás naučil modliť?“„Pán učiteľ v škole!…“Grešková, ako zúfalá, zalomí rukami a iba vzdychá: „Ach, teda ešte i Cigánov poberú do školy. Ach, tí Česi, prekliati Česi… Nuž kdeže už potom nemá takéto naše dieťa chodiť sedem-osem rokov, keď i Cigánčatá tisnú do školy… Stará som, ale čo sa to robí na tom svete, to je už vyše mojej hlavy…“Prehriali…Pán Jozef Palička, mešťan a kanonier, Banská Bystrica.Drahí rodičia! Na Štedrý večer prídem na štyri dni domov. Dostal som dovolenku. Chvalabohu!V Lučenci 23. decembra 1924. Verný synAdam Palička, delostrelec.*Adam, októbrový regrút, bol tri-štyri razy písal, že dovolenky nedostane, lebo mu jazdenie na koni ťažko ide, a pán rotmíster sa osvedčil, že takému delostrelcovi dovolenú nedá. Preto Adam vrúcne doložil tú „bohu chválu“.„Z kanonierskeho je rodu, a nevie sa na koni nosiť!“ búchal otec Jozef päsťou a nemohol pochopiť. „Mám šesťdesiat rokov a ešte by som rád vidieť toho koňa, na ktorom by som neobsedel, keď dva deci vína prežriem.“„Veď už ty, pýcha kanonierska! Chlapec je slabý, tichý. Ale si vymýšľal: za kanoniera ho, keď mohol byť v kancelárii,“ žialila mať, že Adam môže ešte i z koňa spadnúť, keď je slabý a tichý…„To nie je vojak, kto sedí v kancelárii. Kanonier! Pozri si ma, mama, na obšite,“ ukázal otec na stenu, „že sa ti ešte i teraz páčim?! A preto i žiadam, aby mi môj syn písal ,mešťan a kanonier‘. Do smrti!“„Ale sa ti, tata, smejú, aj ujček, aj strýc, aj…“„Smejú sa, aby zakryli svoju hanbu, že boli iba honvédi,“ odrazil starý Palička poznámku osemnásťročnej dcérky Zlatice.*Keď Zlatica kartu nachvat prečítala, mama pustila sa do radostného plaču a otec vybehol za listonošom podať mu cigaru a sľúbiť pohár vína.V kuchyni nastal nový zhon, mama so Zlaticou sa objímali, že večer príde milý Adam; slúžku Anku rozháňali po meste, lebo Zlatica vytiahla hneď receptnú knižku sladkostí, aby bratovi ešte nejakých novotných cukroviniek namiesila.Tata vkĺzol do kuchyne, do komory a v tichej radosti snímal ešte jednu klobásku do kapustnice. Keď to mama videla, rozcítila sa znova do sĺz a povedala s radostným plačom:„Tata náš, koľkože je hodín? Choď ty tomu chlapcovi naproti.“„Na stanicu?“„Keby si až do Zvolena, tata drahý…“„Tata, práve na večeru dôjdete; my vám prídeme na stanicu v ústrety.“„Aj Anka aby prišla po kufrík,“ rozkazoval tata, uchytil zimník, palicu a bežal.Na rínku pozrel na hodiny. Pol štvrtej. O pol piatej vo Zvolene, o pol šiestej nazad v Bystrici. Najlepšie! Ešte budem stačiť vziať u Petráňov vína. Koľkože? dumal, keď hnal rínkom k svätému Jánu (Nepomuckému), ako on, nábožný človek, nazýval dôsledne „malú stanicu“, ležiacu poblíž kaplnky.Ulicou bol by ho chcel zastaviť i ten i onen, ale tata Palička fúkol na každého iba kúdeľ dymu z cigary, hodil napravo-naľavo rukou a s radostným krikom opakoval: „Nezdržujte ma! Idem do Zvolena! Svojmu kanonierovi oproti. Príde! O pol šiestej prídeme spolu…“*Starý kanonier sa vezie do Zvolena a takto premýšľa: ,Aby ja teba, synku, na veľkej stanici neprepásol, lebo tam bude tma, stisk, zhon na všetky strany, dočkám ťa ja na malej mestskej stanici. Prisadnem a o pol šiestej sme doma, len čo toho vínka vezmem. A že je chladno, mama ho musí uvariť a tak si štrngneme s naším, s naším delostreleckým kanonierom,‘ nepúšťal tata Palička starý názov a tak chytal i nový, československý. „Delostrelecký kanonier,“ šepkal si, sám sebe sa usmieval, rozkladajúc známym-neznámym, že takého má syna a beží mu oproti do Zvolena — mesta, zakrúcajúc si biele fúzy na plnej, červenej vyholenej tvári, necítiac nijako šesťdesiat rokov.*„Adam! Palička! Adam! Československý kanonier Palička! Delostrelecký kanonier Palička!“ vykrikoval starý kanonier na dva-tri vagóny.Ale tam bol stisk ani na radvanskom jarmoku, krik ešte väčší, tma, ľudia skákali a vyskakovali po pamäti a vlak sa hnul, tata Palička zostal, lebo sa mu syn Adam neozval. Možno, v poslednej chvíli ho zadržali, že hádam na tom koni neobsedel… Zašiel ho žiaľ a nahneval sa na všetkých Čechov.„Bohdaj ste ani jeden Štedrého večera nemali, ak ho môj chlapec mať nebude!… Ale keď čisto napísal ,prídem‘, už by ho len nezdržali. Iba ak sa k tomuto vlaku nedostal z Lučenca…“Bolo treba chytro myslieť, chytro konať, lebo sa tmilo, večer sa blížil, a kdeže je Bystrica! Zabehne na veľkú stanicu a tam sa prepýta. Veď i on pozná i jeho znajú. Z malej stanice na veľkú je behom štvrť hodiny. Starý kanonier sa vypotil, lebo i na chodníku grieždilo sa blato, no a potme beží dobre iba zver, a ešte ho pristavovať chceli, čo sa mu stalo.„Syna som stratil!“ nedomyslel ani sám, akú strašnú vec hovorí, ale v srdci skutočne cítil, ako keby mu bol ranený kdesi ďaleko vo vojne.„Alebo ma už čaká na hlavnej.“Vytrčí oči môj milý Adam!Utierajúc pot z hlavy a rozopnutý na košeľu, behá starý kanonier po stanici a spytuje sa vojakov, železničiarov, hostinského a kdekoho, či nevideli delostreleckého kanoniera Adama Paličku, jeho syna, ktorý mal prísť z Lučenca na dovolenú a nedošiel.„Keby to otca, toho poznáme,“ zalichotili mu mnohí „ale pána syna Adama sme nevideli. Možno, že i šiel, ale v tom návale vojska ktože by ich všetkých poznal, keď sú ako jeden. Najlepšie bude, keď starý pán Palička sadne na železnicu a zabehne do Lučenca presvedčiť sa, či syn skutočne dovolenku dostal a odišiel.“Tak urobí. To bude najmúdrejšie, keď je už vo Zvolene, a Lučenec nie je na tri svety. Prv však vbehol starý kanonier ešte do kancelárie a s veľkým rozčúlením vykladal a telegrafoval domov:„Adama som vo Zvolene čakal, ale nedošiel.“*Starý pán chytal sa až za srdce, keď stačil ešte na vlak do Lučenca, premáhajúc sa nádejou, že syna tam nájde, vyprosí si ho od pána kapitána čo len na tento Štedrý večer a zajtra že mu ho pošle, aby sa učil nosiť na koni.Na telegram nepomyslel doložiť, že ide do Lučenca.Kým v Lučenci chodil po kasárňach, u pána kapitána a zvedel, že syn Adam dostal skutočne štyri dni dovolenej a že ani v tej jazde nie je najhorší, ináče že je dobrý, tichý, poslušný chlapec — chválil ho pán kapitán — že starému pánovi i ukonaním i vďačnosťou zalievali sa oči, došiel do Zvolena hostinskému na hlavnej stanici tento telegram:„Adam došiel, nech sa otec hneď vráti.“Letel na nádražie hostinský, pobehal všetky čakárne a nenašiel nikde priateľa Paličku. Telegrafoval do Bystrice.„Otca už tu niet.“*Mama, Zlatica a Adam prečítali telegram a potešili sa, že keď otca vo Zvolene niet, iste už bude na ceste do Bystrice. Šli behom na stanicu k sv. Jánu a len Anka, slúžka, mala znova prihrievať kapustnicu a dbať, aby koláče v rúre neprihoreli, lebo keď tata príde, budú večerať. Veď akože by to bolo, aby oni večerali a tata, chudák, pánbohvie kde sa o nich trápi. Iba stojačky brali po kúsku, aby zúrivý už hlad zadusili, lebo od rána, ako dobrí katolíci, nejedli a pripravovali štedrú večeru. Ošomrali i Adamovi preto, že tatu vo Zvolene nevyzeral, ale utiahnutý čertvie v ktorom vozni na veľkú otcovu lásku nepomyslel.Bola už noc, pol desiatej, a tak keď vlak dojachal, roztrhli sa na troje a kričali, ako tata vo Zvolene:„Tata! Palička! Jožko!“A mladý delostrelec, že už bol i doma i sýty, dovolil si vykrikovať:„Kanonier! Kanonier Palička!“*Starého kanoniera nikde nič. Vrátili sa domov a od žiaľu si ľahli. Ale mama nemohla zaspať od trápenia, „kde je ten starý blázon?“„Neprezývaj, mama, lebo ty si poslala tatu. Dobre, že si od radosti sama nešla. To by si nám bola navarila kašičky…“„Tata je už, možno, niekde vo Vlkanovej na utierni,“ vtipkuje Adam.„Tam ani kostola nieto,“ zakrikuje ho Zlatica.„Ježiško môj milý, čože ma tak trápiš? Veď si ty maličký a ja som ti celé srdce obetovala,“ nariekala v slzách mama a nespali, počúvajúc na každý šum na ulici, či im tatu nejaký osobitný vlak alebo voz nedoviezol. Nie.*Starý kanonier bežal v Lučenci na stanicu, ale vlak na Zvolen už nešiel. Preváľal sa tam v jedálni pri poháre vínka s ľuďmi, ktorí nemajúc svojej strechy a rodiny, tam smutne sedeli, popíjali, driemali. Aby im nadelil zo svojej radosti, zaplatil liter vína, rozdával cigarky a rozprával im svoju príhodu so synkom, delostreleckým kanonierom, a o jednej po polnoci mohol sa pohnúť do Zvolena.Vo Zvolene v hostinci bolo ešte otvorené. Priateľ hostinský podal mu telegram.„Keď je len už doma môj Adam, môj syn dobrý! Ja už dôjdem, keď nie na utiereň, aspoň na pastiersku (omšu),“ a skutočne o tretej ráno u Paličkov pod oknami bolo počuť zachrípnutým hlasom nôtiť starodávnu československú pieseň:Čas radosti veselosti svetu nastal nyni…Delostrelecký kanonier, syn Adam, vyskočil a ešte vo dverách sa objali, zbozkávali, na radosť sebe i „malému pacholiatku na zime“, ktorá drgľovala už i starého kanoniera.Ženy skákali z postieľ prihrievať štedrú večeru.Bytový agent,Dvadsaťpäť rokov, a už si mám zaviazať svet s jednou… Tri roky som bol na vojne… ničoho neužil. A toto už zase tri roky, čo som zaťažený ako mula u guľometčíkov…‘Takýmito dumami vyrušuje sa posledné tri mesiace poručík Lajko Černý i v spoločnosti veselých druhov „pod viechou“, i v kaviarni, kde Cigáni hrávajú i tú:… keď jednu opustím, desať ich mám!A sediac celý opadnutý, s ovesenou hlavou, s opustenými dlhými rukami na tenkom bruchu, trhne sebou, prebudí sa iba, keď doň „zaryjú“, dlbnú. Trie si dvoma prstami zholené fúzy od nosa po ústa, odráža podozrenie, pričom však červenie mu bledá tvár i uši. Spoločnosti často prichodí, akoby iné hovoril a iné myslel. Osamote hľadí oknom od stolíka na živú ulicu hlavného mesta, a vlastne nevidí. Krásny živý ženský svet prechádza sa po korze, a Lajkovi akoby šli iba tiene po biografickom plátne. I ten mladý ženský svet, vymaľovaný v rozličných humoristických časopisoch, ktoré prehŕňa v myšlienkach, pripadá mu, akoby čítal — politiku, o ktorú sa jakživ nestaral. Proste: nerozumie, nevníma; ani obrázky „holušiek“ ho nevzrušujú.Čo je s ním?Vyšívaný slovenský kožuštek, oravská čiapka s čertovými rožkami stavajú sa mu pred oči… Z ulice, z obrázkov hľadí naň vážna, pobledlá, ustrašená tvár slečny Anči, ktorej ústa mlčia, ale úprimné oči vyčítajú… hoci je na tisíc kilometrov od neho. Však vždy nebola.Pred troma rokmi preložili Lajka, ešte poručíka, do Bratislavy. Bytov nebolo. V službe v kasárni, mimo služby býval a spával čertvie kde všade. Spočiatku i v hoteli v spoločnej izbe s dvoma dôstojníkmi, staršími, ženatými, rozdelenými v čas rodinných návštev posteľnými plachtami — záclonami, ako u chudobného holiča. Teda, rozumie sa, že Lajko zo šetrnosti nechodil vtedy na sprelámaný diván, ale prežíval svoj voľný čas v kaviarni s kamarátmi a po kanapách u jedného, u druhého priateľa, vše každý týždeň a vše i každú noc inde a najviac v kasárni, kde konečne otvoria kedykoľvek. Pomáhal si i tak, že hodne času rozmárnil „pod viechou“, vo vinárni, v parku, na korze a ulici vôbec. A ľahko bolo sa mu spoznať s úradníčkami, pisárkami, ktoré tiež bytov nemali, alebo tri-štyri v jednej izbe sa museli zniesť a zo zdvorilosti podobne dve-tri museli na ulicu, keď jedna mala návštevu. Kaviareň, ulica, park, divadlo a zase kaviareň, a tak, chcej-nechcej, zaväzovali sa nové známosti.V takej bytovej núdzi, čisto z tej družby, aby sa mohli požalovať, že ani jeden, ani druhý nemá svojho bytu, priľnuli k sebe Lajko a Anča, banková úradníčka, dvadsaťročná deva, jedna z prvých absolventiek nových slovenských škôl. Zvyk stretať sa a z bytovej núdze robiť si vtipy, stal sa im každodennou potrebou a zábavou. Veď sú sami, opustení a bez bytu. Užijú aspoň ulice, parku, kaviarne, biografu, vychádzky za mesto. Dievča milé, Lajko vďačný, zaľúbili sa oddane. Mohli by sa i zobrať, ale — niet bytu. Ony bývajú štyri spolu, on je so svojím divánom len akoby na milosti u dvoch kolegov, nijak nevymyslíš, ako z týchto dvoch izieb uvoľniť jednu manželom tak, aby ostatní, či slobodní, či ženatí, zostali bez úhony.Ale veď Lajko s Ančou bavia sa i tak, ako chcú, nuž tým sladšie čakanie, Lajko svadbu nenáhli. Sľúbili si, že sa vezmú, keď sa nájde predbežne aspoň jedna izbička s kuchynkou bez odstupného, lebo peňazí nemajú. Veď pri všetkej šetrnosti strovia i jeho i jej plácu, a to i bez bálov a toaliet zbytočných, drahých.Lenže Anči známosť poškodila. Opozdievala sa do úradu, podriemkavala, v úrade roztržitou bývala.,Prečo?‘ háda sekretár.Bratislava je veľké mesto, ale s tajnou láskou sa neskryješ ani v Amerike.„A je to vážna známosť?“ spýtal sa slečny Anči otcovsky direktor.Anča mala odpovedať, že „vážna“, hoci je Lajko poručík, vojak; že len čo byt nájdu, aby bol pán direktor milostivý pre tých päť minút a jednu-dve chyby v korešpondencii. Anča, chcejúc byť veľkomestskou slečnou, zaprela Lajka a povedala, že to len taká známosť nevážna, z divadla, z koncertu a prednášok… Direktorovi však doniesli, že Anču vlastne vídajú v kaviarni, vo vinárni, v biografe, v parku, na ulici a menej, kde ona hovorí… Dal Anči otcovské naučenie. Prísny tajomník po čase zase oznámil direktorovi, že slečna Anča chybne korešponduje, že istú firmu proti naznačenej úprave dva razy uznala za stotisícovú splátku, že pozde chodí do úradu a potom už náhli, rada odbehne a často privátne telefonuje — s mužskými hlasmi, ako to počuť z telefónu.„Dva razy uznala za stotisícovú splátku!“ direktor sa zhrozil a s náležitou školou, v ktorej bolo i slovo „prepustenie“, preložil Anču do filiálky užhorodskej.Anča si poplakala, ale keď Lajo sľúbil, že sa tiež dá ta preložiť, bolo dobre, šla.Či žiadal preloženie, či nie, to neviem, ale je stále v Bratislave, skoro slobodný ako vtáčik už dva roky. Užíva mládeneckej slobody a nahrádza vo vojne stratené tri roky. Raz polročne na dovolenej sa schodia, a Lajo Anči sľubuje manželstvo, len by tá bytová núdza popustila. Inak žije si v nových známostiach, verný síce sľubu, ale tie tri roky na vojne, tie nemôže dohoniť, nahradiť si všetku sladkosť, čo mu ušla na frontoch. A že bytová núdza ešte trvá, ľahko sa zoznamuje s dievčatami, so spoločnosťou, vysúdenou na ulicu, park, kaviareň, viechu, a nezmohol sa na izbu, iba že býva s kolegom v jednej izbe, i to na kanape a zo šetrnosti jeden k druhému často v kasárni.Anču Užhorod už dávno omrzel. Píše, že tí sekretári sú všade rovnakí grobiani, a že rada by už variť, starať sa o domácnosť, o Lajka, v tom že vidí svoje povolanie. Že iste mu je už zle od stravy vojenskej, hostinskej. Ústav znížil platy, Lajo však postúpil a pri jej šetrnosti a kuchárskom umení, čo ju ešte mama učila, budú sa mať dobre, len ten byt aby hľadal, hľadal, hľadal…Lajo posiela jej všetky výstrižky, čo číta o bytových núdzach z celej republiky, o zbojníkoch, keťasoch bytových, odstupnom… len aby predĺžil svoj mládenecký život. Veď nemá ešte dvadsaťpäť rokov a tri roky bol na vojne. A kamaráti sú takí milí, vtipní, najmä starší páni, čo bez rodín tiež musia s mládežou krátiť si čas tu i tam, pri vínku, pivci, vo veselých spoločnostiach.Anči, pravda, píše, že stojí jej v slove, čo by dokiaľ mali na byt čakať.„Hej, tebe je ľahko čakať, keď ti je len dvadsaťpäť, ale mne už bude dvadsaťtri, budem stará… Tak dokiaľ, dokiaľ čakať?…“A slečna Anča začala hľadať byt z Užhorodu v Bratislave sama.Teraz v jeseni si vzala dovolenú a prišla do Bratislavy presvedčiť sa o láske Lajovej…„Som muž a dôstojník, slovo držím, len by sa byt našiel.“Pod tým sľubom strávili spolu krásne tri dni, direktorovi a zlostnému sekretárovi sa ani neukázali. Lajo Anču vodil po predmestských uliciach, kde stavajú, a v meste, ako si Anča žiadala a v novinách našla, po bytových kanceláriách.Konečne Lajo Anču vyprevadil na stanicu, posadil do vozňa a čakali odchod vlaku.„Kedy, Lajko drahý, kedy?“ spytuje sa Anča, hľadiac mu do očú tak mäkko ako dieťa.„Len čo byt nájdem, milá Anča,“ i Lajo tak úprimne hľadí, že Anča, i keď sa vlak pohol a zostala sama, prvé čo pomyslela, bolo: ,Ľúbi ma, ľúbi.‘Pomyslela, ako ochotne vodil ju po novostavbách, keď i bez výsledku, i po agentoch. A celé tri dni nepohol sa od nej z hotela. Nechodí vraj nikam, iba do divadla na vážne činohry. ,Vojenská služba je pekná, ale ťažká. No, až bude plukovníkom… to bude byt! Inakší, ako teraz hľadáme,‘ uvažuje Anča. Vytiahla notes a hľadela na agentúrske adresy, že im ešte sama napíše, aby, ak čo nájdu, i jej oznámili. Veď nebude toho Laja už toľko trápiť; čo aký kútik bude dobrý. Veď Lajko tak vážne zmýšľa. Všetky tri večery šiel o polnoci spať. V sladkej dume vezie sa Anča do Užhorodu.Lajovi zišlo sa po tie tri noci vyspať, lebo, ako i Anča zbadala, od tej služby v daždi, v blate je bledý, chudý. I tie veľké dobré oči má podbehnuté…Tri dni stačil si Lajo oddýchnuť, a potom na rodinný byt a agentov zase „predbežne“ nepomyslel. Anča ho videla, bude trpezlivejšie čakať na sľub, ktorý splní, ale tak… tak, až mu bude okolo tridsať. Ak by sa Anča dotiaľ vydala, no boh s ňou, poželá jej všetkého šťastia, lásky a pohodlia. Nech užije, čo svet dáva.A pošiel medzi starých kamarátov, ktorí si ho doberali, ale ľahko ho prijali zase do kruhu. Lajo adresy agentov, všelijaké reklamy vyhodil z vrecka, aby mu nič nepripomínali.Anča poslala tri pozdravy z cesty, jeden z Užhorodu a potom dlhší čas nepísala. Azda sa na ceste obznámila s nejakým príjemným človekom, možno dôstojníkom… ,Ale ona nie je taká, ako ja…‘ doznal si Lajo. ,Dobré dievča. Seriózne chápe úlohu ženy, kuchárky a tak ďalej… Ako vypočítala, že z mojich tisíc päťsto korún lepšie vyjdeme dvaja, než ja sám. Poznať, že je v banke. Ale nepíše. Či by sa bola na niečo nahnevala v duši, či by jej nejaký kamarát niečo… Ale veď som ju ani neukázal nikomu.‘Na desiaty deň dostal Lajo od Anči list, z ktorého vynímam: „…Dostala som už tri nabídky, ale si nemysli, že k sňatku. Oj, to nie, môj drahý! Okrem Teba nikto mi tej nabídky nespraví! Ale som dostala nabídky na náš rodinný byt. Iď hneď pozrieť a presvedčiť sa: Štefánikova ulica číslo 23, Palackého sady 21, Nový svet 526. Už by som Ti tak rada halušiek s bryndzou navariť, takých, akých v nijakom bratislavskom hostinci nedostaneš! Takých, čo Ti budú chutiť, ako keď Ti pucer Mišo navaril za frontom, keď ste utekali z Ruska a dva týždne zelenú ďatelinu a surovú kapustu jedli… ako si mi rozprával. Hrozné, Lajko drahý, keď si na to pomyslím, čo si Ty, chudáčik, vystál na vojne. Ale ja Ti všetko nahradím, zabudneš i tie hrozné tri roky… Len tie byty choď hneď a hneď pozrieť, a čo budú len ako škatuľky, najmi. Ja podľa toho napíšem rodičom… Ba už im píšem…“Dosiaľ ani jej, ani jeho rodičia o ničom nevedeli. Ich láska bola ich tajnosť.,Moji rodičia sú poctiví… Iste i jej rodičia…‘ ,Nasľuboval si, synak, dodrž slovo, ber. Tráp sa.‘ To mám isté, že mi tak povedia. Veď áno, ale až by som bol aspoň kapitánom, štábnym… Akýže to vojak! Taký mladý, a už ženatý, a ak budeme mať deti jeden rok, druhý, tretí…‘ Vedie samomluvu Lajko, ale list sa nedá odkladať. Ide pozrieť aspoň jeden ten byt.Chvalabohu! „Novostavba — mokrý!“Tak to Anči napísal a vytiahol dva týždne mládeneckého života.„Choď pozrieť druhý!“ znie rozkaz z Užhorodu. Hospodine! „Starý dom — byt tmavý!“Vytiahol dva týždne ďalšie.„Tretí!“ hučí z Užhorodu.Panebože! „Suchý i vidný, ale pre nás — drahý.“O dva týždne dostal novú ulicu, nové číslo od Anči a súrne pokyny, aby nepremeškal.Bol by šiel podplatiť agenta, ale čerthovie, ktorý je taký ochotný, a je ich plné mesto. Šiel pozrieť byt.Zaspievalo vtáča na kosodrevine;čo komu súdené, veru ho neminie…hvízdal si pod nos Lajo, zastavil sa pred bytom a, chytiac nádobu múdrosti do dlaní, pritláča si sluchy, čo si počať.„I suchý, i vidný, i cena primeraná.“Sedí zlomený v kaviarni, nevidí, nečuje, iba tupo myslí: ,Bože, čo si počať, aby som sa v dvadsiatom piatom roku veku svojho… Veď je umrieť žiaľ v tom veku, nie sa oženiť. Veď ja čestne chcem splniť slovo, ale tak… okolo tridsiateho…‘Tri byty, čo našla Anča, zmaril. Čo bude s tým štvrtým?Myslím, že nadporučík Lajko je už v slepej uličke…BetlehemDávno to bolo… alebo len tento týždeň. Očami duše svojej rozhŕňaš záclonu času a vidíš ako pred polstoročím…Do mesta šla dnes stará mať, a Zuza s najatými mládencami, Mišom a Ondrom, na dvoje saniach do lesa po drevo. Doma zostal starý otec a šesťročný vnuk Janko. Je sanica, mrzne, až sa inovať iskrí v rannom slnci a vrabci a sýkorky i ďatlík tisnú sa až do kurína nad chlievcom na svinské zemiaky, z ktorých sliepky povyberali tlč a otruby a teraz nejdú sa ani prejsť po bielej záhrade, ale sťahujú hlavy medzi krídla a nedbajú ani, že z ich žrádla, čo im starý otec hodil, keď bravcov kŕmil, požívajú sa tí drobní speváci „Činčarara!“, „Čip, čip!“, „Ťuk, ťuk, ťuk!“„Ale sa mi z izby ani nehni,“ nakladá starý otec vnukovi Jankovi, „lebo nás stará mať oboch vyčepčí, ak budeš kašľať, že sme vymysleli…“Starec štopne si do fajky a ide do záhrady pod cieňu. Píli, strúha na „koni“ oberučným nožom a Janko, vopchatý do okna, vidí z toho niečo a kombinuje, ako len bude z toho — betlehem. Bojac sa, že starý otec spraví všetko na dvorku, pod cieňou, klope na okno a volá:„Starý otec, či vás neoziaba? Poďte dnu robiť.“A starý otec skutočne ide. Vnesie „koňa“ do izby, pílku, nôž, kladivko, nebožiec, šúch, tesársky „pľajbajs“ — tuhu, dosky, laty, a sporák je stolom: i stojí blízo okna a že sa v ňom ráno kúrilo, je ešte teplý a rýchle na ňom schnú dosky, laty a potom farba i cesto, ktorým bude starý otec lepiť…Dosku rozmeria, tuhou naznačí a vŕta dierky i diery; Janko drží, vyfukuje z dierok rez, starý otec pritláča oboma rukami okuliare, aby videl a neprevŕtal dosku skrz.„Načo to bude?“ piští zvedavosťou duša chlapcova.„Počkaj, uvidíš…“„Ale ja by som to už chcel vedieť, starý otecko,“ modliká Janko.„To bude na tom stáť maštaľka a túrne.“Túrne! Bože, i na kostole v dedine je túrňa, ale len jedna, a ani na tú Janko ešte nesmie, lebo že ho zmlátia, ak spadne, sľubujú mu; a tu — dve túrne, a tie budú jeho…Starý otec napíli latiek, strúha ich na „koníku“ a vtĺka do dier; hľadí, primeriava šúchom, cez okuliare i bez nich, a z múdrej hlavy starého otca vychodí, čo vyjsť malo — zruby, väzba kostola i veží.Starý otec vyjde a dlho prehadzuje polená pod strechou, čo Janko čuje, ale nevidí; až konečne vnesie okrúhle a „javorové“ vraj poleno i reže malé klátiky; dva z nich i ostruhuje, ostruhuje… až sa ukáže, že to budú báne, no celkom ako na ich kostole.„A krížik kde bude? A zvony?“„Všetko bude, synku môj,“ zdržanlivo, len ako práca speje, prisviedča na sto otázok starý otec. „Len by stará mať prišla z mesta,“ dáva tušiť chlapcovi nové veci.„A čo donesú?“„Hm. Sa nahľadíš…“Chlapec beží k oknu od cesty, vybehne von po chvíli, že „na potrebu“, a ono — vyzerať starú mať.Kým starý otec tesárskym červeným kyndrusom zafarbí podstament — dosku, báne a spraví krížiky na ne — tu je stará mať.„Čo sme my spravili!“ — kričí chlapec starej materi do dvier, a nedal by sa jej ani zložiť, aby skorej videla — túrne!Stará mať vedela, čo sa chystá, preto šla do mesta. Robí drahotu a stavia sa chladnou, tajomnou.„A vy ste ešte nič nepostavili na obed, ani oheň nekladiete… Čože budeme jesť?“Skladá sa stará mať a chlapec, ktorý vždy čakával mastný rožok z mesta, teraz si má oči vyočiť a odhŕňa obrus z koša, či by niečo nezbadal, o čom stará mať hovorí, že bola až v dvoch sklepoch, kým nakúpila, čo jej starý otec naložil a čo konečne vykladá.Nie, oči Jankove neveria, čo vidia, lebo berie všetko poznovu do rúk a kuká, prezerá, smejúc sa i plačúc radosťou. Ale vážna a ustatá stará mať ich odoženie od sporáka, že treba variť, prídu aj tí s drevom. Janko zbiera jej triesky a chcel by posluhovať, ale i rozkrúcať papiere, z ktorých kukajú nové, nevídané veci. Ešte len i farbičky v škatuľke!Starý otec odnesie sa zo sporáka na stôl; stará mať mu dá múky do mištičky, narobí cesta a začne maľovaným papierom obliepať maštaľku i túrne. Strechu žltým — to vraj bude slama; steny červeným — to vraj bude hlina; túrne zeleným — to múry… Prijíma všetko s obdivom fantázia chlapcova, a keď starý otec roztvorí knižočku pozlátky a káže Jankovi nefúknuť, to zapchá si rukou i nos, zatají sa v ňom i dych a chodí na prstoch, hroziac i starej materi prštekom, aby ticho chodila okolo sporáka.„Stará mama,“ a chlapec zapcháva jej ústa, keď sa priblížila a kukla, čo to už robia.A to starý otec nožom krája tenučkú pozlátku! Jankovi káže prstom dobre posliniť všetky krížiky a on nožom podberá pásky pozlátky a trasúcou starou rukou prikladá ich na naslinené už krížiky.„Tá stála šesť grajciarov. Aby vám jej dosť bolo!“ nakazuje stará mať.„Dosť, aj zvýši,“ odpovedá starý otec stranou a Janko sa poteší, že bude mať „zlato“, čo dosiaľ nevidel iba v kostole na oltári. Všetci chlapci budú mu závidieť, keď im ho ukáže. Budú si pýtať. Či dá, či nedá? — myslí a vychodí mu, že ak dá, tak len po kúštičku, lebo to stálo šesť grajciarov, peniaz preň veľký, čo nemôže dať iba jeho starý otec a stará mama, lebo oni majú štyri kravy, a inde len jednu-dve.Betlehem bol by hotový, len ešte jasle, Ježiška, vola a oslíka, aby Ježiškovi zima nebolo a valachov, ovce i Dunča. Skúša starý otec i stará mať od sporáka, čo si zapamätal z rozprávok predvianočných, a tak Janko zháňa po detskom rozume a skladá meno k menu, a keď si spomenul na meno panenky Márie, na starú mamu, svätú Annu si nemohol. To mu odpustila stará mať, ale Janko nijak nemôže prísť ani na meno pestúna. Na stene, na obrázku mu ho ukážu, píli práve dosku, — nie, nič nepomáha.„No, no — papľuch. Pôjde do školy, a nebude nič vedieť,“ zahanbuje Janka stará mať. „Teraz odložte a poďte obedovať. Ale keď bude všetko, sa ťa vyspytujem, či budeš vedieť, čo je čo.“„Budem! Zuza ma naučí,“ stavia sa chlapec.„A keď nevieš meno svätého pestúna…“„Ja viem, len mi nemôže na rozum zísť,“ narieka chlapec a nemôže ani jesť.„No, spomeň si, ako sa volá strýc,“ pomáha starý otec.„Jano!“ vykríkne chlapec.„Nie ten, ale bačovkin.“„Jozef!“ vie už istotne chlapec, že sa pestún Ježiška volal Jozef.„Už to nezabudnem,“ ubezpečuje starú mať, „vždy si pomyslím na strýca bačovkinho,“ a nedá sa mu ani dojesť, pomáha zbierať starému otcovi riad tesársky a sebe napchať vrecká ostrižkami farbistých papierov, ale hlavne iskrami pozlátky, ktorá sa mu roztiera pod prstami. Predsa niečo z nej zachytí. Hľadí oknom na ulicu a vykrikuje všetkým chlapcom čo prejdú popod okno:„Ja mám betlehem! Mne spravili starý otec betlehem!“„Ukáž!“ volajú mu chlapci z ulice a prídu sa dívať oknom a čo smelší i do izby.„A valachov aj ovce mi namaľujú Mišo a Ondro od Horných, čo chodia k našej Zuze!“ pýši sa chlapec, že taký mládenci, čo boli aj „betlehemci“, chodia za ich Zuzou a budú mu maľovať, keď dovezú drevo. Opakuje, čo napočúval a ako mu to starý otec sľúbil.A skutočne večierkami potom celý týždeň prichodili obidvaja a maľovali, vystrihovali. Starý otec spravil ešte jasličky, mládenci zdokonalili túrne, to jest ľahkou rukou vyrezali do „zelených múrov“ okná, do jednej vežičky pripravili zvonček z jahniatka, ohradili celý betlehem krajom dosky modrým maľovaným plôtkom, doniesli suchého machu a stavali doň a do maštaľky celý posvätný salaš, pospiechajúci k Ježiškovi, tak, ako figúrky stačili maľovať a priliepať na podnôžky. Tu bača z hrudou syra, tam valach s ovcou na pleciach, valáša s barancom na rukách, bačovka s košom jabĺk a orechov, valaška — maslo na rukách v košíku, iný valach nesie za ľagvicu žinčice, deva hrdličky a za nimi plno poskakujúcich beličiek, okaniek, kornutok, jahniatok, kôz, kozleniec, oslice, kravy, Dunčo, Zahraj, Dolesa.Medzi ovcami ešte valasi a honelníci. Jeden gajduje — du-du-du, druhý na píšťalke preberá — ti-ti-ti, tretí fujaruje:Ďuro, fujaru!Veď ty vieš, ktorú.Čo tvoj otec na nej hrával,keď žinčicu odváraval.Preberaj prsty,Ježiška ucti.Do jasieľ Ježiška; nad ne mamu jeho a starého pestúna, ktorému toť nemohol prísť Janko na meno, i troch čierno-zlatých murínov-kráľov od východu s darmi a na maštaľný krížik postavili veľkého anjela na jednu nohu, akoby len v letku zachyteného.V tých dňoch, pri tej milej robote mládenci učili Janka veršíky, pesničky o tom všetkom, čo robili.O bačovi naučili ho spievať:Vivat, bača, vivat v lete,ako ruža kvitne v lete.O Kubovi:Sedí Kubo za bukom,číta ovce klobúkom.Tuto jedna, tuto dve,a tá tretia bude mne.Stachovi že ani čert nechybí, len mu každý závidí.Fedor že je svižný paholík, čo vyskočí na kolík. Na žinčičke nežije, len si vínka popije.O Kubovi ešte i druhý:Dobre bolo Kubovi, Kubovi, pokým bol mladý.Preskakoval pníčky, pníčky aj klady.Len to zle urobil, že sa neoženiltento pes starý, pokým bol mladý.Mládenci ukázali chlapcovi i odzemok pri speve týchto a iných piesní a starý otec musel spraviť ešte plieškami vybíjanú a štrkotavú palicu. Valašku vraj, až keď bude starší, keď sa naučí odzemok. Teraz by mohol ešte spadnúť a sa porezať. Janko pristal a spytoval, učil sa, čo budú všetci hovoriť, keď pôjdu oferovať Ježiškovi veci, ktoré nesú.Bača povie:Ja ti nesiem syra, mliečka,by zohriali tvoje líčka.Pred tebou padám,dar svoj ti skladám.Fedor:Ja ti oferujem za čiapku slivák,aby si nepovedal, že som všivák.Stacho:Ja ti oferujem takú klobásu,čo ťa trikrát ňou opášu.Sebe hryz!Kubo:A ja, môj Ježiško, ako ľudia vravia,keď ničoho nemám, vinšujem ti zdravia!Aby mládenci hnevali Zuzku, naučia chlapca, keď sa spýtal, čo budú deti hovoriť, nuž vraj Zuzka bude:A ja malá častitujem,každú noc sa zasikujem.A Janko:A ja, bratku, tiež som taký,každé ráno žmýkam gaty.Chlapec pochytí, ale ráno zastarejú sa do toho starí rodičia, a mládenci sú zahanbení.Na Štedrý deň stará mať so Zuzou piekli koláče. Janko vylizoval misky, starý otec šiel odťať stromček. Zavešali ho jabĺčkami, pozlátenými orechmi a medovníkmi a podeň na kasňu postavili betlehem. Iba keby už skorej bol večer, aby sa mohli zapáliť v betleheme sviečky a zazvoniť…Stmievalo sa. Janko duril starú mať i Zuzu, aby už prikrývali stôl v hornej izbe, ktorú starý otec už tri dni vykuroval bukovými pňami a hrčami, zatierajúc lekvárom zelené popukané kachle. V hornej izbe páchlo dymom, voňali koláče a bolo už teplo ani pod perinou.Kým sadli k večeri, poďakovať Bohu za všetky dary do roka, Janko so Zuzkou zapálili sviečočky na stromku a v betleheme; chlapec vzal za ruku starého otca i starú matku a ťahal ich k betlehemu. Pustil ruky, tri razy za nitku zazvonil, a starí rodičia, majúc slzy v očiach nad detskou radosťou, šlabikovali nápis, ktorý držal v rukách anjel na maštaľnom krížiku:Sláva na výsosti Bohu![1]Tu odpočíva Jozef Baďurko. Žil 1836 — 1912.[2]Modely.

GregorTajovsky_Obrazky.txt

Umrel TomášikJe štvrtok, trhový deň vo veľkom dolnozemskom slovenskom meste.[1]Predavači a kupci zaplnia celé námestie; v priechodoch ulíc, na asfalte zastávajú, že človeku, ponáhľajúcemu sa za dákou povinnosťou, až prekážajú. Hlavne okolo obecného bubnára sbíja sa sveta na stá, v zimný čas na tisíce. Pomedzi svet tmolia sa židia-kupci a kým sa bubnár ohlási, rozpráva si svet o cenách obilia. Jedni sa škrabú, že lacno predali pred týždňom, druhí sa jednajú, tretí (a týchto je najviac) by dali aj lacnejšie, len by bolo čo predať.Tu sa pretriasajú medzitým obecné, cirkevné, rodinné záležitosti, až razom tramtaratatam dá signál bubnár, kruh vôkol neho sa zúži a svet zatíchne, aby vypočúval, kde koho predávajú, komu sa prasa, teľa stratilo, po čom je kde mäso z dorezaného statku atď.V tom velikánskom klbku národa hýbe sa len kde-tu jeden-druhý, ktorého tie veci nezaujímajú. Tak i ja. Toho mäsa sme si už doniesli, kupovať niet začo, predávať niet čo, nuž pretisnem sa svetom, bije osem hodín, idem do úradu. Dnes bude tuhý deň! Je po hromniciach, svet si už vytrovil komôrky, ide tuho o nové pôžičky…Pretisnem sa. A tu na rohu kostola, ako ja, tak nedbá o bubnára ešte jeden človek; starý Tomášik, vysoký, suchý päťdesiatpäť — šesťdesiatročný chlap, v lete kresár, v zime predavač… Predavač slovenského slova! To je radosť v dnešné časy. Bože, koľkí sa hanbia, boja i len povedať to slovo slovenčina, a tento to tlačené verejne na námestí predáva. Ba horké vaše predáva! Dá za to, za čo kto chce, i niže ceny, veď platiť… A predsa nepredá hocičo. Večer došiel zo starodávnej svojej krčmičky, už bolo osem hodín, preniesol zponad stola lampu nad posteľ, zapálil si do fajky, ľahol a čítal, čítal. Už bolo po polnoci, keď v lampe nad hlavou vyšiel olej a starý Tomášik musel odložiť knižku. Zašomral žene, že málo oleja, ale tá mu len slovo, že ešte menej peňazí, a on porozumel. Predsa večer za večerom, ak len nedá niekto dáku robotu, žena, deti ticho! Otec budú čítať. V nedeľu dôjdu odrastlejšie dcéry zo služby na návštevu, otcovi došly nové knižky, čítajú všetci. Sídu sa susedia a nasmejú, naplačú sa i nadriemu dosť…Tak starý Tomášik vie všetko, čo predáva, ako len tí trnavskí pesničkári, ktorí ak za dva krajciare kúpiš dáku pútnickú pieseň, naučia ťa ju hneď aj spievať. Starý Tomášik ti tiež všetko rozpovie, čo je v knižke, a potom kúpiš, ak ti je dosť veselé, ak nie, má aj smutné… Ak sa ti predsa nepáči, i vrátiť mu môžeš. Z týchto príčin je jeho tovar poväčšine zafúľaný; ale to je vraj dobrá knižka, ktorá je hodne zababraná (len nech je nie porciová[2]).Starý Tomášik je dotyčne spania — panský človek; rád býva dlho do noci hore a ráno si pospí… Ale tej zimy je nejaký nanič. Nemôže vôbec spávať, zadúša ho, slabne. Bol už aj u doktora a ten mu povedal, že už dozrieva pre hrob. Premáha sa ale. Trúnok mal vždy rád, teraz ho ten drží.I dnes vstal zavčasu, povyberal, poprezeral tovar, uložil do kufríka a naložil na fúrik; na to dve kozičky — nôžky a dve doštičky — to celý krám. Okrútil okolo hrdla červenozelený šál, zapálil do nerozlučnej svojej vrčkavej fajočky a pošiel s fúrikom na námestie. Koliesko na fúriku pišťalo ako desať myší. Idúc popred známy uhol, pomyslel si, že koliesko piští, v ruky od mrazu oziaba, hrdlo vyschlo, dohánu v mechúre málo — vojde do krčmičky a kúpi dohánu. Toľko krajciarov ešte má. A veď dačo utŕži, donesie. Na to konto a pri tej príležitosti, aby nemusel dva razy chodiť, vyoblizuje pol deci terkeličky. Dobrá medicína! Aj zohreje aj fajká sa na ňu sladšie. A do poludnia sa dosť nastojí na námestí. „Svetu je knižky kupovať aj tak posledná vec,“ myslí si a nevraví nič, len si ešte štopne, že veď stačí. On vôbec nerád veľa hovorí, a kým nemusí, neozve sa. Zvláštna vec: tak veľa číta a málo rozpráva. I to nie tak, ako druhí v meste. Má svoju reč z kníh a keď má v hlave, hovorí biblicky, ako je v Písme svätom. Ťažko sa vyslovuje a tak je nie dáky obľúbený besedník. Vie o tom a dá druhým hovoriť.I teraz — ako v krčme, stavia sa i druhí — počúva ich reči a hoci vyšiel z domu, ešte sa len — ako v zime — dnilo, je už osem hodín, kým obchodom dôjde na svoje stanovisko. A nedbajúc na bubnára, pomaly, ako starý človek, postaví dve kozičky, na to dve doštičky a rozkladá po nich z kufríka knižočky.„Čože máte nového, báťa Tomášik?“ spytujem sa ho.„Ten váš Ženský zákon[3]chycú baby, ako by ho darmo dával,“ odpovie krátko, mrdnúc plecom.„Vy mi lichotíte,“ hovorím, a myslím si: „Šťastný názov knižočky ju predáva.“ — A kalendárov máte ešte veľa?„Míňajú sa aj tie. Martinský, Týždenníkov sa už minuly; ešte mám voľaktorý Tranovský…“[4]„Dávate ich teraz už lacnejšie?“„Aba! Práve drahšie. Dosť bolo lacnoty, kým som tie maďarónske vytisol.[5]Z Pešti. Veď vám židák chcel konkurovať so mnou. Ale ja poď z dom’ do domu kde som myslel a dal aj niže ceny, ako mňa stály. Ej, fene tebe židovskú…[6]Teraz už kto príde kalendár dovedať, tomu ho už lebo deti rozdriapaly, lebo sa mu stratil, a keď chceš mať — zaplať.“Medzitým prezerám jeho výklad. Má okrem kalendárov spevníčky svetské i kostolné, pohrebné a kdejaké pre ľud vydané povesti malé i veľké, a egyptské snáre tiež nechybia. Skromný výklad. Všetko hádam za dvadsať — tridsať korún, a predsa aké mi je to všetko, a zvlášte tu, na tejto dolnozemskej púšti milé!Prišlo dievča kúpiť si „za šesť krajciarov pesničiek a za šesť princeznú“. Prídu dovedať také veci, čo by to ani nepomyslel: lekárske knihy, zákony, a Tomášik objedná, čo komu načim, akú len kto dovedá knižku… Vie o každej alebo hovorí, že ju aspoň „v rukách mal“, už či je pravda alebo nie, a odporúča „druhú, lepšiu…“ Po mene pozná všetkých slovenských spisovateľov a čo mu od nich do ruky prišlo, všetko prečítal. Je povedomý Slovák, horlivec, ale chudobný, nevládny. Chudobný, že ani daň zaplatiť nevládze a preto pre hanbu nejde radšej ani do kostola. No i to mu odpúšťa a má ho rado celé okolie. Veď nemôže vraj byť vo všetkom každý človek dokonalý, tak súdia susedia a priatelia. On dosť, že knižky predáva.Dopoludnia utŕži dve-tri koruny, niekedy ani toľko, vše i viac. Na poludnie spakuje do kufríka, naloží na fúrik a voľne, pomaly odchádza popri známom uhle. Vojde porátať si. Lebo má plnú knižku značiek, čo kde je dlžen, odkiaľ čo objednal, kde mu koľko percent dali a kde by bolo treba dačo aspoň na zastretie očú poslať. Poráta si, čo predal, čo zarobil a z ľudskej slabosti, uzimený, vysmädnutý, dá si naliať do skleničky, i druhej, i tretej, a keď sa trafí dobrý človek, zamešká sa s ním i dopoludnia, do večera… Tam je zárobok! Tu dlžoba.Prichodia listy, otázky, či mu možno sveriť pár korún? Možno, odpovie každý horlivý Slovák. Či má dačo, či by sa oddalo to žalovať, spytujú sa. Má chalúpku, ale píše sa: „Nemá, iba ten kufrík s tými knižkami a slovenskú dušu v tele,“ odpovie zase každý Slovák. A keď ho cudzí zradí, príde a popýta, napíšeme, aby mu čakali a deťom nevzali tú striešku zponad hlavy, a Slováci, dobráci, stratia pri ňom, ale čakajú…Večer opitý tiahne domov, prevaľujúc fúrik, ktorý, na to navyknutý, nikdy ešte nevypadol. Alebo keď je zle, odvedú ho žena, deti.No on, po starom zvyku, i vtedy berie knižku a číta, číta, až zaspí…V chyži zima, deti v službe, žena chorá… A rady ho vidia, ľúbia si múdreho otca svojho, odpúšťajú mu tú vinu, za ktorú už vari ani nemôže, a hrdí sú naň! Lebo tak čítať, tak zabávať celú štvrť mesta nevie iba ich otec!*Aj mne bol milý, či opitý, či triezvy. A keď pomyslím, koľko on, — hoci knižkami, za ktoré dlžní zostali mu ľudia a hlavne on vydavateľom — národa prebudil, od pijatyky odtiahol, zošľachtil, — synovsky vďačne stískal som mu a stisol by som mu ruku i teraz, keby nedelily nás dve veci: diaľka a — ako mi píšu — smrť, ktorá snáď oslobodila starého Tomášika od všelijakých bied a nedostatkov, krehkostí a chýb ľudských, ktorá ale i — v osihotenom dolnozemskom slovenskom meste — zasypala studničku šľachetnej zábavky, vzdelania a slovenčiny.Miesto starého Tomášika slovenskí nakladatelia, majte vedomie, že zaplatí vám to národ, ktorý starý Tomášik vašimi knihami budil. Prajte mu pokoja, nehľaďte na krehkosti ľudské. I kňaz sa vraj pomýli. Nuž a on bol kňazom slovenskej myšlienky… Ja oltár jeho, na ktorom národu slúžil, tie dve kozičky a dve doštičky, keby som bol direktorom Múzea,[7]dal by som preniesť do najpoprednejšej siene, a na miestečko, na ktorom za dvadsať-tridsať rokov stával jeho šiatrik, rád by som postavil nástupcu, alebo aspoň tabuľku s nápisom: „Tu predával Tomášik za tridsať rokov slovenské knižky“.[1]Trhový deň vo veľkom dolnozemskom slovenskom meste, Naďlaku, dnes v Rumunsku, kde Tajovský bol za šesť rokov (až do r. 1910) účtovníkom Ľudovej banky, slovenského peňažného ústavu.[2]Len nech je nie porciová(z lat.), daňová. Vtedy boly osobitné daňové knižky, platné i na viac rokov, do ktorých sa výška dane úradne zapisovala a daňové platby sa v nich aj úradne potvrdzovaly.[3]Ten váš Ženský zákon.Tajovského divadelná hra (vyšla knižne r. 1901).[4]Martinský, Týždenníkov… Tranovský, všetko to boly slovenské kalendáre s dobrým obsahom. Martinský vychádzal pod menom Slovenský obrázkový kalendár už od r. 1872, Tranovský evanjelický kalendár vychádzal od r. 1894. Najmladší z nich bol Slovenský kalendár (Kalendár Slovenského týždenníka), vychádzajúci od začiatku 20. storočia.[5]Kým som tie maďarónske vytisol.Bolo viacej takých kalendárov, aké vydávali najmä v Budapešti. Malý chatrný obsah a bývalý v pomere k dobrým slovenským kalendárom aj dosť drahé.[6]Ej, fene tebe židovskú, dolnozemská nadávka. Fene je z maďarčiny a má niekoľko významov. V nadávke zodpovedá asi slovenskému „beťah“.[7]Keby som bol direktorom Múzea, rozumej slovenského, v Martine. Bolo pred r. 1918 jediné slovenské múzeum, preto ho Tajovský bližšie ani neoznačuje, vedelo sa, že ide len o to jedno.

Tajovsky_Umrel-Tomasik.html.txt

Návrat Ondreja BalážaBrieždilo sa. Z bielej osuhle namáhavo vystupujú kontúry kraja. V údolí, odkiaľ vedie cesta hore k dedine, je osuheľ najhustejšia. Je skoro taká hustá ako mlieko, ktoré zabudli cez noc na vychladnutom sporáku.Sprvoti nič sa v blízkosti nehýbe: pusté a zamrznuté je siré pole, skrehnuté ticho leží na dne sŕdc.Po chvíli ozve sa zdola, z hmly, jemný klepot. Klepot sa pravidelne zosilňuje. Z osuhle na dne údolia vynoruje sa postava.Môže to byť blúdiaci duch tohto pustého kraja.Môže to byť zlovestný posol vojen, požiarov, hladu a moru.Môže to byť pútnik, vracajúci sa po rokoch z pobitej vojny.Môže to byť človek s tanistrou a barlou, v kepeni, ktorý mu siaha až po zem.Vynoruje sa z hmly a vystupuje namáhavo do kopca. Jeho obrysy sú čoraz zreteľnejšie. Áno: v dlhom kepeni, s tanistrou na prsiach, s barlou pod pazuchou. Ľavá noha mu od kolena chýba. Stará vojenská čiapka zakrýva polámanou strieškou polovicu zarastenej, vráskami rozrytej tváre. Každých dvadsať krokov si človek, stúpajúci do kopca, oddychuje, dvíha tvár a meria vzdialenosť, ktorá mu ešte zvyšuje k prvým domom dediny.Na kraji dediny sa znova a dôkladnejšie obzerá. Hustá osuheľ zastiera mu výhľad a človek prudko a netrpezlivo vykročí. Zahadzuje sa dlhými skokmi do dediny. Cestou si úchytkom obzerá strechy a štíty, komíny a ploty, domy vedľa cesty. Áno, to všetko — komíny, ploty, strechy, štíty — je mu i po sedemnástich rokoch dopodrobna známe, ale súčasne je to všetko i akosi čudne neciteľné pri jeho príchode. Človek čaká, že sa v ňom ozve hrejivý pocit a radostný rozruch, že zavadí o kamarátsky výzor dôverne nadchýleného štítu, že zachytí šepot vetra v špárach plota, že ho ovanie teplý a zaparený vzduch zo zadebnených oblôčkov chalúp. No miesto toho stretne sa jeho pohľad s dvoma topoľmi, hrozivo čnejúcimi k nebu, a vzápätí zarazí ho mrazivobiela zvonica, vztýčená k nebu ako nehybná výstraha: Až potiaľ, a ďalej ani na krok! A pod zvonicou je akýsi nekaľavný kváder. Vyvstane mu pred očami tento kváder tak nečakane, že to skoro pripomína poplašný signál, ktorý náhle rozťal prostred noci tíšinu nad zákopmi. Obzerá sa nechápavo po rínku, či naozaj stojí pred kostolom medzi starými lipami, po ktorých kedysi lazieval za vraními hniezdami. Kváder na tomto mieste je zrejme čímsi zhola nezmyselným, akýsi trápny omyl, nedorozumenie, ktoré treba vysvetliť čím skôr. Pristupuje k nemu bližšie a vidí pod hornou hranou nápis:POMNÍK OBETIAM SVETOVEJ VOJNYOdpočívajte v pokoji!A pod tým mramorová tabuľa s radom pozlátených mien. Číta:Samuel Adamec, * 28. I. 1892†15. VI. 1916Peter Bagár, * 15. VI. 1888†3. VIII. 1917Ondrej Baláž, * 16. II. 1887†Čosi mu zaclonilo zrak čiernym súknom. Potočil sa. Barla mu vari vykĺzla spod pazuchy. Zdalo sa mu, že na chvíľu stratil vedomie. Potom sa spamätal, priskackal o jednej nohe bližšie, natiahol sa a dotkol prstamisvojhomena na žulovom kvádri. Prešiel po ňom písmeno za písmenom a zastavil sa pri krížiku: Umrel… Dátum chýbal…A naozaj sa mu zdalo, že v tú chvíľu umrel. V tú chvíľu, keď zastal prstom na krížiku. Prestal existovať nielen pre tých, ktorí jeho meno sem vytesali a potom pozlátili, nechajúc miesto na dátum, ale i pre seba samého. V tú chvíľu prestal byť Ondrejom Balážom. Stojí tu síce ktosi pred pomníkom, pretiera si oči, vracia sa odkiaľsi, no nie je to viac on, Ondrej Baláž, ale ktosi neznámy, nepotrebný, nečakaný prišelec.Oznove sa obracia po rínku.Osuheľ zredla a uniká nepozorovane nahor, pomedzi holé konáre líp. Domy za cestou postúpili o poznanie bližšie k nemu, postavili sa do vyrovnaného, mlčanlivého radu. Pozorujú ho napäto zasklenými očami, akoby čakali na blízky povel neviditeľného komandanta.Nie. To všetko je strašný omyl. Kváder na rínku a jeho meno v treťom riadku odhora. Celé to napäté čakanie a mrazivá nehybnosť dookola je fatálny omyl. Chytro a čím prv treba vec vysvetliť. On, Ondrej Baláž, žije. Vracia sa po sedemnástich rokoch domov, k rodine, k žene, dieťaťu, aby oral a sial a pokračoval v začatom ľudskom diele… Habká po barle, rozbehne sa kamsi, potom sa vracia, šuchá si čelo a pokúša sa urovnať si vec v hlave.On, Ondrej Baláž, odišiel pred sedemnástimi rokmi v slnečné nedeľné popoludnie na vojnu. Rovno na front. Odtrhlo mu nohu pri Ravaruske, zostal ležať, keď ostatní ustúpili, našli ho, vyliečili, zaviezli kamsi a zabudli na neho ako na zbytočnosť, daromnú príťaž.On, Ondrej Baláž, vracia sa teraz domov, aby pokračoval…Áno, v čomže má pokračovať?On, Ondrej Baláž… Ondrej Baláž? Je to naozaj on, Ondrej Baláž? Rozpamätúva sa na Ondreja Baláža: bol to zdravý, červený chlap s plavými vlasmi a širokými prsami. Dvadsaťsedemročný. Mal mladú ženu, okrúhlu a mocnú. Rok pred odchodom dala mu dcéru.Tento Ondrej Baláž odišiel pred sedemnástimi rokmi na vojnu.A kto je ten, čo sa dnes vracia? Žobrák akýsi. Pútnik z pobitej vojny. Posol nešťastia, hladu a moru. Nie je to Ondrej Baláž. Ondrej Baláž umrel. Stratil sa, prestal existovať. Za jeho menom na pomníku je krížik.Ťažko a so zvesenou hlavou vlečie sa dolu cestou. Automaticky prejde cez potok a jarmočný rínok, okolo sypární. Tu sa zháči. Hľa, dom Ondreja Baláža. Díva sa na neho cudzo a bezcitne. Pripomína mu akési dávne príhody. Rozpamätúva sa na akési cudzie, šedivé priestory. Cíti v dlaniach podivuhodné dotyky oblých a hladkých predmetov: kľučky na dverách, rukoviatky na kosisku, poriska na sekere. Zmäť nesúvislých, chytro sa premieňajúcich dojmov. Šelest jaseňov okolo plota, piskot vrabcov v hniezde pod ústreším, škripot kľuky na studni. Pohľad dvoch múdrych očí spoza zápravy v stajni. Veselý, hrkotavý smiech jeho ženy a jej vysoké, rozbúrené prsia. Jej žiadostivá náruč, prudké vzplanutie túžby a do toho ostrý výkrik. A nad tým žeravé nebo, vysoké a neúprosné. A dookola zeleň, tráva a zrejúce obilie a boží mier.To bol dom Ondreja Baláža.Blíži sa k nemu potichu. Prikráda sa ako zlodej a dáva pozor, aby mu srieň pod nohou nezavržďal, aby sa kamienok nepohol. Kladie dlaň na kľučku a celého ho prenikne ostré pichnutie. Dolu celou chrbtovinou odhora nadol. Nastavuje ucho a zdá sa, že cez zatvorené dvere počuť praskot ohňa. Nepremožiteľná túžba pritknúť skrehnuté dlane k troche domáceho tepla tlačí ruku nadol. Kľučka povoľuje, dvere sa so známym škripotom odchyľujú a zdnuky ovanie ho vábivý zápach zapraženej polievky, vyhriatych perín a — a ženinho tela. Kladie nohu na prah a kradmo vstupuje.Nad ohniskom stojí žena. Ešte neobriadená, rozospatá. Boky a prsia v dvoch mohutných, rozvinutých šíkoch. Tvár navretá spánkom a zaliata červeným svetlom z ohniska. Pohyby sypké a krehké ako hrudy jarnej zeme, čo sa váľa za pluhom do mastnej, pariacej sa brázdy. Priestor okolo kysne jej sviežosťou ako cesto, do ktorého zarobili na noc odmladu.Koľko chýbalo, aby vyslovil jej meno? Mal ho na jazyku, páliace a žeravé. Vtedy sa obrátila a zbadala ho. Jej smelý pohľad a priama otázka:— Kto ste a čo tu hľadáte?Ten istý pohľad, čo ho kedysi bol pribil k zemi, keď vztiahol na ňu ruku, aby ju udrel po tvári: Udri… udri len, a uvidíš!— Kto ste a čo tu hľadáte?— Ponížene pekne prosím… — sklopil zrak a dokončil: — Nemal som tri dni nič teplé v ústach. Pánboh vám to vynahradí…Vykĺzli sa mu tie slová z úst, ako ich mal naučené každodenným používaním. A potom už pokračoval trasľavým, priškrteným nápevom:Povstali jsme z lože svého,hledáme království tvého…Plameň na ohnisku sa vyšvihol do výšky a vyplazil spod panvice posmešný lizák. Pokorne odvrátil pred ním zrak a dokončil, dívajúc sa stranou:Nebs ty všeho světa pánem,jenž živíš své věrné. Amen.Gazdiná prestala miešať a dívala sa na neho znepokojene:— Musíte počkať, kým sa dovarí.Čakal postojačky.— Sadnite si; zle vám je stáť o jednej nohe.Sadol si a díval sa ukradomky na ženu z kúta, z nízkeho stolca, ktorý tu nebol, keď odchádzal.Videl, že jeho prítomnosť ju netiesni ani nemýli. Pokračovala v práci jemnými pohybmi, krehkými ako sen. Nohy mala bosé a rukávy vysúkané nad lakte. Sledoval zboku presnú hru jej oblých svalov. V jamkách na brade a v záhyboch lakťov čupel dosiaľ spánok. Okolo nôh obtieral sa jej čierny kocúr.„Toto je moja žena,“ myslel si. „Toto je žena Ondreja Baláža.“A znova ho pálilo na jazyku jej meno.— Odkiaľ idete? — spýtala sa, aby niečo povedala.— Zďaleka.— Odkiaľ až?— Zo Sibírie.Zháčila sa a pozrela na neho nedôverčivo.— Máte tuná niekoho?— Tuná?… Nie. Mal som, ale už nemám.Odloží čiapku na zem a díva sa pod hradu, kde pavúk utkal sieť. Potom sa pohľad skĺzne k žene a putuje odhora nadol po jej postave. Neisto, zvoľna. Zastavuje sa pri ústach, pod bradou, na prsiach a potom až dolu, na bosých nohách. Tu utkvie nadlho.— A váš muž?… Nie je doma?— Nie. Odišiel.— Odišiel? — opakuje po nej zdĺhavo, spola významne, spola ako otázku.— Odišiel na vyvážku. Do Sihál.— Do Sihál, — zatiahol potichu a mĺkvo, ako keď priložíte k uchu vidličku, ktorou ste udreli o hranu stola.Zvuk zamiera, až ho nepočuť, ale vám sa zdá, že ešte znie. Kdesi inde, v inom čase a v inom priestore.— Prečo sa spytujete? Prečo sa čudujete? Poznáte môjho muža?— Nepoznám… Poznal som ho. Poznal som Ondreja Baláža, ale už sa nepamätám.— Poznali ste Ondreja?Teraz sa jej hlas zachvel vysokým tremolom, zazvonil o povalu a potom sa nevládne zniesol ako semienko púpavy na studenú zem.— To bol môj prvý muž. — Znela v tom tupá, zahrdúsená spomienka, ktorá sa nám už nevracia, ktorú sme tuho zatlačili na dno podvedomia. — A kde ste sa s ním poznali?— Pri Ravaruske, odtrhlo mu tam nohu.— A?…— Tam umrel. V špitáli.Povedal to pokojne, celkom potichu, akoby to bola udalosť dávno známa, ktorá ho už vôbec nevzrušuje. A predsa sa mu zdalo, že v tú chvíľu zavalilo ho čosi, akoby sa na neho zosypala vysoká vrstva piesku, ktorá ho pochovala a vzala mu dych.Vtedy už stála pred ním rozkročená, s rukami vbok, pevná a mocná.— Boli ste pri tom? Vravte.Jej prísny a vecný tón uvoľnil v zadúšajúcom priestore úzku štrbinku a vrátil mu dych.— Áno. Ležal vedľa mňa. Štyri dni sa trápil. Hovoril stále o vás a o… — zľahka mykol hlavou k dverám do izby.Vyvstala mu za nimi kolíska, drobné, trepotavé rúčky a pár veselých očiek.— O kom?— O Miluške.— Keď odchádzal, sotva sa bola postavila na nohy.Oznove bola v tom zahrdúsená, plachá spomienka, schúlená ako nevládne vtáča na dne mokrého hniezda.— Rozprával vám o nej? Umrela na španielku.A žena sa vrátila ku svojej robote. Odstavila hrniec, položila na stôl misku a načrpkala do nej polievky. Pozvala ho, aby si sadol. Vytiahla priečinok v stole a chvíľu sa v ňom prehŕňala. Potom vytiahla drevenú lyžičku.— S touto jedával nebohý Ondrej.Podala mu ju.Ruka sa mu veľmi chvela, keď po nej siahol; držal ju medzi prstami a dlho sa díval na jej pripálený a vyhladený žliabok. Lyžička, ktorou jedával Ondrej Baláž. Obyčajná, drevená lyžička, ktorú vyhladili jeho pery. Začal pomaly chlípať. Žena stála proti nemu; dívala sa, ako je, ako si krája chlieb do polievky nožíkom, ktorý mal priviazaný na remenci.— Celkom takto si krájal nebohý Ondrej, — povedala zamyslene.Neopovážil sa zodvihnúť hlavu; priam sa mu zdalo podozrivé, že sa díva na neho tak dlho a pozorne.— Nolen ukážte ten nožík, — zvolala náhle a siahla po nožíku, ktorý ležal teraz na stole. — Veď je to Ondrejov. Sama som mu ho kúpila v meste.Prevracala nožík v prstoch a obzerala ho zo všetkých strán a potom mu pozrela skúmavo do tváre…Nie, nepoznala ho. Skôr sa mu zdalo, že ho obviňuje z krádeže nožíka. Chvatne si uvedomil, že to musí vydržať.— Áno, dal mi ho v špitáli, — vraví pokojne.Vraví to pokojne a potom dokladá:— Dostal otravu krvi, vedel, že umrie. Dal mi nožík aj hodinky a túto fotografiu. — Vytiahol z bočného vrecka fotografiu. Jej fotografiu. — Vravel, aby som si to vzal, a ak sa vrátim domov, aby som vám to nejakým spôsobom odovzdal. Túto fotografiu a hodinky. Nožík mi daroval. Ten je môj. Peňazí nemal. Len ešte tri paklíky dohánu a tie som vyfajčil.Išlo to všetko tak ľahko, akoby sa bol na to dávno pripravoval: „To je koniec,“ myslel si pritom. „Toto, čo práve vravím, je istý koniec. Prečo to teda vravím? Preto, lebo je to pravda, lebo Ondreja Baláža viac niet.“ Preto, lebo ho nikto viac nepotrebuje, lebo mu už vykresali krížik za menom. Len dátum ešte chýba. A to sa ľahko doplní. Sám ho ta vykreše. Áno. Aby bol vo všetkom poriadok.Žena vzala hodinky, otvorila vrchnáčik a priložila si ich k uchu.— Bude ich treba opraviť; stoja. Aj sklo chýba, — vraví jej.Zdá sa, že ho nepočuje. Znova a znova prikladá si hodinky k uchu, hrká nimi, potíska ručičky. Stoja.— Stoja, — vraví sklamane, s akýmsi čudným zafarbením hlasu, akoby chcela povedať čosi viac.— Áno, ale to sa napraví.Hodinky sa napravia. Hodinky sa znova pohnú. Ale jeho život sa už nepohne. Jeho život? Existuje nejaký zvláštny jeho život? Život je len jeden. Vospolný. A ten sa nezastaví. Ten ide ďalej. Stále a neúnavne. Život v tomto dome tiež sa nezastavil jeho odchodom. Hľa, z prednej izby ozvalo sa práve detské zamrnkanie. Má teda ešte deti. S ním, s tým druhým. Jedno? Dvoje? Dobre, že má. Prečo by nemala mať? No, rád by videl toho druhého. Ale nemôže ho čakať, nemôže tu zostať do večera. A polievka je už dojedená.Odtíska misku od seba. Chcel by sa nejako odmeniť; neprišiel sem ako žobrák. Vie upliesť kôš, vie plátať hrnce, vedel by poreparovať hrable alebo osadiť nové porisko do sekery. Nemajú nič také? Nemajú deravý kôš, puknutý hrniec, zlomené porisko? Nie, vraj nemajú; muž všetko spraví, je to majster nad majstrov.— Oňahdy, — rozkladá s pýchou, — pribral sa robiť novú kolísku, cifrovanú, vyrezávanú. — Potom sa zháči a zapýri a dokladá na vysvetlenie: — Pre kmotru, nie pre nás. My už len… My sme už starí, — usmeje sa figliarsky a kývne rukou.Niet teda ničoho pre neho. Nuž tak pôjde vo meno božie.— Zdraví ostaňte, — a ďakuje za polievku.Zdržiava ho. Nech ešte ostane. Nech si oddýchne, nech sa zohreje. Veď jej ešte ani všetko nerozpovedal, ako bolo s Ondrejom. Hádam sa predsa len nájde nejaký deravý kôš, keď to už musí byť. Pozrie, hneď pozrie.Donesie zo dvora deravý kôš. Vybehne potom na pôjd a znesie v náručí povesno čerstvých lieskových lubcov.— To si muž nakálal. Hotuje si robotu na zimu.Pustil sa do plátania. Chvílu mlčia. Žena ide do prednej izby, zabaví sa tam a vráti sa preoblečená, učesaná. Až teraz vidí, že je dosiaľ pekná a iste i žiadostivá. Má len tridsaťšesť rokov. Stojí pred ním a pripína si vlasy. Takto, so zdvihnutými ramenami a vypätými prsami, mával ju najradšej. Takto ju vídal najčastejšie za nesčíselných nocí, za pustých, sinavých nocí sibírskych. Nazdával sa, že život v jeho slabinách dávno už vyhasol. No teraz pocítil, ako mu tam znovu vyšľahol, zatrepotal sa ohnivým plameňom. Je to predsa jeho žena. Má na ňu právo. Má právo povedať jej… Vtom zavadil pohľadom o svoju barlu, opretú na lavici, o svoje trasľavé ruky, o svoj zbedárený, zafúľaný, zodratý výzor a spamätal sa. Žena dosiaľ stála tak isto, s bradou na prsiach, s rukami za hlavou. Náhle mu položila otázku, a zdalo sa mu, že jej hlas sa pritom zachvel.— Kedy umrel Ondro? Ktorého dňa?Čakal túto otázku a mal pripravenú odpoveď: „10. septembra 1914.“ No nevedel, prečo sa ženin hlas zachvel. Až neskoršie, keď si spomenul, že si po jeho odpovedi uľahčene oddýchla, až potom sa mu vysvetlilo, že chcela vedieť, či nebola Ondrovi neverná, kým ešte žil.Nebola teda. Jazyk sa jej náhle rozviazal; začala riadiť kuchyňu a medzi robotou neprestávala sa vypytovať na Ondra. Potom si sadla na lavicu kraj stola a držiac v jednej ruke vecheť, ktorým utierala riad, podoprela si druhou zasnenú tvár. Vracala sa v spomienkach ku svojmu kratučkému prvému manželstvu. K tomu, ako k nej Ondro chodil na zálety, ako u nej vyhrával nad všetkými parobkami. Hovorila o tom. Hovorila možno viac pre seba, s príkrasami, s úctou, o Ondrovej povahe, s obdivom o jeho sile, s láskou o jeho kráse:— Bol mocný ako dub, vysoký ako jedľa a tvár mal ako panenka. Dobrý bol a opatrný. Múdry a šikovný. Vedel si poradiť, keď iní skladali ruky do lona. Cez deň mohol byť prudký ako búrka, a v noci vedel byť tichý ako nemluvniatko.Počúval ju. Pustil kôš a počúval ju so zatajeným dychom. Visel jej na ústach žiadostivým pohľadom. Potom privrel oči a cítil, ako ho unáša tichý a zasnený prúd jej reči do minulosti, k šťastiu, k mladosti. Videl seba a proti sebe ju na šírej zelenej lúke, zaliatej slnkom a tuhou vôňou skoseného sena. Videl ju smiať sa samopašným, zvonivým smiechom. Videl ju plnú bujnosti, ako prikladá dlane k ústam a ujúka vyzývavo na koscov na druhej strane chotára. Videl ju kľačať proti sebe s miskou v lone a lyžicou v pravej ruke, kŕmi ho ako nemluvniatko. Hanbí sa trochu za svoju lásku, ale nevie prestať, nevie si nič odoprieť.Potom sa náhle prúd kolembavej reči pretrhuje, prebúdza sa a vidí, že ona ho začudovane pozoruje. Širokými očami díva sa na jeho blaženú tvár. A zrazu sa strhne, rumenec vystupuje jej na líca, chvatne chytá vecheť a pokračuje v utieraní riadu. Rozpaky, stud a hnev zvierajú jej hruď. Čo tuná rozpráva? Komu to rozpráva, kto sa tu na ňu díva čudáckymi očami? Kde už videla tie oči a v nich tiché, blažené vytrženie? Riad jej padá z rúk, opakuje množstvo zbytočných pohybov, obracia sa ukradomky k tým očiam.No nevidí v nich už nič zaujímavé. Sú sklopené k práci a v tvári okrem hluchej biedy niet nič podozrivé. Vo vzduchu visí však dosiaľ celkom zreteľné napätie. V kuchyni niet naraz dosť miesta a okrem toho je tu dusno a teplo. Otvára dvere. Zvonku vovalí sa surový chlad a všetko náhle stuhne v mrazivej hrozbe.Chlap zapletá kôš. Žena utiera riad a obaja cítia, že sú si vzájomne nepohodlní, akoby sa boli stretli na zakázanej ceste, akoby sa boli pristihli pri úmysle vykonať ten istý zlý čin a teraz sa hanbili podívať sa jeden druhému do očí.— Spomenuli ste, že ste tu mali známeho. Azda ešte žije niekto z rodiny.Neobrátila sa k nemu, keď to vyslovila, lebo vedela, že to, čo povedala, môže sa zdať, akoby ho vyháňala. Iste to vyslovila len preto, aby mu pripomenula, že už môže ísť. Ale nepozrela pritom na neho, aby nemusela vidieť zahanbenie. Jeho prítomnosť privádzala ju na myšlienky o jej prvom mužovi, ktorý je mŕtvy. A netreba rušiť pokoj mŕtveho. Mala svojho muža rada a rada by mu bola dala viac, keby jej ho vojna nebola vzala z náruče. Nemôže predsa za to, že ho ľúbila krátko a že potom k nej prišlo šťastie z druhej strany. Pravda, žiadala, aby ho úradne vyhlásili za mŕtveho, ale iba preto, lebo jej notár tak poradil. Áno, poznala už vtedy toho druhého. Pomáhal jej pri gazdovstve a mala ho pri sebe v posteli. Ale či to nerobili všetky ostatné, ktorým sa mužovia nevracali z vojny? Istotne, tak to bolo správne. Vtedy možno ešte pochybovala o tom, no dnes ju presviedča všetko, kam sa podíva, že tak to bolo správne. Gazdovstvo by bolo spustlo a ona by bola vyhasla bez úžitku.To všetko sú myšlienky, ktoré sa im daromne pletú hlavou, lebo vec je dávno rozriešená. Vedia to obaja. On i ona. Zbytočné je čakať i na toho druhého. Nemôže mu povedať nič, čo by on už dávno nevedel. Žije s ňou predsa dlhšie, ako žil on. Usporiadal iste všetko práve tak dokonale, ako chcel (ale nestihol) usporiadať i on sám. Dopletie teda kôš a pôjde o dom ďalej. Všade sa nájde deravý kôš, rozbitý hrniec, ktoré treba poreparovať.— Hej, — vraví, mal som tu známeho. Ale z jeho rodiny niet už nikoho.Mohol by doložiť: „Žena sa vydala po druhý raz, dieťa umrelo na španielku a jeho vyhlásili za mŕtveho.“ Ale tým by sa všetko pokazilo.Berie teda barlu pod pazuchu, napraví si tanistru na prsiach a podíva sa ešte na ženu.— Zdraví ostaňte.Mädlí čiapku v prstoch, chce ešte čosi riecť, za čosi poďakovať, o čosi poprosiť. No všetko je strašne vzdialené, nedostihnuteľné a nie dôležité. Obráti sa a zhrbene, zvoľna odchádza cez štvorec dverí. Žena sa za ním díva nemo a meravo. Odchádza človek, ktorý jej zaplátal kôš a doniesol niklové hodinky od mŕtveho muža. Naplnila mu za to tanistru múkou a zemiakmi.A von svieti slnko, osuheľ sa zdvihla, vzduch je zasa priezračný a nebo sa prívetivo nakláňa k tvári človeka spravodlivého.

Chrobak_Navrat-Ondreja-Balaza.txt

BásneKeď sa národ zbudí a keď sa zdvihuje,prvý sa spevec objaví;ten si vždy dumá, vždy zaspevuje,ten mu pamiatku vystaví.K. A. M.Singe du mir mein Genius wieder..................................Böse Menschen habe keine Lieder.SchillerSlavorum montes, slavorum flumina flete!Flete meos natos, casus magnosque dolores!Sic volo, sic cupio Slavorum saucia mater!Jacub JacobeusDie Töne meine Muttersprache klingen amlieblichsten in mein Ohr.Walter Scott[1][1]Singe du mir mein Genius wieder… Böse Menschen habe keine Lieder.—(nem.) Spievaj mi, môj dobrý duch, znova… zlí ľudia nemajú piesne.Slavorum montes, slavorum flumina flete! / Flete meos natos, casus magnosque dolores! / Sic volo, sic cupio Slavorum saucia mater!— (lat.) Plačte, hory Slovanov, Slovanov toky riek i vy plačte, / Plačte mi, dietky moje, spolu hrozné pády a bôle, / Tak chcem, tak žiadam zranená ja matka Slovanstva! (Preklad Daniela Záboja Laučeka z roku 1885.)Die Töne meine Muttersprache klingen amlieblichsten in mein Ohr.— (nem.) Tóny mojej materčiny zvonia môjmu uchu najmilšie.

Modranyi_Basne.html.txt

Bez hrdostiAko sa zvečerilo, všetky slečny dediny Matúšovej vyšly pod kostol prechodiť sa. Prvá dostavila sa Kamila Jablovská, sestra učiteľova, najbližšie bývajúca, deva počernej tvári, čiernych výrazných očú a pyšného držania, ktorá vedela imponovať a panovala vôbec nad každým, kto sa jej do blízkosti dostal.Zpoza kostola odhora pribehly dve mladšie. Pavla Chrípková, vysoké, vždy veselé dievča, ktoré pokladalo seba za veľmi vzdelanú a usilovala sa vravieť vždy vyberaným jazykom. Druhá bola Ira Pávová. Tieto dve boly rodina a vrstovnice, maly po pätnásť rokov a ustavične sa hašterily. Naostatok dobehla Milina Adamčíková, sestra mladého kňaza. Táto mala bielu tvár, žlté vlasy a biele šaty, za čo ju Irina tučná tetka Tilka a žena pána doktora ironicky bielou grófkou titulúvala. I boly veselé všetky nesmierne, ako by sa pretekaly čím živšie byť, a to bola sláva.Predvečer bol krásny. Zore žlté ako plameň pozlacovaly slamené strechy domov a zapálily i vrcholce domov i všetek okršlek dookola. Vôňa rozkvitnutej mladej lipy predo dvermi kostola a vôňa vôbec zeme, bylín a tráv vlievala im do sŕdc radosť tak, že ešte i Milina Adamčíková zabudla na to, čo ju mučilo — totiž horela láskou nezhasiteľnou za bratom Kamily — a z očú jej šľahal dychtivý plameň oduševnenia. Najprv začaly rozprávať radom, ktorá ako strávila deň. Pavla bola vo „dvore“ — tak volajú medzi sebou panský dom Zornicov, lebo bol veľmi „nóbl“. S tými bola Pavla rodina po mame, prečo jej pýcha nemala hraníc. Ira čítala román celý deň, od samého rána doteraz.„Ako som vstala a najedla sa, hybaj do špajze čítať. Ztade ma vydurila tetka Tilka, tak som ušla do záhrady do búdky; i tam ma vynašla. Šla som potom, ha-ha, na gazdovu konicu do sena, tam som čítala do večera. Jaj, či mi bolo tam dobre, ani na obed som nešla, a koľko som sa nasmiala na tetke, ako chodila po dvore a spytovala sa i gazdu i gazdinej, ba ešte i toho skrčeného Ďura, že či ma nevideli.“„Ty šašo!“ nadá jej Kamila, ktorá si osobovala právo kárať všetky, za čo ju za chrbtom kňažnou prezývali.„Dosť nie pekne, že neposlúchneš tetku Tilku!“ zastarie sa Pavla veľmi tuho posťahovaná, ako vždy, a oblečená i učesaná podľa najnovšej módy. „Konečne má pravdu, francúzske romány sú ešte nie pre nás. A to je originálna myšlienka na gazdovu povalu sennú ísť čítať. Pekná slečna, môžem povedať.“„Prosím, keď mi nedovolila čítať inde, tak ja nemôžem zato. Ja som nie malé dievča, aby romány nemala ešte čítať,“ odpovie Ira, hotová hneď do boja. „A čo je v tom naostatok: ísť čítať na povalu nášho gazdu, čo nám dáva hospodu?“Milina s Kamilou celé popoludnie boly u tetky Terezy, najstaršej dámy v dedine. U panej veľmi šľachetnej, ktorá už iba v minulosti mala obľúbenie a dnešný prevrátený svet ju mrzel; u nej každý, čo akou neresťou postihnutý, našiel uľavenia.„Deti!“ zavolá potom Kamila, pyšno vystretú držiac štíhlu postavu, a lesklé čierne oči jej ako hviezdy zaletia po dedine. „Teraz hádajte, čo je najnovšia senzácia v dedine? He, Vážecký!“ zavolala zrazu na mladého človeka v sivých šatách odetého, pretrhnúc svoje slová, ktorý trhal sebou nervózne a kráčal hore ku kancelárii notárskej.Tri slečny obstúpily Kamilu, nedajúc sa jej shovárať s ním, a kričaly jej:„Aká je tá senzácia, Kamila, Kamila?!“„Eh, ujdite!“ na to ona, vysvobodiac sa a uteká na kraj ku kostolu a všetky slečny veselo za ňou. Konečne, keď zvedely, že Vážecký, pomocný notár, ide na večeru, vrátily sa spokojne k dverám kostolným na tľapkavé skaly.„No, už teraz povedz, povedz!“„Hádajte! Môj Samíčko zasa vyviedol niečo!“ I zablysly sa jej oči sebavedome. Slečny stíchly na chvíľku, potom ich zvedavosť stala sa ešte väčšou. Oči im zahorely a duch stal sa vzrušeným. Srdcia zabúchaly hlasno a Milina temer spadla od dojmu.„Povedz, čo je to?“ vravely. „Podučiteľa vyviedol na božie svetlo v medové týždne?“„Ha, ha!“ vysmiala ich ona zlahčujúc. „Jeho by podučiteľ zaujímal!“„Vychádzka bude?“„To je nie nové.“„Tak čo? Tak čo spravil Jablovský?“„Žení sa!“ vybuchne Ira a zahryzne po nečase do svojej pery. ,Kňažna‘ káravo pozrela na ňu, druhé zasmialy sa veselo.„Kedy sa môj Samo bude ženiť, len to čakajte!“ rečie Kamila a pozrie snivo do diaľky, dotknúc sa okom bielej tvári Milininej. „Azda nikdy!“„Ja preto, že celý týždeň nebol zas doma, že si našiel niekde nejakú,“ povie chlácholivo Ira.„Konečne hádam k tomu príde predsa niekedy, a nič je to nie nedôstojného!“ povie Pavla ľahostajne, a veľmi zaľúbená Milina, tváriac sa pokojnou, spýta sa ľúbo:„Tak čo sa stalo zvláštneho, Kamila?“Kamile tvár ostala milšou. Rada mala Milinu, hoc i veľa ráz bola nespokojná s ňou, i povie:„Čakaj, Milinka moja, keď príde pošta!… Ozaj, Milinka,“ povie potom, „na druhý týždeň príde Michal.“„Pošta, pošta?“ skríkly slečny zelektrizované a Ira, rodina pána poštára Chrípku, hneď rozbehla sa, že ide k nemu.„Ira, Ira!“ kričí ,kňažna‘ za ňou. „Nejdi, tu u mňa je, ukážem!“Ira, tučné mladé dievča s hustými kučeravými vlasmi gaštanovej farby, ktoré rozsýpaly sa jej na všetky strany, vrátila sa rýchlo k nim. Kamila pokochala sa ešte s akousi škodoradosťou na ich netrpelivých tvárach, napokon čiahla rukou do vačku a, vytiahnuc sošit, roztvorila ho pred oči slečnám na chvíľku. Keď ony čiahly všetky rukami za ním, rýchlo skryla ho pred nimi opäť.„Kamila, Kamila!“ skríkly zúfale. „Čo je to? Bože!“„Ticho! Nekričte!“ zahriakne ich ona panovito. „Ozajstné dedinské husi, gagocú ako ktorej príde. Vo vás tiež veľa elegancie!… Čo je to? Časopis. Samo to spravil a Vážecký.“ I vytiahne sošit z vačku. „Čítajte! Titul mu je: ,Napred!‘ Ale nerobte škrek!… Milinka, teba nemyslím medzi tieto!“ podotkne nežne k tej.Slečny poslušne stíchly. Inokedy pre nadávku „husi dedinské“ boly by povstaly hnevy na smrť, no teraz, hoci osteň im ostal, nepovedaly nič, ale sbily hlávočky dovedna a obzeraly sošit. Skutočne, časopis! Venovaný jedine Matúšovej a jej záujmom. A meno jeho je naozaj „Napred!“ I úvodný článok, básne, besednice, kronika, ba i drobné zprávy! Slečny zbledly dojmom a pohnutím každá.„A to naozaj Jablovský?“ spýtala sa Pavluša poštárova.„On, on a Vážecký. Dnes poslali prvé číslo. Pred týždňom im to prišlo na um.“„A ty si vedela a nepovedala si nám!“ riekly, závidiac, že bola zasvätená do veci.„Pravdaže vedela!“ dosvedčí Kamila sebavedome. „Ale ma prosili, aby som nezradila nikomu. Hej, môj Samo je hlava! Veď i do stoličných novín písava. Keby ten tak bol mohol sa vyučiť, ako chcel, z toho by bolo veľa bývalo!“No už nepočúvaly ani jedna, ale chvatom daly sa do čítania a prevracania karát. Na druhej strane bola básnička o dámach matúšovských. Slečny oddaly sa ju čítať s rastúcim rozčulením. Báseň znela:Pyšný som na vás…Pyšný som na vás, dediny mojej krásky,hodné ste obdivu a najväčšej lásky.Hodné, každá, ja to vravím!Lebo takých žien ja a devušiek takých,hoc pochodil som už dosť a dosť po svete,nevidel som a viac aj nikdy neuvidím!„Aká krásna báseň!“ vykríkly prekvapené a dych stal sa im strmým, líca červenými. „Aká utešená; krajšej sme nikdy nečítaly! Či škoda, že nestojí, kto ju písal!“Kamila, opretá o mladú lipku, hľadela snivým okom ponad dedinu do diaľky na belasé vŕšky a oblaky tam nakopené. Tvár jej bola samé sebavedomie a jasot. Tak dobre jej je a tak milo bolo jej naveky. Tak ľúbi život, lebo jej len dobrého nadelil dosiaľ. Obdivovali ju hneď, ledva zrástla trochu, a ľúbili. Každý mladý človek v Matúšovej opálil sa od jej pohľadu. Teraz Vážecký obletuje okolo nej, no toho ona ani neberie vážne. Je primladý a kožu na tvári má takú jemnú, skoro priezračnú, že iste dostane suchoty.„Kto ju písal?“ hovorila, dopočujúc ich lkanie. „Smiešno; kto iný, ako Samo?“„Nie Vážecký?“ spýtala sa Ira Pávová.„Eh!“ odsekla ,kňažna‘ a viac nepovie nič. Začala nôtiť pesničku veselo a hľadieť po dedine. Po ceste od kancelárie vidno ísť troch pánov. Jeden vysoký, veľkonosý zo „dvora“, notár a Vážecký. Dvaja šli do skliepka na pivo, ale pomocník v nových šatách, ktorý mal veľké belasé oči, trochu vyduté, a líca jemnej kožky ako dieťa, skoro priezračnej, za čo vraveli o ňom, že dostane suchoty, pristúpil bližšie k vŕšku — večera u principála ešte nebola hotová — a zodvihol oči na ne, volajúc „kňažnu“ bližšie na kraj.Medzitým, kým ona shovárala sa so svojím zbožňovateľom a dve vrstovnice čítaly báseň, učily sa ju nazpamäť, smialy a vadily sa, Milica Adamčíková tvárila sa, že sa tiež zabáva a pláva v rozkoši, ako ony. Vzala jednu polovicu časopisu k sebe, aby videly, ako ju to zaujíma tiež, a oprela sa o múr kostola. Zakryjúc papierom, aby „kňažna“ nevidela jej tvári a ak by sa jej čosi nepáčilo na nej, nepozrela na ňu kriticky, hľadela uprene na litery. No všetko toto ju nezaujímalo. Takýto časopis i oni boli doma na Hagarove, zkade pochodí, s bratmi a sestrami spravili, i také básne, alebo lepšie, a dotiahli do tretieho čísla. I tento nebude mať dlhšieho života, nie. Iné je, čo ju opanúva. Áno, ľúbi, pravda je, zaľúbená je, horí, zamiera… nie, nenajde dosť veľkých slov, ktorými mohlo by sa to vyjadriť. A nevie, či ju on, Jablovský miluje, či nie. Vše dni a dni chodí za ňou ako tôňa, vše zas neukáže sa. Vše nepohne sa z domu a dediny, ako zakliaty, a vše moce sa po všetkých stranách okolia. I minulý týždeň, hľa, celý bol preč!…Dolu, pod vŕškom, kde stála fara so školou, nečakane vyšiel na môstok pred spomínaný dom, on, sám Samo Jablovský. Zastal tam, vypnúc štíhlu postavu a kúriac cigaru, hľadel naduto do dediny. Klobúk zatlačil na oči, bielu úzku bradu zdvihnúc vyzývavo, a poknísal sa sebavedome. Vyšiel pozrieť, či sa neschodia chlapi, čo majú k nemu prísť učiť sa spievať — založili totiž spevokol na slávu vlasti, on a kňaz — a hľadel jedine pred seba proti skliepku, kde i pivo držiavali, ale ani aby videl, čo sa tam deje, no aby videly slečny pred kostolom, že si ich nevšíma. Lebo čím menej lásky ukážeme žene, ona tým väčšmi lipne za nami. I bol preto sám sebe zvláštnym.Samo Jablovský bol chlúbou dediny, chlúbou rodiny svojej i chlúbou učiteľov. Keby sa bol vyučil ďalej, aká veľkosť bola by z neho bývala! I takto on chce imponovať každému a neustúpi pred nikým, čo by priam celý rad kniežat stál pred ním. Vysunul klobúk veľkolepe s temena, rozhrnúc riedke plavé svoje vlasy, a pokašľal sebavedome.Na jeho zakašľanie obzrely sa slečny pri kostole, poznajúc ho po ňom, a poplašily sa všetky. Na tváre vysadol cit radosti a Miline srdce, líca i oči zahorely pálčivým ohňom. Vysoká Pavla, večne nedbalá a šialená, v momente zachytila sa proti nemu, rečniac s veľkým patosom jeho báseň už naučenú nazpamäť: „Pyšný som na vás…“„Pavlína, Pavlína, vráť sa!“ zvolala za ňou Ira závistlive a oči jej horia, sledujúc Pavlínine pohyby žiarlivým pohľadom.„Nechoď!“ stavuje i ,kňažna‘, a vidiac, že sa nevracia, a na očiach týchto je tajná túžba, povie: „Poďte, deti, ideme i my!“Je i čas sa pobrať, lebo šialená Pavla už hotuje sa stvárať hlúposti. I nedávno opierala si lakeť o jeho plece, keď nemala, kde by sa oprela, a on jej ho žartom ponúkol. No teraz Pavlína nedošla celkom k nemu. Do školy začali sa schodiť mladí chlapi z dediny — spevokolisti — a Samo, len hodiac jeden úsmev Pavle, obrátil sa a vošiel s nimi dnu. Pavla vrátila sa proti trom slečnám, dočkala ich a potom už všetky tri vstúpily do mládeneckého bytu Jablovského, sprevádzané Kamilou.„Gratulujem, pán Jablovský, k novej sláve!“ zaškrečala hneď odo dverí Pavlína, bežiac k nemu a nedbajúc o nič iné.Izba bola plná mladými sedliackymi chlapmi. Chodili sem každý večer, Samo Jablovský učil ich spievať. Vlastenecké piesne vedeli už tri a teraz učili sa krásnu: „Tmavá noc je, tisíce hviezd na nebi…“ Každý držal v ruke partesy a už mali len ústa otvoriť a začať, keď prekazil im v tom príchod sbehnuvších slečien.Samo Jablovský stál pri klavíre, prižmuroval sivé podlhovasté a veľmi pekné oči, vážne ako v kostole, a pozrel ponad hlavy spevákov, ako by nevedel, kto má prísť. Staväl sa, že nepočuje Pavlíninho výkriku, a v nekonečnej vážnosti dal takt k spevu, nič nedbajúc, že sú tu. Tam je sestra, ku ktorej chodia, a toto je dielo sväté. Mladí chlapi sedliacki začali spev. Najprv štyria, potom inakším hlasom zas štyria, inakším zas štyria, pozdejšie a naostatok ostatní štyria. Samo vážne načúval, rukou dávajúc takt, potom spustil sa na stoličku, že bude klavírom sprevádzať spev. A ako sklonil si hlavu nad klávesy, tajný úsmev potešenia sadol mu na pery, že vidí slečny.A slečny s tajeným smiechom prešly na prstoch poza spevákov a ostaly, nechtiac si sadnúť, vo verejach druhej izbice, ktorá bola Kamilina. Tam pochytaly sa o poly — Kamila šla sa spýtať Vážeckého, kedy prišiel, ona že ho nevidela prísť — a rozhľadely sa po izbici. Na stole sedel, nemeniac položenia, ani keď ony prišli, Vilo Havran. Opálajúc dlhými tenkými nohami, pomáhal oduševnene chlapom spievať, otvárajúc veľké ústa do korán. Bol chudý, čierny, s veľkými očami a dlhou peknou hlavou, a býval od polroka tu u bratanca Sama, nemajúc inde kde sa hnúť. Vzali ho boli za vojaka, chcel tam ostať do smrti, nemajúc i tak zamestnania — ako sirotu nemal ho kto vychovať — ale ho prepustili pre chorobu srdcovú ešte v ten rok. I zdalo sa, že sa cíti Vilo Havran veľmi zle vôbec na svete, lebo bol surový a mrzutý vždy, ako by nenávidel každého, celý svet, život i tieto, čo sa tu shrnuly s takým hlukom. Pri ňom stál tenký a chudý chlap Ďurko Hrachorec, bohatého sedliaka syn, ktorý bol pamätný, že si dal štyri zuby na predku osadiť. Pohadzoval kabanicou s pleca na plece ustavične a nemohol na mieste obstáť, ako by bola pôda žeravá. Ten nebol milý Miline, lebo raz zle vravel o Jablovskom pred bratom. Toho si vzaly slečny za cieľ zábavy, lebo im chcelo sa smiať hocijako a na čomkoľvek, najmä ako odstúpila od nich Kamila.„Ako medveď dvíha tie podošvy!“„Shodí si tú kabanicu, stavím sa!“„Nekritizujte ho, to je už vzdelaný: má falošné zuby!“„Hahaha!“ zasmialy sa duseno a štoply i Milinu, aby s nimi držala. Lebo ona, opretá jedným plecom o vereje, kde visel Samov kepeň, jednou rukou držala o poly hustovlasú Iru, ktorú ľúbila veľmi a ktorej ona, ako sa zdalo, bola ideálom, a opretý mala zrak na Sama žhavo, zabudnúc ich počúvať. A vidiac ho sebavedome stáť a veliteľsky ruku vystierať na takt, zdal sa jej tak nekonečne slávnym, že tvár jej premenila sa úplne, oči zahorely a pery jej zašeptaly omámeno: „Kľaknúť pred ním, kľaknúť na zem, ach, Bože!“„Viete, čo je nového ešte?“ začne rapotať Pavla, keď zunovaly obdivovať Ďurka Hrachorca. „Teta Tilka povedala, že je Ilona Grossova najkrajšia z nás, a čo sa hneď rozpučíme!“„Čo?“ zadivily sa dve, potom zasmialy. Ilona je krčmárova dcéra, tučného tela, a teta Tilka má ozaj originálne výrazy.„Naostatok, prosím ťa, Ilona je pekná,“ povie Ira hlavatým tónom, ako by si chcela zastať tetku.„Prosím, ja som nepovedala, že je nie!“ odpovie Pavla v momente. „Ale komu by to len prišlo na um nás s ňou porovnávať? Smiešno!“„Prosím,“ skočí zas Ira do reči, „i to je dievča ako my, a krásu nedelia podľa rangu!“Kamila, ktorá už sedela s Vážeckým na diváni, videla, že Samo, brat slávny, chlúba rodiny, prižmúril oči a pozrel ponad plecia chlapov na ne, i vstala hneď a šla ich tíšiť.„Čo sa smejete a vadíte? Ira, Pavluša!“„Azda mýli sa náš polboh?“ spýta sa Pavla pochabe, nič nemajúc rešpektu. I potiahne plecom a frkne perou. „Naostatok viem byť i vážna!“ rečie potom a vypne sa, podoprúc si boky.„Toto je potvora, tá sa nič nebojí Samíčka,“ rečie Kamila, mimovoľne sa zasmejúc na nej. „Nedávno prišiel Samo k nej a otočil jej driek žartom, a ona čo spravila, myslíte si? Celkom prosto a svobodne obvila ho nazpät okolo šije. Vidieť vtedy tú Samovu tvár…“„Naozaj?“ zasmialy sa dve, Ira a Milina, a pozrely na ňu závistlivo.Pavla pohodila plecom, ako by riekla: „Ver’ ja Sama nebudem držať za nedotknuteľného a svätého, ako kým som mu bola žiačkou. To si nemyslite! A čo som mala robiť?“ vraví, kadejak fŕkajúc perami. „Takto som sa ho najskôr zbavila!“Opäť zasmialy sa a závidely jej šikovnosť.Samo Jablovský, sláva dediny, dopočul ich smiech, a pozrel na ne opäť, a i chlapi skrútli hlavy od partesov.„Pst, nesmejte sa tak!“ tíši ich Kamila už naozaj namrzená.Slečny zatíchly, zahryznúc do pier a Samo zdvihol opäť ruku veľkolepe a začal pieseň, ktorú sám spísal, začínajúcu sa:„Toto dievča vaše, jaj, či je krásno!…“Nastal šum zrazu a potom tichosť veľká. Slečny, čujúc ju a vediac od Kamily, že ju on složil, začaly počúvať pozorne. Šialená Pavla spravila sa do pozitúry, ruky oprela o stiahnuté boky vyzývavo a vytasila nohu. No dve, Milina a Ira, len usmialy sa teraz, na chvíľku dotknúc sa jej pohľadom, a oči ich zaletely k Jablovskému. Ire buclatá mladá tvár zduchovnela a v oku túžba neznáma. Vravela rýchlo jedno za druhým.„Krásna pieseň, Kamila, krásna, krásna!“„To verím!“ odpovie tá a vypne sa, ako by zo slávy brata i na ňu padlo. Utrela si slzu, kým sa na líce neprevalí, a letmo pozrela na Milinu, o ktorej sa vie, že miluje Sama. Tá už dokonca ostala spitá. Majúc horúce pery i líca, nevedela ani, či je tam, či pri ňom, a tisnúc si hlavu ku kepeňu jeho tam zavesenému, omámená šeptala:„Oh, drahý, drahý… najdrahší na tomto svete i za hrobom!“„Blázon!“ myslí si Kamila nahnevaná. „A môj Samo sa iba hrá s dievčenci.“„Ty, Milinka!“ Prišla k nej, aby ju odvrátila od Sama a aspoň druhí aby nezbadali jej opojenia. Vážeckého, pravda, nezaujíma, ale pozrel sem ten čert Vilo a zasmial sa svojím surovým spôsobom. „Videla si Vážeckého, keď produkuje Židov?“„Čo… kto… koho?“ strhla sa Milina, prijdúc do zmätku, a prudko odvráti zrak od spievajúcich. Zapálila sa celá, vidiac na prísnej tvári Kamilinej, že ju pozorovala. Zacítila osteň v srdci, ale pozrela na ňu previnilá.„Produkovať Židov?“ spytuje sa, obrátiac sa k pomocníkovi a silí sa k úsmevu. „Ja som vás ešte nevidela.“Vážecký, ktorý mal dostať suchoty, lebo mal jemnú kožku, pristúpil ochotne pred ňu. Veľké belasé, trochu vyduté oči uprel dlhšie na jej tvár, dosiaľ vzrušenú, a uklonil sa, vystrčiac divne ľadvie. A sotva to spravil, všetky tri slečny okrem Kamily vybuchly mimovoľne v smiech.„No, s vami je nie na vydržanie!“ kára Kamila. „Ticho! Ešte bude vravieť i tento!?“ okríkne Vážeckého, ktorý spôsobom židovským vravel, klaňajúc sa proti nej hlboko: „Ruky bozkávam, ruky bozkávam!“Čo povie Samo? Už budú samopašiť radosťou, že sú v jeho blízkosti. A on naozaj sa zamračil, lebo i všetci chlapi obrátili hlavy k slečnám a so smiechom sledujú ich šantovanie. Samovo zvláštne čelo zakabonilo sa a on zavelil vážne: „Pst, ticho!“A na toto slečny už sa tak rozosmialy, nevediac sa udržať, že rozutekaly sa jedna od druhej, a Vážecký, rýchle narovnajúc postavu a spraviac nehybnú tvár, ušiel za dvere do kúta, oprúc sa tam o kredenc. I bol si umienil, že sa ani nepohne viac ztade, ale o chvíľu vstúpil bystrým krokom mladý belavý muž — klopania jeho nik nepočul v hluku — a búšil ho nezbadane dvermi.V izbe nastal šum a premena. Tváre zvážnely a prijaly výraz zvláštny, mäkký. Speváci počali sa odpratovať s prostred izby, skrúcať úctive, ako by prišlému hľadeli spraviť miesto, a i Vilo surového chovania v zelenkastých šatách odetý zmäkol, sostúpiac so stola. Čierne, veľmi sa lesknúce oči uprel naň a na veľké ústa sadol mu nežný úsmev. Ten, čo prišiel, bol kňaz.Šiel najprv k domácej slečne, ľúbo mu idúcej v ústrety, potom k Vilovi a Vážeckému. Kývol nežne Ire i Pavle — boly pokladané ešte za malé, začo sa nesmierne hnevaly obe — a pozrel i na Milinu. Potom pošiel s prostotou ku klavíru, kde nepohnute, zo sebavedomia nepopustiac ani vlasa, stál Samo.„Servus, Samo!“ rečie mu mladý kňaz bielej krásnej tvári, brat Milinin. „Len ďalej, ďalej! Ja som prišiel počúvať. A podučiteľ tu nie?…“ povie a, stisnúc bielu a jemnú ruku Samovu, hneď i odstúpil na bok. Kamila zdvorile šla mu podať stoličku a ostala pri ňom za chvíľku, rozprávajúc mu, ktorú už vyspievali a ako ktorá pesnička im šla pekne, i akým domasedom stal sa podučiteľ Fero Šípka. K nim prišiel i pamätný Ďurko Hrachorec, čo si dal zuby osadiť, ktorého nerada mala Milina, a o chvíľu obstúpili ho všetci mužskí, ako včely kvet. Samo shovievavo pozeral na nich a čakal. Nech sa potešia v svojom kňazovi, nedávno prišlom, a povravia si s ním… Potom prešiel si dlaňou po temeni a riekol vážne i veliteľsky.„No, chlapci, do roboty sa ďalej!“Chlapi odstúpili, každý berúc svoje partesy do ruky, a pri kňazovi ostali len Vilo, Kamila a Vážecký. Milina s Pavlou a Irou stály zasa vo verejach, Ira skrývajúc sa do poly za chrbát Miliny, aby nebola veľmi na očiach kňaza. Totiž v nedeľu na večierni zasmiala sa nahlas v kostole. Sedela pri Pavle, a tvrdí, že je ona príčina toho, a i teraz šeptom nanosila sa do nej i dohadujú sa utlmeno.„Buďte ticho!“ napomenula ich ,kňažna‘.Spev zatíchol práve a Samo chystal sa niečo povedať. Naozaj otvoril ústa a vraví:„Počujete, Ďurko, váš polhlas ide zle. Ten sa musíme ešte osobite cvičiť. Zajtra príďte len vy štyria, Ďurko!“ A nedbajúc na prítomnosť kňaza — lebo čo by sa on mal pred niekým ženírovať — a nedbajúc ani na všetkých druhých, riekol ďalej, vyzývavo sa držiac: „Veľa chvály by sa nám nedostalo, ak by mal spev len takto ísť. To sa musíte naučiť ako katechizmus… A koľko máme týždňov ešte?“ spýtal sa potom hlasom jednoduchým, zabudnúc na seba, čo ho spravilo veľmi milým, i pokrčil sa ako mak.„Veru už iba tri týždne!“ odvetí Ďurko Hrachorec, ktorý viedol slovo, i pohodí kabanicu s jedného pleca na druhé.„No, teda!“ zas sa vystrel. „O tri týždne bude majáles!“ Pozrie, prižmúriac oči, ponad hlavy spevákov, kde sú kňaz i druhí. Zazdalo sa mu, že ho neobdivujú, ale shovárajú sa čosi vedno. Naozaj, bratanec Vilo odstrkujucich manír rozpráva kňazovi niečo a na tvári má mäkký cit.„Konkurovať budem do Lazian. Samo písal tamejšiemu farárovi, aby ma odporúčal cirkvi; ja som ani nevedel.“ Zamĺkol, nahnúc ako mak peknú dlhú hlavu, a tvár počerná vyrážala, akoby ho rozličné city opanúvaly. I radosť, že azda príde k chlebu i on, i žiaľ, že bratanec azda ho už zunoval, a preto píše.„Pekne. Kiež by sa vám vydarilo. Organovať ste sa podučili tu…“ odpovie kňaz a zrazu zdvihne sa a zavolá:„Počuješ, Samo?“Samo neohlásil sa hneď. To by bolo nedôstojné jeho osoby, a škúli do partesov, že tam čosi pozerá. Potom povie, nehnúc sa s miesta:„Čo sa ti páči?“Nech sa pohne kňaz, keď chce s ním niečo!Kňaz Milan Adamčík vstal a pošiel pomedzi mladých chlapov, ustupovavších sa mu úctive z cesty, ku klavíru.„Budeš doma na druhý týždeň?“„Ja?“ Prižmúril oči sebavedome, ako by rozmýšľal. Nevie, čo by bolo nemilšie kňazovi, či keď bude doma, či keď nie. Prešiel rukou po vlasoch, zahrnúc si ich veľkolepe. Nech čaká za odpoveďou. Nemôže vystáť svojich kolegov, tých starších — mladší už poznajú svoju cenu, vyjmúc podučiteľa — ktorí sa nazdávajú, že sú na nižšom stupni, nežli kňaz, a povinní ho poslúchať.„Ja by rád išiel na Zástavu,“ rečie kňaz, nedbajúc na jeho zvláštne chovanie sa. Samo sa zaševelil.„Odpusť, ale ja na druhý týždeň nebudem doma. Brat Michal povolal ma na poľovačku. Bude tam veľká spoločnosť a zábava. Sľúbil som sa.“Áno, on i v lete má lopotiť, byť zapriahnutý, svobody zbavený, či v zime nenanosí sa dosť bremena?! Vyše osemdesiat žiakov musí učiť!Na jasné čelo kňaza sadol tieň na chvíľku. Pochodil po izbe popred chlapov, shovárajúcich sa šeptom medzi sebou, a hľadiac do zeme, pomyslel za chvíľku.„Teda na tretí týždeň.“Samo Jablovský sa napäl a prižmúril oči, potom opäť prešiel si veľkolepe dlaňou po temeni.„Vtedy bude majáles!“No to už nedojalo kňaza. Pohol plecom a rečie:To je jedno; majáles bude i bezo mňa!“Jablovský zahryzol do pery; toho nechcel. To by bolo predsa ako telo bez hlavy.„To nejde!“ rečie s výčitkou. „Ty si predseda spevokolu a nemáš chybieť. Tak radšej nech sa majáles odtiahne o jeden týždeň. Lepšie sa podučíme, však, Ďurko Hrachorec?!“ obrátil sa k tomu milo a blahosklonne.Kňaz neodpovedal už nič. Pohovoril ešte s Paľom Kropenkom, čo ho Jožkom prezývali, ukrývajúcim sa pred ním ako lysý, prečo si nejde pre ženu, ktorá ušla od neho už rok. S Ďurom Hrachorcom o voľbe rychtára vo fílii Kropačky a potom i s Ondrom Matúchom čosi. Povravel s Kamilou o ,Naprede‘, potom spýtal sa, aký bol zvyk u starých pohostiť žencov. Opekancami a ešte čím? A odporúčajúc sa, spýtal sa sestry, či nejde domov, i odišiel preč.„Hneď pôjdem za tebou!“ zavolala ona veselo.Po odchode kňaza už nemohol vážnosť udržať Samo, ani Kamila. Jazyky rozviazaly sa, ako by dosiaľ boly čakaly len na to, kým príde kňaz a odíde. Samo tiež dostal dobrú vôľu, ako taký, ktorý dobre vykonal svoje veci a nechcelo sa mu učiť viac, i rozpustil chlapov. Vyprevadil ich na dvor a chcel sa sobrať do krčmičky, ovlažiť hrdlo nejakým nápojom — nie k slečnám dnu. Lebo čím menej bude okolo nich, tým stane sa vzácnejším. Ale, počujúc ich smiech, neodolal i vrátil sa do domu. Slečny s pomocníkom a Kamilou boly už v druhej izbe. Samopašný smiech a štebot naplňoval peknú izbicu. Belo Vážecký, majúci jemnú kožku na tvári, ktorú závidely mu všetky slečny, keď bol vyprodukoval Židov peštianskych i poľských, principála i principálovú, vyskočil na stoličku a, vypnúc prsia, začal predstavovať sochu Petőfiho, stojacu v tej ulici, kde býva jeho mať-vdova, a otrčil ruku i prst do povaly vyzývavo.„Veľkolepé, veľkolepé!“ kričaly slečny, tlieskajúc mu dlaňami. „Pravý Petőfi!“ A Vilo, ktorý sadol bol zahrať večernú pieseň na klavíre, hneď ako odišli chlapi, lebo on nechcel sa miešať do slečien, keď nemá postavenia, ani učenosti a tak ani ceny pred nimi, nechal pieseň v polovici a, oprúc peknú hlavu o vereje, hľadel naň, smejúc sa, a volal:„Zaujímavé, originálne!“V tú chvíľu vrátil sa do izby Samo. Tvár mu je ožiarená, ako by ani ten nebol, a berie sa rovno k slečnám. Vystrel ruky, ako by ich chcel pochytať všetky naraz, a volá:„Či sa to patrí tak sa smiať, keď ja učím a trápim sa? Ničiť, boriť, čo ja staviam? To je sväté dielo, a každý má sa chovať ako v kostole!“Slečny s vreskom rozutekaly sa za stôl pred jeho dlhými ramenami. On pobral sa za nimi, ako by ich chcel dochytiť, no zastal rýchlo za foteľom, kde sedela Milina, nič zlého netušiaca a nemiešajúca sa do ich shonu — čosi trkotaly s Kamilou o obžinkách, o ktorých sa spytoval brat, i že či naozaj príde Michal — a zavrel jej oči svojimi tenkými, jemnými prstmi od chrbta. Potom sklonil sa k jej hlave a hľadel líce svoje pritisnúť k jej žltým vlasom.„Kto, kto to… čo robíte?!“ skríkne Milina naľakaná, usilujúc sa brániť jeho rukám, i odtrhuje ich od tvári svojej plameňom zaliatej. „Pusťte ma! Kamila, Ira, pomôžte!“„No, to je pekne!“ povie Vilo v zelených šatách a ide za klavír k piesni, odvrátiac sa.„To je naozaj zvláštne!“ rečie i belasooký pomocník a zasmeje sa zlomyseľne. Samo dovolí si veľa. Oni druhí chovajú sa slušne k slečnám; hoci sú i bez gardedámy, úctu zachovajú! I sostúpil so stoličky, že nebude viac predstavovať Petőfiho.„Pusťte, Jablovský… preč, preč!“ kričí Milina, dychtive ho odtískajúc. „Ira, Pavluša, bráňte ma!“„Bráň sa!“ zasmialy sa jej ony, tajne ešte i žiarliac, že jemné prsty jeho nie ich oči zavierajú. Ale Kamila namrzená rečie:„Pusť ju, Samo!“Samo Jablovský pohodil hlavou trucovite — lebo kto smie jemu rozkazovať? — ale pustil ju predsa. Potom so smiechom, ako že už teraz neminie ho trest, uteká do druhej izby, kde hral Vilo. Milina celá preč od hnevu i blaha, zahanbená skočila, sršiac pomstou, a bežala za ním.„Čakajte, to vám neodpustím, nenazdajte sa!“ hromží náruživo, nevediac vôbec, čo s ním bude robiť. On hodil sa do foteľa pred ňou, čakajúc ju s horiacim zrakom a smiechom, a keď siahla k nemu rukou, ako by ho chcela udrieť, on rýchle, prv, ako by bola zbadala, stiahol ju k sebe a objal.„Čo… čo je to?“ Milina zachvela sa a zajakla divom. Pozrúc na jeho tvár, krásnu od vzrušenia, berie sa rýchlo preč s hrôzou, ako od ohňa.„No, si ho vykvačkovala?“ spýta sa Kamila, keď došla k nim.„Ah, horký… jeho nemožno!“ vetí Milina trhano, úplne zmätená. I odvracia skvúce oči pred Kamilou, o ktorej bola presvedčená, že čo len pozrie na ňu, už uhádne, čo sa tam stalo, a odsúdi ju. Obzrie sa dookola a rečie:„Idem domov, brat čaká… Ira, ideš?“„Nejdite, nejdite!“ skríkne Vážecký. „Zarečním niečo, alebo zaspievam,“ a hneď i začal jednu, čo bola jemu milá:„Tri dlhé cigary vezmem, vyfajčím ich, dlhý budem, dlhý budem, dlhý budem ako cverna, spomnieš ešte na mňa, viem ja…“„Nie, nie!“ odpiera Milina.„Kamila bude hrať na klavíre!“ kričaly dve, Ira a Pavla, sľubujúc.Ale Kamila, od ktorej čakaly zdržiavanie, spýtala sa, či večeral kňaz. Z tvári vzrušenej Miliny videla, že sa stalo čosi nevšedného, a to ju urážalo. Hlúpe dievča Milina; nevie, že Samo len žartuje. „Ako jej horia oči nadšením. Ale všetky sú také…“Kňaz nevečeral ešte, Kamila ju nezdržiavala, Vážecký neposlal pre flautu, a ona jednako tam ostala. Vážecký vybehol na stoličku, rečniť. „Pyšný som na vás…“ z vďaky, že ostala. Pozdejšie prišiel opäť i Samo, usilujúc sa dať tvári ľahostajnosť, a začal zabávať druhé. Nech si nemyslí Milina už preto, že ju ľúbi, lebo dievčence hneď si namyslia veľa, a on sa nemieni ženiť ešte. Len keď bude mať dvadsaťosem rokov, ako jeho otec, keď sa ženil. Potom odohnal Vila, smejúceho sa urážlivo, od klavíra, a zahral čerstvo nejakú polku. Slečny daly sa hneď do tanca. Samo kázal zatým hrať Kamile a on šiel tancovať s každou, ale najmenej s Milinou, aby videla, že mu je len to, čo i druhé, a nerobila si nárokov a on nebol zaviazaný. Napokon, ako by ho svedomie omínalo, zastal pri nej, kde pri okne vyhriata od tanca ovievala sa, majúc nadšenú tvár, a šeptom ju prosil, aby ho udrela po tvári, pokorne nahnúc hlavu. Milina pozrela naň zadivená, nepochopujúc ho hneď. Dosiaľ bola vo vytržení a nevedela ani, čo všetko stalo sa odtiaľ, ani s kým tancovala. I pozerá naň dlhšie, ako by chcela na jeho tvári vidieť, kde tu vina a aká?A mladý kňaz Milan Adamčík, čakajúc na sestru, sedel v kuchyni novej fary sám. Lakeť držal na stole a hlavu opretú o dlaň. Na vysoké čelo vysadol mu tieň a belasé oči zvláštneho sladkého výrazu sú plné myšlienok, tvár unavená. On zamestnaný je celý deň, i dobre mu padne oddych, sadne, kde môže. Cirkev je veľká, s troma fíliami, každý deň nejaká funkcia. Včera bol pohreb dievčaťa Kandovie vdovice, dnes pár vádzok i krst. Cirkevný majetok je veľký, a ak nedozrie náležite, neveľadil by sa. I on má svoj, k tomu napráva sa fara a — žení sa ešte. Diela tu veľa a delníkov málo. Svobodného času sotva má na oddýchnutie, nie to na zábavu. Ale i odsudzuje ľudí, ktorým hlavný cieľ života je zábava a kratochvíľa… Hľa, tam Samo celé dni a týždne blúdi, ešte ani o svoje nedbajúc. Dal si skosiť ďatelinu už dva týždne, ale kedy ju dopraví domov, je otázka, a už sú všetky lístky s nej opadané. A toto, že ani o svoje nestojí, neodpustí mu už dokonca… Vlani zas, keď dal mu vystaviť školu, chodil po zábavách okolia; ešte i o to, aby boly okná každý deň otvorené, musel pečovať on, a teraz jemu aby pomohol, ani mu do umu nepríde… Na druhý týždeň chcel ísť pozrieť svoju snúbenicu (chorľavie a tak chcú so svadbou preťahovať), úfajúc sa, že ostane Samo doma; lebo bez dozoru stavbu nemožno nechať predsa, ani veľkú cirkev nemôžu oba opustiť, a on už zasa si vynašiel, kde musí ísť! Vzdychol a zahľadel sa pred seba na nové biele tehly, predstaviac si anjelský, ale velmi útlušký zjav svojej nevesty; no myseľ zas vrátila sa mu na tento nemilý predmet. Leto všetci sú v tejto dedine ako ošialení. Samé zábavy, jeden deň v jednom dome, druhý deň v druhom a u Jablovských každý večer, keď je spevokol. Spevokol, pravda, on založil — dosť banuje; „napredy“, divadlá, majálesy, to je, o čom sa rokuje a háda, ale vážne žiť nikomu nepríde do rozumu. I sestru zaujal tento život úplne. Zostáva celé dni medzi nimi, ide za nimi a oni za ňou. Hľa, ide i teraz s akými rozpálenými lícami, so zrakom plným plameňa, a už lieta po kuchyni ako na krýdlach. Robota ide jej rýchlo, hneď bude večera na stole, no duchom i teraz nie je tu, ale tam pri nich. Čo robí, robí rezko len preto, aby čím skôr bola zbavená povinnosti a mohla odísť. Kto vie, či ešte neprídu pre ňu: noc je mesačná, rady sa prechodia s tetkou Tilkou v taký čas po dedine. Neprišlo jej do umu, že nepatrí sa jej ostávať, čo i u priateľky, kde je i mladý človek, keď on odišiel; neprišla s ním. Ešte túžila pohrať sa so zábavkármi a dievčatmi už nie pre ňu, ako je Pavla a Ira. Šťastie, že je Kamila inakšia, rozumná, tá uzdu drží… A všetky sú zaľúbené do Sama.„Eh, vody, Anna!“ povie slúžke, práve prišlej, mladej ešte, nevydatej dievke a tiež zaľúbenej, a chladné oko obráti na Milinu, pozrúc jej rozpálené líce na chvíľku. Potom sklopí oči opäť na tehly, vzdychajúc. Na druhý týždeň teda zasa musí ostať doma.Milina, behajúc po nových tehlách kuchyne, hriala večeru, a miešajúc v rajnici, zachytila jeho pohľad, plný vážnosti a odsúdenia. Zapálila sa a rýchle odvrátila tvár od neho, sháňajúc sa za lyžičkami, a háda v duchu, čo nepáči sa mu ozaj, že tak pozrel. A to už i viac ráz zbadala pri ňom od istého času. Vie ona, že má práce mnoho a musí všade byť sám — to jest on chce byť — nemôže, ako by chcel, odísť preč, i býva bez vôle. A či je pravda, čo vravia klebetné panie — on nepovie nič — že snúbenica nechce zaň, len rodičia jej sa ho kŕčovite držia, vediac, akým je človekom, a že pre jej chorobu odťahujú svadbu? Preto je omrzlý na všetko, i na ňu? A pozrúc tajne naň, zrazu zdá sa jej, že je v jeho krásnej tvári čosi smutného, dramatického.„Anna,“ ozval sa jeho hlas dumno, „dones mi cigary z izby, nech si osladím život!“ doložil žartom, ale vážne.„Oj, a či im je horký?“ zasmiala sa tá a berie sa hneď na dvor, kde bývali v malej izbičke; vo fare bola ešte len kuchyňa a komora zhotovená.„Nefajč už!“ na to Milina, vrtiac sa okolo. „Budeme večerať.“„Chvála, že už!“ povie on trochu spurno. „Tak prikry stôl, Anna! Len sem; takí páni, ako my, čo robíme od svitu do mraku, môžu večerať i v kuchyni. Páni sú iní.“„Čo spávajú do deviatej-desiatej, ako pán nadučiteľ!“ doloží Anna, poznajúc smýšľanie pánovo. Slečna neriekla nič, len sa zapálila, skloniac hlavu.Stôl zakryly a daly jedlo, kura za pol hodiny i ošklbané i upražené, pred pána. Milan býval lačný, ale keď sadol k stolu, jedol málo, hoci dobre vedela variť Milina. Kadejaké nepríjemnosti mu berú život i apetít. I teraz rukou opiera si hlavu dosiaľ a druhou podáva nedbalo kusy pečienky do úst a myslí, kedy príde už čas, že po týchto tehlách bude sa vrtieť jeho vyvolená… Pozrel na chudú, ale rozpálenú tvár Miliny, ako by chcel jej čosi povedať o tom, — rada je, keď jej čosi zvestuje, — a vidiac, že nejie, tanier majúc čistý a ducha zas nie tu, tvár jeho ochladla. Nepovedal nič, len rozkázal Anne podať cigár.„A ty čo neješ?“ spýtal sa potom, vyberajúc si jednu zo škatule. Od času badá, ze sotva jie.„Nie som lačná,“ odvetí ona rýchle a zapáli sa, ako by to bolo čosi hriešneho. I siaha za miskou hneď a naberie si, ako by mu chcela po vôli spraviť.Pozdejšie Milan uspokojil sa a ožil. Začal sa spytovať o udalostiach v dedine sa prihodivších. Totiž miloval nadmieru svoje ovečky. Slúžka Anna, vidiac jeho dobrú vôľu, osmelila sa i zažartovať, že teda, keď mu je život horký, ako povedal pred chvíľou, nech si ho ide osladiť na Zástavu.„Jaj, ty sa nazdávaš, že je každému tak, ako tebe, čo každý deň schodíš sa v bráničke s Paľkom zvonárovie. Ale počkaj, zabránim ti po večeroch sa motať!“ a pozrie na chvíľu i na sestru, ako by i tej zišlo sa čosi takého zabraňovať.„Už je dobre,“ teší sa Anna nad riadom zohnutá, „už sa pán farár žartujú! Oj, a už som sa nazdala, že sa nám dokonca zachmúria!“ a od radosti začne o prihodivších sa veciach v dedine rozprávať, čo rád počúval Milan. Jano Mrtko si priľahol pred dvoma rokmi — vtedy ešte pán farár starý boli tu — k jarčeku, kde sa bol Židovi špiritus zo suda vylial, ale tam nechal i dušu pri ňom. Mekovka sa bila s nevestou v pondelok, a Zuza Škejterka, ktorú už Milan sobášil, odišla od muža. Cincura šla kradnúť trávu do skladu včera, keď bol Milan na fílii Devišti pochovávať, a keď ju dolapili, riekla, že sa nazdala, že sú ešte pán farár nie doma, preto prišla. A Mijka šla slúžiť do mesta — tá daromnica.„No, máme sa čomu ufať!“ povie Milan nahnevaný zas a, odhodiac dokúrenú cigaru, berie klobúk. „Spať, nech zabudnem na všetky trampoty!“„Oj, ešte predsa trampoty!“ smeje sa Anča, a Milina letí na dvor do izbičky popraviť posteľ, a vykonajúc i zapáliac svetlo, vyšla na chodbu opäť.„A nebuď zaveľa!“ riekol jej brat, odpratujúc sa na pokoj a nazdávajúc sa, že Milinu ešte odvolajú niekam. No ona ostala len na chodbe a nemala úmyslu ísť, ani čo by ju volali. Založené ruky majúc, hľadela na nebo, zkade mal mesiačik vyjsť. Už zore žlté, blýskajúce sa tam za strechou sypárne, oznamujú jeho príchod. Nejasné ich svetlo padá na dedinu i na ich dvor, belejúci sa od suchej zeme. Ticho dookola, len za izbičkou, kde uložil sa brat, spieva vtáča — slávik, a odhora znejú tiché zvuky pomocníkovej flauty. Milina zastavila dych, počúvajúc. Ako krásne píska, a aký krásny je večer a aký okúzľujúci i život! A tu utkvela jej v mysli hneď tenká postava Sama Jablovského. I zachvelo sa jej srdce nevýslovnou slasťou. Zrazu pocítila jeho hodvábne, jemné prsty na očiach a potom jeho ruky, ako ju obvily tam v druhej izbe, kde Vilo hral. Zavrela oči, červená pred samou sebou, ale slasť a omámenie nemohla zahnať.„Dobrú noc, slečna!“ preruší ju hlas slúžkin, tiež sa odberajúcej na odpočinok do konice. Už poriadila všetko, i vyčistila pánove topánky. „A nech sa páči aj im spať, lebo potom pána farára zobudia. Preto sú takí chudí, že večer dlho bývajú vonku!“ vraví ďalej nič nie poddaným tónom.U nich bol pomer, že slúžka napomínala a kárala Milinu, ako by jej bola dcérou, hoci bola mladšia, čo veľmi zabávalo Milinu a nič nemala proti tomu. Milan sa hneval.„Oj, a ten hladoš pri tej kancelárii čo ujúka každý večer a búri svet?“ šomre Anna, idúc cez dvor, a nesie i šechtár na ranné dojenie so sebou; čľapká sa jej voda z neho pri strmej chôdzi na bosé nohy i do prachu. „Čo nespí?“Milina neodpovedala a ani sa nepohla. Ale nadšenie zmizlo úplne. Zlosťou rozpálilo sa jej líce, že vraj brata zobudí. Ako by on po dni plnom ustávania nespal tuhým snom… Ale prečo tak chladne pozeral na ňu pri večeri? A taký pohľad jeho zbadala už i viac ráz. O tom by sa ho zišlo spýtať.*V záhrade farskej pod stromami dnes, ako vôbec každé popoludnie v pekný čas, je život veselý, šum a smiech, prerušovaný buchotom gúľ na kolkárni. Sem chodí mladá chasa pobaviť sa každý deň, a ak iní i neprídu, Vilo Havran dlhej postavy nechybí nikdy. On príde a hráva sa i sám, niekedy od rána do večera, aby zabil čas, ktorého má nazbyt. No dnes je všetka mládež pospolu z dediny. Farár síce nie je doma, šiel konečne na Zástavu, po ktorej túžil; no on sám ponúkol im a dovolil, aby sa zabávali i v jeho neprítomnosti. Inde totiž nebolo kolkárne, len u Zornicov, ale to boli veľmi „nóbl“, tam sa nik necítil dobre. Slečny bývaly obyčajne, keď Milan nebol doma, pri Miline, aby jej pomohly prenášať samotu. I teraz sú tam. Do poludnia ponavštevovaly spoločne všetky tetušky i cmiter, kde bol interesantný hrob umrevšieho mladého kňaza, a popoludní vyšly do záhrady, kde už boli sídení páni a hrali sa už hodnú chvíľku. Ako zjavily sa štyri slečny, hneď začali hru druhú — nie o peniaze. Keď sa hrali o peniaze, slečny ostaly také nervózne, že si nemohli s nimi rady. Záhrada ožila cvendžiacim smiechom a pôvabným štebotom, vše i spevom, ktorý tým oduševnenejší bol, čím väčšmi sa opieraly zraky pánov na slečny v hlbokom obdive a korení. Len Vilo sedel v búdke, značiac na papieri hru a neobdivujúc nikoho. Ešte dnes nefajčil, a pýtať od bratanca nechcel, i tak mu je azda už na ťarchu, a on sám nezbadal. Pavla, veľmi elegantne chodiac dookola, usilovala sa ho pár ráz rozhovoriť, aby vzbudila i pozornosť jeho oproti sebe — mala polohodvábnu belasú blúzu, ktorú ševkyne šily — no nemohla nijako. Druhé nedbaly oň. Milina stála o sneť jablone opretá s Irou, ktorú ľúbila, a pri nich cudzí mladý človek bledej tvári. To je Michal Jablovský, brat Samov, počerných vlasov a človek veľmi ideálny, lebo nechce sa ženiť. Vravieva, že mu je žena taká vzácna, ako anjel, a čosi vyššieho, tak že on nie je hoden k nej ani do blízkosti prísť. Prišiel pred dvoma dňami na týždeň, lebo rád sa bavil v Matúšove, kam chodil každé leto, ako brata sem vyvolili. Teraz stojí pri Miline v úctivej diaľke a upiera čierne oči žhavo na ňu, dvoriac jej hlboko, pre čo ona prichodila do výbornej vôle. Vážecký bol tiež tam, ale, ako by mu čosi chybelo ešte, trhal sebou nepokojne a drapkal sa vše do Iry, vše do Pavly afektovane spievajúcej. A osobitne, nik nevie prečo, v nekonečnej výške stál Samo. Opretý veľkolepe o nízku striešku včelína, fajčil veľmi dychtive a hľadel cez dym kdesi do koruny jablone, prižmurujúc oči. Bielou rukou vše zahrnie vlasy na temeni, a držal sa, že ho tu celkom nič nezaujíma, ale duch jeho je ďaleko, ďaleko…Pomocník, Vážecký jemnolíci, práve chcel hodiť guľu, keď zbadal ísť, koho čakal, pyšno ako vždy vypätú Kamilu. Bola sa niekde v dedine zapozdila; bola vo „dvore“, ako obľúbená i tam. Vážecký trhol sa a na jemné líca vysadla mu červeň. Obrátil sa proti nej a, nahýňajúc sa všakovak, išiel jej poklony strúhať. I druhí prišli do vytrženia, vidiac ju túžobne čakanú, a Milina zakričala oduševnene:„Sem sa, sem, Kamila, hlava naša!“„A-a-á… vítajte!“ kričí pomocník, zajakajúc sa podľa zvyku svojho a všakovak klaňajúc sa jej. Ona šla, nič nerieknuc. „Kde ste sa boli podeli? Skoro, skoro sem ku mne, chybuje nám pár,“ i schváti ju za rameno a ťahá bližšie. „Kňažna“ vytrhla si pyšno ruku.„Grobian!“ nadala mu opovržlivo.„Surový pokrovec!“ odpovie on nazpät a odstúpi na bok, nadujúc líca. No nenahneval sa ani on, ani ona naozaj. Oni vše žartom shovárali sa tak. Druhí, vediac to, zasmiali sa.„Kňažna“, odetá v belasých ľahkých šatách, ktoré veľmi pristaly jej počernej bledej tvári, pristúpila k slečnám, potrasúc im ruky vľúdne, a oko jej šiblo dookola po všetkých, i bratoch. A čo len pozrela raz, už vedela, ako stoja veci. Neušlo jej, že Miline hrá každá žilka radosťou a líca jej horia; dvorí jej dávny zbožnovateľ Michal, a na boku hrdo vypätý Samo.„Vieš, čo nového, Kamila?“ kričala šialená Pavla, strúhajúc Vilovým nožíkom halúzku. „Hádaj! Teraz my máme ti čo zradiť!“„Podučiteľ si ženu nanášal po chodbe a chcel ubiť slúžku, keď tá smiala sa na tom,“ odvetí Kamila žartovne a s ľúbou nedbalosťou.„A vo ,dvore‘ toastoval za ňu na priek všetkým!“ doplnil žart Vážecký.„Nie!“„Tak u Miklošických bol zasa súdny deň: pani hodila vahan do dverí, čo slúžky zabudly na dvore…“„A jej sestra, staväjúc sa, že je vzdelaná, nepoznala ľan,“ zasa doplnil Vážecký. „Lebo dva roky býva v meste.“„Nič, nič!“„Ty šaľo!“ zahriakne ju Kamila, nechtiac viac žartovať, a spýta sa, k Irene pristúpiac: „Tetka Tilka je nie chorá?“„V Matúšove bude bál!“ skríkne Pavla, povediac tajnosť, a zasmeje sa s druhými na výtečnom vtipe. Potom ide svojím trochu vtieravým spôsobom ku Kamile, nedajúc prísť Ire k slovu, na priek — pohnevaly sa boly pred chvíľou — i rapoce: „Vieš, Kamila, sedliaci tú vychádzku, čo bude spevokolistická, ,bálom‘ pozvali… Tetke Tilke je nič, bola tu i ona, že nám bude gardedámou pri hre, ale odišla.“„Áno, áno,“ zastarie sa Vážecký. „Tetka Tilka vlastne bola zdravá, ale je už nie. Tu bola, a stala sa pri nás takou nervóznou, že to i odleží. Slečna dcéra Ira sama bola najneposlušnejšia, áno, áno!“Slečny zasmialy sa potešené, zasmiali sa i druhí; ale Kamila, vidiac, že chlúba rodiny, Samo, pošmúrne stojí na strane a iste mu je nemilé ich trkotanie, rečie ostro, aby ich schladila:„Kto vie, či z bálu i bude niečo, a už ste také natešené, že nepracete sa do kože. Ak Samíčok potratí vôľu…“„Akoby nebolo?“ ohlási sa Vilo z búdky, a tvár mu je už ožitá. Dal mu Vážecký cigaru, za ktorou túžil, a dobre mu je už. „Tak vykrútim slečnu Irušku, že si topánky potratí!“„A či vy vtedy ešte tu budete? Aha, Lazovan!“ zastarie sa Pavla. Ira nevravela nič, keď sa hnevala na niekoho; nevravela s nikým.„Oho, aký Lazovan?“ zavolá Vilo svojím ostrým hlasom, ale potešený. „Bál dočkám, čo by čo bolo. A to poviem, že i slečne Pavle podošvy odfrknú. Na Lazovany ešte len na próbu pôjdem, a potom ma vyvolia, ak ma vyvolia!“„Potom,“ zakričí Milina od boku počerného mladého človeka, ktorý nasledoval ju ako tôňa, dávno ju zvelebujúc, „ja pôjdem k vám za gazdinú!“„Áno!“ kývne Vilo hlavou, žartovne súhlasiac, a pozrie na ňu. „Pôjdem na Hagarovo a budem sa s mamičkou shovárať…“„Hahaha!“ zasmiali sa dookola veselo, a Milina rýchle zahryzla si do pery ako stromfovaná. Potom hodila veselo hlavou, nedbajúc nič. Je nekonečne dobrej vôle, ba rovno vo vytržení. Tu je Michal, ten ideálny, ktorý jej je naklonený, vie, i cíti sa ako pod ochrannými krýdlami. Preto ešte i zakričala Vilovi samopašne:„Nech žije Vilo i Lazovany!“Druhí zatlieskali Vilovi na znak súhlasu, a on, usmievajúc sa, skrútol dlhú peknú hlavu k nej a pozrel dlhšie a nežno. Pozvala ho len Vilom v svojom oduševnení, nezbadajúc, a jemu, osiralému, dobre padne trochu vľúdnosti.Zrak Miliny zrazu padol na vypätého Sama. Spamätala sa, že on nemá účasti na všeobecnej veselosti, i zdal sa jej takým podivným v tú chvíľu, že zacítila žiadosť pobaviť sa na ňom, alebo i jeho strhnúť do dobrej vôle.„Viete, komu sláva vlastne?“ rečie a Vilom poslaná ide brať gule, aby hodila. Vilo dával pozor jediný na hru; druhým ani do umu neprišla teraz. „Tuto tomuto pánovi výtečnému. On je začiatok všetkého v Matúšove, ba i toho, že pán Vilo Havran bude Lazovanom!“„Tak je, tak je! Nech žije, nech žije!“ zavolali všetci ochotne; tiež znepokojovalo ich držanie jeho. A šialená Pavla vysúkala červené rukávy, aby videli jej krásne ružové ramená, ako by chcela ísť ho zdvihnúť, ako je to obyčaj u pánov. V polceste však, rozumie sa, zastala a začala rečniť jeho najnovšiu báseň z „Napreda“ s veľkým dojmom.Na ústach slávneho Sama chtiac-nechtiac zjavil sa úsmev, ale neriekol nič. Zdvihol bradu dohora, oči pošlúc do koruny jablone a vyfúknuc dym, a keď sa nik nedíval už naň, tajne hodil pohľadom po Miline s hnevom a prenikave.„To je istá vec, že je Samo rozum!“ odpovie Kamila miesto neho a poberie sa za Milinou, že ide hádzať ona. „Dosť, Milina! Koľkože ešte chceš hodiť?“„Veď som ešte len dve hodila!“„Dve? Toto je podvodnica, akých málo!“ zastarie sa Vážecký, žartom sa vadiac s ňou. „Už ste štyri razy hodili, klamárka!“„Čo?! Hahaha!“ rozosmiala sa ona mimovoľne, ale líca zalejú sa jej krvou. Či už i jej bude tak, ako Kamile? Aha, vyznačenie!„Povedzte, či je to niečo duchaplného taký tón, aký má Vážecký?“ šla sa spýtať Michala, oddajúc „kňažne“ guľu.„Iste! On je veľmi vzdelaný človek, má i matúru, a veľkomešťan,“ odpovie Michal, neusmejúc sa.„Haha, tak je darmo… musíme pretrpieť,“ smeje sa Milina dobrej vôle a podíde k Vilovi, ktorý jej čosi tajne hlavou kývol.„Ráčili ste, drahá, krásna, zlatá slečna Milinčička, štyri gule hodiť naozaj,“ vraví jej, osloviac ju, ako oslovuje, keď je dobrej vôle.„Pst! Nezraďte!“ na to ona šeptom a smeje sa. „Ja som len chcela zvedieť, či niekto zbadá, a žart si spraviť. K tomu ste na mojej strane.“„Áno; a či ste si ma vybrali?“ Totiž Milina a Ira mávaly stránky.„Nuž, keď mi vás Ira predchytila!“ žartuje ona a oči skvejú sa jej. Všetky oči pánov sú na nej upreté, i cíti, že je okúzľujúca.„Áno, ja som si vás uchytila!“ zavolala Ira, strmo vraviac, ale na tvári ani mak žartu. Dosiaľ je nahnevaná. A tak jej je zunovano, že nevie, čo si má počať, i šepce ustavične Miline: „Ah, ja som už taká stará!“Vilo ani nepozrel na Iru. Prišlo mu na um, že včera chcel si zahrať s ňou, ako s malou, a ona, žaba, odvrátila sa od neho, že je už veľká. To spravila i so Samom, ale ten sa už pomstí na nej. Od včera volá ju milostivou slečnou a kloní sa jej do zeme, že „ruky bozkávam“.„Staväj, chlapče, staväj!“ zazvzneje medzi to hlas Kamilin, cvendžiaci ako striebro.„Veď ešte stoja tri,“ odpovie chlapec s okrúhlymi očami ako vrabček.„Ale sa nová hra počína, ty —“„Grobian, na šibenicu súci lotor!“ doplní Vážecký duchaplne.„Naozaj, chlapec pod všetku kritiku!“ zastarie sa i Milina, chtiac i ona vtipkovať s nimi, a pozrie, či i jej vtip páči sa iným. Pri strieške včelína zazrela Sama, i zabudla na vtipy a zamrzelo ju, že sa odťahuje od nich, ako by nedržal za hodné.„Aký je to vážny pán a zvláštny!“ ide riecť Michalovi, mihnúc v tú stranu, kde včelín. Michal sa zasmial, ale nepozrel naň, aby nezbadal, že je o ňom reč, teraz, keď je nafúkaný.„Zbaví, ako to pálené Baľovie!“ rečie potom. „Ráčite vedieť, to je matúšovské porekadlo: Zbaví, ako Baľovie pálené!“ vysvetlil.„Aha, Baľovci títo tu na vŕšku! Ten dom sa tak páči Milanovi, že každé ráno počuť spev z neho… A čo je tomu pánovi, neviete?“Čelom Michala ideálneho prebehol mrak. Odhodil cigaru do zelenej trávy, ako by mal vravieť o takom, čo sa mu nepáči. „Eh, sprostý chlapec, povedal som mu dnes, že ho vybijem… Ako starší brat, prečo nie?…“ povedal, keď sa ona zasmiala a zastala k nemu bližšie, spytujúc sa ho, prečo. V tej chvíli pristúpila k nim Kamila, odvolávajúc Milinu od Michala, a v tej istej chvíli zmenil i Samo svoje položenie a šiel sadnúť si k zlostnej Ire, sľubujúcej byť kedysi krásnou. Zbadal, že o ňom bola reč medzi dvoma, a jeho hrdosť sa vzbúrila. I začal vravieť Ire:„Nie vám je nudno?“„Nie!“ odvetí ona jednoslabične. Čože chce? Ráno, keď bol u nich, na posmech poklonil sa jej „ruky bozkávam,“ a tie dve slová vypovedať trvalo mu pol hodiny, čo tak rozvlačoval každú literu osobitne.„Mne je neznesiteľne. Musím preč.“,Nuž nech ťa berie parom, keď chceš! Musím ja o tom vedieť?‘ myslí si zlostne Ira a nahlas vrkne cez plece: „A kde pôjdete?“Samo pozrel na ňu neobyčajne a zasmial sa. I že mu tak odpovedá bývalá žiačka, i že je smiešna otázka.„Kde inde, na Metlisko. Ako kňaz chodí na Zástavu, nuž ja ta.“,A čo mňa do toho?‘ sŕdi sa Ira v duchu. „A majáles?“ povie, a nedbajúc na jeho odpoveď, rýchlo obráti sa k Michalovi, ktorý bol ideálny. „Vy prídete tiež?“Ale Samo nedal odpovedať bratovi, riekol skôr takým hlasom, aby všetci počuli:„Mne je Metlisko nadovšetko!“Zlostná Ira pohodila plecom, že si z toho nič nerobí, ale Michala spýtala sa opäť, či príde.„Ja už na majálesy nechodím, slečna Irenka; zajtra pôjdem domov,“ odvetil Michal.Všetci pozreli naň nečakane. Prečo pôjde zajtra? Na týždeň prišiel!„Bože, on je už starý!“ posmieva sa Pavla.„Sem sa! Či ich vidíš, naveky sa dišputujú!“ zakričí trhano Vážecký, ako by sa zajakával, nadrapujúc malé ústa. „Tu hádže, kto chce a koľko chce, a oni sa dohadujú. Slečna Ira, vy nasledujete. Už sa zas vždy držíte sukne, ,bielej grófky‘?“„Veď sú zaľúbené jedna do druhej!“ posmieva sa i Kamila. Ale Milina, nedajúc sa mýliť, pozrela zľaknutá na Michala a spýtala sa ho: „Prečo už odídete? Veď dlhšie chceli ste tu byť? Vy už len utekáte z Matúšovej; predtým ste celé letá tu bývali.“„Predtým!“ Michal hodil rukou. „Predtým bolo inak; teraz sú pomery zmenené!“ Skryl peru za zuby, vystrčil ju a zas skryl, čo bolo divné akosi. Potom, ako by nechcel, aby sa čosi iné rozumelo, riekol hneď: „Pán otec je svätý: piť nechce, karty nechce, kolky nechce, zábavy nechce… A kedy prídu pán otec?“ spýtal sa už celkom žartovne, a doložil: „Tak otupne je bez neho!“ Že Milina neodvrátila od neho oka, ako by čosi iné chcela vyčítať z jeho tvári, spýtal sa žartom a celkom o inom: „Ako je tá pesnička, ktorú ste složili o mne?“„Tá? Aha!“Dopočuly i druhé a v momente ožily, obtočiac Michala. Pavla predchytila všetky a začala spievať:„Keď Černopoľský poľoval u Kropačky,miesto zajaca zastrelil divé mačky.Keď ich položil do kapsy, vyskočilya všetku mu tvár i ruky doranily, doranily.“„Ha, ha!“ zasmial sa ideálny Michal. „Originálne! Zastrelené mačky vyskočily.“„Ženské verše!“ smeje sa Vilo.„Azda že nie dobré? Či ho vidíš, grobiana? Sprav ty lepšie,“ trhá sa Vážecký pri žľabe, kde zdvorilý podával Ire gule. „A prosím, keď viete verše písať, i pre ,Napred‘ urobte niektorá…“„Čujte, ešte vieme jednu!“ pretrhne ho Pavla a začne:„Pán Samuel Jablovský, to je prevážny pán,a aj múdry je veľmi, najmä tam, kde je sám.“„Živio! Hahaha!“ zatlieskali rukami dookola a Vilo i Vážecký vyskočili, že zdvihnú toho, kto ju skomponoval. Tejto ešte nepočuli. Predpoludním boly ju spravily. Slečny spravily krik, rozutekajúc sa, a Milina skryla sa za Michala, bojac sa, že ich naozaj schytia.„Nekričte!“ zahriakla ich Kamila, ktorú nervóznou začala robiť ich samopaš. Vidí, že Samo nezúčastňuje sa na ničom, nepovie nič, a o ňom je reč, ba vidno mu po tvári, že všetko to uráža ho. Teda čo toľko šantujú? „Aký shon zas? Nie div, že vás ohovárajú pre hluk, i že ste naveky bez dozoru.“„Veď si ty tu!“ zakričí Milina už pri guliach, strojac sa hádzať; nazdala sa, že jej treba. „A kto ohovára, azda ,dvor‘?“ i zohne sa pre guľu, tu však prišiel rýchlo Samo, ktorý mal hádzať, a odtisol jej ruku neslušne. Milina prekvapená pozrela, kto to, a líca sa jej zapálily. Toto je zvláštne chovanie. A vidiac jeho tvár, z ktorej vial hrozný chlad, odstúpila chytro, ako od divého. On vzal guľu do bielej ruky a, napnúc sa, postál hrdo, kým chlapec postaví kolky a ešte i všetky gule pospúšťa žľabom. Potom pohádzal tri, ako mal, a na všeobecné zadivenie odišiel preč. Bude spevokol, riekol, musí ísť, a slnce ešte pražilo. A divno, ako on odišiel, dobrá vôľa klesla, ako by ju bol vzal so sebou. O chvíľu odnechcelo sa hrať každému a rozpadlo sa všetko. Prvý odišiel Michal, kto vie prečo, potom Vilo s Vážeckým. Slečny ostaly samé, i posadaly si okolo stolíka v zelenej búdke a „kňažna“ vytiahla „heklovačku“ z vrecka a začala pracovať. Milina s Irou obzeraly karotku, kde Vilo značil hru, chváliac jeho písmo, a Pavla spievala ako na zlosť: „Samuel Jablovský, to je prevážny pán…“„Ty, Kamila,“ rečie zrazu, „ja myslím, že tú dobrú báseň ,Pyšný som na vás‘ predsa len Vážecký písal.“„To je pravda!“ odpovie Kamila popudená. „Tak písať vie len Samo!“„I Vážecký je šikovný človek!“ zastarie sa Ira Pávová.„Čo budete čo robiť, tú Samo písal!“ povie „kňažna“ a zasmeje sa unižujúco. Aha, aké ostaly, ako osy, že im Samo nedvoril. I Milina zamĺkla, a taká bola, ako by už bol celý svet jej býval. Ešte i jej, ktorá ju ľúbi, odvrkla! I zaiskrilo sa jej krásne čierne oko vyhrážkou. Veď im ona dá!„Ty, Pavluša,“ rečie, „pamätáš sa ty na to židovské dievča, na tú peknú Gizelku?“„Ktorú?“ spýta sa tá, afektujúc, že jej nepríde do umu, lebo ju, ako nadmieru vzdelanú, také malichernosti nezaujímajú. „Vieš, Kamila, čo je mne na svete najodpornejšie?“ spytuje sa, nedbajúc o Gizelu. „Žid s batohom, ktorý píska!“„Eh, kto sa starie o tvoje vystátie a nevystátie!“ hnevá sa Kamila. „O Gize je reč, čo jej Samo dvoril.“„Aha, viem! Bývalého Kleinova dcéra… Sto dievčeniec v sbore ide po kostole. Popredku Ružena: či je nafarbená, či je nafarbená!“ prespevuje už.„Blázon šialený!“ nadá jej Kamila. „Tá pieseň je akurát pre takú duchaplnú, ako si ty. No, a teraz ešte Vážeckého: Tri dlhé cigary vezmem!“„Hahaha!“ rozosmialy sa všetky, hoci im vôľa bola už spľasla úplne. Pavla prisadla ku Kamile, aby ju udobrila, spytujúc sa jej: „Tak čo tá Giza spravila?“„Naozaj, čo?“ povie i Ira. Kamila obrátila sa k nej.„Vieš, Irenka, strašne sa zaľúbila do Sama. Kde bol on, všade musela byť. A Samík, pravda, hral sa s ňou, a ona, blázon, vážne brala jeho dvorenie!“ Toto ostatné prízvukovala veľmi dôrazne, ako by chcela, že by si to zapamätaly.„Dosť nepekne od neho!“ šepla tajne Ira Miline.A Milina, veľmi zaľúbená, ktorá to už ani tajiť nevie, myslí si: „Počkajme, čo z toho bude. To je pre nás!“„A veľmi pekná bola Giza?“ spýtala sa Ira a, vidiac, že Kamila s Pavlou pozerajú spadnuté očko na „heklovačke“, šepla Miline zas:„Špatník, ešte ani Židovkám nedá pokoja!“„Keď všetko je pre jeho zábavu!“ šepne tá zpät.„Len Metlište nie je pre zábavu!“ šepce Ira srdito.Milina zachvela sa a zbledla, zmeniac sa.„Či pekná?“ ohlási sa „kňažna“, keď očká bola posberala. „Si myslím! Môj Samo má dobrý vkus… Dobre sa nezbláznila za ním; to už bolo priveľa.“ I hodí káravo krásnym okom po Miline, ako by riekla: „I ty si taká!“A Milina, ako veľká hriešnica, odvrátila oči a zapálila sa, no tajne vzplanul v nej hnev. Ale nemala smelosti odporovať jej; imponovala jej nadmieru.„Ale môj Samo i vie s dievčenci zachodiť. Ten sa im neprosí, preto je vzácny!“Milina, ktorej už na čele bolo napísané, že ľúbi Sama, a ktorá všetko to na seba brala, ostala roztrpčená úplne a chudé líca zahorely jej od príkreho citu. „Čo som jej spravila, že ma tak seká?“ lká v sebe.„Ver’ ak by chcel, i desať by dostal na jeden prst. Krstná mama Dúpkanová nasilu chcela by zaň svoju krstnú Hermínku. Ustavične mi vraví, i Michalovi píše, ba i Vila oslovila, aby sme ho nahovárali, že by si len tú vzal. Ale či sa niečo také dá nanútiť, a ešte Samovi!“„Prečo my toto máme všetko vedieť?“ myslí Milina.„Ó, veď je Hermínka pekné dievča!“ hovorí Pavla ľahostajne.„Môže si ten tú bezpečne vziať!“ šepne Ira Pavle, zrazu zmeriac sa s ňou, a zatým obe odvrátily tváre a zasmialy sa tajne.„Hja, ale keď Samo iba svoju Margitku chce na Metlišti!“ rečie Kamila, a Milina, čujúc to prvý raz z úst Kamiliných, skoro spadla. „Mohol by si vyberať. I slúžny dal by ktorúkoľvek zaň, ale on len tú chce. Keby ste vedely, aké je to dievča! Vzdelané a nadané, ako málo…“ i zaskvejú sa jej čierne pekné oči pýchou. Tu zrazu pomece plecom milo a rečie: „Ech, nerada také veľmi múdre ženské; mne sa len taká páči, ako je na príklad Zornicová…“Slečny roztvorily oči všetky tri, ešte i Pavla, zhrozené. I Zornicová, ktorá je najduchaplnejšia, najvzdelanejšia žena a hviezda žien, ako jej páni vravievajú, je len taká pri Margite?! A zrazu všetky tri ako na komando rýchle poodvracaly hlavy a zahryzly si do pier, aby nevypukly v smiech.„Môj Samo už len Margitu dočká,“ povie ešte Kamila, usilovne „heklujúc“, a oči jej lesknú sa zlým svitom, ako by riekla: ,Eh, ale som vám dala!‘„A či si ju ešte nemôže vziať?“ spýta sa Pavla, majúc už vážnu tvár.„Čo myslíš, je ešte len pätnásťročná!“„A či je i dobrá, Kamila? Ty popredku už toľkou láskou horíš k nej. Aká bude ona k tebe!“„Ó, veď ja potom odídem ztadeto,“ povie Kamila a pomyslí si, že by len tak ostala tu, ak by si Samo vzal Milinu. A potom povie zas: „Ale horký ja môžem bez Matúšovej žiť! Ja som tu taká šťastná bola naveky, toľko krásnych dní prežila, že by ani nemohla inde privyknúť. Hej, mne bolo naveky dobre a milo!“ doložila snivo. „Ja tu ostanem; Margita je ako anjel…“„Keby si ju už len skoro doviesť mohol, aby sme ju i my videly!“ povie nečakane Milina.Všetky obzrely sa na ňu zadivené a chcely sa smiať. To povedala tá, o ktorej každý vie, že túži za Samom, a ktorá iste umrie, ak si ju nevezme?Dve vrstovnice by jej hneď boly zatlieskaly, tak sa oduševnily nad tým, ale „kňažna“ nahnevala sa, cítiac sa, ako by ju bola vysmiala. Ju vysmeje Milina, ktorá pred rokom prišla zo skromnuškej dediny, zo zátišia, kde ani žiť nevedia, ktorá už nevie ani zatajovať lásku a darmo sa namáha! Zdvihnúc pyšne hlavu, skrútila prácu dovedna a vstala.„Pavluška, poďme my dve pozrieť spevokol. S Bohom, Milina!“ rečie chladno a, chytiac sa s Pavlou, hrdinsky odbehla.Milina a Ira ostaly, ako by ich oparil. Do spevokolu chodiť bola radostná zábava všetkým. Ire, lebo mohla posamopašiť s druhými, a Milina mohla sa do sýta nadívať na slávneho Sama a napásť lačné srdce. No nebolo toto prvý raz, čo tak spravila s nimi Kamila. Povedomá svojej moci a výšky nad nimi, trestala ich, ako sa jej práve páčilo, a panovala nad nimi, ako za dobré uznala. Obe zatíchly na chvíľku, potom zasmialy sa naraz.„Pekne sme prešly!“ povie Milina.„Tyranka!“ nadá Ira a pokračuje s chvatom ďalej: „Je samá faloš, samá pretvárka: ty, Milina, never jej nič, ona ani teba nechce naozaj, iba tak ukazuje; ani nikoho, len samú seba a Sama. Tá nedopraje človeku nič, nič, ani toho spevokolu, a závidí všetko druhému!“,Závidieť čo by mala mne?‘ myslí si Milina a smeje sa jej horleniu, od ktorého mladé hladké líca Ire zapálily sa a oči dostaly ohnivý lesk. „Ona by závidela, keď je najinakšia z nás!“ povie.„Závidí i tebe, i mne, ja si to nedám odškriepiť!“,Tebe možno!‘ myslí si Milina, prizerajúc sa dumno jej krásnym lícam. ,Tebe i ja závidím pätnásty rok a plnú tvár, ale mne čo by sa malo?‘„A včera, počuj len, čo mi povedala! Do očú mi povedala, že sa zbláznim od zlosti a nervozity, i preto, že som včera celé popoludnie v knižkách hľadala meno pre tú mačičku, čo mi dala tetka Tereza. A povedala, že ten, ktorý si mňa vezme, bude najnešťastnejším človekom na svete. No, vidíš!… A ako to zachodí s nami. Ešte s nami nech, my sme len žaby oproti nej; ale ty si toľkoročná, ako ona, a ani teba neušetrí. Ó, keď ja budem taká, nedám sa jej na motúzku vodiť, to nie, ale ty ju poslúchaš, ako svätú!“„Čo by ja naostatok poslúchala?“ ohlási sa Milina trochu popudená.„Povie ti, aby si skočila do studne, ty skočíš, a čo ťa ako znevážia, ty ich miluješ… A my sme azda všetky vyššieho stavu, ako ona?“ rapoce Ira, nedajúc sa mýliť. „Dobre, ja naostatok môžem byť i tak, čo nepôjdem nikam, čo nevidím nikoho a mňa nik. Mám knižky svoje, s tými budem. Ja som nie taká, ako ona, čo naveky potrebuje niekoho, čo by sa šialil za ňou. Koľkokoľvek bolo tu pomocníkov, doktorov, notárov, všetkým hlavy pomútila… Ja som nie taká!“„No, to by sme my prijaly, keby sa za nami šaleli!“ podotkne Milina rozmarne.„A ešte ten Samo nadutý!“ pokračuje Ira, nedbajúc na poznámku Milininu. „Veď čo má vravieť toľko o ňom! Ako by sme nevedely, kto a aký je. Aká sestra, taký brat, haha! Koľkokoľvek bolo dievčat v tejto dedine, a tu bývavajú najmenej štyri, za každou chodil, a ešte i po okolí. Keby si ty tak vedela, ako ja, Milina, ale ty nevieš nič.“„A ty ešte vieš i viac, okrem toho, čo si povedala?“ spýta sa Milina, smejúc sa, a zabúda na svoju nesmiernu lásku, len hľadí na ňu, závidiac jej okrúhle pekné líce.„Každému dievčaťu dvoril. Keď tu bola raz v lete Klára Krupecká, na smrť sa zaľúbili. U nášho ujka sa schodili. Ja som bola ešte len žiačkou jeho, a ustavične sa ma spytoval, keď prišiel: ,Bola tu Klára?‘ a ona zas: ,Bol tu Jablovský?‘ Vždy som im povedala, že nie, lebo by potom nebolo konca-kraja ich otázkam. Čo robil, čo vravel a podobné… S Annou Brúsovie ich už i usadzovali k stolu. A teraz sa za každým dievčaťom sháňa. Za nami, na okolí za všetkými, a ešte i do druhej stolice chodí za Margitou! Dnes vieš, čo poslal na poštu? Joj, Milina, ty nič nevieš.“„Čo poslal?“ spýtala sa Milina zvážnelá. Dosiaľ len obdivovala ju a závidela jej mladosť a krásu, snujúc si v duchu jej veľkolepú budúcnosť, a skoro ani nepočula, čo vraví. Už to počula od nej i tak veľa ráz.„Dopisnice a na nich verše.“„Komu?“ spýta sa rýchlo Milina a dych sa jej stavuje.„Jednu Žele Ovickej, druhú jej sestre Ľudune. Ľudune píše, že ako je ruža najkrajšia medzi kvetami, tak je ona najkrajšia medzi dievčatmi, haha!“„Haha!“ zasmeje sa i Milina obľahčeno. Teda nie na Metlište písal!„Špatný človek,“ sŕdi sa Ira, „i duchovne i tak. Jaj, Milina, keď si položí do úst fajku s hrubou čútorou, čo zdedil po otcovi, a líca sa mu nadujú, to je hrozné! A ako vie sedieť lenivo v tom foteli, ako starý Žid. To je isté, že by ja takého muža nechcela mať, je isté!“,Len by ťa vzal!‘ myslí si Milina, ale nepovie nič, len sa zasmeje.„Ten si ženu oklame, uvidíš!“„Alebo ona jeho.“„Nie, on ju oklame, lebo nemá nič stálosti.“„Uvidíš, že ona jeho,“ smeje sa Milina. Na tom začnú sa dohadovať.„Ona jeho, ak bude mať vôbec ženu. A to bude trest za všetky hriechy, ktoré popáchal proti dievčencom. Mne sa aspoň tak zdá,“ hovorí Milina mudrujúc. ,Ale tým mne nebude ľahšie,‘ podumá trpko.„Tak teraz už čo spravíme?“ spýta sa Ira.„Nič. Čo by sme robily. Ostaneme doma.“„Nie!“ vraví Ira náružive. „Nepôjdem viac ta nikdy!“Zamĺkly obe, uprúc zrak na piesok búdky, v ktorom boly odtlačené nohy i Kamiline, urazivšej ich tak do živého.„Ale napokon prečo by sme nešly?“ povie zrazu Ira a zasmeje sa i na sebe i Miline. Tá totiž zdvihla zrak tak prudko na ňu, ako by kto vie čo strašného bola počula. „Nepôjdeme jej k vôli, ale spevokolu. Poďme, zabavíme sa!“No Miline zalejú sa líca krvou od pohoršenia a ona povie s úžasnou prísnosťou:„Ja nepôjdem! Môžeme mať i my niekedy už trochu vzdoru. Veď takto nie div, že Kamila zachodí s nami, ako jej vôla donesie.“„Veď ani nie spevokolu k vôli, ale jemu, jemu! Haha!“„A to je pre slečny akurát. A on to i zaslúži!“ zahorlí Milina, ktorej prišlo na um, aký bol dnes. „Nepôjdem; nepokúšaj!“„Kto vie,“ hovorí Ira, „toho museli začariť hneď, ako sa narodil, že toľko hláv omámi. Veď nieto nič neobyčajného na ňom a nič nie je inakší ako druhý. Vieš, Milinka, ešte som len osemročná bola, už som myslela, že len zaň sa vydám, a čo by mi to ako bránili.“„V ôsmom roku si tak myslela?“„Áno, Milina, ja som sa priskoro vyvinovala a zostarela. To je moja chyba. Ja som už stará duchom, celkom stará, a tomu je tetka Tilka vina, lebo ma hneď do všetkého zasväcovala… Mne sa tak páčila jeho skromnosť, vravel tak ticho, jemne sa choval ku každému — vtedy sa ešte nenapínal, nepoznal svojej ceny — tak ticho otváral dvere, keď prišiel… No, ideme, však?“„Kde?“ skríkne Milina, vzbĺknuc zas. „To už nie. Ak chceš, ty choď!“„Ja bez teba nejdem!“„No, a ja som sa zaverila, že nepôjdem ta tak zrazu. Ty choď, tebe bláznivé kúsky ujdú, ba pristanú, mne už nie!“„Koľko ráz som sa ja zaverila, Milinčička!“„Že ty nedodržíš sľubu, nemusím i ja. Tebe naostatok i to ujde ešte.“No zato o štvrť hodiny sedely obe v izbe Jablovského. O spevokole tam na ich zadivenie nebolo ani slychu, ani Sama nikde, ale spoločnosť malá bola sídená u nich. „Kňažna“, hoci čierne oči zaleskly sa jej zľahčujúcim svitom, prijala ich veľmi milo, radujúc sa, že z toho vážne hnevy nepovstaly. V izbe bolo veselo. Na stole, kde už horela lampa, stála fľaša vína, okolo nej poháre a okolo stola páni. Dvaja kolegovia z fílie — podučiteľ Šípka sedel ešte na medových týždňoch — prišli pod večer k Samovi, no a čo i nebol doma on, zabávali sa s Michalom a Vilom. Jeden z nich, chudý, s tvárou vpadnutou a bledou, skočil hneď, ako prišly, a zavolal Miline:„Vítajte, dobrý duch pána otca!“ i otŕča pohár proti nim, aby sa napily, mysliac si, že to i im je také príjemné, ako jemu. Vilo s Vážeckým pili „bruderschaft“ a Michal ideálny fajčil pri okne opretý nedbale. Keď však prišly, hneď sa pohol im v ústrety a potom doniesol im zdvorile i stoličky. Ira sadla ku Kamile a Pavle na diván, a Milina, kto vie prečo, k stolu do foteľa, v ktorom tak lenivo sedáva Samo, čo jej i prišlo do umu v momente. Michal odišiel zasa k oknu na predošlé miesto, ale pozdejšie sadol na stolec oproti Miline a fajčiac tuho — mal špatný zvyk, že vždy fajčil — začal hľadieť na ňu neunavne, kto vie prečo. No Milina toho ani nezbadala. Oči majúc plné myšlienok a na čele tieň, opierala ťažký zrak dookola. Toto je izba Samova, jeho náradie, jeho stolec, kde sedí, a jeho tu niet. Kde šiel, prečo ušiel a prečo sa tak divne chová? Raz je taký, raz inakší. Raz ako tôňa nasleduje ju, raz ani sa neobzrie. Ľúbi ju, či ju neľúbi, to keby zvedela konečne. A či by naozaj bola pravda, čo dnes vravela Kamila, že keď odíde na celé týždne, ide k Margite na Metlište a tú si vezme? Aha, tak ona, ako i druhé všetky sú mu pre zábavu, aby mu skôr prešiel čas, kým mu tá dorastie!… Ach, tak všetko je na neznesenie, tak bez radosti, tak bez svetla. I diví sa, ako môže mať tento učiteľ tu za jej chrbtom, čo ju volá dobrým duchom brata, takú dobrú vôľu a smiať sa toľko. Že chce sa i všetkým týmto spievať! Hľa, ešte i pomocník, čo má dostať suchoty a býva lačný, lebo pani, kde jedáva, je veľmi sporivá, už si potykal s Vilom a berie flautu do ruky. Nevedia, že celkom nič veselého nieto v ničom… Ale prečo sa díva Michal na ňu? — blyslo jej konečne, zacítiac jeho pohľad na sebe.„Nehľaďte!“ šepne mu, aby druhí nepočuli. „Hanbím sa, lebo som už špatná!“ zasmeje sa, aby to bolo ako žart; ale tvár sa jej zapáli, zbadajúc, že to nemala povedať. Michal usmial sa mimovoľne na nej, hoci sa zdalo, že je planej vôle. Natiahol sa za zápalkami, ktoré vzal mu Samov kolega okrúhleho tielca s Kropačky, potom riekol nežne:„Taká ste, ako anjelik!“ A viac nepovediac o tom, dal sa zapaľovať cigaru, a ona hľadela opäť po izbe zrakom dychtivým, zabudnúc sa. Vážecký, majúc obe líca nadúchané, zbadal, že nespieva s ostatnými slečnami, začal jej všelijako hlavou i plecami kývať, aby spievala tiež, a keď ho nerozumela, vyňal flautu z úst a riekol:„Spievajte! Nerobte takú nešťastnú tvár. Či ju vidíš!“Milina usmiala sa len, pokrútiac hlavou, a nedbala na jeho reči. Lebo načo by i spievala, keď je všetko také tragické. Všade je tma a hrob, kde pozrieš. On odchodí preč, a ona tu mrie za ním. A kam išiel zas, kam sa podel? Keby sa mohla spýtať niekoho. Veľká úzkosť sovrela jej srdce, zas prišla jej do umu Kamilina reč. Áno, áno, ona mu je za hračku, ako tu jeho bývalé žiačky Pavla a Ira, alebo tá Židovka. Dáva jej to na vedomie Kamila, ako výstrahu; ale ona hlúpa nedbá nič. Ó, Kamila svojmu bratovi pomáha, kliesni cestu a robí voľné ruky. Ona i dvom dobre robí: vystríha ich: Varujte sa, on sa len hrá, a jemu: Vidíš, i zabaviť sa môžeš, i nie si zaviazaný. Haha!… Ale prečo Michal díva sa toľko na ňu? Spamätá sa a obráti k nemu zrak. I prejde zunovaná dlaňou po čele, aby odohnala myšlienky, ktoré sa jej tisnú do hlavy a robia jej bolesť.„Bolí?“ spýtal sa on, nespustiac očú s nej.„Čo bolí?“ diví sa ona a krv prudko zaleje jej líce. Uhádol azda jej myšlienky? To už nie, a čo koľko bude hľadieť!„Hlavička vaša, že si ju toľko stierate,“ vysvetlil on a zrazu, soberúc sa, ide rovno proti nej. Ona akosi zľaknutá, nevediac, čo bude, pomkla sa pred ním hlbšie do vankúšov foteľa. On sa usmial.„Netreba sa báť; ja len chcem pozrieť, ak dovolíte, aké je vaše čielko.“„Ozaj, ste doktor!…“ smeje sa ona a mimovoľne nadloží mu čelo. Ak sa mu páči, môže vedieť, že je horúce; z toho jej myšlienky nezvie. Lebo tento jediný nesmie vedieť, že blúzni za Samom.Michal položil nežnú dlaň chvíľku a, nič nepovediac, odstúpil, i sadol zasa na miesto. Vzal cigaretu a zbadal, že Milina hľadí naň prenikavo, ako by čosi hádala. Totiž zdalo sa jej podozrivým jeho kladenie dlane, ako by to nie pre ňu robil, ale sebe k vôli. Spravil chladnú tvár a, obrátiac sa k druhým, začal im vysvetľovať, a tí smiali sa na ňom, čo robí s Milinou.,Hm, ľudia sú toto opatrní všetci,‘ myslí si namrzená Milina. Načože je teraz tá studená tvár? Michal, ako vidno, rád sa zatajuje, a kto vie, čo je v ňom všakového, a nielen to, čo o sebe rozhlasuje.„Slečna Milinka, dobrý duch pána farára!“ zaškrečal v tú chvíľu tenký kolega Samov, zastanúc si k jej boku. „Doniesol som vám pohár vína. My sme vám pripíjali; ráčte sa obveseliť i vy, lebo vás nepokojí čosi, a ja si vás tak ctím, tak milujem, ako, ako —“ i hodí rukou, hlavou i celým telom myknúc, že sa víno rozčapká po ňom, po dlážke i na biele šaty zadivenej Miliny, — „ako moju ženu.“„Hahaha!“ zasmiali sa dookola veselo. A v smiechu prerážal cvendžiaci Kamilin výsmešný hlas. Jej by sa to opovážil taký Harmančok povedať! Ale Milina nepovie nič, neodsekne.„Ticho!“ zahriakol ho Michal miesto nej. „Jazyk za zuby. Všetky šaty zalial si milosťslečne. Preč…“„Keď odpije slečna z vína,“ odpovie ten, nedajúc sa odtisnúť. „Nech sa vám páči. Je také dobré, a vám treba obveselenia!“ povie Miline s úprimnosťou srdca.„Vy, Harmančok, ste už zasa pekný!“ zavolá ,kňažna‘ s divána popudená. „Nie je tu Samo, aby vás držal na uzde. Milina, odožeň ho!“„A čo Samo?“ rozježí sa tenký Harmančok a rozčapká víno zas. „Samo mňa poslúcha, ako otca!… Iba teraz, teraz už nechce počúvať pre Metlište… Ja nie tú mu chcem, ale…“ vzdychne zrazu rozžialený a pozrie na žltovlasú Milinu skrúšený. Akési ustrnutie zaujalo všetkých tajne, že i povie otvorene, koho chce on Samovi, a každý vedel, že myslí na Milinu. Zľakla sa i Milina a, zbadajúc ustrnutie u ostatných, rýchlo sklonila hlavu, že sotrie víno, čo jej počapkal na čipky, i zapálila sa po uši. Srdce zabúchalo jej a do očú nabehly slzy urážky a zlosti. Toto je už ani nie na strpenie!„Samo mňa nepočúva viac pre Metlište!“ lká Harmančok, svesiac hlavu. „Nepočúva… Ráčte omočiť ústka v tom víne, slečna Milinka!“„Dosť!“ skríkne ,kňažna‘. „Samove veci sú nie do vašich úst!“Milina chcela odpraviť podnapitého Harmančoka, ale výkrik Kamilin ju zadržal. Čože je Samo? Nejaký polboh, že by hockto do úst nemal brať jeho mena a jeho vecí? O akú hrôzu stojí tak nesmierne vysoko proti Harmančokovi? Aspoň srdce Harmančokovo je nie horšie. „Dajte!“ povie mu, smejúc sa naoko, a otrčí bielu chvelú ruku proti poháru. „Napijem sa naozaj.“„Azda z jeho pohára?“ hrozí sa Vážecký a obzerá sa za iným. No vtedy už Michal niesol čisté i druhým slečnám a ponalieval im zdvorile.„No, napi sa!“ zasmiala sa jej Kamila trochu podráždená, že Milina neodohnala Harmančoka, ako jej ona kázala, ale, ako vidno, ide robiť čosi samostatného. „Ja nebudem!“ odmietla pyšno, keď ju núkali. „Nepi ani ty, Ira, ani Pavla… S lumpmi budete piť, blázni?“ hnevala sa, keď obe aspoň omočily pery do vína, ako by tým zastanúc na stranu Miliny. A Milina vypila za pol pohára na zdravie Harmančoka, na čo páni lumpi, ako ich nazvala Kamila, prišli do oduševnenia. Vážecký, utrúc si ústa, hneď zapískal na flaute tuš.„Dobré je!“ rečie Milina Michalovi, ktorý, sediac jej naproti, sledoval každý jej pohyb.„Víno je dobré,“ odpovie on akosi veľmi zvážnelý. „Najmä keď ho pije viac. Ono vtedy unesie do lepšieho sveta. Víno je, slovom, proti všetkému zlému a proti každej chorobe! To je najlepší doktor. Haha!“,To povedal raz i Samo!‘ myslí si Milina. ,Predtým píjal veľa, ako vravel Ďuro Hrachorec; teraz sa polepšil pri Milanovi!‘ Pozrie dookola opäť za Samom. Spev zasa začaly slečny, a pomocník, keď ovlažil hrdlo, nadul líca a pískal usilovne, oči do povaly prevrátiac. Na každej tvári bezpečnosť a dobrá vôľa. Bucľatá Ira nebanuje, že je nie tu Samo, do seba zaľúbená Pavla spieva, hrdá na seba, svoj hlas i módnu blúzu. Dvaja kolegovia Samovi dohadujú sa, ba ešte i Vilo ožil, a stojac za nimi, počúva ich a smeje sa, tlieskajúc na svoje kolená pri každom lepšom vtipe. Všade pokoj, len jej srdce trhá sa na desatoro a oči jej zimnične behajú sem a ta.„Samo nie je tu,“ rečie Michal zrazu, „odišiel k Švecovi… a zajtra pôjdem i ja preč…“Ona zapálila sa pre jeho prvé slová.„A prečo pôjdete? Vy Matúšovú už neradi, ako vidno. Predtým celé letá ste tu trávievali, a teraz dva-tri dni. Ja sa hnevám!“ žartuje so smiechom, aby zahnala zmätok, čo jej jeho slová spôsobily. I čiaha nepovedome za pohárom. „A zajtra kam idete teda?“„Neviem… Samo ma niekde chce zaviesť. Ja ani nemám vôle.“„Tak nejdite!“„On chce, aby som šiel, a nechce, aby ostal,“ odpovie zunovaný akosi.,Nechce, aby ostal!‘ opätuje v duchu Milina mimovoľne a berie pohár. Nezbadala, že vypila víno, len keď videla na Michalovej tvári úsmev. On čiahol za fľašou, ako složila pohár, aby ponalieval zdvorile.„Ja budem piť!“ rečie mu ona so smiechom, a pomyslí si: ,Spití ľudia sú šťastní!‘ povedal raz Samo. „Ja sa chcem opiť, nech vidím, ako by mi tak bolo…“„Nech sa páči,“ odpovie on, odhodiac cigaretu kamsi do kúta, k nohám tučného kolegu Samovho, a vezme novú.,Naozaj, keby ja pila!‘ dumá Milina, veľmi zaujatá tou myšlienkou. Možno, že jej to osoží. Lebo nechce ju Samo, už vie, a seba od neho nemôže odvrátiť. Čo vadí sa so sebou, nič neosoží; čo sa premáha, utláča, to iba väčšmi sa rozmáha. Plač jej nepomôže, ani hnev rodiny a výsmech sestier. Sklonila hlavu do dlane, ako by počúvala, dojatá flautou, ale ona trudí sa so svojimi myšlienkami… Otec vraví, že jej je to preto, lebo nedávno očarila Miška Maliarika, človeka veľmi zvláštneho, skromnuškého, a nechala tak. To je trest vraj… Už je vyschnutá ako tŕň, ošpatnela, že hrúza na ňu pozrieť, a aká bola kedysi! Nejie, nespáva, a nepokoj jej neutíchne, ako vietor, a Samo nedbá nič… Ale dobre, že Michal hľadí na ňu; aspoň nie je opustená. To je ochranca, ten dá pozor! A znova berie pohár.„Očičká sa vám už jasajú!“ upozornil ju Michal ideálny, a tvár mu je celkom bez úsmevu.„Od čoho? Veď iba koštúvam!“ smeje sa mu ona a v očiach zaskveje sa jej ihravá vôľa, líca zrazu zahoria tmavým rumencom. Zaujímavé: Michal má úzkosť pre ňu a bojí sa. To by bolo azda čosi strašného, haha! „A prečo ani na ,bál‘ neprídete?“ spýtala sa veselo. „Vy iba utekáte ztadeto. Prečo, prečo?“ A vidiac, že neodpovedá, lebo sú veci, o ktorých azda ona nesmie vedieť, iba odhadzuje cigaretu kamsi do kúta so zlým výrazom na tvári — vraví mu, ako by ho chcela skúmať:„Vy sami ste povedali, že je víno proti každej chorobe.“„Áno, povedal… A ste vy azda chorá?“ spýtal sa nežným tónom, ako vravieval so ženskými, ale bez vôle.Milina zahryzla si do pery a odvrátila tvár. Chorá je, ale o tom nemôže sa vravieť, ani vedieť sa nemá, najmä jemu nie. Ale čo po tom teraz? Duch začína jej akosi ožívať. Pozrela po izbe dookola a oči padly jej na nadúchané líca Vážeckého, a to zrazu zdalo sa jej takým smiešnym, že zatlieskala rukami radosťou.„Nech žije Vážecký, utešene flautuje!“ skríkla oduševnená.Spev slečien zatíchol hneď a Vážecký vyňal flautu z úst. Zapäl kabát, strčiac ruky do vačkov, a začal sa jej klaňať.„Stho bozkhov rhúk! Ďakhujem, ďakhujem!“„Hahaha!“ zasmiali sa dookola a Milina ešte i vína vypila s ním na slávu.„Chutí?“ spytuje sa Michal ticho, ale s nádychom chladu. I siahne za fľašou s divnou tvárou a ponalieva zas. Ona odpila i z toho do poly a, nehľadiac naň, obrátila sa rýchlo, živo k Vážeckému:„Čujme ďalej túto: ,Tmavá noc je, tisíce hviezd…‘ Oj nie, to je strašne smutná, radšej tú vašu: ,Tri dlhé cigary vezmem…‘ alebo, nie, nie!“ skríkla zmenená dobrou vôľou a krúti sa, aby našla pohľadom Vila, ktorý bol si sadol za jej chrbát ku klavíru. „Čujme toho, ku ktorému ja pôjdem gazdovať, hahaha —“ ,Ako smiešno a milo je to!‘ myslí si medzitým. „Vás, vás!“„Čo rozkážete, prosím?“ zvolá ten vo chvíľke. Milina obyčajne i druhých vedela strhnúť do dobrej vôle. „Milá, krásna, zlatá slečna Milinčička, jeden ,dreišritt‘?“ i ukloní sa žartom.„Hoci i to!“ smeje sa ona a vstane rýchlo. Vilo obtočil rameno okolo jej pása a už letia po izbe ako motýle.Slečny na diváni sediace rýchlo stiahly nohy k sebe, v nedorozumení pozerajúc, čo sa to zrazu bude diať a kde sa vzala tá premena u Miliny, keď pred chvíľou bola celá preč, že nevidí Sama. Pomocník s flautou skryl sa za kachle a chudý učiteľ Harmančok vyskočil na kufor a tam začal vrieskať a tľapkať dlaňami vo vytržení. Vstal i Michal, ten ideálny, odtisnúc i stolec preč, aby nezavadzal, a na tvári sedí mu chladný výraz. Oprel sa do okna mlčiac.Vilo s Milinou oblietli izbu pár ráz; i on i ona tancovali dobre.„Bravo, bravo!“ zakričali im láskavo a pochvalne, keď zastali, odfukujúc a dychčiac. Vilo dostal klopanie srdca a ona zmútená so zakrútenou hlavou klesla na diván k Ire.„Bolo vám to treba?“ smial sa im Vážecký.„Pekne im šlo!“ bráni Kamila. „Ale niet tak krásneho, ako keď Milina so Samom tancuje. Keď ich vidím spolu, vtedy im všetko zlé odpúšťam obom.“„No, áno. Slečna Milinka je najlepšia tanečnica okolia,“ ohlási sa tučný kolega. „Zkúsili sme vlani na Samuela u nás.“Keď raz už bol začatý tanec, dostali i druhí vôľu. Vážecký, oddajúc Kamile, ktorú zbožňoval, do ochrany flautu, uklonil sa pred Milinou. Ona, ovievajúc si červenú tvár, myslela o reči Kamilinej, že zlé im odpustí, a čo zlé? — nezbadala ho hneď.„Hé, kde myslíte? Či vidíš, nikdy nie je pri sebe!“ zahriakol ju on svojím tónom žartovným, divným, a chcel schvátiť so sebou. „No, nejdete? To je pekne!“ riekol, keď ona zdráhala sa pri takom zachodení.„Majster s učňom nechce tancovať!“ povedala Milina, zasmejúc sa. Ona totiž učila ho čardáš tancovať, preto ju volal majstrom. Potom už šla, prv však ochladiac sa vínom.„Zaškodí vám!“ zahriakol ju on i za to.Keď začali tancovať, nastala zrazu hlučná vôľa a obveselenosť všeobecná. I hrdá Kamila nechala spev a smiala sa, hľadiac na nich celkom prirodzene a beztoho, aby dávala pozor, či tým svojej elegancii neuškodí, ba i Michal nezdržal sa neusmiať. Totiž Vážecký v tanci pobehal všetky kúty, natrhával sebou i tanečnicou, skackal, triasol sa a metal rukou i hlavou, búchajúc topánkou srdito a naschvál. Milina naprávala ho, majstrovala, smejúc sa na ňom, a keď nedbal nič, ona, nevládajúc s ním i so svojím smiechom, nechala ho tak.„Tento učeň nechváli svojho majstra!“ zavolali jej.„Ba prevýšil majstra!“ smeje sa Vilo. „Lebo majster tak nevie, ako on!“ Vilo vzal druhú a potom radom. Šly všetky, samopašnosťou napadnuté. Milina však sadla na diván, kde predtým tri sedely, aby si vydýchla. Tvár jej horí, na čelo spotené lipnú sa žlté vlasy. Chcela ho strieť, ale prišlo jej na um, že si nechala šatôčku na foteli, kde sedela prvej. Sobrala sa teda pre ňu poza tancujúcich a, spraviac krok, zbadala, že sa izba krúti a v nej nejaký zmätok. Najdúc si šatôčku na foteli — ona nešila si vačku do šiat, za čo od kňažny dostala veľa ráz — dopila ešte predsa i svoj pohár, nehľadiac, kde je Michal. Potom sobrala sa, že ide nazpät na diván sadnúť si do tône, ktorú vrhaly páry tancujúcich, ale s ľakom spozorovala, že sa zatočila. Pochopiac, čo je to, zdesila sa a, vzchopiac sa, usilovala sa k dverám, obchodiac páry, a vytratila sa z izby nezbadaná.„Haj, haj, haj!“ kričal Vážecký, oduševnený a naradovaný. Tancoval s Kamilou, a tú hockedy nebolo možno do tanca dostať.Medzitým Milina vyšla na ulicu a, prejdúc ju krížom, prešla do farského dvora. Nazrela do kuchyne otvorenými dverami — večer je teplý, nechávala ich otvorené — podívala sa na slúžku, ktorá umývala mliečniky, a odišla, nič nepovediac, do záhrady za dom. Tak divno jej je, ako by sa zem hýbala, ale to ani nebola zem táto viac, ale akýsi iný svet, nový, zvláštny. Stromy, ticho stojace, ako by obťažovala biela a veľmi priezračná hmla a večer mesačný ako v závoji. Ako divne cíti sa i ona, ako by bola akási iná, nová. Ničoho, ani stopy v nej z tej starej, mučiacej sa. A probujúc sa hlasno zasmiať, zarazila sa. I to nie jej hlas. Tak kto je to tu na chodníku, ona, či kto? Akýsi zvláštny cit zavládol ňou, ako by bola stúpala do akéhosi sveta čarovného, nového a cudzieho. A pranič necíti za Sama! Oprela hlavu o búdku, zarastenú divým viničom, a zavrela oči, sladkou ukonanosťou oddychujúc. Tak dobre jej je, ako nikdy ešte; tichý mier a pokoj ju obkľučuje…Neďaleko zavznely kroky, a ona, ako by ju bol ktosi zavolal, roztvorila oči a sobrala sa proti nim. Dolu chodníkom popod stromy vidno v hmle priezračnej postavu mužskú. To Michal. Ako by ním volaná, šla k nemu, neisto stúpajúc po belejúcom sa chodníku medzi trávou.„Prišiel som pre vás. Ja, ako taký pokorný sluha, chcem byť všade za vami, aby nič zlého nemohlo sa vám stať,“ vraví Michal, dôjduc k nej a hneď i vracia sa nazpät po chodníku s ňou.,Áno, Michal je strážca!‘ myslí si ona beztoho, že by mu odpovedala, kráčajúc vedľa neho. Keď je on tu, lepšie je hneď. Michal je nie ako iní. Je samá nežnosť a zdvorilosť. Samo vše do neba vyvyšuje dievča, vše ani slušnosť nezachová. Michal je vždy rovnaký. Vie nad sebou panovať. Čo by si čo vravel, čo robil a koľkokoľvek bol s ním, nikdy nevedno, čo sa deje v ňom, pravý aristokrat. Ženu pokladá za svätú, k nej nedrží sa za hodného ani pristúpiť. Preto sa ani neožení; nie ako Samo, ktorý myslí si, že všetky žijú pre jeho zábavu. Michal je človek zvláštny, ideálny, aký má byť. Samo sa len rozhlasuje za takého. S Michalom by mohol i na kraj sveta ísť, na toho spoľahnúť sa môžeš, krivdy nespraví: pre Sama len trpieť naveky… A divno, prečo tak za týmto nerojčí? Ale sa spamätá: Ozaj, veď je to trest pre Miška Maliarika, ktorého podviedla… ,A kde šiel, kde?!‘ myslí zasa o Samovi, idúc popri Michalovi vo tme, blízo, úzkym chodníkom, a hmla zpred očú nerozchádza sa jej, ani unavenosť. Zem dosiaľ ako by sa hýbala, nemožno na nej pevne zastať, ani stúpať rýchle napred. A chodníčka k domu ešte dlhý kus. A tu zrazu zacítila, ako rameno začína ju nežne obtáčať a priťahovať bližšie. Srdce zabúchalo jej prekvapením a hmla v momente zdvihla sa prudko hore. To Michal, ten ideálny, čo mu je dievča sväté! A rýchlo vzchopiac sa, odtisla mu rameno prudko a berie sa chvatom preč.„Milina, kde si?“ zavzneje cvendžiaci hlas Kamilin. Opravdivý, ale nemilosrdný, ochranca stál v otvorených dverách záhrady, ako prísny anjel. Biele svetlo mesiaca leje sa na jej štíhlu postavu a vánok leje jej ľahkou belasou sukňou i vlasmi havraními. „Bojíme sa o teba, kde si zmizla? Hľadáme ťa už pol hodiny. Ira a Pavluša odišly, nemohúc ťa vyčkať.“,Ešte sa naostatok zmárni za Samom!‘ pomyslí si s odsúdením.„Ja som s ňou,“ ohlási sa Michal chladným tónom, „a tak nič zlého nemohlo sa jej stať!“Ale mrzutá tvár „kňažny“ sa nevyjasnila. Bola akoby za sudcu stvorená každému. Brata poslala domov a Milinu do izby, že príde i ona hneď. Totiž, keď Milan nebol doma, ona chodievala k nej, aby nebola sama. Sám Milan prosil ju o to, i Milina, ktorá sa bála sama byť vôbec.Milina, ako sa vzdialili, ostala stáť na chodbe proti otvoreným dverám kuchynským a, oprúc sa tam o stĺp, hľadela do osvetlenej chyže, preberajúc sa z omámenia. Slúžka Anna, nervózne sa zvŕtajúc, už poumývala riad — bolo ho málo, len od nich dvoch — a berie knižku k večernému spevu, kým príde Kamila. To veľmi páčilo sa Miline, ale teraz, vidiac jej nervózne pohyby, počujúc šomranie večné — keď na iného už nemala koho, začala sa vadiť na mačku, pri nohách jej obšmietajúcu sa — zdala sa Miline takou smiešnou, že sa rozosmiala na nej.„Anna! Ty, keď budeš mať tridsať rokov, budeš ako stará Lukáčka zoškvarená!“ povedala jej veselo. „Večne šomreš!“„Veď je im dobre smiať sa!“ vrkne tá, rozpínajúc knihu. „Odídu z domu a všetko je na mojej hlave. Keby sa skoro vrátili pán farár; keď sa oni nie doma, všetko je naopak a zle. Kešuľa kríva zas, Drajfus uhryzol starú tetku Drndovku na bunce, len jej tak krv cechtala. Oj, radšej by sa iba podela niekde… umrela!“„Azda že Kešuľa okrivela, hahaha!“ zasmeje sa Milina veľmi obveselená, i dostáva jasnú myseľ znova. Anna neodpovedala nič, ale tvár jej nevyjasnila sa. Pravda, že je to chyba a hodná zúfania, čo sa stalo s Kešuľou, a k tomu na večer nezvonil Paľo, jej milý, ale starý hlásnik. Darmo ho čakala vo zvonici, nesišli sa, a ani nevie, kde je a prečo nezvonil on. Vynašla pieseň večernú, žiaľom premožená, a tu jej prišlo na um, čo jej povedala ešte slečna o starej Lukáčke.„Darmo oni vravia, že som zoškvarená!“ povie slečne; „ani oni nie sú nejaká pekná. Každá žena v Matúšovej sa ma spytuje, že čo im je, či sa chorí…, že je žiaľ na nich pozrieť. Neboli takí ošpatnelí, keď sem prišli!“,Tu máš!‘ myslí si Milina a dobrá vôľa i ostatné opojenie zmizne jej odrazu.„A nechže zasa i dnes nesedia na chodbe do polnoci,“ povie ešte Anna, „lebo ešte ochorejú naostatok naozaj!“„A ešte čo rozkážeš? A kedy som ja tu do polnoci sedela?“ spýta sa Milina už popudená. Ešte i táto bude ju sužovať!! Odvrátila sa nadurená, nepočúvajúc jej spev, čo zavznel, a zrazu veľký žiaľ zachvátil jej dušu. Anna má pravdu, už je po nej. Každý deň vraví jej to i zrkadlo a ženičky majú sa čo spytovať. Ľaká sa i ona, čo bude s ňou? Ešte prišiel jej do umu Michal so svojím ramenom ju obtočivším. Podozrenie veľké zkrslo v jej srdci, div sa nerozplakala. Tak ani Michal nie je ten, čo sa ukazuje, ale ako iní len? A či to len, že videl jej omámenie a chcel byť podporou?„Čože je zas?!“ strhne sa nevrle, počujúc šomranie Anino z kuchyne, veľmi rozhorčené, a obzrela sa zpät. A tu zrazu jej tvár zmenila sa a dostala výraz zvláštny. Po kuchyni behal ňuchajúc žltý, tenký a veľmi lačný pes Samov.„Vrátil sa!“ zašeptala Milina a tvár jej zahorela citom. Vo chvíľke zaskvelo sa všetko jasotom a celý okršlek chveje sa a trasie blahom, i ona, ako čarovným prútom dotknutá. Lúče mesiaca zlatom zalievajú dvor, stromy a stavby dookola, a Anna, ktorá začínala jej byť odpornou, vyháňajúca papekom votrelca z kuchyne, prijala podobu krásnu ako víla. Milina chytá si čelo, utiera oči vo vytržení a šepce horúcimi perami:„Oh, milý, milý! Drahý, drahušký, najdrahší na tomto svete… nešiel nikam!“Za bránou ozvaly sa kroky. To nie je Kamila, to je on. Milina zachveje sa hrôzou. Čo ide teraz? Je ztratená; ak príde a bude dobrý, ona hodí sa mu k nohám.Dvere vrzly a strmé kroky na tehlách chodby ozvaly sa. Vysoká, tenká, pekná postava vystúpila zo tmy na svetlo. To Samo naozaj. Pri tvári svieti mu žeravý uhlík horiacej cigary a hlavu dvíha vysoko, vzdorovitým pohľadom pozrúc na stojacu tam Milinu.„Milan neprišiel?“ spýtal sa cez plece, keď bol zamrmľal poklonu netečne. Tvár mu je bledá a vyrážajúca hnev. Nepriateľským pohľadom dobre ju neprebodne. Tak veľkomožná slečna vidí sa svätou, tichou, anjelom ju volajú a dobrým duchom, a ona koketovala by s každým, len nech jej osobe holdujú. Nuž ale nech, on ju nechce i tak…“„Neprišiel Milan?“ spýtal sa ešte, keď nič neodpovedala.„Neprišiel,“ vetí konečne duseno ona, a vzdor z neho ako by sa lapal i jej. Hryzie si pery a dvíha pyšno bielu bradu i ona, ako do boja. Čo sa spytuje, keď vie, že príde ešte len o dva dni? Ale vie ona, že neprišiel pre Milana, ale aby ju urazil svojím chovaním, kto vie, prečo.Prešiel popri nej bez ďalšieho slova do kuchyne k Anne.„Kto bol ,šichníkom‘ dnes?“ spýtal sa jej veliteľsky, pretrhnúc jej spev, i tak raz už prerušený. Milan ho prosil, aby dozrel tiež na faru, tu je teda. „A kurátor bol tu, vyhnal na zajtra ľudí? Však tri izby sú ešte nie ovakované dobre, len dve napravo?“„Pozde im prichodia šichníci na um!“ vrkne Anča, vysmejúc ho. „Ak by sa na nich malo nechať, pekne by to tu šlo; ani tá ich ďatelina a tie roje, čo im utekajú do sveta. Už je všetko v poriadku. Šichníci vyhnatí i k murárom i k tesárom. Oj, mali sa na koho sveriť pán farár!“„Ticho!“ zavráti ju on, ale neurazený. On chlúbieval sa tým, že ho neinteresujú gazdovské veci, zemské a mamona, a svojou nedbalosťou že mu hynie hospodárstvo. I držal sa preto zvláštnym, že ho nezaujíma hruda. Posedel ešte na lavici, kým vybral si novú cigaru, rozkázal si dať zápalky Anne už modliacej sa ticho, hoci mal u seba, aby ju dráždil a rušil, i že vôbec rád dievčence okolo seba. A potiahnuc ako mak z cigary a pochutnávajúc si, šiel, prajúc s veľkým chladom Miline dobrú noc.„Oj, keď ťa čerti hockedy dotrepú!“ zašomrala Anna za ním, keď zatvoril dvere, a zatvára knihu, už nevediac sa modliť ďalej, i prejde k dverkám na chodbu pozrieť, či nejde ešte Kamila, aby pozamkýňala dvor a šla na pokoj.A slečna utiera si chvatom tajne slzy, ťažko vydychujúc, a šepce si:„I takto som ztratená!“*Matúšová je dnes celá na nohách hneď od rána. Dom Jablovského obkolesili ľudia sviatočne odetí — je dnes „bál“ — a páni v čiernom rúchu s kvetom na kabáte chodia bystro po dedine od jedného k druhému, tuho fajčiac od roztržitosti. Pán notár, ktorý seba pokladal za najučenejšieho, hneď na úsvite poslal chlapov do hory, kde mala byť zábava, aby spravili čistinu na tanec, uplietli lavice z haluzí a postavili búdky, okrášlené kvetami a zástavami. Hostia mali prísť i z okolia, ba i zo samého mesta čakali so troch, nech teda vidia, ako napreduje Matúšová a vlastenčí sa.„Kňažna“, v ružových šatách odetá, chodila od rodiny k rodine, naprávala, radila, kárala, kde bolo treba, lebo druhé slečny všetky potratily hlavy a nevedia naskrze, čo robiť. Od týždňa nerobily iné, iba si šaty hotovily, každá čo mala najkrajšie. Snívaly, aké budú kúzelné a ako sa im bude koriť všetko, ako rania srdcia mladým ľuďom, ako budú tancovať na smrť, a teraz, keď treba obliecť šaty a ísť, ani jednej nepáčia sa a zúfa každá.„Bože, Bože, ja radšej ani nepôjdem!“ lká Ira, plná nešťastia. „Budem ako žobráčka. Však sú to nie súce šaty, Kamila? Ale tetka Tilka nič nedbá o mňa. Oh, jaj!“„Pravda, mala ti dať hodvábne ušiť,“ ochladí jej myseľ. „Ešte je len žaba, a už chce vynikať. Každý sa len na teba bude dívať, nazdávaš sa!“Ira zamĺkla, ale napäté oči jej prezradzovaly, že je urazená, a vedela by bola hoci čo spraviť proti nej.Pavla stavia sa síce, že je pokojná — tej šaty šily ševkyne — lebo ozajstnú dámu také veci ani mak nevynesú z koľaje, ale keď sišla sa s Irou, prvé jej bolo — pravda, tajne — pozrieť ju od hlavy do päty, či je nie krajšia ako ona, a uspokojac sa, začala vyspevovať nedbalo „Za tri misky šalátu…“ Ale Milina je zo všetkých najrozrušenejšia. Chodí po dvore, nevediac si rady, a na líca vysadly jej červené škvrny, v očiach ostrý lesk. To je už popredku znivočená. Ide na zábavu ako do nešťastia a verí sa od rána naveky, že tam iba trpieť bude. Samo síce po odchode Michala zmenil sa, skrotol, stanúc sa jej tôňou, ale teraz cíti, že neobzrie sa o ňu. Tam bude i pekná Hermínka, ktorú mu jeho krstná mať ponúkla, a iných veľa. Od včera schudla zas od toho, nespala tri noci a nejedla azda i týždeň.Len Milana nedotklo sa vzrušenie tohto dňa. On je taký ako inokedy a vstal zavčasu k práci, ako hociktorý deň. Chodí, napráva, dozerá ako i včera a vše je pri murároch, vakujúcich zvonku múr, vše pri tesároch v izbách. Pozrel i na poli skosený ľadník, či mu nepobrali z neho v noci, ospovedal Jána Mrdku mladšieho, ktorý ochorel ťažko pred týždňom, a hodil pár čŕt i do kázne pohrebnej. Umrela na fílii gazdiná Chrapanová, slepá už od roka. Teraz sedí v ošúchaných hábach — na zovňajšok, odkedy staväjú, nedbal veľa — na dvore na prevalenom pni dubovom, kde murár — pamätný, že nepil, nehrešil, nevadil sa — cúdil piesok, a rozmýšľa nie o spevokole, ktorý má dnes osláviť dedinu a Sama i jeho, ale, pozerajúc dookola, myslí, čo dal spraviť a čo sa ešte má. Kostol i fara je ošarpaná a mlyn na fílii Kropačke ide sa zrútiť.„Hej, dvojctihodný!“ zavolala mu čerstvo ,kňažna‘ s ulice, ponáhľajúc sa odkiaľsi domov. „Vy ešte tak všedne? Do gály sa — pôjdeme!“„S mojím obliekaním veľa parády nebude!“ odpovie on, usmejúc sa. A že ho upamätali na obliekanie, pozrie na sestru, chodiacu v bielych šatách, okrášlených čipkami, po dvore dookola. Na krásnej tvári kňaza zjavil sa chlad. Od troch dní krášlila tie šaty, obliekala, sobliekala, a nepáčily sa jej nikdy. Iné nerobí, len sa strojí. Do týždňa oblečie i troje šiat, a v každých je nešťastná a ani v jedných nemá pokoja. Chodí ako v horúčke, ako by ani pri sebe nebola a pomaly ani jedávať nebude. Včera aspoň nejedla, ani dnes. Akou divnou sa stala a neprirodzenou, Matúšová ju celkom zmenila. Schudla neznesiteľne, na lícach červené škvrny, oči s prílišným leskom, že sa človek pozastaví na tom, domácnosť zanedbáva vše väčšmi. Čo to bude s ňou? Vzdychol dotknutý. Nemá dosť iných starosti, ešte i s ňou nová starosť. Keby už skoro mohol dostať tú, po ktorej túži!…„Ty v týchto šatách pôjdeš?“ spýtal sa jej, nepozrúc na ňu.„V týchto,“ odvetí ona a zapáli sa, ako by čosi zlého bola spravila, a zrak zmýli sa jej.,Bol by div, ak by ich neshodila ešte. Dnes troje sprobúvala!‘ myslí si on s odsúdením a dotkne sa chladným pohľadom jej líc, či nie sú nababrané niečím. Lebo chce sa páčiť, zbadal už, a krajšou byť, ako je. A komu k vôli? Samovi azda?!„Len sa rezko okolo tej malty!“ zavolal podráždený neveste Barkovie, ktorá skákala tam, žartovala naveky a nespravila nič. Vydala sa pred pár týždňami a nazdáva sa odtedy, že naveky musí sa smiať a skákať. I včera skočila do skla. „Budete tu i popoludní a prepasiete si bál!“Milina, opretá o jabloň neďaleko brata, čakala naň, že sa oblečie. A hľadiac na piesok, čo murár-nazarén cúdil, pozorovala ho tajne. Aký je krásny, nepoznať na ňom tridsať rokov, mladý, čelo hladké, a ju ako už zmenilo. Ale prečo je naveky taký vážny, a čo lopotí naveky, sháňa, pracuje, ako by život zabraňoval čo len chvíľku radosti a pokoja? Iný ako by žil v jeho stave, použil času i mladosti, na príklad ako Samo, a on nedopraje si chvíľky zábavy. Je vážny naveky a vše zrovna smutný. A či je pravda, čo klebetia panie o jeho snúbenici, že nechce ísť zaň? A taký človek, čo jeden deň viac spraví dobrého, ako iný do týždňa. Čo je hoden, ako všetci iní. A hľadiac na jeho čelo vážne a dumné, zdalo sa jej zasa, že je v jeho stave čosi tragického. I zmäkol jej pohľad v nekonečnom žiali, naň pozerajúc.Tu zbadal on jej pohľad a obrátil k nej tvár, ale ona odvrátila s chladom hlavu od neho a pohľad jej zaletel rýchlo preč ponad korunu agáta pri plote rastúceho. Brat ju už nechce a čím dial, tým je chladnejší k nej. So dňa na deň je málomluvnejší; minul už ten čas, ako vidno, kde vyznačoval ju nad druhé sestry. Teraz i keď vraví, akýsi chlad veje z jeho reči. Ako sa nahneval i včera, keď vrátil sa so Zástavy, že nebola doma. No nevie ostať osamote za pol dňa, bojí sa o samú seba, ale to povedať nemožno nikomu, ani jemu. Nech aspoň tento nevie o jej blúdení a hlúposti.Odvrátila sa ticho a pošla proti bráne, kde zastala. Milan nerád, keď odíde z domu sama; ale čo má tu robiť a čakať? Kým sa oblečie, ide pozrieť Kamilu a dozvie sa, či už skoro pohne sa sprievod do hory. Na mostíku, kde bolo treba sa skrútnuť s cesty do školy, zastala. Prišlo jej na um, ako klame seba a okrášľuje vec. Nejde k vôli Kamile, hoci i k tej priľnula láskou, ani k vôli ideniu do hory, čo ju i tak veľmi nezaujíma, ale Samovi. Nevidela ho ešte dnes, či neprišiel? Veď včera celý deň tu sedel u nich. I vracia sa nazpät; nejde predsa! Napokon treba sa vážne zopierať proti sebe, naozaj, a i na hrdosť svoju dať niečo. Veď by to bolo už akurát podľa tej: „Nechodil som za ňou…“ I kráča nazpät do brány, zkade prišla a do dvora. Brat nehýbe sa dosiaľ, vidí so zúfalosťou. Tak ako prečkať čas a zabiť nudu, ktorá ju obkľučuje? Keby aspoň z tých žiab prišla niektorá a pomohla. Soberie sa, že ich vyhľadá ona. No nešla ani ta, ale do cintorína, kde je zaujímavý hrob. Ztade k tetke Tereze, bývajúcej za druhými domami, skoro za záhumním, u ktorej každý najde útechu. O pol hodiny, keď vracala sa ozaj trochu upokojená — tetka Tereza vedela zaviesť do minulosti a tak prítomnosť pobledla — videla pred kostolom na zelenej pažiti shromaždené dievčence sedliacke. Červenajú, žltajú a belejú sa a horúce slnce opaľuje im namastené hlavy. Štebocú všetky veselo a smiech ich zneje oživenou dedinou. Milina sobrala sa k nim, že im poobzerá obleky vycifrované a strakaté.„Pôjdu i ony, slečna?“ spytujú sa jej dievčence úctivo a milo.„Pôjdem.“V tú chvíľu tresly školské dvere, že sa otriasol celý dom a kus vakovky odpadol zpod hrady na chodbu. Z nich vybehol Samo Jablovský, odetý v čiernych šatách sviatočných. V gombičkovej dierke má biely kvet, Pavlou pripätý, a na tvári vzrušenie. Vyšiel a, prižmúriac sivé oči, pozrel po shromaždených, ako by niekoho hľadal, a vidno, že sa ponáhľa. Medzi dievčatmi uzrel i Milinu bieloodetú a hneď vedel, že preto vyšla ta, aby jeho videla a sa mu ukázala. Vošiel pyšno nazad, ale o chvíľu bol už zasa tam. Pozrel dookola veliteľsky. Pri Miline bola už i Ira v žltkastých šatách a zpoza kostola čerstvo a šialene vybehla k nim Pavla, vystierajúc ramená zďaleka, ako by ich chcela naraz obe objať. Oči jej tajne zastavily sa na Miline, či je nie krajšia od nej, a Samo počul, že reční báseň: „Pyšný som na vás…“Úsmev samoľúby sadol mu na líca, no rýchle premohol sa, vystúpil predo dvere k ľudu.„Ďurko Hrachorec!“ ozve sa jeho hlas veliteľsky. „Ty si najšikovnejší, postav ľudí do radu po dvoch — už pôjdeme.“ Potom, kým sa tí so smiechom, krikom a strcaním naprávali, on spravil dva kroky, aby bol bližšie k slečnám. Pozrel na ne tajne, aké sú, prihovoril sa Ire, či pôjde tiež, na čo tá dobre nepukla od hnevu — či je ona desaťročná, že by mohla byť vôbec otázka, či pôjde?! Povedal čosi žartovného Pavle, a dal im pokoj. On dnes bude mať nové slečny, s týmito nebude sa veľa zapodievať. Potom ešte prižmúril sivé oči celkom, aby nezbadala Milina, že ju pozoruje, a vidiac jej zimnične lesknúce sa oči, schudnutú tvár i postavu, usmial sa spokojne. Ešte raz pozrel na ňu a skrútol sa naduto i nechal ich pod lipou bez slova.„Zdvorilý gavalier!“ povie Pavla, robiac posmešné posunky plecami i ústami.„Čo sa nazdávaš?“ osopí sa na ňu Ira. „K nám nemusí byť zdvorilý, my sme len bývalé žiačky.“„Prosím ťa, Milina je nie jeho bývalá žiačka, a opravdový kavalier je ku každej ženskej zdvorilý, ku každej!“„Eh, čo po ňom!“ pretrhne jej mudrovanie Milina. Ešte tu sa svadia, a to je akurát milo počúvať. No v duchu je popudená i ona. Zbadala jeho pohľad i úsmev a hryzie si pery. „Poďte radšej k nám; pozreme, či je ,pán otec‘ konečne v gále.“,Môžeš ísť, videla si ho, a buď šťastná!‘ myslí si s pohoršením. „Oh, bodaj, bodaj…“ i nevie, čo planého by naň povedala v svojej vzrušenosti. ,Bodaj si nebol šťastný nikdy!‘ domyslí a strhne sa, zľaknutá svojich vlastných slov.„Poďte, poďte!“ povie im chytro.„Ku Kamile?“„Ah, ešte čo! K nám; tam dočkáme odchod!“No tie obe maly čosi len s Kamilou, šly teda ta, a Milina sama spustila sa dolu vŕškom k fare. Ubito kráčala ulicou prašnatou — dávno nepršalo — a lenže sa nerozplakala.„Čo tak hlavu kloníte k zemi, slečna?“ zavolal jej ktosi za chrbtom. „Teraz, keď je každý vo vytržení od radosti!“Milina obzrela sa a videla Vážeckého ísť od Jablovských. Tam pomáhal Kamile ozdobovať sa; kvetov natrhali celé náručie v záhrade. Bol v čiernych šatách i on, v gombičkovej dierke červená verbina, Kamilou pripätá. Tvár jemnej, skoro priezračnej kožky mu je oživená a zdá sa pekným v sviatočných šatách i on. Veľké, trochu vyduté oči belasej farby uprel skúmavo na Milinu.„Čo vám je, slečna?“„Prečo?“ diví sa ona a na tvári ukáže sa jej nevoľa. Ktože vedel, že ho tu vidí? Bola by tvár spravila na bezstarostnú. Čože ju bude ešte i tento pokúšať?„Že prečo, prečo?“ vraví Vážecký a zajakne sa podľa svojho zvyku i potrhne sebou nervózne. „Veď sa to spytujem i ja, prečo ste taká zničená. Vidno na vás, čo sa ako pretvarujete, že trpíte.“„Ešte čo!“ vysmeje ho ona, ale líca zalejú sa jej červeňou.„Prosím, nesmejte sa. Vy ste chorá, vám niečo chybí.“„Bledá som veľmi?“„Oh, to nie. Vám vždy líca horia, i celá horíte vždy!“No veď to. Azda sa nafarbila červeným kvetom, aby, keď zbledne, nik nezbadal a nemohol jej vytýkať. Lebo vše bledne, vše červenie, cíti i sama. Horí opravdive, a kto horí, tomu je iste nie nejako dobre, že by pyšno dvíhal hlavu — myslí si s posmechom.„Že som schudnutá, nemusím byť chorá; je takých ľudí dosť!“ povie nahlas.„Áno, jesto. Ale výraz vašej tvári je, ktorý bije do očú a núti myslieť.“„To je dôkaz, že je nie všedná!“ žartuje ona, tajne však sa hnevajúc.„Ó, prosím; viem, že je nie všedná; nepotrebné je to na pamäť uvádzať. To je iné, celkom iné. Vy — slovom… mne je zle na vás hľadieť. Keby vedel, spomohol by vám…“„Hahaha!“ zasmiala sa mimovoľne obveselená Milina. „Nuž nehľaďte, keď vám je zle hľadieť…“„Prosím, prosím…“ rečie on urazený. „Ja chcem pomáhať…“„Tak pomôžte!“ smeje sa ona a kročí, vidiac, že brat chodí pekne oblečený pomedzi murárov. „Ešte ani teraz si nedá pokoja,“ myslí o ňom podráždená, akoby vyvŕšiac sa na ňom. „Naostatok sa ešte do malty oddá a zababre manžety!“„Slečna!“ zastavil ju Vážecký, zachytiac ju za rameno.„Čo je? Aha, brat vonku, pôjdeme už. Pusťte ma, alebo poďte k nám.“„Prvý tanec chcem prosiť od vás. Vy ste môj majster… Ale viem, že sa o mňa ani neobzrete, keď budú iní.“„Alebo vy o mňa, lebo i iné budú. No, dobre, dobre!“ chlácholí ho, keď oči vyvrátil k oblakom s veľkou výčitkou.„Ako možno tak vravieť?“ riekol jednak. „Od vás inakšia nepríde.“,Inakšia nepríde!‘ opätuje si Milina srdito, ,a predsa ma Samo nechce!‘Medzitým čas blížil sa k poludniu a pochod spevokolistov pohol sa z dediny. Hora ožila a ľudí nahrnulo sa veľa hneď ráno. Všetci ľudia z dediny, chlapi i ženy, deti a všetko, čo bolo zdravé, šlo sa dívať. Dve miesta boly vyčistené na tanec. Jedno pre ľud, druhé pre pánov. I hudba bola dvojaká. Jedna z mesta pre pánov, druhá dedinská národná. Spevokolisti prišli pod zástavami vo vyšívaných košeliach, potom páni a panie, odeté v ľahkých šatách, ako letačky, a napokon batožina a slúžky. Notárka, nízka pani, milého držania, bola v bielom; Zornická, pani z „dvora“, ktorá je ozdobou tohoto okolia a k tomu ešte i najelegantnejšia, bola v ružových šatách, s opravdivými čipkami. Prišla i tučná tetka Tilka — muž jej nechcel pre chorobu — v hodvábnych čiernych šatách a, nevládajúc, sadala na prvú lavičku, čo sa jej do cesty naďabila. Pozdejšie poprichodili hostia i z mesta na kočoch. Jedna veľmi krásna žena akéhosi dozorcu, Čecha s červenou bradou, vzbudila pozornosť krásnymi čiernymi hodvábnymi šatami, a od veľa šperkov, lesknúcich sa, bola impozantná, ako páva. Jedna zas, žena tiež dozorcu, ktorý mal neobyčajne nadrapené oči, vynikala nadmieru tenkou postavou a širokou frizúrou ako sito, od čoho hlava jej bola ako makovica na stonke. Je tu i hlavný slúžny s dvoma dcérami, Elizou a Šárou. Šára je staršia a má veľmi panské, pyšné držanie, ale jej nadmieru tučná tvár je celkom bez vzdušnosti. Druhá je milej počernej tvári. I mestský lekár doviedol svoju ženu, z vysokého rodu pošlú, o ktorej vraveli, že nosom orie oblaky, čo tak hrdo nosí hlavu.Pán notár, ktorý seba veľmi vážil a uctil, zostal na kraj hory, zkade prichodili hostia i všetko obecenstvo, a dirigoval, aby sa poriadok nenarušil a nič zlého sa nestalo. Je to pán veľkých očú a neobyčajne hrubých čŕt i postavy. Spomínali ho, že sa dal asekurovať proti nehode a od tých čias že je vždy okaličený. I teraz má poviazaný malý prst.V jednom hlúčku na boku obsadli starý hrubý peň učitelia skromne. S nimi je i Vilo v ošúchaných zelených šatách. Opustene drží ruky na kolenách a hľadí nepriateľsky po pánoch i dámach, mysliac si, že jeho každý zneváži, lebo je bez chleba a učenosti.,Čakajte!‘ myslel si o Ire a Pavle — Kamila hrdinsky zamiešala sa medzi hostí — ktoré ešte najväčšmi nenávidel. ,Keby sa mohol vypomstiť na vás nejako dnes. Nedal by za nič!‘ Pozdejšie, keď prišla ich krstná mať z Lebova, Lupkanka s krstnou Hermínkou, ktorú pre Sama chystala, prisadol k nej, hoci ju nerád, lebo mala veľký jazyk, ktorým každého ohovorila, kto jej do očú padol. A vedľa na zelenej drobnej pažiti stál Samo. Obkolesený svojimi spevokolisty, krásnymi chlapmi ako jedle, ktorí všetci držia v rukách partesy. Samo prižmuruje oči veľkolepe, šibnúc medzitým tajne pohľadom, koľko nových slečien; dvíhal impozantne ruku, aby zhladil čelo, a čakal na príhodnú chvíľu. I nedbal v tú chvíľu ani o pánov a panie, vôbec o nikoho, a zdal sa preto sám sebe zvláštnym. Keď hluk neutíchol, zavelil:„Ticho!“Okolo zatíchli v momente, ale ďalej i traja hudci pre ľud ťahali len svoje bičíky horlive a pred nimi nadhadzovaly sa dva páry, natrhávajúc sa oduševnene. Hrachorec Ďurko, ktorý mal štyri zuby na predku osadené a tak bol do poly pán, keď to videl, pometal kabanicu s pleca na plece a šiel ich tíšiť. I búchal a štopal do chrbta, koho začiahol.„No, no, Ďurko, nieže tak horlive!“ povie Vilo s úsmevom, ktorý tiež dostal jeden buchnát, a obrátil sa mu tvárou. Nechal bol klebetnú krstnú mať s peknou Hermínkou, ktorá jej tiež bola krstná, a prišiel sa podívať na ľud. I myslel pri tom, že ak by mu prišlo tancovať, bude s tými, a nie s pyšnými žabami dvoma, vôbec s nijakou takou.„Jaj, pán… pán —“ vrávorá Ďurko zahanbený a nevie, ako ho potitulovať, keď nemá úradu. „Či sú oni? Nech prepáčia… nazdal som sa, že je Lajoš Kováčov; aj to je taký vysoký…“ a berie sa rýchlo ďalej od neho.Jablovský, ktorý vážne čakal na utíšenie, oblizol si pery i na jeden i na druhý bok a chcelo sa mu smiať na buchnáte, čo dostal bratanec, ale nechcel pokaziť vznešenosť chvíle. I hodil okom na slečny dedinské tam pri osike, ktoré neviazane usmialy sa, a Pavluša zavolala ešte šibalsky:„No, pán Havran, vy už ta budete dnes!“„Ten je dnes akýsi pyšný!“ vraví Milina tam na kopčeku, kde opretá o bielu sneť osiky pozerala dolu po shromaždených a chválila, aký to krásny obraz.Vilo ani sa neobzrel, ani neodpovedal Pavle, staväjúc sa, že nepočuje; len si myslel: „I vy ste mi nula, ako ja vám!“ Čože sa mu prihovára, žaba jedna?!,Všetko veselé,‘ myslí si Milina, závistlivo pozerajúc po všetkých. „Kňažna“ v ružových šatách chodí pomedzi druhých a beseduje so všetkými, ba i doktorka hrdého rodu a nosa dala sa s ňou do reči. Na tvárach všetkých bezpech a spokojnosť veľká a všetci zdajú sa vravieť: „Ja som veľmi veľa! Ó, ja som nad všetkých…“ Dobrá vôľa zdobí tvár každému. Ako dobre cíti sa, aha, aký krásny je Milan! Napokon nastala tichosť a Samo Jablovský zavesloval rukou a rozprestrel bielu dlaň i zaplával ňou v povetrí pred spevokolistmi. I začal hymnu mocným hrubým hlasom, tú, „čo každého dobrého vlastenca donesie do nadšenia.“[1]Chlapi po štyroch začali za ním. Inteligencia, ktorá dosiaľ štebotala pod zelenými stromami, na pletených laviciach sediac a oddychujúc po ceste, a myslela, že len jesť a tancovať prišli sem, obrátila tváre zadivená a všetky oči zaletely k Jablovskému. Všetci začali počúvať pozorne. A čujúc mäkké a mocné zvuky chlapov, vždy oduševnenejšie hučiace tichou horou, začal sa im krátiť dych a oči zapaľovať. Všeobecné nadšenie strhlo všetkých pánov i sedliakov, ba ešte i ženy spevokolistov prestaly sa vyškierať do červených ručníkov a zvážnely, iba čo sa pár chlapcov pučilo do dlane na boku. Žena Čecha červeno-bradatého, skvostne odetá, na nej ligotaly sa šperky navešané, zbledla a zavrela oči pohnutím, dcéry slúžneho prestaly koketovať s tučným podslúžnym, ktorý im dvoril všade, kde sa sišli, a slávna Zornicová, odetá prosto, ale elegantne, držala milo vetvičku jemnými prstami, ktorú chcela si do vlasov zastrčiť, ale, čujúc zvuky spevu, pozabudla na ňu a drží ju v polceste ľúbezno len tak. Páni pri víne prestali piť a kyvkali hlavami na znak súhlasu a úľuby. Jeden malý, ale veľmi ohnivý vlastenec vyskočil, ako by tak lepšie počul, a volal v prostred spevu, nezdržiac sa:„Toto je veľkolepé! Kto to vymyslel? Čia myšlienka? Milan, ty? Krásne!“„Sláva! Sláva!“ zavznelo hromové volanie, keď skončili pieseň. Nastal šum a vrava. Všetci poskákali a idú ku kňazovi, ako predsedovi spolku. Milan, ktorý sedel pri stole s druhými, usmial sa a poslal ich k Samovi, že tomu patrí uznanie, nie jemu. Obrátili oči k Jablovskému, ale vidiac, že sa tam hotujú k novému spevu, zastali očakávajúc. Zasa zavznela druhá, krásna pieseň a hora zahučala opäť.„Toto je slávny pokrok! S tým sprostým ľudom toľko docieliť!“ začali páni sa shovárať, kým trval spev. „A i dosť dobre vyslovujú slová. To je rýdze vlastenectvo. Keby sme mali veľa takýchto vodcov ľudu, skoro by sme boli všetci jednakí, svoji!“„Živio!“ zavolal doktor Renner, čo mal pyšnú ženu, keď vyspievali jeden verš, aby spravil koniec spevu a mohlo sa piť pokojne. Bol to veselý a obľúbený človek u každého, i u ľudu. Liečil dobre, choval sa príjemne vždy, chudobným ešte i za lieky zaplatil, a pil veľmi rád. Mal panské vrtochy a najnovší jeho vic bol, že sa dal fotografovať s cigánskou rodinou, ktorá ho povolala za kmotra, majúc krstné na rukách.„Éljen! Éljen!“ ozývalo sa na to so všetkých strán, a i dámy zatlieskaly bieluškými rukami. Vychýrená Zornicová vstala pružno a šla pomedzi druhých k samému Jablovskému potriasť mu ruku. Za ňou, ako na komando, šly všetky.„Nech žije zaveľa!“ kričal Vážecký, stojac pri Vilovi, posmešne a surovo hľadiacom na všetko to, i kýva trom pod osiku, aby kričaly tiež. Čo sa tak uťahujú divne?Samo, zapálený radosťou až po uši a omámený svojou slávou, od ktorej zdalo sa mu v tú chvíľu, že je veľmi veľkým, usmieval sa, prijímajúc rúčky i blahoželanie dám, ale povedať nemohol ani slova. Bol úplne zmätený a von z koľaje. Klaňal sa teda len hlboko pred nimi a bozkal hodvábnu ruku Zornicovej i notárke a kto vie ešte komu, i motal a plietol sa v opojenosti a blahu. Páni pomohli mu konečne a vzali ho od dám k sebe k poháru.K trom pri osike prišla Kamila. Čierne oči horia jej hrdosťou. „Počuly ste, ako šlo?“ povie, bočný pohľad hodiac na tvár Miliny, aká je. „Veru to hockto nevyvedie, len môj Samo! Ako ho obkolesili, dobre ho na rukách nenosia. A tá krstná mať ako jastrí tými očami. Či by ho rada Hermíne chytiť! A tu je i slúžneho Eliza, i tá by ho rada do sieti… a Zornicová ako mu dvorí.“Tri slečny, počujúc jej chválospev, štoply jedna druhú a potom usmialy sa tajne. Čože, Kamile preveľká láska sesterská bude ešte diktovať? A ako sa jej za to Samo odplatí!„Pán Vilo!“ zakričí Pavla, aby smiech odohnala, alebo mala na čom sa smiať, „čo ste taký, ako by ste tri dediny boli podpálili? Tancovať nebudeme?“„Naozaj, aký je, hahaha, hahaha!“„Čo chcú so mnou?“ šomre si v duchu Vilo, nič neodpovedajúc. „Aký pán Vilo som ja? Aha, tanečníci neprišli, vzácny budem i ja. A ja, pravda, som šťastný, že konečne ma zbadá niekto.“ A, neobzrúc sa, šiel v svojich ošúchaných šatách rovno k najvýtečnejšej Zornicovej a uklonil sa pred ňou.„Milá, drahá, krásna pani Zornicová, smiem prosiť?“Hľa, tá necíti sa urazenou, že ju tak potituloval, ako dve žaby včera!„Vidíš, čo ten počína?“ šepcú si slečny pri osike.Vilo potom vykrútil Šáru slúžneho, i tú druhú, ktorú chceli za Sama vydať, a i Čechovu ženu, obťaženú šperkami.„Jaj, Milina,“ šepce Ira roztúžená, keď Kamilu odviedol od nich tanečník z mesta prišlý, menom Guzo Sokolský, „mne sa tak páči ten Vilo teraz. A tak ho mi je ľúto v tých ošúchaných šatách. Nemá nikoho!“„Prosím ťa,“ zastane sa hneď a hneď Pavla tuho posťahovaná, „on by sa mohol sám za chlebom obzrieť. Nemá nikoho… Veď je nie dieťa! Ktože má pečovať oň, ja či ty? A od Jablovského je dosť, že ho tu drží.“„Len aby ste sa nezačaly i tu dišputovať!“ rečie im Milina. „Pôjde na nedeľu na próbu na Lazovany, nebojte sa!“„Prosím, prečo by sme nedišputovaly i tu?“ bráni sa Pavla, nedajúc sa zavrátiť. „Či je toto nejaké sväté miesto. Mne ešte bál spevokolistov matúšových neimponuje, z koľaje ma nevynesie. Mne je to nič! Prosím, Milina…“„Nič som nepovedala!“ odpovie tá a odvráti oči. Je to na zunovanie s týmto dievčaťom. Čím múdrejšia chce byť, tým väčšie hlúposti tára. Komuže by bolo sväté toto miesto s tou elegantnou, hrdou spoločnosťou? Jej najmenej, ba zrovna jej je neznesiteľne; ale zato že by dohadovať sa tu bolo čosi duchaplné, nemôže pochopiť. No nebude sa s ňou hádať, má i so sebou dosť súženia. Oči a líca jej horia, ústa vyschýňajú ustavične. Bola už i tri razy s kamarátkami pri studničke občerstviť sa vodou, a nič jej je nie lepšie. Zimnične hľadí po shromaždených a pohľad jej vyráža závisť. Akí sú všetci veselí a pyšní! Smiech a vrava, koketovanie a afektovanosť dookola, a všetkým je príjemne a všetci sú si milí. Ešte i Vilo je oživený. Peknú dlhú hlavu myká v rozhovore s Vážeckým, na skalách sediac a fajčiac, a on, Samo, sedí omámený slávou svojou a svojou zvláštnosťou. Ach, i jej trochu pokoja, aspoň na hodinu nech si vydýchne! Spáli ju toto, ako oheň — vie. Keby tu bol aspoň Michal, hneď by bolo lepšie; alebo vína, vína keby jej dali.Doktor, ktorý mal panské chúťky, ale liečil dobre, v tú chvíľu doviedol zo spevokolistov chlapa pred svoju pyšnú ženu a riekol:„Kušeľ chce s tebou tancovať!“„Prosím ponížene, ja som nie Kušeľ!“ ozve sa spevokolista, akosi rozpačite pozerajúc na voňavú paniu, ktorú mal vykrútiť.„A čo?“„Metúch, prosím ponížene.“Doktor hodil zľahka rukou.„To je jedno. Teda Metúch chce tancovať.“Potom doviedol tanečníka-spevokolistu i ľúbej Zornicovej, i šperkami ozdobenej žene Čecha, — no tá nešla, i tetke Tilke jedného.„Zblaznili ste sa vy, doktor?“ pohoršila sa tá, už šesťdesiatročná. „Ja som váhala Iru doviesť sem, a tancovať s nimi jej ani nedovolím!“„Ej, tetka Tilka!“ ohlási sa Kamila s výčitkou. „Neviem, ako môžete tak rozprávať. Tu je celá inteligencia okolia. Nik nepohrdol pozvaním spevokolistov…“„To je jedno, moja, spevokolisti sú predsa len sedliaci.“„Áno, tetka Tilka,“ prišla k nim bystro i notárka obratnej nízkej postavy a čiernych vlasov ako havran. „My sme prišli na ich majáles a ani tancovať s nimi nepohrdneme,“ i pozrie rýchle na doktora a tvár jej prezradzuje, že ani ona neopovrhne tanečníkom, najmä keď i Zornicová neopovrhla. Doktor doviedol i jej.Medzitým Vážeckému prišlo na um, že prosil Milinu o prvý tanec. Dopil pohár vína, čo dosiaľ pilo sa na slávu Sama i celej Matúšovej, a šiel k osike. Nôtiac za hudbou a kývajúc i hlavou podľa taktu, pozrel na ňu veselo, a pozrúc, prizrel sa jej skúmavo. Potom zľakol sa jej výrazu tvári, unaveného a dotýraného, i vzal Pavlu so sebou rýchle. O chvíľu prišiel ta Vilo, aby vzal niektorú — nepriateľské úmysly boly ho nechaly; zľakol sa i on Miliny a pojal Iru.Milina, sama ostavšia, žasla a nevedela, čo si už sama počať a v ktorú stranu odísť. Zahanbená, že ona sama ostala bez tanečníka, pozrela dookola, ku komu sa má pripojiť. A nenajdúc nikoho medzi shromaždenými, čo by jej lahodil duchu, šla k studničke, tam ostanúc dlhú chvíľku. Pozerajúc do vody, v ktorej odrážala sa jej chudá tvár so škvrnavými červenými lícami, vadila sa so sebou, že konečne, keď je taká špatná, nie div, že ju nik nepojal do tanca. Zunujúc to, šla sa dívať na tanec ľudu, a zoškliviac si i ten, šla medzi panie na pletené lavice, prisadnúc k tetke Tilke. Panie, ktoré tancovaly so sedliakmi, práve opustily svojich tanečníkov, že bolo „dosť toho“, a ovievajúc si oživené tváre, rozprávaly veselo, každá čo zkúsila cez ten tanec. A páni veľmi elegantne prišli im gratulovať a vinšovať na zdravie.„Bolo zvláštne,“ odpovedala im Zornicová, ktorá trochu i šušľala, čo však pristalo jej výtečne, „lenže nežiadam si z neho viac!“Na boku, medzi hlúčkom skromných učiteľov, sedel novoprišlý mladý človek a veľmi inteligentný, Lajo Sokol. Práve iba čo prišiel a ustatý sadol, hneď na kraji, nejdúc hlbšie do spoločnosti a složiac klobúk, stiera si spotené čelo i vlasy. Oči jeho, ktorými so záujmom prezerá spoločnosť, sú neobyčajne pekné a posunky dokonca panské, samá nedbalosť a aristokracia. Milina sišla sa s ním dva razy, uznávala jeho výtečnosť, ale zdalo sa jej, že mu je ona neobyčajne protivná. Samo sedel pri svojom kňazovi — kto vie, prečo ta sadol, a nie k hrdému Zornicovi, ktorý bol bohatý, mal poľa veľa a ktorému dvoril, kdekoľvek stretol sa s ním — a netancoval. Slečny, ktoré prišly dosiaľ, nezdaly sa mu dosť interesantnými, a pil. Slúžnovských zas bál sa, že sa mu niektorá zavesí na krk a tam ostane na večnosť.O chvíľku usniesly sa dámy, že by sa malo pojesť, a počaly behať každá k svojej batožine a oduševnene vykladaly z košov, na spoločný stôl, každá čo doniesla. Skoro pokryly ho jedlami, vínom, a panstvo posadalo zaň na pletené lavice. Niektorí zas sadli po stranách na skaly alebo na pažiť, a začalo sa jedenie. Pán notár, ktorý bol veľmi múdry človek a mal i oči také a rád imponoval každému, vstal hneď a povedal veľmi duchaplný toast za vlasť a kráľa. Nastrkal do toho veľa latinských slov i všetko, čo vedel cudzieho, zamotal sa a nevedel ďalej. Doktor, ktorý liečil dobre, pomohol i tomuto, zaéljenoval hlučne a druhí za ním. Potom toastoval slúžny za kňaza a učiteľa, ich príkladné vlastenectvo vyzdvihnúc, a štrnganiu nebolo konca-kraja. Zatým pán Zornica pripil paniam matúšovským, od čoho Samo ostal červený (totiž on chcel o tom vravieť), a konečne všetky toasty vyznely jedine Samovi, sediacemu vždy len pri Milanovi. A chválospevu bolo toľko, ako by bol celú krajinu vydobyl. Samo konečne začal sa hanbiť a zmýlený nevedel, ako sa chovať ďalej. I sobral sa červený od blaha i vína, aby sa osvobodil, k svojim chlapcom, napomínať ich, aby sa veľmi neopili, lebo že ešte zaspievajú.Pred večerom, už keď sa temer poberali domov, prišli noví hostia zo súsednej dediny, ktorých čakal Samo. Medzi nimi bola totiž krásna slečna čiernych našušorených vlasov a očú ako trnky okrúhlych, dve sestry Šveca, učiteľa z Hagarova, i sestry Milinine, Elena a Anička. Ako videl dve posledné, u Sama nastal obrat. On zrazu dostal takú dobrú vôľu, ako by chcel všetek svet rozhodiť, a chytiac Hermínku, ktorú ponúkala mu spoločná krstná mať — z prišlých teraz nechcel hneď pojať, aby sa necítily veľmi vyznačenými a nenamyslely si priveľa — a hodil sa do divého tanca.„Oh, oh!“ lká v duchu Milina, vidiac to a zbadajúc, že on všetky vykrúca radom. „Ty vrah!“ A vidiac ešte, ako rozohnil sa a oko jeho horí, robiac ho krásnym, zatrepotalo jej srdce zúfalo.„Nechce ma; vidím už teraz zreteľne!“ myslí si, v rukách tanečníka pohybujúc sa ako stroj, nevediac, že tancuje. „Nedbá o mňa, nepozrie na mňa!“„Mňa to zabije!“ lká, vidiac, že pochytil zasa druhú, jej najmladšiu sestru Aničku, krásnu a pôvabnú neobyčajne. „Ja to neznesiem, mňa to spáli, ako plameň… Jaj, aspoň nehľadieť naň!“„S kým ste prišli?“ spýtala sa tanečníka, siliac sa k pokoju, ale myslí si: „Ja umriem dnes!“„Ja?… I s vami!“ odpovie ten a zasmeje sa. Milina pozrela naľakaná hore na jeho tvár, a líca zapálily sa jej. To bol Vilov smiech, a ona nazdala sa, že tancuje s Lajom, ktorému bola odporná.„Ale vás vykrútim!“ riekol on potom, a dlhou peknou hlavou mykne sebavedome. Je inakší od tých, čo majú cenu v ich očiach a za ktorými túžia. I pritiahol ju k sebe, hotujúc sa naozaj k dokonalému vykrúteniu. „Postrčili vás!“ vyhovoril sa, keď ona splašeno pozrela na neho. „Aby ste mi reku nevyleteli. A čo vám je? Ste taká zunovaná. Hore hlavu, veselo a hrdo! Vy ste inakšia, ako všetky tieto… Hľa, ešte i ja bez domu a chleba teším sa!“„Hohohó!“ vykríkne v tej chvíli Jablovský, opojený od náruživého tanca, a vedie belasošatú Hermínku so sebou. „Sto fliaš sódy sem, smädní sme!“ I obíde ešte zďaleka biely zjav Miliny, usilujúc sa ani nepozrieť na ňu. No jeho tajné pohľady, vše hodené po nej, prezradzujú, že ju má na ume a pozoruje, či tancuje a s kým, i či koketuje s inými jemu na priek. A vidiac ju bez vôle a skoro chorú, úsmev uspokojenia oblieta mu tvár.A na druhý deň predpoludním, keď Milina, tajne slzy stierajúc, varila obed bratovi — jej nebolo treba — prišiel on ta do kuchyne k nej. Bledý od prebdelej noci a pitia, ale tvár prezradzuje mu, že ho čosi tlačí, i chcel by sa toho osvobodiť. Poklonil sa jej zdvorile a vážny sadol na lavicu bez slova. Fajčiac cigaru, dychtive hľadel na ňu, skúmave, a sebavedomosť i pýcha jeho je u čerta.Miline, keď ho videla, srdce zachvelo sa a zabúchalo hlasne. Pozrela naň zpod mihalníc žhavo a vzrušená. Čo prišiel? Nemá čo hľadať tu viac. I premeria ho potupným zrakom. Aha, prišiel ju smieriť, lebo ztratiť ju mu je jednak nepríjemné. Darmo prišiel! Ona neobzrie sa viac, nezmäkne, to je jej pevné predsavzatie — nepovie ani slova!…Samo Jablovský videl jej pohľad potupný, a strpel bez slova. Usmial sa chladno. Nebojí sa jej, lebo zvíťazí nad ňou i tak. Dosť ráz sa už takto merali. Mlčal i on a hľadel zpod privretých mihalníc na jej premenenú tvár, ako by chcel porovnávať, aká je takto.„Kde je Milan?“ spýtal sa, čakajúc, či odpovie ozaj.„Čo ja viem?“ na to ona, ale nie hneď. A počujúc zvuk jeho slova, zrazu prudká bolesť zmučila jej srdce. Zlostne stiahla rajničku s ohňa a div sa do plaču nepustí. Čo prišiel, čo chce tu, čo ju búri zas?!Samo Jablovský ani tvárou nehol. Žmúriac sivé veľké oči, hľadel, ako zapaľujú sa jej líca vzrušením a oči jej horia nenávisťou. A hľadiac dlhšie, popudilo ho. Aha, ako sa hnevá veľkomožná slečna, že včera nebol jej tieňom! Musí on tak všetko konať, ako by sa jej páčilo?!„Ó, keby ho mohla zabiť!“ myslí ona dusivo, vidiac, že sedí len tam ďalej.„Milan je v záhrade!“ rečie mu, aby odišiel.On sa usmial a tváril, že nerozumie.„Ráčili ste jazýčkom pohnúť niečo?“ spýtal sa on žartom, ale tvár vyráža mu zlomyseľnosť. Privrel oči celkom, aby nevidela, ako hľadí na ňu nahnevaný. Čo sa búri? I tak sa nenaprotiví. Ani jedna dosiaľ, ktorú mal v moci, nezvíťazila nad ním.Jeho slov zas ona nerozumela, a on opätoval po druhý raz o draní jazýčka. Musela sa zasmiať, hoci nechcela, no v druhej chvíľke už ochladla jej tvár, aby videl, že i po tom žarte je tak, ako pred ním.„Aha, vraj holubica,“ myslí si na to on, popudený, „a koľko v nej pýchy a vzdoru, nemyslel bys’! Napokon!…“ vstal a vyšiel bez ďalšieho slova z kuchyne. Poobzeral nové izbice, voňajúce čerstvou farbou a vakovkou, dosky ohobľované na podlahe, nové kachle tmavého črepu s veľkou dôkladnosťou a hvízdal srdito elegické melodie. Potom odišiel domov, ale o chvíľu prišiel zas, no už jej dal pokoj. Sadol na dvor na brvno, stiahnuc klobúk na oči, a sedel tam do večera, ani sa nehnúc. Darmo ho volali Milan dnu a Kamila domov. Slnce opekalo mu bledú tvár a ruky, ale on nevšímal si toho, ani nevravel nič nikomu, ani nezasmial sa na nijakom vtipe, čo padol na dvore, hlučnom od ľudí, hmýriacich sa pri robote, a i Milanovi, prisadnuvšiemu si k nemu, odpovedal, len keď sa ho pýtal. Zdá sa mu Milina najinakšou, najmä keď ju má ztratiť; ale keď vidí iné, zbadá, že je ona predsa nie tá, ktorú má si vziať. A tak prečo tu sedí teraz? Je to ničomnosť, vie sám, ale sedí len, sedí a nehýbe sa.I zdá sa ako ponížený a odohnatý, pokorený do prachu.Po večeri Milan prečítal od snúbenice list, kde mu oznamuje, kedy by mohla byť ich svadba, ak je fara hotová. Požartoval na veľké potešenie s nervóznou Ančou, pozvúc ju veľkomožnou, lebo vydáva rozkazy na dvore ľudu tam pracujúcemu, a riekol sestre žartovným tónom:„No, slečna, nemala by si vôle ísť ku Kamile?“„Ku Kamile?!“ zľakla sa Milina a chudá tvár zmenila sa jej. Umienila si bola už naozaj, že nepôjde do toho domu, a čo by ju i desať Ír prišlo pokúšať; ale či má vôľu bratovu hubiť a pohrdnúť jeho volaním?!„No, slečna?“ spytuje sa on i po druhý raz a, zapaľujúc si cigaretu, čaká.„Hneď, hneď!“ na to ona a líca jej už horia. Rýchle soberie pozostatky večere a zamkne komoru. Potom hodí veľkú empírku na zem miesto na lavicu — slúžka so šomraním musela ju zodvihnúť, i tak nahnevaná, že slečna ide preč — a už berie sa chvatom s ním.„Zato si ja môžem v slove stáť!“ myslí o tom.U Jablovských našli i Vážeckého; Kamila sedela s ním v druhej izbe. Boli, ako sa zdalo, výtečnej vôle, lebo Kamila, zazrúc ich otvorenými dvermi, skríkla samopašným tónom:„Vitajte, svätý otče! Servus, Milinčička!“Samo prechodil sa v prednej izbe sám a fajčil z dlhej fajky, ktorá sa tak nepáčila Ire. Zdal sa byť do veľkých dúm zabratým. Pozrel na Milinu dlhým pohľadom, vážnym a do seba zavretý. I nebolo badať, či sa raduje, či ju vysmeje, že prišla. Milina, hodivšia ostrým krátkym pohľadom po ňom, darmo hľadala víťazný svit na jeho čele. Dosť ráz sedel na dvore ponížený, keď ju urazil, bol surový, smutný, nervózny a kto vie aký ešte, lebo sa menil všakovak, ale pri všetkom tom sebavedomie dralo sa z neho vždy. Teraz toho nebadať pri ňom; ba ani farárovi neusiluje sa dokázať, že nie je menej ako on. Čo je to? I Milan, ako sa zdalo, zbadal jeho premenenie a pozrel pár ráz skúmavo na neho. Potom usmial sa nežne, no nedal znať na sebe, že je s tým spokojný a páči sa mu tak. Sadol k stolu, pobesedoval s ním o Vilovi, ktorý dnes šiel na noc na Lazovany, požartoval s Vážeckým a tajne sa poradil Kamily, aký dar mal by kúpiť neveste svojej; teraz na nedeľu má deň narodenia.„No, domov!“ zdvihne sa potom, rieknuc sestre.„Či už?“ zadivila sa Kamila, a súc dobrej vôle, prosila, aby aspoň Milina ostala ešte, že ju potom odprevadí domov.„Ak má vôľu…“ pohol on plecom, skúmave pozrúc na Milinu, ktorá bledla i červenala sa, nevediac, čo robiť. Milan odišiel sám.„Však ste už večerali?“ spýtala sa Kamila, ktorá nerada, keď sa Milanovi nedeje všetko po vôli. „Tu, Milinka, sadni.“,Preto nemusím zrušiť, čo som si umienila!‘ myslí, sadajúc a odpovedajúc Milina.„Hoho, prosím, prosím!“ pribehol Vážecký veľmi rýchle odo dverí, kde bol odprevadiť kňaza. „To je moje miesto, ja som tam sedel!“„Grobian!“ nadá mu Kamila žartom. Milina presadla so smiechom do kúta na diván.„Ja vás neorabujem oň za svet!“ uisťuje Vážeckého. „A čo robíte? Židov ste produkovali viedenských?“„Ó, nie, píšeme tajným písmom!“„Netárajte!“ zahriakne ho Kamila žartom, ale panovite. „To je nie tajné písmo. O tom môže každý vedieť. Tu, Milinka, prečítaj; my sme sa od samej samopaše písomne shovárali. Vieš, Milinka, že Vilko šiel do Lazovian?…“ Milina vzala papier v predobrej vôli, ktorá sa jej zrazu dostavila, a čítala nasledujúce otázky Kamiline a odpovede Vážeckého:„Čo je Vážeckému?“„Zaľúbený je!“„Do koho?“„Do čiernych očú!“„Do čích?“„Do Kamiliných!“„Hahaha, toto je interesantné vyznanie lásky!“ vykríkne Milina, veselo podávajúc karotku nazpät a oči blyštia sa jej teplotou. Tak dobre jej je. Cíti nekonečnú rovnováhu duševnú a vie, že nič už nemôže ju z nej vyrušiť. Zdvihne bezpečný svoj zrak na Vážeckého, aby videla, keď je taký zaľúbený, ako mu to pristane, i aby zasamopašila s ním. A tu zrazu zmizne úsmev s jej líc nečakane. Ide Jablovský, už vyprevadil kňaza svojho až ku dverkám na ulicu. Tvár mu je teraz vážna a pery zavreté pevne. Hľadí už odo dverí na ňu a ide sadnúť na stolec k nej rovno.,Naostatok, čo si si i sadol sem, ja sa nepoddám!‘ myslí Milina, nič nie zľaknutá.„Aká krásna ste v týchto šatách vyšívaných!“ začne on zrovna a bez úsmevu i vpije sa prenikavým zrakom na jej líca červené, nedbajúc o druhých… „Aká krásna!“Milina pozrela naň a zmýlila sa. Čože už zasa má na ume? On pochlebuje každej ženskej, ale nikdy nie vážne. Opatrný a rafinovaný, vždy hľadí, aby, čo povie, bolo braté za žart a on nebol lapený ani od jednej.„Ešte čo!“ rečie, vysmejúc ho. „Veď sú to staré šaty, majú i desať rokov. V tých nemôže už pekný byť nik.“,Ešte ani Hermínka?‘ chce zažartovať, taká je bezpečná, ale sa spamätá a nepovie.„Taká, ako anjelik!“ pokračuje on, nedbajúc na jej reči. „Anjelik, ako vám Michal vravieva. Keby mohol, všetky obrazy kostolné dal by na vás namaľovať. Žlté vlasy v strukoch padajú vám na vysoké čielko…“„Aha, ako sa tí shovárajú!“ zavolá Vážecký, dopočujúc, a rečie s nádychom trucu: „Keď ty tak, to i ja!… Vaše oči sú ako hviezdy, slečna Kamila, a nebezpečné ako oheň. Ústka —“„Nonono, len sa nezajakávajte tak, prosím!“ schladí ho Kamila flegmaticky.„Dobre!“ zavolá Jablovský a oči zahoria mu v bledej tvári od akejsi myšlienky. „Dvorme o závod!“ A kým Vážecký chystá sa, ruky vysukuje žartom, ako k zápasu s Kamilou, nadávajúcou mu do bláznov a smejúcou sa na ňom, on chvatom obrátil sa k Miline.„Vy ste nie ako iné — inakšia, inakšia. Len tam je dobre, kde ste vy; bez vás je tma a noc, bez vás nieto života. Najkrajšia, najmilšia, najľúbeznejšia!…“,A nie Ľuduna Ovická?‘ chce sa spýtať Milina, aby ho vysmiala, diviac sa mu. Ale v hrdle zaviazly jej žarty nečakano. Jeho oči horia vášnivo a tvár zdá sa mu krásnou od vnútorného vzrušenia. Rýchle odvrátila hlavu od neho, aby ho nevidela.„Oh, aká dobrá ste!“ lká on, neodvracajúc horiaceho zraku od nej a bližšie sa nahnúc. „Šetríte ma; nehľadíte, aby nezničil ma celkom plameň vašich očú!“Milina užasla a pozrela naň zmenená. Blázni sa, či čo mu je? A vidiac jeho bledú tvár, pokornú i teraz, a sivé široko roztvorené oči, utrpením sa lesknúce, dychtivo upreté na sebe, zachvela sa slasťou. Azda ju miluje predsa, a všetky reči Kamiline o Metlišti sú daromné?! Oči zaskvely sa jej nadšením a srdce zabúchalo rozkošou. Milina zdesila sa toho, pripomenúc si v tú chvíľu svoj sľub a, zaševeliac sa rýchle, obzerá sa, v ktorú stranu utiecť. Ale v tej chvíli Samo Jablovský, zbadajúc jej úmysly, pohybom ako tiger schvátil ju a pritiahol k sebe náruživo.„Ja, či i tak možno?“ skríkne Vážecký urazený a vyskočí. Jemné líca podbehly mu červenosťou pohoršenia a on trucovite obráti sa ku Kamile: „Tak teda i ja!“„Preč!“ zastavia ho pyšné slova Kamiline. „Milina, daj zaucho Samovi!“ zavolala podráždená a jej vždy bledé líca zahoria purpurom. „Daj mu zaucho!“ opätuje veliteľsky. Ale tá ako omámená chytá dych, vyskočiac, a chveje sa dosiaľ blahom, úžasom, nevediac sa zotaviť nijako. A to vidiac i Samo, zblednuvší citom, zastal pri nej a, skloniac hlavu, nadložil tvár svoju k úderu, ako Kamila rozkazovala.Ona odstúpila s hrôzou: Božechráň!Ale o chvíľu, keď šla domov a večerný chlad sobral jej s líc horúčosť, a omámenie i slasť zmizly, zacítila ošklivosť proti sebe i napľula na zem.*Fara dohotovila sa, shon zatíchol a Milan dostal tvár vyjasnenú. Teraz už len presťahovať sa do nej celkom a pripraviť dom na prijatie mladej ženy. V jeden deň oznámil Milan sestre, že ide pre náradie do mesta na železničnú stanicu, ak chce, aby šla navštíviť dotiaľ domov — cesta totiž do mesta viedla cez ich rodnú dedinu — kým on tam pokoná si veci a vráti sa. Milina privolila hneď. Doma obveselí a ukojí sa jej duch naveky, ale teraz cítila nemalý strach. Totiž z domu písali i tri razy, ako sú nespokojní s ňou. Pravda, vie dobre, že nerobí tak, ako by mala, a ide ako pred súd, no ide. Ale kým príde pred koč, čo ich mal odviezť, odbehla k Ire na chvíľočku. Tá totiž večer pribehla bola k nej celkom rozrušená, že má jej akési tajomstvo oznámiť; ale že bol doma i Milan, nerozpovedala nič, odišla, ani do izby nevojdúc. Milina vybehla teda na ulicu a rýchle chcela zabočiť naľavo, kde bývala tetka Tilka, keď videla Iru chodiť pred kostolom. Krok Irin je nervózny a trhaný. Ranné slnce osvetľuje jej mladistvé krásne líca a lesklými robí tmavé husté jej kadere. Milina pribehla k nej, zastanúc a pozrúc po nej s podivením.„Milina, už dobre neumriem od netrpelivosti!“ prijala ju Ira, strmo vraviac, podľa zvyku svojho. „Čo si neprišla už skôr. Hodina, ako tu behám. Či ti nepovedala Anča, tá hlúpa sliepka, že ťa tu čakám? Lebo kňazovi na oči nechcem ísť, keď som sa zasa smiala v kostole. Ale uver, že tomu všetkému bola len Pavla príčina… Tá opica Anča!“„To je naozaj opica!“ pohoršuje sa i Milina na Anču. „Nerada je, keď odídem z domu, preto nepovedala nič.“„Jaj, Milina, čo ti ja poviem! Keby si vedela! Ale ty nevieš nič.“„Čože, čo?“ spýta sa Milina netrpelive. „Vrav rýchle, lebo nemôžem tu byť zaveľa. Ideme do Hagarova.“„Idete? A kedy prídete nazpät? Nebuď dlho. Joj, Milina, čo ja viem!“„Nuž veď povedz, povedz, pre pána!“„Jedine, ak sa zaveríš, že nepovieš nikomu.“„Ale komu by povedala? Smiešno!“ zlostí sa Milina. „Či som niekedy prezradila niečo?“„Ale toto je už vážna vec naozaj. Dotiaľ nepoviem!“„No zas!“ hnevá sa Milina a líca jej vzbĺknu, i zaverí sa, že nepovie teda.„Milina,“ začne Ira už uspokojeno, a veľké oči skvejú sa jej neobyčajne, „čo ja viem, čo ja viem…“ i vzdychne a nepovie zasa nič.,Na neznesenie, ako ma mučí!‘ myslí si Milina.„Vieš, Milinka, Samo písal rekomandovaný list Margite na Metlište, ako sa vrátil ztade.“,Veď to už viem!‘ myslí si Milina roztržite, no nepovie nič, bojac sa ju nahnevať. Ak nebude potom vravieť nič!„A dostal včera odpoveď od nej…“ Tu vzdychne a pritisne kučerovlasú hlávku k Miline, náruživo šeptajúc: „Milina, ja som ho otvorila!“„Čo?“ skríkne Milina a zastane ako stĺp.„Jaj, Bože, ja som ho i prečítala. Ale uver, že len tebe k vôli, Milina. Chcela som zvedieť, čo je pravda, aby si vedela i ty a odvrátila sa konečne od neho. Ujko Peter šiel k tetke Tereze, i Pavluša, a mňa nechali rozdať listy, Bože!“„A nebolo badať na ňom, že si sa ho týkala? A čo písala?… Môj Bože, veď je to veľký priestupok, Ira!“ lká i Milina vzrušená.„Pre teba som spravila, uver, že by si raz už uverila, že je nehoden lásky tvojej!“Milina zapálila sa až po uši hanbou, že jej to vraví pätnásťročná Ira.,Ale čo pletie do sveta?‘ myslí vzrušená.„I ty si zaľúbená doň!“ povie s výčitkou.„To je iné. U mňa je to detskosť; mne to vyšumí, kým naozaj sa rozviniem. U mňa je to len, že mi bol učiteľom: od toho trvá to obdivovanie. Ojej! Zato sa mne páčia i druhí. Na príklad Vilo je krajší sto ráz od neho, i Vážecký, no a ešte Milo Ľahký, s ktorým som sa na majálesi poznala… Ale ty ho opravdove miluješ, Bože!“„No, najlepšie bude, lamentuj i ty nado mnou!“ odpovie Milina popudená. „Chudá som ako trieska, vyschnutá ako tŕň, tenká ako prút. V lícach jamy, oči neprirodzeného lesku, aspoň ochoriem, ak neumriem na suchoty za ním, je isté!“I zasmeje sa posmešne, pričom jej slzy vystreknú do očú. Toto je nijaká opravdová láska, to je len trest za Miška Maliarika. Či by opravdová láska tak zabíjala? Oj, či nemôže vystáť toto dievča!Ira zachichotala sa pochabe.„Vieš, Milinka, ako ti vravieva teta Tilka?… Tenká ako švíbalka! A že i ona taká bola za mladi, veľmi sa jej páčiš. Hahaha, teta Tilka, čo je ako súdoček, a ty!…“„Pre Boha, povedz, čo ešte máš!“ pretrhne ju Milina rozrušená. „Hľa, Anča ide už pre koč, treba ísť…“„Naozaj?“ zľakne sa Ira a vraví rýchlo: „Ale nepovedz nikomu, ani Kamile. Lebo ty tej povieš všetko. Nad tebou má takú moc, že jej otvoríš celé srdce. A keby ti kázala umrieť, i to spravíš. Šťastie, že je teraz nie doma.“,No, tak, o Samovi by jej niečo povedala!‘ zlostí sa Milina, ale len mlčí.„Písalo to dievča, že niečo nesympatizuje s ním. Zaiste sa o tom spytoval; a že by mu veľa všakového bola rozpovedala, keď tam bol, ale že keď jeho milý brat Michal vždy bol s nimi, a to tak sa nedá, ako medzi štyrmi očami. A, pováž, tri pravopisné chyby som našla v tom liste!“„Tú si vezme!“ šepce Milina s ťažkým dychom.„Pravdaže tú, a s nami sa iba hrá ten vlk. Ale keby tá len nešla zaň. Lebo som počula, kto vie, či je pravda, že tam chytajú nejakého kaplána, a len tak pôjde za Sama, ak sa im to nepodarí. Múdra žaba je to! Ale počkaj, veď on ešte bude banovať za tebou. Ešte mu prídeš do umu kedysi!“,Ale čo trepe dve na tri!‘ myslí zúrivo Milina urazená.„Ideš?“ spýtala sa Ira, keď Milina vytiahla si ruku od nej. „Pá teda. Pozdrav Aničku a Elenu. A ten cudzí pán je ešte tam?… Nepovedz nikomu!…“Milina spustila sa vŕškom, ale, spraviac pár krokov, videla, že na chodbe Jablovských, kade mala prejsť, stojí ktosi. To je Michal, ten ideálny. Včera prišiel s bratom, že budú poľovať na jarabice. Požal pole ľud, jesto ich dosť.„Poď so mnou!“ skrútla sa k Ire, ktorá dívala sa za ňou zpod lipky.„Nie, kňaz sa hnevá!“„Nechcem sama ísť popri tom dome,“ vraví Milina. „Ak ma rada máš…“Ira pobrala sa k nej.„Ale len po váš mostík.“Obe sobraly sa dolu. Keď prišly pred bránu domu, Michal Jablovský stál už tam vo dverciach. Čakal ich, klaňajúc sa zdvorile, a volal dnu na chvíľku.„Nie, nepôjdem teraz!“ odpovie Milina, pozrúc na neho zpod ukonaných viečok. „Nie je doma Kamila!“„A my sme ničoho nie hodni? Aspoň na chodbu. Doneste svetla do tmy, slnce do domu.“A primrel zrakom ostro na jej tvári, ako by ju skúmal. Milina pozrela na dvor fary, potom hore, či nejde koč, a spravila krok proti dverkám.„Nejdime!“ šepne jej Ira, zadržiavajúc ju.„Len na chvíľočku, na chodbu!“ šepla ona, ťahajúc ju so sebou.Michal sa odstúpil, aby mohly vojsť, a hľadel utkvelo na Milinu. Na perách, keď schytil pekný hustý fúz, zjavil sa zlý úsmev…„Čo robíte sami?“ spýtala sa ona, keď bola prešla očami po dvore, a že Kamila nie je v dome, zdal sa jej len teraz mládeneckým a tajomným akýmsi. Jednak nemala vstúpiť sem; hádam ju odsúdi a vysmeje i Michal. I pozrela, aby mu videla na tvári, či tak bude; ale v tej chvíli stiahla obočie s nevoľou. Čo ju tak obzerá tklivo, ako by ju chcel zjesť! Len by ešte i tento nezačal horekovať nad ňou, lebo oči mu divne svietia, a spytovať sa, čo jej chybí! Naostatok nazlostí sa a skríkne všetkým: „Mriem za Samom, a dajte mi pokoj!“ I utrie si srdito dopotené čelo dlaňou.„Chorá?“ spýtal sa on akurát.Miline prudko rozplamenily sa líca. Radšej už iba odíde preč a skryje sa niekde i neukáže sa viac ľuďom na oči. Čo i prišla sem, sa to i patrí! I sberá sa, lapiac Iru k sebe, preč. Ani u Michala viac už nijakého obľahčenia, ani jeho prítomnosť už nedá nijakého pokoja. No v tej chvíľke, keď chcela odísť, buchly dvere na izbe a po pitvore zadupkaly rezké kroky. Do dverí vyšiel Samo, pyšný, a veselý. Uvidiac ich na chodbe, hneď zabočil k nim a oči ligocú sa mu, je ihravej, dobrej vôle.„Tu ráčite byť? A, vitajte, vitajte v našom mládeneckom príbytku!“ zavolal samopašne.A roztvoriac ramená, rýchle zavrel do nich obe, prvej, ako by bol kto na to pomyslel, a dajúc Ire prešuchnúť sa, dychtive objal Milinu.„Bláznite sa?!“ skríkla ona, tisnúc ho od seba a volá o pomoc najašená. No Michal, vidiac, čo robí brat, odvrátil sa a vyšiel do dveriec, a Ira naľakaná utekala druhou stranou preč. Milina, konečne osvobodená, oči dúpkom oprela naň, ako by chcela vyčítať silou-mocou, stoj čo stoj konečne najtajnejšie myšlienky jeho. A primrúc očami dychtive na jeho tvár, premenenú a bledú, v ktorej bolo badať chvenie, ako po prežitej slasti, zazdalo sa jej, že na dne srdca ľpí mu oplanstvo. Odvrátila sa rozrušená a bez slova vyšla von. A ako vystúpila na ulicu, zacítila, ako by dostala bola úder po tvári. Postála, hryzúc si pery zúfale, a nevie, či vrátiť sa k nemu v tej veľkej nenávisti, čo jej srdce trhá. No nejde; vie dobre, že vidiac ho, nevie zlého slova povedať. I berie sa domov, ale, nevidiac dobre pre slzy, ktoré zalialy ju v prudkej žalosti nad tým, stúpila pomimo do jarku, zarasteného kvietím poľným. Niekto zachytil ju zdvorile v tej chvíli, keď mala spadnúť, a ona, náhle obzrúc sa, videla Michala.Odišiel bol, keď brat, chlúba rodiny, vyšiel k slečnám, a teraz, vidiac Milinin chybný krok, zachoval ju od spadnutia. Ako však zdvihla oči na neho náhle a videl jej ich naplnené slzami, odchytil ruky s nej vo chvíli, ako od ohňa. Potiahol fúzy a okolo úst zjavil sa mu planý cit.„Len takto nevidieť vašej tváričky,“ rečie; „len to nie, radšej smrť svoju! Radšej… radšej sa zastrelím…“Milina chcela sa zasmiať na ňom, no smiech zamrel jej na ústach. Omrzle odstúpila od neho, odchodiac. I Michal mohol by netárať hlúposti. Mýli sa, ak sa nazdáva, že ju taký žart poteší a všetku žalosť vezme čert. Čo sa deje s ňou, už ide na život a smrť. A darmo si kto myslí, že je toto niečo také, na čom sa možno zabaviť a požartovať, hoci ona hynie. On je ani nie ideálny naozaj, horká jeho ideálnosť! Egoista, ktorý preto sa nežení, lebo by mal starosti a deliť na poly musel by svoj dôchodok, ktorý môže si takto sám prehajdákať.Prijdúc k fare, ozval sa jej hlas svedomia a ona zastala, obzrúc sa. Či sa bude na druhom vŕšiť, že Samo zachodí s ňou špatne a ona nemôže ho zavrátiť? I pozrie za Michalom, či je ešte tam. Tam stojí a hľadí za ňou čiernymi očami, ktorých hĺbku a tajnosť vystihnúť nemožno nikomu. Nevedieť, či je urazený. Spravila krok nazpät k nemu, a on, vidiac to, prišiel zdvorile bližšie.,Nehnevaj sa,‘ mysli si medzitým ona, idúc k nemu. ,Ale ty nevieš, čo ja znášam. Ty vôbec nechápeš toho, lebo si človek inakší, ideálny. Tebe takýto kríž je nie daný (neoklamal si Miška Maliarika), a tak ti je dobre i žartovať.‘„Tak celkom podľahnúť dať netreba svojmu srdiečku,“ povie on, keď zastala pred neho, pretrhnúc jej myšlienky elegické.Ona prekvapená pozrela na neho, líca zapálily sa jej hanbou a dych zatajuje sa jej, nedajúc jej k slovu. Tak už i tento vie o tom?!Milina, horiac v tvári, pozrela s výčitkou naň, aby ho zastavila. A tu videla, že jeho stisnuté pery pod krásnym čiernym fúzom sa chvejú a tvár mu je zmenená celkom. Zabudnúc hneď, o čom vravel, mimovoľne pristúpila o krok a oči široko roztvorila naň, ako by čosi hádala. Čo je to, čo tak osinel? Michal nie je ten a taký, ako sa ukazuje, a dotkýňa sa ho toto príliš? Zachvela sa zarazením, ale nespúšťa s neho očú zvedavých a udivených.Jeho tvár zmäkla, vidiac jej nastráchané oči, a usmial sa. Vidí jej po tvári myšlienky a stemnie mu čelo, ako by sa hneval sám na seba. Riekol chlácholivo:„Prosím, veď je nič, je nič!“„Svätý pán otec čaká,“ riekol jej ešte už žartom, kynúc k bráne fary, kde stál Milan odetý v kepeni, čakajúc ju netrpelivo. Potom uklonil sa jej nežno a odvrátil sa, ako by viac nedovolil pozrieť si do tvári, i odišiel tichým krokom. I Milina skrútla sa k bratovi, a čelo jej je plné nových myšlienok.O hodinu Milina bola už, bratom dovedená — on šiel ďalej do mesta — doma, na Hagarove. Michal zmizol jej z pamäti a tu zaujal ju len strach pred domácimi a ich výčitkami, lebo sú nespokojní s ňou. Dopoludnie prešlo pokojne; ale po obede, keď odišiel cudzí pán za robotou svojou — bol vyslaný totiž role Hagarova oceniť, a že nebolo v malej dedinke inde hospody, býval u Adamčíkov — a keď ona už ubezpečená dobre a voľne začala sa cítiť, riekla jej mať nečakane:„Ach, dievča, veď si ty zasa chudšia!“„To len po ceste sa taká zdám,“ povie Milina rýchlo, vyhovoriac sa.„Hahaha!“ zasmeje sa jej najmladšia sestra Anička, deva neobyčajne pôvabných pohybov a chôdze. „Veď si neprišla z Ameriky. Ani hodinu ste nešli!“Na čelo Miline sadol oblak. No nepovie nič, radšej prejde na inšie, aby zahovorila.„Zaveľa bude ešte tu ten Sýkora?“ spýta sa o cudzom pánovi, čo zeme triedil.„Ešte za jedno dva týždne,“ odpovedala jej po malej prestávke Anička, usmievajúc sa potuteľne i trochu ironicky, čo však výtečne pristalo jej tvári mladistvej a krásnej. Pozrúc na Milinu, začala zas:„A kedyže už bude svadba?“„Veď vám povedal Milan, že o tri týždne.“„Veď nie tá, ale tvoja. Vari ťa vezme Samo?“„Mňa?!“ zvolala Milina a dobre nespadne od ľaku i divu. Čo chce Anica a načo pletie také hlúposti ešte i pred rodičmi, ba i pred Lackom Harkáčom. — Je to snúbenec Aničkin, skromný a tichý mladý človek, naveky sa držiaci jej sukne. — Ale Anička vidí to, chce len dobíjať na ňu a privolať búrku, ktorú jej iste hotovili.„Čo by si ten mňa vzal!“„Tak čože mu dvere neukážeš?“ vraví neskrotená Anička. „Ty nemáš nijakej hrdosti!“„Ja dvere ukázať v Milanovom dome? Smiešno! On k nemu chodí!“„A keď Milan nie je doma a on predsa príde — vravela Anča tvoja — tože už komu k vôli?“„Veru,“ zastarie sa i otec, ktorý čítal noviny a nerád sa staral do hádok vôbec, „mne sa nijako nepáči tvoje chovanie…“Milina už zamĺkla, iba čo pozrela so stiahnutým obočím na sviežu postavu Aničkinu s tajeným hnevom. Mohla, keď chcela, oddať sa do nej tamvon, v záhrade, kde boly pri Elene, štepiacej ruže, ale nie tu, pred Lackom. Chce, ako vidno, aby sa jej to lepšie dotklo. A to jej ani na um nepríde, že robí jej urážku. Vyšíva čosi pestrého, akoby nič, a hľa, pustila sa do spevu, ako vtáča. Miline zaleskly na oči závisťou. Koľkým veselím, sviežosťou, mladosťou a spokojnosťou prekypuje celý jej zjav!„Veru povedali tatuško i mamička, že ťa nenechajú ďalej v Matúšovej,“ začala zas, ako prestala spievať.,Tak nepovedala si ešte všetko?‘ myslí si Milina, obdivujúc ju tajne a so žiaľom.„Milan o tri týždne sa ožení, a za ten krátky čas bude i sám.“„A prečo ma nenecháte?“ diví sa ona a myslí si: ,A keď nenecháte ma tam, tu mi bude lepšie? Nenecháte, vezmete zpät, vravíte už pol roka, a tam som!‘„Prečo?“ zastarie sa už i mať, pletúc punčošku vnučke. „Preto, že tam zkazu vezmeš. Taká si, iba kosť. A keby to bolo aspoň pre koho!“„Divné!“ prerečie ona a pozrie na Lacka, ticho stojaceho pri Aničke, ktorý teraz hrozne jej zavadzal, ináče mu bola naklonená. „Nemôžem byť azda taká, ako keď som bola osemnásťročná. Ani ty taká nebudeš vždy, ako si teraz, nenazdaj sa!“ dokončí chvatom k Aničke.„Ó, nie sú roky tvoje príčina!“ ohlási sa mať urazená, „ale Jablovský a tvoje šialenstvo. Povedal Milan, že neješ, ani nespíš…“,Keby len nejesť a nespať,‘ myslí si Milina, ,ale ja pijem víno a plačem bez prestania.‘ No víno už neosoží, to musí nechať; len horšie po ňom.„Prstom by ju postrčil, vietor by ju zrútil, keď by sa do nej zaprel,“ vraví opäť Anička, pokúšajúc. „Jaj, taká si zostarená, ako by si aspoň štyridsať rokov mala. A keby to aspoň bolo pre koho, ale taký bludár, čo i za desiatimi chodí,“ ba ešte Milina popudená.„Ako ty!“ vpadne jej do reči Milina.Aničkine líca zapálily sa a oči zaletely k Lackovi, ktorý i tak bol veľmi žiarlivý. To nemala povedať Milina!,Veď by ti ja dala, keby sme boly samé!‘ myslí ešte Milina popudená.„Každý sa ti len diví,“ ohlási sa o chvíľu Anička opäť na veľké podivenie Miliny — ona nazdala sa, že jej zamkla ústa už úplne. „Otilka Šarinská povedala, že ťa nijako nemôže pochopiť, lebo že nesympatickejšej figúry nevidela ešte, ako on. Aký rozdiel vraj Milan a on! Videla ich spolu raz. Milan bol jednoduchý, vľúdny, a tento sa nadúval, ako kto vie čo by bol. A Božena, tá sa len hnevá, že čo je na ňom takého; k tomu že ti je, po proste povedané, ani nie roveň.“Nik neodpovedal nič. Isté, že sú tej mienky, čo Anička; ale ani Milina nevraví. Má síce i sto odpovedí, ale ani jednej nepoužije. Je strašne rozrušená. Oči a hrdlo jej je plné plaču, ak povie čo, slovo prezradí to hneď. To je jednak nie pekne, takto do staršej sa nanosiť; ani to, že ju nik nezastane. A že jej je nie roveň? A Lacko je roveň jej, a ide zaň Anička! To len oni nič dobrého nenajdú na ňom. Nech by len inak stály veci, ako by o ňom súdili! Alebo keby počuli chvály jeho rodiny, i druhých tam na majálesi, hľa!„To jej je všetko za Miška Maliarika!“ ozve sa otec. „To pokuta.“Milina sa strhla, ako by ju čosi udrelo, čujúc už veľa ráz počutú vinu. Srdce jej vzbĺklo nenávisťou jedine proti tomu za všetko.,Čo som vykonala tomu Mišovi?‘ myslí srdito. ,Keby sa bol zavraždil aspoň!‘„A počuješ,“ vraví opäť otec, složiac zrazu noviny, a tvár mu je prísna, mračná, „aby si na Samuela nešla na Mrenkovo, ak budú vydržiavať mena; jedine ak i Milan pôjde!“„Prečo, tatuško? Veď sú Ovickovci ľudia veľmi dobrí. Vlani bol tam i kňaz Lovecký s rodinou.“„Nepáčia sa mne nijako tie vaše zábavy,“ pokračuje otec, nedbajúc na jej slová. Mať len pozerá na schudnutú tvár dcéry, či jej ten príkaz neurobí priveľkú bolesť. „Staršieho nieto medzi vami, čo by vás hamoval, a vaše zábavy sú bláznivé, a nesolídne. Nič…!“ odmieta, keď ona zas chcela predniesť čosi. „Ja nechcem, aby si šla ta, ak Milan nepôjde. Ty vôbec nemala si bez Milana nikde chodiť!“Zamĺkli všetci a Milina dala čelo do dlane usúžené. Jej je konečne jedno!„Vari že nepôjde!“ ohlási sa Anička nečakane a so smiechom. „Ó, to jej darmo zabraňujete. Stavím sa, že pôjde!“Milina prudko sňala ruku s čela a pozrela na Aničku dupkom.„Ak neposlúchne, tak teraz ostane hneď tu…“ povie otec.Milina stála pobúrená. Pozrela ostro na Aničku, ako by ju chcela prebodnúť, a ide do druhej izby. Tam je jasno a plno kvetov i vône. Ale Milina neobzerá sa, stojí na prostred a čaká Aničku, o ktorej vie, že príde za ňou. Naozaj, o chvíľu zavznely kroky ľahké za dvermi a v nich zjavila sa čakaná, krásna ako ranná zora, samý pôvab, a so smiechom hneď odo dverí pozerá na Milinu. Tá všetko to kúzlo zbadala hneď na prvý pohľad. Oddala sa do nej v momente:„Povedz mi, čo chceš so mnou, čo sa starieš a čo teba do všetkého toho?!“ I hľadí na ňu vzbúrená, no príde jej pri tom na um, aká bezstarostná, bystrá a veselá je Anička, a ona koľkým súžením napadnutá.„Chcem,“ odpovie tá, usmejúc sa len milo a ľahostajne, „aby si sa nebláznila za Samom, lebo sa človek musí hanbiť za teba. On ťa nechce, a ty sa blázniš. Ty nemáš nič hrdosti, nič sebavedomia. Zachodí s tebou, ako mu vrtoch donesie, a ty nič nedbáš, ľúbiš ho ďalej. Iné dievča by sa ani neobzrelo oň, keby ho poznalo tak, ako ho ty poznáš. Či má jednu vážnu myšlienku? Zabávať sa, behať za kratochvíľami a dvoriť každej ženskej. To je hlavný cieľ jeho žitia! Ešte i tu Adele Krikovie hlavu múti. Verše jej píše a ruky bozkáva. Že sa mu nehnusí, lebo tá neumýva sa len raz do týždňa a vždy je zatrepaná, hahaha! A on i na tú hodil oko, bludár, už je celkom preč…“„On sa len zabáva s dievčenci, viac nič. Keď tie hneď ztratia hlavy, on zato nemôže…“ ,Aha, ako táto prísne rozpráva!‘ pomyslí si potom.„Veď to, že sa len zabáva. Čestný človek sa so srdcom dievčaťa, ani so srdcom zababranej Adely nezabáva. I s tebou sa len zabáva. Nevezme ťa, nenazdaj sa… Nuž ale je to len tvoje šťastie, že ťa nechce naozaj. No hrať sa so sebou by si si predsa nemala dovoliť. Mala by si mať toľko hrdosti i rozumu — už si staršia… Jaj, a aká si! Strach je na teba pozrieť. Nie div, že Otilka i Božena sú v strachu o teba, že dostaneš suchoty!“„No, no zas čo vraví!“ diví sa Milina ešte väčšmi ranená a pohoršená. „Že som staršia!“ pokračuje, vždy väčšmi sa popudzujúc. „Nuž teda ja som vina, a nie on. Lebo keď ja dovolím so sebou zahrávať sa, čo by sa nezahral niekto! Ja som staršia, ja nemám hrdosti, ani rozumu, podľa teba, ani ničoho.“„Zato, že ty dovolíš, že si staršia, že nemáš rozumu, ako vravíš, že si zaľúbená, on nemá práva zachodiť s tebou nečestne, ani nikto. Že by i druhých dosť tak spravilo, lebo jesto ľudí bez svedomia dosť…? Povedz však, ktorý charakterný človek by to urobil? Azda Milan?… Ale Samo, ten bludár…“,No tá mňa dokonale vyučuje!‘ myslí si Milina srdito. ,Káže, ako nejaká zkúsená… A čo mu toľko nadáva do tých bludárov? A čo ju už i toľko sužujú! Či ona chce, aby tak bolo? Nik nemá s ňou útrpnosti. Hľa, dopovedala, čo chcela, a ide, nôtiac si tým krásnym hlasom, pred zrkadlo naprávať si napálené vlasy. Rozvíja sa ako ruža; ah, krajšie ako ruža, a v očiach zvláštny svit. Krása, samá krása celá, a ona aká je už! Z predizby bolo počuť viac krokov a veselé hlasy. Anička s pôvabnosťou svojou obrátila sa k dverám, kto ide, ale Milina zľaknutá ponáhľa sa do ostatnej izbice. Neostane tu, lebo vie iste, že nie ona by sa páčila tým, ktorí prídu. K tomu túži byť osamote a pozrieť sa v zrkadle. Otiliin a Boženin strach ostal jej v pamäti. Zatvorí za sebou dvere a chytro ide pred zrkadlo, pozrúc chvatom doň, a v tom momente zjavil sa jej na tvári výraz ľaku. Naozaj, aká je zmenená! S tvári ako by bol sobral všetky vnady. Líca vpadnuté, len kosť pod očami trčí jej a čelo samá úzkosť a bolesť. Oči vpadnuté a lesklé príliš, ako u chorého človeka. Odvrátila sa a len že sa nepustí zasa do plaču. Aká bola len pred dvoma rokmi, alebo vtedy, keď rojčil za ňou Maliarik! Skoro taká pekná, ako najstaršia sestra Božena. S akou rozkošou a nadšením behávala po izbách a zastavovala sa so spevom pred každým zrkadlom. Život bol samé svetlo a jasot. A teraz hrob celý!,A to všetko pre Miška Maliarika!‘ príde jej na um a ide oprieť sa do okna v dumách, zachvátivších ju. Čo vlastne spravila tomu človeku? Prižmúriac oči, predstavila si jedno leto, prežité u rodiny, kde chodil i on. A premysliac si všetko, vidí, že vlastne nevykonala tak veľa zlého. On, nízky, počerný mladík, neobyčajne peknej tvári, zaľúbil sa; pravda, stála o to, aby sa zaľúbil. Potom zľakla sa, súc veľmi mladou, keď on vážne ju chcel, a odvrátila sa. To jej celá vina — nič viac. S tým sa skončilo. Jemu našly tetky ženu z rodiny, je šťastný a spokojný — počula. Nezúfal, nezavraždil sa, ani neumrel od žiaľu, a ona toľko trpí teraz. To je veľa, to je nespravedlivé. Keby sa bol zničil…,A čo robiť teraz?‘ trudí sa ďalej. Tu ostať, tu ho zabudne? To nie, vie iste. Keby ju poslali niekam ďaleko, do cudzieho kraja, medzi cudzí ľud a obyčaje nové, kde by ani slova nepočula o ňom. Ale ostane. Milan ju azda tu nechá, veď ju i tak už nechce.Medzitým už i slnce zapadlo.,Naozaj,‘ myslí úplne rozžialená, ,najlepší bol by hrob!‘Bola už tma, keď opustila izbicu a vyšla k druhým do veľkej prostrednej, kde boli shromaždení. Lampa už horela a celá rodina s cudzím pánom a pár mladých ľudí i slečien obsadli stôl. Živá vrava ozývala sa izbou a smiech, v ňom vynikal okúzľujúci hlas Aničkin. Mladí všetci, slečny i páni, boli ozdobení poľným kvietím; práve prišli s prechádzky, z hory, preto i ich živosť bola taká veľká. Milina nešla, hoci ju zvali. Anička celý chvoj nezábudky mala vo vlasoch, a slečny Švecovské i Adela, čo sa nerada umývala, ešte i po sukni dolu maly z vrbice halúzky napripínané tŕnikmi. A Elena, ktorá bola vážna a skromná, mala halúzku spustenú dolu po nežnom pleci.,Ako je týmto dobre!‘ pomyslí si Milina vo chvíli, keď vstúpila do izby k nim, ,a ja koľko sa mučím!‘ A podívajúc sa na Aničku, štebotajúcu s mladými ľuďmi, ktorí vyvaľovali oči na ňu, myslí si ešte: ,Ani mak ju nepokojí to, čo mi navravela, ani do umu jej nepríde, že ja môžem sa i hnevať. Pravda, keď nám je život samé slnce, nás cudzie biedy nedotknú sa,‘ dudre nahnevaná a ide sa zvítať s cudzími i Sýkorom. ,A ako krásne sa rozvíja!‘,Oni kto vie aké milé chvíle trávili v hore, zabávali sa, a ja som plakala celé popoludnie!‘ pohoršuje sa znova, nevediac sa spriateliť a hnevajúc sa vôbec na všetkých. Aby nebola blízo svetla, lebo na tvári iste poznať jej stopy sĺz, šla obzerať k oknu šabľu syna Sýkorovho tam položenú. K nej prišiel Lacko Harkáč, tichý, sympatický mladý človek, ktorého nervóznym robil najmä škrek Ševca a žiarlivým každé slovo Aničke povedané.Milina vytiahla šabľu z pošvy a obzerala na všetky strany, mysliac, že naposledy i toto železo, ak by chcela, mohlo by spraviť koniec všetkému.„Je ostrá?“ spýtala sa Harkáča.„Ráčte probovať!“ zavolal Švec, miesto neho odpovedajúc, a zasmial sa. Ten smial sa vždy, a jeho smiech znel: khi! khi! pričom ukazoval ako ruža ďasná červené. Bol ako vrtielka, krútiac sa dookola, a vôbec chcel byť všade a vravieť všade. Jeho kamarát Chrapeň, ktorý prišiel k nemu na prázdniny, bol nízkej postavy a nos mal dohora vyhrnutý, pristúpil celkom blízko k Miline — on tak robil a myslel si, že je to milé každej, súdiac o sebe veľmi prajne — podíval sa jej do očú rozmarne a riekol tiež ten žart:„Áno, oprobujte, milosťslečna?“„Ale ako?“ diví sa ona, trochu odstúpiac. „Iba ak vám hlavu podrežem!“,Ako si to počína, aha!‘ myslí si popudená, keď iní zasmiali sa na jej spurnej odpovedi. ,Ani ako mak skromnosti nemá!‘„Prosím,“ zavolal od stola cudzí pán, Sýkora, kde sedel s domácou paňou i pánom, „cti môjho syna sa netýkať!“„Haha!“ zasmiali sa dookola, mimovoľne pozrúc na syna pri stole sediaceho, ktorý s otcom bol tu na dedine. Hlavu červenovlasú a s dlhým nosom naklonenú držiac nad tanierom, jedol ovocie — len on nebol podperený kvietím — a nedbal o iné. Adela Kriková, čo sa nerada umývala, ináče dievča poriadne, šla Aničke pošepnúť:„Viete, čo je jeho synova česť? Žalúdok!“„To je už pravda!“ prisvedčí Anička, smejúc sa, „jie od rána do večera.“ I pripína a napráva kvety po sebe, aby čím väčšmi zvýšila svoju krásu, čo zbadala Milina hneď — a dosť je pekná.„Keď sme šli do poľa, zjedol za pol taniera medu, mlieka vypil štyri poháre, a už sa zas napcháva,“ - vraví Adela, vysmievajúc sa. „A vy, slečna Milinka, čo nešli ste s nami? Boli sme na laze: bolo tam krásne a príjemne.“„Bola tam voda s potokom!“ zavolal priateľ Šveca Chrapeň, ktorý rád vtipkoval a vôbec bol veľmi duchaplný.„A slávik s horou!“ nadpriada vtip Švec, smejúc sa „khi! khi!“ a ukázal ďasná červené ako ruža.„Prosím, sláviky už nespievajú!“ zavráti ho Anička. „Nie je jar!“„Pravdaže nespievajú! Veď vy i viete niečo!“ nanosily sa doň všetky veselo, okrem Eleny. Tá, veľmi pečlivá, už niekde po dome chodila dozerajúc.„Čo nemlčíte radšej, keď sa nerozumiete do ničoho? Sláviky len na jar spievajú.“„Že už nespievajú, ale zato v hore môžu byť!“ bráni sa on smelo.„Tak je, pravda je!“ prisviedčaly mu a samopašne prosily potom za odpustenie.„Bol teda slávik s horou, kvet s lúkou, nezábudky s potokom i vodou.“„A ešte čo?“ spytuje sa Milina, tajne sa hnevajúc. Akí sú oživení, oči horia im všetkým a líca červenejú. Sú pekní všetci, ešte i pehavý švec, a samý kvet. I izba je plná kvetov, čo doniesli, a vône, a ona mučila sa do večera sama!„Bola ešte voda s nôžkami slečien!“ ohlási sa Sýkora, ktorý rád mládež vôbec, ale najmä ženské. „Raz slečny zmizly od nás, i našli sme ich po dlhom hľadaní chodiť v potoku po vode. To bolo najkrajšie zo všetkého, uisťujem!… K tomu slečna Mica chytala malé žabky a slečna Adela sa i umyla. I to bolo krásne!“… povedal, významne mihnúc na Aničku, na čo usmiala sa tá i všetci. Potom vstal, idúc k Miline. „Len vy ste chybeli… Ale to železo vám predsa vezmem z ruky. Nebezpečne šermujete ním, ublížili by ste sebe alebo iným,“ a položiac šabľu na skriňu, doviedol ju k stolu a posadil. „I tak vás málo máme medzi sebou. A Elenka kde?“ spamätajúc sa, obzrel sa po izbe. „To je už pravda, že tá nedopraje si oddychu a zábavy. Už je okolo domu. Božské dievča!“Milina sadla trochu zahanbená. Naozaj, bola sa rozčulila. Totiž prišla Adela k nej ukázať, ako sa šermuje, a jej prišlo na um pozrieť ruky, ktoré bozkáva Samo. Dobre, že ju odvolal, lebo tu bude sedieť medzi staršími a hľadieť len na druhých; i tak nepristane viac k nim, keď je ako štyridsaťročná. To pripomenúc si, rýchlo položila dlaň na čelo, ako by ju urážalo blízke svetlo visiacej lampy, aby zaclonila tvár a nebolo ju tak vidno. Tak hľadí ukonaná na druhých a Aničku, ktorá je najkrajšia.„Ale ostanete už tu, však?“ spýtal sa jej Sýkora, prerušiac ju a pohladiac rukou jej líce. „Ostaňte.“„Ostanem,“ odpovie, odtisnúc mu ruku a pozrúc pri tom naň. Nie je starý ani toto, a pekný neobyčajne. K tomu má tú dobrú vlastnosť, ako počula, že veľmi zbožňuje ženy. Ba či i tomuto zdá sa takou ostarenou, ako Aničke?„Ostanem, aspoň sa zotavím trochu. Strašná som!“ povie a pozrie naň, či nepoteší ju, ako Michal, ktorý hovorieva: „Ako strašne, ste ako anjel!“ Ale tento nepovie nič, hoc pozrel dlhšie, ale zastarel sa do mládeže, ktorá pri okne dohadovala sa opäť čosi so Ševcom. Miesto toho pozorovala ju mať, a ako odclonila dlaň a svetlo lampy padlo na ňu, myslela si:,Ako sú jej tie líca vpadnuté a na nich červené škvrny, ako u chorých…‘ a pozoruje, či i nepokašľáva. Nevesta Otilka a Božena ju naľakaly nedávno: ,Strašné, strašné, aká je!‘ desí sa a odvráti oči od nej. Ani dívať nebude sa na ňu, bojí sa.„Khi, khi!“ smeje sa hlučne medzitým Švec pri okne, opretý za chrbtom sestry Mice, rozprávajúc o agentovi, ktorý bol pred týždňom pozrieť sbité pole, „bol taký zbabelý, že strach. Naveky sa len to spytoval, či tu veľa zlodejov jesto. Veru veľa, reku, khi, khi! každý druhý človek je zlodej, khi!“„No veď ste vy s tým i robili!“ ohlási sa Anička a rad bielych drobných zúbkov, ako perly, zaskvie sa jej v ústach.Sýkora, veľký zbožňovateľ žien, nezdržal sa, aby nevyvolal, vidiac ich:„Krajších perál niet!“„Tu, keď išiel spať do poslednej izby, spýtal sa, či sú mreže na oknách, a potom ich i poobzeral dokonale.“Dookola zasmiali sa okrem Miliny. Tá len hľadí na nich a čelo jej je samý mrak. Už ani tento dom, ani prítomnosť svojich ju neuspokojí, hľa!„Čo ste povedali pred chvíľkou, holubica?“ spýtal sa jej Sýkora, lebo videl jej po očiach, že chce odpoveď a dobrú. „Že špatne vyzeráte? To už nie!“„Khi, khi! Veru!“ rozpráva opäť Švec chvastave, čo Harkáča veľmi urážalo. On nerád mal presmelených ľudí, i začal sa pohrdlive usmievať. „Potom nemal smelosti ani odísť ztadeto, lebo, ako vravím, som mu povedal, že je tu každý druhý človek zbojník, khi, khi!“„A učiteľ?“ spýta sa Harkáč, naoko vtipkujúc.„Ó, to je najväčší zpomedzi všetkých!“ zvolal on veselo a pozrel na slečny i Milinu pri stole sediacu. „Khi, khi! lenže ten chce kradnúť srdcia!“ a zašľahol očami na Elenu, práve vstúpivšiu, odetú v červených šatách, ktoré veľmi dobre pristaly jej štíhlej peknej postave a bledej tvári; s tej zaletel očami na Milinu, ktorá je krajšia. Lebo myslel si, keď už Aničku dostať nemôže, z týchto dvoch si vyberie niektorú.„Dosť nie pekne robiť našej dedine takú povesť!“ povie mu Elena s odsúdením, súc vážna veľmi.„Veď je to nie pravda!“ šepol jej Chrapeň, kamarát jeho, pristúpiac k nej blízko. A i Sýkora riekol, že ho nehodno počúvať.„A potom s tým agentom čo ďalej?“ spýta sa Milina, zastarejúc sa. Slová „to už nie!“, Sýkorom povedané, obľahčily jej, ako liek. Úzkosť pomaly začala miznúť s jej čela a tajne hodila pohľadom do zrkadla, či je ako štyridsaťročná; skôr sa bála.„Zaujíma vás to?“ divil sa jej Sýkora, neveriac. „On len pletie…“„Nuž ja som musel ísť s ním. Mne, pravda, len to bolo treba, khi, khi! Sberal som sa na Buľu a nechcelo sa mi ísť pešo, na koč zas nemám groší. Jeho cesta tade viedla, prišlo mi vhod, khi, khi, khi!“„A na Bulevsi čo chcel, povedz!“ skríkne rezko Mica, prehárčajúc brata. „Však slečnám k vôli, však!“ Potom trkoce i ona, čo brat zabudol: „Ešte i cestou všade ho strašil, že je i kočiš dobrý vták!“„A kto bol kočiš?“„Ondro Garej, khi, khi.“„No, jeden z najstatočnejších!“ pohoršuje sa Elena. Ona teraz síce chovala sa velmi skromne; po tieto dni odpravila jedného pytača s Dolnej zeme a myslela si, že jej to za zle majú a treba jej ustupovať každému v dome; ale toto nemôže nechať bez slova. Zbožňovala svoju dedinu rodnú a v nej svoj ľud.„Ešte i vy počúvate, Elenka?“ povie jej Sýkora. A v hneve nad tým nanosí sa do syna: „Dežo, nejedz už toľko; zasa ti zaškodí, ty neporiadnik!“„Veď je to zábavné!“ zvolá Milina, ktorej začalo sa páčiť všetko, lebo dostávala dobrú vôľu. Tvár ožila jej a opeknela. Už celkom smelo mece tajné pohľady do zrkadla, a vidí sa nie špatnou. Pritom je tak milo, pokoj, a dobrá vôľa u každého. I do jej srdca berie sa pomaly a neresť mizne. Tá ohava za Samom ako by bola umrela, nič ju netrápi. Tu ostane už naveky, naozaj!Syn Sýkorov, Dežo, konečne napchal sa ovocia, ktoré pečlivá Elena nasbierala v záhrade, a zfúknuc — na dedine že nemusí sa hľadieť na maníry, — začal si ramená vysukovať a potom radom ukazoval všetkým, aké sú svalnaté a aký je on obor. Aby svoju silu dokázal, odohnal všetkých s prostred izby a začal dolu hlavou na rukách chodiť. Všetci divili sa a uznali jeho spôsobnosť. Sýkorovo otcovské oko horelo oduševnením a hrdosťou, keď hľadel na neho i všetkých, čo to obdivovali.„Ó, to je nie nič zvláštneho, to i ja spravím!“ ohlási sa Švec, závidiac slávu Dežovu. Spraviac rezko kotrmelec, vystrel nohy dohora ako vidličky a začal s veľkou rýchlosťou behať po rukách sem i ta. Spoločnosť zatíchla, vidiac ho; ale keď mal shodiť visiacu lampu s povaly, potom skriňu prevaliť s Dežovou šabľou, kachle zrútiť, nastal poplach.„Jajajaj! Pozor! Pozor!“ kričali všetci úzkostlive, utekajúc pred ním, a i starší na diváni vstali a hľadeli naň, čo to bude.„Lampa, oblok, zrkadlo! Dosť, dosť, dosť!“„Jaj, moje kvety!“ skríkne Anička a beží k stolíku, kde prevalil veľký pohár s kyticou a voda vyliala sa, kvety rozsypaly po dlážke.Švec zľakol sa sám, zbadajúc, čo spravil. Skrčil nohy a vstal rýchle, majúc pritom odraziť veľký nos Dežov.„Pre pána!“ skríkne otec toho a skočil zdesený pozrieť synovu tvár. On hotovil ho za generála!„Hahaha!“ zasmiala sa mimovoľne rozveselená Milina. „Ešte, ešte prosíme!“ zavolá Švecovi, ktorý zahanbený a stíchnutý sedel už v kúte a utieral si spotenú tvár ručníkom, skrúšený pozerajúc na Aničku, sbierajúcu rozsypané kvety a dudrajúcu pri tom.„Ešte mi i pohľadnice polial!“ vravela nasršená. „I fotografie!“Sýkora pozrel na Milinu a za zle mal jej slová, hoci bola ženská, ktoré on ctil.„Aká je to myšlienka ešte prosiť ho, aby opätoval kúsok. Všetci sme trnuli. Veď i naše nosy sú v nebezpečenstve!“ povedal káravo. „Počkajte, holubica, i vy by ste zle obstáli!“„Ó, veď ja nemám taký veľký. Môjho by nezačiahol,“ smeje sa ona veselo a chce doniesť Šveca naozaj k tomu, aby opätoval.„Nie, dosť toho,“ odporuje Sýkora, a obrátiac sa k domácej, ešte vždy peknej panej, vraví viac tej: „Milinka, ako vidno, prichodí do svojej koľaje; samopašiť chce. Prv bola veľmi zronená. Nuž ale, pravda, kto je zalúbený…“ doložil, obrátiac sa k nej.„Ja zaľúbená?“ diví sa Milina a smeje sa, ale tvár zaleje sa jej horúčosťou. „Nikdy som nebola!“„A kto teda, ak vy nie? Pravda,“ napráva sa, zvláštnym pohľadom pozrúc po slečnách, lebo bol veľký ich zbožňovateľ, „všetky tieto sú zaľúbené, vyjmúc Elenky; ale vy ste po desiaty raz… Alebo tak prečo ste smútili, holubica?“,To je podivné, ide mu povedať!‘ „Keď je dievča len trochu von z koľaje, už je zaľúbená. A to môže mať i ceľkom jednoduchú príčinu, na príklad —“„Je lačné!“ zavolal Švecov priateľ, nedajúc jej dopovedať. Dosiaľ pomáhal Aničke sbierať kvety a šeptal kadejaké zlé veci o Švecovi zo žartu. Teraz zastarel sa sem.„Alebo smädné!“ doplnil Švec, zabúdajúc už, čo spravil.„Alebo smädné…“ opätuje Sýkora, hoci oboch tých nemal rád, a pozerá po izbe, hľadajúc očami Elenu, ktorú najradšej mal zo troch sestier. Zacítil — dobre, že sa pripomenulo — že chce piť, a i druhých počastuje zvláštnym a starým vínom, ktoré so sebou nosieval všade pre slabý žalúdok.„Kde ste, božská Elenka? Vás hľadám, pečlivú. Dajte doniesť, prosím, poháre, napijeme sa z toho, o ktorom nedávno povedala tu Milinka, že by i mŕtveho vzkriesilo, keby sa ho mohol napiť. Však bude sa vám páčiť?“ obráti sa ľúbezne k domácej panej, i k nemu a všetkým.Domáca pani, vždy krásna ešte, usmiala sa, krútiac hlavou; ani domáci pán neukazoval veľkú vôľu. Víno Sýkorovo bolo veľmi tuhé. Ale mladí ľudia usmiali sa radosťou; oni mu ešte i kradmo pili a fajčili cigary. Potešení čakali príchod vína a Eleny s pohármi.„Vás chcem rozveseliť. Čo vám bolo naozaj?“ obrátil sa Sýkora k Miline. „Myslel som, že už váš oheň celkom zhasol. A to by bola škoda!“„Mňa obveseliť vínom?“ diví sa ona a zapáli sa zasa celá. Skúmave dvíha zraky na neho. Tento pán, hoci je príjemný, lebo ich zbožňuje, má divné reči. „Nedostala som ešte takej lekcie, ako dnes. Povedali mi, že som ako štyridsaťročná!“ povie a zabolelo ju to zas, i pozrie na Aničku s výčitkou a hnevom. „Nič, nič!“ rečie rýchle, spamätajúc sa, keď vidí, že ju pozoruje, diviac sa. I berie sa k stolu, kde Elena, pečujúc o dom, vysluhujúc bez rozdielu ochotne každého, kladie poháre po stole. „Piť sa bude teda?“„Oho, nie sa tak ponáhľať!“ na to Sýkora, usmievajúc sa. „Ja som myslel, že je už po jej ohni, a hľa!“ vraví a pristúpi, aby ponalieval. Ona čiahla za jedným, neodpovediac.„Nie, ešte nie — zdravicu!“Milina rýchle berie ruku zpät, spamätajúc sa, a skryje za chrbát.„Počúvam.“„Vy budete, holubica.“„Zasa ja? I nedávno som ja vravela! To nejde, radom budeme. Anička, poď ty; alebo ty, Elena; alebo slečna Ad-, Mica,“ napraví sa, mena Adely nechtiac vysloviť schválne, pre zababrané ruky, ktoré Samo bozkáva. „Alebo vy, páni. To je zvláštne, na nás potisnúť!“„To len žart, milosťpani; neráčte zazlievať,“ obráti sa Sýkora k domácej panej, aby trpela ich zábavy. „No, holubica, len vy… zabavte!“Milina sa zasmiala. Tak teda ona má zabaviť a nie ju. Ale nedbá, prichodí do dobrej vôle a oduševnenia. Už ju nebolí, že je Anička najpôvabnejšia, ani že sa Elene hocktorá nevyrovná, ani že Samo Adele zababrané ruky bozkáva, nič… berie pohár, smejúc sa, a zrak ligoce sa jej opojený, pozerajúc po všetkých prítomných zvedavo a so smiechom okolo stola.„Pán, pán!“ začne samopašne a pozrie i na rodičov, či sú im tváre nie zachmúrené, „pán Sýkora, vám vravím…“„Khi, khi!“ pučil sa Švec za chrbtom sestry, ukazujúc červené ďasná. Sýkora však vstal ochotne, založil krížom cez prsia ruky, stávajúc sa vážnym.„Počúvajte, božská Elena, nejdite!“ vravel, zbadajúc, že tá na prstoch berie sa preč. Dom, tamvon ponechaný len na čeľaď, ide pozrieť na chvíľku. No počujúc Sýkoru, zastala vo dverách, oprúc štíhlu postavu o vereje; poslúchla ho. Sýkora páčil sa jej nadmieru a myslela si, keby ten na Dolnej zemi taký bol, nebola by mu dala košík.Nastalo ticho, každý hotový počúvať a smiať sa. Švec pučil sa už hneď a jeho ďasná leskly sa na zuboch popredku vyškerené. Vidiac to Milina, odvrátila tvár, aby sa rozosmiala.„Ale čo to vystrájaš?“ zavráti Milinu rozmrzená mať. „Aké to robí šialenosti zas! Zkazí sa celkom na Matúšovej, kde málokedy bolo staršieho človeka v spoločnosti. A tento starý mladec ich ešte nadáva a sám hotový je blázniť sa s nimi. I minule sa ani do kože nespratala.“Milina, smejúc sa, sadla hneď a, pijúc z pohára, počúvala dychtivo, ako Sýkora odobruje mať rečou:„Veľkolepé dievča, samý duch a oheň. Mať inakšiu výchovu a nie dedinskú, bývať inde, nie v tomto zákutí, ale vo veľkom svete, bola by zbožňovaná a ľúbená od mnohých. Áno, áno!“ dosviedča ohnive, keď matka nič neodpovedala, len sa usmiala. „Aká škoda i všetkých vašich dcér. Dosť som žien videl, ale veľkolepejšej, ako je Anička, nie. A Elenka, tá je zrovna božská…“ tu pretrhol si slová, v pitvore zabrechal pes a ozvaly sa rezké kroky. To je už Milan, vracia sa z mesta. Slečny utekaly k oknám, či nevidia i vozov s nevestiným náradím, a Švec priskočil k dverám a otvoril ich do korán.Milina rýchle zašla za druhé a zľakla sa. Tvár jej zbledla a srdce sa zachvelo. Či naozaj ostane tu a Milan odíde sám?Milan, pozdraviac sa, shodil svrchník rýchle, ako bola jeho obyčaj všetko rýchle robiť, a sadol k stolu s druhými. Elena doniesla mu čistý pohár, aby zapil si i on. Mal úmysel poshovárať sa o svojej svadbe, ale vidiac, že je veľa cudzích, nechal tak, že príde radšej osobitne niektorý deň. Teraz musí sa i tak ponáhľať, vozy idú za nimi. O pol hodiny bral uz svrchník zas a, zapínajúc rýchle, s podivením pozrel na Milinu, stojacu medzi druhými, prečo sa nehýbe i ona.„No, ber sa, Milina!“ riekol jej.Všetci pozreli na ňu, i domáci i cudzí, Anička i prosebne, a ona rýchle, so zimničným chvatom ide pre klobúk a golier. A schystajúc sa, odoberie sa napochytre, ako by nechcela im dať času ani k slovu prísť, a letí za Milanom ako víchor.Domáci mlčky vyprevadili ich z domu i na ulicu a hodili rukou za Milinou.„Tej už nič nespomôže!“*„Ja do večera nedožijem!“ tvrdila si Milina od rána už tisíc ráz vo veľkom zúfalstve. Dnes vydržiavajú mena Ovickovci, kde sú i oni pozvaní, a jej je zabránené ísť, ak Milan nepôjde. A že by Milan išiel, o tom ani myslieť nemožno. Ani mu na um nepríde, čo je dnes. Bol vo fílii Kropačke, potom poobzeral gazdovstvo celé, faru, izby, kde a čo sfušovali murári — na príklad obloky sú zkazené rozhodne, nízke; potešil sa v náradí nevestinom, obzrúc ho, či sa nejaká chyba nestala na ňom, ako prišlo, a teraz sedí v izbe na diváni a fajčí, oddychujúc celkom na pokoji. Fara je už hotová, náradie tu a o pár dní príde i túžba jeho. Teraz už po práci a lopotení nasledovať bude oddych a dni dobré.Milina stojí na chodbe pri kvetoch, polievajúc ich, a nevie si rady so sebou. Inteligencia odišla k Ovickovcom okrem „dvora“ všetka a dedina zdá sa jej taká pustá a otupná, ako by viac ľudí ani nebolo na svete. Chodí, ako by ani nie pri sebe, ubitá a skormútená úplne, obzerá to i to, obišla dvor a záhradu celú dookola i tri razy a nič nechápe. Pred polhodinou bola na cintoríne u interesantného hrobu, kde položila kyticu voňavých kvetov, potom i u tetky Terezy, ku ktorej každý trpiaci sa uchýlil, a nič jej nepomôže. Stiera čelo i oči jedno za druhým, lebo všade, kdekoľvek uprie svoj ťažký zrak, vidí Sama. Ten totiž, ako by ostatné týždne chcel dokonale použiť, naveky je v jej blízkosti. A to ju tak pobláznilo, že je celá rozobratá a temer chorá. A všade vidí jeho beľavú hlavu, oči, a čuje jeho reči. Dvor je plný ním, i chodba i dom i všetko, kde sa obzrie, a cíti blízkosť jeho zreteľne. Áno, áno, tu je, tu na tomto mieste, pri nej, tu stojí blízko, ako tôňa, ktorej sa nestrasieš. Zachveje sa a spamätá, poobzerajúc sa dookola. Jeho nikde. Neznesiteľná túžba zopne sa v nej. K nemu, k nemu!…„Musím ísť, ja musím, a čo ma smrť tam čaká!“ tvrdí s horúcim dychom. I zdá sa jej to takým potrebným, ako by jej spása závisela od toho. Pery sú jej vyschnuté od horúcich výdychov, oči horia od nepokoja a túžbou skoro zamiera. Už nemôže byť bez neho ani chvíľky, a dnes nemá ho vidieť celý deň!„Kam ideš?“ spýtala sa brata, ktorý s paličkou v ruke vyšiel z domu a berie sa na lúku pozrieť kosienok i ženy-hrabáčky. „A zaveľa budeš?“Anča od rána je na tráve, a ona ostane sama doma? Milina zľakla sa toho a pozrela dookola, čo teraz bude s ňou. A naozaj, ako zavrely sa dverce za ním a ona ostala sama, navalila sa celá sila citov, že jej zhučalo v hlave. Chytro stiera dlaňou čelo, aby odohnala to, a užasnutá berie sa dnu. Tam chvatom hľadá prácu, že ňou zaženie ten príval; ale len čo prisadla k robote, čosi vo vnútri, akýsi nepriateľ, zhubca či čo, zopälo sa a vzbúrilo zas. Milina, hryzúc si pery, pritisne dlaň na oči a hlavu dá do vankúša divána. No o malú chvíľočku vyskočí, hodiac pletenie na zem, a ako bez seba začne trhať a metať šaty so seba, ako by chcela tým zbaviť sa i toho zhubcu. Potom zľaknutá, čo robí, pomece ich rýchle na seba zpät, ale vrenie neprestáva.„Čo chceš?“ skríkne nahlas, zmäteno dýchajúc. Čo si počať, kde skryť sa pred týmto požiarom? A Milina zrazu oddá sa do svojich vlasov. „Preč! Von, von!“ skríkne zatým, spamätajúc sa, a uteká, bojac sa samej seba i tej izby i všetkého, hľadať kohokoľvek. Na dvore sotrela znojom sperlené čelo a, vydýchnuc na čistom povetrí, slzy obľahčenia zalialy jej oči. Obzrela sa dookola. Za dverkami na ulici bolo počuť živú vravu viac ľudí. Milina, pozerajúc ta, rýchle poutierala si oči, čakajúc, čo je, kto je. O chvíľu vstupoval brat do dvora a s ním hŕbka inteligentných ľudí. Milina zdvihla dlaň nad oči vlhké ešte, ako by ju urážalo slnce, a šla, poznávajúc ich, v ústrety. To je Švec s dvoma sestrami, Adela Kriková, Lajo Sokol, ktorý ju nemohol vystáť, a ešte jeden známy starší pán so ženou. Miline tvár zmenila sa a vystúpil na nej výraz ľúbezný.„Aá…“ zajakla sa ešte od pretrpených múk. „Vitajte; kde ste sa vzali u nás?“„Ideme pre vás,“ vraveli tí. „Poďte s nami k Ovickým!“„Neodoprite nám, ako tu pán farár!“ zakričal Švec, a ponáhľa sa k jej ruke, aby jej ju bozkal, čo ona nedovolila. „Poďte, poďte!“„Ja?“ pozrela na prišlé slečny, odeté v ľahkých šatách, dobrá vôľa len tak sršala z oživených tvárí, i na brata, ako by čakala odpoveď.„Áno, pre vás,“ povie i elegantne nedbalý Lajo, ktorý ju nechcel. „Bez vás nepôjdeme, však, slečny?“„Ak ideš i ty, Milan…“„Divné!“ povie ten nevrlo a dlhšie pozrie na jej tvár. Dnes ho už i tri razy volala, a že nešiel, povedala mu, aby nebol pyšný, kňazovi sa to nepatrí. Nebolo mu milé, že ju prišli volať — a odvolajú ju iste — ale čože robiť s ňou. „Ty, ak chceš, choď len; neváhaj, ale sa rozhodni rýchle. Alebo alebo… Pošlem pre Iru!“ vraví hneď na to. Ira kázala sa volať; totiž len tak chcela ísť, ak Milina pôjde. „Nech sa vám páči dnu.“„Anna, sem sa, sem!“ zavolal slúžke, obrátiac sa k dverkám, ktorými tá teperila batoh trávy, väčší ako ona sama, a nevedela sa spratať cez ne, čo ako probovala, dudrajúc pritom. „Dolu ten batoh a choď k slečne Ire, aby sa jej páčilo ísť na Mrenkovo, že i naši pôjdu… A ty sa obleč rýchle!“ riekol sestre energicky, klopiacej zrak pred ním. Zbadala totiž, že od nejakého času ju pozoruje potajme a s akýmsi strachom už i on.„A večer príďte, neostaňte na noc. No, možno, ak sa nič nestane, prídem pre vás,“ doložil, čo Miline dalo krýdla a ona odbehla obliecť si rýchle, rýchle biele šaty s čipkami, ktoré najradšej mala. Ale slúžka im neodpustila.„Diabli ich sem dotrepali,“ zašomre, shodiac batoh s chrbta, keď vošli hostia, a utiera si kropaje znoja s červenej peknej tvári. Nemôže zniesť, keď slečna odíde z domu, lebo vtedy musí variť i pánovi, a bojí sa, že zle navarí. K tomu na noc ide sa chlieb piecť.O štvrť hodiny Milina už bola oblečená a i Ira v čiernych šatách — umrela jej stará mať nedávno — prišla hneď. Milan s chladnou tvárou odprevadil ich k cintorínu — i tam mal kosienok a hrabáčky, a oni, prejdúc sožaté pole, sišli dolu zelenou, ako sparnou horou do doliny, kde rozvlečená na veľkom kuse bola fília Mrenkovo. Ovického dom je pri briežku nad potokom, krížom dedinou tečúcim, a je krytý čiernou slamenou strechou, mochom zarastenou. Je malý a veľa hostí, dnes nashromaždených z celej doliny, sotva sa prace doň. Keď hlúčok s Milinou prišiel, práve doobedúvali a boli veselí nevýslovne. Všetci sa potia v sparnej izbici, páni od pitia vína, panie od pôžitku zábavy a dvorenia pánov. Na diváni za stolom sedí veľkooká a ťažká pani Dupkanová, krstná mať Jablovskovcov a peknej Hermínkina, ktorú Samovi natíska. Rozložená je veľmi komótne a oči veľké ako jablká pasie po prítomných, sediacich okolo. Pri nej napravo jej krstná Hermínka s našušoreným účesom, peknou okrúhlou tváričkou. Na druhej strane hrdá Kamila s tvárou, ktorá prezradzovala, že nielen nad sebou, ale i nad inými vie panovať. Na konci stola medzi inými pánmi sedel Samo a veľa pil. Bol celkom premenený od toho, i vravel veľa, ako vždy v taký čas, žartujúc nesmierne, ľúbezno a milo búchajúc dve na tri a všetko samú hlúposť.Domáca pani, skromnušká a tichá, ponúkla prišlých do izby a ztade do druhej, malej, poskladať sa. Hostia vstúpili, a Milina, len čo prekročila prah a videla ich i zavialo ju sparno, i hneď zacítila akýsi chlad a tušila, že pomstia sa za to, že prišla. Pozdraviac všetkých jedným slovom, hneď šla do druhej izbičky za domácou paňou, poskladať klobúk i golier. Ira za nimi; ale druhí vľúdne šli pozdravovať sa osobite s každým. „Čože sú tie dve také divé?“ povie na to velkooká pani Dupkanová, ktorá mala povesť ako jazykom klebetným obdarená. „Čo tak utekajú? Ani sa nám nejdú predstaviť.“„Naozaj, divé,“ dosviedča i Kamila a hnevom jej svietia čierne oči s vyhrážkou. Miline toho neodpustí. Ako vidno, tá bude tu nejaké divy robiť. Čo neostala doma? Veď vravela, že nepríde, lebo jej zakázali. A tá žaba Ira všade za ňou. Že tá prišla, Kamilu najmä popudzovalo. Má smútok, pred pár týždňami jej umrela stará mať, nepatrí sa jej chodiť po zábavách; k tomu boly sa pohnevali čosi už týždeň.Samo tiež zapáli sa pre Milinu, a za trest nevzal v známosť, že prišla. Veľmi ju prosil síce, aby šla, lebo len tam môže sa on dobre cítiť, kde je ona. No srdce teraz popudilo sa mu proti nej. Vidí, prišla sem, aby trucovala a scény robila pre neho. Hľa, ani nesadla k stolu na núkanie domácej panej, ale, tváriac sa milou a veselou, vyšla za ňou do kuchyne. Ten vzdor jej spravil ho zrovna zatvrdilým. Čo si myslí to dievča a čo prišlo za ním? Čo jej je on? Je to jednak na zlosť… A sľúbil jej on niekedy niečo, dal slovo? Že sa zahrá vše s ňou, ešte si ju nevezme; a keď dovolí so sebou pohrávať, jej vina. Lebo by už mala mať rozum…„Stano!“ rečie veliteľsky jednému černookému mladíkovi, ktorý bol rodina Lajova, a otrčil biely dlhý prst na fľašu, plnú vína. „Daj ho sem. Tam pri vás sa nijako nemíňa, obšivkári!“Nalial sebe i druhým, štrngol o Herminkin, keď bol pozrel na ňu vrelo, a vypil na dúšok. Potom začal nôtiť pesničku akoby žartom:„Nechodil som za ňou…“„Ty grobian!“ zavráti ho žartom Vážecký, červený tiež od spary. „Čo spievaš pri stole, nie sme na svadbe!“„Veru, Samo!“ zastarie sa i Kamila, ktorá pochopila jeho rozpoloženie ducha, a bála sa, že vyvedie čosi nedôstojného seba.„Ticho!“ zahriakne ich on. „Kto mne zabráni?“ a nakriani sa k Hermínke peknolícej, s ktorou si tykal — boli rodina. „Ty však dovolíš?“Všetci cítiac, že je on duševne nad všetkých, nemiešali sa doň už. Krstná mať Dupkanová, ktorá každého ohovorila, kto jej pred oči prišiel, pozerala už bokom Hermínku, či je dosť pekná a či očarí dnes Sama, lebo ju preto doviedla. Uspokojená zakývala tučnou hlavou. O koľko je krajšia, ako tá vycivená a nadutá Milina! Tej sa nemajú čo báť. Ale Margita! Počula od Kamily, že si už i dopisuje s ňou.„No však sa i tej sprostíme nejako!“ pomyslela si s dobrou nádejou.Po obede všetci vyhrnuli sa do väčšej izbice na druhom boku. Tam boly okná otvorené a čerstvý vzduch prefukoval krížom, čo všetkým dobre padlo. Tam mal byť tanec, všetko z izby bolo vypratané, okolo stien lavice a stolce nanosené. Jedni i hneď posadali na ne, druhí začali sa prechodiť, a mladí ľudia obstali troch muzikantov z dediny, ktorí v kúte pri dverách sa složili a začínali všakovak pesničky a nemohli začať. Krstná pani Dupkanovej, ktorú táto nepustila od seba ani na krok, aby videla stále, aká je, chodila ako páva. A naozaj, Hermínka bola pekná. Tmavo-belasé oči ležaly jej hlboko a pleť tvári jemná ako pavučinka. Len pošmúrny výraz okrúhlej tváričky zdal sa zatieňovať jej krásu a dával výraz záhadný, tajomný. Keď videla pri otvorenom okne sedieť Milinu, od ktorej Ira za svet by sa nebola odstúpila, chcela k nej, ale krstná mať schvátila ju nazpät, šomrúc jej čosi. Za nimi kráčala Kamila hrdo po boku Vážeckého, a jej čierne oko samý jas a sebavedomie. Ani nepozrela na Milinu, ako by to ani neboly tie dievčatá, ktoré nemôžu jedna bez druhej byť. Chcela ju potrestať za jej chovanie hlúpe a naduté, a radšej sa k Hermínke pripojí. Po kútoch sedeli starší páni, spotení od vína, a mladí pozerali po slečnách s jednej na druhú a nechceli k fľaši, ktorú doniesol naoko večne smädný Harmančok, chcejúci si štrngať. O niečo pozdejšie prišiel i Samo Jablovský. Zaostal bol, dišputujúc sa čosi s Lajošom v stolovej. I pozrel dookola sebavedome, schválne obíduc biely zjav Miliny — lebo čo jej bol sľúbil kedy? — a zavolal:„A to je čo? Hrať! Kde ste, hudci?“„Veľkolepá banda národná!“ povie potom s úsmevom nežným mladým ľuďom, a že aká originálnosť pri takej tancovať. I berie ružovo odetú Hermínku zpod ochranných krýdel krstnej mamy. Všetci rozišli sa s prostred izby, spraviac im miesto, a posadali na lavice. I začali sa prizerať, a on, cítiac, že ich obdivujú, prišiel do oduševnenia a rozohnil sa hneď. Trhol hlavou pyšne a búchal podošvou o dlážku, štíhle nohy dvíhajúc vysoko, a pritiahnuc náružive tanečnicu k sebe, začal sa krútiť.„Ako im výtečne ide!“ štopla Ira Milinu, ktorá mala odvrátenú tvár a začala sa shovárať s Lajom, k nej si prisadnuvším.„Kedy bude váš sobáš?“ spytovala sa beztoho, aby na to myslela naozaj, lebo duchom je i ona pri tancujúcom páre. ,A čo by i ja probovala hľadieť na nich,‘ pomyslí si po štopnutí Irinom a obráti tvár. I zadíva sa na jeho štíhlu postavu, nohy ako sa rezko šklbú pri ružovej sukni Hermínkinej, potom pozrie na jej peknú, ale pošmúrnu tváričku a napokon naň. I vstane, pozrúc dookola za iným miestom, nevediac vlastne, ako jej je, a chcela preč.„Ech, čo sa budeme tu dívať po daromnici,“ povie v tú chvíľu Vilo a slezie s okna, kde počúval dišputu dobre rozveseleného Harmančoka, i šiel k Miline.„Nech mám šťastie, drahá, milá, krásna Milinka!“ oslovil ju podľa svojej obyčaje.„Ale…“ Milina zamĺkla a splietla sa. „Vám tanec škodí. Zasa vám bude veľmi srdce búchať. Viete, ako nedávno?“„Keď s vami budem tancovať, nech búcha…“Milina šla, opustiac Iru čiernoodetú, ktorá ju nevďačne prepúšťala od seba: teraz už nemala ku komu prisadnúť. Pavluša neprišla, s Kamilou sa pohnevaly, a od Dupkanovej utekala na siahu, kto vie prečo.„Haj, haj, haj!“ kričí Samo rozvírený a oči horia mu vášnivo. Zašermoval rukou nad hlavou víťazne, usilujúc sa čím najviac do blízkosti Miline, ako by ju chcel dráždiť. Lebo vie, že dobre neumrie od žiaľu. Ale on nedbá. Tak jej treba, keď berie jeho dvorenie vážne, ako nejaké šesťnásťročné dievča. A prehadzujúc Hermínku s boka na bok, ako pierko, v bujarej vôli trepe podošvou o dlážku a tisne sa k Vilovi a Miline, akoby jej na výsmech.„Zle je tu, dusno,“ rečie Milina tanečníkovi, „priestor malý. Nemohli by sme ísť na dvor, ako vlani? Bolo by príjemnejšie.“ A nečakajúc odpovedi Vilovej, pristaví tade idúceho domáceho pána, ktorý pchal sa poza páry a uhýňal, aby sa mu nejako nedostalo štopnutia lakťom niektorého alebo opätkom rozohneného Sama.„Na dvor? Ak sa páči, hneď,“ odvetí ten ochotne, lebo Milinu mal rád, a vracia sa tou cestou, ktorou prišiel, nazpät k hudcom.„Čo je to, Vilo?“ skríkne Jablovský, zbadajúc, o čo ide a tušiac, že to chce Milina. „Nič! Tu ostaneme! Na dvore je zle tancovať, sú jamy. Miško, Ďurko, Janko, či ako vás volajú, sadajte a hrajte!“ velí, podlhovasté sivé a pekné oči rozhadzujúco uprúc na muzikantov, a tvár mu je užaslým chladom poliata. Milina bude rozhodovať! Ona je hlava zábavy, a nie Hermínka! I stojí v prostred izby vypätý, ako stĺp, kým sa mu vôľa nevyplní, a Hermínkine ramená obvinuté sú mu okolo šije okúzľujúce.„Blázon!“ šepne ktosi do ušú Miline. Ona strhla sa a videla Iru. Ide sa napiť vody, smädí ju veľmi v sparnej izbici, a i tak nemôže strpieť v svojej zlej vôli nadúvanie sa Sama. Obe zasmialy sa nahlas mimovoľne na tom. Samo počul ich smiech a urazil ho. Myslel si, že jeho vysmieva Milina, no ostal chladný a dôstojný. Pozná on už ten smiech Milinin. Keď sa ukazuje najveselšia, žartuje príliš, smeje sa veľa, vtedy srdce mučí ju najväčšmi. Pozná ju tak, že vie i čo myslí, čo cíti, čo je s ňou; veď je deň po deň u nich, lebo sa mu zdalo, že je ona najinakšia. No teraz vidí už, že sa mýlil, i nebude robiť, čo mu nadiktuje. Nie mu je snúbenica, že by azda na iné ani pozrieť nesmel!Vilo zaviedol tanečnicu k oknu — zaveľa nevydržal jednak — a sadol k nej, utierajúc si zbledlú podlhovastú tvár. S druhej strany prišiel Lajo, čo sa ženil, ale obrúčku nosil len vo vačku, a ako si sadol, Miline hneď prišlo do umu, že nedostala odpovedi na svoju otázku, kedy bude jeho svadba; no prišiel Vážecký pre majstra svojho a odviedol ju, robiac jej v tanci utlmené výčitky, že čo sa tak divne chová a pyšne. Zatým dostavili sa mladík, čo ho Stanom volali a mal čierne oči, a Švec. Keď videli, že Samo neuchne sa o ňu, obkolesili ju oni. Konečne zunovali všetci a posadali, oddychujúc a utierajúc vypotené tváre, len Samo ešte nepustil Hermínku. Jej tvárička horí celá i čelo pod našušorenými vlasmi a jemu cíčkom tečie pot po sluchách, no nie mu je dosť ešte predsa a tanec trvá i dve hodiny. I hudci prestali hrať jedno tri razy, lampy pozapaľovaly sa — prišla tma do izby — a on tancuje ďalej a drží svoju tanečnicu náružive, ako by sa bál, že mu ju niekto odníme.„Ďalej, ďalej!“ volá hudbe a krúti sa vždy pred očami Miliny, ako by ju vysmieval.„Môj Samo sa rozveselil,“ bolo počuť striebrozvučný hlas Kamilin a šla prisadnúť si k Miline zrazu, odženúc Vila, i pozrie, akú má tvár. Teraz azda už len uverí, že ju Samo nemiluje naozaj a nebude sa viac šialiť za ním. Lebo ju ľutuje a na svedomí cíti jej trpenie.Milina neodpovedala. Práve ju potrhla Ira za rameno zpoza chrbta Lajovho, hnevajúca sa, že jej presadajú miesto. No nepovie im zato nič, Kamile prihovoriť sa jej vzdor nedopustí, ani Lajovi sa jej nechce vravieť, je veľmi zunovaná. Jeden mladý človek v krpcoch a vyšívanej košeli hľadel na ňu už od večera naveky a veľmi sa mu pozdala, hoci mala i zunovanú tvár. Ľutoval ju, že nemôže tancovať — i berie sa k nej, že ju pobaví. No v tom momente presadla Milina k nej, a on ostal pri okne, čakajúc na príhodnejšiu chvíľu. Milina, vyhriata od veľa tanca — čo nezdalo sa Samovi, lebo keď on pohrdol ňou, mal každý — stierajúc vypotené čelo, pozerala zpod obočia na tancujúceho dosiaľ Sama. Vidí, tvár mu je sklonená k tanečnici a ústa drží trucovito stisnuté. A Milina, ako hľadela naň dlhšie, zbadala zrazu nepekné jeho, do hola ostrihané temeno, že je stlačené do čela. Odtrhnúc zrak nasilu od neho, pozrie po izbe. V srdci vzmáha sa jej divný cit a či necit. Nič jej je, že on tu sa svíja s inou, nepohne ju to, ako by bola z kameňa. Nechápe sama seba.„Čo vám je?“ spýta sa jej Lajo, ten, ktorý ju nemohol vystáť, vidiac jej vzchopenie sa.„Nič; prečo?“ na to ona a sadá opäť. I kloní čelo do dlane a sťahuje obočie v starosti nad sebou.,Ozaj,‘ príde jej do umu, teraz vidiac vlastne, kto sedí pri nej. „Dávno som chcela spýtať sa vás o niečo, vlastne prosiť. Ukážte mi podobizeň svojej snúbenice. Vravela Kamila, že ste jej ju ukázali.“„Prečo ju chcete vidieť?“ spýta sa ten akosi nevďačne a obráti hlavu k nej.„Len ukážte. Ako by na také niečo nebol človek zvedavý?“,Oj, ako trieska tou podošvou!‘ myslí si, pozrúc bokom na Samove, pred ňou sa točiace nohy, a zrazu stalo sa jej to urážlivým. „No, neukážete?“ povie Lajovi.„Neukážem!“ odvetí ten a díva sa s hnevom na Milinu, skúmajúc jej tvár. „Nemám jej pri sebe.“,A tie napnuté oči, vyduté!‘ myslí o Samovi ona. ,V nich akési opojenie, spitie rozkošou, či čo…‘„Oj, prečo nie. Kamile ste ju ukazovali, vravela!“ povie Lajovi, spamätajúc sa, že s tým sa shovára. „Ja prosím…“„Konečne!“ vetí ten srdito. Narovnáva sa — on totiž naveky nedbalo sedel, ako veľkí páni — pokutal vo vačku kabáta a vyňal knižku. Pokutal i v tej a, najdúc fotografiu, pozrel na ňu a podal Miline. Ale prvej, než by ju ona bola dobre obzrela, vyňal jej ju rýchle z ruky a bez povedania slova vstal a šiel preč. Milina, duchom i tak pri Samovi, spamätala sa len, keď jej ostala ruka prázdna a on už bol pri dverách. Zadivená pozrela za ním.„Ten sa nahneval, a prečo?“„Nie je pekná tá, čo si ju berie, preto je taký srditý!“ vetí Vilo, sadajúc na jeho miesto k Miline. „Ale nechce slovo rušiť, bohatá je, i ľúbi ho ona veľmi,“ povedal, keď Milina riekla, čo si ju teda berie.„Krása s mladosťou pominie. Divný je, keď na to takú váhu kladie,“ vraví Milina a chce povedať, že divná je i ona, keď ľúbi takého, ktorý ju nechce. No tu prišla jej na um ona sama a zasekne sa jej reč. Vstane, pozrúc po izbe na spotených tanečníkov i na Sama, ako na cudzieho, a vyšla von. V druhej izbe pýtala si od domácej panej vody a, napijúc sa, vyšla na dvor.Noc nastala úplná, čo nik nezbadal tam dnu pri tanci, a hviezd miliony vyšly na nebo. Veľký mesiac vychodil zpoza zvonice na vŕšku čnejúcej a oblieval okršlek svojím bielym lúčom. Za dvorcom malým je sad so stromami širokokorunnými a za sadom potok, deliaci dom Ovického od dediny. Voda šumí a hukoce dolu dedinou a ligoce sa i beleje v mesačnom svetle. Povetrie je vlažné a teplé a cvrčkov ostrý a piskľavý škrekot zaznieva od kosienka nižšie skoseného. Vtáka už nepočuť, len keď zaveje vetrík, donesie klopanie mlyna s konca dediny.„Mohli sme dávno vyjsť sem!“ povie Ire, prišlej za ňou, a obzrie sa za lavicou, kde by sa posadily ako mak, no nebolo. „Ako je krásne a dobre tu, a tam dnu taký prach!„,Nie div, keď ten tak trieska podošvou!‘ pomyslí si Ira, no nič nepovie.„Áno, utešene je tu!“Milina rýchle skrútla hlavu: hlas nebol Irin, ale mužský. Černooký mladík Stano stál za nimi.„Oh, slečny, nieto krajšieho ako hviezdy a oči ženské!“ i vzdychol dojímavo.„Ozaj?“ diví sa Milina, obzrúc sa naň mimovoľne veselo. Ira len štope ju od boka lakťom.„Slečna Milinka, ja bol som u vás raz.“„Áno, pamätám i ja, suplikovali ste.“„Vtedy som chodil do tretej preparandie, teraz do štvrtej, a o dva roky sa ožením.“„Čo vravíte?“ povie prekvapená Milina a zasmeje sa, dlhšie pozrúc naň.Ira štopne ju opäť, šepnúc: „Opitý je.“„Ó, ja by sa i hneď ženil!“ vzdychá mladík a pristúpi bližšie k Miline, aby bozkal jej ruku, ktorú držala poza chrbát ľúbenej Ire. Ona, zacítiac teplé mäkké pery na svojej ruke, pozrela zadivená a odtiahla si ju.„Odpusťte, ale nieto milšieho, ako ženská ruka!“ ospravedlňuje sa on a chytá jej druhú, a keď tú skryla, siahol opäť za prvou, že Milina mimovoľne rozosmiala sa, a zunovaná Ira, lebo nemohla tancovať, tiež.,Opojili to chlapča!‘ myslí si Milina nenahnevaná, ,a už nevie si rady so sebou.‘ „Poďme dnu, nazpät.“Tu trepol niekto mladíka od chrbta na plecia. Obzreli sa, a Stano sa zľakol, ako pri zlom dolapený. Za ním stál Lajo, čo sa ženil, jeho blízka rodina.„Čo to pletieš, žaba? Jazyk za zuby!“ Prišiel bol nezbadaný zo sadu a počul Stana, ako hrá si na veľkého. I zavracia ho už.Stano odstúpil zahanbený, ale iskriace oko jeho prezradilo, že mu srdce vrie. Keď ztratil sa v izbe, Lajo obrátil sa k Miline.„Ráčte ísť do sadu, tam je utešene, a tam ich je i viac,“ povie a srdito odstúpi od Miliny, ktorej prišla na um fotografia a jeho hnev, vidiac ho, i prizrela sa mu ostro na chvíľku, chcejúc hádať mu s tvári. Lajo sostúpil dolu do dvora a potom pomohol i slečnám po vykývaných schodíkoch, aby si nôžky nevytkly vo tme. Svetlo mesačné všade nedôjde. Zaviedol ich do sadu cez kvetnaté hriadky rezedové, k potoku, kde pod širokou hruškou bol kamenný stôl a lavice. No nik tam nebol iný, len Kamila s Vážeckým a Vilko. Posadali teda k tým; Ira dala si pozor, aby sa ku Kamile nedostala.Nastalo ticho a všetci pozerali do noci, pohrúžení v jej krásu a vdychujúc voňavé povetrie, idúce z kvetných hriad. Noc je samá krása a kúzlo. Na boku pri nich beží voda dolu dolinou a šumoce tajomne. Biele svetlo mesiaca zalieva dedinu s bielymi domkami. Milina uprela svoje oči rovno doň, obrátiac tvár k nemu, a ako mesiac plným svetlom osvietil ju, bolo vidno, aká je bledá nevýslovne a zničená.„Divná tá krstná mať,“ preruší Kamila tichosť, a jej tvár ukazuje, ako by oddávna tým sa zaoberala. „Taká je, dobre nevyletí od radosti, že sa Samo zabáva s Hermínkou. A darmo sa nádeje; Samo si vezme Margitu. Jej otcovi na smrteľnej posteli to sľúbil…“ I pozrie na Milinu, ako by to najmä tej vravela, ešte naostatok.Milina dala dlaň na oči, pozrela zpod nej na Kamilu a usmiala sa s opovržením. ,Duša moja,‘ myslí si, ,nikoho nezaujíma už, koho si vezme a chce tvoj Samo, ale o to ide, ako by ja zabudla naň!‘ A neodvetiac — Vážecký čosi zažartoval — pozrela preč, za vodu niekam. Aká je veľká a ako šumoce, ako by vrela. Dva cirkevné mlyny ženie, nad nimi Milan sám má dozor, od ničoho neodťahuje sa on, keď ide o záujem cirkvi. Vše zavzneje ich klepot, ako vietor podúcha. Keby práve prišlo jej na um, mohla by sa hodiť do nej pre Sama, i tak nie je na čistom so sebou. Čo teraz má už nasledovať? Ochorie, umrie, či čo? Lebo že by táto bezcitnosť už vždy trvala, neverí. Či ozaj je pri rozume? I pozrie s ľakom po hlavách mesiacom osvetlených, tam sediacich, či ich pozná.„Tri dlhé cigary vezmem — vyfajčím ich, dlhý budem, dlhý budem…“ začne spievať, krútiac a trasúc sa na lavici Vážecký, pretrhnúc tichosť.„Ticho!“ zahriakne ho Kamila. „Nekazte dojem. I pristane váš spev kuvičí sem! A ešte ktorú to začne!“„Nuž a ktorú? Tri taniere… ja, ja…“ vraví zajakavo, „alebo sto diev —?“„Šumná víla!“ povie Lajo, a nečakajúc ich súhlasu, začne hneď nízkym milým hlasom. Druhí za ním pozdejšie, a pieseň zavznela tlmene, ako v zakázanom, a slastno opojac ich. Ale viac nespievali, nechceli kaziť ani spevom svojím kúzlo noci. Zamĺkli, pohrúžiac sa každý do svojich dúm. Na všetky tváre vysadlo rozcítenie, oči ligotaly sa im podivne a srdce akási sladkosť ovládala. Vilo, ktorý tiež veľa pil, ako všetci, dostal takú nežnú vôľu i žiaľ spolu, že nemá nikoho, a takýchto nocí k tomu, kto vie, či veľa zažije ešte. I začal ruky Miliny, i tej žaby, Iry pyšnej, klásť na srdce svoje, aby videly, ako búcha zas veľmi. Škoda mu je ísť na Lazoväny, nebude ich i tak dlho požívať. Vážecký začal ohnive zajakať sa a vravieť o láske Kamile, a Laja, ženiaceho sa, ovládala taká omámenosť, že bol ako spitý a nazdal sa, že je Milina jeho snúbenica, lebo zašiel za jej chrbát, chytil jej hlavu, keď ona opäť plnou tvárou hľadela do mesiaca, a bozkal jej rýchle obe líca. Ona prekvapená vyskočila, ako by chcela sa vrhnúť naň. Čo chce? Zabaviť sa s ňou i on? Na to dobrá je každému! Ale vidiac jeho oči, divne sa skvúce, na seba upreté, mimovoľne sadla zpät. Čo po ňom i po všetkom! A keď Samo hral sa, môže sa i iný. Už je po nej i tak. Odstrčená, vysmiata, znevážená, nemá ceny už ani pred sebou. A tu zrazu zovrela v nej bolesť a ľútosť taká ostrá a pálčivá, že by sa hneď pustila do zúfalého plaču. Keď to nemôže, tak aspoň zavolá Laja k sebe, aby si sadol, nič nedbajúc na káravý pohľad, ktorý zastihol ju od Kamily, svojho ochrancu. Oho, nedovolí už panovať nad sebou! Vina všetkého zlého bude i tak Samo. Múdra je Kamila, sebe dovolí každý rok jeden román prežiť, a ich drží na uzde. Nič; chce do prachu dolu, dolu, a zhudiť, zničiť seba!O chvíľu prišli ich volať k večeri, a krvožížnivým myšlienkam Milininým bol koniec. Vstali a šli všetci do osvetlenej izbice k prikrytému stolu, a žmúriac očami pre svetlo, hľadeli, kde sadnúť. Popred tanečnú sieň idúc, videli, ako sedí v jednom kúte Jablovský pri ružovej sukni Hermínkinej a veľkolepe hladiac si vlasy na temeni, velel trom muzikantom, aby zahrali takú, ktorá bola milá Hermínke. I tých priviedli k stolu, a krstná mať veľkých očú a nedobrého jazyka sadla opäť za vrchstola. Napravo posadili Hermínku so Samom, naľavo Kamilu. Samo dal sa do jedenia a pitia hneď — prelačnel bol — a nepozrel na nikoho, najmä na druhý bok stola nie, kde sedela Milina s Irou. No videl zato, že sú obtočené i tam mladými ľuďmi, i za chrbtami sedia im tí, ktorým nedostalo sa miesta pri hlavnom stole, posadajúc ta na kraj postele — ani stolcov sa nedostávalo. A Samovi nezdalo sa to. Keď on odvrátil sa od Miliny, čo to nerobí každý?! Doparený, so spotenou hlavou, pil ešte viac, a mal veľkú starosť o Hermínku, do nej sa mu nik nemiešal — báli sa ho — aby neostala lačná. Vše na očiach všetkých, neštítiac sa, ako by mu nikto nič nebol, obtočil rameno okolo jej drieku pekného. Ona červenala sa, ako pivonka — v očiach krstnej mamy však triumf — a nežno odhŕňala rameno jeho.„Stano!“ odvolával ustavične jedného alebo druhého mladíka zpoza chrbta Miliny a Iry, aby ho obsluhovali. „Daj tú fľašu. Vy, obšivkári, nič nepijete. Sem i tú misu; znamenite mi chutí tá kačacina — vyhladol som! A ty, Daňo, odkroj mi chleba, tam je na kredenci!“ dal robotu i tomu, ktorému sa pozdala Ira. „Ale hodný kus!“ doložil ešte a prežiera pečienku, vykrúcajúc hlavou, ako by veľký kus prežieral a nedal sa mu. „Haj, haj! neumreme, neumreme!“ zaspieval, zakníšuc sa sebavedome na stolci, a potom čiaha rukou k Hermínke jemnolícej.,Čo je to za človeka?‘ myslí si Milina, pozorujúc ho. ,Vezme si Margitu, lebo sľúbil to jej otcovi, i sám ju chce, už si i dopisujú, a túto tu zavádza. Hľa, jemné líčka horia jej od blaha a hlávku kloní, ako veľmi obťaženú šťastím, mysliac si, že ho už konečne okúzlila. On už nepríde s čistým srdcom pred Margitu, a tá sa nazdáva, že je jediná ktorá ho zaujíma. Ostatne i pre ňu chytajú druhého a pôjde za Sama, len ak toho nelapí. Hodní jeden druhého, ak je pravda.‘ A prizrúc sa mu lepšie, videla, akú neobyčajne vypuklú vrchnú peru má a okolo úst výraz akejsi vášne… akási náruživosť, smyselnosť a kto vie čo špatného. I zdá sa jej, že je v ňom čosi podlého. Rýchle odvrátila od neho s ošklivosťou tvár a zašeptala: ,Bludár!‘K polnoci popili sa starší, ktorí mali dávať pozor na mládež a krotiť ju. Jedni vyrútili sa na odpočinok, druhí spievali; jedni dišputovali a jeden chudý pán, ktorý mal dve pekné dcéry, dal sa zrovna do plaču. I krstná mať Dupkanová driemala za vejárom, zavrúc velké ostré oči. Mládež bola nechaná už len na domácu paniu, krotkú a milú, príliš dobrú a preto neimponujúcu veľmi. I traja muzikanti nemali celkom čisté rozumy a hrali dopoly v spaní. Dobrá vôľa mládeže začala byť teda bezhraničná, tanec bezuzdný, náruživý, ako by každý mal úmysel prísť v ňom o život. Oči pozapaľovaly sa, líca horely a srdcia všetkým — nielen Vilove choré — búchaly slasťou a opojením.Milina šla z rúk do rúk a, strhnutá náruživosťou ostatných, usilovala sa všetkých prevýšiť v ohnivom tanci. Nedbajúc viac o nič, koketovala s každým, ešte i s vyškierajúcim sa Švecom červených ďasien, s chorým Vilom, ktorému tvár bledla smrteľne, a najviac s Lajom, ktorý sa ženil. Potom pila studenú vodu za každým vyhriatím, lebo počula, že to zabíja. V bujarej vôli spomenula si ešte i na Michala, prečo je nie tu, aby mohla i s tým šantovať. Ten od tých čias neukázal sa v Matúšovej, i sotva príde viac, kým ona tam bude.Ráno, keď zablesly prvé lúče slnca na sklo obločné, zatíchlo všetko a pospali i do poly dolámaní tanečníci a muzikanti. Miline na oči spánok neprišiel, ale prišlo jej na um, že brat zakázal tu nocovať, a on neprišiel… i pečenie chleba s dudrajúcou Ančou. Zobudila Iru a začala shľadúvať klobúky. Kým poraňajkovaly Ira a Kamila — nad ránom smierily sa boly — pri východe slnca na dvore, kde kázala prikryť Kamila, čerstvá a hrdá i teraz, Milina šla ešte raz napiť sa vody s vínom, ona nejedla, aby ovlažila hrdlo prachom zapadlé. Pri kredenci, kde našla vodu, videla postavu spiaceho, vystretú na stolcoch dovedna složených. Štíhle tenké telo bezvládne mu je složené a nohy odvisly so stolca, pričom vysunula sa mu hába a odhalila nad topánkou tenké nohy. Tvár s úzkou bradou, bledá ako stena, pohrúžená do mrtvého sna. Spodnú peru má zaseknutú tuho a na vrchnej, veľmi vypuklej, trčí pár belavých fúzov na líce. I zdal sa jej taký biedny a mizerný, najmä tie ovisnuté nohy v topánkach, že sa odvrátila s odporom.,Teraz mohla by ho i zabiť!‘ myslí, nad ním stojac, a pozrie po izbe na ostatných driemajúcich. Zrazu, vidiac ho v blízkosti, vzbúrila sa jej zasa všetka horkosť. Aspoň ten pohár keby mu mohla hodiť do hlavy, lebo zdá sa jej, že mu je dlžna jedno zaucho, ktoré i musí mu dať.,Bodaj by ťa viac nikdy nemilovali!‘ šepce aspoň kliatbu, dvíhajúc pohár k ústam, ktorého obsah chutí jej ako otrava. ,Aspoň takou láskou veľkou ani od jednej viac!‘[1]Hymnu maďarskú.

Slancikova-Timrava_Bez-hrdosti.html.txt

Posol zo zasnežených hôrNarodila sa na slovenských horách, z ktorých duje ľadový vietor. Narodila sa v zime, na tvrdých skalách a okolo nej stálo vtedy už veľa starších. S nesmiernou úctou sa dívala na ich prevysoké hlavy, ktoré splývali s čímsi velikánskym belasým, čo bolo nad nimi. Ba sa to dozvedela iba neskôr, že to belasé bolo nad nimi. Sprvoti si myslela, že klenba je položená na vysokých hlavách starších, že ju ony držia a podopierajú.Pomaly však vyrástla a už bola vyššia ako skala za jej chrbtom. Ba bola už vyššia ako žltý kvet na boku. Ako ten žltý kvet, ktorý tak rýchlo vyrástol a teraz tak smutno kloní hlavu. Vädne, povedali jej starší, ale ona tomu nerozumela. Bála sa spýtať, čo je to vädnúť, lebo bola rada, že sa starší k nej prihovorili, a nechcela zneužiť ich láskavosť. Až neskoršie si to vysvetlila, vtedy, keď žltý kvet jedného rána zmizol. Darmo ho hľadala okolo seba, nebolo ho nikde. Len keď sa obzrela, videla, že sčernetý, leží v nízkej tráve.Ale vtedy už nebolo času starať sa o žltý kvet. Do slabých vetvičiek malej jedle zaboril prsty jesenný vietor a ona sa s údivom dívala na čierne nebo, po ktorom sa v divom letku predbehovali velikánske oblaky. Prvé oblaky, znamenajúce zimu, hovorili starí. Ale to už neboli len prvé oblaky, to už prichádzala za nimi sama zima a jedlička sa raz ráno zobudila na to, že na jej sviežich ramienkach noc poukladala čosi biele a ľahké a teplé. Padol sneh, počula, ako sa rozprávali tí, čo mali hlavu vysoko nad ňou.Prvý sneh v jej živote. Prvý sneh. A potom sa už často opakovali tieto zjavy. Zvykla si na slnečnú jar, na teplé leto s mnohými kvetmi, na jeseň a zimu. Ba zvykla si na to, že už nie je malá a že pomaly dosahuje hlavou starých nad sebou. Stala sa tiež jednou z nich, jednou zo starých.Potom jednej noci prebudila sa hora na zvuky, aké ešte nepočuli tu ani najstarší. Čosi klepalo, búchalo, pískalo. Strieľajú, šepkali si poplašené jedle slovo, ktoré vypustil starý smrek. Strieľajú, hovorila jedľa svojej susede, ale nevedela presne, čo to má znamenať. Ani ostatné nevedeli. Len sa dívali na pomarančové plamienky a počúvali zvláštne zvuky.Potom k nej prišli dvaja ľudia. Čímsi ťažkým ju udreli do boka. Bolelo, krvácalo. Jedľa cítila, ako sa nakláňa na bok. Chcela sa vystrieť, narovnať, ale vtom už aj padala k zemi. Kŕčovito sa chytala konármi o konáre susedných jedlí, ale pád bol strmý a ona sa naraz našla na zemi.Odvliekli ju ďaleko od miesta, kde vyrástla. Tu zbadala, že nie je sama. Ležali pri nej sestry z vysokej hory, boli poukladané do radu a chlapi pracovali okolo nich.Pomaly sa dozvedali, že z nich stavajú záseky. Že ich zoťali slovenskí vojaci, ktorí bojujú proti Nemcom. A že ony teraz tu budú chrániť slovenské dediny a doliny.Tichá noc bola nad nimi a jedľa rozmýšľala vo svojej samote. Bolo jej clivo za domovom. A divné myšlienky jej prichádzali na myseľ. Divné myšlienky, nevé myšlienky. Divné veci, nevídané veci.Potom prišlo ráno. Ráno, ktoré našlo už inú jedľu pod slovenským nebom. Jedľu, ktorá viac nesmútila za svojím ďalekým domovom, ale ktorá stvrdla a bola hotová klásť odpor aj tej najtvrdšej nepriateľskej oceli, aby jej zabránila vstup do dolín a hôr, na ktorých vyrástla a kde žili jej sestry.

Frank_Posol-zo-zasnezenych-hor.html.txt

Listy Vilme Sokolovej-Seidlovej[1]Turč. Sv. Martin 22. IV. 1888Drahá, milá moja!Už dávnejšie pristrájam sa písať Ti a predsa odtiahlo sa to až dosiaľ. Od samého začiatku jari zaujatá som neprestajne mnohými nepríjemnými prácami. V marci mali sme vo všetkých pivniciach hlbokú vodu — z pôdy vyvierala, — keď opadla, nastalo nám preberanie a čistenie všetkého zaplaveného tovaru, dlho to trvalo, kým sme tomu na koniec prišli. Teraz zase nastali záhradné práce a tých je tiež mnoho.Ďakujem Ti zo srdca, že na prosbu tak rýchlo podala si mi posledne zvesť o sebe. Keď videla a viac ešte keď prečítala som si Tvoj trojhárkový lístok, ma skutočne až svedomie bodalo, že donútila som Ťa k takej námahe v Tvojom trpiacom stave, Ty moja drahá, úbohá! A, vidíš, vzdor tomu teraz už zasa obzerám sa po zvesti o Tebe, alebo práve od Teba. Každý deň myslím na Teba, chcela by som vedieť, ako sa odvtedy máš. Takou dlhotrvanlivou boľastnou nemocou si navštívená, a predsa jasnú myseľ nestratíš. Boh Ťa žehnaj a posilňuj! Ale aj Ty sama sa šetri, nebuď nemilosrdnou proti sebe ako je to, zdá sa mi, Tvojou obyčajou. Tej práci, ktorá je nie nevyhnutná, daj nateraz úplný pokoj, aby si mohla vyzdravieť a potom tým výdatnejšie pracovať. Skutočne teraz predovšetkým na späťvydobytie svojho zdravia obráť celú svoju pozornosť, — to žiadame od Teba všetci, ktorí Ťa milujeme — vieš?!Ďakujem Ti tiež za doposlanie Tvojej vrúcnej precítenej básne, ktorou ku 18-mu listopadu poctila si Elišku Krásnohorskú.[2]Cítim Tvoje srdce a vidím Tvoje oči, keď ju čítam. I za naším zvečnelým otcom Hurbanom[3]uspela si vzdor svojej nemoci poslať vrelé slová (v „Pohľadoch“), ktoré miesto neho my všetcia prijali sme od Tvojho do našich sŕdc. Vďaka Ti vrúcna za ne!Vansová mi už pár ráz písala; pozdrav od Teba som jej vyrídila. Román jej ešte nevyšiel,[4]neviem, čo je s ním, nemám príležitosť byť s Vajanským, aby som sa ho dopýtala oň. Ja sama nenapísala som ničoho pod tlač, som veľmi naničhodná v bojovaní s domácimi prekážkami — práve ako celý môj národ. Vidíš, ja som zdravá a nerobím nič — musím sa zahanbiť, keď pozriem na Teba, ktorá vzdor ťažkej nemoci nezdržala si sa práce. Som odsúdená bez úžitku dať trúchnatieť tomu, v čom vlastne moja sila a som okolnosťami nútená živoriť, zápasiť a namáhať sa v tom, do čoho ani chuti, ani sily, ani nadania nemám. Či z tohoto zakliatia vymením sa kedy? — sama neviem. Teraz od rána do večera bývam zaujatá v obchode, žiada to môj muž — a vôbec naše okolnosti sú také, že sama musím nahliadnuť potrebu toho. Spoliehaním sa na nejaké sily sme hmotne klesli, a teraz dvojnásobne musíme vynakladať vlastnú silu, aby sme sa udržali. Ja pre seba uspokojila by som sa vždy s najskromnejším živobytím, len keby som pritom mohla mať pokoja, ale práve tohoto nemôžem mať nikdy pri spôsobe nášho života. Divným spôsobom hádže osud človeka do tých najneprimeranejších okolností, akoby si človeka schválne na skúšku chcel brať po celý život.Teraz nemám ani len času pokračovať v tej ruštine, pozdejšie, až preminú sa najsúrnejšie práce, vrátim sa k nej. Rusofilkou sa preto voslep nestanem, lebo životné skúsenosti naučili ma neoduševňovať sa za veci, o ktorých nemala som príležitosť presvedčiť sa, či sú vskutku oduševnenia hodné. No slovanským jazykom rozumieť — trebárs i všetkým slovanským — prajala by som si.O nás a našich pomeroch nemám Ti čo písať. Dobrého nič — zlého premnoho. Keby som Ti ho opisovať chcela, obťažila, zarmútila by som Tvoje srdce, ktoré i tak má doma u Vás dosť čo prenášať. Maďarizáciou nás moria divo a bezuzdne. Obecní notári pália slov. časopisy, na ktoré sa ľud tu i tam predpláca, i Salvove kalendáre[5]ten osud potkáva. A vzoprieť sa proti tomu nedá, lebo nám sa tu pravda neprisúdi. Práve teraz i pravotár Halaša[6]zamotaný je do procesu, ktorý ilustruje naše postavenie v tejto našej starej vlasti. Bolo sa stalo pred poldruha rokom, že martinský Spevokol urobil výlet na Likavku v Liptove. Pri tom bol aj Halaša. Keď si naspak idúc na stanici pri kase pýtal lístokpo slovensky, spurno okríkol ho kasír, aby svoju žiadosť predniesol po maďarsky, bo že on nie je povinný mimo maďarskej rozumieť aj iným rečiam. Halaša sa postavil, tvrdiac, že v akejkoľvek cudzej — tým viac domorodej slovenskej reči má právo prejaviť svoju žiadosť. Išlo z reči do reči, až Halašu ten železničný úradník skrze žandárov chcel dať zaprieť, a to nestalo sa len preto, že žandárov práve nemal poruke. No za to pozdejšie zažaloval ho pravotne a teraz nadiktovano je Halašovi platiť pokuty 100 zl. i všetky pravotné trovy a k tomu — jeden mesiac žaláru. Apeluje proti tomu, no či čo vykoná, je veľká otázka pri uhorskej „spravodlivosti“.Zbohom, drahá, milá moja! Píš mi zasa, keď budeš môcť, ale len málo, len toľko, že ako sa máš — či nemoc už ustupuje? Vrúcne Ťa bozkávaTvoja Elena Š.*Turč. Sv. Martin 13. V. 1889Drahá, milá moja!Náš slovenský ľud riadne započína svoje listy, písané vzdialenej rodine, asi nasledovne: Pozdravujem Ťa nastotisíckrát a vinšujem Ti od Pána Boha, aby Ťa tento môj list v dobrom a stálom zdraví našiel atď. atď. (Podobný formulár a veľmi podarený nachádza sa, ako vidím, aj u Kukučína, v posledných „Pohľadoch“)[7]— nuž mne tiež neodolateľne žiada sa v podobnom zmysle započať tento môj list k Tebe, Ty moja premilá! Hneď zo začiatku pozdravujem Ťa nesčíselnekrát a prajem Ti predovšetkým úplného a stáleho zdravia. V Tvojom milom mi poslednom „psáníčku“ od 11. února podávaš mi tak uspokojivú zprávu o Tvojom zdraví, ako potiaľ ešte nie, preto ma tože Tvoje „psáníčko“ priviedlo do mimoriadne radostnej nálady. Oj, dajže Bože, aby si mi v tom ohľade vždy podobnú zprávičku podávať mohla! Avšak na pravde založenú, nielen ku môjmu uspokojeniu vynútenú — vieš? Ty moja drahá, úbohá, sladká duša, koľko si to bolestí vystáť musela! Srdce mi stíska, keď si Ťa v tom predstavím. Bože Ťa uchráň v budúcnosti od podobného!Nedávno mala som milú a nanajvýš zriedkavú návštevu: Belku Textorisovú.[8]Od času výstavky nevidela som ju až teraz. Vidíš, tak neužitočne uzavreto my dve tu žijeme. Mala som pravé potešenie z jej návštevy, ona je skutočne ušľachtilé a zriedkavo samostatne zmýšľajúce dievča. Spomínali sme Teba a pokochali sa nádejou, že nastávajúceho leta uvítame Ťa v našom strede. Hľaďže Ty, aby nádeja naša nebola márna. V auguste azdaj bude slávnosť otvorenia nového „Domu“: príď nám ju svojou milou prítomnosťou osladiť a ojasniť. Prídeš?Veď azdaj nebudú Ti brániť Tvoji milí? Len nedovolíme Ti podnikať namáhavé výlety, aby si si zdraviu nepoškodila. Píšže mi, či môžeme sa tešiť Tvojmu príchodu. Krásne by bolo, keby si prišla i so sestrou Boženkou. Hľaďže tak.Spytuješ sa ma, ako zmýšľam o celom podujatí tohoto nášho „Domu“. Nuž, toto podujatie má ovšem mnohé platné dôvody za sebou; no aj niektoré závažné proti sebe. Že oddávna cítila sa potreba akéhosi útulku pre vyššie spoločenské prejavy nášho národného žitia, je vec istá — avšak tiež mnohé nutnejšie, dôležitejšie potreby cítime, ktoré zasahujú do základov nášho bytia a o tie tak nepečujeme. Veľká časť nášho širšieho obecenstva je nechutná proti „Domu“, čo proti nečasnému podniku, majúcemu dôležitosť len pre samý Martin — a Martinu toľké obete prinášať necítia žiadnej pohnútky, lebo sú s Martinom zrovna nespokojní. Nakoľko oprávnená je ich nespokojnosť, to jasne rozsúdiť nie som vstave. Viem, že na vidieku je mnoho idealizmu a nepoškvrneno čistej, od oduševnených otcov zdedenej snahy a k tomu náchylná som i ja pripojiť sa srdcom. No viem dobre, že tí idealisti nemohli by obstáť so svojimi teóriami, i keďby sa dostali k vodcovstvu, lebo v živote ide to cele ináč, než ako bája a želajú si vrelé, čisté srdcia. A preto je to len istá fáza zrajenia, dospievania, keď martinská spoločnosti prejavuje menej toho idealizmu a usiluje sa otužievať z neho — len viac prísnosti proti sebe a viac teploty navonok mala by mať. Keby nám bolo trochu voľnejšie, zaiste i u nás utvorilo by sa viacej strán, a dobre by bolo tak — len nech by v dobrom zápolili. Martinu bude na úžitok, keď inde počnú s ním konkurovať — vlastne našej národnej veci bolo by to k úžitku. Potom len jasnejšie videli by sa jak chyby, tak prednosti nášho terajšieho prúdu a mohlo by sa podržať, čo je dobré, zanechať, čo je zlé a na posledné miesto prisvojiť si iné dobré. Pravda, žeby sa rozvinuli boje ako u iných čulých národov, lebo život už raz ide len s bojom. Kto chce žiť, musí bojovať, my málo bojujeme a málo aj žijeme — my len trpíme. Kdo zná, čo z toho konečne bude. My sa akosi pridŕžame toho nášho príslovia, že: „Keď si slabý, nebi sa“ — neviem, ako ďaleko prídeme pri tom. Vy statne bojujete, mnoho ste už bojovali — a predsa ešte neprehľadné boje pred Vami. My sme k zahanbeniu nesúci popri Vás a nie sme vstave schápať sa k lepšiemu. Akási kliatba nás morí a my čakáme, kým zázračným spôsobom nebudeme odkliati — ak nás len hroziaci žralok nepohltne dovtedy. No azdaj by nás potom na tretí deň vyhodil, ako kedysi Jonáša.Teda Kukučín chodieva k Vám? To ma teší: ja si mnoho zakladám v ňom, sviežim, zdravým duchom je obživené všetko, čo on píše. Do chuti nakochala som sa i v jeho posledne v „Pohľadoch“ uverejnenej práci „Mladé letá“. Je to rozvitejšia práca než jeho dosavádne, pozorujem v nej jeho vzrast. Charakterizuje v nej dobre a prirodzene a trochu dotknul sa i nežnej struny, no len nakoľko mu to bolo nevyhnutným. Do toho revíru on nedáva zablúdiť svojmu peru, tam necíti sa doma. No dobre tak, to hrkútanie trochu zbridilo sa nám pri diletantoch vo veršoch i v próze.Socháň je tiež v Prahe, snáď bol u Vás?My tu živoríme v našich biedach ako červík v chrene. Ja som po tieto časy bola za 10 týždňov bez slúžky — starú som musela odpraviť a novú som nemohla dostať, nuž som bola náramne utýraná prácou, takmer chvíle oddychu som nemala za ten čas. Teraz od dvoch týždňov už mám slúžku (Beluška[9]mi ju zaopatrila v Blatnici), ale práce rozličnej pri tom všetkom tak mnoho, že jej konca-kraja nevidím. Práce a starosti, ktoré nedopustia povzniesť myseľ vyššie. A tak to ide z mesiaca na mesiac, z roka na rok — konca tomu nevidím, výhľadu k lepšiemu nemám. Je to vegetovanie až do otupenia.Ivan je zdravý, čulý a náramne za kamarátstvom omámený. S velikou obavou dám ho preč z domu, lebo mám živé príklady pred očima, ako poriadnych rodičov synovia mravne kazia sa vo svete. Ak by som z neho nemala dožiť sa zdaru, neviem, na čo vlastne žijem. On je dobrodušný, ale ľahkomyseľný, bystrého umu, ale nie pilný. No pri tom všetkom mám nádeju, že konečne prepracuje sa k dobrému.Zbohom, premilá moja! Dobre sa mi maj a nezabúdaj, že od tejto chvíle túžobne čakám na list od Teba. Ľúba Ťa mnohokrát a všetko dobré Ti praje tvojavrúcne Ti oddaná Elena Š.*Turč. Sv. Martin 6. I. 1892Drahá, milá moja!Mnoho som minulého leta myslela na Prahu, na Vašu zdarnú, krásnu výstavu,[10]o ktorej mnoho dala som si rozprávať, a na Teba duša moja srdečná! Ľúto mi, že nemohla som ísť k Vám užiť, čo krásneho a užitočného ste nám všetkým poskytli Vašou výstavou, — no už mi ľutovanie nič nepomôže. Teraz radšej kochám sa nádejou, že pozdejšie dakedy predsa pozriem ešte do Prahy, ak žiť budem.Že by avšak moja návšteva u Vás mohla mať hlbšie zasahujúci účinok na našu vzájomnosť v širších rozmeroch, o tom pochybujem, lebo nečujem v sebe spôsobnosť vyviňovať činnosť na poli verejnosti. Dobrá vôľa by mi síce neschádzala, ale okolostojnosťami som hatená, chybí mi tiež potrebný podrobný rozhľad i rutina.Že si znechutená proti našim, ktorí z príležitosti sjazdu slovanského študentstva[11]vyslovili sa odmietavo proti heslám, viem celkom pochopiť a Ti uznať. Dalo by sa síce dôvodiť k ich omluveniu, k objasneniu ich stanoviska, no tým by sa vec ešte nenapravila. Potrebné by bolo samým patričným od srdca pozhovárať sa v tých otázkach, ale nie je pravdepodobné, že by sa to znovu dvíhalo — len odcudzujúca trpkosť zostavšieho ostane. Mňa tiež vždy veľmi zabolia takéto nezhody medzi najbližšou rodinou, myslím avšak, že ony zakladajú sa viac na nedorozumení než na skutočnom odpore; preto predovšetkým potrebné by bolo dorozumievanie sa. O tomto pozhovárame sa viac až na leto, dá Boh, prídeš k nám.Že prídeš, mám nádeju a prajem si to vrelo. Pritom avšak prajem si tiež, aby si sa u mňa v dome uhospodila. Skvelé pohodlie Ti síce poskytnúť nemôžem, no dúfam, že Ty uspokojíš sa aj s mojou prostou úprimnosťou a tým, že Ťa od srdca rada budem mať u seba. Či hej ? —Pri silvestrovských večierkoch po prvé uzreli sme náš skvostný vianočný dar od Vás: našu krásnu oponu totižto, darovanú nášmu „Domu“ Vašou umeleckou Besedou. Ja skutočne bola som dojatá i povznesená pohľadom na ňu. Ona zjasňuje, ozaj zvelebuje a povznáša našu dvoranu. Také umelecké dielo mocne pôsobí na myseľ človeka. Vy ste skvelí a veľkomyseľní, keď také dary môžete a chcete dávať núdznejším bratom. Boh Vás žehnaj a obdar Vás bohatstvom všelikým!O nás, t. j. o národe svojom, nemám Ti čo rozprávať. Hlivieme vo zlom a túžime po lepšom. Len živoríme a túžime po dôstojnejšom žití. Máme ruky poviazané, no v niečom mohli by sme sa lepšie držať.Z Vašich úspechov, menovite zo skvelého zdaru výstavy, sa tešíme z plného srdca. Že naši, ktorí boli ju navštíviť,[12]nikdy nezabudnú dojmy tam nazbierané, a menovite nikdy nezabudnú Vaše vrelé, skvelé prijatie ich, ktorým boli cele uchvátení, je isté. Boli prekonaní Vašou nadšenou vrelosťou, nevedia nájsť dostatočného výrazu vďaky pre ňu. Máš pravdu, že by to malo mať ďalšie účinky, — ale u nás padá všetko akoby do zakliatia. Vcelku avšak predsa, zdá sa mi, čím dial živšie cítime jedni za druhých. Pomalým síce, ale stálym postupom zväčšuje sa teplota nášho rodinného pomeru, ako viac nadobúdame slovanského povedomia. Keby sme len vedeli zmôcť všetky deliace nás hrádze!Od Vansovej teraz dávnejšie nemám žiadnej zprávy; s Belkou bola som minulej jesene, avšak tiež len na chvíľu. Vyzerá dobre, je vždy zdravej, bodrej mysli. Škoda, že ona nemôže mať významnejší úkol, že nemôže rozvinúť a vynakladať svoje sily na pravom mieste.Ja v domácnosti a rodine mám sa tak obstojne, — nakoľko sa to dá v našich malých obmedzených pomeroch…Bozkávam Ťa mnoho — mnohokrát a som Tvojavrelo Ti oddaná Elena*Turč. Sv. Martin 23. júl 1893Viluška moja drahá, milá!Teraz mne prichodí prosiť Teba za odpustenie, že som Ti už prv nepísala a nepoďakovala sa Ti za milý, dlhý list, ktorý stál Ťa i času i namáhania; i za pekný dar: za knihu Tebou zostavenú — „Dívčí svět“.[13]Ale veď vieš, ako sa to písanie menovite zovrubnejších listov, kde človek rád by viacej povedať než len niekoľko nutných slov, zvykne i proti vôli človeka odtiahnuť.Predovšetkým buď uistená o mojej vrelej sesterskej láske k Tebe, tak ako presvedčená som navzájom ja o Tvojej, i keďby si mi za roky nepísala…1. a 2. aug. ideme osláviť storočie Kollárových narodenín — rada by vedieť, ako by On bol spokojný so slovanským svetom, ktorému žil dušou a slúžil perom, keby sa tak teraz mohol po ňom ohliadnuť. Že slovanské povedomie a slovanskú vzájomnosť oživotvoril, je isté, pokrok v tom, chvalabohu, nedá sa odškriepiť — trebárs výsledky pre našu netrpelivosť, utrpením zostrenú, sú prinepatrné. Vy už oslávili ste ho veľkolepejšie než z nás vystane. — Keby bolo možné, tak ako je nie, bola bych rada i ja vtedy priletela k Vám…Tvoj „Dívčí svět“ je vydarený, je bohato rozmanitého obsahu a všetko cenné veci. Zohnala si mnoho dobrých pracovníc a pracovníkov.O odrodilstve a o spamätaní sa z neho jedná i práca mojej neznámej (a či snáď známej!) rodáčky B. Rudinskej. Je to u nás tak ťažiaci, všetko do úzadia zatískajúci, denne žiaľ i trpkosť pôsobiaci úkaz, to odrodilstvo, že každému spisovateľovi nutno to vpliesť do svojich prác. Rudinská vážne vhĺbila sa do duše mladého dievčaťa, ktoré samo sebou spamätalo sa z rodičovského oslepovania k jednoduchej a predsa náruživo zaznávanej pravde. Je to práca seriózna a svedomitá, ač ešte nie vytríbená. Ale podotknúť nutno, že v skutočnosti veľmi ťažko by našlo sa mladé dievča, ktoré v odnárodňujúcom vzduchu vychované, tak samo sebou, len na základe pozorovania najbližších vecí, bez mocnejších zovňajších vplyvov, bez namáhania iných osôb, našlo by sa k pravému smeru. Však celkom nemožné je to nie, lenže nanajvýš zriedkavé. To sú tie „charaktery“, ktorých snáď len jeden nájde sa medzi tisícimi. No to je práca, práve ktorou ponúka mladé dievčatá, aby samy premýšľali a rozoznávali, rozsudzovali, nielen iných mienky sa držali.Vajanský sedí v Segedíne, — spomedzi riadkov jeho listov (ktoré všetky musejú prejsť väzeňskou cenzúrou) dobre dalo sa vycítiť, ako ťažko mu padá privykať v tej uzavretosti, nevoľnosti a „sedátnosti“. I teraz zasa veľmi ťažko mu padlo, keď Lukáča rumunského[14]odtiaľ preč vzali. Vaj. a Lukáč boli si jeden druhému na potechu. A predsa si Vajanský musí bláhať proti Lukáčovi, ktorého dali do obecného žalára ako zločinca. Každý deň, každá hodina tam strávená musí byť pre vzdelaného, zjemneného človeka ťažkou mukou. Je to ťažká skúška taký rok, trebárs i v ľavnejšom väzení. Či Vajanského väzenie pre našu národnú vec bude mať zrejmých dobrých účinkov, neviem — zdá sa mi, že i to, ako opravdoví politickí babráci, nevieme náležite využiť.No keby aspoň Vajanskému osobne bolo k mravnému prospechu to väzenie, nuž by sme ho jednako požehnávať, a nie oplakávať mohli. Mienim to tak, že keby Vaj. touto skúškou trošku zoserióznel, trochu vyspel z tej svojej geniálnej nevyspelosti — trochu naučil sa zaprieť v niektorej svojej slabosti. Ale to sotva —, keď príde na slobodu, zasa bude slobodným. To slávne „silné“ pohlavie je v zapieraní si vo svojich slabostiach veľmi násilné. Ináč však skutočne on aj život by položil za svoje presvedčenie, pri všetkom tom, ako stavia sa blazeovaným, je predsa čistým, niekedy až detinným entuziastom. Písavam mu niekedy — i on mi písal viac razy, — krátke, bezvýznamné listy. Môj rukopis[15]je od jari hotový, ale Vlček nemal času pre svoje zaneprázdnenie. Pred mesiacom som mu to ta poslala, cieľom posúdenia i snáď opravenia, ale odvtedy neviem ničoho o ňom. Tam zaviaznul. Už mám i strach, že sa stratil na pošte, a to by ma veru netešilo — dvojročná práca! Nedávno som písala o to Vlčkovi, ale nemám odpovede. Kto zná, či dostal môj list, ak je kdesi na vonkove.O týždeň — na Koll. slávnosti čakám si milých hostí, zväčša príbuzných — ak mi len prídu. Vidíš, Ty by si ma mohla prekvapiť — to by bola radosť!…Bozkáva si Ťa vrelo Tvoja oddaná E. Šoltésová*Turč. Sv. Martin 5. dec. 1895Viluška moja!--- Teším sa z tej Vašej rodinnej radosti, ktorá vysvitá i z Tvojho listu. Nad návratom Tvojho brata totižto.[16]Ako sa mu ďalej vodí? A čo znamenala tá samovražda Čížka?[17]Ja by som vôbec rada jasnejšie vidieť do Vašich zamotaných vnútorných pomerov. Mne sa zdá, že všetci chcete k jednému, pre vlasť a národ spasnému cieľu, a predsa sa tak hašteríte. Nedávno čítala som „Českú otázku“ a „Naši nynější krisi“ od prof. Masaryka, — no rada by som o tých istých veciach počuť aj z inej strany. Z týchto dvoch rečených jeho diel neviem si osobne dobre predstaviť, ako on (Masaryk) môže hrať takú záhubnú úlohu vo Vašom verejnom živote, aká sa mu od mnohých pripisuje. Či on pri omladinistickom pohybe hral úlohu — a akú? Je pravda, že on quasi štval (ak smiem ten výraz použiť), a keď bolo zle, sám sa nepekne utiahol, zaprel vec tých, na ktorých zaúčinkoval? Je on skrytý vo svojom pôsobení, a či postupuje odkryto? Či neľúbosť, akú chová proti nemu celé mlado- i staročešstvo, má svoj hlavný základ v sporoch rukopisných (R. K. Z.), a či jeho účinkovanie vôbec má sa za neblahé? Či pripisujú sa mu ajzúmyselne zlé snahy, a či lenpomýlené? Vyrozumela som, že mu i do zradcov vynadali — trvá tá mienka o ňom posiaľ?Nepozastavuj a nediv sa, dušička moja, že Ti takéto otázky staviam; rozumie sa, že len jestli chceš, a po ktorú mieru chceš, odpovieš mi na ne, keď dakedy nájdeš si času k tomu. Mňa to zaujíma, ako vôbec zaujímajú ma Vaše záležitosti. Dr. Masaryk okrem toho chodí každoročne sem na Slovensko a je jedným z tých, ktorí snažia sa vzbudiť vzájomnosť česko-slovenskú, je teda vec prirodzená, že hľadám príspevky k poznaniu jeho osobného rázu, a rada by som počuť správny, nepredpojatý český úsudok o ňom. Ty síce snáď práve máš príčinu k zanevretosti proti nemu, no ja viem, že pri všetkom tom budeš súdiť dľa možnosti spravodlivo. Škoda-preškoda, že sa nemôžeme osobne zísť, tak by sme sa náležité pozhovárali o všetkom.Teraz, hľa, nedbala bych v Prahe byť. Do divadla by som pilno chodila — tam sa mi páčilo. Opera „Dimitrij“[18]ma náramne upútala — takú dedinčanku. A to ma samú prekvapilo, lebo do hudby sa ja nerozumiem. Ale to veru bola skvelá pastva i pre moje nemuzikálne uši — a i pre oči. I moja spoločnica v lóži, Slovenka z Tisovca, osvedčovala celá uchvátená, že keby v Prahe bývala, chodila by vždy do opery, radšej čo by si na jedení utiahla, radšej by na to miesto žila na zemiakoch v koži varených. Celá bola preč.No, ale som sa už zaklebetila.Ľúba Ťa nastokrát Tvoja verne Ti oddaná Elena*Turč. Sv. Martin 10. X. 1896Drahá moja Viluša!Balík s knihami som dostala a jestli som Ti nimi koľko-toľko poslúžila, som rada. No žiaľ, nie o našom bohatstve, lež len o našej chudobe mohla si sa z nich presvedčiť.Že prešli ste do Písku, ma prekvapuje. No iste stalo sa tak po Vašej žiadosti a je teda dobre. Prajem Ti zo srdca, aby si našla tam zodpovedajúci Ti priateľský kruh a primerané pole účinkovania — a tým i blahú spokojnosť.Za Tvoj posledný, mne vzácny list bola by som sa Ti chcela hneď poďakovať, ale nevedela som kam, v ktorú stranu, vylietla si z hniezda na čas prázdnin, preto (a v posledné časy zase pre nedobytné, konca nemajúce práce v domácnosti) odtiahlo sa mi písanie až doteraz, keď Ťa môj list už v Písku pozdraví. Za tým svojím posledným listom síce dala si mi hodne dlho čakať, ale potom ním samým hojne si ma odmenila za to čakanie. Vďaka Ti srdečná za dôkladné a svedomité zpravodajstvo. Ja som popravde vedela, aspoň tušila, že asi príkro Ti padne podávať mi úsudok o Masarykovi,[19]a že som ho predsa žiadala od Teba, to nepovažuj za hlúpu netaktičnosť, ale to nech Ti je dôkazom, že mám veľkú dôveru v Tvoju mravnú silu. A mne zase Tvoj list je skvelým dôkazom, dotvrdením, že som Ťa správne cenila — Ty môžeš mať pokojné svedomie, keď tak súdiš o protivníkovi. Ja vidím, že jeho chyby nezveličuješ, vôbec vidím, že na tomto Tvojom úsudku môžem i ja svoj stavať. Vlani oboznámila som sa osobne s Masarykom (— toho roku neboli tu —) i s jeho paňou, ktorá mi je veľmi sympatičná. On v niečom mi je záhadný —, vcelku však len raz-dva razy zhovárala som sa s ním.Tvoj list v mnohom objasnil mi Vaše vnútorné politické rozpoloženie, za čo som Ti veru povďačná, lebo mňa Vaše diela veľmi zaujímajú. Je u Vás strašná rozkvasenosť, ale ona je iste znakom života a životaschopnosti. Človek síce so zármutkom sa pýta: či ozaj nevyhnutné sú tie vnútorné rôznice k dosiahnutiu jedného spoločného cieľa: vydobiť národu všetky práva, ktoré mu patria, a zjednať mu žiaducného rozvoja? No vskutku zdá sa, že ľuďom nemožno je inak. Len keby tie protivníctva kvôli jednému cieľu boli aspoň vždy ušľachtilé, dôstojné tohože cieľa a nikdy nie obecné, nevraživé. Však hádam i to je priveľká žiadosť; od ľudí neslobodno žiadať nadľudskosť. Ja len toľko môžem Vám zo skrúšeného srdca žiadať: Boh Vám pomáhaj zjednotiť, aspoň do úprimného uzrozumenia priviesť svoje rôzne sily a tak dosiahnuť spoločného cieľa!— A teraz konečne k „Letopisu Živeny“.[20]Že Vajanský je jeho redaktorom, je len preto, aby mal akú-takú úlohu pri Živene, ktorej tajomníkom je dľa mena. Ináč však ani jeho tajomníctvo, ani jeho redaktorstvo tu moc neznačí. Keď prestane byť tajomníkom Živeny, nuž možno redaktorstvo „Letopisu“ ja prevezmem — akže „Letopis“ bude ďalej vychodiť. A tu som teraz pri jadre veci — hneď Ťa prepadnem s jednou snažnou prosbou; vrúcne Ťa prosím: Pošli mi aj Ty do najbližšie nasledujúceho ročníka „Letopisu Živeny“ akúsi malú prácu, ktorou by si sa nám, Slovenkám, tak od srdca k srdcu prihovorila. Hej? Môžeš to urobiť? Miešajme sa trochu Češky so Slovenkami, tak najlepšie obadáme, že sme sestry. I my, Slovenky, ktoré sa perom zaoberáme, môžeme sa Vám pri zavdanej príležitosti podobne odmeniť. Len je nás, pravda, veľmi málo — a nie silných. Práca môže byť akákoľvek malá, či v próze, či vo verši (no próza je obľúbenejšia, prístupná i nepoetickým dušiam, akými sme zväčša), či zábavná, či poučná. Od mužských som ešte ani nepýtala práce, dúfajúc, že zaobídem sa bez ich pomoci. No ženské, okrem Vansovej, vždy spoľahlivej, posiaľ nič mi nesľubujú, nuž neviem, ako sa nazbieram.Timrava— nová dobrá sila —, ktorej práca i teraz ide v „Pohľadoch“, píše mi, že na jej zlosť nič nemôže sa jej podariť, aby som teda od nej nič nečakala. Tak Ti to u nás ide. Ja sama chcem teraz podať vážnejšiu prácu tak trochu zo „ženskej otázky“ — ale sa tiež ešte len rodí, a nikdy nemám pokoja k pracovaniu. Bieda je nám ženám, tak či tak. Či nie je lepšie tým, ktoré, po vôli mužov konzervatívneho zmýšľania, nechápu sa vyššie od varešky? Mali by sme sa s P. Bohom dotazovať, že nám dal do duše to zbytočné čosi, čo núti nás vyššie pozdvihnúť oči.Ale už dosť — musím do kuchyne — k vareške…Ľúba Ťa vrúcne Tvoja oddanáE. ŠoltésováP. S. Príspevok od Teba do „Letopisu“ veľmi dobre by poúčinkoval — neodopri mi ho!*Turč. Sv. Martin 22. nov. 1896.Drahá moja!V náhlosti niekoľko slov. Teda kým ja tu zbytočne škrupulujem, Ty medzitým už „překládáš a překládáš,[21]až sa hory zelenajú“ — chvalabohu! Rozosmiala som sa potešením, keď som to čítala. Teda z najúprimnejšieho srdca: Pánboh pomáhaj!Preklady maďarských omrvín[22]posielam Ti pripojeno. Neznáme Ti veci mi len predlož, aby som Ti ich dľa možnosti objasnila. Posielam Ti i vnove vyšlý slovensko-český a čes.-slov. slovník Kálalov-Salvov. Azda Ti tiež v niečom poslúži. Keď čítam teraz „Proti prúdu“ (ako po vytlačení som ho ešte nečítala), vidím niektoré povrchné vady, ktoré ma teraz urážajú (zbytočných kóm, čiarok na konci viet v dialógoch, takže zbytočných, chybujúce slovko, ba i chybu pravopisnú), nuž som rada, že aspoň týchto nedostatkov bude v preklade dielo prosté. Ty, rozumie sa, nedrž sa mojej interpunkcie, ale svojej. Budem Ti len povďačná, keď moje chyby pozakrývaš, kde sa to dá.„Pohľadov“ posielam Ti dva ročníky, o ktorých hovoríš, že ich nemáš. Timrave som rada, lebo Podjavorinská akosi nedobre sa počína vyvinovať. Nedávno som jej písala dlhý list, ktorý azda niečo poosoží. Timrava zručne charakterizuje osoby, tak v deji, mimochodom, čo je zriedkavý dar. Poľanská[23]má prácu v lanskom ročníku, 7. zošit. Vansovej popis nášho cestovania na národopis. výstavu ešte len teraz sa vlečie. Tiež bola všeličím prekážaná a tiež je ako domáca gazdiná veľmi zaneprázdnená. Na to trpíme všetky. Ináč ja ten cestopis čítam veľmi rada — je svieži, nie šablónovitý. Vajanského posledná práca[24]vlečie sa cez obidva ročníky.Pripojujem Ti na prezretie tiež Podjavor. „Z vesny života“. Ja sa do básní nerozumiem, ale sú vraj dobré tam. Len vystrojenie skritizovali — je i mnoho tlačových chýb, čo v básňach je ešte väčšou chybou než v poézii.Zbohom! Chcem ešte zabaliť a na poštu poslať, lebo popoludní neprijmú. Je nedeľa.Tvoja Elena*Turč. Sv. Martin 16. II. 97Drahá moja,maďarské preklady na šťastie už dávnejšie boli nachystané, len som čakala, kým ich budeš pýtať, tušiac, že pritom budeš chcieť mať objasnenia aj zo slovenčiny. Za maďarskými teda nájdeš slovenské, na pripojenom liste. Len pýtaj vždy vysvetlenie, v čom potrebuješ, nakoľko zo mňa vystane, vďačne Ti ho podám. Tie odchýlky v preklade, ktoré spomínaš, sú nutné, a tak, myslím, ani netreba ich mať za odchýlky. Dotyčne germanizmov Ťa i zvláštne prosím, aby si ich neprenášala do češtiny; mne pri „Proti prúdu“ bolo vytýkané, že pri ináč charakteristickej, jadrnej, originálnej reči predsa zhusta som sa ich dopúšťala. Rozumie sa, že ma to veľmi mrzí, ale neviem, či pri najlepšej vôli vedela by som sa im celkom ubrániť i nabudúce. Viac-menej dopúšťame sa ich všetci v bežnej reči, tak vodierajú sa i do spisovnej, — je nám to kliatbou nemeckej kultúry. Celkom prostý ich je u nás, myslím, básnik Hviezdoslav a beletrista Kukučín, ktorí svoju reč vyvádzajú prosto z čistého ľudového prameňa.K „Letopisu“ sa nič nepriberáme, Timrava mi vypovedala, Podjavorinská je snáď znechutená, že som ju primäla k tomu, aby príspevok ešte prepracovala, Vansová nestačí, ani započatej práce pokračovania nedáva do „Pohľadov“ (jej muž bol dosť ťažko chorý, myslím od začiatku roku, i posiaľ je slabý, zotaví sa celkom až na jar, na ľavnom vzduchu), nuž všetko zaseklo. Tak to u nás ide. Snáď Belušku nakriatnem, aby mi niečo napísala. Akúsi jej adresu na dohovor Ti neviem udať (ja som sa s ňou už dávno nevidela a nezhovárala), ale môžeš list pre ňu poslať mne, príležitostne, totižto keď mi budeš i krem toho mať čo písať, a ja jej ho odošlem súkromnou cestou, od Blatničanov. Ona má tu príbuzných, jednu meštiansku rodinu, tí sú s ňou v častejšom spojení skrze príležitostných poslov. Tuším i jej sestra u nich býva. Táto ku mne nechodí, iste tiež zo samej opatrnosti.Dušička moja, povedzže mi, prečo si sa Ty obávala, že sa po Tvojom článku v „Žen. světe“[25]budeme my, Slovenky, na Teba hnevať? Veď si nám posiaľ ešte nič nevytýkala, len nás chváliš. Veď nás trochu prísnejšie pochyť! Prajem si, aby si tak pri mojom románe aj na jeho nedostatky poukázala, lebo iní ich jednako uvidia. Môžeš smelo povedať, že jeho cena je viac bežná než literárna, poneváč zapodieva sa najviac temnými našimi národnými otázkami a zápasmi. No i v tom je priidealistický, poneváč chce povzbudzovať. A ako ma z mnohých strán uistili, i skutočne povzbudil. Za túto cenu vďačne prijmem i posmešky pre jeho priidealistický vzlet. Vajanský usúdil, že maľovala som „bielo na bielom“, že niet v ňom ani nevyhnutných tieňov. Mňa mrzí len to, že nepriateľa, menovite renegátov, nevedela som vylíčiť v celej ich špatnosti. Ináč je v tom len istá zrovnalosť, že keď som nás idealizovala, nuž aj tých som neočerňovala. Ale politiky niet v tom; biednosť našich pomerov som predsa nepodala a nepriateľa krajším spravila.Hlbšej a trvalejšej ceny je, myslím, ľúbostný moment v mojom románe, kde snažila som sa osvietiť pravú, silnú ačistúlásku medzi mužom a ženou. Toto i pôsobí, a síce aj na mužov, nielen na ženy. No, ale som sa zahovorila! Zbohom, drahá moja!Srdečný pozdrav od Tvojej Eleny[1]Vilma Sokolová-Seidlová(1859 — 1940) — česká spisovateľka pre mládež, bola učiteľkou. Pestovala veľmi intenzívne kultúrne styky so slovanskými národmi. Často chodievala i na Slovensko — a bohatá je najmä jej korešpondencia s predstaviteľkami slovenského ženského hnutia pred prvou svetovou vojnou.[2]poctila si Elišku Krásnohorskú— ide o báseň k päťdesiatke Elišky Krásnohorskej[3]za naším zvečnelým otcom Hurbanom— Sokolovej báseň „Za Jozefom Miloslavom Hurbanom“ bola uverejnená v „Slovenských pohľadoch“ VIII, 1888, str. 48[4]Román jej ešte nevyšiel— Vansovej „Sirota Podhradských“ vyšla až nasledujúci rok.[5]Salvove kalendáre— myslí tu na Salvov „Domový kalendár“, ktorý začal vychádzať roku 1884. V porovnaní s predchádzajúcimi kalendármi, vydávanými nakladateľmi z obchodných príčin, bol v Salvovom kalendári dôraz na textovú časť. Salva zapĺňal „Domový kalendár“ literárne hodnotnými prózami i básňami a vzdelávacia časť bola v službe boja za národné oslobodenie.[6]pravotár Halaša— ide o známeho buditeľa Andreja Halašu (1852 — 1913)[7]u Kukučina, v posledných „Pohľadoch“— Šoltésová myslí na list báťu Miša z Kukučínovej novely „Mladé letá“, „Slovenské pohľady“ IX, 1889, str. 153.[8]Belku Textorisovú— Bela Textorisová (1866 — 1949) žila v Blatnici, kde bola poštárkou. Národne bola uvedomelá, no keďže bola štátnou zamestnankyňou, aktívne sa zúčastňovala národného života najradšej anonymne.[9]Beluška— rozumie sa Textorisová[10]na Vašu zdarnú, krásnu výstavu— Všeobecná zemská výstava roku 1891 sa nazývala aj Jubilejnou, keďže ju usporiadali na sté výročie prvej priemyslovej výstavy. Výstava bola veľmi rozsiahla.[11]z príležitosti sjazdu slovanského študentstva— prvý sjazd slovanského študentstva bol 17. — 18. V. 1891 a vyvolal v slovanskom študentstve socialistické myšlienky, proti ktorým sa slovenskí študenti, najmä zo spolku Detvan v Prahe, niekoľko ráz aj verejne postavili.[12]naši, ktorí boli ju navštíviť— Národopisnú výstavu v Prahe navštívilo viac výprav zo Slovenska. Dojmy z nej veľmi dôkladne spracovala Terézia Vansová vo svojej práci „Pani Georgiadesová na cestách“.[13]„Dívčí svět“— Vilma Sokolová-Seidlová bola redaktorkou sborníka „Dívčí svět“, venovaného dorastajúcim dievčatám, ktorého prvý ročník vyšiel roku 1892.[14]Lukáča rumunského— Vasile Lucaciu (1852 — 1922), bol jedným z vodcov rumunského memorandového hnutia roku 1892, za čo ho uväznili. V Uhorsku ho písali Lukács László.[15]môj rukopis— ide o román „Proti prúdu“; o Šoltésovej korešpondencii s Jaroslavom Vlčkom pozri bližšie v poznámkach k článku „O románe ,Proti prúdu‘“ v tomto zväzku na str. 291 — 292.[16]Nad návratom Tvojho brata totižto— ide o brata Vilmy Sokolovej-Seidlovej Karla Stanislava Sokola (1867 — 1922), českého politika a žurnalistu, ktorý bol odsúdený v známom procese s členmi Omladiny. V týchto rokoch ešte patril k pokrokovej časti českého politického a kultúrneho života, neskoršie sa však stal predstaviteľom konzervativizmu a veľkokapitálu.[17]samovražda Čížka— nepodarilo sa zistiť, o akého Čížka omladinára ide, lebo člen Omladiny Václav Čížek (1862 — 1897) bol v tomto čase ešte živý.[18]Opera „Dimitrij“— ide o operu Antonína Dvořáka „Dimitrij Samozvanec“[19]príkro Ti padne podávať mi úsudok o Masarykovi— o T. G. Masarykovi sa tvrdilo, že najprv popudzoval mládež k odporu a potom pri prenasledovaní ju opustil. Preto ho považovali za spoluvinného pri odsúdení omladinárov a tak i Sokolovej brata.[20]k „Letopisu Živeny“— pripravovaný II. ročník „Letopisu Živeny“ vyšiel až roku 1898[21]překládáš a překládáš— Vilma Sokolová-Seidlová prekladala do češtiny Šoltésovej román „Proti prúdu“.[22]Preklady maďarských omrvín— ide o maďarské výrazy a dialógy v románe „Proti prúdu“[23]Poľanská— vlastným menom Irena Slančíková, vydatá Laciaková (1865 — 1951), bola Timravinou sestrou a debutovala novelou „Spoločnica“[24]Vajanského posledná práca— ide o román „Koreň a výhonky“ (1895)[25]článku v „Žen. světe“— ide o článok „Slovenky naše sestry“, ktorý vychádzal na pokračovanie v prvom ročníku „Ženského světa“. Sokolová-Seidlová v ňom podáva aj na základe podrobných informácií od Šoltésovej obraz slovenského ženského hnutia a veľkú pozornosť venuje najmä literárnej tvorbe slovenských spisovateliek.

Marothy-Soltesova_Listy-Vilme-Sokolovej-Seidlovej.html.txt

Zaviata fontánaIElena Stráňavská sa zamyslela, odkladajúc do zásuvky písacieho stola list, v peknej jasnomodrej obálke. Bola ho už prečítala opätovne. Chvíľami sa jej až zakrútila hlava, keď si pomyslela, že šťastie, ktoré tak dlho čakala, je už tak blízko.Izbou šírilo sa príjemné teplo, sálajúce z krbu. Statkárka sa zahľadela von do zimnej krajinky, ktorú príroda prikúzlila za jedinú noc. Snehom obťažené vetve vysokých riedkych agátov a hustých nižších gaštanov na dvore a ovocných stromov v zahrade sa až prehýbaly pod ťarchou. Stranou belely sa chalúpky, učupené ako kuriatka pod plotom. Belosť rušily iba černejúce sa v diaľke hory a havran, ktorý letel ponad polia krákajúc.Elena Stráňavská počala sniť. Je tu ako zakliata princezná, odrezaná od ostatného sveta, čakajúca na vysloboditeľa. A osloboditeľ sa blíži. O niekoľko týždňov, alebo mesiacov bude tu.Bolo to skutočne ako v povesti, čo prežívala. Skoro každý týždeň dostáva ľúbostný list. Čítava ho deň po deň, až príde ďalší. Viackráť do dňa zadíva sa na fotografiu, čo jej je tak drahá, často snije aj pri práci. Veď to tak blaží. Pani Elena privrela oči, ako by chcela ešte nerušenejšie ssať do seba vôňu intímnej nálady, opojnosť svojho nastávajúceho blaha.IIDušou tiahly rozpomienky. Ako sa soznámila s Vladom. Bola to láska na vzdialenosť, ale predsa opojná, hlboká. Vídavala ho pred rokmi ako kupeckého pomocníka v Rohove za dievčaťa. Bola mladšou dcérou váženého zámožného miestneho lekára. Kupecký pomocník Máčalka nemal k nej v tie časy vlastne skoro ani prístupu. Pozdravoval ju ako zákaznicu firmy. Bol to vysoký, pekný, počerný mladý človek, teplých hnedých očí, s havranými vlasmi, vyčesanými do hora. Keď dával spevácky spolok bál, vykrútil Máčalka i slečny lekárove. Zostal jej trocha v mysli, veď dobre tančil i takticky rozprával, ale zabudla naň skoro. Až po rokoch počula o ňom, že je v Rusku a že dobre obchoduje. I oženil sa vraj s voľakým šefranníčaťom. Od tých čias už i ovdovel. Zomrela mu žena pri pôrode. Zostalo mu po nej iba dievčatko, čo stálo matku život. Po čase sa dal na bankárstvo vo Varšave. Zbohatol. Šefranníci rozprávali o ňom, že si žije ako barón. Je vraj veľmi dobrý otec, na dieťati lpí celým svojim životom. Ktorýsi rok priniesol i jedon našský kalendár jeho podobizeň s krátkym článkom. Bol dávaný za príklad dorastajúcemu pokoleniu. Keď videla obraz v kalendári Elena Stráňavská, pocítila niečo z toho príjemného dojmu, ako pred rokmi na bále v jeho rukách. Ale to bolo i všetko.Potom doľahol na ňu osud hrúzou. Skoro zanevrela na dedinku, v ktorej prežila svoje prvé manželské a materské šťastie. Chcelo sa jej preč, čo najďalej preč od miesta, kde zažila dojmy tak otriasajúce. Utiekla i s deťmi k matke do Rohova. Otca už nebolo. Dobre tak. Aspoň sa nemusel dožiť sklamania svojho najmilšieho dieťaťa, svojej pýchy.Matka sa dívala na dcérino nešťastie trochu chladnokrvnejšie. Potešila ju, poláskala sa s ňou i s vnúčatmi. Ale o pár dní ju zaviezla nazad do Jamného. Bolo sa treba ujať gazdovstva. Cudzí ľudia by všetko porozkrádali. Lebo veď hospodára už nebolo.Kráčala po izbách, chodila po dvore i zahrade ako v snách. Až keď odišla o pár dní matka a každú chvíľu behala k nej s niečim čeľaď, sluhovia, počala si jasnejšie uvedomovať svoju opustenosť, smierovať sa s tým, čo sa stalo.A čas, starosti, materinské povinnosti hojily ranu srdca rýchlejšie, než by sa jej bolo zdalo možným. O pár týždňov odvážila sa isť už aj haditým chodníkom, vedúcim bujnou lúčinou do mladého brezového hájika, kde sa odohrala tragédia jej nešťastného muža. Lebo z jej srdca vymizla už posledná stopa nenávisti k tomu, v ktorom sa tak sklamala. Rozpomínala sa na neho súcitne, s hlbokou ľútosťou v duši.Berco Stráňavský, jej nebohý muž, bol jediný syn váženého zemanského statkára. Otec bol typom starého zemana, zakladajúcom si na stoličnom úrade skoro väčšmi než na rozsiahlom gazdovstve. Každý deň vozieval sa na vlastných koňoch do mesta do úradu. Lepšiu polovicu duše dával úradu, druhú gazdovstvu. Ale trpely obe povolania. Majetok sa načínal. Keď bola súra o groš, odfeľalo sa židovi hocičo odpoly zdarma.Syn Berco bol už z iného cesta. Netúžil za patriarchálnym životom predkov. Vyštudoval v meste gymnázium, potom šiel na práva do Pešti. Bol to fešák, báječný tanečník, chýrny duelant, hral vynikajúcu úlohu v študentských spolkoch. Šlo to hodne do groša. Rodičia sa neraz navzdychali, keď prišiel od syna telegram: „Pošlite 60 zlatých, súrne potrebujem“, ale neodoprely mu ich nikdy.Do toho mladého elegána, doktoranda Berca Stráňavského zaľúbila sa Elena, dcéra lekára Poruba. To bol princ, ktorého si vykúzlila jej dievčenská fantázia. Za ním zahorelo prvým mocným plápolom túžby panenské srdce. Vídavala ho jazdiť na koni mestom v letných prázdninách. Niesol sa svižne popri ich zahrade — a za každým odnášal so sebou kus srdca peknej dcéry lekárovej.Čosi-kamsi bolo jej dopriané mať ho po svojom boku. Vydávala sa jej najlepšia kamarátka, ktorá jej ho dopriala za družku. Bol k Elene veľmi pozorný a predsa až priveľmi zdržanlivý. Vari, aby tým väčšmi roznietil jej túžbu.Čosi-kamsi však počal si jej všímať viac. Zomrel otec, sám vrátil sa zo štúdií — bez zkúšok — domov gazdovať, a tu sa ukázalo, že majetok je veru už hodne zadĺžený. Bolo treba mladuchy s obnôžkou. Mladý elegán neváhal, ale pýtal Elenu, ktorej náklonnosť nemohol nepozorovať. Tak splnil sa sen dcéry lekárovej. Starý zemanský majetok očistilo jej veno od dlžôb a mladý statkár učil sa v objatí peknej ženy zabúdať na svody veľkého mesta.Do gazdovstva sa oba napodiv chytro vpravili a to tým ľahšie, že po otcovi zostal na majetku starý kasnár, ktorý znal na deďovizni každú brázdu. V kaštieli uprostred drevených dedinských chalúpok rozkvitlo manželské šťastie. Keď sa kaštieľ rozliehal po nejakom čase detským krikom a o pár rokov kričalo hrdiel už troje — krikľúňmi boli dvaja synia a dcéra, — cítila mladá matka, ako prirastá k tichej dedinke, ako ťažko by sa jej s ňou lúčilo.A prišla tragédia. Bol krásny slnečný letný deň, na moruši na dvore nalievaly sa jahody, ona práve odstredila so slúžkou maslo a vrátila sa do izby k deťom. Boly neobyčajne zabrané do hry, skoro celá podlaha bola zakladená ich lepenkovými domami a drevenými kravami, keď zaklopal kasnár. Bol bledý, prešedivelá brada sa mu triasla, hlas mu solhával. Zlou predtuchou jatá, vyšla za ním na chodbu.— Ach, Bože, pani urodzená, čo sa to s nami robí! — zastenal a po slabikách, skoro zajakavo vyrážal zo seba hrúzy, od ktorých jej mrzla krv v žilách. Jej muža našli zastreleného v blízkom brezovom hájičku. Zotmelo sa jej v očiach. Nevie ani, ako sa dostala na miesto hrúzy. Akiste viedol ju kasnár za rameno. Keď zazrela bezduché mužovo telo a podlomily sa jej kolená, zašušťalo niečo v tráve. Kamenela úžasom. V tráve pod brezou svíjala sa postrelená ženská.Z nasledujúcich pár dní nezostalo v Eleninej pamäti ani stopy. Snáď dobre tak. Byť v tie časy čulejšou, kto vie, či by bola prežila tú hrúzu, čo sa na ňu tak znenazdajky privalila.Až kedysi po týždňoch uvedomovala si jasnejšie neveru muža, zastreleného pohrdnutou milenkou. A ľahostajne prezerala zásuvky jeho písacieho stola, korešpondenciu, z ktorej vychádzalo na javo, že bola vlastne klamaná už od rokov, že muž jej nebol oddaný ani v týždňoch, keď jej láska dosahovala vrcholu, keď sa cítila ani v siedmom nebi.V tomto čase smútku, otrávenosti našiel ju list bankára Máčalku. Vyslovoval jej obšírne sústrasť a pridal pár jemných poklôn. Ďakovala mu až o mesiac, ale nezatajila, že sa na neho veľmi mile rozpomína. Nie čudo, že zo sústrastného listu sa vyvinula ľúbostná korešpondencia.IIIDeň Vladimírovho príchodu konečne svitol. Elena Stráňavská bola naň náležite pripravená. Nielen skvelým poriadkom v domácnosti, ale i portrétom polovičatej sirôtky Vierky, ktorej prichodilo jej byť onedlho matkou. Portrét dcéry, maľovaný akademickým maliarom Záhonom, mal byť darom pre otca.Chlapci a dcérka Ruža boli na príchod nastávajúceho otca už pripravení. Budú ho volať otcom, akože, Ivan a Berco nevedeli si to ani inak predstaviť. Iba malá Ruža rozumovala:— Akože to bude, mama, prosím ťa, to si s oteckom potykám, však? — A mám ho bozkať ja prvá a či on mňa?A ešte niečo očakávalo Vladimíra v Jamnom.Už asi od pol roka mala zaľúbená vdova svoje skryté či zamilované miestečko, kam odbehla i dva-tri razy v týždni zabudnúť na chvíľu na denné trampoty a oddávať sa svojim sladkým snom. Bola to malá dolinka či jamka pod vŕškom, zatienená s jednej strany výbežkom svrčinového hája. Bolo to všetko na ich majetku. Roztúžená vdova dala sviesť najprv vodu s vŕšku do pekného vodotrysku. O nejaký čas bol vodotrysk na široko zúkol-vúkol ohradený neobvykle vysokým plotom, ba ktorýsi týždeň zjavil sa okolo vodotrysku úhľadný cementový bassín. Žily na sluchách zakrytých prešedivelými vlasmi bily pani Elene prudko, ba celá sa zachvievala blahým vzrušením, keď si predstavila, že by sa mohla jednoho krásneho dňa najsť v bassine so svojím vyvoleným a hrať si tam s ním na nymfu a vodníka. To by bolo miestečko pre chvíle, keď ruka jakoby elektrickou iskrou šľahnutá zmocňuje sa v divokom roztúžení ruky, druhá ovíja sa okolo šije, rty prissávajú sa nerozlúčne ku rtom a oči, vpíjajúce sa do očú druha, jásajú nad okamžikom.Posledné dni išly pani Elene jakosi priveľmi na nervy. Počínala si uvedomovať dosah okamžiku, ktorý jej nastáva. A s nepokojom v srdci myslela na to, že veď vlastne ani nevidela sa s tým, od ktorého očakávala splnenie svojich najkrajších snov. Či ho okúzli tak svojím zjavom ako listami? Či nenosí o nej, o jej zovňajšku predstavu priskvelú, ktorá náleží vlastne už dosť dávnej minulosti? Teraz, keď už bola tak blízko cieľa, bola si svojím úspechom menej istá než predtým.Pred odchodom k vlaku, obzerala sa ešte raz skúmave vo veľkom zrkadle. Prvá mladosť je preč, stvorička! — priznávala si rezignovane — ale veď Vladimír je už predsa tiež nie nijaký mladík. Škoda, že s masírovaním pleti začala až posledné týždne. Robiť to aspoň polroka, mohla vyzerať sviežejšia. Vyzerá trocha nevyspatá, i nervózna červeň zabarvuje jej tvár na nebárs vhodných miestach. Oči pohladily jej melancholicky pletence šedivých vlasov, ktoré dodávaly jakýsi bolestný nádych obrazu mladuchy v zrkadle. Pred časom prelietla jej hlavou myšlienka, či by si ich nemala dať zabarviť? Zapudila ju ľahko. Zdalo sa jej to neúprimnosťou, ba skoro klamom. Nech ich vidí prešedivelé. Ten srieň, to sú stopy jej životného utrpenia, stopy, ktoré môžu iba stupňovať lásku, úctu.IVPriviedla si ho s triumfom zo Žiliny, kde mu bola naproti. Bol dosť zmenený proti rokom mladosti. Figúra skoro bonvivána, nechybelo ani bruško, i postava jakoby sa bola skrátila. Ale oči veselé, milé, prívetivé. Z bujných havraných vlasov boly už iba skromné pozostatky, ale i tak mu pristaly, hoci boly prešedivelé. Hja, život uteká.Pozerala na neho hrde, jakoby sa chcela s ním pýšiť, uvádzala si ho do svojej rezidencie ako panovníka, ktorý sa vracia domov po dlhoročnom pobyte v cudzine.Svítanie s deťmi vypálilo tiež znamenite. Páčil sa im. Vinuly sa k nemu s láskou, ako by sa im instinktívne žiadalo pritúlenia, pohladenia otcovskou rukou. Najmä malá Ruža nevedela sa od neho odtrhnúť.Ubytoval sa v dedinskej krčme. Škoda dávať príčinu ku klebetám zlým ľudským jazykom. Jedával u Stráňavských. Trávil u nich celé dni, prechádzajúc sa raz s Elenou, raz s deťmi.Po pár dňoch zunovala ho sladká nečinnosť. Na prechádzke po olovrante posadil sa s Elenou do besiedky v ovocnom sade. Slnce skláňalo sa k obzoru, na chvíľu zavládlo posvätné ticho, prerušované chvíľkami iba doliehajúcim z dvora moriakovým „udri“, „udri“! Vladimír oblapil Elenu nežne okolo pásu, niečo jej zašeptal do ucha. Sklonila sa k nemu dôverne. V tom nežný, snivý výraz zaplašil s jeho tváre jakýsi ľahký mráčik. Spúšťajúc so snúbenice ruky ozval sa vážnym, ustarosteným hlasom:— Ako si to vlastne predstavuješ, duša s deťmi?— Ako? Hm, Berco, vieš, skončil piatu na gymnáziu. Doštuduje a potom na medicínu, má vraj na ňu chuť, ak ho to do matúrky neprejde, alebo na práva. A Ivan, ach Ivan je rodený statkár. Dať ho vyštudovať hospodársku akadémiu… Ruža je ešte decko. Ale dá Boh, bude i väčšia. Mojím ideálom je dať ju na 2-3 roky do solídneho francúzskeho penzionátu do Švajčiarska alebo do Nemecka, rozumie sa, až po meštianke. Inak o tom potom, má času dosť.Rozosmial sa trpko, skoro výsmešne, pošmyknúc sa na drevenej lavičke trocha ďalej od snúbenice:— Elena, Elena, ty voľáko vysoko rúbeš!Zadívala sa na neho celá prekvapená:— Prečo?! Potomci starej zemanskej statkárskej rodiny, vnúčatá váženého lekára predsa len nepôjdu zemiaky kopať alebo skaly tĺcť.— To nemusia. Ale toľké štúdia, a ešte k tomu i švajčiarsky penzionát pre dcéru!… to ide do groša a ja ho nemám.— Ako? Nemáš! — hľadela naň skoro vyjavene. — Ako môžeš tak hovoriť, Vlado, veď si bankár, veď peniaze máš. Ak nemáš ešte toľký majetok, máš dôchodky.— Dôchodky? Daj pokoj, Elena! Kto ťa to len nabaláchal?! Bol som obchodvedúcim v železnom oddelení obchodného domu. Pár groší, čo som si usporil, som počal požičiavať kupcom na zmenky. Od siedmich rokov som spoločníkom v maličkej smenárni, mám asi päťnásťtisíc zlatých úspor, ale tými si chcem zaistiť starobu, nie pchať ich do švajčiarskych penzionátov. Radšej by si mi ty mohla prispeť pár tisíckami do podniku.— Ale, odkiaľ?— Predal by sa majetok.— Dedictvo po slávnych predkoch svojich detí?— Trebárs.— Radšej by som predala poslednú košeľu! — zvolala náružive. — Zostaň tu gazdovať.— Čo vynáša majetok ročne?— Ani sama neviem. Moc je toho nie. Deti chodia do školy, úradník, čeľaď… každý k sebe hrabe, človeka klame.— Vklad nemáš žiadon?— Horkýže vklad! Osemnásťtisíc je intabulované na majetku vo dvoch hypotékach…*Ten večer odchodil Máčalka z kaštieľa do svojej izby u krčmára zamyslený, ustarostený. O dva dni šiel navštíviť starú tetku do Rohova. Vrátil sa od nej do Stráňavských až v nedeľu. To bola jeho posledná návšteva u statkárskej vdovy.O mesiac mal zasnúbenie s voľákym mladým dievčaťom z rodiny. V zime vrátil sa pre ňu, aby ju odviezol s sebou do Ruska ako ženu. Hovorilo sa, že je to tetkino maslo. Tá mu naprávala hlavu: „Či si už taký starý, aby si musel vdovu brať?! A ešte sa ti ho na troch maznákov podoberá, tento blázon! Na takú panskú pýchu! Neľutoval by si svojich mozoľov?!Zastával sa Eleny. Skoro sa pohádal s tetkou. A po týždňoch — dal sa jej predsa prehovoriť, tým skôr, že bol ustaranou tvárou a prešedivelými vlasmi vdovy nemilo sklamaný.*Elena Stráňavská sa nevydala. Žije svojim dospievajúcim deťom. V tých skladá jedinú svoju životnú nádej, nerobiac si z toho mnoho, že dlžôb pribúda. Od pár rokov prerušila skoro i posledné styky so spoločnosťou. Až keď bude uvádzať do nej dcéru. Sedáva najviac doma. Bez toho ju v zime súžieva v nohách reuma. Gazdovstvo si obzreť, prejsť sa po lúke, lesíku, — i toho sa jej posledne časy málo dostáva, ba ani sama o to nestojí. Iba keď sa chýlieva každoročne leto ku koncu a miesto nádhery lúčneho kvieťa a bujnej zelene počínajú sa na obzore zjavovať suché zamlklé stŕniská, zamýšľa sa trochu väčšmi na svoj rozplašený sen o láske, o šťastí. Zájde podvečer i do dolinky pod svrčinový háj a zahľadí sa, oprená o plot, na bassin. Vodotrysk je už dávnejšie zkazený. I v bassine už plno smetí, ihličia, piesku. I rúry popráskaly, bassin by sa už nedal naplniť vodou. Veď už ani netreba. Keby nebolo toho cementu, plotu, skoro by sa jej už chcelo pochybovať, že jej luzný sen bol kedysi tak, ach, tak blízky splnenia.

Kompis_Zaviata-fontana.html.txt

I.Pod starou, košatou hruškou sedela rodina pána učiteľa Lešťana. To jest sedel tam on sám, jeho pani a jeho švagor, pán farár Ostrica.„Nuž ale toto je už predsa dlho!“ preriekol netrpezlivo starý učiteľ a pozeral na hodinky. „Už päť hodín a ešte ho nieto?“„Čo sa vlečie, neutečie!“ vetil pán farár. „I vlak mohol zapozdiť sa, alebo dáka nehoda stala sa mu.“„Keď som ja len sám nešiel!“ vyvolal Lešťan mrzuto. „Nuž ale ako? Ten nešťastný pohreb pokazil mi celý plán!“Stará pani Lešťanová bola tiež rozčúlená. Keď zahrmotal voz na ulici, vše vybehla k dverciam.„Moje varivo!“ bedákala. „Chudák Sväto, nebude mu chutnať.“„No veru po nemeckom koste!“[1]riekol pán farár. „O to sa neboj! Keby len prišiel!“„Veď to!“ šomral Lešťan.„Ozaj, aj zabudol som!“ vyvolal pán farár a obrátil sa k švagrinej. „Milka ti odkázala, že sú koláče hotové, ale že pošle ich len potom, keď Sväto príde, aby boli teplé.“„Dobre, dobre!“ vetila učiteľka. „A ona nepríde?“Farár sa usmial. „Neviem,“ riekol neisto.„V tom inštitúte nabili jej do hlavy príliš veľkú slušnosť,“ mrzuto riekla učiteľka. „Konečne je ona ešte len decko a Sväto jej bratranec.“„Je príliš hanblivá,“ omlúval otec dcéru.„Nuž ale pred nami, však u nás vyrástla!“„A viem, že by rada videla ho čím skôr!“ riekol učiteľ.„Čo sa vlečie — neutečie!“ vetil farár.Učiteľ sa zasmial. „Ako ten zajac!“ riekol pichľavo.Farár sa nazlostil. „Zas?“ vyvolal s výčitkou.Raz totiž boli švagrovia spolu na poľovke. Ukázal sa im podstrelený zajac. Chudák ušiak kríval, len-len že sa vliekol. „Tohto mne daj!“ riekol natešený farár a rýchlo stúpal k biednej obeti. Učiteľ ho nechal. Nech má radosť! Farár napredoval — už bolo len pár krokov od zajaca. „Nože už streľ!“ volal učiteľ. „Čo sa vlečie, neutečie!“ volal nazad farár a natiahol kohútik. Ušiak v smrteľných úzkostiach zobral silu a skočil. Pán farár zažmúril oči (bál sa ohňa) a spustil ranu. Keď však otvoril oči, tak videl len dym — zajac, ten utiekol, bárs sa i vliekol.Od tých čias nutno pánu farárovi počuť všeličo o zbehlých lovcoch a keď preriekne svoje príslovie „Čo sa vlečie, neutečie,“ to môže byť istý, že replika nevyostane. No zato drží sa svojho príslovia.„Ba ako vyzerá ten náš Svätko?“ preriekla pani učiteľka.„Nuž tak ako pred rokom!“ vetil farár.„Ohó!“ protestoval otec. „A brada, fúzy? Tie predsa museli narásť!“Farár sa dal do smiechu.„Človeče!“ vyvolal. „Veď len nemyslíš si, že príde bradatý ako posvätený kaplán!“„To je pravda!“ mrzuto riekol Lešťan. „Škoda, aké mal pekné fúzy!“„Sväto je i tak veľmi šumný,“ potešoval farár otca.Matka ľúbezne usmiala sa. Otec pokojne zašomral: „To verím!“„Ale Milka nevidela ho už dávno,“ riekla učiteľka.„Veru čo do inštitútu odišla,“ odpovedal farár. „Je tomu už päť rokov.“„Vtedy bola ešte len jedenásťročná,“ dumala stará pani.„Ako tie časy letia, bože! Deti už dorástli.“„Veru už sa môžu…,“ preriekol farár a usmievavo pozrel na švagra.Lešťan položil obe ramená na plecia farárove a skúmavo díval sa mu do očú. „Rozmýšľal si už o tom?“ pýtal sa ho citne.„Čo sa vlečie, neutečie!“ vetil farár a štrngol svoj pohár o švagrov.Lešťan vypil víno dúškom.„Len nech nebude daktorý z nich tým povestným zajacom,“ riekla matka, no bolo vidieť po usmievavej tvári, že neverí tomu.Z ulice zahrmel voz.„To je môj batár!“[2]riekol farár pyšne.O chvíľu vskutku vošiel otvorenou bránou voz, to jest batár, ako nadával mu pán farár.Z koča skočil vysoký mladý muž a vrelo objímal svojich rodičov. Matka mienila, že jej Sväto narástol, čomu sa pán farár však smial.„Narásť v dvadsiatom šiestom roku!“ riekol veselo. „Nuž ale vitaj, reverendissime! Podľa pravdy mal som ti byť prvým, lebo ja som ti principálom.[3]Nuž ale dobré nechodí nikdy pozde. Zohni sa kus, chlape, a pobozkaj ma!“Sväto objal starého ujca. Tvár jasala mu radosťou.„A kde je Milka?“ pýtal sa potom, obzrúc sa vôkol.Starí prišli do rozpakov. Nechceli povedať mu pravdu.„Nazdali sme sa, že neprídeš už dnes,“ riekla mu matka. „Milka má prácu už teraz podvečer.“„Tak? Teda už je gazdinou!“ riekol veselo mladý muž. „Zvedavý som na ňu. Musí byť veľká.“„Je veru!“ svedčila matka. „Dievča už na mieste!“„Skutočne? Škoda, že niet jej tu!“Starí zaviedli syna do domu. Z izby do izby kráčal mladý kaplán a blaženou tvárou hovoril: „Všetko je tak ako pred rokom.“ Radostne omakal všetko, akoby chcel vítať sa i s mŕtvymi predmetmi. Pri otcovom pipatóriu zastal, napadla mu premena.„Ejha, apík! Ako vidím, obnovil si sa,“ riekol a chytil do ruky peknú tajtíčku.[4]„To mi Milka doniesla pred dvoma mesiacmi, keď prišla z ústavu.“„A mama má nový čepiec! Aký skvostný!“ kritizoval ďalej syn.„To mne tiež Milka doniesla,“ vetila učiteľka.„Všetko Milka — a Milky niet!“ riekol Sväto nádychom nevôle.„V svojej izbe nájdeš i pre seba dary od nej!“ chlácholila ho matka.Syn vošiel do svojej izby a prezrel ju tiež. Pokraj postele ležali pekne vyšívané papuče. Na stene viselo vešadlo na hodinky. Na stole stála krásna vyšívaná mapa[5]pre listové papiere s nápisom „Na rozpomienku.“ Popri nej porcelánová nádoba na černidlo s jemnou miniatúrnou ručnou maľbou.To boli dary od Milky. Mladý Lešťan s úľubou díval sa na vzácne dary.Sluha so slúžkou vniesli veľký kufor do izby.Sväto hneď dal sa do vypakovania. Starí zvedavo stáli okolo. On vyňal predmet po predmete. Navrchu boli samé dary. On podával ich svojim jedno za druhým.„Toto tebe, mama — toto tebe, apík — toto tebe, ujco.“„A to?“Sväto držal hodný pakeľ v rukách.„To je Milkino,“ riekol veselo a potom ukazoval im pri okne obsah pakľa.A tie malé, necenné darčeky vďačného syna doniesli rodičov i s ujcom až k slzám — od radosti.„Môj holúbok!“ riekla matka. „To všetko musel si snáď odhladovať!“„Ale ba, však som mal veľké štipendiá v Nemecku,“ odmietol syn tvrdenie.„Pôjdeš so mnou, Sväto?“ pýtal sa ho ujec.„Hneď, áno, len donesiem sa kus do poriadku,“ vetil Sväto.Starí vyšli z izby a on obliekol sa pozorne.„Ozaj, ako vyzerá?“ myslel si a opatrne delil kučeravé, čierne vlasy pred zrkadlom. „Bude istotne krásavica,“ plietol ďalej myšlienky. „Už vtedy dalo sa to zatvárať, keď videl som ju posledný raz.“ Rýchlo natiahol čierne rukavice — a ešte raz obzrel sa v zrkadle. Bol skutočne šumný chlap. Mal silnú mužskú postavu a peknú pravidelnú tvár.Zobrali sa s ujcom k fare. Nemali ďaleko, lebo školu len kostol delil od fary. No i tá cesta trvala dlho mladému Lešťanovi. Na ceste stretli sa s ľuďmi, nuž každý chcel privítať nového kaplána.Konečne dorazili. Lešťan netrpezlivo vkročil do izby.Pri stole sedela mladá dáma. Na jeho kroky vstala zo stoličky a šla mu v ústrety. Jej biela tvár začervenala sa úplne, keď tíško preriekla:„Vitaj, Sväto!“On srdečne objal ju a pritiahol k oknu. Tu chytil jej hlavu a vydvihol ju hore k sebe.„Aká si, Milka naša…“„Aká?“ pýtala sa ho ona.„Pekná!“ riekol on a vrelo pobozkal jej čerstvé pery.Ona vymkla sa mu z rúk a ponúkala ho stoličkou. Sadol si, no nespustil oka z nej, ona ale zato sklopila oči k zemi.„Veru by ťa nebol poznal!“ riekol.„Ani ja teba, Sväto!“ vetila ona a bojazlivo pozrela naňho.Potom oddal jej dary.„Vaše ženské dary sú omnoho vzácnejšie, poneváč samy robíte ich!“ omlúval sa, spolu ale i ďakoval Milke.„Cena je pobočná pri daroch!“ vetila ona. „Maličkosť, keď je ona znakom lásky, stojí viac než nádherné predmety, dané len z nutnosti.“„Máš pravdu, Milka; posudzuj teda i moje darčeky podľa toho!“Potom prešli na iné predmety. Však mali dosť čo vyprávať si: mali spoločné známych a čiastočne i spoločné rozpomienky.Starý pán nerušil ich, až keď oznamoval sa mu hlad.„Tetka riekla, že by sme večerali dnes u nich.“Milka sa zapýrila.„Ale však ja už mám tiež hotové!“ namietla.„Nuž ale keď dnes prišiel Sväto,“ riekol s výčitkou otec.Ona zapýrila sa ešte lepšie.„Ale, apík…“„Hej, hej!“ skočil jej otec do reči. „Tetka hovorila i to, že prílišné šetrenie prázdnej slušnosti medzi rodinou je skoro neslušné.“Ona sklonila hlavu.Lešťan porozumel, prečo Milka nebola u nich pri jeho príchode.Pristúpil k nej a chytil jej ruku.„Teda zato si nebola u nás?“ pýtal sa jej s výčitkou.Ona zdvihla hlavu a prosebne zrela naňho.„Zato!“ riekla úprimne. „Ale uznám, že som preháňala.“„Viac ale nebudeš, všakže? Však sme my brat a sestra!“ riekol on a nemohol odolať, aby nevzal si hneď jeden bozk z tých bratských.„Veď ale ty tiež preháňaš, Sväto náš!“ preriekla ona s úsmevom a bránila sa od jeho bratskej lásky.Potom dali sa na cestu. Mladí šli vopred popod ruku; za nimi kráčal pán farár.„Bol by to párik!“ šomral si starec a s rozkošou díval sa za mladými.„Pamätáš sa, Milka,“ preriekol Lešťan, „ako utekala si predo mnou, keď som prišiel domov ako maturant?“Milka sa zasmiala.„Keď si bol taký veľký a kosti vystávali ti!“ vetila.„Hja, duša moja, to bolo po alumnickom koste!“[6]smejúc sa odpovedal on. „Nuž ale však veľkým som i teraz.“„Ale si nie chudý, si…“„Istotne predstavovala si si ma inak.“„Veru krajšieho!“ vetila ona žartovne.„Krajšieho? To som teda teraz tiež nie špatný?“Ona sa začervenala. „Vykrúcaš slová!“ riekla ticho.„Nie. Veď nezáleží mi na kráse!“ vetil on. „Ale nedal by to za nič, keby predsa páčil sa tebe.“Ona zadivene pozrela naňho. „Prečo práve mne?“On zdvorile pustil ju vopred otvorenými dvercami.„Aby sme sa vyrovnali,“ odpovedal potom, „lebo ty okúzlila si ma celého. Ja neviem, ale…“Ona spešne šla od neho, akoby nechcela počuť pokračovanie jeho lichotivých slov.„Ach, tu je teda i pyšná!“ vítala srdečne pani učiteľka svoju neter.V izbe postavili ich vedľa seba a dívali sa na nich s usmievavou tvárou.„Akú mám radosť, bože!“ riekla blažene. „Však som vás oboch ja vychovala.“„A my?“ protestovali švagrovia.Pani učiteľka nemala sluchu pre námietku.„Ale sa mi i musíte radi mať!“ hovorila a skúmavo dívala sa na Milku.Milku zalial rumenec.„A znakom toho sa pobozkáme!“ riekol sviatočne pán kaplán.„Dobre máte!“ posmeľoval učiteľ.Sväto chytil Milku a bozkal ju raz, dva tri razy.„Ale ona ma predsa nebozkala!“ riekol potom mrzuto.„Ba som!“ bránila sa Milka.Starý pán Lešťan chytil ju a bozkal ju na čelo. Hlásilo to tak, ako keď skalu hodíš do vody: cuplo.„Takto si ho mala bozkať!“ riekol žartovne. „To by nebol odtajil. Ale vy len dýchnete a už to voláte bozkom.“ Spoločnosť so smiechom sadla si k prikrytému stolu.Chvíľa minula sa výborne. Pán farár ešte i zarečnil.Milkina zdržanlivosť, vyvolaná prítomnosťou bratranca, minula tiež.Veď oni boli skutočne viac než bratranci. Jej matka, sestra pani učiteľkina, umrela pri pôrode posledného dieťaťa. To dieťa bola ona a tetka nahradila nemluvniatku matku. Dom učiteľov aj farárov bol jeden, nakoľko farár nemal žiadnej domácnosti po smrti svojej ženy, ale kostoval sa[7]u švagra. Dcéra ale, Milka, bola vychovaná vôbec u Lešťanov, a rodina smiala sa, keď Milka pomenovala dom Lešťanov „naším“, dom svojho otca ale „farou“. Mnoho ráz prihodil sa nasledovný rozhovor:„Kde si bola, Milka?“„Na fare.“„A kam ideš?“„Domov.“Pomer tento premenil sa až po príchode Milkinom z ústavu. Tetka rýchlo naučila ju potrebným domácim prácam a ona prevzala kormidlo v dome starého otca.„Ako ti chutnajú koláčiky, Svätko?“ pýtala sa pani učiteľka.„Veľmi dobre!“„To Milkin remek!“[8]„Ej, to mi ešte sto ráz lepšie!“ vetil Sväto.Milka sa zapýrila. Švagrovia sa smiali.„No, no, odpusť, maminka!“„Veď je nič, len žart,“ uspokojila ho matka.„Očuj, Ondrej!“ preriekol farár k švagrovi. „Na konci nášho Podhoria stojí krásny kaštieľ, naokolo žírne zeme. Čo myslíš, čarovali by sme?“„No nie!“ sekol učiteľ a štrngol pohárom. Ešte i matka priložila pohár k ústam.„Aby tak bolo, ako má byť!“ vyvolal učiteľ a dúškom vypil nápoj.[1]kost(nem.) strava[2]batár(franc.) staromódny krytý koč[3]principál(lat.) predstavený[4]tajtíčkafajka[5]mapa(lat.) obal na listiny alebo kresby[6]alumneum(lat.) študentská stravovňa[7]kostovať sa(nem.) stravovať sa[8]remekmajstrovský kúsok

Marsall-Petrovsky_Kaplan.html.txt

O kocúrikovi s čižmičkama(Slovenská národnia povesť.)Kde bolo tam bolo, no bolo jedno mesto, i v ňom býval jedon mlynár. Keď umrel, nezanechal svojim trom synom nič, iba mlyn, somára a kocúra. Synia sa mali podeliť a učinili to veľmi chytro; najstarší vzal si mlyn, prostrední somára, a najmladšiemu dali toho kocúra. Ale tento nebol so svojim dedictvom niako spokojený. „Moji bratia,“ hovoril, „môžu celkom dobrý život viesť, jestli sa spojia a na jednom chlebe gazdovať budú; no keď ja môjho kocúra zjiem a jeho kožku blanárovi predám, môžem si ľahnúť a zhynúť hladom.“Kocúr počúval jeho reč s pozornosťou, napokon spravil vážnu tvár a prehovoril ku svojmu pánovi: „Hej, gazdo, nesmúťte že toľko nad svojim osúdom. Radšej mi spravte poriadnu kabeľku a dajte mi ušiť pekné čižmy, aby som mohol do hory chodiť; uvidíte čo chvíľa, že nieste tak chudobný, ako sa nazdávate.“ — Úbohý šuhaj nespoliehal sa síce veľmi na tieto sľuby; než poneváč nemal i tak čo ztratiť a vyše toho znal, jak múdry je jeho kocúr a jak znamenite on myši a podkanov prekabátiť zná, učinil mu na koľko mohol po vôli. Zaopatril mu kabeľku a čižmy, nasbieral do kabeľky plánok (neštepených jabĺk) a kocúr sa pekne krásne obul, vzal kabeľku s plánkami na plece a hybaj, ihrajúci, vyskakujúci do sveta. I nadišol na neho zajac: „Kdeže ideš kocúru?“ — „Ja,“ hovorí, „idem tam a tam do toho veľkého zámku na hostinu.“ — „A či by si ma nevzal sebou? Ja som takej hostiny ešte jakživ nevidel!“ — „Čo by nie, choď so mňou, ale mi skôr sožeň do mojej kabeľky desať zajačkov.“ — A dobre i nebars; zajac pristal, rozbehnul sa po hore a sohnal za malú chvíľu desať zajačkov (králikov), ktorých najprv plánkami prilákali, lež konečne všetkých do kabele popratali. Potom šli vedno do kráľovského zámku vo veľkej radosti. U dverí naľakal sa zajac stojácich tam zbrojnošov a zutekal nazpäť do hory; kocúr však smelo vstúpil a dostal sa až pred samého kráľa.„Jasnosť kráľovská, pozdravuje Vás pán Kocúrikovský a posiela Vám malý podarúnok, aby ste ho milostive prijali a v zdraví užili.“ — „Jaký podarúnok?“ — „Zajačky!“ — „Povedz tvojmu pánovi, že mu dám pekne ďakovať.“ Tu zajačkov zarezali, vydusili a kocúrikovi za cestu tri dukáty a pekný klobúčik darovali.Kým dukáty trvaly nemal ani šuhaj ani kocúrik núdze; no keď dochádzaly, hovoril kocúr zase: „Čujete gazdo, dajte mi zase tých plánok, pôjdem ešte raz do hory šťastie probovať.“ A šuhaj nasbieral mu plnú kabeľku plánok. Kocúr poď zase ihrajúci, vyskakujúci do hory. Zrazu stretne ho lišiak: „A kdeže ty ideš kocúru?“ — „Ja, hovorí, idem tam a tam do toho veľkého zámku na hostinu.“ — „A či by si ma nevzal sebou? Ja som už veru starý, ale takej hostiny som jakživ nevidel!“ — „Čo by nie, môžeš ísť so mnou, ale mi skôr sožeň do mojej kabeľky dvadsať jarabíc!“ — A dobre i nebars; lišiak pristal, rozbehnul sa po hore a sohnal za malú chvíľu dvadsať jarabíc, ktoré všetky do kocúrikovej kabeľky popratali. A tak išli pres hory a doly, až konečne do kráľovského zámku prišli. U dverí nastráchal sa lišiak stojácich tam vojakov, lebo jich za jágrov držal a zutekal nazpäť do hory; no kocúrika už poznali a tak sa dostal smelo až k trónu kráľovskému.„Jasnosť kráľovská, pozdravuje Vás pán Kocúrikovský a posiela Vám malý podarúnok, aby ste ho milostivo prijali a v zdraví užiť ráčili.“ — „Jaký že to podarúnok?“ — „Jarabičky!“ — „Povedz tvojmu pánovi, že mu dám pekne ďakovať, kým sa i jemu neodmením.“ — Tu jarabičky zarezali, vydusili a kocúrikovi za cestu päť dukátov darovali. A takto robil kocúrik dva lebo tri mesiace zavše, keď doma peňazí nemali, a všeliakú zverinu do kráľovského zámku. Tam ho vždy s velikou radosťou prijali, lebo kráľ veľmi zverinu ľúbil, ale v jeho vlastných horách už bolo všetko vychytané a vystrieľané.Len sa tu raz pán kráľ zpýta kocúrika: „A čože tvoj pán žiada odo mňa za tie mnohé dary? Veď je už čas, aby som sa mu za ne odmenil?“ — „Jaj, hovorí kocúrik, pozdravuje Vás pán veľkomožný, pán Kocúrikovský a prosí ponížene a pýta, abyste mu dali Vašu mladšiu dcéru Kristinu za ženu.“ — „A keď je taký bohatý a slavný, žeby zaslúžil kráľovskú dcéru za ženu, a keď sa bude mojej princezne ľúbiť, nuž nechže si ju bere! Ale musí sa nám prísť najprv trochu ukázať!“ — Kocúrik sa na túto odpoveď pekne krásne poklonil a bežal plný radosti ihrajúci vyskakujúci ku svojmu pánovi. „Jaj, hovorí, uhádnite gazdičko, čo som Vám za tie vaše plánky vyprosil? Ani by ste neuhádol, že ženu. Ja som vám vypýtal kráľovskú princeznu Kristinu za manželku. No len včuľ nič nerozmýšľajte, ale sa hotujte do cesty. Máte ešte tri dukáty; nakúpte za ne starých kepeňov, klobúkov a plachiet, a sebe pánske šaty. A tieto staré klobúky a háby natrepeme na voz, a tak pôjdeme do toho zámku pre nevestu.“ — A hneď šuhaj nakúpil, čo mu kocúrik prikázal; sám sa pripravil zapriahnul kone a hybaj do zámku pre mladú nevestu.Prišli neďaleko toho zámku a išli cez jedon most, čo nemal na bokoch zábradlia. „No počujte gazdičko,“ hovorí kocúr, „tu je čas a príležitosť, aby sme jednali. Prevrhnime tento voz, a potom skočte chytro do vody, a kričte o pomoc, jako keby ste sa topili.“ I prevrhli voz i s plachtami do vody. A tu lomoz a huk a tresk a oni plakali a kričali. A pán kráľ prijel chytro i s princeznou na svojom koči na to sa podívať. Kocúrik kričal z plného hrdla: „Pomáhajte pre Boha, veľkomožný pán Kocúrikovský sa topí!“ Kráľ vystrčil hlavu z hyntova a poznajúc kocúrika, ktorý mu tak často zverinu do daru prinášal, poslal ta rýchlo svoju telesnú stráž, aby pánu veľkomožnému pomohli. Kým ho zbrojnoši z vody vyťahovali, kričal kocúrik neprestajne: „Ach, najjasnejší pane kráľu, tam sa naše vozy zrútily s mosta do vody a všetky naše dary pre princeznú a všetci naši ľudia sa potopili, len plachty, kepene, klobúky z nich plávajú po vode!“ Pán kráľ uveril a kráľovská princezná od žiaľu plakala. No kráľ ju tešil a hovoril: „Darmo tu, dcéra moja, plačeš; čo sa stalo, už sa viacej neodstane; len si on je zdravý a zachránený, nuž je všetko dobre!“ I rozkázal hneď svojim sluhom, aby čím najrýchlejšie najkrajšie panské rúcho z jeho vlastnej šatnice pre pána Kocúrikovského priniesli. Keď sa náš šuhaj preobliekol, preukazoval mu kráľ všetku možnú úctu. A poneváč mu krásne, nové šaty, ktoré teraz miesto svojich zamáčaných mal, znamenite pristaly, zapáčil sa i kráľovnej princezne; kráľ i ona spravili mu miesto vo svojom vlastnom hyntove a zaviezli ho do kráľovského zámku. A v krátkom čase bola svadba a pán Kocúrikovský dostal kráľovskú princeznú Kristinu za manželku.Dobre i nebárs, — za pár dní mali noví manželia ísť domov. Čo robiť? Pán Kocúrikovský bol plný úzkosti, jako si on svoju kráľovskú manželku do chudobného otcovského mlyna odvezie, a čo k tomu jeho bratia povedia, ktorí ho i tak veľmi radi nemali. Len sa ti mu zase kocúrik pritúli a povie: „Dosiaľ nám, gazdičko, všetko dobre išlo; dá Boh, že i ostatnie ku dobrému cieľu privedieme. Poďte vy len za mnou k tomu černokňažníkovi na doline v tom krásnom zámku a povedzte, že je to váš. Ostatnie ponechajte len na mňa!“ A hneď sa kocúrik poberal do hory, a z hory na lúky a polia.Najde koniara, čo pasie koníčky. „Jaj, hovorí, bratku! počúvaj, čo ti ja poviem! Keď pôjde tadeto pán kráľ i so svojím zaťom a s princeznou a keď sa ťa zpýta, že čie sú to kone: povedz jim, že pána veľkomožného, pána Kocúrikovského, a dostaneš dukát.“ — Zase prišiel ku kraviarovi: „Jaj,“ hovorí, „kraviaru počúvaj čo ti poviem! Keď pôjdu tadeto tie a tie panstvá a zpýtajú sa ťa, že čie sú to kravy a junce povedz, že pána veľkomožného, pána Kocúrikovského a dostaneš dukát.“ — A podobne rozkázal ovčiarovi, čo tam ovce pásol a žencom a žnicám, čo pri hradskej zbožie žali a kosili, a sľúbil každému dukát.Potom pribehnul až k tomu černokňažníkovému zámku na doline. Tento černokňažník bol nesmierne bohatý, lebo celý ten kraj, ktorým kocúrik dosiaľ prebehnul, patril k jeho zámku. Kocúrik smelo vstúpil; v celom stavaní nebolo ani živej duše, iba v dvanástej izbe našiel starého černokňažníka, jako na silnej drevenej stolici sediac, o meč opretý si trochu oddychoval. „Čo chceš kocúru?“ pýtal sa silným hlasom. Ale kocúrik uklonil sa mu čo najpeknejšie a hovoril mu jemnými a sladkými slovy: že nebol vstave okolo tohoto krásneho zámku obísť, anižby tak mocnému pánovi svoju najhlbšiu úctu nevyjavil. Černokňažníkovi sa tieto reči páčily, poneváč bol veľmi ctižiadostivý a preto ponúknul kocúrika, aby sa trochu posadil a všetku tú nádheru v izbe si poobzeral. Kocúrik ale pokračoval vo svojej reči nasledujúcimi slovami: „Milostivý pane, ľudia rozprávajú ďaleko široko po svete o vašej vedomosti a hovoria, že vy na bársjaké zviera premeniť sa viete; že vy na príklad bárskedy podobu leva lebo slona na seba prijať môžete!“ — „No to je pravda, a že by si uveril, teda premením sa okamžite na leva.“ — A v tom okamžiku bol už aj levom. Kocúrik sa veľmi zľakol a vyškriabal sa horko ťažko na mreže v obloku, lebo mu čižmy v laškovaní veľmi prekážaly. Keď však černokňažník zase svoju predošlú podobu na seba vzal, sliezol i kocúrik s okna a rozprával mu, že bol veru v smrteľných úzkosťach, keď leva pred sebou videl. „No bár je to velice divné,“ pokračoval ďalej vo svojej rozmluve, „tedy to predsa skôr pochopiť môžem, keď sa na leva premeníte, lebo vaša postava a levova sú, čo sa veľkosti týka, skoro jednaké; ale ľudia mi rozprávali ďalej, že sa vy viete aj na malinké zvieratá premeniť, na príklad na myš lebo potkana; a už musíte odpustiť, ale toto nemôžem niako uveriť. To je nemožné!“ — „Že nemožné,“ usmial sa černokňažník, — „ja ti ukážem, že mne ani to není nemožné.“ A v tom okamžení premenil sa na myš a behal po izbe sem i tam. Ale sotvy ho kocúrik v tejto podobe zbadal, skočil za ním a dolapiac ho na prvý skok, sožral ho, že ani chlpka po ňom nezostalo a bežal potom svojmu pánovi v ústrety.Medzitým prišli novomanželia i s kráľom na koči k tomu koniarovi. I zpýtala sa princezna: „Čieže sú to kone, čo sa tu pasú?“ A koniar odpovedal, jako ho bol kocúrik naučil: „Pána veľkomožného, pána Kocúrikovského!“ Zaradovala sa princezna a dala mu dukát. Potom prišli ku kraviarovi. „Čieže sú tie kravičky a junce?“ pýtala sa princezna. Kraviar odpovedal podľa naučenia: „Pána veľkomožného, pána Kocúrikovského.“ A princezna dala i jemu dukát. A podobne hovoril i ovčiak a dostal dukát, a tak odpovedali i ženci a žničky, a princezna dala každému po dukáte. Kráľ však nevedel sa dosť vynačudovať nad toľkým bohatstvom a že o ňom dosiaľ ničoho nie nepočul.Keď ale prišli k zámku, stál tam kocúrik pred bránou a vítal jich s hlbokou poklonou v mene pána Kocúrikovského. Nové čudovanie a nová chváľa. Kocúrik jich zaviedol do veľkej dvorany, kde najšli znamenitú hostinu, ktorú černokňažník pre svojich priateľov bol prichystal. Zajedli a zapili si do vôle, a potom pobral sa pán kráľ zase domov, šťastný, že sa jeho dcéra za tak znamenitého a bohatého pána vydala. Veľkomožný pán Kocúrikovský žil s ňou od tých čias v radosti a šťastí mnohé roky a žijú snáď i do dnes, jestli neumreli.Kocúrik ale zostal veľkým pánom a nechytal už ani myši ani zajačkov a jarabice, iba niekedy z pestva zabehnul si na poľovačku k starým svojim známym do blízkej hory.

Matzenauer_O-kocurikovi-s-cizmickama.html.txt

LáskaLáska sa rodí, nevieš jak, len vzlietne naraz ako vták, čo hľadá miesto, kam si sadne, a naraz sa ti v srdce vkradne. Je vták to silou orol smelý a letom holub preumelý, hrdlom je slávik, leskom blyska, na konár srdca sadne znízka, strasie ho jak steblo z rosy a ty už putuj — do Kanosy! — A nejeden to v smútku kráčal, slzami duše cestu máčal, zliezol prekážok strmé vrchy — nádej ho viedla pod pazuchy. Však darmo túžbu v srdci nosil, v chrám si on prístup nevyprosil — lásky svätyni pod sklepenie ani nedostal rozhrešenie. Po rokoch potom je mu ľúto, keď spomnie niekdy na púť túto, akúsi priepasť vidí v duši, čosi ho trápi, srdce kruší, a v oko suché vtisne rosu — v rozpomínaní na Kanosu.

Kokes-Kycersky_Jarne-piesne.html.txt

Zámka škripí. Dráma v troch dejstváchStará Pazova, 20. marca 1941 — to je dátum!Pohlo sa!!Po 46 mesiacoch, po prípravách, po premýšľaní, po viacmesačných pauzách, ba ročných konečne dnes —pohlo sa!!!Zárodok pohnutia bol dňa 21. februára roku 1941 a bola daná devíza:„Dráma bude hotová, keď SLOVENSKO bude žiadať.“Vtedy ešte nebolo rozhodnuté, že s Petrovcom trhám.Dnes teda, vec sapohlaz mŕtveho punktu, vec sa odkrúca… Všetko doteraz napísané a zaznačenédostávareálnu formu.Viďme,čoje doteraz fixované.Kratučký obsah hry:Väzeň vracia sa po osemročnom väzení domov, k rodine. Rodina pozostáva: Žena, dcéra, synček (8-ročný) a teda On, väzeň. Ostatní v dráme sú: Švagor, mládenec (pytač dcérin) a mysteriózny Zámočník. Všetci sú reálni, len tento posledný je výpomoc pre takzvané monológy, t. j. aby neboli monológy. Ináč i on je reálny — a to ešte ako! A predsa je mysteriózny, a to hlavne preto, aby poslucháčom odhaľovaldušuavnútroúčinkujúcich. To je dramatická potreba, alebo, ak chcete, dramatický knif a šikovnosť — ale to sa musí ukázať.Čo sa stáva (deje!!!) v dráme?Povedzme najprv mená i účinkujúcich i meno samej hry.Účinkujúci sú:Tobor, muž, 40-ročný, Lia, jeho žena (36-ročná), Niada, ich dcéra, 16-ročná, Enad, synček, Pag, švagor, Ber, mládenec, pytač Niadin a — Zámočník…Deje sa niekde na zemeguli (!), cez tri dni. Javisko zariadené v podobe trojuholníka (vrch v úzadí, kostýmy excentrické, len Zámočník má svoju typickú tmavozelenú zásteru. Teda zaujímavosť: všetci od 1 — 6 sú reálni a predsa excentrickí — jediný, ktorý je vlastne nereálny, on je úplne dnešný, má žargón, má spôsoby dneška a skorože je prifarbený.)Tento knif, že som odfarbil tých, ktorí sú vlastne (tu to môžem povedať…) — Pazovania, a že som „prifarbil“ toho, ktorý je vlastne len to druhé „ja“ účinkujúcich, ako by som povedalsvedomieúčinkujúcich, myslím, že pochopia poslucháči — alebo aspoň kritici (ale ja sa nebojím ani jedných, ani druhých…) a že moja hra bude mať náter dramatika, ktorýnebýva na dedine…Ale dajme i zhustenýobsahhry.Obsah hry je tento:Nadväzujem k hore povedanému:Teda, väzeň sa vracia po osemročnom väzenídomov. Prečo tam bol? Zabil soka (zdanlivého), svojho najlepšieho priateľa, odpykal svoj trest a keď sa vrátil domov, aby žil novým životom, s hrôzouzačínabadať, že sa sklamal, a zabil (zdanlivého) nevinného človeka! Jeho hriech je však úradne odpykaný, sedel osem rokov v žalári — — a naučil sa hlbšie myslieť a hľadaťpríčinuakýchkoľvek skutkov. Avšak, keď príde zasa do svojho domu, toto poučenie prináša mu nový bôľ. Svedomie počína ho hrýzť, že vykonal odporný skutok a zabil nevinného priateľa. Lebo pravý vinníkzdása, že je — jeho švagor!! V prvom dejstve, po návrate domov, táto pochybnosť a presvedčenie prichádza pomaly,alemocne do popredia.V druhom dejstve už dostávaistotu, že správne konkluduje, totiž, že jeho žena ho zrádzala i vtedy, keď prišiel zločin za následok — — a i teraz s jeho švagrom…(Majú dve sestry za ženy, švagor slabú, chorľavú a on mocnú a bujnú…)A vzkypí… Ale myšlienka na škripot zámky, na ktorý bol po osem rokov zvyknutý, zmohutnie uňho — a on ho nechce viac počúvať… Nie, nie, on nebude čiahať ani na život svojho soka, švagra, ani na život tej biednice ženy, ani na život svojich (?) dietok, ale —Prichádza tretie dejstvo s rozhodnutím:On sa obesí.Môžeme teraz povedať i meno hry: „Zámka škripí…“Do deja vplýva ešte i zamilovaný pár, jeho Niada a Ber, mládenec, a pravdaže i Zámočník, ktorého remeslo je spojené sozámkou… Teda: do práce, menovite teraz, keď je i začiatok už rozkolísaný.

HurbanVladimirov_Zamka-skripi.html.txt

Gajdoš„Arma virumque cano!“ Nebol to síce človek, ale mal viac rozumu ako mnohé dvojnohé stvorenia. Bol usilovný, neúnavný, vo svojom remesle neprekonateľný, poslušný a svojmu pánovi verný. Ale — lebo je pri tom, ako skoro všade inde, to osudné „ale“ — kradol, a kradol neprestajne, niekedy takým prefíkaným rozmysleným spôsobom, že by to tak nebol dokázal ani najskúsenejší zlodej, a niekedy zas bez hanby celkom verejne.Bol to celkom obyčajný pes, svojho remesla a znaku kopov, a slúžil v Hronci u môjho príbuzného a priateľa Mora K., bývalého slovenského dobrovoľníka z roku 1848.Moro K., abiturient baníckej akadémie v Banskej Štiavnici, už starší mládenec, bol úradníkom v Hronci. Bol to náruživý poľovník a na celom okolí ho poznali ako pohostinného, veselého, skrz-naskrz poctivého a pritom vzdelaného človeka. Bol jedným z najsilnejších ľudí, ktorých som poznal. Vysoký, širokoplecí, s krátkym krkom a malou hlavou s preriedenými belavými vlasmi. S ním sa nechcel pustiť za pasy ani levita z Mýta, vychýrený silák v celej stolici. Keď ho dopaľovali — čo sa, pravda, zriedka stávalo — vtedy mimovoľne dokázal, akú má päsť. Raz odťal vo svojej jedálni jediným seknutím loveckého noža celý roh asi na tri palce hrubého dubového stola. Ako rodený svätomikulášťan, mal večné porekadlo: „Nemáš, braček, nad Ľuptov“. A skutočne, v samom susedstve Brezna nechcel pripustiť, že by sa tamojšia bryndza vyrovnala liptovskej, alebo že by sa víno, čo predávali v Brezne, aspoň približne rovnalo tomu vínu, čo si objednával pre domácu potrebu z Pribyliny.Na dvore u Mora váľalo sa obyčajne viac psov. Nepatrili síce všetci do domu, ale boli najviac na návšteve u „domácich“, a to u Gajdoša a u Dianky, dvoch Morových psov, na tom psom „meetingu“ vzdávali poctu.Moro sedel v kancelárii a jeho gazdiná, obstarná žena kuchárka a panská práčka v jednej osobe, mala s tou „pelešou lotrovskou“, ako tú slávnu spoločnosť ctila, svoj kríž — čo jej však jednako ani zamak neimponovalo.Dianka bola jazvečík, veselá usilovná suka, čierna ako uhoľ, s hnedým obočím a labami, a leskla sa ako nanovo vyhladený cylinder. Moro obzvlášť chválil jej nos. „To ti je, braček, nos ostrý ako britva. Tá ešte nikdy nestratila stopu!“ Pritom ju gazdiná chválila ako vzorné poctivé stvorenie — „nie ako ten čierny čert a lotor!“ a ukázala na Gajdoša. Gajdoš vedel dobre, že je o ňom reč a vždy sa pritom na jednu stranu potichu usmial — lebo on sa skutočne smial — a zahanbený sa utiahol pod kuchynský stôl, kde vždy všetky kútiky preňuchal, či by sa niečo preňho súceho nedalo tak potajomky a potichu „rafnúť“.Gajdoš, ten „čierny čert a lotor“, bol silný a veľký kopov, Morov miláčik a skutočne výborný pes, ktorý s neomylnou istotou prihnal pred strelcov každú srnu a každého zajaca. Keď spočiatku vyzerala poľovačka akokoľvek bledo, len čo bolo počuť Gajdošov štekot, strelci mohli byť istí, že si vystrelia. A ten Gajdošov štekot bolo rozoznať z celého chóru poľujúcich psov. Nebol to vlastne obyčajný štekot, znelo to tak, ako keby sa boli splašili gajdy, čo sa veru ani opísať nedá, a čo človek musí počuť na vlastné uši. Za túto zvláštnosť dostal meno Gajdoš a bol známy v celom čierno-hronskom a breznianskom revíre.— — —Moja prvá známosť s Gajdošom vznikla za prvej návštevy u Mora v Hronci. Moro nebol síce doma, ale vedel som, že dlho nevystane, a tak som si umienil, že ho počkám v záhrade. Do záhrady išlo sa cez dvor a tam boli otvorené dvierka, ktorými som sa jednako nemohol hneď dostať do záhrady, lebo na celom prahu ležal vystretý pes. Pred psom na dvore stála rozježená stará kvočka, bolestne zvolávajúc svoje kuriatka. Tieto chúďatká boli ešte v záhrade a v zúfalstve preskakovali cez vystretého psa, ktorý z nich za chvíľu zhltol dva-tri kusy. Chytal ich pažerákom ako muchy, bez toho, že by bol pohol dačím iným ako hlavou.Neviem, koľko by bolo ešte tých chúďat vandrovalo do nenásytneho brucha tohto cerbera, keby sa nebola zjavila gazdiná s rýľom v ruke.— Ach, ty prekliaty bruchopasník, ty zbojník, ty lotor, ty prekliaty čert! Veď ti ja dám žrať moje „endlické“ (bezpochyby myslela „anglické“) kuriatka!A bolo dobre, že pritom obrátila rýľ a začala mlátiť poriskom do psa, lebo pes na tie reči nedal veľa. Ale keď to začalo ísť do živého, vtedy milý kopov vybehol dvorom a pitvorom na ulicu ako strela — len sa tak za ním prášilo.— Akože sa volá? — spýtal som sa gazdinej.— Akože by sa ten lotor volal? Pán veľkomožný mu hovoria Gajdoš, ale mal by sa nazývať zlodej, zbojník a kradoš — ten prekliaty čert!Miesto do záhrady vyšiel som i ja na ulicu. „Podívaš sa,“ myslím si, „na toho psa, ktorý má toľko mien na výber.“ Ale o psovi nebolo chýru. Zato som zďaleka videl ísť domov jeho pána. Idem mu oproti, a po srdečnom pozdravení koho nevidím zrazu za Morom stáť — ako môjho nového známeho Gajdoša, ktorý pozeral na nás s najnevinnejšou tvárou na svete! — „Potvora!“ pomyslím si, „s takou tvárou! — a má v sebe dve-tri žlté novorodeniatka!“Išli sme na prvé poschodie do bytu a sotva sme vystúpili hore schodmi, už bola kuchárka na chodbe a spustila na Gajdoša chválospevy, skladajúc na hlavu pokojne a ticho načúvajúceho psa všetky krásne titulatúry a končiac s tým úprimným a srdečným želaním, „aby sa prepadla tá mršina zlodejská do najčernejšieho pekla!“Moro, pes a ja sme trpezlivo počúvali prúd výrečnosti tohto štátneho zástupcu v sukni. Ale keď položil naozaj kabinetnú otázku:— Alebo on, alebo ja! Nech zastrelia toho živáňa, pán veľkomožný! Daj sa mi bože, nikdy by ešte na väčší úžitok nevypálili prach a broky! — pozrel som na delikventa. No miesto, kde ešte len pred sekundou stál, bolo prázdne. Zmizol ako gáfor. Iste ho tá výrečnosť viac nezaujímala.Zato jeho pán rozmýšľal. Bol na vážkach: z jednej strany stará, poctivá gazdiná a — hlavne — dobrá kuchárka, z druhej strany výborný pes, radosť a pýcha pánova a závisť poľovníkov z celého vidieka. Neviem, ako potom Moro urovnal a zažehnal krízu, ale isté je, že na základe nejakého kompromisu prišlo zasa všetko do poriadku: zostal aj štátny zástupca s vareškou, aj „mršina zlodejská“.— Počúvaj, Paľo, — povedal mi raz Moro, — dostal som predvčerom kapitálnu bryndzu z Ľuptova. Takej jesienky nenájdeš, braček, na celom svete. Príď zajtra ku mne na obed, aj levita z Mýta príde, dám vám navariť poriadnu misu halušiek a prichystať obruče, aby ste nepukli.Na druhý deň som svedomite prišiel. Ešte niekoľko sto krokov pred Morovým bytom, tak asi naproti hrončianskej maši, dohonil ma svojimi siahovými krokmi mýtianský levita, a tak sme sa spolu poberali na tie halušky.Neboli sme ešte ani v polovici schodov na prvé poschodie, naraz počujeme z kuchyne lomoz a krik:— Bodaj by si sa zadusil, ty prekliata stonoha! — a vtom nám šmykne medzi nohami poctivý Gajdoš s veľkým kusom hovädziny v pysku a páli ako strela von z vrát.„Zbohom, hovädzina!“ pomyslel som si. Chudák levita však stál ako Lótova žena a nevedel, čo sa vlastne deje.Prišli sme k Morovi — a kuchárka za nami s raportom, že ten pažravec, ten lotor atď. prikradol sa do kuchyne a kým miesila cesto na halušky, skočil na ohnisko a stačil vytrhnúť z vriacej vody už dovarenú hovädzinu.— Čože si teraz počnem? — dodala skoro s plačom, — ja nešťastná stvora na tomto svete?Moro sa striedavo smial a hneval. Potešil kuchárku, ktorá nám pri tom všetkom, že si Gajdoš nepovolane už vopred s nami podelil obed, vysolila taký obed, a také halušky, že sme ju našou chválou úplne udobrili.Pri obede nám Moro rozprával, čo raz Gajdoš vykonal jeho kolegovi, bývajúcemu v prízemí tohto istého domu.Na ľavej strane pitvora mala kolegova žena — dobrá gazdiná — komoru, kde stáli v krásnom rade misky a hrnce s mliekom, smotanou, kyslým mliekom a celé rady tvarohových a maslových hrúd. Pozorovala, že má na tieto krásne plody mliečneho priemyslu nepovolaného odberateľa a jej muž vyšpehoval, že tým ľahkým kupcom nie je nikto iný ako náš priateľ Gajdoš.„Počkaj, vyplatím ťa,“ pomyslel si úradník (rodený Šarišan), a dal sa na postriežku, držiac kľučku dverí v hrsti, aby mohol v každej chvíli zasiahnuť. Naozaj, cez oblok, polootvorený do dvora, vplazil sa do mliekárne Gajdoš a začal strebať kyslú smotanu. Vtom vtrhol nepriateľ do komory ako blesk, prichlopil dvere a zdvihol papek v ruke so slovami:— Tak, tak, môj milý Gajdoško, teraz musíme ten náš „rachunek vykontentovať“.Ale nestačil mu prišiť ani prvý úder, už letel Gajdoš jediným skokom medzi jeho nohy a oblokom von, pričom vytrhol so sebou celý obločný rám. Nielen to, chudák splnomocnenec svojej ženy stratil Gajdošovým nárazom rovnováhu, vpálil hlavou do lavice s misami kyslej smotany a mlieka a papekom vrazil do mliečnych hrncov, takže sa lavica zrútila a mlieko a smotana ho priam zaliali.Moro musel kolegovi zaplatiť škodu a milý Gajdoš mal so svojím pánom veľkú mrzutosť.Potom boli dlhší čas poľovačky, takže milý Gajdoš za celé týždne z revíru ani neprišiel domov a gazdiná i mliekáreň mali pokoj. Z jari potom Gajdoš jednako niečo vyviedol, čo nám odkrylo dokonalú skazenosť jeho čiernej duše. Ukázalo sa, že Gajdoš celkom proti zvyku nereflektoval na žranicu, čo mu dávala kuchárka, ba čo viac, i Dianka celkom stratila apetít. Dlho si na tom lámali hlavy i Moro i kuchárka, až sa mu napokon podarilo prísť na stopu tohto neobyčajného zjavu.Moro s niekoľkými spoločníkmi kúpil na Jarabej staré štátne opustené bane — myslím, že na striebro. Dali za to maličkosť a celá špekulácia sa zakladala nie tak na tom, že budú hnať opustené štóly ďalej, ako že budú novým spôsobom mletia a mytia rudného piesku preberať a dobývať striebro z veľkých násypov zahodenej rudy. Bane boli vysoko na Jarabej — pohraničnom vrchu medzi Zvolenom a Liptovom — a dobrý pešiak potreboval z Hronca až k baniam najmenej štyri-päť hodín dobrej chôdze. Baníci — asi dvadsaťpäť — tridsať mužov — bývali v drevených na ten cieľ vystavaných domoch a každý týždeň dvaja z nich odišli do Hronca kupovať proviant: mäso, múku, masť, chlieb atď., čo práve potrebovali.Stalo sa raz, že jednému z týchto mužov, sotvaže prišiel ku kamarátom a zložil pri dome tanistru s pätnástimi funtami proviantu, tanistra načisto zmizla — akoby sa bola prepadla. Hľadali na všetky strany, ale kde nič, tu nič — proviant bol včerty. Nebolo pomoci, vypravili chlapa nanovo do Hronca, a ten to musel oznámiť u Mora a nakúpiť nového proviantu.Hneď potom sa ukázalo, prečo Gajdoš a Dianka opovrhovali domácou stravou. Moro ich začal bližšie pozorovať a jedného krásneho rána vidí, ako pán Gajdoš s poctivou Diankou idú krokom celkom pokojne z domu a obzerajúc sa na všetky strany, idú na hrable cez Hron, kde pre hrončiansku mašu chytajú z čiernohronskej doliny plavené drevo. Tam Gajdoš skočil na tretí pilier z brvien, naplnený skalami, začal hrabať v štrku labami a onedlho si s Diankou na niečom pochutnávali. Moro šiel hneď k nim pozrieť — a čo vidí? Tú tanistru, ktorej Gajdoš vytrhol celý bok, lebo inak by sa k tým dobrým veciam, čo v nej boli, nebol dostal, keďže tanistra bola krížom zviazaná dobrou žinkou.Nuž roztrhanú tanistru a asi dva funty slaniny vzal Moro so sebou, a následok bol, že za ten mimoriadny apetít svojich psov musel zaplatiť asi šesť zlatých a k tomu dva zlaté za roztrhanú tanistru.Ale Gajdoš s poctivou Diankou mali v ten deň so svojím pánom veľkú mrzutosť.Napokon Mora predsa len omrzelo to večné vypaľovanie vrecka, a tak — keď práve nastal čas, v ktorom boli poľovačky zakázané — dal Gajdoša horárovi pri Lopeji, aby sa naučil lepším mravom a poctivosti.Keď som sa potom raz na ceste zastavil v lopejskom hostinci a spýtal sa krčmára, ktorý bol súčasne i mäsiarom, čo majú v kraji nového, odpovedali mi, že nič zvláštneho, len že v poslednom čase začínajú strašiť zlodeji, čo bola predtým neslýchaná vec.— Mne samému, — hovoril, — ukradli za tri dni z otvorenej jatky jedno baranie stehno a teľaciu hlavu — a nedajbože prichytiť zlodeja.Neriekol som nič, ale spomenul som si na Gajdoška a na ten neďaleký penzionát, kde sa usilovne učil dobrým mravom a poctivosti.

Kuzmany_Gajdos.html.txt

OsobyGORAZDVEŠTEC, Gorazdov otecMILUŠAŽREC, Milušin otecMETODSVÄTOPLUKMETODOVI UČENÍCIVANDROVNÍCIŽRECOVI POMOCNÍCIŽENYVOJACIĽUD

Dilong_Gorazd.txt

I.Pán Noirtier de VillefortČo sa robilo v dome kráľovského prokurátora po odchode pani Danglarsovej a jej dcéry a v čas rozhovoru, práve sme rozpovedali.Pán de Villefort — nasledovaný pani Villefortovou — vošiel k otcovi; kde bola Valentína, to vieme.Obidvaja, pozdraviac starca a prepustiac Barroisa, starého sluhu, ktorý v službách pána Noirtiera strávil dvadsaťpäť rokov, sadli si ku starcovi s obidvoch strán.Pán Noirtier, sediac vo veľkom kolieskovom kresle, do ktorého ho umiestili ráno a vyňali ho z neho večer, mal pred sebou zrkadlo, v ktorom sa zračila celá chyža a ktoré umožňovalo bez najmenšieho pohybu, ktorého nebol schopný, vidieť, kto vstúpil do izby, kto z nej odišiel a čo sa robilo okolo neho; pán Noirtier, nehybný sťa mŕtvola, hľadel umnými a živými očami na svoje deti; ich ceremoniálna poklona zvestovala mu nejaký oficiálny krok.Jedine smysel zraku a sluchu oživoval ako by dvoma iskrami tú ľudskú hmotu, ktorá bola už z troch štvrtín prichystaná pre hrob, a z týchto dvoch smyslov mohol len jeden dať najavo vnútorný život, oduševňujúci túto sochu: zrak, prejavujúci vnútorný život, podobal sa vzdialenému svetlu, ktoré v púšti zablúdivšiemu pútnikovi oznamuje, že v tej tichosti a tme bdie ešte živá bytosť.V čiernom, čiernymi obrvami vrúbenom oku Noirtiera, ktorý mal dlhé, na plecia splývajúce biele vlasy, bola sústredená, ako sa to stáva s orgánom, vycvičeným na úkor iných orgánov, všetka aktívnosť, živosť, sila a inteligencia, ktorými sa kedysi chválilo jeho telo a jeho duch. Chýbala síce pohyblivosť ruky, zvuk hlasu a držanie tela, ale to silné oko nahrádzalo všetko: starec rozkazoval i ďakoval očami. Bol mŕtvolou so živými očami a zavše nebolo nič hroznejšie ako tá mramorová tvár, na ktorej vzbĺkol hnev alebo zažiarila radosť. Len traja ľudia rozumeli reči toho biedneho, porazeného človeka: boli to Villefort, Valentína a starý sluha, o ktorom už bola reč. Keďže však Villefort len zriedka navštevoval svojho otca, i to len v nevyhnutných prípadoch, a keď ho navštívil, nehľadel vďačiť sa mu porozumením, všetko šťastie starca spočívalo v jeho vnučke; láske, oddanosti a trpezlivosti Valentíny však podarilo sa z Noirtierovho pohľadu vyčítať všetky jeho myšlienky. Na nemú, ostatným nesrozumiteľnú reč odpovedala celosťou svojho hlasu, výrazom tváre, celou svojou dušou, takže medzi mladou devou a temer v prach sa rozpadávajúcou hlinou, ktorá však ešte vždy bola človekom nesmiernych vedomostí, prenikavého dômyslu a takej silnej vôle, akou môže byť len duša, uväznená v hmote, nad ktorou stratila vládu, rozpriadly sa živé rozhovory.Valentíne sa podarilo rozlúštiť ten zvláštny problém, ako porozumieť starcovu myšlienku a urobiť pochopiteľnou svoju, a vďaka tomuto štúdiu, stalo sa len zriedka, že by nebola vo veciach všedného života presne uhádla želanie tejto živej duše, alebo potrebu tejto napoly necítiacej mŕtvoly.Sluha zasa tak dobre poznal všetky zvyky svojho pána, u ktorého, ako sme už povedali, slúžil dvadsaťpäť rokov, že Noirtier ho málokedy musel žiadať o niečo.Villefort teda nepotreboval ničiu pomoc na začatie divného rozhovoru, pre ktorý prišiel. Poznal dokonale otcov slovník, a že svoje vedomosti nepoužil častejšie, bolo to preto, že bol ľahostajný a nudilo ho to. Valentínu nechal sísť do záhrady, Barroisa odstránil, a sadnúc si pri otcovej pravici, kým pani de Villefort sadla si po ľavici, začal:„Nečudujte sa, pane, že Valentína neprišla s nami a že som odstránil Barroisa; rozhovor, ktorý chceme s vami mať, je taký, že nemôže odznieť pred mladou devou a pred sluhom; pani de Villefort a ja chceme vám niečo povedať.“Kým trval tento predhovor, Noirtierova tvár bola nehybná, Villefortovo oko však hľadelo preniknúť až na dno starcovho srdca.„Pani de Villefort a ja sme presvedčení,“ pokračoval kráľovský prokurátor ľadovým hlasom, ktorý nepripúšťa námietok, „že vám to, čo povieme, bude príjemné.“Starcovo oko ostalo mdlé; počúval: to bolo všetko.„Pane,“ vravel Villefort, „vydáme Valentínu.“Vosková tvár pri tejto zvesti by nebola mohla ostať chladnejšia, ako ostala starcova tvár.„Manželstvo bude uzavreté v troch mesiacoch.“Starcovo oko bolo stále nehybné.Teraz sa pani de Villefort ponáhľala ujať slova a riekla:„Mysleli sme, pane, že vás tá zvesť bude zaujímať; zdalo sa vždy, že si Valentína získala vašu priazeň; chýba ešte len povedať vám meno mladého človeka, ktorý je pre ňu určený. Je to jedna z najskvelejších partií, aká sa mohla ujsť Valentíne; majetok je spojený s krásnym menom a úplná záruka šťastia je v správaní a povahe toho, koho sme jej určili, a jeho meno vám je iste známe. Ide o pána Františka de Quesnel, baróna d’Épinay.“Kým trvala táto krátka reč pani de Villefort, prokurátor uprel na starca ešte pozornejší pohľad ako prv. A keď vyslovila Františkovo meno, Noirtierovo oko, ktoré jeho syn tak dobre poznal, sa otriaslo a mihalnice, chtiac prejaviť myšlienku, rozšírily sa ako pery a vypustily blesk.Kráľovský prokurátor, ktorý poznal bývalý pomer nepokrytého nepriateľstva, ktoré jestvovalo medzi jeho a Františkovým otcom, pochopil ten blesk a rozčúlenie; nechal ich však ako by bez povšimnutia, a keď jeho žena zamĺkla, riekol:„Iste chápete, pane, že je dôležité, aby Valentína, doplňujúca už devätnásty rok, bola konečne zaopatrená. Radiac sa, nezabudli sme na vás a zaistili sme to vopred, aby Valentínin muž súhlasil s tým, aby žili, keď už nie s nami, ktorí by sme asi mladým manželom prekážali, aspoň s vami, ktorého Valentína nadovšetko miluje a vy, tak sa zdá, milujete ju tiež, a tak vo vašich zvykoch nastala by zmena len v tom, že miesto jedného dieťaťa ošetrovaly by vás dve.“Záblesk Noirtierovho oka podbehol krvou.V starcovej duši dialo sa niečo hrozného; výkrik bolesti a hnevu iste stúpal k jeho hrdlu, a nemôžuc vybuchnúť, dusil ho, lebo jeho tvár očervenela a pery obelasely.Villefort otvoril pokojne oblok a riekol:„Je tu veľmi teplo, a to pánu Noirtierovi škodí.“Potom sa vrátil, ale si už nesadol.„To manželstvo,“ vravela pani de Villefort, „páči sa pánu d’Épinay i jeho rodine; jeho rodinu tvorí len jeden strýc a teta. Matka mu umrela vo chvíli, keď mu dala život, a otca mu zavraždili roku tisíc osemsto pätnásteho, totiž keď dieťa malo sotva dva roky. Mladý človek teda rozhoduje nad sebou sám.“„Bola to tajomná vražda,“ riekol Villefort, „a jej páchatelia ostali neznámi. A hoci sa podozrenie chvelo nad mnohými, neutkvelo na nikom.“Noirtier sa natoľko namáhal, že sa jeho pery stiahly ako by do úsmevu.„Nuž,“ pokračoval Villefort, „opravdiví vinníci, totiž tí, ktorí spáchali tento zločin a ktorých v živote môže zasiahnuť ľudská, po smrti však božská spravodlivosť, boli by veľmi šťastní, keby boli na našom mieste a mohli pánu Františkovi d’Épinay ponúknuť dcéru, aby zahladili čo len zdanlivosť podozrenia.“Noirtier sa upokojil silou, ktorú by nik nebol tušil v tomto zlomenom organizme.„Áno, rozumiem.“ odpovedal pohľadom Villefortovi, a ten pohľad vyjadroval súhrn hlbokého opovrhovania a inteligentného hnevu.Villefort odpovedal na ten pohľad, ktorého výraz rozumel, ľahkým pokrčením pliec.Potom pokynul svojej žene, aby vstala.„Teraz, pane,“ riekla pani de Villefort, „prijmite prejav mojej úcty. Žiadate si, aby vám i Eduard prišiel prejaviť svoju úctu?“Bolo dohodnuté, že starec dá najavo svoj súhlas zatvorením očú, odmietanie rýchlym zažmurkaním, a pozdvihnutie očú k nebu znamenalo, že si nič nežiada.Keď si želal Valentínu, zavrel len pravé oko.Ak si žiadal Barroisa, zavrel ľavé oko.Na otázku pani de Villefort odpovedal rýchlym žmurkaním.Pani de Villefort, vidiac ten zjavný odpor, stiahla pery.„Mám vám teda poslať Valentínu?“ spýtal sa Villefort.„Áno,“ prejavil svoje želanie rýchlym zatvorením očú.Pán a pani de Villefort sa pozdravili, a keď vyšli, rozkázali zavolať Valentínu, ktorú už i tak boli upozornili, že cez deň bude mať u pána Noirtiera prácu.Po rodičoch vošla k starcovi Valentína, celá zružovená vzrušením. Jeden pohľad stačil, aby pochopila, ako jej starý otec trpí a čo jej chce povedať.„Ó, dobrý starý otecko,“ zvolala, „čo sa stalo? Nahnevali ťa, všakver, a ty sa mrzíš?“„Áno,“ odvetil starec, zavrúc oči.„Na koho? Na môjho otca? Nie. Na pani de Villefort? Nie. Na mňa?“Starec prejavil, že áno.„Na mňa?“ opakovala s údivom Valentína.Starec opakoval prejav.„A čo som ti urobila, drahý starý otecko?“ zvolala Valentína.Nedostanúc odpoveď, pokračovala:„Nevidela som ťa celý deň: povedal ti niekto niečo o mne?“„Áno,“ živo odvetil starcov pohľad.„Tak teda budem hádať. Bože môj, prisahám ti, starý otecko… Ach!… Odišli ztadeto, všakver, pán a pani de Villefort.“„Áno.“„A oni ti povedali tie veci, pre ktoré sa hneváš? Čo je to? Chceš, aby som sa ich šla spýtať a potom sa ti mohla ospravedlniť?“„Nie, nie!“ hovoril pohľad.„Ach, strašíš ma, starý otecko! Bože môj, čo ti len mohli povedať!“A premýšľala.„Ach, už viem,“ riekla, tlmiac hlas a pristupujúc k starcovi, „azda ti hovorili o mojej svadbe?“„Áno,“ nahnevano odpovedal pohľad.„Rozumiem, máš mi za zle, že som mlčala. Ó, vidíš, rozkázali mi, aby som ti nehovorila nič; veď ani mne nič nepovedali a dozvedela som sa tú tajnosť len akosi náhodou a indiskrétne; preto som nič nespomínala pred tebou. Odpusť mi, drahý starý otecko.“Starcov uprený a mdlý pohľad zdal sa odpovedať:„Nielen tvoje mlčanie ma zarmútilo.“„Čo je to teda?“ spýtala sa deva. „Myslíš azda, že ťa opustím, starý otecko, a že ma moja svadba urobí zábudlivou?“„Nie,“ odvetil starec.„Povedali ti teda, že pán d’Épinay súhlasí s tým, aby sme ostali spolu?“„Áno.“„Prečo sa teda hneváš?“Starcove oči dávaly najavo výraz nekonečnej nežnosti.„Áno, rozumiem,“ riekla Valentína; „preto, lebo ma máš rád?“Starec prejavil, že áno.„A ty sa bojíš, že budem nešťastná?“„Áno.“„Nemáš rád pána Františka?“Starcove oči opakovaly tri alebo štyri razy:„Nie, nie, nie.“„Trápiš sa teda veľmi, dobrý starý otecko?“„Áno.“„No, dobre, počúvaj,“ riekla Valentína, kľaknúc pred Noirtierom a ovinúc mu ruky okolo hrdla, „ja sa tiež veľmi sužujem, lebo nemilujem pána Františka d’Épinay.“Záblesk radosti vyšľahol z očú starého otca.„Pamätáš sa, ako si sa veľmi hneval na mňa, keď som chcela vstúpiť do kláštora?“Slza zvlažila starcove vyschnuté mihalnice.„No, dobre,“ pokračovala Valentína, „chcela som tak ujsť pred tým sobášom, ktorý ma robil zúfalou.“Starcov dych stával sa ťažším.„Sužuje ťa teda ten sobáš, starý otecko? Ach, Bože môj, keby si mi tak mohol pomôcť, aby sme spolu prekazili ich plány! Ale, hoci je tvoj duch taký bodrý a máš takú silnú vôľu, si proti nim nevládny; keď ide o borbu, si práve taký slabý, ak nie slabší, ako ja. Ach, v časoch svojej sily a svojho zdravia bol by si mi býval takým mocným ochrancom, teraz ma môžeš len chápať a tešiť sa alebo smútiť so mnou. Je to posledný kus šťastia, ktoré mi Boh s ostatným zabudol odňať.“Pri týchto slovách v očiach Noirtiera bol taký výraz malície a hĺbky, že sa deve zdalo, ako by v ňom čítala tieto slová:„Mýliš sa, môžem za teba urobiť ešte mnoho.“„Drahý, dobrý starý otecko, ty môžeš za mňa urobiť ešte mnoho?“„Áno.“Noirtier pozdvihol oči k nebu. Bolo to znamenie, na ktorom sa dohodli s Valentínou, vyjadrujúce, že si niečo žiada.„No, a čo si žiadaš, drahý starý otecko?“Valentína chvíľku premýšľala a potom nahlas vyslovovala myšlienku za myšlienkou, tak, ako sa ony predstavovaly; vidiac však, že na všetko, čo povie, starec stále odpovedá záporne, povedala:„Keď som taká hlúpa, musím upotrebiť veľké prostriedky!“Menovala za sebou všetky písmená abecedy od A až po N, kým jej úsmev spytoval sa oka porazeného; pri N dal Noirtier znamenie.„Ach,“ zvolala Valentína, „vec, ktorú si žiadaš, začína sa písmenom N; máme teda do činenia s N? Nuž, čo si žiadaš od toho N? Na, ne, ni, no.“„Áno, áno, áno,“ prisvedčil starec.„Ach, tak je to teda ,no‘?“„Áno.“Valentína šla pre slovník, ktorý položila na pult pred Noirtiera. Otvorila ho, a keď videla, že starcov pohľad utkvel na stranách, rýchlo pohybovala prstom nadol po stĺpcoch.Vykonávajúc šesť rokov toto cvičenie, ako Noirtier upadol do ťažkého stavu, v ktorom bol, nadobudla v ňom takú obratnosť, že uhádla práve tak rýchlo starcovu myšlienku, ako keby on sám bol mohol hľadať v slovníku.Pri slovenotárNoirtier dal znamenie, aby zastala.„Notár,“ riekla Valentína; „starý otecko, žiadaš si notára?“Starec dal znamenie, že si naozaj žiada notára.„Máme teda poslať pre notára?“ spýtala sa Valentína.„Áno,“ súhlasil porazený.„Má o tom vedieť môj otec?“„Áno.“„Žiadaš si hneď notára?“„Áno.“„Pošleme teda pre neho hneď, drahý starý otecko. To je všetko, čo si žiadaš?“„Áno.“Valentína bežala k cengáču a prišlému sluhovi rozkázala požiadať pána alebo pani de Villefort, aby prišli k starému otcovi.„Si spokojný?“ spýtala sa Valentína. „Áno… to si myslím, nebolo to ľahké, však?“A deva sa usmiala na starca ako na dieťa.Vstúpil pán de Villefort, ktorého doviedol Barrois.„Čo si žiadate, pane?“ spýtal sa porazeného.„Pane,“ riekla Valentína, „starý otecko si žiada notára.“Pri tejto čudnej a hlavne neočakávanej žiadosti vymenil pán de Villefort pohľad s Noirtierom.„Áno,“ dával najavo starcov zrak s pevnosťou, ktorá prezrádzala, že s pomocou Valentíny a svojho starého sluhu, ktorý teraz vedel, čo si žiada, je ochotný pustiť sa do boja.„Vy si žiadate notára?“ opakoval Villefort.„Áno.“„A prečo?“Noirtier neodpovedal.„Načo potrebujete notára?“ spýtal sa Villefort.Pohľad porazeného ostal nehybný, a preto nemý, čo znamenalo: „Trvám na svojej vôli.“„Aby ste vyviedli nejaký kúsok?“ pokračoval Villefort. „Stojí to za to?“„Ale ak si pán žiada notára,“ riekol Barrois, hotový stáť na svojom s húževnatosťou, ktorá je vlastnosťou starých sluhov, „žiada si ho akiste preto, že ho potrebuje. Idem teda pre notára.“Barrois neuznával okrem Noirtiera iného pána a nestrpel, aby sa niekedy niekto protivil jeho vôli.„Áno, chcem notára,“ naznačil starec, prižmúriac oči s bojovným výrazom, ako by chcel povedať: ,Uvidíme, či sa mi odvážite odoprieť, čo chcem!‘„Ak chcete mať na každý prípad notára, pane, pošleme pre neho, ale ospravedlním seba i vás, lebo ten výjav bude veľmi smiešny.“„Nech si je,“ riekol Barrois, „ja idem pre neho.“A starý sluha vyšiel triumfálne.

Dumasst_Grof-Monte-Christo-IV.txt

Kapitola I. Naše sanatorium„Nezměrná díla přírody!“ — Nepříslušel by tento hrdý název, jímž mineralog Hauy označil americké Andy, spíše rozsáhlému řetězu Himalajskému, který člověk do dnes nedovedl s matematickou přesností změřiti?Tato myšlenka napadla mi při pohledu na onu velkolepou horskou přírodu, v níž jsme plukovník Munro, kapitán Hod, Banks a já hodlali stráviti několik neděl.„Tito horští obrové jsou nejenom nezměřitelni,“ prohlásil i inženýr, „nýbrž jejich vrcholky jsou také nepřístupny, poněvadž lidské ústrojí v takové výši již nemůže pracovati, poněvadž hustota vzduchu jest příliš nepatrná, než aby se v ní mohlo dýchati!“Dva tisíce pět set kilometrů dlouhý násep prahor, žuly, ruly a svoru, který se prostírá od sedmdesátého druhého až k padesátému devátému poledníku, a dva okresy, Agru a Kalkuta, dvě království, Buthan a Nepal, částečně pokrývá; — řetěz, na jehož vrcholcích, o třetinu vyšších než Montblanc, rozeznáváme tři pásma, první do výše 5000 stop s mírnějším podnebím než roviny před ním ležící, v němž daří se v zimě žito a v létě kukuřice; druhá od 5 — 9000 stop, kde taje již sníh, jakmile se blíží jaro; třetí od 9 — 25.000 stop, které pokryto jest tlustým ledem vzdorujícím i v horkém období paprskům slunce; — v této velkolepé vypuklině zeměkoule jedenáct průsmyků, z nichž některé protínají pohoří ve výši 20.000 stop, kterými, následkem neustále hrozících lavin, následkem spouští bystřinami a posunováním se ohromných ledovců způsobených, jen s obtíží lze se dostati do Tibetu; nad tímto hřebenem, místy zakulaceným jako velkolepé kupole, místy plochým jako Tabulová hora u předhoří „Dobré naděje“, sedm až osm jednotlivých, částečně sopečnatých štítů, které ovládají prameny Kogry, Džumny a Gangu, jako Dukia a Kinčinčinga, které se pnou do výše přes 7000 metrů, Diodunga do výše 8000 metrů, Dhavalagiri do výše 8500 metrů; Džamulari do výše osm tisíc sedm set, Mont Everest dokonce do výše 9000 metrů, s jehož vrcholku přehlédlo by oko okršlek velký jako celá Francie; shluk hor, jichž nepřevýšily by Alpy, kdybychom je postavili na Alpy, ani Pyreneje, kdybychom je postavili na Andy, — to jsou ony ohromné vrchy, na jejichž temena nikdy nevstoupí noha ani nejodvážnějšího lezce, to jsou ony hory, které jmenujeme řetězem Himalajským!První stupně těchto gigantických propyleí jsou z velké časti hustě zalesněny. Tam nalezneme různé zástupce z bohaté rodiny palem, které ustupují ve vyšších pásmech nekonečným lesům dubů, cypřišů a pinií nebo bujným trsům bambusu a travin.Banks, který nás o tom poučil, zmínil se také, že hranice věčného sněhu na indickém svahu pohoří sahá dolů až na čtyři tisíce metrů, kdežto na straně tibetské ustupuje až na šest tisíc metrů nad moře a to proto, že páry, unášené jižními větry, tříští se na ohromném náspu. Následkem toho nalézáme na druhé straně ještě ve výši 15.000 stop vesnice obklopené poli ječnými a rozkošnými lukami. Smíme-li věřiti domorodcům, stačí tam jediná noc, aby se pastviny pokryly zeleným kobercem.V středním pásmu jest zastoupena pernatá zvěř pávy, koroptvemi, bažanty, dropy a křepelkami. Koz je tam nesmírné množství, a ovcí všude hemží se hejna. V hořejších pásmech nalezneme již jen kance, kamzíky mimo divoké kočky, a osaměle opisuje orel své širé kruhy nad nuznou vegetací, která jest jen chudičkým vzorníkem arktické flory.Až tam ovšem nepudila touha kapitána Hoda. K čemu byl by tento nimrod vyhledal Himalaji, kdyby zde byl mohl honiti pouze obyčejnou stolní zvěř? Na štěstí se tu však zajisté nebude nedostávati velkých dravců, hodných jeho enfieldské pušky a jeho třaskavých koulí.Na úpatí prvních svahů řetězu horského protíná se totiž dolení pásmo, které nazývají Indové pásem Tarrianským. Je to dlouhý, šest až osm kilometrů široký, teplý a vlhký svah se zádumčivou vegetací a hustými lesy, v nichž dravá zvěř se zálibou se zdržuje. Pouze patnáct set metrů nad tímto rájem lovců, milujících smělé a rozčilující lovecké zápasy, nalézal se námi vyvolený tábor. Mohli jsme tedy snadno sestoupiti do tohoto hájemství, které nikým nebylo střeženo.Byli jsme skoro přesvědčeni, že kapitán Hod spíše bude vyhledávati dolejší stupně Himalaje než jeho hořejší pásma. Zde čekalo ostatně dle výroku všech cestujících, zejména žertovného Viktora Jaquemonta, ještě mnoho zeměpisných hádanek na svoje rozřešení.„Tento ohromný horský řetěz je tedy znám dosud pouze nedokonale?“ tázal jsem se Banksa.„Velmi nedokonale,“ odvětil inženýr. Himalaja podobá se malé planetě, která se sice spojila s naší zeměkoulí, která však zachovává svoje tajemství.“„Přece však hory ty procestovali,“ odtušil jsem, „a prozkoumali dle možnosti.“„Zajisté! Cestujících do Himalaje bylo stále dost,“ potvrdil Banks. „Bratří Gérardové, Webb, důstojníci Kirpatrik a Fraser, Hogdson, Herbert, Lloyd, Hooker, Cunnigham, Strabing, Skinner, Johnson, Moorcroft, Thomson, Griffith, Vigne, Hügel, misionáři Huc a Gabet, v novější době bratří Schlagintweitové, plukovník Wangh a poručící Reuillier a Montgomery poučili nás svými výbornými pracemi o horopisné soustavě tohoto hřbetu zemského. Přes to však zbývá ještě mnoho práce. Přesná výška nejdůležitějších hřbetů horských byla častokráte opravována. Tak ku př. pokládali dříve Dhavalagiri za krále celého řetězu, následkem pozdějších měření musil však postoupiti tuto hodnost Kinčinčinze, který dle všeho zase bude Mont Everestem zbaven trůnu. Tento totiž dosud převyšuje veškeré své soupeře. Dle tvrzení Číňanů předčí ho Küen-Lün — který ovšem dosud nebyl změřen přesnými nástroji evropských geometrů — ještě o maličkost a dle toho nesměli bychom nejvyšší vrchol zeměkoule hledati v Himalaji. Ona měření ovšem budou teprve potom správná, až se budou opírati o pozorování tlakoměrná a bude při nich dbáno všech opatření nutných při přesném měření. Kterak však bude možno dopraviti tlakoměr na ony skoro nepřístupné vrcholky? To se právě dosud nepovedlo.“„Povede se to však,“ ozval se kapitán Hod, „zrovna tak jako výpravy k severní a jižní točně.“„Nepochybuji o tom!“„Zrovna jako vstup do nezměrných hlubin okeánu!“„Zajisté, zajisté!“„Jako cesta do středu země!“„Výborně, Hode!“„Jako vůbec vše se jednou zdaří,“ dodal jsem.„Dokonce i jízda na libovolnou oběžnici naší soustavy sluneční!“ pokračoval Hod, který nevěděl, kdy má s podobnými fantasiemí přestat.„Ne, kapitáne,“ odvětil jsem. „Člověk jako prostý obyvatel země nebude nikdy s to, aby překročil její hranice. Třebas však jest připoután k její kůře, přece prozkoumá veškerá její tajemství.“„Nejen že to dokáže, je to dokonce jeho povinností!“ vpadl Banks. „Vše, co leží v hranicích možnosti, dokáže se a musí se dokázati. Tak, až člověk nebude se moci ničemu více naučiti na kouli jím obývané…“„Pak zmizí i se sferoidem, který mu již nebude skrývati tajemství,“ dokončil Hod větu.„Nikoliv,“ odvětil Banks… „pak je bude ovládati a využitkuje je cele ke svému prospěchu. Poněvadž se však zrovna nalézáme v území Himalaje, chci vám dáti, milý Hode, příležitost ku podivuhodnému objevu, který vás snad bude zajímati.“„Jak to, Bankse?“„Ve svém cestopise zmiňuje se missionář Huc o podivném stromu, který se všeobecně nazývá v Tibetu „stromem desetitisíců obrazů“. Dle indické legendy proměnil prý se Tong Kabak, reformátor buddhistického náboženství, ve strom již o několik tisíciletí dříve, nežli stihl týž osud Philemona, Baucidu a Dafne, ony zvláštní rostlinné bytosti mythologické flory. Vlasy Tong Kabaka proměnily prý se tehdáž v listnatou korunu onoho svatého stromu, a na jeho listech prý missionář tvrdí, že to viděl na vlastní oči, nalézají se tibetská písmena, utvořená ze žilek listů.“„Tedy strom, na němž rostou potištěné listy!“ zvolal jsem.„Ano, a na kterých lze čísti nejčistší, nejvyšší morálku,“ dodal inženýr.„To bychom měli zjistit!“ pravil jsem se smíchem.„Hleďte v tom nabýti jistoty, přátelé,“ mínil Banks. „Nalézáme-li podobné stromy v jižní části Tibetu, nalezneme je zajisté také v horním pásu na svazích Himalaje. Snažte se tedy při našich výletech objeviti tohoto… ano, jak bych se vyjádřil… tohoto „mravokárce“!“„Ne, to mi ani nenapadne!“ odvětil Hod. „Jsem zde, abych honil, a nemám času k slézání hor.“„Avšak, milý příteli,“ odtušil Banks, „tak smělý lezec, jakým jste vy, vystoupí přece alespoň jednou na nějaký vrch?“„Nikdy!“ prohlásil kapitán určitě.„A proč?“„Vzdal jsem se všeho vystupování na hory!“„A od kdy?“„Od onoho dne,“ pravil kapitán Hod, „kdy jsem s nebezpečím života a s největším namáháním vystoupil na vrchol Vrigelu v království Buthanském. Ujistili mne, že dosud noha lidská naň nevstoupila. To dráždilo moji samolibost! Za tisícerých nebezpečí dostal jsem se na jeho hřeben, co jsem však nalezl vtesáno v jeden balvan?… ,Durand, zubní lékař, rue Caumartin, 14 Paříž!‘ — Od té doby již nelezu!“Ubohý kapitán! Musím však doznati, že kapitán Hod toto sklamání vyprávěl s tak veselými posunky, že jsme se museli smáti z plna hrdla.Zmínil jsem se častěji o „sanatoriích“ poloostrova. Jsou to v horách ležící zdravotní stanice pro léto, kdy palčivé slunce vysušuje roviny Indie, hojně navštěvované soukromníky, úřadníky a obchodníky.Zmínky zasluhuje nejprve Simla, ležící pod třicátým prvým stupněm šířky a západně od šedesátého pátého poledníku. Je to skutečně kousek Švýcarska, s vodopády a bystřinami a salašemi, roztroušenými pod stínem cedrů a pinií, 2000 metrů nad mořem. Po Simle jmenuji Dordžiling, s bílými domy, nad nimiž ční Kinčinčinga, asi pět set kilometrů od Kalkuty a ve výši 2300 metrů, poblíže osmdesátého šestého stupně délky a dvacátého sedmého stupně šířky — rozkošné místečko v nejkrásnějším kraji země. Jiná sanatoria nalezneme na různých místech řetězu Himalajského. Teď rozmnožuje tyto svěží, zdravé stanice, které jsou nezbytné v palčivém podnebí Indie, ještě náš steam-house. Tento však patří úplně nám. Skýtá veškeré pohodlí nejelegantnějších obydlí poloostrova; zde nalézáme ve šťastném pásmu vedle všech požadavků moderního života klid, který bychom marně hledali v Simle nebo Dordžilingu, kde zdržuje se mnoho Anglo-Indů.Náš tábor byl bedlivě vyvolen. Silnice, vedoucí k dolejší části pohoří, dělí se zde ve dvě ramena, která spojují několik vesnic, roztroušených na východě a na západě. Nejbližší vzdálena jest asi pět mil od steam-housu. Bydlí tam dobří horalé, kteří chovají kozy a ovce a pracují na úrodných polích žitných a ječných.Náš četný personál zřídil pod vedením Banksovým v několika hodinách ležení, v kterém jsme se hodlali zdržet šest až sedm neděl.Jedno předhoří velmi rozčleněného vedlejšího řetězu horského, které podpírají nesmírný hřeben Himalajský, poskytlo nám k tomu lehce zvlněné, asi míli dlouhé a půl míle široké návrší. Zelený koberec, který je kryje, podobá se hebkému sametu, z krátké, takřka aksamitové trávy, protkané vonícími fialkami. Stromům podobné rhododendry, velikosti malých dubů, přirozené květináče kamelií, zvyšují příjemnost milého obrazu. Zde nepotřebuje příroda pilných dělníků Ispahanských nebo Smyrnejských, aby zhotovili tento koberec z jemné rostlinné vlny. Několik tisíc semen, které přináší jižní vítr této úrodné půdě, trochu vody a trochu slunce dostačí, aby utvořily toto jemné a nezmarné tkanivo.Na výšině roste tucet nádherných stromů. Vypadá to, jakoby se byly oddělily od nekonečného lesa, který pokrývá úbočí předhoří a který vystupuje na sousedních skalách ještě do výše šesti set metrů. Cedry, duby, dlouholisté pandany, buky, jasany a rohovníky zelenají se zde uprostřed banánů, bambusů, mandlovníků a japonských fíkovníků. Někteří z těchto obrů ční vrchními větvemi do výše přes sto stop. Zdají se býti skutečně stvořeny k tomu, aby poskytovaly stín lesnímu obydlí. Steam-house jaksi doplňoval obraz krajiny. Kulaté střechy jeho dvou pagod snoubily se šťastně se vším tím zeleným větvovím, tuhými nebo ohebnými výhonky a listy, které jsou buď malé a jemné jako křídla motýlů, nebo široké a dlouhé jako polynesské pagaie. Naše pohyblivé domy mizely skoro pod houštinou listů a květin. Nic neprozrazuje jejich zvláštní vlastnost; podobají se spíše pevným obydlím, která své místo již nezmění.Za námi bublá po pravé straně přes svah předhoří bystřina, jejíž klikatý stříbrný pás můžeme sledovati do výše tisíce stop, a které se vrhá do přirozené kotliny, kolem níž rostou skupiny krásných stromů.Z této kotliny vytéká pak napříč lučinami potok, který končí hlučným vodopádem, vrhajícím se do nezměrné hloubky. Kráčíme-li k přednímu okraji výšiny, pozorujeme, že tato přečnívá mnohé jiné, nepatrnější hřbety horské, které dosahují v ohromných stupních až k rovině. Pozadí jest tak vzdáleno, že je okem ještě dostihnouti můžeme.Na pravo stojí náš první vůz šikmým směrem, tak že můžeme přehlédnouti jižní obzor s balkonu verandy i postranními okny salonu a kabin ležících po levé straně. Nad ním ční vysoké cedry a rýsují se zřetelně na vzdáleném obzoru velkého řetězu horského, který jest pohřben pod věčným sněhem. Po levé straně opírá se druhý vůz o stěnu mohutné, sluncem pozlacené žulové skály. Svým bizarrním tvarem, jakož i sytými barvami, upomíná tato skála živě na ohromně „plum-puddinky“, o nichž zmiňuje se Russell Killugh ve své cestě jižní Indií. Z tohoto, Mac Neilovi a ostatnímu personálu vyhrazeného obydlí jest vidět pouze jeden bok. Jest vzdáleno asi dvacet kroků od hlavního obydlí, jako přístavek nějaké znamenité pagody. Z vrcholu střechy, která je kryje, vine se jemný pruh modravého kouře z kuchyňské laboratoře monsieura Parazarda. Dále na levo pokrývá skupina stromů sotva od lesa oddělená západní svah a tvoří jaksi postranní kulisu krajiny. V pozadí mezi oběma obydlími leží obrovský mastodon. Je to náš ocelový obr, ukrytý pod listnatou střechou pandanů. Zdá se, jakoby „okusoval“ svým vztyčeným rypákem hořejší větve. Odpočívá, ačkoliv nepotřebuje odpočinku. Teď je srdnatým hlídačem steam-housu, jako nesmírné předpotopní zvíře, a chrání u silnice, po které vystoupil, vchod k naší pohyblivé osadě.Jakkoli náš slon zdá se velikým — alespoň pokud nemyslíme na nebetyčný řetěz horský, který trčí 6000 metrů nad výšinou — přece nezdá se pranic skoro podobným onomu umělému obru, jímž obohatila zručná ruka Banksova indickou faunu.„Komár na průčelí katedrály!“ pravil kapitán Hod jaksi hněvivě. Toto porovnání bylo velice případné. Za ním čnělo totiž žulové skalisko, z kterého dalo se zhotoviti pohodlně tisíc domů velikosti našeho, a toto skalisko tvořilo pouze oddíl, jeden ze sta stupňů oněch schodů, které vedou ke hřebenu hor, a jež Dhavalagiri korunuje svým špičatým hrotem.Někdy sklání se nebe nad tímto obrazem k pozorovateli. Časem mizejí nejen nejvyšší hroty, nýbrž i prostřední hřeben v hustých parách, které se prostírají středním pásmem Himalaje a zahalují jeho celou spodní část. Krajina se tím jaksi scvrkuje a pak teprve nabývají, jakýmsi optickým klamem, obydlí, stromy okolních vrchů a také ocelový obr sám zase svojí přirozené velikosti.Často také nižší mraky, hnané jižními vlhkými větry, plují ještě pod naším návrším. Pak nevidí oko nic než zpěněné moře, na jehož pohnuté ploše vykouzluje slunce čarovnou hru barev. Nahoře i dole mizí obzor, a zdá se, že se nalézáme v kraji vzdušném, ležícím mimo hranice zeměkoule.Tu změní se vítr, vánek vniknuvší mezerou horského řetězu rozptýlí mlhy, moře par zhustí se skoro okamžitě, rovina unikne až k jižnímu obzoru, rozkošný profil Himalaje rýsuje se zase na očištěném pozadí nebes, rám obrazu nabývá normální velikosti a spojený zrak, který netísní překážka, vidí všecky jednotlivosti panoramatu v průměru šedesáti mil.

Verne_Zemi-selem-II.html.txt

OsobyMOJMÍR II., panujúci kráľ moravský[1]BRANISLAVA, jeho manželka[2]SVÄTOPLUK II., jeho brat[3]SVÄTOPLUK I., ich otec, bývalý kráľ, teraz pustovník[4]SLAVOMÍR, jeho pokrvný, duchovník, teraz tiež pustovník[5]RASTISLAV, strýc Svätopluka I., teraz shrbený slepec[6]RADVAN, jeho voditeľ[7]SPITIHNEV, panujúci kňaz český[8]VRATISLAV, jeho bratBRATISLAV, kňaz blatonský za Dunajom[9]TREBIC, slovanský kňažík korutanský[10]HOSTIVÍT, mohutný ľach a príbuzný kráľovMEČISLAV, župan na Považí[11]DANIEL, biskup nitriansky[12]UFO, jeho kanonik[13]CTIRÁD, veliteľ posádky velehradskej[14]MUTINA, ľach na strane Svätoplukovej[15]GUNTRAM, rytier nemeckýOSVALD, tiež rytier pri Spitihnevovi[16]GORAZD, pop[17]DREVAN, žrec Perúnov[18]ŠERÉŇ, žrec maďarský[19]BELENA, spoločnica Branislavina[20]ÁRPÁD, vojvodca Maďarov[21]ZULTÁN,[22]jeho syn[23]Vyše týchto viac moravských, českých, maďarských vojakov.Dejište Vratislava (Prešporok) a okolie, potom Velehrad, v auguste roku 907.[1]Mojmír II.nastúpil na trón veľkomoravský r. 894, po otcovej smrti. Ak sa zpráva fuldských annálov (letopisov) z r. 871 o svadobnom sprievode českej kňažnej na Moravu vzťahuje na sobáš Svätopluka I., mohol mať jeho najstarší syn Mojmír II. pri prevzatí vlády najviac 22 rokov.[2]Branislava, historicky je nie doložené, či bol Mojmír II. ženatý a ako sa volala jeho manželka.[3]Svätopluk II.O ňom sa vie len toľko, že ho Mojmír II. na niektorom jeho hrade r. 899 tak tuho obliehal, že ho mohlo zachrániť len nemecké pomocné vojsko. S týmto vojskom, po zapálení hradu, Svätopluk II. odchádza a od tých čias sa už západné historické pramene o ňom nezmieňujú. Maďarská historická tradícia hovorí o jeho porážke pri Bánhide, čo by však predpokladalo nový jeho návrat do jeho panónskeho údelu a potom boje s Maďarmi, zakončené práve spomenutou porážkou. Pri nedostatku historických prameňov nemožno bitku pri Bánhide prijať za nespornú a bezpečne dokázanú.[4]Svätopluk I.Autorova poznámka k prvému vydaniu drámy zneje: „Svatopluka, pôvodcu veličia i pádu Moravy, činí viera ľudu dosaváď živým, náboženská zomrevším až 925. roku. Býval i nábožensky ctený jako kajúci pústovník: lež od toho s časom upusteno. Tu prichádza s takým charakterom, jaký mu pripisujú legendy.“ (Jonáša Záborského Básne dramatické, Pešť 1865, str. V.). Podľa mienky Daniela Rapanta povesti o Svätoplukovi I. (zmiznutie a dokončenie života v kláštore zoborskom v mníšskom rúchu) lepšie sa hodia na Svätopluka II. (Traja synovia Svätoplukovi, Elán X, 1939/40, č. 10).[5]Slavomír.O ňom sa vie len toľko, že bol kňazom z kniežacieho rodu Mojmírovcov, ktorý bol vodcom Moravanov, povstalých r. 871, keď Nemci uväznili Svätopluka I. a poslali rakúskych grófov Viliama a Engelšalka spravovať Moravu. Na zdolanie povstania poslali Nemci veľké vojsko pod Svätoplukovým vodcovstvom. Svätopluk sa dorozumel s Moravanmi, spolu s nimi zničil nemecké vojsko a ujal sa vlády, ktorú mu Slavomír dobrovoľne odstúpil. Viac sa nevie o Slavomírovi.[6]Rastislav, nástupca Mojmíra I. a v r. 846 — 870 panovník Veľkej Moravy. Jeho synovec Svätopluk I. ho zradne vydal Nemcom, ktorí ho oslepili a poslali do akéhosi kláštora, kde zahynul. O Rastislavovi autor hovorí v spomenutých poznámkach: „Kto by sa na prítomnosti Rastislava a Svatopluka otca zastavoval, nech pováži, že nečíta historiu, ale básnickú hru z doby polomytickej. Keď sa to historicky dokázať nedá, aspoň neodporuje histórii. O Rastislavovi len to isté jest, že bol oslepený a do kláštora v Nemecku uvržený: ale rok smrti jeho sa neudáva. Zjavenie sa jeho u Bretislavy v dobe osudnej nezaviera v sebe nemožnosť. Bo trebars by r. 870, keď ho Svatopluk vydal vrahom, bol už čítal 50 liet, r. 907. nebol by mal viac nežli 87 rokov.“[7]Radvan, neskutočná osoba[8]Spitihnevbol synom Bořivoja I., ktorý bol prvým kresťanským kniežaťom českým. Zprvu spojenec, potom podriadený Svätopluka I. Ako takého pokrstil Bořivoja na Velehrade, hlavnom sídle Svätoplukovom, Metod (čas je neistý, mohlo to byť v r. 874 — 885). R. 890 sám cisár Arnulf uznal Svätoplukovu nadvládu nad Čechmi. Po Svätoplukovej smrti Bořivojovi synovia, starší Spitihněv a mladší Vratislav, odtrhli sa od Veľkej Moravy a v Regensburgu sa dali pod Arnulfovu ochranu.[9]Bratislav, vlastne Braclav, knieža panónskeho Chorvátska. Vládol v poslednej štvrti 9. storočia pod nemeckou nadvládou. Bol nepriateľom Svätopluka I., s panstvom ktorého sa stýkalo jeho panstvo pri Dráve (od r. 884). R. 892 viedol jedno z troch vojsk, ktoré napádaly Svätopluka, a to cez Drávu do Panónie, pomáhajúc v tejto — inak nezdarenej — výprave búrať Svätoplukovu ríšu a otvárať cestu Maďarom. Prepustil cez svoju krajinu Arnulfových poslov, ktorí mali pobúriť Bulharov proti Svätoplukovi. Po jeho smrti dostal za odmenu svojich spojeneckých služieb od cisára dolnú Panóniu, tak asi po Blatenské jazero. O konci jeho vlády nieto nijakých zpráv. Nie je dokázané, že by bol býval Koceľovým synom a tak Pribinovým vnukom.[10]Trebicje osoba zrejme vymyslená. Je typom germanofilsky smýšľajúceho a prospechárskeho Slovana.[11]Hostivít a Mečislavsú tiež historicky nedoložení.[12]Daniel.Pápež Ján IX. na žiadosť Mojmíra II. vysvätil v Ríme pre Veľkú Moravu arcibiskupa Jána a biskupov Daniela a Benedikta, asi všetko Nemcov (r. 900). Či bol uvedený Daniel práve nitrianskym biskupom, nie je zistené. Autor ho uvádza ako nitrianskeho biskupa a robí z neho takého istého nepriateľa Slovanov, akým bol kedysi (za Svätopluka I.) nitriansky biskup Viching, tiež Nemec a veľký nepriateľ vierozvesta Metoda.[13]Ufoje tiež Nemec. Je to vymyslená osoba.[14]Ctiradje vymyslená osoba.[15]Mutinaje vymyslená osoba. (Rád v mútnom lovil.)[16]Guntram a Osvaldnie sú historické osoby.[17]Gorazdmá meno podľa Metodovho milého učeníka Gorazda. Autor predpokladá, že po vyhnaní Metodových učeníkov (kňazov slovanského obradu) z Veľkej Moravy, čo sa stalo čoskoro po Metodovej smrti (r. 885), slovanský obrad sa v krajine jednako len udržal. Kňazi takého obradu boli len trpení, slabí, kým nemeckí kňazi latinského obradu boli mocní a všade uprednostení, no jednako slovanský obrad nevymizol celkom. Či sa toto autorovo stanovisko shoduje s históriou, nemožno bezpečne povedať.[18]Drevanje typom obmedzeného pohanského staromilca, ktorý nechápe a vonkoncom nepripúšťa pokrokovosť kresťanstva pre Veľkomoravskú ríšu. Potuchnutú starinu vyjadruje už jeho meno (drievný je starodávny, prastarý).[19]Šeréňje vymyslená osoba. Vykonáva obetovanie ľudí domnelému maďarskému bohovi Hadúrovi, na spôsob obetí u mexických Aztékov. O starých Maďaroch sa len toľko vie, že boli pohania, ale nevie sa nič istého o ich obradoch. Keďže boli suroví a diví, autor im prisudzuje aj obetovanie ľudí Hadúrovi.[20]Belenanie je historická osoba.[21]Árpádbol podľa kroník hlavný vodca Maďarov, ktorý priviedol svoj národ do Uhorska a umrel r. 907 po dvadsaťročnej vláde.[22]Bezpochyby tatarský názov hodnosti.[23]Zultánje inak Poltán, Árpádov syn a nástupca. Jeho existencia je kronikami doložená. Podľa nich vládol asi do r. 950.

Zaborsky_Posledne-dni-Moravy.html.txt

Rozprávajú každémuRozprávajú každému. Známemu i neznámemu. Prihovárajú sa ochotne, bez vyzvania a zrozumiteľnou rečou. Aj jemu teraz. Zbystruje sluch a priliepa oči na biele steny skalísk. Zvuky sú sprvu nejasné, no čoskoro sa zaostrujú a môže z nich vybadať mrvenie štrku pod ráfmi ťažkých vozových kolies a dupot konských kopýt. Blíži sa voz. Tento nečakaný objav ho prekvapuje a tiež i ľaká, lebo predvída stretnutie s akýmsi známym, a s tým nerátal. Známy človek so známou tvárou, so známymi pohybmi, so všetkým, všetkým známym. Zdá sa mu to nezvyklé a neuveriteľné. Prestal dávno, veľmi dávno na to myslieť, lebo dosiaľ sa stretával len s chladnou nevľúdnosťou neznámych pohľadov. Pre neho teplá kúpeľ známej tváre dávno zamrzla. Ba či bola dakedy. Nevie. A tu hľa: Ktosi uteká za ním, pretepľuje prítomnosť radostným vzhliadaním, čaká na priateľské slovo, odvolávajúc sa na dávnu známosť. Kto to len môže byť? Poberá sa vláčnejším krokom ďalej a otvára zvedavo zmachnateným prachom zabudnutia zasadnutú minulosť, vyťahuje z nej mŕtvolné tváre v tom poradí, ako sa kedysi s nimi stretával, dvíha si ich pred zunované oči a hľadí, skúma, háda. Všetky sú staré, ošúchané, vyblednuté a rozpité v opustenom čase. Žiadna nevie oživiť svoju meravosť horúcejšou zorou. Hľadia ticho, strnulo a chladno, vtesávajú sa do hlbokého mlčania ani tajomné sfingy. Bolo by ich treba zdĺhavejšie a pozornejšie renovovať, lež on to nemôže, nemá na to síl a trpezlivosti. Považuje to tiež za bezvýsledné, lebo dobre vie, že ak by to chcel s úspechom previesť, musel by sa skôr sám podrobiť nebezpečnej a dlhej operácii. No a suma tohto zákroku presahovala by vysoko nad hodnotu jeho života. Preto vzdáva sa rýchlo námahy.Voz ho dobieha. Môže už celkom zreteľne rozoznať zvonenie reťazí.Niekedy mu na uši zalieha i hlasné hijókanie gazdu. Musí už byť starší, lebo hlas má chripľavý. Ba či pozná Paľa Klieštika, vracajúceho sa po dvanástich rokoch z Ameriky. Naozaj, či pozná? Táto myšlienka prudko naň dolieha a nevie sa jej ubrániť, nevie ju zaprieť, lebo tu sa jedná o neho, o Paľa Klieštika. Má dokázať, že Paľo Klieštik má ruky, nohy, vie sa ešte hýbať, vie vidieť i rozpoznávať, má na tvári záujem, smiech, radosť i smútok, má hlas, čo aj prislabý, sipľavý, prischýnajúci, ale predsa hlas. Má dokázať, že Paľo Klieštik nehnije medzi mŕtvymi. Táto potreba rastie v ňom, lebo ľaká sa veľmi možnosti, že je len duchom, bez kostí, bez mäsa, že ide ľudí strašiť do rodnej dediny. Musí sa rýchlo presvedčiť o svojom jestvovaní. Na to už nestačí sám, na to už potrebuje i toho na voze. Vyčkáva ho. A kone akoby vybadali jeho myšlienky, ponáhľajú sa, dobehujú ho rýchle a ustávajú v cvale vedľa neho. Paľo Klieštik vykerúva sa im úctivo na kraj cesty a zbiera odvahu na príhovor. Mal by sa teraz pozrieť hore. Áno, aj pozdraviť by sa mal. Patrilo by sa, veď ináč nedôjde k ničomu. Vie o tom, lenže žily na krku mu drevenejú, hlava oťažieva centom, chrbát sa zmrašťuje a zakrúca ako suchá kôrka, oči zastiera mu pálčivá záplava sĺz a darmo hľadá pod jazykom hlas. Zahlušuje celkom svoj prejav, láme sa v poly akoby klesal do blata, nad ktorým práve rozmeral neistý krok. Neurobí nič, celkom nič, vie to už iste, ale nevzdáva sa nádeje, lebo ten na voze zabodáva do neho svoj pátravý zrak. Cíti to celým telom. Prezerá si ho pozorne ani detektív. Na niečom sa zastavuje dlho, k niečomu sa vracia niekoľko razy, skúma, zrovnáva usilovne, keď sa mu darí, zaodieva ho príjemnou teplotou, keď nie, preniká ho nemilosrdne chladnou oceľou, akoby rezal nožom. Ani oči nenecháva na pokoji. Ba tie si najdlhšie vypožičiava. Policajt je to a nehanblivec tiež. Iný by naň jazyk vyplazil. No Paľo Klieštik to nemôže urobiť. Paľo Klieštik znáša to trpezlivo, lebo prebúdza sa v ňom nádej, že ho predsa len poznajú, a to je veľmi cenná náhrada za nepríjemnú prehliadku. Preplňuje sa radostným pocitom zhmotnenia. Má dojem, že len teraz nachádza cestu domov. V očiach sa mu rozjasnieva svet dosiaľ tmavý, upľačkaný, smutný, chystá sa doň nazrieť s rozohriatym, živým úsmevom, len ešte čaká hlas, chce počuť svoje meno vyslovené ústami toho druhého. Ale nadarmo, lebo práve vtedy, keď v sluchu začína sa mu rodiť radostné stvorenie čakaných zvukov, kone púšťajú sa do cvalu a odnášajú všetko preč. Nepoznal ho. Paľo Kliešlik je medzi mŕtvymi.Malé svetielko, čo sa v ňom pomaly zapaľovalo, teraz klipká a zhasína. Keď dvíha sklamaný zrak, stačí ešte vidieť široký chrbát kohosi, vklinený medzi dva pariace sa konské zadky a uháňajúci za obzor. Potom už šerí sa okolo neho len čierna, dusivá tma zármutku. Zapadá do neho ticho bez ozveny. Tupý hrot trpkého sklamania dlabe sa mu krvavou ranou do mozgu, v ktorom i keď vždy ležiavala ťarcha neprekonateľnej únavy, predsa našli sa malé citlivé telieska, čo občas zažiarili teplou, rozprsknutou žiarou vianočných sviečok. Teraz i tieto vyhasli. Ostali po nich len akési náznaky prázdnych ložísk, ktoré omínajú tvrdými výčitkami. Z nich vrastá bujne doň poznanie, že táto púť je zbytočná. Nemala sa uskutočniť. Mohla ostať len túžbou, na ktorej by bol spľasol jeho život, mohla byť len vysneným horizontom, ku ktorému by sa bol pripäl posledným pohľadom. Áno. Tak by bolo bývalo lepšie. Tú úlohu, čo má pred sebou, mohol vykonať tam. Príležitostí bolo dosť, až veľa. Potkýnal sa o ne. Mohol sa v nich preberať ako medzi cifrovanými medovníkmi pod šiatrom. Každá núkala rozkoš zabudnutia iného druhu, každá prelínala ho opravdivou vášňou a strhávala do odovzdania sa vytrvalosťou ženských žiadostí. A vždy za nepatrnú, nízku cenu. Bolo sa treba len rozhodnúť. Ale on to nevedel.Raz v kameňolome rútila sa na neho skala. Bolo zrejmé, že si vybrala len jeho za terč. Vedel to sám, vedeli to s hroznou istotou i ostatní. Nepotreboval rozvažovanie, skôr chvíľkové zmyslové otupenie, v ktorom s malým oneskorením bol by počul výstrahu desatoro rozrevaných úst. Všetko by bolo trvalo len niekoľko sekúnd a nikto by nebol hľadal v nešťastí úmysel, ale on sa vtedy vyznamenal pohotovosťou a nečakanou šikovnosťou. V poslednom, skoro beznádejnom momente podbehol ku skalnej stene, ktorou dolu letel balvan, pritlačil sa do výklenku, nechal sa doráňať a zasypať štrkom, ale zachránil sa pred rozmliaždením. Nevie, prečo to urobil. A mnohé iné prípady nevie si vysvetliť. Zdá sa, akoby ho bola smrť vynechávala. Neverí tomu, ale tak sa zdá, lebo Paľo Klieštik už mal dávno zomrieť.Únava ho podlamuje. Nerád už akosi ťahá nohy z blata. Ťažko mu je. I na malý pohyb musí sa odhodlávať a siliť. Najradšej by sa tu niekde v garáde stúlil a zaspal naveky. Cíti tupú bolesť v každom úde, mrví ho zima až v kostiach a zadúša ho zápach plesnivej starizny.Okolo neho zatúlaný pozostatok nevľúdneho dňa chystá sa na nocľah. Osuhľou prevlhnuté šero zamútnieva sa drapľavou hmlou, čo postranné grúne premaľúva na čierne kulisy a ojedinelé stromy na mátožné podoby menlivých tvarov. Je ich plno. Sadajú vedľa seba ani kŕdle duchov k nemej modlitbe, zastierajú vždy temnejším závojom priehľad a zatvárajú svet v nepatrné okolie, v ktorom sa ťažko dýcha. Nieto zeme ani oblohy. Je len blato, riedke, mrazivé, všade blato, hnusné, mľaskavé a nad ním zátopa špinavej mútňavy, ktorou machnatejú oči. Všetko sa v nej rozmáča ani tôňa riedkeho mráčika. Paľo Klieštik by nedbal, keby sa aj on tak rozmočil, lenže jeho púť sa už končí. Tuhľa po pravej strane minul kríž a teraz mal by vidieť rad domcov, vysádzaných popri hradskej ani pestro pomaľované drievka stavebnice a zakrúcajúcich sa hadito vľavo za kopec. Nevidí ich pre hmlu. Namiesto toho roztiahnutá procesia smutne žmurkajúcich svetielok ponáhľa sa mu v ústrety. Už nemá ďaleko. Prejde ešte cez most, potom sa pustí doľava brehom popod staré topole k murovanému domčeku s jednoduchou orýpanou ozdobou okolo okien a s malým, prázdnym výklenkom v stene, kde voľakedy za sklom stával svätý s veľkou plešinou na hlave. A bude doma. Preto je už neskoro uvažovať o inom východisku, neskoro je hľadať inú cestu, môže ísť len dopredu, môže sa už len zbližovať s tým druhým pólom svojho života, lebo i čas mu vypovedal úver.Ide. Zdá sa, že skacká ako kameňom trafený vták. Kabát, prevesený cez ruku, zmáča sa mu v barinách. Nedbá. Nemyslí na nič. Je prázdny, vycivený zdnuka ako tá noc vôkol. Dotykom vonkajšieho diania narušené zmysly ho síce plnia akýmsi ruchom, ale sú to len tupé údery, ktoré nevedia v ňom vyvolať ozvenu. V tom nahluchlom stave míňa ostatok cesty bez jediného vzrušenia. Ani dravý čľapot vody pod mostom nevie sa vliať hukotom do zátišia jeho onemenia, ani čierne siluety vysokých topoľov nevedia preťať tieňmi sivé beľmo jeho slepoty. Nehľadá, nepoznáva, mieri rovno k výklenkom označenému domcu, chytá sa bránky, otvára ju istým pohybom, akoby to bol jemu celkom známy spôsob. Akoby to robil každý deň. Len tam dnu upadá do obáv. Ľaká sa toho, čo vykonal. Toto votrenie sa do cudzieho dvorca zdá sa mu veľmi smelé a ničím neodôvodnené. Je síce pravda, že tento dom patril kedysi aj jemu, ale dnes už nie, dnes je v ňom cudzincom, nemá tu čo hľadať, iba ak by chcel žobrať. Dávno predal svoj nárok cítiť sa tu doma. Dnes môžu ho odtiaľto vyhodiť ako nepohodlného a nevľúdneho vandrovníka. Áno. Azda by bol lepšie urobil, keby nebol sem ani vkročil, mohol sa len pozrieť, mohol sa len pohľadom odobrať a ísť. No hrdzavé vrznutie vrátok zadiera sa za ním zdĺhavo do noci ako upozornenie konca dejstva a pred ním malé, staviskami stisnuté priestranstvo dvorca chystá sa byť dekoráciou pre dohru. Doba pre posledné vypätie tragédie sa napĺňa. Musí vystúpiť.Pod kôlňou ktosi rúbe drevo. Iste je to brat. Bolo by dobre zájsť najprv za ním. Nie kvôli dohovoru. Nemajú sa čo dohovárať, lenže tak sa patrí z príbuzenstva. Veď sú bratia, jedna krv, skôr sa pochopia i odpustia si. A o to odpustenie mu azda ide, lebo cíti, že sa proti čomusi prehrešil. Potrebuje rozhrešenie, potrebuje zhovievavé oči, mäkké pohladkanie, teplý a vlažný vánok dobrotivého úsmevu, ktorý by zalial voňavou a hojivou masťou jeho biedu. Potrebuje posmelenie prvým dojmom, aby sa mohol odhodlať k ďalšiemu. A to u brata môže predpokladať.Prichodí k nemu s pokorným pozdravom. Brat sa zastavuje v robote a neochotne, namáhavo vlečie sa pohľadom k nemu. Nie dlho, lebo ho hneď poznáva. Dáva to najavo lenivým hlasom. — Ty si to, Paľo? — Paľo myslí, že sa teraz niečo stane, niečo veľmi dôležité a prepotrebné, ale nič sa nestáva. Brat sa nemá k žiadnemu údivu, akoby to stretnutie bolo pre neho celkom obyčajné, každodenné. Zohýna sa po nový klátik, zasekáva doň prudko sekeru a rúbe ďalej, akoby sa nebolo celkom nič stalo. Jeho veľká biela postava raz sa vysoko vypne, prehne ďaleko dozadu ani víchrom navalený dub, raz zas celou silou šibne dopredu, prelomiac sa v páse. Stále tak. Rovnako. Polienka pritom lietajú do všetkých kútov, zvoniac drevom. Sú poslušné a pokorné, lebo ani jedno neodváži sa ho tlknúť do čela. Paľo Klieštik hľadí ticho, bez slova a smutne, cíti sa ako vypudený pes, čo po dlhých, pretúlaných, hladných dňoch vracia sa k svojmu gazdovi po zľutovanie alebo po nový výprask. Bojí sa načať rozhovor. Bojí sa i odísť. Sleduje mihot ťažkej sekery v oblúku a veľké rozmachy rúk. A tak sa mu zdá, že to nad jeho hlavou, že brat jeho rúbe. Úzky, blýskavý pásik ostria sekery mihá sa mu medzi očami, mieri stále presne na čelo, kosti sa štiepia, črepy odfrkujú. Jeho kosti, jeho črepy. Necíti bolesť, celkom spokojný hľadí na svoje zavraždenie. V skrvavených a domliaganých kusoch mozgu pučia ešte akési myšlienky, chceli by sa sformovať a skĺznuť dolu na jazyk, lenže ten sa už čliape v hustej krvi, preto snaží sa ich vtlačiť do posledného zakaleného pohľadu, aby brat stačil prečítať: — No vidíš, bratku, predsa si ma len ty dorantal. — A brat, i keď neštiepa Paľovu hlavu, ale polienka, i keď sa nedíva do Paľových očí, badá výčitku, lebo akosi náhle necháva robotu, spúšťa ruky hlboko pod kolená, poberá sa ťarbavým knísavým krokom do domčeka, zvúc i jeho. Ide, podivujúc sa šírke bratovho chrbta, mocnému byvoliemu krku a veľkej spurnej hlave. Taký bol i jeho otec, takto žije mu v pamäti i starý otec. Celá fajta klieštikovská vyznačuje sa takýmto bujačím vzrastom. Nestačí už konštatovať, že len on sa na nikoho nepodal, že len on z celej famílie je nepodarkom, netvorom, nedochôdčaťom, lebo z otvorených dvier ponad bratovo plece oslepuje ho snopček teplého svetla z izby. Vchádza neisto a so zlou predtuchou. Z detských rokov známa izbietka s nízkou povalou a s jednoduchým, najnutnejším nábytkom, zatarasená neporiadkom, predkladá sa očiam. Je tu všetko tak, ako pred rokmi bývalo. Pri oblôčku s červenou záclonkou nad korýtkom nakláňa sa žena. Až po pazuchy nahé, hladko zaoblené a úbeľom presvietené ruky zabára hlboko do cesta. Zarába na chlieb. Mohla by to byť jeho matka. Ale nie. Tá sa už dávno odpratala a schúlila do zeme. Táto je ešte mladá, svieža v pohyboch, s pružným nepokojným telom a iste i s horúcimi bokmi. Je celkom vhĺbená do svojej roboty. Ani nebadá, že sa otvorili dvere, že ktosi cudzí vošiel do izby a teraz stojí tu ticho a díva sa na ňu prosebne a bojazlivo. Nevie, že v tomto okamžiku stáva sa predôležitou, vplyvnou osobnosťou, ku ktorej pripínajú sa posledné odvolania, nevie, že každý jej pohyb berie na seba vážnosť a zodpovednosť rozhodujúceho gesta, čo buďto s konečnou platnosťou povznáša nad všetky hodnoty alebo ničí, zavrhuje do poslednej kasty. Nevie nič alebo náročky robí sa nečujnou, len keď brat ju neochotne informuje, že prišiel švagor z Ameriky, zvŕta prudko hlavu, až žily na bielom krku jej vystupujú do ostrých, modrinou tienených hrán, a zmeriava si ho pozorne a dlho. Oči sa jej pritom premieňajú v oceľové hroty a pichajú nemilosrdne do najcitlivejších miest. Zdá sa, že svoju obeť chce otráviť už jedom svojho pohľadu, ale čím ďalej hľadí, tým istejšie sa uspokojuje akýmsi zosmiešňujúcim objavom, ktorý nakoniec utkvieva v pohrdlivom úškľabku tváre. Potom sa zase odvracia ku korytu s cestom. Púšťa sa do miešania, akoby tu už nebolo iné, čo robiť. Mizne do pozadia z nastrojenej situácie ako herec, čo skončil svoju úlohu. Zdá sa, že i myšlienkami sa odopäla z reťaze riešenia Paľovho prípadu. Pre ňu všetko toto je celkom jednoduché, vôbec nie problematické. Paľo ako prišiel, tak i odíde, len mu treba ukázať chrbát. Paľo Klieštik stojí vyjavený a celkom nesvoj. Vie, že počínanie tejto ženy vychádza z omylu, lebo on nepotrebuje vidieť ničí chrbát. Neprišiel sa sem usalašiť, chcel tu nabrať len posilnenie, posledné pomazanie, po ktorom by sa mu bolo ľahšie odchádzalo. Nepriberá sa však do vysvetľovania, hoci vie, že bez neho pôjde odtiaľto s prázdnymi rukami, ozbíjaný i o poslednú úfnosť. Prestupuje len z nohy na nohu na tom istom mieste, akoby mu bolo zima, ale nie je mu zima, len vedomie, že vec je už celkom skončená, robí ho nepokojným a nedočkavým. Tu už nemá miesta. Sem sa podaromnici votrel. Tu všetko už dávno prischlo v predsudkoch zaostrených proti nemu. Tu jeho námietky sú nevítané, vzbudzujúce chaos, odpor, vzburu. Bude lepšie, keď tu nepovie nič, bude lepšie, keď odtiaľto čím skôr zmizne.Pri peci na lavici sedí zamĺknutý brat. Ruky má nečinne zložené medzi kolenami a hlavu zvesenú hlboko pred prsia. Kedy-tedy prezrie nevľúdnym, čiernym pohľadom cez husté obočie, akoby sa chcel presvedčiť, či ešte stojí tu brat, a vtedy môže Paľo celkom zreteľne čítať: — Tak vidíš, bratku, nadarmo si sa sem ustával. — Naozaj, nadarmo. Izbietka, o ktorej si myslel, že bude teplá, chladne, vytvára ho stále viac zo svojho prostredia, na čokoľvek priloží svoj bojazlivý zrak, všetko sa odťahuje, akoby prenášal smrteľnú nákazu. Nič sa k nemu nepriznáva, hoci medzi týmito stenami vyrástol, na každej veci tu položenej prischýna jeho hmat, dych, každá vec prevzala trošku z jeho vône, ale teraz žiadna si to nechce priznať. Všetko ním pohŕda. Nad stolom v ošúchanom starom rámčeku visí fotografia matky. Sám ju tam kedysi po matkinej smrti zavesil. Tá fotografia, na ktorú sa tak často potom dívaval, ktorá i v snoch bývala mu pred očami. Mal by si ju ísť pozrieť. Ešte raz. Nakoniec. Ale nie. Nedovolili by. Neurobí už tu nič. Radšej pôjde.Dlho sa neodberá. Nemá od čoho. Jeden pohľad stačí obsiahnuť všetko. A ide bez pozdravu. Z dvier vyplazuje sa za ním mláčka ufúľaného svetla. Potom sa zasekáva do ťažkej tmy, čo sa mu lepí na sluchy i na viečka. Pri vrátkach zakvačuje sa mu do pleca olovená ruka a spoza chrbta pritiera sa bratov hlas:— Paľo, ja ťa nevyháňam —— Viem, — myslí si.— Ale sa pamätáš, že som ťa riadne vyplatil —— Pamätám —A ostáva sám.Hlboká noc už po prvých krokoch si ho prisvojuje. Zdalo by sa pri letmom pohľade, že splynie s ním na večnosť. Ale na moste vymyká sa i jej akosi náhle, bez pochybností — už nestačí ho žiadne opatrenie zadržať, a potom len mútne a splašené vlny zanášajú zvesť o ňom do bahna.

Svantner_Rozpravaju-kazdemu.html.txt

Marťinovi HamuľákoviMarťine, prezdární ľudohojnéj Slávie sinku!Čo vždi plápolavú kvitnúcích srdca junákovK národu a vlastnéj zažiháš materinčiňe láskú;Múdro i túto i ten bojujícím naproťi stránkámZastáváš, a krivé o oboch z hlav súdi virážáš.Čo starodávňejšé i památki i písma SlovákovZe ďňa na ďeň zbíráš, a krutéj od záhubi chráňíš.Ba množším i život dáváš, keď ze tmi a černíchJích ze hrobov krísíš a na horné svetlo vinášáš.10Túto i mú báseň, čo včil ťi do hrsťi prichádzá,Jestľiže precvičená tvéj bistrota misľi za hodnúSvetla ju uznává a za súcú do sveta súďí,Rovňe okríš, a živú ťiskem na svetlo vipusťi;I vše čo buď z ducha jéj, buď krási a hladkoti chíbá:To z ducha svého dodaj, to ze svéj spaňilosťi vinahraď.Tím abi prizdobeňím to ňejak, čo je dosťi ňepekné,Zdálo sa biť pekné, a čo drsné zdálo ňedrsné;Vatšú též vážnosť, vatšú ponabívalo hodnosť.Ňech tak skrz ťa naší sa učá s téj pesňe roďáci:20Jak dobrezbehlí premiléj ve slovenčiňe bratri,Konštantín a Metód, na danú Rastislava prosbu,Z nádherného ku ňím poslaní Cárihradu prišľi.Jak vďačnú prijatí od všech boľi v mesťe radosťú;Kďe pri hodách mladší o posľedném súďe a hroznéj,Ňěkdi čo má na celí dolahnuť svet, skáze viprával.Jak napred ve Ďevíňe, potom sa na rózno berúceNábožnosť a praví Kristov rozesívaľi zákon;I stavané, kďe kerá sa nachádzala, zrážaľi modľi:Až všeľiké na kresťanskú poprivádzaľi víru30Rozľehnuté králostvo, a zlích ho sprosťiľi blúdov.Jak volaní od najviššéj hlavi cirkvi do Rímu,Že slavskím naporád bozké vikonávaľi službiVe chrámoch jazikem, nad ňepráťelmi radostnéZvíťazeňí, slavskému do kostelov obradu právo,A pre samích seba dvoch biskupskí získaľi úrad.Ňech sa to všecko učá; spolu ňech hodními ťa vždickiChválami oslavujú, a dlhí život od ňeba vrúcnúObsahujú prosbú, abi s’ aj ďál národu rozkoš,A proťi odporcom velomocná ochrana bíval.40Ňekdi bi s’ aj z bratrí, čo naších tu učívaľi predkov,V nadhvezdních sa bidlách a ve večnéj sláve ťešíval.

Holly_Martinovi-Hamulakovi.html.txt

IBolo práve 10 hodín pred poľudním, keď parník austrijskeho Lloyda „Ikaros“ vkäroval do prístavu menšieho na ostrove „Ykavols“. Tento ostrov je postavený v mori jaderskom, i sám sa musím diviť, že dosiaľ som ničoho o ňom nepočul. Nespomína sa ani v jednej geografii, ba myslím ani brat „Šťof“, a tak sa mi zdá ani brat „Loko“ — ktorí bývali vždy v geografii naše kapacity, nevedeli by ani približne udať, kde leží. Nespomína sa ani v diele korunnej princezny Stefanie, ktorá svojím vznešeným perom ostrovy Adrie tak krásne opísala.Niet tedy divu, že passažieri I klassy, všetko sa zadivili, čo toto za nový ostrov. Bol medzi nami Angličan mr. Godlub s troma dcerami, z ktorých najmladšia, krásna Liza, dvadsaťosemročná, už päťráz vystúpila na Rigi. I jeden professor učený z Magdeburku dr. Speckwursth, ktorý znal naspamäť všetky štáty Malej Asie za doby kráľa Mithridata: a ani sveta zkúsená miss, ani učený professor nemali ani tušenia o ostrove Ykavols. Kapitán, človek veľmi zdvorilý a veselý, len sa usmieval, keď sme my dorážali doňho.Preložili „most“ a my sme vykročili na pevnú zem, vlastne na „obalu“, ťažkými quadrami opevnenú. Modrá Adria vypeká sa pod lúčami horúceho juliového slnca, je roztomilá, usmievavá sťa mladá deva, keď sa sberá do kostola. Nie je tichá úplne, fádna — ľahký vetrík ihrá sa s ňou, tak že jej hladina vyzerá sťa obrovské pero kuropatej morky, alebo ešte lepšie, sťa niva, po ktorej sa rozhádže pokosená tráva do drobulinkých ale pravidelných radkov. Cesta bola tak tichá, bez všakových „erupcií“ a „vulkanických“ výbuchov, že ani len jeden z nás „nenakrmil“ drobné adriatické rybičky, t. zv. „kaňce“: vzdor tomu, že dr. (Brat) Speckwursth zabudol užiť svoje coccainové prášky, bez ktorých ani len raz nesveril sa lodi. V dobrej nálade došla spoločnosť, pravda batožinu sme nechali na lodi — do hôtela, ktorý nosí na fronte odznak veľmi podivný: zlaté teľa v zelenom poli. Ale čo konečne po odznakoch! Známa vec, že ako mesiac i naša stará matka-zem, túla sa celý rok od jedneho zvera k druhému: tak i cestovateľ, keď len dva mesiace cestuje, musí povymetať menažeriu. Socajú ho od „lva“ do „tygra“ od „jahňaťa“ do „jeleňa“, od (zebry) „velbluda“ do „elefanta“, od „vola“ do „koňa“ alebo plane do „somára“ ani nespomínajúc všetky ostatné: husi, kačky, labute, raky, šťuky atd. atd., ktoré všetky majú tú spoločnú výhodu, že sú obyčajne „zlaté“, a málo kedy „biele, zelené, čierne“ a zas tú spoločnú chybu, že v nich cestovateľa napchajú starými guľášmi, sviečkovicami a t. zv. „pivom od ľadu“ a nakoniec oholia ho i bez sapúna a britvy.I naše „Zlaté teľa“ patrilo k takým humánnym ustanovizňam. Vypili sme kávu a zahrýzli pri nej starý rožok, starý — ale rožok! Tento druh pečiva vyvolal vo mne rozpomienky na rodný kraj, ktorý neoplýva toľme rožkami, ako skôr „rožkuľou“: tou známou zlatou švábočkou, ktorá pripečená tak pekne sa vyníma okolo pečenej kačky, alebo na tanieri so zelenou fizoľou. Dojatý takou rozpomienkou na rodný kraj, zjedol som oba rožky, ktoré mi stáli na tácni. Bolo síce maslo na nich staré — trochu štípalo — ale i to lepšie ako t. zv. škaňáta, t. j. koláč na oleji pečený, ktorým sa tuná každé ráno „akompaňá“ káva…Je nedeľa — i čujem, ako vyzváňajú zvony do kostola. A prekvapuje ma: netrepe sa srdcom na zvon v tom podivnom rythme, ako v tomto kraji býva, sťa keď gazdina v kuchyni seká „sviečkovú“. Tu sa vyzváňa na ten spôsob, ako u nás. „Pôjdeš do kostola“, myslím si — „v kostole môžeš videť jedným (zív) mihnutím viac, ako inde za týždeň.“ Zanímalo ma totiž poznať ľud, jeho obyčaje, spôsoby, typy, kroje a začuť reč, ktorá preca bude čosi celkom odchodného od jazykov tu bežných, keď je to ostrov tak neznámy. Vyšiel som na ulicu a rozhliadam sa na všetky strany. Chodí sveta mnoho sem i tam, ale jedným smerom môže sa preca rozoznať silnejší prúd. „Patrne v tú stranu je kostol“ — myslím si — a ani sa nikoho nepýtam. To človek na ceste rád dakedy sa púšťa do takýchto úvah a probuje svoj ostrovtip a veľmi sa raduje, keď ho ostrovtip nepustí. Kráčam ja bezstarostne s nohy na nohu a ako cudzinci obyčajne, obzerám sa na všetky strany, aby mi nič neušlo. A čo sa viac obzerám, to väčšmi sa mi pozdáva, že toto vlastne nenie nič nového. Temer všetko mi pripadá starým, dávno známym. Ulice práve tak rafinovane „burgované“, ako kdekoľvek u nás: len pošmyknúť sa nohe a už máš „natrhnutú žilu“, alebo i „vyskočené jablko“. Popod t. zv. „trotuár“ tečie práve tak voda, ako napr. v Kubíne, i tak sa môžeš cez špáry pomedzi dlažky presvedčiť, že je to voda čistá, i dobrá. „Podivné“, myslím sebe — „kde sa tu berie odrazu potok, keď na našom ostrove, ktorý nenie o nič va menší, nenájdeš ani len studničky!“„Servus brúder!“ pozdravuje ma ktosi, položiac mi ruku na plece.„A servus, doktore!“ A už mu stískam ruku. Poznávam ho odrazu, že je to advokát dr. Okcan, človek, ktorho znám vyše dvacať rokov, s ktorým som predlanským vypil „brúderšaft“. „Povedz mi ty, človeče, čo ty tu robíš?“ napadol som ho otázkou.„Ja? Teraz nič zvláštneho. Mám kacnjammer, včera platil Ožoj súdok na kolkárni: a čerti vedia, po piatich pohároch mi zavrtelo v hlave. Ja dávno hovorím: prenesme sa na dolniu kolkáreň. — Krčmár na hornej je lump. Čert ho vie, mieša do piva pomyje.“„Tedy i Ožoj je tu? Prosím ťa, kde je?“„Dosiaľ býva u starej Placnerky. Pred rokom tuším, si bol u neho. Ak chceš poďme k nemu na štamprlík koňaku, alebo ešte lepšie do sklepu ku nášmu Kúrbovi.“„Počuješ: alebo si ty blázon, alebo ja. Ty sa tu pohybuješ, sťa by sme boli v našom X“…„Sme preca na ostrove Ykavols!“ odpovedá mi hrdo dr. Okcan. „Ale tvoje chovanie mi je akési podivné. Sťa by si bol prvý raz na ňom: tak sa obzeráš zvedavo.“„A vari som bol kedy?“„Takto rok si sa prechádzal tu po ryngu.“Stáli sme na námestí. Dosť priestranný štvorhran — hľa tamto sklep nášho Kúrbu. Celkom on, sťa (by) vtedy predlanským. I nad dvermi sklepa nachodí sa tá miniatúrna kaplička, ktorá bola predlanským prázdna, sťa by čakala na patróna. Náš Kúrba vtedy sa ešte nerozhodol, ktorho svätého ta postaví: Floriana a či Mercura a tak do dnes je výklenok prázdny. Ale v sklepe vidím bodrú postavu nášho Kúrbu, lenže nestojí tak pohodlne za pultom, ako obyčajne, nevtipkuje s učňami a slúžkami — ale veľmi sa musí obhadzovať okolo sveta, ktorho je sklep plný.„Ako X. a preca nie X!“ myslím ja a sbieram myšlienky do hrsti. Akosi sa mi počínajú vymykať zpod moci, a strečkovať by chceli na neznámych cestách. I námestie by bolo to isté, ale v prostriedku stojí akýsi pomník. „Vari ste postavili pomník nebohému županovi!“ vravím dru Okcanovi. „A či ablegatovi, že vámsľúbilvykonať železnicu?“ Bolo mi všetko tým nejasnejšie a tým nápadnejšie, že okolo pomníka vidím stáť veliký zástup ľudu všetkých stavov i každého veku. A to všetko okolo pomníka sa hnieždi, kníše, ba trochu ďalej hrá muzika známeho Otipa a národ okolo nej tancuje. „A čo je toto za slávnosť? Vari idú mať hasiči majáles?“Dr. Okcan pokrútil hlavou. „To je smiešno! Ako sa môžeš tak mýliť, že je to hlavný župan! To je preca niečo celkom iného — to je teľa…“Myšlienky sa sviezly nečakane z hlavného župana i ablegáta na teľa. „Čo tam hľadá teľa? To je preci vec nepochopiteľná? A či to dal postaviť mäsiar Ikcinasak, na znak, že tam seká v svojej jatke dobrú telacinu?“„To je symbol, amice. Symbol! To postavilo naše mesto, na svoje útraty. Toto je z holého kameňa, z vápenca. Ale magistrát voloval už na keľčíky, ktoré sú spojené s pozlátením. Na takto rok celkom iste bude pozlátené: práve tak, ako v našej metropoli, v Nitrâme, je teľa celkom nefalšovanou pozlátkou potiahnuté. Na zlaté, skutočne zlaté, nebolo peňazí. Ale npr. v druhom meste, v Šálukime, tam si ho postavili z číreho zlata. Konečne mesto tak priemysľové, tak kupecké, môže si taký luxus kedykoľvek dovoliť.“„A čo to má znamenať — tento symbol? A či vari to isté, čo v starom zákone, keď sa Mojžiš vrátil s doskami zo Sinai?“„Znamená na každý pád pokrok,“ odpovedá môj priateľ. „Znamená, že po dlhom blúdení sme sa konečne našli. Znamená, že sme odhodili zahrdzavené, staré frásy a že pôjdeme bez zákrutky, rovno širokou cestou blahobytu.“ Hovoril s takým presvedčením, s takým oduševnením, že som nemohol starého dra Okcana v ňom ani poznať.„A všetky vrstvy spoločnosti ste sa konečne našly v tomto znamení Zlatého teľaťa? Všetci mu takto slúžite, ako tamten národ?“„Temer všetci,“ odpovedá môj Okcan. „Sú pravda i pozostatky starej školy — ale ako vieš, reakcionári nemôžu chybovať ani pri jednom hnutí. Sú to t. zv. (idealisti) itsilaedi, ktorí utvorili zvláštnu sektu. Veľaráz už chcel magistrát ju zabrániť, rozohnať brachialnou mocou: ale ja som vždy povstal na ich obranu.“„Ďakujem ti, bratku!“ A vrelo som mu stisol ruku. „Ty preca ešte patríš medzi tých itsilaedov, či ako to voláte tých reakcionárov. Ďakujem ti.“„Neprenáhli sa!“ odpovedá mi chladno a vyťahuje svoju ruku z mojej. „Musím ti rozložiť svoje argumenta: prečo som ich bránil. Veru nie preto, že i ja som patril medzi nich, rozumej — patril! Dnes chvala Bohu — preskočil som ponad to stanovisko, sťa žiak, keď preskočí plot a vojde do záhrady susedovej, kde sú zralé čerešne. Preskočil som zaraz, akonáhle som pocítil, že mám spôsob patriť do našej sekty. A ten spôsob je — myslím, už si uhádol — zlato. Každý „itsilaed“, keď mu počne od zlata (ov) ovisovať kešeňa, zatúži za sladkým mierom: zunuje sa mu lietať, ako (by) itsilaedi robia, lebo zlato je (veľmi) priťažká obnôžka, než aby pripúšťalo prismelé skoky a podlety. Na ten spôsob ich sekta nehorázne sosychá. A tých, ktorí tvrdohlave sa jej držia, náročito v nej ostávajú — tí ostarievajú a kosí ich smrť. Tým spôsobom vyhynuli skoro do nohy. Iba dakoľko ich ostalo — na ukážku.“Sklopil som oči a čosi ma v prsiach zabolelo. K tej sekte, ktorej sa môj Okcan zriekol, patril som i ja. Bolelo ma, že čujem nad ňou taký rozsudok a to z úst Okcanových! Je to bôľ prirodzená, asi taká, ako keď čuješ, že neodvolateľne si ztratený.„Tebe je to ovšem ťažko,“ pokračuje dr. Okcan. „Ešte si sa nespriatelil ako svedčí s našimi ideami. Tie tvoje sú pekné, ale vieš, že náš ľud hovorí: z peknej misy sa nenaješ. Musí byť i plná. Sú pekné, ano — ale si rozváž, čo sme za ne už podstúpili. A načo? Aby sme ich doviedli k víťazstvu. A či sme ich pošinuli, čo len o jednu piaď? Ja tvrdím, že nie… Keď to zbadala spoločnosť, rozložila si vec takto: idea je buď dobrá, alebo zlá. Ak je dobrá, musí zvíťaziť sama, bez našho pričinenia tou svojou pravosťou. Ak je zlá — za nepravú vec je hriech zhrýzať seba i druhých. V prvom páde by bolo tedy zbytočné, v druhom hriešne bojovať za ne: a tak my nebojujeme. My sme sa oddali telom dušou tamtej idei“ — ukazuje mi na pomník — „a tú ideu nám nenie treba nosiť, ona na to nečaká: ona nosí nás. Pozri, tú veselosť tam na okolo! Vidíš tam zarmútenú tvár, tak ako v sekte itsilaedov? Oni všetci majú na tvári znak, že bojujú za vec márnu, za vec a priori ztratenú. Títo tu vidia, že ich vec je istá svojho víťazstva.“A skutočne v očiach sa mi menilo. Všetko rozjarené tváre. Aká universálna spokojnosť! I aká imponujúca jednomyslnosť! Tu mi nevdojak prišlo na myseľ, čo všetko sa stávalo prvej, kým i dr. Okcan patril do druhého tábora. Keď prišlo do reči dačo o „dobrej veci“: tu sa ukázalo, že „koľko (roz) hlav, toľko rozumov“, tu sa večne odvolávalo na básnikovu výpoveď: „Cesty mohou býti rozličné“… Výpoveď, ktorá nikdy tak mienená nebola, akú jej dávali tam interpretaciu, ponevač básnik predpokladal absolutnu jednotnosť veci. To večné odhrnanie: „Ja teraz nemôžem. Moje pomery nedovoľujú.“ To večné poukazovanie: „Nech urobí ten, lebo onen — ja mám ruky viazané.“ To večné kritisovanie: „Tu sa už nedá nič urobiť: to je vonkoncom sfušované.“ Tie výčitky: „Ja som chcel ináč — prečo ma neslúchli — teraz majú.“ A konečne i tajená škodoradosť, že vyšlo na naše.To všetko tu chybovalo. Akási divná jednomyslnosť podsadla všetkých. Svojmu idealu podriaďuje bezvýminečne každý svoje drahé „ja“. Pozerám na impozantný podstavec pomníka a na ňom vidím zlatý nápis: „Ajretâm“. Pýtam sa, čo znamená ten nápis a dr. Okcan mi vysvetľuje. „To je slovo chaldejské, ktoré užívali čarodeji orientalski, ktorým podmaňovali svet. Tu sa užíva v prenesenom smysle. A každý z našej sekty nosí ho na srdci, vyryté v zlatom medailone. Vidíš i ja ho mám.“ A vytiahol zpod lesklej náprsenky svojej košele drobný zlatý medailonik a na ňom stálo skutočne tajomné slovo: ajretâm. „Toto je náš tajný odznak. A slúži nám nie za čary, lebo my čary a kúzla zavrhujeme. My zavrhujeme vôbec všetko, čo nesúvisí úzko s našim heslom „ajretâm“. Nie žeby sme proti tomu bojovali — nato nemáme času, ani vôle — ale jednoducho, čo sa vymyká z rámca „ajretâmu“ rozumne ignorujeme. I v tom sa držíme prvého svojho vzoru, starého Gamaliela, ktorý povedal: „Ak je toto učenie z Boha nepremôžete ho. Ak je zo sveta, a tedy chybné — padne samo sebou.“ Ano, najväčší filozof, akého mal svet! Veľmajster našej sekty práve vydal knihu o tomto mudrcovi a jasne v nej dokázal, že to bol prvý, ktorý slúžil nášmu „ajretâmu“. Nemysli tedy, že naša sekta je celkom mladá, bez tradicií. Je ona stará — počína dávno pred dobou Abrahama.“„Len ako je to, že sa nevedelo o nej?“ pýtam sa ja.„Nevedelo? Mýliš sa, brat môj! Vedelo sa o nej, len sa o nej nehovorilo. Ona povstala bez hluku, bez kriku — zrodila sa sama zo seba, alebo lepšie: vykvitla z ľudskej povahy a rozvíjala sa ticho, krotko, bez otrasov. Šíri sa a šírila sa svojou vnútornou silou a nie vonkajšími t. zv. „nahodilosťami“. Dnes zaujala — môžem smele tvrdiť, celý svet! Ano, kam stupí noha človeka, tam všade najdeš napísané naše heslo; ajratâm; čo hneď písmom, ktoré každému oku nenie zreteľné. Ja tvrdím i o tebe, ktorý si ostentatívny „itsilaed“, že v tmavom daktorom kúte svojej duše máš písané naše heslo: ajratâm. Bárs nenosíš zjavne túto našu medajlu“ — a pred očima mi s ňou zase zaihral — „predsa neraz, ak nie ustavične — pokračuješ v jej smysle. Slovom i ty — ak nie ustavične, tedy aspoň častejšie — bývaš sluhom nášho všemocného „ajretâmu“.“Čím ďalej, to hlbšie som začal vnikať v tajnosti ajratâmu. Počal som realne oceňovať jeho všeľudský význam a teraz mi jeho verejný kult nepredchádzal komediantsky smiešnym. Chápal som, že kult ten korení hlboko v povahe ľudskej: je tedy prirodzeným výplyvom tejto povahy. I priateľ dr. Okcan musel toto pozorovať na mne.„Nenie toto, brat môj, smiešne“ — pokračoval s oduševnením — „ako to vy v sekte „itsilaedov“ smiešnym chcete urobiť. Tento obraz“ — ukázal na výjavy okolo pomníka — „nenie ani zďaleka smiešnym. Skôr je vážny a vznešený, ako všetko je vznešené a vážne, čo je pravdivé, čo je prirodzené, čo je rýdze, čo nenie ovešané všakovými zvučnými hrkalkami, sťa čiapka dvorných bláznov. Tieto výjavy tu nie sú pláštikom, pod ktorým sa skrýva čosi druhého: ale sú neodolatelným výrazom duše, ktorá sa oddala celá, nerozdelená „ajretâmu“. Tu nieto smiešnosti, lebo nieto polovičatosti. Ak chceš sa smiať, dobre — i to môžeš. Zavediem ťa do tvojho tabora itsilaedov. Čo myslíš? Pôjdeme?“

Kukucin_Tela.html.txt

Kam speje románLiterárne dedičstvo bolo prevratom znehodnotené. Práve tak, ako boli znehodnotené vklady u bývalej vlády. To neznamená, že by dedičstvo Kukučína, Vajanského, Hviezdoslava bolo utrpelo stratu na svojej hodnotebásnickej; znamená to iba, že tvorba týchto — a s nimi tvorba veľkej väčšiny predprevratových autorov — patrilaideovečasom, keď bolo treba bdieť nad udržaním národného ducha. Vtedy ona plnila — a splnila — svoje poslanie. I prostredie, z ktorého čerpala, stratilo už veľa zo svojej funkčnej dôležitosti. Tie konflikty zemianskych kúrií s ich „schnúcimi ratolesťami“, s prostredím dedinských fár a škôl, v ktorých bdeli ešte iskierky národného povedomia, tieto konflikty sú už dnes bezpredmetné. I do prostredia kukučínovskej dediny zasiahli nové časy rušivo. Načúvať idylickému životuMišaznamenalo by dnes načúvať ozvene krokov, ktoré prešli dávno pomimo. Tlmočníkom reči dediny je dnes skôr Urban ako Hronský.Slovom, postavenie dnešného slovenského románopisca je dnes o málo čo závideniahodnejšie, než bolo postavenie Vajanského. Obom chýbala tradícia, ktorá by im poskytovala zásobu možností a noriem, smerodajných pre ich tvorbu. Je síce pravda, že Kukučín a Vajanský obohatili — ba vytvorili — románovú reč a položili základy slovenskej románovej kompozície, ale literárna tradícia nie je len zásobou noriem rečových a kompozičných. Viac než to je zásobou noriem dramatických, t. j. tých, ktoré určujú dej a ktoré sú tvorené a obohacované náplňou života, jeho mnohosťou a členitosťou. A ďalej je literárna tradícia i zásobou noriem ideových, t. j. tých, ktoré určujú tendenciu diela, a konečne nie najmenej významnou jej zložkou je i zásoba tých noriem, ktoré sú dané úrovňou čitateľského okruhu. Netreba azda zvlášť dokazovať, že hodnota takto chápanej tradície slovenského románu prevratom utrpela.Predstavuje nedonosené decko, ktoré sa s malým úspechom pokúšajú zachrániť pre život niektorí z mladých. Napríklad Hronský.Keby sa tento — iste veľmi nadaný — spisovateľ bol narodil o tridsať rokov skôr, bola by jeho tvorba znamenala mnohonásobne väčší prínos, než znamená dnes. Dnes prostredie, ktoré opisuje, nie je viac prostredím živým, je to prostredie predprevratovej dediny, prostredie Kukučínovo. Chýbajú mu všetky príznaky, ktoré doň vniesol prevrat. Všetko nadanie, všetka pilnosť i láska, ktorú mu Hronský venuje, to všetko prišlo neskoro. Podobne milujú iba matky vo svojich dospelých synoch deti, aké im prirástli k srdcu, kým ich nosili na rukách. Dedina sa už odcudzila kukučínovskej prostomyseľnosti, nevinnosti a rázovitosti. Votreli sa do nej prvky civilizácie, ktoré ju uniformujú, doľahli na ňu biedy, ktoré sa zrodili po vojne. Zdá sa, že Hronský sám zbadal anachronizmus svojej tvorby. Proroctvo doktora Stankovského svedčilo by o tom, že Hronský hľadá nové cesty. Tak či onak, iste sa Hronskému patrí, aby v tomto hľadaní nezastal; zaväzuje ho k tomu jeho nadanie, ktoré by nemalo vyjsť nazmar.V podobnom postavení nachádza sa viac románopiscov i novelistov (Alexy, Hrušovský, Prídavok), ale niektorí z nich s menšou nádejou, že sa im niekedy podarí vymaniť sa z neho.Okrem týchto, ktorí veria v dedičstvo a trúfajú si naň nadviazať, sú tu Urban, Jilemnický, Vámoš, Kavec a do určitej miery i Rázus a Jégé, ktorí sa literárneho dedičstva úplne alebo čiastočne zriekli, pretože pochopili, že problémy sú po prevrate skĺbené z nových hodnôt, na ktoré treba sa dívať z nového stanoviska a riešiť ich novými metódami. Uvedomili si, že okruh ich pôsobnosti sa rozšíril, zmenil a diferencoval jednak vplyvom netušených možností kultúrnych, ktoré sa oslobodenému národu naskytli, ale viac ešte vplyvom zmenených pomerov sociálnych a nových ideových prúdov svetových. Zbadali, že kukučínovskí svákovia a tetky vymierajú, že dedina bola zapriahnutá do širšieho diania. Kultúra útočí na ňu novými školami a politika dodieva ústami agitátorov, kým bieda zo dňa na deň rastie a svet sa otriasa v samých základoch, viac než sa otriasal za vojny.Slová a slovné obraty, ktoré stačili vyjadriť individuálne stavy románových hrdinov, slová prispôsobené piplaniu sa v patologických psychických prípadoch alebo v erotických motívoch románu z fin de siecle, slová, ktoré bolo treba brať pinzetou, sú dnes bezmocné. Udalosti hrnú sa tak chvatne, že niet času vážiť slová na analytických vážkach. Ak chceš vyjadriť všetko, čo búši dnes na tvoje zmysly, musíš hádzať slová lopatou, naberať ich rovno, ako sa ti zrodia v mozgu, a horúce ešte zhŕňať do viet bez ohľadu na zákony estetiky. Týmto je danástavba a formanového slovenského druhu:románovej reportáže. Jej pričinením pozície románu v posledných časoch sa povážlivo klátia. Román, táto bašta epického umenia, o nedobytnosti ktorej donedávna nikto by sa nebol odvážil pochybovať, začína trpieť nedostatkom prílivu mladých síl. Mená Galsworthyho, R. Rollanda, T. Manna nič už nezaručujú. Sú to veteráni, ktorí dnes-zajtra môžu povedať posledné slovo. Mladí húfne opúšťajú materské hradby a prebiehajú alebo k reportáži (pozri napr. poslednú knihu Johna Dos PassosaManhattan Transfer)alebo sa venujú spisbe životopisov (Strachey, Maurois, Ludwig). Na strane reportáže sú dnes spisovatelia, ktorých knihy zaberajú väčšinu miesta vo výkladných skriniach (Glaeser, Remarque, Duhamel, Knikkerbocker, Renn, Morand, Kisch, Erenburg atď., nehovoriac o autoroch sovietskych, ktorým písať reportáže nariaďuje päťročný plán). Reportáž pokúša sa útočiť i na umenie dramatické (pozri napr. V BaumovejĽudia v hoteli). Slovom, všetko svedčí o tom, že dnešok stráca zmysel pre epickosť, že chce vnímať v skratkách. Protiví sa mu nedať sa vliecť a zavádzať osudmi románového hrdinu, netúži po priľnutí k nemu. Vyhovuje mu reportáž, ktorá ho informuje o faktoch a senzáciách. Nevadí mu, že neuľpieva na nich, že kĺže po ich povrchu, nestravujúc, nezažívajúc ich. Nevadí mu, že reportáž díva sa na veci z tej ošúchanej, každému známej strany, odkiaľ pohľad nezaujme a nezanechá dojem. Darmo volá José Y Ortega, že dej, činnosť, fakty hrajú pramalú úlohu v umení, že to, čomu podlieha a čím sa nechá viesť ľudská vnímavosť, je forma. Jeho hlas nemá estetickú cenu v umení. Dnešok nemá estetický záujem. Má však záujem dramatický, ktorý ukojuje reportáž. Čitateľ chce byť informovaný zavčasu o zmenách, ktoré rušajú svetom v samých základoch. Cíti, že nemôže čakať, dokiaľ by tieto zmeny našli ozvenu v románovom sformovaní. Bolo by síce iste osožné podívať sa na ne zo stanoviska autora nadaného introspektívnym pohľadom, bolo by aj príjemnejšie, keby mu referáty o nich boli servírované miesto v senzačných, ale jednako suchých faktoch vycizelovanou formou románu. Ale na to všetko niet času. Spisovateľ je dnes agitátor, nie glosátor. Nové poriadky, nové hodnoty musia byť registrované čím skôr. Tým je odôvodnený rozmach reportáže. Až bude postavená nová hierarchia hodnôt, až sa pomery utíšia, začne azda znovu kvitnúť román, ktorému, zdá sa, vždy sa najlepšie darilo v prostredí ustálenom (pozri napr. viktoriánsky román v Anglicku).Prednosti románu sú v časoch premien jeho nedostatkami. Tragédia románopisca je v tom, že potrebuje časový odstup, aby sa obrazy vonkajších udalostí po odzrkadlení fixovali v jeho vnútri. Táto fixáž, tento chemický proces pretavovania vo vlastnom vnútri autorom, je to, čo dáva marku dôveryhodnosti jeho dielu. Za túto marku platí teda románopisec tým, že je mu znemožnená účasť na stvárnení súčasných udalostí. Ustupuje reportérovi.Toto je dôvod, pre ktorý i na Slovensku väčšia polovica tzv. románov, a z nich skoro všetky dobré, sú formovo i kompozične reportážami. Obe knihy Urbanove, kniha Vámošova, posledné diela Jilemnického i RázusoveSvety, to všetko sú reportáže s charakteristickými jej chybami i prednosťami. Sem patrí i kniha Kavcova i ohlásený román Bratislavského.Keď vyšiel UrbanovŽivý biči jehoHmly na úsvite, prijalo ich naše obecenstvo ako literárnu udalosť. Svojho času dovolili sme si už v tomto časopise poukázať na mylnosť (a do značnej miery i pokryteckosť a nespravodlivosť) tohto stanoviska. Urbanova tvorba nie je literatúrou pre literatúru (pozri len jeho polemiky s E. B. Lukáčom a A. Kostolným o funkcii literatúry); slovo a metafora je Urbanovi iba nevyhnutným prostriedkom, žrďou, na ktorej veje krvavá zástava biedy a krivdy. Urban je pripútaný vlastnými krvavými cievami k podstate slovenského bytia. Jeho pomer ku skutočnosti je živelný, bezprostredný. Chýba mu odstup a pokojný postoj a tým jednotiace meradlo udalostí. Díva sa na jednotlivosti a díva sa na ne priveľmi zblízka. Tým je jeho perspektíva skreslená, uniká mu pochopenie pre funkčné skĺbenie detailov. To práve sú charakteristické nedostatky každej reportáže.Obdobnú stavbu možno pozorovať u Vámoša. Hoci udalosti, ktorými sa zaoberá vAtómoch boha, nestali sa aktuálnymi práve dnes, predsa sú naliehavé. Opäť je to dokumentárny film, rad paralelných, navzájom iba chabo spojených dejových pásem, nikde nezačínajúcich a nikde nekončiacich. Postava Zuriana je iba šnúrou, na ktorú sa jednotlivé úseky navliekajú bez toho, aby na seba narážali. Jednotlivé úseky sa nepretínajú, nedostávajú sa navzájom do konfliktov. Boli autorom zobrané ako ukážky psychologických a sociologických faktov a uložené ako zbierka motýľov napichnutých na špendlíky do skrinky pod sklo. Čo možno vyčítať autoroviAtómov bohanie je jeho zúrivá a primitívna naivnosť, s ktorou sa blíži k obetiam svojej zberateľskej vášne, nie je to ani cynizmus románového triku: kontrastu. Postavil do toho bahna a skazy čistú a neskúsenú dušu Zurianovu a nedopustil si sentimentálny záver, ktorým ho oslobodil od zodpovednosti.Uvoľnená kompozícia a nedostatok umeleckého zmocňovania sú charakteristické i pre RázusoveSvety. Tento film bol nakrútený bezprostredne a bez akejkoľvek snahy o slovenskú retuš a disciplínu, ktorou by sa porušila jeho dokumentárna cena. Z tejto stránkySvetyešte len docenia.Dalo by sa vypočítať ešte niekoľko diel z modernej románovej tvorby, ktoré nesú známky reportáže. Ale to, čo bolo povedané dosiaľ, stačí, aby ukázalo, že stanovisko kritiky voči poprevratovým spisovateľom je často nesprávne a nespravodlivé, keď v ich knihách hľadajú slabiny formy a stavby, neuvedomujúc si, že forma ani stavba reportáže neriadi sa podľa pravidiel uvádzaných v školských učebniciach.(1931)

Chrobak_Eseje-a-kritiky.txt

Násmešné rozhovoryPre obveselenie všetkým, ktorí to čítať nebudú

Zaborsky_Nasmesne-rozhovory.html.txt

Časť prvá. Učená cesta PandrlákovaObsahI. Hlboká ničomnosť, vysoké nádejeII. Plán učebnej cestyIII. Ubitie levaIV. Zbadanie šarkanaV. Nekrajanské stretnutie sa s krajanmiVI. Zapudenie celého vojskaVII. Boj s MoskáľmiVIII. Zápas s obromIX. Objavenie zločinuX. Súdne riešenieXI. Palicovanie zlodejského husáraXII. Návšteva u predstaveného mestaXIII. SerenádaXIV. Nocľah v berecínciXV. Reč k ľuduXVI. Nájdenie Atilových kostíXVII. Akademik v klade, Maďar na slovenskom chlebeI. Hlboká ničomnosť, vysoké nádejeOravec Šofránko prišiel do Pešti dať sa skúšať z práv. Uznali ho však za vcele neschopného, vďaka za to výučbe, ktorú požíval. Ako rodený Slovák učil sa v prvých rokoch výlučne len cudzie reči, a to až tri odrazu, maďarskú, latinskú a nemeckú; v neskorších rokoch nijako nemohol nahradiť to, čo zameškal. Postupoval v triedach, v žiadnej však nemal pevný základ. Zpočiatku nerozumel vyučovaciu reč, potom mu chýbaly predbežné vedomosti a cvik duševných schopností. Nerozumel nikdy, čo sa učil. A učitelia to ani nežiadali. Mali na tom dosť, keď sa naučil zpamäti, čo mu uložili. Zostal teda navždy duševným nedochôdčaťom. Škaredý zmätok panoval v jeho slabej hlave.K tomu prišla i prevrátenosť srdca, sprznenie prirodzených citov. Učitelia vzbudili v ňom nesmiernu ošklivosť proti Slovákom a streštené obdivovanie Maďarov, zvlášť lživou, tendenčnou históriou. Šofránko bral za svätú pravdu všetky tie kronikárske vymysleniny, ktorými sa oslavujú Maďari, hanobia Slováci.To malo za následok, ako obyčajne, zdivelosť mravov, zlé spoločnosti. Lebo slovenská mládež, odcudzená svojmu národu, býva najrozpustilejšia. Bol opravdivý beťár a chodil s beťármi. Jeho sebadržanie bolo tak ošemetne spupné a hlúpo hrdé, že ho sami jeho tovariši nazvali Pandrlákom. Toto meno i my mu budeme ďalej dávať na rozoznanie od brata. Kamkoľvek sa hnul, všade s ním „doháňžačkó“[1]a pipka, oplzlé reči a zlorečenie, karty, pijatyky, časté zameškávanie školy. Preto nie div, že na právnickej skúške prepadol.Keď nemohol sám byť právnikom, našiel v Pešti výživu pri iných právnikoch. Potrebovali ho za denný plat k odpisovaniu, pokiaľ mohli. Lebo skoro počaly sa javiť pri ňom znaky pomätenosti. Do pravotných písem miešal výpisky z kroník a svoje historické výmysly.Oddal sa zaiste pomäteným historickým bádaniam. Čítal bez rozsudku blúznivé kroniky a pohrúžil sa do podivínskych táranín Horvátovských.[2]To dalo poslednú ranu jeho slabému, rozstrojenému mozgu.Blúznil, olúpil celú históriu na oslavu Maďarov. Všetky vzdelanosťou alebo bojovnosťou preslávené národy, všetky výtečné osoby v dejepise boly mu Maďarmi. Čo len je dobré, veliké a pekné, všetko uňho sústredilo sa v pojme Maďara. Slovanom oproti tomu pripisoval všetko, čo je nízke, chatrné, plané, a nenávidel náramne všetkých, vyjmúc Poliakov. Pred Rusmi mal frenetický strach. Slováka ani vidieť. Keď mu kto riekol, že i on je Slovák, hovorieval, ako Damianič o Srboch,[3]že všetkých Slovákov poškrtí, naposledok sám seba. Bol by sa zjedol od hnevu, keby nebol nadobudol presvedčenie, že odrieknutím sa Slovákov, úplne prestal byť Slovákom, hoci to nikto, okrem neho, neuznával. V ňom búril celou silou ten démon, ktorý vekom naším lomcuje, odrodilstvo slovenské našlo najúplnejší výraz.Keď už žiadneho počestného zárobku viac nemal, živila ho len všetečná mládež, pre zábavu. Lebo mali v ňom neprebraný prameň smiechu.Raz mu navrhli, aby sa uchádzal o miesto pri Maďarskej akadémii, keď je taký historik, a Pandrlákovi nebolo viac treba. Uviedol to hneď v skutok.V zmätenej svojej prosbe asi to povedal, že v Akadémii dúfa nájsť čas na veľmi dôležité historické práce. Sľúbil menovite, že uhorské kroniky, hoc to akokoľvek dokonalé arcidiela sú, predsa v dačom ponapraví.Tanula mu na mysli kronika Kézova.[4]Tento kronikár píše, že medzi vyhnaním Hunov z Európy a príchodom ich potomkov Maďarov do Europy prešlo desať liet. Náš Pandrlák umienil si nepodvratne dokázať, že to nebolo plných desať liet, ale len deväť rokov, jedenásť mesiacov, dvadsaťdeväť dní, trinásť hodín a päťdesiat minút. Taký vám to bol historik!II. Plán učebnej cestyMal pevnú nádej na vymenovanie za akademika, ako ho už nazývali mladí ošemetníci. Ale predsa kto vie? Keď to nikde na svete nejde podľa zásluh a schopností. Nejedného vysokopostaveného povýšilo len meno rodiny. Vždy sa skorej prichádza k úradu a hodnostiam vznešenosťou rodu, odporúčaním a pochlebníctvom, než na paripe zásluh. Nejeden predstavený by mal byť učňom svojho podriadeného. Ani na kreslách akademických nesedí celá učenosť krajiny. Ba možno, že jesto zavrhnuté sviece, ktoré by viac svetla vydávaly, než tie povýšené. Toto povážiac, Pandrlák nechcel zdar ponechať náhode. Umienil si podstúpiť učenú cestu, aby Akadémiu donútil k svojmu vymenovaniu zásluhami jasnými, do očú padajúcimi, celému svetu zjavnými a veľmi dôležitými.Dve veci mal na mysli. Jednu, vyhľadať hrob Atilov,[5]ktorý predpokladal nájsť v okolí Jásberéňa; druhú, priniesť odtiaľ trubiroh Lehelov[6]do maďarského múzea. Nemožno, aby ten, kto prinesie Atilove kosti a trubiroh Lehelov, nebol za akademika i bez prosenia vymenovaný. Lebo to bude zásluha, ktorú budú oslavovať, velebiť, obdivovať všetky národy. Udrie sa o tom hneď na veliký bubon a hrdinu schváti povesť na svoje krídla, preto mu i šťastie priať musí. Cesta teda, čím skorej, cesta do Jásberéňa! Lebo tam visí zlaté rúno pre nového Jásona,[7]srdce i hlava Pandrlákova horí.Mladí ľudia, právnici, juráti, ktorí s ním každodenne vystrájali nové fígle, nielen schválili, lež i napomohli podstatne jeho predsavzatie. Zaopatrili učenému cestovateľovi vetchý atilakabát,[8]čo so zámerom sa veľmi dobre srovnávalo, vyšnurované nohavice, velikánske ostrohy, nový „koštök“[9]a krivú šabľu s nápisom „Nezabiješ!“Nový „koštök“ pretiahol si popod remeň na nohaviciach. Koniec naplnený dohánom vyzeral tak, ako čo by mu okrúhla práchnivá huba bola z nohavíc vyrástla. Vystrájači mali radosť, ako im vyzeral v tomto úbore ten vzor beťára i mamľasa v jednej osobe, mužík neveliký, chudorľavý, s riedkou briadkou, malinkými bajúzikmi.Dali mu i dačo peňazí a tak ho vyprevadili slávnostne z mesta.III. Ubitie levaZa svoje obete získali to, že sami boli svedkami prvého dobrodružstva hrdo vykračujúceho učeného cestovateľa.Na predmestí hnal pred sebou mäsiar do jatky teľa. Pandrlák, ktorý už počal mať i videnia, zastal a s úžasom ukázal prstom na teľa: „Ha!“„Čo ti je? Čo vidíš?“ tázali sa.„Nevidíte leva?“„Kde?“„Heno! Pozrite, aký to zúrivý pohľad toho ušľachtilého kráľa púšte.“„Ej, už ozaj! Hrôza vidieť!“ utvrdili ho vo videní vyprevádzači. „Teraz práve uskočil zo zverínca, zdrúzgajúc železnú klietku. Beda nám, beda celému mestu, ak nás vy strachu nezbavíte, s večnou svojou slávou. Ukážte teraz, že ste naozajstný ,maďarský človek‘.“ Mäsiarovi dali znak, aby mu nechal slobodnú vôľu.V Pandrlákovi vzbudily sa rozpomienky na „párducoš Árpáda“, na Samsona a Herkula,[10]obidvoch to, podľa jeho presvedčenia, Maďarov. A pochvala vzbudila v ňom živú túžbu stať sa im podobným, roznietila jeho bodrosť.„Nebojte sa,“ riekol, „ani nech sa nestrachujú duše vaše. Hľaďte, ako zachádza pravý ,maďarský človek‘ s desným kráľom ľútych šeliem.“S tým si napľul do dlaní, vysúkal rukávy a chmat teľa za hlavu! Teľa bečalo, keď mu vykrútil nazad šiju a roztváral tlamu, aby sa pripodobnil Samsonovi. „Darmo reveš, v maďarských si rukách,“ riekol víťazne premožiteľ leva. „Nôž mu teraz!“A mäsiar, na pokynutie veselých mladých pánov, skutočne teľa zarezal a na rozkaz Pandrlákov hneď i z kožucha olúpil.Tento vzal potom kožku na plecia a uviazal si ju na predku nôžkami, čím značne sa rozmnožila jeho ušľachtilá hrdosť. Myslel, že je už teraz vcele podobný „párducoš Árpádovi“, Samsonovi a Herr Kulešovi,[11]ako on meno toto vysvetľoval. Maďarské meno jeho bolo Kuleš a Nemci ho prirodzene titulovali Herr.Sprevádzačom riekol výchlubne: „Iďte, zvestujte obidvom mestám, čo ste videli a slyšali. Levy sa sdierajú, tigry krotia a blahoslavený, kto uzná, že Maďar je prvý národ na svete.“Medzitým početne sa shromaždivším uličníkom riekol: „Vy čo ste vyšli vidieť? Či ,párducoš Árpáda‘? Amen, pravím vám, že viac ako Árpáda. Alebo čo ste vyšli vidieť? Či Samsona? Samson mal všetku silu len vo vlasoch; u mňa sú všetky údy vlasmi. Alebo čo ste vyšli vidieť? Či Herr Kuleša? Herr Kuleš vedel narábať len so svojím kyjom: ja viem i perom. Budete skoro v pochybnosti, či väčšieho obdivu je pri mne hodna hrdinská zmužilosť, či tichá a kľudná učenosť.“Povstalý z toho smiech prijal ako potlesk a šiel, vykračujúc hrdo k Jásberéňu.IV. Zbadanie šarkanaIdúcky obzeral s takou nábožnosťou piesočnaté roviny ako veriaci pútnik vo svätej zemi miesta, posvätené šľapajami božského Spasiteľa, Márie, prorokov, apoštolov a iných biblických osôb. Ako by nie? Veď po týchto rovinách tmolily sa zástupy Hunov. A to je dokázané, že Huni boli Maďari a veľmi zaslúžilí ľudia, ktorých pamiatka zostane požehnanou na veky. Vedeli znamenite lúpiť, mestá boriť, dediny páliť, lebky štiepať, hrdlá odrezávať ako žiaden iný národ. Kopytá ich koní teda posvätily navždy roviny tieto. Preto ich obzeral s celou nábožnosťou Pandrlák, bo i na to myslel, či nemá zobuť čižmy ako Mojžiš pred horiacim kriačkom.Bol práve vcele pohrúžený do minulosti, predstavoval si živo, ako tu Atila svetotrasným hlasom velil svojím svetoborným a preto svätým zástupom, keď mu čosi mihlo v oči. Zastane, hľadí, rozdiera oči, a aj, úkaz podivný! Na obzore svíja sa vo vzduchu veličizné hadisko. Čo chvíľu mihne mu pred očima, hoci vždy na jednom a tom istom mieste.Prišly mu hneď na pamäť rozprávky z detského veku o šarkanoch a černokňažníkoch. Považoval to potom osvietený filozofiou, za báje sprostého ľudu. Ale teraz presvedčil sa na vlastné oči, že veru šarkan predsa skutočne jestvuje a zapísal si to hneď do denníka, aby dal o tom učenú zprávu Akadémii.I bolo dačo vo veci, okrem žartu. Maďar vial pod holým nebom, ako to tam obyčaj, koňmi vytlačenú pšenicu na poli. Maďara náš cestovateľ nevidel, ale videl zrno a plevy, vyhadzované do povetria vejačkou. To sa mu zjavilo na obzore ako svíjajúce sa hadisko.V. Nekrajanské stretnutie sa s krajanmiKeď zbadal šarkana, prišla mu na myseľ i hory podvracajúca búrka. V jej očakávaní vtisol si dobre na čelo kučmu[12]a predsavzal si vrhnúť sa na zem, aby ho do povetria neschvátilo, ako Eliáša proroka. A nečinil ani to bez príčiny, bo skutočne počul dunenie. Nebolo to však dunenie búrky, lež prichádzajúceho vozíka, na ktorom sedeli traja oravskí pláteníci v čiernych kurtkách.Pandrlák oslovil ich pri stretnutí maďarsky, pláteníci odvetili slovensky, že tú reč nevedia. „A prečo sa neučíte?“ okríkol ich pánovito Pandrlák, s veľmi cifrovanou kliatbou. „Kto maďarský chlieb je, nech sa učí maďarsky.“Na to poznamenali pláteníci, že oni len svoj poctivý slovenský chlieb jedia, nie maďarský. Lebo že im Maďar ani chleba, ani vína, ani slaniny zadarmo veru nedá, hoci on rád kupuje tovar za päť prstov.Pandrlák krútil mrzuto hlavou a prirodzene to dopustiť nechcel, že by Slovák slovenský chlieb jedol. Vykrikoval s velikými srdmi, aby sa pratal von s krajiny maďarskej, kto nezanechá všetko a nebeží učiť sa maďarsky.„Slovensky v Uhrách hovoriť,“ dodal s takým dôrazom, že mu až sliny fŕkaly, „je zločin hodný šibenice.“ Pohrozil tiež, že navrhne snemu, aby zákon o spálení luteránov bol prenesený na Slovákov.Pláteníci vyvalili oči, kto ten muž s čerstvou teľacou kožkou na pleciach, čo ich z krajiny vyháňa, ide vešať a upaľovať? A Pandrlák teremtettoval[13]tak, že by sa boli až zľakli, keby im nebolo šlo do smiechu. Ako by nie? Taký Maďar a výslovnosť slovenská! Lebo už to darmo. Maďarská výslovnosť je tak zvláštna, že nikdy temer nedokáže ju úplne napodobniť, kto sa v tom nenarodil. I na Pandrlákovi, akýmkoľvek sa robil Maďarom, bolo poznať hneď pri prvom otvorení úst, že nie je rodený Maďar.Chachot pláteníkov popudil horlivca ešte viac. Do takého ohňa prišiel, že i šabľu tasil. Na šťastie bola to šabľa drevená.Oravci siahli tiež k svojej zbroji. Pohonič vyzutínal bičom milého krajana tak, že sa obidvoma dlaňami lapil za uši, potom šibol kone a pošiel.Bol to vlastný brat Pandrlákov, pláteník Šofránko. Nepoznal ho v takom úbore, tým menej pri takom obcovaní.Pandrlák zostal ako omámený. Nevedel, či má ísť svojou cestou, či bežať za vozíkom a dať zajať kriminálnych zradcov vlasti. Horekoval, že ten nebezpečný panslavizmus rozširuje sa už i medzi ľud. Lebo to panslavizmus hovorí z tých ľudí.Ale práve táto nepríjemnosť mohla mať vážne, vedecké i politické, následky. Náš akademik zaiste pevne si umienil opraviť žalostný omyl tých maďarských učencov a politikov, ktorí neprestávajú tvrdiť, že v Uhrách nieto Slovákov. Tej mienky bol i Pandrlák. Myslel, že odkedy je v Pešti, všetci Slováci pretvorili sa v Maďarov. Ale skúsenosť o inom ho poučila a on si umienil vyviesť svet z bludu. Na dôkaz toho, že Slováci ešte jestvujú, chcel ukázať v samej Akadémii svoje zapuchnuté uši. Škoda, že základná jeho mienka ešte doteraz nezvíťazila.VI. Zapudenie celého vojskaSbieral práve všetky možné dôkazy na to, že okrem jedného vymysleného politického národa jestvujú iné skutočné národy,[14]keď zbadal pred sebou, ďaleko na obzore, do radu postavené vojsko s ručnicami a bodákmi. Zdalo sa mu, že ho môže byť asi jedna stotina, ale za touto vyobrazil si celú armádu a počal hádať. „Pane Bože! Čo tu, na tejto kopytami hunských koňov posvätenej zemi, robí vojsko tak veliké?“ Tak sa tázal sám seba a dal si sám odpoveď, že to iste vojsko ruské. Vedel zaiste, že Rusi posielajú neprestajne do Uhier milióny a milióny rubľov, hoci u nich dosť licho stoja financie. Myslel teda prirodzene, že už prišli zaujať samu krajinu, na ktorú si neprestajne ostria zuby, zvlášť pre to uhorské víno. A Pandrlákovi tiež na tomto najviac záležalo. Lebo pri čom by sme držali voľby na snem a obnovy župných úradov, keby vína nebolo? Skypelo teda vlastenecké jeho srdce.Ale čo počať v takomto nebezpečenstve? Prišlo mu na pamäť, ako to robili prvotní maďarskí víťazi, ktorí túto krajinu nadobudli potokmi svätej krvi bez toho, že by kvapku z nej boli vyliali. Zuard, Katuša, Huba a iná čeliadka[15]Duchom Svätým osvietenej fantázie bezmenného Notára kráľa Bélu len meč ukázali a pohrozili dakde s vŕšku Slovákom a títo hneď prchli pred nimi ako plaché ovce, oddali im krajinu a uznali ich za svojich prirodzených pánov. A veď Rusi tiež sú len takí akísi Slováci. Umienil si teda nasledovať príklad počestných kronikárskych víťazov. Vytasiac svoju drevenú šabľu, pustil sa do behu proti nepriateľovi s velikým a hrozným krikom: „A nepracete sa z krajiny, vy darebáci, vy Moskáli? Chceli by ste vínorodý náš Tokaj? He! Dám ja vám! Naučím ja vás!“Pádil s takým vykrikovaním. A hľa, čo môže nevyrovnané maďarské víťazstvo! Nepriateľ skutočne zmizol, ako čo by sa bol prepadol.Náš hrdina divil sa sám nad sebou pre toľké a tak snadné víťazstvo a umienil si písať hneď o tom Akadémii, aj do všetkých novín, od akého nebezpečenstva oslobodil krajinu; že Moskáli blížili sa už k Pešti, on, Pandrlák, že zapudil ohromnú ich armádu sám jediný. Neváhal postaviť sa pritom na roveň so Zuardom, Katušom a Hubom.Čo obraznosť jeho rozpálilo, to boly túzoky, veličizné vtáky, ktoré, keď sa postavia v diaľke podľa svojej obyčaje do radu s vytiahnutými šijami, vyzerajú skutočne ako vojsko s ručnicami a bodákmi. A plaché je toto okrídlené vojsko. Náhle teda uzrely bežiaceho k nim Pandrláka, hneď stiahly opatrne šije a učinily tutti futti ako Rakúšania pri Solferíne.[16]VII. Boj s MoskáľmiRadosť nášho hrdinu bola však privčasná. Bo keď pošiel ďalej, zbadal s úžasom, že Moskáli sa len vzdialili, ale neutiekli z krajiny. Videl znovu ich vojsko v bielom rúchu a generála pred ním, bezpochyby samého Paškieviča,[17]s troma adjutantmi.Srdce počalo v ňom tĺcť nepokojne, ale nezľakol sa ani teraz. Dodajúc si smelosti, pošiel, ako skôr, s vytasenou drevenou šabľou a s desným krikom ako pravý „maďarský človek“ v ústrety celej armáde.Armáda však teraz, predstavte si, neuteká. Ba generálovi adjutanti bežia proti nemu so štekotom. Každý druhý človek bol by v nich poznal valašských psov, ale náš hrdina bol múdrejší. Vedel dobre, že v ruskom vojsku nachádzajú sa i psohlavci, a to mu všetko vysvetlilo. Psohlavci to boli, ktorých generál vyslal proti nemu, aby ho zjedli.Ale to nie je tak snadno zjesť pravého „maďarského človeka“. Pandrlák zjesť sa nedal. Ale, pravda, mal sa proti komu oháňať svojou drevenou šabľou. Lebo psohlavci dostali chuť na tú sviežu teľaciu kožku, ktorá Pandrlákovi visela s pliec, a hodne ho počali obrábať. Bol by im musel aspoň znak svojej hodnosti a upomienku na svoje hrdinstvo povrhnúť v korisť, keby nebol pribehol sám generál na somárovi.Čitateľ si domyslí, že to bol valach v zamastenej bunde a hrozné vojsko kŕdeľ bielych oviec.V denníku nášho hrdinu však čítame, že mal osobný súboj s generálom Paškievičom a jeho adjutantmi, pričom ostatné nepočetné ruské vojsko nečinne sa dívalo. O Paškievičovi poznamenal, že má planú paripu, tak že sa mu až nohy po zemi vláčia, adjutantov oproti tomu obratných a veľmi nebezpečných, bo kúšu. Pripojil i to poznamenanie, žeby jeden pluk husárov postačil zaujať celé Rusko a cára priviesť do Pešti v okovách, keby to stálo za prácu. Ale vraj celá ruská zem nie je hodna dobrého slova a Rusi ani toho prachu, čo by ich vystrieľal.VIII. Zápas s obromRojily sa mu práve v hlave myšlienky o nekonečnej chatrnosti Slovanov a nevyrovnateľnom víťazstve husárov, o ktorých vraj Napoleon povedal, že by s desiatimi plukmi opanoval celý svet, a šiel, shovárajúc sa o tom sám so sebou, keď sa mu zazdalo, že ktosi sa smeje, ba rehoce, a bral to na seba. Obzrie sa na bok a aj! Chlapisko akési ozrutné, v bielej huni, šibrinkuje kol do kola rukami a rehoce sa hlasite.Nechceme povedať, že by sa bol Pandrlák na prvý pohľad zľakol, povieme len, že trochu sa pozastavil. Lebo chlapisko to bolo tak ozorné, že zase videl pred sebou uskutočnenú národnú báj o obroch. Bol vysoký ako dom, ramená mal dlhšie a tlstejšie ako celý najväčší muž so všetkým činom.„Ale komu by ustúpilo hrdinstvo maďarské?“ pomyslel si víťaz nad levom a Rusmi a poď k obrovi, spievajúc „Szózat“,[18]aby mu ukázal, čo je pravý „maďarský človek“.„Ty ma dráždiš, smeješ sa zo mňa,“ riekne, podoprúc si boky pred okrúhlym veterným mlynom. Lebo to bol ten obor, ktorý sa mu vysmieval. Tento Don Quijotov obor[19]neodvetil prirodzene nič, len sa rehotal ďalej a šibrinkoval štyrmi rukami. Bo potvora mala štyri ruky.Rozpálený tým ešte viac „maďarský človek“ vreští z celého hrdla:„Ktokoľvek si, či človek, či nečlovek, vzdaj slušnú česť Maďarom a vyznaj, že sú prvý národ na svete.“Obor nič, len ďalej šibrinkuje a rehoce sa. Pomáhajú mu v tom i dve hlavy, vystrčené z mlynských okien. Bol to mlynár a meľač. Pandrlák mal okná za oči, strechu za klobúk, krídla za obrove ruky a rozpŕchlil sa náramne.„Bijem sa s každým,“ vrešťal, „kto nevyzná, že Maďar všetky národy na svete prevyšuje a povolaný je panovať od východu až k západu slnka, na suchu i na mori nad všetkými jazykmi, plemenami a národmi, odteraz až na veky.“Odpoveďou na to bolo ďalšie klepotanie mlyna a srdečný smiech z okien vystrčených hláv.To bolo primnoho. Také rúhanie „maďarský človek“ ďalej trpieť nemohol. Rozplamení sa ako moriak, tasí šabľu a poď prosto proti obrovi! Ale nie je to žart zápasiť s obrom. Dá mu frčku po nose, hrdina prevráti kozla a tam leží, ľa — na srdečný smiech teraz už štyroch hláv v oknách.To ho však ešte nepremohlo. Skočiac na hbité nohy, dá sa znovu do obra. Chcel mu lapiť šibrinkujúce ruky. A to i učinil, lenže bez úspechu. Lebo obor ho vydvihol, zatočil ním a pľask o zem na druhej strane.To ho tak skrotilo, že hoc teraz bol smiech v oknách najväčší, predsa mu prešla chuť na ďalší zápas. Bo pri tom všetkom, že capol do piesku, poranil sa predsa do boku a ledva sa posbieral.Pomstu vzal len takú, ako ten v bitke dokrvavený Nemec. „Prevalil mi hlavu,“ riekol, „ale i ja som mu dal.“ „Nuž čo?“ „Povedal som mu, že je huncút.“ „Veru si mu dal! Dobre, že ťa ešte väčšmi nezmlátil.“ „Hja! Veď on to nepočul.“Tak asi učinil i náš hrdina. Odišiel, zaprášený a zakrvavený, nadávajúc obrovi do panslávov, čo uňho bolo to najhroznejšie. Ale ponáhľal sa, aby obor so svojimi štyrmi ramenami neposkočil za ním.IX. Objavenie zločinuĎalej potom neprihodilo sa mu nič zvláštneho, až po cieľ učenej cesty, Jásberéň, okrem toho, že mu prišiel na myseľ nový dôkaz totožnosti Maďarov a Grékov. Totiž meno Jás uviedlo mu v pamäť toho Jásona, ktorý sa plavil do Kolchidy po rúno zlatého baránka; z čoho nasleduje, že Jáson bol Jás,[20]teda opravdivý Maďar.Čo prvé pri vchode do Jásberéňa zočil, to bola cigánska koliba a pred ňou nahučičké-nahé cigánčatá. Tieto mu s otrčenou dlaňou zaskočily cestu. A náš dobrosrdečný Pandrlák nielen že sa nepohneval, ako iní cestovatelia, na bezočivej dotieravosti ničomného cudzopasného plemena, lež i pobozkal obdarovaných, zašpinených naháčov, ba vošiel i do koliby. Bol zaiste tak veliký milovník „Novomaďarov“, ako nenávistník Slovákov. S každým špinavým Cigánom hneď letel do bozkávania ako s nádejným Maďarom.V kolibe našiel dvoch kučeravých „farahúnov“ s velikými bajúzmi a jednu zašpinenú Cigánku v zafúľanej, deravej plachetke.Táto práve vykladala karty Maďarovi v širočizných gatiskách, v ktorých vyzeral ako ženská v letnici. Skapal mu v noci tlstý brav, prišiel teda k Cigánom, aby mu vyložili z karát, kto mu brava ukradol. Priniesol im dva veličizné chleby, hodný oval slaniny a veliký uzol múky. Lebo Maďar je práve taký galgan ako Slovák a Rumun, nevedomý, hlúpy, poverčivý a márnotratný. Nemá to nikdy krajciara pri rukách. Peniaze nie sú pre neho. Nevie ani zarobiť ani so zarobeným rozumne hospodáriť. Hľadí ako zver len na žranie a pitie. Preto niet u týchto národov pokroku v civilizácii. Maďar i teraz priniesol za veštbu, čo mal doma.Cigánka mu zvestovala, že jeho brav je zaklatý a že by trup mohol nájsť, keby neveril lživým rečiam a trochu sa poohliadal. Maďar myslel na toho i onoho a pri vstúpení Pandrlákovom škrabal sa starostlivo za uchom. Tento dal sa objímať a bozkávať vyúdených Cigánov s osvedčovaním nekonečnej lásky a úcty svojej. „Vy,“ hovoril, „budete v krátkom čase najkrajšou perlou v korune uhorskej.“Cigáni ďakovali, ale boli akísi netrpezliví, keď sa ohliadal po kolibe. Zvlášť vtedy prejavovali chuť vypchať podivína von, keď sa počal dotazovať, čo je to tam v kúte prikryté plachtou?„To je môj nádejný syn, čo práve zomrel,“ odvetil starý More a všetci postavili sa tak, aby zvedavému zastúpili cestu k zakrytému predmetu.Pandrlák si žiadal súrne vidieť nebohého nádejného vlastenca a Cigáni mu to neústupne odopierali.„U nás nikto cudzí nesmie mŕtveho vidieť,“ hovoril starý.„Mátal by nás po smrti,“ dodala veštica s prísahou.Všetci pchali hosťa von, ale tento stál neústupne na svojom, že mŕtveho nebožtíka vidieť musí a musí.Prišlo až k strkaniu. Pandrlák zavadil pritom nevdojak ostrohou do plachty a strhol ju. Tu sa ti zjaví miesto človečej mŕtvoly svinský trup, brav, ktorého Maďar práve hľadal, ešte i so srsťou.Toto náhodné objavenie zločinu pripisovalo sa hlbokej múdrosti a získalo nášmu cestovateľovi velikú povesť v Jásberéni. Hneď bolo plné mesto rečí, že taký a taký veľmúdry pán prišiel z Pešti, bezpochyby vraj kráľovský vyslanec alebo sám kráľ. Cestuje nepoznaný, aby vyskúmal všelijaké krivé cestičky úradských.X. Súdne riešenieDôsledkom povesti o velikej múdrosti prišlého pána v teľacej kožke bolo, že našiel sa iný, tiež minulej noci poškodený gazda, ktorý tiež prišiel prosiť o dobrú radu. Vyložil, že mu ukradli koleso z voza; či by mu teda nevedel povedať, kde ho má hľadať?„Títo ľudia sa bláznia,“ pomyslel si Pandrlák. Ale potom uvážil, že u Maďarov je tá cnosť, ktorá ich predkov tak slávnymi učinila, hojne i teraz rozšírená. Odvetil teda nakrátko: „Hľadaj u suseda.“A tu zas utrafil tak, že mohol platiť za veštca. Gazda, ktorý prišiel tázať sa na svoje koleso, bol tiež zlodejom a práve minulej noci ukradol susedovi koleso. Vzal teda toto koleso a odniesol ho k susedovi so slovami: „Kume![21]Prišli sme odrazu na jednu myšlienku. Tys’ ukradol koleso mne, ja tebe. Navráťme si a buďme zato dobrí kumovia.“Bolo skutočne tak. Povesť Pandrlákova rástla.Dostavili sa teda pred neho i traja čižmárski tovariši s prosbou o riešenie medzi nimi vzniklého sporu.Predmet sporu takto vyložil jeden z nich: „Pohli sme sa traja z Koložváru. Tento jeden z nás použil fígeľ, aby si poľahčil, nás nespravodlivo obťažil. Všetky svoje veci nezbadane nakládol do našich noší. My sme niesli ako somári, i naše i jeho, on si šiel naprázdno. Rozsúďte túto vec, učený pane, a naložte oklamníkovi, podľa múdrosti vám vlastnej, zaslúženú pokutu.“„Nie tak bolo,“ odvetil obžalovaný, „ale títo ukradli v Koložvári moje veci.[22]Ja som to až tu spozoroval. Ráčte uložiť zaslúžený trest zlodejom.“„Iďte všetci,“ rozhodol Pandrlák, „nazpät do Koložváru. Tam, ty obžalovaný, daj týchto vyšibať ako zlodejov a potom prinesieš ich noše do Jásberéňa, oni pôjdu naprázdno.“Ľud obdivoval v tomto výroku múdrosť Šalamúnovskú a Pandrlák vyhral to, že si striasol s krku tovarišov. Lebo iné veci ležaly mu na srdci: trubiroh Lehelov, kosti Atilove, ale predovšetkým Rusi.XI. Palicovanie zlodejského husáraPred týmito chcel čím skôr uchrániť krajinu, uvedenú do nebezpečenstva. Preto ponáhľal sa predovšetkým oznámiť prítomnosť Paškievičovu husárom, ktorí táborili v Jásberéni.Týchto práve cvičil na námestí bruchatý ritmajster.[23]Pandrlák sa ostýchal osloviť ho pri práci, len ebadtoval a teremtettoval, že velenie pri Maďaroch je nemecké. Ritmajster dobre počul, keď fajčiaci Pandrlák čas od času pokrikoval: „Magyarúl! Ebadta Németje!“[24]Ale zas on nechcel pretrhnúť svoju prácu a viac dbal na paničky a panie, ktoré sa prizeraly, než na prítomnosť maďarského Herr Kuleša s teľacou kožkou na pleciach.Po daktorých cvikoch priniesli dereš. Ritmajster kázal sosadnúť s koňa jednému husárovi, vyčítal mu kapitolu, že zasa kradol a bol ožralý, potom zvrešťal: „Líhaj!“ Obstúpili ho s dvoch strán kapráli s palicami.Náš premožiteľ Rusov tak ľutoval neboráka, že bol pevne odhodlaný vziať na seba ľahšiu pritom polovicu, kričať zaňho, keď ho budú biť. Ale vyťali mu len jednu, potom ho nechali ležať, ani ho nebili, ani vstať mu nekázali.„No, biteže, keď máte,“ ozve sa husár s dereša. Ritmajster však káže mu vstať a dereš odniesť.To husár považoval za prevelikú hanbu, pľul a nadával, či je on kurva, aby sa o jednej palici obišiel. Potom dal sa vyhrážať: „Keby mi boli vyťali päťdesiat, bol by som zajtra zase pil a kradol; teraz i zato už viac ani piť, ani kradnúť nebudem.“ A divné, hrozbu túto potom i skutočne vyplnil. Tak rozličný účinok máva trest pri rozličných ľuďoch.Pandrlák mu pri reptaní hlasite prisvedčoval. Tvrdil i on, že „maďarský človek“ nemal byť tak zhanobený, aby mu len jednu ranu dali.To počujúc ritmajster skočil s koňa a zastal sa Herr Kulešovi v oči.„Nuž! Nuž!“ odvetil Pandrlák.Vtedy sa ritmajstrovi kýchne, posotí velikým brušiskom Herkulesa, tento odletí na tri kroky nazpät. Pretože sa tým dostal do blízkeho susedstva trubačovho koňa, vzal mu tento do gamby kučmu i s vlasmi a tak ho na všeobecný smiech potriasol, vyšticoval ako dáky dedinský profesor študenta v gaťkách.Najchutnejšie smiala sa jedna mladá pani, ktorá pri cvičení husárov často pokyvovala na pána ritmajstra bielou vyšívanou šatkou.Len po tomto výjave nastúpilo objasnenie. Pandrlák vyložil, že Rusi sú v krajine, a ritmajster velil hneď husárom — do kasárne.XII. Návšteva u predstaveného mestaRitmajster sám pošiel za tou dámou, ktorú bolo vidno mávať bielym ručníčkom a učený akademik chcel skončiť svoje veci, pokiaľ husári privedú poviazaného Paškieviča. Zamieril do domu predstaveného mesta.Majúc vstúpiť, bol trochu chúlostivý, ako to vždy býva, keď človek pristupuje k veľadôležitej veci. Preto zastal pri dverách, hľadel kľúčovou dierkou, potom priložil ucho a načúval, chcejúc vedieť, kto tam a čo sa hovorí. V tom ale nadíde hajdúch a okríkne počúvajúceho: „Či to tak robia statoční ľudia?“Pandrlák chce skoro zdvihnúť hlavu, ale — psia mať — vlasy sa mu zarepily do kľučky. Keď ich odmotáva, hajdúch ho vytne odzadku lieskovicou. Pandrlák sa trhne a odskočí odo dverí, ale veru hodný chlp vlasov zostal na kľučke.To bolo hrubé urazenie učeného akademika. Že však cítil sa vinným, namiesto hnevu odpýtal pekne hajdúcha a zmätený nemilou udalosťou počínal si potom vo svetlici trochu neohrabane.Chcejúc sa ukázať zdvorilým, salónnym koniarom (lovag),[25]ponáhľal sa predovšetkým pobozkať rúčku domácej panej. Ale stúpil jej pritom na nôžku, a to na otlak. Pani skríkne a odskočí; Pandrlák zhíkne a odskočí tiež na náprotivný bok. Ona búši sa pritom do muža a tento do pece tak, že kachle preboril zadkom. Pandrlák zase buchne do prítomného lekára a tento prevráti stolík so všetkými sklenicami a pohármi. Naľakaný príchodzí odpytuje všetkých za radom s poklonami, zvlášť paniu, a napraví chybu tým, že jej roztrhne vlečúce sa šaty ostrohami, zamotanými do nich. Spustošenie, krik, híkanie, smiech ako na súdny deň. Pandrlák zateremtettoval na toho, kto ustanovil, aby takéto brnkadlá nosil, kto nikdy na koni nesedel.Po uspokojení trmy-vrmy predstaví sa ako cestujúci akademik a domový pán prijme ho vľúdne. Lebo prišla už i do jeho ušú povesť, ktorá sa o ňom rozniesla. Nemotornosť jeho vysvetľoval si hlbokou učenosťou. „Preto je taký neohybný,“ myslel si, „lebo je vždy plný hlbokých myšlienok a žije viac v minulosti, než v prítomnosti, viac v ideách, než v skutočnosti. Takí bývajú veľmi učení ľudia. Obcujú vždy s mŕtvymi a zaoberajú sa so samými sebou. Keď potom vstúpia do spoločnosti, sú ako teľa na ľade. Jednako zasluhujú najväčšiu úctu. Lebo od nich vychádza všetko svetlo, oni pestujú vedy a umenia.“ Tak si myslel, preto prijal akademika láskavo, ponúkol mu zdvorilo stoličku.Pritom ale nová nehoda. Keď mu domový pán podkladal odzadku stoličku, Pandrlák spustil sa pomimo a prask! prekotil sa vo svojej teľacej koži horeznačky. Pani nemohla zdržať sa hlasitého smiechu a utiekla. Akademikovi pomohol na nohy lekár, pri ktorej príležitosti ohmatal mu žilu. Čo súdil z tepu, ukázal jeho významný pohľad na domového pána a pošepnutie čohosi do ucha.Keď sa i toto utíšilo, akademik predovšetkým zapálil si dymku, aby sa osvedčil pravým Maďarom, potom pristúpil k svojmu predsavzatiu. Najprv rozprával historicky, čo vedel o trubirohu Lehelovom. Keď vraj mali obesiť tohto povestného vodcu lúpežných Maďarov po bitke pri Augsburgu r. 955, vyžiadal si dovolenie zatrúbiť si ešte raz na svojom trubirohu. Dopriali mu posledné nevinné potešenie. Horkýže, ale nevinné. Náhle mal Lehel v ruke svoj trubiroh, bác, s ním cisára Konráda po hlave![26]Zabil ho do smrti.Hoci rozprávka tá povstala v samom Jásberéni, kde sa trubiroh Lehelov ukazuje, predsa lekár pokrútil hlavou. „Vtedy,“ namietol, „žiadneho cisára Konráda na svete nebolo.“Akademik však odvetil na to tak vtipne, ako dôkladne: „Práve preto ho nebolo, pretože ho Lehel zabil. Z tejto príčiny ponecháva i Katona[27]svätej relikvii jej platnosť.“Ospravedlniac tak na priadkach vymyslenú bájku, predniesol potom, aká vzácna pamiatka je trubiroh Lehelov a že by sa mala prechovávať v krajinskom múzeu. On že ju odnesie.„To sa môže stať,“ mihol chytrý domový pán na lekára a priniesol hneď z bočnej chyže starý lovecký roh, aby sa zbavil podivínskeho hosťa.Tento nemnoho mysliaci prijal roh s nesmiernym poďakovaním, pritúlil k srdcu a pobozkal. Potom si ho priložil k uchu, lebo sa povedá, že vydáva sám od seba zvuk podobný hučaniu včiel. Pandrlák to našiel pravdivým a s tým väčšou radosťou zavesil si trubiroh na plece, pri čom pán i lekár ledva sa zdržali hlasitého smiechu.Prešiel potom na iný predmet. Vraj podľa istých historických zpráv, menovite rétora Prišku,[28]kosti Atilove musia ležať v jásberénskom chotári. On že na to prišiel, aby ich vyhľadal. Bo že to neodbytne požaduje blahobyt a rozkvet uhorskej krajiny.„Ráčte teda ukázať,“ vetí predstavený mesta, „kde sa má kopať!“„Celý chotár,“ hovorí akademik, „musí sa prekopať miesto pri mieste na siahu hlboko.“Nato už odpovedal predstavený mesta len úsmevom a kázal hajdúchovi odviesť pána v teľacej kožke na noc — do špitála.XIII. SerenádaOkolo polnoci dal ritmajster vyhrávať pred oknami tej dámy, čo tak pokyvovala pri cvičení husárov bielym ručníkom. Celá vojenská banda hrala v kole pri pochodniach (fakliach).Pretože dialo sa to práve oproti špitálu, kde náš akademik odfukoval, aký div, že vzbudiac sa bral to na seba. Myslel, že tá česť deje sa jemu ako slávnemu učencovi, premožiteľovi leva, obra a Rusov. A pretože tak myslel, nemohol byť taký hrubian, aby sa nepoďakoval.Chcel zapáliť sviecu, ale pre radostný trepot nemohol. Zápalky sa kazily, žiadna nelapila oheň. Vzal kremeň, ale len nechty a prsty si otĺkal ocieľkou. Pri habkaní sem-tam vyvrátil i nočnú nádobu s obsahom, i umývaciu misu so sklenicou a pohárom a tak obrátil chyžu na kaluž.Na tresk-plesk vojde špitálsky dozorca, ale bez svetla. Nie div, teda, že jeho nos tak sa stretol s fafákom Pandrlákovým, zapuchnutým od boja s obrom, že oba krvácaly. Po takomto pozdravení vyharušil dozorca hosťa, prečo nedrichme? A odíduc s mrmraním, zamkol pred ním dvere.Čo sa dalo robiť? To Pandrlák vedel dobre, že všetko teremtettovanie nič nespomôže. Obliekol sa teda po tme a vyskočil na ulicu oknom. Zvláštne vzozrenie dalo mu to, že sa vliekla za ním posteľná plachta, ktorú mal napoly v nohaviciach. Na teľaciu kožku a na trubiroh Lehelov, rozumie sa, že nezabudol.Takýto pristúpil k bande a ďakoval hlasno za česť, preukázanú mu tak peknou serenádou. Pretože sa strhol smiech, teda i dáma s bielym ručníkom a ritmajster otvorili okno.Zahučalo úškľabné „éljen“ a Pandrlák odkašľával, chystajúc sa k slávnostnej reči. Mienil napáliť víťazov proti Rusom. Lebo len tí Rusi a panslávi brneli mu vždy v hlave ako každému opravdivému uhorskému vlastencovi.Ale sotva započal púšťať prúdy úchvatnej svojej výrečnosti, kujon trubač tak mu zatrúbil do ucha, dobre že neohluchol. Miesto cicerónskej reči teda nastúpilo hrozné teremtettovanie a hromženie. „Vy hrubiani, vy padúsi, vy lokaji!“ vykrikoval, keď bol vyplazil jazyk, a odišiel pri homérickom, nevyhasiteľnom smiechu[29]i vojakov, i uličníkov i ritmajstra a dámy v okne.Chcel sa vrátiť do špitála, kade vyšiel, oknom. Na nešťastie, ako sa pchal dnu a už bol zpolovice v chyži, tu ponocná stráž! Mysliac, že to zlodej, vytiahli ho za nohy nazpät na ulicu, vyčítali mu dakoľko kyjom a potom mu zaopatrili do rána hospodu — v berecínci.[30]XIV. Nocľah v berecínciTu našiel štyroch zamestnaných loptošov, s divým pohľadom, pri zvláštnom zaneprázdnení. Kládli si vprostriedku velikej, nevydoštenej, zasmetenej, očadenej chyže ohník zo slamy a kúskov polámanej postele. Preto bola táto vlhká peleš plná dymu, tiahnuceho sa pomaly von otvoreným oknom. Loptoši sedeli okolo pahreby a rozpaľovali v nej hrubý železný drôt. Tento, keď sa rozpálil na žeravo, vytiahol jeden z pahreby a pritisol inému na obnažené lýtko so slovami: „Vyznaj, že si zabil!“ Pripečené telo až škvrčalo, ale pálený len tvár zmŕštil a riekol so zaťatými zubmi: „Nie, nezabil som!“ Túto službu preukazovali si vospolok všetci za radom jeden druhému. Lebo to bola príprava na súdny výsluch. Sviniari, ktorí zabili dvoch šafraníkov, chceli sa tým utužiť v stálosti pri zapieraní.Pri takom zaneprázdnení zastihol ich pandúr, ktorý voviedol Pandrláka. „A vy čo?“ okríkol ich s teremtettovaním, opásal každého pár razy po pleciach a oheň zalial. Pandrlák zostal s loptošmi po tme.Títo počnú sa ho vypytovať odkiaľ je? čo je? čo ukradol? koho zabil? kde a ako ho lapili? a dosť podobných otázok u takých ľudí.Keď im povedal, že on je akademik, tomu nerozumeli, lebo so sviňami na púšti nikdy o tom nerozprávali.Povedal im teda prosto, že on je človek učený, čo knihy píše, a zbojníci sa divili. „Či to teda,“ ozval sa jeden, „už i páni zbíjajú?“ „Eh!“ vetil na to druhý, „najlepší zbojníci vozia sa na kočoch, lenže týchto nevešajú.“Potom počali sužovať príchodzieho rozličnými hlúpymi otázkami. Tázali sa, či to po telegrafe možno i svine posielať? či peršpektívom možno previdieť[31]i cez horu? či pravda, že Nemci vedia lietať? a podobné otázky. Nedali mu oka zatvoriť až do svitu.XV. Reč k ľuduMal teda zlý nocľah na vlhkej zemi a bál sa spolu, že také zneuctenie dá velikú štrbinu jeho vážnosti. Ale v tom sa mýlil. To mu nielen neuškodilo vo verejnej mienke ľudu, lež ešte zvýšilo jeho vážnosť. Lebo ľud si nedá tak ľahko vziať, keď si raz dačo položí do hlavy. Podivínsky jeho oblek a sebadržanie vysvetľovala si sprostač tým, že sa robí bláznom, aby tým istejšie mohol pristihnúť pánov pri krivých cestičkách. Jeho zatknutie a zapuchnutý fafák odvodzovali od prenasledovania panských chytrákov a ľutovali neboráka, že za nich sa vystavuje takým trampotám, nadávali tým, čo ho v noci zneuctili. „Páni zavoňali pečienku,“ pošepkávali si, „preto chcú zabiť kráľovského človeka, ak nie kráľa samého. Naučí ale on ich!“Preto shromaždilo sa ráno veliké množstvo ľudu okolo berecínca, aby videli podivného cestovateľa a s velikým vreskom žiadali jeho vypustenie.Predstavený mesta nechcel ako opatrný a chytrý muž dráždiť verejnú mienku, s potupou dať vyviesť šialenca z mesta. Zaumienil si nechať ho robiť po vôli, aby zjavil svoju povahu sám a dobrovoľne odišiel. Mal a musel mať pozhovenie. Verejná mienka činieva i bláznov vážnymi a činí radným šetriť ich.Odpýtal teda pekne Pandrláka za nočné zneuctenie. A keď tento prejavil žiadosť rečniť k ľudu, neodoprel mu to, ba sám dal mu postaviť bočku.Na túto vyliezol Pandrlák s teľacou kožkou na pleciach a s Lehelovým trubirohom pri boku a takto asi rečnil:„Len dva veliké národy boly na svete, jeden rímsky, druhý hunno-maďarský; ale tento predsa väčší je. Ja som hotový rúbať sa s každým na smrť, kto by to zapieral.“Pri týchto slovách vytiahol svoju drevenú šabľu, mávol na štyri strany sveta, ako kráľ pri korunovaní, potom ju strčil zas do pošvy. Poslucháči ešte nevedeli, či sa majú smiať, či živstvovať rečníka. Mlčali teda, rečník s velikým nosom pokračoval:„Čo sú učení iných národov oproti našim učeným? Nedoukovia. Čo umelci? Fušeri. Čo politici? Lokaji. Čo hrdinovia? Baby. Maďar je kvintesencia všetkých dokonalostí,[32]ako sa to zrkadlí vo všetkých našich divadelných hrách a rozprávkach zo starého i nového veku. Čokoľvek je veliké, dobré a pekné, všetko je pri Maďarovi: a čoho v Maďarovi niet, to ani veliké, ani dobré, ani pekné byť nemôže. My preto hľadajme kosti Atilove, ktoré ležia neomylne vo vašom chotári, ako som to učeným skúmaním vynašiel. Poďme, prekopajme ho celý, miesto pri mieste, na siahu hlboko.“Rečník sa obzeral, lebo očakával hromovitý potlesk a už videl v duchu, ako beží mladé, staré s košom, rýľom, motykou a celé mesto dáva sa do kopania. Videl, ako i mladé panie a paničky o závod s koniarmi odhadzujú rukavičky a vláčia hlinu. Ale zmýlil sa veľmi. Jeho reč pôsobila na rozplamenené mysle ako voda na oheň. Shromaždení očakávali, že počne hromžiť proti úradským, že bude sa tázať, kto čo má proti nim, že zavedie prísne vyšetrovanie. A ono, ľa! Klebety o sláve Maďarov, v ktoré nikto neveril. Očakávali pomoc v biedach, zmenšenie dane, zväčšenie miery na víno. A tu, hľa, žiadosť, aby vzali motyky a šli kopať! S tým si im veru prišiel! Ľud je priateľom všetkých novôt, ale len po obete. Kde sa obeť počína, tam sa končí ochota k novotám. Tak bolo i teraz. Ľud krútil hlavou, mrmral, bojac sa, že na rad príde rozkaz.Za všetkých ozval sa jeden bundáš: „Hm! Tak by sme museli všetci žiť aspoň po tisíc rokov a motyku z ruky nevypúšťať.“ Množstvo mu prisvedčovalo so smiechom a prísahou.Druhý sa tázal: „Čo to bol za človeka ten Átilay?“ On že sa zostaral a nikdy o takom pánovi nepočul.To bol následok Pandrlákovho premeškania. Zameškal to vyložiť, pretože myslel, že o tom každá maďarská matka synom a dcéram svojim ešte v kolíske rozpráva. Keď videl s hlbokým vlasteneckým žiaľom trestuhodnú nedbanlivosť Jásberénčanov v tom ohľade, vysvetlil im, že Atila bol hrozný bič v ruke božej pre každého, kto nechcel uznať, že Hunno-Maďari sú prvý národ na svete a že im všetko, čo dýcha, slúžiť musí.„Keďže tak,“ chopil sa toho tázateľ, „bič boží netreba hľadať, lež radšej utekať pred ním.“Povstalý z toho smiech svedčil, že popularita Pandrlákova je preč.Miesto toho lapil jeho stránku predstavený mesta. „Všetko,“ riekol, „nemôžeme učiniť, čo ten vysokoučený pán žiada; ale dačo predsa len učiníme. Ja sám ukážem, kde kosti Atilove pravdepodobne spočívajú.“Skrývala sa v tom vyrátaná chytrosť, Pandrlák však to chápal ako úprimnú česť a vlasteneckú ochotu a strojil sa držať slávnu poďakovaciu reč. Sotva však predniesol pár bombastických slov, ako to u slávnostných rečníkov uhorských obyčajné, preborilo sa pod ním dno starej bočky a keď chcel z nej vyliezť, prevrátila sa s ním na všeobecné rozveselenie.XVI. Nájdenie Atilových kostíShromaždení rozišli sa temer všetci s ovesenými nosmi.„My nie sme hrobári,“ mrmrali, „aby sme vykopávali kosti.“ Len hŕstka pošla na miesto, kde zadávna zahrabávaly sa konské mrchy, a počali skutočne prekopávať.Skoro vykopali hodné hnátiská. Pandrlák ich privítal s jasotom, tisol k srdcu, bozkával. „Tu,“ kričal v záchvate radosti, „tu neoceniteľný poklad, základ velikosti a slávy Uhorska.“ Potom zvrátil oči k nebu a hovoril s biblickým Simeonom: „Pane, teraz prepusť služobníka svojho v pokoji, lebo videly oči moje spasenie, ktoré si pripravil pred obličajom všetkých ľudí vyvolenému tvojmu hunno-maďarskému národu skrz služobníka svojho Šofránka.“Našla sa, pravda, i konská hlava pri hnátoch, ale to sám predstavený mesta a prítomný lekár vysvetlili, ako náleží. Atila bol pochovaný s tým prevzácnym svojím koňom, na ktorom podmanil viac než celý svet.Učený akademik prijal to vysvetlenie, zavinul hnáty do plátna, až sa im dostane zlatá skriňa a vydal sa v tú hodinu s prevzácnym pokladom na zpiatočnú cestu do Pešti.Predstavený mesta videl potvrdeným svoj predpoklad, že blázon odíde bez hluku a pohoršenia sám, náhle sa vyhovie jeho šialenosti. Býva to najlepšia politika proti bláznom, dať sa im vyblázniť do vôle.XVII. Akademik v klade, Maďar na slovenskom chlebeZ Jásberéňa vyviedla ho bez úrazu verejná mienka, na zpiatočnej ceste uvrhla ho ona do nemalého nebezpečenstva.Jeho divný úbor zapríčinil v maďarskom dedinskom ľude znepokojujúcu povesť, že chodí „garboncáš deák“, po našom černokňažník, ktorý v chmárach lieta a zapríčiňuje ľadovec, búrku.Ako teda prišiel do Kóky, sbehli sa poverčiví sedliaci a zajali ho. Kosti, ktoré u neho našli, čomu sprostač akúsi zvláštnu moc pripisuje, potvrdily ich v tom, že to nie je obyčajný človek. Darmo im akademik hovoril o Atilovi. „Známe ťa, vtáčik, známe!“Našli sa i takí, čo svedčili, že videli „tátoša“, to jest koňa, na akom lietajú „garboncáš deáci“ v povetrí. Lebo Maďari nedávajú svojim „garboncáš deákom“ za ekvipáž šarkana, ako slovenský ľud černokňažníkom, lež dávajú im „tátoša“, ktorý, keď na ňom letí „garboncáš deák“, je ohnivou paripou asi ako grécky Pegasus;[33]keď ho nepotrebuje, je vychudnutou, poza ploty a pod mostami sa skrývajúcou škapou. Takúto škapu chceli vidieť daktorí sedliaci za humnami. A to dovŕšilo vieru ľudu, že sa zmocnili nebezpečného čarodejníka. Boh ti teraz buď milostivý, Pandrlák!Poviazali ho a radili sa, čo s ním urobiť? Mnohí boli, zvlášť ženy, za upálenie za živa. Väčšia čiastka však bála sa predbehnúť vrchnosti. Uzavreli teda držať väzňa do príchodu slúžneho pod najprísnejšou strážou v klade. Zasekli mu ruky aj šiju a tak musel shrbený kväčať temer za dvadsaťštyri hodiny. Štyria chlapi stáli ustavične nad ním so sekerami. Mali rozkázané rúbať hneď do neho, ak by sa ukázaly znaky, že sa chce oslobodiť čarami.V takom položení omŕzali ho ešte ustavične poverčivými otázkami: „Či už dávno sa zapísal diablovi? Kam to „garboncáš deáci“ jazdia? Kde „tátoši“ meškajú? Ako ich môžu privolať? Ako to tam v chmárach?“ a čo komu viac napadlo. Hrozili mu ustavične smrťou, keď im na otázky neodpovedal.Ale najnebezpečnejšie bolo to, čo jedna stará baba predniesla, že „garboncáš deáci“ vedia, kde sú zakopané poklady. Tu počali hrozne naliehať na neho všetci, aby im to vyjavil. Ženy ho obkľúčily s nožmi, že ho vyklieštia a jedna už skutočne počala párať nohavice na vypučenom zadku. Nikdy v takom strachu Pandrlák nebol ako vtedy.A kto vie, ako by sa bolo s ním povodilo, keby nebol prišiel slúžny. Tento hneď a hneď kázal odomknúť kladu a vyhrešil poverčivých sedliakov. Pandrláka uznal za blázna a odviezol ho sám na svojom vozíku do Pešti.Ztýraný „garboncáš deák“ zabudol od radosti aj na svoju bolesť, keď zase uzrel Pešť. Svoje vymenovanie za akademika mal ako na dlani, keď sa navrátil s takými pokladmi, s trubirohom Lehelovým a kosťami Atilovými, miesto akademického diplomu však dostal list, mocou ktorého bol postrkom sprevádzaný z dediny na dedinu do rodnej Oravy.Utisol sa potom na slovenský chlieb a na toho brata, ktorého na ceste do Jásberéňa chcel drevenou šabľou porúbať, z krajiny vyhnať a obesiť.Našiel tam potom už i druhého, sebe podobného, všeobecne Kakerlakom prezývaného, nešťastného brata. S povahou a osudmi tohto ideme sa teraz oboznámiť.[1]Všade s ním „doháňžačkó“(maď.) — mešec na tabak[2]Pohrúžil sa do podivínskych táranín Horvátovských— Štefan Horvát (1784 — 1846) — maďarský učenec, univerzitný profesor a kustos knižnice Maďarského múzea. Fantasticky etymologizoval a nachádzal Maďarov v celom Starom zákone, čo viac i v raji.[3]Hovorieval, ako Damianič o Srboch— Bol to maďarský revolučný generál Ján Damjanics (1804 — 1849), pôvodom Srb, ktorý tak hrozne nenávidel svoj národ, že sa vyslovil (v proklamácii): prišiel Srbov (uhorských) vyhubiť. Keď to vykoná, že si hlavu guľkou prestrelí, aby nezostalo ani jediného Srba.[4]Tanula ma na mysli kronika Kézova— Šimon z Kézy napísal okolo r. 1282 — 3 kroniku, venovanú uhorskému kráľovi Ladislavovi IV. (Kumánskemu). Jeho práca Chronicou Hungaricum (lat. Uhorská kronika) vyšla tlačou najprv r. 1781 a potom ešte viac ráz. Kézova kronika právom zasluhuje ironické hodnotenie, aké jej dáva Záborský.[5]Vyhľadať hrob Atilov— známeho kráľa Hunov v r. 433 — 453. Bol veľkým dobyvateľom, ale jeho rýchlo vzniklá ohromná ríša sa po jeho smrti ešte rýchlejšie rozpadla. Maďari sa pokladali za príbuzných Hunov a tak slávu Atilových čias vzťahovali i na seba.[6]Priniesť odtiaľ Lehelov trubiroh— V Jászberényi skutočne opatrovali roh zo slonovej kosti, ktorý má pochádzať z 10 — 11. storočia a je byzantskou prácou. Lehelovou trúbou túto starú pamiatku nazval prvý r. 1788 Fraňo Molnár, kapitán Jazygov a Kumánov, ktorý vymyslel i celú historku o tom, ako Lehel, maďarský vodca, zajatý v druhý deň bitky pri Augsburgu (10. augusta 955), kde Maďari utrpeli veľkú porážku, tou istou trúbou zabil nemeckého cisára „Konráda“. (Cisárom bol vtedy Henrich, ktorý dal Lehela a ešte dvoch iných maďarských vodcov obesiť v Rezne (Regensburg).[7]Tam visí zlaté rúno pre nového Jásona— Naráža sa na výpravu Argonautov, najznamenitejších gréckych hrdinov, ktorí sa vybrali pre zlaté rúno do ďalekej Kolchidy. Tamojší kráľ Aietes dal to rúno strážiť hroznému drakovi, lebo mu prorokovali, že len zatiaľ bude kráľom, kým má to rúno. Jason, ktorého na nebezpečnú cestu vyslal jeho strýc Pelias, sľúbiac mu za donesenie zlatého rúna svoj trón, vykonal pomocou Aietovej dcéry Medey, zaľúbivšej sa do neho, všetky nadľudské práce, ktoré mu naložil Aietes. Výprava spolu s Jasonom a zlatým rúnom po mnohých a nebezpečných dobrodružstvách šťastne došla domov.[8]Vetchý atilakabát— dolomán s dlhými krídlami. Pomenovanie vzniklo až v prvej štvrtine 19. storočia. Niektorí ho odvodzujú od lat. attilato (priliehavý). Tu ide zároveň o slovnú hru: Pandrlák v atilovom kabáte ide hľadať Atilove kosti.[9]Nový „köstök“(maď.) — mechúr na tabak[10]Rozpomienky na „párducoš Árpáda“, na Samsona a Herkula— Arpád (s leopardovou kožou, maď.), podľa uhorských kroník hlavný vodca Maďarov, došlých do Uhorska v siedmich plemenách (každé malo svojho osobitného vodcu) a zakladateľ maďarskej národnej dynastie Arpádovcov. Samson, známy starozákonný hrdina izraelského národa, preslávený ohromnou silou. Herakles, syn najvyššieho gréckeho boha Zeusa a smrteľnej matky Alkmény, ohromný silák a hrdina mnohých báječných príbehov.[11]Herr Kuleš(nem.) — pán Kuleš. (Posmešok na etymológov Horvátovho druhu.)[12]Vtisol si dobre na čelo kučmu(maď.) — srstnatá zimná čiapka[13]Pandrlák teremtettoval(maď.) — klial, používajúc slovo „teremtette“ (druh nadávky)[14]Dôkazy na to, že okrem jedného vymysleného politického národa…— politického národa uhorského (v maďarčine maďarského), za aký vyhlasuje zákonný článok XLIV/1868 o národnostnej rovnoprávnosti všetkých obyvateľov Uhorska, bez ohľadu na to, ku ktorej „národnosti“ patria.[15]Zuard, Kaduša, Huba a iná čeliadka— Zuard (Zuárd) bol podľa kroník syn Almošovho (Arpádovho otca) švagra Hüleka. Bol víťazným maďarským vodcom a umrel vraj kdesi okolo Draču, na vtedajšom gréckom území. Kaduša (Kadocsa) bol jeho brat, tiež maďarský vodca. Rozpráva o ňom najmä Anonymus, nespoľahlivý kronikár. Huba, jeden zo „siedmich Maďarov“ (hetumogerov). Anonymus nabájil mnoho o jeho hrdinstvách v boji proti Čechom, Nitre a Zoborovi (vraj českému vodcovi, ktorého víťazní Maďari obesili na vrchu, nazvanom podľa neho).[16]Učinili tutti frutti, ako Rakúšania pri Solferíne— Toto (tal.) značí doslovne: všetko ovocie, smes. Solferino je mestečko v Taliansku, v provincii Mantova. Rakúska armáda tu utrpela veľkú porážku 24. apríla 1859 od spojenej francúzskej a sardínskej armády. Dôsledkom porážky bol mier v Zürichu a s ním strata Lombardska pre Rakúšanov.[17]Bezpochyby samého Paškieviča— Ivan Fedorovič Paškievič (1782 — 1856) — ruský poľný maršal. R. 1849 hlavný veliteľ pomocného ruského vojska v Uhorsku, ktoré pomáhalo Rakúsku zdolať maďarskú revolúciu. Po kapitulácii Maďarov pri Világoši hrdo odkázal svojmu panovníkovi: „Uhorsko leží pri nohách jeho veličenstva“.[18]Spievajúc „Szózat“— maďarskú vlasteneckú pieseň, ako by druhú hymnu, ktorú napísal Michal Vörösmarty (1800 — 1855). Szózat pochádza z r. 1836.[19]Tento Don Quijotov obor— zo svetoznámeho diela španielskeho spisovateľa dona Miguela Cervantesa de Saavedra (1547 — 1616). V satirickom románe o Donovi Quijotovi, ktorému kolečko preskočilo pre čítanie vtedy módnych rytierskych románov, autor podal ostrú a zdravú kritiku svojej doby.[20]Z čoho nasleduje, že Jáson bol Jás— Je to posmešok na etymológiu Horvátovho druhu. Jási (Jazygovia) dostali sa do Uhorska po víťazstve kráľa Ladislava Svätého r. 1091 nad Kumánmi a Pečenehmi. Jazygovia spolu s Kumánmi boli privilegovaní obyvatelia osobitného jazygokumánskeho okresu, ktorí mali osobne slúžiť vo vojsku (takisto, ako zemania) a súdili ich vlastní volení sudcovia.[21]Kume!(východoslov.) — kmotre[22]Títo ukradli v Koložváre moje veci— Koložvár (Kluž) je mesto v Sedmohradsku a hodne ďaleko od Jászberénya.[23]Bruchatý ritmajster(nem.) — kapitán[24]Magyarul! Ebadta németje!(maď.) — po maďarsky, sprepadený Nemec![25]Zdvorilým salónnym koniarom (lovag)— posmešok na maď. slovo „lovag“ (rytier), ktoré Záborský odvodzuje od slova „ló“ (kôň).[26]Bác s ním cisára Konráda po hlave!— Por. vyššie poznámka o Lehelovom trubirohu.[27]Ponecháva i Katona— maď. historik Štefan Katona (1732 — 1811). Bol katolícky kňaz, opát-kanonik, sberateľ a skúmateľ historických prameňov.[28]Menovite rétora Prišku— Priscus rhetor, grécky historik, nar. v Trácii, umrel okolo r. 473. Roku 448 z poverenia cisára Teodozia II. išiel s vyslanstvom k hunskému kráľovi Atilovi. Svoje skúsenosti zaujímave opísal a tým poskytol veľmi cenný obraz k Atilovej charakteristike, ako i prameň k starému zemepisu Uhorska.[29]Pri homérickom, nevyhasiteľnom smiechu— Je to búrlivý, hlučný smiech, aký sa vyskytuje viac ráz u Homéra, domnelého autora veľkolepých gréckych epických básní Iliady a Odyssey. (O sebe sám básnik v týchto veľdielach nepovedal nič určitého a staroveké zprávy o Homérovi si navzájom odporujú.)[30]V berecínci(východoslov.) — v temnici, väznici[31]Či peršpektívom možno previdieť(zastar.) — ďalekohľadom[32]Maďar je kvintesencia všetkých dokonalostí(z lat.) — jadro veci, najlepší výťažok z niečoho[33]Asi ako grécky Pegasus— okrídlený kôň podľa predstáv starých Grékov. Vyšiel z tela obludy Medusy, keď jej hrdina Perseus odťal hlavu. Čoskoro zaletel so zeme na Olymp, kde nosí Zeusove hromy.

Zaborsky_Sofrankovci.html.txt

Až do smrtiKeby ablegátska, neboli by sme Šuhajíka odhovárali, ale že len stolično-výbornícka voľba, ačkoľvek je tiež veľkého významu, žiadali sme ho sami, aby doma zostal, že veď nás vari dosť bude.„No, ale ak by bolo treba, páni moji, pošlite po mňa. Veď som ešte nie taký slabý,“ a spustil nohy s postele, ako by bol chcel vstávať.Práve naopak: náš Šuhajík nebol taký starý ako slabý. Ešte ani päťdesiat rokov a už ho všetka vláda opúšťala. Bol už chorý s pol roka a ani doktori nemohli mu trafiť na liek. Žalúdok ho bolel, mal najskorej raka, ako mi potom doktor povedal.Bol ale tuhý chlap! Aj o polnoci si ho mohol zobudiť, ak šlo o národnú, slovenskú vec.A keď boly voľby, to ani nespával a vše prišiel do mesta a dovedal sa, ako stojíme, či je nádej na výhru.Predsa vziať ho a viezť dve hodiny po planej ceste, boli by sme si z toho svedomie robili, že mu horšie bude, a keď je nádej, že aj bez toho hlasu vyhráme.Po obede ale rátame, rátame, a tu sa ukázalo, že mnohí, ktorí by boli mohli prísť, zľahčili si — „veď vás tam dosť bude“ — a šli po práci.„Darmo je, teda choďte po toho, po toho, tiež aj vari po nášho Šuhajíka. Len mäkký vozík, koč vezmite. — Ale sa ponáhľaj a dobre ho opatri po ceste,“ nakladali sme jeho starému a dôvernému priateľovi z mesta.Šli poň, hnali.Sadol natešený, že ešte raz naposledy uplatní svoje občianske právo. Ale trocha aj planá cesta, aj zase náš korteš nedovolil hnať, aby sa Šuhajíkovi neublížilo, došli pár minút po štvrtej. Predseda čítal už kartičky.„Ešte som ja tu,“ volal hlasne Šuhajík a tisol sa k predsedovi.„Už je pozde, milý drozde,“ posmešne vítal ho predseda.„No, nič to,“ zvrtol sa Šuhajík, „na druhú voľbu prídu už moji dvaja synovia a tí dôjdu načas! Dával som im dobrý príklad, dúfam v Boha, že ma nezradia,“ pohnutým hlasom so slzami v očiach skončil Šuhajík.Pod jeho rečou všetko zamĺklo, aj predseda chvíľku postál a potom čítal hlasy ďalej.Prehrali sme troma.Šuhajíka sme vyprevadili, Pán Boh mu daj dobrú noc!Ale tu sú jeho dvaja synovia! Nebude nám už k výhre veľa chýbať…*Či teraz, či neskoršie, ale budú voľby také lebo také. My bojujme za všeobecné volebné právo, poznávajme seba, silu svoju; poznávajme svojich ľudí, ale aj svojich nepriateľov, aby nás, ako dosiaľ po sto, nevodili potom po tisícich na jatku.Premýšľajme, ako je s nami po maďarsky, a ako by mohlo byť po slovensky…

Tajovsky_Az-do-smrti.html.txt

ĽúbostnéObsahAnkeBoženkeOtázka a odpoveďZúfaniePovedzže mi…Či ma verne ľúbi?Ľúbil som, aj ľúbimDobre sa majProsbaOtázkaVeru by…Dievča, už sa…ZaspalaPovedz mi…MilémuNepozeraj, dievča…Chladný vietor…Ružička a pníčekVeľmi hrdáPusťže ma…Starý motívPesničkyTušenieČi ma…?Nieto!PopevkyAnkeViem, že darmo chodím do vás,ružo-krásna Anička.Nad mnou biednym nepohne satvoja útla dušička.Viem, že darmo chodím do vásúľavu srdcu hľadať,náklonnosti v Tebe ku mne,ach, ni za mak nebadať.Viem, že darmo zrádzam Tebemôjho srdca žiadosti,tvoja láska o moc menšia,s tou nedôjdem radosti.Viem, ti darmo lásku, život,krásu, krásne sľubujem,len to cítim, len to slyším,že tvoj nikdy nebudem.BoženkeTy falošná falošnica,veď ty budeš banovať,keď ja budem na koníkudo vojny mašírovať.Budeš ty mňa oplakávaťako žiadna žiadneho.Veď sklamala si jedinetvojmu srdcu verného.Viem, krvácať budeš za mnoutam, kde ťa nik nevidí,lež daromné všetko bude…Ja už budem zabitý.Otázka a odpoveď„Cez deň, ty má milá,veľa razov povieš…Ej, to moje menoveľa razov spomnieš?“„Ani raz nepoviem;len si ja vždy myslím:Čiže ťa už kedy,oj, milý môj, vidím?“ZúfanieKeby som ja vedel,že sa hneď zabijem,veru by som vyšielna vysoký kameň.Skočil by som z nehotam, kde je najvyšší.Milá ma sklamala,už ma nič neteší.Povedzže mi…Povedzže mi, moja milá, či ma chceš?Ak pravda to, ohlášky hneď písať bež;lebo ja ťa ako oči milujem,jestli žiadaš — za teba hneď aj umriem.Neumriže, pekný šuhaj, ty za mňa,hoc rúčka už oddatá je oddávna:Ďuríkovi tam u lipky zelenej,sobáš bude nám po noci Veľkej.Či ma verne ľúbi?Preleť, slnko, preleť,ponad tie rovienkya spýtaj sa tamtej mojej Boženky:Či ma verne ľúbi?A či len zavádza?A keď ma neľúbi,prečo ma zavádza?Plače to slniečkoa smutne sa díva:Plače aj srdiečko,a hnev ho zalieva.Ľúbil som, aj ľúbimĽúbil som, aj ľúbim,bárs aj bez nádeje;chudobným mládencomver’ na svete zle je.Ale radšej idú,radšej šable nosiť,než by šli dievčatámbohatým sa prosiť.Dobre sa majDobre sa maj, pyšné dievča,už k vám neprídem,čo bys’ mi hneď srdce dala,už ho neprijmem.Ešte som ti nepovedal,že ťa milujem:Ty si mi už odkázala,že tvoj nebudem.Ešte som len raz bol u vás,už mať šeptala,že by ona svoju dcérkuza mňa nedala.*Nechcem vás ja za testinú,milosť-mamička,ani teba za ženičku,pyšná Anička.ProsbaRadosť bolo mi žiť v svete,keď som ešte malý bol,nevedel som, čo sú žiale,necítil som žiaden bôľ.Lietal som si sťa ten motýľpo pohronských výšinách,oko moje blúdievalopo tých našich dolinách.Pod mnou ovečky som videlvalachove dokola,nad mnou bystrého som počul,Bože ty môj, sokola.Radostiam tým je už koniec,valach, sokol odišli,a mňa roky, žiale, bôle,spomôž, Bože, nadišli.OtázkaChvíle, milé chvíle,kde ste sa minuli,v ktorých sme sa jedenk druhému vinuli?V ktorých sme ľúbalimy jeden druhého.Či sa ešte dožijemminutia takého?Či sa mi tá chvíľa,či sa ešte vráti?Či ma od žalosti —chladný hrob zachváti?Veru by…Veru by, dievčatko,do vás nechodieval,keby k tebe nádejv svojom srdci nemal.K vám by nechodieval,chodníčky netlačil,ani moje očipo tme by netrápil.A v tom mojom srdcinetrpel by muky,keby, dievča, tvojejneúfal sa ruky.Dievča, už sa…Dievča, už sa zoriabiele líčka tvoje,úprimne mi povedz,či ty budeš moje?Ja ti to Janíčko,nemôžem odčítať,musela by som samamičky opýtať.ZaspalaFalošná, falošnási ty, Anulienka,nechala si ma stáťvečer u okienka.Neblíž mi, Janíčko,ja som ťa čakala:Tys’ neskoro chodila ja som zaspala.Povedz mi…Povedz mi, dievčatko,bľadá malinôčka.prečo sú zrosenétvoje modré očká?Prečo že by boli?Keď som sa modlila…,aby falošnostihodina odbila.MilémuMilý môj, milý môj,prečo k nám neprídeš,kolo nášho domu,keď si niekde ideš.Prejdeš cestou, prejdešcez deň dva-tri razy,predsa sa ti do náslen vkročiť raz ťaží.Prečo je to, prečo,to u nás žiaden nezná,mne sa ver’, šuhajko,taká láska nezdá.Ja si len tak myslím,že ma chceš trucovať,moju vernú lásku,že ty chceš skusovať.*Keď ťa ale túžbapo inej nadišla: —Bohdaj som ti nikdyna rozum neprišla.Nepozeraj, dievča…Nepozeraj, dievča,nepozeraj na mňa,veď ja to dávno viem,že nepôjdeš za mňa.Veď si ty bohatá,máš peniaze, statky —A ja už sirotabez otca, bez matky.Veď si ty učená,chodila si školy —Kým som ja poháňaltatíčkove voly.Nepozeraj, dievča,nepozeraj na mňa,môžeš ma natrápiť —a nepôjdeš za mňa.Chladný vietor…Chladný vietor duje,zžlklé lístie padá,osiralé vtáčazimovisko hľadá.Zhýba hlávku dolu,zase dvíha hore,sťa by pýtalo sa:Na ktoromže dvore?No vtom víchor zhviždí,vtáča strihne v svety,a to nebožiatkonezná kde, a letí.Ružička a pníčekAko letný vetríksticha pofukuje,tak sa tá ružičkak pníku prichyľuje.Pozri, milá, pozri,nezapaľuj líček —ty si tá ružičkaa ja som ten pníček.„A tichý vetríčekčo ich spolu znáša?“To je tá horúca,verná láska naša!Veľmi hrdáPrečo by som, strynká,prečo k vám chodievala sa s vašou dievkouiba zapodieval?Prepáčte mi, prosím,mne k vám cesta tvrdá,lebo vaša dievkapre mňa veľmi hrdá.Pusťže ma…Chalupa, chalupa,bodaj by ťa neznal!Bodaj by ti strechudávno bol vietor vzal.Prečože sú takémalé okná tvoje,že cez ne nevidímpotešenie svoje?Okná sú maličké,a dvere z javora:Pusťže ma, dievčatko,aspoň do pitvora.Starý motívRád ťa vidím, dievča,a ty tajíš mienku.Povedz, aké túžbyzhrievaš na srdienku.Ach, by sa tak nieslis môjmi jednou dráhou!Poviem ti pred kňazom,akou si mi drahou!Oj, len zjav už tajnosť,žením sa na zimu:A keď ty nepôjdeš,to si vezmem — inú.PesničkyKrásna si ty, ružička červená,akoby si šuhajka videla!Poľúbil ma švárny šuhajíčko,bo sa nazdal, že to tvoje líčko.Kdes’ bol, vetrík hravý, že si tak voňavý?V sádku u Aničky, kde kvitnú ružičky.A čo robí ona? Perečko ti vije,poľubok do lístka každučkého kryje.*Králiky, králiky,vaše lístky klamú,lebo mi zakaždýminé povedajú.Netrhaj nám lístky,tie veštiť nevedia;šuhajove očipravdu ti povedia.*Kde hviezdičky padajú, keby ja to znala,veruže by som ti ich všetky pozberala.Šuhajovi na sobáš perko z nich zviazala.Ej, takého ženícha žiadna by nemala!*Padá ti, lipka,lístie bielušké,či chceš mi ustlaťlôžko mäkkušké?Nenarušenýmier v tvojom chládku,devy spev čuť lenz blízkeho sádku.I ten už stíchol,rosička padá.A kvietok lístkyspolu si skladá.Usteľ mi, lipka,lôžko na zemi,snáď vo sne spievaťdeva bude mi!TušenieSmutné srdce mojevo dne v noci plačelebo mrcha ľudiadvoja cesty naše.A keď tie rozdvoja,ochladne i láskasťaby rozišla sana kytočke páska.Či ma…?Myšlienky, myšlienky,kdeže ste sa deli?veď ste mi na jednuvšetky uleteli.Všetky, iba jedna,tá mi hlavu láme —či ma to dievčatko,či ma neoklame?Nieto!„Pekné to dievčatko!až na zaľúbenie.“„Ba mu var’ v okolíani páru nenie!“„Tie ústa“, „tie oči“,„líčka“, „zlaté vlásky!“Škoda len, v srdci ženieto — rodolásky.Popevky1.Keď som ja maličkášaty prala,každý mi ručníčekvoda brala:Teraz, keď už väčšiašaty periem,nevezme mi ručníčekani jeden.Mládenci, mládenci,čo robíte,že k nám ani jedennechodíte:Keď som bola maláchodili ste,teraz, keď dorastám,nechali ste.2.Pri mojom okienkuvtáča milo spieva,takým milým hlasom,len sa tak oznieva.Aj ja by som spieval,ale nemám o čom:Neverím, dievčatko,tvojím sivým očom.Ani tvojim očom,ani tvojim ústam,bárs si reči tvojeja k srdcu pripúšťam.3.Poseďže, dievčatko,poseď chvíľku pri mne,čo ti teraz poviem,poviem ti úprimne:Keď ti pozriem v oči,pozrel som do neba…Keď si nebo žiadam,žiadam len teba.4.Nemyslel som veru, veru nie,že je ten bozk také korenie:Že si ho niektorá sypať dá —druhá sa za zrnko nahnevá.5.Dievčatko, dievčatko,samá si kleveta,do vás by nechodilza pol druha sveta.Za pol druha sveta,za vrece dukátov,veď by každý vedelkedy som u vás bou!6.Už si dievča čepec chystá,že je už vraj jeho istá:Istá, istá; alebo nie,do sobáša ktože to vie?! —7.Ďakujem Ti, Bože,za to dobrodenie,že mám v svete aspoňjedno potešenie.Trebárs je maličká,nermútim sa zato,veď ona dorastie,kým bude čas na to — — —8.Keď ja idem, dievča,popred dom,prečo ty nevyjdešnikdy von?Veď len zato chodímvedľa vás,že ty nechodievašvedľa nás.9.Frajerôčka moja,vzácny poklad!Nože tvoje rúčkypo mne poklaď.Pohlaď a pobozkajmoje líčka,veď ťa ja rád vidímod malička!10.Duje vietor, duje,dolinou sa nesie,akúže novinumi o milom nesie?Či ma on, šuhajko,či ma ešte ľúbi,či už po nebesáchsťa hviezdička blúdi?Nech je akokoľvek,ja jeho milujem,jemu vernú láskudo smrti sľubujem.11.Cez deň, ty má milá,veľa ráz povieš,ej, to moje menoveľa raz spomenieš?12.Čože vám, dievčence,ktoré v oddaní ste;ale nám, ktoré sme,jak nebo od zeme.

Tajovsky_Verse-mladosti.txt

Kdy se co čteJedna z ustálených otázek, kterými někdy obtěžujeme své bližní, je: Kterou knihu máte nejraději? Jako většina ustálených otázek, je i tato otázka naprosto nepřesná. Správněji by měla znít: Kterou knihu v takové nebo makové situaci máte nejraději? Zajisté jinou knihu má člověk nejraději, pokud je ve výhodné a epické situaci kluka, jenž zrovna váhá, má-li si pořídit prak nebo číst Curwooda; jinou, jsa stižen zmatkem puberty; jinou, jsa po uši zamilován; a opět jinou po onu větší a vážnější část života, kdy honí hřebenem po hlavě první i následující šediny. Toto ovšem je stará vesta; lze se jenom divit, že když už se vydávají knížky „pro děti“ nebo „pro dospívající mládež“, nevydávají se jiné knížky s výslovným označením, že jsou pro mladé osly nebo pro staré šedivce, pro rozvedené manželky, nebo pro osamělé bručáky. Avšak i když nehledíme na tyto rozdíly věku, nehodí se každá kniha, byť byla sebe lepší, do každé situace. Na příklad bible se obyčejně nehodí jako cestovní lektyra do vlaku. V čekárnách zubařů nejsou zpravidla vyloženy básně, aby si jimi pacienti krátili čekání. Člověk se k ranní kávě nepustí do Hugových Bídníků, nýbrž daleko spíše do novin.Řekl bych vůbec, že ráno se jaksi nehodí ke čtení knížek; člověku se to zdá být mařením času. Teprve s pokračujícím dnem pomalu roste schopnost a potřeba číst knížky a vrcholí obyčejně v noci; celkem vzato, čtenář patří mezi zvířata noční, a proto jeho odznakem bývá sova a nikoliv slepice nebo kachna, jež by jinak vhodně vyjadřovaly čtenářovu hltavost. Jen noviny jsou dělány pro ranní čtenáře držící v ústech rohlík nebo visící v tramvaji na držadle; abychom tak řekli, noviny jsou plachta, se kterou člověk vyplouvá do božího dne. Naproti tomu revue se čtou nejlépe po obědě, kdežto kniha, podobně jako láska nebo flám, je hlavně záležitost noční.Věc je daleko složitější, jakmile přihlížíme k různým okolnostem životním. Tak na příklad, jsi-li utahán, žádáš si četbu, která je jako pořádný kus masa; nechceš mlsat, nýbrž bohatýrsky se našťouchnout jako drvoštěp po práci; i dáš si pořádný román, takový s důkladným dějem; podle možnosti krvák; není-li krváku, tedy román dobrodružný, zvláště pak mořeplavecký. Při mírné indisposici, jakož i v době starostí nebo přepracování dá se číst román exotický, historický nebo utopistický, hlavně proto, že ti po těch dalekých zemích a dobách vlastně nic není. V pádu náhlé choroby prahneš po četbě krajně vzrušující a napínavé, která však nesmí být sentimentální a musí dobře končit; zkrátka je to detektivka. Při chorobě chronické odložíš i detektivku a sháníš se po něčem dobromyslném a důvěru vzbuzujícím; nejspíš to bude Dickens. Pozorný čtenář vůbec shledá, že Dickens a Gogol jsou autoři podněcující chuť k jídlu. V hodince smrti nemám ještě vyzkoušeno, které knize by dal člověk přednost; ale v kriminále a nebezpečenství života, jak mne ujistil pan dr. Preiss, nelze dobře strávit Dostojevského, ba ani Jiráska; in carcere et catenis prý dělá člověku nejlépe Hrabě Monte Christo, Tři mušketýři nebo takhle Červený a černý od Stendhala.V neděli čte člověk nejraději essaye, už proto, že se při nich mírně a poněkud svátečně nudí; dále díla klasická, jež číst je, jak se říká, „povinností každého vzdělance“; vůbec nedělní četba je trochu jako konání ctnostného skutku, kdežto četba dne všedního se podobá spíše nějaké prostopášnosti, řekněme obžerství. Na letním bytě nejlepší četbou jsou staré kalendáře, Naše myslivost a Hostimil, pokud tyto časopisy jsou v místní hospodě; když nejsou, sáhne člověk dokonce i po Venkovu. Na podzim se čte nejlépe Anatole France, patrně pro svou zvláštní zralost; v zimě v sobě spaluje čtenář všechno možné čtivo, ba snáší i objemné psychologické romány, kterým se v létě nápadně vyhýbal. Vůbec tlusté romány se hodí do nepohody a metelice; čím horší nečas, tím tlustší román. V posteli nečtou se verše, nýbrž próza; verše čte člověk, sedě jen zlehka, tak jako když ptáček sedí na větvi. V chodě čte člověk Baedeckra, noviny, poslední kapitoly rozečteného románu a časové pamflety. Při bolení zubů má rád romantickou literaturu, jíž byl opovrhl v době rýmy. Když něco čeká, řekněme dopis nebo návštěvu, má nejraději krátké povídky, na příklad Čechova.Mimo to je veliké množství knížek, u kterých opravdu nevím, kdy a za jakých zvláštních okolností se vůbec čtou; a nemohu tomu přijít na kloub.Prosinec 1927

Capek_O-knihach-a-ctenarich.html.txt

1Ešte neodbilo poludnie na slabušianskej veži, keď vyšiel Ondrej Dúbravčík z úradu na námestie. Opieral sa chudák dosť tuho o palicu, a i tak badať, že kríva na ľavú nohu. Tá chybka by mu inak neškodila u dievčat, keby sa mal trochu do sveta; bol dosť driečny, urastený mládenec, ale jeho sivé oči pozerajú zádumčivo alebo skôr smutne.Zato si vykračuje pri ňom veselo Michal Zemän, vyobliekaný vo sviatočných šatách, hoci dosť doriadených. Zaprášený je do kolien; vidno, prišiel zďaleka. Čižmy a nohavice sa belejú. Rozopäl priliehavý kabát tmavoorechovej farby. V ľavej ruke má klobúk a valašku v okutom porisku, v pravej drží veľkú šatku a utiera tvár, najmä čelo, na ktoré sa prilepili tmavé kučery. Tmavé, živé oči pod mocnými, až trochu chlpatými obrvami sliedia veselo po námestí, a majú na čo pozerať. Naprostred námestia stojí osamele starobylý katolícky kostol s obnovenou vežou; pred ním štyri ohromné, krásne lipy, ktoré hádam zasadili vtedy, keď sa staval chrám. Od nich sa šíri vôňa námestím; odeli sa bujnou listvou a obsypali kvetom sťa v mladosti. V mohutných korunách, nad ktorými prešumeli storočia, hučia celé roje včiel. Posvätné, dumné stromy tvoria akoby nádvorie, ktorému treba hľadať páru. Na ňom stojí nevysoký drevený kríž s Ukrižovaným pod oblúkovitou, plechovou strieškou. Zemän, zaujatý nádherou miesta, zastal pod lipami, pásol oči a vťahoval do seba vôňu kvetu.Spod líp sa otvára výhľad dolu na dlhočizné námestie s radom bielych, murovaných, prízemných domov vpravo i vľavo. Na tônistej strane si hovejú s otvorenými oblokmi, akoby tiež chceli dýchať sladkú vôňu líp. Jeden z nich má hen štyri obloky na štíte so šalogátrami, pod nimi sa rozložila záhradôčka s rozkvitnutou bazičkou. Pri bránke je ovenčený čerstvým kvietím výklenok, v ktorom je soška Matky Božej s lampadkou. Tou bránkou sa iste vchádza do fary.Okrem chrámu padá niečo povyššie do očú tiež naprostred námestia dlhý prízemný dom, z ktorého vyšiel pred chvíľou Dúbravčík. V ňom úraduje K. k. Bezirksamt, K. k. Steueramt, K. k. Bezirksgericht, a K. k. sklad soli.[1]Ondrej Dúbravčík, pridelený okresnému úradu, zastal pri kamarátovi, udrel na dlažbu hrčavou borôvkovou palicou, ktorú opálili olúpanú z kôry, takže sa červenie ani údený oštiepok. Nad buchnutím sa rozpajedila hus pri kŕdliku mladých; zgagotala a rozohnala sa proti nim s utrčeným zobákom, sipiac hádam najväčšmi preto, že sú v beláskach. Po víťaznej obrane kríkala dosť dlho nad kŕdlikom a triasla chvostom. Babuľky, v bavlnke ešte, len na chvostíkoch a krídlach so znakmi prvých pier, zhŕkli sa okolo nej, šutoriac povďačne. Zemän čakal, kým sa rákoš stíši, a pozeral dolu námestím. Moc takých kŕdlikov ich čaká tamďalej. Vypásajú trávičku, ako sa tisne medzi hrubou zvariakovou dlažbou. Naostatok sa spýtal, hľadiac na stiesnenosť či mrzutosť priateľa:„Vari banuješ, Ondrej, že som ťa dal vyvolať?“ smial sa sám na žarte. Videl dobre, ako sa Dúbravčík zaradoval prvej, keď ho zazrel.„Banujem, že musím zas ta ísť. To banujem!“ siahol rozčúlenou rukou na svetlú bradu, i tak schlpenú všakovak. Jeho ustarostené oči pozreli zlostne, kde bol dlhý dom; na ňom címere s dvojhlavým orlíkom, ktorý niesol na prsiach scvrknutý uhorský címer. „Pľuhavá búda. Bodaj sa prepadla!“„Soli by bolo škoda, Ondrej!“ Zemän sa smial od srdca, jeho čierne oči žiarili.„Veď už. Ale naostatok, Mišo, ver mi, len do dela nabiť. Začni s pánom forštandom[2]a skonči s hausdinerom.[3]Nik by nezaplakal. Samá falošnosť a úskočnosť.“ Potrhával zanedbanú bradu a schlpené fúzy, ktoré sa chceli spojiť s ňou. Zemän mu položil ruku na plece, že ho učanká. Pozerá naň s účasťou. Hoci sú vrstovníci, priateľ ukazuje akoby bol omnoho starší. Ostarel i schudol. Kosti na lícach vystávajú nad pochlpenou bradou. „Všetko nestojí, braček, fajku tabaku. Nevynímam ani seba.“„Nebroj proti sebe a na dôvažok i proti mne. I ja som pod teplými krídelkami orlíka.“ Zasmial sa zas, spod čiernych fúzov blysli mu rovné zuby. Mohli by klince ťahať.„Povedz radšej v pazúroch!“ Zasa buchol hrčavou borôvkovou na zvariakovú dlažbu, spomedzi ktorej sa tisne skorocel, kde-tu sypačka. Ak je kde kúsok pažite, húsatá popasú. „V pazúroch veru. Vraj zlaté jabĺčko v nich a žezlo! Čerta! Naša štica je v nich, ba i-i…“ stíšil hlas a doložil: „i duša. Tie dve hlavy dnes-zajtra sa prihnú, krivé zobáky zatnú rovno do srdca. Dravý vták, ukrutný.“Zvážnel i Michal Zemän. Zuby sa stisli hnevom, možno i bôľom. Nemohol nevidieť kopu sklamania, ktorá každým dňom rastie. Zatvoriť pred ňou oči náročky už nemôže; búšil by sa o ostré hrany a rozbil hlavu. Vidia napospol, ktorí chcú vidieť, že ich oklamali; keď ich využili, sotili ich do kúta.„Za toto sme tiahli v to ráno z Veselia nad Moravou cez biele dediny o maľovaných domoch? Spievali sme pod Javorinou: ,Bije zvon slobody!‘ Pekná sloboda! Vyplatilo sa.“Dúbravčík zastal znova. Hádam ho zabolela chybná noha, lebo sa mu nakrivila vpadnutá tvár. Alebo sa len ukazuje vpadnutá, lebo sa tratí v chlpatej brade, rozmetanej i na lícach. Vidno, že ju nepestuje veľmi, i šaty sú pokrčené. Čo mu je, že nedá na seba?Zemän pri ňom vynikal hoci zaprášený do kolien. Bol mocný bujný mládenec; iba čo sa mu oko zamútilo, keď prišli do reči výdobytky boja za slobodu národa. Oba sa ho zúčastnili od počiatku do konca. Prvou výpravou boli spolu na Myjave; pri druhej sa oddelili. Zemän išiel s Hodžom a Janečkom pod Leopoldov,[4]Dúbravčík s Hurbanom na Prešov a Bardejov. Pri treťom ťažení sa zišli, ale Dúbravčík už nemohol urobiť mnoho, pre nohu. Zemänovi prišli na um sedliacki mládenci z jeho dediny, ktorí sa s ním zverbovali. Čo povedia dnes? Dúbravčík zasa pomyslel na Lastomierskych v Zemplíne, ako sa prerúbali gardami, aby sa mohli pripojiť k sboru v Prešove.Chytili sa zbroje títo pospolití nie za oslobodenie od urbára: to im už zabezpečovali zákony meruôsmeho, ale za veci duchovné. Chceli mať slovenské školy v dedinách a mestách, nižšie, stredné, i technické a univerzitu. Chceli mať slovenčinu v úradoch. Svojmu stavu chceli vydobyť hory a pašienky na holiach. Čo sa splnilo zo žiadostí slovenského národa, vyslovených 10. mája meruôsmeho v Mikuláši?„Ja som vedel, Ondrej, čo nám chystajú,“ vysvetľoval mu Zemän, keď sa pohli zasa. „Videl si, ako postavili cisárske vojsko proti nám na Myjave. Pod Leopoldovom som videl generála naskakovať na nášho dôstojníka, lebo dobrovoľníci zastrelili jeleňa akejsi grófke, keď nebolo kde rekvirovať. Pred Komárnom nás poslali na stratenú vartu. Keď ustúpili pred Maďarmi, nás nechali v močiaroch. Nebyť jednej ženičky, boli by nás tam zlapali všetkých ani v klepci.“„Hej, chystali zradu, i tu je — tu je…“ vykríkol a ruka sa mu triasla, keď potrhávala bradu a fúzy. Po udusení revolúcie, ako iní mladí Slováci, vstúpil i on do úradu. Ale v úrade bolo zle. Vrelo v ňom od počiatku, i pletka ho urážala. Nemohol privyknúť na podlízavosť, špehúnstvo a podliactvo, ktoré videl okolo seba. Priatelia v úrade neboli takí, ako si predstavoval štátneho úradníka. Neminuli ho ani ústrky a urážky, i to, ako presvedčil, preto, že bol Slovák a dobrovoľník pri Hurbanovi. „Mňa to jeduje, Mišo, nemôžem sa prevládať; niekedy i vybúši jed, keď je už primnoho. Ale ty si šťastný, Mišo. I keď hrozíš päsťou, oči sa ti smejú.“Zemän stiahol obrvy. To ako to do žartov mu nie je. „Vieš, ja neprežívam hnevy. Kto zadrapí do mňa, ukážem mu päsť pod nos.“ Zasmial sa, keď videl, že i Dúbravčík sa usmial pod nos, lebo mu dobre padlo pozrieť naň, na plecitého, pevného na nohách. Nebolo by sa dobre merať s ním. „Ja sa nedám,“ — i búšil sa v prsia a zdvihol valašku. „Som a budem vždy dobrovoľník, ako vtedy na Myjave. A potom, my sme nebojovali za toto,“ odpľul si i on, ako Dúbravčík prvej. „Ale čo, keď sloboda, rovnosť, bratstvo, osvedčená trojka všetkých revolúcií doterajších i budúcich, je veľmi divá spräž. Nedajú sa na nej drať kôrovité prielohy ľudskosti. Ona ti je len pre parádne sprievody, keď ľudskosť sa ukazuje zástupom v triumfálnom voze. Ľudskosť nepochodí nikdy dobre pri nich. Po veľmi krátkej sláve besné tátoše počnú skákať, harcovať, jeden sem, iný tam, kým nedodrúzgajú krásny vozík na kusy. Ľudskosť dochrámaná zletí do priepadliska, z ktorého sa bola chcela vyšutrovať na široké, slávne cesty s alejami.“Zemän rozprával o nešťastí ľudskosti akosi bezstarostne. Dúbravčík tu i tu hodil naň okom zboku. I pokrúca hlavou. „Mišo, neber vážne veci na smiech. Ľudskosť naozaj utrpela porážku i teraz.“„Hovorím ti, týmto razom, ako i predošle,“ potvrdil, kývajúc hlavou zboka nabok. „Úplný triumf ľudskosti nedožije nikto; je a ostane len sen zapálencov. Zakaždým, keď vyjde na veľké výlety, zájde ju nešťastie. Nevie poháňať šialenú trojku. A potom sebectvo, hádam i závisť pošteklia vyjašené tátoše tŕnikom alebo im podložia tlejúceho práchna, takže vozba nemôže sa skončiť, ako patrí. Týmto razom sme padli pre nepodarenú vozbu len osemdesiat rokov nazad. Sme v časoch patentov a nariadení, ktoré Jozef druhý nemohol zažiť a povracal.[5]Vrátili sme sa šťastne po veľkej sláve k vývratku jeho. Rečové spory a zvady, jednotný štát, jednotná reč, cudzie úrady: všetko ako v tých časoch.“„Pekný pokrok!“ prisviedčal Dúbravčík. „Dobre sa nám povodilo.“Zemän sa mu usmial.„Ani nie celkom zle. Spod rozdrobených trosiek vytiahli sme hlavnú vec nedolámanú, slobodu sedliaka.[6]Robotizeň, dežma, poddanstvo sa už nevrátia. Sedliak má slobodu; sme sedliacky národ; vidíš, pri sedliakovi sme i my prišli k slobode. Či je to malá vec?“Dúbravčík tiež uznal, že všetko, čo sa nesplnilo, je pletka proti tomuto veľkému výdobytku.„Len aby ho vedel využiť náš ľud.“Zemän mu sľúbil, že ho ľud nevyužije dobre. Prejde hodne rokov, kým sa naučí stáť na vlastných nohách, najmä zachodiť opatrne so slobodou.„Videli sme, sloboda je podsebný z troch neskrotných tátošov. Sedliaka neraz povláči po tŕní a barinách, kým sa naučí na ňom orať. Ale sa naučí, čo hneď na vlastnej škode. Vlastná škoda je trochu drahý rechtor, ale naučí i nečujného i hlavatého.“Dúbravčík sa najedoval. Čo bolo čierne ako noc, kamarát pozlátil a okrášlil. Miesto veľkej Slobody v gréckej tunike predviedol mu švárnu sedliacku Slobodienku v pekne vyšívanom oplecku. Nemohol jej odškriepiť, že bola pekný zjav.„Nuž nech má aspoň sedliak,“ uspokojil sa naostatok. „I tak sme nosili krpce, môžeme ich zas obuť. Tak sa i nám, belasníkom, ujde niečo.“„Ušlo sa nám, i bez krpcov.“ Pozrel naň zboku, oči mu iskrili pod chlpatým obočím. Dúbravčík zastal a pozeral naň pečlive, či sa mu rozum čistí. Chcel by vidieť veľkú vec, ktorá sa dostala belasníkom. Zemän sa postavil proti nemu, zodvihol valašku pred neho, že zablýskala na slnci. „Nebili sme sa darmo,“ riekol hlbokým hlasom. „Hlavnú vec sme vydobyli, čo ako.“Dúbravčík vytreštil naň oči a potrhával si bradu. „Hlavnú!“ Hlas mu skoro zlyhal od rozčúlenia.„Áno, hlavnú. Na nej stojíme a stáť budeme, ako na uholnom kameni. Položili sme ho sami, týmito rukami, Ondrej. Ukázali sme svetu, že sme nie črieda bez vôle a snahy k životu, ale živý, povedomý národ, ktorý sa domáha dobrého práva na svojský život. Tisíce dobrých Slovákov sa našlo, hotových dať život za slobodu národa, teda za vec vyššiu, spoločnú. Ten skutok, Ondrejko, nás zaradil do čeľade snaživých, povedomých národov. Naša ruka ho ukázala svetu ako hotový, živý celok. Po toľkých vekoch vystúpili sme konečne zasa ako Slováci na javisko veľkých dejov. Bili sme sa veľký boj o slobodu. Tú vec, Ondrej, nám už nik neodškriepi. Za ňu máme čo ďakovať vodcom, najmä Štúrovi. Veru tak, tohto razu sme boli na poli dejov, nie za pecou.“Zemän bol uveličený, žiarili mu oči. I Dúbravčíka rozohriala veľká vec a najmä, že i on bol tam, kde sa odohrala. I on bol robotník tých dejov, pomáhal klásť základy.„Kto bude stavať ďalej?“ obráti sa k Zemänovi.„Nuž azda len my; nesnímeme azda ruky z diela, kým sme tu.“Dúbravčík sa zachmúril.„Kde sú tí robotníci? Všade ticho, hlucho.“Zemän sa škrabal za uchom, ovieval sa šatkou.„Hej, Slováci rátajú pri národnej práci na jeden robotný deň šesť nedieľ. Je pravda, keď sa chytia, robia s chuťou, na úchvatky. Ale po práci si radi povoľkajú. To je obyčaj tých, v ktorých zaspáva duch na dlhšie alebo kratšie. Tak i teraz. Pohrnuli sa do úradov a čušia.“Dúbravčík sa presvedčil, že cítia ešte vždy jednako. Nezhavranel kamarát, ani neostydol; iba čo si položil akúsi masku spokojnosti a radosti nad všetkým, čo vidí, dobrým i menej dobrým.„Ty, Mišo, si veselý, keď je všetko neveselé. Ako je to?“„Ako?“ zasmial sa a pokrútil valaškou. „Mám jedno sklíčko, položím si ho pred oči, a vidím hneď všetko ružovo. Zišlo by sa i tebe, aby si nehundral večnovečne.“Chcel sa ho spýtať o sklíčku niečo istejšieho, ale Zemän sa mu vyšmykol ani hláč. Ukázal mu na hintovík, ako podskakoval po povestnej dlažbe. Šiel proti nim.„Aký je to Nemčisko? Ruky sú Ezauove, ale hlas je Jakubov.[7]Obliekol sa za Nemca, ale kde je kyslá tvár a okuliare?“„To je Zubotinszky Pišta, nádejný komisár ktorejsi slávnej stolice.“„Aha — nová a predsa nie nová fajta. Pochádza z časov Márie Terézie.[8]Pečovič!“ smial sa Zemän. „Vynašla, že hriva uhorského leva nie je ozajstná hriva, len pačesy. Z kurucov[9]vykresala Nemcov. I tento je driečny šuhaj, musím uznať.“Sedel v hintovíku v nemeckom sivom odeve. Vysoký klobúk ligotal sa na slnci ani rúra nového plechu. Gaštanové vlasy vlnili sa spod neho, hrali trochu do hrdzava. Pod nosom sa chlpia fúzy, inak by veru oholená tvár, k tomu zaprášená tuším, bola priženská. Na prvom sedisku vysoko bol chlap v cifrovanej bielej širici, s vyšitými ružami a tulipánmi. Klobúčik s vysokou vyhrnutou partou s nastoknutým čiernym pštrosím perom svedčil mu tak, ako malý klobúčik bruchatému hríbu.Hintovík ich minul. O chvíľu sa obzreli, kde je. Stál, pred rozsiahlym domom.„Aha — v Bezirksamte!“ zašomral Dúbravčík zlostne. „Veľká láska k veľkomožnému pánu forštandovi.“[1]… K. k. Bezirksamt, K. k. Steueramt, K. k. Bezirksgericht, a K. k.…(nem.) — Cisársko-kráľovský okresný úrad, C. kr. daňový úrad, C. kr. okresný súd a C. kr.[2]forštand(z nem.) — prednosta[3]hausdiner(z nem.) — sluha[4]Za toto sme išli v to ráno z Veselia nad Moravou… Zemän išiel s Hodžom a Janečkom pod Leopoldov…— pozri pozn. k str. 10[5]Sme v časoch patentov a nariadení, ktoré Jozef Druhý nemohol zažiť…— Jozef II. (1741 — 1790), syn Márie Terézie, rímsko-nemecký cisár, uhorský kráľ zaviedol niektoré reformy. Nemčinu ustanovil za jednotný úradný jazyk, Uhorsko rozdelil na 10 obvodov, zrušil právomoc zemanov trestať svojich poddaných, vydal tolerančný patent, podľa ktorého sa popri rím.-kat. náboženstve uznáva i evanjelické náboženstvo augsburského vyznania. Za jeho vlády došlo k zrušeniu nevoľníctva v Čechách (roku 1781). V Uhorsku vyhlásili Patent o zrušení nevoľníctva až roku 1785. Na smrteľnej posteli Jozef II. odvolal všetky svoje reformy okrem tolerančného patentu a nariadení, vzťahujúcich sa na poddanstvo. Uhorský snem zrušil nevoľníctvo až r. 1790.[6]Spod rozdrobených trosiek vytiahli sme hlavnú vec nedolámanú…— Uhorský snem 15. marca 1848 odhlasoval revolučné zákony, ktorými sa zrušili výsadné práva feudálnej šľachty[7]Ruky sú Ezauove, ale hlas je Jakubov— Podľa biblie syn Izáka a Rebeky, Ezau, starší z dvojčiat, výborný lovec, predal Jákobovi, mladšiemu z dvojčiat prvorodenstvo za chlieb a šošovicu, keď prišiel hladný z lovu.[8]Mária Terézia— (1717 — 1780) česká a uhorská kráľovná, rakúska cisárovná, nastúpila na trón roku 1740 a uskutočnila rozličné reformy[9]kuruc— vojak z čias Dóžovho povstania r. 1514, neskôr stúpenec národno-oslobodzovacieho boja v XVII. — XVIII. stor. v Uhorsku

Kukucin_Rozmajrinovy-mladnik.html.txt

Nad mohylou Janka Capku(† 18. augusta 1867)[1]Mládenci sniví, spevavé naše devy!Tajnošumné, čierne Dŕžavia hory!Oči, v ktorých vídavali sa ste vy,žiadna na svete ľúbosť neotvorí, —a mladistvých úst živé a čujné spevyzlato, ni prosba neoživotvorí:Mladý pevec váš v otčinách novej krásy —a, čo čujete, blahoslavia ohlasy.Bárs hádžete sa na mohylu studenú,nemožno vám zhriať ju náručím vrelým,cíčkom na hrob slza s slzou sa ženúa niet zotaviť pažíťku nad zvečnelým,a darmo vám trápiť Znievhradu ozvenu,volajúc za ním hrdlom celým,a darmo lámať vzdychaniami nebesá:Druh váš, mladík-pevec za svet vám neozve sa.Mladosť! snenie; život! to nič, len snenie;smrť! snenie tiež; — hoj, Bože, Bože môj! —Ba, snenie len, nič viac nenie básnenie, —od červia hmoty svätý pokoja — že nikde spočinku nenie —cheruba nebies neskonalý boj:A — kde hniloby mieru, kde biedy boja niet —to mlaď, to život, milý hrob i poet!Zem vraj že vlasť, že krajna, že otčina!Čo to? pôda, čo chlieb a zlato dáva? —Nie, posvätný to prach a posvätná hlina,čo z otcov nám, čo z bratov pozostáva:A nebo, — hviezdna, modrá tá okrúhlina —svetlo, teplo odtiaľ a odtiaľ poprcháva?Nie, — to vlasť nám, to krajna, náš to doma v dome tom — praotec s národom!Junač slovenská! spí, sní tvoj pevec mladý,sníva o materi, po krvi i po sláve;snom kvitnú divné dejín záhrady,ovocie sľubujúc medové a voňavé:Snívaj, junač! potomstvo sa nahľadí,že, čo tušením zdalo sa mladej hlave,to veštba v bráne stojacich rokov,to zrak za veky vidiacich prorokov!I príde doba slávneho prebudenia,trúba vzkriesenia zahrmí ponad lože,roztrhnú sa hmly svätoblahého sneniaa nádeje naše — hoj, čím skôr daj to, Bože! —Veštby a sny v život, v pravdu sa zmenia!Vy v šedinách, v mohylách už — byť môže —v uveličení veriacich veselomslovo Slovenstva slávnym stane sa telom![1]Báseň prvý raz uverejnená v zbierke básní „Sirôtky Janka Capku-Zniovského“ 1868, 5 — 7. pod názvom „Nad mohylou Janka Capkovou, † 18. aug. 1867“.Keď chcel Andrej Sytniansky vydať básne predčasne zosnulého Janka Capku, obrátil sa na Sládkoviča so žiadosťou, aby prezrel rukopis a aby napísal úvodnú báseň. Sládkovič sa snažil Sytnianskeho žiadosti vyhovieť. 23. januára 1868 napísal o pripravovanej knihe, že prečítal „z konca do konca pieseňky pošlého k otcom mládenca nášho, Capka“ a poznačil „tu i tu maličkô, ale vnikavejšie premieňať osnovky“ si nedovolil, ani „stihy nemal“. Uznáva však, že „mimo patrných chýb, ktoré opravu požadujú, má postava pevcova zostať pôvodnia, autentičná — trebárs i nie vzornia a ideálna“. Úvodnú báseň však ešte nemal hotovú: „V týchto dňoch budem klopať na dvere génia poetov: akže mi ozve sa, vyhoveno bude žiadosti Vašej strany elégie na zvečnelého junáka.“No, „vyhoveno“ mu nebolo ani 27. januára, keď posielal básničky Sytnianskemu po Eugenovi Krčmérymu. Píše: „Pozdravte príležitosťou pána Trúchleho, že žiadanýtrúchlospevna zvečnelého poetu dožiť dosiaľ nedalo sa mi. Bude-li niečo z toho, bude hádam ešte i o týždeň času pripojiť to k ostatnému.“ Takmer celý mesiac bolo treba čakať, kým sa zrodil „trúchlospev“. 24. februára posielal báseň Sytnianskemu s týmito pripomienkami: „S úctivým pozdravením posielam tu pripojené verše, určené na čelo „Sirôtok“ † Capkových. Neráčte za zle mať nevolné opozdenie. — Dovoľte mi jedno poznamenanie a jednu prosbu. Myslím totiž, príhodno by bolo prítomnú elégiu — či ,venovanie‘ inakšou literou dať tlačiť, než bude ostatné. To pre rozdiel pôvodcov. Týmže cieľom neškodilo by po veršoch týchto jednu stranubieluvynechať. — Krom toho, prosím, bude-li možno — korrektúru veršov mojich mne láskave zdeliť.“Sytniansky rešpektoval tieto Sládkovičove pripomienky a poslal mu korektúry básne. 31. marca už aj korektúry vracal s touto poznámkou: „Ďakujem za láskavé zdelenie korrektúry. Čo zbadal som chybné, to i opravil som. — Ohľadom veršíkov mojich mám poznamenať, žeby — myslím — úhľadnejšie vypadalo, keby ostatnie dve slokyceléna siedmu stranu pripadali, t. j. aby predostatnia sloka nebola v poly pretrhnutá.“Báseň „Nad mohylou Janka Capku“ vyšla v Sirôtkach presne podľa autorovho želania.Zachovaný rukopis básne (1 list rozmerov 34 × 21 cm) má názov: „Nad mohylou Janka Capkovou“. Báseň mala pôvodne podtitul: „Venovanie mládeži slovenskej“, ktorý básnik sám vyčiarkol. Dátum vzniku je „24. febr. 868.“ Medzi nami uverejneným textom a textom rukopisným je len málo odchýlok: v. 8: blahoslavia — blahoslavy; v. 29: nebo — nebe; v. 36: medové — mädové; v. 41: príde — prijde; v. 45: Veštby a sny v život, v pravdu sa zmenia — Veštby, tône v pravdu, v život sa zmenia.

Sladkovic_Prilezitostne-basne-z-druhej-polovice-sestdesiatych-rokov.html.txt

Eldorádo žobrákovPoznám Horné Taliansko ešte z rokov päťdesiatych, a keď som i schválne necestoval ako starý Jozef na koncert do Majlontu, tak trávim leto už 28 rokov v najbližšom susedstve, na pôde slovanskej, na úpätí Karavankov a úpätí Julských Álp a za poldruhej hodinky môžem podľa vôle dráždiť talianskych colníkov, ktorí na hranici ako kopovi preňuchávajú a prevracajú batožinu a ktorým sa azda ešte i v noci sníva o rakúskych cigarách a cigaretkách.Roku 1896 som to urobil dva razy: raz skoro na jar (v apríli) a druhý raz v októbri. Chcel som svojim dcéram — každej zvlášť — ukázať, ako tá rozchýrená zem vskutku vyzerá. Kus bývalej slovanskej zeme, z ktorej sa pôvodný národ — až na nepatrnú čiastku — vytratil a len v menách riek, vrchov, dolín zanechal po sebe pamiatku. Železnica vedie z Beláka na Trebíž v krásnej krajine a tam zabočí do údolia Kanálu, pod vysokými vrchmi Osternik, Výš Vrch, Chudá Palica atď. Mená sú čisto slovanské, ako i mená osád, ktorých je tu, pravda, málo, lebo údolie leží asi 800 metrov nad hladinou Jadranu; pripomínam len mená: Žabnica, Bystrica, Kokava, Koryto, Brašník, Zápraha atď. Obyvateľstvo je tu slovanské, ale už silne prerastené Talianstvom a Nemcami; nájdeš tam ľudí, ktorí slovanskú reč už zabudli, nevedia po nemecky a po taliansky sa ešte nenaučili — pravé národné pankharty. Môžeš s nimi hovoriť, ktorou chceš z tých rečí, bez toho, žeby si sa mohol s nimi ľahko dohovoriť. To sa rozumie samo sebou, že im tisnú do škôl tú samospasiteľnú nemčinu a trvá to už asi tristo rokov, ale celkom ponemčiť ľud, to ešte nedokázali; v posledných rokoch sa to začína obracať v prospech Slovanov.Hranicu tvorí riečka Bela — po taliansky a po nemecky Fella; z jednej strany mosta stojí rakúsky, z druhej taliansky strážnik; dávajú dobrý pozor, aby Taliansko neutieklo do Rakúska a naopak. Pretože sme teraz s Talianmi zadobre, tak sme vystavili na pár kilometrov od hranice (Malborgette) silný fort s okovanými bateriami a ohromnými deliskami, ktoré sa na slnku blýskajú až radosť — to len preto, aby sme mohli strieľať „vivat“, keď prídu priatelia. Tieto pevnosti sa opakujú i na druhých pohraničných prechodoch.Pontafel na ľavom brehu Belej menuje sa rakúske hraničné mesto, Pontebba za mostom talianske. Prvé je malé, čistotné, s krásnou, zo sivého mramoru vystavenou stanicou, druhé väčšie, ale až na neuverenie nečisté, smradľavé hniezdo. Stanicu Taliani zastrešili drevom; minulý rok zhorela, postavili ju znova a natreli bielym vápnom. Rakúsky vlak po malej zástavke prejde po moste do Pontebby; tam musíme vystúpiť, lebo naši nechcú púšťať naše pohodlné a pekné vozy do Talianska; majú veľký rešpekt pred talianskou čistotou a poriadkom.V Pontebbe prezerajú batožiny, a to dôkladne! Nepočuješ nič iného, ako: „Tabacco, cigarri, signorre?“ To je ich alfa i omega, najlepšie je, keď sa robíš hlúpym a hluchým, kývaš plecom a podáš mu kľúč od kufríka: nájde, nenájde! inšallah! Ja ich, to jest tých, čo hľadá, mám pod klobúkom na hlave, a pretože ma nikto nemôže prinútiť, aby som ho prívetivo pozdravil, zostane klobúk na hlave, kým sa len re bene gesta nenachádzam v talianskom vagóne. Nikomu nezazlievam, keď lúdi cigary, lebo to, čo v Taliansku dnes pod menom dohán predávajú, to rastie u nás na Orave na každom zemiakmi vysadenom poli. Poctivosť na mieste, a štát v Taliansku pri tabakovom regále ukazuje, ako sa tento zákon prakticky má zachovať.Železničné vozy v Taliansku nechcem opisovať, o čo sú horšie od našich, o to sú ufúľanejšie. Voda je tam drahá, to vidíš na všetkom, či je to živé, či mŕtve, aj konduktori na daromnicu neštrapacujú kefy a sapón.Dolina Belej je impozantná nielen prirodzenými krásami, ale i ozaj geniálnou stavbou železnice; strmé jarky (meno dolín to už ani nezaslúži) vedú jasné bystriny z hôr. Sneh sa tam udrží až do júla a na severných stranách až do nového. Údolia Doňa, Rakolana, Rejza na východnej strane majú ešte mnoho slovanských obyvateľov a reč Rejzanov veľmi pripomína reč pravých Moskovčanov. V belskej doline vystrájajú Taliani tie isté špásy ako s pevnosťami, ako my v údolí kanálskom; je to len predsa silné priateľstvo a tá obojstranná pozornosť vyvoláva úctu pred takým úprimným kamarátstvom.Čudné je, akým spôsobom sa živí obyvateľstvo týchto veru ďaleko divších a neúrodnejších, k tomu ešte ťažšie prístupnejších dolín ako na Hrone a Váhu. Len čo sa sneh roztopí, chlapi obrobia polia a niekedy až malinké, len-len na horných bralách ako lastovičie hniezda visiace záhradky, opravia strechy a ploty, ktoré každú zimu trpia pod množstvom snehu, a potom sa muži vydajú do cudzozemska, všetko, čo len má zdravé údy, za zárobkom. Ženy, deti a starci zostanú doma, vyberú si v každej väčšej doline jednu väčšiu osadu so školou a farou ako stredisko; tam sa prisťahujú a zostanú, až nastane žatva. Obyčajne bydliská zostanú zavreté, pod dozorom dvoch-troch starcov, invalidov práce alebo zbrane. Chlapi a mužský dorast vracajú sa domov obyčajne koncom októbra a z toho, čo oni prinesú a ženy nažnú, žije potom rodina až do jara. Zárobok mávajú obstojný, čomu pri ich dokázanej šikovnosti, striezmosti, pritom až napodiv rozvitej usilovnosti ľahko rozumieť. Sú to cestári, murári, kamenári atď. prvej triedy.Ľudia sú pri práci veselí a obratní, robia v lete od rána od štvrtej do ôsmej večer a potom, keď sa poriadne naplnia polentou (iné nepoznajú), sadnú si do kolesa a vyspevujú chorovodné pesničky podobným spôsobom ako Malorusi alebo naši Trenčania — vždy jeden začne a chór predchytáva.Podivné je, že Židov u nich niet — nevyžijú.Bela je zlý horský potok, pri prívaloch zaváža úzke údolia skalami, pričom, ako poriadne podnapitá, valí sa občas sprava naľavo alebo obrátene a neobzerá sa na to, či pri tom horko-ťažko vypestované kultúry zničí alebo nie.Pri stanici Žemory dosiahne krásnu úrodnú benátsku pláň. Je to opravdivá záhrada; každá piaď zeme je obrobená, polia sú prekrižované priekopami s vodou, obtočené viničom, ktorý tvorí vencový plot po vysádzaných morušových stromoch.Minieme Vidno (Udine), staré talianske mesto s úzkymi uličkami, a dovezieme sa do stanice Coneliano. Tam sme boli svedkami „popravy“: celý zástup sviatočne oblečených a kvetmi operených svadobných hostí čakal na náš vlak. Mladý, nápadne pekný človek, mladoženích, viedol sa pod ruku s „mladou“ nevestou, najmenej dvadsať rokov staršou ako on; vyzerala naozaj ako „dracéna dráko“.V Coneliane rodí sa jedno z najlepších hrozien a celá svadobná spoločnosť dokazovala, že sa o tom veru dobre presvedčila.Nasleduje mesto Treviso, odkiaľ za starodávna Benátčania brali najlepších vojakov a najkrajšie ženy; zväčša sú tam ľudia vysokí, silní, bielovlasí a modrookí, nijako nesvedčiaci o tom, že sú teraz Taliani.Z Trevisa za päť štvrtí hodiny vlak nás dovezie do Mestre, poslednej stanice pred Benátkami, odkiaľ nás dlhočizným dvadsaťkilometrovým mostom za 21 minút ťahá ponad lagúny Benátok.Boli sme sedem hodín na ceste, a tak sme si hneď najali benátsky fiaker-člnok, takzvanú gondolu, čierno lakovanú a na štíhlom výhone spredu vyzdobenú charakteristickým oceľovým hrebeňom. Je to nielen okrasa, ale má zároveň i praktický význam; popod každý z tých sto a sto mostíkov, kde prejde ten hrebeň bez toho, že by zavadil o klenbu mostíka, i gondolier, stojac vzadu na člnku, prejde bez úrazu.Gondolier vesluje len jedným veslom opretým o kľučku na boku člnka, a je tak vycvičený, že tým istým veslom keruje. Nevidel som podobné veslovanie len v slovinskom Korutánsku, a to uprostred hôr medzi riekami Dravou a Žilou na Bielom jazere, kde ma lodník zo dve hodiny prevážal, aby som si mohol poriadne prezrieť rady na dva-tri metre pod vodou potopených prahistorických kolových stavieb.Náš človek zabočil hneď spočiatku z Canal Grande do úzkeho kanálu; pri každom rohu neprestajne sa križujúcich kanálov volá gondolier svoje „Giae“ alebo „Stalii“ ako znamenia príchodu alebo vyhýbania. Sotvaže sme boli v kanáli, už mi strčil z tam stojacej druhej gondoly jeden signore na dlhom prúte malú sieť pod nos a druhý s gitarou v rukách a na hlave s cylindrom vaječným bielkom vymasteným spustil báječným tenorom intrádu známej neapolskej piesne „Funicula-funiculi…“ Chudák, nedospieval ani intrádu, lebo náš gondolier mu jedným úderom vesla narazil ten vyleštený cylinder cez uši až na plecia — a krásna intráda sa skončila vo vode.My sme sa mohli od smiechu popukať a aj náš gondolier, a pretože som tým kompánom hodil do tej siete asi pol funta benátskej medi, myslím, že aj oni boli spokojní. Tie drobné peniaze v Taliansku sú lacné; za našu zlatku máš plné vrecko menších alebo väčších farajov z medi. Striebro nevidíš a banknóty začínajú už od jednej líry, ktorá stojí asi 46 gr. Majú síce zlatú menu, ale zlata vidíš tak málo ako u nás, a kto je pravý Talian, ten desať ráz radšej pustí dušu než žltiak.Za štvrť hodiny sme šťastlivo priplávali do hostinca, pár krokov od hlavného námestia sv. Marka. Cestou nás ospievalo alebo ogitarovalo ešte dosť tých plávajúcich umelcov, každý s inou notou a vyfintení ako vyvolávači na radvanskom jarmoku. Počuli sme všetky možné i nemožné inštrumenty, gitary, husle, mandolíny, okaríny, píšťaly — len nie drumble alebo bubon. Rozdávali sme štedro tú meď, pokiaľ stačila; za každú papierovú líru dostaneš desať alebo dvadsať 10- alebo 5-centesimov. To je dobrého pol funta medi.Podľa starej obyčaje vybrali sme sa hneď s paroloďou na ostrov Lido, ktorý kryje lagúny a Benátky juhovýchodne od mora. Sotva sme sadli na parník, už kde sa vzali, tam sa vzali dva-tri člnky s umelcami. Jeden z nich mal okuliare vlastnej výroby z drôtu, s natiahnutým, červeným, masťou natretým papierom na dva cóle v priemere, s malou ako grajciar dierkou v prostriedku. Mal zamatový kabát neurčitej farby, biele plátené nohavice a na hlave cylinder so záhybmi ako harmonika. Na nohách mal žlté črievice s červenými podpätkami. Spustil strašnú intrádu, potom serenádu z Gounodovho Fausta dosť zvučným a príjemným basom; jeho spoločník, tiež čudne vyfintený, sprevádzal ho na mandolíne. Pasažieri so smiechom a krikom „bravi, bravi!“ počúvali a keď sa na obrube lode ukázal známy prút so sieťou, mali páni umelci dobrú žatvu.Za krátky čas boli sme na Lide; z prístavu vedie koňka za pár minút na breh Jadranu, ktorý pred nami leží v celej kráse a nekonečnosti. More je tmavobelasej farby a na horizonte celkom splýva so vzduchom, takže nerozoznáš, kde more prestáva a vzduch začína. Popoludní je silný príboj mora a my sme sa do chuti vykúpali.Na piesku pri mori je vystavený celý rad búdok z trsti pre kúpeľných hostí, okrem toho celé rady stolíkov, kde môžeš kúpiť takrečené „roba di mare“ (morský tovar): raky, kraby, mušle, korale, slimáky atď. Vyberieš si, čo sa ti páči, položíš bokom, a keď máš tých tvorov dosť, spýtaj sa na cenu; keď nie si excelencia, sľúbiš dve líry, čo kupcovi ani najmenej neublíži, ako u nás, kde ťa za takú ponuku možno ihneď vyhodí, to on urobiť nemôže, lebo celý obchod koná sa pod šírym nebom, a tak sa radšej zjedná; za dve líry 50 centisimov, najviac tri líry to máš. Keď je zásoba vypredaná, stiahne zo stola obrus, vezme drevenú lopatu a prehadzuje piesok, kde ako haviar šťastne alebo nešťastne operuje; obyčajne o krátky čas má už zasa svoje „magazzino“ novým tovarom naplnené, prenesie sa na iné miesto, alebo zostane, kde bol, a obchod je zasa v prúde.Pri kúpeľoch je rozsiahla reštaurácia, kde okrem vína a piva dostaneš všetky možné sorbetky z granátových jabĺk, pomarančov, citrónov, malín alebo jahôd. Sedí sa tam veľmi príjemne a mohutný príboj morských vín stojí za pohľad.Lido je, hoci úrodnej zeme tam niet, jedna záhrada. Kultúry viniča, pomarančov, moruší, fíg atď., kde len zrak obrátiš, a to všetko rastie na holom piesku! Akým spôsobom to tam dokazujú, to je ich vec; že to ale potrebuje veľmi veľa práce a nákladov, to cítiš. Sedliak v Benátsku a Lombardii je všade pracovitý, triezvy človek a vyrába výživu často na takom malom poli, že je to až na neuverenie. Pravda, „núdza naučila i Dalibora hrať na husle“.Medzi Lidom a Benátkami ležia vľavo ostrovy „Degli Armeni“ a „San Giorgio maggiore“ (väčší Ďuro) s arménskym kláštorom a kostolom; vpravo leží Giardino publico, krásna záhrada s južnými stromami a flórou. Tam som pred 44 rokmi zarobil prvý dukát vo svojom živote; videl som tam živého koňa a vyhral stávku s mojím otcom; vľavo pred tým „najväčším Ďurom“ stála zakotvená krásna jachta amerického arcimilionára, majiteľa a vydavateľa New York-Herald. Bola to loď urobená s veľkým vkusom a vyzerala v bohatom výstroji pri hľadanej jednoduchosti ako cisárska jachta. Bennett má na lodi zariadené všetko ako doma, ba ešte ani tlačiareň nechýba.Náš parník pristál pri Slovanskom brehu (Riva di Schiavoni), v najbližšom susedstve kniežacieho paláca (palazzo ducale), piazzetty a námestia sv. Marka. Nejdem opisovať paláce, kostoly, umelecké zbierky atď., to nájde každý lepšie a podrobnejšie opísané v Baedekerovi, obmedzím sa na opísanie veľacteného publika. Domorodý Benátčan hľadí veľmi na reprezentáciu; čo akokoľvek hrdluje cez deň s lápsikom a dratvou, kladivom, ihlou alebo perom, po práci podvečer sa umyje, učeše a oblečie do sviatočných šiat. Cez deň je čižmár, krajčír, tkáč atď., večer je „conte“ (gróf) a vyšľapuje si po Markovom námestí, na Rive alebo po Morcerii (najširšej benátskej ulici — tak asi na dve siahy) ako kohút na smetisku. Rendezvous cudzincov a Benátčanov je vždy podvečer Markovo námestie, tam sú i rozsiahle kaviarne so stolcami a stolmi, až do tretiny námestia rozostavenými. Vojenský koncert je tam tri razy v týždni.Dojem to robí veľmi krásny a zaujímavý, niet teda divu, že sa i Jadran tu i tu na to chce zblízka podívať, ako napríklad v novembri roku 1895, keď silným príbojom zaplavil nielen Lido, ale i veľkú čiastku Benátok a stál pár dní asi 24 palcov vysoko na Markovom námestí. Pri tej príležitosti zalialo i kryptu, v ktorej sv. Marko leží a pretože pán boh tú vodu nedal vypumpovať, tak veru milý Marek bol ešte pri našom pobyte v slanej vode a nebolo možné podívať sa na jeho hrob. Benátčania ako dobrí kresťania bez pochyby myslia, že sa osuší sám, keď má žiaru okolo hlavy.Kdekoľvek je fajčiar a chodí po Benátkach so zapálenou cigaretou, tam sa podobá človeku, ktorý má medom natretú hlavu a prechádza sa pred včelínom. Zo všetkých strán na teba dobiedzajú chlapci a dievčatá a silou-mocou natískajú ti „cerini“, t.j. voskové zápalky. Ja som ich nakúpil za jedno dopoludnie asi 30 škatuliek, lebo som sa inak nemohol zbaviť toho milého sprievodu!Stojí zato zaopatriť sa zrána, tak medzi desiatou a jedenástou, asi funtom talianskych drobných a prezrieť si uličky a námestia položené trochu obďaleč. Vidíš tam benátsku špecialitu, t.j. vandrovného kuchára, ktorý pod šírym nebom pečie na oleji tie morské dary, ako napríklad sépiu, kraby, morské hviezdy, menšie ryby, psie žraloky atď. a predáva v porciách, tak od oka rozdelených, ambulantným hosťom za pár soldov (soldo — asi jeden grajciar). Keď už jednu uličku alebo námestie poriadne nakŕmil, zoberie malú plechovú piecku s plechovou kaňvou do jednej, kurivo a pokrm s olejovou plechovou fľašou do druhej ruky a ide ďalej; vyhľadá si príhodný kútik, rozžiari uhlie a na ajncvaj už sa to na tej panve pečie až radosť. Že pritom vychvaľuje svoju kuchyňu zvučným hlasom v samých hyperbolách, to sa pri každom Talianovi rozumie samo sebou.Nie je radno pri takej príležitosti na ulici zastať; ten istý gurman, čo si pred chvíľou kúpil za 3 soldy v oleji vypečenú sepiu, už stojí pri tebe a prosí s vytiahnutou pravou rukou o „caritu“, pritom drží v ľavej ruke pečienku, z ktorej kvapká masť a pohryzkáva s chuťou ďalej. Títo kuchári napĺňajú celý vzduch v Benátkach takou vôňou, že mimovoľne sa nazdáš, že prekypeli všetky hrnce s mliekom v celých Benátkach.Zvláštnosť Benátok sú tie tisíce a tisíce holubov, ktoré balkóny a obloky sú zatlčené doskami. Sic transit gloria mundi!Raňajkovali sme každý deň v Caffé Florian, v poprednej benátskej kaviarni, na Markovom námestí. Sotvaže sedíš, už príde kŕdeľ nedorastených, ufúľaných mladých Benátčanov a posunkami prosia o to cigaro, ktoré fajčíš. Druhá návšteva, ktorá nikdy nechýba, je tá viac-menej mladého, viac-menej vyfinteného dievčaťa (tak medzi 16 — 50 rokmi), ktorá ti chce, či chceš alebo nechceš, strčiť malú kytičku kvetov do gombíkovej dierky na kabáte. Tretí príde čistič obuvi a keď ho obratom ruky alebo slovom neodbiješ, tak má hneď v práci tvoje topánky, čo by si ich bol len pred polhodinou v hostinci obul dobre vyčistené. Štvrtý príde starší pán, oblečený tak-tak, s paličkou v ruke; na konci paličky má nasadené šidlo a, zohýnajúc sa pod stolmi a obzerajúc na všetky strany dlažbu, napichuje na to šidlo zahodené ostatky nedofajčených cigár — v Prahe ich menujú „slavíci“.Sedíš tam popoludní pri čiernej káve, už kupec podáva s roba di mare inému ruku. Podvečer prídu pouliční muzikanti a speváci, ba i agenti rozličných vychýrených domov, improvizátori atď. — a potom nech ti je pán boh milostivý!Divadlá začínajú obyčajne o deviatej hodine a končia o jednej alebo o druhej ráno. Máš tam tragédiu, operu a na pošpás balet. Druhý raz ta nejdeš!Za čias rakúskej vlády Benátčanom sa darilo, tiekli ta plným prúdom peniaze z našich mozoľov. Podobne zle je vo Verone pre tú istú príčinu, starý invalid-strážnik v amfiteátri — vedel o tom dosť rozprávať. Mal veľkú striebornú rakúsku medailu za chrabrosť, pritom na prsiach talianske vyznamenanie. Slúžil roku 1866 u Talianov a bojoval proti nám pri Custozze. Z najvyššieho poschodia amfiteátra ukázal mi pomníky tých dvoch bitiek, vystavené na poliach pri Densenzane a Custozze.Filozoficky pridal k tomu po taliansky:— Škoda je, že človek len tak neskoro pozná, že bol somár.Za túto reflexiu dostal extra honorár.

Kuzmany_Eldorado-zobrakov.html.txt

MátohaCez dedinu tečie jarok a vedľa neho i cezeň prepletá sa všelijak cesta do dvorov. Celá dedina leží ako v klbku vôkol krámu s krčmou a drevenej školy, v nejž čítaniu a písaniu rovno z katechizmu vyučuje vyslúžený vojak, inak takto darebák a ožran. Len kde-tu odstáva novšie postavený domec podajedných gazdov.Tak aj grunt Maca Hrbáňa, jemu len toť prvá žena zomrela a už pochoval aj druhú, stojí na dákych päťdesiat-šesťdesiat krokov od ostatných domov na dolnom konci, hneď vedľa cesty, tak trocha pod vŕškom.Domec je drevený, maštaľ tiež taká, ale pod domom od cesty múraná pivnica.Naproti domu pár krokov nižšie za cestou je mlynský stav a pod ním dosť hlboká žumpa, kúpele školákov i starších chlapcov. Tiež paholci kúpajú tam kone, gazdiné prasce, slovom, je to obľúbený kúpeľ ľudí i zvierat, obtočený vysokou jelšinou a hustou vrbinou.V lete býva tam toľko kriku, hvizdu, spevu ešte aj o jedenástej v noci, že nebožka prvá žena Macova Hrbáňova a „mátoha“, o nej tu reč bude, keď chorá ležala, pre krik nemohla vše aj do polnoci na chvíľku usnúť. — Ale však už usnula na večné veky.Práve na Petra-Pavla bol jej pohreb.Ležala iba tri týždne, ale nebolo jej ťažko ten svet opustiť.Rodičov už nemala, deti tiež nie a muž, ktovie prečo, ale nebol to muž ako muž.Nie s veľkou láskou boli sa pobrali, viac len na prehováranie rodiny a tak ani potom nemohli akosi, ani za celých pätnásť rokov, čo spolu boli, sebe zvyknúť. Anna, tak sa volala žena, aj by bola, ale Maco nemohol.Predsa, ač povadiť sa povadili dosť často, predsa nebíjal ju, ani nevyháňal, no nebola to láska. Maco by radšej bol mal Ciľu Muškovie, keby sa mu z hnevu nebola vydala.Anna zpočiatku túlila sa k Macovi, ale keď jeho ľad nemohla skutočne prelomiť, niesla svoju nošu ticho a pri práci zabudlo sa aj na lásku.Navarila, oprala, čo muž kázal, urobila, nuž žili ako najviac ľudí žije.Prosila Boha o deti, ale keď ich jej nedával, musela sa smieriť aj s tým nadelením. Ba si pomyslela, že im Boh iba hádam dobre praje, keď ich na deťoch nepožehnáva; ktovie, či by ich mal Maco rád, keď mu ona nebola milou a on i tak deti nespomínal, nežiadal.Tak upadla do choroby, ktovie akej? Doktora si nežiadala a Maco nevolal. Liečily ju ženy, navštevujúc, tešiac a prinášajúc všelijaké korenie, kadidlá, odvarky a masti, ale Anna len jednak slabla.Nebývala nikdy dáka ozruta, dosť často pochorievala a teraz to už prišlo, že „sotva tá už z toho vyjde“.Jedni vraveli, že sa nosením sena pretiahla, druhí, že „dávny červík“ (časté prechorievanie), tretí, že „porobeninu prešla“ a každý hádal a súdil i liečil, ako vedel. Ľutovali, ešte ani nie štyridsaťročnú ženu, že už musí zomrieť.Len Maco bol vždy akýsi jednaký.Bol on takto chlap od pálenky — drevený, cítil iba, keď sa napil.Na Annu hľadel v chorobe len tak — jeho to nebolelo: „Však sú aj druhí ľudia chorí,“ homral si pod nos, a že musel v noci vstávať a jedno-druhé Anne vše podať, stával sa so dňa na deň mrzutejším, až sa v krčme, keď sa ho pýtali, ako je Anne, odvrkom vyslovil: „Už ani neožije, ani neumiera, a hádam by jej tam už aj lepšie bolo.“Ženy zaniesly to, pravda, hneď Anne, ako jej muž zdravia praje.Zablysla sa jej slza v oku a žiaľom sovrelo srdce.„Tak už by ma rád pochoval, rád… Nuž božia vôľa. Ale predsa, prečo už tak čaká na tú moju smrť? Veď som sa mu nikdy, za celých pätnásť rokov hrube neprevinila. Robila som, aj keď som chorá bola, ako druhé, starala sa o všetko vždy. Od neho sto razí viac trpkého slova prežrela, ako sladkého, nuž prečo mi tak tú smrť praje? Či som vari…? Nie, nikdy ani myšlienkou som si druhého nepožiadala — nuž božia vôľa, mňa svedomie nepáli.“Macovi však ani nehlesla o tom. Poznala ho lepšie, než by si bola trúfala, že to nepovedal. Dohovárala by mu, ale čo by prospely výčitky? Málo lebo nič. A tak trpela ticho sama.Nemoc sa však stále zhoršovala i nie div, že Anne len predsa kedy-tedy vydral sa vzdych z chorých pŕs, najmä v dlhej noci.Maca to hnevalo, že sa narobí vo dne ako kôň, ani poriadneho jediva sa nenaje, keď žena leží a ešte ani v noci nemá mať pokoja, pre jej stenanie?Na druhý týždeň preniesol si posteľ do komory: „Aby si mala lepší pokoj, keď vše aj neskoršie prídem,“ vyhováral sa chorej žene, v duchu si ale ten pokoj sebe myslel.„A zajtra dovediem ti dáku ženu, čo ťa bude opatrovať a mne navarí, lebo som už ako otrávený, čo teplô ani skoro nejedávam a sám naklochtiť neviem.“„Veď pravdaže, pravdaže. Nuž dobre, Macko, zavolaj dakoho, ale koho nájdeš, keď teraz má každý robotu,“ uznávala Anna, že je to na chlapa veľa: kravu, teľa obriadiť, navariť si, najesť sa, aj do poľa ísť a v noci si ani neoddýchnuť pokojne.„Už len dákoho nájdem, trebárs aj Ciľa Mušková by prišla. Čože by nie? Zaplatí sa jej, ako by v poli robila, aj sa naje.“Skutočne, Ciľa Mušková, keď sa jej Maco ponosoval, ponúkla sa sama, ale on to či nechcel, či nemohol Anne tak povedať.„Čo aj tú,“ kývla Anna hlavou, ale čosi ju bodlo v srdci, keď počula to meno a dušou preletela myšlienka, že vdova Mušková za dievky mala známosť s mládencom Macom Hrbáňom, teraz jej mužom.Ale keď to Maco tak nevinne, bez tajného úmyslu predniesol, mala by hriech viniť ho, ako by si tým Maco už, ešte za jej živobytia, druhú ženu hľadal, do domu viedol.Preč, preč také myšlienky, veď on bol verným za celých pätnásť rokov, chcela sa chorá Anna chytro zbaviť nemilej, ba strašlivej myšlienky.Maco zavolal.Ciľa prišla rada hneď zápäť za ním „doopatrovať“, ako ju Maco požiadal, chorú Annu.Anna zpočiatku predsa len cítila k nej, čo cíti žena k bývalej frajerke svojho muža.Ale keď ani za tri dni ani len dáky podozrivý pohľad lebo úsmev, nič nevybadala a Ciľa bola k nej nadmieru láskavá, nuž bola jej veru vďačná za opateru.A aj ten Maco zdal sa jej byť lepším. Keď išiel, lebo prišiel z práce, vždy ju nakuknul, hovoril s ňou, tešil ju tým viac, čím jej horšie bolo.Anne sa zakaždým uľavilo, len keď zostala samotná, cítila, že to už s ňou ďaleko nepôjde. —Ciľa spávala pri chorej a Maco sám v komore.Svet si hneď zpočiatku všeličo počal povrávať: „Onom toto — stará láska,“ — a aby sme dlho neobchodili — čo svet šípil, verte lebo nie, ale splnilo sa.Lebo akáže bola Ciľa?Nuž je už nebohá, aby som jej neublížil, ale ona bola pôvod všetkého.Lebo či prinášala Macovi jedivo, či večer odprávala alebo ráno budila, vždy našla aké-také líškavé slovo, čo sa Macovi zapáčilo a on chcej-nechcej počal spomínať na mládenecké časy, keď nemusel iba ťuknúť na oblok a Ciľka otvorila.Ale to bolo, hen pätnásť rokov od tých čias.Bože, či ich nemohol radšej s ňou prežiť, ako s tou chorou tam… Veď Ciľka bola pekná aj hodná, aj do roboty… Načo sa len boli na tom tanci pohnevali, že sa mu ona potom z hnevu vydala a on oženil, aby za celých pätnásť rokov ani nespomínali jeden na druhého, len teraz mu to akosi tisne sa do umu.Ciľka je už tri roky vdovicou, deti jej pomrely, a ešte je veru hodná — takto počal premietať v hriešnej mysli Maco, keď mu žena na úmor chorá v druhej izbe ležala a on načúval zvodným, líškavým rečiam Ciliným.Na piate ráno už bez otáľania chytil Ciľu za ruku a doložil: „Ciľka moja, keď mne tá žena zomrie, či ty pôjdeš za mňa? Spomeň, sme sa voľakedy radi mali. Čo sa vtedy nestalo, môže sa teraz. Pôjdeš?“„Čože by nie, Macík, dávno na to myslím, ako ti žena ochorela — trebárs aj dnes,“ usmiala sa Ciľa a prichýlila sa k nemu.„Daj mi ruku,“ šeptal Maco a Ciľa podala a druhou sa oprela mu za chrbtom na vankúš, kým ju nepritiahol k sebe na posteľ.„Ale ak nezomrie, Macko, čo potom?“ prejala akási úzkosť Ciľu.Maco zdivel.„Horký nie, zomrie iste, už jej každý vypovedal,“ a ani dosť málo nepripúšťal si ťažký skutok k svedomiu.Biedna žena v izbe ani za šesť dní potom ešte nezvedela o ničom a jeho, Maca, pre Boha a päť rán Kristových prosiac, ak ho čím kedy obrazila, aby jej odpustil, na druhý deň potom zavrela navždy oči.To odprosovanie len kus zatriaslo Macovým svedomím, ale uškrtil ho a ženu pochoval.Ešte i „smolil“ sa na pohrebe, ale ja myslím, že to iba od pálenky, ktorej bola Ciľa na kar nahriala a on už popredku si hodne z nej upil.Po pohrebe odišla Ciľa domov a len tak vše prišla Macovi poriadiť a navariť.On tiež chodil k nej, a o štyri týždne — tlesli si do dlane tí, čo to hneď prorokovali — bol už Maco s Ciľou sosobášený!Za ten čas dostalo sa mu aj všelijakých rečí ovoňať, ale nič si z toho nerobil a tým menej Ciľa.„Však sme ju neotrávili a keď zomrela, môže sa jej muž oženiť a ja zaň vydať,“ odsekla komukoľvek Ciľa a myslela si, že je v práve.Našli sa, pravda, aj takí, čo ich skutok schvaľovali, že boli si súdení, museli sa ešte sísť atď. Všelijaký je svet.Dosť na tom, že o štyri týždne doviedol si Maco Ciľu aj s truhlou do domu.Horúčosti, ako v lete, boly veľké.Deti plákaly sa celý deň pod stavom, ale najviac sbehlo sa ich večer s poľa po práci, a krik, spev a i plač aj do polnoci ani neutíchaly.No nebolo to už nikomu nepríjemné.Mlynár, na hluk dávno zvyklý, to skoro ani nepočul, Anna už na hrobitove a Ciľa i Maco zaspali aj pri tom.Poľná robota i tak skoro ešte celá čakala na ruky, tak bolo treba sa poupínať, aby sa obrobili. Nuž zaspí sa to.A Ciľa, ešte i vedľa toho, dala sa všetko v dome riadiť, nový poriadok zavádzať, ešte len aj pivnicu otvorila, aby sa vyvetrala, vyschla.Šaty po Anne väčšinou rozdala chudobným a len čo lepšie kládla zpät do truhly vynesenej na povalu v tej mienke, že nech to leží, ale ona po Anne nič nosiť nebude.Bola by to všetko rada darovala lebo popredala, aby ju v dome na Annu nič neupomínalo, ale bála sa ľudských jazykov, ktoré by jej iste neboly darovaly aspoň toľko: „Odmárnila — a mohlo sa to ešte aj jej zísť.“Maco nerozumel, prečo to robí, ale čo počala, k všetkému prikývnul: „Urob si, ako mieniš, čo mňa do ženských krámov, si teraz ty gazdinou.“A tak Ciľa rozobrala ešte i posteľ Aninu a vyniesla za dom pod strechu, a košík, v ňomž Anna nite a ihly držala, a také maličkosti zobrala do koša a vysypala do jarku.„To je po nej, aby som ja mala pokoj.“Nuž a čože? Či ho vari nemá?Je to všelijak.Vo dne takto ešte-ešte, iba vše v tmavom kúte čo ju kýsi strach prejde, ale v noci, tá tma, tie sny…Už aj doma sa jej iba o Anne plietlo a čo k Hrbáňovi prišla, mätie sa jej každú noc iba o nej. To vše sa jej zjaví ako zdravá a vyháňa ju z domu a od jej muža, vše ju vidí chorú, vychudlú, strašnú a že letí jej do vlasov, a len čo zdriemne, už jej je pred očima.Na piatu noc, keď ju Maco na výkriky zo sna vzbudil, rozpovedala mu, čo sa jej prisnilo.A snívalo sa jej, že spí a vtom, že jej niekto poklope ľadovými prsty na čelo, ona sa zobudí a vidí pred sebou Annu takú, ako bola oblečená do umrlčej truhly a vedľa nej, strach a hrôza, stojí smrť s kosou a drží Annu za ruku. Ciľa sa náramne ľakne a chce kričať, ale nemôže. Stocentová ťarcha ako mora zavalí sa na ňu, ani rukou pohnúť, ani vydýchnuť. Anna chýli sa k nej a len toľko jej povie: „Ja by bola žila, ale ty si ma usmrtila, ja som vás videla cez kľúčovú dierku v komore, videla som…“Ciľa na to hrúzou zjajkala a Maco ju zobudil.„Ale taraje, je mŕtva, čože by tá už teraz mohla, nuž sny sprosté. Na to myslíš, tak sa ti potom o nej trepe. Obráť sa na druhý bok,“ ľahostajne poznamenal Maco.Ciľa sa ešte celá triasla a že bola spotená ako voda, vstala sa preobliecť.Vtom čosi na povale buchlo.Ciľa skočila zpät do postele a šepla: „Či si počul, Macko?“„No, čože? Mačka dáka.“„Mačka, a keď my mačky nemáme.“„Nuž prišla zdakade.“„A keď je dom zavrený.“„No, len nemudruj. Sprosté strachy, už ma to hnevá,“ doložil tichšie popravujúc si pod hlavou.Cile prišlo na um, že na povale je truhla s Aninými hábami.„To si bola dačo vziať z nich,“ tušila a zatým umienila si, že ráno odnesie truhlu — kam? Nikde nevie miesta, kde by po čo-po to vše nemusela. „Kamže ťa podejem?“ premýšľala.Keby nie tie klebety, všetko by to ta, dala žobrákom, ale…Nemohla zaspať a počala premýšľať, aj o tom, čo jej Anna vo sne povedala…Svitlo ráno soboty. Vstávali.Maco odišiel prvý do poľa, Ciľa mala prísť za ním.Sobrala sa hneď ako Maco vykročil, vzala dva zlaté a bežala na hodinu cesty do fary, kam patrili, že „na omšu za nebohú Annu a za môj pokoj“.Bežala, že na pole prišla ešte dosť včas a Maco o ničom nevedel, kde žena chodila.Prišiel večer.Mlaď z dediny sbehla sa k stavu poumývať sa. Kúpaniu nebolo konca-kraja.Zrazu ktosi skríkne: „Ľaľa, chlapci — mátoha! V Hrbáňovie pivnici.“Nebolo viac treba malým chlapcom.„Mátoha!“ Kričali jedným hlasom a utekali z vody, pochytali šatočky a mnohí z pravého strachu, druhí pre smiech krikom bežali domov, rozprávať, akú „mátohu“ ktorý videl.Nevidel nikto nič krome čiernej diery v bielom múre (dvere), ale deti doma rozprávaly: „Áno, ja nie, ale Ondrík, Ďurko, Šamko a — druhí videli. Bola vraj v bielej plachte, ako žena.“Druhí vraveli, že bola ako mačka, tretí, že to nemalo ani podoby na dáke zviera, len že to „bolo veliké, malé, biele, čierne“, a každý inak.„Či to nebola nebohá Anna Hrbáňová?“ pýtali sa sami seba starší a ráno v nedeľu už skoro každý v dedine vedel a veril, že včera večer nebohá Hrbáňová mátala deti pod mlynským stavom a že vyšla z vlastnej pivnice.V nedeľu odpoludnia zašiel si Maco na krčmu a Ciľa k rodine.Tomu tam, tejto tu, rozprávali ľudia, že či dáky „ohlas“ lebo čo nepočuli?Maco hodil hlavou: „Eh, čoby počul!“ a Ciľa nechcela sa priznať, vravela tiež, že nič. „No, a deti vravia, že toto a toto, nebohá Anna, že —“ a rozpovedali, čo počuli a čo „nevinné deti“ videly.Ciľou to zmrvilo, a keď sa večer vrátila domov, len ju tak triaslo od strachu. Bola by šla po muža, ale sa sotmilo, nuž bála sa vykročiť. Vzala teda ruženec a modlila sa, kým Maco neprišiel, nie ani triezvy.Ľahli.Na stave opakovalo sa včerajšie. A žeby smiechu bolo čím viac, vzali podajedni šarvanci doma psíčkov i mačence a hádzali ich do žumpy. Každé, pravda, hľadelo sa vyslobodiť, ako mohlo, vtiahnuť sa do vrbiny a ujsť.Okolo polnoci na stave bolo ticho. Kúpeľníci sa už boli rozišli.Maco a Ciľka už hodnú chvíľu spali.Zrazu sa Ciľa prebudí a: „Bože, čože je? Macko,“ budí svojho muža, „či čuješ? voľakto tamvon plače.“Macovi sa pálenka rozľahla v hlave, že Ciľa musela ho aj druhý raz pomykať a opakovať mu, čo sa tamvon robí.„Ale, spi, ktože by plakal? Hádam sa ešte deti kúpajú. Zavri oči a spi a nemátaj ty sama mňa aj seba,“ a Maco obrátil sa na druhý bok a spal zase.Plač utíchol.Ciľa čušala. Ale po chvíli zase sa len precíti a počuje ten istý plač. Prežehnala sa a počala premýšľať, či má rozsvietiť. Vstala by, ale Maco leží na kraji. Zase ho zbudila.„Macko, nehnevaj sa, ale nože rozsvieť, koľko je hodín? Prosím ťa.“„Eh, keď ty nedáš pokoja a nespíš,“ a vstal, zažal sirku a posvietil na hodiny. „Pol dvanástej,“ a ľahol zas.„Pol dvanástej,“ vzdychla Ciľa a prešiel ju ešte väčší strach.„Už je to nie dobrô, pred dvanástou, to hodina duchov,“ a počala hlasne: „Či si počul, Macko, že by deti včera večer nebohú Annu boly videly v našej pivnici?“„Tárali to aj mne, ale ja neverím. Je mŕtva — spi.“„Ale jej duch.“„Čože nám ten urobí? Nič. Zakrúť hlavu do vankúša a čuš.“Po chvíli už v pivnici pod sebou počula Ciľa plač. Zase videlo sa jej, že to už pri dverách plače. Triaslo ju na celom tele a naprosila Maca, aby zažal kahanec.„Nuž veď vravím, že dáke deti plačú,“ ešte nechcel sa báť Maco.Počúvali.Plač počal už ako by v pitvore. Cúvlo to už i ním. Ale predsa otvoril dvere a hľadel z izby do pitvora.Plač utíchol.Nikde nič nevidieť.Ciľa tiež vstala a kukala za pec, pod lavicu a do kútov, či dačo tam nevidí. Nevidela.Ľahli, nechajúc kahanec rozsvietený na prípecku a Ciľa počala sa muža spytovať, že či nebohej dačo nezabudli pochovať a že či jej dali peniaze do truhly?[1]To boly ale len také zápletky, nimi chcela Ciľa priviesť muža na strašný sen a v ňom na slová Anine.Čo si to myslí, bolo počuť plač už až v samom okne. Bolo to už zrovna nariekanie.Prestal vec brať naľahko už i Maco a počal sa hnevať a prezývať nebohú ženu, aby mu teraz pokoj dala, že dosť mal s ňou za pätnásť rokov.„A ak si to ozaj ty, povedz, čo chceš ešte, a odíď!“ vychytila Maca zlosť, „lebo ak nie, nejeduj ma! Ovalím ťa po smrti, keď som ťa nie za živa!!“ čím ďalej, tým viac kričal, že už zase jeho začala Ciľa prehovárať. Ale Maco, keď sa plač znovu ozval, vytrhol sa Cile, skočil a uchytiv zpod lavice sekeru, bežal von do pitvora a na dvor.Keď Ciľa ostala v izbe sama, vychytil ju náramný strach o seba i o muža.Ako bola, v košeli iba, vzala kahanec a strachom hnaná šla von a slyšiac Maca pred domom preklínať nebohú, ako smyslov zbavená kročila proti komore; ale sotva otvorila dvere a urobila krok, zhasilo jej kahanec, Ciľa sa zpätkovala, zvrtla tvárou do pitvora a v tom minutí bolo počuť:„Hrmen bohov! Teraz plač!!“ a ženúc sa z prahu pitvora, z celej sily zaťal Maco sekerou do pŕs vlastnej — druhej žene v domnení, že z komory vychádza prvá žena Anna, „mátoha“, čo im, ako sa s Ciľou vzali, nedáva noc po noc pokoja.Krv obliala mu ruky a telo Cilino zvalilo sa na zem.Maco sa spamätal, letel po mlynára, ale keď s ním aj s druhými ľuďmi pribehol k umierajúcej Cile, už len toľko vládala povedať: „Ja… ja… za-za-bi-la som, to mi odpla… odpla…“Zomrela.Sbehnuvšie sa ženy ju obliekly a položily na dosku. Vracajúc sa domov, ľudia opakovali si detské reči o mátohách.Mnohí im nerozumeli, ale druhí si prisviedčali, že „u Hrbáňov predsa mátalo“.A prebudený Maco strojil sa k súdu ani nezaplakav.(„Mátoha“, dokladám pre nedôvtipných, bolo umočené mača.)[1]Že či nebohej dačo nezabudli pochovať, a že či jej dali peniaze do truhly?Jedno i druhé je dedinská povera. Podľa nej treba vraj dať zomrelému do truhly určité predmety, ktoré mal rád za života, aby si neprišiel pre ne. Peniaze dávali do truhly už starí Gréci-pohania, veriaci, že prievozníkovi Charonovi, ktorý preváža duše do podsvetia, treba za prievoz riadne zaplatiť.

Tajovsky_Matoha.html.txt

Zlomky z denníka cestovateľa po ChorvátskejZachytiac sa od našich Tatier s tým presvedčením, že človek i ďalej má hľadieť ako iba na svoj rodný kraj, na jeho doliny a hory, že má vidieť, čo sa robí aj za jeho hoľami a pustatinami, pustil som sa do milej Chorvátskej, ako krajiny nám Slovákom i po národe blízkej a po ústave najbližšej.[1]O tom, čo som v krajine tejto skúsil, dalo by sa obšírne písať; že mne ale terajšie moje okolnosti to nedopúšťajú, prijmite, Slováci, aspoň týchto dakoľko obrázkov, ktoré, znám, že i vás, tak ako mňa, budú milo tešiť.Chorvátske pohostinstvo.Kade nohou stúpiš na zem chorvátsku, najmä ak si Slovák alebo inší Slovan, tak sa ti zdá, akoby si sa znovu narodil; ľahko si vydýchneš, keď po viacmíľovej ceste,[2]na ktorej si ťa nevážili alebo aspoň krivým okom vítali, tuná srdečne prijatí súc, reč, obyčaj tvojej rodnej rovnú nájdeš. Áno, tak pôsobí milo toto privítanie na človeka, z väčšej čiastky medzi nesvojimi a cudzími vyrastlého, že mu spočiatku pomútený ani dôverovať nechce. Ale čím ďalej tým väčšmi sa presvedčuje, že nieto nad chorvátsku vďačnosť, srdečnosť a pohostinstvo. V dome chorvátskom si ako vlastné dieťa; uľúbia, uhostia ťa ako brata. Pri stole panuje veselosť, často hudbou rozmnožená. Na začiatku hostiny vyvolí domáci pán jedného zo známych hostí za „kučegazdu“[3]alebo riaditeľa, upraviteľa stola, ktorý dáva pozor, aby hostia mali plné misy a sklenice. Ale žeby túto naloženú povinnosť tým lepšie vykonal, dá sa mu k boku pomocník „fiškus“,[4]ktorý „kučegazdu“ v službe podporuje. Zatým príde „vitajná sklenica“ — „bilikum“ (toto slovo, ako sa mi zdá, z nemeckého „Willkommen“[5]pochodí), čo v rozličných domoch na rozličný spôsob pripravujú a novému hosťovi predkladajú. Keď túto „vitajnú sklenicu“ vypil, považuje sa za úda rodiny a vždy sú mu, či vo dne, či v noci, vráta i srdcia chorvátskej rodiny otvorené. Potom sa všelijako pripíja, obyčajne mužskému so ženskou, „pajtašicou“.[6]Veľa ráz som počul s veľkou radosťou, ako sa i na šťastie Slovákov ohnivo pripíjalo. Hostina sa obyčajne ukončuje zdravkaním za národnosť, jej podporovateľov, ochrancov atď. Panie a panny za týmto od stola vstanú a odoberajú sa do druhej izby. Vtom sa začne spev národných, srdce rozhrievajúcich piesní. — Istý pán cestovateľ ohlásil sa v maďarských novinách, že sa tu pri stole zbytočne, nemierne pije a slope. Veru si pán cestovateľ dačo v duchu pomyslel, no ja o nemiernom pití nič neviem; že sa pije, áno — ale vždy tak, ako sa na vzdelaných ľudí svedčí. A potom dato non concesso,[7]pán cestovateľ vidí zrnko v oku bratovom, ale brvno vo svojom nevidí! Ako je koľvek, pán cestovateľ — neslušná vec je do kola dobrých, otvoreným bratským srdcom ozdobených ľudí sa vtrieť, s nimi vo všetkom účasť mať, a potom ich za chrbtom ohovárať…Ľud obecný.Kým poviem niečo o Varaždíne a Záhrebe, prehovorím čo-to i o chorvátskom obecnom ľude. Ľud tento v mnohom nášmu slovenskému sa rovná, ale má i obyčaje a vlastnosti, jedine jemu samému náležiace. On je zhovorčivý ako Slováci, lež na poli alebo v záhradách nepočuješ Chorváta tak veselo spievať ako našich; tanec málo zná. Srdce má dobré, ale nadráždený hnevu sa veľmi oddá. Čo pred našimi Slovákmi má, je to, že pálenku nepije, čo sa mu ale za zásluhu rátať nemôže, lebo vo víne sedí; keď je napitý, do bitky sa tak ľahko nepúšťa, ale podperený sa len dohaduje a škriepi, akoby sa už pochytiť chcel, medzitým ti ale nič neurobí. Okolo poľa, viníc, jedným slovom — hospodárstva, by väčšiu usilovnosť preukázať mohol, ale to veru len ako dedo, tak aj synov syn robí. — Čo sa týka vzdelanosti obecného ľudu, tá veru dosiaľ nevysoký stupeň dosiahla, lebo zo sedliakov málo čítať a písať vedia; o knihách dosiaľ viac nevedeli, ako že v nich papier jesto. Ale v terajších časoch na rozkaz a podporovaním vrchnosti, ktorej chvála za to v mene obecného ľudu, budujú sa po dedinách a osadách školy, kde sa sedliacke dietky k učeniu pridržiavajú. Že je toto znamenitý krok ku vzdelanosti, každý uzná, a nieto pochyby, že sa v budúcnosti krásne odplatí podporovateľom vzdelanosti obecného ľudu. Mali títo priatelia obecného ľudu dosť prekážok, a to od ľudí, čo s hanbou vyrieknuť musím, ktorí sa za vzdelaných pokladajú. Hovorili oni: načo je vraj vzdelanosť sedliakovi? Takáto otázka je odpovede nehodná, len to nám je ľúto, že niekto ešte v devätnástom storočí s takouto otázkou na svet vychádza! Lež ako olej navrchu vody ostáva, tak aj vec podporovateľov škôl pre obecný ľud vždy víťazila, lebo prečože by sa i mal taký schopný a vtipný ľud zanedbať? Či azda preto, že je robotník, má byť vo svete duchovnom rab? Ale väčšia ťažkosť pri týchto školách od tejto opozície vzdelaných ľudí bude záležať v tom, že sú to dediny, najmä na Záhorí (Zagorje),[8]nie ako u nás na Slovensku vedno, ale roztratené; jeden dom tu, druhý dom tam, štvrť — ba i polhodiny vzdialený medzi vinicami, poľami alebo horami, takže jedna dedinka leží roztratená vždy na jednej-dvoch štvorcových míľach. Pri takýchto okolnostiach veľmi ťažká vec bude pre dietky v zime z tak ďaleka do školy chodievať. Dobre by bolo, keby si Chorváti pomysleli: „Homo est ad societatem natus“,[9]a svoje koliby jednu k druhej pripájali. Ostatne, aj vtedy by táto vec mnoho získala, keby tí malí žiačikovia aspoň v lete pilne do školy chodili; to že sa doista stane, za to nám ručí známa horlivosť podporovateľov vzdelania obecného ľudu.Varaždín.Že som sa vo Varaždíne skorej obrátil ako v Záhrebe, teda i skorej čo-to poviem o ňom veľacteným rodákom. Veľmi príjemne na mňa pôsobilo v meste tomto hodne prebudené vlastenectvo, čoho dôkazy som videl všade. Vo dvorane stoličného domu milo ma prekvapili obrazy s podpismi: „Ivanus Gostumilus, Croat. regis filius; S. Augustinus Epi. Zagrebiensis; Godeskolcus Slavoniae rex et martyr; Ostroilus regnorum Cro. Slav. et Dalm. rex occupavit vi 547; Selimirus Croat. Dalm., rex 559; Lepa regna C. D. et Sl. fratri suo divo Ladislavo legavit testamentaliter; S. Quirinus episc. Sisciensis.“[10]Pekný je to znak, že stoliční páni varaždínski vedia uctiť pamiatku vážnych svojich mužov a ten národ, z ktorého vyšli. — Tak sa mi zdalo, keď som si na terajšieho podžupana S-ča pomyslel, že ho musí ovievať duch týchto slávnych otcov národa chorvátskeho. — V čitárni tunajšej našiel som medzi kopou novín, najviac slovanských, aj naše slovenské: a tu, keď nie samé Tatry, aspoň ich Orla som privítal. — Z Varaždína som urobil výlet do Tonimiru, kde som u slovutného chorvátskeho spisovateľa J. Kukuljevića[12]prežil radostné okamihy. So slovanskou vďačnosťou a prívetivosťou oboznámil ma so svojím krásne položeným príbytkom: ukázal mi svoju bohatú knihovňu, v ktorej sa veru pekný poklad nových a najmä starých kníh slovanských nachádza. Tiež jeho zbierka obrazov chýrečných slovanských mužov je znamenitá. Medzi starými listinami, ktoré som pre nedostatok času prezrel len v náhlosti, nachádzajú sa písma od Petra Zrínskeho[13]a druhých údov rodiny Zrínskej, skade vidno, že sa predsa Zríni, s dopustením, opovážil byť Chorvátom, a nie tým, čo inší mysleli a myslia. Videl som ďalej aj „Intimatum od Štefana Seniec de Kis Senie Ep. Vaciensi S. Ces. Maj. Cons. intim.“[14]v chorvátskom nárečí z r. 1628, na ktorom je podpísaný Fr. Batthyány Banus; z Prímoria legendu napísanú písmom hlaholským[16]zo XIV. až XV. storočia atď. atď. P. Kukuljević preložil „Krátky dejepis národa slovanského“, ktorý sa mu veľmi ľúbil, s niektorými dodávkami na chorvátsku reč — „Malo zercalo naroda Slavjanskoga“.[17][18]— Spomenutia hodnou sa mi zdá byť i zbierka najviac umeleckých kníh u mn. pána Lábaša v Lorečane, z ktorých veľa pekného tento pán vyčerpal a sebe privlastnil.Záhreb.Čože mám povedať o Záhrebe? Mne tuná do očú najviac padol Národný dom. Dôkaz je on toho, že bratia naši nielen jazykom, ale i skutkom slávu svojho národa napomáhajú. Budovisko toto svojmu cieľu zodpovedá; pekne je stavané a dosť veľké. Zbierka prírodných, umeleckých, hospodárskych atď. predmetov sa zo dňa na deň rozmožuje a trebárs je i každý začiatok ťažký, predsa sa veľa urobilo, za čo sláva tým mužom, ktorí vec tak nevyhnutne potrebnú podporujú. — Hľa, krajania, čo môže vytrvalosť a mužnosť! Či Chorváti v tomto podujatí dosť prekážok a mrzutostí nemali? Mali veru, lež ich silná vôľa to všetko premohla a do života s palmou vstúpila. Chyťme sa za nos. Nech nám Chorváti slúžia na príklad. Či by sa nezišlo aj nám na pozdvihnutie vied a umenia, priemyslu atď. medzi nami podobné zbierky utvoriť? — Hospodárska chorvátska spoločnosť má v dome tomto svoju hospodu, stadeto vydala znamenitý „Kalendár za puk“ (Kalendár pre ľud), ktorý veľa užitočného a roľníkovi potrebného v sebe obsahuje a len 15 grajciarov v. č.[19]stojí. Usporiadateľ chorvátskych spisov, hospodárskym spolkom vydávaných, je pán Karol Rakovec.[20]— Záhrebská čitáreň je v dobrom poriadku; novín v nej jesto na výber — rozumie sa, že najviac slovanských. Naše slovenské tiež nechýbajú — na znak, že Chorváti nemajú slovenské nárečie za cudzie, ako to niektorí českí literáti urobili. Tajomníkom tejto čitárne bol pán V. Babukić,[21]ale tomu teraz vôľa jeho kráľovskej jasnosti stolicu slovanskú zverila. — O tom smutnom mieste, na ktorom padli vlani dňa 29. červenca[22]mnohí, pekné nádeje sľubujúci chorvátski mládenci, iba to poviem, že ešte aj teraz vidno steny guľami poprebíjané, že človeku až vlasy dupkom vstanú a žalostné myšlienky ho nadídu. Ale odoberieme sa z tohoto miesta smútku k obrazu veselšiemu, do záhrebského semeniska. Tuná mládež duchovná má svoj spolok, ktorý už silné korene pustil a zo dňa na deň sa vzmáha, kvitne a ovocie nosí, lebo každoročne na svoje útraty vydáva knihy pre mládež. Veľa prekážok sa tejto mládeži síce kládlo i od takých, čo by ju boli mali v tomto krásnom podujatí ešte napomáhať, ale dobrá vec predsa zvíťazila. S týmito a druhými mladými Chorvátmi a spisovateľmi som dosť hádok mal o našom slovenskom nárečí, ale konečne som ich k tomu priviedol, že presvedčiac sa o čistote našich úmyslov, sľúbili nám podávať bratské ruky. Tohoto národného ducha, túžbu po vzdelanosti, chuť k literatúre atď. podľa svedectva všetkých vzbudil dr. Ľudovít Gaj,[23]za čo ho vďačnosť národa neminula.Dokončujúc tento kratučký pohľad na Chorvátsku, o ktorej by sa toľko preriecť dalo, čo je mne pre všelijaké okolnosti vec nemožná, ale strímať sa nemôžem, aby som vďaku svoju vrúcnu tým verejne nevyjavil, čo mi pri cestovaní a poznávaní chorvátskeho života boli na pomoci. Prvá vďaka moja patrí pánu K. Jellačićovi, slúžnodvorskému, ktorý ma s nevýslovnou vďačnosťou a priateľstvom vyprevádzal, mňa na všetko pozorným robil, slovom, v každom ohľade dvorným sa preukázal. Vrúcne ďakujem i veľactenému starcovi opátovi z Marija Bistrice, dôstojnému pánu Krizmanićovi,[24]pri ktorom — v jeho rodine a pri jeho priateľoch som strávil milé hodiny. Boh nech zdržuje túto drahú hlavu, ktorú miluje celá vlasť a velebí celý národ ako svojho verného ochrancu. Dôstojný otec, boh nech dá tvojmu osemdesiatročnému životu potešenia a milý večer! Úprimná vďaka i všetkým tým, čo ma vďačne prijali, ktorých mená by sa istotne na hárok nepopratali. Ja sa vždy slovenským srdcom na ich chorvátsku vďačnosť a lásku rozpomínať budem, a kedykoľvek sa na nich rozpomeniem, na um mi zídu tieto slová chorvátskeho spevca:Znašli, onaj kraj gdje stoji:gdje Ilirka sinka doji,gdje i gosta nepoznatasvaki prima kano brata?Horvatsko je Zagorje,milo, milo Zagorje![25][1]Chorvátskej… po ústave najbližšej— autonómne Chorvátsko-Slavónsko malo pred rokom 1848 podobnú stavovskú ústavu ako aj Uhorsko. Ľud bol aj tu, aj tam celkom vylúčený z práv a mal len povinnosti.[2]Po viacmíľovej ceste— stará rakúska alebo poštová míľa mala 7,586 km.[3](chorv.) Domáceho pána (doslovne).[4](lat.) Prokurátor. (Tu má však iný význam: „dozorca“.)[5](nem.) Privítanie.[6](chorv., z maď.) Družkou.[7](lat.) Dajme tomu, ale nepripusťme to.[8]Zagorje— severozápadný kút Chorvátska (tiahne sa od vrchov nad Záhrebom po Slovinsko a medzi riekami Drávou a Sávou). Zechenter tam bol viackrát u sestry a švagra.[9](lat.) Človek je zrodený pre spoločnosť.[10](lat.) Ivan Gostomil,[10]syn chorvátskeho kráľa: Sv. Augustín, biskup záhrebský; Godeskolk, kráľ Slavónska a mučeník. — Ostroil, kráľ kráľovstiev Chorvátska, Slavónska a Dalmácie, zbraňou zaujal roku 547; Želimír, kráľ Chorvátska a Dalmácie roku 559. — Kráľovná Lepa poslednou vôľou poručila kráľovstvá Chorvátsko, Dalmáciu a Slavónsko svojmu bratovi, svätému Ladislavovi.[1010]Ivanus Gostomilusa ostatní, obrazy ktorých videl autor v stoličnom dome, sú zväčša legendárne osoby. Historická je Helena (Lepa = Pekná), manželka chorvátskeho kráľa Zvonimira, sestra uhorského kráľa Ladislava I. (Svätého), ktorý si na základe švagrovstva nárokoval chorvátsky trón po bezdetnom Zvonimirovi. Získal ho však až jeho syn Koloman, a to dohodou s chorvátskou šľachtou. Sv. Kvirín, biskup v Sisku, bol za rímskeho cisára Diokleciána umučený v Sabarii (Szombathely v Maďarsku).[12]J. Kukuljevića— správne Ivana Kukuljevića-Sakcińského (1816 až 1889). Bol to jeden z najplodnejších a najvšestrannejších chorvátskych spisovateľov 19. storočia, významný buditeľ, verejný činiteľ a kultúrny pracovník.[13]Petra Zrínskeho(1621 — 1671) — bána chorvátskeho (vynikol aj ako chorvátsky a maďarský spisovateľ). Stál na čele protihabsburského sprisahania, po odhalení ktorého bol aj s viacerými čelnými mužmi popravený. Ním zanikol rod Šubićov (pôvodné meno Zrínskych), ktorý po stáročia hral veľkú úlohu v dejinách Chorvátov.[14](lat.) Rozhodnutie od Štefana Senjca[14]z Malého Senjca, biskupa vacovského, Jeho svätého cisárskeho Veličenstva tajného radcu.[1414]Štefan Senjecbol nielen biskupom, ale aj skutočným tajným radcom (vysoká štátna hodnosť).[16]Písmom hlaholským— slovanským, starším ako cyrilika[17](chorv.) Malé zrkadlo slovanského národa (knižka buditeľského obsahu).[18]Malo zercalo…— preklad výňatku z čítanky Jána Kollára (Kratičká známost slavjanského národu, Pešť 1844)[19]15 gr. v. č.— grošov viedenského čísla (totiž v papierovej mene, v protive k oveľa hodnotnejšej striebornej)[20]Karol Rakovec— vlastne Dragutin Rakovac (1813 — 1854), jeden z prvých chorvátskych buditeľov-literátov v začiatočnej perióde ilyrizmu (chorvátskeho prebudenia). Agitátor, básnik a publicista, tajomník Hospodárskej spoločnosti chorvátskej, ktorý sa veľmi staral o ekonomické povznesenie Chorvátov[21]Vjekoslav Babukić(1812 — 1875) — prvý gramatik ilýrskych čias a prvý tajomník záhrebskej Čitaonice (Čitárne), od r. 1846 profesor chorvátskeho jazyka a literatúry na záhrebskej Akadémii (vysokej škole). Mnoho vykonal pre Čitáreň aj pre Maticu Ilirsku (neskôr Chorvátsku).[22]Vlani dňa 29. červenca(júla 1845) — bolo to pri stoličných voľbách v Záhrebe, kde zápasili o víťazstvo ilýrska (národná) a maďarónska strana. Veliaci podplukovník dal strieľať do prívržencov ilýrskej strany, takže bolo mnoho ranených a viacej mŕtvych.[23]Dr. Ľudovít Gaj(1809 — 1872) — popredný chorvátsky buditeľ, zakladateľ tzv. ilýrskeho hnutia, zaviedol nový pravopis, analogický s českým, a r. 1836 zamenil vo svojich novinách miestne kajkavské nárečie štokavským, ktorým hovorí najväčšia časť Srbov i Chorvátov. Tým výdatne prispel k ich literárnemu zjednoteniu, lenže neskôr sa stal nástrojom rakúskej politiky, takže po r. 1849 stratil všetok vplyv.[24]Ivan Krizmanić(1766 — 1852) — vicearchidiakon a opát, bol v r. 1818 — 1849 farárom v Marija Bistrici, kde bol jeho pohostinný dom strediskom chorvátskych národných pracovníkov[25](chorv.) Či vieš, kde je onen kraj, kde Ilýrka synka pridája, kde aj neznámeho hosťa každý prijíma ako vlastného brata? Je to chorvátske Zagorje, milé, milé Zagorje.

Zechenter-Laskomersky_Zlomky-z-dennika-cestovatela-po-Chorvatskej.html.txt

Syn minulosti[1][2]Za červeným morom, za tisíc vodami,kamenná cestička pomedzi horami —ďaleká — široká — ktože po nej chodí?Ej, chodí syn veľký slávy a slobody!Ha, tu letí na strašných ohnivých potvorách,hrmot plaší divú zver po tých pustých horách.Oheň ich pretrháva, ponad ne oblaky,a striasa celým svetom sťa Perún nejaký.Svet sa naň díva, jeho obdivuje.So strachom prísne poslúcha rozkazy,pred ním sa kloní, slávu rozširuje.On hrdo letí — pred ním sa zlosť plazí.Cesta je hladká ako len dlaň dáka,len niekde trčí rozváľané skáľa,lež aj to zmelie v priepasť sa,keď ho tie blesky hrmotné prepáľa.A, ľaľa, tamto! čože to za kladu?Ktože ju to smel na cestu zahodiť?Ej, veď zlí slávnym vždy úklady kladú,lež tým len seba ničia, im ver’ nesmú škodiť.Ale veď to vyzerá sťa človek vystretý —Beda ti, človiečik, hrdina priletí!Lež čo si to tam ľahnul? Vari je bez ducha?Ach, nie, veď mu v prázdnych prsiach vše srdce zabúchaHorže vstaň, preboha, ak ti život milý;ak máš v tých chladných žilách ešte kúštik sily.Hor’ sa! hor’! bo zhynieš pred jeho bleskami,rozšliapne sťa hnusnú mrcinu nohami.Ej, či na ceste druhým tu chceš ležať?Či chceš zo seba svetu smiechy strojiť?Či už viac nechceš cestou ľudstva bežať —len s čiernou zemou za živa sa spojiť?Nešťastný, kto ťa mal! — Kto ťa sem uložil?Oj, či od mladi tu hynieš, čiže si niekdy žil?Až si hynul, čo ti tie prsia nepohnili?A ten tvoj prach ničomný vetry neschytili?Až si žil, čože len tu ležíš pod nohami —taký mladý, zdravý, s silnými rukami?Čože chceš na tom svete len miesto zastaviť?Ej, kto na ňom chce chodiť, musí sa namáhať,vstávajže, vstávaj, preboha živého!veď sa všetko už trasie od hurtu hrozného. —Skaliská sa pukajú, oblaky práskajú,a šuhaja plameňmi potvory šibajú.Lež ten údom nepohne ako mŕtva skala,čo jej tá ruka božia života nedala.Aj! už sa zem pohýna — už aj šuhaj vstáva —prsia mu doškrabané, hlávka mu krvavá!Nič to zato, obmyje ju studená vodička,a slzami sladkými zastrábi sestrička.Víchry husté lesy praskom prebíjajú,ej, kto života nemá, hromy mu ho dajú![1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia mladosti / K mladosti.[2]Tamtiež pod číslom 9, str. 17 — 18. Rukopis Dobšinského. Odtlačil Jozef Škultéty v Slovenských pohľadoch XXI, 1901, str. 274 — 5 (spolu s básňou Dva hroby). — Z prvotín Jána Bottu.

Botto_Syn-minulosti.html.txt

OsobyKOBOZY, zemský pán v ChujaveVYBUBNOVANÁ, jeho manželkaGEJZA, ich synGACEK, ich gazda[1]OŠUST, ich mládenec[2]RÁROCH, ich záhradník, kľučiar a kuchár[3]CICA, ich chyžná[4]CHREŇOVSKÝ, zemský pán v HahureSAJHA, jeho manželka[5]ĽUDMILA, ich dcéraJABLONKAY, tejto milenecKOZÁK, ev. farárMRŇÚZ, ČIPKA, BAGZI; prostí zemani[6]ROJKOVIČKA, vdovaMAŇUŠA, jej dcéraMOSER, LÄUSER, BARKES; židiaKAVKA, CigánkaCHRUŇO, Sajhin kočiš[7]VLHA, tejže slúžkaHOLBA,[8]ŽAJDLÍK;[9]furmani z LiptovaFEDOR, VAŠKO; drotári z MaguryVyše týchto kofa, krčmárka, kresťanka, husár, viac zemanov, sedliakov a sedliačok.(Dej pred 1848 rokom.)[1]Gacek(východoslov.) je štipľavé priezvisko, lebo znamená „netopier“.[2]Ošustje Gackovi podobné, znamená „blázon“ vo východnej slovenčine.[3]Rárochmá dvojaký smysel: v tvare rarach znamená knieža zlých duchov, inak znamená jastraba.[4]Cicaje známy výraz pre mačku.[5]Sajhaje predošlým menám podobné, lebo má tiež štipľavý smysel (hašterivá žena, ale i fľandra).[6]prostí zemanijednoduchí, obyčajní[7]Chruňoje tiež ironické meno (hlupák, chmuľo).[8]Holbaje názov starej miery tekutín (0.8484 litra).[9]Žajdlíkbol názov inej starej miery tekutín (žajdel, 0.35368 litra).

Zaborsky_Najduch.html.txt

Kmotrovia figliari„Vieš ty čo,“ riekol raz za rána Ďuro Škvorec k svojej Dore, „keď je ten boží fašaneček, zaberiem sa ja ku kmotrovcom — azda ma trochu počastujú.“„Dobre,“ riekla Dora, „aspoň aj mne donesieš dajakú výslužku. Ale aby si len tak naprázdno nešiel, vezmi krstniatku pár tých lieskovcov — i tak sú deravé…“„Veru máš pravdu, žena.“Po tomto rozhovore Ďuro vyhľadal kúsok loja na polici, čo bol zostal od zápražky, namastil si čižmy, s pozostalým škvarkom pretiahol vlasy, aby vyzeral trochu onakvejší — obliekol halenu, natiahol na hlavu „šlofaňu“[1]a klobúk, a šiel, vyprevádzaný žehnaním Doriným a príkazom, aby bez výslužky nechodil.Ďurov kmotor, Trnka, býval v susednej dedine a bol „dobre sa majúci“ gazda; preto sa i Škvorcovci často tam poťahovali a ráčili sa veľmi. — Keď Ďuro vošiel k nim, práve ťahala kmotra z pece velikánsku babu a kopu „škrovánkov“[2](škrovánky pečú sa len na fašiangy). Pekne ho privítali, usadili za stôl pod „fogaš“,[3]a o chvíľu vybehol kmotor von do pitvora za ženou, ktorá tam čosi kutila okolo ohniska.„Počuj, ženo! Ak by sa kmotor trafil pribaviť na obed, daj o niečo viac rebár a klobásky na randlicu, a ja skočím pre kvapu toho trúnku.“[4]„No — ja nedbám,“ odvetila táto, „však sa patrí, aby sme ho uctili, keď sme už raz v rodine.“Sotva zazvonili na poludnie, už parilo sa na stole „napražené“: klobáska s rebierkami a na to uderené vajce a — „hriato“[5]s cukrom a starým sadlom. Hriato bolo sladké ako med a mastné, len sa tak ťahalo dolu hrdlom. Klobáska bola chrumkastá, až milá vec, no a škrovánky sa tiež nezahanbili. Hostili sa, fašiangovali, a už sa hodne zmrklo, keď vstali od stola.„Pánboh nám daj stokrát viac!“ zaďakoval Ďuro trochu ťažkým jazykom, „no a už pôjdem k nám.“„Ale čo by ste chodili, pán kmotor!“ zadržali ho Trnkovci len tak „skrz zuby“ — „však keby ste chceli, mohli by ste zostať u nás.“Ďuro len na to čakal a zostal vďačne. Vedel, že kmotra uvarila klobásu, ale na ríf[6]dlhú, a na stôl celú nedala — a že ju s tou velikánskou babou schovala do komory. ,Keď mi ju dnes neponúkli na výslužku pre Doru, zjem si ju zajtra tu,‘ rozmýšľal spokojne, a s tým vyliezol na pec za malým Janom, kde mu kmotra vrhla hlavnicu.Na druhý deň kmotrovci čakali, kedy sa bude odobierať, ale Ďuro sedel, akoby ho prikoval.„Vieš čo, ženo?“ šeptal Trnka žene v pitvore, „ak by sa kmotor nenamyslel odísť dopoludnia, hoď trochu zelia[7]do hrnca!“Žena poslúchla a na obed priniesla na stôl hodnú misu kapusty. Ďuro síce divno kukal, ale preto s chuťou pustil sa do nej. Čakal, že keď neobjavila sa klobása a baba na obed, že však na večeru ho neminie. — Večer síce kmotra pýtala sa, či bude jesť kapustu, ale on povedal, že nechce, a hladný vytiahol sa na pec. Však len akosi dočká do rána — a potom bude klobása a baba! A čakal.Na druhý deň chýlilo sa už hodne k poludniu, a on ešte preťahoval sa na teplej peci.„Čo je to za paráda?!“ čudovala sa Trnková, „vari sa ten kmotor tu strojí bytovať?!“[8]„Veru tuším,“ prisviedčal muž s kyslou tvárou, „ale vieš čo: ak by ho ešte doobeda čert neodvliekol, zohrej tú včerajšiu kapustu dobre na horúco, a keď sadneme k stolu, ja ťa budem hrešiť, prečo si ju lepšie nezohriala. Však uvidím, či sa vykúri!“Sotva kmotra doniesla misu na stôl, Ďuro zliezol z pece a sadol k stolu. Keďže sa ale akýsi dlhý „otčenáš“ modlil, domáci vzal lyžicu a počal jesť.„Ach, ženo! ale nevedela si tú kapustu trochu zohriať — však je ako ľad!“„Ale, ja neviem, čo je to: drevo mi nechcelo horieť, len sa tak smolilo,“ odvetila žena.„No, kmotre, nehrešte pani kmotru: aspoň nemusíme dúchať,“ riekol Ďuro, a naberúc plnú lyžicu, vrazil ju do seba — avšak hneď zhíkol, vyvalil oči ako plánky k povale, otvoril ústa, omakajúc v nich kapustu, len sa mu tak z nich kúrilo. Trnka sa uškŕňal a štuchol ženu lakťom.„Čo vám je, kmotre?“ spýtala sa ho táto nevinne, „tuším chcete čosi povedať?!“„Ale nič — toť, reku, odkiaľ to máte hrady?“[9]„A, to sú z Pahltnej!“ odvetil rýchle kmotor.Ďuro položil lyžicu a o chvíľu pobral sa domov. Kmotor smial sa, až sa za boky popádal.„No a teraz rýchle sem daj tú klobásu a babu!“ zvolal na ženu, „som hladný ako vlk, a keby ešte dva dni bol u nás kmotor na hostine, zomrel by od hladu!“Trnková poznášala a rozložila na stôl; ba k veľkej radosti mužovej priniesla i džbánok hriateho, čo bola v prvý deň opatrne do komory šuchla. Zavolali malého päťročného Janka a práve chceli pustiť sa do „hostiny“; Vtom vyzrie náhodou Trnková von oblokom, a vidí, ako Ďuro tiahne spiatky.„Prepánaboha! Veď sa ten ide vrátiť! — Janko! chytro vybehni naproti krstnému otcovi, a zabav ho, ja zatiaľ schovám babu do postele, klobásu do pekelca[10]a hriato pod lavičku.“Janko bystro vybehol von a stretol krstného otca práve v pitvorných dverách. „Čo robia vaši?“ spýtal sa ho krstný otec. — „A nič — práve sme chceli pojesť hostinu, ale keď vás mamička videli, nuž mi riekli, aby som vás zabavil, oni že schovajú babu do postele, klobásu do pekelca a hriato pod lavičku,“ odvetil Janko s vážnou tvárou a šuchol do izby.Keď bol Ďuro prinútený odísť z „hostiny“ bez baby a klobásy, veľmi mu bolo ľúto; a keď si pomyslel, ako by ho Dora privítala, keď príde bez výslužky, nuž sa radšej odhodlal vrátiť, ak by sa mu lepšie zdarilo. Teraz ale, keď mu Janko porozprával, mal už celý plán hotový. Urobil sa veľmi naľakaným a rýchle vbehol do izby.„Jaj, pán kmotor! jaj, pán kmotor! zle je, zle je!“„Čo je? Čo sa stalo?“„Juj — nemôžem ani preriecť od ľaku! Pomyslite si: ako idem toť za humná okolo stodoly, prevliekol sa mi pod nohy veliký, velikánsky had, — ale bol taký veliký, že neviem ho ani k čomu prirovnať: veru mohol byť toľký ako tá klobása hen v tom pekelci!“Trnka pozrel na ženu, ona naňho, a oba až ozeleneli od divu.„A ako sa mi prevliekol, ja som sa veľmi zľakol; skočím tam k stodole a ovalím hada veľkým kameňom. A ten kameň bol taký veľký — no — mohol byť toľký ako tá baba vo vašej posteli!“Trnkovci div neskameneli od divu.„A keď som ho tým kameňom opálil, tu vylialo sa z neho toľko jedu, že to bol až strach! No — verte — neverte, mohlo ho byť toľko ako toho hriateho pod lavičkou!“Kmotra neriekla nič, len poznášala menované lahôdky. „Veď som si priam myslela, že to pošlem kmotre na výslužku,“ riekla, pozväzovala do uzlíka, a o chvíľu už kráčal Ďuro domov, natešený, že si tak „pofašiangoval“.[1]šlofaňa— zimná teplá čiapka, nosievala sa pod klobúkom[2]škrovánky— druh pleteného pečiva[3]fogaš— vešiak na kuchynský riad[4]trúnok— pálenka[5]hriato, hriate— pálenka pripravená z čistého liehu a páleného cukru; podáva sa so škvarkami alebo sadlom[6]ríf— stará dĺžková miera, lakeť[7]zelie— kapusta[8]bytovať— bývať[9]hrada— drevené brvno, trám[10]pekelec— prípecok, miesto na peci

Podjavorinska_Kmotrovia-figliari.html.txt

ĽudoČasto som ho navštívil. Pobudnúť dva-tri razy v týždni hodinku, dve, na jeho mládeneckom byte stalo sa mi až duševnou potrebou. Nie div. Veď túžil som za kúskom slovenského života, a v Pešti, kde som dobrovoľníčil, bolo ho pramálo. Nuž navštevoval som Ľuda Horeckého a Paľa Bórika. Navštevoval som ich obyčajne večer alebo v nedeľu dopoludnia. V mládeneckej izbe bolo po stenách niekoľko pohľadníc, na stole pár knižiek a novín, na nočnom stolíčku číslo-dvoje novín a papiere. Bórik sa obliekal, a Ľudo Horecký písal čosi na posteli. Fajčil cigaretľu. Písal iba ceruzou a za podložku na perine slúžila mu viazaná kniha.— Čo to píšeš, Ľudo? — spýtal som sa ho.— Článok do „Národného Hlásnika“. Nesmieme preca nechávať náš ľud bez potravy.— Platia ti niečo?— Platia, ale bagateľ. Keby som nebol na tie drobné utisnutý, ani by som nič neprijal. Ale takto musím redaktora upomínať o honorár. Hanbím sa za to pred samým sebou. Kedy-vtedy dostávam 30 korún. To nestačí človeku ani len na kaviareň. Ale ide preca o národ, nie o mňa.Inokedy sišiel som sa s Ľudom Horeckým v kaviarni. Rozumie sa, že v „Mienke“. Čítal „Národnie Noviny“ i „Hlásnik“.— Čo robíš Ľudo?— Čítam svoj článok a pozerám do „Národných“. Sú jakési slabé. Potrebovaly by trocha osvieženia krvi, nových, mladých síl.Paľo Bórik pribehol od biliardu. — Bračekovci, už som blank. Máte drobné.— Mám sotva na kávu — odpovedal som.— Ja nemám ani čím útrovu zaplatiť.— Tak, bračekovci, nepozostáva nám nič iného, ako automat.Vstali sme. Nad stolom vedľa nás visel drôtený automat. Vpúšťaly sa doň šestáky. Keď človek vhodil zručne, vyrazil dva-tri šestáky, ktoré vypadly. Rozumie sa, že keď človek peniaze nevyrazil, ostal jeho šesták medzi ostatnými.Vhodil som šesták, ale nevypadlo nič. Prestal som. — Nemám peňazí. Prehral by som, čo mám dať za kávu.— Ach, ty bojko! Požičaj mi šesták.Váhave vyťahoval som šesták z toboľky. Ľudo vhodil môj šesták. Mieril prstami niekoľkorazy, kým ho vrazil. Šesták prudko dopadol a vyrazil tri iné. Čosi-kamsi mal Ľudo šestákov so dvanásť. Vrátil mi šesták.— Tu máš, aby si sa nebál o svoj šesták.Paľo Bórik požičal si dva šestáky od Ľuda. Za pätnásť minút mal deväť šestákov.— Presťaňte, chlapci! — miernil som hráčsku náruživosť svojich kamarátov. — Veď privediete kaviarnika na žobrácku palicu!*Ľudo Horecký bol môj starý známy a bývalý spolužiak. Gymnázium skončil v Banskej Štiavnici. Vynikal tam v telocviku a športoch, i v maďarskom veršovaní. Na krajinských millenárnych žiackych telocvičných závodoch v Pešti roku 1896 dostal striebornú medailu. Vedel dievčaťom kurizovať už vtedy, keď jeho neohrabaní vrstovníci nevedeli sa na dievča ešte ani poriadne podívať.Keď nás zo Štiavnice vyhadzovali, mal byť vyšetrovaný i Ľudo. Výpoveďmi svedkov i u nás zhabanými listinami bol veľmi kompromitovaný. Ale na šťastie nebol vtedy už v Štiavnici, ale bol doma privátnym žiakom. Medzi časom zo školy totiž pre nervovú nemoc, následkom to svojich vystredností, vystúpil z ústavu ako verejný žiak a stal sa žiakom privátnym. Doma — písaval nám o tom často — liečil sa kneippiádou v horskom potoku, pestoval zúrive telocvik, urobil si na dvore u matky bradlá i hrazdu, vyťahoval sa na rebríku atď. Časom študoval deň po deň, časom ochabol, chytil sa s matkou predávať tlač a plátno po jarmokoch.— Čo z tej teorie! My Slováci sme sa už dosť nateoretizovali — písal nám. — My musíme sa konečne dostať k činnosti praktickej, chytať sa obchodu, priemyslu, špekulácie, pokroku. Nie to hanba, že šesťnásťročný mladík ako ja, nevie sa samostatne vyživiť, ale utisnutý je na svoju starnúcu, chorľavú matku?! Jarmočníctvom sa za rok pre život lepšie pripravím, ako výborným skončením neviem akej triedy.My sme naň veľmi privykli, priveľmi k nemu prilnuli, takže nám neobyčajne chybel. V tie časy bol Ľudo mladý, pohyblivý jako živé striebro, vznietlivý a prizralý. V šiestej triede gymnaziálnej uvažoval o úlohe malého národa a o potrebe, aby Slováci študovali už raz i praktické vedy. Čítal Madáchovu „Tragediu človeka“ a Goethovho „Fausta“ a to v pokročilej nervovej chorobe. Chvíľami hovoril, že cíti na hlavu tlak, ako by sa mu mala roztresknúť. Zo školy často sa musel pýtať na čerstvý vzduch. Doma na byte študoval francúzštinu, nemecky vedel už dobre, hral na husle, cvičil sa činkami, podnikal väčšie túry. Vôbec mal zvláštnu maniu: svoju čuvovú nemoc chcel premôcť telesnými námahami. V zime sa korčuľoval, spúšťal sa na sánkach s kopcov i dolu mestom. Raz vrazili do väčšieho miešaného obchodu, ležiaceho pod kopcom. Vrazili na sánkach rovno do dverí. Rozletení boli tak, že sa nezastavili ani na prahu. Zastavili sa iba pri púdli, Ľudo s akademikmi.Lebo môj druh Ľudo neuspokojil sa so spoločnosťou gymnazistov, ale priatelil sa s poslucháčmi baňskej alebo lesníckej akademie. Učil sa šermovať, chodil do hostinca, debatoval o politike, literatúre, národnom hospodárstve.A keď ho časom popadlo neznesiteľné bolenie hlavy, nahovoril nás na nejaké dobrodružstvo.— Poďme, chlapci, na jablká do záhrady starého Fabíniho pod kalváriu!— Ak nemáš peňazí, požičiam ti — ponúkal som sa — sbehneme na trh a kúpime si jabĺčiek.— Ach, človeče prozaický! — ušklabil sa Ľudo opovržlive. — Mne chutí desať razy lepšie to, čo som si sám vybojoval. Za peniaze kúpi si hocičo bársaký somár.A šli sme. A Ľudo kradol a my tiež. Keď vracali sme sa domov, vrecká a košeľa vypchané ovocím, a v diaľke proti nám mihol sa policajt, museli sme Ľuda niesť. Robil sa, že mu prišlo zle.— Koho to nesiete? — spytoval sa policajt.— Spolužiaka; zamdlel — odpovedali sme.— A kde ste boli?— Na prechádzke.— Čo tak neskoro?— Museli sme sa učiť.A vliekli sme Ľuda domov. Doma prebudili sa v Milovi Rohoňovi výčitky svedomia. Bol to pobožný chlapec. Nie nadarmo vyštudoval neskôr teologiu a stal sa dedinským farárom. Milo mienil už vtedy:— Ale, bračekovci, nedopustili sme sme sa my to preca len krádeže?!— Človeče, treštíš?! — rozčuloval sa Ľudo Horecký. — Keď mládež vezme pár jabĺčiek starému boháčovi, to nazývaš zbojstvom?! A nie je skôr zlodejstvom, že ten starý boháč nerozdá to ovocie hladnej mládeži?! A nekradneme od hladu, či kradneme na gšeft?!A úzkostlivý Milo zahanbený umĺkol.Keď skladal — my sme boli vyhodení vo februári — Ľudo na konci roku skúšku ako privátny žiak a mal už vysvedčenie v rukách, obrátil sa starý správca Mojsovics s ovisnutou modrou gambou k nemu:— Á, Horecký barátom! Vy máte u nás ešte jednu nevybavenú záležitosť.— Prosím, pane správca, ja vás neidem zdržiavať. Ja sa vám porúčam.— Ohó, Horecký barátom! Dúfam, že sa najprv z obvinenia očistíte. Máme vás v podozrení, že ste pansláv!— Neráčte žartovať, pane správca! Ostatne už nemám tú česť byť vaším žiakom.— Ako sa mi vidí, už vám udrel guráž do nohavíc.— Ako sa vám páči, pane správca — nedal sa vyrušiť Ľudo zo svojej chladnokrevnosti. — Ďakujem vám za všetko dobré. Porúčam sa.A milý Ľudo Horecký vsadol v Štiavnici na vlak a nezastavil sa až Kečkeméte. Tam sa dal zapísať na gymnázium. Keď sa ho spytovali, že prečo odišiel zo Štiavnice, odsekol ľudu stručne:— Lekár mi odporúčal zmenu povetria.V Kečkeméte Ľudo doštudoval gymnázyum. Veľmi tam bol spokojný. Chválil priamu maďarskú povahu. Spolužiaci vedeli tam vraj o ňom dobre, že je presvedčený Slovák, i doberali si ho preto, ale udávať ho nikto neudával a boli mu vždy dobrými kamarátmi. Pred maturitnou skúškou sa Ľudova nervová choroba zhoršila, bol prinútený prerušiť štúdia. Jednoho dňa zmizol. Všetko hľadanie ostalo bezvýsledným. Na tretí deň ho našli spolužiaci v rákosí. Piekol si žabu, polovyzlečený. Hovoril, že je to ryba. Že on chce byť na slobode a nie vo väzení, lebo že by ho hlava bolela.Rozumie sa, poslali ho do blázinca. Kečkemétsky mestský lekár dal i s mešťanostom odporúčanie dvom chlapom, ktorí nešťastného Ľuda sprevádzali do Pešti na poslanca mesta Kečkemétu.Chlapi sprobovali šťastie s Ľudom sami.— Nieto miesta. Všetko je preplnené! — odpovedali im v blázinci.Vyhľadali svojho poslanca. Bol v parlamente, vlastne v buffete rozjarený vínom. Maďar vraj má najviac rozumu vtedy, keď je trochu podgurážený. Predložili mu odporúčanie mešťanostovo.— To je ťažká vec! — škrabal sa poslanec za uchom. — Tak ho nikde nechcú?— Nikde, nikde?— Viete čo? Poštvite toho chudáka na ľudí. Keď sa rozbehne po ulici a oborí sa na niekoho, chytia ho policajti. Potom je už všetko vyhraté. Polícia už najde spôsob, aby ho dostala do blázinca.Ľudovi sprievodcovia dali si povedať. Vyzliekli Ľuda — bol teplý júnový deň — po pás a pustili ho peštianskymi uliciami. Čososi-kamsi srazil k zemi dvoch ľudí.— Én vagyok a pályafutó! (ja som závodník v behu!) — kričal Ľudo.Rozumie sa, policajti mali ho hneď v hrsti, avšak kým mu sviazali ruky, vyzauškoval jedného z nich tak, že mal líce celé opuchnuté. Do blázinca sa s policie potom už ľahko dostal.Na šťastie sa chudák, Ľudo, dosť chytro vyliečil. V septembri už skladal maturitnú skúšku. Ostrý vtip vrátil sa mu zase. Skúšku složil a odobral sa do Pešti na univerzitu.— Keď tak ustavične choriem, nech aspoň tým chorobám trocha rozumiem! — myslel si Ľudo a dal sa zapísať na medicínu. Štyri semestre vyštudoval v zdraví, s neobyčajným záujmom. Potom akosi ochabol v štúdiach, vrhol sa na spolkový život, čítal romány, prekladal ich do slovenčiny. Pomaly privykol na kaviarne, na vinárne.V siedmom semestri Ľudo vlastne už nič neštudoval. Do noci vysedával po krčmách. Ráno vstával neskoro, čítal a písal v posteli, šiel na obed. Popoludní spal zase a pred večerom obliekol sa a znovu vyšiel do mesta. Hlava bolievala ho skoro ustavične. Stával sa mrzutým.Matka pomaly tiež vytušila, že Ľudo neštuduje, a dohovárala mu v listoch. I balíky, predtým tak časté, počínaly vystávať. Štipendia nebolo. Ľudo živoril z karát, automatu a — pôžičiek. Pri tom stával sa čo raz viacej slovenským žurnalistom. Prispieval do „Národného Hlásnika“ a do americko-slovenských časopisov. Bol veľmi plodný a mnohostranný. Sloh mal znamenitý, i látku vedel si vybrať dobrú. Písal politické články, dopisy, rozprávky z ľudového života, salónné črty, verše, dramatá, dialogy, národnohospodárske úvahy; prekladal mnoho, a keď mal núdzu o látku, dovolil si tu i tu aj zaplagizovať. Možno, dopúšťal sa toho dosť nevedome. Reprodukoval mimovoľne, čo čítal a páčilo sa mu.*Po dvoch rokoch sišiel som sa s Ľudom v Liptovskom Sv. Mikuláši.— Čo tu robíš, braček?— Bankového úradníka — usmieval sa Ľudo rezignovane.— Odkedy?— Už poldruha roka. — Potom vyrozprával, ako ho raz oslovil riaditeľ peštianskej Ústrednej banky v kaviarni.— Máte trochu času, pane Horecký?— Mám — odpovedal Ľudo ľahkomyseľne.— Nemohli by ste nám tak na mesiac-dva v banke vypomôcť?— Prečo nie?— Dáme vám stopädesiat korún na mesiac. Za prácu vyše úradných hodín osobitnú odmenu.Počujúc spomínať peniaze, bol Ľudo ako očarovaný. V kartách v poslednom čase nemal šťastia. Z Ameriky už tiež dávno nič neprišlo. A „Hlásnik“ samotný ho nezachránil. Posledné dni, ani poriadne nejedol. Matka mu už so dva mesiace nič neposiela. Chorľavela, na jarmoky nechodila. Úver mal všade vyčerpaný. V kaviarni automat bol pokazený. Ľudo nevedel si rady.A teraz stopädesiat korún mesačne! Tricať vypíše si k tomu novinami, bude stoosemdesiat. Nechá karty, stroví 140 mesačne, štyricať korún môže dávať mesačne na dlžoby. Pekne, hladko vychádzať, mať stály istý príjem! Báječný pociť!O chvíľu ho však niečo napadlo.— Čo, ak ma chcú v tej Ústrednej banke iba využiť?! — Ľudo tam mal tiež dvestokorunovú zmenku. — Ak mi strhnú polovicu platu na úroky a srážku? Ale azda budú mať len ľudského citu.Ľudo počal chodiť do banky. Dali mu písať niečo v korešpondenčnom oddelení. O chvíľku volali ho ku kase. Podpisoval poukážku na 150 korún. Vyplatili mu ich celé bez srážky.Tých 150 korún rozhodlo o jeho osude. Ostal v banke. Z Pešti dostal sa do Trnavy, odtiaľ do Liptovského Sv. Mikuláša. Zaodel sa, pozapisoval sa do miestnych slovenských spolkov, ochotníckeho krúžku, spevokolu. Omladol, počínal sa zase točiť okolo dievčeniec. Mal už 180 korún, s honorármi za články do dvesto mesačne. Známi ho naberali, že je už čas, aby sa oženil.Iba s tou literatúrou vyzeralo to všelijako. Horeckého známi, čítajúc jeho besednice, poznamenávali:— Ale, veď som to už kdesi čítal! tuším v „Pešti Hirlape“. A o tých mravoch čítal som už niečo, akoby to isté, tuším to bol preklad z dánskeho.A na meniny dostal nešťastný literát-bankový úradník gratuláciu od peštianskych známych:„Naša spisba perla samá Máme už i Maupaszan(t)a!“Akiste narážka na to, že Horecký čerpal mnoho pre svoje novely i z obľúbených francúzskych autorov.V bankovom obore napredoval Horecký veľmi pomaly. Vždy hovorieval, že on, idealista, nikdy sa úplne nevpraví do hmotárskych náhľadov. Ale ani neštudoval svoj obor. Zaujímala ho iba politika a literatúra. Do „Hlásnika“ už prestal dopisovať, zato dopisoval do pražského realistického „Času“. Kritizoval lieň, podlosť a zbabelosť slovenskej inteligencie. Referoval o významnejších slovenských udalostiach. Honoráru dostával 50 korún mesačne. Splatil niečo na dlžoby. Ba raz poslal aj matke dvacať korún. Ale to vzplanutie netrvalo u neho dlho. Druhý mesiac zase zle vychádzal. Z banky si vybral preddavku tricať korún. Nasledujúci mesiac vychádzal ešte horšie. Vyžiadal si pädesiat korún preddavku z redakcie.Prišly augustové slávnosti v Turčianskom Sv. Martine. Z Mikuláša šla na ne celá výprava. Ľudo Horecký nechybel. Vo vlaku slečny bavil znamenite. V Martine bolo divadelné predstavenie, kládol sa základný kameň novej muzeálnej budovy, bolo valné shromaždenie múzea, Živeny, spoločný obed, bál, druhého dňa výlet do hory. Ľudo Horecký zabával sa dobre, kurizoval dievčaťom, stihol sa prikmotriť i k mužskej spoločnosti a filozofovať pri poháriku. Jedol, pil, veselil sa.Ale prijduc na byt, rozpísal sa o slávnostiach za horúca do „Času“. Nebol to referát, skôr satira zo slávnosti, posmieval sa zo všetkého, zo základného kameňa muzeálnej budovy. Národ vraj celý rok nerobí nič, ale aby zakryl svoju nečinnosť, robí na martinských slávnostiach komediu s mizerným základným kameňom. Pol Slovenska schádza sa v martinskom národnom „Dome“, kdežto podobný dom mal byť v každom väčšom slovenskom mestečku, tedy na Slovensku aspoň pädesiat takých domov. Divadlo hrané bolo biedne. Kus naskrze neslávnostný. Po divadle sa pilo a táraly sa hlúpe reči — písal Ľudo Horecký kúsave, zlomyseľne. Dávno sa mu nestalo to, čo na poslednom bále. Pýtal slečnu Martu Ružičkovú k valčíku. Dievča ako z cukru, na lícach pel mladosti, tanečnica chýrečná. Dala mu košík, že ju hlava bolí, onedlho však vstala a tancovala veselo s akýmsi evanjelickým kaplánom.Ľuda prestala tešiť zábava. Uvelebil sa k poháriku. No, horkosť v duši nevedel zapiť vínom. Musel si na niečom zlosť vyliať. Príduc na byt, pustil sa do písania dopisu. Išlo mu to dnes akosi neobyčajne ľahko. Cítil inšpiráciu. Bagatelizoval chudobný rozpočet Muzeálnej spoločnosti, ostro šľahol nečinnosť ženského spolku Živeny. Schladil si zlosť na staroslovanskom otčenáši, spievanom pri spoločnom obede spevokolom. A najväčšmi zošpintal toasty, povedané na spoločnom obede. Ani podarený bál neunikol ostrým šípom Ľudovej bezohľadnej kritiky. Na koniec spustil niekoľko viet o neúčasti ľudu a o priepasti medzi ním a slovenskou inteligenciou.Keď článok dokončil, ešte raz si ho prečítal. Niečo opravil, niekde nahradil miernejší výraz silnejším. Sám mal pôžitok zo svojej satiry. Poslal článok expres hneď ráno.Keď vrátil sa druhého dňa po popoludňajšom výlete do Mikuláša, cítil, že si článkom odľahčil. Netrpelive, ako málo-kedy, očakával článok. Banka držala jeden výtisk „Času“, okrem toho dvaja mladí úradníci po jednom výtisku. Ináč nechodilo ho do mesta mnoho. Jeden výtisk do kasína a jeden do kaviarne. Kuzma, mladý úradník v Stodolovej remennej fabrike, držal ho tiež.Tretieho dňa prišiel „Čas“. Na úvodnom mieste článok:„Martinské slavnosti (Od našeho zvláštního dopisovatele.)Turčanský sv. Martin, dne 6. srpna 190-“V Ľudovi samom to hrklo. Nebolo mu veľmi vhod, že jeho satira je uvedená na takom nápadnom mieste.Rozumie sa, že úradníci banky všimli si článku hneď. Počalo sa o ňom debatovať. Bezohľadný, posmešný tón veľmi imponoval so dvom.— Nie, páni moji, to je surovosť, to je škodoradosť. Najhorší maďarón nemohol by sa väčšmi posmievať z naších malých pomerov — mienil šedivý pokladník.— Ale v mnohom má pravdu, treba trochu pohýbať tými našimi stojatými vodami! — rozhorlil sa mladý Pavlovič s cvikrom na nose.— Nie, pisateľ strašne prestreľuje a posmieva sa nám z bohorovnej povýšenosti — odsudzoval článok na oko Ľudo Horecký, jeho pôvodca, prečitujúc si ho znovu a znovu a cítiac tajnú rozkoš pri čítaní posmešných, ostrých výrazov.— Kto to len mohol napísať, Slovák, či Čech?— Slovák iste nie. Čechov bolo na slávnostiach dosť. Iste to spáchal nejaký pražský turista, blazeovaný, unudený človek. Akiste mal zlosť, že nemôže tančiť vo svojich zelených turistických šatoch. Nuž, pomstil sa martinským slečinkám.— Za tú surovosť, že vraj na slávnosti vodia slovenské matky dcéry ako sedliaci kravy na jarmok, za tú urážku by ten pamfletista zaslúžil, aby ho niekto z našich ľudí vyzval na súboj!— Keď takých padúchov kryje anonymita — ľutoval starý pokladník.Večer nezabudol Ľudo ísť do kasína, len aby sa nehádalo, že článok písal on. V kasíne sa debatovalo, hovorilo sa i o článku, ale účasť nebola valná.Zato druhého dňa pred obedom čakalo banku prekvapenie. Okolo jedenástej vkročil starý avokát Borovanský, člen správy banky a podpredseda kasína. Prišiel akiste k cenzúre, ale v ruke držal „Čas“ a pozeral ponad zajdené okuliare akosi zlovestne.— Dobrý deň, páni!— Služobník! Poklona! — ozývalo sa zo všetkých strán.— Nevedeli by ste mi, prosím Vás, páni, povedať, kto spáchal túto komisnosť? — zodvihol a roztvoril osudné číslo „Času“, na ktorého prvej stane bolo zarámované červenou ceruzou prvého poltreťa stĺpca.Nikto nevedel dať odpoveď.— Nebol to niektorý Ružomberčan? — prikročil Horecký k starému pánovi, rozčulenému nad zákerným útokom na slávnosti. — My sme sa včera pohoršovali nad tou sbierkou urážok — pretvaroval sa Ľudo, len aby tým istejšie odvrátil od seba tieň podozrenia.— Padúch, vyvrheľ, nie je hoden, aby ho slovenská zem nosila! — rozčuloval sa starý Borovanský. — A podľa slohu vyzerá pisateľ Slovák. Je to ďaleko hnusnejšie, ako keby sa bol takej podlosti dopusti Čech. Iste to napísal Slovák. Je to padúšstvo, do vlastného hniezda špiniť!— Ja myslím, že nemáme sa čo tak zbytočne rozčulovať. V mnohom síce prestreľuje, ale čiastočne má i pravdu. Lepšie by sme urobili, keby sme tvrdenie článku vyvrátili. I tým sme vinní, že nedopisujeme do novín sami, že nechávame to na cudzích.— Mýlite sa, mladý pán, — spustil Borovanský. — Na také šprihaniny sú jedinou správnou odpoveďou zauchá. A v čom by mal pisateľ pravdu?!— V tom, že naša inteligencia je nečinná, alebo aspoň primálo činná.— Nechajme to, mladý pán! Najprv vy ukážte niečo v živote, potom posudzujte iných. — — — Ale, páni moji, ja som prišiel pre niečo iného. Poviem vám úprimne: mám silné podozrenie, že článok spáchal niektorý z vás, z našej banky. A apelujem na vašu česť, páni. Nech ste napísali článok ktorýkoľvek, priznajte sa ktomu! Von s barvou!Nasledovalo dlhé mlčanie. Pavlovič s cvikrom sa rozčulil:— To je inkvizítorstvo, pane pravotár! — poznamenal.— Vy to nazývate inkvizítorstvom?! Mám podozrenie, že ste pamflet spáchali vy. Áno! vy ste to boli, vy ste ten vták, čo do vlastného hniezda špiní! Čo ste sa nepriznali, zbabelče?! A takých nevďačníkov živíme vo svojich podnikoch! — odľahčoval si starý Borovanský, sčervenejúc ako rak, pričom sa mu brada triasla.Mladí úradníci boli výstupom ako omráčení a neopovážili sa zavrátiť starého Borovanského. Pavlovič chvel sa rozčulením. Chcel sa vyrútiť na svojho osočovateľa (veď preca autorom článku nebol on) a strestať ho. Ale kolegovia násilím ho zadržali.Starý Borovanský vychádzal i s osudným číslom „Času“ von. Tento raz nebol na cenzúre.Ľudo Horecký pocítil v srdci rozkoš. Mal radosť, že rozvíril natoľko prach v malom mestečku. A ešte ho tešilo, že nikto nemá o jeho vine ani tušenia.— Títo blbí ľudia budú sa hrýzť medzi sebou ako psi a vlka za humnami nezbadajú! — myslel si.— Páni moji, to je preca škandál, akí sú tí naši starí páni sprostí a drzí! Dosiaľ som nič nepísal proti nim, ale teraz na môj’ dušu hriešnu, budem. Dosiaľ som si „Čas“ len kedy-tedy požičal od priateľa Rástockého. Ale ešte dnes si ho predplatím. Dobre že nás nevyzauškoval ako sopľavých chlapcov!— Ja tiež — ozval sa podúčtovník Svoreň.Horecký si zaumienil, že prípad opíše redakcii „Času“. Nebude to dopis určený pre verejnosť. Iba pre informáciu redakcie.Ako povedal, tak urobil. O štyri dni kochal sa vytlačeným článkom. Jeho informácie uverejnila redakcia v plnom znení.V banke i v mieste považoval každý za pisateľa oboch článkov Pavloviča. Ľudia počínali mu vyhýbať. Starí páni večer v kasíne hovorili:— Rozpálená, nevykvasená hlava. Chce čelom do múru. Intrigant, revolucionár akýsi!— Nepúšťajte sa s ním do reči! Ešte by nás dal do tých českých novín!Idúc z úradu na pravé poludnie, stretol Pavlovič doktora Grmana, lekára, starého mládenca, slovenského národovca prvej triedy.— Tak čo je, Hrebenovče?! Hnáty vám polámať! — A zdvihol palicu na Pavloviča.— Pozor, starý blázne, netýkajte sa ma! Ja sa budem brániť! — hrozil Pavlovič zúfalý.— Český zapredanec! Pokrokár! Realista! — počal doktor Grman nadávať. Pritom opovržlive odpľúval.— Rozum, starigáne bláznivý! Už je svrchovaný čas, aby sme my mladí rozbíjali také hnilé; prázdne lebky! — a pred očima robily sa mu červené kruhy od rozčulenia.*Keď o polroka odchodil Ľudo Horecký z Liptovského sv. Mikuláša do Starej Pazovej, boly dva články „Času“, ktoré tak veľmi rozčulily verejnú mienku v Mikuláši, už dávno zabudnuté. Ľudo smýšľal už menej radikálne o martinskej politike.V Starej Pazovej počínal sa smierovať so životom. Počínal sa stávať horlivým bankovým úradníkom. Dopisovateľstvo „Času“ zanechal. Kedy-tedy ozval sa bezplatne v „Národných Novinách“.Po roku mal dvestopädesiat korún mesačne, hrával ochotnícke predstavenia, vôbec vžil sa do miestnych pomerov až na podiv. Len nápoj ho kazil. Píjaval tuhé vína tak, že sa mu až ruky triasly. Neskoršie počal miešať. Po víne pil šnaps. Tvár mal akúsi zsinalú či popolavú, gamby jakési namodrasté. Riaditeľ banky sám ho ľutoval, napomínal, prosil ho, zamykal mu fľaše s nápojom do zásuviek. Ľudo našiel si skrýšu na povale. Ta chodil píjavať. V bedničke mal tam stále schovanú fľašu-dve.Ale na čas sa jakosi vzpamätal. Ovládala ho láska. Na fašiangovej tanečnej zábave oboznámil sa s veľmi pekným dievčaťom. Bola to Zuzanka Hrabošovie, dcéra bohatého sedliaka. Hovorilo sa, že dajú s ňou šesdesiattisíc vena. Ľuda okúzlil iba pôvabný dievčí zjav. Ale počujúc o zámožnosti Hrabošovej, bláhal si:— Neškodí, keď je trochu zaperená. Dosť som sa už nabiedil, naživoril!Dievča nosilo sa z polovice po mestsky, z polovice po dedinsky. Mala skončenú meštiansku školu v Zemúne. Chodila v klobúku, nosila gumové opätky. Ale prečítať nebola prečítala skoro nič. Ľudo počal jej nosiť slovenské a české romány. Učil ju slovensky pravopisne písať. Prebral s ňou Vlčkove „Dejiny slovenskej literatúry“. K vôli Ľudovi dala pekná Zuzanka košík so trom sedliackym pytačom.Len od pijatiky sa Ľudo nevedel odučiť. Neraz mu Zuzka dohovárala. I sľuboval, a podľahol prvému pokušeniu.V zime sa zasnúbili. Na Sylvestra sa dlhšie zabavil v spoločnosti. Napadlo ho zajsť nad ránom do Hrabošov. Bol hodne podnapitý, upŕskaný od blata, mašľu ztratil, klobúk si omylom zamenil, mal cudzí.Zabúchal na dvere. Pes, priviazaný v búdke na reťaz, zabrechal. Starý Hraboš ukázal sa vo dverách.— Kto to búcha?!— Váš zať Horecký.— Čo je?!— Chcem vidieť svoju snúbenicu.— No tak príďte vo dne. Veď je ešte noc. A kde ste sa tak zafúľali?!— Do toho vás nič!— Čerta by ma nič nebolo, keď chceš moju dievku! — zahromoval Hraboš. — Príď zajtra na obed, nuž, sa porozprávame. Dobrú noc!— Dobrú noc! — odchádzal Horecký neistým krokom, zahanbený.Doma zaspal oblečený. Prebudil sa o poljedenástej. Chytro sa dal do riadenia. Oholil sa, ale so dvarazy sa zaškrabol do krvi. Mal robotu, kým to liadkom zastavil. Potom zabavil sa poriadne dlho kefovaním šiat a obuvi. Podíval sa do zrkadla. Vyzeral veľmi bľadý, až zsínalý. Počal sa pudrovať, aby neurobil u Hrabušov zlý dojem. Jednako sa cítil akýsi mdlý, slabý ako mucha. Ani ústa sa mu nechcelo otvoriť.Siahol do kúta na fľašku. Potiahol pár glgov. Bol to rum. Aspoň ho trochu zahreje a barvu mu vráti ten dobrý rum. I chuť mu napraví. Veď na toho Sylvestra pojedli v tom hostinci piate cez deviate.Pred odchodom z domu sa naparfümoval. Bol v pekných čiernych šatoch a lakýrkach. Iba pinč, tvrdý klobúk, mal trochu prelomený. Iste mu spadol večer v hostínci. No, nič to! Prešiel ho pár razy rukou, aby ho oprášil.Navštívil snúbenicu. Dunčo už na neho nebrechal, ako v noci. Pozorne očistil si obuv, zaklepal. Prijala ho Hraboška a zaviedla do izby. Zuzka prišla iba o chvíľku. Bola vo sviatočných šatoch, s ružovými líčkami, vyspatá. Hodne sa odrážala od ospalej, bľadej tvári Ľudovej.Rozbehol sa proti nej. Pocítil troška závrať, potočil sa. Zuzka si toho iste povšimla. Zadívala sa naň uprene. Vtisol jej bozk na ruku a počal ju ľúbať na pery.Dala sa, ale ozvala sa žiaľne:— Ľudo môj, Ľudo môj, čo mi to robíš?!— Čoo?! Vyrazil zo seba celý pomýlený.— Veď z teba ten trúnok razí na tri kroky! A zle mi vyzeráš, nešanuješ sa. Kedy si šiel včera spať?— No, kedy! Ako na Sylvestra.— Čo mi to robíš, Ľudo môj! Po nociach sa túľať a s pijatikou začínať nový rok!— Tak ja som ti lump! Ani mi trochu tej zábavy nedopraješ?! Dobre. Keď ti srdce odomňa odpadlo, nechcem ti život zaviazať! — a Ľudo Horecký bral si prelomený, zamazaný klobúk a obliekal sa do zimníka.— Ľudo, čo to robíš?! Ostaň!— Nie, neostanem! Ja sa ti nedám urážať! — a vybehol von dvermi.— Ľudo, Ľudo! — zmieraly za ním žiaľné slová.Utekal preč, ani sa nezastaviac. Nepotrebuje takú fiflenu, rozmaznanú, surovú! Že z neho razí trúnok na tri kroky! Surovina surová! To by bola nie žena, ale zmija jedovatá! A že ju mohol tak ľúbiť! A za jeho lásku ona ho tak urazí! Že z neho razí trúnok na tri kroky! A z nej sedliačtina, fiflena sprostá, nevzdelaná! — rozčuloval sa Ľudo.Rozľadenie nevedel zahnať ani prechádzkou, ani samotou doma. Šiel medzi ľudí do hostinca. Toho večera sa zase opil. Príduc domov počal páliť listy a fotografie, ktoré dostal od snúbenice. Ráno, s hučiacou hlavou, polovytriezvený, pľakal a ľutoval svoje prenáhlenie. Ale bolo neskoro.*Ľudo upadol ešte väčšmi. V úrade sa na každom kroku mýlil, robil chyby, hlava ho bolievala, často mu bolo nanič. Riaditeľ napomínal. Neosožilo. Ľudo sa týždeň miernil v pijatike. Potom upadol zase do starej koľaje. Dostal výpoveď z banky. Prišiel o úrad.Vojna zasiahla ho doma u matky. Pri všeobecnej mobilizácii nenarukoval. Nebol vojakom. Vyšlo na javo, že bol už svojho času v blázinci. Takého človeka nemohla upotrebiť ani len rakúsko-uhorská armáda. Ostal doma. Ani si úrad nehľadal. Keď podnotár narukoval, oslovil Ľuda Horeckého notár v hostínci:— Pán Horecký, nemali by takto trochu času?— Nuž, ako sa vezme — odpovedal Ľudo opatrne.— Nemohli by nám trochu vypomáhať na obecnom dome?— Veď zadarmo to od nich nechceme. A potom kartičiek sa im ujde viacej. Môžu sa, ak chcú, prísť zajtra o desiatej na obecný dom dohovoriť. Bude tam aj rychtár a obecný kasír.— No, tak prídem.A notár dal doniesť liter vína, aby Horeckému dodal chuti vstúpiť do služieb obce.Ľudo sa stal obecným pisárom a onedlho podnotárom. Chodieval v obnosenom salónnom kabáte, trochu lesklých čiernych nohaviciach a tvrdom klobúku. Pláce nemal síce moc, ale jeho vplyv preca len každým dňom vzrastal. Veď rozdeloval kartičky na múku, strovu, krúpy, cukor a na uhlie. Krčmátovi Mrváňovi musel dopriať viac kartičiek, lebo mal u neho účet. I trafikantke Kleinovej musel viacej hľadeť, aby naň pamätala s cigaretľami.Neskoršie už bol praktickejší. Pred rozdeľovaním kartičiek shrabol so dvacať kartičiek na múku a so dvacať na cukor a schoval si ich do vrecka, potom rozdával kartičky zo škatule na stole pred obecným domom. Každému dal podľa soznamu spravodlive. Trafikantky sa spýtal:— Sedmoro — odpovedala, trebárs boli iba piati v domácnosti.Tak urobil i s krčmárom, i s krajčírom, u ktorého si dal šiť šaty a nehodlal mu hneď zaplatiť. Ukradnuté kartičky rozdal doma ženičkám zo súsedných dedín za maslo vajcia, mlieko, kuratá. Matka síce neraz tŕpla, že bude z toho malér. Ale nestalo sa nič.Jedného dňa prišiel domov o desiatej dopoludnia, celý bez vôle.— Zabudol si si niečo, syn môj? — spytovala sa ho matka.— Ale horký zabudol! Ale tí mamľasi volajú ma na vojnu. Mám do 48 hodín narukovať.— Ach, Bože, prebože, syn môj krásny, tak mi preca len idú vziať tí kati! — pustila sa stará mešťianka-vdova do usedavého plaču. — A čože tak naponáhle, keď si pri asentírke nebol ani odobratý?— Ale to slúžny. Že vraj ked môžem pracovať v obecnej kancelárii, že ma upotrebia i na vojne. Garantoval ten zlosyn, že mi je nič!— Nech ho Pán Boh skára, toho naničhodníka! — odľahčovala si Horecká.Ale plače a nadávky nepomáhaly. Ľudo mal narukovať. Na druhý večer zmocnil sa ho strašný žiaľ. Odísť na jatku, opustiť matku-vdovu?! Nie, nepôjde. Nenarukuje. Ale čo?! Matka k tomu neprivolí. Probuje.Podišiel k matke do kuchyne.— Mama, mamička. Chcem ti niečo povedať.— Ach, nestraš ma, Ľudo môj! — tušila matka. — Tebe sa nechce na tú vojnu! — pošeptala mu zdesená.— Veru nechce, mama! — nahol sa Ľudo k matkinmu uchu.— A čo, keď ťa chytia?!— Nechytia, skryjem sa.— Ach, dieťa moje zlaté! Azda sa mi len nebudeš po horách túlať?!— Ostanem doma. Budem niekoľko dní doma. Potom pôjdem do Malženíc k svákovi Vrtiakovi.— Ach, čo si ja, nešťastná, počnem bez teba!— Tak mám ísť na tú jatku jako baran?!— Ach, rob, Ľudo môj ako vieš.Ľudo odišiel na obecný dom ohlásiť sa, že opúšťa obec a rukuje.— Kedy idú, pán Horecký?— Nočným vlakom.Ale Ľudo Horecký ostal doma. Vo dne sa neukázal vonku, iba v noci ak sa prebehol po záhrade. Čítal doma, písal v malej izbičke. Neskoršie preobliekala ho matka za ženskú. A Ľudo písal denník svetovej války, čítal romány i filozofické úvahy, neskoršie dal sa na písanie poviedok. Odvykal od rungu, iba kedy-tedy kúpila mu matka dáke to deci slivovice, alebo rumu.Bol doma už tretí týždeň. Pozajtre mal ísť do Malženíc k svákovi Vrtiakovi.Ráno o deviatej prišli pre neho žandári. Ležal ešte v posteli. Pochopil hneď situáciu. Matka skoro omdlela. Ľudo prosil žandárov, aby ho neviedli cez obec, ale radšej po záhumní. Urobili mu po vôli.Poslali ho s eskortou do Prešporka k pluku. Tam bol hneď oblečený a poslaný na bojište. Poneváč bol považovaný za úskoka, neuznali mu dobrovoľnícke nároky. Strčili ho do kancelárie. Ztadiaľ dostal sa do kuchyne.Trochu sa tam sobral a dostal barvu. Podkŕmil sa, neskoršie obsluhoval dôstojnícku jedáleň.Jednu noc zabávali sa v jedálni dôstojníci.— Horecký, poď sem! — zvolal ktorýsi z kapitánov, — Ja ťa naučím, ty potvora! Veď si ožratý! — lebo veď, neborák, Ľudo konal svoju kelnerskú povinnosť hodne nedbale. Vo vojenskej kuchyni vrátil sa zase k pijatike.Podišiel k dôstojníckemu stolu.— Pán kapitán, majte so mnou útrpnosť. Mal som hnačku, zapíjal som ju slivovicou. Cítim sa trochu nedobre. Odpusťte mi. Vynasnažím sa, aby sa mi to už nikdy nestalo.— Do paroma! — uškŕňal sa podplukovník — ten chlap sa mi páči! Je spitý na moľ a preca má manýry! Čím ste, Horecký v civíle?— Bankovým úradníkom.— Vidíte, nepovedal som?! — obracal sa podplukovník k ostatným dôstojníkom. — aké reči hovoríte?— Nemecky, maďarsky, slovensky, francúzsky a trocha hrvatsky.— Vidíte, vidíte!Z Ľuda vytiahli, prečo nemá dobrovoľnícke pásky. Zaznačili si jeho meno.Druhého dňa dali písať na Ľudovu obec a slúžnovstvo. Čo vraj vedia o chovaní sa a charaktere Horeckého.O štrnásť dní prišla odpoveď: „Zbľumľovaný študent, bankový úradník, neskôr pisár a podnotár. Alkoholik, píše do panslavských časopisov. Politicky nespoľahlivý.“Velitel pluku, fúzatý podplukovník, dal si zavolať Ľuda do kancelárie:— Vy ste politicky nespoľahlivý, vlastizradca. Obesiť vás, naničhodníka! Ja vás nestrpím pri svojom pluku. Ešte by ste mi mužstvo pokazili. Dám vás preložiť k pracovnému oddielu.O mesiac bol Ľudo Horecký už v Rumunsku pri jednom pracovnom oddiele rakúsko-uhorskej armády. Dostal sa k pracovnej stotine kapitána Kohouta.— Člověče, — vítal ho kapitán — ty seš Slovák, co?— Ano, pán kapitán!— Jsi mi vylíčen jako vlastizrádce, úskok, politicky nespolehlivý, pijan. Hochu, můj hochu, to máš smůlu. Je mi tě opravdu líto… Ale chci ti být přítelem. Ke mně můžeš mít důvěru. Jsi slovenský vlastenec, že?— Som — odpovedal Ľudo smutne.— Budeš mým důvěrníkem, sekretářem. Jen dělej trochu dobrotu a moc nepij!— Nebudem.— Sláva, hochu můj zlatý! — a kapitán sovrel tuho Ľudovu vychudlú pravicu.A naozaj, v Ľudovom vojenskom živote nastal akýsi obrat k lepšiemu. Kapitán Kohout sa ho zaujal. Dobre ho kŕmil, dával mu fajčiť, i denne deci rumu, bral ho, kde len mohol sebou, ako svojho pisára. Robiť musel Ľudo síce kedy-tedy tiež, zákopy kopať, piesok, cement voziť, ale keď telesná práca trochu sobrala zlumpovaného, vypitého, slabého Horeckého, požiadal kapitán Kohout lekára pracovného oddielu:— Doktore, uznaj, prosím ťa, za chorého toho Horeckého. Ledva sa vlečie, aby mi tu dušu nevypustil.A doktor uznal.Po polročnej službe pri pracovnom oddiele šiel Ľudo domov na dovolenú.— Drž se mi tam pořádně, můj hochu! — napomímal ho kapitán Kohout pred odchodom. — A vrať se včas!Ľudo vrátil sa miesto o mesiac už na triadvaciaty deň — s vojenskou eskortou.Dopustil sa podvodu. Nechcejúc sa ukázať v rodnej obci v otrhanej rovnošate obyčajného vojaka, sliedil celou cestou domov po nejakej dôstojníckej uniforme. V Trnave oboznámil sa so sluhom akéhosi vojenského sudcu (auditora). Sluha mu požičal na kauciu 500 korún ošúchanú staršiu uniformu svojho pána. Peniaze Ľudo mal. Z domu mal sebou so 400 korún. Matka mu ich natisla nasilu. V dôstojníckej jedálni za pijatiku neplatil a jednako bral každých desať dní 3 kor. 60 hal. žoldu, okrem toho dostával diškrécie a nemal peniaze kde stroviť. Tak mu groší len pribúdalo.Ľudo Horecký prišiel domov ako kapitán-auditor. Celá obec žasla. Matka sa divila.— A kedyže si bol, syn môj tak povýšený?— Už sú tomu so tri mesiace.— A keď si mi ani nepísal o tom. Aspoň by som sa bola mala čím pochváliť.— Pochváliš sa teraz. Chcel som ťa prekvapiť.— Ach, len keby si nepil, syn môj! Ale piješ, čo?— Celý svet pije na vojne.— A nevyzeráš mi dobre, dieťa moje.— Na bojišti sa človek nepopraví.A Ľudo sa stal akýsi málomluvným. Nehovoril mnoho o svojom vojenskom živote. Leštil si obuv leštil gombíky, upravoval frizúru, oprašoval, kefoval uniformu.Druhého dňa dopoludnia šiel na návštevu do Smolinských. Chcel sa ukázať Marte, urobiť na ňu dojem. Ako podnotár jej nebárs mohol imponovať, ale ako kapitán-auditor si trúfal.Marta, dcéra bohatého statkára prijala ho milo.— Vítam vás, pane Horecký, a gratulujem k povýšeniu.Prijal gratuláciu. — Nemáte k čomu.— Horky nie. Máte pekný rang. Nedáte sa snáď aktivovať?— Nie je vylúčené. Predstavení ma nahovárajú — lhal Ľudo. Posledné časy bol sa už zamotal do celej siete lží, takže skoro si už ani netrúfal vymotať z nej.Zaliečal sa peknej Marte, že čo sa na ňu namyslel pri vynášaní rozsudkov.— Boli ste nemilosrdný? spýtala sa ho.— Bol — zalhal k vôli zaujímavosti. — Nemal ma kto obmäkčovať, slečna Marta, nebolo tam vás.O niekoľko dní sa votrel do lásky dievčaťu, ktorému sa síce koril už dávnejšie, ale nebárs dbalo predtým na jeho slová. Predtým platil za zblumľovaného študenta. Teraz to bolo niečo iného. Vyznal Marte lásku, dostal na pamiatku jej fotografiu. Neskoršie vtrel sa do jej dôvery natoľko, že mu požičala listy a karty, ktoré dostala od svojich predošlých ctiteľov. Ba i dievčenský denník od nej vylákal. Potrebuje to vraj k akémusi románu, ktorý začal písať. Uisťoval dievča, že nebude čítať dopisy a denník okom zvedavca, ale jedine okom znalca, románopisca.Krem Smolinských chodieval do Lopuchov. Bol zámožný obchodník, predtým v Bukurešti v Rumunsku. Teraz na staré kolená privatizoval v rodnej obci svojej ženy. Ľudo kurizoval Žanete. Mladé dievča bolo uniformou celé omámené. Ani si nevšímalo, aká je obšúchaná. Ani nebolo zvedavé, ako mohol prísť Horecký tak rýchle k novej hodnosti. Hrala Ľudovi na klavíri, Ľudo spieval. Počínal byť smelším. Tu i ukradol bozk Žanete. Dievča protestovalo, ale pozdejšie privyklo i na Ľudove objatia.Iba doma sa Ľudo zamýšľal: Nevšímaly si ma, a teraz by ma šly zjesť. Vlastne nie mňa, ale dôstojnícku uniformu. Také sú povrchné, podlé, nevedia si u človeka ceniť dušu.V obci sa rozprávalo, že Marta sa stretla na ulici so Žanetou a špatne sa s ňou pohádala, že jej milenca odvádza. Dobre, že sa rozišly. Už sa vraj počínali ľudia sbehávať.No, Ľudova sláva dlho netrvala. Hlaváčovi, Smolinského úradníkovi bol nový kapitán-auditor v obci podozrelý. Brúsil si bol zuby na Lopúchovu Žanetu, vetril v Horeckom soka, nuž, zatúžil sa ho zbaviť. Vedel, že Ľudo nemohol pri vojsku tak rýchle postupovať. Udal ho žandarmerii v blízkom mestečku. Keď mali prácu na dedine, podívali sa i do Horeckých na mladého pána. Lebo veď mladý pán mal oznámiť žandarmerii, že je na dovolenej. Žiadali od neho legitimáciu. Chudera, Horecká, nemohla zo seba slova vypraviť od hrôzy. Videla, že to s Ľudom dobre neskončí. Ľudo bol ľahostajný, predložil svoje papiere, z ktorých vysvitlo, že je obyčajným bakančošom. Vzali ho hneď sebou a poslali s eskortou k pracovnému oddielu na bojište, odkiaľ prišiel.Kapitán Kohout bol nútený podať na Ľuda trestné oznámenie.Žandarmeria doma dozvedela sa zatiaľ pekné veci. Ľudo požičal si 500 korún v mestečku od kelnera v hostinci. Zabehol ta počas dovolenej so dva razy, matke nič nepovediac. Chcelo sa mu poriadne sa napiť. Keď sa peniaze minuly, pumpol kelnera. Kelner neváhal, požičal pánu kapitánovi-auditorovi bez obavy. Iný človek ho oznámil, že mu vzal z vlaku remennú tašku s fajčivom, bielizňou a vlneným prikryvadlom. Smolinskovcom tiež chybely strieborné lyžičky a zlatá brošňa. Ale hanbili sa udávať ctiteľa svojej dcéry. A neurobili to ani Lopúchovcí, trebárs Žaneta nijako nemohla najsť svoju zlatú náramnicu a mladšia Milka pár zlatých naušníc, ktoré mala na toaletnom stolíku.Kapitán Kohout opísal Ľuda čo najpriaznivejšie. Vylíčil ho jako celkom nepríčetného človeka, ktorý z chorobnej ľahkomyseľnosti rozhadzuje peniaze jako blázon. Ešte väčšmi pomohlo Ľudovi, keď vyšlo na javo, že naozaj bol vo svojom živote už zavretý v blázinci. Dostal všetkého spolu len pol roka väzenia. V tých časoch, keď sa pri k.und k. vojsku odsudzovalo na smrť, na tri, na päť rokov ako nič, videl sa podobný rozsudok ako Ľudov, neobyčajne miernym.Vo väzení Ľudo zvážnel, zduchovnel. Vychudol na triesku, ztratil barvu, dostal vyrážky na lica. Blízko väzenia bol v šiatroch delostrelecký batalion a v ňom hodne Nitrancov, ba i so dvaja Ľudovi krajania. Ľudo mal celu pod zemou, iba okienko bolo vystrené nad cementovým chodníkom, po ktorom vojaci chodievali.Raz v nedeľu pozeral Ľudo okienkom. Bolo bez skla, iba zamrežované. Dvaja delostrelci, Nitranci, vypytovali sa ho, odkiaľ je.— Z Chynorian — odpovedal Ľudo.— A ja z Malženíc — odpovedal jeden z delostrelcov.— Z Malženíc?! — začudoval sa Ľudo. — Mám tam sváka, Vrtiaka, jestli ho poznáte.— Akože by som ho nepoznal! Veď je to môj tretí súsed z prava.Čosi-kamsi dali sa s Ľudom do známosti. Rozprával im, prečo je zavrený. Pocítili k nemu útrpnosť. Doniesli mu kus klobásky, nejakú buchtu, ktorú im žena z domu poslala, i obliznúť slivovice.Ľudo ich zase tešil pánom Bohom, modlil sa s nimi atď. Odchádzajúc, sľúbili mu, že ho čo najskôr zase navštivia.Druhého dňa podvečer prišla vojakov celá hŕba. I jeden Viedenčan, takto v civíli mäsiarsky tovaryš. Doniesli mu jesť, fajčiť i vypiť.Ľudo rozctítený rozprával im všelijaké zaujímavé historie. O cirkvi, o jej počiatkoch, o jej dakeďajšom prenasledovaní. Svoje väzenie prirovnával k utrpeniu prvých kresťanov. Potom im prial, aby svoje rodiny čím skôr v zdraví uvideli.Neskoršie ujaly sa nášvtevy vojakov pred zamrežovaným okienkom Ľudovým tak, že v nedeľu musel držiavať vojakom celé kázne. Rozcítil sa, napil trungu, nie div, že sa niekdy i rozplakal. Modlil sa s vojakmi, tešil ich, uisťoval ich, že za terajšie svoje utrpenie budú neskôr v živote odmenení.— Jeden zbohatne, druhý bude mať zdar v dietkach, tretí vyhrá v lutrii, štvrtý vyhrá proces, piaty zdedí od strýka z Ameriky — slobodných a vdovcov tešil, že sa dobre oženia.Pre mnohých slovenských delostrelcov stalo sa už opravdovou duševnou potrebou stráviť nedeľu odpoludnie pred zamrežovaným okienkom Horeckého.Iba Greiner, mäsiarsky tovaryš, mal smolu. Donášal vysmážané šnicle chudákovi väzňovi tak dlho, až vojenskí mäsiari, u ktorých bol Greiner zamestnaný, prichytili ho, ako im mäso kradne, a udali ho. Dostal sa do vyšetrujúceho väzenia do Sedmohradska.Ale ostatní vytrvali pri Ľudovi. Keď vyšiel z väzenia — lebo šesť mesiacov ubehlo jako voda — obdarovali ho ktorý bielizňou, ktorý koláčom, ktorý cigaretľami. I nariekali za ním ako malé deti.Poslaný bol nazad k svojmu pracovnému oddielu do Rumunska. Robili v petrolejovej rafinerii.— Už seš tady, hochu, nešťastný můj hochu?! — vítal ho kapitán Kohout, majúc plné oči sĺz. — To mi vyvádíš pěkné kousky, co!Poslal ho na lekársku prehliadku. Chudáka Ľuda, poslali s voľákou mrzkou chorobou do nemocnice. Vrátil sa o tri mesiace chudý jako trieska, žltý ako citrón.Kapitán Kohout dal si mu oddýchnuť. Potom ho vzal k sebe za druhého sluhu. Vlastne sluhu už mal; druhý sluha, Ľudo nemal roboty skoro nijakej.Ale Kohout chcel, aby si nešťastník trochu oddýchol a neupadol do suchôt. Na druhej strane však chcel zachrániť Ľuda, v ktorom napriek jeho spustlosti videl študovaného človeka a slovenského inteligenta, od hrubej práce, ktorú by slabý chorľavý Ľudo beztak dlho nebol vydržal.A Ľudo do suchôt neupadol. Sbieral sa dosť rýchle. Líca sa vyplnili, pomaly dostával barvu, Ľudovi vracala sa stará veselosť a žartovnosť, iba nos mu počal trochu prekvitať a ruky sa mu triasť. Lebo milý Ľudo upadal miesto do suchôt čoraz hlbšie do pijatiky.Nepomáhalo kapitánovo dohováranie, hrozby, tresty — i vyviazať ho dal na desať minút, dlhšie by nebol vydržal — knihy, priateľstvo. Ľudo klesal hlbšie a hlbšie. Pil, čo pochytil, víno, pivo, slivovicu, rum. Pil za svoje, vyžobral od iných, kradol trúnok, kradol peniaze, fajčivo, aby si mohol trúnok vykupčiť. Ruky sa mu triasly, ráno ho hlava bolievala, jazyk mu skoro službu vypovedal. Až keď si niečo vypil, stal sa z neho človek, prestaly sa mu ruky triasť, rozviazal sa mu jazyk, počal pracovať modzog.A v dobe najväčšieho svojho telesného i mravného úpadku napísal Žanete Lopúchovie ľúbostný list a pýtal ju o ruku, spoliehajúc na to, že ju oslnil svojou uniformou a svojími rečami.Odpovedala mu krátko: „Divím sa Vám, ako môžete byť tak drzý!“O týždeň spáchal Ľudo novú nepríčetnosť. Napísal ľúbostný list Marte Smolinských. Žiadal ju, aby sa mu sľúbila, že pôjde zaň, ak sa z vojny vráti.Citná Marta bola by mu snáď odpustila poklesky, ktorých sa dopustil doma, i ten podvod s auditorsku uniformou. Ale vedela to, čo celé Chynorany: že Ľudo Horecký je spustlý, vypitý človek, zlodej. Iste to doniesli do Chynorian vojaci, ktorí boli tam na dovolenej. Odpovedala tedy Ľudovi, že ho nemôže chcieť. „Veď o Vás každý hovorí ako o ztratenom človeku,“ podotkla v liste.Ľudo bol — ako skoro vždy — podnapitý, keď čítal Martin list. A keď čítal vetu: „o Vás každý hovorí ako o ztratenom človeku,“ vytrezvel razom. V ušiach počalo mu hučať, hlava počala mu brneť, pred očima počaly sa mu robiť ohnivé kruhy. Rozpomenul sa na väzenie, na svoje podvody, na mrzkú chorobu, na svoju opuchnutú, naliatu tvár, červený nos, nažlklé oči. Rozpomenúl sa na svoje peštianske blumlovanie, na svoj podvod, na to, ako už dva razy prišly preň k matke žandári. O tom, ako málo šťastia mal u dievčat. A keď ho mal, prišlo do toho — — ach, osud krutý, neľútostný, proti ktorému bojoval, ale ktorému preca len neujde.Bude ešte v živote šťasťný?! Kde? Ako? Iba ak by odišiel po vojne do Ameriky, medzi neznámych ľudí a kde vezme peniaze? A kedy sa ta dostane? Do tých čias môže sa dostať desať razy do ohňa, desať razy ho môže schvátiť nejaká epidemia.A čo v Amerike? Pracovať v uholnej bani? Vo fabrike? Bŕŕ!! A čo, ak sa mu vyrážka obnoví na tvári?!Prichodilo by mu začať nový život. Ale necítil v sebe k tomu sily.Od žiaľu spil sa do nemoty. Ukradol fľašku rumu kuchárovi v kuchyni, kde ho bol pridelil kapitán. Nebolo to po prvý raz. Raz už bol pre podobnú krádež vyviazaný. I kuchárovi bol už ukradol so dva razy niečo. Kuchár mu odpustil, iba ho vybuchnátoval a kopol opilého. Ale zastrájal sa:— No, len mi to urob ešte raz, ty živáň! Ale ti neodpustím, a čo by si priam pod holým nebom lietal alebo ma prosil kolenačky!A teraz sa zase opil ukradnutým trungom. Musel sa opiť. Veď keď bol triezvy, bol celý chorý a cítil ošklivosť nad sebou samým.*Druhý deň ráno našli ho zastreleného. Strelil si do úst. Nechybil. Rumová fľaška vedľa neho bola prázdna. V blúze našli pohľadnicu na ktorej stálo:„Blahorodej slečne Marte Smolinský v Chynoranoch,ktorá ma za nosom vodila, vernosť mi sľubovala a sľub nedodržala a ktorej za jej čiernu zradu posielam posledný pozdrav† Ľudovít Horecký.“

Kompis_Ludo.html.txt

Výprava na severnú točňuAsi pred dvoma rokami, v letnajšej dobe, vypátrali valasi, Ďuro Ďurica a Kubo Kubica, v skalnatých bralách Štrašníka, pahorka to detvanskej Poľany, orličie hniezdo a v ňom dve mláďatá.Neumelí pastieri oviec považovali vtáky tieto za kaňúrov, ale vtákoznalec poznal hneď, že sú to orly, len v skalnatých bralách sa hniezďace.Keď mláďatá už hodne boly poodrástly, vybrali ich smelí valasi s nemalou obťažnosťou a roznášali ich po okolí na predaj. Náhodou stalo sa, že práve vtedy postretnul som oboch valachov, keď orlíčatá na predaj niesli.Ponúkli mi ich, abych si aspoň jedno z nich kúpil.Súc od dávna milovníkom vtákov, pustil som sa s nimi do jednačky.Cenili ich po 10 korunách, ale po tuhej jednačke predali mi jedno mláďa za 5 korún a ja každému z nich ešte dal som po jednej fajočke dohánu na dodatok.Na prvý pohľad soznal som, že mláďatá tie sú orlíčatá, u nás zriedkavé vtáky a preto i vzácne.Pomysliac si, že z takéhoto orlíčaťa, môže sa raz stať statný orol, vták, ktorý nedarmo nosí meno kráľa operencov: bol som tej kúpe rád, a preto s chuťou a obľúbou oddal som sa do jeho chovania.Vedel som dobre, že chovanie orla, vtáka tak pažravého nenie ľahkou vecou a s mnohými ťažkostiami je spojené. Aj to som znal, že je orol dravec, svojej sily povedomý a pri gazdovskom dome, jako pre drúbež, tak i pre statok a ľudí nebezpečný. Ale tým všetkým som sa od chovania orlíčaťa odstrašiť nedal.V mojej obave potešoval som sa s tým, že mocná drótová klietka tomu všetkému odpomôže.Mäso a črevá zo zdochliny, myši, domácej drúbeže a škodlivých zvierat bývaly jeho každodennou a spolu i najmilšou potravou.A keď sa orlíča životaschopným byť ukázalo a na ňom patrne videť bolo, že znamenite podrastá a sa vyviňuje, tiež i jeho nenásytná pažravosť sa zväčšovala, tu pomýšľal som na pripravenie mu pohodlnejšieho a bezpečnejšieho bytu.K tomu cieľu dal som mu zhotoviť z dosiek, z lát a drótu malému krámcu podobnú búdku, mrežami a dvercami opatrenú.Búdka ležala v odľahlom kúte zahrady a orlíča presťahovalo sa do nej.Tam pokračoval som v riadnom chovaní orlíčaťa, ktoré očividome riastlo a mohutnelo.Po polročnom chovaní premenilo sa malé orlíča na statného orla.Teraz hodlal som dať mu meno, a síce meno klasické, i rozhodnul som sa pomenovať ho: Césarom.Orol, jedine rukou mojou chovaný, zvykol ku mne a obľúbil ma veľmi.O jeho náchylnosti ku mne a zvyku mal som dosť známok a dôkazov, tak že mňa nikdy zobákom neďobnul, ani pazúrami nepodriapal, kdežto cudziemu by sa bol hneď do očí vrhol a ho doškrial.Chôva orla zapríčinila mi časom dosť starosti a nákladu, ale ja všetko to vďačne som obetoval, úfajúc z neho vychovať jeden statný exemplár kráľa vtákov.Istého času prišiel som na myšlienku: vypustiť orla z klietky na slobodu; ale nedôverujúc ešte celkom jeho divej prirodzenosti, učinil som to veľmi obzretne a opatrne.Najprv dal som mu na nohy mocné pútko z remeňa, pre ktoré však orol dosť pohodlne chodiť a skákať mohol.Dal som mu ale i kantár na zobák a podviazal som mu krýdla.Takto spútaného Cézara pustil som na slobodu von do dvora.A bola to zábava hľadieť na skoky a dovádzanie, ktoré na slobodu pustený väzeň po dvore prevádzať začal.S piskotom uši obrážajúcim skákal sem i tam po dvore, jako šialený, tak že všetok dvorný hyd pozaliezal do úkrytov od strachu pred dravcom.Majúc však sputané perute, do výšky pozdvihovať sa nemôhol.Keď som po čase videl, že orol i na slobode ku mne privykol a mňa nasleduje, kam idem, dostal som k nemu viac dôvery.Konečne, nechtiac z neho mať a vychovať otroka, dovolil som mu viac slobody.Sňal som mu podväzok s krýdiel a pútko s nôh — a pustil som ho celkom na slobodu.Bola to odo mňa veliká odvážlivosť.Uvoľnený orol máchnul rozsiahlými krýdlami a v pár okamženiach vyšvihol sa — najprv na strechu domu a z tej potom pustil sa leteť do výšky.„Cézar, retour! zpiatky!“ zvolal som naňho, keď už bol hodne vysoko. A hľa! poslušné vtáčisko strelhbyte spustilo sa dolu na zem.To ma potešilo, vidiac, môj chovanec ma nesklamal.I počal som mu povoľovať dlhšie a ďalšie výlety, na ktorých statný orol v šíroširých kolesách v povetrí sa točil; na zavolanie alebo na hvizd môj však strelhbite dolu na zem sa spúšťal.V tom napadlo mi zkúsiť, či by orol v letku nenasledoval smer, ktorý by som mu ja naznačil.I učinil som v tom pokusy.Malou červenou zástavkou máchal som na tú stranu, v ktorú som chcel, aby orol letel.Pritom sám som bežal v onú stranu… a hľa! múdry vták porozumel mi a nasledoval ma.Viacerými a častejšími cvičeniami docielil som, že sa mi tento povetrný manéver s orlom podaril.Potom pokúsil som sa zvedeť, či by orol nejaké ľahšie predmety, ulapiac ich do pazúrov, do výšky nevynášal a opäť na velenie moje, dolu s nimi sa nespustil?K tomu cieľu dal so mmu do pazúrov malý, ručný košík, v ktorom sa vždy kus mäsa nachádzalo.„Alons, Cézar, na hor!“A orol, po niekoľko prvých, nezdarených pokusoch, konečne predsa vyšvihnul sa i s košíčkom do výšky a lietal tam hore tak dlho, až som ho dolu neprivolal.Toto vynášanie predmetov som s ním často opakoval na ten spôsob, že som mu do košíka dával, vše domáceho kocúra, vše malého psíčka.A orol s úľubou robieval tú promenádu, so známymi mu zvieratkami, vysoko v povetrí.Potom som zkúšal i s ťažšími vecmi.Raz vypchal som barančiu kožku kúdeľou, a kázal som to orlovi povzniesť do výšky. Vykonal.Vtedy, spozorovavší to dedinčania, predesení volali do záhumnia: „Hľaďteže ľudia boží! Ľaľa, ten orol niekde baranca uchytil!“I počali sa veru o svoje barance strachovať, že im orol, všetky po jednom odvláči.V cvičbe vynášania predmetov do výšky pokračoval som každodenne, tak že orol ku môjmu podiveniu i dosť ťažké veci a predmety sebou do výšky vynášal.„Ale reku — pomyslel som si raz, — nedal by som za volačo, keby ja tohoto môjho orla mohol naučiť ťahať. Silný je dosť. Zkúsim, či by on na zemi za sebou utiahol malý vozík?A zkúška i v tomto učinená ma neoklamala.S namáhaním síce, ale ku mojej spokojnosti vykonal orol i to.Zapriahnutý do ľahkých remencov ťahal za sebou malý 10, 20, ba konečne i 50 kilami obťažený vozík.Niekomu by sa toto zdalo byť trapením a maltretovaním ubohého vtáka, ja ale dokladám, že orol odomňa mäsom vždy dobre chovaný, mal k tomu vždy dostatočnej sily, a výkony tie činil vďačne, bez priečenia sa.S takýmito počudovania hodnými výkonami môjho orla zabával som často obyvateľov dedinských, obzvlášte ale mládež, ktorá sa nad zručnosťou vtáka, ani dosť nadiviť nemohla.V istý pekný letný deň zhotovil som na tri metre dlhého a 1 m širokého šarkana z barvistého papieru, pripnúc mu na 20 metrov dlhý chvost.Tohoto šarkana dal som pre vyrazenie ľudu od orla vyniesť vysoko do povetria a poručil som mu točiť s ním kolá ponad dedinou.Bolo to na podívanie, jako orol šarkana v povetrí nanášal, vše pustil a zase chytil.Niečo takého dedinčania ešte nikdy nevideli, mali oči nechať na tom divadle.Jeden ale z priateľov mojich mi v ten čas pripomenul: „Priateľu! jako vidím, ty z tohoto tvojho orla vychováš znamenitého povetrného tátoša. Zkús to raz, sadnúť si naňho, či by sa orol i s tebou do výšky nepovzniesol? Jestliže by ťa uniesol, a jazda sa ti podarila, ty by si potom na orlovi bez všetkej obavy mohol lietať ponad hory a doly bezpečnejšie ako eroplánom a tým činom stal by si sa najchýrečnejším človekom tohoto stoletia.“„Hovoríš niečo ku veci, priateľu! — odpovedal som mu ja; budem o tom premýšľať a zkúsim to.“„No, no, no — poznamenal na to môj priateľ, — aleže pritom daj pozor, abysi potom nezletel dolu tak, ako voľakedy leteli dolu s neba pýšni anjeli.“*V našej dedine nachádzal sa istý mladý človek, ktorý svojho času všetku moju pozornosť na seba obrátil.Menoval sa Štefan Vrždialik.Súc jednoduché dieťa sedliackeho rodu, nadobudol si pri vojsku jemnejšie mravy a istý stupeň vzdelanosti.Vrátiac sa od vojska už viac nenosil krpce ani käčky, ale zanechajúc oboje, zadovážil si poriadne čižmy a dával sa strihať na krátko.Čo ho ale po celom okolí chýrečnejším urobilo, bolo to, že bol veľmi zručný naturalista.Jedným slovom, môžem o ňom povedať, že čo do ruky chytil, to spravil, či to už bolo z dreva alebo zo železa.Rozumel sa do tesárstva, bo pomáhal občanom stavať domy a stodoly.Rozumel sa i do stolárčiny a rezbárstva, lebo zhotovoval pre mŕtvych rakve a náhrobné kríže.Do železostrojníctva rozumel sa natoľko, že opravoval sedliakom flinty, pištole, nože, hodiny, zhotovoval obrúčky, prstene, háčky a iné drobnosti.Zhotovoval i drevené náradie, obíjajúc sudy na kapustu a gelety na brindzu.Znal pliesť zo slamy pokrývky, včelné úle, slameničky a tomu podobné.Okrem toho ale i rád čítal noviny a poučné spisy, ktoré si väčším dielom u mňa vypožičiaval.Náružive ale miloval hudbu a obľúbeným jeho hudobným nástrojom bola ručná harmonika.S týmto človekom som si učinil bližšiu známosť.Často začudovať som sa musel na jeho zručnosti a vkuse vo výtvarnom umení, ktoré si sám od seba nadobudol.Bol Štefan znamenitý samouk, ktorého chýr i do ďalšieho kraju prenikal.Jeho meno však dostalo dobrú povesť najviac vtedy, keď vyhotovil svoj najnovší výplod vynaliezavosti: jednu poriadnu valašku, z ktorej sa i strielať dalo.Zvláštny ústroj na strielanie ukrytý bol v porisku valašky, tak japne, že by v nej nikto nebol streľnej zbrane hľadal.Aj iné rozličné mechanické veci zhotovoval a za dobrý groš predával sedliakom a pánom.Raz oslovil som ho: „Števo! teba príroda znamenitými vlohami obdarila; keby si ty bol zavoňal len trochu prach technickej školy, bol by si sa stal v tomto odbore výborným a vynikajúcim majstrom.“„I ja tak myslím, — odpovedal on; — ale nič to preto, ja sa i takto vyživím.“„Števo! já mám k tebe dôveru sdeliť ti plán, s ktorým sa už dlhší čas zapodievam. I domnievam sa, žeby sa mi ten plán s tvojou pomocou podarilo previesť a uskutočniť.“„Len povedzte, pane principál, čo to má byť, — riekol Števo, — a budeme hneď videť — čo a jako.“„Počuj ma Števo! je tom smelým, ba mnohým bláznivým byť sa vidiacim podujatím, ale ja len toľko hovorím, keby ľudia nič nepodujímali, ani by nič nepreviedli.“„Tak je, pane principál! — odpovedal on. — Keby sa človek ťažkosťami a zdánlivým nezdarom od podniku hneď odstrašiť dal, nič by nepreviedol.“„Očuj teda, čo ti medzi štyrma očima sdeliť chcem, a rozumej ma. Ja už dávno hútam a premýšľam o tom, jakým spôs jehož pomocou by sa človek so zeme do výšky povetria pozdvihnúť mohol.“„Ha, ha! — zasmial sa Števo, — nuž to je balón lebo eroplán, pane principál, taký stroj ľudia už dávno vymysleli a užívajú ho.“„No len poshov, Števo! Videl som balón i eroplán a jeho ústroj, ale ja premýšľam a hlavu si lámem na inakšom, dokonalejšom prístroji.“„Aha! — riekol Števo, — vy teda myslíte taký balón, ktorý by sa i proti prúdu vetra a v jakomkoľvek smere riadiť a spravovať dal?“„Nemyslím ja žiadon balón, lež niečo iného.“„Asnáď teda nejaké povetrné torpédo, podobne tomu, čo popod vodou pláva?“„Videl si ty už torpédo, Števo?“„A koľko! keď som bol námorným vojakom v Terste.“„Také niečo ja obmýšľam, Števko! No veď sa tebe podarilo už dosť praktických vecí zhotoviť.“„Ej! pane principálu, ale na takéto veci je môj rozum prikrátky!“„Nuž teda čuj, — — čo vyhútal som ja.“Štefanove oči zaiskrily sa zvedavosťou.„Lietací stroj, vlastnepovetrnú plť.“„Povetrnú plť? Ha! keby ju možno bolo urobiť z páperu.“„Ej horký tvoj z páperu: — z dreva, zo železa a hliníku.“„Pane principál! Čo tu od vás počúvam, mne pri tom rozum prestáva stáť.“„Pohni ho teda a on pôjde ďalej!“„A čoby, prosím pekne, tú plť pohybovalo alebo dvíhalo?“„Elektrická sila zvláštnej kvality a mnou vynajdený zvláštnybalónový plyn, ktorý je 100-kráť ľahší než povetrie.“„A čo by ju udaným smerom i proti najväčšiemu vetru ťahalo?“„Môj orol Cézar!“Števo pozrel na mňa udivene.„Elektrická sila — balónový plyn — orol?“ krútil Števo hlavou, sbierajúc svoje myšlienky do vedna.„To je opovážlivá myšlienka, pane môj?“„Tebe sa to tak zdá, ale ja to už mám všetko vyrátané dľa zásad mathematicko-fyzických a technických. Števo! ja len potrebujem k tomu zručného majstra jako si ty — a potrebná plť bude hotová.“„Ktorá ale v povetrí sotvy lietať bude,“ poznamenal on.„Ba veru bude aj musí! Nepochybuj skôr, kým si sa nepresvedčil.“„Tak je, tak, — ale…“„Tu hľa mám hotový plán a nákresy jednotlivých dielov a čiastok plti i stroju z dreva, zo železa a hliníku… Zvláštne elektrické dynamo a motor už mám. No teraz povedz, Števko môj: chytíš-li sa do roboty? No čo — jako?“Števo myslel a nič neodpovedal.„Nebude ti veru tá práca za darmo.“Števo ešte krútil hlavou, zierajúc do plánu.„Snáď ešte i ty niečo na tom ponapravíš.“„Pane pricipál!“ — riekol po chvíli Štefan, — „nás oboch pre toto vyhlásia za bláznov.“„Ej to je pekný kompliment. Števko! Aj Juraja Stephensona, vynálezcu prvého rušňa vyhlásili Angličania za blázna. A či preto Stephenson skutočne bol bláznom?“„Tak je, tak, — ale… “„No teda čo povieš? Odhodláš-li sa?“„Chytím sa do práce, — ale…“„Peniaze a všetok potrebný materiál k tomuto ti ja zaopatrím.“„O to by bolo najmenej!“„O čom teda ešte pochybuješ?“„Jestli že sa nám tá povetrná plť dľa vašeho plánu zhotoviť podarí, načo nám ona vlastne bude? Ku čomu ju upotrebíte?“„Budeme, Štefko, na nej lietať popod nebo.“„Vari aj ja s vami?“„To sa samo sebou rozumie.“„Aby som si vari krk vylámal?“„Ej horký tvoj vylámal, veď ja tam budem s tebou.“„Tedy obaja si spolu krky vylámeme.“„Ani ja ani ty! S takými myšlienkami sa nezapodievaj.“„Ale pri počiatku má človek mysleť vždy na koniec.“„Pozdejšie sdelím ti všetko, čo a jako sa to diať bude; ty len spoľahni sa na mňa, jakožto na pôvodcu tohoto vynálezu a podniku.“Števo kývol uspokojene hlavou.„Štvrť roka ti, Števo, ponechávam času ku práci. Rozumieš ma? Do budúcej jari…“„Rozumiem, — ale…“„Zas len ešte pochybnosti?“ —Naturalista, Štefan Vrždialik, bol pre môj plán získaný a po udelení mu podrobnej úpravy, chytil sa hneď do práce.Potrebný materiál od dreva a kovu sa pomaly začal zadovažovať a Števo s neunavnou pilnosťou počal pracovať na plti, ku jejž práci som ja často nazieral a všetky potrebné vysvetlovania mu dával.Tak pomaly bez toho, žeby niekto o našom podniku i tú najmenšiu známosť bol mal, prechádzala zimná časť roku a blížilo sa jaro.S blížiacim sa jarom i plť prichádzala ku svojmu vyhotoveniu.Štefan Vrždialik pracoval na materiálnej, ja ale na duševnej postati epochálneho, svetochýrneho podniku, o jehož prevedení dočítaš sa, milý čitateľu, v dalších odsekoch tohoto spisu.*Moju celú mysliacu mohutnosť zaujímalo prevedenie namyslenej si veľkej idey.Naturalista, Štefan Vrždialik, odkázal mi istého dňa, že je s vyhotovením stroja temer hotový.Veľké prekvapenie očakávalo ma v jeho dielni.Skutočne: lietcí stroj bol skoro — riekol Števo — a robota je fiksumfertik!“„Výborne, Števko! — riekol som. — Dovoľ nech teda obzrem prácu a dielo, o ktorom síce ani najmenej pochybnosti nemám, žeby správne a dôkladne vyhotovené nebolo.“Povetrná plť pozostávala z hranatých trúb, vyhotovených z tenkých dosák, vyliatych nepriedušnou látku.Dĺžka plti obnášala 7, šírka 3 metre.Na prostriedku pripevnený bol elektrický stroj a malý kotol, v ktorom sa plyn vyviňovať mal.Celý motor vážil len 50 kilogramov.Tenký bľachový komín na 3 metre čnel do výšky.Podobne jako na voze, po oboch bokoch plti, v predku i v zadku nachádzaly sa subtilné malé kolieska s pneumatikou.V prostred bokov, z oboch strán plti ale umiestnené boly lopatovité vodné kolesá a mimo toho dve mohútne ale subtílne krýdla z ocelového drôtu, obtiahnuté mechúrovou blanou.V predu paluby stála týčka ku vztýčeniu zástavky.Z oboch strán kotla umiestnené boly truhielky, jedna na palivo, druhá ale na potravné články a najpotrebnejšie ručné nástroje, tachometr a merič výšky.V zadu pripravené bolo ešte kormidlo, v podobe vtáčeho chvostu.„Všetko je dobre a dľa rozmerov plánu prevedené,“ riekol som, potľapkajúc Štefana po pleci, na znak spokojnosti.„Števo, teraz nám už nič iného nepozostáva, než zkúsiť, jak veľká sila nám je potrebná pozdvihnúť plť do výšky a síce s celou na nej nachádzajúcou sa ťarchou.“„Ja myslím, že sa to so zeme ani nehne!“ riekol on.„Ej, horkýže tvoj nehne; musí sa! Ja myslím, keď vyššie nie, teda aspoň na 100 metrov nad zem.“„Iba ak nám ju nebeskí anjeli budú pomáhať dvíhať do povetria,“ riekol posmešne Števo.„Ty žartuješ, Števko; elektrická sila a mechúre z klovatiny, naplnené balónovým plynom, sú od čoho?“„Elektrickú silu nemám ešte zkúsenú a mechúrov museli by sme mať najmenej tisíc!“„Postačí nám 50, najviac 100 kusov. A žeby si o tom viac nepochyboval, učiníme zajtra prvý pokus pozdvihnutia našej plti do výšky povetria. Teraz ale Števo, zaslúžil si, aby sme spolu vypili „oldomáš“. Na zdar!“Druhého dňa vyniesla sa plť s pomocou dvoch chlapov na blízky vŕšok za dedinou.Tam dopravili sa i všetky iné potrebnosti a príslušné nástroje a začal sa robiť prvý pokus pozdvihnutia plte.Mne vtedy, úprimne rečeno, parila sa käčka, pri myšlienke, jestli je toto všetko daromné!Na môj rozkaz zakúril Števo pod kotlík. Ja teraz nalial som do tohoto trošičku tekutiny, ktorú dosiaľ ešte nik na svete nepozná, aby sa z nej teplom vyvinulo potrebné množstvo balónového plynu.Sochor elektrického stroju pripnul som na kľuky ôs predných a zadných kolies a keď stroj pracovať počal, pohly sa i kolieska.S týmto musela celá plť, podobne vozu, prísť do pohybu.„Po zemi by to len dáko išlo, — riekol Števo, — ale my potrebujeme, aby sa plť do výšky pozdvihla.“„I takéto pohybovanie plti po zemi nám bude potrebným, lebo pravdepodobne plť našu potrebovať budeme i za voz na suchej zemi. Nevládali by sme ju snáď, v páde potreby, vždy za sebou ťahať.“Števo bol s tým usrozumený.Teraz rozkázal som Števovi naplniť plynom najprv celú plť, t. j. všetky jej trúby a potom odovzdal som mu tým istým cielom 50 mechúrov z klovatiny. Každý mechúr visel na hodvábnej šnúre.A Števo zvláštnou, ku tomu cieľu z kotla vyčnievajúcou rúročkou plnil mechúre jeden za druhým, a každý už naplnený pripevnil na určité miesto v zadku plti.Po naplnení 40-tich mechúrov plynom, začaly tieto zadok plti do hora nadvihovať.Teraz na môj rozkaz pripäl Števo sochor čili hýbadlo elektrického stroja na kľuky bočných krýdel.Tieto začaly mocne v povetrí máchať… a hľa, celá plť začala sa na hor zodvihovať.Potom kázal som ešte druhých 40 mechúrov naplniť plynom a pripevniť na predok plti.A sotvy, že tá práca vykonaná bola, dvíhala sa celá plť súmerne do výšky. My ale pomocou povrazu zadržali sme ju dolu, aby nám do povetria neušla.„No a teraz čo urobíme ďalej?“ tázal sa ma Števo.„Ešte potrebujeme na oba konce plti popripínať po 10 mechúrov a plť tým nadobudne sily i nás na sebe do výšky pozdvihnúť.“„Nuž teda zkúsme to, či bude pravda,“ preriekol Števo radosťou opojený.„Zprobujme!“Sadnúc si oba na svoje miesta, ja ku predu, on ku zadu naplňovali sme mechúre plynom, každý osobitnou trubicou, a po naplnení všetkých 100, ku našej velikej radosti, začala sa plť pomaly a súmerne dvíhať, ani vták, berúci sa na krýdla ku vzletu a pohybovala sa hore a hore vyššie…„Heureka!“ zvolal som.„Viktoria! Vívat!“ zvolal Števo s jásotom.V okamžení povzlietli sme asi na 100 metrov nad povrch zeme.„Ale či naozaj ideme do neba?“ pýtal sa Števo, opojený radosťou nad zdarenou sa prácou.Pritom zvedave zieral do hĺbky pod seba, jakoby nechcel veriť skutočnosti, že v skutku nalezáme sa medzi zemou a nebom.„Isto je, Števo, že letíme ta hore!“V tom boli sme už na dobrých 200 metrov vysoko.Števovi sa táto povetrná jazda nesmierne ľúbila.„Nikdy by som tomu nebol veril, že my tento nevídaný zázrak vykunštujeme, pane principál!“ — riekol on. — „Kde sa podiem od radosti?“„Števo! nenachyluj sa veľmi cez zábradlie, abys neztratil rovnováhu a neurobil stosiahový kotrmelec dolu hlavou.“„Nie, nebojte sa! Ale teraz ako dolu?“ pýtal sa ma Števo.„A či nemáš vôle dať sa vyniesť ešte hore vyššie — nad oblaky?“„Vari, aby sme počuli spievať anjelíkov v nebi?“„Ho—ho! Zastavme! Po prvý kráť je toto dosť vysoko. Točí sa ti, Števo, hlava, alebo dostávaš závrat?“„Nie, nie, ale rád by som už bol zase dolu.“V tom kázal som mu zadné mechúre stiahnuť a z každého plyn povypúšťať; to samé urobil som ja s mechúrami v predu.A sotva, že z desiatich mechúrov plyn vypustený bol, počala plť padať a pomali rovným smerom dopadla ku zemi.„Toto je na môj dušu, — riekol Štetan, vyskočiac von z plti — dobrá vymyslenina. Toto sa mi už ľúbi!“„No vidíš, ty strachopúť! jako si sa bál, a pochyboval o zdaru našej veci!“„Odpusťte, pane principál! Musím soznať, že vám patrí česť a sláva. Vy ste veľký umelec. Sláva, sláva vám!“Druhého dňa zariadil som nový pokus vetroplavby s upotrebením ku tomu môjho orla, Cézara.Tým cieľom dostal orol na seba štvorne (kantáre) a uzdu na zobák.Zapriahnul som ho do predu plti a statný vták, ku ťahaniu predmetov už predtým vycvičený, ťahal plť za mocnú kariku smerom odo mňa mu vykázaným.Števo bol od radosti bez seba, keď videl, jako mohutný vták perutiami vo vzduchu vesluje a celú plť s ľahkosťou za sebou ťahá.„Toto by mal na zemi kôň dosť čo za sebou ťahať, — poznamenal Števo, — a hľa, tomuto vtáčisku jako to tu ľahko ide?“„Nuž a či nevieš, Števo, že aj člnok na vode s ľahkosťou sa pohybuje?“V pár okamženiach preleteli sme s vŕšku Bykova až na javorský Holý vrch, ponad hlbokú dolinu, a tu obráťac orla, vrátili sme sa smerom zpiatočným.Môj orol dostál výborne úlohe svojej a preukázal sa byť znamenitýmpovetrným ťahúňom.Boli sme so strojom a s technickým sriadením jeho úplne spokojný; my smeli a mohli sme na ňom podujať i ďalšiu povetrnú cestu.„Števo! hotuj sa ku ďalšej ceste, ktorú kamsi podujmeme,“ riekol som mu po zdarile vykonanej zkúške.*Istého času riekla moja žena k deťom:„Deti moje! pozorujte že s boku s vášho otca; ale tak, žeby on to nepobadal, že naňho pozor dávate. Mne sa už od dávnejšej doby jeho duševný stav jakosi neľúbi. Badám na ňom zádumčivosť a ponazdávam sa, že sú to u neho príznaky strašnej nemoce, — nech Boh chráni, ani to vypovedať nechcem. Ustavične len dumá zamyslený osamote. Málo mluví a je často roztržitý. Opýtam-li sa ho na niečo dôverne, dáva mi veľmi čudné a roztržité odpovede, alebo mi často ani neodpovie. Mám obavu o jeho zdravie a život.“„My tie to isté pozorujeme na ňom, — riekla dcéra, — a od istej doby sa nám náš apko bárs podivným byť zdá.“„Vše si apko mrmle čosi pod nos, — poznamenal syn, — v noci vraví zo sna divné, nesrozumiteľné slová. Tiež i málo spáva; badať na ňom, že bdie a fajčí.“„Potom mi i to divno prichádza, že s tým orliskom také kunšty vystrája; na miesto toho by mohol groše, ktoré na chovu orla vydáva, na iné prospešnejšie veci obrátiť.“„I to sa mi neľúbi, že sa otecko náš tak tuho oddal do spojenia s tým kunštárom Vrždialikom; ba čo tí len tak tajne spolu kujú?“Takéto a týmto podobné reči viedla moja rodina medzi sebou v ten čas, keď som ja zahrúžený bol do kovania onoho záhadného plánu vetroplavby, ktorú som so Štefanom Vrždialikom na povetrnej plti podujať chcel.Moja rodina domnievala sa, že sa idem poblázniť a z rozumu výnsť, kdežto bohuvďaka! mne ani na tele ani na duši nechýbalo nič. — —„Plač, neplač žena moja! mne je všetko jedno: tvoje slzy a nárek mňa od predsavzatia neodvrátia,“ riekol som mojej žene na výčitky, ktoré robila mi ustavične, keď z boku dozvedela sa o tom, že sa vystrájam na ďalšiu povetrnú cestu, na povetrnom stroji, súc v obave o môj život.„Čo to zamýšľaš mužu? — tázala sa ma so slzami v očiach. — Ty si na zlých cestách i s tým kunštárom, Vrždialikom. Veď všetko ľudia povedajú, že si sa alebo zbláznil, alebo že s čertom — pán Boh pri nás — vo spolku stojíš. Kto že to vraj kedy len vídal: lietať v povetrí s orlom, ako stryga a bosorky na lopate, keď do rákoša letia. Pán Boh na to človeka nestvoril —, na lietanie sú len vtáci a netopiery — ale nie ľudia.“Takúto kázeň robila mi moja starká deň po dni, a keď ani ostrejšie jej „kapitole“ ma od predsavzatia môjho neodvrátily, vzala útočište svoje ku plaču a ku hrozbám. Pohrozila mi, že ma nechá, že odíde preč odo mňa, lebo že ona s takým bosoráckym mužom v stave manželskom ďalej žiť nebude.„Ten môj starý, — vyzradila raz, ponosujúc sa kmotre, — chce vraj byť černokňažníkom, lietať v oblakoch a pána Boha korigovať!“Ja zostal som stály, neúprosný a nevšímavý jej prosieb a hrozieb.Istého dňa kázal som si schystať a do poriadku doviesť prádlo a šaty.Vystrojil som sa na cestu najpotrebnejšími článkami.Števo sa tiež schystal; on nemal inšie na starosti, jako vystrojiť plť a zaopatriť ju potrebným kurivom a príručnými nástrojami.Boli sme úplne vystrojení.Cesta predo dvermi.„Povedz že mi ale, — oslovila ma opäť žena — čo zo mňa bude a z tvojich detí, keď si vylomíš krk a viac živý domov sa nenavrátiš?“„Duša moja drahá! — odpovedal som jej, — úfam že sa to nestane; lebo obozretný som bol a vždy budem o zdravie a život svoj; jestli by ale neprajný osud chcel, žeby som zahynul — v tenkráť ženičko, o teba s mojej strany je už postranné. Dostaneš za prvé: jako po učiteľovi pozostáva vdova 840 korún ročitej penzie a z poistenia na život poisťujúcej spoločnosti — 10.000 Kčs. Ale načo daromne šíriť slov — ja sa vrátim dá Boh zdravý… a ty ženuško zostaň teraz s Bohom!“Žena a deti daly sa do plaču.Večer pred nastávajúcou vetroplavbou, poprezeral a úplne prezkúmal som plť, ktorá na blízkom vŕšku Bykove, hotová ku plavbe vystavená bola.Plť bola v úplnom poriadku a nechýbalo na nej nič.Števo snášal a ukladal na ňu všetky potrebnosti.V čele plti viala zástavka s nápisom červenými písmenami:„Zo Slovenska na severnú točnu.“V potravnej škrýňke umiestili sme si: chlieb, múku, salámu, slaninu, za geletku brindze, soľ, korenie, papriku, cibuľu, cesnak, rascu, údené baranie mäso, nože, vidličky, tanierky a hrnce.V bočnej kapselke uložené som mal: zápalky, ihly, nite, šidlo, nožničky, hrebeň, kefu, britvu, mydlo, a švajčiarske pilule.Okrem toho za mechúr dobrého uhorského dohánu a 100 kusov kuba-cigarí.Vo vačku som mal dobré remontoárky, v druhom kompas a teplomer. V batôžku spodné šaty, svetr, plachtu, paplon, rukavice, kapce a pančuchy.Na šnôre okolo hrdla ďalekohľad „Zeiss“.Vo vačku toboľku s pár grošmi, návštevenky, zápisník a ceruzku.Okrem toho ešte výbornú duplovku a 6-nábojový revolver.Nuž ale i toho bolo dosť.My museli sme sa vystríhať brať so sebou viac batožiny, aby to našu plť nepreťažilo.Uhlie a benzín, nádobku na vodu a konečne nezabudli sme i potúžujúci nápoj.Poneváč ale už nádobka nemala miesta na palube plti, Števo uviazal malý súdoček so slivovicou na povraz, na ktorom malá kotva upevnená bola, že ten pod plťou slobodne dolu visel.To bolo všetko, čo sme sebou na plť vzali.„Fiksumfertig! — riekol Števo, sviatočne oblečený, majúc svoju vojanskú rovnošatu na sebe, — len sadnúť a pohnúť!“Ja som večer orla Cézara mäsom dobre nafutroval a potom sadol napísať ešte dva listy.Jeden môjmu bratovi do Selčíc, nasledujúceho obsahu:Milý bratre!Pomenuješ ma snáď pošetilcom alebo zbláznivším sa človekom, keď tento môj malý lístoček prečítaš, v ktorom Ti na krátko dávam vedieť, že sa dnešného dňa, na mnou vymyslenej a od Štefana Vrždialika sostrojenej „povetrnej plti“, ťahanej mojím orlom, vydávam na diaľnu vetroplavbu do severných krajín, na cestu, siahať majúcu až na samú severnú točnu našej zeme, cieľom prezkúmania najsevernejších polárnych krajín. S týmito pár riadkami rozlúčam sa od Teba v tej blahej úfnosti, že po zdarne vykonanej ceste opäť v rodinnom kruhu radostne sa shľadáme. Jestli by mi ale osud nepriaznivý bol a ja do konca septembra b. r. z cesty sa nenavrátil —, prosím ťa daj ma kurrentovať… Jestli bych ale tam zahynul, zaujmi sa mojej ženy a detí a buď im s dobrou radou na pomoci. Nemajúc žiadon majetok, nenie mi treba ani robiť testament. Zostaň s Bohom! Do videnia! Tvoj starší bratAnatol m. p.Druhý ale dopis upravil som na ct. redakciu „Nár. Novín“.Slávna Redakcia Nár. Novín!Úctive prosím za láskavé uverejnenie tohoto dopisu.V rokoch 1872 — 73 odvážlivými a nemrteľné meno si vydobyvšími Rakúšanmi, Weyprechtom a Payerom usporiadaná „Nordpol-expedicia“ cieľom dosiahnutia severnej točny našej zeme, zostala následkom prirodzených neprekonateľných prekážok neprevedenou. Rakúska výprava na miesto 90. stupňa, teda najvyššieho bodu severnej točny — dosiahla len ku 82. stupňu, odokryjúc tam novú zem, ktorú „Francjozeflandom“ pomenovala. Ja nižepodpísaný, chtiac sa znova myšlienky dosiahnutia severnej točny našej zeme, vystrojujem sa dnes (1-ho júna b. r.) na „povetrnej plti“ mňou samým sostrojenej, so súdruhom, quasi sektárom, Štefanom Vrždialikom na tú cestu. Dnešného dňa pustíme sa letieť ponad Pohronie. Tatry, Poľsko, Rusko, Petrohrad, Finsko, Lapoňsko, severnú Škandináviu, Severné ľadomore, Špicbergy, Francjozefland atď. až na samý bod severnej točny. Bude-li nám slúžiť šťastie a dovolia-li klimatické pomery podnebia, hodláme cieľ náš behom 2-3 mesiacov dosiahnuť. Uvádzam toto na známosť cieľom sdelenia interessovanému obecenstvu a sľubujem, že o výsledku našej cesty na sever, Vás z najsevernejšieho mysu Europy, z Magerő, telegrafične uvedomím. Ostatné ale sdelím Vám až po šťastnom svojom návrate. S vrelou úctou som VášX. Y. Perohryzm. p. vetroplavecChtiac si usporiť plačlivý výstup s lúčením sa od rodiny, po malom odpočiňku zvečera vstal som o pol noci z lôžka a odišiel z domu. Zbudil som pri plti nocujúceho Štefana a kázal mu schystať sa k odchodu.„A či teraz v noci?“ pýtal sa ma.„Hej! za chládku,“ — riekol som, — „aby nás nikto nezbadal.“Števo zakúril pod kotol, o chvíľu naplnil plynom trúby a mechúre, ja zaštvernal som orla a zapriahol ku predu lodi.S podivným pocitom vstúpil som na plť a riekol:„Števo, hotový-li si k odchodu?“„K službám, pane principál.“„Tra-ta-ra-ta-tá!“ dal som znak na malej trúbeľke.„Hotovo!“„Cézar, rušaj!“V tom okamžení rozvinul orol svoje perute do šírky a stroj začal pracovať…My sme sa pohli.Jeden pohľad do nebies s prosbou o pomoc — a leteli sme.Máchnem zástavkou na sever, ukážuc s tým orlovi smer, v ktorom letieť má, a mohútne vtáčisko ťahalo plť udaným smerom.Na plti panovalo ticho; my oba vážne pozerali sme na dol, zahrúžení do myšlienok a podivných citov srdca.Pozrel som na hodinky; počiatok plavby našej stal sa dňa 1-ho júna o 2. hodine po polnoci.Náš povetrný stroj letel tichúčko vo vzduchu, tak jako som dľa letku orla mal vyrátané.Za desať minút rozprestierala sa pod nami mohutná Detvanská Poľana so svojimi hustými lesmi.„Cézaru!“ — oslovil som tíško peruťami veslujúceho orla, — „aj hľa! tu pod nami skaliny a bralá Strašníka, tvojho to rodiska. Sotva otec a mať tvoja majú poňatie o synkovi svojom jakým chýrečným vtákom sa stal, v dejepise cestovateľov sveta presláveným!“Orol, pravda, mojim slovám nerozumiac vesloval ďalej.Vykmitly sa slabé červánky rannie na obzore východu, osvetlujúc slabo odpočívajúcu matku zem.Prebral sa i Števo z tichého zadumania a riekol:„Dovoľte, pane principál, zpýtať sa vás: kam my to vlastne mienime cestovať?“„Na sever, Števko! a to hodne ďaleko. Nemaj veľkú starosť, však budeš videť, kam nás oči zavedú.“„Ale predsa rád bych ja vedeť to miesto?“„Nuž teda vyzradím ti to, abys bol upokojený. Števo, my pocestujeme až na severnú točnu našej zeme.“„Na severnú točnu? A či je to na tomto svete, či na druhom?“ — tázal sa Števko. — „V ktorú stranu sveta že to leží?“„Števo, bol-li si ty už v Brezne?“„Tam som ešte nebol, ale v Krakove som bol za poldruha roka ako vojak.“„Nuž teda Števko: za Krakovom… tam hore vyššie!“„Ej ale mne sa zdá, že tam bude veľká zima.“„Nie tak veľká, žeby sme ju nezniesli; máme dobro kožuchy a kapce i trungu na zohriatia…“„A či tam jesto dáki ľudia?“„Jesto tam dosť a ešte viac medveďov.“„Nuž tak pôjdeme tam na ne poľovať.“S tým bol Števo uspokojený.Plť doletela nad hronský vidiek.V tom okamžení nachádzaly sme sa nad železo-strojárskym Brezovom a Hroncom, zahalenými v hustý z komínov vychádzajúci dym.O malú dobu prekmitla sa pod nami dedinka Valaska, ktorá veru-bože nie od Vlachov, ale od valachov svoje meno dostala.Za málo zase nachádzali sme sa nad mestom Breznom. Ku mestu tomuto pútajú ma milé rozpomienky z mladej doby života, majúc tam toho času milých priateľov.„Dobré ráno, páni Breznania!“ zvolal som, letiac práve ponad mestskú vežu, na ktorej práve zvonár na svitanie zvonil.Ale hoviacim si dosiaľ v posteliach, žiadnemu ani vo sne sa neprisnilo, že v tú hodinu ponad ich domy letí odvážlivý vetroplavec na povetrnej plti.A konečne dobre bolo, že nás nikto letieť nezbadal, lebo z toho by mohlo povstať v meste mnoho rozličných rečí a bludných domnienok.Orla upravil som letieť ponad dolinu hronskú na hor.Dedina za dedinou kmitaly sa rýchle pod nami jedna za druhou.Objavila a rýchle zmizla nám zo zraku i mohútna horehronská obec Polonka a my rovným smerom mierili sme ku velebnej Kráľovej holi.Letíme ponad dedinou, u päty hole tejto ležiacou.Bola to Pohorelá.Zierame dolu, či dakoho známeho neuvidíme.A hľa! pohorelský pán rechtor zvyknul včasne ráno vstávať, bo i teraz vidno ho prechádzať sa v „šlafroku“ v zahrade, fajčiac si z dlhej pípky. „Servus, Jožko,“ zavolám z výšky na neho.Ale on nič, asnáď ma nepočul. Boli sme asi 500 metrov vysoko.„Maj sa dobre!“ kývnul som mu rukou, ale on ani vtedy nás nezpozoroval.A škoda veru, že nás nepobadal, bol by aspoň tento čudný zjav v novinách opísal.Skoro dosiahli sme končiara Kráľovej hole, keď sa v tom zraku nášmu predstavil prekrásny výhľad.Boly to velebné nebotyčné naše Tatry, tiahnuce sa na široko po hranici a hlboko do Spiša.„Števo, pozri!… Aj hľa, tamto naše Tatry!“„Ej ha — no! ba už sú to len za opašné vrchy! Nad tie vari ani väčších na celom svete niet.“„Tam na jednom z nich urobíme si ,halt‘. Tam si trochu pooddýchneme a dobre zaraňajkujeme.“„Tak, tak! nezaškodí, lebo…“„Ty by si si už rád chlipnúť — Števo!?“V tom som hodil zrakom na príručnú mapu, abych sa orientoval, kde sa nachádzame.I shliadal som, že letíme smerom ku spišským mestám, Popradu a Kežmarku.„Števo! Počuj, čo mne teraz zišlo na um. Tuto neďaleko Popradu ležia svetochýrne tatranské kúpele: Smokovce. Ja by som mal vôľu spustiť sa dolu do tých kúpeľov a tam si za chvíľu odýchnuť.“„Tak, dobre, nezaškodí, pane principálu.“„Tam medzi kúpeľnými hosťmi by sme sa máličko pobavili, zaraňajkovali si, a jestli by sa nám chcelo, i vykúpali sa. To by nám na ďalšiu cestu bolo veľmi prospešným. Števo! hotuj sa ku spusteniu plte na zem.“„Na rozkaz, pane principál!“Pomocou ďalekohľadu vynašiel som ľahko polohu Smokovca, ležiaceho vysoko v Tatrách severne od Popradu, a napravil som orla rovným smerom na kúpele.V pár minútach plávala naša plť kolmo nad Smokovcom.„Spúšťaj Števo!“ — hlásal som, odopnúc štverne s orla. — „Tak, tak pomalúčky… nížime sa, padáme… hup… hup!“Dopadli sme k zemi rovno pred kaviarňou Starého Smokovca.Čo sa v prvom okamžení tu dolu okolo nás dialo, nemôžem udať pre veľký hluk a shon ľudu, kúpeľných to hostí, oči jako plánky na nás vyvaľujúcich a rukami od predesenia zalamujúcich.„Čo sa stalo?“ pýtali sa zvedaví.„Pozrite, zázrak boží! Títo tu hľa, spadli dolu s neba!“Števo strúhal komplimenty na všetky strany.„Čo to za podivný nevídaný vehikel?“ hlásil jeden nad iných vynikajúci pán, osmeliac sa ku nám bližšie pristúpiť.„Kto ste vy?“„Wer seid ihr?“„Kicsodák, micsodák?“ sypaly sa otázky na nás zo všetkých strán.„Vy ste podivíni!“„Wunderleute!“ tieto a podobné výrazy ozývaly sa z tlupy prekvapeného ľudu.„Ctení pánovia a panie! My sme vám celkom podobní ľudia!“ zvolal som ja na toľké dotazy.„Odkiaľ ste?“ tázali sa zase viacerí, najhlasnejšie jeden vážny pán, zdalo sa, že správca kúpeľov.„Odkiaľ sme, to vám bez okolkov sdelíme, dovolíte-li nám, ctený pane, tu s nášho povetrného povozu na malú dobu vystúpiť a trochu si oddýchnuť?“„Vy ste vetroplavci podivného spôsobu.“„Áno to sme, smrteľní ľudia tak dobre ako i všetci, len že sme odvážliví a smelí.“„Ste-li opravdu tými, jako byť odávate, buďte nám vrele vítaní,“ hlásil pán direktor kúpeľov a podal mi ruku.„Ráčte teda znať, že mi oba pochádzame z dediny Trhanovej, v Novohrade, a sme na povetrnej ceste na severnú točňu.“Tieto slová vzbudily veľké podivenie v obecenstve.„Z Trhanovej?“ — tázal sa direktor. — „Kde je to, u sta hromov?“„A veru naša dedina leží“ — dal na miesto mňa odpoved Števo — „tam pri tej 900 metrov dlhej diere popod zem, ktorou železnica zo zvolenskej stolici do novohradskej preletuje. No či už znáte, kde je to?“„Pri kriváňskom tuneli!“ zvolal ktosi.V ten čas platili sme v očiach jednej čiastky obecenstva čo smelí dobrodruhovia a hrdinovia, u druhej ale čo pošetilí blázni.Očul som jednoho panáčka v modrých okuliaroch rieknuť mi za chrbtom:„Títo dvaja celkom podobajú sa oným španielským ritierom, Don Quixotovi a jeho sprievodcovi Sancho Pansovi.“„Ďakujem za kompliment,“ riekol som obrátiac sa k nemu.Vystúpili sme s plti, okolo ktorej stala sa tlačenica ľudu, nás videť a s nami do potyku prísť chcejúcich.Jedni hneď počali obzerať, kritizovať, ba i velebiť náš lietací stroj, druhí ale obdivovali orla, dávajúc mu zahrýzať od raňajkov pozostalé im zákusky.Pozrel som na hodinky, bolo práve 9 hodín ráno.Uletela teda naša plť za 7 hodín okľukami z domu až sem 20 míľ[1]zeme.Mňa hneď pochytili páni medzi seba, z ktorých ešte žiadon nemal šťastie poznať ma po mene a viedli ma rovno do kúpeľnej jedálne.Tu vytiahnuc tobolku, rozdával som im naporad moje návštevenky u Macholda v B. Bystrici tlačené.Jednu na tomto mieste i ct. čitateľom predkladám.X. Perohryz Y.Oni mne navzájom dávali svoje.„Pane Perohryzu!“ — oslovil ma jeden intelligentný pán, — „rozkážte si, čo vám ľúbo na raňajky!“Pán tento bol riadny profesor techniky z Prahy a menoval sa Hromada.„Obdivujem vás čo pôvodcu tohoto svetového zázraku!“„Stroj ten dľa môjho plánu vyhotovil Štefan Vrždialik, samouk, naturalista!“ odporúčil som môjho spoločníka.Števo meškal pri plti, vysvetľujúc všetečným jeho ustrojenie.V tom okamžení objavila sa na stole celá batteria fliaš s najznamenitejšími likérami a celé hromady cukrových zákuskov.Bolo tu pilne nalievané do pohárikov a so všetkých strán od pánov i paní štrngané mi a pripíjané „na zdar“.Prípitky sypali sa jako z vreca.Ja som bol od radosti, nad šťastne započatou cestou, temer vo vytržení.„Nezabudnite prosím, pánovia i na môjho mašinistu a tátoša tam von!“ riekol som spoločnosti.„Nie, nie, dovolíte-li, pane, zalejeme vášho Števa šampaňským, a vášho tátoša — orla naobročíme samými tortami a pečienkami,“ volali kúpeľní hostia.A pilo sa ďalej.*Naše objavenie sa v kúpeľoch Smokovca zapríčinilo medzi hosťmi veľkú senzáciu.Zo všetkých strán hrnulo sa panstvo si nás obzrieť, prejavujúc zvlášť nad plťou našou veľké počudovanie.A nemálo banovali tí, ktorým nebolo dopriane nás videť.„Do Ríma prísť a pápeža nevideť,“ — riekol som — „to by sa nevyplatilo: podobne i vo Smokovci byť a neokúpať sa.“Za ten čas, čo bavil som sa v kúpeli, utvorili sa medzi intelligenciou kúpeľných hostí dve stránky.Jedna z nich zvelebovala môj podnik a pripúšťala možnosť dosiahnutia nášho cieľu; druhá ale držala nás za dobrodružných pošetilcov, ktorí svojho cieľa pre prirodzené prekážky nikdy nedôjdu, ba pravdepodobne v polárnych ľadových krajoch smutné zakončenie vezmú — zahynú.Toto vedecké dohadovanie dalo obom stránkam pohnútku ku stávke, za príkladom Angličanov, ktorí každý takýto problematický podnik vysokými stávkami „na zdar i nezdar“ sprevádzajú.I tu sa stalo tak.Pán profesor Hromada, ktorý sa o sostrojení mojej plti a môjho plánu cesty očividome presvedčil, stál na čele tej stránky, ktorá tvrdila, že sa mi cesta a dosiahnutie severnej točny zeme pri prajných podmienkach povetrnosti podarí.Naproti pán Korényi (olin Koreň), majiteľ železných hutí z Gemera, postavil sa zase na čelo stránky, môj podnik zatracujúcej, ten samý za nemožný vyhlašujúc.Obe stránky so svojimi prívrženci boly hotové ku peňažitej stávke na takýto spôsob:Stránka I., podniku prajná, vyhrá stávku vtedy, keď sa pán Perohryz do 1. októbra b. r. živý so severnej točny domov navráti a stránky dokonalými dôkazmi presvedčí, že severnú točnu skutočne dosiahol.Odporná ale II. stránka vtedy vyhrá stávku, jestli že sa p. Perohryz zo severnej výpravy nenavráti, lež tam zahynie.Klausula stávky ale zneje: na prvý pád zdarilého sa návratu z výpravy, dostať má smelý vetroplavec, p. Perohryz, polovicu z výhry, jakožto odmenu.Stávka urobila sa písobne na papieri a bola poverencami oboch strán podpísaná.Nato práve vstúpil som do dišputnej dvorany.Pán Korényi oslovil ma hneď z príchodu.„Divím sa vašej pošetilosti, pane Perohryz, že sa tak slepo vrháte do náručia istej zkazy, ktorá vás i so spoločníkom vaším v polárnom kraji čaká. Vy cieľu toho nikdy nedosiahnete.“„Tak hovoríte vy a všetci vám rovní,“ — odpovedal som mu — „a na miesto toho, aby ste smelým idealistom viac odvahy a smelosti dodávali a dobrou radou v prevedení kultúrnej myšlienky nápomocní boli, vy tupíte, haníte a odvádzate. Takým činom si nikdy ani umelcov ani odvážlivých podnikateľov veľkých epochálnych vecí nevychováte. Robíte práve tak, jako to kedysi urobili španielskí učenci s Krištofom Kolumbom. I tí hanili a tupili náhľady slávneho vynálezca Ameriky, i tí veľkého toho mysliteľa mali za blázna; lež napriek jejich hanám Kolumbus veriac v zdar svojej idey, presvedčil ich o pravde, vynašiel Ameriku a presvedčil ich, že i zem je okruhlá… Ja sa vaším tvrdeniam tiež od môjho predsavzatia odviesť nedám. Ja verím, že severný bod zemskej točny dosiahnem a táto viera ma utvrdzuje vo vytrvalosti úmyslu môjho. Človek len to nedokáže, k čomu nemá chuti a vôle.“Na to vystúpil druhý panáček so svojou filipkou proti mne.Pán Aristides Falkenber „karpatského spolku“ membrum electum, rútil sa na mňa:„Nečudoval bych sa pranič, keby na tú smelú myšlienku, dosiahnutia severnej točny našej zeme, bol prišiel nejaký cestovateľ, kapacita v obore zeme- a prírodozkúmstva, ale keď vidím pán X. Y. Perohryz z Trhanovej i s jedným, žiadnych geografických znalostí nemajúcim vyslúženým vojakom; to je veru ku smiechu. Ja váš podnik smelé vyhlasujem za bláznovstvo!“„Práve tak hovoríte, drahý pane!“ — odpovedal som mu — „jako hovorili židia o Kristovi: ,Ale vraj čože by z Nazaréta veľkého výnsť mohlo?‘ A predsa je pravda, že v nepatrnom tom mestečku býval Spasiteľ celého sveta.“Mladý panák zanemel.A tak išly hádky pro et contra, čo ma konečne počúvať zunovalo.Vydal som Števovi rozkaz k odchodu.Zbadajúc to prajná mne stránka hostí riekla:„Bože chráň! My vás dnes z tadeto preč nepustíme! Vám ku pocte zariadili sme dneská spoločný banket a večerný ples. Vy tu musíte ostať.“Daromné bolo moje zdráhanie a výhovorky.Musel som povoliť a ostať.Vyšel som von obozreť spoločníka Števa a sdeliť mu žiadosť kúpeľných hostí.Našiel som ho zamestnaného s čisténím kotla a stroja a v dobrom rozmare.„Števo! či mal si dobrý fruštyk?“„Ani čínsky kráľ!“ — odpovedal on. — „Pozrite, pane principál: plné vrecká pomarančov, tortí, cukrovín, ovociny, pečiva a cigár… a čo je toho už tuto vo mne!“ — ukazujúc na brucho, — „toho by bolo za hodný vahan. Ej, pane! pil že som ja tu jeden fajnový likér, ktorý vám hreje žalúdok ani podkúrený kotol.“„No dosť, dosť Števko!“ pretrhol som mu reč, vediac, že sa mu jazyk rozväzovať počína.V tom pristúpila ku mne dáma.„Smiem-li prosiť pána o slovo?“ riekla zdvorile.„Prosím, ráčte rozkázať!“„Mám k vám úctivú prosbu, či by ste ma nevzali sebou na severnú točnu?“Po tých slovách podivne mi prichádzajúcu slečnu premeral som od hlavy do päty.„Ruky bozkávam, drahá slečna, to vám nemôžem ani prisľúbiť, ani privoliť.“„Pre jakú príčinu? Ja odhodlaná som leteť s vami ta hore.“„Nemožno to z viacej príčin, ct. slečna! Predne: osobnosť vaša by nám na tej ceste prekážala.“„Ja vám nebudem na žiadnej prekážke, radšej na pomoci.“„Po druhé: naša povetrná plť viacej ťarchy, okrem čo je už na nej, nevydrží — ani nezodvihne.“„Ja vám veľa nezavážim, mám len 17 kilogramov. Ani 1 dekagram viac.“„Števo!“ — zvolal som dotieravosťou paničky namrzený, — „presvedč túto slečinku, že náš stroj tri osoby neunesie.“Slečne som povolil výnsť na plť.Po pustení stroja do pohybu, shliadla slečna, že plť obťažená troma osobami pohnúť sa nechce.Teraz vystúpil som ja von a plť dvíhala sa do výšky.„Tak, dobre!“ — hlásila panička, — „vyneste ma ta hore, a to hodne vysoko!“„Števo! vynes paničku na jedno 200 metrov do výšky, daj ale pozor, aby sa jej žiadna nehoda nestala.“Loď vystupovala.Slečna tlieskla rukama, z vozby tej uradostnená.O malú chvíľu pozdala sa nám plť už len čo malý šarkan.„To je predsa smelá a duchaprítomná dáma!“ rieknem.„Je to dcéra jednoho dôstojníka z Pardubíc,“ poznamenal ktosi.Čakal som chvíľu na návrat stroja s hora, lebo zdálo sa mi, že Števo pridlho tam hore so slečnou dlie, — a ono skutočne dľa môjho ponazdania odohralo sa tam medzi nimi nasledujúce intermezzo.Súc hodne vysoko, kázala slečna ešte vyššie vystúpiť.„Chcete snáď, slečna, až do samého neba ísť? Hej tam nás ešte nepustia.“Z výhľadu, ktorý panička tam hore mala, mohla byť potešená, veď na jedno videnie videť mohla všetky nebatyčné Tatry, ba i pol Slovenska.„Neviete, kde ležia Pardubice, moje rodisko?“ tázala sa Števa.A tento furták, nechtiac sa nevedomosťou svojou zahanbiť, ukázal smerom na Trenčín.„Jako vás volajú?“ tázala sa ho.„Čikora Štefan, vyslúžilý voják,“ odpovedal jej.„Za to som vám Štefko, veľmi povďačnou, že ste mi tento milý duševný pôžitok dopriali,“ riekla mu s vďakou.„Hej, prosím, ctená slečinko! za také služby sa u nás platí,“ dal jej Števo odpoveď.„Čo žiadate?“ riekla ona, siahajúc do tobolky.„Peniaze nebereme!“ — šelmovsky usmievajúc sa, riekol Števo, — „za takéto prevážanie vo vzduchu u nás doma platia mi naše dievčatá, každá jedným bozkom…“„Ba čerta! fuj tajfel!“ zvolala ona.„Či tajfel, či netajfel — ináč nenie,“ — vetil Števo. — „Za ten čas, kým mi aj vy tak nezaplatíte, nespustím vás dolu,“ riekol Števo a sadol si ku stroju.Nastala jednačka.Keď ale Števo videl, že sa slečna k ničomu nemá, a požadovaný povozný plat mu dať nechce, rozmyslel sa ináč: vzal ponúknutú mu desiatku „zprepitného“ a spustil plť dolu k zemi.Toto všetko vyzradil mi Števo neskôr.Pomaly a medzi besedou minul sa deň a prišiel večer.Sriadil sa banket v hosťovskej dvorane, kde sa pri hudbe dobre jedlo, pilo a spievalo.Po takto výbornom zabavení sa vo smokovskom kúpeli, (na ktoré nikdy nezabudnem!) nastal čas k odchodu.Po krátkom odpočinku na samom svitaní, a po predbežnej rozlúčke sa od hostí, pozdvihla sa naša plť s nami ku ďalšej ceste.Dal som plti smer ponad nebotyčné Tatry, menovite ponad Lomnicu, 2636 metrov vysoký to končiar.„Srečan put!“*„Buďte pozdravené, ó vy velebné hrady mojej domoviny!!!“ vzdychol som si, letiac ponad najvyššie končiare Tatier, jichž nepretrhnutá reťaz, počnúc od liptovského Kriváňa až po Biely vrch vo Spiši odrazu oku môjmu sa predstavila.Pomaly tratily sa papršlekami slnca pozlátené končiare zraku nášmu, a my podávali sme sa smerom do susednej Haliče, jejž hranicu prestúpili sme pri jazere „Veľkom stoku“.„Števo!“ — oslovil som spoločníka svojho, — „my nachádzame sa už nad Poľskou, zemou to naších bratánkov.“„Mňa ku zemi tejto pútajú milé rozpomienky z vojanského života. Býval som v nej za dva roky!“ odpovedal on.Plť letela ponad mesto Nový Targ a odtiaľ rovno namierili sme na Vieličku, najznamenitejšie to soľné bane Poľska.Ó! jak rád bych bol videť pamätihodnosti týchto soľných dolov, ale to nestálo v pláne cesty, pretrhovať cestu pre privátne ciele.Už z ďaleka daly sa videť zraku nášmu liskavé cymbure slávneho niekdy mesta Krakova.„Števo, poznáš ešte to mesto, v ktorom si za 2 roky býval?“ pýtal som sa ho.„Jaj! jakožeby som ho nepoznal… Krakov?! V živej pamäti zostane mi na veky.“Blížili sme nadeň.„Pane principál!“ — riekol po chvíli Štefan, — „teraz bych vás o niečo pekne prosil.“„Čo takého, Števko?“„Dovoľte mi tu spustiť plť na chvíľu na zem.“„Jakým cieľom? Veď nemám v úmysle navštíviť pánov Krakovanov.“„Ale ja by som tam rád navštíviť niekoho.“„Prosím ťa, povedz že mi koho? Máš-li tam známych?“„To jest: mal som, keď som tam ako c. kr. infanterista za 2 roky ležal. Neostýcham sa vám vyzradiť, že som tam mal kochánku; Mariánku, jedno hezké, poľské džiewče.“„Ecce, teda stará ľúbosť?“„Ona tam býva v malej vsi pri Krakove; znám kde leží jej chalupa. Rád bych tam nazrel, či ona ešte žije, či nezabudla na mňa, alebo či už pošla za muža?“„Števo!“ — riekol som mu dôrazne, — „nenie to naším účelom baviť sa tu i tam pre privátne ciele a návštevy. Ty dobre znáš, čo máme pred sebou. Aby si ale neriekol, že som oproti tebe krutý a citov srdca tvojho si nevšímajúci, po prvý a posledný kráť dovolím ti dnes spustiť sa dolu a spraviť si dľa vôle.“Števo bol povoleniu môjmu rád a počal robiť prípravy ku spusteniu plti nadol.Vtedy objavil sa nám Krakov na blízku i s udanou malou vieskou.Ďalekohľadom vyhľadal si Števo s hora známy dom a my točiac široké kolesá vo vzduchu, spúšťali sme sa dolu — na malý ploskatý vŕšek pri samej vsi.Lež skôr ešte, ako sme dorazili na zem, počuli sme hlas zvonov, zavznievajúci z veže malej dedinky.I myslel som si, že hlas ten svoláva nábožný poľský ľud do chrámu.Števo mal ešte zo Smokovca plné vačky cukrovín shospodárené, a vezmúc sebou i svoju príručnú harmoniku, skočil s plti a hajda rovným smerom ku vsi.„Viac ako hodinu sa ti tam baviť nedovoľujem!“ volal som za ním, dívajúc sa, jako chodníčkom ku dedine pádil.Zvony hučaly stále.V tom okamžení, keď sa Števo ku vsi približoval, ďalekohľadom ho stopujúc, zpozoroval som, že sa z dediny množstvo ľudu vyrojilo.Chlapi ozbrojení boli cepami, kosami a vidlami; ženy ale s ometlami a lopatami.S hrozným povykom bežali oproti Števovi, ktorý si hneď v prvom okamžení tento dej vysveliť neznal.„Zab’ go, zab, go! Šarkan, černokžonžík!“ revala vraj tlupa.Teraz Števo, pochopil stav vecí, že tu ide o jeho kožu, nebral vec na žart, ale urobil chytro „čelom v zad!“ a najspešnejším cvalom utekal nazpät ku plti.Tlupa tesno bežala za ním.Bez dechu dobehol ku mne.„Števo! Čo je to?“„Ale títo hlúpi Poliaci, chcú nás zabiť! Držia nás za černokňažníkov na šarkanovi. Pane ratujme sa! hýbajme sa rýchlo hore!“Smižko hodil sa na svoje miesto, sotvy dychu dopadajúc, a mal sa rezko ku dvíhaniu plti.A to sa nám obom i v pár okamženiach podarilo. Práve vtedy, keď rozsrdení obyvatelia malej poľskej viesky dobehli na vŕšok, máchajúc cepami, kosami, vidlami, ometlami a lopatami po nás a „zab’ go!“ revali, my pozdvihli sa do výšky — a ukázali im päty.Padly im zuby na prázdno.Teraz som si vedel vysvetliť celú vec.Obyvatelia malej viesky, zpozorovali naše točivé letenie ponad dedinou, držali nás za černokňažníkov na šarkanovi, a poneváč len pred pár dňami ich chotár búrkou a ľadovcom bolo zbilo, boli v domnienke svojej tým viac potvrdení, že je to práca černokňažníkova. I chceli sa za to vymstiť.Je to povera medzi slovanským ľudom ďaleko rozšírená.Ľud z dola reval, nadávajúc a preklínajúc nás, ale ublížiť nám už viac nemôhol.„No hľa! vidíš Števo!“ — riekol som k nemu, keď sme už hodne vysoko vo vzduchu boli, — „jako tá tvoja stará ľúbosť s „hezkým poľským džievčatom“ pre nás teraz osudne vypadnúť mohla! Neviem jakoby ti boly chutnaly na chrbte údere poľského cepa?“„Eh! parom nech ich tam vezme i s tou ich Mariankou!“ odpovedal Števo, ukazujúc tým tam dolu rozličné grimasy — a dlhé uši.Miknem opratou a orol letel stranou ponad Krakov.„Pred týmto poverčivým ľudom musíme sa mať na pozore — riekol som — a ľahkomyseľne nespúšťať sa hockde dolu, aby nás niekde na pokon kolmi a cepami nezahlušili.“„Vio!“ zvolal som na orla — a my leteli sme ďalej.Namierili sme rovným smerom na Censtochov.Toto je chýrečné, pútnické poľské mesto so svojou veľkolepou kalváriou, do ktorého každý Poliak aspoň raz za svojho života, podobne mohamedánom do Mekky, putúva.Neďaleko tohoto mesta, na polianke riedkeho lesa, spustili sme sa ku zemi, cieľom oddychu, poneváč leteli sme na jedon dúšok 30 zemepisných míl.Príjemný ihličnatý les rozprestieral sa okolo nás, do ktorého sme sa spustili, cieľom posilnenia sa ku nastávajúcej nám dlhej plavbe ponad šíro-šíre ruské nivy a pahorky.Tu vydal som Števovi rozkaz doniesť plť a celý stroj do poriadku a mať starosť i na pripravenie jedla.Sám ale zapáliac si na čibuk, dal som sa do zkúmania plánu ďalšej cesty.Vrhol som zrakom do príručnej rusko-poľskej mapy a ustanovil som smer, ktorým ponad Poľsku, Litvu a Rusko ďalšiu cestu konať budeme.I videlo sa mi byť najprirodzenejšie zadržať rovný smer od Censtochova až po samý Petrohrad.Ustanovil som, že poletíme všade len ponad trať železničnú, ktorá tiahne rovným smerom z Varšavy do Petrhradu a obnáša 130 zemepisných míl.Túto cestu ustanovil som vykonať behom 5 dní, chtiac šetriť silu orla a stroja, tak že nám deň len 26 míl preleteť prišlo.Ustanovil som tiež i to, že sa ku oddychu v žiadnom ruskom meste nezastavíme, lež vždy osamotnelé miesta v slobodnom ku oddychu si vyhľadáme, majúc ku ostražitosti dosť príčin.A preto ani nebudem spomínať, kde a na ktorom mieste sme sa zastavovali, len stručne udám, ponad ktoré mestá sme leteli.Števo navariac dobrého „guľášu“ z baranieho mäsa a halušiek s brindzou, dobre sme si toho zajedli.Orla tiež dokonále naobročiac, striedavo sme si pospali — a potom zase vzlietli do výšky.*Prvé mesto, nad ktoré sme po Censtochove dorazili, bola Varšava, hlavné mesto Poľska. Potom nasledovalo Grodno, Vilno a Dvinsk.Leteli sme ponad trať železničnú, ktorá nám teraz za cestovodiča slúžila a nemala nás zanechať až po samý Petrohrad. Letíme ponad hranicu dosť nízko nad zemou.Nič zlého netušiac, očujeme zrazu z dola lisný hlas a volanie:„Stoj!“Podivil som sa nad tým: platilo-li to nám, či niekomu inému?Hlas ten sa ešte dvakráť opakoval a po treťom znení… prásk!V tom okamžení blízo popri hlave orla preletela hviždiaca guľka z pušky.„Aha!“ — riekol som, — „Števo, tí tam dolu nežartujú. Teraz už viem, čo je vo veci! Sú to pohraniční strážnici, majúci veľmi prísny rozkaz žiadneho cestovateľa bez prehliadky na ruskú pôdu neprepustiť. A tak ani nás v povetrí.“„Máte pas? Pas, pas!“ reval ten tam dolu hore na nás.„Ej, horkýže ti ho, bratku, mal,“ — pomysel som si, — „keby v povetrí boly policajné stanice, nuž by sme mali i pasy.“Na opatrenie si cestovného pasu, skutočne ja som doma zabudnul a tu, veru bolo už pozde si ho zaopatriť.Na volanie strážnikov: postáť a dať si batožinu revidovať, cestovné ale listy vidimovať neposlúchnuc, poslali títo za nami ešte zo pár gúľ, ktoré nás však všetky šťastlive obišly.„Toto je nie žart, Števo!“ — riekol som, — „je to veru špatné privítanie nás na ruskej pôde.“„Vio, Cézar, rušaj!“ a my spešným letom preleteli sme do Ruska.„No, Števo,“ — povedám, — „či by si nemal chuť obzreť si z blízka ten komunistický raj, kde všetcia ľudia sú si rovní a kde všetko je spoločným majetkom?“„Vari aby ma židovskí komisári obesili ako vyúdenú slaninku? Veď ste videli, ako nás ich žoldnieri vítali hneď na hranici nestráviteľnými pilulkami.“„No, veď ani ja k tomu chuti nemám teraz, ale zvedavý som na ich pomery. Až sa vrátime z našej výpravy pôjdeme sa tam raz pozreť!“„Ej veru ja nie, pane principál, na točnu i do pekla pôjdem s vami, ale k bolševikom nikdy. Hej, keby sme tak teraz spadli, ale by nám skomunizovali našu slivovičku a zásoby. Či nepoznáte komunistické heslo: Čo je tvoje, to je moje a čo je moje, do toho ťa nič! Poznám ich ja z ruského zajatia i od nás.“Podivil som sa, aký zdravý úsudok vytvoril si Števo o komunizme z vlastnej zkusenosti. Nešťastný národ, že sadol na lep židovským figliarom, ktorí pomocou utopistickej idey, krásnej v teorii, ale neprevediteľnej v praxi ožobračili a ovládli veľkú slovanskú ríšu.Po trojdňovej ceste dostali sme sa až nad Pskov.„Ľaľa more!“ zvolal Števo, hľadiac na západ.„Mýliš sa!“ — riekol som mu, — „nenie to more, lež rozsiahle jazero Peypus a Pskov.“„Ale just tak vyzerá ako more,“ ospravedlnil sa on.Spustili sme sa k zemi, ďaleko od ľudských príbytkov, cieľom nabratia vody do nádoby.Nemálo prekvapení sme boli, zazrúc na brehu potoka človeka sedliaka.„Nech ma tu pokrčí,“ — zvolal Števo — „keď tam ten chlapák nenie náš slovenský drotár.“A vskutku bolo tak.Priblížiac sa ku nemu, presvedčili sme sa, že na skutku je on.„Hej, krajane náš!“ — volal som naňho, — „nemýlim-li, vy ste drotár, asnáď z trenčianskej stolice?“Ej čiže podivil sa statočný chlap, vidiac sa byť z nenadála od cudzích ľudí svojou materčinou oslovený.„Nu, kade že tu chodíte, drotárku?“ tázal som sa ho.„A veru, panáčku, po Rosii, po šírej a diaľnej tejto krajine,“ odpovedal nabudnúc k nám dôvery. Žaloval sa na mizerný zárobok a hovoril, že rád by do Poľska, kde pomery sú o veľa priaznivejšie.K vôli malej besede s naším horňotrenčianským krajanom drotárom, Cerkom Ďurkom, zabavili sme sa tu pri brehu potoka za pár hodín, počastujúc ho zákuskami z našej zásoby.Statočný drotár takto nami obživený, ďakoval nám úprimne a prial šťastia ku ďalšej ceste.Potom sme sa srdečne s ním rozlúčili.So zanechaním tohoto miesta doleteli sme nad staroruskú provinciu Ingermanlandu a rovnou čiarou blížili sme sa ku hlavnému mestu Ruska, Petrohradu, tejto perle severu.Neďaleko pred Petrhradom leží bývalý cársky hrad, Gatšina, pri ňom Krásnoje — a bokom Cárskoje-Selo, nádherné to letohrady niekdajších ruských cárov, dnes spustošené a znečistené.„Števo!“ — riekol som ku spoločníkovi môjmu — „z ostražitosti pred bolševikmi, my ani tuto dolu sa nespustíme, ale na miesto toho, budeme sa v širokých kolesách točiť nad týmto vidiekom, cieľom lepšieho si obozretia tohoto kraju. Pomocou našich ďalekohľadov budeme môcť dosť zretedeľne pozorovať mesto a ľudí.“Jako som riekol, tak sa stalo.Blížili sme sa nad Gatšinu.Točili sme sa nad ňou ako bociany, keď na jar z diaľnej Afriky zase nazpät k nám sa navráťa, — keď v tom zpozorovali sme pod nami dolu živý ruch ľudstva.Hlavne ale do očí nám padly tlupy vojska a blýskajúcich sa kopijí.„Pozri, Števo! Tam dolu hľa, drží iste rudé vojsko manéver! Koľko vojska je tam vyrukovaného! kozáci i pechota.“Dívali sme sa, dívali na nich hodnú chvíľu.Zrazu čujeme ohromný rachot — výstrely z pušiek, a ku nášmu veľkému predeseniu vystrelené guľky, ako krupobitie fŕkaly okolo nás.„Ej! nuž a čože je toto zase? Vari sa tí tam dolu učia strielať do neba? A či to zas má platiť nám?“ poznamenal som.O malú dobu nato nový rachot… Jedna guľka prepárala nám jednu trúbu plte na samom konci ja ale v okamžení zalepil som dieru a Števo o chviľu naplnil trúbu plynom.„Sto strieľ! Števo… ale ľaľa — dívaj sa!“V tom zavalil sa ohromný oblak dymu pod nami, bolo čuť hromový rachot, až sa obloha nebeská nad nami otriasla — a šrapnel tesno popri nás vyletel do výšky.„Probujú krupovské kanony, či hodne ďaleko nesú.“„A my im tu slúžime za centrum v terči.“„Pekne ďakujem za takú hračku!“„Tu je nebezpečne dlieť.“„Števo dvíhaj plť na hor!“„Alebo radšej pusťme sa bočným smerom.“„Rob čo chceš, len aby sme čím skôr boli z tadeto preč.“A teraz hrmel výstrel za výstrelom, až ohlášala sa nebeská obloha.„Toto sa mi zdá byť podozrivým,“ — riekol som, — „ale človeka tu nemáš, ktorý by nám vysvetlil, o čo sa tu vlastne jedná.“„Pánovia!“ — volal som plným hlasom dolu, — „robíte-li vy nám túto parádu ku pocte? Alebo žartujete-li: tak vám ďakujeme za taký ,špás‘!“Rýchle letela plť smerom severným ponad biele kamenné paláce Petrohradu.Ku nášmu zdeseniu ale zpozorovali sme, že oddiel kozákov tým istým smerom postupuje, ktorým my, ustavične metajúc do výšky olovené knedle a železné bochníčky.A konečne, keď sme i ponad Petrohrad preleteli, ešte vždy tlupa vojska smer našej plti stopovala, čo nás potvrdilo v tej myšlienke, že toto pekné privítanie len predsa nám platilo.Tu spozoroval som vystupovať tri eroplány, ktoré, ako som hneď uhádol, maly nás prenasledovať. V tom okamžení zapnul som motor na najväčšiu rýchlosť, popohnal orla a strelohbite vzďalovali sme sa nebezpečiu. O krátko zmizli sme našim prenasledovateľom v hustých oblakoch.Len to mi pritom bolo záhadné, čo im zavdalo k tomu príčinu, a kto im môhol dať náveštie, že práve v ten deň, v tú hodinu naša plť ponad ich hlavné mesto poletí.Ani jedna guľa nezablúdila do nášho tela, čo nech Boh chráni, ináč by doista bolo po nás veta bývalo, a z výpravy na severnú točňu nič.„More, more, pane principál!“ zvolal Števo, keď sme boli trochu na bok od Petrohradu zabočili.„Ale horkýže tvoj more, Števo! Tebe je každá kaluža, každá mláka morom. Je to rozsiahle 26076 štvorcových kilometrov v objeme majúce jazero Ladoga, nad ktorým sa práve nachádzame.V tom okamžení zbadal som, že plť naša sama od seba upadať počína.„Števo! pozor na plť, padáme!“„Aj mne sa tak zdá!“„Čo je tomu na príčine?“„Bezpochyby nám ti kozáci predsa nektoré mechúre svojimi guľkami potrhali.“„Musíme ich zreparovať alebo inými nahradiť. Teraz len pusťme sa do jazera.“„Ba paroma! Vari utopiť sa?“„Tvoja hlava, Števo! Plť a utopiť? Blázníš-li sa?“„Nebláznim sa — ale bojím!“„Vari vody, veď si bol námorným vojakom v Terste! Vieš-li plávať?“„V mori hej, ale v jazere neviem či potrafím.“„To je k smiechu s tebou!“Plť dosť prudko letela ku jazernej hladine… pár minút — — a my skutočne hupli sme doň.Števo držal sa zábradlia oboma rukama.Skôr ako sme dopadli, ja odopal som orla zo štvorní, ktorý oslobodený súc, povzlietol, ale vidiac vodu pod sebou, sadol si na plť.Plesk! treskla plť na vodu, ktorá vysoko vystriekla.„Už sme tam, kde loj kopú!“ zjačal Števo.„Ó ty bojko!“ privolal som mu.Plť ponoriac sa na pár centimetrov, už v druhom okamžení stála na povrchu vody.„Pripni hýbadlo stroju ku stredným kolesám!“ kázal som Števovi.Keď to urobil, plť začala sa hýbať rovným smerom, akoby hnaná veslom.„Už je dobre, teraz sa už nebojím,“ riekol Števo uspokojený.Teraz prezreli sme poškodené mechúre. Bolo ich 8. Nahradili sme ich druhými, ktoré som v reserve bol držal a naplnili plynom. Ináč nachádzalo sa na plti všetko v poriadku; žiadna iná nehoda sa nám nestala.Vodné kolesá pracovaly riadne, ženúc plť ku predu, a tak ukázal sa byť stroj náš spoľahlivým na vode tak dobre, jako i vo vzduchu.„Teraz, Števo, len pripíľ stroju, aby sme prišli čím skôr ku brehu, bo mláka táto je dlhá a široká.“Plávali sme smerom k severu.Cesta na vode trvala dosť dlho.Konečne ukázaly sa nám v diaľky brehy kopcov.„Tam keď dorazíme,“ — riekol som, — „zadržíme generálny odpočinok.“„Tak, tak!“ — riekol Števo, — „lebo mne už poriadne cigáni v bruchu klince kujú.“Pozrúc na mapu shliadnem, že blížime sa ku zátoke mesta Serdobola, ležiaceho na finskom území.V tú dobu spustila sa nad jazero hustá nepriehľadná hmla, ktorá nám všetok výhľad do diaľky a na breh odňala.Riaďac však beh plti dľa kompasu vždy na sever, nemali sme sa obávať žiadneho poblúdenia.Plávali sme teda vo hmle.Razom ku nášmu nemalému prekvapeniu našli sme sa obklopení malými rybárskymi člnkami, na nichž rybári so spúšťaním sieti ku loveniu rýb zamestknaní boli.Vzhliadnuc našu plť, z jejž komína sa práve dým valil, vydali títo výstražné hlasy:„Luláj, luláj!“ volali jeden na druhého. Domnievali sa totiž, že medzi ich malé člnky, vrazila paroloď, vo hmle poblúdilá a že im ich potopí.„Nebojte sa, dobrí ľudkovia!“ hlásil som z ďaleka na nich po rusky: ale nedali mi žiadnej odpovede.I pomyslel som si: títo dozaiste neznajú rusky, oslovím ich teda po francúzsky, asnáď sa medzi nimi najde, kto mi porozumie.„Bon jour messieurs! Etes vous Russiens ou Finies?“„Finenci!“ zvolal jeden z nich.Pri očutí tých slov spľaskol Števo rukama nad hlavou.„No teraz sme sa len dostali z odkvapu pod žľab!“ hlásil on.„Čo ti je, Števo? Prečo zalamuješ rukama?“„Nuž pane, či nečujete, čo povedajú títo, že sú oni — vraj — financi.“„Tvoja hlava, Števo! Nie financi, ale Fínanci čili Fínania, abo Finlandčania. Rozumieš?“„Chvalabohu! lebo som tŕpol, že sme upadli ruským financom do rúk.“Na tie slová sblížili sme sa jedni ku druhým.Oni opýtali sa nás: kto a odkiaľ sme.Čo im odpovedať? rozmýšľal som. Poviem-li im, že sme my Slováci z pod nebatyčných Tatier, títo hádam ani nebudú znať, kto je to, lebo o Slovákoch roztrubuje sa po svete, že ich už niet.I prišlo mi na um, že sú Finania pokrevní našim Maďarom. I rieknem:„Števo! asnáď dohovoríme sa s týmito po maďarsky, veď u nás Maďari tvrdia, že je maďarčina finskej reči príbuzná. Hovor, jako vieš!“Osmelený mňou Števo začal ako najlepšie vedel:„Hát izé — kedves sógor, hogy vagytok? Izé, teringete — uram bátyám, no hát? beszéljen…“Tituloval ich rozlične. Ale chyba lavky! Oni tomu ani za mak nerozumeli.Nuž, pomyslel som si: kde že je teda tá príbuznosť tých dvoch rečí?Nezadlho dopluli sme ku brehu.Oni pomohli nám plť vytiahnuť na breh, a keď sa hmla ztratila, nachádzali sme sa pri samom meste Serdobola, obklopení ľudom, ktorý sa k nám z mestečka na diváky hrnul.Naše mimovoľné zastavenie sa v tomto nábrežnom, finskom, rybárskom meste vypadlo nám naskrz neočakávane skvele.Dozvediac sa predstavení jeho, že sme my ich pokrevní „Maďari“, prijali nás srdečne, jako sa na príbuzných slušalo — a hneď doprovodili nás do najporiadnejšieho hostínca, kde nám hostinu a zábavu usporiadali.Zvlášte môj spoločník Števo sa tu dobre cítil.Dovedúc plť do poriadku, pochutnával si výbornou finskou „vudkou“, ktorá borovkami zapáchala, až konečne príduc do dobrej vôle, pochytil svoju harmoniku a počal hrou na nej divákov obveselovať.Pritom spieval im samé maďarské národné piesne.Sám pán mešťanosta mestečka ale oslovil ma:„Gavaríte, gospodi, pa rusky?“„Gavarím, no nie množko,“ odpovedal som. Ale predsa toľko som znal, že sme sa mohli spolu dorozumieť.Jemu vyzradil som cieľ našej cesty, on ale okrem malého počudovania sa o ňu veľmi nezaujímal.Miesto toho hostili nás bodrí Finlandčani samou rybäcinou a môžem riecť, ani potisskí „halászi“ neznajú taký „pörkölthal“ pripravovať, ak títo zruční Serdobolci.Števo nevedel sa ho tiež dosť prenachváliť, i orol dostal toho dosť.Medzitým časom, čo Števo na dvore hostínca hrou na harmonike a spevom ľud zabavoval, ja utiahol som sa do vnútra a pochytiac najnovšie, práve z pošty prišlé číslo novín petrohradských, započal som ho čítať.Na prvej strane čítam hrubými písmenami nadpis:„Nezdarený atentát reakcionárov na Trockého.“Aha! toto bude dačo obzvláštneho — pomyslel som si a čítam ďalej:„Uvádza sa ruskému obecenstvu v širšiu známosť, že včerajšieho dňa strojili sa reakcionári urobiť atentát na ľudových komisárov a Trockého. Priebeh deju je nasledujúci: Dňa 2-ho júna b. r. zpozorovali pohraniční strážnici na rusko-poľskej hranici vysoko v povetrí letieť balónu podobný lietací stroj, smerom od Krakova na ruskú pôdu. Ostrozraku jejich podarilo sa vypátrať, že z balóna dolu visí na povrazoch upevnená hrozná bomba. To im bolo podozrelé. I chceli balón zastaviť, alebo streľbou doň neškodným ho učiniť; lež to sa im pre vysokú diaľku nepodarilo. Driečni strážnici uvedomili o tejto veci, čo videli, cestou telegrafu petrohradskú policiu.Mienky o zjave tomto boly rozličné, až naposledok zvíťazila mienka petrohradských policistov, tvrdiacich: že vetroplavci tí nemôžu byť iní, ako reakcionári, vezúci touto cestou so sebou hroznú bombu, ktorú lebo na hrad Gatšinu,[2]lebo na mesto Petrohrad chcú hodiť a strašnú katastrofu zapríčiniť. Ale vďaka bohu, zločin ten sa im previesť nepodarilo. Petrohradská policia porobila hneď poriadky bezpečnosti, dala vyrukovať 10 stotín vojska ostro- a delostreľcov a postavila ich na stráž, aby títo priam ako v povetrí niečo podozrelého zbadajú, do balóna pálili a tak možný atentát znemožnili. A toto sa ostražitému vojsku i úplne podarilo. Dňa 8. júna skutočne objavil sa vo vzduchu nad Gatšinou oznámený balón. Bomba visela z neho dolu. Ostrostreľbou z kanónov podarilo sa našej artilerii balón porúchať, lebo vidno bolo, ako tento zaletiac až nad jazero Ladoga, spadol tam do neho — a pravdepodobne so všetkým činom tam sa utopiac, vzal zkazu.“Ach, ach! — vzdychol som si, odložiac noviny.Teraz mi je už všetko jasno, prečo tí tam na nás tak silno durkali.Strach pred reakcionármi.„Števo!“ — zavolal som naňho — „rýchlo sa hotuj k odchodu. V okamžení musíme z tadeto preč.“Jemu, v najlepšej zábave pohrúženému, pravda môj rozkaz prichádzal podivným.„A či už? Ešte im zahrám jednu na rozchodnú,“ riekol a muzikoval ďalej.Ja som si pýtal papier a atrament, a keď mi ho podali, sadol som a písal:„Ctenej Redakcii novín „Pravda“ v Petrohrade.Pánovia, vy ste zabili ohromného capa! Onen, vašimi strážnikami na ruskopoľskej hranici odokrytý reakcionársky balón nenie ničím inším, nežli moja „povetrná plť“, na ktorej ja so spoločníkom mojím, Štefanom Vrždialikom, konám povetrím cestu „zo Slovenska na severnú točňu našej zeme“. A oná domnelá, z plti dolu visiaca „bomba“ je nič iného, len môj slivovicou naplnený súdok. My šťastne unikli sme z dostrelu vašich pušiek a kanónov. Ďakujeme vám za tak skvelé privítanie. Práve teraz letíme ponad fínske morasty a jazerá ďalej ku vytknutému cieľu. V páde šťastlivého návratu so severnej točny, počujete o našom podujatí viacej. Prosím vás vytriezvite celkom z vašej blúdnej myšlienky: ako by sme mali byť zkazu vašu zapríčiniť chcejúcimi reakcionármi.S úctou v Sordovale etc.X. Y. Perohryzm. p. vetroplavec.“Tento list oddal som na poštu.Celú záležitosť ale nebral som za žart.Ľahko mohlo sa stať, že by títo skromní Finlandčani, následkom oznamu novinárskeho článku mohli na nás vrhnúť podozrenie, že oni v ladogskom jazere zdanlive zahynuvší sme my, a vtedy neboli by sme reakcionári bývali životom istí.Preto náhlil som k spešnému odchodu.Potraktoval som ich s mojej strany slivovičkou ešte tou domácou, z tej domnelej bomby načapovanou a pár dobrými kuba cigarami a potom ponáhľal som sa k odchodu.Oni na vzájom dali nám na cestu suchých rýb hodne a už asi o pol hodinu dvíhali sme sa do výšky.Ej, hýkali že tí, keď nás videli vystupovať pod nebe.„Prečo tak náhlime z pomedzi týchto dobrých ľudí?“ zpytoval sa ma Števo.„Ide nám tu o kožu a o životy. Potom, keď budeme z tadeto hodne ďaleko, rozpoviem ti príčinu nášho náhleho odchodu,“ uspokojil som Števa. —„Kde to sme?“ pýtal sa ma zrazu Števo, pozrúc dolu a vidiac pod sebou samé močiare a jazerá.„Letíme ponad Fínsko, krajinku to, jejž územie záleží skoro zo samých močarín.“„Ej, tu je nie bieda o vodu.“„Veru tu je začiatok vody a koniec chleba.“„Ba či sa týmto ľudom tu urodí hrozno?“„Pravda že, na tŕni a jalovci.“O chvíľu leteli sme ponad mesto Joensua, z nehož vedie cesta až ku Botnickému zálivu.V bok od neho padlo mesto Eno, ležiace na brehu dlhého jazera Pielis.Po dvojdňovom letení dostali sme sa nad mesto: Ristijärvi.Tam pri ňom na rovine, jalovcom husto pokrytej, spustili sme sa dolu cielom oddychu.Vyšlo nám i palivo.Števo na môj rozkaz vzal sekeru a odišiel do blízkej jedľovej hory narúbať dreva.I ostal som na stráži pri plti.Večer sa blížil a Števo sa nenavracal.Bolo mi to nápadné, kde sa toľko baví.A keď ešte vždy neprichádzal, bolo mi omrzle.Števa nič a nič.Konečne prišiel som na myšlienku: či sa mu nepridala dajaká nehoda?Čakám, čakám nadarmo.Začnem volať, kričať, húkať, trúbiť naňho — načúvam — nič.Vystrelím z pušky… načúvam — nič.Števo majúc pri sebe revolver, mohol sa predsa ohlásiť, jesti môj výstrel očul.Všetko na darmo.Inšie mi teda nepozostávalo, ako ísť ho hľadať.Ale jako? Nechať vari plť samotnú? To neide. Čo tu robiť?Musím sa len predsa pustiť ho hľadať — a to i s plťou.Donesiem plť do pohybu a vznesiem sa nízko ponad zem, v smere, v ktorom Števo odišiel. Znova volám, pískam, húkam, kričím, trúbim — všetko nič.Myslím si: tomu sa zle zvodilo, snáď už ani na žive nenie.Točím kolesá ponad les, a premýšľam, čo si teraz samotný tu počnem bez Števa!V tom začujem hlas, jakoby z pod zeme vychádzajúci.Zbystrím sluch a rozoznávam, že je to Števov hlas, volanie o pomoc.Vo mne trhlo. Idem za hlasom.A vždy zretedeľnejšie počujem ho volať; konečne dôjdem ta a spustím sa až nad samé koruny stromov.„Števo, kde si?“„Tu som, pane pricipál, v lese!“„Kde tam v jazernom pekle?“„Na strome.“„Sojdi dolu a poď von!“„Nemôžem!“„Nuž a prečo?“„Nepustí ma!“„Kto ťa nepustí?“„Jeden ozrutný medveď stojí tu pod jedľou a chce ma roztrhať.“„Zastrel ho, máš u seba revolver.“„Vystrielal som na neho už všetkých 6 nábojov a on neche ísť preč!“„Nuž jako ťa teda oslobodím?“„Rozmýšľajte pane!“V tom počal orol silne pišťať; ostrozrakom svojím vypáčil ozrutného „macka“, ležiaceho pod stromom.Konečne vyhľadel som ho i ja.V okamžení mal som pušku na líci.Napomenúc Števa, aby sa mocne držal, namieril som a spustil.Strašný rev zvierata bol mi odpoveďou, že som trafil do živého.„No jako je Števo?“„Trafili ste ho. Hádže sa po zemi a krváca.“„Maj shovenie trochu!“ napomenul som ho, aby ešte dolu neschádzal.V skutku, zdochýňajúci macko ešte niekoľkokráť zaručal a potom zdochnul.Števo nemeškal dlho, sliezol dolu so stromu, kam sa bol napadnutý od macka utiekol, a povyšiel z lesa na čistinu, kde som ja ku nemu plť dolu spustil a hore ku sebe ho vzal.„Máš ty šťastie Števo, že som ťa našiel, ináče boly by maly medvedi a vlci na tebe v lese dobrú hostinku.“„Ej, ešte by som veru nechcel byť pochovaný v bruchu finského medveďa alebo vlka,“ odpovedal mi, súc už v bezpečnosti.Navrátili sme sa na naše predošlé miesto odpočinku.Lež jako sme sa podivili, keď sme tam pri vatre plápolajúcej našli ohrievať sa cudzého človeka, pozdávajúceho sa nám byť vandrovníkom.„A teba že tu, pajtáš“ — oslovil som ho — „čo dobrého zasialo?“„Yes, yes, Sire? God dam!“ odpovedal mi učupený pri ohni cudzinec.„Ha-ha-ha, ha-ha-ha!“ rozrehotal sa náramne Števo.„Ale prosím ťa, prečo sa rehoceš?“ pýtal som sa ho.„Jako bych sa nemusel smiať na tom, čo tento tu hovorí?“„No čo takého?“„Ješ — vraj — ješ syra? dám go. Ponúka nás, či budeme jesť syra.“„Ó, ty Filipe filipovatý!“ — riekol som ku Števovi rozsmejúc sa tiež na jeho nápade. „tento dobrý človiečik pozdáva sa mi byť Angličanom a pozdravuje nás vo svojej reči.“„Nuž a čo tu sliedi? Asnáď vari prišiel huby sbierať do Fínska?“Oslovil som cudzinca francúzsky, ale on krútil hlavou, že tomu nerozumie; potom rusky, nemecky, maďarsky — nič.Konečne zproboval som ho osloviť latinsky.„Scis latine?“ prerieknem.„Scio, domine humanissime!“ odpovedal mi správne cudzinec.A teraz začal sypať on na mňa otázky v staroklassickej mluve.Z vedenej rozmluvy ihneď som sa dozvedel, že je muž tento skutočne Angličan, a síce profesor prírodovedy z univerzity oxfordskej. Nachádzal sa práve na prírodozkúmateľkej ceste po severnom Rusku a jeho guberniách. Tu práve v týchto bahnatých krajoch Fínska hľadal hniezda oných, v južných krajinách Europy len zriedka sa objavujúcich, pestrobarevných vtáčkov „kochláčov“ čili brkoslavov, ktorí sa tu v nízkych smrekových lesoch na miliony hromadne liahnu, a len včas ohromne tuhých zím na juh preletujú a tak i u nás niekedy sa objavujú.Zabaviac sa s ním, milého anglického prírodoskúmača sme pravda nechali tam, kde sme ho našli.My povzniesli sme sa do výšky a podali sa ďalej na sever.Zrazu, bez všetkého nazdania, trhlo našou plťou, tak že ju skoro prevrátilo a my bezmála rovnováhu ztratili.Bol to ostrý, chladný, mrazivý vietor, do jehož prúdu sme razom vrazili.Darmo sa napínal chudák orol viesť plť udaným smerom; mocný výchor hnal nás na východ, i museli sme vetru povoliť, až sme sa octli medzi troma jazerami Lapska: Muo, Kitka a Suoli.„Spusťme sa dolu a odpočiňme,“ rieknem Števovi, a ten veru bol ochotný, bo mrzol mu nos a uši.V tichej pustote na hranici Lapska spolu i na hranici studeného zemepásma oddýchli sme si za deň i noc, naslúchajúc tam zavýjaniu hladných vlkov.„Či sme už blízo tej točny?“ pýtal sa ma Števo, ohrievajúc sa pri ohni.„Ej počkaj si ešte trošku, kým sa zastavíš na nej!“ odpovedal som mu.Letíme ponad Lapsko (Lapland), okršlek to zeme, ktorý patrí z čiastky k Rusku, z čiastky ku Švédsku.Pod nami rozprestierajú sa sňahom pokryté hory, vrchy a roviny.Nám počína byť veľká zima, čo sa Števovi nebárs ľúbi.Zierajúc dolu na tento pustý kraj preriekol Števo:„Pozrite! obyvatelia tohoto kraju majú veľa kozí!“„Ej nie sú to kozy, Števo! Prizri že sa lepšie!“„Teda sú kravy.“„Ani kravy sú nie.“„Teda sú jelene.“„Áno sú tosoby, zvieratá jeleňom podobné, jakých tu i ten najchudobnejší Lapčan 10 — 20 kusov máva, a z nich žije. Nalezajú sa ale i bohatí, ktorí z nich viac tisíc kusov mávajú. Zvieratá tieto často i bez dohliadky pásavajú sa po sňahových púšťach Lapska a polostrova Kola, živiac sa lesným machom, ktorý si z pod snahu lopatovými parohami vyhrabávajú. Dávajú sa použiť i čo výborní ťahúni do saní. Števo, budeš videť, jako je to tam, keď sa spustíme dolu.“Blížili sme sa ku pohoriu Suola-Selkä, a za ním ležiacemu jazeru Enare-Träsk, a keď sme tam doleteli, spustili sme sa k zemi, práve na jedno také miesto, kde sa veľké množstvo sobov páslo.Náhodou natrafili sme na stany kočujúcich Lapčanov v tichej úložine.Z nášho neobyčajného zjavu poľakané stádo sobov rozpŕchlo sa po šírke, čo pozornosť jeho pasákov a pohoničov na seba obrátilo.Čiže sa zadívali títo od hlavy do päty do sobej koží zaodení ľudkovia!Prihovorili sme sa im po rusky, bo z lapčiny nevedeli sme ani a; lež oni nás nerozumeli.„S týmito isto budeme sa museť po prstoch rozprávať,“ riekol som, keď v tom objavil sa pred nami jeden poriadnejší starší muž, ktorý odpovedal nám po rusky.Zo shovorky s ním držanej vyrozumeli sme, že Lapčan tento je veľmi bohatý hospodár, menom Afrája.Prijal nás zdvorile a hneď pozval nás do svojho koženého stanu, ktorý tu neďaleko stál.Tu mali sme príležitosť soznať ľud, jeho mravy a spôsob žitia.Starý Afrája rozpráva mi, že má 10,000 kusov sobov, s ktorými do roka od švédskych hraníc až po polostrov Kola, v objeme tisíc štvorcových míľ, kočuje a stáda svoje popása.Za mladi býval často v Petrohrade a tam priučil sa i ruskému jazyku. Od ruskej vlády bol vyznamenaný a takrečeno kniežaťom Lapčanov učinený.Hovoril nám, že vedie kupectvo so sobími kožkami, parohami a údeným mäsom až do mesta Archangelska. Povinný však je platiť a odvádzať ročný poplatok 300 údených sobých kýt a toľko jazykov.Mal europské šaty, koberce a zbraň.Bol kresťanom a čo taký mal v stane svojom obraz Krista.Mal syna menom Jermola, veľmi zručného lovca bielych medveďov na severnom pobreží Europy.Jeho dcéra Praskuta viedla mu domácnosť a bola gazdinou.U neho pobavili sme sa 48 hodín a za ten čas mali sme dosť príležitosti oboznámiť sa so spôsobom žitia tohoto ľudu.Uhostili nás hojne sobím mäsom a mliekom.Zo sobieho mlieka pripravujú si aj opojný nápoj, — no nám nemilo zapáchal.Chleba neznali.My na vzájom ponúkli sme ich našou slivovicou, chlebíčkom, salámami a cigarkami.Števo ich zabavoval hrou na harmonike.Domáca slečna našla veľkú obľubu na jeho hre.Chtiac jej radosť urobiť, riekol som ku Števovi:„Mohol by si tej paničke darovať tú harmoniku. Daj jej ju! Navráťac sa domov, kúpim ti druhú.“Števo, ačkoľvek nerád sa lúčil so svojím hudobným inštrumentom, predsa len jej ju dal, z čoho povstala veľká radosť.Na vzájom brat jej Jermola obdaroval nás oboch znamenitými rukavicami a kapcami z medvedej kože, rieknuc: „Toto vám tam bude o veľa viac zapotreby než harmonika.“Potom nám dal Afraja zapriahnuť niekoľko sobov do siaň a presankoval nás na hodnom kuse.Tak sa skončila naša návšteva u pohlavára Lapčanov.Pri našom odchode doručil som tomuto bodrému Lapčanovi, nášmu pohostiteľovi moju návštevenku, a on sľúbil si ju zadržať na pamiatku.Ešte asi jeden deň cesty a my nalezať sme sa mali nad ostrovom Magerő, najsevernejšom to myse pevniny europskej, za ním ale nasledovať mala cesta ponad severné ľadomore.Doletiac ponad hranicu Lapska a mestečka Utsjoki, nad najsevernejšiu krajinu Europy: Finmark a ponad morský záliv Porsangerfjörd na ostrov Magerö, spustili sme sa u samého brehu morského na pustú neobydlenú pôdu, súc so všetkým ku ďalšej ceste zaopatrení.Ku nášmu podiveniu našli sme na brehu mora usadlisko ľudské.Boly tu sklady uhlia a potravy pre námorných plavcov, rusko-norvéžskych veľrybolovcov.Bola tam tiež telegrafická stanica, spojená s mestami Vibord, Vardö a Hammerfest.Podali sme sa ku stanici.Obývala ju rodina švédska.Táto dozvediac sa o našom ciele, nazvala nás dobrodružnými podivínami a odrádzala nás od tej cesty.Vidiac ale našu stálosť v podujatí, priala nám šťastia a dobrého výsledku.My sme si tu ešte do „foroty“ dobrali uhlia a chystali sa ku odchodu.„Jako že ale dáte o sebe náveštie o tom, že ste živí a šťastne dosiahli severnej točny?“ — spýtal sa nás náčelník stanice.„Keď sa navrátime, povieme to každému, koho to zaujímať bude,“ odpovedal som mu.„Ja bych vám ale poradil o spôsobe, jakým by ste mohli dať heslo a zvesť z točny do Europy, že ste točnu dosiahli a sa na nej nachodíte.“„Takého spôsobu niet!“„Ba jesto,“ — presviedčal ma pohlavár stanice. — „K tomu cieľu dostať u mňa tak zvané „poštárske holuby“, ktoré zvesť na papier napísanú, na hrdlo im pripevnenú, prepustené súc na slobodu, zanesú zpiatky ta, odkiaľ boly vzaté.“„A vy máte takých holubov?“„Mám, a cestovateľom na severné kraje ich predávam.“„Predávate? Predáte-li i mne? A po jakej cene?“Riekol cenu.Ja vzal som si jednoho holúbka a zaplatil za neho vďačne. Števo ho odobral a umiestil v škrýňke pre nástroje.„Použite ho jestli sa tam dostanete. Bystroletý tento vták priletí i s heslom zpiatky sem, a ja odkaz váš telegraficky sdelím s Europou.“„Tak, prosím, urobte!“ — riekol som k prednostovi stanice, — „zašlite jednu depešu do Petrohradu a druhú do Smokovca (na Slovensku), na tieto tu vám udané adresy.“Podal mi ruku, že tak urobí.A teraz sme sa rozlúčili s pevninou europskou.Leteli sme ponad Severné ľadomore.Nechajte nás milí čitatelia leteť pokojne.Opisovať vám z cesty tejto nemám čo iného len vodu pod sebou a nebo nad sebou, tiež vždy viac a viac pribývajúcu zimu, sňah, fujavice, ľadové vrchy, — a to je všetko, čo sa tam videť dalo.Po hodne dlhom letení shliadli sme vrcholce sňažiek a ľadovcov; z mapy som sa dozvedel, že sú to tak zvané Špicberky, ležiace pod 80° severnej výšky.A tam poskytla sa nám príležitosť videť kus toho polárneho života.„Ľaľať!“ — zhýkol Števo, pozrúc na dol — „tamo vídať vyvalovať sa na ľade kŕdel tučných svín.“„Števo, zle si sa prizrel!“„Ha, teraz mi prišo na um, čo sú to za zvieratá. Tak je, pravda. Sú to tie morské potvory, o ktorých mi už moja stará mať za chlapčenskej doby rozprávala, že sú to zvery odpoly pes, odpoly ryba.“„To je Števo, taká pravda, ako v koši voda!“„A morských paní vari niet?“„Ba hej, do ktorých by si sa ty, keby si len jednu videl, hneď až po uši zaľúbil.“„Vari do potvory, čo má chvost z ryby?“„Števo, daj si povedať: tie zvieratá, na slabých papršlekoch slnca sa zohrievajúce, sú tak zvanétulenečili foky. Majú rozličnú podobu hlavy a pysku. Podobajú sa teľaťom, psom, mačkám, medveďom, sviniam, ba i slonovi; a z tade majú i svoje mená.“Ticho obdivovali sme ich nemotorné plazivé pohyby po ľade, lebo majúc zadné nohy na spôsob chvosta dovedna srastené, chodiť nemôžu.„Zastreľme si jedno z nich na pečienku,“ riekol Števo.„Ach, čoby sme sa s nimi zapodievali. Možno, Števo, že by si od takej pečienky i odpľúval, a že by ti mdlo prišlo. Nechajme my pečienky z tulenov len bielym medveďom.“A sotva, že sme tohoto severného bieleho huňáča spomenuli, aj hľa! z pomedzi ľadových balvánov vytiahol sa biely macko, to ukrutné, ozrutné zviera a nenásytny žrút severu, ako strela vrazil medzi úbohé tulene — a lapiac najbližšieho, v okamihu ho na kusy potrhal a pohltal.O malú dobu nato videli sme tlupu mrožov na ľadových kroch plávať morom — a za nimi hneď v zapätí ich prenasledovateľa, bieleho medveďa.„Zastreľme toho macka!“ — hlásil Števo, — „a osloboďme úbohé zvieratá od toho krvožížnivca.“„Eh, dajme im pokoj, cieľom naším nenie lov.“Letíme ďalej.Zrazu zvolá Števo:„Paroloď, pane!“Mňou trhlo pri očutí tých slov. Kdežeby sa tu reku loď zatárala? Vezmem ďalekohľad k oku a zieram v stranu, kde sa Števo paroloď odokryť domnieval.A čo som videl?Ohromná gronská veľryba, vyhadzujúca otvorom nosu svojho celé spusty vody do výšky, pokojne plávala si pod nami.A túto opachu, tohoto kolosa polárneho mora, držal Števo za paroloď.„To je veľryba!“„Hej keby sme mali udicu!“„Veru by sme napražili z nej tuku, fištrónu, čo by nám na celý život postačilo mastiť čižmy!“Poznenáhla preletiac ponad končiaristé ostrôvky — rozprestierala sa zase iná ľadová plocha pod nami.Čo by toto bol za kraj, nebolo mi známo a ani by som sa to nebol dozvedel, keby som isté znaky na nej nebol pobadal.Prvým nápadným predmetom na nej bola mi: medzi ohromnými balvány ľadu zaseknutá a bokom povalená loď.I prišlo mi na um, že loď táto asnáď nenie iná, lež tá, od výpravníkov rakúsko-uhorskej expedície z roku 1873-ho tamže zanechaná a opustená loď „Tegethof“.Druhá nápadná vec mi bola: na jednom pahrbku stojací kríž.I to som si spomenul z opisu cesty tejže rakúsko-uhorskej točnovej výpravy, že tu nachádzať sa má hrob zomrelého strojníka tejže expedície: Vencla Kříža.No a vidiac tieto dva znaky, teraz s istotou som mohol riecť, že ľadový okršlek tento je menovanou točnovou výpravou odokrytý „Franc-Jozefland“ pod 82° severnej výšky, provincia našej bývalej monarchie.Spustili sme sa najsámprv k zamrznutej lodi.Porúchaná a vyvalená leží ona tam, na nej nachádza sa práve všetko tak, jako ju pred rokmi výpravníci zanechali.Mŕtvo, mŕtvo a všetko zamrznuté!Na lodi nenájduc nič, čoby spomenutia zaslúžilo, podali sme sa smerom ku krížu, hrobu to najsevernejšieho Slovana.Obzrúc si toto miesto, prišlo mi nevdojak na pamäť:„Slovania sú najrozšírenejší národ na zemi. Oni rozprestierajú sa od samej severnej točny zeme až za Balkán teda s bydliskami svojimi zaujímajú jednu pätinu celého okršleku zemského. Oni sú obrom medzi národami zeme. Hej obrom! ale obrom driemajúcim, ba spiacim. Kto zná, či slaviansky obor tento prebudí sa k rezkému životu? No, a jestli sa prebudí, jestli že si stane na nohy, zatrasie pol svetom. Jedni veštia, „že budúcnosť patrí Slovanom“; druhí vravia, že Slovania už v minulosti dohrali zástoj jestvovania, že sú už odbavení… Nuž uvidíme, ktorí budú mať pravdu.Vzlietnuc do výšky, leteli sme ponad kraje ešte dosiaľ žiadnym smrteľníkom, plavcom rybolovcom a cestovateľom nedosiahnuté.Pýtate sa ma: „Čo ste tam videli a zkúsili?“I odpovedám:„Zamrznuté more a ľad, ľad a zamrznuté more!“Žiadon živočích, žiadna rastlina, žiadon znáček života.Hrobová tichosť a smrť.Ohromná 40° zima, fujavica až nám mrzly oči, nos, uši, ruky ba i špiky v kosťach.„Len ďalej orlíku, Cézarko!“ napomínal som v letku už ochabujúceho ťahúna plti.A on letel pokiaľ vládalMyslím, že sme sa nachádzali pri 87 — 88-om stupni severnej výšky, keď nám orol, patrne oslabnutý a vysilený vypovedal službu.„No, toto by nám len chýbälo teraz — keď sme už takrečeno blízko cieľa,“ riekol som.Spustiac sa dolu, dopadli sme na hľadinu šírošíreho, jako zrkadlo hladkého ľadu.Pomocou koliesok, elektrickým strojom hnaných, hýbali sme sa ďalej.Čo chýbälo orlovi?Moril ho hlad.Zabudol som totiž, že zvieratá v tuhej zime viacej žrádla potrebujú, aby ostaly pri sile.Orol teda dostával od teraz „duplovanú porciu“ a tak prišiel opäť k sebe.„Števo! prečo je ten tvoj nos taký červený ako rak?“ pýtal som sa ho, keď sa ustavične zaň lapal.„Od trungu veru nie, ale od zimy. Myslím, že mi je už odmrznutý!“Aby sa ale tejto nehode predišlo, podal som mu naň kožený futráľ.„Na, priviaž si ho na šňupák; bo nechcem, aby si sa bez nosa domov navrátil.“Števo bol futráľu veľmi rád.Povzlietnuc a zase šúchajúc sa po ľade, podávali sme sa ďalej, veď už dľa môjho domnenia severná točna nemala byť ďalej, ako na jedno 15 míl.„Hú… ú! nevydržím: tu vám zamrznem!“ zubami hrkotajúc zvolal Števo, „tu mi paprčky idú odmrznúť.“Ale podaná mu sklienka slivovice rozohriala ho — i mňa.Krutá, fatálna zima, neslýchaná zima, tak že i ten dym, z komína vychádzajúci zamrzal.Tak to vyzerá v blízkosti severnej točny, bratku môj!*Slniečko svietilo nám tu síce celý čas už od dávna, lebo ani v noci nezapadalo, ale hrozne strapato, hoc bolo v lete o Jáne.„Prečo tu slnce nič nehreje?“ spýtal sa ma Števo.„Poneváč ho tu vždy len nad samým obzorom vidno a paršleky jeho šikmo na zem dopadajú a nevyviňujú žiadnej teploty. Ale tu slnečného tepla ani nenie treba, lebo tu nik nebýva, ani nič nerastie; za druhé: keby sem slnce tak tuho pripeklo, ako k. p. u nás, vieš, čo by sa stalo? Spustilo a stopilo by sa odrazu toto ohromné množstvo ľadu a z toho povstala by druhá potopa sveta.“Trpeli sme na hrozitánsku zimu, ale majúc na hlave baranie čapice, na tele kožušky, na nosoch futrále, na rukách rukavice, na nohách kapčiská — leteli sme ďalej…V ten čas pobadal som, že magnetická ihla na kompase počala podivne tancovať.Nevedel som si vysvetliť, čo ju do takého tancu doviedlo.Števo čupel pri samom ohni, sohrievajúc si vše nos, vše zadnú časť tela.Odrazu zbadali sme, že plť naša rýchlejším letom berie sa ku predu, nežli jako ju orol ťahal.Čo je toho príčina?„Volačo nás ženie,“ — hlásil som ku polozamrznutému Števovi, — „ale neviem čo?“Števovi to bolo ľahostajným a preto ani nemukol.Na oblohe nebeskej — ktorá sa nám tu zdala byť čiernejšou, nežli v našich krajinách — zazrel som podivnú hviezdu s dlhým, rovno na nás namereným chvostom.„Ach, ľaľa, metla božia, jako ju u nás ľudia volajú, ukázala sa nad nami!“Pri počutí tých slov vyskočil Števo zo svojej meravosti a vidiac hviezdu, zvolal:„To je zlé znamenie, pane principálu! Bude vojna, hlad lebo mor.“„I ty si z tých prorokov, čo kašu pojiedajú!“ — riekol som. — „Ha! teraz už viem, čo nás tak mocne napred ženie. Je to na našu zem tlakom pôsobiaca sila tejto vlasatice.“„Ktorá nás zaženie niekam až na druhý svet!“ tvrdil Števo.„Za živa sotva. Tam pustia nás len po smrti.“„A či Eliáša na ohnivom voze nepustili tam za živa?“„To bolo za onoho času.“„Ale my by sme s tým lepšie obišli, keby sme sa, miesto na severnú točnu — dostali rovno do neba…“ mudroval Števo.„Počkajže, frátre, kto vie! veď na druhom svete jesto i druhé miesto, ktoré sa zovie — peklo.“„To, to, pane principál! Aj tam by nám predsa bolo teplejšie, než v tomto zatracenom zamrznutom kraji.“Vedúc rozhovor o hviezde, nebi a pekle, zapálil som si na čibuk už skoro posledný dohán z mechúra a díval som sa na velebný zjav vlasatice.V tom dorazil ku nášmu sluchu podivný hlas a ruch, jakoby škrípanie a hrkotanie mlynských kolies.„Čo to má byť, Števo?“„Spýtajte sa vy mňa a ja vás,“ dal mi Števo odpoveď.Plť letela úžasnou rýchlosťou, hnatá i s orlom neviditeľnou mocou…Leteli sme popod husté nepohnuteľné oblaky.Tieto visiac nad nami, boly úplne zamrznuté.Tu v tom okamžení, ako sa na dívame a ich obdivujeme — trepneme sa do jakehosi predmetu.Ja sa obzrem — a — ach! čo tu vidím pred sebou?Jedna ohromne dlhá žrď vyčnieva von zo zeme do výšky a siaha šikmo nakloneným smerom až do samých oblakov na nebeskej báni.„Čo je to?“„Uhádnite si to sám!“ riekol flegmatične Števo.„Ha! ha! Urá! Už viem Števo! Pozri, dívaj sa! Vyskoč:Toto, hľa, je osa našej zeme a my sme na vrcholi točny zemskej!“„Teda na mieste nášho cieľu.“„Krič a volaj: ,vivat!‘“ jásal som.„A kto že nás tu počuje?“„Nič, len volaj!“„Keď je teda tak, nuž,Vivat!‘“ zvolal Števo, ako najhlasnejšie mohol.„Raduj sa Števo a rozvesel sa.“„Ej keby mi zuby v hube od zimy nehrkotaly!“Zastali sme a v prvom okamžení spozorovali, že s plťou na zemskej osi prilepení väzíme.Táto súc z najlepšieho magnetického železa ukovaná, pritiahla nás z 15 mílovej diaľky ku sebe, a teraz tu sme, kde sme tak túžobne chceli byť. Väzíme tu nepohnuteľne.Os bola do oblohy nebeskej mocne upevnená a zem točila sa pod nami okolo nej.Tak i to vržďanie a škrípanie pochádzalo od toho točenia.„No, ale teraz čo robiť?“ tázal som sa Števa.„Nalejme si po sklienke a vypime,nazdar!‘, že sme sa konečne už raz dostali na ten najvyšší bod našej zeme.“„Pravdu máš. Daj sem tú slivovicu!“Poslúchnul hneď.Štrngli sme si, ale i zbadali, že sa z toho tekutého ohňa nachádza v súdočku už len pár kvapák.Ale to nás nermútilo, len sme boli radi, že sme už tu.S týmto zahanbili sme všetky mienky o nás pochybujúcich ľudí.„Števo!“ — riekol som, keď sme sa už boli potúžili — „teraz by som ponajprv mal odoslať ,depešu‘ do Magerő, a poslať s ňou holuba.“„A ja bych myslel, že by sme si driev niečo zahrýzli a zajedli, lebo moje brucho je ako doska.“„Pravdu máš. I žalúdok má svoje právo. Daj sem teda tej ,salami‘, nech si zajieme.“„Mne veru už dávno zasiela žalúdok ostré telegrafické depeše do úst, aby sa dačo do neho poslalo.“Zajedli sme si.Potom vytrhol som z notesu jednu karotku a ceruzkou napísal na ňu:„Dňa 28. júna b. r. dorazili sme šťastne na najvyšší bod severnej točny zemskej. Sedíme tu na zemskej osi i s plťou pripútaní.X. Y. Perohryz m. p., vetroplavec.Štefan Vrždialik m. p., tajomník.“Zavinúc karotku a uviažuc ju niťou holúbkovi okolo krku, vypustil som ho na slobodu.Holub na to vyučený, pozdvihol sa do výšky a rovným smerom dal sa leteť na juh do svojho domova.Potom hneď za týmto napísal som protokol o našom skutočnom sa vynachádzaní na severnej točni a jej osi — a Števo podpísal to ako hodnoverný svedok.Nato vzal som ďalekohľad do ruky a díval som sa na všetky štyri strany sveta. Po náležitom sa nadívaní, odložil som ďalekovidný nástroj a do notesu napísal si nasledujúce veršíky:Zaleť duch môj, zaleťletkom rannej zoryod severnej točnyk Tatrám, k Čiernomori.Vráť sa! a čo videlsi v tom prudkom lete?Slavian rozprestrený leží na pol svete!Teraz mi prišlo na um, že nám je treba nadobudnúť si riadnych dôkazov toho, že sme severnú točnu zeme dosiahli a na nej boli.„Musíme si z tadeto niečo sebou vziať, čo dôkaz na ukážku, že sme tu boli,“ riekol som ku Števovi.„Hm, keby tu bolo slivák, lebo hrušiek, nabrali by sme si z nich do kapse. Ale že tu ničoho — čože si teda vezmeme?“ riekol on.„Čo vezmeme? Počuj ma Števo! Máš pri sebe dáku nádobku?“„Mám, fľašku od slivovice.“„Daj ju sem. Naber do nej, ale plnú! tejto hrozitánskej točňovej zimy. Zapchaj fľašku dobre zátkou, aby nám zima z nej neušla. Vezmime i kúsok z týchto zamrznutých oblakov, čo tu nad nami visia. A ešte čo? Keby sme mali nejaký prázdny pyteľ, do čoho brať dôkazy — odrezal a vzal bych kus z chvosta tejto vlasatice, čo tu rovno na nás dolu visí.“„Ale prosím vás, pán principál! či sa tu ešte budeme baviť?“ tázal sa ma Števo.„Ej len trochu pozhov, maj strpenia, nech si tu trochu oddychneme. Aby sa nepovedalo o nás: ,ako prišli, tak odišli, ani sa tu dobre nezohriali…‘“„Ba nezamrzli!“ opravil ma Števo.„Zapáľ si na svoju zapekačku! Ja za ten čas zariadim moje astronomické pozorovania.“„Ninč dohán!“„Na teda z môjho, je i tak posledný!“„Nemám si kde zapiecť.“„A ohňa pod kotlom niet?“„Ani iskry.“„Kdeže sa podel?“„Zamrzol na dobro!“„Čo teraz robiť bez ohňa?“„Dúchajme si za päste.“„Števo! rozlož na novo pod kotlom ohňa, musíme i tak niektoré mechúre naplniť plynom. Dvíhaj sa, veď nebudeme tu bývať.“„Keby som radšej bol doma pod teplou pecou.“Števo sa konečne zdvihol, rozložil oheň pod kotol a ponaplňoval už splasknuté mechúre na novo plynom.Plť sa začala hýbať.Lež čo je to? Naša plť od zemskej osi ďalej nechce.Tískame, hýbeme, drgáme, nič — ďalej nikam.„No teraz sme my ,fajn‘, Števo! Zemská os nechce našu plť od seba pustiť, držiac ju celou svojou magnetickou silou pri sebe.“„Ja za to nemôžem!“„Čo si počneme?“„Môj rozum tak ďaleko nesiaha.“To veru i mňa pomiatlo a zronilo.Bez lietacieho stroja predsa nebude nám možno z tadeto sa vyslobodiť.A keď ku tomu pridružilo sa i to povedomie, že nemáme už skoro ani čo do úst vložiť, že tu v hrozitánskej zime musíme zhynúť a zamrznúť: pomyslenie toto hraničilo s pominutím sa nášho rozumu — so zbláznením.Vďaka však mojej tuhej povahe, že sa tak nestalo.„Števo!“ — rieknem ku zadumanému a bez rady tu stojacemu — „my tu na žiadon pád zostať nemôžeme, my sa musíme hýbať, lebo ak nie, v pár minútach na čisto zamrzneme. My tu musíme, ako vidím, náš stroj zanechať a po tejto osi dolu na zem sa spustiť. Ale čo nás tam dole očakáva — neviem. Že sa nám táto nehoda stala, netrať ducha; preukážme v najväčšom nebezpečenstve bodrú myseľ, tým dokážeme, že sme smelého ducha mužovia.“„Sursum corda.“„Áno, vy tu, pane, chcete spievať praefácie, kdežto by ste radšej premýšľali, jako sa z tadiaľto dostať domov?“ nevrle odfrkol mi Števo.„Berme sa z tadeto preč!“„No teda poďme!“A čo iného sme mali robiť?Náš lietací stroj magnetickou priťažlivosťou ku osi zemskej priputnaný, od nej ani na piaď sa odlúčiť nedal.Tento zostane na nej trčať na večné časy — alebo aspoň do toho času, kým os trvať bude.Rozmýšľal som, jako sa dostať dolu.A to bolo nám možno urobiť jedine jednou cestou: spustiť sa po osi dolu na zem.Na tom sme ostali.Vezmúc najpotrebnejšie veci sebou do kapse a niečo jedla, prvý ja som sa spustil na osu, za mňou Števo a po zadku orol, ktorého sme tu zanechať nechceli.V tom ale ešte napadla mi jedna myšlienka, i rieknem ku Števovi:„Skôr, ako sa dolu spustíme, napíšeme si naše mená kriedou na os, tiež i dátum našeho tu pobytu na pamiatku.“„Tu je krieda!“I podpísali sme sa jeden za druhým.Cézar, neznajúc písať, urobil pazúrom krížik.Čarbajúc kriedou po železe, shliadol som na osi jakési v železe liate písmeny.Čo to má znamenať?I domyslel som sa, že to najskôr bude meno toho majstra, ktorý dakedy túto os koval.Celý ten nápis, pozostávajúci z jednotlivých latinských písmen som si verne odpísal.I bolo napísané:H. T. A. F. V. I. L. S. [V.] E. P. A. H. L. A. I. P. C. M.Čoby písmeny tieto znamenaly, na to nemal som teraz času rozmýšľať.„No, za mnou sa Števo! Ja idem vopred!“„Adieu, náš lietací stroju!“rieknuc vyhodil som sa s plti na os a objal som si ju rukama i nohama.Os bola hladká, potiahnutá ľadom.Za mnou šúpal sa dolu Števo a konečne po zadku úbožiak orol.Išlo nám to výborne, jako po masle.Pomaličky blížili sme sa ku zemi, práve k tomu miestu, kde os do zeme zasadená bola: ku diere krížom cez zem vedúcej.Os väzela v železnej puške, ako u vozového kolesa a teraz slyšal som zretedlne, že to vržďanie a škrípanie z toho otvoru von vychádzalo.Príčinou vržďania a škrípania ale nebolo nie inšie, iba to, že zemská os nebola dávno mastená, ale bola veľmi zahrdzavená a rýchle jej trenie zapríčinilo, že bola u spodku rozpálená.Z diery vychádzal smradľavý sirkový dym.Sošúpali sme sa až na samý spodok bez všetkej nehody a úrazu.Len skočiť — a už sme na pevnej zemi.Lež čo? Skoro pri samej tej puške zeme, ku nášmu nemalému predeseniu, vidíme stáť ozrutného bieleho medveďa s otvorenou papuľou ceriť na nás ohromné zubiská.„Teraz kam z konopí? Tento maco nás tu na marné kusy roztrhá.“Videl som, že mu rovno do huby padneme.„Puška — flinta, kde mi je?“„Tú ste si, pane môj, ráčil nechať tam hore,“ potešil ma Števo.„Zabi ho teda ty sekerou!“„Odpadla mi dolu na zem,“ hlásil on.„Tak sme ztratení!“ prehodil som, lebo sme i my vtenkráť počali primrzať na os.Ale medveď tu dolu sa nehýbal, a to nás posmelilo rýchle skočiť dolu na zem…„Tu sme vďakabohu.“Medveď sa ani teraz nehýbal, stojac tu, akoby na „varte“ pri ose zemskej.„Ten lebo drieme, lebo čo? Števo, preber že mu driemoty!“„Nuž ale čím?“„Skalou.“„Keby tu skaly bolo?“Števo konečne odvážil sa celkom na blízo ku medveďovi a zbadal, že veru tento ozrutný maco je zamrznutý. Boh vie, koľko sto rokov ten tam sťa vypchatý stál!Bolo po nebezpečenstve.Števo pristúpiac ku medveďovi, vybil mu sekerou, ktorú si bol medzitým na zemi našiel, z tlamy predné dva zuby, vytrhol mu z bundy pár chlpov a uschoval si to na pamiatku.Najsámprv nazrel som do diery, v ktorej os zemská strčená bola.„Hej Števo, čo ti poviem! Počuj! Keby sme my tu teraz mali za súdok kolomaže, pomastili by sme túto zemskú os; tá je asnáď od stvorenia sveta nie mastená. Počuješ, jako vrždí a škvrčí od samej hrdze. Nie čudno potom, že sa zem poriadne točiť nemôže. Či nám to nemohlo doma padnúť na um, vziať sebou kolomaže? S tým by sme teraz celému svetu preukázali neoceniteľnú a nezaplatiteľnú službu a dobrodenie.“„Ja nechápem, pane principálu, čo vy s tým mienite.“„Inu, objasním ti to na krátko, Čuj! Pozorovatelia prírody, prírodozkumci, meteorológi a hvezdári naši, menovite ale francúzsky hvezdár Flamarion tvrdí, že na našej zemi z roka na rok patrne teploty ubýva a následkom toho i zem menej rodí. Príčinu toho udávajú a na mienke tej shodujú sa všetci, že chladnutie našej zeme zapríčiňujú tie na slnci zpozorovať sa dajúce škvrny, ktoré keď sú ku zemi obrátené, na zemi patrná zima panuje. Za starých časov, škvŕn tých na slnci nebolo pozorovať v tak veľkých rozmeroch, jako v dobe novšej. Ale ja pochybujem o pravdivosti toho domnenia. Mne sa zdá, a môžem to smele tvrdiť: chladnutie našej zeme zapríčiňuje jej pomalšie a zpozdilejšie sa točenie okolo osi, ktorú tu vidíš. A to je zákon prirodzený: točí-li sa rýchlejšie nejaké teleso, tým sa väčšia teplota na ňom vyviňuje, a naopak: prestáva-li sa točiť, teda chladne. Keby sme my tu teraz mali za súdok kolomaže, namastili by sme ňou os zemskú, a následok toho by bol, že by sa zem ľahšie, teda i rýchlejšie točila. Tým by zemi pribývalo teploty a s pribývajúcou teplotou navrátila by sa i starodávna úroda zeme. Tým činom zlepšily by sa i klimatické pomery studenších krajov, a tak doista by sa stalo, žeby potom i v našom chladnom podtatranskom kraji: v Trenčiansku, v Orave, v Liptove a vo Spiši namiesto zemiakov rástly fíky a pomaranče!“„A na vŕbach makaróny!“„Pozde, milý drozde, keď kolomaže niet.“V tom napadla mi obzvláštna myšlienka.„Števo!“ — oslovím spoločníka — „vidíš túto vyvýšeninu u samého otvoru točny?“„Vidím!“ — odpovedal on, — to je najvyšší bod našej zeme.“„Chyťme ho oba a podržme za chvíľku!“„Podivná to myšlienka, pane principál!“„Čo si ty, Števo, dľa svojej národnosti?“„Pýtate sa a znáte, že sme oba Slováci!“„A v širšom smysle Slaviani.“„Áno, vyznávam neohrožene!“„Teraz ti teda poviem dľa znenia Sládkovičovej básne, že:„,Slavian drží zemeguľu za hlavu.‘ Táto sloka básne stala sa teraz skutkom.“„Ale teraz ďalej čo počneme?“ tázal sa ma Števo.„Ja sám neviem čo, Števo môj! ale najlepšie bude, z tadeto preč odísť!“„Lež kam?“„Kam nás oči povedú. Kamkoľvek sa obrátime, každá cesta nás dovedie domov.“„Ale cez more jako?“„Ľa, veď v tom háčik! Pozri, Števo!“ — riekol som po malom rozmýšľaní, — „tu okolo nás nalezajú sa samé vysoké a ľadom pokryté ľadovce. Spusťme sa dolu nimi.Vskutku nebolo nič iného čo počať a inej pomoci.Vydriapali sme sa teda horko-ťažko na jeden ľadový vrch.Tam hore sme si posadali na ľad, tak ako keď sa chlapci dolu kopcom sánkujú: — ja vopredok, Števo za mňou a orol po zadku a… vio! pustili sme sa dolu vrchom.Raz nás schytilo do „švungu“ a my leteli ako — strela…*Vysoko na severu v Ľadomori, kde polrok deň a polrok noc panuje a túto dlhú noc ohnivá, veľkolepáseverná žiaraosvetľuje, medzi ľadovými kruhami a balvanami zaseknutá väzela veľrybárska norvéžska loď, jejž kapitánom bol odvážlivý veľrybolovec Bjőrnsőn.Odvážiac sa vysoko na sever, zastihnutý bol náhle nastúpivšou krutou zimou, tak že prv, než by sa loď jeho bola z tadiaľ odpratať mohla, more zamrzlo a v ňom i loď.Voľky-nevoľky museli teda veľrybolovci vyčkať tu teplejšiu dobu roku a leta, keď sa ľady potrhajú a z čiastky ztopia a tak cesta na mori otvorí.Bolo to v prvých dňoch mesiaca júla, keď ľady povoľnily a cesta morská sa otvorila.Vtedy i loď vyslobodiť mohla sa z klepca.Použijúc tento prajný čas, rozkázal kapitán svojmu mužstvu rozvinúť plachty korábu.S napnutím všetkých síl, vymôcť sa z ľadovej záseky, pracovali lodníci na rozťahovaní plachát vetrila.Kapitán sám riaďac prácu, nachádzal sa na palube.V tom okamžení však, keď lodníci širokú plachtu rozvinuli a na sťažeň ju pripäť chceli, očuli s výšky nad sebou jakýsi neobyčajný ruch, jako by šum letenia vtákov, a sotvy že to očuli, už v tom okamžení padli tri predmety, jeden za druhým z povetria na rozvinutú plachtu.„Čo sa stalo?“ zvolal kapitáň na lodníkov, ktorí tam hore s prácou zamestnaní boli.„Dvaja mužovia a jeden veľký vták padli z povetria do plachty…!“ odvetil lodník.„Spusťte plachtu dolu!“ kázal kapitán.Stalo sa. Sám presvedčil sa o pravde slov lodníkových.Oní dvaja mužovia, na págel pokrčení a od zimy celkom zmeravení neboli nikto iní, než ja a Števo, vták ale: môj orol Cézar.Kapitán spľasol rukami nad týmto nikdy nevídaným a neslýchaným prípadom, zázračným sa naším objavením na jeho lodi.My dosiaľ zimou zkrehnutí nehýbali sme sa. Za hodnú chvíľu boli sme na smysloch omráčení a dechu pozbavení bleskovým letom dolu strmými ľadovcami.Konečne ale príduc k sebe, našli sme sa vystretí na plachte ryboloveckej lodi.„Kde sme?“ spýtal som sa Števa, ohmatavajúc okolo seba.„Na jakomsi mäkkom kanapé, pane!“ odpovedal mi on.„Kto ste, čo ste? Jako sem prichádzate?“ sypal na nás kapitán otázky jednu za druhou.A poneváč mluvil švédsky, my sme mu nerozumeli.„Mir nix dajč šprechn!“ preriekol Števo, ktorému počalo srdce tuhšie biť, vidiac sa byť na lodi obklopený ľudmi.Na tie slová oslovil ma kapitán nemeckým jazykom.„Wir sind verunglűckte Nordpolfahrer!“ odpovedal som mu.Kapitáň ešte väčšmi sa podivil, poneváč ale videl, že nám od zimy dosiaľ zuby hrkotajú, hneď nás kázal odviesť do svojej kajuty, kde bolo teplo a tam obsypal, nás novými otázkami.A bol kapitáň Bjőrnsőn jedna statočná duša, jako sa na loďného kapitáňa svedčalo.Ihneď kázal variť čaj ku nášmu zotaveniu a rozohriatiu.Potom nám rozkázal si políhať, poukrývajúc nás teplými kobercami.Nato ale hneď vyšiel von dávať ďalšie rozkazy ku spešnému odplutiu z tohoto kraju.Jako čítaš milý čitateľu: my sme týmto zázračným spôsobom boli zachránení, a teraz uradostnení nad obratom veci, chutne sme zaspali. —Precítnuc z občerstvujúceho spánku, zbadali sme, že loď nachádza sa v plnom behu smerom k juhu.Nachádzali sme sa na otvorenom mori.Teraz znova objavil sa pri nás kapitáň, a ja mal som už teraz dosť času rozprávať mu cieľ a priebehy našej cesty na severnú točnu.A porozprával som mu všetko dodrobna, od A až po Z.To ho veľmi zaujímalo.Na jeho lodi nechýbalo nám nič.Kapitáň zaopatroval nás všetkými potrebnosťami: jedlom, pitím a fajčivom.Len jedno nám nebolo povolené, totiž vychádzanie na palubu.Dľa kapitáňovho príkazu museli sme sa ustavične potiť v teplej kajute a „furtom furt“ zakrytými byť pokrovcami a sa potiť.„Pánovia,“ — riekol nám kapitáň, — „vy na severnej točne nadýchali ste do seba veľmi mnoho tej najkrutejšej zimy, ktorá na vaše dýchacie ústroje veľmi neblahé následky mať môže. Musíte teda, chcete-li sa od neduhu toho základne oslobodiť, ustavične potiť — a potiť. Ináč dostaví sa u vás nezadlho záduch, a vy sotvy snáď živí dostanete sa domov.“A v skutku pocítili sme v prsiach pichanie a kašeľ, ktorý ale ustavičným potením v pár dňoch úplne prestal a sa ztratil.Loď letela svojou cestou na juh popri brehoch ostrovu Islandu a mierila ku brehom norvéžskym.Po pár dňoch dorazili sme do Trőmső a tam sme sa zastavili cieľom oddychu.Je to utešený kraj!Keďže naši spolukrajania, Maďari, naše podtatranské kraje „zabország-om a krumpli-ország-om“ posmešne prezývajú — božemôj! pomyslel som si, jakožeby tento kraj v porovnaní s naším ešte pomenovali?„Čo povieš Števko, o tomto kraji, jako sa ti páči?“„Nič iného len to, že keď Pán Kristus po svete chodil, chrbtom obrátil sa na kraj tento a preto je taký požehnaný.“Z Trőmső pomedzi ostrovy Lofoty plavili sme sa do mesta Throndhjem, ľudnatého to kupeckého mesta Škandinávie.Obzerajúc si tento polostrovný severný kraj a vidiac jeho ľud a spôsob jeho života prichádzalo mi tu čosi už mnoho známeho, ačkoľvek som sa tu po prvý kráť nachádzal.Vtom som sa rozpamätal, že mi svojho času blahej pamäti p. Ján Čaudez z Detvy, passionátny cestovateľ na severné kraje Škandinávie o meste Trondhjeme a Trőmső, mnoho pamätihodného bol rozprával, donesúc sebou z krajín tých i domášne výrobky tamejšieho obyvateľstva.V zálive prístavu Trondhjemského sme sa zakotvili.„Ale teraz“ — rieknem Števovi — „jako sa dostaneme domov?“„Nuž hádam ,per pedes apostolorum,‘“ odpovedal Števo.Slyšiac našu rozprávku driečny kapitáň Bjőrnsőn, riekol:„Počkáte-li tu za pár dní až sa ja s mojou kupeckou loďou, naloženou rybotukom (fištrónom) vystrojím do Bratislavy, hlavného to mesta vašej krajiny, teda veznem vás sebou a zaveziem až ta…!“„Vďaka vám, šľachetný dobrodinca náš!“ — odpovedal som mu. — „Ale povozný plat prebíja nám hlavu, lebo peňazí my nemáme.“„No!“ — poznamenal kapitán — „a či snáď pochybujete o statočnosti namorníkov norvéžskych? Či nenie i u nás svätým ten medzinárodný zvyk: nešťastlivých plavcov zachrániť a na miesto jejich určenia jim dopomôcť?“Tomu nabídnutiu bodrého muža boli sme veľmi radi, a za ochotnosť jeho povďační.O pár dní sme sa skutočne pohli a loď podala sa svojimi námorskými cestami okolo výbrežníkov Škandinávie do Atlantického mora, potom vbehnúc do prielivu Calais a Canal la Manche, okolo brehov francúzskych a španielsko-portugalských, zvrtla sa cez úžinu gibraltársku do Stredozemného mora.Nám bola cesta táto ľahostajnou.Z väčšej časti sme na nej spali, alebo hrali sa so Števom „mariáš“.Kraje tieto pozornosť moju v toľkej miere nezaujímaly, jako krajiny tie, z ktorých sme sa navracovali.Stredozemným morom plavili sme sa smerom pomedzi ostrovy Sardiniu a Siciliu do Jonského mora a zastavili sme sa na ostrove Kréte, cieľom odpočinutia.„Števo!“ — rieknem ku nemu — „jaký je to hrozitánsky rozdiel: Kréta a severná točna!“„Pravda! Tam hore dobre že človek nezamrzne, a tu dobre že sa neupečie!“O pár dní vpluli sme do Egejského mora, plaviac sa okolo Grécka.Neskôr octli sme sa v Mramorovom mori a v Bospore.Tu na rohu pevniny europejskej, ktorý aj skutočne „Zlatým rohom“ menujú, leží hlavné mesto osmanskej ríše: Stambul (Konštantinopol, Carihrad).Zastaviac sa tu len za málo, predsevzal som si, že toto mesto svojím časom (i so Števom, ak len tento bude chceť) navštívim.Naskoro vletela loď do Čierneho mora, (ktorého voda, mimochodom rečeno, je biela ako druhá, nad čím sa Števo veľmi divil) a severným smerom popri Varne do Sväto-Jurského výtoku doDunaja.Očujúc toto meno, vzdychol som si ľahšie, cítiac sa byť už ako doma.Hore Dunajom, hranicou to Rumuňska a Bulharska, plávali sme vždy hore proti vode, popri Oršovej, Budapešti, kde Števo nedal ujsť príležitosť aby na „rendőrov“, čo na brehu stáli nevyplazil jazyk, až konečne po jednomesačnej plavbe na ryboloveckej lodi, zastali sme pri Dunajskom brehu v Bratislave!„Števo, dolu s voza!“ — riekol som mu — „už sme doma!“Medzi vzdávaním srdečnej vďaky nášmu dobrodincovi, kapitáňovi Bjőrnsőnovi za bezplatné nás dopravenie do vlasti, sberali sme sa vystúpiť z lode na nábrežie.Lodníci tiež už počali skladať svoj tovar: najoriginálnejší grónsky rybotuk na breh, keď v tom objavili sa na lodi colní úradníci a bratislavskí policajti so svojím komisárom, cieľom vidovania pocestných pasov a vyzdvihnutia cla.Každý na lodi sa nachádzajúci urobil zadosť požiadavke zákona, len keď na nás rad prišiel, my so žiadnymi písemnosťami, poťažne pasmi preukázať sme sa nemohli.Pán komisár hodil na nás podozrive okom — a postavil nás pod dozorstvo svojich mužov.Daremné bolo primlúvanie sa za nás bodrého kapitána. Nič na plat!„Na policajné riaditeľstvo s nimi!“ riekol komisár, hodiac rukou — „a my sme ta mali vandrovať.“„Ej pane!“ — riekol omrzle Števo, — „my sme už dosť kútov sveta videli, a hľa! ešte i bratislavský ,šubhaus‘ s nami povymetať chcú!“Z boku zaslúchnul som však rozhovor, ktorý komisár s kapitáňom spolu viedli.Komisár hovoril:„Ľudia títo sú mi podozriví; práve teraz prišlo nám od berlínskej vlády pokynutie, že sa z Ruska do Č. S. R. viacej špiónov vyrojilo…; my musíme teda byť nanajvýš ostražitými. Ja týmto ľudom nedôverujem!“„Aha — reku — Števo! už sme v klepci. Tu nás držia za ruských špiónov.“„Tomu nerozumiem!“ — odvetil s úsmevom Števo; — „v Rusku držali nás za špionov, tu zase za ruských špehúňov. I prosím vás, rieknite, že: čím my teda vlastne sme?“Kázali nám nasledovať policajtov, keď sa v tom na dunajskom brehu objavil jeden vážny elegantný pán.Na prvý pohľad soznal som v ňom známeho mi zo Smokovca profesora techniky, pána Harmadu.A on poznal mňa.„Pre Kristove rany!“ — zvolal on, — „to ste vy, pane Perohryz? Vy ste tu? I váš pomocník-sekretár Števko? I váš statný orol Cézar? Jako vy sem prichádzate?“Stručnými slovami rozpovedal som mu priebeh nášho návratu so severnej točny, čo tomuto za nás interesovanému pánovi ku veľkej radosti slúžilo.„Teda vyhrala stávku moja strana!“ — riekol, — „poďte nech vás objímem a vybozkávam!“„Ale nás tu ,šikujú‘ na policajné riaditeľstvo, držiac nás: horrendum dictu! za ruských špiónov.“„Čože vravíte? Ani na krok ďalej!“ — dupnul nohou pán profesor. — „Pane komisár!“ — riekol mu dôrazne, — „títo páni sú naši ľudia, znám ich a stojím dobre za nich. O pár hodín bude hlavné mesto viac o nich vedeť, kto sú oni.“Ostrým zakročením svojím u policie vymohol, že nás na slobodnú nohu prepustili.„Teraz so mňou, drahí priatelia!“ — hovoril ďalej, — „zavediem vás do prírodovedeckého klubu, kde práve dnes shromaždení členovia jeho, svoje výročité shromaždenie odbývajú. Ach! toto sa práve shodlo; to bude všetkých zaujímať, to bude všetkých tešiť.“Nasledovali sme ho, ale cestou do klubu zastavili sme sa v hoteli u „anglickej kráľovnej“ na dobré pivce a virštle.Došiel tam za nami i pán komisár a všetci spolu poštrngali sme si s výborným modranským.V rokovaní svojom o najnovších zeme- a prírodopisných výzkumoch zahrúžení spolkoví členovia velice sa podivili, keď sme im my pánom profesorom Harmadom v miestnosti klubu predstavení boli.„Toto sú tí dvaja odvážliví naši krajania,“ — riekol pán profesor, predstavujúc nás klubovníkom, — „ktorí asi pred 3 mesiacmi odvážili sa na povetrnej, nimi samými shotovenej plti, konať cestu na severnú točnu našej zeme, jako to o nich časopisy svojho času boly sdelily.“Po týchto slovách všetko stalo a nás obdivovalo.„Pán Perohryz bude tak láskavý, tu v našom spolku sdeliť nám alespoň najhlavnejšie náčrtky a obrysy svojej cesty,“ požiadal ma predseda klubu.Čo že som mal robiť?Mal-li som vari žiadosť jejich odopreť? Nie!I pustil som sa do prednášky, vyličujúc im stručne síce, ale verne a spravedlive cestu, a opísal som im všetky zkúšenosti, nadobudnuvšie si na severnej točne.Števo zakaždým prisviedčal im slovami: „A veru je tak — tak, tak!“Prednáška moja trvala 3 a pol hodiny a oni trpezlive a s napnutosťou vypočuli ma až do konca.Potom vstal istý pán, rieknuc:„Pekné, krásné, ba podivuhodné je to od vás, pánovia, čo ste pre kultúrne ciele ľudstva vykonali; lež ráčte odpustiť, my chceme mať od vás i hodnoverné dôkazy toho, že ste skutočne na zemskej severnej točne boli.“„Áno, áno, dôkazy!“ zvolali prírodozkumci.„Števo!“ — rieknem ku nemu, — „ukáž týmto pánom, čo si z točny sebou doniesol, aby nám verili.“Števo otvoril svoju kapsu a vytiahnuc z nej dva veľké kly a za hrsť chlpov, položil to na stôl pred pánov, rieknuc:„Tieto zubiská a táto srsť sú z toho ľadového medveďa, ktorý tam u zemskej osi stojí a snáď ju od sta rokov vartuje.“Páni vzali a obzerali.„To je maličkosť,“ — riekli, — „a nepostačuje k vereniu a presvedčeniu nás o pravde. To je slabý dôkaz!“„Števo!“ — rieknem, — „pokračuj ďalej!“On vyložil na stôl kus ľadu.„Toto je odtrhnutý kus ľadu zo zamrznutých oblakov, do ktorých je os zemská zapravená a na ktorých i naša plť primrznutá ostala.“Páni vzali, obzerali, zkúmali a riekli:„Obyčajný ľad; — ani to nepostačuje!“„Nenie to, pánovia, obyčajný ľad!“ — riekol som ja, — „ale obzvláštny, zkristalisovaný a tak tuho zamrznutý, že sa ani vo vrelej vode, ba ani pri 80 oR. nerozpustí.“Dala sa doniesť hneď teplá voda. Ľad ponorili do nej a hľa, ja som mal pravdu! ľad sa neroztajal.„Pánovia! teraz vám ja donesiem najpatrnejší dôkaz, že som sa na zemskej osi nachádzal. Odpísal som si z nej jeden nápis, ktorý je tam na nej v železe uliaty.“Vytiahnuc zápisník, položil som snímok toho nápisu na stôl.Obzerali, slabikovali, chtiac ten záhadný nápis rozlúštiť, ale sa to ani jednému z nich nepodarilo.„Čo ten nápis znamená?“ pýtali sa jeden druhého.„Škoda, že umrel náš slávny archeolog Rómer, ten by to bol v minúte rozlúštil,“ ozvaly sa hlasy.„Keď si to, pánovia, neviete rozlúštiť sami, rozlúštim vám ho ja,“ vetil som.„Ale vy?“„Áno — ja!“„Čujme — čujme!“ zahrmelo dvoranou.„Rozmýšľal a hlavu lámal som si po celej ceste zo severu na rozlúštení tohoto záhadného nápisu a konečne sa mi to i podarilo.“„Čujme!“I začal som, vysvetlujúc význam jednej každej písmeny:Hanc Terrestrem Axim Fecit Vulcanus In Laboratorio Suo Vesuvio Et Posuit Ad Hunc Locun Anno I primo Post Creatione Mundi.Túto zemskú os shotovil Vulkán v dielni svojej Vezuve a položil na toto miesto roku prvého po stvorení sveta.„Výborne!“„Tak je!“ zvolali všetci.„To je pravé znenie toho nápisu!“„No, teraz už veríme všetci, pane Perohryzu! že ste tam skutočne boli.“„A následkom toho moja strana stávku vyhrala!“ poznamenal p. Harmada.„Sláva vám!“„A chcete-li, pánovia, ešte jeden dôkaz, že som sa i so spoločníkom mojím Štefanom Vrždialikom skutočne na severnej točne nachádzal, môžem vám poslúžiť.“S tým vytiahol som z kapsy malú fľašku od slivovice.„Pánovia! poobliekajte si rýchlo kabáty na seba, lebo ja teraz z tejto fľašky vypustím trochu tej polárnej zimy, ktorá na severe panuje.“A vytiahol som zátku fľašky.Taká zima povstala razom v spolkovej dvorane, že všetci zubami hrkotať počali.V tom otvoril Števo okno. Zima sa vyrútila von a na celom území bratislavskom v tom okamžení tak chladno ostalo, že sa ľudia ani dosť prenadiviť nemohli, čo tej okamžitej zmene povetria v čas „kanikule“ mohlo byť na príčine.„Dosť, dosť!“ drkotali páni.„Nech žije pán Perohryz!“Potom navrhol pán predseda prijať ma za čestného člena učenej zeme-, národo- a prírodopisnej spoločnosti — a vyhotoviť mi na to diplom.Števa tiež chceli urobiť čestným členom, ale to neprijal, rieknuc:„To je mne nie potrebné, páni, ja z toho nevyžijem!“Druhý pán navrhol zase urobiť pre neho peňažitú sbierku. I to stretnúc sa so súhlasom, hneď sa previedlo.Zo sbierky tej si Števo v Bratislave kúpil jednu poriadnu harmoniku, tajtíkovú fajku a hodný mechúr dobrého dohánu.Po zasadnutí členov doručili mi diplom a viedli ma rovno do Reduty, kde uz boly stoly prikryté.Tu pri dobrých jedlách, výborných slovenských vínach musel som vyberanej spoločnosti ešte jedno-druhé z našich ciest porozprávať. Až neskoro v noci odišli sme na odpočinok.V Bratislave bavil som sa len pár dní.V prvý deň obozrel som si krajinské Museum — darujúc do neho všetky so severnej točny sebou donesené pamätnosti.Na druhý deň prekvapil ma Števo tou nepríjemnou zvesťou, že môjmu orlovi Cézarovi niečo chybí, a že ničoho do zobáka vziať nechce.Mal dolu spustené krýdla a sedel celý zdutý.Privolaný zverolekár prezrel môjho pacienta; našiel mu pod krýdlami veľké krvavé mechúre, to vraj od presilenia pri mnohom lietaní, a konštatoval, že nehoda tá je nevyliečiteľná.Dobytčí lekár vzal za to 50 korún, lež nie darmo, bo pravdu mal. Ku môjmu nemalému žiaľu, môj verný spoločník, povetrný tátoš, a sprievodník na ďaleký sever, bez jehož pomoci by som k cieľu nikdy nebol prišiel — na druhý deň zdochnul.Z vďaky ktorú som proti Cézarovi choval, dal som jeho kožu vypchať, a dajúc mu na krk pripraviť pamätnú tabuľku s upomínajúcim nápisom jeho zásluh, podržal som ho na pamiatku.Žilinská železnica zaviezla nás domov.Dorazili sme domov opäť v noci, tak jako sme boli odišli.Utrápená žena a deti, poneváč ma za 3 mesiace nevideli, ani o mne najmenšieho chýru neočuly, velice sa zaradovaly z môjho návratu.Hneď a hneď zapražili mi rascovej polievky a upiekli pár zemiakov.A opýtala sa ma:„Mužu: Čo z toho všetkého máš? Čo si s tým zvíťazil?“I odpovedal som jej:„Žena moja drahá! Za prvé: obohatil som ducha môjho tak širokými prírodovedeckými známosťami, jakými vládnuť nenie popriano, okrem mňa, ešte žiadnemu inému smrteľníkovi; za druhé: tým činom nadobudol som si chýrečné svetové meno, ktoré spomínať sa bude v letopisoch všetkých vzdelaných národov, za tretie: vyplyne mi z toho aj materiálny osoh.“„Ach mužu! nestojí to všetko ani za vahanček dobrých upečených (magnum bonum!) zemiakov,“ odpovedala mi ona.Čo týka sa sľúbenej a určenej mi odmeny zo stávky kúpeľných hostí smokovských, o tom do dnes neviem nič určitého povedať.Úfam ale, že mi svojím časom prajné heslo príde.Čakám, a bude-li z toho niečo — veru sa mi to dobre zíde.Vederemo!Števo oddal sa znovu na svoje kuštárske remeslo.Začasto privolávame si na pamäť udalosti našej trampôt plnej prekonanej cesty.V prázdnych hodinách vzal som si stihu: pamätihodné udalosti z našej severnej výpravy položiť na papier.A to všetko v stručných náčrtkoch leží tu pred vami, ctení čitatelia, ja len prosím vás za trpezlivosť pri čítaní týchto pravdenepodobností.[1]Mienené sú zemepisné míle, nie anglické.[2]Kde zasedala rada komisárov.

Timko_Vyprava-na-severnu-tocnu.html.txt

I. Ako sa chovať v kostole220. Všeobecné pravidláI keď každý jednotlivec — aspoň predpokladajme — dostal už v škole v hodinách náboženstva príslušné ponaučenie, ako sa treba chovať v chráme božom, predsa uvedieme tu niekoľko obecných zásad o obradoch jednotlivých náboženstiev, hlavne pre informáciu inovercov, ktorí chcú z hocijakej príčiny navštíviť chrám a bohoslužby iného náboženstva. Najčastejšie sú takýmito príležitosťami slávnostné bohoslužby na štátne a národné sviatky, svadby, smútočné obrady a pod.ODEV má byť vždy prispôsobený vážnosti a posvätnosti chrámu božieho, starostlivo upravený, čistý a primerane slávnostný, avšak bez zbytočného prepychu. Ženské šaty musia byť bez hlbokých výstrihov, nemajú byť bez rukávov a tobôž nemajú byť prikrátke. Máme ešte v živej pamäti niekoľko príhod, že duchovný musel dámy nevhodne oblečené z kostola vykázať, lebo hlbokými výstrihmi a obnaženými rukami vzbudily všeobecné pohoršenie.Každý sa má snažiť po zvonení zaujať v kostole svoje miesto a kto by sa predsa oneskoril, opatrne ide na svoje miesto, alebo počká v pozadí, najmä ak vstúpi do kostola vo chvíli zvlášť posvätnej (sanctus, pozdvihovanie, prijímanie atď.). Ináč sa dobre nevyníma zdržovať sa stále pri dverách, čo robievajú mnohí, aby sa mohli hocikedy vzdialiť, alebo — ako je to nie zriedkavosťou — aby si mohli pred kostolom zafajčiť.CHOVANIE v chráme božom má byť spokojné, neškrobené a vážne. Hlučne búchať dvermi a ísť po kostole dunivým krokom defilujúceho granatiera je viac ako nespôsobné. Naproti tomu nepôsobí tiež dobre, ak ide niekto po prstoch. Len prirodzené a neumelkované chovanie je vždy priliehavé a slušné. Ak spozorujeme v blízkosti známeho, pozdravíme ho ľahkým pokynom hlavy. Významné a okázalé potriasame rúk — obzvlášť ak je už bohoslužba v prúde — načim považovať za zľahčovanie bohoslužobných úkonov. Takisto nie je na mieste hlasitý pozdrav. I keď sa máme v kostole chovať dôstojne a úctivo, no tobôž pokorne, nemáme ani v tomto smere prepínať, lebo ľahko by mohla na nás prilipnúť mienka farizejskej pretvárky. Ušľachtilý náboženský zápal vzniká v duši a preto zovnútorne prejavovaná obradnosť širokými posunkami a pod. nie je na mieste. Nábožensky hlboko založený človek vyhýba všetkým takým prejavom, ktoré by mohly vzbudiť zdanie pretvárky. Bohužiaľ, mnohí, nábožensky iba povrchne založení jednotlivci nábožnosť prejavujú iba navonok, bez úprimného vnútorného náboženského precítenia.Pre inovercov, ktorí z nejakej príčiny navštívili kostol, alebo zúčastnia sa na bohoslužbách iného náboženského vyznania, platia tieto pravidlá:Inoverec má konať najdôležitejšie náboženské obrady s ostatnými veriacimi, obzvlášť ak sa nachodí uprostred shromaždených veriacich, kde sa má práve tak chovať, ako ostatní. Veľmi čudne by sa vynímalo zostať uprostred kľačiacich veriacich napríklad stáť pri pozdvihovaní a pod. Kto sa z inovercov nechce takto chovať, ale na bohoslužbe sa predsa chce zúčastniť, má sa utiahnuť na stranu, aby svojím chovaním nevzbudil pozornosť a prípadne nevyvolal pohoršenie.Turistidopúšťajú sa často pri návšteve kostolov ako vzácnych architektonických pamiatok tej netaktnosti, že počas bohoslužby — ignorujúc základné pravidlá slušnosti o chovaní sa v kostole — prechádzajú sa po kostole a obzerajú jednotlivé vzácnosti, rušiac pobožnosť shromaždených. Týchto pokleskov sa najčastejšie dopúšťajú turisti z veľkých miest a vzbudia svojím nevyberaným a bezohľadným chovaním oprávnené pohoršenie vidieckych zbožných veriacich.Ak vojdú turisti do kostola počas bohoslužieb, majú s prehliadkou počkať až do skončenia bohoslužieb a majú sa slušne a potichu chovať.V kostoloch s významnými architektonickými a výtvarníckymi pamiatkami môže nám informácie poskytnúť duchovný otec alebo kostolník. Ak sme dlhší čas použili ochoty kostolníka, sluší sa jeho ochotu odmeniť peňažným darom. Duchovnému prirodzene nedávame peňažnú odmenu, ale môžeme sa mu odvďačiť tým, že vložíme do pokladničky pre milodary niekoľko mincí. Väčšiu čiastku, určenú pre kostol, môžeme však odovzdať priamo duchovnému s označením určenia daru (na organ, sviece, renováciu, ochranu umeleckých pamiatok a pod.).221. Katolícke bohoslužbyInoverec, zúčastnený na katolíckych bohoslužbách v neznalosti liturgických obradov, ľahko môže prísť do pomykova, ako sa pri jednotlivých obradoch chovať. Práve preto pokladáme za potrebné zaoberať sa touto otázkou podrobnejšie, aby sa z neznalosti nedopustil — čo aj mimovoľne a dobromyseľne — pohoršlivého chovania.Ako sa vstupuje do rím.-kat. chrámu?Pri každom vchode do rím.-kat. chrámu je umiestená svätenica, kamenná alebo kovová nádoba so svätenou vodou, do ktorej sa konce prstov pravej ruky mierne namočia a návštevník sa pokrižuje. Svätenica sa používa nielen pri vstupe do chrámu, ale i pri odchode. Inoverec, ktorí nepoužije svätenice, má pri príchode a odchode zbožne pozdraviť alebo mlčky sa pokloniť.Vstup do chrámovej lode.Po vstupe do chrámovej lode obráti sa návštevník k hlavnému oltáru, pokľakne na koleno, alebo naznačí pokľaknutie a pokrižuje sa. Inoverci môžu tento úkon nahradiť hlbším úklonom hlavy. Po pokľaknutí alebo úklone odíde sa do lavice, alebo na vhodnom mieste, kde neprekáža, zostane sa stáť. Tí inoverci, ktorí nie sú si istí v niektorých obradoch, najlepšie urobia, ak sa utiahnu do postrania, aby svojím neurčitým chovaním nebudili pozornosť ostatných veriacich. Neslobodno zabúdať, že primitívni ľudia ľahko by mohli neznalosť obradov vysvetľovať ako zámerné zľahčovanie náboženských obradov, čomu každý účastník bohoslužieb musí úzkostlivo vyhýbať. Vo veľkej väčšine kostolov majú jednotliví farníci (patróni, fundacionári atď.) svoje vyhradené lavice, často označené menom držiteľov a užívateľov. Takéto lavice sa prirodzene neobsadzujú, lebo by bolo krajne trápne ustupovať oprávnenému majiteľovi s miesta počas bohoslužieb. Preto je vhodné posadiť sa vzadu, kde sú lavice pre každého. Lavice bývajú opatrené kľakadlami a majitelia miest kľačia pri daktorých čiastkach svätej omše. Inoverec, sediaci v zadných laviciach, môže zostať sedieť, ale má si rozhodne pokľaknúť aspoň pri pozdvihovaní a prijímaní na obidve kolená. Sediačky sa iba ukloniť nie je ani trocha pekné.Kto stojí, má si pri pozdvihovaní a prijímaní kľaknúť. Ak si niekto zo zdravotných alebo hygienických príčin[1]nemôže kľaknúť, pokľaknutie nahradí hlbším schýlením. I keď takéto nahradenie pokľaknutia nesvedčí o hlbokej a vrúcnej pobožnosti, v pozadí chrámu nemožno to pokladať za chovanie urážlivé, najmä ak ide o inoverca. Celkom iné je, ak by niekto pred hlavným oltárom alebo uprostred kľačiaceho zástupu ostal stáť. V takomto prípade inoverec má si pokľaknúť nielen pri pozdvihovaní, ale i pri sanktuse a vôbec vždy, keď si zástup kľaká. Ostať stáť uprostred kľačiaceho zástupu mohlo by vzbudiť nielen všeobecnú pozornosť, ale aj pohoršenie.Ako si kľakať?Spomenuli sme už, že v lavici, kde je kľakadlo, má sa vždy kľaknúť na obidve kolená. Ináč na voľnom priestranstve (tí, čo stoja), muži kľakajú na jedno koleno (vždy na koleno pravé), kým ženy si majú kľaknúť na obidve kolená.Ruky pri sv. omšinenechávajú sa voľne visieť a tobôž sa nepchajú do vačkov, ale sa složia, najmä pri modlitbe. Ruky sa složia dianiami k sebe a držia sa šikmo nahor a palce sa složia v znamenie kríža. Muži mávajú často prsty zalomené do seba a palce složené do kríža. „Mlynkovať“ palcami je veľká neslušnosť a prezrádza veľmi povrchné náboženské založenie dotyčného.222. Iné pravidláNielen v samom kostole, ale i v bezprostrednej blízkosti kostola má sa zachovať ticho. Podobne sa treba chovať i na cintoríne.Pri pozdvihovaní dáva sa znamenie zvonom z veže. Katolíci, najmä na našom vidieku, ak ich pozdvihovanie zastihlo na ulici, pokľaknú. Bolo by veľkou netaktnosťou od inovercov, aby sa tomuto zvyku porúhali. Podobne je vo zvyku napoludnie o 12. hod. a večer o 7.-8. hodine pri zvonení katolíkom sa pomodliť. Ak je pohromade viac ľudí, má rozhovor umĺknuť, zakiaľ zvony zvonia. Muži majú strhnúť klobúky a všetci majú stáť mlčky v tichej pobožnosti so sopnutými rukami. Inoverec v takomto prípade nemá rušiť ľudí, pohrúžených v podobnej pobožnosti, ale rovnako zachová niekoľko minút úplné ticho.Katolíci zdravia na ulici duchovného, ktorý nesie verejne chorému sviatosti umierajúcich, strhnutím klobúka a pokrižovaním sa a na vidieku je všeobecne vžitým zvykom pokľaknúť. Podobne majú muži strhnúť klobúk a pokrižovať sa, ak ide procesia s Najsvätejšou sviatosťou. Ženy sa majú aspoň skloniť a pokrižovať. Medzinárodne uznaný bontón učí, že ani inoverci nedopustia sa poklesku proti svojmu náboženstvu, ak strhnú klobúk pred monštranciou, nesenou kňazom pod baldachýnom, lebo nečinia tým vlastne ústupok cudziemu náboženstvu, ale prejavia tým verejne, že vedia, čo je takt, dobrá výchova a chápanie citov iných spolubližných.223. Gréckokatolícke bohoslužbyGréckokatolícke bohoslužby odbavujú sa podľa rítu staroslovienskeho a trvajú o niečo dlhšie ako bohoslužby rím.-kat. Bohoslužobný obrad sostavil Sv. Ján Zlatoústy. Cirkevná reč po dvadsať rokov bola všelijaká, len nie slovenská. Gréc.-kat. duchovní väčšinou kázali v rozličných rusko-ukrajinsko-poľských zlátaninách. Teraz konečne už nastala náprava a slovenskí veriaci východného Slovenska počúvajú kázne v reči slovenskej. Cirkevná literatúra a modlitby sú v reči staroslovienskej, knihy tlačené azbukou okrem bohoslužobných misálov, ktoré sú tlačené staroslovienskou cirkevnou cyrilikou.Bohoslužby sú sprevádzané bez organa iba sborovým spevom. Prijíma sa pod obojím a to tak, že duchovný podáva zlatou lyžičkou do úst prijímajúcim chlieb s vínom.Na rozdiel od rím.-kat. duchovenstva gréckokatolícke nižšie duchovenstvo nie je viazané celibátom, t. j. kňazi sa môžu ženiť.Predpisy o chovaní sa v gréckokatolíckom kostole pri bohoslužobných obradoch a udeľovania sviatostí, okrem spomenutých výnimok, sú totožné s predpismi v rím.-kat. kostole.224. V evanjelickom kostoleVšeobecné pravidlá o chovaní sa v katolíckom kostole platia v podstati aj pre chovanie sa v kostole evanjelickom. Evanjelické kostoly majú iba jeden oltár. Zakiaľ kalvíni odmietajú obrazy a výzdoby, evanjelici augsburgského vyznania pripúšťajú pestré maľby na skle alebo na oblokoch a do istej miery tiež i na stenách, pokiaľ znázorňujú výjavy zo života Kristovho.Evanjelické kostoly bývajú zvyčajne otvorené iba pri bohoslužbách, pri večernej pobožnosti, pri svadbách a iných slávnostiach. Bohoslužba konáva sa iba v nedeľu a vo sviatok.Pri vstupe do kostola muži strhnú hneď klobúk. Pokrižovať sa nie je zvykom. Než si veriaci sadne, ostane na chvíľu stáť so sklonenou hlavou a sopätými rukami, pomodliac sa krátku modlitbu. Ruky sa pri modlitbe neskladajú dlaniami k sebe, ale prsty sa striedavo preložia (ako to robievajú i katolícki muži) a palce sa skrížia.V evanjelickom kostole sa kľaká iba pred hlavným oltárom pri prijímaní večere Pána, ktorá sa podáva obojakým spôsobom, t. j. chlieb a víno.Bohoslužba je prostejšia ako katolícka omša a takmer úplne bez obradov. V nedeľu sa obyčajne koná iba raz bohoslužba, ale vo väčších obciach býva pred hlavnou bohoslužbou zvláštna bohoslužba pre mládež. Sama bohoslužba skladá sa zo spevu obce, z liturgie a kázne. Pri poslednej sloke vstupnej piesne vyjde duchovný pred oltár. Potom sa začnú obrady, pri ktorých kňaz vyzýva veriacich, ktorí odpovedajú v sbore; nasleduje modlitba a prečítanie úseku zo Starého zákona. Pri čítaní miesta z Písma svätého sa povstane.Kázeň prednáša farár s kazateľnice. Po kázni spieva obec zasa pieseň, na čo duchovný pristúpi znova k oltáru, pomodlí sa a udelí požehnanie, ktoré príjmu cirkevníci po stojačky. Zaspievaním záverečnej piesne bohoslužba sa končí. Inovercom sa odporúča, aby počas kázne neopúšťali kostol, lebo by ľahko vzbudil rozruch a nemilé vzrušenie.[1]Napr. kamenná, zablatená alebo mokrá dlážka.

Michalsky_Spolocensky-lexikon-III-Prakticke-pokyny-pre-rozlicne-prilezitosti.html.txt

1Juž konie w stajnię wzięto, juž im hojnie dano,jako w porządnym domu i obrok i siano.[1]A. MickiewiczBolo to v posledný deň roku 1299. A ten deň bol plný hrôzy. Vonku duli vetry, krútili sa chumelice a v oblakoch, zdalo sa, že čosi hučí; v ľudských dušiach hýbalo sa akési tráplivé tušenie. Ako by aj nie, veď chýlil sa silvestrovský večer, v ktorom sa mali stretnúť dve storočia. Povesti slovenského ľudu o tomto večere rozletúvali sa s hukotom vetrov a chumelíc po celom Považí. Sám slávny a nádherný Trenčín bol ako zakliaty; ticho a pusto bolo po jeho uliciach, inokedy živých a preplnených ľudom. Veď tieto časy boli časy trenčianskej slávy,[2]tieto chvíle boli chvíľami statočnosti a sily mešťanov pyšného Trenčína. A predsa spomenutého dňa bol Trenčín skoro taký smutný ako teraz, keď z jeho múrov zmizla a vyletela sláva minulých dní a poodchodili tie postavy pamätných osôb.Posledný deň v roku… Posledná polnoc trinásteho storočia sa blížila a prichádzala na širokých krídlach strašnej Meluzíny, v chumelici, v búrke a v divých fujakoch. Nuž, čieže prsia neboli by zúžili, stisli a poľakali takéto výjavy prírody a takéto ohľady ducha? Teda, pusto bolo po trenčianskych uliciach. Ale terajšieho predmestia, ktoré sa ináč menuje Humná, toho času nebolo, iba pod Šiancami, známymi ešte aj teraz, stálo dakoľko domčekov, hoc aj nepatrných, jednako dosť dobre známych, pretože okolo nich muselo sa chodievať na trenčianske predmestie. Hneď niže mesta začínala sa hustá dubová a buková hora. Z tejto hory sa poberali dvaja jazdci k spomenutým domčekom proti silnému fujaku, ktorý dul od Ilavy, a zdalo sa, že chce zastaviť kone a ich vyhodiť zo sedla, lebo sa tieto tak zapierali kopytami do zeme a jazdci do strmeňov. Popredku cválal kôň čierny ako havran a na ňom sedel pán temný ako noc, iba na čiernom širáku so širokou strieškou belelo sa biele pero ako mesiac na schode, keď vše vyblyskne z temného oblaku. Cez plecia mal prehodený široký čierny kepeň a o ostrohy mu občas zaštrkal dlhý, rovný, naspodku oceľou okovaný meč. Širák mal stlačený až na oči a pero sa obracalo vo vetre. Za ním sa poberal jeho sluha; vyznačovali ho hrubá kabaňa a široká ťažká šabľa. Akého mohli byť asi veku, nedalo sa poznať, lebo boli ošľahaní snehom a poobmŕzaní.Keď sa už blížili k mestu, ten prvší si prehodil krídlo kepeňa až cez tvár, bodol koňa a veľkým cvalom uháňal k mestskej bráne, kde vykukoval vrátnik zo svojej chyžky. Ale rázny skok koňov, blýskajúce biele pero na pánovom širáku, no a že neznámi už aj tak ubehli, všetko to zabránilo vrátnikovi kričať a vyzvedať, kto by boli. Mohol si aj tak myslieť, že sú to dáki zemani, pre ktorých sú nič mestské zákony a poriadky. Nuž, stiahol hlavu naspäť a sadol si pokojne ako prv vo svojej kutere[3]k teplej peci.Vnútorné mesto, pri hornom konci väčšmi zúžené, ťahá sa od hornej brány k dolnej vo vajcovitej okrúhlosti. Po oboch bokoch klenuli sa podstenia, v ten čas veľká móda v stavbe, a mesto bolo dláždené hrubými kameňmi. Po kláštornej strane hrmeli podkovy čierneho koňa a za čiernym sypal sivko so sluhom už spomenutého čierneho jazdca. V oknách sa zjavovali postavy, lebo každý by bol rád vedel, kto sa môže v tejto chvíli pustiť na cestu. Ale nadarmo si ľudia utierali od tepla v chyžiach zarosené okná, pre meteľ a fujavicu nemohli vidieť osoby. Ale keď jazdci preleteli skoro celé vnútro mesta a približovali sa už takmer k hornej bráne, tu, zdalo sa, jedna osoba nie nadarmo hľadela do okna, lebo zaraz odskočila a vo chvíli sa otvárala brána, pod ktorú sa vohnal jeden kôň za druhým. Hrubé drevo, silná dubová hrada založila sa krížom a zasotila sa hlboko do múra, akoby už nik viac nesmel do domu.— Ďuro, opatriže kone a buď hotový na každú chvíľu, — rozkázal pán už hodne obstarnému paholkovi.— Bŕŕ! To je čas! Už som myslel, že ma pod tým Inovcom bosorky do vetra uchytia, a ten gazda len naháňa! Už sa mi neraz spríkrila tá jeho služba! — Tak si hovoril Ďuro, vedúc do maštale kone. Pán chytro vybehol hore širokými schodmi. Za paholkom šla stará žena s kľúčom.— Aha, Ilena, no len dvíhajte tie svoje hnáty a dajte skôr sena a obroku; kone sú ustaté, div už nepadali pod nami. A mňa by ste takto neobjali trochu, aby som sa zohrial vo vašom objatí? He-he-he! — Takouto nemotornosťou začal uzimený Ďuro zhovorku s Ilenou. Ale tá sa mu uškierala veľmi príjemne, takže sa dalo usudzovať, že Ďuro nie jej je ľahostajná osoba.— Hi-hi-hi… Ďurko, len si poďte vziať, čo potrebujete pre kone; vás si už sama opatrím. Seno dobré… ovos dobrý… maštaľ teplá pre kone, a pre Ďurka má Ilena ešte lepšie veci. — Medzi touto rečou obracala sa okolo Ďura ako pipíška.— Ho-ho-ho! Ilenka moja, ja vám… ej, čo! Ja ti zaspievam, že ti srdce poskočí!Pod Inovcom Meluzínas bosorkami tancuje,lež k Ilene do Trenčínapredsa Ďuro rajtuje!Hejsa-sa tra-la-la, hop-hop-hop!Pre Ďura Ilona maškrty rob!— Tachoďte…! Vy furták! — Mala sa k nemu s pekným úsmevom a udrela ho ľahko po pleciach.Ilena bola stará slúžka bohatého zlatníka, ku ktorému bol prišiel náš neznámy so svojím paholkom.Ďuro opatril kone a Ilena sa mu hľadela v teplej chyžke pod bránou zaľúbiť čo najlepšími vecami.[1]Juž konie w stajnię wzięto…— (poľ.) Kone už odviedli do stajne a dali im hodne obroku a sena, ako sa patrí v poriadnom dome.[2]časy trenčianskej slávy— prvá štvrtina 14. storočia, keď nezávisle od kráľovskej moci vládol v Trenčíne Matúš Čák. Matúšovi hodnostári mali také isté tituly ako na uhorskom kráľovskom dvore; mal vlastného taverníka (správcu kráľovských financií) a vo svojej dŕžave vymenúval županov a kastelánov asi na tridsiatich hradoch.[3]kutera— (náreč.) kutica, malá miestnosť, komôrka

Hurban_Olejkar.html.txt

1Bola sobota. Slávnostný hlahol večerného zvonenia letel nad tichou dedinkou, čo si uprostred zakvitnutých sadov ležala ako taká pekná slovenská rozprávka.Z nárožného domu, ohradeného vysokým plotom, vyšli dve ženské postavy s kosákmi a plachetkami. Ponáhľali sa — ako vidno — ešte trochu zeleného[1]nažať na nedeľu. Strmo kráčajúc, zahli za roh stavania poberali sa okolo susedovho domu, ktorého široko roztvorená brána umožnila prezrieť celý dvor, vysoký násyp[2]pod strechou a muža sediaceho na ňom. Kul kosu, majúc hlavu sklonenú a práve skúšal ostrie, keď ho staršia zo žien pozdravila.„Dobrý večer, Matej, chystáš si na pondelok?“ Zdvihol hlavu, poďakoval za pozdrav, prisvedčil na otázku a ženy zašli.„Tetička,“ ohlásila sa mladšia žena, keď už zašli, „prečo toho suseda vždy tak prívetivo pozdravujete? Je vám to nejaká blízka rodina?“ a obzrela sa pritom naspäť na muža, ktorý práve vstal, a opretý o kosu hľadel za nimi. Zapadajúce slniečko si ho osvietilo. Stál za to! Štíhlo urastený ako taký osamelý v horách strom. Keď sa mladá žena zahľadela do jeho tváre, prišlo jej ho tak akosi ľúto a nevdojak napadla jej piesenka:Zapadá slnce nad horami,ej, neni šťastia medzi nami.Hoci muž mal len 44 rokov a tvár mu vrúbili zlatožlté vlny vlasov, padajúc na biele čelo, sídlil už na nej taký pokoj, ktorým sa honosieva len staroba, v ktorej už všetko dobúrilo. Vôkol mlčanlivo zavrených perí spočíval vážny smútok, odblesk toho, čo pozeralo i z modrých, hlbokých očí za ženami.„Prečo som pozdravila suseda, pýtaš sa?“ obzrela sa i staršia žena, „a či mi je z príbuzenstva?“ Nie mi je on rodinou, Dorka moja, ale vyrástli sme spolu. Len o štyri roky je odo mňa starší. Vidíš, ako naše chalupy i sady hraničia; od malička, v zime, v lete, spolu sme sa hrávali, spolu chodili do školy, neraz ma on cez klzké miesto preniesol, aby som nespadla. Myslievali ľudia, že z nás kedysi bude párik; aj jeho matka si to žiadala. Ale ja, hoci som ho mala veľmi rada, práve pre ňu by som sa nebola chcela do ich domu dostať. Dcéra moja, dobrý sused je ako vlastná rodina, a susedské deti ako brat a sestra.Keď Matej slúžil pri vojsku, vrátil sa tvoj ujec Martin od vojska. A čo je komu súdené, že ho vraj neminie. Ani mňa a jeho neminulo. On bol z nášho rodu ďaleký bratanec, moji rodičia potrebovali pomoc, mali nás len dvoch, môjho brata Jurka a mňa. Jurko už ženu nemal, zato malé deti, a sám býval často chorý, ledva vládal obrobiť ženinu a svoju čiastku. Nuž, tak rodičia potrebovali zaťa a my sme sa mali s Martinom radi, a tak bola svadba. Hovoril svet vtedy, že nám netak spolu pristalo. Keď sa náš sused Matej vrátil, on sa najviac so mnou tešil, ani čo by mi bol býval vlastným bratom. Aj sa mi prvej priznal, že už tiež má nevestu vyhľadanú, až za Váhom; je ona sirota, u svojej krstnej matky vychovaná. Ako deväťročnú vzala si ju k sebe, keď sama nemala detí a je už vdova. Keď som sa Mateja pýtala, či je tá jeho nevesta pekná, ukázal na sladkú jabloň, čo priam kvitla, ako dnes kvitne, a hovoril: „Je ako ten kvietok jabloňový.“ A aj skutočne bola; keď si ju o pár týždňov priviedol, celá dedina mu dala za pravdu. Ej, netaký to bol pekný pár: on, švárny mládenec, ktorého každý mal rád, pomáhal ľuďom ako a kde mohol, aj hospodár bol z neho za vzor druhým, a ona ako kvet. Len moja mamička, a aj druhé ženy, ľutovali tú jeho mladú žienku, že veru nebude mať pri svokre na ružiach ustlané!Prvé mesiace všetko išlo pekne, hladko. Bola stará Jankovička pyšná na ten chýrny výstroj,[3]ktorý jej nevesta priniesla. Rozprávala susedám, aký pekný dom a koľko rolí má jej tetka, a že to všetko chovanici poručí, však ju mala ako vlastné dieťa a ako oko v hlave. Tu naraz prišla nečakaná správa, že sa vraj krstná matka bude vydávať. To bolo divenia, rečí v celej dedine! Mladí Jankovičovci išli na svadbu a stará zostala doma ako zarezaná. Bola to pyšná ženská; s málo ľuďmi sa zniesla, netak jej to zahanbenie dopriali po toľkých chýroch, čo šírila! Kto má škodu, o posmech aby sa vraj nestaral. Vydaj Marienkinej krstnej matky jeho nezarmútil. On, keď sa ho moja mamička pýtala: „Čo to tej Skalovej napadlo, na starosť sa vydať?“ netak ju vyhováral, že veď je to žena ešte v najlepších rokoch. Vzala si bezdetného vdovca z rodiny. Mali vraj akúsi dedovizeň spoločnú a nijako sa to nedalo v knihách poprenášať. Súdiť sa nechceli, tak sa radšej zobrali, spolu že im to advokát už lepšie prevedie a budú mať pokoj. On že je človek starší, dobrý, budú môcť jeden druhého opatriť. Tak sa Matej z toho len tešil. A jeho Marienka obzvlášť, že nebude mamička taká samotná, keď ju odišla.No, odkedy sa mladí z tej nešťastnej svadby vrátili, stará Jankovička na nevestu už ani nehľadela, a keď ju ženy posmechom ešte podráždili, netak zlorečila. Aj Skalovej, aj Marienke, no obzvlášť synovi, že sa tak dal oklamať, a že si s takou žobráčkou svet zviazal. Keď tie kriky neprestávali, aby matku nejako utíšil, kúpil Matej za peniaze, čo mu Marienka priniesla, kone. Vozil do I-skej fabriky zo z-ských hôr drevo. Dobre mu platili, stará mohla byť spokojná, veď jej dával zárobok; ten nosila na knižku do banky. Ale dvom pánom sa nedá slúžiť. Aj hospodárstvo, aj vonkajší zárobok, to nejde dlho. Keď Matej bol skoro vždy preč, ušlo sa obom ženám hodne práce; Marienka, aby uspokojila svokru, pracovala za dve. Bola ona útla ako kvet, ešte mladá a takej ťažkej práci od detinstva nezvyknutá. Veď u krstnej matky pracovala ako dcéra, do ničoho ťažkého ju nepustila. Tuto ako slúžka, ba neprirovnávajúc ako tá nemá tvár. A ešte k tomu, keď syn doma nebol, stará ani nevarila, len už mliekom a chlebom, ba najviac len zemiakmi sa živili.Hoci sme sa my dve každý deň zhovárali pri studni, Marienka nikdy, ani slovom na svokru nežalovala. Neraz som prosila Martina, aby jej vody naťahal, studňa ide ťažko,[4]a mala toho moc napájať!Nuž, Matej — chudák — drel tam, ona tu a to všetko len pre lakomosť starej. Veď im toho nebolo treba, aj on mal len jednu sestru, už roky vydanú a vyplatenú, a majetok mali toľký ako my.Ver, nemohla som sa už na to mlčky dívať ako stará Marienku z jednej roboty do druhej ženie. A tak, keď sa Matej vrátil a prišiel si k nám kosu požičať, vyrozprávala som mu, ako sa jeho chuderke žene u svokry vedie, keď on nie je doma, že jeho matka nevezme ani robotníka, ani robotníčku. Keď Marienka všetko nevládze porobiť, ako sa s ňou vadí, od rána do noci; či v sviatok, či v piatok musí byť, ako keď hodiny natiahne. Prišla k tomu moja mamička a doložila, že sa svokra neveste ani najesť nedá.„Čo budeš mať, synku, z tých peňazí,“ povedala mu, „ak si ženu necháš utrápiť a usužovať. Ona sa však veru ani tebe, ani nikomu nepožaluje; nám sa žalovať nepotrebuje, my vidíme a počujeme samy dosť. Hľaď si, synku, radšej svojho hospodárstva. Čo ťa po všetkom, keď by si raz musel želieť, že ti bola tá mizerná mamona milšia ako tvoja dobrá, pekná žena.“Chudák Matej! Taký smutný odchádzal od nás. Aj mne, aj mamičke pekne za napomenutie poďakoval.“„Tetička, a pomohlo to?“ pretrhla mladá žena mlčanie, kráčali už chvíľu medzi oziminami. „Prestal s tým furmančením?“„Hneď nemohol, dievka moja, mal kontrakt,[5]ten sa nedal zrušiť, a keď vypršal, bolo už neskoro.“„Neskoro? Ako neskoro? Ach, tetička, sadnime si tu trochu na skládok,[6]veď potom chytro nažneme; skôr ako pastier lichvu[7]doženie, budeme dávno doma.“„Môžeme si sadnúť, dosť sme sa, ako pri sobote, nabehali už dnes, ale toľko sedieť, kým by som ti všetko smutné, čo sa u susedov stalo, porozprávala, nemôžeme, to až dakedy, keď budeme mať viacej času. Neraz som si potom myslela,“ pokračovala žena, keď chvíľočku ticho odpočívali, „radšej si mohla mlčať. No, už je to tam. Pán Boh vševedúci vie, že sme sa len chuderky Marienky chceli zastať. Bola sirota, bez otca, bez matky a diala sa jej krivda.“ Žena zotrela si slzy z rias.„Dohováral sused tej svojej ničomnej materi?“ stiahla mladá žena jasné čelo.„On ju len pekne — ako sa na poriadneho syna sluší — prosil, aby jeho ženu do takej tuhej práce nehnala; kde treba, aby najala robotníkov, aby len poriadne varila. Marienka dobre nevyzerá, a on že sa bojí, aby mu neupadla do choroby. Nebola ona vraj na také drenie naučená. Stará mu na jeho peknú prosbu len toľko povedala, aby si vraj — keď je tak — dal ženu pod sklo, ona že od mazny[8]pomoc ďalej nepotrebuje. „Obišla som sa bez nej predtým, a keď si bol na vojenčine sama som bola so všetkým hotová, aj dnes budem, ale to ti hovorím, že ja takej panej vyvárať nebudem. Však je komora otvorená, aj žigla[9]s múkou, nech si uvarí a upečie, čo chce.“ Darmo ju syn potom prosil, darmo sa Marienka ohrádzala, že ona sa na nič nežaluje, že rada robila, i bude, ach, všetky prosby boli márne! Jankovička neuverila, ona od svojho upustiť nechcela. Ešte v ten istý deň odišla načas k svojej chorej sestre a vrátila sa, až keď ju pochovala, posledný deň pred synovým odchodom. Trvalo to tak asi tri týždne. Za ten čas Marienka konečne sama s mužom gazdovala, aj mu varila, nosila za ním jedlo na pole; robiť jej nedal, len po dome. Keď tak spolu žili sami, Marienkine líčka zase rozkvitli, oči jej žiarili, ústka sa usmievali. Navštívila som ich dva razy, raz sme spolu aj zvážali. Hovorili sme si s mamičkou, že ani Adam a Eva v raji nemohli byť šťastnejší ako oni dvaja. Všetci susedia sa s nimi tešili a to ich pekné šťastie im dopriali; ej, veď ono len málo trvalo. Skončilo hneď, keď sa stará vrátila. Marienka jej priniesla dobrú večeru, ale ona sa jej nedotkla a zariekala sa, že z tej ruky ona nikdy jedlo do úst nevezme. Preto ráno Matej netak zarmútený odchádzal. Marienka ho vyprevádzala a ešte ona jeho potešovala, že však si ona mamičku uzmieri. Po cintorín sa spolu viezli; tam, keď zišla, ešte pod tými bormi dlho spolu stáli a oba horko plakali. Keď sa on z hradskej obzrel, ona ešte vždy stála opretá pod jedľou a hľadela za ním. Ešte že sa na neho usmiala a pokývala mu ručníčkom, no kone zahli za skalu a tá skala mu ju zakryla. Ale však jej mal plné oči a plné srdce; tak si ju so sebou odniesol, takú ju vždy iste vidí, keď zavrie oči. No, už musíme žať, ostatné ti už druhý raz porozprávam, je toho ešte moc.“Vzchopili sa ženy, a o krátky čas sa už ponáhľali domov s veľkými batohmi zelenej krmy. Doháňali i stretali ich ľudia, pozdravovali sprava aj zľava, ako čoby stretávali vlastnú rodinu. Tak je to na dedine, kde ľudia od kolísky spolu rastú a žijú. Ale dakedy bývajú medzi nimi i takí, ktorých osobitne každý, ale každý pozdraví a rád s nimi postojí. K týmto patrila aj Zuzka Uhrová, a jej — pred dakoľko týždňami za jej synovca vydatá Uhrovie nevesta — Dorka Mílová. Ženy sa ponáhľali, bo zďaleka počuť cenganie zvoncov, práskanie pastierovho biča. Dedinské stádo vracalo sa domov, všetky brány chalúp boli roztvorené. Tak budú raz otvorené i tie perlové brány nového Jeruzalema, až to malé Kristovo stádočko — o ktorom platí, že„zaľúbilo sa Otcovi vášmu dať mu kráľovstvo“— bude sa vracať z hôr sveta domov, aby si odpočinulo. Slniečko sadlo už za hory, čochvíľa zhasnú i zore a bude možno zaspievať:Slniečko zapadá níž a níž,tieň noci prichádza blíž a blíž,strápeným, smutným na pomoc.Oj, vitaj, blahodarná noc![1]zelené— čerstvo nakosená tráva[2]násyp— preddomie[3]výstroj— výbava[4]ísť ťažko — studňa ide ťažko— ťažko sa čerpá voda zo studne[5]kontrakt— zmluva, dohoda[6]skládok— zdrobnelina p. m. sklad — medza na roli[7]lichva— rožný statok[8]mazna— maznavá osoba[9]žigla— truhla (na obilie, ale aj všeobecne)

Royova_Susedia.html.txt

MarySo džbánkom chodilo Marienčanačierať čerstvej vody prúdku hája tônnemu pramienku; — —ach! jaký milý bol to kút,premilý bol to kút!A koľkoráz dozrel MarienčaJaníčko bystrý, jako pstruh,už letel pomôcť načrieť vodymalúčkej družke verný druh,hej! družke verný druh.Keď dorástalo švárne dieťana čarokrásnu dievčinu,kráčali spolu, ruka v ruke,noriac sa v dumku jedinú,hej! v dumku jedinú.Matičky utešený domec,zahrada pri ňom plná krás; —nad kvety zkvitla však Marienkaaž sálal od nej čarojas,až sálal od nej jas.Tisícraz Janko, švárny šuhaj,pri záhradke tej v dumkách stál; —medzi kvetami deva žiari…v ňom lásky cit opojný plál,cit opojný v ňom plál.Však prišla k matke tetka z mesta,k nejž devy krás doletel chýr:div nežnej rúčky, pláne očí,brunatná pleť, líc ružopýr,hej, líček ružopýr.„Marienku vezmem ti do mesta,celému svetu na podiv,oblečiem v krásne, módne šaty; —za Mary, Janko, nezacliv,za Mary nezacliv!“Marienku vzali. — Janko cliví,že srdce skoro puklo v ňom;obliekli devu v módne šaty —a hostí plný tetkin domhej, hostí plný dom.A Mary dvoria mladí páni,ona sa im len usmieva…ten úsmev srdcia ohňom páli…zvlášť jedon mladík dvorievajej zvlášte dvorieva.„Povedzte, milá slečna Mary,či cestujete rada vy?“v salóne skvostnom, plnom hostízrak uprel na ňu tázavýzrak uprel tázavý.„Ó, rada, keď tak z lúk poľanynám volky sena vezú voza ja na vrchu kolembám saa v smrekolese spieva kosa v lese spieva kos — —a ja tiež spievam z plnej dušeaž zhučí les, ozve sa stráň…“tu mladík v hlasný smiech vypukneže Mary divno pozre naň,predivne hľadí naň —a celá sála ich obklopí; —v deve sa strhne prudký plačzo sály v stude von uteká; —ó, načo si sem prišla, nač‘ó, prišla sem si nač‘?— — —Tu leto. V blankytnej modrinesa jagá Tatier sivý štít — —jaká tu lesov, dolín krása!a poľan vôňa, slnca kmitslnečných lúčov kmit!Voz sena vezú sivé volkyz poľany vônnej plný voz…v blankytnej výši krúži orola v smrekolese spieva kos,a v lese spieva kos.Na voze deva čarnej krásy— radosťou žiari očí pláň —a spieva, z plnej duše spieva,až ozýva sa hora, stráň,až ozýva sa stráň.Pri deve Janko, švarný šuhaj,v deviných očí ziera jasčarovným opojený spevom — —ten Tatier svet je plný krás,ach, svet tu plný krás!

KovalikUstiansky_Ballady-a-povesti.html.txt

O jazyku človekaDuch sv., tretia osoba Božia v podobe ohnivých jazykov sa zjavil a sostúpil na apoštolov a na tých, ktorí v dvorane svätého večeradla v Jeruzaleme shromaždení boli, aby im medzi inými mimoriadnými nebeskými dary dal aj dar mlúviť v rozličných rečiach.Dokiaľ ľudia Bohu vernými zostali, všetci len jednou spoločnou rečou mlúvili; ľudské pokolenie bolo len jedna família. Akonáhle sa ľudia od Boha odtrhli, do bludu a do hriechu uväzli a padli, stratili jednotu reči a jazyka. To sa stalo pri stavaní väže babylonskej. Za trest a pokutu ich pýchy a ich ponorenia sa do zemských vecí dopustil Boh, by rozličné reči povstaly, a tak prinútil ľudí — keď sa nijak nemôhli dorozumeť — aby od márnej stavby odstúpili, aby sa jeden od druhého oddelili.Ako vôbec hriech a pýcha všade narobily len zmatkov a ťažkostí medzi ľuďmi a v prírode, tak hriech márnej pýchy spravil zmätok aj medzí ľudskými jazykmi. „V Bábeli rozdelil Satan, duch pýchy, otiec nesvôrnosti jednu jedinú pôvodnú reč pokolenia ľudského! Vo dvorane zázrakov Ducha sv. napravil zase Duch sv. jednotu reči,“ poznamenáva sv. Augustin.Apoštolov jednou rečou galilejskou mluviacích všetky národy rozmanitých jazykov rozumely; s tým Duch sv. dal vedeť, že všetci ľudia povolaní sú kroz vieru a lásku tak, ako jednou rečou ku utvoreniu jednej famílie.Reči sú teda riadením Božím za trest na svet uvedené a dľa reči delia sa národy jeden od druhého. Národy tieto majú z vôle Božej naturálne právo aj jestvovať dľa svojich jazykov, rečou svojou aj vyprávať, to je teda vôla Božia! Aká to nemúdrosť a útok proti vôli Božej a právu naturálnemu jeden národ pre jeho reč nenávideť, prenasledovať, utláčať, ním zapovrhať, posmech z jeho reči robiť! Aj Slovákovi a Slavianom vysortirovali ích reč pod väžou babylonskou, aj on dostal právo jestvovania a užívania svojej reči keď vyšiel z babieho-lôna, z „Baby-lona“, a Slovák je konservatívny národ, pridržia sa svojej reči. — Angličan, Francúz, Talian, Španielčan, Portugalčan, Rumún a Valach tí neboli pri babylonskej väži, týchto reč zfušovali Rimani násilenstvom, keď z Indo-germanov, ktorí boli pod väžou babylonskou pretvorili horespomenuté nárečia: „miksed pikles“, pomiešané to reči Teutonov, Germanov, Gothov a aj Slavianov, ku pr. Rumunov s rečou latínskou a spravili z ních reč „volapük“, ktorá reč nikdy nebola v Babylone. Nechajme to ale tak, to patrí do fachu filologov, to j. jazykozpytcov.Nástroj reči je jazyk, on je medzítok dorozumenia sa s naším spolučlovekom; jazyk patrí medzi tie najšľächetnejšie údy našieho tela. Pomocou jazyka sme vstave v našej duši splodené tajné myšlienky, city našého srdca a žiaľ, i zármutok tak ako aj radosť duši našej na svetlo vyviesť a sdeliť naším blížnym. On dáva vývod o všetkom, čokoľvek sa v útrobách našého srdca robí. S jazykom sa rozširujú umenia, vedy,ale aj sv. Evanjelium, kráľovstvo Božie na zemi.Jazyk je špehún všade srdca, je kľúč ku srdcu. Keď chceme poznať nevinnosť, alebo vinu srdca a duše, len treba pozreť na jazyk a reči jeho, „aký jazyk, tak je aj duša usporiadaná“, hovori sv. Ambroz — „v reči poznať múdrosť“, hovorí Duch sv. v sv. písme.Duch sv. vyznačil a posvätil jazyk človeka, keď on v podobe jazyka zostúpil na Apoštolov a rozviazal ích jazyky ku ohlasovaniu a rozširovaniu učenia Pána Ježiša a kráľovstva Jeho na zemi. Posvätil naše jazyky a pripravil ohňom lásky by sme najsvätejšie telo a krv Spasiteľa pri prijímaní sv. hostie hodne požívali. Otec nebeský vyznačil nás, že našu dušu stvoril na svoj Boží obraz a podobizeň. Ježiš Kristus zase nás tým poctil a vyznačil, že našé ľudské telo a dušu spojil so svojim Božstvom, a Duch sv. zase nás vyznačil, posvätil, usporiadal, že v podobe ohnivých jazykov zostúpil na ľudí. Uvažoval si sebe kedy túto tvoju dostojnosť, hodnosť a lásku proti tebe so stránky najsvätejšej Trojice? Akože držíš v úcte tvoj jazyk uctený a posvätený Duchom svätým?Pravda, jazyk je malý úd, ale človek ani jeden úd toľko a tak často nenadužíva ako jazyk, tak, že by mnohokráť pre človeka veľké dobrodenie bolo, keď by on nemým bol. Toľké pustošenia, toľkú škodu, toľko zlého človek ani s jedným údom nepostvára, ako s tým malým ohybkým ostrým špicatým jazýčkom! Už sám Stvoriteľ človekovi dal dve oči, dve ruky a dve nohy, ale len jeden jazyk, aj tento ohradil a oparkanoval duplovano so zubami a s pernama, by sa človek rozpamätal, prečo chce mať Spasiteľ jazyk takto zašiancovaný a zubami strážený, aby si ho vždy na úzde vedel držať a by mu nedal robiť to, čo on chce; aby on s pekelnými jedovatými slinami nestriekal okolo seba, či už na Boha, lebo na blížneho.Čo-že ťa mnohorázy vyženie von z domu a utekáš ako pred jedovitým hadom „viperou“ a bežíš do krčmy nazlobený? Špicatý ako špikadlo a ostrý ako britva jazyk tvojej ženy!Citlivého človeka viac raní jazyk so zlými žarty s posmeškami, nežli trnie; u mnohokráť by si radšie zniesol tupý pohlavok, alebo keď by ti do tváry napľul, nežli také špicaté posmešné slová zlostného jedovitého jazyka, ktorý je vstave so svojim štuchaním, pichaním a ranením človeka skoro do náručia smrti vohnať!Pred diabolským jazykom, ktorý keď ako s hnojnými vidlami počne všetkú špinu, kaľ a hnoj zo srdca a z čiernej duše vyhadzovať, všetko uteká a beží preč, aby pekelnému jedu a ohňu ustúpiť sa môhlo. Na nestydaté reči jazyka počne hneď omdlievať svätá stydlivosť a nevinnosť; nevinné deti, cudné ženy a stydlivé panny utekajú pred týmto ohňom pekelným jazyka. Statočnosť, čisté srdce sa prehrozí pred takou potvorou z pekla dolezenou. Dvojeho lstivého jazyka každý sa bojí, každý ho opovrhne; luhárskemu jazyku nikto neverí, bárs by aj pravdu mlúvil. Utrhačný, pomlúvačný jazyk sa každému oškliví. Od bohoruháča všetko uteká, ako od besného psa.Svätosť kresťana musí byť spolu aj svätosťou jazyka v rečiach jeho. Kto nevie krotiť svoj jazyk, o tom hovorí sv. Jakub toto: „Keď si kto myslí, že je bohabojný a jazyk svoj na úzde nedrží, ale srdce svoje klame, toho náboženstvo je márne.“ A ďalej hovorí: „Jazyk medzi našímu údami je toho spôsobu, že on cele telo poškvrní.“ Poškvrní teda celého človeka, jeho myšlienky, jeho účinky a náklonnosti! — „Jazyk zjaví srdce človeka,“ hovorí sv. Ambroz. A kto zle hovorí, ten dá najavo náklonnosť srdca svojeho: „Z plnosti srdca vyprávajú ústa,“ hovorí Spasiteľ.Ty si kresťan katolík, jazyk tvoj je posvätený Duchom sv. a s týmto jazykom máš jednúc prez celú večnosť chváliť, velebiť, oslavovať Boha! Akože obraciaš, ako užívaš, ako sebe vážiš tvoj jazyk? Koľko rázy si prehodil desatero Božie prikázanie s týmto tvojim jazykom? Koľko rázy si prebodnul dušu tvoju, dušu, dobré meno tvojeho blížneho s ním? Koľké duše si s jeho jedom otrávil a zničil? Koľkú špinu a výkaľ s ním u iných vytlačil? Malý úd, a toľká škoda, toľké pustošenie! Uvažuj sebe dobre záležitosti tvojho jazyka!

Gaspar-Zaosek_O-jazyku-cloveka.txt

RoľníkKeď jaro tu; keď v modrom nebies morisa kúpe slnko — jasná králica,jejž v prúdoch tých vlas každý zlatom horí, —a každá vlna, prchnúc od lícatej krásy panej, sama slnkom zdá sa,jak odtisk verný, tak sa skveje, jasá;keď vôkol kráľky škovránkov sbor čilýa spevný, k službe jak by vzlietly víly;keď i zem celá z ľúbych slnka ramientak svieti… temný na dne mora kameň;keď vzkriesenia zvesť nivami sa brodí,a kde sa tknul ich: pažiť, kvieťa vzchodí;keď strom, keď ker sťa žobrák u dvier nahýzas oblieka sa v odev slávy drahý;keď pieseň zvoní v potokua pozdrav vtáčí vábi k obloku;keď plužných kolies jará muzikazo dvora vlnou v izbu preniká,a k dovŕšeniu tisíc jara lahôdspiež zazvučí a bičov spráska šľahot: —kto by tumeškal dnu!? —Ja neviem, prečo, ale rád sa dívamtak obďaleč, tu s týchto úvratína roľníka, keď orie. Zrakom odpočívamna obraze, až sa mi zatratí —Ó, obraz známy, predsa vždy tak nový,vždy nový každej jara chvíle.I k závisti i k úteche mi slovíten jeho podpis starý a vždy nový,vždy nový každej jara chvíle:„Beatus ille…“[1]Ó, blaha obraz, meškaj ešte oku,pod rúšku diale hneď mi neodchoď! —— Spräž čo sneh kráča v tichom jak by toku,vtom spieže hra: a v prúde chorovodnad každou hrudou a pri každom kroku.Tak voľno, tíško preberajú volkov nohy —To jarmo v šijach, ono netlačí,od svitu k večernej bár zápačiho verne nosia, vlečú, ťahajú;nie, neväzí, veď, hľa, si žviakajúa časom pyšno jasné vztýčia rohy.I znajúc gazdu, že on nie jak iný,že k obedu dá vonnej ďateliny:bez správy biča, bez pokriku gazdyvpred rušajú, obrátia v koľaj brázdy.Včuľ idú ta — jak chvie sa tlstá lýtka…Po čase však, len pozhovejme chvíľu,zas budú tu tým chodom bez pomylu,i sprievod ich — poskočná trasorítka.Zem kála sa: I temné vidím vlny,jak na povrch sa šinú z hlbiny;za brázdou brázda, jedna druhú plní,kde dol, hneď vrch, kde vrch, spád doliny: —či morom tiež je zem? Veď tak sa prúdi,tak vlny hádže, ako rozohnanápláň vody… pozor, aby stroskotanádák’ nebola loď — varuj! Ó, tie hrudyči vlny sú: ak ktorá ľvicou v loď sa hodí,ó!… Márny strach, veď predsa bráni brána!Kde kotvou pluh: ni more neuškodí! —A vlny zeme: hrudy, kavalyaj bez odporu, vzpury proti lodisi do brázd k odpočinku ustlaly…Zas kruší sa a rýpe zem, čo stena,by novou maľbou bola ozdobená.Prieloh, kde zlatých kvetín na tisíce,len okamih, odvráti pekné líce,a kde jas kvetu, hrudy mrak sa vhniezdi…Ha, jak to, zatmenie snáď zeme hviezdy?Hej, zatmenie: by krajšie svitla zasi;i svitne zas, jej lúče — zlaté klasy!Ó, zem, rec, koľký obrat to už tvojej tváre,už koľký, čo sa stáva dnes?Jak sčítať rany, v jeseň či na mladom jarečo čerieslo ti v ňadrá vrylo kdes’? —Kto muž ten, ktorý pracnej plný žiarea kedy svliekol šat tvoj božský — les!?Kto orali tu všetko, jak ten, skladomči rôzorom? a ty — ty ozaj hladomčis’ nesplácala prácu, čos’ im vzala?Hej, koľko zŕn si dodnes odchovala,či udať znáš — — Lež ona nemá slova,len, ako nebo velie, rodí, chová.Nuž keď jej obrat bez slov, večne nemý:cez koľko úst tu táto prešla hruda,kto dopovie mi!?— Však mlčia, čušia i jej vlastní ľudia.Hej, tvrdá pôda, len štrk, sloje, skaly —však dedičná. Nuž drž si svoju zem,môj rode, bo veď nebesá ti nepridalyperute, vzdušnej vlasti šatný lem:bys’ sial, keď oblak-úhor v sír sa porozvalí,sial pieseň veň, kým blýska on a hrmí,zač potom nebo spevnú čeľaď kŕmi,ni neznať jak, len keď zas spievať začne,tu znamenie, že žiadno neni lačné,a zasmädne-li, kým hor’ piesne vije,dosť ľahko, z chmár že zrovna rosu pije —Ni plutvy rýb nedostals’ údelom,bys’ perly chytal tmavým mora dnom.Nies’ kvetinou, tou kráskou Šalamúna,jejž anjel darom belosť skytá rúna.Ty nerozprestrels’ oných zvláštnych sietí,ichž korisťou chlieb do úst, odev k pleciam letí;loď tvojho žitia nemá miesta v mori:tvoj večný Ararat toť tieto hory,a tvojím, čo v nich, medzi nimi väzí —nu, údel tvoj, hľa — pluh i so železy!Tak jednou pluhu, druhou Tatier chvojesa držiac… neboj, že ťa bieda zmoría zajme ti diabol hony tvoje!— Ach, tvrdá zem… však žils’ z nej predsa stálei budeš žiť, bo živí preds’ i ona,a vedz, že život tvoj priam nedokonálen preto, bo svoj koreň zaryl v skale! —Ó, obraz blaha! — Farba jeho stála.Veď stálym len, čo ona maľovala,tá večná príroda: tá matka dobrai krásy, kojná dieťaťa i obratá neklamná — Veď nie je tu do časuni zeleň lesa, ani zlato klasu.Veď na tej temnej pôde oráčinydnes sejba, zajtra žeň — tak rôzne činy:preds’ jeden dej a obraz tohož jasu,ten obraz známy, a preds’ vždy tak nový,vždy nový každej jara chvíle.I k závisti, i k úteche mi slovíten jeho podpis starý a vždy nový,vždy nový každej jara chvíle:„Beatus ille…“Už zoral roľník, záhon zoral celý.Hľa, opak obličaja začernelý,shon havranov naň sadá, — čiže nájdu,čo hľadajú? veď slietlo ono plemäna korisť z rozorvanej hrude zeme,na korisť… A opásav oráč zájdu,keď najprv pozyv svoj bol zaslal v nebeso vzdychom duše žhavým, holohlave:už rozsieva, po hrsti sype v tmavétie ústa zeme, aby, keď čas príde,vzal odplatou po celom za hrsť chlebe.A jak tak nádej sejúc, roľou ide,shon vtákov rozpäl krídla trepotavé —A rozosial. Už bráni, aby zrnusa mäkko vystlalo, by akonáhlemu prejde sen, sa švihlo bez zákrnuz hrúd páperu pozvoľne, letkom náhle —I ukojené spí nádejí semä,spí spánok žitia v lone matky — zeme,jak uložil ho roľník — otec verný.Spí krátky sen… až zrazu zobudenie,ku nohám svinie plášť sa ťažký, čierny,a — hlávky vhor zŕn-detí zradostnené! —S tým skončené dňa dielo, Bohu sláva!Včuľ už len on nech dážď a slnce dáva,bo obidvojím jedine on vládne;dľa jeho ďaky z mračien tok vyviera,on, keď chce, slzy slncom svojím stiera;či blesne lúč, či krupaj na zem padne,to z jeho moci — jeho láske jedno:či vyviesť slnce z tmy, či zrnko biedno,a čím to zrnko potom odeje sa:tak platí uňho, ako oblek lesa! —Hej, oráču, i nač tak spešne dolu?Ja čakal tiež, až dobil tým ste stykomboj hrdinský, pod stínnym šípu kríkom —nuž tichšie nadol, by sme mohli spolu.Jak orba dnešná? — „Taká, ako včera.Nuž tys’ to? I jak si sa vzal tu, synu!?“— Kde som sa vzal, kde, jak a počo? Inu,na prírody klin ktože neuberása rád? A tá, hľa, túžba dneska chcelalen sem, kde vy, hej, nikam inam vera!Tak v prírode i náš cit ľahšie tuší,priam vyzná sa — v tú kročiac domovinu,v nejž bratom stráne háj, bár o tom čuší,kde vzájom, spoločnosť kde zrakov, uší,kde jak by zhrmel, bzuk keď snuje včela,sťa víchor by, keď šumí prelet vtáčí,a jak by prales blčal, toľko značíkmit kvieťatka… Lež van kým neosuší:nech sotriem krupají vlaž s vášho čela. —Nuž orba ťažká? Ach, a tieto rukyod plužiny tak stvrdly? Tvrdá orba?Ó, že tak veľké sú to súžby, muky,čo robia tela pokrm, jak tie boly— na hrnčiarovom rozosiate poli —čo spásu duše zrodily!…[2]Ó, borbato orba tá, ja znám. Ó, kde tie moci,čo skaly tie, tú sloj za jednej nociby skryprily na melkosť, mäkkosť zeme!?Kde sily tie, kde zbroj, kde všemocnosť tá:ten kúkoľ zdusiť, vyvraždiť tie vôstia!?Ó, človečenstvo, zhynulé ty plemä,ty raja svojho nikdy viac nanájdeš,bárs v hľadaní za okraj zeme zájdeš…nie, nenájdeš, meč všade archanjelati nad hlavou, a tŕnie popod nohy —hľa, roľník — večný Adam preúbohý! —Jak vaša tvár vám slnkom pohorela,a ja nie clonou, bytnosť moja celánie záštitou vám, ničím… Orba — borbaa ruky — muky, vidím, verím, cítim,a ľútosť ťažkým, veľkým vlnobitímmi zmieta dušou, zmieta… borba, muky!…„No, synak, dosť! — To vôľa božia prvá:že pracovať tra — tu tam i kdekoľvek;Bez práce zbytočným je v tvorstve človek;kde snaha samá, milión zájmov hrádza,ak darebák on, tak nech nezavadzia.Ver’ pracuj, človeče, si nebies sluha.A dôjde i tá vôľa božia druhá— jak jedna, tak i druhá večne trvá —,z nejž požehnania v klin ti padne mrva.Jak zem bez dažďa scivie na mŕtvotu:tak práca tiež bez rosy čela — potu…Do chôdze nohy a do práce ruky!Však s hlavou tiež sa uzavretie stretlo:sťa svieca u vrcholu — dávať svetlo.Vôsť, bodľač, tŕnie — slabšiu máš v tých rotu;kto klas chce vyhrať: musí v boj i s buky!Nuž, ťažká, tvrdá orba — sloje, skaly;lež ruky sú: kde prvej iskry hraly,že z totej skaly zrno vykovaly,sú, sú!…“Ó, otče, jasné zažals’ hlavne:tak dobre orieš, jak hovoríš správne.Syn verný teda na zem rodnú, drahúhán nenachrlí, nenakľaje prahu.I nech sa múdri, ak chcú, o tom kašú —len roľník to, kto zachová zem našu; —on, čo ju proti zradnej sveta tŕžibez ustania v tých pracných rukách drží,čo polieva ju slzou, krvou, potom,by pristrojil jej zlatoriasne šaty,on!… Hľa, štít Choča posledný svit zláti;sám avšak nestroví ho, ale rúče,keď popýšil sa za čas v slávy jase,v hmlu pozavité zašle jeho lúčena temä vyšších bratov — vrchov… Večnétak putujú zôr dary, až konečnesa zjaše nimi obor Tatry svätý.Nuž, tieto vrchy — hľa, už zase, zase,zas vďačný podaj vencov — tieto šiatranad nami hrdé stĺpy, tamtá Tatra— ó, pozrite, včuľ jak to na nej svieti,sťa lampa Slovenska! — nuž nežehritena archy tieto, že veď nasypalyna dedičnú zem ony tvrdej skaly,ak chcete súdiť, okúpte sa v cite —Ja želel tiež len pre tie ruky vaše,že skaly — — ale predsa skaly naše!„Tak porúčali dedi: Vedzte, deti,tie vrchy tam, to vašej zeme méty,to pomedzníky! Kým tie čnejú horečo stráž: ver’ nik vám zeme neodorie!Jak vy, ctiť učte ich i svoje deti — —A preto i mne sväté sú a milé,jak tá zem v lone ich… hej, všetko spoluje drahým, vzácnym mi!“… Beatus ille!A medzitým sme stráňou sišli dolu.Sme u vrát. „Hejsa, volky, hajs, do dvora!“Tak jednému dňu starosť odobratá. —Ja, v duši stvrdiac: Nik nám neodorá —napokon vošiel tiež a zavrel vráta.1880[1]„Beatus ille…“— citát z Vergiliovej básne, znamenajúci „Blažený onen…“ (Vergilius, slávny epický a didaktický básnik rímsky, žijúci v rokoch 70 pr. Kr. — 19 po Kr.)[2]— na hrnčiarovom rozosiate poli — / čo spásu duše zrodily!…— narážka na biblický príbeh. Hrnčiarovo pole bolo kúpené za Judášových tridsať strieborných, ktoré on po oľutovaní svojho činu, zrady Krista, bol vrátil. Bol na ňom zriadený cintorín.

Orszagh-Hviezdoslav_V-pamat.html.txt

I. Omrzlosti pri poľnom hospodárstveMladý Kulifaj zdedil po otcovi dedinu Kulifajovce, vidz na mape Illincovej[1]a nenávisť proti novotám, zavedeným r. 1848, pri ktorých musel pustiť na slobodu dvadsať sedliakov za výmenu, ku ktorej potom prispieval najviac on sám. Toto ho tak škrelo, že vždy zaškripel zubmi a aspoň jeden husársky otčenáš[2]sa pomodlil, keď zočil jedného z tých nových pánov, ako prepustených sedliakov nazýval. Robil im, kde len mohol, príkorie, zabraňoval cesty, zaujímal obecné miestnosti a vyhral vždy, keď prišlo na pravotenie. Hneď mal pravdu na základe mapy, hneď na základe premlčania, čo sa kedy lepšie hodilo, ale vždy mal pravdu, sedliaci proti tomu nikdy. Keď sa oni odvolávali na mapu, bol smerodajným úžitok; a keď dotvrdzovali svoje právo úžitkom, riešila sa otázka mapou. Sedliaci si museli kupovať od neho i cesty. Ak postihol dajedného pri náhodilej škode, šlo mu o statok. Kulifaj si sám odsúdil, čo má škodník platiť. Ak to nechcel, narobil mu ešte väčšie nákladky deputáciami pre nič. Slovom, vyčínal v slobodnej obci ako plnomocný pán. Sedliaci sa ho báli ako moru a ohňa. Takýto duch bol jeho dedičstvom po otcovi.Po materi zdedil aristokratickú pýchu, vysokomyseľnosť, hrdosť na svoj vznešený rod. Odvodzoval sa od toho Martina Visa de Matta, ktorý obdržal rodinný erb od Atilu, od svätého Ladislava potom titul vojvodu bosenského a panstvo Jajce s tým doložením, že čoby potomci jeho klesli dakedy za kočišov, náhle dokážu svoj pôvod, hneď musia „zdvihnutí byť z lajna“, obdarení statkami a postavení medzi kniežatmi.[3][4]Vedomie, že pochádza z takého rodu, mohlo ho slušne naplniť hrdosťou, hoci zlý svet prišeptával si o nedovolenom obcovaní jeho matky s fiškálom Slovákom.Slovákov nenávidel, následkom svojej výchovy, nesmierne. Hneď po narodení vzali k nemu maďarskú dojku, potom pestúnku, potom učiteľa. Matka, otec zošklivili mu všemožne slovenský ľud, jeho reč, mravy, zvyky, rúcho, lebo boli v takom duchu vychovaní aj sami. Dielo dovŕšily maďarské školy s ich odnárodňovacími snahami.Kulifaj býval prvý medzi beťármi. S nimi hral, pil, vysedával, politizoval, chodil po poľovačkách, divadlách, kaviarňach, bordeloch, zanedbával po celé týždne učebné hodiny. Lebo takto zvykli vynakladať školské roky pánici, ktorým sa netreba starať, z čoho budú žiť, a zdivelí renegáti.Jeho nenávisť proti Slovákom povýšily na najvyšší stupeň udalosti rokov 1848 a 1849; že povstali daktorí zo Slovákov pri viedenskej vláde proti krajine, Kulifaj bol by všetkých poškrtil. Bývalých dobrovoľníkov doprevadil všetkých, pod rozličnými zámienkami, buď k vojsku, buď do žalárov. Všetkým, keď sa žalovali na zlé časy, na preveliké bremená, hovorieval: „Tak vám treba, chceli ste, iďte teraz o pomoc k Hurbanovi.[5]Ja som pre vás schudobnel, vy podochnete.“ Na to nepamätal, že už nepremeniteľný obrat zapríčinili uhorský snem a že by už jednako boly prišly bremená, na ktoré sa sťažoval.Nechuť k tomu ľudu, s ktorým musel žiť a gazdovať, činila mu život trpkým. Dávni slovenskí páni, ktorí mali jednu reč, jednu vieru s ľudom, nachádzali uprostred neho i radosti. Milé im boly jeho spevy, obyčaje, radovánky. V nedeľu a sviatok s ním sa modlili a spievali v dome božom. Terajšie odrodilé, viery-prázdne pokolenie vysmieva sa zo všetkého, mrzí sa na všetko, čo ľud koná. Bezradostný je jeho život uprostred toho ľudu, ktorému rečou i vierou vcele sú odcudzení. Taký bol i život Kulifajov pri poľnom hospodárstve, ktorým i on zapodieval sa výlučne ako vôbec všetci majitelia pozemkov v Uhrách. Naši statkári iné neznajú ako orať, siať a pálenku páliť.Staral sa o to veľmi. Dohliadol sám vo dne v noci na čeľaď, robotníkov, väzel vždy na poli, v chlievoch, v pálenčiarni. Bol zaiste človek lakomý. Lumpovanie v školách nebolo mu prirodzeným, ale len márnou chlúbou. Náhle prišiel na dedinu, hneď sa stal nemilosrdným skrbcom.Lenže ničoho nemohol sa dorobiť. Poľné hospodárstvo zaiste je nevďačné. Jano robí, Jano zje. Keď sa odrazia výdavky od príjmov, ukáže sa veľmi málo úžitku, často i strata, zvlášť v našich neúrodných hornozemských krajoch. Potom, keď je hojnosť, úrody nemajú cenu; a keď je nedostatok, niet čo predať. Na to sa berničný úrad neohliada. Daň musí byť zaplatená.Kulifaj musel platiť od samej pálenčiarne štyridsať zlatých akcízy. Proboval nepáliť. Tu zase nemohol vyzimovať statok. Musel vyhadzovať stovky za krm. Statok prejedol cez zimu sám seba.Chcel dať majetok do prenájmu, ani to nešlo. Žid síce dával štyritisíc zlatých, ale podmienky boly: ponechať mu pálenčiareň so všetkým náradím, odovzdať všetok statok a potrebnú výživu, ročne štyristo siah dreva a zaplatiť dane, okrem akcízy. Na to treba po šiestich rokoch vynaložiť pár tisíc zlatých na opravenie porúchaných budunkov a hory budú dobre preriedené.„To je či s kyjom, či s palicou,“ pomyslel si Kulifaj a gazdoval ďalej, ako mohol, na svoju ruku. V omrzlosti nazýval sám seba nutným prenájomcom svojho vlastného majetku.Narábal pritom so samými židmi. Oni zastávali všetky služby. Pálenčiar žid, krčmár žid, gazda žid, všade samý žid. Čím viac nenávidel ľud, tým viac lipol k týmto jeho pijaviciam.[1]Tento neistovec sosbieral r. 1861 predplatky na slovenskú mapu Uhorska a potom zmizol bez stopy.[2]Aspoň jeden husársky otčenáš— ironické: kolekciu cifrovaných maďarských kliatieb[3]Tento nešvar, ktorý však predsa našiel vieru, podáva Fejérov Cod. Dipl. k. r. 1092. Bol to bezmála paškvil na Mateja Korvina, lebo tam prichádza výraz cor vini.[4]Tam prichádza výraz cor vini(lat.) — doslovne srdce z vína. Slovná hra: cor vini a Corvini (Korvína), čo bolo latinské priezvisko kráľa Mateja Huňadského (Hunyady).[5]Iďte teraz o pomoc k Hurbanovi— narážal na jeho politickú činnosť v revolučnom roku 1848 — 49, ktorá tým, že bola za národ, bola proti zemanom, držiacim s Maďarmi

Zaborsky_Kulifaj.html.txt

Mladosť moja, mladosťMladosť moja, mladosť, kde je tvoja radosť? Čo robí, kde chodí, ako sa jej vodí? Dnes ja idem za ňou, hoci cestou planou, v zármutku, v nevoli, keď ma srdce bolí. Spýtať sa po speve, po sladkom úsmeve, čo ma v podvečerí vítaval u dverí. Len beda, prebeda, nik neodpovedá; pozerám sem i ta, nikto ma nevíta. Ach, badám ja, badám, zablúdil som hádam, pre srdca vzrušenie na cudzie podstenie. Vej, vetrík, sem i tam, teba sa opýtam; však si býval s nami večer pod lipami. Kým vyšla zornička, chladieval si líčka; hádam ešte tam si — čis’ odletel kamsi?! A vetrík šelestí, že nevie o šťastí, čo sa kde s ním stalo, kam sa zatúlalo. Len toľko mi zradil, že neraz zavadil vo večernej dobe o kvietky na hrobe. O ten ker zavadil, čo som ho ja sadil, keď kňaz bez rechtora odišiel z cintora.

Kokes-Kycersky_Balady.html.txt

VenovanieTým, ktoré niekdy počas bálovsom v ľahkom tanci niesol sáloua parfumom šiat, vôňou štíc,blízkosťou zapálených líc,dychčiacich hrudí, ramenamiobjatých, krásou zmámenýodnášal preč od gardedámya v takte s hudbou nadšenýo ľúbosti im hovorieval,alebo idúc z promenádim deklamoval, že ich rád,fantázie im v noci spievalpod zatemneným oblokom,im cukríky a kvety nosil,by môžbyť citov prítokomich o večnú snáď lásku prosila v živote, čo ťahá dol’pre soľ a chlieb, tam v čiernej bani,tak často ku nim ochladol,alebo tašiel oklamaný:tým verše tieto posviacam,v tej duši preplnený vďakou,že niekdy hľadiac do ich zrakov,v ich zorničkách som býval sám.

Jesensky_Nas-hrdina.html.txt

Prvá kapitolaDávno, veľmi dávno panoval jedon mocný cisár, menom Poncián, v cisárstve rimanskom; on bol veľmi múdry a opatrný, vzal si za manželku veľmi prívetivú a krásnu princeznu. Pán Boh obdaroval cisára a jeho manželku jedným krásnym chlapcom, ktorý sa Diokleciánom volal. Chlapec, keď mal sedem rokov, dobrá matka jeho do ťažkej nemoce upadla.Keď cisárovna cítila, že nemoc jej je smrteľná a že viac lepšie nebude: dala si zavolať muža svojho cisára a povedala mu: „Milovaný pán môj, dobre vieš že ja z nemoci viacej nepovstanem; a preto som ťa dala zavolať aby si posledniu prosbu moju vyslyšať ráčil.“ Cisár na to odpovedal: „Milá žena, čokoľvek pýtať budeš, vyplním.“ — Na to povedala cisárovna: „Dobre viem, že po smrti mojej si drahý muž môj, inú, ktorá sa mu ľúbiť bude, za ženu pôjme. Preto s hlbokosti srdca môjho prosím, aby si Diokleciána, syna môjho nezveril na macochu, ale aby si ho poslal do ďalekej krajiny a zanechal ho na múdrych majstrov, ktorí by ho vycvičili v bázni Božej a v múdrosti, aby potom po smrti tvojej spravodlivý a dobrosrdcí cisár byť mohol. Cisár na to riekol: „Milá žena, prosbu tvoju vyplním.“ — Keď cisárovná ujistená bola, k stene sa obrátila a ducha svojho vypustila.Cisár dal svoju zomretú manželku s veľkou pompou pochovať, a smútil za ňou. — Cisára jeho radcovia nemohli k tomu priviesť, aby sa znovu oženil.Keď jednúc v noci na posteli ležal a spať nemohol, prišlo mu na rozum, čo žene svojej prisľúbil. V čas ráno, keď stal, zvolal radcov svojich a predložil im úmysel svoj; títo riekli: „Mocný cisáru! V Ríme je sedem múdrych majstrov, ktorí všetkých mudrcov sveta tohoto prevýšia v múdrosti a učenosti; odovzdaj jednomu z nich syna tvojho.Cisár prijal radu túto a poslal vyslancov k siedmim múdrym majstrom, aby k nemu prišli. Sedem majstrov obdržiac povolanie, hneď k cisárovi cestovali, ktorý ich veľmi vďačne prijal a takto k nim hovoril: „Ctení majstri, mám jednoho syna, ktorému matka zomrela. Tohoto syna môjho chcel by som na vás zveriť, aby ho niektorý z vás vychoval a vyučil, aby v ríši mojej otcovsky a blažene panovať mohol.“Na to povedal prvý mudrc Bancillas: „Jasnosť vaša cisárska, ja za sedem rokov tak ďaleko ho privediem v múdrosti, že toľko bude vedeť čo ja a jako moji súdruhovia.“Potom hovoril drahý mudrc Lentulus: „Cisáre a pane! Najväčšou odplatou bude pre mňa, jestli Jasnosť vaša syna svojho na mňa sverí, a ja za šesť rokov tak ho vyučím, že bude vedeť to, čo ja.“Tretí majster volal sa Kátó; aj tento vstal a povedal: „Jasnosť vaša cisárska, ja za päť rokov vyučím ho ku všetkej vedomosti, ktorú ja a súdruhovia moji známe.“Na to vstal štvrtý mudrc, majster Waldach, a povedal: „Jasnosť vaša, najväčšia odmena pre mňa bude, aby Jasnosť vaša syna svojho jediného na mňa zverila a ja ho za štyri roky vyučím tak, že toľko bude vedeť, čo ja a súdruhovia moji.“Jozefus, piaty majster, tiež preriekol: „Jasnosť vaša, ja za tri roky k všetkému ho vyučím, čo ja a súdruhovia moji vieme.“Na to šiesty majster, Kleofáš, povstal a povedal: „Milostivý pane, už som starý, ale celý život môj obetoval som Jasnosti vašej; ja za dva roky k všetkým vedomosťam ho vyučím, ktoré my dohromady známe.“Naposledy vstal siedmy mudrc, Joachim, a povedal: „Jasnosť vaša cisárska! Ja za jedon rok takého mudrca z nebo spravím, jaký som ja, a moji kamaráti.“Keď cisár sedem týchto múdrych majstrov po jednom vypočúval a žiadosťam ich porozumel, takto k ním prehovoril: „Statoční majstri, vás všetkých prosím, aby ste syna môjho k sebe vzali a ho spoločne vyučovali k všetkým poriadným vedomosťam, a potrebným umeniam.“Keď počulo týchto sedem múdrych majstrov túto zprávu cisárovu, veľmi sa radovali, a kolená i hlavu kloniac, ďakovali za toto jeho tak múdre usporiadanie. — I vzali potom Diokleciána k sebe a z veľkou parádou odprevadili ho do Rímu. Keď už blízko boli k mestu, takto hovoril múdry Kátó ku kamarátom svojim: „Ctení majstri, neveďme syna cisárovho do mesta, mestský hlučný život prekážku bude robiť mladíkovi v jeho učení. Viem ja o jednej peknej zahrade pri Ríme na vrchu sv. Martina; vystavme tam pre syna cisárovho jednu sklepenú vežu a v nej jednu peknú izbu, po ktorej stenách popíšeme všetky krásne umenia a vedomosti, aby pred očami chlapcovýma vždycky jako nejaké otvorené knihy stály.“ — Majstri prijali túto múdru radu. Sedem týchto majstrov celých sedem rokov z najväčšou usilovnosťou vyučovali mládenca tohoto; mladý Dioklecián nápadné pokroky robil vo vedomosťach.Keď sa celých sedem rokov minulo, Kátó riekol ku kamarátom svojim: „Dobre by bolo, skúsme tohoto mladíka, či sedemročné vyučovanie naše prinieslo zodpovedajúci prospech?“ — „Veľmi dobrá je to myšlienka,“ povedali ostatní mudrci. — Múdry Kátó na to takto odpovedal: „Dokiaľ spí, položme pod každú nohu postele jeho jedon bobkový list, keď sa prebudí, buďme okolo neho. Jestli to zbadá, vtedy práca naša nebola daromná.“ — Tento plán sa všetkým ľúbil, a keď syn cisárov usnul, položili pod každú nohu postele jeho bobkový list.Keď sa mladík prebudil, hľadel na sklepenie. Mudrci pýtali sa ho: „Povedz nám, prečo sa dívaš na sklepenie?“ — Mladík odpovedal: „Toto sa nestalo bez príčiny, lebo keď som spal, alebo sklepenie znížilo sa, alebo sa zem podo mnou zdvihla, — ja aspoň tak cítim.“

Cecotka_Sedem-mudrych-majstrov.txt

PripomänutieDolupodpísaní, plniac sl.výborom Matice Slovenskejsverenú sebe úlohu sostavením a obstaraním vydania I. sväzku„Sborníka“, držíme si za povinnosť pripomänúť, že z dosť hojného, došlého materiálu len čiasticu podať nám možno v prítomnom sväzku. I prosíme tedy o poshovenie pl. tit. pp. zasielateľov a prispevovateľov, pokým v nasledovať majúcich sväzkoch príde rad i na ostatnie príspevky jejich. A jakotýchže, tak i druhých pl. tit. pp.spolunárodovcov, zvláštespisovateľov slovenských, so slušnou úctou vyzývame k ďalšiemu sbieraniu a zasielaniu nám sem prislúchajúceho materiálu s podržaním, na koľko možno, pôvodnosti a krajomluvy; aby sa uverejnily a zachovaly takto kroz Maticu tieto poklady spevu, bájenia, múdrosti, zábavy, reči a života národa slovenského.Podávame vo„Sborníku“i daktoré z piesní, uverejnených už vo vydaných tlačousbierkach, buďto pre úplnšiu a korrektnejšiu osnovu alebo pre uverejnenie a zachovanie ich nápevov. Pričom, sdeľujúc následkom uzavretiavýborového zasadnutiaXVII. pod č. zápisnice 7. nápevy k daktorým piesňam, jako sme ich z úst ľudu buď sami počuli a zaznamenali, alebo jako nám sdelené abo zaslané boly, taktiež za potrebné držíme pripomänúť, že sme úplne presvedčení, že mnohé z nich v rozmanitých odchýľkach národ náš spieva. Inakšie zaiste u nás vo Zvolene, inakšie v Liptove, v Turci, v Nitre a inde. Preto s istotou určiť nemožno, ktorý je vlastne pôvodný nápev, jedine vtedy, keď s určitosťou udať možno, že ten lebo onen nápev ku pr. v Nitre, Orave atď. spolu i s piesňou povstal; vtedy spôsob spievania a nápev verný a opravdivý je ten, ktorý sa spieva tam, kde povstal. Radno by tedy a žiaducno bolo, aby časom svojím podobné odchýľky, jako poznamenania a doplňky, od patričných znalcovredakcii „Sborníka“k uverejneniu zaslané boly; neradno ale, aby dakto tvrdil, že nápevy prvotne podané nie sú verné a pravdivé, už preto, že dobre známo je, jaké premeny z úst do úst na nastávajúce pokolenia prechodiace duchovné výtvory podstúpiť musia, často i dľa vkusu jednotlivcov, čo potom do života prejde a, jestli lepšie sodpovedá vnútornému ohlasu duše, i trvácne udrží sa a prvotný ráz často docela sotre. Nepodvratný toho máme dôkaz pri chrámových nápevoch cirkevných obojeho vyznania; lebo navzdor tomu, žepartiturajedna a tá istá pre sbory cirkevné tlačou uverejnená a uvedená bola, predsa mnohá pieseň tak rozmanite v cirkvách sa spieva, že bez prvotne tlačou uverejneného nápevu alebo bez známosti jeho ťažko uhádnuť, kde vlastne dobre a verne sa spieva.I toto sme si držali za povinnosť tedy pripomänúť, aby dakto nepozastavoval sa nad odchýľkami alebo toho domnenia bol, že nápev ten lebo onen nenie verne podaný; ale za to máme, aby sa i odchýľky sosbieraly a verejnosti podaly, žeby tak každý kraj našiel svôj verný nápev.V B. Bystrici, 17. júnia 1868Michal Chrástek, v. r., tajomník Matice Slov.Emil Černý, v. r., výborník Matice Slov.

Chrastek_Slovenske-narodnie-piesne-I.html.txt

1. Noví príchodzí„Prosím,“ ozval sa sluha kdesi zpoza dvier, „do tretieho čísla práve vtiahli.“Dve malé staré dámy, sediace za stolom, vyskočily a híkajúc utekaly k obloku salónovému.„Dajže si pozor, Monika moja drahá,“ riekla jedna z nich, úchýliac sa za čipkovú záclonu; „aby nás nevideli.“„Neboj sa, Berta. Veď im vari nezavdáme príčinu, aby riekli, že majú zvedavých súsedov! Ale myslím, že sme, takto stojac, úplne kryté.“Z otvoreného obloka bol výhľad na skláňajúci sa trávnik, dobre udržiavaný a okrášlený bujnými ružovými kry a hriadkou hviezdovitého útvaru, vysadenou cíperím. Trávnik siahal po nízku drevenú ohradu, deliacu ho od širokej, modernej, novovydláždenej cesty. Na druhej strane cesty boly tri rozsiahle, oddelene stavané villy s previsnutými strechami a malými drevenými balkónmi. Každá z nich stála vo vlastnom neveľkom štvorci pažiti a kvetov. Všetky tri boly rovnako nové, iba že číslo prvé a druhé malo už záclony na oblokoch a istý náter obydlenosti, kdežto číslo tretie s dvermi, roztvorenými do korán a nepestovanou zahradou patrne len práve čo bolo zariadené náradím a čakalo na svojich obyvateľov. Voz o štyroch kolesách[1]len čo zastal pred bránou a ten bol práve predmetom dychtivej zvedavosti oboch starých dám, kukajúcich, vtáčatkom podobne, zpoza priezračných záclon.Voziar sosadol a príchodzí podávali mu z koča predmety, ktoré im mal vniesť do domu. Stál tam červený v tvári a žmúril, majúc vystreté ramená trochu zahnuté, kým mu ženská ruka kládla na ne cez oblok voza rôzné také veci, že sa už púhym pohľadom na ne zvedavé staré dámy nanajvýš pohoršovaly.„Pre pána Jána!“ zvolala Monika, menšia, suchšia, osmahlejšej tvári z oboch. „Akože sa to volá, Berta? Také je to ani štyri vykysnuté puddingy.“„To je to, čím sa mladí ľudia boxujú,“ riekla Berta sebavedome, spokojná so svojimi značnejšími znalosťmi sveta.„A toto?“Dva veľké kusy žltého lesklého dreva, podobajúce sa fľašiam, boly práve naložené voziarovi.„Oj, to veru neviem, čo by bolo,“ priznala sa Berta. Indiánske budzogáne neboly jej dosiaľ známe, veď žila tak pokojne a čisto žensky.Po týchto záhadných predmetoch nasledovaly druhé, ktoré sa vmestily do obvodu jej znalostí, a to: dve činky, červený batoh s kriketom, niekoľko golfoviek a raketa tennisová. Napokon, keď sa voziar už až preťažený pobral zdýmajúci hore zahradným chodníkom, vynoril sa z koča pozvoľne veliký, mohutne urastený mladý muž s mladým bulldogom pod ramenom a s červenými športovými novinami v ruke. Noviny strčil do vrecka svojho jasnožltého gumového plášťa a vystrel ruku, chcejúc pomôcť niekomu druhému pri vystupovaní z koča. Ale kto opíše úžas oboch starých dám, keď na ponúkanú dlaň dostal iba prudkú facku a vysoká dáma vyskočila z koča bez akejkoľvek pomoci. Dôkladne ním zatočiac, potisla mladého muža ku dverám, a podoprúc si rukou bok, stála v nedbalej pohodlnej pozitúre vedľa vrát, klepkala topánkou o múr a mĺčky očakávala návrat pohoničov.Keď sa pomaly zvrtla, osvietilo svetlo slnečné jej tvár, a dve špehujúce dámy boly veľmi prekvapené, zazrúc, že táto neobyčajne činná a energická pani má už prvú mladosť ďaleko za sebou, tak ďaleko, že by od doby prvej mladosti už znova bola dospela. Jej jemná, pravidelná tvár s istým nádychom indiánskej rudosti vôkol ráznych úst a markantných lícnych kostí prezrádzala i zďaleka stopy míňajúcich sa rokov. A jednako bola pekná. Rysy tvári upomínaly vo svojej nehybnosti na grécke poprsie, a jej veliké tmavé oči boly preklenuté dvoma takými čiernymi, hustými a krásne ohnutými obočiami, že už samé oči odvrátily pozornosť od ostrejších podrobností tvári, čo sa človek nemohol dosť naobdivovať ich pôvabu a zvláštnej sily. I jej postava bola rovná ani oštep, trocha primohutná síce, ale veľkolepej plastiky poloskrytej a poloprízvukovanej zvláštnym strihom obleku. Vlasy, čierne avšak husto poprevíjané šedivými, mala hladko s vysokého čela vyčesané a skrútené pod malým okrúhlym plsteným klobúkom tvaru chlapského s perovou ozdobou ako jedinou koncesiou svojmu pohlaviu. Kabát s dvoma radmi gombičiek, ušitý z tmavej chlpatej látky, priliehal jej tesne ku drieku, kým zpod hladkej modrej sukni neskladanej, nezdobenej, ale na krátko pristrihnutej, bolo vidieť spodnú časť lýtiek, jemne zaokrúhlených, a pekného tvaru nohy, obuté v širokých tľapkavých topánkach s nízkymi opätky a hranatými pysky. Taká bola pani, na ktorú sa upieraly zvedavé pohľady jej súsediek, bývajúcich oproti.Ale keď sa už jej chovanie, ako i jej zjav priečily ich obmedzenému a precíznemu smyslu pre slušnosť, čo si pomyslely pri najbližšom malom výjave tohototableau vivant?[2]Voziar, červený a udychčaný, vrátil sa z práce a vystrel ruku za povozným. Pani dala mu peniaz, ale on začal hundrať a rukami posunkovať, na čo ho schytila obidvoma rukami za červenú kravatlu na hrdle a triasla ním ani pes potkanom. Potom ho sotila predkom cez dlažbu, drgla ho o koleso, a tlkla mu hlavu tri razy o bok jeho vlastného povozu.„Môžem ti niečim poslúžiť, teta?“ tázal sa ozrutný mladík, zjaviac sa vo verejách roztvorených dverí.„Ani najmenej,“ odvetila rozzlobená pani celá zadychčaná, „tak, vy ničomný odroň, to vám bude príučkou, aby ste sa druhý raz chránili byť drzým oproti dámam.“Voziar hľadel pred seba bezradne, vztekle, nechápavo, ako čo by sa jemu jedinému zpomedzi mužov také niečo neslýchané bolo prihodilo. Potom sa pošúchal po hlave, vyliezol pomaly na kozlík a uháňal preč, dvíhajúc ruku k nebu, ako by sa žaloval všehomíru. Pani si urovnala šaty, zastrčila si vlasy pod klobúk a vbehla do domových dvier, zavrúc ich za sebou. Ani čo by šibol, zmizla jej krátka sukňa vo tme, a dvaja diváci, slečna Berta a slečna Monika Williams — sedely, hľadiac si do očú v nemom úžase. Od päťdesiatich rokov dívaly sa týmto oblôčkom ponad bedlive pestovanú zahradu, ale nikdy sa ich zrakom niečo približne poburujúceho nevyskytlo.„Priala by som si,“ ozvala sa Monika napokon, „že by sme to pole neboly predaly.“„I ja by som si to priala,“ odvetila Berta.[1]V Anglicku sú časté dvojkolesové kočíky.[2]Živý obraz.

Doyle_Mimo-mesta.html.txt

Pán synI.Domko Jánoš,[1]ktorého neverne by bolo písať Jánom alebo Jankom preto, že ho od šiesteho roku i mať i otec volali Jánoškom, skončil preparandiu a, píšúc od júna do septembra prosby, napokon dostal sa až hen do tretej stolice za učiteľa organistu.Väčšie slovenské mesto P. má dve stanice železničné: veľkú, zväčša pre tovary, a malú pre obecenstvo. I pánu učiteľovi bolo by bližšie, s kraja mesta, kde bývali, na malú stanicu, ale on premyslel si na veľkú.„Azda, neboža,“ hútala si jeho mať, „preto, aby sme ho na väčšej ceste mohli vyprevadiť,“ a pri obede tíško, bez reči vyplakala za zásterku sĺz, spomenúc si: „Už som ti hádam posledný raz navarila.“ I otec, tiež nemohol sa zdržať palcom nevytrieť si oči. I Jánoš bol rozcítený, ale keď si pomyslel, aké náreky bude mať robiť po ceste, na stanici, ako sa on bude musieť iste i hanbiť, ak niektorý známy pán alebo kolega sa pridá, — on teda neplakal, len, rozčúlený, málo jedol a viac fajčil.Bola nedeľa v prvé, pekné ešte dni septembra. Na hlavnej ulici mesta prechádzali sa páni i robotníci, slúžky i vojaci, a mnohí ponáhľali sa za mesto do lesíka užiť ešte tepla a hudby, zábavky i tanca.Vlak, na ktorom mal odísť Jánoš, hýbal sa o štvrtej, ale Domková poodkladala neumytý riad a počala sa strojiť, „aby sa môj syn za mňa nezahanbil“, myslela pritom a znova sa umyla, učesala a obliekla všetky lepšie šaty.Otec ešte ráno vyčistil troje topánok: synove, ženine i svoje, a teraz, nemajúc roboty, bolo mu hlúpo, ale prehodil tu i tu slovo k nevľúdnemu synovi, spýtajúc sa ho už dvadsiaty raz na diaľku, dôchodky a ponúkol ho cigarami a cigaretami, ktoré boly z papiera vykrútené na okne a ktoré bol ešte ráno, idúc z kostola, doniesol. Syn odpovedal, že veď on má, tiež si kúpil, ale otec o tom nevedel, lebo neboli naraz v kostole: otec bol na slovenských službách, syn na maďarských. Teraz jednako, aby si svoje nechal a jeho kúril, a zapálil si tiež, a tak čakali na mater, čo túto hnevalo, že sa na ňu prizerajú, a kázala sa im o niečom shovárať. Lenže Jánoš býval doma mlčanlivej povahy a otec na píle, váľajúc kusy, nie veľmi sa mal od koho naučiť učenej besede, a tak i teraz len premýšľal, akú by mu dal ešte múdru otázku, a nevedel vychytiť v mysli nijakej a už sa ho i tak všetko bol v tom opýtal: „Koľko pláce?“Keď sa mať ustrojila, boly dve hodiny, a na stanicu dôjdeš z domu za pol hodiny poľahky. Ale mať:„Len poďme, radšej tam počkáme… A tri budú hneď, čože je už potom do štvrtej…“A zodvihla mykaním hlavy, pobádaním i otca, ktorý držal podľa pána syna, že „dosť času“, a tak sa hýbali. Jánoš si prehodil na ruku nový svrchník, paličku do druhej a, nadievajúc nové rukavičky, vykrúcal hlavu a mraštil tvár od dymu cigarety, lebo mu šiel i do nosa i do očú; schystaný vošiel ešte povedať domácim pánom „dobré zdravie“.Otec zatiaľ bral do ruky dosť veľký a nový kufor, že by ho on i tak odniesol, ale Domková nedopustila. Ona kufor nedá v ruke niesť, je ťažký, mohly by sa uši vytrhnúť, a ona sama chce niesť svojmu dieťaťu, čo mu mohla nachystať: tých trochu hábočiek. A ona už i tak požičala od pani domovej „kafetuch“, ona vezme kufor na chrbát.U domových sa sišli: syn, otec, i mať sa vytrepala s kufrom na chrbte na schodíky, aby sa ešte raz, hoci posledný, ukázala, že tento hodný, učený, vynovený mladý človek je jej pán syn, a tak potom vykročili.„Šťastlivú cestu!“ volali vyprevádzajúci domoví.Učiteľ kýval klobúkom, že: „Köszönöm, či ďakujem…“ a mať v bráne, sotva stačila si utrieť slzy, ktoré jej u domových vyhŕkly, už sa spytovala syna, či mu domový pán niečo podal, keď mu tak i dva razy vinšoval a ruku stískal…„Čože mi má… Veď som nie chlapec!“ zlostil sa syn, že to môžu počuť, ale mať si myslela, že mu už len mohol dať, čo len korunku-dve.Otec — reťaz od hodiniek, mašľa pod bradou a vyobliekaný ako pravý „Amerikán“ — nečudo, veď bol tam už dva razy — kráčal so synom; mať pozaostala a len vše zodvihla hlavu, ako by všetkým ľuďom chcela povedať: „Hľa, to je môj syn, taký krásny, taký mladý, a pán učiteľ!“Syn zahol bočnými uličkami: „Čo sa mám vytŕčať!“ Schválil to i otec, len materi bol žiaľ, ale niektorých známych predsa stretla i tu a, pristaviac sa, nachytro rozpovedala, kde ide jej pán syn za učiteľa, čo títo už vedeli skoro všetci od nej samej od prvého dňa, ako bolo miesto isté. A keď sa tak tri razy pristavila, potom zas pobehla, i došli na stanicu. Tí mlčky, ona za nimi vyhriata pod sladkou ťarchou, kufrom, plátenným síce, ale zafarbeným na maďarské farby,[2]za jeden zlatý osemdesiat krajciarov. Však keď ste sa neprizreli naň doma, vidíte ho na stanici. Musí niečo byť: vybral si ho sám mladý Domko a otec zaplatil.Kartičiek ešte nedávali. Sveta nebolo veľa, ale predsa trafili sa i známi pána učiteľa, a on, aby zakryl, alebo aspoň pomýlil, materi dal kufor složiť v tretej triede, viac len posunkami ako rečou, a kým si tá utierala pot i zas nové slzy, otec ho ponúkol cigarami všetkými, že on ich kúriť nebude. Zapýrený syn ich pobral, a ani nečakajúc, aby mu otec ešte pripálil, počal sa prechádzať, obzerať oznamy, prešiel i do druhej triedy čakálne[3]i von vyšiel a po peróne si točil v ruke paličkou. Otec s materou hľadeli naň cez dvere, potom sa im na minútku stratil s očú a zas vošiel k rodičom, že má už kartu, a zdanlive úprimne, ale v duši plný hanby, zlostil sa, prečo už nejde vlak.Starých tiež zaujala stanica, na ktorej boli málo; obzreli všetko, šepkali si, robili poznámky a spytovali sa jeden druhého, kde asi ten alebo ten môže ísť, čo má na sebe, čo v ruke. „To by bolo nášmu synovi!“ vzdychla v duši Domková, a poznávajú pánov i vôbec cestujúcich. Plakáty tiež neobišli, a hlavne piešťanský: bedára o palici.„Len by nám toho nedal dožiť pánboh,“ vzdychala stará.Konečne prišiel vlak. Bolo sa treba lúčiť. Syn sám uchytil kufor, vybehol na perón a chytro podával ruku otcovi. Mať plakala už hlasne. Otec ju kvôli synovi okríkol, i syn, hrozne červený, bozkajúc im ruky, zasipel na ňu:„Čo plačú?“Domková ani teraz sa nezdržala, a vykríkla:„Akože nemám plakať, decko moje… Či ja viem, či ťa ešte kedy vidím… bože môj, bože môj…“Týmto krikom upozornila mnohých na seba: jedni ju poľutovali, iní sa smiali, a Jánoš za ten čas vyšiel.Domko tiež by rád plakať, ale ženu zmykal, že zatíchla, pretierajúc si oči, ako keď sa zlodej obzerá, či ho niekto nevidí kradnúť…Vlak sa hnul, Jánoš ukázal sa v okne, kývol rukou… Starý ho ukazoval žene, ale už ho nevidela… a tak, schytiac kafetuch, založila si ho na tvár a zaplakala, teraz už cele slobodne a hlasne…II.Je jar, o Jozefe.[4]Na Hôrkach spadol v noci dážď, a teraz, ráno, je sviežo, čisto, slnečno, iba že ešte kalný jarček hrčí dolu dolinou, zapletajúc cestu, ako do vrkoča.„Na Hôrkach zvonia, ponáhľajme sa, pôjdu do kostola, kam sa podeješ?“ upozorňuje Domko svoju ženu, ktorá pri potôčiku u studničky dlho meškala.Domko si umyl zablatené baganče, napil sa vody, utiera červeným ručníčkom ústa i pot s čela a berie na palicu na plece uzlík, kdežto žena složila košík, rukami sa nachlípala vody, a nielen to, ale prestrela na trávu s hlavy šatôčku, nabrala i po desať ráz do rúk vody, a tak si vybrhlila celú tvár, že cele omladla, a potom poumývala si tiež i „cúgové“ topánky.[5]„Mohol si sa i ty umyť; akože to tam budeš? Celú noc na železnici, si ani Cigán. Umy sa, starký, umy!“„Ale len už poď. Na mňa sa nebudú prizerať, a oči vytriem i v škole,“ trúfal si Domko.„Veď už! Tam ti hneď poletím umyvače sháňať,“ durdila sa Domková.„Však vody mi len podá môj syn?“„A ak bude v kostole?“„No, tak teda nemeškaj, a ber sa,“ a išiel hore cestičkou.Stará prihladila si ešte i vlasy, a tak potom sa schytila a s novou silou pohla sa za ťažko kráčajúcim mužom.Kdeže by! Šli od včera popoludnia a celú noc, dva razy presadali, a čo sa nastrachovali, aby nezaspali, aby ich nezaviezli inam, a keď starej i nasilu oči zavrelo, Domko musel stále fajčiť, aby nezadriemal, a teraz už pol tretej hodiny putujú s dvoma uzlami na Hôrku.Divná vec! Prečo neposlal Jánoško nejaký rebrovec po nich? Už by len bol dal niektorý gazda, hoci z vďačnosti. Hja, neviete, čo sa robí. Pán učiteľ písal od jesene dva razy, i to len, aby sa mu odrátalo. Nič, nič niečo takého, z čoho by boli čo-to zvedeli: ako sa má, ako sa zariadil, kto mu varí, kto mu perie a tá pláca koľká je…? Iba, že je zdravý, čo i im vinšuje, to vyrozumeli jasne. Oni idú teda navštíviť syna tak, čo on o tom nevie. To už mať tak premyslela. Predala jediné prasa, čo sa už od Vianoc s ním trápila. A čo všetkých osemnásť zlatých na to pôjde, ona si chce dieťa vidieť, ona sa chce na vlastné oči presvedčiť, či jej decko nehladuje, či nemá nejaké trápenie, i žiada si ho vidieť. Bola by len sama rada išla, ale sa bála, že nepotrafí, preto vzala i muža, ktorý pozná všetky železnice, keď bol už dva razy v Amerike, a preto sa naň i v noci tak spoľahla.Vyšli na vŕštek, a razom sa za briežkom v kotline ukázala dedinka a nad ňou pod úbočím veža, kostol a dva väčšie domy: fara a škola.Pozdravovali dedinčanov a mať, hoci nebolo možno zablúdiť, spytovala sa každého, kade je cesta do školy.„Ja som pána učiteľova matka!“„A to budú iste ich otec,“ dokladali dedinčania a Domko prikývol.„Otec, veru otec,“ prisviedčala Domková.Pán učiteľ bol práve po pesničky na fare a zbadal rodičov z obloka. Ako by ho bol prestrelil, tak ustrnul a letel von, aby sa nejako nedotrepali ešte na faru.Farár tiež kukol.„Ktože je to? Nejakí cudzí…“ hovoril maďarsky.„Veď i ja hľadím,“ odpovedal pán učiteľ a šiel z fary ako strela a červený ako pivónia.Na ceste sa však zpätil a nechal ich vojsť do školy, aby sa nemusel pred svetom s nimi svítať a, ako mal dosiaľ obyčaj, ruku bozkávať…„Čo prišli?“ zavolal za nimi v pitvore, za obzerajúcimi sa, do ktorých dverí vojsť, lebo nevidieť nikoho a dverí troje.Domko rozumel otázku, ale mať nie, lebo ako sa otočila a syna poznala, položila na zem košík a poď ho oblapovať.„Čo plačú?“ zasipel syn. „Nech idú do chyže!“„Od radosti sa nemôže zdržať… Dosť som ju naúčal…“ vravel Domko a prijal Jánošom podávanú ruku.Vošli do izby. Domková sa sklamala. Čakala panské zariadenie, a tu: stará posteľ, pri nej z debny kasnička, oblepená novinami, stolík zo starej šijacej mašiny, jedna stolička, na stenách obrázky z novín a do steny v riadku nabité klince a na nich kabáty, nohavice a háby vôbec.„A posteľ, stolík od kohože máš?“ a zatesknila v duši, že keď mu nemohla dať nové, prečo mu nedala svoje, a nohy sa jej podlomily, lenže sa stačila oprieť o posteľ.Domko sadol na podanú stoličku a odpovedal na ženinu otázku veselo:„Keď sa ožení, pani mu donesie… To len vám, ženám. Chlapovi akokoľvek dobre. Akože som ja býval v Amerike?“ a nepovediac, pomyslel si, že on nemal vôbec v chyži miesta, iba posteľ, i na tú chodili spávať dvaja: jeden v noci, druhý vo dne.Domková sa spýtala, kde sa stravuje.„Vo fare, a o nich sa postarám. Dokiaľže tu budú?“„Čože by si sa o nás trápil! My sme doniesli,“ a schytili sa vykrúcať uzlíky. „Máš nejakú komôrku? Bryndzičky som ti, masielca stopila, i tu čo sme nezjedli — saláma i chlieb.“„Bryndzu, maslo máme i tu. To nemuseli nosiť.“„Veď som jej i ja, že tu máš čo jesť; ale či si dá povedať?“ nadrážal Domko.Zazvonili tretí raz, a sotva Domková stačila spratať, čo doniesli, šli do kostola.Pán učiteľ usadil rodičov pod chór do poslednej lavice, a dnes sa pri organe dosť mýlil, vše mu len tak hučal. Svet sa obzeral na Domkovcov, lebo si stará i poplakala od nadšenia, ako jej „pán syn“ krásne spieva a organuje. Farár s kancľa hľadal „cudzincov“ po kostole, ale pod chór nevidieť, je pritma.Cez kázeň povstal trochu i šum na chóre, lebo sišiel obstarný gazda a kamsi sa ponáhľal. Ako sa potom vysvetlilo, bol to dobrý sused pána učiteľa, bežal žene povedať, aby prichystala väčší obed, prídu i rodičia pána učiteľa.Po službách ich hneď ta zaviedol, a on sa vrátil na faru; popoludní ich mal priviesť i ta, ale nešli; pán učiteľ im nepovedal, že ich pán farár chce vidieť, a oni sa opovážili na to iba pomyslieť.U gazdu bolo všetkého hojne. Gazdiná rozpovedala v pitvore Domkovej, že sú s pánom učiteľom spokojní, a Domko s gazdom, i cudzími — boli zvedaví — vypili si hriatej, ale potom i surovej pálenky. A na druhý deň, keď odchádzali domov — nevykročiac ani do dediny — Domkovú mrzelo, že Jánoško nedomyslel sa otcovi poslať aspoň po pol litra vína…„Iba tú pálenku čo tam doň liali!“III.Domko robil doma na píle. Lenže píla je len dotiaľ pílou, kým má čo rezať. Potom iba zapáliť, keby sa našla asekuračná spoločnosť, čo by židovi dobre zaplatila. Keď hory srezali, robotníctvo sa rozišlo, i Domko ostal bez zárobku. Kde sa hnúť? A najmä teraz, keď už so dňa na deň viac bude staroba schodiť na myseľ a slabosť údov.„Keby si ty mohol ešte raz do tej Ameriky,“ zavzdychla Domková.„I ja som na to pomyslel… Bolo by niečo zarobiť a ozaj už odložiť si na staré dni,“ priznal sa Domko a doložil: „Len do Hamburgu, odtiaľ sa ja už nebojím.“A do jesene i stisli pár zlatých, i požičali, kde len mohli, i predali, čo sa len dalo, i našli sa ľudia, čo Domkovi sverili, a šiel…Vybudol tam štyri roky a posielal pekne. Stará odkladala len ako po oba prvé razy: za prvé dve stovky kúpila pánu synovi náradie, a potom stále posielala i peniaze i háby spodné a čo jej pod oči padlo, ak to bolo súce Jánoškovi. I strieborné hodinky. Svoje živobytie si tiež popravila a dávala si šiť háby vrchné panské, a mužovi dala vypisovať, aby sa len usiloval zarobiť ešte toľko a toľko a potom už ponáhľal sa domov — budú si žiť na pokoji.A to nič nebola pravda: peniaze stačila potroviť na syna i seba, a stále čakala, úfala sa, že jej Jánoško napíše list alebo príde po ňu, a bude šťastná, hoci by len slúžkou bola uňho… A otec môže potom zostať i v Amerike.Ale pán syn, od pár čias už nie Domko Jánoš, ale Péterfi Jánoš[6]— ako si meno dal maďarizovať — o mater nestál, ešte ak o doláre, ktoré chudák biedny Domko v Amerike krvopotne zarobil.Lenže i Domko akosi pomenej posiela a dáva žene písať, že nevládze viacej, je akýsi chorľavý, slabší, ako býval, nanič…Mať bola hrdá na svojho synka Péterfiho a na svadbe synovej, na ktorú vystrojila sa so všetkými peniazmi, čo ešte boly, s bohatými darmi pre nevestu, kuchárila a potom pobudla tam za pár týždňov, najšťastnejších v jej žití, kým jej syn nepovedal, aby sa neustávala, že má ženu i slúžku, a otec píše, že príde domov, i vystrojil mať pekným spôsobom domov, otca čakať…Domko neposielal už skoro nič, hoci mu i mrzko dala napísať a upodozrievala ho zo všelijakých mrzkých vecí, na ktoré márni peniaze…On sa len vyhováral na častú chorobu.„Keby si bol veľmi chorý, ako píšeš, už by si bol tri razy umrel…“ tak mu dala napísať z biedy a i zo zlosti, že si musela vziať do bytu nájomníčku, najprv jednu, potom i druhú, aby pomáhaly árendu platiť.Keď sa s nimi povadila, zastrájala sa, že odíde k synovi, ale len vše zostala, lebo nebolo ani na cestu, ani na dary, ba ani doma čo jesť často. Predtým i v lete v topánkach, a teraz i v jeseni bosá. Kedysi, kým bol Domko mladší a posielal hodne, bola kávička, mäsko, novinky zo zeleninárskeho trhu — všetko by bola do chlapca popchala a užila pritom i sama, i hostiny strojila kmotrám, kamarátkam, susedám. Bolo, že dala — keď Domko došiel druhý raz z Ameriky — povynášať postele, kasňu, stôl, a bol spev, tanec, pijatyka — skoro pec zrútili — a Domkovi lichotila, že to jemu kvôli, a ono, aby mu zaslepila oči, že peniaze premárnila. On dozvedal sa o peniaze, ale ho miesto toho schytila do tanca a potom ho opíjala, lichotila a tak mu myseľ prevrátila, a vše šla „po interes“, a ono doniesla z kapitálu, a keď ani toho nebolo, požičala a tak mu oči slepila, kým ho zas nevystrojila do Ameriky, priznajúc sa nakoniec, že peniaze vynaložila na dieťa, aby „i tebe, i mne bolo kedysi dobre pri ňom… Neboj sa, bude pamätať, bude.“Starý Domko sa po štyroch rokoch vrátil chorý, a sotva čo doniesol. Divná vec, starý človek, a prišiel domov v suchotinách, a veru len polihoval, iba ak dreva šiel po meste rozpíliť, i to pre hrče často mal počúvanie, aby sa nechytal, keď ich nevládze rozštiepať. „Nevládzem“, to je kuchárke, panej neobyčajné slovo, ktorému u piliara nerozumejú.Domková namáhala sa, ako nikdy, aby mužovi poľahčila. Chodila na šichty, vláčila drevo, huby, maliny, to sa za kuchárku vtisla na svadbu, krštiny, i dali jej, i ukradla a doniesla starému. Nikdy nebolo lepšej opatrovkyne! Tešila ho, varila mu zeliny, lieky, čo len poradili, a on jej bol vďačný za jej neslýchanú dobrotu a lásku… Videl, že hoci je i chorý, teraz žije, tu je tá spokojná staroba, ktorú si bol na tri závody pripravovať v Amerike. Peňazí síce niet, ale veď ich vynaložila na dieťa, pomyslel si, a jeho opatruje, ako by mali tisíce a z tých stačilo a dochodilo ešte i na doktora, ktorého mu zavolala, ani nevedel kedy.„Žena moja ľúba, žena ľúba…“ nedalo mu od vďačnosti viac povedať, a len hladil jej ruku a kropil slzami.V očiach bielká až strach veľké a po vychudnutých údoch, slnkom neopálených, bol zelený ako cement. Rozcítila sa i ona, tiež zbiedená, štrbavá, plešivá, a neraz sa i vyplakali: on od vďačnosti, ona pre uspokojenie svedomia a ospravedlnenie ľahtikárskej minulosti. A dala písať pred Domkom synovi: „Príďte nás aspoň kuknúť. Otec je chorý, sberá sa umrieť a rád by vás vidieť ešte naposledy…“Sľubovali sa, a neprišli.Otec umrel, len tak zaspal. Ráno vstala zpoza neho, myká ho, už bol zaspal na večnosť.Syn prišiel na pohreb a sľuboval materi, že jej pošle na výživu. I poslal dva razy po piatke, ale keď tiež dôchodok neveľký a sú deti, i žene sa to nevidí. Ona pošle radšej materi starých šiat.„I za to pánboh zaplať,“ a stará Domková, hoci má smútok pred svetom i na duši, musí sa obliekať ako mladá pani, iba že „garnírky“ a čipky obdriape alebo predá, a tak sa živí a chodí v starých svojich belasých handrách…IV.Starej Domkovej po smrti mužovej bolo horšie ako kedykoľvek dosiaľ. Ustávala v robote, a nebolo sa ani čoho nasýtiť. Dve nájomnice, obstarné ženy-práčky, pustila do chyže, tie platily árendu, a ona utiahla sa do kuchyne. Ešte keď tie boly doma a varily, ušlo sa i jej za lyžicu, ale ak boly po robote v praní, okopávačke, tu iba ak pani domová poslala nejakej váry. Ďakovala, že veď sa sberala variť, že ešte má zemiačik, múčky, a zhŕdala sa prijať. Skutočne vše popri nájomniciach uvarila i ona zemiakov, zemiakovej polievky, i kapusty jej dali, a vtedy páchol lojom celý dom. Tým zaprážala, lebo bol najlacnejší a jej je to najchutnejšia masť.Cez jednu-dve zimy Domková v kuchyni prechladla, dostala lámku do nôh i rúk, že kričala na ratu, a z vlastnej práce nemohla sa uživiť…Predávala, čo mohla, z náradia, riadu, i perinku si predala a chodila po susedoch zohrievať sa, a tí dali jej i jesť. Ona, hladná, vše ďakovala, že veď si navarila, že sa jej nechce jesť, ale pojedla všetko, ba keď sa nedívali, pobrala kôrky z chleba, kožky zo slaniny a uvarila si polievočky…Chorá bola, údy zlámané, skolenkované, ale na duchu je od istého času bodrá. Bodrá, najmä od listu, svojho pána syna. Na jej náreky sa učlovečil a písal jej, aby — ak chce — prišla k nim, ale na cestu neposlal. Zašla by ta i pešo, do týždňa, ale nejde, jej je dosť, keď ju volajú. Má skúsenosť.„Moje decko dobré! Ja som vše vravievala i nebohému Domkovi: ,Neboj sa, budeme sa mať na starosť kde uchýliť…‘ Ale ty si umrel, a ja od teba teraz už nejdem…“Synovi je k slzám vďačná, list nosí v záňadrí a čítalo ho už sto ľudí a každý ju posiela, vidiac jej chorobu a biedu.Ale nevesta — pani, majú deti, čo ona tam? Roboty im už nespraví.„Mohla by som ísť hoci dnes, ale ja nie! Takto si ma lepšie uctí moje decko… Hľa, aký list mi napísal… A keď som tam bola, všeličo príde, i mrzko mi povedal…“ — a plače od sladkých slov a trpkých spomienok. „Musel by si sa za sprostáčku hanbiť… bolo by po láske, ako už i bolo. Čože ja? A tvoja žena učená, i ty, i farár tam, i páni… A už by mu len prišlo povedať: to je moja mať. Nie, decko moje, nejdem,“ hovorí sebe i druhým a trápi sa sama.Iba dala mu napísať, že ak by ju prišiel v jej chorobe navštíviť, aby doniesol i deti, aspoň chlapca: „Bude iste taký milý, taký dobrý, ako si mi ty bol, a tak rada by som svoje vnúča vidieť a prežehnať svojou skľavenou rukou… Už som vám vykonala i posteľ u domových pánov… I moje nájomnice by neboly doma, odišly by schválne… Ale ak by si nemohol, alebo nechcel prísť, pamätaj na nás i po smrti… Čo len taký krížiček ako palček daj otcovi, daj, syn môj, postaviť pre lásku a mozole jeho…“*„Itt nyugosznak…“ (tu odpočívajú…) a maďarsky, pekne, zlatom sú i mená, i roky Domkovcov napísané na tabuľke čierneho kríža, na ktorom zlatý Kristus rozpína ruky, ako by mojich milých Domkovcov šiel objať, nahradiť im všetku lásku a vďačnosť.[1]Domko Jánoš(maď.), Ján Domko[2]Zafarbeným na maďarské farby(lat.), národné farby (červeno-bielo-zelenú)[3]Do II. klasy čakálne(lat.), do čakárne druhej triedy. Vtedy bolo bežné „čakáleň“ miesto našej čakárne.[4]O Jozefe, dňa 19. marca[5]Aj „cúgové“ topánky(z nem.), také, ktoré sa nešnurujú, ale len na nohy natiahnu[6]Péterfi Jánoš(maď.), Ján Péterfi. Péterfi je doslovne Petrov syn, teda Petrovský. Zmaďarizované priezvisko malo odvrátiť aj len najmenšie podozrenie od mladého učiteľa, smýšľaním i tak dávno „Maďara“, že je hádam — Slovákom. Pomaďarčovanie priezvísk bolo veľmi časté a bežné, takže i tu sa Tajovského údaj plne shoduje s vtedajšou skutočnosťou.

Tajovsky_Pan-syn.html.txt

Známy rukopisVeľkonočný týždeň je pre svedomitého evanjelického farára týždňom najväčšej práce. Všetci ľudia sviatkujú; farár sotva odloží vidličku, už si sadne v kancelárii za stôl a rozmýšľa nad šiestimi-siedmimi kázňami, ktoré má svojim veriacim od kvetnej nedele po veľkonočný pondelok z kancľa a spred oltára povedať. Učiteľ-kantor sa tiež potí, najmä pri pašiách v kvetnú nedeľu a na Veľký piatok, a ešte ak je farár prisvedomitý a na prosbu kantorovu nechce z pašií ani jednu pesničku vynechať, potom spoveď v oba spomenuté sviatky — vo väčšej cirkvi okolo dvesto spovedníkov, — organovanie a spievanie dvadsať až dvadsaťpäť pesničiek, od deviatej do jednej hodiny, odoberie obom cirkevným úradníkom apetít. Darmo ponúka pani farárka muža: — Duša, ty si skoro nič nejedol. Papkaj mi ešte, papkaj! — Duševne a telesne zmorený farár len rukou mávne a uteká zasa do práce. Ani u učiteľa-kantora je nie ináč. Tam učiteľová hovorí: — Mužík môj, prečo neješ? Veď mi na posmech schudneš! — Učiteľ sa vyvalí na diván a nevrle zašomre: — Zobuď ma pri druhom zvonení na večiereň!…Ale vo veľkonočný pondelok po večierni mali by ste vidieť veselé tváre oboch pracovníkov — veď už i organy veselšie hlasy vydávali, — ožili po šťastne skončenej práci, ženám sa usmiali, z ponúknutých sladkostí, fajčiac, od žien si vzali, i vínka si upili atď. Im nastal sviatok, keď ostatní začali za ním banovať.V takýto veľkonočný pondelok šiel mladý ešte učiteľ Tomáš Pevný už pred večerom navštíviť nového, nedávno prišlého kaplána Pavla Skalu. Obaja sa spolu už viac ráz zhovárali. Mali rovnaké zmýšľanie, obaja milovali slovenský ľud, obaja chceli zaň pracovať, poznajúc sa, ctili a milovali jeden druhého, preto sa vzájomne navštevovali.Učiteľ Tomáš držal mladého kaplána za odchodnejšieho, ako iných mladších ľudí — kňazov, kaplánov a učiteľov, lebo kaplán Pavel bol jeden z tých siedmich prešporských teológov, ktorí nechceli podpísať hanopis, ktorý ich zakrnelí šovinistickí kolegovia na nášho oslávenca dr. Jozefa Miloslava Hurbana v ich nízkom zmýšľaní napísali, začo potom kalváriu utrpenia prešli, od tých zapríčinenú, ktorí učia v mene Najväčšieho Učiteľa ľud milovať. Čousi protekciou potom predsa vysvätili ho za kňaza a tak sa dostal za kaplána do cirkvi, v ktorej bol učiteľom Tomáš.Učiteľ Tomáš veľmi rád rozprával epizódky zo suplikačky. V spomenutý veľkonočný pondelok začal rozprávať kaplán, ako sa bol raz zaľúbil do krásneho dievčaťa.— Bolo po vyšetrovaní, — začal kaplán rozprávať, — pre ten hlúpy hanopis na nášho znamenitého muža učenca, kňaza výborného, dr. Jozefa Miloslava Hurbana. Pri vyšetrovaní odôvodnil som mučiteľom-profesorom prečo som hanopis nepodpísal a ani nikdy podobné čarbaniny nielen ako budúci kňaz, ale ani ako človek nepodpíšem. Moje dôvody uznali za správne a odporúčali ma biskupovi, žeby ma vysvätili. I to sa stalo. Kamaráti si žiadali, aby sme si v tú noc na moje trovy polumpovali. Po lumpovačke odprevadili ma ráno na paroloď, lebo som sa chcel naším valným Dunajom dostať sem na túto kaplánku.Boli sme všetci ružovej vôle, k čomu prispelo septembrové teplé, svieže ranné povetrie. Ružová bola i hmla, nad kalnou vodou Dunaja sa vznášajúca, ružové boli i šaty žien a dievčeniec, ktoré sa na nás dívali a náš veselý smiech počuli z paluby bielej lode, na ktorú som už i ja vystupoval.Už na moste, pri rozlúčke, huncút Jano hlasno mi privolal:— Zbohom, Paľo! Vesluj na člne života šťastne! Len si daj pozor teraz, Paľo, žeby si sa neutopil v náručí nejakej nymfy dunajskej! — a tu pozrel významne na dve dievčence na palube lode.— Netáraj, Jano! — privolal mu kamarát Ďuro, — či nevieš, že Paľo vie dobre plávať; ten i s tou nymfou na chrbte i cez Červené more prepláva, a ešte ak bude pekná!Paroloď zapískala a matróz odcengal tri znaky. Loď sa pohla a kamaráti sa smiali a za mnou volali, ale som im už nerozumel. Ešte mi i do diaľky klobúkmi kývali, i ja som im prikývol posledné zbohom a obzrel som sa vôkol. V bezprostrednej blízkosti stáli dve nymfy, na ktoré Jano tak významne hľadel. Ostal som stáť ako zakopaný stĺp. Potom som počul nežne a milo zvučiaci slovenský rozhovor.— Mne sa vidí, že ja toho, čo ho menovali Janom, mám poznať, — hovorilo staršie, asi dvadsaťročné dievča, — pravdepodobne to on bude, spolužiak môjho brata. Ja som ho videla ešte ako gymnazistu, keď sme boli s oteckom v Bystrici pre brata.— Či to nebude ten, — hovorilo asi sedemnásťročné dievča, — o ktorom tvoj brat Milo rozprával, že v Bystrici na hrabliach padol do Hronu a skoro sa utopil?— Ten je to, ten! Milo hovoril o jeho odvahe a smelosti veľmi mnoho. Netajil pred spolužiakmi, že je Slovák, lebo sa ich nebál. To… to je ten Janko Slovák, ako ho brat Milo menoval.Počas tohoto rozhovoru som si dievčence obzrel. Staršia bola bielej pleti, v lícach ruže, oči z lupienkov nezábudky poskladané, vlasy akoby zlatom posypané, účes zvláštny, visiaci trochu nadol na oboch sluchách, čo dodávalo tvári zvláštny, príjemný výraz, živosť. Slovom, bolo to dievča zriedkavej krásy. A musím dodať, že sa v jej pohyboch javila vytríbená elegancia. Mladšia bola dievčina hnedej pleti, slovenská dobrota vykúkala jej z očí a z tváre. Patrilo k dievčatám, s akými sa najviac v živote stretáme.Hľadiac na dievčence, zbadal som, že odo mňa očakávajú, že sa im predstavím. Bez rozmýšľania pristúpil som k nim so slovami:— Som smelý vám, slečinky, sa predstaviť. Som Pavel Skala, kaplán.— Ja som Ema Kalná, — s príjemným úsmevom mi podala ruku staršia.— A ja som Emina sesternica Vlasta Brkných, — zapáliac sa, uklonila sa mi mladšia a silne mi ruku stisla.— Z vášho rozhovoru som vyrozumel, že poznáte môjho kamaráta Jana, — pokračoval som, — je on veľký furták. Prosím, i ja som s vaším bratom známy. A kde je Milo?— Brat Milo je dobrovoľníkom v Ostrihome. Ideme ho navštíviť s Vlastou. Bude to preňho prekvapenie. Chudák, on myslí na mňa a stŕpa za mňa, že ma po vyšetrovaní zatvoria.— Tak i vy ste boli na vyšetrovaní, ako i ja? Môžeme si ruky podať, — a podal som jej ruku, — i ja som dnes zhodil z väzov vyšetrovanie. Mne dobre vypálilo; a vám, slečna?— I mňa oslobodili: keď som sa za poštársky úrad poďakovala, stala sa žaloba bezpredmetnou, — chladne, ale predsa vzrušeným hlasom hovorila Ema.— A smiem sa spýtať, za čo vás dali pod obžalobu? — pýtal som sa.— Bola som poštárkou. Vrchnosti mojej pošte oznámili, že som rozširovala medzi naším ľudom Národný hlásnik, aj iné slovenské časopisy a knižky. To bola pravda. Dva razy mi odpustili a na treťom som dnes sama z úradu zaďakovala.Učiteľ Tomáš najprv zbledol, potom sa začervenal a pot mu tvár zalial. Kaplán to zbadal, preto sa pýtal:— Pán učiteľ, čo vám je?— Nič, nič, len rozprávajte ďalej, mňa to zaujíma, — robil sa ľahostajným učiteľ.— Tak sme obaja panslávi, — hovoril som slečne Eme. — Mňa vyšetrovali, že som nepodpísal blbý hanopis proti nášmu výtečnému Hurbanovi.Ema ma prerušila, vyskočiac chytila mi ruku a vrelo ju stisla, rieknuc:— Čítala som a teší ma, že mám šťastie poznať jedného z tých siedmich slovenských junákov, ktorí si otca, učiteľa nášho národa so svojím podpisom nepohanili, ale sa odhodlali radšej trpieť a konečne sa zriecť i životnej dráhy, na ktorú sa za mozoľnatý rodičovský groš toľko rokov priprávali. Zo srdca vám gratulujem k vášmu smelému a mužnému skutku. Ďakujem vám v mene mnohých!Len teraz som sa začal tomu veľmi tešiť, keď ma tak krásne dievča pochválilo, že som nepodpísal ten odiózny hanopis. Potom som jej a Vlaste vyrozprával priebeh môjho vyšetrovania, a začali sme sa o všedných veciach zhovárať.Sedeli sme na lavičke. Príjemný vetrík dul a hral sa s Eminými vlasmi. Ona sa nahla nad zábradlie a hľadela do peniacej sa vody.— Slečna, čo vyzeráte tam vo vode? — spýtal som sa jej.— Vyzerám nymfy, ktoré váš druh v Prešporku spomenul.— Darmo vy tie vyzeráte, slečna; kamarát Jano myslel na vás, že ste vy tie nymfy, a ja mu dám za pravdu.— Dedinské nymfy z močiara, — riekla Vlasta, zarumeniac sa od smiechu.— Tak by sme my mladí ľudia boli žaby-skokany z dedinských močiarov a vy by ste boli pred nami predsa len nymfy, ktoré sa v rose kúpajú, na ružiach spia, na krídlach slávika lietajú, pri speve jeho usínajú…— A pritom staré panny ostávajú. Hihihi! — smiala sa Ema jasným altovým hlasom, a nahla sa ešte viac cez zábradlie.— Preboha, slečna, padnete do vody! — skríkol som a pristúpil som bližšie k nej.— Nebude ma škoda: ako som stratila úrad, tak sa môžem i ja stratiť, — a nahla sa ešte viac cez zábradlie, takže ju už i Vlasta za sukňu chytila.— Veľká škoda by vás bolo, a ešte do tak chladného hrobu keby ste padli! — jedným dúškom som to vydeklamoval.Ema sa trochu ku mne obrátila, hlboko mi pozrela do očí. Ach, ten pohľad! Nezabudnem naň nikdy. Potom riekla:— A keby som naozaj padla do vody?A jej krásne oči sa ma ešte viac spytovali.— Ak padnete… ja skočím za vami! — odvetil som odhodlane.— Ach, môj klobúk! — skríkla Ema. — Vlasta i ja sme priskočili a zachytili sme žartujúce dievča, lebo už rovnováhu tratila, chytajúc si klobúk. Ja som ju v náručí doprostred paluby odniesol. Pocítil som teplotu jej tela, počul som klopanie jej srdca a zavoňal som ruže jej líc…— Ďakujem, — povedala ticho. — Keby mi tak bol klobúk dôvody spadol? — a zas uprene hľadela mi do očí.— Bol by som za ním skočil, — riekol som, len aby slovo nestálo.— A viete vy, pán kaplán, naozaj dobre plávať? Veď vás jeden druh vychválil, — uspokojivo vravela Vlasta.— Ako sekera, — odvetil som, a na tom sme sa potom smiali.Odraziac sa od komárňanskej lode, plávali sme k Ostrihomu. Už zďaleka sme videli na vŕšku postavenú baziliku, a tu sa potom rozpriadol medzi nami dejepisný rozhovor. Pristavili sme sa pri viacerých menších staniciach na oboch brehoch Dunaja. Už pri samom Ostrihome začali sme sa lúčiť. Ema pri podaní mi svojej teplej, ružovej ruky pošepla:— Píšte mi, i ja vám budem písať, — a zas mi pozrela do očí. Jej milý, vrelý pohľad vrezal sa mi do duše.Vlasta, podajúc mi ruku, zapýriac sa, hovorila:— Keď budete písať vášmu druhovi Janovi, odpíšte mu, že ho dala dedinská nymfa z močiara pozdraviť.Naoko veselo sme sa rozlúčili, ale mne sa len vzdychalo a vzdychalo, srdce mi prudšie bilo a hrdlo mi niečo zvieralo. Hľadiac na baziliku, miznúcu z obzoru, pomyslel som na Jana a divil som sa mu, že ma vystríhal pred nymfami. Jedna z nich mi môj pokoj duševný so sebou vzala…— Slovom, — prerušil učiteľ Tomáš kaplána, — buchli ste sa poriadne do Emy! Písali ste jej?— Poslal som jej dve pohľadnice malého významu, ale ona mi už tri listy poslala. Prvý slovenský, v ktorom mi lásku vyznala, druhý maďarský, v ktorom ospevuje moje čierne oči a karmínové pery, a tretí mi písala po nemecky, v ktorom už ide zúfať, že jej neodpovedám. Sľúbila mi, že mi štvrtý list napíše po francúzsky, a ja francúzsky neviem. Prosím vás, poraďte mi, čo mám robiť?— Čo tu robiť? Ľahká rada: ak ju milujete, vyznajte jej lásku a sľúbte jej, že si vezmete Maru, keď dostanete faru.Po tejto rade Tomáš zvážnel a pokračoval:— Mne sa zdá, že ja to dievča poznám. Prosím vás, ukážte mi rukopis.— Vďačne, pán učiteľ.A kaplán adresy listov ukázal.Učiteľ Tomáš zbledol, na chvíľu si oči šatkou zakryl, potom zhlboka si vzdychnúc, riekol:— To je ona, to… ktorá ma za tri roky za nosom vodila…— Vy poznáte to dievča? A odkiaľ?— Nakrátko vám rozpoviem. Ako suplikant som na svojej ceste vyše dvesto dievčeniec poznal; najkrajšia, najmilšia mi bola Ema. Tri dni som u nich ostal a vyznal som jej lásku. Ona mi povedala, že ma tiež miluje. Celý ich dom slúžil cudzím bohom. Týždenne som jej písal päť listov, a ona mi poslala dva-tri do týždňa. Naučil som nielen ju, ale i všetkých domácich náš národ milovať, učil som ju nášmu pravopisu, nakoľko som ho sám vedel. V každom liste ma uisťovala o jej vrelej láske ku mne… Obaja sme boli šťastní, že sme sa poznali… A koniec bol: keď som stanicu obdržal, kostolným poriadkom som si ju pýtal. Vyhýbala tak i tak, a konečne mi odpísala, že ju tetka nechce dať tak ďaleko od seba. Oči sa mi roztvorili; nehľadiac na telesnú, hľadal som duchovnú krásu… našiel som, šťastný som… Poznáte moju dobrú ženu?— Tak vám je naozaj tento rukopis známy? — pýtal sa kaplán.— Za tri roky som sa tešil v ňom a zámky na základe tohoto rukopisu som našej láske staval. Teraz vám už úprimnú radu dám. Odpíšte tomu dievčaťu: či neprekazí jej tetka váš sňatok s ňou, ako prekazila jej nespočetné sľuby učiteľovi Tomášovi dané, a potom uvidíte, čo vám a či vám vôbec odpovie.Spoločne skombinovaný list kaplán odoslal. Odpoveď nechodila, ale o niekoľko mesiacov prišlo oznámenie, že sa slečna Ema zasnúbila s tým a tým. Kaplán, prečítajúc si tú správu, zhlboka si vzdychol a povedal:— Bola pekná, milá… koketa.Boh pozná vnútorné city a myšlienky človeka, preto učiteľ Tomáš nevie, prečo kaplán, dostanúc faru, ani podnes nedoviedol si do nej Maru, a ešte menej vie to, že keď farár Pavel miluje ľud slovenský, prečo nepreloží ani krížom slámky za národ slovenský?!

Martis_Znamy-rukopis.html.txt

1Starému Chľupovi bolo dobre. Pán boh mu dal všetkého, čo človeku k spokojnému a dlhému životu treba; podarené deti, zdravia a vozdajšieho do sýtosti. V dome nechýbalo nič; stajňa plná, súseky podobne, kone ako lasice, masla, mlieka, zbožia hojnosť po celý rok. A Chľupek vyhral i v tom, že nemusel mozoliť, aby zachoval, čo bol zgazdoval. Syn Martin už tri roky vedie mu hospodárstvo sám, on iba čo dozrie, tu-tam porozkazuje, potom zapáli fajku, chodí sem a tam, ide na roľu, do záhrady, do dediny, ako sa mu páči.Ale najradšej chodí on do susedov. Jeho suseda volajú Žídkom. Sú známi od mala, bývajú vedľa seba, grunt s gruntom, odkvap s odkvapom sa im schádza. A keď počnú sa škriepiť, vyzerajú ako dvaja kohúti, keď im hrebene navrú. Kričia, rozhadzujú rukami, hnevajú sa. Ale nemyslite si, že im to na priateľstve ujmu robí. Chľupek sa dobre vykašle, tak mu odľahne na prsiach, akoby sa lipového odvaru napil, a Žídek — keby nie hádok, ani by sa tak chutne nevyspal.Sú oni priatelia starí, verní. Pozrite cez plot do ich záhrad (sú vedľa seba, ako stavanie) a uvidíte, že v plote, ktorý ich delí, majú dvierka, aby, keď sa chcú pozhovárať, nemuseli okolo. Má to svoju históriu. Stalo sa mnoho ráz, že jeden alebo druhý lapil v dedine zaujímavú novinku a tešiac sa, ako bude sused vyvaľovať oči, keď mu ju rozpovie, utekal sťa vetrom podšitý záhumním, ale kým obišiel, novinka fuk a on zostal stáť, spravil tvár, akoby plánku prehltol, sklonil hlavu, akoby niečo hľadal, a hovoril:„Ale… tento, Ondrej, chcel som ti čosi povedať, ale práve teraz akoby mi to Maga z hlavy vystrelila.“Ondrej sa zadíval, hádal, potom začal o inšom; ale sused nebol už dobrej vôle, vždy sa vracal na svoje.„Veru, je to pravda, že keď človek starne, tratí pamäť. Starneme, starneme!“„Ale kto, snáď ja!“ a Chľupek sa vypol a usmieval.„Hm ty ako ty, máš druhé zuby a prvý rozum. Ale vieš čo?“ napadlo Žídkovi, „dajme si spraviť tuto v plote dvierka. Kto by tam obchádzal.“Chľupek pozrel, ľúbilo sa mu to a onedlho nechodil nikto záhumním alebo cestou do susedov, ale záhradou. Tešili sa starí a najradšej tomu boli deti. Keď totiž otcovia prechádzali cez spoločné dvierka, kto mohol zazliť Chľupkovmu Martinovi, že on tiež dvierkami naučil sa do Žídkov a že… tento… keď mal nejakú novinku, aby sa mu z hlavy nevytratila, povedal ju chytro, koho najprv stretol, a že obyčajne najprv stretal Hanču Žídkovie a že neskôr toho povedania bolo toľko, že Hanča začala sa červenať, usmievať. To prišlo všetko tak samo sebou, že ani nevedeli ako.Koniec koncov vyšlo najavo, že ani tie dvierka nie sú v tom plote na mieste. Aspoň starí boli toho náhľadu, a o mladých škoda hovoriť — i ustanovili, že akonáhle bude po žatve, plot zrútia, deťom dajú sa zobrať a spravia z dvoch jednu záhradu.Bolo to asi, keď kvitnú lipy. Ako známo, vtedy je u nás najkrajšia časť roka. V nedeľu odpoludnia vyšiel si Chľupek do záhrady zdriemnuť si. Ľahol si pod lipu do trávy, ruky položil pod hlavu, díval sa, ako to v korune bzučí, ako sa včeličky pasú; potom obišli ho mrákoty, usnul. Inokedy zhovárali sa tu so Žídkom, no teraz tento musel do hory, zostal sám a zdriemol si.Slnko skláňalo sa pomaly nad hory. Chľupek spal ako v oleji. Nezobudila ho na tvár mu dopadajúca žiara, nie muchy, sadajúce na neho. Hodil rukou, šklbol tvárou, driemal ďalej. Po chvíli vytrhlo ho zo spania volanie:„Ondrej, Ondrej!“Chľupek sa pohol, otvorí oči, díva sa.Za plotom lakťami opretý stál Žídek a díval sa na neho.„Tak, čo by si sa mal modliť, takto čas kradneš.“„Nemal som čo robiť, pospal som si trochu.“„Veď viem; počuť ťa od humna, tak chrápeš.“„Ozaj, čože, vrátil si sa už z hory?“„Vrátil, a ako.“„Nuž?“„Idem puknúť od zlosti. Pokradli mi jedle, budem mať najskôr súd.“Chľupek vstal, vzal z trávnika klobúk, pošiel k plotu. Chladivý vetrík vial im do tváre. Včiel celé roje bzučali v korune, listy hrali sa a šuchotali vospolok. Dovôkol šírila sa vôňa lipového kvetu, vôňa rozkvitnutej trávy, vôňa zdravého, sviežeho povetria.„Ale je tu dobre,“ začal Chľupek, dýchajúc plnými prsami. „Je to radosť, taký strom!“„To ja viem. Ale čo bys’ tak počal, keby som ju sťal?“ hovoril Žídek ako žartom a smial sa.Chľupek, akoby ho nečakane pretiahol po chrbte, pozrel na suseda a na lipu. Skutočne, spoločný plot ukazoval, že lipa je na židkovskom, ale i slepý videl, že plot ide krivo, že ten, kto ho robil, zašiel na cudzie a lipa že musí byť, i keď nie jeho, tak aspoň spoločná. Nevedel, čo povedať, iba hľadel na Žídka mrzuto. Žídek sa smial ešte vždy. „Musím ho trochu podpichnúť,“ myslel si.„Nadarmo cloní a pod stromom tráva nerastie.“Chľupkovi už bolo dosť, ale miernil sa. „Čo mu búšilo do hlavy, keď hľadá zádrapky? Čo chce s lipou, ký zlý mu šušká tieto reči?“„Ale neondej, načo tie plané reči. Ani nemáme o inšom hovoriť, čo?“„Hm, no a čo zlého hovorím? Vari len smiem so svojím naložiť, ako sa mi páči.“„S akým svojím? Čo hovoríš, že lipa je spoločná?“„Spoločná, ba povedz odrazu, že tvoja!“ zvolal Žídek a ukazoval na plot. „Neukazuje plot, komu patrí?“„Plot? Veru plot, plot. I slepý vidí, že je cez moje vedený.“„Ale tento?“ skríkol Žídek a triasol sa celou silou. „Nuž či sa ja na tvoje lakomím, či ja nemám dosť svojho? Ty mi to do očí hádžeš?“„A čo by ti nie, ktože si ty? Načo sa zadrapuješ do človeka? Čo ti tá lipa vŕta v hlave?“„Mne? A čo by mi vŕtala! Ale načo ty hovoríš takú reč, že som ti ja plot cez tvoje napravil?“„No a nevidíš, ako ide? Veď ak chceš, i na mape ti ukážem, že to tak nemá byť. A nevieš, že si ho robil sám? Ja som bol vtedy chorý.“Ani sám nevedel, ako to povedal. Nemyslel na nič, ibaže v rozmrzení povedal, čo mu na rozum prišlo. Pozrel hore a vidiac Žídkovu rozčúlenú tvár, sršivý pohľad, zhriakol sa, že predsa nemal mu to povedať.„Tak, teda ty už aj mapy spomínaš; no dobre, buďsi, veď aj mňa bude mať kto obrániť. Ja som ti teda viedol plot cez tvoje, ja som ťa ukrivdil, čo som v svojom živote nikomu neurobil. No dobre, Ondrej, dávaš mi peknú statočnosť, zapamätaj si to.“„A tak, ty myslíš, že ja ti ubližujem, ale neuhádol si, kmotrík, neuhádol. Ty ideš nič po nič na mňa, že dáš vyťať lipu, že je tvoja, že ti to plot ukazuje. To je, ako vieš, veľmi múdra reč. Tak sa to robí medzi susedmi? Neraz si ďakoval, keď ti lipový kvet odľahčil na prsiach a včeličky medu nanosili. Ale nenazdaj sa, že starý Chľupek dá so sebou packať ako chlapec. Nie, vadiť, súdiť sa nebudeme, cudzieho mi netreba, nechcem. Keď je lipa tvoja, podrž si ju, ale čo z nej visí nad mojím sadom, to daj odťať, lebo sám uznáš, to tieni a tráva nerastie. Budeme takto rovní. Dobre sa maj!“Obrátil sa a odišiel zachmúrený. Nikdy nepočul takej reči od človeka s dobrým rozumom, od priateľa, s ktorým toľké roky vo svornosti nažíva. Ale ako to len prišlo? Žídek bol namrzený, že mu v hore škodu urobili, a preto si vylieval zlosť na ňom. A keby to stálo zato, ale pre lipu. To je rozum! Veď mu ich kúpi po dedine za voz. Keby to ešte ovocný strom, ale lipa!Zašiel do druhého kúta záhrady. Tu mal utešené štepy najrozmanitejších druhov ovocných. So Žídkom neraz pochodili celé okolie, aby dostali vrúblik z nejakého ušľachtilého stromu. Aby sa uspokojil, obzeral, ako kladú ročné výhony, ako kvitnú. Kedy-tedy hrabol nohou popri pni, či sa mravce nedali do koreňa, obracal listy, nezabudnúc škaredý pohľad zaslať k lipe, kde sa so Žídkom pohádal. Potom dal si ruku na oči a zadíval sa na stráne, kde sa kravy pásli, na bujnú černavú horu a na osenia, ako sa vlnili po planine a ukazovali šedavozelenú farbu rubu.„Hm,“ hovoril si, „myslel, že sa ho zľaknem a utečiem do diery ako myš pred kocúrom. Počkaj, dočkáš, starý Chľupek nie je syseľ.“ Z premýšľania vytrhol ho pokrik pastierov, vyháňajúcich statok z osenia. Stráň len tak ozývala sa cengotom spiežovcov a pukaním bičov. Hodil hlavou a hrozil sa im rukou: „Hé, špaty, keď je to z očí, nevie si rady. Dočkajte, veď vás ja vyplatím, keď poženiete popred obloky!“Potom pobral sa von, že pozrie do stajne, na sýpku a zájde do dediny. Pri vchode obzrel sa ešte raz. Tá lipa tam tak pekne vyzerá, že radosť bolo pozrieť na ňu. Jej koruna bola obliata žiarou zapadajúceho slnka, druhé stromy boli jej iba dopoly a niesli sa ako domce popri štíhlej veži.„Hm, ale som mu len nahnal strachu,“ smial sa. „Takú lipu zoťať. Obtni si ju, Žídko, obtni. Veď ani čo by ti dával kravu. Ale som mu len nalial vody do bôt.“Ale Žídek nebol takej ľahkej nátury, aby si nepríjemnú vec vybil z hlavy. On dusil mrzutosť v sebe a potom bol tým horší. Prvá zbadala žena, že prišiel zamračený zo záhrady, že mu niečo chybí. Nepovedal ani slova. Až večer zhíkli domáci, keď rozkazoval paholkovi, že musí odťať všetky haluze na lipe, ktoré viseli nad Chľupkovou záhradou. Mať i dcéra sa dopytovali, až konečne po dlhom dobíjaní im povedal, čo a ako sa stalo, nezabudnúc pritom spomenúť suseda všelijakými vyberanými výrazmi.U Chľupkov nevedeli, čo sa stalo. Starý chodil po dedine až do večera, Martin bol za vŕškom u rodiny a prišiel tiež len večer domov. Nemal ani času zhovárať sa s kým. Iba dobre po večeri išiel von; mesiačik svietil úplnkom, na preddomiach bol hovor, spev, kde-tu krik a zhon detí. U Žídkov ticho, iba čo Anička stála vedľa plôtika, ruky a laktíky majúc záponkou zakryté. Martin doskočil k dievčaťu a o chvíľočku boli už v živom rozhovore.„Ľaľa, už si prišiel? To ťa tam málo zdržiavali.“„Veru málo. Musím zavčas ráno na lúky.“„A ako sú tam vaši?“„Dobre; bude toť na jeseň veselie.“„Veselie? Aké, kto?“ pýtalo sa zvedavo dievča a oči sa mu usmiali.„Hm, bratanec sa žení. Tak to udrelo, že ani nikto nevedel.“„Teda; a koho si berie?“„Hádaj.“„Keby som uhádla, nepýtala by sa ťa.“„Nu, Betu Holikovie. Keď som našim rozprával, vyvaľovali oči. Nikto na to nemyslel.“„Ale tú vysmiatu? Nehovor…“„Inak nemáš, tú…“Martin urobil krok ku deve a šeptal jej niečo do ucha. Hanka sa trochu odvracala vbok, kedy-tedy kukla na Martina, potom sa smiala a protirečila. Keď sa dorozumeli, šuhaj sa pýtal:„Kde sú vaši?“„Doma; strojíme koscom na Poľanu.“„A otec?“Dievča akoby sa spamätalo. Nadvihlo hlavu a pýtalo sa:„Ale čo to zas mali otcovia medzi sebou?“„Nuž ja neviem nič.“„Otec sú celý rozsrdený. Paholkovi rozkázali, aby ráno obrúbal lipu, čo visí nad vašou záhradou.“„Ale tú, čo je v plote pri dvierkach?“„Tú, tú, a povedali, že musí sa to stať hneď za východu slnka.“„Neviem, otec nespomenuli, ba sú, ani čo by kominára stretli, vysmiati. Opýtam sa ich.“A mladí ľudia, akoby nič, zasa mali si riecť niečo, čo sa šepká, a šepkali by boli bohviedokedy, keby Martina neboli volali domov. Keď sa vrátil, otca našiel za stolom žartujúceho, veselého, pýtal sa ho, čo je to s tou lipou, a keď sa dozvedel, čo sa stalo, usmial sa a myslel, že to nový žart, aký medzi starými dosť často sa prihodil.„A keď už potom ten starý blázon duplikoval, duplikoval, aby som mu stúpil do stremeňa, povedal som mu: keď je lipa tvoja, teda si ju drž, ale čo mne na záhradu tieni, to musíš odťať, aby mi škodu nerobilo!“Len čo stačil dokončiť, keď paholok Žídkov bol v dverách. Všetci obrátili sa k nemu, čo nesie. Sám starý popravil si okuliare a díval sa.„Gazda vám odkazujú, že dajú zajtra obrúbať od vašej záhrady tú lipu. Aby ste si sami prišli rozkázať čo a ako.“Martin díval sa ako vyjavený. Keď starý Žídek už začne takto, musí byť veľmi dopálený. Pozeral na otca, akoby čakal vysvetlenie. Tento, akoby ho za tú chvíľu vymenil, pokyvoval hlavou, zmraštil sa a povedal:„Teda tak? Nu dobre; povedz gazdovi, že prídem.“

Bielek_Ked-sa-stari-zacnu-hasterit.html.txt

IObsahOhlasPod hladinouPartizánŽilinaMobilizáciaTelgártBuď prekliataOdkaz do ČiechMoskva nadoblačnáLe soleil a ParisSlovenský vojakPochod týchto dníJeseň 1944Padlému vojakoviBoj o RevúcuUtrpenie nevinnýchModlitba moja o pomstuNie vatra blčíOhlasKrv moja žiari k vysokým hviezdam tryskáPo horách slovenských čujte hľa výkrikyTo srdce vrelé priložte na ohniskáChystajte zradcom smrť hrdinom pomníkyZa právo biednych vstávajú ubiedeníTí ktorí plakali po nociach hlbokýchTí ktorí padli pod bičom k prašnej zemiKým šakal hyena cical krv škrtil dychKým národ zmieral v okovách putách jarmeVýčitky blčaly v prekliatom pokojiO pomstu krvi volaly bludy márneA orli na skalách snívali o bojiDo výšok šľahly ohne sŕdc rozpálenéDo našich údolí pohly sa lavinyŽaláre búrať zvolaly ústa neméVíťaziť trpieť a umierať za vinyKrv naša zvrela k vysokým hviezdam tryskáPo horách slovenských čujte hľa výkrikyNeustať v boji radšej smrť spáleniskáSmrť zradcom zbabelým hrdinom pomníkyPod hladinouTušenie páli ma srdce sa zdráhaČosi sa zdvíha v hĺbkach pod hladinouSlováci Slovensko vlasť naša drahápočujem šeptať celou domovinouTušenie nesklame prezradí vrahaČosi sa zdvíha v hĺbkach pod hladinouSlováci Slovensko vlasť naša drahápočujem šeptať celou domovinouTo česť a svedomie hrdo sa vzmáhavyrastá búši v hĺbkach pod hladinouSlováci Slovensko vlasť naša drahápočujem šeptať celou domovinouPartizánOžívaš mýtus Jánošíkdružina tvoja v horách skrytávyrastá na mohutný šíkČesť tvoju chválou objímamza teba valašky sa chytáhrdina partizánJak málo pozmenil sa časna skalách horia zasa vatryzradcovia hynú napospasNadšenie blčí z všetkých stránza biedu čo nám duše jatrípomstí sa partizánZa krivdu odboj počínasvedomie naše zo sna vstávaozvenou zvučí otčinaKrv tečie z otrokárskych ránja biedny volám Sláva slávahrdina partizánŽilinaAchúdes skvílil v rumoch Strečnaa bolesťkliatbanekonečnásrdce mi krutosťou objímaŽila si žiarive Žilinaty mesto naše krásne na Váhulež mornár v svojom poblúdenískrvavil tvoje biele stenya peklom krstil odvahuAch srdce sviera ťažké putožalujúžalujúžalujú ľútomalé dôverčivé detiIch zrak ako hviezda svietiKto vypovie toľké zverstvájednou vetou?Strieľali do nichstrieľalistrieľali do nichz guľometovŽila si žiarive Žilinaty mesto naše krásne na VáhuDnes obeť tvoja dojímaŽila si žiarive Žilinaa budeš žiťVrah tvoj zhynienemôže zvíťaziťMobilizáciaJe prvý september 1944po našich mestečkáchpo našich dedináchbubnujúna bubnochbubnujúcit s citom radostne sa víribubnujúbubnujúna poplachHrdosťou zrak nám svietibubnujúna bubnochbubnujúnárodu zvestujúMužovia Ženy DetiMobilizáciaMobilizáciaDo zbrane udatní Národ musí rásťTreba ísť chrániť vlasťJe prvý september 1944po našich mestečkáchpo našich dedináchbubnujúna bubnochbubnujúnárodu zvestujúMužovia Ženy DetiMobilizáciaMobilizáciaTelgártČuj svete bolesť mojich volaníDedina naša skromná bolaležala ticho medzi horamia ľahla celá do popolaPovedzte teraz pyšné nebesáči sa stala krivda väčšia ako tátokeď zničili nám obec skromnúzašliapali do prachu a v blatoPovedzte teraz pyšné nebesáči sa stala krivda väčšia ako tátoPovedzteprečo len biednym slabým deje sakrivdakrivdakrivdaktorú nevykúpi zlatoPrečo to musel trpieť právedrevorubač pastier robotníkprečo on biedny v bohatstve a slávemusel priniesť obeť ohňa dýkPrečo právedrevorubač pastier robotníkČuj svete čo sa točíš šialenstvomAch žalosť moju nevypovie niknik nerozkýve taký pomsty zvončo by zvonil k veľkej slávenad zúboženým TelgártomLež predsa predsa tvrdne päsťvy viete pyšné nebesáže zhynie spupný bluda môj krásny ľudnájde cestu spravodlivých ciestBuď prekliataJa preklínam ťa besný besktorý chceš ničiť naše poliaJa preklínam ťa za údesktorý nám vrháš na údoliaBuď prekliata ty spupná zmijašialenstvo veľké GermániaŽalujú mestá dedinyostáva smutná kapitolaach boly krásne bez vinya ľahly v trosky do popoľaBuď prekliata ty spupná zmijašialenstvo veľké GermániaŽaluje všetko z všetkých stránkončiny veľké šíre krajespálil ich oheň strašný drámŽaluje zem že zničená jeBuď prekliata ty spupná zmijašialenstvo veľké GermániaŽalujú ťažkou žalobouženy a deti skrvavenéZmieraly strachom pred hrôzouAch stavali ich kati k steneBuď prekliata ty spupná zmijašialenstvo veľké GermániaChveje sa nocou hviezdny rovkto vyrozpráva takú vinuHľa telá ležia bez hrobovvranám a víchru na hostinuBuď prekliata ty spupná zmijašialenstvo veľké GermániaJa preklínám ťa strápenýzúfalý v tomto veľkom žialia plačem za tých na zemičo v katovaní umieraliBuď prekliata ty spupná zmijašialenstvo veľké GermániaOdkaz do ČiechZdravíme vás bratia naši z Čiecha žehnáme blahu vašich striechSlovenský národ mužnie v bojik výšinám rozlety si strojíZ temna svoju hviezdu uvideli zdvíha česť pre náš i váš cieľModlitba vaša pomáha mua náš zrak letí v bratskú stranuMy už pozdvihli sme zástavyktoré vánkom letia v diaľavyDnes hrdinsky letia a bratsky zdravíbrat Tatier brata od ŠumavyMoskva nadoblačnáNad oblaky rastieš mesto rudévysoko do výšok ohnivýchVečná sila väzí v tvojej hrudety mesto slávne slávou preslávenéty naša pýcha z všetkých pýchktorú žehná nekonečné plemäTy svetlo ktoré nezhasínaty hviezda ktorá nezapadneVedieš si cestou svojho synaa osvetľuješ diaľky zradnéTvoj Kreml rovnám k výškam bielymty idol nepodvratných sílÓ ktože bol by takým smelýmaby ti veľkosť vytušilJa z hlbín nízkej biedyk tebe zdvíham hrdý zrakReč moja v stopách sliediktoré budú všetky svetyvíťazstvami predbiehaťŽi moja fantázia v tvojej sláveRoztekaj v prúdoch v šíre oceányZdobte ju vencom lúče mihotavéOtváraj starej kliatby zhnité brányVyrastaj nad oblaky mesto rudévysoko do výšok ohnivýchVečná sila väzí v tvojej hrudety mesto slávne slávou preslávenéty naša pýcha z všetkých pýchktorú žehná nekonečné plemäLe soleil a ParisVive la France! — volám i jajak zvučia zvony z Notre Damejak dav tvoj nadšením sa svíjaa k hviezdam tvojim pozerámZástava s Eiffelovej vežek oblakom neba zalietaa hlasy nové hlasy sviežehlásajú radosť do svetaLiberté! — jasot na Bulvárochozveny blízke zďalekahlas ktorý zmieral v krutých spárochjak vlny Seiny pritekáLen jasaj obrodený Parížna slnku trhaj závoj hmielzázraky nové azda spravíškeď výškou ozdobíš svoj cieľSlovenský vojakNech hynú rabi ktorí slabších otročiaTy vojak slovenský mrel si v čestnom bojia žiješ slávou ovenčený na večnosťcez dni a roky desaťročia stáročiaTy s mečom túžil si večne po pokojijak orol v nadoblačne sníval blahé snyDnes v povíchrici stuhla tvoja krv a kosťdnes vrúcou modlitbou žehnajú ťa tvojiVytrvaj v lete do výšavy neklesniČesť tvoja rastie zpod hladiny ťažkých múkty vojak slovenský tvoja veľká slávaÓ deje dávne defilujú víťazneV nich žije symbol ctnosti vladár SvätoplukCveng šable nezlomnej zvoniť neprestávallež tebe nikto nedal balzam na ranySloboda tvoja prekvitala iba v sneTy márne si sa bil za pyšného pávaPo boji zaplakal si kruto sklamanýKto spočítal by slzy toľkých chmúrnych chvíľty vojak slovenský tvoja hrdosť ticháÓ ktože činom tvojim veľkým lesku daló ktože slávu tvoju veľkú oslávilV hrdinstve nikdy ťa neschvátila pýchai žiješ preto víchrom búrok navzdoryhoci si dlho krvou smýval cudzí kalReč tvojich najmilších rosným nebom dýchaty kráčaš večnou cestou čakáš na zoryDnes kráčaš bránou čarokrásnych dúhty vojak slovenský tvoja viera vreláOtroctvu biednych dal si sbohom napokonúvraťou zaoral tvoj pozlátený pluhkrv piesňou hrdinstva zašumelaHľa výšky padajú ti dolu ku zrakomZ hrdla sa výkrik vydral zaznel nemý zvonNa vrahov zhučaly guľomety deláa obeť srdca stúpa hore k oblakomNech zhynú rabi ktorí slabších otročiaty vojak slovenský zmieraš v čestnom bojia žiješ slávou ovenčený na večnosťcez dni a roky desaťročia stáročiaTy s mečom túžievaš večne po pokojijak orol v nadoblačne snívaš blahé snyDnes v povíchrici tuhne tvoja krv a kosťdnes vrúcou modlitbou žehnajú ťa tvojiVytrvaj v lete do výšavy neklesniPochod týchto dníDeň za dňom padá v temno zabudnutiajak kvapka malá v prúde unikáNa nivách Pohronských údolím Považiarachotia delá a tanky sa rútiaHrdina slobody verný platí daňkým zradca žívorí v speve kuvikaV hrdosti slávim pochod týchto dníviem už sa veľmi skoro rozvidnílen ešte vojak tvrdý v stráži stojobjímaj najvernejšiu družkuguľomet ťažký granát puškuVíťazstvo isté nesie pravdy bojsmrť ovenčí ti zlatom hviezdna niťvšak obeť krvi bude večne žiťpotomstvo bude spomínaťa spievať triumfujúce hymny chválkeď v nivách Pohronských umieraldémonstvu vášne zapredaný katRachotia delá a tanky sa rútiadeň za dňom padá v temno zabudnutiastráca sa v hrdinstve nášho vojakaHľa často iba pušku a granát mápredsa sa na tanky vrhať neľakáHľa ničia mu dediny a mestátieň smrti strašný visí nad hlavoupredsa vie že vraha kruto ztrestáa stane pod víťaznou zástavouI rozvinie sa slávne pochod dnízmiznú tanky dorachotia delávojak bude hrdo defilovaťPod Tatrami sa navždy rozvidnía vojakom skvitne zrak i čeláa národ im bude k sláve volaťJeseň 1944Ach jeseň pochovávaš zlaté pruhya posielaš nám žltý smrtný listkým padá padá neúnavný dážďAch padá padá neúnavný dážďAch koľko kvapiek dažďa toľko vráždAch koľko vody toľký krvi prúdAch iba smrti zkaze uniknúťAch koľká kaluž ušliapaných blátAch toľko hnusu hanebnosti zrádAch koľko sĺz a smútku hmlistý plášťAch padá len a padá hustý dážďAch jeseň pochovávaš zlaté pruhya posielaš nám nám žltý smrtný listkým padá padá neúnavný dážďPadlému vojakoviS povzdychom horkým nad hrobom sklonenýprelievam tíško modlitby sĺz a smútkuMôj vojak dobrýktorý si hrdinstvom platil svätú daňhoci si umrieť nemuselsplietaj si šťastne mliečnou cestou hviezdy zlatéZem tvoja drahábalzamom potrie rany tvoje veľkéuľahčí ti kroky cesty večneja nebo naše čistéjak obväz mäkký rozloží sa v dušiMôj vojak dobrýčo v diali neznámej odpočívašobeť tvoja žijea ľud tvoj spomína ťa denneza hrdosť čo si k dúham pozdviholza bolesť čo si v temno zaklialza podlosť čo si päsťou zmarilza zradu čo si krvou vykupovalza pravdu našu poškvrnenúza nádej nových čiasza úsvit ktorý slnkom žiariv ktorom rod tvoj bude žiťa obeť tvoja prekvitaťMôj vojak dobrýs povzdychom horkým za všetkých živýchnehodných možno tvojej krvi vyliatejpokory slová odriekamTy ktorý si zmieralv sprievode smrtonosných strielv chorále desných kanonádbez slova útechybez slova uznaniasi idol jasný v očiach našich nízkychBoj o RevúcuDeň jesenný zdvihol sa z hustých hmiela vo svite skúpom tresk pušiek zahrmelOhlásily poplach hrubé deláa vojakov našich hŕstka smelás útočníkom sa zvítalaOd juhu z Jelšavy ženú sa záplavypráskajú zošialeno minometya hviždia spreklínané mínyDo dymu výstrelov zapadajú svetyhory v hmlách i výšea výbuch ozvien píšebásni tejto rýmyGuľomet neskrotnýtankydelánepriateľov posadlýchstále blíž sa blížiaLesy hučiaa v meste fŕknu okenicejak strela za strelou padá do uliceBráni sa páli strieľatá hŕstka naša smelálež z juhu z Jelšavyženú sa divé záplavyHrdinstvo malé stvára divyohnivko skromné v reťaziMesto padlo skončil bojboj veľký spravodlivýlež hrdosť naďalej v obetiach víťazíÚstup smutný do hôr poďmeSbohom buďSbohomMesto rodnéA keď deň šerý v slzách vyhasolna duši zbudol iba bôľUtrpenie nevinnýchJe strašné toto nevýslovnečo človek vidieť musíčo srdce cítiť musíto srdce s rozorvaným tepomkým duša roztrhaná v kusyjak obeť márna blúdipod zroneným nebomJe večer chmúrny v daždivej jesenistudené nebesádesivú streľbu čuťľud hnaný obavouuteká do lesabo Nemcití Nemci zbesneníženú sa dolinouPo cestách blatných zástupyženy deti starcikravky dojné so dva vozynechali svoje chalupybez slova tiahnu od ránazástupy dlhé smutnépo ceste rozmoklejPred nimi čierna noc neznámaza nimi hrozná beznádejDomy a domky opustenéčaká ich zkaza plieňachžalosť moja kliatamozole ľudu môjho tvrdédomovina drahákrv a znojradosť mojaživot môjpošliape ťanoha germánskeho vrahaNočné šero zradne strašís výšin chlad a hrôza stiekaa idú idú ľudia našiZmrazení idú mĺkvi nemílen čo dieťa zanariekaZmrazení idú mĺkvi nemípo blatnej zemido húštin do horyBremeno svoje nesú sinešťastný život svojmajetok celý batôžtek jedenzaťatá tvrdá päsťbolesť v duši na dnelež predsaslza z oka nevypadneiba ak v precíteníprečudesným svitom zahoríNoc tmavá všetko vidínoc dlhá bude svedkom vzdychovnoc dlháa ráno ach ránokoľkože ich ešte budekým príde ráno šťastnéto ráno s gloriolouvykúpené krvouslzamiautrpenímModlitba moja o pomstuÚbohý v svojej veľkej láske k národumodlím sa k výškam skrvavenýmTy Boh môj veľký Ty Boh môj ľútyčuj srdce rozleptané chvenímpožehnaj zemi tejto sloboduznič ztrestaj vraha zlom osud krutýA nech sa trebárs klenba srútiTy Boh môj veľký Ty Boh môj ľútyja bez viny bez hriechu bez lakomstvavolám strašné slovo POMSTAZa mužov starcov deti ženyza ruže krvi pohľad sklenýza mestá hory a polia dedinyza kraje úrodné šíre pustinyza rany zradné temné tieneza ústa nemé pridusenéja bez viny bez hriechu bez lakomstvavolám strašné slovo PomstaTy najdesnejší vrahty jedinečný katty temných nocí rabty vysotenec z hviezdnych dráhstreštenec všetkých márnych pýchktorý chceš dobrých zabíjaťsám zhynieš v mukách diabolskýchv záplave najhnusnejších pliagA nech sa trebárs klenba zrútiTy Boh môj veľký Ty Boh môj ľútyza oheň satanský zradu svetlaza zkazu ktorú Slovač stretlaza oči slziace mečom vybitéza zverstvá peklo a hanbu na štíteja bez viny bez hriechu bez lakomstvavolám strašné slovo POMSTANie vatra blčíNie ešte praská vatra z poliennie ešte nie nekončí sa cestahoci zdeptali nám krásne mestáBystricu Brezno ZvolenEšte oheň boja horíNad otroctvom víťazíme stálevrah ten pokúša sa márneostaly nám verné horystodoly chatrče maléa tie zmenily sa na kasárneNie ešte nie nekončí sa cestanezapadol hrdinstva nášho svithoci zdeptali nám krásne mestáVieme iste musíme zvíťaziťNie nesvrhli nás do pokorynad otroctvom víťazíme stálevrah ten pokúša sa márneostaly nám verné horystodoly chatrče maléa tie zmenily sa na kasárneNie ešte vatra výškou praskážije pravda našažije naša láskaa tú peklá nezastrašia

Brocko_Ohlas.html.txt

Žlto-brokátový plášťSedmohradské Alpy v zime… Zasnežení obri, ktorí sa ľahostajne a majestátne dívajú na svet, planúci okolo nich. Januárový orkán zúri okolo končiarov, mrazivé povetrie preniká až do dolín, v ktorých je pusto a prázdno; po celom svete panuje zima a vojna, sneh a ľad, mráz a hnev; ďaleko je ešte jar, ktorá nám kedysi prinesie mier…Na rumunskej zemi. Paltinul, Grohotisu, Cara-Iman a La Omu panujú tu nad krajom; malá rieka Doftana v lete tak skromne tečie popri nich, ako by sa ich bála. Teraz masy snehu všade; kedy, ako sa to stopí?! Vietor sa rúca v noci s vysočín, tacká a búcha sa do skál a storočných stromov, znepokojuje zvery a ľudí, bojazlive utiahnutých do nízučkých domčekov malej osady.Oblôčky papierom pozaliepané, strechy hlboko nad oknami visia, ako keby sa túlily jeden k druhému; na všetkom leží sneh — tak vysoko, husto, bielo, ako keby sa nikdy viac nemal ztadiaľ pohnúť. Studňa zamrznutá, jediná ulica prázdna — len zďaleka počuť v chladnom povetrí štekot psa, ináče úplná tichosť…Razom vojenské auto frčí cez dedinku, v ňom so pár oficierov — ponáhľajú sa do Bukarešti. Auto zastane, z neho vystúpi oficier, sluha ho už čaká — má v blízkom kaštieli „Somn“ zariadiť bezdrôtový telegraf pre vojsko.Služba je služba, Andrej Lubiensky by bol tiež radšej išiel ďalej do pekného, ľahkomyseľného mesta, ako sa zahrabať do snehovej samoty „Somna“. Zima ho prešla, keď vysadol z auta. Striasol sa.„No, poďme“, vravel sluhovi.Auto zmizlo v diaľke zapadajúceho slnca.Mladý oficier vyhrnul golier z opozúna a rezko kráčal s hradskej do parku, ktorý tiež spal pod snehovým plášťom zimy. Stromy nepohnute stály pod bielou mäkkou ťarchou snehu — snívaly o teplom slnci a máji — a nikde, nikde ani vtáčka, ani letáčka; len v ďalekom poli kvákaly vrany, hladné a večne nespokojné.Úzka cesta v snehu, na nej ľudské šľapaje — tie im ukazovaly cestu. Sprava-ľava smreky a svrčiny — celá tajomná krása hory v snehu s tou melancholiou zimného popoludnia, keď slniečko zachádza a človek nemôže uveriť, že príde ešte kedysi i leto i láska…Tmavá zeleň hory, na nej sneh — a biela cestička… až monotónne to účinkovalo na mladého dôstojníka.„Ako zakliate je to tu!“ myslel si a chladil v čistom povetrí horúce čelo.„Pekne, pekne — ale keď človeka tak hlava bolí…“ zastal a vydýchol si.Cesta sa skrútila. Razom, ozaj ako sen, stál pred nimi kaštieľ „Somn“.Za bronzovými mrežami biele stavisko, ľahké, veselé, koketné, ako fantastický rozmar veľkého pána. Bolo to v maurskom štýle? a či v akom? Lubiensky zastal a s úľubou sa díval na ten bielo-mramorový div v rumunskom snehu. A všade balkony, terasy, logie a ohromné okná, pravdaže teraz s pospúšťanými záclonami…Pekné, elegantné a ľahučké. Ani mu nemohli dať lepšieho mena, ako „Somn“.Na práporovej žrdi viala ohromná biela zástava a prosila o milosť nepriateľov, a na umelecky peknej bráne tabuľa s nápisom: „Unter deutschen Schutz gestellt“ (Pod nemeckou ochranou).„Musí byť veľký pán ten domnul Laminescu!“ myslel si Lubiensky, keď to videl. „Hja, sbierky rodiny Laminescu a jeho obrazáreň je známa po celom kontinente. No, veď uvidíme!“Po zasneženej ceste sa blížil starý pán v čiernom kabáte, dôstojný a hladký, v gombičkovej dierke nemecké vyznačenie: Herr Müller, starodávny kastelán rodiny Laminescu.Privítal vojaka so zdvorilosťou takou prenikavou, že sa ten až usmial nad tým.Vkročil do manoiru rumunského bojara. Veľká sieň, na poschodie vysoká, v každom rohu kozub; v nich horely ohromné balvany dreva a všade príjemné teplo… a jednako ho prešiel mráz. Grupy hlbokých, nízkych pohoviek, na divánoch krásne vypracované medvedie kože, ťažké tmavé stoličky pri dverách, po stenách sbierka utešených starých zbraní, od 14. stoletia až po najmodernejší driling.Na podlahe perské koberce, tmavé, staré so zlatými tôňami, a utešené schody, vedúce na poschodie, malý ten lesk dreva, ktorý obdivujeme na starobylých laviciach kostolných.Povala krásne kazetovaná a elektrické svetlo pod samou povalou bolo vzorom svetla: teplé, jasné, ale jednako bez ostrej tône. Nízke okrúhle stoly zo starej bronze popri divánoch, na nich veci na fajčenie, a všade cudzích časopisov celá masa; v povetrí ešte akoby vôňa tuhých cigariet a eau de Lubinu… „Domnul Laminescu musí byť kultivovaný človek a estét; hádam len to, a nič inšie…“ myslel si Andrej Lubiensky, ktorý mal na sebe všetky štrapácie vojny.„Somn“ bol úplne opustený, len Herr Müller a sluhovia zostali v ňom, rozprával Lubienskemu kastelán, kým ho slávnostne zaviedol do izby. Cestoval mnoho a videl veľa, ale taký rafinovaný luxus s takým vkusom najsť razom v rumunských horách za vojny bola jednako len senzácia preňho.Naproti dverám ohromný flámsky gobelín: Svadba Venušina. Andrej poznal povestné gobelíny parížskeho Louvrea, ale tento poklad bol krajší. Kastelán zbadal jeho obdiv a usmial sa spokojne.„Náš najkrajší kus“, vravel so zadosťučinením.Pod gobelínom vitrína s čínskym porcelánom: Andrej oka nemohol spustiť s neho, zabudol na umývanie a hlad: porcelán z majetku 17-tej dynastie!! Už rozumel, prečo viala biela zástava a prečo bol Somn „postavený pod nemeckú ochranu“.„A svet ani netuší o týchto pokladoch“, myslel si; „len to vieme, že sú títo bojari zázračne bohatí a že ich volajú „Parížanmi Východu“. Ale nikdy by som nebol myslel, že majú i takýto vkus.“Pri izbe kúpeľ — kaďa z porfyru — steny z ružovkastého mramora, a pol izby samé zrkadlá v strieborných rámoch… Andrej sa zasmial. „A ja som včera o tomto čase túžil za kúskom mydla, a teraz takáto rimanská nádhera!“O pol hodiny sedel občerstvený vo svojej izbe, čistý a svieži, ako dosiaľ nikdy, na malom stolíku ho čakala už večera — ta si ju rozkázal doniesť.Niečo mu ťahalo zrak na druhú stranu izby. Na onyxovom stolíku stuckové bronzy, každá v zlate hodna svoju váhu. Zdvihol oči: akiste obraz domácej panej — Doamna Marghiola Laminescu…„V tomto kaštieli je všetko ako sen… i tento obraz…“ rozmýšľal zamysleno. Svetlo osvetľovalo obraz len bokom, ale farby boly také pastózné, že až svietily.„Aká škola? Paríž?“ rozmýšľal Andrej. „Technika báječná“ vravel k sebe. „Musí byť krásna!“ myslel ďalej. „Také oči… ako čierny plameň… A tie plecia!…“Skrútil gombičku elektrického svetla. Obraz bol prvý raz v plnom osvetlení. Hrdé, pyšné čierné oči sa dívaly rovno do jeho očú. Obraz v životnej veľkosti. Na ľavom pleci žlto-brokátový plášť, hodváb až sa jagal na ňom — ako by žil. Pravé plece, hrdlo, rameno úplne nahé, na plášti sponka a v nej — Lubiensky pristúpil bližšie — vbodnutá krátka malá dýka, s veľkým rubínom na rukoväti…„Dosť bizarný oblek!“ myslel si Lubiensky. Čierne kadere padaly na žltý brokát, červené pery dvíhal nevýslovne ironický úsmev… ale tmavé oči plné vášne…„Ako by sa posmievala z celého sveta… Ale krásna, krásna musí byť… to, čo voláme: „vábivá ženskosť“ a rasa a temperament a náruživosť… Beda tomu, na koho sa hnevá, beda tomu, koho miluje…!“Obraz mlčal. Marghiola Laminescu sa nebránila, oči hrozily, ústa sa usmievaly a sľubovaly slasť…Andrej sa ešte vždy díval na ňu. „Musím sa spýtať kastelána, či je ozaj taká krásna?“Vtom zašušťalo za ním; on sa obrátil, v žlto-brokátovom plášti stála za ním — Marghiola Laminescu.Lubiensky bol tak prekvapený, že trvalo moment, kým sa mohol korektne predstaviť.Ale nie div. Kastelán mu bol povedal, že je „Somn“ prázdny, a zatajil mu, že domáca pani — a aká domáca pani! — neodišla…Marghiola Laminescu kývla graciózne hlavou:„Prosím, cíťte sa u nás ako doma… Baldassare bude veľmi ľutovať, že nemôže byť prítomný…“„Baldassare?“ rozmýšľal Lubiensky. „Iste sa volá Domnul Laminescu Baldassare…“Sadli si.Lubiensky bol v rozpakoch, ako mladý študent. Ale kto kedy slýchal takej krásy a v takej blízkosti…Čo bol obraz oproti nej! Ironický úsmev sa premenil na sladký, mäkký, a čierné oči sa dívaly tak, že Lubienskemu srdce klopalo od rozčulenia…Večerali spolu. Tak, ako keby sa už dlhé roky znali.Ona viedla rozhovor s tou ľahkosťou a roztržitosťou veľkej dámy, ktorá všade bola vo svete, všetko zná a o nič sa vlastne nezaujíma…Lubiensky vypil pohárik ťažkého červeného vína; pri štrnganí sa mu dívala do očú: „Ce que nous aimons!“ (Na to, čo ľúbime!)Andrej nebol namyslený človek, ale ten pohľad zpoza polozaclonených očú…Vstal a prešiel sa izbou.Ona sedela, polo ležiac na nízkom otomane — „ako krásny leopard!“ prešlo mu hlavou. Tie isté mäkké, elastické a pritom nedbalé pohyby, k tomu červené pery a utešené biele vábné telo…„Od tých očú sa môže človek viac opiť, ako od toho vína!“ krotil sa Lubiensky, a pritom ho trápila divá zvedavosť: ako sa toto skočí?!„Nepochopiteľná žena!“ rozmýšľal on; aký môže byť ten Baldassare Laminescu?Lubiensky bol zdravý, mladý človek. Od mesiacov v zákopách, nevidel ani len starej baby, nieto takého utešeného stvorenia… Mal pocit, že sa musí zadusiť v tejto nebezpečnej blízkosti, a ona sa dívala naňho nežne a vyzývave, červené ústa ako by túžily za bozkom, bujné, mladé telo za objatím…Skočil. Stisol zuby.Vprostred izby stálo utešené piano.„Zahrajte mi niečo!“ prosil, úfajúc sa, že upokojí svoje rozčulené nervy.Ona vstala. Ako keď fantastický kvet vyrastie zo zeme…A div! — nie Carmen hrala, ako by bol očakával, ale nesmrteľné, krásne adagio z „Mondschein sonaty“.On oprel hlavu do rúk a počúval.Nadzemskou krásou a túžbou sa naplnila sieň v nočnej chvíli, kým dokončila tichúčko, ľahúčko, ako strieborné lúče mesiačka…V očiach mala slzy.„Neviete, čo sa stalo s Livicom?!“Jej hlas znel, ako hlas viola d’amour — starodávneho hudobného nástroja.On počúval bez pochopenia.„Koho myslíte?“ spytoval sa znova.„Livica Laminescu… Čo sa stalo s ním?!“Toľko túžby a lásky bolo v jej hlase, že Lubienskeho pochytil razom zúrivý hnev.„Teda tak?!“ jeho trápi svojou hriešnou krásou a pritom sa vypytuje na iného?!Razom sa vzbudila v ňom mužská brutálnosť a cit surovej sily.„Poviem vám, čo sa stalo s Livicom“, vravel, a vlastný hlas sa mu zdal cudzím pri povedome vypovedanej lži, „ak mi dovolíte rozpäť tú sponku na vašom plášti!“ Slová boly kruté v svojej drzosti.Ona zatvorila oči.„Nie, to nie“, vravela tak ticho, že to viac len uhádol, ako počul. „Ale bozkám vás na čelo“, vravela tichúčko.On sa zasmial.V smiechu bolo mnoho opovrženia.„A čo si vy myslíte, že som ja školské decko?!“Oči mu nebezpečne blčaly. Už prekročil hranicu, ktorá ho delila od cudzejdámy— videl, cítil pred sebou len utešenú, záhadne krásnu ženu, ktorá má muža a spomína milenca. Ej, taká žena nemá viac práva na šetrnosť…„TedavášLivico je“, vravel pomaly a vypočítave, a oči Marghioly Laminescu sa otvorily, čierne plamene ssaly do seba každé slovíčko z jeho úst: „ale nie, nepoviem vám“, a poklonil sa ironicky.Odhodil horiacu cigaretu na bledo-ružový starodávny koberec, ktorý kedysi v mošei medinskej zdobil zem.Ona sa striasla.Lubiensky pritisol si rukami sluchy, v ktorých bila krv, až do bolesti divo.„Ó, moja hlava!“ zastonal tupo.Ona vstala. Zasa mal pocit, že vyrástla zo zeme, ako exotický kvet, a pomaly sa blížila k nemu.Ľahúčko mu položila ruku na čelo.Rúčka mäkká, hladká ako list z ruže, ale chladná ako ľad… To bolo primnoho pre rozbúreného mužského.Schytil ju, cítil mäkkú štíhlosť jej ohybného drieku, jej vlasy mu vialy do tvári, už myslel, že vytrhne dýku s rubínom zo sponky, padne žlto-brokátový plášť, a on uvidí pred sebou socho-krásnu ženu. Tu razom s energiou, ktorej neočakával od nej, vyšmykla sa mu z náručia, ešte videl zákernícky lesk krátkej dýky, potom cítil ostrý, strašný bôľ nad srdcom, vykríkol, zachytil sa do žltého brokátu plášťa a padal-padal do nekonečnej hlbokej ružovej hmly.*Slniečko svietilo do siene, gobelín visel tak, ako predtým, i vitrína s čínskym porcelánom sa jagala v svetle, keď otvoril oči; na ružovom koberci, tam, kde hodil cigaretu, maličká vypálenina… Vzdychol si. Nijako sa nemohol spamätať… Ležal soblečený na otomane… Ale čo to? Prečo mal také úžasne chudé, priezračné ruky? „Ako som mohol tak schudnúť?“ rozmýšľal. Spamätal sa na vojenskú službu — chcel sa pohnúť — nemožno.Bol taký slabý, ako malé dieťa.Rozmýšľal, rozmýšľal, čo sa to len stalo vtedy večer? Nijako mu nemohlo prísť na rozum.Niekto tichúčko otvoril dvere.Herr Müller, kastelán. Radostný úsmev preletel jeho poctivou tvárou, keď sa podíval Andrejovi do očú.„Konečne, konečne!“ zavolal plesajúc. „Od šiestich týždňov prvý raz pri povedomí! Pán kapitán, ťažko sme bojovali o váš život; taký týfus, ako ste si vy priniesli z toho prekliateho Draganesci…“ Zháčil sa — viac povedal, ako mal. Lubiensky netrpelive čakal na ďalšie vysvetlenia.„Ja som mal týfus?“ spytoval sa nesmierne zadivený.„Veru hej, pán štábny lekár každý deň prichádzal z Bukarešti. Ale, chvalabohu, už je všetko dobre, srdce vydrží; len toho sa lekár obával.“Lubiensky zatvoril oči; primnoho toho bolo naraz.„A domna Laminescu?“ spýtal sa o chvíľu.Kastelán sa odvrátil a študoval nitky na gobelíne.„Nuž ona je preč, pravdaže!“ vravel tak, ako sa vraví ustrašenému decku. „Preč je — nebojte sa nič!“Záhadná odpoveď.Keď ho o štrnásť dní prvý raz preniesli na diván, zbadal, že miesto, kde visel obraz, bolo prázdne…Rýchle sa zotavoval. Cítil sa už omnoho mocnejším; konečne chcel znať rozlúštenie záhady, čo sa stalo vtenvečer s ním?Ale kastelán o všetkom vravel — len o rodine Laminescu ničoho; darmo sa Lubiensky vynasnažoval rozvravieť ho.„A kde je teraz Marghiola Laminescu?“ spýtal sa razom zdvorilého starca. „Konečne to chcem vedieť. Mám česť ju veľmi dobre znať“, doložil ironicky a pomyslel si na lesk dýky. Müller sa strhol.„Pán kapitán, prosím vás, nehovorte vždy o nej. Tak ma to trápi…“Jeho úprimná, statočná tvár mala nepokojný výraz.„Vidíte, i obraz som už dal svesiť, mysliac si, že vás znepokojuje. Veď sme si rady nevedeli s vami! Vo vašej horúčke sme vás dvaja museli v posteli držať, a celý čas ste len onejvraveli… s ňou ste bojovali, potom zas objímali, až príšerné to bolo pre nás… Niekedy som už ozaj myslel, že nevyjdete z toho tyfu, tak ste zúrili v horúčosti.“„Chcem vedieť, kde je teraz!“ rozkázal Lubiensky tak ostro, že sa kastelán až zľakol.„Nuž, Bože, kde!“ vravel ticho. „Kde by mohla inde byť, ako v krypte v parku?! Veď je od troch rokov mŕtva!“V ten večer Lubiensky mal zvýšenú temperatúru — ale Marghiola Laminescu sa mu nezjavila; len jej dýku držal na druhý deň v ruke, kastelán mu ju na jeho žiadosť doniesol. Rubín sa díval naňho, ako oko dravého zvera, ale — Lubiensky bozkal dýku, ktorá spájala žlto-brokátový plášť na utešenom tele nešťastnej Marghioly Laminescu…

Ivankova_Zlto-brokatovy-plast.txt

Zo študentských časov(Črta)Bol som sa usalašil vo veľkom rohovom dome v Karlovej ulici, alebo, ako ju na Kráľovských Vinohradoch úradne volajú, v Karlovej „třídě“. Táto „třída“ obnášala vtedy ledva sto krokov dĺžky a viedla rovno do poľa, pokrytého teraz už snehom. Item[1]Kráľovské Vinohrady boli ešte vtedy „in statu nascendi“.[2]Býval som spolu s Dušanom. Dušan bol vtedy vo veľkom priateľstve s Lacom, ktorého úprimne obdivoval a čítal s ním Shakespeara v pôvodine. Ja som sa teda začal kamarátiť hneď s celým „národom“, no predsa, som sa najviac vodil s naším Jankom. Ešte vtedy nemal mena. Pozdejšie Škop ho nazval Chórmajstrom.„Národ“ bol vtedy dosť veľký. Vodcom národa bol náš Alchymista.[3]V Česku, ako vieme, národ musí mať vodcu; musel ho mať teda i náš národ. Alchymistom ho nazval náš Škop, ktorý vedel každému nájsť smiešnu stranu a prišiť mu prezývku. No zo všetkých prezývok táto Alchymistovi pristala najlepšie. Keď bol v svojom byte, za stolom so štósom hrubých medicínskych kníh, držal ustavične čiernu čiapočku na vrchhlave, ako to nosia obyčajne mnísi. Bol počal plešivieť náš Alchymista. Vlastne máločo mu už na temene ostalo vlasov. No i táto čiapočka bola dielo jeho vlastných rúk. Vykrojil ju bol z dna čierneho klobúka a pristrihol, ako patrí. Alchymista nosil dlhú bradu, pokrývala mu hruď a často siahala skoro do pása — bradu peknú, hustú, vlnitú, čiernu ani žúžol, pýchu nielen nášho vodcu, ale i celého národa. Áno, všetci sme sa honosili jeho bradou, akoby bola naša. Nachodil sa práve „in stadio rigorosorum“;[4]niet divu, že drvil od rána do noci a vyzeral následkom toho bledý a chudorľavý. Ozajstný askét! V byte i na ulici mal ustavične „Kaiserrock“,[5]čierny alebo aspoň hodne tmavý. To sa rozumie, že ten domáci bol už náležite ošúchaný, ale nie na lakťoch. On ho na lakťoch veľmi šanoval. Skrútil rukáv okolo jeho osi, takže čo by malo byť na lakti, padlo mu do zhybu lakťového, a následkom toho obšúchala sa tá partia, ktorá je obrátená k prsiam. I krídla „Kaiserrocka“ vedel na zvláštny spôsob preložiť, takže mu pokryli stehno až do kolien. Bol to zvláštny zjav v našom národe, jeho vonkajšok ozaj typický, originálny. Pri štúdiu fajčil dosť tuho. Doma najviac z bielej gypsovky na dlhom pipasári.[6]Tabak držal v geletke, v ktorej mu bola z domu bryndza prišla. Na túto geletku rád písal aforizmy, ktoré mu zišli na um medzi štúdiom. Jeden aforizmus vydobyl si takú slávu, že ho vedel celý národ naspamäť. Znel: „Láska a arzenik, to sú dve mocnosti: jedna žerie kosti, druhá vnútornosti.“ No zas nadišli i obdobia, keď náš Alchymista postavil gypsovku do kúta a geletku blízko lebky, ktorá cerila zdravé zubiská z vysokej skrine na každého, kto vstúpil do tohto kabinetu starožitností.No i okrem Alchymistu bolo tam ešte dakoľko „starých“. No k nim sme zriedka dochodili my noví. Cyril bol priúsečný, rezervovaný, než aby si sa mu bol mohol priblížiť. Intímne priateľstvá nevyhľadával. No beztak mal málo slobodného času; bol oblečený ako elév a najviac trávil svoj čas v „garnizonšpitáli“.[7]V svojej uniforme, počerný, s pristrihnutou briadkou a s cvikerom, vyzeral viac ako ,schneidig‘[8]oficier než budúci doktor. Jožko Menší tiež sa dal zriedkakedy vidieť. Od rána do noci bol na prednáškach a kurzoch. My sme ho volali „snaživec“. V ten rok mal absolvovať a bol si umienil, že na takto rok v novembri musí mať promóciu: kúsok naozaj heroický, keď druhí potrebujú po absolutórium[9]i dvadsať semestrov, kým odkýchajú nekonečné praktiká a teoretiká. Zato, ak zatáral sa medzi nás, nekazil nikdy dobrú vôľu, ani nedržal, ako druhí takí snaživci, dlhé rozhovory o medicíne. Radšej nám rozprával mnoho o výbojoch medzi dámami. A musel byť dosť podnikavý šuhaj: všetky ošetrovateľky vo Všeobecnej nemocnici a pôrodnici škúlili za týmto drobným, ale čiperným donchuanom.[10]Bol človek zásad; jedna taká zásada bola: Keď drieť, nuž drieť, a keď sa zabávať, nuž zabávať sa. Preto na týždňových schôdzkach sotva predseda vyriekol: „Schôdzka je týmto skončená!“ — sotva policajný komisár zobral klobúk a palicu, Jožko Menší zalomil hlavu, natiahol hrdlo a zaspieval: „Ej, škoda ťa, šuhajko, dudy-dudy-dudy-dom…“ Môj Janko zaraz vyvrátil oči dohora, chytil si prstami cviker, ktorý sa mu na nose triasol pri speve, a ťahá svojím pekným-tenorom dohora. Škop oprie zas hlavu do dlane, zatvorí oči a ťahá prvý bas tu tuho, tu potichšie. Števo naduje hrdlo a derie druhý bas vytrvale a statočne, ani čo by ho najal. Jožko Veľký, ak hrdlo bolo preliate ako-mak, pripojil sa tiež k spevu, socajúc zo seba čudné zvuky, ktoré často prebíjajú celou harmóniou sťa výstrely z kanóna. My ostatní sme tiež pomáhali — fušovali sme do všetkého pomaly. V nižších polohách držali sme sa tenora, vo vyšších sme uskočili k basistom. Iba Alchymista sa obyčajne zamlčal, hľadiac dumne pred seba, otierajúc popol viržinky nervóznymi pohybmi. O čom dumal v taký čas? Hádam mu zišli na um krásne vŕšky okolo Ladzian a Nemiec, alebo rovina okolo Terian, ktorej už tak dávno nevidel. Dosť na tom, naša veselosť nebola mu často po vôli preto sa mu pôvod takých zábav, Jožko Menší, nepáčil. Ostatne, Jožko bol viazaný k domu. Býval u bezdetného, starého krajčíra, ktorý ho už začal považovať ako za svojho. S ním a jeho tučnou polovicou, prívetivou matrónou, musel v nedeľu a vo sviatok popoludní ísť do „Štajgrů“ alebo do „Primasů“ a stráviť s nimi tam celý večer.Nuž bolo národa dosť a v ňom sme tvorili my dvaja, totiž môj Janko a ja, akýsi zvláštny svoj kruh. Prečo? Sám by som nevedel určite povedať: a možno i z mnoho príčin. Pripomeniem len tieto. Boli sme oba nováci v Prahe, oba prvoroční, zapísaní na medicíne, oba vo financiách náramne šťúpli, alebo, ako náš Alchymista obrazne rád sa vyslovoval: oba sme boli chudoba de Badin, psota de Garamseg…[11]Teda dosť pások bolo medzi nami. A spomeniem ešte tieto. Obedy nám dávali ,U Kornelů‘ z Radhošťa, no zato večere museli sme odbaviť neraz frugálne,[12]o kúsku chleba a jablku alebo o pohári čaju, rozumie sa, bez rumu. Treba zas vyznať i to, že nás často na večeru pojali sebou druhí z národa, sami, sponte sua… To bolo od nich pekné, áno, vznešené; no predsa to nemenilo na veci, že totiž oni boli bezstarostní, zabezpečení buržoa, kdežto my dvaja cele obyčajní proletári. Aspoň tak by asi kvalifikovala náš pomer k bohatým dnešná tlač, presiaknutá zásadami zdravého i nezdravého socializmu.Škop dostával z domu hodne groší a riadne, okrem toho mu posielali — viem dobre — často i pod zuby, koláčov a klobás. Števovi, ktorý s ním býval, tiež posielali cele riadne mesačný plat, i znamenitú bryndzu-jasienku v geletkách, ktorej sme bývali i my neraz účastní, i chýrečné ich syrce. Či dostával okrem toho z domu i hurky a klobásy, ja veru neviem; ak ich dostával, tak ich so Škopom tajne i pojedol. Len to viem, že ani hurky, ani klobásy pri ňom som nikdy nevidel. Dušan dostával svoj príspevok riadne, na prvého, ani čo by bol úradník. Okrem toho on bol, myslím, prvý odberateľ bryndze, čo sa týče totiž množstva objednávok, pri bryndziarni svojho otca. V časoch všeobecnej biedy a hladu prihodilo sa často, že sa celý národ zhromaždil okolo gelety Dušanovej a robil krátky proces s bryndzou a chlebom. Škoda, že bol Dušan už vtedy hydrofilných náhľadov[13]a náklonností. Pri pohári piva sedel celý večer a chlipkal z neho bez porozumenia, ba možno skôr s odporom. Števo vyriekol o ňom rozsudok, že nebude nikdy z neho na dačo súci kamarát, „do sklenky“. Následkom koketovania s vodou i po bryndzi dával nám vodu piť.Laco dostával tučné subsídiá[14]z domu, v mesačných dávkach. Okrem toho otvorila z času na čas i mama svoju štedrú ruku. Cyril, nikto nevedel, koľko vlastne dostával z domu — no na každý spôsob mal toľko, že nepocítil biedy. Jožko Menší od počiatku štúdia dostal sa náhodou do domu bezdetného krajčíra a ostal u neho až do konca na byte i na koste. Pani majstrová futrovala ho pečlive buchtami a ,vdolečkami‘, takže on sedel v sadle po hrdlo. Jožko Veľký býval zas so strýcom; ten ho držal síce v reze, no zato bol zabezpečený. Čo mama tu i tu poslala, to ostalo Jožkovi na dohán a už i na ten pohár piva „U Štajgrů“ alebo „U Primasů“. Alchymista dosť často zápasil s biedou. On nedostával mesačne, lež v dlhších obdobiach svoju prípomoc. Tak sa zdá, nebol on najlepší gazda, lebo týždne veľkej hojnosti zamieňali sa u neho zas týždňami všakovej biedy a nedostatku. Zato vedel biedu znášať s filozofickým kľudom. Na večeru takzvaná „houska“,[15]slaný haring a pohár čistej „pramenitej vody“… V také dni, keď ho bieda veľmi prikvačila, vybral sa na výskumné cesty. Prišiel napríklad k Dušanovi, okolkoval čosi a konečne vyrukoval: „Nemáš ty, braček, náhodou dačo zaháľajúcich groší?“ A Dušan, duša metodická vo všetkom, obyčajne vše našiel niečo v tajných záhyboch svojej tobolky.Nuž všetci boli zaopatrení, jedni hojne, druhí dobre a iní aspoň len obstojne; iba my dvaja, môj Janko a ja, neraz sme museli pýtať sa starostlive jeden druhého: „Co budeme jísti, co budeme píti?“To nás prirodzene zbližovalo, bárs vo všetkom druhom sme sa rozchádzali. On bol Lipták a u nás v Orave je príslovie: „Ľupták — ľapták“. Oravec vôbec je predpojatý proti Liptákovi. Potom on vyštudoval na Morave, v mestečku tichom, pod vplyvom českej akurátnosti; ja v Šoporni, kde sa žije slobodne, takže si mohol každý večer, ak sa ti ráčilo, ísť k Manzingerovi na „túrós csusza“,[16]ba i do divadla na „Schöne Helena“.[17]On sa počeštil do špiku, české frázy samy od seba tisli sa mu na jazyk i v rozhovore so mnou. Hrozné „ř“ vyhováral, ani čo by sa bol narodil v Čáslavi. No nadovšetko delili sme sa v tom, že on bol syn meštiansky, vo vystupovaní uhladený, jemný, s nádychom grandezze, kdežto ja zostával som vždy viac-menej sedliak…Ale nás ešte zbližovalo niečo! Boli sme oba oduševnení za Čechov, za vzájomnosť česko-slovenskú. Ja zo zásady, on následkom českej výchovy. Prvé týždne, keď len bolo slobodného času, blúdili sme ulicami, obdivovali milú matičku Prahu, všímali si každého výjavu na ulici s takou pečlivosťou, s akou si český turista na Slovensku zapisuje každú cibuľu a cesnak, čo nájde v kdektorej záhradke. A tak sa zdá, že sme mali i jednaké ciele, totožné výhľady a nádeje — že totiž prichytíme sa dákosi, že vybŕdneme, ba hádam ešte prídeme tu ku cti a sláve. Nárokovať si také výdobytky mali sme oba právo. On je Slovák, čo maturoval na Morave, ja spisovateľ, ktorého „Rysavá jalovica“ pásla sa v tie časy na bujných nivách srbských.[18]No ja som sa akosi skoro presvedčil, že také nároky sú utópie. Dľa toho som i zariadil ďalšie pokračovanie. No môj Janko bol nevyliečiteľný optimista. Jeho snaha bola: vyhľadávať takzvané „styky“. Navštevoval všetky možné schôdzky, zábavky, večierky, „venečky“ a pikniky. Vždy v nádeji, že naďabí na dakoho mocného, vplyvného, slovom, že nájde záštitu, že sa s ním spozná, spriatelí a pomocou jeho vyšvihne sa na zelenú ratolesť. A všade našiel niečo, čo pozdejšie ukázalo sa, že to nebolo „to pravé“. I mňa zvádzal na takéto miesta. Bol som s ním na niekoľkých zhromaždeniach, takzvaných valných hromadách Moravskej besedy. No nenašiel som v nich nič povznášajúceho. Debaty o všedných veciach, o maličkostiach, o ničom, dlhé, nekonečné, do dvoch-troch hodín po polnoci, vedené s cicerónskym aparátom,[19]smiešnou vážnosťou a dôležitkárstvom. V tie časy bola v Besede hojnosť rečníkov, najviac právnici: ľudia neústupní, hrozne húževnatí, ktorí vedeli veľmi šikovne kálať vlasy, mlátiť Čákyho slamu.[20]Na „venečky“ ma neťahalo nič, a potom moja garderóba nebola k takým podnikom zariadená. Môj Janko mal úplný plesový oblek, vždy v poriadku, sťa vojak svoju zbroj. Čierne nohavice trochu opálali sa mu na tenkých nohách, čamara,[21]tiež o dlhých krídlach, ktoré za ním pri polke poletovali. Na takých zábavách môj Janko vynikol veľmi skoro. Dievčence vedel dobre zabávať, uvádzať a prevádzať, gardedámam vedel lichotiť, až sa hory zelenali; a na mikulášskej zábave Moravskej Besedy pôsobil už zdarne ako člen „zábavního výboru“ a či „odboru“.Nemajúc schopností k spoločenskému životu, ja som si vybral iné pole. Mal som známosti v kruhoch literátov — úfal som sa, že s ich pomocou prebijem sa dákosi napovrch, že zabezpečím si dákusi existenciu. No sklamal som sa; známosti také sú náramne nespoľahlivé. Mnohí z nich ledva sa pamätali, že ma kedy videli! Alebo ma prijali náramne zdvorile so známou frázou: „Ah, velice mě těší! Jak se vám líbí tady, v naší Praze? Hezky, co?“Skutočnosť mi dosť skoro ochladila rozhorúčenú hlavu, rozohnala ružové sny a ilúzie. Nadišli i okamihy rozmýšľania, trpkosti, a nadovšetko naliehavých starostí. Také chvíle rád som odbavil sám — z vtedajších druhov netušil ani jeden, čo deje sa vo mne. A môj Janko najmenej. Ani nemal kedy tušiť, on, okrúžený ustavične hmlou ilúzií. On ešte vždy a pevne veril, že sa „uchytíme“, že preplávame, prerazíme…Ostatne také nádeje mal i omnoho skúsenejší človek a starší od môjho Janka. Nebohý Rudolf Pokorný.[22]No i on bol veľký optimista, bárs ho zo všetkých strán potkalo sklamanie, takže i sám zápasil s mnohými ťažkosťami. Podobral sa na to, že mi pomôže prebŕdnuť. „Jen do toho!“ posmeľoval ma, keď zbadal na mne zronenosť. „Nedejme se!“V tie časy, hneď po mojom príchode do Prahy, mali vyjsť v Květoch drobné štúdie Věšínove, všetko známe postavy z Istebného. Redaktor Květov poslal ich Pokornému, ako znateľovi Slovenska, aby napísal, alebo dal napísať k nim sprievodný text. Pokorný zveril teda mne túto úlohu a ešte ma vyzval, aby som napísal dačo i do jeho Palečka.[23]O istebnianskych črtách dodal ešte: „Jen ať to bude něco hodně veselého a ať to bude — krátké.“Bol som vo vytržení. Nie blázon — dostať sa do Květov! Bolo mi známo, že do Květov nemohol sa všantročiť hocikto; ich redaktor bol človek hrozne prísny, hoci spravodlivý a objektívny.[24]On nedal sa strhnúť ani do jednej z mnohých klík literárnych, čo vtedy jedna proti druhej brojili v Prahe a vôbec v Češku. Stál od všetkých ďaleko, osamelý, ale nie izolovaný. Literáti si ho ctili a vážili, obecenstvo ho zbožňovalo. Rozličným vlivom vyhýbal tak úzkostlive, že so svetom spisovateľským pretrhol vôbec všetky styky. Radšej ostal sám ako prst, než aby sa bol zamiešal do boja, ktorý predsa len bol viac-menej boj o chlebíček.Do tých Květov som sa mal teda hneď spočiatku dostať. Nič ma to netrápilo, že som sa mal do nich vkradnúť, držiac sa Věšína za kabát. Iba mi bolo nepríjemné, že slovenský text musel byť preložený do češtiny. Čitateľov Květov urážala by slovenská próza. Zato sa sám Pokorný ponúkol, že mi ho preloží. No i tak bolo mi ťažko predstaviť si, ako nastoliť niektoré zvláštnosti istebnianskeho Maderu alebo Pašku v českom rúchu? A potom akým svedomím ja mám kradnúť drahý čas na nepatrný preklad človeku, ktorý je zapriahnutý vo vlastnej, ťažkej robote, od svitu do noci, ktorý má dosť svojich starostí?I ten pokyn, že to má byť „něco hodně veselého a krátkého“! Už na objednávku niečo poriadneho napísať nie je vec ľahká, dakomu vôbec nemožná. A tu ti ešte objednajú, aká má byť dĺžka a fazóna: sťa keď sa u krajčíra rozkáže kabát. Ale čo robiť? Každý počiatok ťažký, treba sa prispôsobiť…Črtice som sklepal po nesmiernych námahách, po dlhom skracovaní a pripilovaní. Myslím, že som skazil na ne viac papieru než Svatopluk Čech na svojho pána Broučka.[25]A keď som ich ostatný raz prečítal, prepísané načisto, cítil som, že veselosť je nasilu, nejde zo srdca; je asi ako veselosť šaša v cirkuse. Boli to naozaj črtice hrozne smutné, biedne, bez obsahu a formy. Keď som ich odovzdával Pokornému, začervenal som sa až po uši. A veru nie od hrdosti. On ich prečítal a rozsúdil: Dobré sú, ale ich načim pokrátiť…Onedlho vyšli skutočne v Květoch popri obrázkoch Věšínových. Pokorný ich prerobil, prispôsobil fazóne takých malých článočkov. Mne odľahlo nesmierne; toto už neboli črty moje, ja som nebol za ne zodpovedný…Tak som bol o jednu ilúziu chudobnejší. Hneď na prvom kroku som sa presvedčil, že na literárnom poli ja neurobím v Prahe kariéry. A pozdejšie som ani nebanoval. Zoznámil som sa i s druhými mladými literátmi, študentmi, ktorých kritika spočiatku vychytila, redaktori a nakladatelia ich obliehali svojimi „objednávkami“; šuhaji privykli životu blýskavému „nádejeplných talentov“, zabudli na štúdiá, vypísali sa, vyčerpali, čo doniesli so sebou z vidieka, a naostatok upadli do zabudnutia… To bola pritrpká výstraha, než aby bol túžil v ich stopách sa poberať. Krem toho ani osvedčeným literátom už nekvitli ruže. Z honorárov nedali sa stavať paláce, ba ani len domce. Ťažké časy na hospodárskom poli, cukrovarská kríza, nedostatok groša, malý odbyt na literárnom trhu, ktorý ešte k tomu zaplavila hyperprodukcia svojimi výrobkami. V tie časy totiž zjavilo sa akosi razom veľa „mladých talentov“ — literárne produkty utratili značne v cene…V takýchto okolnostiach priblížili sa Vianoce.V Dohviezdny deň ráno sňal som sa s mojím Jankom. Bol prihladený, ako vždy, usmievavý, hoc mu nebolo veľmi horúce v jeho zimníčku, tiež veru nie bohvie-koľme ťažkom.„Kde budeme večerať, Janko?“ pýtam sa ho.Tu mi on rozložil, kam všetko dá sa ísť. Tak hneď do Radhošťa, ktorý nám dával obedy. I Akademický čtenářský spolek chystá sa dať večeru svojim členom, ktorí ostali na sviatky v Prahe. Ohlásili sme sa v Akademickom spolku. Sluha práve vyprázdnil čitáreň a vnáša do nej dlhé stoly. Vo výborovni sú koše a debny s darmi pre študentov. Jesto už dosiaľ, bárs je len ráno, tu hŕba koláčov, takzvaných vianočiek, čo naposielali páni pekári, i múčnych jedál. Popoludní bezpochyby dostaví sa celý regiment rýb všakovak pripravených, ba i rakov a ustríc. Nejeden pivovar pošle súdok svojho piva, vinárne a hostinskí zase vína vo fľašiach. Nezabudne ani neúnavný dr. Zátka[26]poslať dakoľko tuctov fliaš svojej sódovky a bezpochyby i dakoľko fliaš svojho šampanského, ktoré je síce neškodné, ako sódovka, ale predsa len búcha a kypí. Ten istý obraz nás čakal i ,U Kornelů‘, kde mal Radhošť v tie časy svoje stánky. Nuž či tu, či v Akademickom spolku, všade bude hojnosť všetkého i zajesť si i poctive zaliať. A ktovie, či sa nenájde i neznámy mecén a nestrčí pod servítku väčšiu alebo menšiu banknótu?[27]Slovom — veselo to tu bude, zábavno, a možno i bujne a rozpustile. Vinovatosť nejsť, keď nič iného netreba, iba sa prihlásiť…Ja som sa zamyslel. Večery študentské, bujné a hlučné, nezodpovedali mojej nálade. V iný večer ešte, ešte — ale v svätvečer dohviezdny… nie, to už radšej sa utiahnuť, kde je tichšie, prítulnejšie. Veď ti nejde o to, aby si sa dobre najedol a napil, ale skôr aby si okrial; keď nemôžeš v kruhu rodiny, teda aspoň v teplom zákutí s ľuďmi súrodnými. Ja by bol najradšej, keby sa tak bol spojil celý „národ“, keby sme boli mohli spoločne večerať. No to sa nedalo previesť. Každý mal známosť, priateľov po meste; rozchytali si ich po rodinách.Tu som začal prehovárať môjho Janka, aby sme my dvaja spoločne večerali, v utiahnutosti. Jemu bolo náramne ťažko. V Radhošti i v Akademickom spolku mal on mnoho známych, všetko svojich Moravanov, s ktorými biedil v gymnáziu. S nimi by sa dalo rúče pozabaviť…A Janko pristal. Odriekol sa všetkých tých pôžitkov kvôli mne. Naostatok sa začal i radovať, ako nám bude útulne v kútiku daktorého reštaurantu pri pohári piva a slanom haringu, ak sa nezmôžeme na dačo lepšieho.Bol som uveličený, že mám takého spoločníka. Dobrá vôľa chytila sa i môjho Janka; akási nová nádej sa v nás rozhojnila. Akoby predtucha, že nás dnes očakáva šťastie, radostné prekvapenie… Ohlásili sme sa vo Všeobecnej nemocnici. V lóži portýrovej preštudovali sme lajster, kde boli mená, na ktoré prišla peňažná poukážka. Nášho mena sme tam nevideli, a ani z „národa“ nebolo tu ani jedného mena. Akoby bolo Slovensko vonkoncom zabudlo na nás, stratené svoje deti!No nič to: nedali sme sa mýliť. Blízko nemocnice býva náš Alchymista. Vybrali sme sa k nemu — snáď naďabíme uňho na „zaháľavý groš“. Od týždňov bol navštívený haringovým obdobím; dosť ľahko, že zas započne obdobie hojnosti. Po hontianskych vŕškoch museli vymlátiť pšenicu a predať; nebolo by divu, keby práve k Vianociam prikvitla podpora.Keď sme vstúpili k Alchymistovi, videli sme na stole mašinku na čaj, kúsok slanej „housky“ — všetko znaky, že tu nenastal ešte prevrat. Alchymista sedel za stolom s gypsovkou v ústach, v oblaku dymu — pred ním Albertova chirurgia.„No, bračekovci, akože je? Nech sa vám páči!“ A ukázal nám do kúta, kde stáli dve-tri gypsovky, a pomkol nám geletku s komisným dohánom. „Zapáľte si!“Ej, keby tu bolo groší, náš vodca by nás bol ponúkol viržinkami! Pozreli sme jeden na druhého a poberali sa preč.Vyprevádzajúc nás na chodbu, ľutoval náš vodca, že nemôže stráviť dnešný večer s nami. Bol pozvaný do rodiny svojho priateľa a súdruha.„No, nič preto,“ teší ma môj Janko. „Tých pár šestákov už zoženiame, čo ako. Pôjdem medzi Moravanov!“Moravanov on držal za veľkých boháčov a za vzor všetkých cností.„Najhoršie obed,“ pokračuje on. „V Radhošti niet dnes obeda a do hostinca niet peňazí. Ah, čo, poďme my do Myslíkovej kaviarne.[28]Vypijeme kávu a zjeme po dve bábovky — obed by bol hotový.“No ako ísť do Myslíkovej kaviarne bez peňazí? Chodíme ta síce dosť často, ale najviac so staršími. Alchymista tam má i nevyčerpateľný kredit. No, on má i bradu, ako málokto v Prahe! Čo môže dať nedôverčivý sklepník na moju koziu briadku alebo na páper, čo nosí môj Janko miesto brady? A vystaviť sa potupe, aby nám pán Jozef odoprel — to už nie, za celý svet!Pozostáva nám posledné útočište — anglický prostriedok: Pomoc sám sebe!Povymetali sme vrecká a našli: ja dva grajciare, on tri. Teda predsa len niečo!„Kúpime chleba za päť grajciarov, ja mám čaj, uvarím teda čaju,“ sľubuje môj Janko. „Nebudeme predsa bez všetkého. A večera sa už len nájde. Pôjdem k Babánkovi; viem, Babánek dostal groše.“Našu sumu som ja vstrčil do vrecka. Ohlásime sa v Žitnej ulici u nášho pekára, ten má veľmi dobrý, ,zdravotný‘ chlieb, pečený dľa zásad veľaznámeho dr. Zátku. A takto uspokojení prechádzali sme sa Karlovým námestím, ktoré rozprestiera sa pod Všeobecnou nemocnicou, k. u. k. garnisonšpitálom a kostolom sv. Ignáca z Loyoly. Námestie chudobných, nešťastných a chorých vo dne; večer zas a v noci útulok zaľúbených párikov. Jesto tam dosť zátišia a kútikov, kam sa môže ukryť prenasledovaná láska pred očami zvedavých a polície. Dnes sa i chorých premáva málo. I ambulancie vo Všeobecnej nemocnici sú redukované na minimum. Kto sa môže obísť, nejde dnes na ambulanciu, starší a prvší doktori všetko odišli na sviatky a na klinikách tmolia sa iba ich substitúti — doktori i praktikanti, čo majú ďaleko domov. Vlastne i tí usalašili sa v izbičke, ktorá je za skliepkom pána Šulca, známeho kupca s delikatesami, kde pijú svoju kvaterku[29]vína alebo kalištek koňaku. Iba dolu, pred poprsím Hálkovým,[30]je čosi živšie. Tam rozložil svoje stánky kupec s jedličkami. Tak sa zdá, v ostatnú hodinu robí veľmi dobrý obchod, i máločo ostane z jeho nešťastných smrečkov.My sme si umienili, že zídeme na Ferdinandovu třídu a potom Ovocnou ulicou a Václavským námestím že sa vrátime na Kráľovské Vinohrady. Ulice tieto, s nádhernými výkladmi, vo vianočnom rúchu vábili i nás, nových synov „matičky Prahy“.Aby nám bolo kratšie, pustili sme sa Zděrazom, že sa vnoríme do Pštrossovej uličky.[31]Zděraz je ulička tesná, medzi starými, drobnými domcami, ktoré stoja jeden opretý o druhý. Túto uličku bol som si hneď od počiatku obľúbil. Vedel som, že Zděraz prežil mnoho storočí a prežije ich ešte mnoho. Veru nezatára sa sem tak ľahko ani jeden architekt, tento úhlavný nepriateľ, a či skôr kat takýchto zákutí: Zděraz stojí trochu na stranu a architekti radi vyhľadávajú okázalé miesta. Na rohu jedného z týchto domov je okrúhly kameň, hneď neďaleko brány, vykresaný na starosvetsky spôsob, opretý o uhol domu, aby ho snáď pomohol pridŕžať. Na tomto kameni som zakaždým videl sedieť starú babičku, slepú, a prehrabávať sa v pátrikách. Patrne sedávala tu v zime — v lete od svitu do mraku, modlila sa, a ak kto čo dal, odniesla domov. Inu, jesto všakovej biedy na tomto svete! O almužnu nikdy neprosila, nikoho neoslovovala a ani nepristavovala. Sedávala tu nehybne, pohrúžená v modlitbách a možno i milých — smutných rozpomienkach. Keď som len mohol, prešiel som popri nej, keď som čo mal, hodil som jej do lona. Dobre mi padlo z jej bledých úst tiché, smutné: „Zaplať pán bůh!“ Jej prázdne, bez výrazu oko, zastreté temnotou, pripomínalo mi milé oko, tiež pohrúžené v mrákotách, z ktorého kedysi toľká láska žiarila na mňa…I teraz sedí tam babička temná, zababušená v hrubom ručníku, trasúc sa od zimy a prehrabávajúc sa v pátrikách.„Eh, čo, Janko!“ riekol som ja, zazrúc starenu. „My sme mladí, zdraví — a táto tu je slepá.“ A prv než sa môj Janko mohol vzoprieť, vhodil som jej našich päť grajciarov do lona.Bolo mi v tú chvíľu akosi ľahko. Zdalo sa mi, že ja a môj Janko sme najväčší boháči kráľovskej Prahy.„A teraz už čo?“ zvolal môj Janko s výčitkou, kým za nami znelo: „Zaplať pán bůh nastokrát!“ z úst slepej ženy. „Nemáme teda ani chleba!“„Štedrý deň je, Janíčko; i jej sa zíde chleba…“„Ale všetkých päť! To je predsa len primnoho!“„Moc je, keď bijú,“ zasmial som sa ja. Bol som si istý, že by bol dal starene piatku, keby bol mal na bydle piatku. Nuž ale čo si počneš? Malá krava, málo mlieka!No i Janko sa pomaličky rozveselil. V dobrej nálade dostali sme sa na jeho byt. Jeho izba bola ešte menšia než moja, chodilo sa do nej cez kuchynku jeho panej. V kuchyni bolo horúco; do nosa nám udrela vôňa čerstvého pečiva, čo sa smažilo kdesi v rúre. Zato izbička môjho Janka bola ako ľadoveň. Nebolo čím dnes ráno zakúriť…Janko, žartujúc a štebotajúc veselo, ako to už on vedel, napravil mašinku, zažal špiritus, rozostavil poháre s dvoma kvadrátkami cukru, štrngajúc lyžičkami. O chvíľu vrela voda a izbou sa rozšírila vôňa čaju, ktorý pochádzal zo skladu Stankovho.Vtom sa i otvorili dvere a domáca pani vstúpila do našej izby. Bola červená, už či od horúčavy a či od rozpakov. Na stôl postavila tanier s buchtami, vypečenými na červeno. V rozpakoch nám oznámila, že to jej dar, aby sme probovali z jej koláčov.„No, tak teda, Janko: či ešte banuješ za tými päť grajciarmi?“ pýtam sa ho, keď sme si začali ujedať z našich buchiet.„Ja? Ani vtedy som vlastne nebanoval za grajciarmi. Ja jej ich žičím od srdca, nie tých päť grajciarov, ale päť zlaták, stovák, tisícok. Nech si tam má. Pre mňa nech celý svet pláva v hojnosti a blahobyte. Ja by vďačne nameral každému po prešporskej miere[32]dukátov, len keby ich mal. Mne bolo ľúto za chlebom dr. Zátku. Ale pretože máme teraz buchty, ja som spokojný s čarou, vo vytržení som, braček! Vzdor tomu, že sú toto celé obyčajné buchty, kdežto chlieb dr. Zátku je zdravotný. No my i bez toho chleba sme, chvalabohu, dosť zdraví…“Nuž vyfutrovali sme dušu dokonale teplými buchtami, zaliali ju čajom, a pretože som ja mal i dohánu, zapálili sme si. Keby bolo bývalo v izbe teplejšie, nuž veru neviem, čo by nám ešte bolo chýbalo.No i tá večera! Hneď napoludnie vybrali sme sa na poľovačku za pôžičkou. Janko navštívil Babánka, Zapletala, Zatloukala, Oščádala a neviem, koho ešte. No ani žírna Morava nemala v ten deň fondov, aby priskočila na pomoc „úbohému Slovensku“. Starosť o večeru začínala byť čím diaľ naliehavejšia. Nešlo nám toľme o večeru, koľme o poníženie, že sa dozvie moja domáca, jeho domáca, že sme strávili Štedrý večer bez večere. Lebo kam sa uchýliť do desiatej, jedenástej večer? Ulice budú pusté, prázdne a na nich je tak zima!Prechodiac Karlovou třídou, skočil som na môj byt, či nenájdem tam čo. Janko ma čakal dolu. A vrátil som sa k nemu natešený, s drobným lístkom… Keď ho prečítal, tvár sa mu zaskvela. Rudolf Pokorný mi píše, že čaká mňa a Janka na večeru…Že prečo sme sa tak rozradovali? Bolo nám, akoby sme mali ísť domov. Jeho dom i za ten krátky čas, čo sme bývali v Prahe, stal sa nám ako vlastným domovom. Ja som sa vrátil na môj byt, on skočil zas do svojho, a o pol hodiny sňali sme sa na hornom konci Žitnej ulice, kde práve boli rozobrali ohromnú drevenú búdu, zbitú z hriad a dosák, do ktorej sa bolo utiahlo Národné divadlo a kde začali kopať fundamenty na poriadny kvadrát činžových domov. Janko, ako obyčajne pri takých príležitostiach, vyhladený, v čamare, s novou kravatou.Nemohli sme odolať, aby sme sa nezastavili u dakoho z „národa“. Nech sa dozvie národ, že sme i my pozvaní! Srdce nás najväčšmi ťahalo k Alchymistovi. Ohlásili sme sa uňho. Jeho zvláštna osobnosť najväčšmi nás pútala.I jeho sme našli v čiernom. Ani čo by mal ísť predstaviť sa kantorom pred rigorózom. ,Kaiserrock‘ o dlhých krídlach dodáva vážnosti jeho osobe. Dlhá čierna brada sa leskne, vyhladená, rozčesaná. On sám je premenený. Nervóznymi pohybmi hladí si hybké fúzy, splývajúce jednou vlnou s bradou. Vyráža sa mu v tvári veselosť, sebavedomie; čierne oko, inokedy i melancholické a často ustarané, iskrí sa radosťou.„Vitajte, bračekovci!“ zvolal srdečne. „Sadnite! Alebo nie — sedieť nejdeme. Päť hodín — hm, najlepšie kuknúť do Myslíkovej a potom na tú večeru… Ah, ozaj! Čo zamýšľate, šuhajci? Čiže mi je ľúto, že som sa zadal v inú stranu. Mohli sme byť spolu. Poďme do Myslíkovej…“Tak sme sa pobrali do našej kaviarne. Už zďaleka nám kynula prívetive, sťa stará dobrá známa. Ona, kde sa tak milo, útulne sedávalo na úzkych kožených laviciach a neraz i veselo zabávalo. Menovite v nedeľu, keď sa popoludní zhromaždil celý „národ“ okolo mramorového stola v jednej priehlbine, kde je veľký oblok. Šli sme s ním, privyknutí slúchať vodcu, bez ostýchania. A keď sme vstúpili, pán Jozef poklonil sa hlboko „pánu doktorovi“, nám čosi menej hlboko a doprevadil nás k „nášmu“ stolu.Ledva sme sadli, už nesie pikolo Národnie noviny, Černokňažníka, Pohľady.[33]Kaviareň predplácala sa na ne kvôli nám. Pán Jozef, vysoký, chudorľavý, s hlavou bielou a vyleštenou sťa zrkadlo, doniesol nám kávu a znáša na misiách čerstvé rožky, rozkrájanú vianočku, bábovku, torty a vôbec všetko, čo má lepšieho pod zuby.„Vezmite si, bračekovci, jedzte, ja som veru tiež hladný,“ ponukuje nás Alchymista, sŕkajúc svoju kávu, rozumie sa, čiernu. Bielej on nikdy nepije. Možno zato má takú peknú, dlhú čiernu bradu. Nezajedá ničím, bárs vraví, že je hladný. „Hm, skutočne ma teší, že ste mi nadbehli. Práve som vás chcel ísť pohľadať,“ rozkladá nám svojím trhaným spôsobom, vyťahujúc slamku z viržinky, ktorá je na stole ani kanón, čakajúc, kedy jej podložia luntu.[34]Toto zapaľovanie, ako všetko, čo on robil, vykonáva so zvláštnou pečlivosťou. „Že vám ponúknem večeru. No ale vy u Pokorného budete sa mať sto ráz lepšie. A potom, on je náš človek… A takto, šuhaji, koľko by vám bolo treba?“ spytuje sa, prihnúc hlavu proti nám nad stôl, tajomne šepkajúc sťa sprisahanec.Ja a Janko pozreli sme jeden na druhého v rozpakoch.„Nuž dľa toho…“ ozval sa Janko.„No, dobre!“ prisvedčil Alchymista hlavou. Na nej svieti čelo, nadflikované plešinou, ktorá sa rozkladá temenom sťa Kráľova hoľa. „Tak predbežne tu máte… Keď vám bude treba, príďte…“ A vstrčil Jankovi do ruky papierik, náramne skrkvaný. „Nota bene,[35]po večeri, o jedenástej, dvanástej, príďte. Musíme sa zísť. Najlepšie tuná… Bolo by zharangovať[36]národ. No ja som im povedal, podajedným. Šuhajci prídu, zavolajú ostatných…“Alchymista hneď po šiestej vytratil sa svojím drobným, strmým krôčkom, pozapínajúc svoj ťažký, solídny zimník pod samú bradu.„Jemu nežiaľ, Alchymistovi,“ začal môj Janko. Dakedy nadišla ho vôľa rozjímať a uvažovať. „O pár mesiacov doktor, a dobrý doktor on bude, ja viem: pohľad mu je skúmateľský. A my? Doktori in embryone,[37]vystavení búrkam a nepohodám života!“ Pokýval obrvami, napravil si cviker, a už boli zahnané peče a starosti. On vôbec ich ľahko vedel striasť zo seba. On, majiteľ pokrkvanej bankovky, čo mu dal Alchymista, zavolal pána Jozefa a pohybom aristokrata položil bankovku pred seba (piatka to bola!) a zvolal: „Platiť!“Pán Jozef poklonil sa pred ním hlboko, čajsi mu i bankovka zaimponovala a riekol ponížene: „Placený, pane doktor!“Janko pokýval hlavou, i akosi zamyslene i veselo. Natiahli sme naše zimníčky, pozapínali ich a vyšli tiež na ulicu.„Nuž tak, Janíčko môj!“ zakončil som ja nahlas svoje rozmýšľanie, ktoré ma bolo dosiaľ zamestnávalo, idúc po trotoári Spálenej ulice. „Tá vianočka, čo sme jedli v Myslíkovej kaviarni, razila mi niečím — hm, podozrivým…“„A čím, preboha?“ zľakol sa môj Janko. On totiž veľmi pečoval o svoje zdravie a ľahko sa naľakal i maličkosti. „Vari si spozoroval dačo?“„No, no, Janko! Neľakaj sa zaraz! Tá vianočka mi nesmierne razila hontianskou pšenicou. Či si ty nezbadal? Mne sa všetko vidí, že bola z hontianskej pšenice…“Môj Janko sa rozosmial. Schytil ma pod ruku a natriasa ma, ako to už on má obyčaj, keď je bujarej mysle. A oba sme boli veselí. Alchymistova piatka nás šteklila. I nebolo pokoja, kým sme ju nepremenili. Janko skočil do trafičky a načal ju, kúpiac päť sultánok.[38]Sebe dve, mne dve, a jednu za ustávanie…Prv, než sme šli na večeru, chceli sme vidieť ruch veľkomestský bezprostredne pred večerom. Pobrali sme sa zas Ferdinandovou,[39]Ovocnou ulicou a na Priekopy, sebavedome, smejúc sa a trkocúc bezstarostne, i my dvaja boháči, kapitalisti. Ulice tieto večer poskytujú ešte skvelejší obraz než vo dne. Priekopami zvlášte ťahá sa rad trojramenných kandelábrov, husto nasadených na jednej i druhej strane. I dlhočizné Václavské námestie vyníma sa nádherne v bohatom osvetlení, s radmi svetiel, ktoré tamhore pod Vinohradmi temer dovedna splývajú. K tomu sa spúšťa večerom na mesto hmla, a či je to skôr dym z nepočetných komínov, ktorý dodáva predmetom neurčitosti v obrysoch a predstavuje ich obrovskými…No dnes večer stará, pošmúrna Praha sa vyfintila sťa pani sládková v nedeľu. Povykladala do skvelých výkladov všetko, čo sa v nej nachodí pekného a vkusného. Ako taká stará, varovčivá dáma vo všedné dni skryje svoje bohatstvo a vyrukuje s ním v nedeľu a sviatok. Húfy sveta hrnú sa po širokých trotoároch z jednej i z druhej strany v dvoch protivných prúdoch. Každý spechá, ako len dopúšťa stisk, podvihnutý golier na zimníku, hlava napred, skoro každý nesie pod pazuchou pak s vianočnými darmi. I najväčšiemu skupáňovi odmäklo srdce, i on hľadí prekvapiť dakoho, spôsobiť radosť. A všetko to hrnie sa domov, pod záštitu stromca, ktorý čochvíľa ide sa zajagať v celej svojej vianočnej sláve…Starou bránou vstúpili sme do šedého domu, širokými, drevenými schody vyšli sme na chodbu. Tu na jedných dverách je na bielej table červený nápis: „Administrace Palečka“. Tými dverami vstúpili sme do priestrannej izby, kde je redakcia, administrácia a expedícia listu. V dňoch expedície musí tu bývať živý ruch, hoci i Paleček v ostatné roky pocítil ťažkosti tej spomenutej literárnej krízy a stagnácie. Z mnoho a mnohotisíc predplatiteľov ostalo už len dakoľko sto…Tu nás prijal sám domáci pán, Rudolf Pokorný, majiteľ listu. Ako vždy, i vtedy sedel pri stolíku môj protektor, veľký priateľ Slovače, priateľ ozajstný, bez bočných ohľadov a výpočtov, priateľ obetivý, ktorý z toho priateľstva nemal žiadneho osohu. Tvár sa mu vyjasnila dobroprajným úsmevom, keď nás zočil, srdečnosť a úprimnosť mu žiarila z očí. Na prvý pohľad môžeš zbadať, že to človek, ktorý sa nenarodil vo veľmeste, nenasiakol egoizmom a bezohľadnosťou, vlastnosti, bez ktorých nemožno prebiť a ešte menej udržať sa na površí. On sám to nahliadol, žiaľ, trochu pozde, a utiahol sa z mesta na vidiek, ktorý nemal nikdy opustiť, z ktorého nemal sa dať nikdy vyvábiť…Zavítalo čosi i druhých hostí. Domáca pani, tiež srdečná, vľúdna, zavolala nás za bohatý stôl. Izbu ožiaril vianočný stromec, pod ktorým čakajú vianočné dary i pre nás dvoch „úbohých Slováčkov“. Nasledovala večera, dlhá, bohatá. Nebolo opekancov, ani oblátok s medom, ani druhých vecí, čo na Slovensku dodávajú tej večeri zvláštneho starosvetskeho rázu, a povedzme i toľkej poézie. Zato nás prekvapila rozmanitosť, s ktorou Česi vedia priprávať ryby. Boli studené i teplé, pečené i smažené, s omáčkou i slané; iným slovom: ryby na bielo, červeno, modro, čierno… Všetko tučné kapry z rybníkov kniežaťa Schwarzenberga v Třeboni,[40]ktorých došla ohromná masa vo velikánskych kadiach do Prahy na vianočný trh. Dnes každý nádenník musí mať na stole svoju rybu, ako musel mať každý Francúz svoju kuru v hrnci za časov Henricha IV.[41]Ryby sme sprvu zalievali plzenským „od Ježiška“, no dosť skoro sme nahliadli, že to nie ich živel. „Huba, ryba, dyňa, sviňa…“ zišlo nám na um. Chytili sme sa červeného mělníckeho. Pivo skormucuje niektoré povahy — k nim som patril i ja, a tak sa zdá i náš Alchymista. Pri pohári piva sme my dvaja bývali najviac zamyslení, ak nie práve smutní. I Laco býval pri pive zlej vôle, príkry a spurný mnoho ráz. Števo býval zas záderčivý, rád vyvolal dišputu a potom už neupustil od svojho, čo bys’ ho bol rozsekal. No, tu červené mělnícke,[42]bárs neškodné, rozviazalo nám jazyk. Dostavila sa dobrá vôľa, veselosť; Janko i ja trkotali sme až milá vec. A keď boli taniere odnesené, môj Janko vyvrátil razom oči do povaly, prichytil cviker, ktorý sa mu knísal na nose, bárs nos bol stvorený nosiť na sebe cviker, a začal svojím jasným trasľavým tenorom: „Anička, dušička, nekašli…“ Mňa zas pochytil lokálny patriotizmus; hneď za ním zanôtil som, trochu po rechtorsky síce, ale to nerobí nič: „A ja som z Oravy debnár…“To bolo prvý raz, že som sa pocítil v Prahe ako doma… Veselí, rozjarení vstali sme od stola. Nám dvom zažiarili sa líca, sťa keď sa zora zapáli, uši horeli. Zdalo sa nám všetko tak krásne a jednoduché, čo bolo prvej mrzké a skomolené… Iba domáci pán zvážnel akosi. A keď sme sa mali lúčiť, akoby ho boli nadišli rozpaky. Mňa pristavil v svojej administrácii pri písacom stole a vtisol mi do ruky chumáč papierikov. Pozriem — a vidím, čo som beztoho tušil, že sú to zlatky, aké sa len môžu sňať v šuplíku literáta…„Honorár za črty v Květoch…“ vysvetľuje mi s úsmevom, ktorým hľadel zakryť rozpaky.„Moje črty?“ zadivil som sa. A veselosť mi prešla; zišiel mi na um osud mojich črtíc k Věšínovým obrázkom: ich nezručnosť, holota, bezobsažnosť. Polial ma rumenec studu, a prvý pohyb bol, že hodím klbko tých zlaták na písací stôl. No — neurobil som tak…Svitlo mi v hlave, že to nie je žiaden honorár, ale cele druhý manéver: snaha neuraziť moju citlivosť ponúknutím podpory. Domáci pán bol by sa zarmútil, že sa mu hra nevydarila, keby som bol dal znať, že som uhádol, aké sú to zlatky. Ten okamih bol nám trápny, obom jednako: možno jemu viac než mne. Skrátil som ho čím väčšmi, vybľabotajúc čosi ako poďakovanie, a vstrčil som „honorár“ do vrecka. Na tvári hostiteľa rozliala sa radosť a spokojnosť. Spadol mu, ako vidno, ťažký kameň zo srdca. So zvláštnou vrúcnosťou stisol mi ruku na rozlúčku. Akoby mi chcel ďakovať, že som prijal jeho „honorár“, nevyložil na zlú stranu jeho priateľskú pomoc. A ja, vyznám úprimne, necítil som poníženia, necítil som urazenú svoju hodnosť; naopak, akoby ma o jednu mocnú pásku viac viazalo k tomuto milému, šľachetnému človeku.Zamyslene poberal som sa popri mojom druhovi. On, rozjarený, širokej vôle, trkotal ustavične, drmal a šteklil ma, pripomínal najveselšie momenty večere. A ja som myslel zas na môjho hostiteľa, na jeho zamyslenosť, ktorá skrsla medzi naším veselým smiechom; na rozpaky, keď som stál s ním zoči-voči a on sa mi bál otvorene ponúknuť pomocnú ruku; na radosť konečne, keď sa mu pozdalo, že sa mu vydarila lesť… Bolo mi voľne, ľahko na srdci. Matička Praha, pošmúrna, studená, teraz sa mi zdá prívetivou, milou, pečlivou matičkou, kde ozaj nemá miesta egoizmus, kde nie sme predsa tak opustení. A všetky tie chmáry z obzoru mojej duše zahnal jediný srdečný pohľad môjho hostiteľa, vyhnal trpkosť z mojej duše akoby divom…Myslíkova kaviareň bola plná, hlučnejšia než po iné dni o tomto čase. No nás neokúzľoval ruch a huk kaviarne. Naše oko padlo najsamprv k „nášmu“ stolu a srdce nám zabúchalo radosťou. Celý „národ“ sedí za stolom, in corpore,[43]všetko druhovia veselí, úprimní, v sviatočnej nálade. I Jožko Menší sa dostavil; neviem, ako uskočil svojmu bezdetnému krajčírovi, Jožko Veľký tiež sa doredikal až hen z Malej Strany, kde strávil so strýcom Štedrý večer. Pán inžinier prišiel z Karlína, vytrhnúc sa z kruhu rodiny, aby posvätil hodinku i tejto druhej, širšej rodine… Števo a Škop, nerozluční, ako vždy, sedia i teraz jeden pri druhom. Števo nie je pošmúrny, nedišputuje, akoby dišputoval v iný večer, nezadiera do nikoho. Sedí s usmievavou tvárou, načúvajúc, čo sa hovorí, alebo hádam ťahá paralelu medzi dvoma kardinálmi: Richelieu a Mazarin.[44]Laco je tiež krotkejší, v úsudkoch zhovievavejší: nie je mu všetko „egal“,[45]ako obyčajne. Všetci prišli, všetci, do nohy; i tichý Dušan, ktorý bezpochyby ťažko nesie, že nie je za stolom otca svojho, kde ich večeralo dnes večer najmenej tridsať…No za vrchstolom sedí náš Alchymista, natešený, s prívetivým svitom v živom čiernom oku. Rukávy na „Kaiserrocku“ okrúca pečlive, aby sa mu na lakťoch nehobľovali. Viržinka v nervóznej ruke vrtí sa a podchvíľou otiera sa o popolnicu. Bledé, asketické líce tiež sa mu zažiarilo…„Šuhajci, nože, čo by ste tak?“ spytuje sa nás z príchodu. „Kávu, absint, knikebajn? Alebo hádam čaj, alebo punč?“„Dajte si slivovice,“ radí nám Števo, omočiac pery v kalíšku. „Dobrá je, slavonská. Alebo rrhum!“Nuž i my stali sme sa účastní požehnania, ktoré doniesla na národ divná metamorfóza, že totiž z hontianskej pšenice vystane, čo len chceš. I káva, i čaj, i absint a napokon i slivovica.Po polnoci sme zas in corpore išli „na Slovany“.[46]Už zďaleka doliehal spev zhromaždeného množstva. I Števo, ba i Laco dali sa strhnúť prúdom a vstúpili do osvetleného chrámu. V ňom sa rozliehala starobylá pieseň: „Narodil sa Kristus pán…“ Môj Janko hneď pridružil svoj zvučný, trasľavý tenor k piesni množstva, my ostatní mlčíme, každý zaujatý svojimi myšlienkami. I Števo pozerá akosi divne k oltáru, pred ktorým liturguje mních, okrúžený druhými mníchmi. Nad oltárom je nápis v polokruhu, vyvedený zo svetál plynu, trblietavých a podskakujúcich: „Gloria in excelsis Deo!“[47]A ktovie, na čo myslí Števo v svojej duši, ktorú považuje za cele skeptickú! Možno, že ani nemyslí na kardinálov Richelieua a Mazarina, vidiac skromné jasle na oltári a toto ohromné množstvo, ktoré s vrúcnosťou a úfaním hľadí k nim…[1]item(lat.) — aj, práve tak[2]Kráľovské Vinohrady boli ešte vtedy „in statu nascendi“— štvrť Prahy, v ktorej ešte pred polovicou minulého storočia boli len osamelé usadlosti v poliach, neskôr tu otvorili parky. Obec Kráľovské Vinohrady zriadili až roku 1849 a na mesto boli povýšené až roku 1879. Odvtedy sa datuje ich prudký vzrast; in statu nascendi (lat.) — v zárodku, na počiatku.[3]Alchymista— človek, zaoberajúci sa alchýmiou, to jest pomýlenou stredovekou chémiou, ktorá sa usilovala zmeniť jeden prvok na druhý alebo vyrobiť „elixír života“ na predĺženie života, „kameň mudrcov“ na získanie múdrosti ap. Súčasne to bola aj tajná časť lučby, ktorá sa zaoberala vyrábaním kovov, najmä zlata. Tu žartovná prezývka medika.[4]„in stadio rigorosum“(lat.) — v štádiu prísnych skúšok[5]„Kaiserrock“(z nem.) — cisársky kabát[6]gypsovka na dlhom pipasári— fajka z gypsu na dlhej čutore, rukoviatke[7]„garnizonšpitál“(z nem.) — nemocnica vojenskej posádky, ktorú vybudovali z barokového jezuitského internátu pri Všeobecnej nemocnici (Ide o Všeobecnú nemocnicu na Karlovom námestí v budove, ktorá patrila pôvodne ústavu šľachtičiek, založenej r. 1790. Do všeobecnej nemocnice chodieval Kukučín s ostatnými medikmi na prax.)[8]„schneidig“(nem.) — prísny[9]absolutórium(lat.) — prepúšťacie vysvedčenie o zakončených skúškach na vysokej škole[10]donchuan— záletník, podľa Dona Juana, hrdinu španielskej legendy zo 14. storočia; typ nebezpečného a smelého zvodcu žien[11]chudoba de Badin, psota de Garanseg— posmešne: chudoba z Badína, psota z Hronseku, podľa kedysi chudobných obcí neďaleko Banskej Bystrice[12]frugálne(z lat.) — skromne, triezvo, jednoducho, primerane[13]Škoda, že bol Dušan už vtedy hydrofilných náhľadov— Dušan Makovický ako tolstojovec bol antialkoholik, žartovne: bol hydrofilných to jest vodomiľných náhľadov; presne hydrofília je schopnosť tkanív organizmu prijímať vodu, viazať a udržiavať ju.[14]subsídiá(z lat.) — podpory, výpomoc[15]„houska“(čes.) — žemľa[16]„túrós csusza“(maď.) — tvarohové rezance[17]„Schöne Helena“(nem.) — Krásna Helena, názov operety Jacqua Offenbacha (1819 — 1880) z roku 1864[18]spisovateľ, ktorého „Rysavá jalovica“ pásla sa v tie časy na bujných nivách srbských— Kukučínova poviedka Rysavá jalovica vyšla už roku 1886 v chorvátskom časopise Stražilevo (č. 47) pod názvom Šarena junica. Slika iz slovačkoga narodnoga života.[19]debaty… vedené s cicerónskym aparátom— t. j. odborne; nazvané podľa rímskeho spisovateľa a rečníka Cicera (106 — 43 pred n. l.), ktorý svoje súdne reči podkladal dôkladným dôkazovým materiálom a podával ich dokonale vybrúsenou rečou.[20]mlátiť Čákyho slamu— tárať, hovoriť do sveta; vzniklo z povesti o Ladislavovi Čákym († 1655), majiteľovi vígľašského panstva a hlavnom županovi Zvolenskej stolice, ktorý vraj dovoľoval na svojom panstve každému brať si slamu v neobmedzenom množstve.[21]čamara(z franc.) — čierny kabát so šnúrami[22]Rudolf Pokorný— (1853 — 1887), český básnik, priaznivec a podporovateľ Slovákov. Vydal Potulky po Slovensku (1883, 1885; zmieňuje sa v nich i o začínajúcom Kukučínovi) a iné práce so slovenskou tematikou. Vydával Knihovnu československú. Od roku 1885 redigoval humoristický časopis Paleček, ktorý vychádzal v rokoch 1872 — 1887 v Ottovom nakladateľstve.[23]mali vyjsť v Květoch drobné štúdie Věšínove, všetko známe postavy z Istebného… sprievodný text… zveril teda mne túto úlohu a ešte ma vyzval, aby som napísal dačo i do jeho Palečka— po roku 1884 bolo v Květoch uverejnených mnoho obrázkov zo Slovenska najmä z Oravy, českého maliara Jaroslava Věšína (1860 — 1915), tvorcu anekdotického žánru niekedy i so smelým politickým zameraním. Na augustovom zhromaždení roku 1887 v Martine v paulinyovskom dome bola výstava jeho diela, ktorá mala neobyčajne veľký úspech a ohlas. Iba pod jedným z textov k obrázkom je uvedené Kukučínovo meno (VIII, 2, 321 — 323). V Palečku vôbec nie je.[24]redaktor bol človek hrozne prísny, hoci spravodlivý a objektívny— Květy (1879 — 1915) založili a redigovali Svatopluk Čech (1846 — 1908), Vladimír Čech (1848 — 1905) a Servác Bonifác Heller (1845 — 1922). Do roku 1899 bol Svatopluk Čech „usporiadiateľom básní a pôvodnej krásnej prózy“ v Květoch.[25]viac papieru než Svatopluk Čech na svojho pana Broučka— narážka na poviedkový cyklus Svatopluka Čecha s hlavnou postavou pražského filistra. Vychádzali šesť rokov: Výlet páně Broučkův do měsíce (1886), Pravý výlet pana Broučka do měsíce (1888), Nový epochální výlet pana Broučka tentokráte do patnáctého století (1888), Pestré cesty po Čechách prací Matěja Broučka a jeho společníků (1891) a Matěj Brouček na výstavě (1892)[26]dr. Zátka— dr. August Zátka (1847 — 1935), český advokát, priemyselník z Českých Budejovíc, ktorý má zásluhy na rozvoji českého školstva i hospodárstva[27]banknóty— bankovky, papierové peniaze[28]do Myslíkovej kaviarne— dom u Myslíků na Myslíkovej ulici[29]kvarterka— štvrtka, dutá miera (10,5 litra)[30]pred poprsím Hálkovým— pomník českého básnika Vítezslava Hálka (1835 — 1874) od sochára B. Schnircha z roku 1881[31]Zděraz,… do Pštrossovej uličky— ulice neďaleko Karlovho námestia v Prahe[32]prešporská miera— dutá miera, 62 litrov[33]Národnie noviny, Černokňažník, Pohľady— najpopulárnejšie slovenské noviny a časopisy. Národnie noviny (1870 — 1947), redigoval počas Kukučínovho pražského štúdia Ambro Pietor; Černokňažníka, humoristický časopis (1876 — 1910), v osemdesiatych rokoch redigoval Juraj Čajda; Slovenské pohľady, časopis pre literatúru, politiku a umenie, začali vychádzať roku 1881, v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch ich redigovali Sv. Hurban Vajanský a Jozef Škultéty.[34]lunt(z nem.) — zápalná šnúra, knôt[35]nota bene(lat.) — dobre si zapamätaj; a ešte k tomu[36]zharangovať(z franc.) — zburcovať[37]in embryone(lat.) — v zárodku[38]sultánka— druh cigarety[39]Ferdinandova ulica— dnešná Národná trieda v Prahe, smerujúca k Vltave[40]144kapry z rybníkov kniežatá Schwarzenberga v Třeboni— šľachtickému rodu Schwarzenbergov, ktorý od roku 1670 mal titul ríšskych kniežat, patrili obrovské majetky v Rakúsku i v Čechách[41]musel mať každý Francúz svoju kuru v hrnci za časov Henricha IV.— Henrich IV., Bourbonský (1553 — 1610), francúzsky panovník (r. 1598 vydal Nantský dekrét, ktorý zaručoval protestantom slobodu vyznania). Za jeho vlády bol v krajine pomerne veľký blahobyt. Francúzsky ľud v povestiach rozpráva, že jeho želaním bolo, aby i roľník mal v nedeľu na obed sliepku.[42]červené mělnické— druh červeného vína z Mělníka, vinárskeho mesta v stredných Čechách[43]in corpore(lat.) — hromadne[44]Richelieu a Mazarin— francúzski kardináli a štátnici; Armand Jean Duplessis Richelieu (1585 — 1642), zakladateľ kráľovského absolutizmu; Julles Mazarin (Giulio Mazarini) (1602 — 1661), pokračovateľ Richelieuových snáh, ktorý zavalil obyvateľstvo krutými daňami.[45]egal(fr.) — jedno[46]Slovany— kláštor Na Slovanoch, Emauzy bol založený roku 1347 Karolom IV. pre slovanských benediktínov so slovanskou liturgiou[47]gloria in excelsis Deo(lat.) — sláva Bohu na výsostiach; slová z evanjelia (Lukáš 2, 14), ktoré sa čítajú v kostole na Vianoce

Kukucin_Zo-studentskych-casov.html.txt

Čertove kúskyRozprávkaStalo sa to ešte vtedy, keď mali čerti prístup do ľudských príbytkov; ono ešte i teraz túlajú sa pomedzi svet, ale už nesmú sa tak rozťahovať, ako kedysi. Predtým čert išiel na nocľah rovno do gazdovského domu, ale teraz kráča rovno do krčmy a tu hľadá svoje obete. Sedíš pri sklenici a ani nezbadáš, len keď už sedí pri tebe, vraj chudobný pocestný, a ono je to sám ten, nech sa prepadne! Vidíš, ako sa zalizuje, naleješ mu do skleničky, vypije, potom on dá naliať, zase ty, zase on, že ani nevieš, len keď si v hriechu so svojím vlastným bratom. A čert? Smeje sa, loptoš, a keď je zle — ztratí sa. Ale horký ztratil! Stiahol sa na muchu, hodil sa do skleničky, a bŕŕ! už si ho vypil. Ty kľaješ, zúriš, Pána Boha obrážaš, a len zabiť a zábiť dakoho. Svet sa ti čuduje, že vraj taký dobrý človek, a takúto nezdobu stvára, a ono je to čertova robota. Keby si nebol toľko pil, bol by si videl muchu; vyhodíš ju von, pristúpiš nohou a už je po zlom; ale opitý nevidí, nečuje: ľahko potom čertovi komédie s tebou vystrájať! Ideš domov, čert je v tebe, socia ťa na pravo, na ľavo. Rozumie sa, že z tvojho domu uteká dobrota, požehnanie Božie, lebo si doniesol čerta. Drúzgaš veci, biješ ženu, deti; tieto plačú a čert sa rehoce v tebe. Čert vyjde z teba, vyspíš sa a — hanbíš sa. Ej pozor si treba dať, aby sme čertov nevyslopali, nie je na to ľudský žalúdok!Stalo sa teda, že v jednej dedine zariekli sa piť. „Čo dávame hrtanu,“ povedali ľudia, „za to si radšej kúpime knižky a noviny na zábavu a poučenie, a pár groší aj odložíme na prípad nejakej nehody.“Nepil teda nik, krčma hučala od prázdnoty. Krčmár Icík, ktorý bohatnul z hrtana ľudu, zľakol sa takejto novoty. Najprv vysmieval ľudí, potom lákal vtáčkov na lep, ale keď len nechcel nikto piť jeho smrad, nabral si do vrecák peňazí — všetko mozole chudoby — a išiel k veľkým pánom, ktorí rozkazovali v stolici. Týmto povedal, že ak ľudia nebudú piť, on nebude môcť krajinskú daň platiť. „No, čo len to,“ odpovedal mu jeden taký stoličný pán, „keď ty jeden nebudeš vládať daň platiť, namiesto teba bude platiť daň dvesto ľudí, ktorí sú pro svoj hrtan od rokov v reštancii.“Keď krčmár videl, že tu reči neosožia, zaštrngal zlatom, načo sa panské uši natiahly. Bez slova vysypal na stôl za priehrštie zlatých peňazí, a ani slova nepovediac, odobral sa s poklonou preč.Táto „zlatá“ reč účinkovala.Sotva stačil krčmár prekročiť svoj prah, už sa nasypalo do dediny ozbrojených pandúrov a kadejakých pobehajov, ktorí chytali ľudí a viedli ich do krčmy, aby pili. Krčmár tancoval od radosti a ponúkal za darmo piť, ale ľudia vzdor núteniu, miesto do úst, vylievali pálenku do záňadria.Keď krčmár videl, že ani násilie neosoží, spojil sa s čertom.„Dám ti svoju i ženinu dušu,“ hovoril čertovi, „ak mi týchto ľudí na staré chodníky privedieš.“Čert si škrabal rožky, oháňal chvostom, lebo si netrúfal týchto zatvrdilých vraj ľudí prehovoriť, ale sľúbil, že pošle svojho mladšieho brata, ktorý je vraj šikovnejší na takéto veci, lebo ten že už v daktorých dedinách i ženy naučil slopať pálenku.Mladý čert škrabal si tiež rožky, keď počul rozkaz, že musí ísť svádzať do krčmy zrieknuvších sa piť.„Keby aspoň toho kňaza nebolo!“ vzdychol si čert, „ale ten je na veľkej prekážke; umienil si, že z krčmy spraví školu. Aj po domoch chodí, učí a búri proti nám. Idem, ale najprv musím sa do kňaza zadrapiť.“Mladý čert lámal si cestou hlavu, ako zhnusiť kňaza pred ľuďmi, aby ho nepočúvali. Obliekol sa za biskupa a doviezol sa na štyroch koňoch do dediny — rovno na faru. Ľudia sa shŕkli a tu vidia, ako biskup pred farou nadáva ích kňazovi, že vraj svet búri, keď odvádza od krčmy, a potom ešte za biskupa oblečený čert kričal na ľudí: „Nepočúvajte na vášho kňaza, lebo vás búri! Len si vy i ďalej upíjajte v krčme; kostol je nie zajac!“ V tom koč odletel. Kňaz i ľudia boli na chvíľku ztŕpnutí, ale hneď zbadali akýsi smrad a zkríkli: „Nebol to biskup, ale za biskupa oblečený čert, aby nás pokúšal!“Ale ľudia ešte väčšmi milovali svojho kňaza a ešte i tvár odvracali od krčmy.Keď čert videl, že sa mu nepodaril útok, preobliekol sa za slúžneho a išiel k rychtárovi.„Rychtár,“ hovorí čert, „jestli za dva dni nepôjdu ľudia do krčmy piť, a ak vy tam do zajtra neožeriete sa, zhodím vás z úradu, syna vám dám za vojaka a občanom dám odobrať panské pašienky!“Rychtár sa zľakol a zostal stáť ako oparený. Avšak počúvala to aj rychtárka; rozsŕdila sa, pochytila metlu a ak daj, tak daj, milého čerta: „Nuž, veď je to nie slúžny ale čert z jazerného pekla! Ale sa mi pakuješ von! Ber si tvoj úrad i pašienky a choď sa pásť na ne i s tvojimi pánmi!“Ubitý a zahanbený čert musel oblokom vyskočiť.Videl čert, že tu pozlotky nevykoná nič, začal teda podobrotky, ale kdekoľvek začal nahovárať, všade dostal po nose, lebo ľudia už boli ako skala v dobrom.Proboval ešte šťastie s najchudobnejším gazdom. Tomuto jednej noci zadrhol voly i kravu, mysliac, že pôjde svoj žiaľ zaliať do krčmy. Ale tento nešiel, lež vzal sekeru na plece a chodil do hory drevo stínať, aby si zarobil na kravu a junce. Potom huckal ženu doňho, v nádeji, že pred jej jazykom zuteká do krčmy, ale tento miesto do krčmy, šiel poprosiť kňaza, aby dal žene naučenie. Naposledy mu podpálil dom a na pohorenisko posadil biedu. Ani teraz nešiel svoje žiale zalievať. Čert i bieda škrípali zubami, keď videli, že gazdovia pohorenca s deťmi i so ženou pritúlili a opatrili ich živnosťou.Chodník ku krčme zarástol trávou, na podlahe šenkovne rástly mach a huby.Čert bál sa, že sa mu budú v pekle vysmievať, preto ešte jeden veľmi útrovný útok podujal. Sosbieral v neďalekom meste všetkých pijanov, napojil ich, pohádzal do vozov, sám si sadol do hyntova, v ktorom bola štvorka zapriahnutá, a leteli do dediny. Čertov opitý sprievod kričal pod zástavami: „Éljen náš vyslanec!“ a zatiahli rovno do krčmy. Čert, oblečený za veľkého pána, išiel k rychtárovi a rozkázal mu, aby ľudí sohnal do krčmy, lebo že on, ako kandidát vyslanectva na krajinský snem, chce reč držať a voličov počastovať.Ľudia sa aj sišli, ale len pred krčmu; dnu nešli, čo ich ako vábili. Keď čert, ako budúci krajinský vyslanec nasľuboval ľuďom hory-doly a zavolal ich na kvaterku, ozvali sa títo jedným hlasom : „Nechceme panské sľuby, nechceme cudzinca, ale ani odrodilca: nech žije náš kňaz ako vyslanec, ktorý nás miluje, nás pred zlým ochraňujte! nech žijú Slováci!“Vidiac čert, že ani ablegátstvo nič neosoží, najedoval sa tak, že sa mu vyliala pekelná žlč a v tomto jede začal piť všetko, čo bolo v krčmárovej pivnici, a slopal, slopal, až sa rozpučil a potom sa prepadol, ale za käčku strhol i krčmára do priepasti.

Ziak-Somolicky_Certove-kusky.html.txt

Zabitý[1]Tri doliny — v jednej čierna surovina,v druhej sa rozrastá zelená bučina,na tretej sa brnie hustá javorina —pod javorom sedí s Janíčkom dievčina.Ej, javor zelený, ty budeš vyrastať,naša tuhá láska nemôže zakapať;naša tuhá láska tvrdšia že ten kremeň:skôr ty, javor, vyschneš, jak jej bude ameň.Kde len pozrieš, pusto — lístie žltne v lese,vrch pustne zelený, vietor chmáry nesie,čo sa len zelenie, mráz nočný zachváca,ach, nech len jediný kvietok nezatráca!Zaber si, čo len chceš, ty prenešťastný mráz,len nechaj ten kvietok, čo je už Hanin raz,ach, nechajže, nechaj, aspoň ten boleráz,ktorý som vštepila do môjho srdca raz.Ale mráz nečuje, daromnô volanie:nečakaj chudobný iba potreskanie. —Dolu dolinôčkou vychodí chodníček,ovce domov ženú, kdeže je Janíček?Ovce domov ženú bez svojho ovčiaka —kdeže ste podeli, ovečky, junáka?Behá deva, behá dolu dolinami,hore dolinami, temnými horami.Janíček, Janíček, nesiem ti perečko,kdeže si, ozvi sa, ty moje srdiečko,ukáž sa mi, ukáž, aspoň na videnie,ty moje jedinô v svete potešenie!Veď ťa hľadám ako vajíčko gazdinka —kdeže si sa podel, môj drahý Janinka? —Pipíška šteboce v čiernej surovine,v čiernej surovine na holej kaline.Kalina, kalina, jak si sa zmenila…kdeže si zelenosť svoju potratila?Kde máš tie lístočky, kde máš tie kvietočky,čo keď predtým rástli, oko, dušu pásli?Kto ťa tak ošklbal, kto ťa tak ošarpal,kto ťa tak opustlú na posmech zanechal?Odpadli lístočky medzi holé kríčky,akoby napľuval do čistej studničky,akoby napľuval do hlbokej vody —tak sa biednym ľuďom na tom svete vodí! —Už trávičku spásli, kde sme chodievali,už buček vyťali, kde sme sedávali.Janíček na piesku, na šírom nábreží,ako dáky klepec porúbaný leží —v rukách má fujaru, na tvári ľaliu,a na bledom srdci sviežu pivóniu.[1]Prvý raz v Nitre 1844, str. 169—171; Ps, str. 156—158; V-1, V-2. Prepis V-1 je presný, okrem týchto odchýlok:lísta — lístie; žlkně — žltne; muojho — svojho; chodníčok — chodníček; tvoju — svoju; fujera — fujara; bledom — bľadom. V prepise vraciam sa k pôvodnémumôjho — tvoju — bledom.

Kral_Zabity.html.txt

O národních poměrech na SlovenskuV poslední době počíná se u nás československá vzájemnost větší měrou pěstovati. V některých časopisech českých uveřejněny články o věcech slovenských, první to krok k vzájemnosti — vzájemným sebepoznáním. Nejcennější z nich byly výmluvné články Kálalovy „Maďarisace na Slovensku“ v Osvětě r. 1898, kam nyní stále Kálal o věcech slovenských dopisuje. Také Černého „Slovanský přehled“ všímá si Slovenska, přinášeje o slovenských poměrech přehledy rovněž z péra Kálalova. Umělecká Beseda r. 1900 vydala jako premii vylíčení Slovenska slovem, obrazem i písní. Za to však denní politické listy české málo nebo nic si Slováků nevšímají, ačkoliv o jiných Slovanech často podrobné zprávy politické přinášejí. O nejbližších našich bratřích, o Slovácích napíše se do roka několik zpráviček, které v ostatní spoustě zpráv úplně zanikají. Hlavně této nevšímavosti denních listů sluší přičítati dosavadní nezdar československé vzájemnosti, která nemůže do českého lidu proniknout a ostává stále omezena jen na úzký kruh její pěstitelů. Moderní člověk zvykl si starosti o věci veřejné přenechávati denním listům a co pak v nich nenajde — to pouští z mysli. O pověstném francouzském Dreyfusovi popsány tisíce, ba milliony sloupců v novinách a veřejnost evropská byla jeho aférou po 5 let v napjetí udržována, ale o bratrském národě, úpícím v duševním i tělesném otroctví se mlčí.A přece pomoci těžce postaveným našim bratřím jest naší povinností. Mohl by nastati čas, že by dějiny nás mohly viniti z netečnosti a následky její byly by pro nás hrozné. Málokdo jen má tušení o dnešním smutném postavení Slováků! Vhodně o něm pravil Kálal v „Poslu z Budče“ r. 1895, že „na Slovensku jeví se mnoho známek národa vymírajícího“. Ačkoliv v Osvěte r. 1899 již opět věří v budoucnost Slováků, přece poměry slovenské třeba pojímati vážně. Strach o Slováky zamhuřuje naše bratrské oči, takže nevidíme nebezpečí a poměry zdají se nám býti příznivějšími. Jenom strastí procítená slova, napsaná uchvacujícím pérem Kálalovým vyličují poměry slovenské dosti tragicky. Pravého pojmu o slovenském utrpení nabudeme nejlépe cestováním po Slovensku, které má pro československou vzájemnost také i ten význam, že jím možno navázati důležité důvěrné osobní styky a známosti se SDlováky.Můžeme býti hrdi na to, že české učitelstvo nejlépe pochopilo vzájemnost československou a dalo pěkný příklad její provádění tím, že zabezpečilo hmotně vychvatelský časopis „Dom a školu“, Karlem Salvou v Liptovském Ružomberku vydávaný, který měl v Čechách a na Moravě 800 odběratelů a na Slovensku pouze 30. Oběř ta ovšem pozbyla ceny r. 1897, kdy „Dom a škola“ ze zvláštních příčin zanikla.Slovensko má pro český národ veliký význam. My u nás bojujeme o každou duši českou na národnostním pomezí česko-německém, zatím co Maďaři na Slovensku olupují nás najednou o dvoumillionovou větev našeho národa. Se Slováky jsme národem osmimillionovým, bez nich však jen šestimillionovým. Má tedy československá vzájemnost velikou důležitost jak pro Slováky, tak i pro Čechy, neboř by přinesla nám v budoucnosti dobré ovoce. Ovšem je možna jen na poli kulturním a ne na politickém, ježto Slovensko geograficky spadá do Uher, ku kterým náleží již od roku 1031. Existence Slováků jest dle slov Havlíčkových životní otázkou celého našeho národa československého. O tom poučí nás jediný pohled na národnostní mapu Rakousko-Uherska. Slováci jsou jakýmsi mostem spojujícím nás s ostatními Slovany. Kálal zekména uvádí, že podaří-li se Slováky pomaďařiti v dohledné době (Maďaři hádají v 50 letech), budeme obklopeni ze všech stran živly cizími jako Srbové lužičtí a jen na úzkém pruhu Poláky budeme spojeni s ostatním slovanským světem. Slovenčina jest bližší staročeštině, jaká se nám ve spisech staročeského písemnictví zachovala, než češtině nové, ježto se slovenčina průběhem času tak nezměnila jako čeština.Při hovoru o československé vzájemnosti obyčejně se namítá se strany české: „Proč se Slováci odtrhli od společného spisovného jazyka? Kdyby se nebyli odtrhli, mohlo nám i jim býti lépe!“ Výčitka tato jest jistě v době nynější nevhodná a jistě bychom ji nečinili, kdybychol lépe znali poměry, za jakých toto odtržení Slováků nastalo, jak se o tom poučiti můžeme zejména z Vlčkových „Dejín literatúry slovenskej“. V době té nebylo na Slovensku ani obecných, ani středních škol českých a samotní spisovatelé slovenští neuměli správně česky psáti, ježto neměli, kde by se tomu přiučili, tím méně jest pak to možno v době nynější. Přirozenou snahou státi se lidu srozumitelnými, aby ho probudili, počali slovenští spisovatelé psáti nářečím slovenským a mnoho bylo bojováno, než-li se ustálila nynější spisovná řeč slovenská. Špatně by prospěl československé vzájemnosti, kdo by chtěl nejprve, aby Slováci přijali spisovný jazyk český. Jednota spisovného jazyka musí se teprve vyvinouti, budou-li Slováci čísti a rozuměti českým knihám a my budeme-li opět čísti a rozuměti knihám slovenským — bude potom i jedna společná osvěta československá a jedna literatura, třeba i ve dvou nářečích. Vždyť Slováci jsou odkázáni buď na literaturu českou nebo maďarskou, ježto slovenská jim nestačí. Kálal ve své přednášce o Slovensku 15. prosince 1901 v Měšťanské Besedě v Praze uvedl, že za 30 zl. skoupíme celou literaturu slovenskou (mimo čsopisy) a měšťanská dcera, čtoucí romány je za dva měsíce se slovenskými hotova a musí sáhnouti po maďarském.Nesmíme také zapomínati, že slovenské časopisy přinášejí i české články a vědecky píší Slováci i česky. Česká Akademie r. 1897 vydala Slovenská přísloví, pořekadla a úsloví od Adolfa Petra Zátureckého, býv. evang. učitele v Brezně. V kostelech evangelických dosud zaznívá Písmo Svaté a cirkevní písně českým jazykem z kazatelen i ve školních síních evangelických škol. V rukou zbožných potomků Husitů a Českých Bratří, po bitvě bělohorské na Slovensku se usadivších, dosud vidíme jen české kancionály. Známa je ta anekdota o dráteníkovi, který jeda domů z Čech, aby nastřádaným grošem doma rodině ulevil, stavil se v knihkupectví, žádaje o slovenský zpěvník. Knihkupec předložil mu skutečný slovenský zpěvník, ale dráteník ho nechtěl, žádaje výslovně znovu slovenský. Knihkupec dal mu tedy český a ten dráteník vesele uchopil a zvolal: „Hej, to sú slovenské piesne!“Na Slovensko putuje ročně také mnoho českých knih a časopisů, jistě mnohem více, než se u nás kupuje slovenských. Samotný knihkupec Josef Gašparík v Turčanském Sv. Martině objednává ročně za 800 zl. knih českých pro své odběratele a jenom za 20 zl. knih slovenských pošle do Čech. Jest naší povinností, aby slovenské knihy a časopisy v Čechách se více rozšířily, neboť tím nabudeme dvojího prospěchu. Kupováním slovenských knih podporujeme slovenskou literaturu a čtením jich poznáme slovenské poměry nejlépe.Kdyby se jen 200 výtisků každého časopisu slovenského odbíralo v Čechách, budou časopisy ty zajištěny a nemálo tím prospějeme národnímu vzdělání slovenskému. Provádějme tak prakticky slovanskou vzájemnost, která se přece u nás Čechů působením Slováků Kollára a Šafaříka nejdříve zrodila. Každý vzdělaný Čech měl by znát nejméně ještě jeden slovanský jazyk a tu slovenčina jest nám opět nejbližší a nejlehčí. Když naše denní listy české nepřinášejí o Slovensku žádných zpráv, jaké přinášel ku př. i výtečný Havlíčkův Slovan r. 1849 a 1850 a nyní přináší jediný „Čas“, čtěme zprávy o zápasech Slováků přímo v jejich časopisech. Naše spolky: čtenářské besedy, jednoty sokolské, učitelské měly by aspoň jeden slovenský časopis odebírati. Nejlépe „Hlas“ nebo „Slovenské listy“ Salvovy.Slovenská literatura za nedlouhý čas svého trvání vytvořila mnohé dílo ceny trvalé, jest ona dítkem století XIX. a novým zjevem slovenského probuzení. Vznik jí dali Bernolák, katolický kněz a vůdcové slovenští z r. 1848 Štúr, Hodža a Hurban. Bernolák zavedl ve spisovnou řeč západní nářečí trnavské, češtině nejbližší a přirozený přechod ke vlastní slovenčině. Již před ním však bylo znáti v katolických knížkách jazykovou individualitu slovenskou. Bernolák r. 1787 vydal spis „Dissertatio philologo-critica de litteris Slavorum“ a r. 1790 spis „Gramatica slavica“, jimiž slovenčinu za jazyk literární povýšil. R. 1793 vzniklo v Trnavě jeho působením „Tovaryšstvo literného umeňá“. Bernolákova škola měla i svého básníka Jána Hollého, který napsal tři velké eposy z dob slávy říše velkomoravské. Evangelíci zatím psali biblickou češtinou, ovšem s četnými chybami. Avšak v létech 1830 — 1840 stal se Prešpurk střediskem ev. mládeže slovenské, kde byl od r. 1801 na ev. lyceu „ústav a stolice řeči a literatury československé“ s prof. Palkovičem, u něhož se i náš Palacký vzdělával. Při něm se zřídila též literární jednota, podobně jako při jiných ev. lyceích na Slovensku, (na lyceu šťávnickém od r. 1812). R. 1834 pak založena Hamuljákem i v Pešti „společnost pro vzdělání slovenské řeči a literatury“. Sem přišel r. 1829 Ludevít Štúr a stal se vůdcem slovenské mládeže, na niž působil v duchu národním a r. 1837 stal se nástupcem Palkovičovým. R. 1838 zakázána byla literární jednota prešpurská a Štúr odešel na universitu do Halle. Vrátil se však po roce zpět a účinkoval zde až do r. 1843, kdy ústav československý zrušen pro „politické pletichy“ a Štúr v lednu 1844 zbaven svého úřadu. Slovenská mládež v kruté zimě na to odešla pod vůdcovstvím Jána Francisciho Rimavského na ev. lyceum do Levoče.Štúr již r. 1843 se radil v Hlbokém na faře s Jos. Mil. Hurbanem a Mich. Mil. Hodžou, jak by se zavedením střední slovenčiny za spisovný jazyk probudil slovenský lid rodnou jeho mluvou a katolická i evangelická intelligence slovenská spojila. Úmysl ten také provedli. Hurban vydával r. 1844 časopis „Nitru“ v Prešpurku, jehož prvý ročník r. 1842 vyšel česky, slovensky. Tatrín, spolek pro slovenskou osvětu v Lipt. Sv. Mikuláši založený, zastával se slovenčiny a Štúr od r. 1845 vydával v Prešpurku politické „Slovenskje národnie noviny“ s belletristickou přílohou „Orol tatránsky“. V Čechách proti rušení literární jednoty pozvedl hlasu Havlíček ve své „České Včele“ a Matice česká r. 1846 vydala své „Hlasy o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky“, z nichž nejzávažnější byl hlas Kollárův a Šafaříkův. Na „Hlasy“ odpověděl Hurban téhož roku v I. svazku svého časopisu „Slovenskje pohlady na vedy, umenia u literatúru“, Hodža roku 1847 ve spisu „Dobro slovo Slovákom, súcim na slovo“ a r. 1848 ve spisu „Vetín o Slovenčine“, Štúr pak již roku 1846 napsal „Nárečia slovensko, alebo potreba písania v tomto nárečiu“ a téhož roku „Nauka reči slovenskej“. Avšak i Slováci sami proti tomu vystupovali: tak Kollár a jmenovitě Palkovič r. 1847 ve své „Tatrance“. Pravopisem ovšem a mluvou lišili se tehdejší spisovatelé od sebe velice. Avšak výsledkem těchto bojů literárních byl čilý duševní život na celém Slovensku.Škola Štúrova zplodila i znamenitého básníka Ondreje Sládkoviče (Braxatorise), který v básni „Marína“ vytvořil ideál slovenské děvy a v básni „Dětvan“ opěvoval nejzachovalejší lid slovenský, Dětvany, v horských „lazech“ (samotách), žijící ve stolici zvolenské. V duchu dojemných lidových písní slovenských básnil Samo Chalúpka, jehož nejkrásnější básní jest „Mor ho!“ a Janko Král. Horlivě se sbírali pověsti, zvyky a obyčeje lidové, v čemž vynikli zejména Pavel Dobšinský, Aug. Hor. Škultéty a Jan Botto, který sepsal i krásnou báseň „Smrť Jánošíkovu“ dle pověstí o slovenských zbojnících a jich vůdci Jánošíkovi. Z novellistů vynikal zejména Janko Kalinčák. Samo Tomášik sepsal v říjnu 1834 za své návštěvy v Praze hymnu „Hej Slováci“. Vada školy Štúrovy záleží však v přílišném idealismu a v přehnaném mínění o slovenské vědě, kteréžto vady už potom Slovensku zůstaly.Avšak v dobách těch literatura sloužila hlavně národním cílům. Zemskými zákony práva maďarštiny byla rozšířována, proti čemuž Slováci brožurkami i časopisy se bránili, leč marně. Maďarisace počala již roku 1790, kdy na místě úřední a vyučovací řeči latinské maďarština zavedena na papíře do vyšších a středních škol a v létech 1830 — 1840 uvedena v praxi do všech oborů správy státní. Na sněmu prešpurském r. 1848 zejména Ludevít Štúr, jenž zastupoval město Zvolen, zastával se práv lidu slovenského. Slováci vystoupili i politicky na schůzi 28. března v Liptovském Sv. Mikuláši, vedením Hodžovým, 28. dubna na Brezové vedením Hurbanovým a 10. května opět v Lipt. Sv. Mikuláši, kde sepsány požadavky sloven. národa, s nimiž souhlasili i zemani a jež poslány panovníkovi, sněmu, palatinovi a ministerstvu. Avšak ministerstvo odpovědělo zavedením náhlého soudu na Slovensku. Maďaři postavili se proti trůnu i proti národnostem. Slováci chytili se zbraně a bojovali za svoji svobodu společně s vojskem císařským. Na čele slovenských dobrovolníků stáli Štúr, Hurban a Hodža, členové „Slovenské Národní Rady“. Za povstání sice nepovolený spolek Tatrín i časopisy slovenské zanikly, ale místo nich se vydávaly manifesty k slovenskému lidu. Proti tomu vydávala též maďarská vládní strana slovenské manifesty.Štúr, Hurban a Hodža byli 17. října 1848 vypovězeni Košutem z Uher a na jich hlavy vypsány ceny 50 zl. Básníka Janka Krále věznili v Pešti a jenom na zakročení bána Jelačiče byl zachráněn od šibenice. Jelačič totiž napsal uherskému ministerstvu: „Nacházeje se v čele 60 000 mužů na pochodu k Pešti, oznamuju se zaručením svého čestného slova vys. ministeriu, že, jak mladý básník a národovec slovenský Janko Král bude usmrcen, každého Maďara, který mi na pochodu padne do ruky, na nejbližším stromě dám oběsit. Jelačič bán.“ To pomohlo a Janko Král ostal ušetřen. Ale tak týráni a vězněni byli i mnozí jiní a mnozí i usmrceni, až teprve 13. srpna 1849 kapitulací u Világoše zlomen odpor maďarský a pronásledování přestalo.Když říšskou ústavou ze dne 4. března 1849 byla prohlášena rovnoprávnost všech národností a jich řečí ve školách i v úřadech, vznikla také otázka úřední slovenčiny. Ve slovenčině Štúrově vydána r. 1849 sbírka zákonů, ale hlavní vadou při tom bylo, že nebylo ustáleného pravopisu střední slovenčiny. Toho využil Jan Kollár, bývalý ev. kazatel v Pešti, jenž před povstalci do Vídně utekl a zde se stal na universitě professorem slov. starožitností. Na dotaz ministra Bacha po nejlepší úřední a spisovné řeči slovenské, odporučil češtinu, v níž je tištěno Písmo Svaté. Proto roku 1850 vycházely úřední „Slovenské Noviny“ ve Vídni v jazyku českém, čili staroslovenském a ministr vyučování, Čech, hrabě Lev Thun zavedl češtinu za pomocnou řeč na středních školách na Slovensku. K novému směru tomuto přidali se slovenští evangelíci a mladé kněžstvo katolické s biskupem Moysesem v Bystrici a Paluďayem v Nitře, zvaní Staroslováci. R. 1850 napsal dr. Radlinský rukověť češtiny „Pravopis slovenský s krátkou mluvnicí“ a téhož roku ve Šťávnici Hattala vydal latinskou srovnávací grammatiku. Také katolický týdenník „Cyrill a Method“, vydávaný Palárikem ve Šťávnici psán česky s nepatrnými slovakismy.Ale češtinou u Slováků vzbuzena nechuť, projevovaná „Slovenskými Pohlady“ a úřední „Zemský zákonník“ byl nesrozumitelný, takže slovenské obecenstvo žádalo opětné zavedení slovenčiny hlavně v časopisech. Proto sešli se v říjnu 1851 přední spisovatelé slovenští v Prešpurku a zde sjednotili se na tvarech střední slovenčiny Štúrovy a jejím vědeckém pravopise, čehož výsledkem byla „Krátka mluvnica slovenská“, vydaná M. Hattalou v Prešporku 1852. V „opravené“ slovenčině vycházely r. 1852 „Slovenské Pohlady“ ve Skalici, které však koncem srpna zanikly, Palárikovi „Katolické Noviny“ v Pešti a „Cyrill a Method“, řízený v B. Bystrici nyní Mich. Chrástkem, který však na radu biskupa Moysesa ještě téhož roku se vrátil k češtině. Mimo to česky vycházely dále úřední „Slovenské Noviny“ a „Zemský zákonník“.Avšak, když 31. prosince 1851 zrušením ústavy nastala reakce, absolutismus a germanisace, nastaly i pro literaturu slovenskou zlé časy. Jen dva časopisy „Cyrill a Method“ v B. Bystřici a „Katolické Noviny“ v Pešti zůstaly, ostatní zanikly a spisovatelé v době této mlčeli. R. 1854 postaven básníku Hollému pomník a r. 1856 zemřel Ludevít Štúr. Teprve r. 1858 nastal opět ruch živější. Palárik a Viktorín vydali v Budíně almanach „Concordiu“ a poslední z nich vydal později také tři ročníky almanachu „Lípy“. Na místě zaniklých „Katolických Novin“ vydával dr. Radlinský od r. 1857 v Pešti „Cyrilla a Methoda“, při němž r. 1859 vycházel též „Priatel školy a literatúry“ a r. 1860 kritická příloha „Slovesnosť“. Pavel Dobšinský pak založil ve Šťávnici r. 1866 belletristický list „Sokol“. Avšak na poli politickém stihali Slováky v novém ústavním životě mnohé nezdary. Výnos z r. 1858 o církevní samosprávě slovenských evangelíků a z r. 1859 o zavedení národní řeči do škol zrušeny a říjnový diplom přinesl Maďarům mnohé výhody. V zemském sněmu uherském r. 1861 ze 324 poslanců nebyl ani jeden Slovák, ač 34 nebyli Maďaři. Slovenskou věc hájil zde uherský Rus Adolf Ivanovič Dobriansky. V tom čase vznikly i „Peštbudínské Vědomosti“, v duchu Štúrově vedené Janem Franciscim a „Černokňažník“ a „Sokol“ Viléma Paulíny-Tótha soustřeďoval literární činnost slovenskou. Tu učiněn i důležitý, společný a veřejný projev pro ohroženou národnost slovenskou. Dne 6. a 7. června 1861 sešlo se v Turčanském Sv. Martině slovenské národní shromáždění, čítající na 3000 zástupců obcí a okresů, lidu, intelligence i šlechty, kteří po odůvodnění Daxnerem, Hurbanem a Palárikem jednohlasně přijali Daxnerem sestavené „memorandum národa slovenského ke krajinskému sněmu“, v němž žádáno zřízení „slovenského okolí“, kde by slovenčina byla řečí života veřejného, úředního, školského i církevního. Avšak zemský sněm memorandum zamítl a proto, když 22. srpna 1861 byl rozpuštěn, obrátili se Slováci do Vídně, kde panovníkovi podalo zvláštní poselstvo s biskupem Moysesem v čele „prosbopis“ 12. pros. 1861.Výsledkem toho byla přeměna gymnasia v Báňské Bystrici za německo-slovenské pod správou Čulenovou, a že Slovákům nebylo bráněno, aby si sami zakládali a vydržovali střední školy a to: vyšší ev. gymnasium a učitelský ústav ve Velké Revúci od r. 1862, nižší ev. gymnasium v Turčanském Sv. Martině od r. 1866 a nižší katol. gymnasium v Kláštore pod Zniovom od r. 1869. Avšak největší vymožeností bylo povolení literárního spolku „Matice Slovenské“ 21. srpna 1862, což národu oznámeno bylo 4. listopadu 1862. A již následujícího roku, 4. srpna 1863 hostil Turč. Svatý Martin prvé valné shromáždění. Jmění spolkové vzrostlo hned prvním rokem na 100.000 zl., matiční dům se budoval a tak našly slovenské památky i knihy svoje duševní středisko, k němuž se hlásili jak intelligenti, tak probuzené vrstvy lidu. Na matičných shromážděních scházíval se pak národ po 12 let.Na Slováky však brzy přikvapily těžké pohromy. Vyrovnáním r. 1867 nabyli Maďaři v Uhrách politického panství a volně mohli pracovat na uskutečnění maďarské státní myšlénky, totiž na utvoření řečí i kulturou jednotného státu maďarského, ovšem na útraty národností ostatních. Úmysl ten však na venek popírali a na sněmu pravil František Deák, tvůrce vyrovnání 23. ledna 1872, že každá národnost má právo vzdělávat svou mládež vlastní řečí. Vyplenění národností bylo by prý barbarstvím a nelze ho prý provésti, poněvadž národnosti jsou četné. S nejsilnějšími odpůrci svými, Chorvaty, se Maďaři vyrovnali, ostatním národnostem nepatrná práva vydána národnostním zákonem z r. 1868, který se však nezachovává a vzdor němu provádí se energická maďarisace pomocí úřadů, církví, škol, tisku i společnosti. Slovenské úřady brzy podlehly tomuto nátlaku. Proti slovenským gymnasiím zavedeno vyšetřování pro šíření „vlastizrádného pánslávského ducha“ a ačkoliv shledáno vše v pořádku, přece všecka tři byla zavřena, 24. dubna 1874 gymnasium velkorevúcké, 4. září 1874 klášterské, jehož budova prý byla „vlhká“ a 30. ledna 1875 turčanskosvatomartinské. Téhož roku pak 6. srpna zrušena i Slovenská Matice a jmění její skonfiskováno. Za důvod tohoto řádění uvedl 15. prosince 1875 ministr vnitra Koloman Tisza ve sněmu, že „není slovenského národa a je-li, musíme ho rozšlapati“. Smutné doby nastaly literatuře slovenské, zvláště smrtí ztratila mnoho nadšených její pěstitelů z doby štúrovské.V době té provedl dr. Jos. Mil. Hurban poslední pokus opětného zavedení češtiny za jazyk spisovný, vydav r. 1876 ve Skalici česky VI. svazek „Nitry“, kde v doslově „Není slovenského národu“ praví, že literatura československá je nejpádnější důvod existence národa slovenského. Roku 1877 vyšel v Turč. Sv. Martině VII. svazek „Nitry“. Následkem toho však byla čilá vzájemnost československá, jež se zásluhou mnohých spisovatelů na obou stranách rozproudila. Ad. Heyduk, Rud. Pokorný, Jos. Holeček, Servác Heller, Frant. Táborský, Jan Herben a j., umělci jako Jaroslav Věšín, cestovali po Slovensku a známosti o Slovácích rozšířili doma a tím budili též zájem pro poměry slovenské. V následujících dobách nastal opět hlubší ruch, objevili se básníci a novellisté, píšící slovem slovenským. Hurban opět přistoupil ke slovenčině ve své práci o životě Ludevíta Štúra ve Slovenských Pohladech r. 1862, obnovených synem jeho a Jos. Škultétym r. 1882. Roku 1884 rozlétl se po Čechách, po Moravě i po Slovensku svazek básní, psaných pěknou slovenčinou Svetozára Hurbana Vajanského „Tatry a more“, jako ohlas povstání bosenského a probouzejícího se národního ruchu jihoslovanského. Mimo toho vyniká v současném básnictví Pavel Országh-Hviezdoslav a mladá básnířka Ludmila Riznerová-Podjavorinská, a v novellistice Matěj Bencúr-Kukučin. V Americe pěstují odnož slovenské literatury jmenovitě Slováci, z východních zanedbaných krajů slovenských vystěhovalí. Mají tam své časopisy: Amerikánsko-slovenské noviny, Slovák v Amerike a j. Tak slovenská literatura zapouští nyní kořeny do obecného lidu, kde vlastně jest její životní základ a to bez mecenášů, bez účasti šlechty (zemanů), úředníků a převážné většiny kněží, učitelů, advokátů, lékařů a j.Prvé odtržení Slováků od spisovného jazyka českého Bernolákem r. 1787 týkalo se vlastně jen strany katolické, která tehdy počala psát západním nářečím, kdežto evangelíci psali ještě česky, druhé pak nastalo r. 1844 vlivem Štúra, Hurbana a Hodžy, kteří spojili obě strany střední slovenčinou. Od té doby však ještě dvakráte zavládla na krátký čas čeština na Slovensku. Z úřední moci ministrů Bacha a Thuna zavedena r. 1850 k radě Kollárově, avšak ustoupla před ustálenou slovenčinou r. 1851, jež byla v nejlepším květu za dvanáctiletého trvání „Matice Slovenské“ v létech 1863 — 1875. Po nezdarech a pohromách slovenských r. 1874 a 1875 učiněn pokus opětného zavedení češtiny Hurbanem, ale neznalostí češtiny byl zmařen. Doufejme, že opět zavládne český spisovný jazyk na Slovensku, až vnikne na Slovensko opět česká kultura a zapudí z něho kulturu maďarskou. A k tomu pracovati, jest naší povinností. Na straně Slováků dobré vůle neschází, neboť nechtí-li se Slováci pomaďařiti, musí přijati českou kulturu. Vždyť vlivem husitství, českobratrství a rozkvětem české vzdělanosti stala se čeština spisovnou řečí Slovákům na 300 let od příchodu Jana Jiskry z Brandýsa na Slovensko r. 1440. Vznikly mnohé české školy protestantské a na Slovensku psaly a tiskly se české knihy i v době, kdy národ náš pohroužen byl v hluboký spánek po válce třicetileté.Úkol, jejž Slováci v dějinách vykonali, jest neveliký. Prvním knížetem nitranským pod vrchní vládou Mojmíra moravského byl Pribina, později kníže v Panonii, kde i jeho syn Kocel panoval za Rostislava a působení slovanských apoštolů Cyrilla a Methoda na Moravě. Slovensko náleželo tehdy k říši velkomoravské a kníže Svatopluk r. 871 — 891, současník českého knížete Bořivoje, sídlel rovněž v Nitře. Avšak již r. 907 bitva u Prešpurku mezi Maďary a nesvornými syny Svatoplukovými učinila konec říši velkomoravské. Teprve český kníže Boleslav I. r. 955 zmocnil se opět Slovenska a r. 973 k nově zřízenému biskupství pražskému připojeno i Slovensko. Po smrti Boleslava II. dobyl ho Boleslav Chrabrý, kníže polský, po jehož smrti ho odňal synu jeho Mečislavu uherský král Štěpán I. Svatý Štěpán podržel řády slovanské, neboť pokřtěn jsa sv. Vojtěchem v Ostřihomě, byl více Slovanem než Maďarem a na jeho rouchu dosud je vyšit nápis v církevní staroslovenčině. Od těch dob zůstalo již Slovensko stále při koruně svatoštěpánské, ale bylo údělným knížectvím a ještě dvakráte se domohlo samostatnosti. Roku 1301 po vymření královského rodu árpádovského zmocnil se Slovenska slovenský zeman Matouš Čák-Trenčanský, pán „Váhu, Nitry a Tater“, sídlil na hradě Trenčíně a držel je až do své smrti r. 1321, ačkoliv byl v bitvě u Rozhanovec r. 1312 novým králem Karlem Robertem z rodu Anjouského poražen. Slovensko bylo odtud dlouho zváno zemí Matoušovou (Mátyásföldje).Po druhé oživly kraje podtatranské zástupy husitských bojovníků, kteří podnikli na Slovensko několik výprav. Zvláště pak nabylo samostatnosti za Jana Jiskry z Brandýsa (1440 — 1462), který zde hájil zájmy nezletilého Ladislava Pohrobka a jeho matky Alžběty. Jiskra porazil polského krále Vladislava r. 1442 u Košic a zemského správce Jana Hunyada u Lučence 1451. Ještě dnes je z doby té na Slovensku mnoho husitských kostelů (ve slohu gotickém), zdmi ohrazených, neboť husité zde založili též mnoho osad.Následující uherský král Matyáš Korvín (1458 — 1490) vychován byl česky na dvoře krále Jiřího Poděbradského, úřadoval místo obvyklého jazyka latinského jazykem českým. Jeho „černý pluk“ skládal se téměř zcela z husitských bojovníků. Památka jeho dosud žije v lidu slovenském pode jménem krále Matyáše. Známy jsou jeho lovecké potulky na Králově Holi, po něm nazvané i po dětvanských lazech, kde měl lovecký zámek Výglaš, což opěvá Sládkovič ve své krásné básni „Dětvan“. Též jeho nástupce Vladislav II. Jagajlovec (1490 — 1516) současně i král český, zahajoval r. 1492 česky zemský sněm uherský.V pozdější době bývají dějiny Slovenska, zvláště východního často spojeny s osudy vévodství sedmihradského, této bašty nespokojené šlechty uherské, bouřící se proti vládě rodu habsburského a jen zápletkami tureckými svou samostatnost udržující. Již Štěpán Zápolský, otec Jana Zápolského, vévody sedmihradského za času krále Ferdinanda I., vládl na Slovensku celou Spiší, Trenčínem a mnoha jinými hrady. R. 1604 zosnoval povstání v Uhrách proti císaři Štěpán Bočkay, bývalý hejtman sedmihradského vévody Sigmunda Báthoryho (který byl r. 1602 usazen císařem v Čechách, kde také r. 1613 zemřel). Císař Rudolf II. smluvil s Bočkayem mír ve Vídni r. 1606, kterým svěřena správa západního Slovenska Štěpánovi Illésházymu a východního Bočkayovi, jenž mimo to vládl v Zátisí a stolicích rusínských. Bočkay však již r. 1607 zemřel, ale opět r. 1619 zmocnil se Slovenska Gabriel Bethlen, který byl r. 1620 v Báňské Bystrici zvolen uherským králem. Bethlen pomáhal také českým stavům v odboji proti císaři Ferdinandovi II. a v bitvě na Bílé Hoře bojovalo dle pověsti 5000 Slováků po boku Čechů. S Ferdinandem II. uzavřel Bethlen příměří v Prešpurce a r. 1621 mír v Mikulově, kterým mu ponecháno východní Slovensko a Sedmihradsko. Ve východním Slovensku našlo také útočiště mnoho českých vystěhovalců po bitvě bělohorské. Hrabě Matyáš Thurn ustanoven guvernérem města Košic. Komenský též několik roků pobyl v Blatném Potoku. Tito vystěhovalci čeští přinesli s sebou na Slovensko i českou knihu, Písmo Svaté a s ním českou osvětu a mimo česko-bratrské učení i bohoslužby v jazyku českém. Čechové ti přijali později učení Lutherovo, ale ač splynuli řečí s domácím obyvatelstvem slovenským, přece zachovávali jednotu spisovného jazyka českého a i český jazyk při bohoslužbách si dosud zachovali. O množství jich svědčí dosud mnoho lidí s vlastním jménem „Čech“ ve východních stolicích, z nichž mnohý ovšem se nyní již píše po maďarsku a za svůj původ se stydí. Bethlen zemřel r. 1630.Slovenska zmocnil se pak opět Emerich Tököly r. 1682, jenž roku 1671 povstání proti císaři započal. Známa jsou v povstání tom jména Vesselényi. Frankopan, Tattenbach, Zrinský, Nádašdy a j. Tököly byl však r. 1684 u Prešova poražen a uchýlil se do Turecka, načež Slovensko opět r. 1696 císaři podřízeno. Brzy na to vzniklo nové povstání Frant. Rákoczyho r. 1703, jenž opanoval Slovensko a Sedmihrady, 1708 i Trenčín. Byl však poražen r. 1710 u Vadkertu v Novohradě, načež odešel do Polska a stoupenci jeho uzavřeli smlouvu satmárskou s císařem. Tím končí historie odbojů na půdě Slovenska odehrávaných, s nimiž ovšem lid slovenský společného mnoho neměl.Z dob samostatnosti zbyla Slovákům jako jediná upomínka: znak Slovenska ve znaku uherském na levé straně umístěný, totiž tři vrchy zelené, slovenská Tatra, Matra a Fatra, na nichž vztýčen jest pravoslavný kříž bílý, odrážející se od červeného nebe. Ze znaku toho vzaty jsou též nynější národní barvy maďarské: bílo-červeno-zelená, na každém sloupu na Slovensku namalované, zajímavé tím, že když zelená barva vybledne a zmodrá, přecházejí snadno v barvy slovanské.Národ slovenský obývá souvisle v 15 hornouherských stolicích mezi Dunajem a Tatrami od řeky Moravy na západě až k Ungváru na východě a osady jeho rozsety jsou též hluboko po Dolní zemi, jižních Uhrách. Jazyk slovenský dělí se ve tři hlavní nářečí, totiž v západní československé v stolici prešpurské, nitranské a dolní trenčanské, střední čistoslovenské v stolici turčanské, liptovské, v dolní oravské, v horní trenčanské, zvolenské, těkovské, hontské, novohradské a konečně severovýchodní nářečí polsko-rusko-slovenské v stolici spišské, šáryšské, aboujské, zemplínské a gemerské.Sídla Slováků jsou takřka ve středu všech národů slovanských a slovenčina jest proto také spojný článek a obraz všech zemí slovanských, jíž i z tohoto důvodu nesmíme dát zahynouti. Kdo porozumí slovenčině, naučí se potom již snadno všem jazykům slovanským, jmenovitě ruštině. Slováci na severu sousedí s Poláky, na východě s uherskými Rusy a na jihu s Maďary. Národnostní hranice slovensko-maďarská jde od Prešpurku přes Povážskou Stredu k Novým Zámkům přes Vráble, Těkov a Levice k Ipelským Šahům a Balašovým Ďarmotám stále směrem východním. Odtud jde na severovýchod k Lučenci, Rimavské Sobotě, Plešivci a Rožňavě, odkud přes Tornu a jižně Košic k Užhorodu. Od Balašových Ďarmot na jih ve stolici Novohradské až do stolice Pešťské činí Slováci klín mezi Maďary a tvoří na levém břehu Dunaje okolí Pešti až po slov. Malý Kereš, rodiště maďarského básníka Petöfiho, rodem Slováka Petroviče. Sídla Slováků zde skoro se stýkají se sídly Srbů a pomocí Němců oddělují Maďary podunajské od potisských. Mimo to tvoří Slováci velké osady ve stolici Bekešské a Čanadské (Slov. Čaba, město se 30.000 Slováky) a ve stolici Báčské kolem Nového Sadu, střediska uherských Srbů. Národnostní hranice rusínsko-slovenské jsou neurčité, ježto slovenčina zde přechází v ruštinu znenáhla a dle náboženství nelze národnosti rozdělovat, ježto i mnozí Slováci jsou zde pravoslavní.Vlastní Slovensko, totiž 15 hornouherských stolic je o málo větší než Čechy, měří totiž 53.671,63 km2, ale čítá pouze 2 778 340 obyvatel, z nichž dle maďarské statistiky bylo r. 1890 1 514 613 Slováků, 822 169 Maďarů, 236 264 Němců a 83 573 Rusínů. V celém Uhersku jest Slováků 1 910 279 a Maďarů prý 7 426 730. Avšak za Maďara zapsán byl každý, kdo umí maďarsky a takových „Maďarů“ napočteno 1 368 513, z nichž 268 743 mluvilo vlastně slovensky, takže Slováků všech je i s 41 440 Čechy v Uhersku 2 238 930 duší. Pravých Maďarů jest pak jenom 5 989 361 duší, k nimž se ještě počítají téměř všichni Židé v počtu 725 222.Ostatně v udání počtu Slováků se všichni statistikové velice různí. Šafařík, původem Slovák, který poměry jistě dobře znal, počítá jich roku 1846 ve svém Národopise 2 753 000. V 9 stolicích mají Slováci prostou většinu, totiž v Oravě, Trenčíně, Liptově, Zvolenu, Turci, Šáryši a Spiši, kde není téměř žádných Maďarů a v Nitře a v Těkově. V Hontu měli ještě r. 1880 většinu poměrnou, kterou však nyní jim převzali Maďaři. V menšině jsou Slováci v 5 stolicích, v Prešpurku, Gemeru, Zemplíně, Abauji a Novohradu.Zvláštním zjevem jest, že jako u všech národů slovanských, tak i u Slováků východní kraje jsou nejzanedbanější a nejopuštěnější, ačkoliv síla slovanská leží právě na východě. U nás jsou Slezsko a Dolní Rakousy národně zanedbány a na Slovensku východní stolice nejvíce maďarisaci podléhají. Ovšem stolice ty geograficky jsou od západu odloučeny, jelikož řeky z nich spějí na východ již k Tise. Tyto kraje pro velikou bídu Slováci také nejvíce opouštějí a stěhují se do Ameriky, kde jich je již na 300 000, hlavně v Pittsburgu a Pennsylvanii. Co den čteme téměř v novinách, že mnoho osob ubíralo se Prahou do Ameriky. To jsou Slováci z těchto stolic. Tímto stěhováním ubývá[1]ve východních stolicích lidnatosti značnou měrou. Ve Spiši bylo r. 1869 175 061 ob., r. 1880 již 172 881 a r. 1890 již jen 163 291.Poměry slovenské nesmíme si představovat tak, jako u nás, že Slováci zápasí jen na národnostním rozhraní s výbojným Maďarstvem, jako naše přední stráže v uzavřeném území českoněmeckém, ale celé Slovensko jest takovým uzavřeným územím, ano poměry jsou ještě horší, ježto nemožno se dovolati nikde zákonné ochrany porobené a pronásledované národnosti a řeči slovenské. Jaké jsou nyní národní poměry na Slovensku, takové byly asi v Čechách v dobách nejtužší germanisace za Josefa II. Avšak tlak budí protitlak. Jako tehdejší germanisace probudila v českém národě mnohé muže a působením jich celý český národ k novému životu, tak doufejme, že probudí i násilná maďarisace ze spánku národ slovenský. Slovákům často se vytýká, že proti Maďarům se slabě brání, že snadno se odrozují a mnohý myslí při tom na náš národ, který proti Němcům úspěšněji bojuje a domohl se osvětovou prací lepšího postavení než Slováci. Ale výtka ta není vždy oprávněna. Jest mnoho Čechů na Slovensku, kteří nejsou ani tak houževnatí jako Slováci a ještě ani dobře maďarsky neumějí a již stávají se urputnými Maďarony, škodíce tak bratrskému lidu slovenskému, k němuž by vlastně měli přilnouti.Než obraťme se nyní již k nynějším poměrům na Slovensku. Smutný dojem na nás učiní, když poprvé vstoupíme do slovenského města. Všude vidíme jen samé nápisy maďarské, jako Bor és sör szeszmérés (výčep vína a piva), Véndeglo (hostinec), Korcsma (krčma), Dohány és szivar eladás (prodej tabáku a doutníků) a j. Připadá nám to, jako kdybychom se byli octli někde v Asii. Na ulicích některých měst uslyšíme málo hovoru slovenského, neboť slovensky neostýchá se mluviti leč chudý dělník, jenž nenaučil se jinak. Zeptáte-li se některého měštana v takovém městě něco česky nebo slovensky, udiveně se na vás podívá, nemoha pochopiti, že člověk vzdělaný a v lepším kabátě nenaučil se dosud státní řeči. Možná, že jeho matka ani otec neuměli ani slova maďarsky, ale on, odpoví-li vám vůbec, jistě bude se vám diviti, že cestujete v Uhersku, uhersky neumějíce. Stalo se modou, že kdo chce slouti vzdělaným, smí mluviti pouze maďarsky. Ubohá slovenčina je úplně vyloučena ze společnosti i z úřadů, na poště, železnici nemívá místa. Starší inteligentní Slováci na úřadech vypomáhají si němčinou, která ještě jakési výhodě se těší a Slovákům je méně nebezpečna, než-li maďarština. Na sloupech, na kterých napsáno je jméno osady, podobně jako na nádraží najdete jenom jméno zmaďarisované, ze kterého původní slovenské nepoznáte. A úřední vyhlášky jsou jenom maďarské, třeba jim lidé nerozuměli. Vede-li silnice přes dráhu, upozorňuje Maďary na sloupu nápis: „Ha Vigyazz jön a vonat“, aby dali pozor na vlak. Pro Slováky třeba v ryze slovenské krajině nápisu třeba není, ty pokládá ministr obchodu za tak vzdělané, že sami již znají nebezpečí přejíždějícího vlaku, anebo mu na tom nezáleží, přejede-li vlak nějakého toho Slováka. Hrozno povídati, jak maďarští konduktoři zacházejí se slovenským lidem, maďarsky neznajícím a jako dobytek ho strkají do vagónů. Sem poj, počuješ? Chytro, hybaj sem a pod. volání jest ještě mírné dosti. Zevnější nátěr jest všude ryze maďarský, i na drahách místo našeho bývalého „fertig“ volá se maďarsky „mehet“ a konduktor jen maďarsky žádá za lístky: „Kérem a jegyek“, takže cestující do poměrů nezasvěcený nabude dojmu, že Uhry jsou ryze maďarské.Rozumí se, že v takovýchto poměrech kvete odrodilstvo, které skytá mnohým veliké výhody. Nejvíce Maďaronů je z osobního prospěchu. Tito ohavní zrádcové vlastní krve jsou úplně bez charakteru. Kdybychom dali Maďaronovi 100 zl. s podmínkou, že se musí stát Turkem, přísahal by na Mohameda. Protože již jednou svůj národ zradil, nepřišlo by mu za těžko zradit i nově přijatou národnost. Proto panství, kterého si zjednávají Maďaři pomocí Maďaronů, nemá pevného základu a kdyby Maďaronům z odrodilství přestal plynouti prospěch, přestali by býti Maďarony. Heslem jich jest, že kdo prý jí uherský chléb, musí být Uhrem, s čímž stotožňují Maďary. Marně jim dokazovati, že Slovák může být Uhrem, t. j. obyvatelem uherským, ale nemusí být Maďarem.Slovensko na svém území nemá přirozeného středu — politickým i hospodářským střediskem celých Uher stává se Pešť čím dál tím více. Za života biskupa Moysesa byla národním střediskem Báňská Bystrice, dnes maďaronská, obchodním střediskem pak nejlepším bylo by město Zvolen s výhodným spojením železničním a výhodnou polohou uprostřed Slovenska. Ve Zvoleni střední měšťanská vrstva začíná se nyní probouzeti. Literárním střediskem od dob Matice Slovenské až do dnešních dob zůstal Turčanský Svatý Martin, hlavní a stoliční město v turčanské stolici. Malé městečko sice, ale stojí v popředí veškerého ruchu národního a chová v sobě kus dějin národních zápasů slovenských. Zvláště o srpnových slavnostech bývá zde živo, neboť svolává tu slovenské národovce ženský spolek Živena, která má již 12 000 zl. jmění a loni chtěla otevříti jednoroční hospodyňskou školu, což jí však ministerstvem nebylo povoleno a Slovenská Museálná Společnost r. 1895 zřízená. Uvolněný duch slovenský slaví zde pravé národní svátky, na kterých kromě valných shromáždění obou spolků, návštěv musejních sbírek, vzájemného seznamování se národovců mezi sebou a s hosty Čechy, v nejnovější době i Poláky, zřídka Slovany jinými, pořádán bývá i společný oběd s řečmi k stálosti v boji národním povzbuzujícími, divadlo, ples a na konec výlet do blízkých lesů Pod Stráně na úpatí M. Fatry.V Turčanském Sv. Martině vystavěli si Slováci pěkný slovenský Dom, kde je sídlo měšťanského kasina, divadelní sál, a kde umístěny jsou také cenné sbírky Museálné Slovenské Společnosti, úsilovně sbírané po celém Slovensku, a bohatá knihovna téže. Zde jest sídlo slovenské banky „Tatry“ a „Spořitelny“, mimo něž jsou na Slovensku ze 165 ústavů peněžných jenom 3 banky a 2 úvěrné spolky v rukou slovenských a dva podniky průmyslové v rukou slovenských se nalézající: továrna na nábytek z ohýbaného dřeva a akciový pivovar. Zde tisknou se v knihtiskárně kníhtlačiarského účastinárského spolku slovenské knihy a časopisy, z nichž mnohé mají zde své redakce. Třikráte týdně vycházejí zde „Národnie Noviny“, v jejichž redakci jest i básník Svetozar Hurban Vajanský, vydávané consorciem s Pavlem Mudroněm v čele, jichž rozšíření vadí jejich drahota. R. 1896 a 1897 vycházely denně, ale protože vládou byli jich redaktoři pronásledováni, i pro finanční nesnáze vycházejí nyní opět jen třikráte týdně. Jenom roku 1899 na př. byli uvězněni 3 redaktoři jejich Pietor, Žiak a Škultéty. Pietor odsouzen byl již r. 1898 na 8 měsíců a 600 zl. pokuty pod dojmem Palackého slavnosti v Praze, jichž se súčastnil také advokát Matouš Dula z Turč. Sv. Martina a připil při hostině na Žofíně brzkému uskutečnění českého státního práva. R. 1899 5. ledna odsouzeno v Báňské Bystrici 25 martinských národovců, mezi nimi i 3 slečny za to, že odsouzeného redaktora Pietra na nádraží vítali! Dula odsouzen na 6 měsíců, ostatní pak na 5, 3 a 2 měsíce a dámy k pokutě 50 — 100 zl. Při processu je zajímavo, že obžalovaní vypovídali slovensky, což tlumočník soudcům musil překládat. Všichni přiznali se, že volali „Na zdar!“ a zpívali „Hej Slováci“ a byli dobré mysli. Vedle „Národních Novin“ vychází v Turč. Sv. Martině dobrý poučný a belletristický měsíčník „Slovenské Pohlady“ (předplatné 10 K), redakcí Jos. Škultétyho, vychovatelský měsíčník „Rodina a škola“ (stojí ročně 2 K), měsíčník „Hospodářské Noviny“ (předplatné 2 K), satyrický měsíčník „Černokňažník“, týdenník „Ludové Noviny“ a prostonárodní dvojtýdenník „Národní Hlásnik“.V Turč. Sv. Martině sešlo se před evangelickým kostelem pod lipami dne 6. a 7. června 1861 národní shromáždění, zde měla sídlo i Matice Slovenská r. 1875 zrušená. Budovu její dosud spatřiti můžeme, jako pomník maďarského barbarství; jest v ní nyní soud a vězení. Zabavené peníze Matice Slovenské byly r. 1875 odevzdány nově utvořenému „Uherskému krajinskému vzdělávacímu spolku slovenskému“ v Pešti, jenž z peněz těch vydává tři vládní listy v duchu maďarském slovensky psané a za laciný peníz lid otravující. Jsou to „Slovenské Noviny“, „Vlasť a svet“ a „Opravdový Kresťan“, čelící proti lidovému denníku „Kresťanu“. Za účelem maďarisace založila vláda také „Vzdělávací spolek hornouherských vlastenců“, rozumí se maďarských, většinou z Maďaronů se skládající, jenž má za cíl rozšiřování maďarské vzdělanosti mezi Slováky. Dle názvu „Felvidéki Magyar Közmüvelödési egyesület“ nazývají ho Slováci Femkou. Femka proslula r. 1873 a 1887 násilným dopravováním slovenských chudých dětí do krajin maďarských, aby se tam pomaďarčili. Také vypisuje 50zlatové odměny pro učitele, kteří řádně vyučují maďarštině.Uvědomělostí k Turč. Sv. Martinu druží se jen několik málo měst slovenských, jako Liptovský Svatý Mikuláš, kde jsou v rukou slovenských velké závody koželužské a měšťanstvo jest vyjma četné židy ryze slovenské. Národovci kupí se zde kolem ev. školy a fary, kde byl Hodža farářem a nyní je Jur Jánoška. Na ev. škole působí básník Rehor Uram-Podtatranský, skladatel Karol Ruppeldt a Daniel Bodický, který byl odsouzen k pokutě 353 zl., protože při milleniáné slavnosti r. 1896 měl na sobě slovenskou košili vyšívanou. Ve východních stolicích je jediné uvědomělé slovenské městečko Tisovec v Gemeru, kde nejsou žádné úřady a národní ruch zde udržují stateční Daxnerové. Jest zde i slov. měšť. kasino, podobně jako v Mikuláši a hasičský sbor se slovenským velením druhý na celém Slovensku (prvý je v Martině.) Za to blízká Velká Revúca je úplně maďaronská a podobně Levoč ve Spiši a jiná města. Národně nejvíce probudilé jsou na západě obce v Nitře a Prešpurku, jmenovitě Modra, rovněž evangelická Senice, Brezová, Myjava, k nimž v posledním čase druží se i katolická Skalice na hranici moravské se starou slovenskou tiskárnou, kde se nyní tiskne „Hlas“, časopis slovenské mládeže. Za to v katolické Trnavě, slovenském tom Římě a zároveň i Jerusalémě jest velmi málo slovenské intelligence a měšťanstvo jest maďaronské. Podobné poměry jsou v celé stolici trenčanské. Ve zvolenské stolici město Zvolen počíná se probouzet, ale zase Báňská Bystrice a Brezno jsou maďaronské. Menší část měštanstva jest rovněž uvědomělá v Liptovském Ružomberku, kde má Karol Salva svoji knihtiskárnu a odkud organisuje se lidovější národní hnutí než z Martina. Zde vychází nyní lidový a hospodářský časopis „Obzor“, ženský časopis „Dennica“, katolický kazatelský časopis „Kazatelňa“ s „Literárními listy“ a dětský „Priatel dietok“. Letos zanikl Salvou vydávaný dobrý politický týdenník „Slovenské Listy“ a r. 1897 vychovatelský časopis „Dom a škola“. Salva býval evang. učitelem v Klenovci v Gemeru a byl pro článek protestující proti maďarskému, dosud v jich očích platnosti nepozbylému přísloví „Tóth nem ember“ — „Slovák není člověk“, zbaven svého postavení a teprve jako 40letý muž šel se učit sazečství do Chorvátska, aby si mohl zařídit knihtiskárnu. Zakusí mnoho pronásledování. Knihtiskárna Salvova je v pěkné poloze za městem při silnici, na níž podél Váhu chodíce, vypěstili Kálal a Salva vzájemnost československou. Salva naříká si stále na špatný odbyt svých knih, jichž mu mnoho leží na skladě za mnoho peněz. Vydal na př. 2000 exemplářů sborníku „Od Šumavy k Tatrám“, v němž stělesnil myšlénku jedné literatury československé, ale 1500 výtisků má dosud na skladě! Podobně je to i s knihou „Tatry“ od Karla Drože, učitele v Plzni a s Československým slovníkem. Jiná města slovenská jsou vesměs maďaronská a je-li v nich někde uvědomělý slovenský národovec, uvádí se vždy jako „náš člověk“. Tak na př. v Kremnici, kde jsou doly na zlato a a nad starožitným náměstím na vrchu zvedá se zámecký kostel, je měšťanstvo německé, dělnictvo slovenské, úřady a školy maďarské, jest jediný slov. intelligent městský archivář a historik Pavel Križko.Aby mohli Slováky pronásledovati, vynašli Maďaři přízrak „panslavismu“, jejž hledají v každém Slováku. Pouhé pěstování slovenčiny pokládáno jest již za vlastizrádu, ale pěstování maďarštiny za vlastenectví a ačkoliv Slovák stejně jako svou řeč miluje i svou rodnou zemi a nemohl by ji zradit, přece jest vyhlašován za cizince, tam, kde vlastně Maďar a Žid jsou cizinci. Panslávem je dle Maďarů každý, kdo mluví slovensky a nechce se stát Maďarem, jak toho žádá maďarská státní myšlénka, kterou si Maďaři vzali do hlavy. Cílem myšlénky té je utvořit řečí a kulturou jednotný stát maďarský a tedy pomaďarčit všechny národnosti uherské, neboť Maďaří cítí strašnou svou osamocenost uprostřed jiných národů evropských. Proto ten zimničný, skoro zoufalý spěch po maďarisaci Uherska, aby neplodnost nepatrného národa maďarského nahrazena byla odrozováním národů jiných a vyhlazením jich Maďaři zbaveni byli svých nepřátel. Ovšem, právě toto jejich počínání svědčí o národu nízké mravnosti, když jich existence závislá je na porobování národů jiných. „Sám svobody kdo hoden, svobodu zná vážiti každou, ten kdo do pout jímá otroky, sám je otrok!“ zapěl náš Kollár. Jak ubohý musí být národ, který dříve sám v porobě úpěl a nyní dosáhnuv svobody, využívá jí k svému umělému povznesení otročením národů jiných. Před vyrovnáním slibovali Maďaři národnostem uherským mnohé výhody, ale r. 1868 odbyli je národnostním zákonem dosti nespravedlivým, ale ani ten není prováděn.Maďarská řeč ostatně není tak vyspělá, aby svou literaturou a kulturou předčila jiné řeči uherské. Polovina slov maďarských má kmeny slovenské a právě taková slova jsou to, která dokazují, že Slováci byli kulturními učiteli Maďarů, odvrátivše je od loupežného života k usedlému.Od r. 1875 postupuje maďarisace úžasně. Maďarisuje se vším — školstvím, církvemi, úřady i společností. Jest skutečně s podivením jaké násilnosti mohou se páchati „rytířským“ národem maďarským před tváří vzdělané Evropy v samém jejím středu ve století XX. na národech nemaďarských. Roční statistika slovenského utrpení jest strašná, ale jak málo se o tom u nás ví! Maďaři úzkostlivě hájí na venek svoji svobodomyslnost a rytířskost. Na budově ministerstva spravedlnosti v Pešti stoji nápis: Justitia regnorum fundamentum — spravedlnost základ království a zatím základem Uherska jest bezpráví, neboť málo kde na světě šlape se tak zákon, spravedlnost a přirozená práva veliké většiny občanů jako zde…Od dob zrušení slovenského učitel. ústavu a gymnasií r. 1874 a 1875 postrádá slovenská mládež úplně škol, na kterých by se mohla v mateřské řeči své vzdělati na učitele pro studia vyšší. Je sice na Slovensku 30 gymnasií, 5 reálek, 6 katolických seminářů, 2 evangelické fakulty theologické a 1 helvetská, 3 právnické fakulty a 17 odborných škol, 7 vyšších a 14 nižších škol obchodních. V těch neuslyší slovenský student ani slova ve své mateřštině a o Slovácích leda jen hanu a posměch. Jaký div potom, že se snaží slovenský původ svůj zapříti? Spolčí-li se jich snad několik, aby soukromou pílí vzdělali se ve své mateřštině, četli slovenské knihy a zazpívali si slovenské písně, vyloučí je pro panslavismus, jak se již stalo častokráte. V novějším čase počínají teprve studovati na Moravě — na reálce v Hodoníně a na gymnasiu ve Strážnici a jinde v nejbližších ústavech českých. Nepatrné jest procento těch, kteří se na středních školách neodrodí a studují dále na vysokých školách v Pešti, v Praze nebo ve Vídni. Proto ubývá stále slovenské intelligence a Slováci stlačováni jsou na pouhou neuvědomělou massu lidovou, a Maďaři sami prohlašují, že slovenčina u hnoje jim neškodí. Jest otázkou, zda-li není přílišným optimismem domněnka, že zdravý slovenský lid v příznivějších dobách vyvine opět dostatek intelligence. Zda přijdou vůbec příznivější doby za takovýchto poměrů, a nebude-li pak už pozdě?Po slovenských městečkách a vsích rozsety jsou státní školy měšťanské (polgárky) i obecné, elementární, kde se vychovávají odrodilci, zuřivější než samotní Maďaři. Slovenské děti vlastně se zde ohlupují, ježto učí se zde nejvíce jen státní řeči, a pro ni potřebné vědomosti jiné se zanedbávají. Vzdělání lidu ostatně vláda nepřeje, ježto lid vzdělaný nedá se držeti v takové porobě jako lid nevzdělaný. Avšak odnárodňovací účinek státních škol zde není tak veliký jako na př. v Poznaňsku, kde se germanisuje školami moderními, kdežto na Slovensku povinnost školní návštěvy trvá pouze do 12 let a v létě bývají skoro všude prázdniny delší 4 měsíců, takže za prázdniny dítě v rodině maďarštinu zapomene.Jediným útulkem slovenského národního a náboženského ducha jsou nyní pouze ev. církevní školy, jichž učitelé bývají často osvědčení národovci. Ale i pro tyto školy vydána již čítanka Školník s textem po jedné straně maďarským a po druhé slovenským. Katolické školy církevní jsou pak vesměs ovládány duchem maďarským. Ubohé děti nuceny jsou pozdravovati maďarským „Pochválen pan Ježíš Kristus“ — Dicsertessék a Jezus Krisztus, což si ovšem mění na srozumitelnější: „Ký čert těší ťa na smetisku.“ Na dědinách zřizují se dle zákona nyní školy mateřské t. zv.óvodypro děti 3 — 6tileté, kde již těmto nebožátkům vtlouká se do hlavy maďarština ve formě básniček a písniček, kterým však žádné z nich nerozumí. Také obě církve na Slovensku, katolická (tři čtvrtiny sloven. obyvatelstva) i evangelická (přes čtvrtinu slov. obyvatelstva) pomáhají maďarisovat hlavně svými představenými. Na lid ještě dosud mnohem více působí idea náboženská nežli národní. Evangelická církev má větší samosprávu než katolická a tím zůstává také lidu svému více věrna než katolická, jejíž biskupové vydávají oběžníky, aby lid učil se maďarsky a varují ho před panslávy z Turč. Sv. Martina, jako roku 1898 spišský biskup Szmrecsányi a rožňavský Ivánkovics. Slovenská církev ev. A. V. byla proto před několika lety roztržena na nové distrikty, v nichž všude mají Maďaroni většinu, kdežto dříve aspoň v distriktu předdunajském měli většinu Slováci. Ačkoliv i divokým národům v Africe hlásá se učení Kristovo jejich jazykem a missionáři učí se jich řeči, aby v ní mohli v kostele kázat, přece na Slovensku zásady tyto se neuznávají. Jak v katolických tak i v evangelických chrámech zavádí se v poslední době kázání ve státní řeči, ne snad proto, aby Slováci učení Kristovu lépe porozuměli, ale aby byli nuceni se učiti maďarsky.Nejintensivněji maďarisují úřady. Stoličné úřady obsazeny jsou všude jen zemany, nyní vesměs odrodilými. Městským úředníkem, obecním rychtářem nebo notářem a ovšem i státním úředníkem nestane se nikdo, kdo není Maďaronem. V obecních i stoličních výborech mají polovici mandátů virilisté — největší poplatníci — a to jsou většinou Židé a odrodilci a teprvé druhá polovice se volí. Přijde-li na úřad Slovák v kroji, který bez oslovení „velkomožný pane“ ani ústa neotevře, osopí se naň úředník po každé, proč se ještě nenaučil maďarsky? A Slovák nedovede si práv svých hájiti, neboť nemá ani uvědomění občanského, natož pak národního. Nadanému, pracovitému i zbožnému lidu slovenskému nejvíce vadí pasivnost jeho povahy, která se vším se spokojí, všemu dobrovolně ustoupí a se přizpůsobí bez vědomí vlastní své důstojnosti a tak nepřímo Maďary k novým násilnostem vyzývá. Přehnanou dobráckost slovenskou dobře vystihuje tato anekdota: „V roku 1848 vydal se Slovák na cestu. Na cestě potkal tlupu ozbrojených gardistů. Ti ho chytili a ptali se ho: „Čo si? kdo si?“ Když jim pověděl: „Ja som Slovák“, obořili se naň a natloukli mu. Slovák se ubíral dále, až zase potkal zástup ozbrojenců. Zase ho chytli a ptali se ho: „Šta si ty?“ Slovák myslel, že nejlépe udělá, když se zapře a odpověděl: „Já som Maďar.“ To byli ale Srbi, začali nadávat „Maďarina, črna psina“ a Slovákovi natloukli taky. Slovák šel zase dále, až ho chytlo císařské vojsko a kaprál se ho zase ptal: „Čo si ty?“ Slovák nastavil hřbet a povídal: „Ani sa nepýtaj, len bi!“V obecném životě maďarisaci velice podporují četní židé na Slovensku, v jichž rukou nalézá se téměř veškerý obchod i všechny hostince a krámy i veškeré úřady. Židé velice obratně vryli se v útroby lidu slovenského a kořistí ve svůj prospěch z maďarisace, jsouce tak nejmocnějšími spojenci Maďarů, ačkoliv i maďarský lid ve stejné hospodářské odvislosti drží jako slovenský. Rolník kupuje u žida draze, obyčejně na dluh, své výrobky prodává mu pod cenou. Žid také svádí lid, ba často i nutí čeleď k pití líhovin, a přemlouvá ho, aby nečetl časopisy, neboť to prý není pro chudého sedláka, jelikož ví, že jak by sedlák chytil časopis, bylo by veta po jeho panstvu. Hostinec a obchod křesťanský je na Slovensku dosud řidký. Vydatným prostředkem Židů je kořaleční mor, jimž na dědinách i v městečkách neuvědomělý lid vyssávají. Snad proto je v Uhrách na pivo velká daň (5 zl. na 1 hl) a půllitr piva stojí tam 13 kr., čtvrtlitr 7 kr., aby lid nemohl si odvyknouti pití kořalky. Maďarská vláda doufá, že lid hmotně i mravně skleslý snáze se odrodí než lid zachovalý a uvědomělý.V ohledu politickém jsou na tom Slováci velmi zle. Z 50 poslanců na Slovensku volených neměli do lonska na sněmu ani jediného. Známo jest jakým způsobem se v Uhrách volby provádějí a jakými prostředky nemravnými jako kořalkou, bodáky, podvodem a úskokem se bojuje proti odpůrci vládního kandidáta. R. 1898 podlehl v Ružomberku lidový kandidát Andrej Hlinka proti maďarskému liberálovi Andělovi 1200 proti 1100 hlasům, ač se vědělo, že Anděl má pro sebe jen asi 200 hlasů opilých a zaprodaných sedláků. Národní vůdci slovenští, zmalátnělí mnohými podobnými nezdary, spojili se r. 1895 na národnostním kongressu v Pešti se Srby a Rumuny, jedinými to národy v Uhrách dosud nezničenými za účelem společného postupu proti nepříteli společnému. Roku 1896 také protestovali proti oslavování domnělého tisíciletí maďarského zaujetí Uher a tisícileté poroby nemaďarských národností. Jen houževnatý odpor spasí Slováky, třeba i obětí bylo nutno přinésti. Slovenská národní strana přichylovala se ke katolické straně lidové pod vůdcovstvím hraběte Zichyho, ale odvrátila se opět od ní, když lidová strana napsala též maďarisaci na svůj štít. Již mnohokráte osvědčili Slováci při volbách svoji statečnost, která, bohužel, nebývá nic platna, ježto jim schází řádná organisace národní. R. 1899 mohli si Slováci trochu volněji vydýchnout, jelikož jim vláda Széllova povolila několik lidových shromáždění v duchu národním, jakých Slovensko nezažilo od r. 1848. V Tisovci povoleno nebylo, za to ale povoleno v Modře, v Turč. Sv. Martině, v Senici a v Lipt. Sv. Mikuláši. Na Staré Turé a v Novém Městě nad Váhem zákaz ministerstvem zrušen.[2]Avšak vadou národní strany v Turč. Sv. Martině jest přílišné spoléhání na státní převrat, který prý úpadek mravnosti v Uhersku nezbytně musí přivoditi. Postavení Maďarů jest jistě nyní již na vždy i pro takové případy pevně zajištěno. Nemoudré jest též čekati na pomoc od Rusů, když tito nic nepodnikají ve prospěch svých bratří uherských Rusů a ponechávají je úplně maďarisaci na pospas. Tím méně pak pomohou Slovákům. Ačkoliv Slováci se mohou dovolávati pro sebe jen práva přirozeného, přece kdybychom měli státní právo, byli bychom Slovákům větší oporou, tak jako Rumunsko je Rumunům sedmihradským.Program národní strany slovenské není, bohužel, propracován. Říkají o něm v Martině: „My Slováci máme náš národní program, ten program není sice napsaný, ale žije v nás, v našich srdcích, v naší duši, v naší celé bytosti“. Proto zcela zdravé je nynější hnutí mladé generace slovenské, seskupené kolem „Hlasu“, vydávaného dr. Pavlem Blahem ve Skalici, jehož duševním vůdcem je lidumilný dr. Vavro Šrobár v Ružomberku. Slováci násilím nedobudou ničeho. Musí se dovolávati jen smíru s Maďary a humanity. Hlavní jich prací národní je omravňovat a vzdělávat slovenský lid. Všecky slovenské spolky v létech sedmdesátých maďarská vláda zrušila a nové zřídit nedovolí, zbývá proto tedy Slovákům jen živé slovo, časopis a kniha, pomocí jichž mohou na lid působit a jej uvědomovat. Ale Slovensko je třeba povznést též v ohledu národohospodářském a tím vysvobodit lid z hospodářské poroby židovské a maďarské. Slovensko nadáno jest velkým přirodním bohatstvím, jež uloženo je na povrchu i v lůnu země, ale málo jest dosud zužitkováno. Průmysl je nevyvinutý, hospodářství na nízkém stupni, řeky v horských údolích tekou bez zužitkování jejich vodní sily. Příčinou toho je nízký stav hospodářství a nedbalost vlády k potřebám domácího lidu.Domácím průmyslem zabývá se vedle hospodářství a chovu dobytka každý ryzí Slovák. Sám zhotoví si oděv, obuv, nářadí domácí i hospodářské, třeba i celý vůz. Přísloví praví: „Slovák nekúpi nič len klobúk a remeň.“ Toto přísloví však již neplatí. Z domácího průmyslu výhradně živí se na Slovensku 7592 lidí. V každé stolici pěstuje se jiný druh domácího průmyslu. Malým průmyslem, totiž řemesly, z nichž dříve kromě kovářství ničeho nebylo, živí se na Slovensku celkem 154 592 lidí — 6,68 proc. všeho obyvatelstva. Počet ten jest poměrně velmi malý. Nejvíce průmysl pěstují v Přešpurku, Zvoleni, Gemeru a v Hontě, nejméně v Oravě. Nejrozšířenější jest průmysl oděvní, potom stavební, kovový, dřevěný a potravní. Nejméně lidí zabývá se průmyslem zahradním a hudebním. Příčinou malého rozvoje průmyslového je nedostatek vzdělání, následek to vyučovací řeči maďarské ve školách, již většina lidí nerozumí a tak vzdělat se nemůže. Průmyslové výrobky proto nestojí na výši doby, neboť z většiny se dosud pracuje tak, jako se před dávnými roky pracovalo — moderních pokroků a vynálezů nevšímá se valně. Proto jest v Uhrách mnohem více než polovina průmyslových závodů bez pomocníků. Na Slovensku je také nedostatek odborných škol. Jest jich pouze 17 se 458 žáky, z nichž však skoro polovina 224 jest v 5 odborných školách v Prešpurku. Školy ty jsou též příliš drahé a neznalý maďarštiny nenaučí se v nich za 2 roky ani odborným názvům maďarským.Ve městech vydržují též průmyslové spolky, v nichž sdruženi jsou řemeslníci, pokračovací školy pro učně. Těch je na Slovensku 83 s 9364 žáky. Ale i ty nekonají řádně svého úkolu. Blahobyt obyvatelstva na Slovensku povznesl by se jenom vzdělaností a k tomu je třeba zavedení šestileté povinné návštěvy obec. škol s vyučovací řečí mateřskou. Potom ze škol by vycházely děti 12leté, k učení řemeslům schopné. Kdyby jich pak mistrové neužívali k jiným věcem než k řemeslu, stali by se z nich řádní dělníci. Odborné školy pak, mají-li úkolu svému dostáti, musejí učivo podávat řečí mateřskou a vzdělání takové musí být bezplatné. Nyní musejí Slováci odborné vzdělání hledati v Čechách a na Moravě v našich školách a závodech, k čemuž cílí akce Českoslovanské jednoty v Praze.Ale pro tyto hospodářské zájmy slovenské nemá vláda ani smyslu ani dobré vůle. Vláda v Uhrách není proto, aby občanstvo v jeho činnosti podporovala, nýbrž, aby je hmotně i mravně ničila. Proto také klesla již mnohá řemesla, která dříve mnoho lidí živila, ježto se nezdokonalovala a s duchem času nepokračovala. Tak upadá pytlíkářství v Myjavě, plátenictví v Oravě, jirchářství na Brezové, hornictví a železářství ve Spiši a v Šáryši, dřevařství v Zemplíně.Velký průmysl tovární je v Uhrách teprve v počátcích, neboť do nedávna průmyslové výrobky dovážely se z ciziny a to hlavně z Rakouska. Teprve úsilím vlád uherských a velikými výhodami, novým závodům poskytovanými, docíleno toho, že vývoz převyšuje dovoz. Novým závodům vláda (a municipia) zdarma udílí stavební místa, kde jsou laciné síly pracovní, dodává i písek a cihly ku stavbě, osvobozuje je od daní a obecních přirážek a snižuje jim poplatky na železnici a případně dává roční subvenci. Podnikatelé němečtí zejména zřizují svým kapitálem rozsáhlé podniky průmyslové v Uhrách. Parní pily, textilní továrny jsou většinou v rukou Židů. Pešťské mlýny, aby snáze mohly s našimi mlýny soutěžit, mají dovoz mouky až za hranice při velmi nízkých, výminečných tarifech. Dodávky veřejné zadávány bývají jen podnikům domácím. Ale ve velkém průmyslu jsou slovenskými jen dělníci, zvláště tam, kde půda je méně úrodná a na blízku je průmyslový závod. Ve slovenských rukou jest pouze několik závodů. V Brezové továrna na praní vlny, v Bytči na hospodářské stroje, v Turč Sv. Martině na kůže, akc. továrna na nářadí z ohýbaného dřeva a akc. pivovar, v Děmčinách a v Ružomberku akc. továrna na cellulosu, v Lipt. Sv. Mikuláši 7 továren na kůže a v Tisovci továrna na cupání a čistění vlny. Právě letos podniknuta akce Živnostenskou bankou v Praze na zřízení nové akciové továrny na cellulosu (dřevolátku) v Turč. Sv. Martině. Bylo by záhodno, aby se tento českoslovanský podnik zdařil, čemuž ovšem hojnost lesů na Slovensku nasvědčuje.Slováci zůstali v tomto ohledu velmi pozadu zejména pro svoji chudobu, ačkoliv mají v rukou i dosti značné kapitály, ale nezužitkované, jednak pro nedostatek porozumění a vzdělání mládeže pro praktické povolání. Větší majetky jsou v rukou šlechty, duchovenstva, řádů a jiných ústavů, které nemají smyslu pro lid, v jehož středu a na jeho půdě žijí a z jehož krve povstali. Na Slovensku jsou všecky přirozené podmínky pro zřízení průmyslových závodů: vodní síla, levné pracovní síly, dřevo i jiné suroviny. Pešť sama má více továren, než celá ostatní země dohromady, ačkoliv jsou tam pracovní síly drahé a suroviny se musejí z daleka dovážet. Mikulášské koželužny zaujímají prvé místo v Uhrách a i dřevěný obchod měli dříve Slováci ve svých rukou, nyní zmocnili se ho Židé, v jichž službách plaví slovenští „pltníci“ na pltích čili vorech dříví z hornatých a lesnatých krajů tatranských po Váhu do Pešti. Správně praví dr. Gruber v pojednání „Slovenský průmysl a Čechové“ v „Naší Době“ VII. 3. str. 164., že „na tom, komu bude náležeti kapitál, který průmyslově ovládne Slovensko, bude záviseti národnostní osud Slovenska“.Domácí výrobky průmyslné prodává lid po výročních trzích i v obchodě podomním a zvláště v některých stolicích po skončení polních prací se čile obchoduje jmenovitě dobytkem.V Prešpurku obchodují nejvíce s potravinami, které do Vídně dovážejí. V Nitře proslulo městečko Brezová ovcemi, tak že povstalo i pořekadlo: „Vtedy budě súdný deň, keď všetci Brezovania budú doma“. V Trenčíně obchodují nejvíce s výrobky skleněnými (sklenkari) a sklári či obločiari a s výrobky drátěnými (drotári). V Turci lid obchoduje, roznášeje v „pudlech“ na zádech zvláště v Rusku za dřívějších dob léčivé olejíčky (olejkári) a různé koření (šefraníci), kterým naučili je léčiti Jesuité v Klášteře pod Zniovem. Nyní nosí sebou i galanterní a střižní zboží a chodí po Čechách a po Moravě, ale nejvíce v Rusku. Bohatší z nich, gazdové, dávají prodávat zboží jiným za polovici zisku (polovičari) a mnozí z nich mají v Rusku velmi bohaté sklady a krámy. Jak výnosným obchod ten jest, patrno z toho, že jediná banka „Tatra“ mění ročně za 100 000 rublů, které šefraníci domů pošlou. V Oravě prodávají plátno, zhotovené doma nebo na Moravě, ve Zvoleni prodávají krajky = čipky a výšivky, jež v zimě ženy vyrobí.Obchodem živilo se r. 1894 na Slovensku 6601 mužů a 5084 žen, celkem 11685 osob, většinou Židů. Nejnověji lidovou stranou zakládané spolky potravní snaží se lid vyprostiti z podruží židovského, ale vláda činí jim v tom překážky a není dostatek vzdělaných sil obchodních, jelikož není obchodních škol s vyučovací řečí slovenskou. V Uhrách je 35 vyšších obchodních škol (na Slovensku 7) s 3637 žáky (452) mezi nimiž je 1744 Židů. Nižších obchodních škol jest 84 s 4092 žáky, z nichž jest 2054 Židů. Těchto škol jest na Slovensku 14 s 596 žáky. Ze všech žáků obchodních škol přihlásilo se za Slováky pouze 38 na vyšších a 24 na nižších, ostatní jsou „Maďaři“! Vždyť i na středních školách v celém Uhersku ke slovenské národnosti se přiznali a původ svůj nezapřeli jen 3 proc. = 1659 žáků z 55 367. Peněžních ústavů jest na Slovensku 165, z nichž však jenom 1 spořitelna, 4 banky a 2 úvěrné spolky jsou v rukou slovenských. Všecky peněžní ústavy mají vlastního kapitálu 13 437 700 zl. a získaly 1 722 000 zl. = 12,8 procent. Slovenské ústavy mají 705 000 zl. jmění a získaly 68 632 zl. = 9,74 proc. svého kapitálu. Nejnověji zakládají se vzájemné pomocnice dle způsobu Raiffeisenova, s potravními a obchodními spolky spojené. Mnohé ústavy založené slovenskými národovci přešly do rukou cizích, hlavně židovských. Slovenské vzájemné pomocnice jsou v Modře, na Brezové, na Staré Turé, v Malých Stankovcích, v Něcpálech, v Mošovcích, v Klášteře, v Turanech na Velké Vsi, v Tisovci a v Klenovci; z těch však veřejně účtují jen pomocnice v Mošovcích, v Kláštore, Něcpalech a v Tisovci se skvělým výsledkem obchodním. Ve slovenských rukou jest také ještě ludová banka v Malackách, banka v Myjavě, vzájemná pomocnice v Žílině, úvěrkový spolek v Lipt. Ružomberku, průmyslná banka v Lipt. sv. Mikuláši a částečně ludová banka v Trnavě. Chyba je, že ve slovenských časopisech, vyjma „Hlas“, národohospodářské úvahy se málo pěstují a ty by přece nabádaly k větší činnosti a podnikavosti.Bylo by záhodno povzbudit český kapitál pro zakládání průmyslových podniků na Slovensku, což by mělo nejen národohospodářský, ale i národní význam veliký. České intelligentní dělnictvo, úřednictvo, tovární škola, obchody mnoho by přispěly k uvědomění lidu. Žádoucím bylo by najímání početnější větších hospodářství českými a moravskými nájemci, kterým se na Slovensku dobře daří, protože hospodaří rationelněji, než uherští pachtýři židovští. Čeští kapitalisté měli by zakupovat větší hospodářství, jako to i někteří Moravané, bývalí nájemci učinili na Slovensku, která nyní stále přecházejí v ruce židovské a zakládati továrny. V Trenčínské stolici, jak píše Kálal v článku „O kraji a lidu drátenickém“, Osvěta 1899 — 878, dala by se zřídit továrna na zboží drátěné a plechové. Na podzim r. 1899 mluvilo se o založení národní papírny československé (N. L. 24. listopadu 1899) v Turč. Sv. Martině, ale zůstalo jen při slovech. Zvláštní slovenské výrobky jako bryndza (ovčí sýr) a krásné slovenské krajky a výšivky, tyto rázovité typy lidového umění nedocházejí u nás takového odbytu jakého zasluhují. Po nadšení chvilkovém na národopisné výstavě českoslovanské ochladli jsme značně v této příčině. Ani na slovenských Tatrách nemají slovanští turisté svého útulku, — vyjma ovšem Tatry polské. — Štrbské pleso i Smokovec a Tatranská Lomnice jsou místa s maďarským nátěrem a Slováci, kteří pod Tatrami obývají, nemají nikde svého domu. Postavme jim ho my, Čechové. Vždyť i slezský odbor karpatského spolku uherského má v údolí Velickém svoje slezské schronisko!Na nás tedy jest pomoci Slovákům v jich nevýhodném postavení. V Praze ustavil se r. 1896 za tím cílem sbor mužů, pro Slovensko pracujících, ve spolek „Českoslovanskou jednotu“, (členský příspěvek ročně 2 K), která podporuje slovenské studující v Praze i na středních školách moravských, zaopatřuje místa slovenským učňům v Čechách, aby se řádně odborně vzdělali, kupuje slovenské knihy a v Čechách je rozšiřuje a posílá české knihy na Slovensko i stará se o rozšíření našich vědomostí o Slovensku.Nemohouce Slovákům jinak prospěti, podporujme aspoň spolek tento, kupujme slovenské knihy a časopisy, zasílejme Českoslovanské jednotě knihy zábavné i poučné, jmenovitě odborné hospodářské, včelařské a j. a tak pomáhejme vzdělaností ze spánku buditi Slovensko.Uvažujme na konec o právě zde vylíčeném obraze Slovenska. Na Slovensku dnes není vše takovým, jakým by mělo být. Nynějším smutným stavem Slováků není vinna jen maďarisace, prováděná hlavně úřady, školami a církvemi, ale z valné části vinni jsou nezdary svými Slováci sami. Vždyť Slováci nedovedli si udržet ani svoje obecné školy konfesijní, které přece nikdo jim nebral, na mnoha místech však Slováci sami žádali za převzetí škol svých do správy státní, aby se jim ulehčilo. Školy obecné jsou přece nejsilnějším prostředkem k šíření vzdělanosti mezi lidem, ježto více než 90 procent lidí navštěvuje pouze školy tyto.Nedávno vypravoval mi Slovák, který v pražském kraji různé zboží v košíku na prodej nosí a jest z Nevidzian od Prievidze v stolici nitranské, jak byl letos na konec masopustu doma a zúčastnil se též doplňovací volby v okresu prievidzském 11. února 1902. Kandidáti poslanectví na říšský sněm uherský do Pešti byli dva: ludový a liberálný. Zvítězil ludový kandidát proti liberálnému. Náš Slovák velmi toho litoval, neboť volil se stranou liberálnou (maďarskou vládni) a chválil kandidáta této strany Rónaye, který prý je Slovák i v jejich obci má pozemky a kaštiel (zámek). Ten kandidát ludový kdo ví co je za člověka, kdežto liberál Rónay co jim slíbil, to jim též splnil; totiž vymohl, že v obci, kde dosud byla církevní škola katolická o jedné třídě, bude nyní škola státní a oni zbaveni budou povinnosti na učitele i školu platiti, neboť náklad převezme stát. To pokládal za velikou vymoženost. Děti se budou nyní učit 3 dny maďarsky a 3 dny slovensky a že při tom se nenaučí ani řeči ani věci, co na tom záleží? Hlavní věcí ovšem bylo při této volbě, jako při všech volbách uherských, že každý volič zdarma dostal 2 porce guláše a vína co vypil. Služný (hejtman okresní) sám dal jim 140 litrů vína za to, že mu provolali „éljen“ a zvedli ho na ramena. Při tom hrálo 7 hudeb, z nichž každá za obcházení voličů a hraní při volbě dostala od kandidáta poslanectví 300 zl. A lid, jako by si myslil, že je to jedno, ať zvolí kohokoliv, ti páni v Pešti si to tam zařídí přece jenom jak sami budou chtít! Smutný jest to obrázek pověstných uherských voleb a národní neuvědomělosti Slováků.Jak by mohl také být slovenský lid uvědomělý, když nikdo oň se nestará — většina jeho přirozených vůdců, kněží a učitelů zejména katolických jest mu nevěrná, odrodilá a národní slovenské inteligence jest hrstka. Ani těm však slovenský lid nedůvěřuje, nečiní rozdílu mezi národní a maďaronskou inteligencí a bojí se „černokabátníků“, věda, že od nich nic dobrého očekávati nemůže. Nikde není tak velikého rozdílu mezi lidem a inteligencí jako na Slovensku; inteligence liší se od lidu nejen větším vzděláním, ale i životem rozmařilým, láskou k cizotě a opovrhováním k lidu. Každého překvapují na martinských slavnostech nádherné toalety dam a skvostné hostiny, co zatím v sousedních obcích trenčanských lidé mrou hlady. A Slováka v kroji na slavnostech martinských neuvidíme.Jaký div potom, že Slovák uvykl si na odstrkování, že v jeho povahu téměř vrostla otrocká poníženost, vědomí lidské důstojnosti staletou porobou v něm pošlapáno, takže nedovede svých občanských práv u úřadů užívati a proti křivdám se brániti. Bohužel, starší generace slovenská, združená hlavně kolem Národních Novin v Turč. Sv. Martině chyb na svém národě nevidí ani viděti nechce, ačkoliv poznání chyb je přece již prvým krokem k nápravě. Na chyby slovenské upozornily v poslední době zejména výtečné úvahy „O věcech slovenských“ v Naší Době r. 1900, uveřejněné od neznámého pisatele a brožurka „Co hatí Slováky“ od Meakulpínského (pseudonym), v Hodoníně roku 1901 vydaná. Národnie Noviny, místo aby věcnými důvody snažily se tvrzení úvah těchto vyvrátit, napadly surově našeho slovenského konsula Kálala, jehož za pisatele úvah těch označili. Avšak pouhým nadáváním se chyby slovenské odstraniti nedají, to zdařilo by se jen povznešením slovenského lidu k větší vzdělanosti, což je ovšem práce těžší a vyžaduje delšího času, než napsat článek plný nadávek proti muži, jenž zasloužil si větší úcty Slováků. Co dělají vlastně Národnie Noviny pro vzdělání lidu slovenského? Vysoká politika o cizích státech, podrobnosti dle zpráv velkých žurnálů psané a spoléhání na pomoc z Ruska, to lid neprobudí. Uznání proto zaslouží snahy mladé generace slovenské, sdružené kolem „Hlasu“ ve Skalici, která hlavně přednáškami lid probouzí a bojuje nejvíce proti alkoholismu, aby tak lid osvobodila z poroby židovské, do níž vlastní vinou zabředl a proto zakládají také potravní spolky jako strana lidová. Obchod vůbec, jmenovitě kupectví, kramářství a krčmářství (hostinství) považovali Slováci za nečestný a proto snadno zmocnili se Židé tohoto pramene nevysýchajícího na velikou škodu Slováků. Bylo by záhodno ku probuzení lidu slovenského, aby vydáván byl přiměřeně levný lidový týdenník jako byly Slovenské Listy Salvovy, které bohužel, od nového roku 1902 nevycházejí.Slováci nemají dosud žádné lidové četby s knížkami zábavnými i poučnými, lehce stravitelnými, aby lid navykl čtení, tak jako máme u nás Libuši, Matici Lidu, výbornou Slámovu Slezskou Kroniku a j. v. Nemajíť Slováci dostatek spisovatelů i kdyby podobnou vzdělavací a zábavnou knihovnu vydávati chtěli. Slovenská literární produkce původní obmezuje se ročně průměrně asi na jednu knížku belletristickou. Podávajíce pomocnou ruku Slovákům nevyzývejme je proto, aby se navrátili k spisovné řeči české, neboť to sami zajisté v budoucnosti učiní, až česká kultura Slovensko ovládne. V té příčině praví proslulý slovanský učenec na universitě vídeňské, prof. VatroslavJagičv Archivu für slavische Philologie 1896 str. 278: „Mělo by se konečně přestati s blouzněním, že lze v obyvatelstvu dvou až třímilionovém vytvořiti zmínky hodnou literaturu. Několik novin a kalendářů, několik knih pro lid a výroba knížek pro školy obecné — to je všecko velmi krásné a užitečné, ale pro veškeré kulturní potřeby daleko nedostatečné“.Naší starostí je proto, aby česká kultura na Slovensku zavládla jako za Jana Jiskry z Brandýsa a s vystěhovalci českými po bitvě bělohorské. Netoliko českou knihou, ale i všemi jinými prostředky vzdělanosti musí česká osvěta šířiti se na Slovensku. Výtvarní umělci čeští měli by na Slovensku uspořádati výstavu obrazů a soch po čas martinských slavností, čeští mistři hudby, jichž nemáme nedostatek, pořádejte na Slovensku koncerty a česká divadelní společnost mohla by putovati po slovenských městečkách, kde dosud dobře se daří maďarským a slovenské dosud není. To jest poslání české osvěty na Slovensku a té jest Slovensku třeba k probuzení lidu v míře největší. Dnes na Slovensku na každém kroku vidíme nízký stupeň vzdělanosti i mravnosti a z toho vyplývající chudobu. V některých obcích trenčanských i dospělí lidé vybíhají za turistou a prosí o almužnu. Dítě za krejcar slibuje tancovat. Páni Maďaři mají ve zvyku na krejcar naplíti a hoditi do prachu, aby si ho nebohé dítě muselo hledati…V dědinách slovenských jsou stavení většinou dřevěná, málo kde zděná, namnoze, na př. v stolici trenčanské a oravské nemají ani komínů. Kouř valí se po světnici a vychází otvory pod trámy krovu nebo jde troubou na půdu, kde volně se rozptyluje. Jaké jest tu nebezpečí ohně![3]Okna při stavení bývají velmi malá, zabedněná, takže málo světla a vzduchu může jimi do světnice vnikati. Na dvoře rozházena bývá sláma i jinak nečisto. Po cestách i po silnicích čili po hradských cestách není možno jíti celý den po dešti pro bláto, jelikož o správu cest nikdo se nestará. Prádlo perou ženy nejvíce v potoce klepáním bez mýdla. Mnohé stráně jsou holé, nezalesněné, ovocného stromoví šlechtěného málo. Velké plochy, jež zůstávají dosud bez užitku, zejména pastviny s nepatrnou námahou v úrodnou půdu polní daly by se proměniti. Bohužel, nezřídka nejchatrnější v celé dědině bývá budova školní, téměř na spadnutí, takže s těží uvěříme, že je to škola podle maďarského nápisu „Népiskola“, (ludová škola). V krčmách lavice najdeme hrubé, špinavé a výčep ohrazený dřevěným brlením svědčí, jak časté bývají zde rvačky, při nichž musí se krčmář proti létajícím sklenicím ukrývati.To jsou stinné stránky Slovenska a těch nesmíme zamlčovati, když jsme poznali jeho světlé stránky, abychom obraz měli úplný.Avšak v jádru svém slovenský lid je dobrý, své vzácné nadání umělecké projevuje v dojímavých písních, zajímavých pověstech a pohádkách i v krásném národním kroji, vyšívkách, krajkách i jiných výrobkách lidového průmyslu na př. keramických. O tom mohou se zvláště Pražané dobře přesvědčiti, jelikož po Praze výrobky ty roznášejí Slovenky, i v krámu „Zádruhy“ na Příkopech možno je koupiti nebo v Českém museu v síni moravsko-slezsko-slovenské a v Náprstkově museu ve třetím poschodí v oddílu „Práce našich matek“ můžeme krásné vzory slovenských národních ornamentů na vyšívkách obdivovati. Národopisné museum, kde uloženo je nejvíce těchto pokladů, zvláště slovenská keramika, se nyní stěhuje. Krásné pohlednice slovenských krojů vydal Pavel Socháň v Turč. Sv. Martině (42 druhů, 1 kus po 8 h). Škoda bylo by lidu toho, kdyby měl zahynouti! Pomozme od něho odvrátiti osud Slovanů polabských. Hlavní práci: probuzení a vzdělání lidu slovenského musí ovšem vykonati Slováci sami, my jim v tom můžeme jen pomáhati. Prvým však krokem k provedení vzájemnosti československé u nás jestpoznání Slovenska. Dosud naše vzájemnost záležela ve vzájemné neznalosti. Národní Listy na př. psaly dráha bohumínsko-kašavskáa Národnie Noviny dráhaoderbersko-košická. K tomu přispěti musí nejen česká žurnalistika, přinášejíc zprávy ze Slovenska, i česká škola, učíc o Slovensku jako na př. o Moravě a Slezsku a naše čtenářské, sokolské a učitelské jednoty odebíráním knih a časopisů slovenských a pořádáním slovenských večerů s přednáškami. U nás nejprve musí se probuditi zájem o Slovensko. Pak teprve zakládati budou čeští podnikatelé průmyslové závody na Slovensku, aby chudému lidu slovenskému zjednali výživu a on nemusil se stěhovati do Ameriky. Pak najímati a kupovati budou naši hospodáři na Slovensku statky, aby v krajinách ohrožených slovenskému lidu byli záštitou. Ovšem, musí to být Češi národně uvědomělí, aby nepřilnuli k Maďarům spíše, než ke Slovákům. Až se pak k těmto našim lidem přidruží zástupy slovenské inteligence, odchované v českých školách a řemeslníků v českých závodech vyučených, pak snad dočkáme se, že „svorná vůle, svorný duch, divy činí jako Bůh“, budeme-li státi „svoji k svému, paže k páži, od Šumavy za Pováží“. A nemysleme, že práce naše bude nadarmo, jistě to bude jako jistina dobře uložená a ponese hojné úroky. Snad ze Slovenska, kam největší část českých vystěhovalců po bitvě bělohorské se odebrala, vrátí se k nám někdy zase pravý duch víry Kristovy. Na Moravě třeba ale uvědomiti pohraničné obyvatelstvo slovenské, aby ono zase svým vlivem uvědomovalo své bratry v Uhrách. Prof. Jagič totiž píše: „Aby inteligence pokud se mezi Slováky nachází (na př. kněží, učitelé, vůbec lidé vyškolení) přestala pohlížeti na bohaté plody české literatury jak na něco, po čem jí nic není, nýbrž aby se odhodlala, což se skutečně bez nejmenšího namáhání státi může, celý tento poklad považovati za své vlastní, pro sebe právě tak jako pro nejbližší sousedy na př. ve východní Moravě určené prostředky vzdělavací a osvětové.“ Na Moravě založeno též loni několik odborů Českoslovanské jednoty na př. v Hodoníně, Strážnici, Uherském Hradišti, Kroměříži, Prostějově. Které město české následovati bude první příkladu těchto měst moravských a dokáže založením odboru Českoslov. jednoty porozumění pro věci slovenské?Budiž nám dovoleno na konci podati pro laskavého čtenáře, který by se snad důkladněji v některých věcech o Slovensku poučiti chtěl, výbor spisů českých i slovenských, jež o Slovensku pojednávají a proto i českou veřejností kupovány a čteny býti zasloužejí.[1]Od r. 1867 — 1890 přibylo obyvatelů na území slovenském jen 4 prct. a to snad samí Židé a cizí živlové; v Čechách přibylo od r. 1880 — 1890 5,3 prct.[2]Při volbách dne 2. října 1901 postavili Slováci 10 kandidátů: v okrese sučanském v Turci PavlaMudroně, advokáta z Turč. Sv. Martina, v okrese štubňanském v Turci ZikmundaPaulíny-Tótha, ředitele banky „Tatry“ z Turč. Sv. Martina, v okrese dolnokubínském v Oravě IvanaPivku, pokladníka filiálky banky „Tatry“, v okrese sliačském ve Zvoleni dra IvanaTurzu, advokáta v Baňské Bystrici, v novoměstském okrese v Nitře dra RudolfaMarkovičeadvokáta, v okrese vrbovském v Nitře JánaValáška, advokáta z Myjavy, v okrese senickém v Nitře Frant.Veselovského, advokáta z Trnavy, v okrese Trnavském v Prešpurku MartinaKollára, faráře v Nádaši, v okrese pezinském dra MilošeŠtefanoviče, advokáta v Prešpurku a v okrese svatomikulášském v Liptově JánaRužiaka, advokáta.Zvítězili z nich čtyři, což jest úspěch pro Slováky nebývalý. Jsou to: Valášek ve Vrbovém, Veselovský v Senici, Kollár v Trnavě a Ružiak v Lipt Sv. Mikuláši. Také někteří poslanci strany lidové jsou osvědčení Slováci. Pozoruhodnou řeč programovou pronesl ze slovenských poslanců na sněmu Veselovský 3. února 1902 při debatě rozpočtové. Žádal zejména provedení zákona národnostního z roku 1868 a na základě práva Božského, přirozeného i zákonitého dovolával se zavedení slovenčiny do škol a úřadů. I v ohledu národohospodářském byla řeč jeho znamenitá. Líčil jak utiskovaný lid slovenský hledá spásu ve vystěhovalectví…[3]V stolici trenčanské roka 1897 shořelo majetku za 283 000 zl. a nahrazeno bylo společnostmi pojišťovacími toliko 96 000 zl. „Co hatí Slováky“. Str. 15.

Klima_O-narodnich-pomerech-na-Slovensku.html.txt

Ubrousku, přistroj se!Byl chudý ovčák, pásl celé léto se svým psem Budíkem, živil se jen černým chlebem, tvrdým sýrem a nosil staré šaty po svém hospodáři. Dlouho byl spokojen, pískával svým ovečkám na píšťalku, hovořil s Budíkem, řezal si čerpáky, měchačky, bičiště, ale po čase se mu to zmrzelo, pomyslil si, co je lidí na světě, mají plné kapsy peněz, dobře jedí, dobře pijí, při muzice tancují, a proč já sám mám být živ jako žebrák, celý čas nevidět lidské tváře.Vyřezal si z jalovce pěknou hůl, zavázal si do uzlíčku chleba, svěřil ovce Budíkovi a dal se na cestu do lesa, kde bydlil stařeček, živil se tam jen houbami a kořínky. Ovčák pozdravil stařečka, požaloval mu na svou bídu a prosil ho, aby mu poradil, jak jít do světa, vydělat hodně peněz, aby se měl dobře jako páni.Stařeček ho pohladil po hlavě a pravil:„Milý Honzíku, svět je veliký a peníze neleží na cestě. Ale já ti poradím, budeš mít hned peněz dost. Vyber si ze stáda beránka s černou hlavou, poruč mu: ‚Beránku, oklep se!‘ a s beránka budou padat dukáty.“Honzík poděkoval stařečkovi a běžel zpátky. Sotva ho stádo uvidělo, černohlavý beránek mu běžel naproti. Honzík na něj zavolal: „Beránku, oklep se!“ Beránek se oklepal a z vlny mu padaly dukáty. Honzík si zavýskl a že byla neděle, hnal se honem s beránkem do hospody, zaříkal se, že se už k stádu nevrátí, bude pánem.V hospodě byla muzika, všichni tancovali, jedli, hodovali, hostinský vyháněl otrhaného Honzíka, aby se tam s tím beránkem necásal, pánům nezavazoval. Ale Honzík se nedal, křikl: „Beránku, oklep se!“, a s beránka se koulely po podlaze dukáty. Muzikanti přestali hrát, páni přestali tancovat, všichni se vrhli na dukáty, dali se do rvačky, ale Honzík se jen smál, poručil si pečeni, víno, hostil celou hospodu, dukáty jen lítaly, hospodský nestačil nosit, klaněl se Honzíkovi až k zemi. Když měl Honzík dost, zavedl ho hospodský do pěkného pokoje, uložil ho do prachových peřin a slíbil, že mu beránka dobře ohlídá.Když se Honzík na druhý den probudil, nevěděl, kde je, pak si vzpomněl na beránka, honem se oblekl, vešel do šenkovny, poručil si dobrou snídani. Hospodský mu přivedl beránka, ale když přinesl snídani, chtěl peníze. Honzík se rozlobil, že mu nevěří, křikl na beránka: „Beránku, oklep se!“. Ale beránek stál jako zařezaný, jen obracel po Honzíkovi černou hlavičku. Honzík křičel znovu: „Beránku, oklep se!“, ale beránek nic, jen zabečel, chtěl žrát. Hospodský se osopil na Honzíka, ať tak nekřičí, a když nemá čím platit, ať nejí, snídani mu nedal. Honzík se vymlouval, že mu beránek nechce dát peníze, ale hospodský se mu vysmál, co prý se mu to zdálo, aby s beránka padaly dukáty.Tak Honzík šel smutně s beránkem na pastvu k ovcím, celý týden zas pásl svoje stálo, jedl suchý chléb a tvrdý sýr, až v neděli si zašel k stařečkovi postěžovat. Stařeček se smál:„Milý Honzíku, je vidět, že s penězi neumíš. Ale víš co, já ti poradím. Až budeš chtít jíst, polož svůj uzlík před sebe a poruč mu: ‚Ubrousku, přistroj se!‘ Uvidíš, co se stane.“Honzík poděkoval stařečkovi, šel zpátky, ale cestou se nemohl dočkat, položil uzlík na pařez, poručil: „Ubrousku, přistroj se!“ Uzlík se rozvázal a na něm jako na ubrousku stála mísa s pečenou husou, buchta jako dort a dvě láhve vína. Honzík hodil čepici na zem, sedl k pařezu a pustil se do jídla. To bylo cosi jiného než v hospodě! Když už nemohl, svázal uzlík, šel do hospody, cestou si povídal: „Počkejte, však já vám ukážu, kdo je pán.“ Sotva přišel k muzice, všichni se mu smáli, že to je ten otrhánek, co rozhazuje dukáty a nemá čím platit. Hospodský se na něho obořil, ale Honzík sedl za stůl, položil uzlík před sebe a poručil: „Ubrousku, přistroj se!“ Uzlík se rozvinul a na něm samé pečené, koláče, víno, byl toho plný stůl. Hospodský vyvaloval oči na vrch hlavy, ale nikdo na něj nedbal, všichni se dali do jídla, velebili Honzíka, jedli, pili, až se hory zelenaly. Hospodský seděl v koutku, ani nemukal, a když měl Honzík dost, zavedl ho zas do pokoje, uložil na postel a slíbil, že mu ten uzlík dobře ohlídá.Když se Honzík vyspal, byl už bílý den, dole v šenkovně poklízela hospodská, hospodský klímal na lavici, byl po včerejšku nevyspalý, mrzutý. Honzík požádal o uzlík, kázal mu: „Ubrousku, prostři se!“ Ale uzlík ležel, ani se nehýbal. Hospodský se ptal Honzíka, co chce k snídani, ale když Honzík nedbal, jen poroučel svému uzlíku, hospodský ho vyhnal, co tam hledá, když nechce dát utratit.Tak Honzík se zase vrátil smutný na pastvu, celý týden myslil jen na beránka, na uzlík, co se to stalo, že on neumí být pánem. V neděli si došel k stařečkovi postěžovat, stařeček se už na něj domrzel a pravil:„Honzo, tobě není pomoci. Ale víš co, až se ti čeho zase zachce, řekni své holi ‚Holiřež!‘. A až budeš mít dost, řekni jí ‚Holidost!‘, uvidíš, co bude dělat.“Honzík byl zvědavý, co se stane, sotva byl v lese, křikl: „Holiřež!“ Hůl mu vyskočila z ruky, řezala ho po zádech, hnala ho lesem, sotva popadal dechu; zavolal „Holidost!“, a hůl hned mu zas vklouzla do ruky. Tu se Honzíkovi rázem rozsvítilo v hlavě, poznal, jak to s ním stařeček myslil. Namířil zas rovnou do hospody, přišel, když byli hosté právě v nejlepším, hospodský nosil pečeně, vína, muzikanti hráli, páry tančily. Sotva se tam okázal, hospodský se na něj utrhl, co tam hledá. Ale Honzík ho prosil, aby ho tam nechal sedět v koutku, že mu přinesl darem pěknou hůl, jalovcovou, sám ji vyřezával. Hospodskému se hůl líbila, Honzíka tam nechal. Honzík mu dal hůl, ale povídá:„Jen prosím vás neříkejte té holi ‚Holiřež!‘, to nemá ráda.“ Všichni se smáli, hospodský vzal hůl a pravil: „Jsi ty mi jeden! Co pak se může stát? No tak: Holiřež!“ Jen to řekl, hůl vyskočila a už ho hnala šenkovnou, po dvoře, po silnici, tančila mu po zádech. Hospodský svolával všechny svaté, křičel na Honzíka ať mu pomůže, ale Honzík jako kámen, že ne, dokud mu nevrátí beránka s uzlíkem, co mu vyměnil. Hospodská běžela do komory, přivedla beránka, přinesla uzlík. Pak teprv Honzík poradil hospodskému, aby řekl: „Holidost!“, nečekal, vrátil se k svým ovečkám, měl se dobře jako pán až do smrti.

Tille_Ubrousku-pristroj-se.html.txt